Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, October 10, 2018

Súd: Okresný súd Komárno
Spisová značka: 4Cb/54/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216209593
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ľudovít Majerčík

ECLI: ECLI:SK:OSKN:2018:4216209593.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Komárno, sudcom Mgr. Ľudovítom Majerčíkom, v právnej veci žalobcu : LITA, autorská

spoločnosť, Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, v konaní zast. advokátkou JUDr. Dagmar
Kubovičovou, Nám. Biely kríž 3, P.O.Box 39, Bratislava, proti žalovanému : DEVILS, s.r.o., Platanová
alej 2436, Komárno, IČO: 36 547 344, v konaní zast. PETKOV & Co s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava,
IČO: 50 430 742 o zapl. 1.652.- eur s prísl.

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu v sume 1.652.- eur spolu s 5 % ročným úrokom z
omeškania od 20.6.2016 do zaplatenia a to všetko do 3 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

II. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP z a m i e t a.

Súd návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP z a m i e t a.

Súd návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Žalobca, v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podal na
Okresný súd Komárno prostredníctvom splnomocnenej advokátky dňa 21.6.2016 žalobu, v ktorej žiadal,
aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny v sume 1.652.- eur s príslušenstvom z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný používal predmety ochrany autorských práv autorov a
iných nositeľov práv, ktoré sú predmetom kolektívnej správy, formou verejného prenosu, čím porušoval
ich zákonom chránené autorské práva.

2. V dôvodoch podanej žaloby žalobca uviedol, že nadobudol postavenie organizácie kolektívnej správy
v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom
udelením Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 Ministerstvom kultúry SR zo dňa
11.5.2010 pod č.k. MK-663/2010-70/6165. Postavenie organizácie kolektívnej správy autorských práv
má žalobca aj v zmysle novej právnej úpravy platnej od 1.1.2016, t.j. v zmysle zákona č. 185/2015
Z.z. Od 1.1.2016 vstúpil do účinnosti autorský zákon č. 185/2015 Z.z. (ďalej len „nový AZ“). Podľa

§ 190 ods. 1 nového AZ sa ustanoveniami tohto zákona spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli
pred 1. januárom 2016, pričom vznik týchto vzťahov vrátane nárokov z nich vyplývajúcich, ako aj
práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich sa posudzujú podľa predpisu
účinného do 31.12.2015. Predpisom účinným do 31.12.2015 bol autorský zákon č. 618/2003 Z.z.(ďalej len „AZ“), podľa ktorého sa posudzujú nároky žalobcu uplatňované touto žalobou. Žalobca má
v zmysle Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č. 2/2004 postavenie organizácie kolektívnej správy,
ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,

dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa ods. II písm. b)
uvedeného Oprávnenia vykonáva žalobca dobrovoľnú kolektívnu správu okrem iného aj v odbore
verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalobca je v Slovenskej republike jedinou
organizáciou kolektívnej správy práv podľa AZ, ktorá vykonáva správu majetkových práv autorov a

iných nositeľov práv vyššie uvedených diel v odbore verejného prenosu. Podľa § 84 ods. 1 AZ „Ak
používateľnepreukáže,ženositeľprávvýslovnevylúčilkolektívnusprávusvojichpráv,aakbolovodbore
použitia predmetov ochrany udelené oprávnenie podľa § 80, používateľ je povinný plniť svoje povinnosti
vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo
udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany.“
Žalobca je toho názoru, že žalovaný v roku 2015 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom

zariadení ďalší verejný prenos. Ide o použitie diel prostredníctvom zvukovoobrazových alebo zvukových
zariadení, ktoré sú umiestnené v izbách alebo iných priestoroch ubytovacích zariadení, alebo v iných
prevádzkach, ako reštaurácie, kaviarne, bary a podobne. Žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) zo dňa 7. decembra 2006 vo veci Sociedad General
de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael Hoteles SA, sp. zn. C-306/05 (ďalej len „Rozsudok

SD“). V uvedenom konaní Súdny dvor EÚ ako odpoveď na prejudiciálne otázky (bod 29 Rozsudku
SD) výslovne uvádza, že „Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také
verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o
zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti,
poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú

ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu
verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice.“ V zmysle právnych predpisov, judikatúry,
právnej teórie a praxe sa tak samotné poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení
pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. To znamená, že ak má žalovaný
vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenia vybavené príjmom, tak

týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. Žalobca je ďalej toho názoru, že zo strany
žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv, a to neoprávneným vykonávaním ďalšieho
verejného prenosu, keď žalovaný realizoval ďalší verejný prenos bez súhlasu autorov. Poukázal aj
na Smernicu Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých
aspektov autorských práva s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len „Smernica“),

ktorej poznanie a rešpektovanie je pre euro konformný výklad AZ nevyhnutné. Podľa ods. 9 úvodných
ustanovení Smernice : „Akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí
byť založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich
ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov,
spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa preto považuje za

integrálnu súčasť vlastníctva.“ Na duševné vlastníctvo, ako súčasť vlastníctva, sa tak v plnom rozsahu
vzťahuje ochrana vlastníctva a nedotknuteľnosti podľa Ústavy Slovenskej republiky a Listiny základných
práv a slobôd. Akýkoľvek zásah a obmedzenie vlastníckeho práva je preto možné len v rozsahu
stanovenom zákonom a extenzívne výklady obmedzovania vlastníckych práv sú nedovolené a v rozpore
so základnými princípmi právneho štátu. Pri výklade práv autorov tak musia byť zohľadnené ústavné

princípy maximalizácie ochrany súkromných práv a zákazu svojvoľného zasahovania do súkromných
práv zo strany tretích subjektov, v tomto prípade žalovaného. Autorské práva sú svojou povahou právami
absolútnymi, pôsobia erga omnes, a teda z ich výkonu sú vylúčené všetky ostatné osoby, pokiaľ im to
subjekt týchto práv neumožní, pričom autorských práv sa nemožno vzdať, ani ich previesť. Podľa ods.
10 úvodných ustanovení Smernice ,,Ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a

umeleckej práci, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti,
aby bolo schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov, ako sú zvukové
záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, ako sú služby „na požiadanie“, sú značné.
Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto
odmeny a na zaistenie uspokojivej návratnosti týchto investícii.“ Podľa ods. 11 úvodných ustanovení

Smernice „Jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia potrebných zdrojov pre európsku kultúrnu
tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a dôstojnosti umeleckých tvorcov a interpretov
je prísny a účinný systém ochrany autorských práv a súvisiacich práv.“ Podľa ods. 22 úvodných
ustanovení Smernice „Cieľ, ktorým je primeraná podpora šírenia kultúry sa nesmie dosahovať za cenuobetovania prísnej ochrany práv ...“. Podľa § 18 ods. 2 písm. h) AZ „Autor má právo udeľovať súhlas
na každé použitie diela, najmä na : ... h) verejný prenos diela“. V zmysle platných právnych predpisov
je teda možné použiť dielo autora výlučne na základe jeho predchádzajúceho súhlasu udeleného

prostredníctvom licenčnej zmluvy. V danom prípade, nakoľko pri danom spôsobe použitia diel ide o
kolektívne spravované práva, ktoré spravuje žalobca, na takéto použitie diel autorov zastupovaných
žalobcom sa vyžaduje súhlas vo forme hromadnej licenčnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom
ako organizáciou kolektívnej správy a žalovaným, ako používateľom diel. Žalobca podaniami zo dňa
12.3.2015 a 21.4.2015 vyzýval žalovaného k uzatvoreniu licenčnej zmluvy, pričom ho upozornil na

skutočnosť, že v prípade neuzavretia hromadnej licenčnej zmluvy sa dostane do pozície neoprávneného
používateľa predmetov ochrany a vystavuje sa riziku žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Napriek tomu žalovaný neuzatvoril so žalobcom hromadnú licenčnú zmluvu na predmetné použitie diel
zo strany žalovaného tak došlo k neoprávnenému použitiu diel, resp. predmetov ochrany spravovaných
žalobcom. Žalobca v rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel (ide najmä o
režiséra, autora dialógov a autora scenára audiovizuálnych diel), autorov literárnych diel, dramatických,

hudobnodramatických, choreografických a pantomimických diel (diela daných autorov sú často použité
ako preexistentné pre tvorbu audiovizuálnych diel alebo sú priamo zaradené do vysielania, ide aj o
autorov prekladu a úpravy dialógov pre dabing audiovizuálnych diel), autorov výtvarných diel, fotografií
a úžitkového umenia (v prípade animovaných audiovizuálnych diel, diel kostýmových výtvarníkov,
alebo diel ktoré sú priamou súčasťou vysielania) a architektonických diel (v danom prípade najmä

scénografov). Žalobca pritom zastupuje nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv
so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj
zahraničných autorov z celého sveta. Podiel predmetov ochrany autorov zastupovaných žalobcov v
televíznom vysielaní je značne vysoký, nakoľko žalobca zastupuje autorov, ktorí sú hlavnými pôvodcami
televíznej a filmovej tvorby, a to nielen slovenskej, ale aj zahraničnej, ktorá je vo veľkej miere zastúpená

v obsahu televízneho vysielania aj slovenských televíznych vysielateľov, žalobca takto v Slovenskej
republike zastupuje napríklad významnú časť americkej, francúzskej, nemeckej, talianskej, anglickej,
českej a ďalšej televíznej a filmovej tvorby (zoznam zmlúv o zastúpení je uvedený na webovej stránke
žalobcu), Podiel predmetov ochrany autorov zastupovaných žalobcom je tak podstatne vyšší oproti
podielom predmetov ochrany autorov zastupovaných inými organizáciami kolektívnej správy. SOZA,

Slovenský ochranný zväz autorský vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv iba k hudobným dielam a SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov,
výrobcov zvukových a zvukovoobrazových záznamov, vykonáva kolektívnu správu iba majetkových
práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a
vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Uvedená skutočnosť je zohľadnená v Sadzobníku odmien

žalobcu, ktorým je stanovená výška licenčných odmien.
V roku 2015 uzatvoril žalobca hromadné licenčné zmluvy na identický rozsah a spôsob použitia diel
ako v prípade žalobcu s 220 subjektmi a zatiaľ s 20 subjektmi uzatvoril po podaní žalôb mimosúdne
dohody, pričom licenčná odmena bola vo všetkých prípadoch dohodnutá v súlade so Sadzobníkom
žalobcu. Takýto postup je v súlade s § 81 ods. 1 písm. h) AZ, v zmysle ktorého je organizácia

kolektívnej správy povinná uzatvárať zmluvy s používateľmi za „primeraných a rovnakých podmienok“.
V tejto súvislosti žalobca osobitne poukázal na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS
101/2011 z 24. marca 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že „ak by autori
diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov alebo pre
právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“ odmenu, nepochybne by to pre

nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za používanie autorských - hudobných
diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a
účelu autorsko-právnej ochrany.“ Uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa sadzobníka
odmien Ústavný súd Slovenskej republiku zároveň považoval za dôkaz toho, že iní používatelia na
rozdiel od sťažovateľa považovali odmenu za primeranú.

Žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Peklo na adrese Platanová alej 1, 945 01
Komárno, pričom ide o ubytovacie zariadenie v štandarde hotel 4*. Žalobca je toho názoru, že žalovaný v
ním prevádzkovanom zariadení používa predmety ochrany spravované žalobcom, a to prostredníctvom
tzv. ďalšieho verejného prenosu vysielania prostredníctvom technických zariadení. Žalobca má z
webovej stránky žalovaného a z ďalších zdrojov voľne prístupných na internete vedomosť o tom, že

v zariadení prevádzkovanom žalovaným dochádza k verejnému prenosu technickými zariadeniami v
rozsahu 28 zvukovoobrazových zariadení v izbách ubytovacieho zariadenia Hotel Peklo.
Žalobca pri určení počtu uvedených technických zariadení vychádzal z údajov samotného žalovaného
zverejnených na www stránke - www.hotelpeklo.sk. Žalobca vychádza z toho, že verejné deklarovanietechnických zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá,
teda, že na izbách sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní
hostia používať na účely, na ktoré sú určené, a teda že žalovaný ponúka vo svojom zariadení

ubytovaným hosťom riadne funkčné zariadenia vybavené signálom. Na základe týchto verejných
vyhlásení žalovaného mal žalobca za preukázaný počet technických zariadení. V zmysle § 56 ods. 1
písm. g) zákona 618/2013 Z.z sa autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo, môže domáhať
vydania bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie
pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. V zmysle § 81

ods. 1 písm. i) zákona 618/2013 Z.z. je organizácia kolektívnej správy povinná domáhať sa vo vlastnom
mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu
kolektívne spravovaného práva. Na základe uvedeného si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel, a to za obdobie od 1.1.2015
do 31.12.2015. Sumu uplatňovaného bezdôvodného obohatenia žalobca vyčíslil na 1.652.- eur podľa
„Sadzobníka licenčných odmien (za 1 rok)“ :

izby: zvukovoobrazové zariadenie
hotel 5* - 34.- eur, hotel 4* - 29,50 eur, hotel 3* - 26.- eur, hotel 2* - 22.- eur, hotel 1* - 18.- eur, penzión
- 17.- eur, ubytovňa - 9.- eur,
izby: zvukové zariadenie,
hotel 5* - 17.- eur, hotel 4* - 14.- eur, hotel 3* - 13,50 eur, hotel 2* - 11.- eur, hotel 1* - 9.- eur, penzión

- 8.- eur, ubytovňa - 4,50 eur
iné priestory:
zvukovoobrazové zariadenie - 68.- eur, veľkoplošná obrazovka - 135.- eur, zvukové zariadenie - 34.- eur
Názov prevádzky: Hotel Peklo
Kategória: hotel 4*

Zaradenie počet obvyklá licenčná odmena (za 1 rok) izby:
zvukovoobrazové zariadenie 28 826.- eur
zvukové zariadenie 0 - eur
iné priestory:
zvukovoobrazové zariadenie 0 - eur

veľkoplošná obrazovka 0 - eur
zvukové zariadenie 0 - eur
obvyklá licenčná odmena spolu (za 1 rok) 826.- eur
bezdôvodné obohatenie od 1.1. do 31.12.2015 1.652.- eur
Výška bezdôvodného obohatenia, na ktoré má žalobca voči žalovanému nárok bola žalobcom určená

ako dvojnásobok obvyklej licenčnej odmeny, ktorá by žalobcovi prislúchala za dané obdobie pri
oprávnenom použití diel žalovaným.
K žalobe žalobca pripojil aj listinné dôkazy, ktoré potvrdzovali jeho tvrdenia.

3. Počas konania, dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej iba „CSP“) a súd ďalej procesne postupoval podľa tohto zákona nakoľko podľa jeho prechodných
ustanovení, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia
jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutiaúčinnostitohtozákona,zostávajúzachované.Aksatentozákonpoužijenakonaniazačaté
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o

predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania,
ak by boli v neprospech strany (§ 470 ods. 2 CSP).

4. Po zaplatení súdneho poplatku za žalobu žalobcom dňa 13.9.2016, ako aj po vykonaní procesných
úkonov súvisiacich s predchádzajúcim nezaplatením súdneho poplatku žalobcom, Okresný súd

Komárno vydal platobný rozkaz č.k. 4Cb/54/2016-26, dňa 3.11.2016, proti ktorému žalovaný podal odpor
a preto už za účinnosti a platnosti CSP, uznesením Okresného súdu Komárno č.k. 4Cb/54/2016-31, zo
dňa 12.12.2016 súd zrušil predmetný platobný rozkaz v celom rozsahu.

5. V odpore žalovaný uvádza, že žalobca v žalobe neoznačil žiadne dôkazné prostriedky, ktorými

mieni preukazovať pravdivosť svojich tvrdení, najmä tých, ktoré sú v prvom rade právne významné pre
posúdenie vôbec aktívnej vecnej legitimácie žalobcu o dôvodnosti žalovaného nároku prípadne jeho
výške ani nehovoriac. Žalobu považuje za nedôvodnú a to v celom rozsahu. Žalobca ako organizácia
kolektívnej správy v zmysle AZ zastupuje nositeľa práv podľa § 81 ods. 3 AZ „vo vlastnom mene a najeho účet“ a to v rozsahu s ním dohodnutom v súlade s § 81 ods. 1 písm. c) AZ. Žalobca je oprávnený
domáhať sa vydania údajného bezdôvodného obohatenia podľa § 81 ods. 1 písm. i.) AZ vo vlastnom
mene ale v prospech nositeľov práv. súčasne potom v súlade s § 456 prvá veta Občianskeho zákonníka

sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu na úkor koho sa získal. Žalobca je oprávnený
konať a teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech (na účet) tých nositeľov práv, ktorých
na základe dohody zastupuje. Z uvedenej dohody musí byť zrejmé v akom rozsahu je žalobca oprávnený
toho ktorého nositeľa práv zastupovať a síce aj a najmä vo vzťahu ku ktorým jeho autorským dielam
(predmetom ochrany). Ak potom žalobca ďalej tvrdí, že žalovaný používa predmety ochrany, ku ktorým

sú nositeľmi práv práve subjekty, ktoré žalobca zastupuje pri výkone správy a súčasne, že túto správu
vykonáva práve ku konkrétnym predmetom ochrany, ktoré mu títo nositelia práve do „správy“ zverili,
musí toto svoje oprávnenie v súdnom konaní preukázať a až následne môže preukazovať, či vôbec
k použitiu tých ktorých predmet ochrany v rozhodujúcom období došlo. Žalovaný pre prípad, ak sa
rozhodol používať predmety ochrany vo svojej prevádzke, rokoval v priebehu roku 2015 prostredníctvom
Zväzu hotelov a reštaurácii Slovenskej republiky (ďalej len „ZHR SR“), ktorého je členom, o uzavretí

tzv. kolektívnej licenčnej zmluvy na použitie predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva správy v prospech
nositeľov práv žalobca. Uvedenú skutočnosť uvádza v žalobe aj sám žalobca pričom konštatuje,
že k dohode so ZHR SR nedošlo. Neuvádza však dôvod, pre ktorý ku dohode nedošlo. ZHR SR,
konajúc v mene žalovaného, totiž žiadalo, od žalobcu predloženie zoznamu ním zastúpených nositeľov
práva súčasne aj zoznamu predmetov ochrany, ku ktorým v rozhodnom období vykonáva správu práv

patriacich týmto zastúpeným nositeľom, aby bolo možné posúdiť, či na strane toho ktorého člena ZHR
SR a teda aj žalovaného vôbec eventuálne mohlo dôjsť k použitiu toho ktorého diela za predpokladu, že
by sa rozhodol vykonávať ďalší verejný prenos vysielania „dodávaného“. Tým ktorým vysielateľom alebo
retransmiterom. Uvedené bolo základným predpokladom pokračovania v rokovaniach o licenčných
podmienkach, keďže uvedeným spôsobom sa malo len ustáliť, či a v akom rozsahu je potrebné so

žalobcom vôbec o uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy rokovať. Žalobca odmietol tieto informácie ZHR
SR poskytnúť a spôsobil tak stav, kedy žiadny z členov ZHR SR a teda ani žalovaný sám nemal možnosť
posúdiť a rozhodnúť sa, či je vôbec potrebné uzatvárať licenčnú zmluvu práve so žalobcom a na základe
nej potom platiť licenčnú odmenu za použitie „nevedno čoho? V prospech „nevedno koho“, a to iba
práve žalobcovi. Podstatou licencie je totiž udelenie súhlasu na použitie konkrétne špecifikovaných diel -

predmetom ochrany (pozn. § 40 ods. 1 „súhlas na použitie diela“ a ods. 4 AZ „potvrdenie musí obsahovať
špecifikáciu diela“; § 48 ods. 1 a 49 ods. 1 AZ „súhlas na použitie všetkých alebo niektorých diel, ku
ktorým spravuje práva“), bez ohľadu na to, či ich oprávnený (tzn. žalovaný) je reálne použije alebo
nepoužije. Nemožno po každom ubytovacom či reštauračnom zariadení paušálne požadovať, aby platil
za použitie (pozn. možné, hypotetické nie však reálne) „nevednom čoho“ práve žalobcovi len preto, že je

registrovanom organizáciou kolektívnej správy a to bez znalosti zoznamom zastúpených autorov (pozn.
aktuálneho v rozhodnom období) a rozsahu ich diel, ktorých sa zastúpenie týka tak podstúpiť riziko, že
následne bude čeliť žalobe samotného autora, ktorý sám. Zastúpený žalobcom nie je, alebo síce je, ale
nie práve vo vzťahu k dielu, ktorého sa prípadný verejný prenos bude týkať. Žalovaný sa domnieva, že
bez zodpovedania vyššie uvedených skutkových otázok a samozrejme ich preukázania v konaní pred

súdom, nie je možné resp. bolo by nezmyselné v konaní ďalej so žalobcom pokračovať a naopak bez
potreby vykonania dokazovania ohľadne ďalších skutkových tvrdení žalobcu sledujúc zásadu rýchlosti
a najmä hospodárnosti konania je potrebné žalobu zamietnuť pre nepreukázanie aktívnej legitimácie
žalobcu. Ak nie je preukázané, koho žalobca vlastne v rozhodnom období zastupoval a vakom rozsahu,
nie je možné ani ustáliť, či je žalobca vecne legitimovaný na podanie žaloby uplatňujúc nárok v prospech

ním zastúpených nositeľov práv v znení vakom ju podal. Akokoľvek, žalobca v žalobe produkuje len
ničím nepodložené tvrdenia, z ktorých za žiadnych okolností ani len nevyplýva skutočnosť, že by na
strane žalovaného vôbec mohlo dôjsť, tobôž nie že došlo k realizácii ďalšieho verejného prenosu
vysielania a už vôbec nie k verejnému prenosu diel, ku ktorým vykonáva žalobca „správu“. Toto svoje
tvrdenie žalobca opiera len o žiadnym dôkazným prostriedkom nepodložené tvrdenie o existencii 99 ks

zvukovoobrazových zariadení a 99 ks zvukových nachádzajúcich sa v izbách ubytovacieho zariadenia
a to bez ďalšieho dôkazu. Bremeno tvrdenia i dôkazné bremeno však zaťažuje žalobcu; rovnako tak
predpoklady vzniku právneho vzťahu bezdôvodného obohatenia preukazuje v súdnom konaní ten,
ktorý sa vydania bezdôvodného obohatenia domáha. Pre preukázanie vykonávania verejného prenosu
prostredníctvom technického zariadenia totiž nepostačuje len preukázanie existencie a prítomnosti

televízneho prijímača v ubytovacom zariadení žalovaného, či mimochodom žalobca žiadnym spôsobom
nepreukazuje, žalobca musí inter alia preukázať, že uvedené (i) televízne prijímače boli spôsobilé
sprostredkovať „signál“, prostredníctvom ktorého sa šíri vysielanie, tiež že žalovaný tento signál aj v
skutočnosti (ii) reálne prijímal a sprostredkovával prostredníctvom týchto televíznych prijímačov svojimzákazníkom (tzv. novej ďalšej verejnosti) a súčasne že do (iii) programovej štruktúry šíreného vysielania
boli zaradené aj diela, ku ktorým vykonáva správu žalobca. Súčasne musí žalobca preukázať, že všetky
uvedené skutkové predpoklady (iv) boli splnené práve v rozhodujúcom období, za ktoré si uplatňuje

nárok touto žalobou. Vzhľadom na uvedené žalovaný konštatoval, že žalobca iniciovaním súdnych
sporov bez adekvátneho zistenia skutkového stavu a vôbec zistenia, či žalovaný vôbec má povinnosť
uzatvárať licenčnú zmluvu a ak áno, či práve so žalobcom prípadne len s inými organizáciami kolektívnej
správy, koná v rozpore so svojou základnou zákonnou povinnosťou vykonávať kolektívnu správu práv
ním zastúpených autorov podľa § 81 ods. 1 AZ „riadne, s náležitou odbornou spôsobilosťou'' a tým

koná proti verejnému záujmu na ochrane práv autorov a v konečnom dôsledku poškodzuje aj samých.
Vzhľadom na verejnoprávne prvky kolektívnej správy autorských práv podľa SZ, konanie žalobcu podľa
názoru žalobcu vykazuje aj znaky porušenia zákazu ľubovôle vyplývajúceho z článku 2 ods. 2 Ústavy
SR, ktorý sa v zásade prejavuje najmä nedostatkom kvalitnej argumentácie spočívajúcej v nedostatkoch
odôvodenia. V rovine súkromnoprávnej ide podľa názoru žalovaného o porušenie princípu zákazu
zneužitia práva i jeho šikanózny výkon v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemá a nesmie používať

právne ochranu.
K odporu žalovaný nepredložil žiaden dôkaz, išlo iba o jeho tvrdenia.

6. Vo vyjadrení k odporu žalobca uvádza, že medzi žalobcom a ZHR SR prebiehali rokovania
ohľadne uzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy už od začiatku roka 2015. ZHR SR, vychádzajúc z

platnej právnej úpravy, však nikdy nespochybňoval skutočnosť, že žalobca je oprávnený k uzatvoreniu
kolektívnej licenčnej zmluvy a takisto nikdy nevzniesol požiadavku predloženia zoznamu zastupovaných
autorov a zoznamu predmetov ochrany. Medzi žalobcom a ZHR SR bola sporná výška odmeny. Žalobca,
vychádzajúc zo svojho Sadzobníka, ponúkal členom ZHR SR pri uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy
zľavuvovýške40%zročnejlicenčnejodmeny.ZvýhodnenýnávrhžalobcuvšakZHRSRneakceptovala

jeho protinávrhom bola ponuka vyplatiť licenčnú odmenu vo výške 1.000.- eur za všetkých svojich členov
(t.j. viac ako 206 prevádzok podľa tvrdenia ZHR SR), ktorí poskytujú ubytovacie služby s technickými
zariadeniami spôsobilými na verejný prenos (ide o viac ako 10.000 technických zariadení podľa tvrdenia
ZHR SR), a to za používanie všetkých diel, ku ktorým vykonával žalobca správu a za celý rok 2015.
Takáto ponuka bola viac ako neprimeraná a žalobcom považovaná za odporujúcu dobrým mravom a

to aj pri značnej snahe žalobcu o pochopenie záujmu ZHR SR hájiť svojich členov. ZHR SR podalo
žiadosť aj na Ministerstvo kultúry SR so žiadosťou o preverenie Sadzobníka žalobcu ako aj o získanie
informácii týkajúcich sa žalobcom zastupovaných nositeľov práv. Žalobca poukázal na to, že žalovaný
v odpore poukazuje na vyjadrenia generálneho sekretára ZHR SR ohľadne výšky sadzieb žalobcu.
Je pravdou, že ZHR SR v roku 2015 podalo vo veci Sadzobníka žalobcu podnet protimonopolnému

úradu Slovenskej republiky, odboru zneužívania dominantného podstavenia a vertikálnych dohôd. Po
prešetrení skutkového a právneho stavu a podaní Vysvetlenia zo strany žalobcu sa Protimonopolný úrad
Slovenskej republiky podnetom ZHR SR nezaoberal. Protimonopolný úrad Slovenskej republiky sa aj
v roku 2016 zaoberal podnetom na prešetrenie konania žalobcu ohľadom systému a výšky licenčných
odmien, kedy vzhľadom na aspekty a charakter posudzovanej veci podnet odmietol. Vzhľadom na

skutočnosť, že názory žalobcu a ZHR SR na obsah kolektívnej licenčnej zmluvy sa líšili do tej miery, že
nebolo možné očakávať uzatvorenie dohody, vyzval žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
jednotlivých členov ZHR SR, k vydaniu bezdôvodného obohatenia. Reakciou na výzvy zaslané členom
ZHR SR, bola iniciatíva ZHR SR na spoločné rokovanie so žalobcom. Dňa 15.10.2015 sa uskutočnilo
rokovanie v sídle žalobcu, kedy ZHR SR predložilo žalobcovi návrh Dohody podľa § 51 Občianskeho

zákonníka. Súčasťou návrhu Dohody o urovnaní bol návrh Kolektívnej licenčnej zmluvy. Po celú dobu
rokovaní-aanivpredloženomnávrhuDohodyourovnanížalovaný,zastúpenýZHR,nikdynespochybnil
legitimitu žalobcu, nevzniesol požiadavku ani neodkazoval na potrebu preukázania zoznamov autorova
už vôbec nie na zoznam diel. Samotný ZHR SR považoval takéto preukazovanie za zjavný nezmysel
odporujúci AZ. Návrh Dohody o urovnaní však žalobca vzhľadom na jeho obsah nemohol akceptovať.

Posledné rokovanie medzi žalobcom a ZHR SR sa konalo v sídle žalobcu dňa 13.1.2016., kedy právny
zástupca ZHR SR ponúkol ako ústretové riešenie zaplatenie odmeny za členov ZHR SR vo výške
cca 10 % ročnej licenčnej odmeny. Žalobca s takýmto návrhom nesúhlasil, a vzhľadom na zákonnú
povinnosť rovnakého zaobchádzania s povinnými subjektmi - aj nečlenmi ZHR SR, ani súhlasiť nemohol
a upozornil, že bude nútený podať žaloby voči jednotlivým členom ZHR SR. V tejto súvislosti po prvýkrát

zo strany ZHR SR zaznelo, že v takom prípade odporučí ZHR SR svojim členom ako obranu požadovať
preukazovanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv a všetkých predmetov ochrany, čo bude viesť
k dlhoročným sporom. Žalobca teda poukázal na to, že nie je pravdou, čo žalovaný uvádza, že k
uzatvoreniu kolektívnej licenčnej zmluvy nedošlo z dôvodu nepreukázania aktívnej vecnej legitimityžalobcu. Dôvodom neuzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy bola „nedohoda“ o výške licenčných
odmien, kedy ZHR SR odmietol akceptovať Sadzobník žalobcu vychádzajúci z kritérií stanovených
pre licenčné odmeny v § 45 zákona č. 618/2003 Z.z. a z medzinárodných štandardov uplatňovaných

pre licenčné odmeny zahraničnými partnermi žalobcu, ktorých diela žalovaný vo veľkej miere používa
a ktoré spravuje žalobca, a kedy aj 40 % zľava zo Sadzobníka ponúkaná pri uzatvorení kolektívnej
licenčnejzmluvybolapreZHRSRnepostačujúca.Uvedenémusvedčíajinformácia,ktorúZHRSRvroku
2015 zaslal svojim členom ohľadne ich povinností vo vzťahu k žalobcovi, v ktorej výslovne konštatuje
povinnosť členov ZHR SR vysporiadať si povinnosti vyplývajúce zo zákona voči žalobcovi s tým, že ZHR

SRpripravuježalobuourčenieobsahukolektívnejlicenčnejzmluvyažiadalčlenovozaslaniefinančných
prostriedkov v termíne do 30.9.2016 vo výške 50 % licenčnej odmeny podľa Sadzobníka žalobcu, ktorú
si údajne vie zdôvodniť. ZHR SR a jeho členovia teda mali vedomosť o tom, že pokiaľ sa so žalobcom
nedohodli na obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy a chcú legálne používať predmety ochrany kolektívne
spravované žalobcom, aké majú možnosti legálneho postupu.
K spochybneniu vecnej aktívnej legitimity žalobcu žalobca poukázal na žalobu a v nej jasne zákonne

deklarované a odôvodneného jeho postavenie. Žalobca teda preukázal Oprávnením Ministerstva kultúry
SR č.2/2004 (založené v spise pri podaní žaloby), že : má postavenie organizácie kolektívnej správy,
ktorá vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, podľa ods. II písm.

b) uvedeného Oprávnenia vykonáva dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu
akýmikoľvek technickými prostriedkami. Žalovaný spochybňoval aktívnu legitimitu žalobcu, keď podľa
jeho názoru nie je žalobca osobou, ktorá sa môže domáhať vydania bezdôvodného obohatenia a tento
právny názor opiera o ustanovenie § 456, prvá veta, Občianskeho zákonníka. Poukázal na ustanovenie
§ 56 ods. 1 písm. g) AZ, podľa ktorého ,,Autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého

právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä : ... g) vydania bezdôvodného obohatenia vo
výškedvojnásobkuodmeny,ktorájeobvyklázazískanielicenciepriobdobnýchzmluvnýchpodmienkach
v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.“ Podľa § 57 ods. 1 AZ ,,Nárokov podľa § 56 sa okrem
autora môže domáhať aj nadobúdateľ výhradnej licencie alebo osoba, ktorá má majetkové právo k
dielu alebo jej bol zverený výkon majetkových práv autora.“ Podľa § 81 ods. l písm. i), j a k) AZ

„Organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu
udeleného oprávnenia:
i) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva, to neplatí, ak sa nositeľ práva,
ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne,

j) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena
h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania
bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojim rozúčtovacím poriadkom,
k) viest' evidenciu vybraných odmien, primeraných odmien, náhrad odmien a príjmov z vydaného
bezdôvodného obohatenia a umožniť nositeľovi práv na požiadanie kontrolu správnosti jemu uhradenej

odmeny, primeranej odmeny, náhrady odmeny čí prípadného príjmu z bezdôvodného obohatenia.“
Pokiaľ žalovaný bez uzatvorenia licenčnej zmluvy používal diela chránené autorským právom, tak týmto
samotným neoprávnene zasiahol do autorských práv autorov, ktorých zastupuje žalobca, pričom z
tejto skutočnosti samotnej vyplýva právo žalobcu ako organizácie kolektívnej správy domáhať sa voči
neoprávnenému porušovateľovi autorských práv, v tomto prípade žalovanému, vydania bezdôvodného

obohatenia, a to v zákonom stanovenej výške dvojnásobku obvyklej licenčnej odmeny.
Žalobca poukázal, na rôzne rozhodnutia súdov napr. rozsudok Městského soudu v Praze (príloha č.
7 jeho vyjadrenia), rozsudok Krajského soudu v Plzni (príloha č. 8 vyjadrenia), ako aj na Rozsudok
OkresnéhosúduBratislavaIIsp.zn.12C/358/2015-142,bod26a27,ktorývskutkovoaprávneobdobnej
právnej veci konštatuje, že má za preukázané, že žalobca je aktívne legitimovaný na domáhanie sa na

vydanie bezdôvodného obohatenia.
Žalovaný v odpore uviedol, že „podstatou licencie je udelenie súhlasu na použitie konkrétne
špecifikovaných diel“ a zjavne účelovo nesprávne interpretuje ustanovenie § 40 ods. 4 AZ. Uvedené
ustanovenie platí výslovne pre prípad licenčných zmlúv, ak neboli uzatvorené v písomnej forme a
pojednáva o vydaní potvrdenia o udelení licencie, ktoré musí obsahovať špecifikáciu konkrétneho diela.,

vrátane jeho názvu a autora. Navyše ustanovenie platí pre prípad individuálnych licenčných zmlúv, nie
hromadných a kolektívnych licenčných zmlúv.
Žalovaný účelovo nesprávne interpretuje § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 AZ, keď žiada, aby žalobca preukázal,
na aké konkrétne diela poskytuje žalobca licencie. Predmetné ustanovenia AZ nevyžadujú špecifikáciukonkrétnych diel, ale naopak výslovne hovoria o možnosti udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou
zmluvou uzatváranou v zákonom predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré
spravujedanáorganizáciakolektívnejsprávyprávaleboniektorýchznich(t.j.druhovourčené,napr.diela

audiovizuálne alebo o diela výtvarné). Z podania žalovaného a jeho žiadosti, aby žalobca preukázal, k
akým konkrétnym dielam vykonáva správu práv, je tak evidentné, že žalovaný zjavne nechápe alebo
účelovo ignoruje podstatu kolektívnej správy práv a podstatu inštitútu hromadných či kolektívnych
licenčných zmlúv.
Hromadné či kolektívne licenčné zmluvy sa uzatvárajú na konkrétny spôsob alebo spôsoby použitia diela

a na všetky alebo niektoré diela (hromadne špecifikované - napr. fotografické diela, audiovizuálne diela,
výtvarné diela ...), ku ktorým daná organizácia kolektívnej správy vykonáva správu (ustanovenie § 48
ods. 1 a § 49 ods.1 AZ). Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ chce ktorýkoľvek používateľ legálne použiť
dielo, musí mať predchádzajúci súhlas autora, teda uzatvorenú licenčnú zmluvu. Je na používateľovi,
abyuviedol,ktorédielachcepoužívaťaakýmspôsobomichchcepoužiťaabyautorapožiadaloudelenie
súhlasu na takto používateľom špecifikované predmety ochrany a spôsoby použitia. Nie je na autorovi,

aby preukazoval používateľovi, ktoré diela a akým spôsobom bude používateľ používať. Pri aplikácii
tohto základného pravidla pri verejnom prenose, čo je predmetom konania, by tak nastala situácia, že by
si používateľ musel zistiť programovú štruktúru jednotlivých vysielateľov, ďalej by si musel zistiť autorov
a nositeľov práv ktorých diela budú súčasťou vysielania a tak požiadať buď týchto autorov a nositeľov
práv, alebo ich zástupcov, o udelenie licencie. Práve z dôvodov faktickej nemožnosti udeľovania licencií

na konkrétne špecifikované diela pri masovom použití diel, čo je nesporne prípad použitia diel verejným
prenosom, sú v právnej úprave zavedené inštitúty kolektívnej správy práv, oprávnenia na jej výkon,
kontroly a dohľadu nad činnosťou organizácií kolektívnej správy práv, inštitút hromadných a kolektívnych
zmlúv a inštitút plnenia povinností zo strany používateľov priamo organizácii kolektívnej správy podľa
§ 84 AZ. Na základe takejto právnej úpravy používateľ získa právnu istotu legálneho použitia diel

a autor má prostredníctvom organizácie kolektívnej správy zabezpečenú licenčnú odmenu. Žalobca
ďalej poukázal aj na dôvodovú správu k AZ, a to, že : „Účelom kolektívnej správy je najmä efektívny
výkon (uplatňovanie) majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským právom,
umožnenie uvádzania predmetov ochrany na verejnosti, ale tiež uplatňovanie ochrany týchto práv.
Predmetom kolektívnej správy (dobrovoľnej) môže byt' akékoľvek majetkové právo, pri ktorom je iný ako

kolektívny výkon práv neúčelný ...... vzniká potreba kolektívnu správu rozširovať v záujme dostupnosti
určitých práv, keď je možnosť získať súhlas na použitie predmetu ochrany individuálne zložitá.“, ako
aj na to, že „Vo vzťahu medzi organizáciou kolektívnej správy a používateľom predmetov ochrany
najčastejšie dochádza k prípadom, že používateľ predvádza predmety ochrany bez súhlasu nositeľa
práv ako aj bez vyrovnania nárokov nositeľa práv, čo v konečnom dôsledku možno charakterizovať ako

protiprávne konanie, postihnuteľné v priestupkovom konaní alebo v súdnom konaní.“ Kolektívna správa
práv ako samostatný právne upravený inštitút bola v našom právnom poriadku zavedená zákonom č.
283/1993 Z.z. o kolektívnej správe práv. Z dôvodovej správy k zákonu č. 283/1993 Z.z. uviedol, že:
„Cieľom navrhovanej právnej úpravy je utvoriť inštitút na praktickú realizáciu práv priznaných autorským
zákonom, ktoré sa v niektorých oblastiach dajú uskutočniť len s neúmernými ťažkosťami alebo ich

nositelia práv prakticky vôbec nemôžu realizovať sami. Ide o oblasti uplatňovania tzv. druhotných
práv.“ .... ,,Aj pre používateľov predmetov ochrany by bolo rovnako nevýhodné vyrovnávať práva s
individuálnymi nositeľmi práv. Pre časovú a najmä finančnú náročnosť tohto spôsobu vyrovnania práv
by bola väčšia časť diel a výkonov nepoužiteľná.“ Žalobca trval na tom, že v zmysle výslovnej právnej
úpravy a aj jej princípov nie je potrebné, ani žiaduce alebo možné, aby sa pred uzatváraním hromadnej

alebo kolektívnej licenčnej zmluvy pre daný prípad použitia diel jednotlivo preukazoval presný výpočet
spravovaných predmetov ochrany tak ako to tvrdí žalovaný.
Žalobca poukázal aj na § 81 ods. 1 písm. g) AZ. V zmysle ktorého je organizácia kolektívnej správy
povinná „oznámiť tomu, kto o to písomne požiada, či zastupuje nositeľa práva na žiadosť a náklady
žiadateľa Vydať o tom písomné potvrdenie.“ V tejto súvislosti poukázal aj na uvedené Stanovisko

Ministerstva kultúry Slovenskej republiky z 20.5.2015, str. 2, odsek 7, kde samotné Ministerstvo kultúry
Slovenskejrepubliky,vykonávajúcepodľa§83AZdohľadnadvýkonomčinnostižalobcu,poukazujena§
81 ods. 1 písm. g) AZ a tiež uvádza: „Väčšina OKS má navyše zoznam nositeľov práv, ktorých zastupuje,
uverejnený na svojom webovom sídle. Používateľ teda má na účely uzavretia licenčnej zmluvy možnosť
zistiť, ktorých nositeľov práv OKS zastupuje, či už priamo alebo na základe recipročných zmlúv so

zahraničnými OKS.“ Žalobca na svojej www stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na
zmluvnom základe zastupuje. V roku 2015 žalobca zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 2.933
slovenských nositeľov práv. Napriek tomu, že zoznam autorov je verejne prístupný, žalobca zakladá
zoznam nositeľov práv v SR ako aj zoznam zahraničných organizácii kolektívnej správy práv, s ktorýmimá žalobca recipročné zmluvy o zastupovaní. Pokiaľ ide o uvedené zahraničné organizácie kolektívnej
správy poukazujeme na skutočnosť, že žalobca zastupuje v SR všetkých autorov, ktorých uvedené
organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch. V tejto súvislosti žalobca predložil

súdu Výročnú správu žalobcu za rok 2015. str. 2 - ako príloha č. 10 (celá správa je verejne prístupná
na www stránke žalobcu, časť ,,O nás“, sekcia „Základné dokumenty“), ako aj Zoznamy autorov v
SR zastupovaných žalobcom na CD nosiči - príloha č. 11 vyjadrenia a Zoznam partnerských OKS
zastupovaných žalobcom na CD nosiči - ako príloha č. 11 vyjadrenia (CD nosiče sú založené v súdnom
spise). Preukazovanie konkrétnych autorov a konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou

vysielaní v roku 2015 je nereálne, objektívne nemožné a nezmyslené. Práve pre vylúčenie takýchto
situácii s cieľom zabezpečenia ochrany práv autorov je zavedený inštitút kolektívnej správy, hromadnej
licenčnej zmluvy. Žalobca poukázal ďalej na to, že žalovaný vedome a účelovo upiera pozornosť súdu
na neúčelné dokazovanie, ktoré je v rozpore s príslušnými ustanoveniami AZ o hromadnej, resp.
Kolektívnej licenčnej zmluvy a o kolektívnej správe. Napriek tomu žalobca predložil štatistiku vysielania
len základných slovenských televíznych staníc s uvedením zoznamu predmetov ochrany a to na nosiči

CD, nakoľko zoznam je na 2.023 stranách, keďže sa jedná celkovo o 178.223 položiek (zoznamy
predmetov ochrany na CD nosiči - príloha č. 11 vyjadrenia). Žalobca poukázal na skutočnosť, že
žalovaný, zastúpený ZHR SR, pri iných organizáciách kolektívnej správy pri uzatváraní licenčných zmlúv
takéto preukazovanie nepožadoval, čo tiež svedčí o účelovosti tvrdení žalovaného. Žalobca poukázal
aj na písomné vyjadrenie inej organizácie kolektívnej správy (ďalej OKS), a to SOZA, v súdnom konaní

v právne a skutkovo obdobnej veci prejednávanej na Okresnom súde Považská Bystrica, kedy sa
SOZA vyjadrila k predkladaniu zoznamov autorov a nositeľov práv a zoznamov predmetov ochrany.
Žalovaný v odpore uviedol, že nemožno požadovať po každom ubytovacom či reštauračnom zariadení,
aby platil za použitie „nevedno čoho“ práve žalobcovi len preto, že je registrovanou organizáciou
kolektívnej správy a to bez znalosti zoznamu zastúpených autorov a rozsahu ich diel. Žalobca uzatvoril

prostredníctvom ZHR SR licenčné zmluvy so SOZA a SLOVGRAM, a pri týchto subjektoch nemal
preukázanýzoznamnositeľovprávinýmspôsobom,akojetoužalobcu,tedazoznamomnawwwstránke
príslušnej organizácie kolektívnej správy, a že nemal preukázaný zoznam predmetov ochrany. V prípade
pochybností žalobca navrhol vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presne špecifikoval.
Žalovaný namietal, že by na jeho strane mohlo dôjsť, tobôž že by došlo, k realizácii ďalšieho verejného

prenosu. Podľa žalovaného nepostačuje preukázanie prítomnosti televízneho prijímača v ubytovacom
zariadení.Žalovanýtvrdížežalobcanepreukázal,žetelevízneprijímačebolispôsobilésprostredkovávať
signál, že reálne žalovaný prijímal signál a že do programovej štruktúry boli zaradené aj diela, ku
ktorým vykonáva správu žalobca. V tomto smere žalobca opätovne poukázal na rozsudok Súdneho
dvora EÚ zo dňa 7. decembra 2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana

(SGAE) cla Rafae1 Hoteles SA, sp. zn., C-306/05. V uvedenom konaní Súdny dvor EÚ ako odpoveď na
prejudiciálne otázky (bod 29 Rozsudku SD) výslovne uvádza, že „Hoci samotné zabezpečenie fyzických
zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady
2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich
právvinformačnejspoločnosti,poskytovaniesignáluhotelovýmzariadenímprostredníctvomtelevíznych

prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej
technikyprenosusignáluverejnýprenosvzmyslečlánku3ods.1tejtosmernice.“Žalobcapoukázalajna
rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 12. marca 2012 vo veci phonographic Performance (Ireland) limited
protíÍrsku,sp.zn.C-162/10.,kedySúdnydvorEÚvrámciprejudiciálnejotázkyuviedol:,,Prevádzkovateľ
hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do

ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos .... „ Žalobca v tejto súvislosti
poukázal aj na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 zaslanú
MZV ČR.
V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa tak samotné poskytovanie signálu
prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos

diel. To znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové
zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu.
Vakomrozsahužalovanýnakoniecpozískanílicenciereálneprijímalasprostredkovávalverejnýprenos
je pre splnenie povinnosti žalovaného mať pred začatím poskytovania verejného prenosu uzatvorenú
licenčnú zmluvu, nepodstatné. Hromadnou licenčnou zmluvou organizácia kolektívnej správy - v danom

prípade žalobca, udeľuje používateľom súhlas na používanie predmetov ochrany, teda právo, a nie
povinnosť, používať diela verejným prenosom. Je na používateľovi do akej miery toto právo využíva
a žalobca ani nekontroluje využívanie tohto práva používateľom. Podstatou licencie je právo používať
predmety ochrany a nie povinnosť používať predmety ochrany. Žalobca zdôraznil, že v danom prípadedošlo k závažnému zásahu do výhradných autorských práv. Vzhľadom na zjavnú absenciu právneho
povedomia žalovaného v oblasti autorských práv považuje žalobca sa dôležité opätovne uviesť nižšie
uvedené. Žalobca v prvom rade poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a rady č. 2001/29/

ES 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv
informačnej spoločnosti (ďalej Smernica), ktorej poznanie a rešpektovanie je pre eurokonformný výklad
AZ nevyhnutné. Podľa ods. 9 úvodných ustanovení Smernice: „Akákoľvek harmonizácia autorských práv
a s nimi súvisiacich práv musí byt' založená na vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou
pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov,

interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry, priemyslu a verejnosti ako celku. Duševné vlastníctvo sa
pretopovažujezaintegrálnusúčasťvlastníctva.“Naduševnévlastníctvo,akosúčasťvlastníctva,satakv
plnom rozsahu vzťahuje ochrana vlastníctva a jeho nedotknuteľnosti podľa Ústavy Slovenskej republiky
a Listiny základných práv a slobôd. Ústavná zásada ochrany výsledkov tvorivej duševnej činnosti, a
tiež pravidlo ustanovené v článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré uvádza, že „výklad a
uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí

byť v súlade s touto ústavou.“ sa tak musia aplikovať v plnom rozsahu pri rozhodovaní v danom prípade.
Akýkoľvekzásahaobmedzenievlastníckehoprávajepretomožnélenvrozsahustanovenýmzákonoma
extenzívne výklady obmedzovania vlastníckych práv sú nedovolené a v rozpore so základnými princípmi
právneho štátu. Pri výklade práv autorov tak musia byť zohľadnené ústavné princípy maximalizácie
ochrany súkromných práv a zákazu svojvoľného zasahovania do súkromných práv zo strany tretích

subjektov, v tomto prípade žalovaného. Autorské práva autorov zastúpených žalobcom sú chránené
zákonom a ústavou a medzinárodnými normami do najvyššej možnej miery. Autori zastúpení žalobcom
môžu so svojimi právami nakladať podľa vlastnej vôle a nikto do ich práv nesmie zasahovať, tak
ako to robí v tomto prípade žalovaný. Osobitne poukazujeme na skutočnosť, že autorské práva sú
svojou povahou právami absolútnymi, pôsobia erga omnes, a teda z ich výkonu sú vylúčené všetky

ostatné osoby, pokiaľ im to subjekt týchto práv neumožní, pričom autorských práv sa nemožno vzdať,
ani ich previesť. Podľa ods. 10 úvodných ustanovení Smernice ,,Ak majú autori alebo výkonní umelci
pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci, musia za používanie svojej práce dostávať primeranú
odmenu, rovnako ako producenti, aby bolo schopní financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu
produktov, ako sú zvukové záznamy, filmy alebo multimediálne produkty a služby, ako sú služby ,,na

požiadanie“, sú značné. Primeraná právna ochrana práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na
zaručeniedostupnostitakejtoodmenyanazaistenieuspokojivejnávratnostitýchtoinvestícii.“Podľaods.
11 úvodných ustanovení Smernice „Jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia potrebných zdrojov pre
európsku kultúrnu tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a dôstojnosti umeleckých tvorcov
a interpretov je prísny a účinný systém ochrany autorských práv a súvisiacich práv.“ Podľa ods. 22

úvodných ustanovení Smernice „Cieľ, ktorým je primeraná podpora šírenia kultúry sa nesmie dosahovať
za cenu obetovania prísnej ochrany práv ...“ Podľa § 18 ods. 2 písm. h) AZ „Autor má právo udeľovať
súhlas na každé použitie diela, najmä na: ... h) verejný prenos diela“.
Z uvedeného názoru žalobcu vyplýva, že s vlastníctvom iných - v danom prípade s dielami autorov - je
možné nakladať len na základe súhlasu vlastníka, resp. jeho zástupcu.

Pokiaľ chcel žalovaný realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových v roku 2015,
tak bolo jeho povinnosťou mať uzatvorené licenčné zmluvy buď so všetkými autormi, ktorých diela
sú súčasťou televízneho a rozhlasového vysielania, čo je nereálne, alebo mať uzatvorené hromadné
licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy, ktoré zastupujú autorov a nositeľov práv k dielam,
ktoré sú súčasťou televízneho a rozhlasového vysielania.

Žalobcaniejejedinouorganizácioukolektívnejsprávy.VSlovenskejrepublikepôsobíviaceroorganizácii
kolektívnej správy.
Žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,
dramatickým“ hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.

SOZA, Slovenský ochranný zväz autorský vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných
nositeľov práv k hudobným dielam.
SLOVGRAM, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovoobrazových
záznamov, vykonáva kolektívnu správu majetkových práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových
záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv.

K duplicite kolektívne spravovaných práv medzi jednotlivými organizáciami kolektívnej správy v SR
nedochádza, čo potvrdilo a dôsledne objasnilo aj Ministerstvo kultúry SR, ako vydavateľ oprávnení pre
výkon činnosti organizácie kolektívnej správy, vo svojom vyššie uvádzanom Stanovisku z 20.5.2015.Žalovaný, napriek tomu, že si je vedomý, že je povinný ako používateľ predmetov ochrany mať
uzatvorené licenčné zmluvy a platiť licenčné odmeny, si svoje povinnosti vysporiadal prostredníctvom
ZHR SR s inými organizáciami kolektívnej správy - SOZA a SLOVGRAM.

Uzatvorením zmluvy so SOZA žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam.
Uzatvorením zmluvy SO SLOVGRAM získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov
a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Žalovaný
však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým,
choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým

dielam a dielam úžitkového umenia. Napriek tomu nakladal s dielami týchto autorov a iných nositeľov
práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel. Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného
používania autorských diel, keďže zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov alebo nositeľov práv,
resp. žalobcu ako ich zástupcu.
Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia za neoprávnené používanie predmetov ochrany vychádzal
žalobca zo Sadzobníka uverejneného na www stránke žalobcu a z počtu zvukovoobrazových zariadení

žalovaného v prevádzke Hotel Peklo.
Žalovaný v odpore uvádza, že žalobca ničím nepreukázal pravdivosť počtu zvukovoobrazových
zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného. Žalobca pri určení počtu týchto zariadení vychádzal
z údajov samotného žalovaného zverejnených na www stránke žalovaného, kde žalovaný verejne
vyhlasuje, ponúka ubytovanie v 28 ubytovacích jednotkách, pričom vyhlasuje, že tieto sú o.i. vybavené

LCD TV.
Žalobca vychádzal z toho, že deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích jednotkách
zariadenia žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách sú umiestnené
funkčné zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na
ktoré sú určené, a teda že žalovaný ponúka vo svojom zariadení ubytovaným hosťom funkčné

zariadenia. Na základe uvedených verejných vyhlásení žalovaného má žalobca za preukázaný počet
zvukovoobrazových zariadení. Žalovaný tak svojim verejným vyhlásením potvrdil verejný prenos a preto
trval na takto preukázanom skutkovom stave. V prípade, ak by žalovaný spochybnil počet technických
zariadení, tak žalobca navrhol, aby sa vykonalo ďalšie dokazovanie a žalovaný predložil súdu zmluvy,
ktoré pre rok 2015 uzatvoril so SOZA a SLOVGRAM, a SOZA predložila súdu licenčnú zmluvu

uzatvorenú so žalovaným pre rok 2015, ako aj SLOVGRAM predložila súdu licenčnú zmluvu uzatvorenú
so žalovaným pre rok 2015. V uvedených zmluvách je uvádzaný počet technických zariadení, u
ktorých žalovaný verejný prenos deklaroval a za verejný prenos platil licenčnú odmenu nositeľom práv
zastupovaných SOZA a primeranú odmenu nositeľom práv zastupovaných SLOVGRAM.
Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od obvyklej

odmeny, súd preto má skúmať, za akú odmenu obvykle v čase, keď došlo zo strany žalovaného
k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv žalobca poskytoval licencie
iným používateľom. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli
poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca uzatvoril 218
hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa Sadzobníka

žalobcu, čo ju robí odmenou obvyklou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny by znamenalo
poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí
si plnia svoje povinnosti. V tejto súvislosti žalobca osobitne poukázal na Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky II. ÚS 101/2011 z 24. marca 2011, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že „ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských

diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za „rovnakú a primeranú“
odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien za
používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by
dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.“ Uzatvorenie licenčných zmlúv s
inými používateľmi podľa sadzobníka odmien Ústavný súd Slovenskej republiku zároveň považoval za

dôkaztoho,žeinípoužívatelia(celkovo150)narozdielodsťažovateľapovažovaliodmenuzaprimeranú.
Žalobca založil do spisu všetky hromadné licenčné zmluvy, ktoré uzatvoril v roku 2015 a ktorými poskytol
licencie na ďalší verejný prenos, a to na CD nosiči (súčasť súdneho spisu).
Z uvedených zmlúv je nesporné, že žalobca uzatváral s používateľmi hromadné licenčné zmluvy, v
ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa Sadzobníka odmien založeného do spisu pri podaní

žaloby. Na základe uvedeného žalobca vypočítal obvyklú licenčnú odmenu za rok 2015 vo výške 826.-
eur.
Výška bezdôvodného obohatenia, na ktorú má žalobca podľa AZ nárok je hmotnoprávnym predpisom
pevne stanovená ako „dvojnásobok odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobnýchzmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.“ Výška nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia je teda explicitne stanovená zákonom a nie je daná možnosť voľby alebo
úvahy pri jej výške. Žalobca si tak žalobou uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške

1.652.- eur. Pokiaľ ide o samotný Sadzobník žalobcu, tento je používateľmi - nečlenmi ale aj mnohými
členmi ZHR SR - akceptovaný. Počet žalobcom zastupovaných autorov a nositeľov práv je veľmi široký.
V rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel (ide najmä o režiséra, autora dialógov
a autora scenára audiovizuálnych diel), autorov literárnych diel, dramatických, hudobnodramatických,
choreografických a pantomimických diel (diela daných autorov sú často použité ako preexistentné

pre tvorbu audiovizuálnych diel alebo sú priamo zaradené do vysielania, ide aj o autorov prekladu
a úpravy dialógov pre dabing audiovizuálnych diel), autorov výtvarných diel, fotografií a úžitkového
umenia (v prípade animovaných audiovizuálnych diel, diel kostýmových výtvarníkov, alebo diel ktoré sú
priamou súčasťou vysielania) a architektonických diel (v danom prípade najmä scénografov). Žalobca
pritom zastupuje nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými
organizáciami kolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj zahraničných

autorov z celého sveta. Podiel predmetov ochrany autorov zastupovaných žalobcov je značne vysoký,
nakoľko žalobca zastupuje autorov, ktorí sú hlavnými pôvodcami najmä televíznej a filmovej tvorby, a to
nielen slovenskej, ale aj zahraničnej, ktorá je vo veľkej miere zastúpená v obsahu televízneho vysielania
aj slovenských televíznych vysielateľov, žalobca takto v Slovenskej republike zastupuje napríklad
významnú časť americkej, francúzskej, nemeckej, talianskej, anglickej, českej a ďalšej televíznej a

filmovej tvorby (zoznam zmlúv o zastúpení je uvedený na webovej stránke žalobcu). Organizácie
kolektívnej správy pri tvorbe sadzobníka odmien za použitie predmetov ochrany (diel II autorov a
umeleckých výkonov u výkonných umelcov) zohľadňujú viaceré kritéria. Okolnosti použitia predmetov
ochrany.Alenajmäsamotnýcharaktertoho-ktoréhopoužitia(čiidenapr.o)televíznevysielanie,verejné
vykonanie na scéne, atď.) je jedným z kritérií. Počet zastupovaných nositeľov práv je samozrejme

tiež jedným z kritérií. Ďalším kritériom je rozsah typov predmetov ochrany zastupovaných jednotlivými
organizáciamikolektívnejsprávy.Vtomtosmeremánajširšieportfóliozovšetkýchorganizáciikolektívnej
správy jednoznačne žalobca, ktorý zastupuje majetkové práva autorov k literárnym, dramatickým,
hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym a fotografickým dielam, dielam výtvarného
umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia (SOZA zastupuje len práva autorov k

hudobným dielam) .. Ďalším kritériom je počet použitých predmetov ochrany, ktorý narastá s počtom
televíznych kanálov. Avšak, jednoznačne najdôležitejším kritériom, na ktorom je vždy nevyhnutné stavať
sadzobníky odmien za použitie predmetov ochrany, je váha, význam a charakter jednotlivých zložiek
predmetov ochrany (t.], portfólio organizácie kolektívnej správy) v rámci toho - ktorého spôsobu použitia.
Pri televíznom vysielaní audiovizuálnych diel (ako aj jeho verejnom prenose v hotelových izbách, čo

je sekundárne použitie diel primárne použitých televíznym vysielaním) sú prvotným, nevyhnutným a
podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom (najmä réžia, scenár a dialógy). Bez týchto
zložiek by sme totiž ani nemohli hovoriť o audiovizuálnom diele, tobôž nie o jeho televíznom vysielaní,
prípadne verejnom prenose jeho televízneho vysielania. Z povahy veci je zrejmé, že žalobca zastupuje
nositeľov práva spravuje predmety ochrany, ktoré tvoria výraznú väčšinu tvorivej, autorsko-právne

relevantnej zložky televízneho vysielania používaného žalovaným, keďže zastupuje najmä autorov
audiovizuálnych diel, ktorými sú medzi iným; aj režisér a scenárista audiovizuálneho diela, alebo aj
autorov literárnych diel), ktorými sú medzi inými aj autori prekladu a úpravy dialógov zahraničných
audiovizuálnych diel (autori tzv. dabingu, ktorý je používaný vo veľkej väčšine u nás vysielaných
audiovizuálnych diel).

SOZA síce takisto zastupuje vysoký počet nositeľov práv, avšak to nemôže nič meniť na skutočnosti, že
ide výhradne o autorov hudobných diel a teda ide o predmety ochrany, ktoré v porovnaní s predmetmi
ochrany spravovanými žalobcom tvoria podstatne menšiu časť tvorivej autorsko-právne relevantnej
zložky televízneho vysielania používaného žalovaným.
Rovnako tak vysoký počet výkonných umelcov zastupovaných SLOVGRAM nemení nič na skutočnosti,

že v prípade televízneho vysielania ide o výkonných umelcov, ktorí z veľkej časti len realizujú predmety
ochrany spravované samotným žalobcom, keďže nejde o autorov diel, a tiež rovnako ide o veľký počet
výkonných umelcov, ktorých výkony sa z povahy veci takmer nikdy nestanú obsahom televízneho
vysielania používaného žalovaným, napr. v prípade tanečných zborov alebo hudobných telies apod.
Rovnako teda aj v prípade SLOVGRAM ním zastupovaní nositelia práv a spravované predmety ochrany

predstavujú značne menšiu časť tvorivej autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania
používaného žalovaným v pomere predmetov ochrany spravovaných žalobcom.
Žalobca osobitne poukazuje na skutočnosť, že žalovaný nerozlišuje medzi právami autorov a právami
súvisiacimi s autorskými právami, a nerozlišuje medzi licenčnou odmenou a primeranou odmenou.Dovoľujeme si preto poukázať na vzťah autorských práva práv súvisiacich s autorskými právami. Ako
z ich pomenovania vyplýva („práva súvisiace s autorskými právami“) tieto práva sú svojou samotnou
podstatou odvodené od práv autorov (výkonní umelci len vykonávajú diela autorov) a preto nemajú a

ani nikdy nemôžu mať silnejšiu povahu ako autorské práva. Zatiaľ čo autori musia predom udeliť súhlas
na použitie ich diel (licenciu), výkonným umelcom vzniká len nárok na tzv. primeranú odmenu, bez
toho, aby udeľovali licenciu. Ani prípadný' vyšší počet použitých umeleckých výkonov alebo vyšší počet
zastupovaných výkonných umelcov inou organizáciou kolektívnej správy ako je žalobca, preto nemôže
v konečnom dôsledku priznať výkonným umelcom lepšie postavenie ako autorom, ktorých tvorivý vklad

predchádza akémukoľvek umeleckému výkonu, je jeho základom a podmienkou jeho vzniku. Licenčná
odmena sa tak týka nositeľov práv zastúpených SOZA a žalobcom, nakoľko títo zastupujú autorov.
Primeranú odmenu uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM a tento vzhľadom na charakter práv, ktoré
spravuje, zohľadňuje vyťaženosť, t.j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia.
Získaním licencie od žalobcu získa používateľ právo používať predmety ochrany spravované žalobcom
pri ďalšom verejnom prenose, používateľ ich však nemá povinnosť používať. Je to obdoba získania

akejkoľvek inej licencie na používanie diel - napr. programu Windows, kedy získa používateľ len právo
a nie povinnosť používať program a to, že nemá používateľ zapnutý počítač napr. počas víkendov
nezakladá právo na zohľadnenie tejto skutočnosti pri výške licenčnej odmeny. Zákon č. 185/2015 Z.z.
(nový autorský zákon) je v tomto smere dôslednejší ako AZ, a reagoval na prax keď používatelia sa
bránili plneniu v prípade nevyužitia licencie, a v § 69 ods. 6 preto už výslovne uvádza, že ak nadobúdateľ

nevyužije licencia vôbec alebo sčasti nemá právo na vrátenie dohodnutej odmeny alebo jej časti, ak nie
je dohodnuté inak.
Na základe vyššie uvedeného tak žalobca uvádza, že žalovaný“ mal vedomosť, že v prípade používania
predmetov ochrany verejným prenosom je jeho povinnosťou mať uzatvorenú hromadnú licenčnú zmluvu
s príslušnou organizáciou kolektívnej správy a mal vedomosť o tom, že v prípade ak zmluvu neuzatvorí

a bude používať predmety ochrany, tak sa dostane do pozície neoprávneného používateľa predmetov
ochrany- Tvrdenie žalovaného, že zo strany žalobcu ide o konanie vykazujúce znaky porušenia zákazu
ľubovôle vyplývajúceho z čl. 2 ods. Ústavy SR, o porušenie princípu zákazu zneužitia práva i jeho
šikanózny výkon v rozpore s dobrými mravmi je tak v danej právnej situácii viac ako neprimerané a
bez sebareflexie, nakoľko je to práve žalovaný, kto hrubo, vedome a dlhodobo porušuje autorské práva

požívajúce maximálnu právnu ochranu, kedy je žalovaný nútený domáhať sa ochrany svoj ich práv
súdnou cestou.
Záverom žalobca uvádza, že podľa jeho názoru :
- má vecnú aktívnu legitimitu v tomto súdnom konaní,
- žalovaný používal predmety ochrany t.j. literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické,

audiovizuálne, fotografické dielam, diela výtvarného umenia, architektonické diela a dielam úžitkového
umenia, formou verejného prenosu tak ako to uvádza žalobca,
- žalovaný porušoval výhradné autorské práva keď bez súhlasu žalovaného používal predmety ochrany
verejným prenosom,
- mu vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.652.- eur.

Žalobca žalovanému ponúkol pri podaní žaloby uzatvorenie mimosúdnej dohody. Žalobca uzatvoril s
viac ako 100 neoprávnenými používateľmi dohody o urovnaní, túto možnosť ponúkol aj žalovanému,
ten však na návrh žalobcu o mimosúdne urovnanie nereflektoval.

7. Na pojednávaní dňa 15.3.2017 súd podľa § 180 CSP pojednával v neprítomnosti žalovaného, ktorý

sa nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na
pojednávanie, ktoré bolo doručené dňom 2.2.2017, bol žalovaný poučený o následku nedostavenia sa
vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie. Zároveň súd konštatoval, že žaloba bola riadne
doručená žalovanému dňa 8.11.2017 (spolu s platobným rozkazom) a uznesením Okresného súdu
Komárno sp. zn. 4Cb/54/2016-85, zo dňa 20.1.2017 bol vyzvaný v súlade s ustanovením § 167 CSP.

Žalovaný neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami, súdu podal osobne dňa
14.3.2017 žiadosť o prerušenie konania, v ktorej uviedol, že konanie žiada prerušiť do rozhodnutia
Protimonopolného úradu Slovenskej republiky na základe oznamovateľa Zväz hotelov a reštaurácií
Slovenskej republiky vo veci podozrenia na možné zneužívanie dominantného postavenia podnikateľa
LITA, autorská spoločnosť, ktoré bolo podané dňa 19.12.2016. Túto svoju žiadosť bližšie neodôvodnil

a priložil k nej ako prílohu predmetné „Oznámenie“ (č.l. 88 až 102 spisu). Na predmetnom pojednávaní
dňa 15.3.2017 advokátka žalobcu žiadala rozhodnúť podľa § 274 písm. a/ a b/ CSP rozsudkom pre
zmeškanie a nakoľko boli splnené procesné podmienky pre rozhodnutie rozsudkom pre zmeškanie
(§ 274 CSP). Okresný súd Komárno rozhodol vo veci samej rozsudkom pre zmeškanie sp. zn.4Cb/54/2016-147, zo dňa 15.3.2017 a žalobcovi priznal uplatnený nárok na zaplatenie istiny v sume
1.652.- eur a presne špecifikované úroky z omeškania v celom žalovanom rozsahu, zároveň s použitím
§ 162 ods. 3 CSP rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

8. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie z dôvodu, že s poukazom na ustanovenie § 90
ods. 1 CSP nebol zastúpený advokátom. Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 15Cob/103/2017-176,
zo dňa 28.2.2018 predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konania a
nové rozhodnutie. V dôvodoch svojho rozhodnutia odvolací súd uviedol, že nezastúpenie žalovaného

advokátom v spore súvisiacom s ochranou práva duševného vlastníctva je s poukazom na ustanovenie
§ 90 ods. 1 a nasl. CSP porušením procesných podmienok, pričom meritou veci sa nezaoberal.

9. Po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dňa 2.5.2018, uznesením Okresného
súdu Komárno sp. zn. 4Cb/54/2016 súd s poukazom na ustanovenie § 90 ods. 1 a nasl. CSP vyzval
žalovaného, aby predložil súdu plnú moc udelenú advokátovi alebo preukázal, že jeho zamestnanec

alebo člen žalovaného, ktorý za neho koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Advokát žalovaného doručil súdu dňa 13.7.2018 plnomocenstvo, v zmysle ktorého je preukázané, že
zastupuje žalovaného v tomto spore a dňa 6.8.2018 dourčil aj vyjadrenie žalovaného (repliku k podanej
žalobe č.l. 197 až 230 spisu) zo dňa 2.8.2018 aj s prílohami (č.l. 236 až 385 spisu + CD nosič), ktoré bolo
doručené advokátke žalobcu na vyjadrenie. Advokátka žalobcu súdu doručila k vyjadreniu žalovaného

vyjadrenie žalobcu zo dňa 14.8.2018 (dupliku k replike č.l.396 až 465 spisu) spolu s prílohami, ktoré
bolo doručené advokátovi žalovaného. Advokát žalovaného sa k duplike už písomne nevyjadril, vyjadril
sa však ústne na pojednávaní dňa 12.9.2018.

10. Súd podľa § 177 ods. 1 CSP nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na termín 12.9.2018.

Pojednávanie vedie súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona (§ 179 ods. 1 CSP). Na pojednávaní dňa 12.9.2018 súd
postupom podľa § 180 a nasl. CSP vykonal dokazovanie za prítomnosti strán konania, ktoré sa na
pojednávanie riadne dostavili.

11. Žalobca vo svojom procesnom útoku, špecifikovanom žalobou (č.l. 1 až 4 spisu), písomnými
vyjadreniami (č.l. 34 až 46 spisu, č.l. 196 až 406 spisu), ako aj ústnym prejavom na pojednávaní
prostredníctvom splnomocnenej advokátky poukázal na to, že žalovaný zasahoval neoprávnene do
autorských práv autorov zastúpených žalobcom a preto u žalobcu vznikol nárok a aj povinnosť na
domáhanie sa bezdôvodného obohatenia. V podrobnostiach žalobca poukázal aj na predložené listiny

(§ 204 CSP), ale aj verejné vyhlásenia žalovaného, z ktorých podľa jeho názoru je nesporné, že žalovaný
ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia „Hotela PEKLO“ prevádzkoval toto ubytovacie zariadenie
a z korešpondencie žalovaného vyplýva, že on sám nespochybňuje, že predmetný hotel realizoval v
jeho priestoroch verejný prenos, pričom za tento prenos preukázateľne nezaplatil žalobcovi licenčné
poplatky. V podrobnostiach súd poukazuje na rozsiahle písomné vyjadrenia žalobcu, CD nosič, s ktorými

sa počas dokazovania oboznámil a s ktorými sa mal možnosť oboznámiť aj žalovaný.

12. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany špecifikovanej najmä v jeho rozsiahlom písomnom
vyjadrení (č.l. 197 až 230 spisu) a pripojených listinných dôkazoch, na pojednávaní zvýraznil, že žalobca
riadne nepreukázal okruh zastupovaných autorov a okruh ním spravovaných práv predmetov práv

ochrany, ktoré mali byť zo strany žalovaného neoprávnene použité. Bol toho názoru, že nárok nevzniká
žalobcovi, ale nositeľom práv a preto bezdôvodné obohatenie sa má vydať iba tomu na úkor koho sa
získalo. Preto žalobca uplatňuje cudzie nároky a ak ich chce uplatňovať účinne, musí podľa názoru
žalovaného preukázať, že naozaj zastupuje toho, na čí úkor bezdôvodné obohatenie vzniklo. Žalovaný
namieta, že žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu t.j. vydať bezdôvodné obohatenie ani v

jednom prípade, ani jednému predmetu ochrany, ani jedného nositeľa práv. Naopak žalovaný do konania
predložil také listinné dôkazy, licenčné zmluvy dostupné na centrálnom registri zmlúv, ktoré jednoznačne
potvrdzujú fakt, že oprávneným subjektom týchto predmetov ochrany je osoba, o ktorej žalobca ani
netvrdil, že ju zastupuje a ani nepredložil zmluvu o zastupovaní. Tvrdil, že takouto osobou je Rozhlas
a televízia Slovenska (RTVS) vo vzťahu k ním predloženým zmluvám. Práve vysielatelia na základe

licenčných zmlúv sú oprávnení vykonávať majetkové práva k dielam zaradeným do ich vysielania a
pokiaľ sú teda vysielatelia oprávnenými žiadať bezdôvodné obohatenie, tak žalobca na to, aby bol
úspešný v tomto spore, musel by predložiť zmluvy o zastupovaní práve s týmito vysielateľmi a vo
vzťahu k predmetom ochrany, ktoré boli súčasťou vysielania. Žalobca podľa žalovaného nepreukázalani výšku uplatnených nárokov, ktorá je podstatným atribútom jeho uplatnenia, pričom tvrdí, že výška
bezdôvodného obohatenia zodpovedá bezdôvodnému obohateniu pri 100 % obsadení ubytovacieho
zariadenia za časové obdobie 365 dní. Ako však vyplýva z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ tzv. „Rafael

Hoteles“, na ktoré poukazuje sám, verejný prenos existuje iba vtedy ak je poskytovaný signál hotelovými
zariadeniami prostredníctvom TV prijímačom, klientom, ktorí sú ubytovaný v izbách. Žalovaný dôvodí,
že nemôže vzniknúť bezdôvodné obohatenie, v čase keď v izbe nie je ubytovaný žiadny hosť. Žalobca
nenavrhol žiaden dôkaz na preukázanie ním uplatnenej výšky bezdôvodného obohatenia a teda, ak by
aj súd mal za to, že právny základ preukázaný bol, tak výška nie - nebola a to či už z dôvodu absencie

tvrdení žalobcu alebo z dôvodu dôkaznej pasivity žalobcu. V podrobnostiach ďalej súd poukazuje na
rozsiahle písomné vyjadrenia žalobcu, CD nosič, s ktorými sa počas dokazovania oboznámil a s ktorými
sa mal možnosť oboznámiť aj žalobca.

13. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepopiera, sa považujú
za nesporné.

Podľa § 151 ods. 2 CSP ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,
uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia zodpovedá procesná povinnosť protistrany
poprieť tvrdené skutočnosti. Civilný sporový poriadok chápe bremeno popretia tvrdení protistrany
ako samostatnú procesnú povinnosť. Skutkové tvrdenia žalobcu sú prostriedkami procesného útoku,

skutkové tvrdenia žalovaného sú prostriedkami procesnej obrany.
Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Podľa § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon
neustanovuje inak.

Zákon v uvedených ustanoveniach vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z
ústavnéhoprincípunezávislostisúdov(článok46ÚstavySlovenskejrepubliky).Pretosúdpovykonanom
dokazovaní po zhodnotení dôkazov podľa svojej úvahy, a to každého dôkazu jednotlivo a všetkých
dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, pritom po starostlivom prihliadnutí na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo, aj z hľadiska pravdivosti a dôležitosti, ako aj zákonnosti, pri dodržaní základných princípov

civilného procesu, dospel k nasledovnému skutkovému a právnemu záveru.

14. Charakteristika procesného nároku bola vymedzená žalobcom v súlade s obsahom žaloby a jeho
procesným útokom ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný používal
predmety ochrany formou verejného prenosu, čím porušoval autorské práva a po právnej stránke

posúdená súdom v súlade s nasledovnými zákonnými ustanoveniami :
Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“)).
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový

prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ).
Bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 OZ).
Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä
pretože obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada (§ 458 ods. 1 OZ).
Ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa

inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2 (§ 458a OZ).
Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného
dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona
povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje
vykonávací predpis (§ 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 OZ).

Sprístupňovanie verejnosti je verejný prenos diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup
z miesta a v čase, ktorý si sám zvolí (§ 5 ods. 11 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach
súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) ďalej len „AZ“).
Verejný prenos je šírenie alebo predvedenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami na šírenie
zvukov alebo zvukov a obrazov súčasne, alebo ich vyjadrenie po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto

dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať; verejný prenos
zahŕňa aj káblovú retransmisiu, vysielanie a sprístupňovanie verejnosti (§ 5 ods. 14 AZ).
Zvukovo-obrazový záznam je záznam zvukov aj obrazov, ktoré sú vnímateľné sluchom aj zrakom bez
ohľadu na to, akým spôsobom a na akom nosiči sa tieto zvuky a obrazy zaznamenávajú (§ 5 ods. 24 AZ).Autor je fyzická osoba, ktorá dielo vytvorila (§ 6 ods. 1 AZ).
Autor má právo použiť svoje dielo (§ 18 ods. 1 AZ).
Autor má právo udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na verejný prenos diela (§ 18 ods. 2

písm. h/ AZ).
Práva podľa odsekov 1 a 2 udelením súhlasu autora podľa odseku 2 nezanikajú; autor je len povinný
strpieť použitie diela inou osobou v rozsahu udeleného súhlasu (§ 18 ods. 3 AZ).
Iná osoba môže bez súhlasu autora použiť dielo len v prípadoch ustanovených týmto zákonom (§ 18
ods. 4 AZ).

Licenčnou zmluvou udeľuje autor nadobúdateľovi súhlas na použitie diela (ďalej len „licencia“). Licenčná
zmluva musí obsahovať spôsob použitia diela, rozsah licencie, čas, na ktorý autor licenciu udeľuje, alebo
spôsob jeho určenia a odmenu alebo spôsob jej určenia, ak sa autor s nadobúdateľom nedohodol na
bezodplatnom poskytnutí licencie (§ 40 ods. 1 AZ).
Organizácia kolektívnej správy môže s nadobúdateľom uzatvoriť aj hromadnú licenčnú zmluvu,
Hromadnou licenčnou zmluvou udeľuje táto organizácia nadobúdateľovi súhlas na použitie všetkých diel

alebo niektorých diel, ku ktorým spravuj e práva, dohodnutým spôsobom alebo spôsobmi, v dohodnutom
rozsahu, na dohodnutý čas a nadobúdateľ sa zaväzuje, ak nie je dohodnuté inak, uhradiť odmenu (§
48 ods. 1 AZ).
Hromadná licenčná zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná (§ 48 ods. 2 AZ).
Ustanovenia § 40 až 46 sa použijú primerane, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak (§ 48 ods. 3 AZ).

Účelom kolektívnej správy práv podľa tohto zákona (ďalej len ,,kolektívna správa“) je kolektívne
uplatňovanie a kolektívna ochrana majetkových práv autora a majetkových práv výkonného umelca,
výrobcu zvukového záznamu, výrobcu zvukovo-obrazového záznamu a vysielateľa a umožnenie
uvedenia predmetu týchto práv na verejnosti (§ 78 ods. 1 AZ).
Kolektívna správa je zastupovanie viacerých osôb, ktoré

a) majú majetkové práva k. dielu, umeleckému výkonu, zvukovému záznamu, zvukovo- obrazovému
záznamu alebo k vysielaniu (ďalej len „predmet ochrany“),
b) vykonávajú majetkové práva na základe tohto zákona (§ SO a 55) alebo
c) na základe zmluvy získali výhradnú licenciu na celé trvanie majetkových práv k predmetu ochrany
a pre územie Slovenskej republiky s právom udeliť sublicenciu (ďalej len „nositelia práv“) na ich

spoločný prospech, a pri výkone ich majetkových práv k zverejneným alebo na zverejnenie ponúknutým
predmetom ochrany, ak iný ako kolektívny výkon týchto práv nie je dovolený (odsek 3) alebo je neúčelný;
za predmet ochrany ponúknutý na zverejnenie sa považuje taký predmet ochrany, ktorý nositeľ práva
písomne oznámi príslušne] organizácii kolektívnej správy na účely zaradenia takéhoto predmetu do
registra predmetov ochrany

(§ 78 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ AZ).
Povinne kolektívne spravovanými majetkovými právami sú:
b) právo na náhradu odmeny (§ 24 ods. 4 a 5 a § 69 ods. 3),
c) právo udeľovať súhlas na káblovú retransmisiu diela [§ 18 ods. 2 písm. h)]; to sa nevzťahuje na tie
práva k predmetom ochrany, ktoré sú obsiahnuté vo vysielaní vysielateľa a vysielateľ ich vykonáva na

základe zákona, licenčnej zmluvy alebo inej obdobnej zmluvy,
d) právo výkonného umelca a výrobcu zvukového záznamu na primeranú odmenu za káblovú
retransmisiu ich predmetov ochrany podľa § 65; to sa nevzťahuje na tie práva k predmetom ochrany,
ktoré sú obsiahnuté vo vysielaní vysielateľa a vysielateľ ich vykonáva na základe zákona alebo licenčnej
zmluvy

(§ 78 ods. 3 písm. b/, c/ a d/ AZ).
Kolektívna správa sa vykonáva najmä v týchto odboroch:
b) verejný prenos predvedením predmetu ochrany akýmikoľvek technickými prostriedkami,
c) vysielanie predmetu ochrany,
d) káblová retransmisia predmetu ochrany,

e) verejné rozširovanie originálu predmetu ochrany alebo jeho rozmnoženín nájmom a vypožičiavaním,
i) použitie predmetu ochrany, za ktoré sa uhrádza primeraná odmena.
(§ 78 ods. 4 písm. b/, c/, d/, e/ a i/ AZ).
Kolektívnu správu vykonáva organizácia kolektívnej správy, a to sústavne, vo vlastnom mene, na vlastnú
zodpovednosť a ako hlavný predmet činnosti (§ 78 ods. 5 AZ).

Organizácia kolektívnej správy je právnická osoba, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej
správy (§ 79 ods. 1).
Oprávnenie na výkon kolektívnej správy možno udeliť len právnickej osobe, ktorá má sídlo na území
Slovenskej republiky a je založená na nepodnikateľský účel podľa osobitného predpisu (§ 79 ods. 2 AZ).Organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu
udeleného oprávnenia
a) zastupovať .každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ktoré spravuje na základe tohto zákona,

b) prevziať za zvyčajných podmienok zastúpenie každého nositeľa práv pri výkone jeho práva, ak o to
požiada a preukáže, že predmet ochrany bol príslušne použitý, a ak nie je zastupovaný inou osobou pri
výkone práva vo vzťahu k predmetu ochrany a ak ide o dielo, pri výkone práva k dielu,
c) zastupovať každého nositeľa práv pri výkone jeho práva v rozsahu s ním dohodnutom,
d) zastupovať nositeľov práv za rovnakých podmienok,

h) uzatvárať s používateľmi alebo s osobami oprávnenými obhajovať záujmy v nich združených
používateľov, ktorí používajú predmety ochrany, alebo s osobami povinnými uhrádzať náhradu odmeny
podľa tohto zákona za primeraných a rovnakých podmienok zmluvy, ktorými sa
1. používateľovi poskytuje oprávnenie na použitie predmetu ochrany, ku ktorému právo kolektívne
spravuje,
2. dohodne s používateľom alebo s povinnou osobou odmenu, primeranú odmenu alebo náhradu

odmeny a spôsob jej uhradenia,
i) domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí ak sa nositeľ práva,
ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne,
j) vyberať v súlade s týmto zákonom a zmluvami podľa písmena,

h) pre nositeľa práv odmeny, primerané odmeny, náhrady odmien a prípadné príjmy z vydania
bezdôvodného obohatenia, rozdeľovať ich a vyplácať v súlade so svojím vyúčtovacím poriadkom,
s) uverejniť vhodným spôsobom sadzobník odmien a primeraných odmien.
(§ 81 ods. 1 písm. a/ až d/, h/, i/, j/, h/ a s/ AZ).
Organizácia kolektívnej správy zastupuje nositeľa práv vo svojom mene a na jeho účet. Organizácia

kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu bez nároku na zisk. Organizácia kolektívnej správy je
oprávnená požadovať náhradu účelne vynaložených nákladov (§ 81 ods. 3 AZ).
Používateľ, ako aj osoba povinná uhradiť náhradu odmeny (§ 24 ods. 6) je povinná umožniť organizácii
kolektívnej správy riadny výkon kolektívnej správy a bez vážnych dôvodov neodmietnuť organizácii
kolektívnej správy poskytnutie potrebných informácií. Organizácia kolektívnej správy nesmie informácie

získané pri výkone kolektívnej správy využiť na iný účel ako na výkon kolektívnej správy. Organizácia
kolektívnej správy je oprávnená kontrolovať včasné a riadne plnenie zmlúv uzatvorených s ňou pri
výkone kolektívnej správy, ako aj povinností, ktoré pre osoby povinné uhradiť náhradu odmeny vyplývajú
z neodmietnuť organizácii kolektívnej správy poskytnutie potrebných informácií. Organizácia kolektívnej
správy nesmie informácie získané pri výkone kolektívnej správy využiť na iný účel ako na výkon

kolektívnej správy. Organizácia kolektívnej správy je oprávnená kontrolovať včasné a riadne plnenie
zmlúv uzatvorených s ňou pri výkone kolektívnej správy, ako aj povinností, ktoré pre osoby povinné
uhradiť náhradu odmeny vyplývajú zo zákona; používateľ alebo iný účastník takejto zmluvy, ako aj osoba
povinná uhradiť náhradu odmeny, je povinná organizácii kolektívnej správy túto činnosť umožniť (§ 81
ods. 4 AZ).

Organizácia kolektívnej správy je povinná riadne, s náležitou odbornou starostlivosťou a v rozsahu
udeleného oprávnenia domáhať sa vo vlastnom mene v prospech nositeľov práv nároku na vydanie
bezdôvodného obohatenia z neoprávneného výkonu kolektívne spravovaného práva; to neplatí, ak, sa
nositeľ práva, ktorý je na to oprávnený, takého nároku sám domáha alebo ak je to nehospodárne (§ 81
ods. 1 písm. i/ AZ).

Organizácia kolektívnej správy zastupuje nositeľa práv vo svojom mene a na jeho účet. Organizácia
kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu bez nároku na zisk Organizácia kolektívnej správy je
oprávnená požadovať náhradu účelne vynaložených nákladov (§ 81 ods. 3 AZ).
Ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne s používateľom na uzavretí licenčnej zmluvy alebo
hromadnej licenčnej zmluvy alebo na uzavretí kolektívnej licenčnej zmluvy s právnickou osobou

združujúcou používateľov, ktorou udelí súhlas na použitie predmetov ochrany, ku ktorým spravuje
práva podľa tohto zákona (ďalej len „spravované predmety ochrany“), alebo na uzavretí dohody
o primeranej odmene za použitie predmetov ochrany používateľom, organizácia kolektívnej správy,
používateľ alebo právnická osoba združujúca používateľov. Predmetov ochrany môže požadovať, aby
obsah takejto zmluvy alebo dohody určil súd; súd pri určení obsahu zmluvy alebo dohody prihliadne na

druh spravovaného predmetu ochrany, spôsob a rozsah jeho použitia, čas, v ktorom bude prichádzať k
použitiu spravovaného predmetu ochrany, a na podmienky podľa § 81 ods. 1 písm. h/ (§ 81 ods. 2 AZ).15. Súd právne posúdil vec v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení (odsek 14. odôvodnenia
tohto rozsudku) a to v súlade aj s právnou argumentáciou a procesným útokom žalovaného (odseky 2.,
6. a 11. odôvodnenia tohto rozsudku), ako aj ustálenou rozhodovacou praxou.

16. Zákon č. 185/2015 Z.z. autorský zákon, ktorý zároveň od 1.1.2015 zrušil zákon č. 168/2003
Z.z. podľa ustanovení § 190 ods. 1 odkazuje na použitie autorského zákona č. 168/2003 Z.z. čo
sa týka vzniku právnych vzťahov vzniknutých pred 1.1.2015, resp. nárokov z nich vyplývajúcich,
ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z nich vyplývajúcich. Pre dané konanie

súd aplikoval ustanovenia autorského zákona č. 168/2003 Z.z., pričom žalobca preukázal aktívnu
legitimáciu v spore tým, že predložil súdu oprávnenie na výkon kolektívnej správy vydané
Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky zo dňa 11.5.2010 číslo konania MK-664/2010-70/6165
podľa § 79 ods. 1 AZ. Žalobca preukázal, že je oprávneným na dobrovoľnú kolektívnu správu
v odboroch verejný prenos literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického,
audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela

úžitkového umenia predvedením akýmikoľvek technickými prostriedkami; nezahŕňa vysielanie, káblovú
retransmisiu a sprístupňovanie verejnosti, vysielanie literárneho, dramatického, hudobnodramatického,
choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického
diela alebo diela úžitkového umenia vrátane vysielania pomocou satelitu, ako aj retransmisia literárneho,
dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho, fotografického diela, diela

výtvarného umenia, architektonického diela alebo diela úžitkového umenia : nezahŕňa káblovú
retransmisiu. Na podanie predmetnej žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia je preto žalobca
aktívne legitimovaný priamo zo zákona, a to podľa citovaného ustanovenia § 81 ods. 1 písmeno i/ AZ.
Žalobca predložil do spisu hromadné licenčné zmluvy, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností vyplýva,
že v roku 2015 poskytoval používateľom licenciu na použitie diel a to výhradne za autorov a nositeľov

práv, ktorých zastupuje a to vo výške Sadzobníka žalobcu, ktorý bol schválený príslušným orgánom
žalobcu.
Pasívna legitimácia žalovaného ako prevádzkovateľa ubytovacieho zariadenia „Hotel Peklo“ nebola v
konaní sporná a ani spochybnená (skutkovo viď. ustanovenie § 151 ods. 1 a 2 CSP) a taktiež nebolo
sporné, že žalovaný v roku 2015 nemal so žalobcom uzavretú licenčnú zmluvu, respektíve hromadnú

licenčnú zmluvu, ktorú mu žalobca ponúkal uzatvoriť a ktorá by žalovaného oprávňovala k použitiu
diel, ku ktorým žalobca vykonával v rozhodnom čase správu týchto práv. Žalobca zároveň upozornil
žalovaného,ževprípadeneuzavretiahromadnejlicenčnejzmluvysadostávadopozícieneoprávneného
používateľa predmetov ochrany a vystavuje sa riziku žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenie.
Napriek tomu, že žalovaný hromadnú zmluvu neuzatvoril, došlo z jeho strany k neoprávnenému použitiu

diel resp. predmetov ochrany spravovaných žalobcom. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany
uviedol, že podľa jeho názoru aktívne legitimovaným v takomto spore by mohol byť Rozhlas a televízia
Slovenska. Tento jeho názor však súd nepovažuje za dôvodný a súhlasí s názorom žalobcu, ktorý podľa
názoru súdu presvedčivo, s poukazom na platnú vnútroštátnu právnu úpravu, preukázal svoju aktívnu
legitimáciu v spore.

17. V rozhodnom období mal žalovaný hotelové izby „Hotela Peklo“ na adrese Platanová alej 1, Komárno
vybavené TV prijímačmi so satelitným signálom. Počet TV prijímačov bol preukázaný samotným
žalobcom predloženým na print screen internetovej stránky žalovaného v rozhodnom období. Súd
vychádzal z vyššie uvedeného dôkazu o počte TV prijímačov, pričom ho považoval za dostatočný

a ďalšie dokazovanie preto nevykonal (§ 151 ods. 1 a 2 CSP). Žalovaný sa obhajoval a tvrdil, že
uzatvoril licenčné zmluvy s organizáciami kolektívnej správy SOZA a SLOVGRAM. Je však technicky
nemožné, aby pri televíznom vysielaní používal žalovaný iba diela autorov hudobných diel a výkony
výkonných umelcov a nepoužíval diela nositeľov práv zastúpených žalobcom. V tejto súvislosti treba
dodať, že zákonom síce nie je vylúčené, aby niekoľko organizácií kolektívnej správy spravovalo práva

k rovnakým predmetom ochrany, pričom však rozdiel spočíva v spôsobe použitia predmetu ochrany
alebo v zozname zastupovaných nositeľov práv. V praxi však nemôže nastať prípad, že by používateľ
platil duplicitne. Jeden nositeľ práv nemôže byť pre ten istý predmet ochrany zastupovaný viacerými
organizáciami kolektívnej správy. Námietka žalovaného týkajúca sa verejného prenosu teda neobstojí
anipodľanázorusúdu,pretožepokiaľsúvhotelovýchizbáchneslúžiacichvýlučnepresúkromnépotreby

prevádzkovateľa hotela zvukovoobrazové zariadenia, ale ako súčasť poskytovaných služieb sú dané
do užívania hotelovým hosťom, ktorí majú k rozhlasovému a televíznemu vysielaniu prístup podľa
svojej vlastnej voľby, nie je z autorsko-právneho hľadiska rozhodujúce, či takéto vybavenie sa skutočne
použije alebo nie. Pokiaľ prevádzkovateľ hotela ako užívateľ diela či iného ideálneho statku neuzavrie spríslušnou organizáciou kolektívnej správy licenčnú zmluvu pre jednotlivé predmety ochrany a aj napriek
tomu začne poskytovať ubytovanie na hotelových v izbách vybavených televíznym prijímačom, dopúšťa
sa konania, ktoré je nielen v rozpore s autorským zákonom, ale v závislosti na intenzite porušenia

konkrétnych autorských a iných obdobných práv sa môže dopustiť aj trestného činu.

18. K námietke žalovaného, aby žalobca predložil zoznam autorov, ktorých zastupuje a zoznam
predmetov ochrany sa súd stotožňuje s tvrdením žalobcu, že táto požiadavka je v rozpore s princípom
kolektívnej správy (právne viď. odsek 14 odôvodnenia tohto rozsudku). Pokiaľ by mal žalobca určovať

konkrétne diela, ktoré boli používateľom sprístupnené verejnosti, tento postup by v mnohých prípadoch
nebol s ohľadom na značné množstvo zastupovaných nositeľov práv zrejme ani možný. Uvedené
vyplýva aj z jednej z funkcií kolektívnej správy a taktiež zákonného monopolu pre jednotlivé oblasti
chránených diel, čo spočíva v skutočnosti, že takto budú autorské práva komplexne chránené a v zásade
medzi jednotlivými autorskými dielami spadajúcimi do rovnakej kategórie nebude robený rozdiel (viď. aj
nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 2186/14). Dokazovanie v tomto smere preto nie je možné vykonať a

bolo by neúčelné. Žalobca ako aj ostatné organizácie kolektívnej správy zverejňujú zoznamy nositeľov
práv na svojej webovej stránke (viď. CD nosič do spisu predložený žalobcom). V tomto kontexte treba
chápať aj vyjadrenie žalobcu, ktorý netvrdí, že zastupuje „všetkých autorov“, ale iba tých, ktorí s ním
uzatvorili zmluvy o zastupovaní. Preto z uvedených dôvodov námietka žalovaného je aj v tomto smere
nedôvodná.

19. Počas konania bolo preukázané, že autorské práva nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca boli v
rozhodnom období (od 1.1.2015 do 31.12.2015) žalovaným porušené. Žalovaný v konaní nepreukázal,
že mal na použitie autorských diel súhlas autorov alebo žalobcu. Žalovaný ako používateľ mal povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu rovnajúcu sa dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri

obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Čo sa týka výšky
odmeny argumentácia žalobcu je dôvodná, pretože v prípade ďalšieho verejného prenosu je právna
situácia týkajúca sa výšky odmeny úplne odlišná, neporovnateľná s inými právnymi inštitútmi. Do
právnej úpravy vstupuje do určitej miery verejnoprávny prvok. Na jednej strane tak ako iní držitelia
absolútnych práv, aj autori majú právo sa rozhodnúť, za akých podmienok a za akú odmenu umožnia

iným používať ich diela. Na druhej strane má v prípade záujmu používateľ možnosť používať diela
jednotlivých autorov a nositeľov práv, ktoré sú súčasťou verejného prenosu, iba so súhlasom tej
organizácie kolektívnej správy, ktorej štát pre daný okruh nositeľov práv poskytol zákonné oprávnenie
a nemá možnosť výberu. Pre vyváženie postavenia používateľa a pre ochranu používateľa, ktorý
nesúhlasí s podmienkami príslušnej organizácie kolektívnej ochrany, má takýto používateľ zákonnú

možnosť podať žalobu o určenie obsahu licenčnej zmluvy. Pokiaľ sa žalovanému žalobcom požadovaná
odmena za používanie predmetov ochrany zdala neprimeraná a chcel realizovať ďalší verejný prenos
vo svojom ubytovacom zariadení, potom mal podať žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej
zmluvy. Keďže žalovaný takto nepostupoval, je povinný znášať následky neoprávneného zasahovania
do autorských práv. Predmetom konania je teda vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho výška

sa zakladá na obvyklej odmene. V tejto súvislosti súd preskúmal, za akú odmenu obvykle v čase,
keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných
práv žalobca poskytoval licencie iným používateľom. Obvyklá odmena môže byť len taká, za akú v
rozhodnomobdobískutočneboliposkytovanélicencieinýmpoužívateľomazaakúpoužívateliazískavali
licenciu. Žalobca v predmetnom konaní preukázal, že uzatvoril viac ako 200 hromadných licenčných

zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu, čo potom
takúto odmenu robí odmenou obvyklou. Nerešpektovanie takejto dohodnutej odmeny by znamenalo
poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských právo proti takým používateľom, ktorí si
svoje povinnosti plnia. Na prípadné zľavy, ktoré boli poskytované používateľom pri splnení povinnosti v
stanovenejlehoteuzavrieťlicenčnúzmluvu,niejemožnéprihliadaťpristanovenívýškyobvyklejodmeny.

Obvyklosť licenčnej odmeny sa teda posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného
zásahu do práv žalobcu obvykle poskytoval licenciu iným používateľom, teda za akú uzatváral hromadné
licenčné zmluvy (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky uznesenie II ÚS 101/2011). Súd
preto pri určení výšky bezdôvodného obohatenia v súlade s ustanovením § 56 ods. 1 písm. g) AZ
vychádzal z takto určenej obvyklej odmeny.

20. Z vyššie uvedených dôvodov súd uložil povinnosť žalovanému, aby zaplatil žalobcovi sumu
1652.- eur, ktorá predstavuje dvojnásobok obvyklej odmeny za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015.
Podľa sadzobníka licenčných odmien žalobcu je odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie hotelykategórie 4* určená vo výške 29,50 eur, čo pri počte 28 zvukovoobrazových zariadení predstavuje
sumu jednotky za rok v sume 826.- eur s dvojnásobkom t.j. 1652.- eur. Ustanovenie § 56 ods. 1
písm. g) AZ predstavuje špeciálnu úpravu k všeobecnej úprave OZ týkajúceho sa bezdôvodného

obohatenia. V zmysle OZ je totiž bezdôvodné obohatenie iba vo výške, v akej sa porušovateľ práva
bezdôvodne obohatil. V prípade úpravy AZ, kde ide o dvojnásobok odmeny, ide o fikciu stanovenia
výšky bezdôvodného obohatenia, pričom ide o zákonnú sankciu, na ktorú vzniká nárok oprávnenému
subjektu iba v dôsledku neoprávneného zásahu do práv autorov zo strany používateľa a preto je táto
pevne stanovená hmotným právom.

21. Pretože sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou vyššie uvedenej sumy, priznal súd žalobcovi
aj zákonný úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo žalovanej istiny 1652.- eur od 20.6.2016 do
zaplatenia (pretože žalovaný bol v tomto období preukázateľne v omeškaní vzhľadom na žalované
obdobie ako aj preto, že žalobca písomne 2 krát žalovaného vyzval na zaplatenie bezdôvodného
obohatenia) až do zaplatenia podľa § 517 OZ v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z.

22. Listinný dôkaz : „Analýza licenčných platieb hotelových a reštauračných zariadení kolektívnym
správcom vo vybraných krajinách Európy“ zo septembra 2016, vypracovaného spoločnosťou KPMG
Česká republika, s.r.o., ktorá sa venuje odhadu optimálnej výšky poplatkov v Slovenskej republike (nie
však výške obvyklej odmeny), predložený žalovanou stranou (č.l. 236 až 302 spisu) nemá pre spor

výpovednú hodnotu, nie je v spore podstatným dôkazom a neslúži k objasneniu predmetu konania,
pretože predmetom tohto konania nie je otázka určenia primeranosti resp. výšky obvyklej odplaty. V tejto
súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/2003,
zo dňa 3.7.2003, z ktorého vyplýva, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
stranou konania, ale len tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

23. Je potrebné uviesť, že je neprípustné, aby vo svetle vykonaných dôkazov súd poskytoval ochranu
porušovateľom autorských práv, ktorý si musia byť tohto porušovania vedomí, keďže rokovali o obsahu
hromadných licenčných zmlúv a jedinou otázkou, na ktorej sa v rámci rokovaní nedohodli, bola cena
licenčných poplatkov. Skutočnosť, že ktorých autorov zastupuje žalobca však nie je podstatná pre

cenotvorbu, ktorá spočíva na počte TV prijímačov žalovaného vo svojom zariadení. Zisťovanie týchto
skutočností popiera samotnú podstatu kolektívnej správy práv autorov. Žalovaný v konaní nepreukázal
skutočnosti, že žalobca konkrétnych autorov nezastupuje resp. že platil odmeny priamo autorom a teda
neporušuje ich práva. Je na mieste, aby aj súd konštatoval a v tomto kontexte vyjadril súhlas s názorom
žalobcu, že obrana žalovaného bola účelovo založená na spochybňovaní všetkého, čo tvrdil a tvrdí

žalobca, na neuznávaní platnej právnej úpravy (preto ju v tomto rozsudku súd aj tak zoširoka rozviedol)
a osobitne inštitútu kolektívnej správy práv, na spochybňovaní dôveryhodnosti žalobcu a dožadovaní
sa nelegitímnej ochrany tých, ktorí vedome dlhodobo zasahujú do majetkovej sféry nositeľov práv, na
snahe o predlžovanie konania s indíciami porušovania článku 5 CSP.

24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Zásada úspechu v spore sa premieta v ustanovení § 255 CSP ako esenciálne kritérium priznania
náhrady trov konania. Úspech vo veci súd skúma vždy čo do právneho základu veci a čo do výšky

priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) sa uplatní tak,
že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej
strane vznikli. Nakoľko mal žalobca vo veci plný úspech proti žalovanému, súd mu priznal náhradu trov
konaniavovýške100%,čímrozhodolonárokunanáhradutrovkonaniaatospoukazomnaustanovenie
§ 262 ods. 1 CSP v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

II.

25. Súd zamietol všetky návrhy žalovaného na prerušenie konania tak, ako je to uvedené v bode II.
výrokovej časti tohto rozhodnutia, z nasledujúcich dôvodov :Podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť.

K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, aby súd prerušil konanie až do
času, kým na základe písomného oznámenia súdu podľa § 158 CSP v spojení s § 25 ods. 2 zákona č.
136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže (v návrhu len „ZoOHS“) Protimonopolný úrad Slovenskej
republiky právoplatne nevyrieši otázku, ktorá je podstatná pre rozhodnutie v merite veci a súčasne
ju súd nie je oprávnený riešiť, a síce „či vyššie opísané konanie žalobcu je alebo nie je zakázaným

zneužitím dominantného postavenia na trhu“, je potrebné uviesť, že žalovaný už v priebehu roku
2015 inicioval konanie pred Protimonopolným úradom, ktorý podnet žalovaného vyhodnotil tak, že sa
podnetom zaoberal a vecou sa nebude ďalej zaoberať, čo oznámil žalovanému v liste zo dňa 14.7.2015
(č.l. 140 spisu). Protimonopolný úrad Slovenskej republiky ďalej uviedol, že : „Vzhľadom na skutočnosť,
že oblasť kolektívnej správy práv patrí do pôsobnosti Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, predseda
úradu upozornil na skutočnosti obsiahnuté v podnete ministra kultúry Slovenskej republiky.“. Taktiež je

potrebné uviesť, že monopolné postavenie žalobcu je dané zákonnou úpravou, pričom o výške licenčnej
odmeny súd rozhodnutie v dostatočnom rozsahu odôvodnil (odsek 20. odôvodnenia tohto rozsudku).
Výška licenčnej odmeny by sa mohla preskúmavať iba v žalobe o určenie obsahu zmluvy podľa § 82
AZ a právomoc určiť, alebo posúdiť jej výšku, nemá ani Protimonopolný úrad Slovenskej republiky.
Na základe týchto dôvodov súd konanie neprerušil a návrh žalovaného na prerušenie konania v tejto

časti zamietol. Zároveň je nutné dodať, že predmetom konania nie je rozhodovanie o tom, či žalobca
porušil pri zostavovaní svojho sadzobníka predpisy o ochrane hospodárskej súťaže a preto súd v danom
spore nepoužíva predpisy o ochrane hospodárskej súťaže. Nebolo preto a ani nie je povinnosťou súdu
oznamovať začatie konania na Protimonopolný úrad Slovenskej republiky. Rovnako neprichádza do
úvahy zo strany súdu použitie článku 101 a 102 Zmluvy o fungovaní únie a teda ani nie je povinnosťou

súdu oznamovať Európskej komisii to, že prebieha konanie.

Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že
sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania.

K návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP, aby súd inicioval konanie pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky v zmysle článku 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s ustanovením § 37 a nasl. zákona č. 38/1993 Z.z. o organizovaní Ústavného súdu Slovenskej
republiky,okonaníprednímaopostaveníjehosudcovvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„ZoÚS“)o
súlade § 56 ods. 1 písm. g) AZ s článkom 1 ods. 1, článkom 13 ods. 3a a ods. 4 a článkom 20 ods. 1, ods.

4 a ods. 5 Ústavy slovenskej republiky, t.j. či sa môže domáhať autor, do ktorého práva sa neoprávnene
zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, najmä vydania bezdôvodného obohatenia vo
výškedvojnásobkuodmeny,ktorájeobvyklázazískanielicenciepriobdobnýchzmluvnýchpodmienkach
v čase neoprávneného zásahu do tohto práva súd odkazuje na odsek 20. odôvodnenia tohto rozsudku,
pričom súd dospel k záveru, že na prerušenie konania ani z tohto dôvodu nie sú splnené zákonné

podmienky a návrh žalovaného na prerušenie konania aj v tejto časti zamietol. Je výlučne vecou
posúdenia súdu, či pri prejednaní sporu dospeje k názoru, že je tu nesúlad právnych predpisov s
ústavou a či v tomto smere podá alebo nepodá návrh ústavnému súdu. Súd však aj s poukazom na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-367/2015 z 27.1.2017 o prejudiciálnej otázke položenej NS
Poľskej republiky nedospel k názoru, že je tu nesúlad § 56 ods. 1 písm. g) AZ s Ústavou Slovenskej

republiky,pričomtotoustanoveniejevsúladeajsosmernicou2004/48.Súdprvejinštancienepopiera,že
zmyslom inštitútu vydania bezdôvodného obohatenia je aj vydanie majetkového prospechu získaného
v rozpore s usporiadaním vzťahov medzi stranami, teda navrátenie veci do pôvodného stavu právnej
rovnováhy, nestotožňuje sa však s názorom, že z tohto dôvodu je ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) AZ
v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Z kontextu celého AZ totiž vyplýva, že inštitút bezdôvodného

obohatenia v tejto právnej úprave v sebe nesie aj represívny a sankčný prvok za porušenie určitej
povinnosti. Hoci použitie výrazu resp. inštitútu „bezdôvodné obohatenie“ v tomto prípade nie je možno
najlepším výrazom resp. inštitútom, je potrebné ho vykladať nie len pojmovo gramaticky, ale najmä
logicky a systematicky. V tomto smere súd poukazuje aj na smernicu Európskeho parlamentu a Rady
2001/29/ES bod 58 úvodných ustanovení, ako aj článok 8 bod 1, ktorou dochádza k apelácii na členské

štáty, aby zabezpečili prísny a účinný systém ochrany práv, ktorý bude mať zároveň odrádzajúci účinok.
Jehoaplikáciasavyužijeprávevtakomtoprípade,keďexistujesubjekt,ktorýneoprávnenýmpoužívaním
predmetu ochrany zasiahne do práv autorov. Autorským právam je preto v súlade s medzinárodným
právom a právom EÚ poskytnutá vysoká právna ochrana, kedy následky za porušovanie práv autorova iných nositeľov práv majú byť účinné a majú mať teda odrádzajúci účinok od ich porušovania, pričom
takéto chápanie predmetných práv žalovaný jednoznačne neguje.

Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP, súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania
pred Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je
Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne
doručí ministerstvu spravodlivosti.
K návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom EÚ na zodpovedanie otázky, či :

„Bráni právo EÚ (predovšetkým čl. 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES o zosúladení niektorých aspektov
autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti) tomu, aby každý používateľ
predmetu ochrany chráneného autorským právom bol povinný plniť svoje povinnosti v súvislosti s
použitím predmetu ochrany organizácií kolektívnej správy bez ohľadu na skutočnosť, či táto organizácia
kolektívnej správy disponuje súhlasom nositeľa práv alebo či tento nositeľ práv má vedomosť o
skutočnosti, že ho pri výkone jeho výlučných práv zastupuje organizácia kolektívnej správy.“ je potrebné

uviesť, že súd dospel k záveru, že položenie takejto otázky s využitím nesprávnej argumentácie
žalovaného s poukazom na Rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-301/15 by bolo pre výsledok
tohto sporu bezpredmetné, neslúžilo by totiž k ničomu relevantnému. Návrh na konanie v predmetnej
veci o prejudiciálnej otázke bol podaný s odkazom na konanie, ktoré sa týkalo diametrálne odlišného
spôsobu používania diel a to digitálneho využívania obchodne nedostupných kníh z 20. storočia. Zo

samotného znenia Rozsudok Súdneho dvora EÚ sp. zn. C-301/15 je zrejmé, že rozhodoval výlučne s
ohľadom na osobitné špecifiká právnej úpravy členského štátu, ktoré sa týkali výlučne online použitia
obchodne nedostupných kníh z 20. storočia. Ide teda opäť o nesprávny výklad žalovaného, účelovo
vytvorenú fikciu bez akejkoľvek opory v obsahu daného judikátu Súdneho dvora EÚ. Kompetencie
organizácie kolektívnej správy práv autorov sú dané aj vnútroštátnym zákonom, pričom žalobcovi bolo

vydané príslušným orgánom oprávnenie na výkon kolektívnej správy. Konkrétne žalobca má uzatvorené
s jednotlivými autormi zmluvy a ich zoznam je zverejnený na webovej stránke žalobcu a je aj súčasťou
spisu (CD nosič č.l. 47 spisu). Organizácia kolektívnej správy teda nezastupuje nositeľov práv bez
toho, aby mali vedomosť o skutočnosti, že ich pri výkone ich výlučných práv zastupuje a v akom
rozsahu, pričom je nutné uviesť, že nejde o nejaký špeciálny prípad tak, ako to bolo pri posúdení

Súdneho dvora EÚ v žalovaným označenej veci, ktorá sa týkala úplne iného právneho posúdenia a iného
predmetu sporu, ako aj úplne inak koncipovaného vnútroštátneho práva. Súdny dvor EÚ je oprávnený
vykladať výlučne právo únie a nie právo vnútroštátne. Keďže žalobcom použitá formulácia prejudiciálnej
otázky pre posúdenie predmetu tohto sporu nie je podľa názoru súdu významnou a ani podstatnou pre
rozhodnutie v spore, z tohto dôvodu súd aj tento návrh na prerušenie konania zamietol.

Poučenie:

P o u č e n i e :

Proti výrokom I. tohto rozsudku môže strana konania podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia,
cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Nitre.

Odvolanie musí obsahovať náležitosti podľa § 363 CSP.
Podľa § 363 CSP sa v odvolaní má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa § 365 ods. 2 CSP možno odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.

Proti prvému výroku II. tohto rozsudku môže strana konania podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, na Okresnom súde Komárno (§ 357 písm. n/ CSP per analogiam).

Proti druhému a tretiemu výroku II. tohto rozsudku odvolanie nie je prípustné.