Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, June 23, 2015

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 17C/201/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314223720
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hosťovecká
ECLI: ECLI:SK:OSGA:2015:2314223720.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta, v konaní vedenom pred sudkyňou JUDr. Mariannou Hosťoveckou, v právnej veci
navrhovateľa: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom 010 11 Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti
odporcovi: H. C., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom XXX XX F. XXX, t. č. XXX XX F. XX, o zaplatenie
3532,64 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom zo dňa 9. 10. 2014 domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie
sumy 3532,64 eura s príslušenstvom a náhradou trov konania.

Svoj návrh odôvodnil tým, že navrhovateľ uzatvoril s odporcom dňa 7. 2. 2012 Úverovú zmluvu číslo N.,
na základe ktorej navrhovateľ poskytol odporcovi úver vo výške 4300,- eur. Poskytnutý úver sa odporca
zaviazal splatiť spolu s úrokom v pravidelných mesačných splátkach v termíne splatnosti do 21. 2. 2022.

Odporca porušil svoje zmluvné povinnosti a preto bol listom zo dňa 22. 3. 2013 vyzvaný na predčasné
splatenie úveru v lehote do 13. 4. 2013. Odporca uhradil do dňa podania žalobného návrhu sumu 651,68
eura.

Dlh odporcu predstavuje sumu 5070,08 eura - nezaplatená istina úveru 3532,64 eura, úroky 1037,36
eura, sankčné poplatky 455,08 eura, poplatky 45,- eur. Istina úveru a nezaplatené úroky sú od 14. 4.
2013 sankcionované sankčnou províziou vo výške 8 % p.a. (podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka
sa jedná o dohodnutý úrok z omeškania).

Odporca sa k návrhu vyjadril písomným podaním zo dňa 10. 3. 2015 tak, že zmluvu uzatvoril, avšak
plnenie, ktoré navrhovateľ vymáha má základ v neprijateľných podmienkach (sankcia 8 % p.a., úroky
14,9 % p.a.).

Súd na deň 23. 6. 2015 vytýčil termín pojednávania, na ktoré sa účastníci konania nedostavili. Súd tak
postupoval podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a v zmysle zásady účelnosti, hospodárnosti konania a ochrany práv
druhého účastníka konania vo veci pojednával a rozhodol. Ustanovenie § 101 O.s.p. ukladá účastníkovi

tzv. povinnosť tvrdenia. Táto povinnosť však nie je súdom vynútiteľná. V záujme hospodárnosti a
rýchlosti konania sa umožňuje súdu, aby na pojednávaní prejednal vec v neprítomnosti účastníka, za
predpokladu, že účastník bol na pojednávanie riadne predvolaný, na pojednávanie sa nedostavil a ani
nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie.

Vzhľadom k tomu, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah, súd je povinný skúmať uzatvorenú zmluvu
a chrániť práva spotrebiteľa, navyše sa jedná o návrhové konanie a navrhovateľ nesie dôkazné
bremeno (bremeno tvrdenia aj bremeno dôkazu). Keďže navrhovateľ je v konaní zastúpený advokátskou
kanceláriou, je nutné konštatovať, že advokátska kancelária musí poznať právo a súd z tohto faktu
vychádza, musí poznať, aké náležitosti musí obsahovať návrh a rovnako musí vedieť, že k návrhu je
potrebné doložiť všetky listinné dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených v návrhu. Preto súd nemôže
vyzývať (s poukazom na § 101, § 120 O.s.p. a dodržiavanie zásady kontradiktórnosti konania a rovnosti
účastníkov konania) účastníka konania na preukázanie svojich tvrdení, a pri svojom rozhodovaní v merite
veci vychádza z toho, čo účastník v konaní preukáže a to ku dňu, kedy rozhoduje. Tu súd poukazuje aj
na to, že na dôkazy predložené po vyhlásení rozsudku nie je možné prihliadať.

Súd sa oboznámil s obsahom spisu a listinnými dôkazmi v ňom založených - Úverová zmluva číslo
XX/XXX/XX, zmluvné dojednania, oznámenie veriteľa o schválení úveru, karta klienta, oznámenie o
zosplatnení a zistil nasledovný skutkový a právny stav veci:

Navrhovateľ podal návrh tak, ako je vyššie popísaný.

V úvode súd poznamenáva, že priložené všeobecné podmienky navrhovateľa súd nemohol preskúmať,
nakoľko boli predložené v kópii s minimálnou výškou písma. Dôkazné prostriedky majú byť súdu
predkladané tak, aby dokazovanie súd mohol aj reálne vykonať (v danom prípade oboznámením sa
ich prečítaním), predloženie listinných dôkazov nemôže byť len formálne (všeobecné podmienky sú
absolútne nečitateľné z dôvodu veľkosti zvoleného písma). Uvedené je potom na ťarchu navrhovateľa,
ktorý si sám zvolil predloženie takto vytlačeného dôkazu.

Uzatvorená úverová zmluva podlieha právnej úprave zakotvenej v § 52 a nasledujúceho občianskeho
zákonníka ako aj zákona číslo 129/2010 Z.z. Navrhovateľ nepreukázal, že odporca vystupuje ako
podnikateľ, zmluva ani neuvádza údaje svedčiace takémuto záveru.

Dňa 7. 2. 2012 uzatvoril navrhovateľ s odporcom Úverovú zmluvu č. XX/XXX/XX, v zmysle ktorej, bol
odporcovi schválený bezúčelový úver vo výške 4300,- eur. Podľa úverovej zmluvy úver bol dohodnutý
so splatnosťou 120 mesiacov, vždy k 20. dňu v mesiaci po 69,11 eura, pričom zo zmluvy nevyplýva
splatnosť istiny, úrokov a poplatkov, ako ani konečná splatnosť úveru, RPMN úveru 16,82 %, ročná
úroková sadzba 14,9 %, celková čiastka, ktorú má odporca uhradiť navrhovateľovi je 8532,- eur. Suma
úveru bola pripísaná na účet odporcu dňa 7. 2. 2012.

Je potrebné skonštatovať, že predložená úverová zmluva neobsahuje zákonné náležitosti tak, ako je
uvedené nižšie a zároveň je neplatná z dôvodu, že obchádza zákon (§ 39 OZ) a je neurčitá (§ 37 ods.
1 OZ).

Súdu nie je jasné, z čoho navrhovateľ vychádzal, keď vypočítal celkovú čiastku, ktorú má odporca uhradiť
navrhovateľovi na 8532,- eur (pri úvere 4300,- eur!!!).

Všetky podstatné údaje, ktoré by mali byť obsiahnuté priamo v zmluve o úvere, sú obsiahnuté
(pravdepodobne) len vo všeobecných podmienkach (sankcia, poplatky a pod.). Zmluva je pre
spotrebiteľa značne mätúca, neprehľadná a neurčitá, obchádza zákon a pre súd je preto dôkazom o
pochybných praktikách navrhovateľa. Spotrebiteľské zmluvy musia byť zo zákona pre spotrebiteľa jasné,

určité, zrozumiteľné, a to tak, aby spotrebiteľ (pri akomkoľvek vzdelaní) pri ich študovaní mal jasné svoje
povinnosti voči veriteľovi, čo však nie je daný prípad.

Podľa § 52 ods. 1 a 2 OZ (účinný k 7. 2. 2012), (1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu
na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

(2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53b ods. 1 OZ, Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu nesmú byť vyššie,
ako ustanoví vykonávací predpis.

Podľa § 54 ods. 1 a 2 OZ, (1) Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv,
ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

(2) V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 52 ods. 2 OZ, účinný od 1. 4. 2015, Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Keďže z návrhu a listinných dôkazov vyplýva, že odporcovi mal byť poskytnutý a vyplatený úver vo
výške 4300,- eur, tento vzťah sa riadi ustanoveniami zák. č. 129/2010 Z.z. účinného k 7. 2. 2012.
Jedná sa o spotrebiteľský úver, preto je potrebné pri posudzovaní vzájomných práv a povinností
použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka. Nie je možné ho posúdiť ako absolútny obchod podľa
ustanovení Obchodného zákonníka, nakoľko takýto výklad by bol v príkrom rozpore so záujmami
spotrebiteľa a v jeho neprospech a porušením § 54 ods. 2 OZ. K uvedenému smeruje aj doterajšia
súdna prax, ako aj zmena Občianskeho zákonníka, ktorá síce bola pôvodne účinná od 12. 6. 2014
(ďalšou novelou č. 151/2014 Z.z. je účinnosť odložená na 1. 4. 2015), avšak je len potvrdením zámeru
zákonodarcu pri ochrane práv spotrebiteľa. Navyše zák. č. 129/2010 Z.z. vo svojom ustanovení §-u 1
ods. 2 jednoznačne stanovuje, že spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej
platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi, nie úveru podľa § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka.

Aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach ustálil, že v prípade spotrebiteľských zmlúv sa na právne
vzťahy uplatnia prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, účinný k 7. 2. 2012, Tento zákon upravuje práva
a povinnosti súvisiace s poskytovaním spotrebiteľského úveru na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
spôsob výpočtu celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a
ďalšie opatrenia na ochranu spotrebiteľa.

Podľa § 9 ods. 1, ods. 2 písm. f/, g/, j/, k/ cit. zák., (1) Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú
formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom
trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi.

(2) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať tieto náležitosti:

f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,

g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,

k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

Podľa § 11 ods. 1 cit. zák., (1) Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov,
ak

a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1,

b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa.

Vzhľadom na citovaný § 9 ods. 1 a 2 zákona predloženú zmluvu o úvere by súd považoval za bezúročnú
a bez poplatkov, nakoľko v nej absentujú údaje podľa § 9 ods. 2 písmeno f, g, j, k. Preto zmluva nebola
vyhotovená písomne tak, ako to má na mysli § 9 ods. 1 zákona. Odporca by potom bol povinný vrátiť
navrhovateľovi len istinu - výšku úveru, ktorá mu bola reálne vyplatená - t.j. 4300,- eur.

Súd však vzhľadom na nesprávne a neúplné uvádzané údaje v zmluve, považuje zmluvu za absolútne
neplatnú, pretože svojím obsahom obchádza zákon a prieči sa dobrým mravom (§ 39 OZ).

V zmluve uvádzané údaje o výške poskytnutého úveru a celkovej čiastke vo výške 8532,- eur činí zmluvu
neurčitou, žiadnym výkladom nie je možné dospieť k jednoznačnému záveru, ako navrhovateľ dospel k
tejto sume (§ 37 ods. 1 OZ). Navyše pri 120-tich splátkach po 69,11 eura by mal odporca zaplatiť celkovo
„len“ 8293,20 eura, čo potom tvorí rozdiel vo výške 238,80 eura (8532,- eur - 8293,20 eura) zo zmluvy
nie je zrejmé. Aj táto skutočnosť robí zmluvu neurčitou a teda neplatnou.

Podľa § 37 ods. 1 OZ, Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je
neplatný.

Právny úkon je určitý len vtedy, keď nie je vnútorne rozporný jeho obsah alebo keď prípadný rozpor
možno odstrániť výkladom (výklad však nemôže dopĺňať právny úkon) alebo použitím dispozitívnych
ustanovení zákona namiesto neurčitých častí prejavu vôle. Preto neurčitým prejavom vôle je, ak sa v
zmluve uvádzajú údaje o výške úrokovej sadzby (14,9 % p.a.) a RPMN (16,82 %), pričom celková
čiastka, ktorú musí odporca uhradiť za poskytnutý úver je takmer 100% (!!!).

Podľa § 39 OZ, Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči
dobrým mravom nie je dovolený. Obsahom právneho úkonu sú jeho podstatné, náhodilé alebo vedľajšie
zložky. Z týchto zložiek môže odporovať zákonu ktorákoľvek, avšak normatívny dôsledok uvedený v
§ 39 vyvoláva iba rozpor podstatných zložiek právneho úkonu so zákonom, prípadne tých zložiek,
ktoré nie sú podstatné ex lege, ale ich zaradenie medzi podstatné zložky vyplýva z dohody účastníkov
právneho úkonu. Účelom právneho úkonu treba rozumieť jeho hospodárske určenie, ktorá je, alebo nie
je v súlade s účelom dovoleným zákonom. Zákonom je každá právna norma, ktorá v zmysle zákona č.
1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky bola vyhlásená ako zákon. Obchádzanie zákona
predstavuje osobitnú situáciu, v ktorej právny úkon formálne zodpovedá zákonnej norme, avšak v
konečnom dôsledku vznikajú (menia sa alebo zanikajú) práva a povinnosti, ktoré sú v rozpore s účelom
a zmyslom zákona. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami
konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva,
rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov).

Keďže úverová zmluva neobsahuje podstatné náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. f, g, j, k, obchádza
tým zákon a je teda neplatná podľa § 39 OZ. Zároveň sa prieči dobrým mravom, keď za úver vo výške
4300,- eur je spotrebiteľ povinný vrátiť celkovo 8532,- eur.

Keďže zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom, nie je možné priznať ani zaplatenie sankčných
poplatkov, poplatkov a pod., ako to navrhovateľ považoval vo svojom návrhu.

V dôsledku toho je odporca povinný vrátiť titulom bezdôvodného obohatenia sumu 4300,- eur.

Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Podľa § 457 OZ, Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť
druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Podľa § 458 ods. 1 OZ, Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením.

Súd z vlastnej činnosti, ale aj z rozhodnutí iných súdov (porovnaj napr. rozsudok KS v Prešove vo veci sp.
zn. 3Co 67/2008 a najmä stránka MS SR v časti: Komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách) má poznatky, že úverovanie je pridrahé a pre sociálne slabšie obyvateľstvo to spôsobuje
nezanedbateľné ťažké životné situácie. Súvisí to s výrazným nárastom dlhu o sankcie, ktoré predstavujú
per annum desiatky percent.

Pokiaľ ide o určitú mieru ľahkomyseľnosti spotrebiteľov pri uzatváraní zmluvy, súd považuje aj
ľahkomyseľnosť dlžníka za kvalifikačné kritérium, ktoré je spôsobilé privodiť nadvládu veriteľa nad
dlžníkom. Pokiaľ navrhovateľ ako veriteľ využil takúto ľahkomyseľnosť, musí niesť dôsledky, a to aj
pri nedbanlivosti pri overovaní si bonity odporcov, životných nákladov a celkovej schopnosti splácať
úver. Pre porovnanie podľa rakúskej právnej úpravy je neplatný právny úkon, ak niekto využije
ľahkomyseľnosť, stav núdze, slabomyseľnosť, neskúsenosť, alebo rozrušenie mysle niekoho iného
takým spôsobom, že sebe alebo tretej osobe za poskytnutie plnenia nechá sľúbiť alebo poskytnúť
protiplnenie, ktorého majetková hodnota je vo vzťahu k plneniu v nápadnom nepomere (§ 879 ABGB
ods. 2 č.4).

Súd nemôže poskytnúť ochranu neprimeraným úrokom a takému úverovaniu, pri ktorom sa sociálne
slabšiemu spotrebiteľovi poskytne úver za cenu o 100% a viac vyššiu oproti bankám aj napriek

nedostatočnej schopnosti spotrebiteľa zvládnuť splátky a tak dosiahnuť ďalší profit na sankciách,
paušalizovaných poplatkoch a nákladoch na vymáhanie. Spotrebiteľ sa tak pre omeškanie so splátkami
môže dostať do nezvládnuteľného kruhu úverov. Súd z vlastnej činnosti má potvrdené, že spotrebitelia
berú ďalšie úvery, aby splatili predchádzajúce úvery.

Zmyslom a cieľom úverovania spotrebiteľov nemôže byť neprimerané zaťaženie spotrebiteľa a
niekoľkoročný stav splácania dlhu, počas ktorého je spotrebiteľ vystavený stresovým situáciám.
Takýto stav je na úkor kvality života človeka a navrhovateľ to vyvolal neprimeranými úverovými
podmienkami bez poznania reálnej schopnosti spotrebiteľa splatiť úver za podmienok vopred
stanovených navrhovateľom, ktoré až na výšku úveru odporca nemohol nijako ovplyvniť (štandardná
typová zmluva). Na začiatku všetkého je nedostatok odbornej starostlivosti obchodného zástupcu
veriteľa pri nevyhodnotení núdze a čiastočnej ľahkomyseľnosti spotrebiteľa.

V súvislosti s nedostatkom odbornej starostlivosti pri posudzovaní bonity spotrebiteľa súd komparatívne
poukazuje na švajčiarsku úpravu, podľa ktorej nesmie úroková sadzba pri úvere prekročiť spravidla 15
%, pričom stanovenie úrokovej sadzby sa orientuje na najvyššie prípustné úrokové sadzby stanovené
národnou bankou. Zmluvy, ktoré túto úrokovú sadzbu nerešpektujú, sú neplatné. Zákon ďalej ukladá
poskytovateľovi povinnosť overovať bonitu spotrebiteľa a pre prípad, že tak neurobí, nariaďuje sankcie.
Keď poskytovateľ hrubo poruší túto preverovaciu povinnosť, môže napríklad stratiť celú poskytnutú sumu
vrátane úrokov aj poplatkov (Spolkový zákon o spotrebných úveroch, čl. 14) .

Súd považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu prevyšujúcu aj
100 % a viac priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných inými bankami a ak veriteľ využije
tieseň spotrebiteľa, jeho neskúsenosť, ľahkomyseľnosť, rozrušenie, prípadne slabomyseľnosť. Aj pri
nedbanlivosti veriteľa ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová zmluva neplatná
v celom rozsahu. Poskytovanie úverov je citlivá agenda a pre odbornú starostlivosť veriteľa sa musí
vyžadovať proaktívny prístup k zisteniu vhodnosti úverových podmienok (starostlivosť o hospodárske
záujmy spotrebiteľov; čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie).

Pri riadnom splácaní úveru by odporca navrhovateľovi zaplatil 120 splátok po 69,11 eura, teda spolu
8293,20 eura, pričom mu bol vyplatený úver 4300,- eur (!). Takéto úverovanie, vzhľadom na všetko
vyššie uvedené, nemôže pred súdom požívať právnu ochranu.

Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až
110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 100 ods. 2 veta prvá OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ, (1) Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za
dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho
úkor obohatil.

(2) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

Podľa § 122 ods. 2 OZ, koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý
sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak
nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň.

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Účelom premlčania je pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil
svoje právo v ustanovených lehotách na príslušných orgánoch a aby tak donekonečna neodďaľoval
požiadavku splnenia od povinného subjektu. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych
vzťahoch, a to prípadne aj za cenu straty vynutiteľnosti práva. Premlčaním sa rozumie kvalifikované
uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok (súdnu vymáhateľnosť) možno odvrátiť námietkou. Premlčanie
je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo
bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou
premlčania. Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik
jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať.
Táto zmena (oslabenie) pôvodného práva, vzniknutá premlčaním, spočíva v skutočnosti, že dlžník
môže po uplynutí premlčacej doby privodiť zánik vynutiteľnosti tohto subjektívneho práva tým, že sa s
úspechom premlčania dovolá pred príslušným orgánom. Premlčaním teda právo samo osebe nezaniká
(na rozdiel od preklúzie), len sa oslabuje, a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok
premlčaním sám osebe nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou,
na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak
však žalovaný vznesie námietku, nárok zaniká, ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho
(prirodzeného) záväzku (obligácie), čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné
splnenie zo strany povinného subjektu. Ale ak povinný premlčané právo splní, hoci o premlčaní ani
nevedel, nemôže plnené požadovať späť ako bezdôvodné obohatenie.

Podľa § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. súd musí prihliadať na premlčanie ex offo, teda naň prihliada v
spotrebiteľských vzťahoch aj bez námietky odporcu.

Súd sa môže zaoberať premlčaním bez toho, aby skúmal samotnú existenciu subjektívneho práva
veriteľa. Prax súdov v danom prípade uprednostňuje hľadisko procesnej ekonómie. Ak súd zistí, že
uplatnený nárok je premlčaný a dlžník vzniesol námietku premlčania (v danom spotrebiteľskom vzťahu
aj bez námietky), súd už bližšie neskúma existenciu subjektívneho práva veriteľa. Vychádza z toho, že
tak či tak by žaloba s uplatnenou premlčanou pohľadávkou bola v takom prípade zamietnutá.

Súd mal z predložených listinných dôkazov za preukázané, že Zmluva o úvere je absolútne neplatná a
teda, že k plneniu zo strany navrhovateľa v prospech odporcu z titulu bezdôvodného obohatenia došlo
dňa 7. 2. 2012 (v tento deň navrhovateľ pripísal na účet odporcu sumu úveru, t.j. vedel komu plní a v
akom rozsahu). V danom prípade sa dlh odporcu premlčal, s poukazom na § 107 OZ, dňom 7. 2. 2014.
Návrh na súd bol podaný dňa 9. 10. 2014, t.j. po uplynutí premlčacej doby.

Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia je právom majetkovým, a preto sa premlčuje podľa
ustanovenia § 100 ods. 1. Právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia sa môže premlčať tak
v subjektívnej dobe (§ 107 ods. 1), ako aj v objektívnej dobe (§ 107 ods. 2). Začiatok plynutia premlčacích
dôb je určený okamihom, keď došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia.

S poukazom na nález Ústavného súdu SR pod číslom konania I. ÚS 38/2013 - 50 zo dňa 24. 10. 2013
súd konštatuje, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza ani údajným porušením zásady
kontradiktórnosti ako základnej súčasti práva na spravodlivý proces. Táto zásada znamená, že obom
stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu
s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní nezúčastneným subjektom, od
ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz môže vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj

Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání.
Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov
sporu, resp. rokovací spôsob súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny
charakter a jeho rozsah sa môže líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu,
aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka
konania napr. so stanoviskom iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred
nimi.

Súd ďalej uvádza, že v prípade, ak sa v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou účastníkov
konania, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).

V závere dáva súd navrhovateľovi do pozornosti, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práva slobôd nepatrí dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov
(I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov,
ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Na základe uvedeného súd rozhodol tak, ako to vyplýva z enucniátu rozhodnutia a návrh ako nedôvodný
zamietol z dôvodu premlčania pohľadávky.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého odporca ako plne úspešný
účastník konania mal právo na náhradu trov konania, avšak žiadne mu nevznikli, ich náhradu si pred
súdom neuplatnil a preto mu ich náhradu súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať odvolanie a to do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia
cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave, písomne alebo ústne do zápisnice.

Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje
za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť
s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý
účastník dostal jeden rovnopis. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.