Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 26, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31CoKR/13/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116225715
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2116225715.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr.

Pavol Laczo a JUDr. Andrea Vyskočová ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: Fragokov - export,
výrobné družstvo, IČO: 36 476 714, Budovateľská 67, Prešov, zastúpeného: JUDr. Vladimír Zeleňák,
advokát, Košice, proti žalovanému: Dopravné stavby, a.s., IČO: 36 834 921, Nám. sv. Michala 171/4,
Jaslovské Bohunice, zastúpenému: BIZOŇ & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava,
o určenie pohľadávky, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 23 Cbi
31/2016-337 z 30. apríla 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje vo výrokoch II a III.

II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočne vyhovel žalobe a I. zastavil konanie v časti
o určenie, že žalobca je veriteľom inej vymáhateľnej pohľadávky proti úpadcovi vo výške 3.665 € z
titulu nákladov uplatnenia pohľadávky pod výrokom II, II. určil, že žalobca je veriteľom inej vymáhateľnej
pohľadávky vo výške 61.709,75 € istiny a 37,50 € nákladov z uplatnenia na základe zodpovednosti
žalovaného za škodu zapísanej v zozname pod č. F 344 v reštrukturalizácii vedenej Okresným súdom
Trnava pod sp. zn. 25 R 3/2016 a III. žalobcovi priznal trovy konania.

2.Vyšielzozistenia,žežalovanýakozhotoviteľnazákladezmluvyodieloz23.mája2012soSlovenskou
správou ciest bol poverený výstavbou „nábrežnej komunikácie“ v Prešove, v rámci čoho budovať most
cez rieku Torysa. Pri tejto výstavbe žalovaný odstránil časť ochranného valu rieky, ktorá sa cez takto
vzniknutú medzeru 16. mája 2014 vyliala a zaplavila areál žalobcu, kde zničila jeho stroje a výrobu.
Žalovaný sám oznámil poisťovni, že nárok žalobcu je dôvodný. Žalobca si nárok voči žalovanému
uplatnil na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 408/2014 a po vyhlásení reštrukturalizácie si ho
riadne prihlásil. Správca túto pohľadávku poprel s tým, že žalovaný neporušil žiadnu povinnosť, keďže k

vzniku škody došlo nepredvídateľnou udalosťou, k samotnej výške škody však nič neuviedol. Súd prvej
inštancie uznal zodpovednosť žalovaného podľa § 420a Obč. zák., keďže škoda bola spôsobená jeho
prevádzkovou činnosťou podľa § 420a ods. 2 písm. a) Obč. zák. Neuznal, že by boli dané liberačné
dôvody podľa § 420a ods. 3 Obč. zák., pretože rieka sa nevybrežila na žiadnom inom mieste než tam,
kde bola časť ochranného valu odstránená. Námietkami žalovaného proti výške prihlásenej pohľadávky
sa nezaoberal, pretože tieto neboli uplatnené v jej popretí. Žalovaný svoju zodpovednosť uznal aj v
oznámení, ktorým žalobca uplatňoval svoj nárok v poisťovni.

3. Včas podaným odvolaním sa žalovaný domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie
konanie. Namietol, že súd rozhodol nad rámec prihlášky, pretože žalobca svoju pohľadávku uplatňoval
z dôvodu subjektívnej zodpovednosti podľa § 420 Obč. zák., ale súd mu ju priznal na základe § 420aObč. zák., hoci žalobca prevádzkovú činnosť nič neuvádza. Súd nijako neoboznámil žalovaného s USB
kľúčom, ktorý žalobca súdu predložil. Správca vo svojom liste jasne poprel tak základ, ako aj výšku
pohľadávky. Žalovaný nesúhlasil s aplikáciou judikatúry k rozsahu prieskumu súdu, ktorá sa podľa neho

nemá použiť na incidenčné konanie v reštrukturalizácii. Žalovaný nesúhlasil so zistením, že odstránil
ochranný val, keďže nie je vôbec zrejmé, akú časť valu mal odstrániť. Zistenie, že odstránenie valu
spôsobilo zaplavenie areálu žalovaného, mohol urobiť len znalec, znalecký posudok však vykonaný
nebol. Žalovaný sa k tvrdenému porušeniu ani nemohol vyjadriť skôr, keďže USB kľúč žalobca predložil
až s replikou. Na oznámení pre poisťovňu sa žalovaný k svojej zodpovednosti nevyjadril. Súd prvej

inštancie v rozpore s pôvodným právnym posúdením uznal zodpovednosť žalovaného podľa § 420a ods.
2 písm. a) Obč. zák., aj toto posúdenie je však nesprávne. Prevádzková činnosť žalovaného je stavebná
činnosť, škoda však vznikla povodňou, za ktorú by žalovaný mohol zodpovedať nanajvýš podľa § 420
Obč. zák., čo však žalobca nedokázal.

4. Žalobca vo vyjadrení žiadal tento rozsudok potvrdiť. Súd nerozhodol nad rámec prihlášky, žalobca

si nikdy neuplatňoval svoj nárok titulom subjektívnej zodpovednosti. Odstránenie ochranného valu je
preukázané fotografiami, dôkaz prehraním USB kľúča nebol potrebný. Správca nijako nepoprel výšku
žalobcovej škody, preto ju súd nemôže preskúmavať. Žalovaný bol v konaní pasívny, nenavrhoval
dokazovanie na preukázanie splnenie svojich povinností, obranu staval na tom, že neporušil žiadne
povinnosti. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je správne.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací na prejednanie veci nariadil odvolacie pojednávanie (§ 385
ods. 2 C. s. p.), pretože považoval za potrebné opakovať a doplniť dokazovanie. Žalobca, ktorý bol na
pojednávanie riadne predvolaný (§ 179 ods. 2 v spojení s § 378 C. s. p.), sa však nedostavil, preto
odvolací súd rozhodol, že pojednávanie bude konať v jeho neprítomnosti (§ 180 v spojení s § 378 C.

s. p.). Odvolací súd na pojednávaní
- zopakoval dokazovanie listinnými dôkazmi, a to: prihlášky pohľadávky zo 14. septembra 2016 (č. l.
8 a 9), oznámenie žalovaného o vzniku škody z poistenia zodpovednosti za škodu (č. l. 20 až 22), list
JUDr. V. F., správcu, z 31. októbra 2016 (č. l. 226 a 227), rozhodnutie Okresného úradu Prešov, odboru
starostlivosti o životné prostredie, č. OU-PO-OSZP3-2014/030194-07 z 15. októbra 2014 (č. l. 239 až

241), plán povodňových zabezpečovacích prác na stavbe: I/68 Prešov odb. Škultétyho - ZVL Prešov (č.
l. 290 až 295), správa Slovenského hydrometeorologického ústavu z 12. až 22. mája 2014 (č. l. 300 a
301), list Slovenského vodohospodárskeho podniku, štátny podnik, OZ Košice, z 18. decembra 2014
(č. l. 302), výtlačok článku „Prešov pozná rizikové povodňové lokality“ uverejneného 15. mája 2014 (č.
l. 303),

- doplnil dokazovanie obhliadkou obrazového záznamu zo súboru „VIDEO0012“ na USB kľúči Kingston
DTSE9 (príloha A z prílohovej obálky č. l. 263),
a v spojení s tými skutkovými závermi súdu prvej inštancie, ktorými je odvolací súd viazaný (§ 383 C.
s. p.), zistil tento

skutkový stav:

6. Žalobca je výrobným družstvom a svoje prevádzkové priestory mal v Prešove v priemyselnom areáli
(Budovateľská ulica) pri ľavom brehu rieky Torysa, ktorá je z oboch strán lemovaná ochranným valom
(hrádzou). Žalovaný je spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorej predmetom činnosti je okrem iného

stavebná činnosť. Žalovaný ako zhotoviteľ na základe zmluvy o dielo z 23. mája 2012 so Slovenskou
správou ciest vykonával dielo - výstavbu odbočky cesty I/68, ktorej súčasťou mal byť aj most cez rieku
Torysa, ktorú mal križovať blízko areálu žalobcu. Pri výstavbe betónového základu tohto mostu na ľavom
brehu rieky žalovaný ešte pred 15. májom 2014 odstránil časť ochranného valu na mieste, kde mal tento
betónový základ stáť. Nebolo dokázané, že by na tomto mieste žalovaný umiestnil akúkoľvek dočasnú

ochranu (napr. kovové steny, hrádzku a pod.), ktorá by zabránila prípadnému vybreženiu rieky cez toho
miesto. (obrazový záznam na USB kľúči)

7. V čase medzi 15. májom 2014 po 18:00 hod a 16. májom 2016 do 7:00 hod hladina rieky Torysy
vystúpala z približne 160 cm na približne 460 cm, kde aj vrcholila (správa SHMÚ č. l. 300 a 301). Takto

vrcholiaca hladina však nebola vyššie než úroveň ochrannej hrádze, ktorej vrch bol niekoľko desiatok
centimetrov nad úrovňou tejto vodnej hladiny. Cez mieste, kde sa staval základ pre most a kde žalovaný
odstránil časť ochranného valu, však voda z rieky vytekala a zaplavovala okolité územie, okrem iného
priamo areál žalobcu, kde poškodila jeho obchodný majetok (stroje, tovar, nedokončenú výrobu). Nebolodokázané, že by voda z rieky vytekala aj na inom mieste a že by bol areál žalobcu zaplavený vodou
prichádzajúcou aj z inej strany, resp. z iného mieste, než cez medzeru v hrádzi odstránenej žalovaným.
(obrazový záznam na USB kľúči)

8.Škodavzniknutážalobcupredstavovalavpeňažnomvyjadrení228.778,04€.Žalobcavzniknutúškodu
likvidoval zo svojho poistenia, z ktorého mu bolo vyplatených celkovo 188.439,24 €. Zaplatenie zvyšných
61.709,75 € žalobca žiadal od žalovaného, ktorý 10. novembra 2014 oznámil tento nárok poisťovni
(oznámenie č. l. 20 až 22), u ktorej bol poistený proti zodpovednosti za škodu, pričom opísal spôsob

vzniku škody tak, ako je opísaný vyššie, a uznal svoju zodpovednosť. Pretože žalovaný túto sumu
nezaplatil, domáhal sa jej žalobca od žalovaného v konaní na Okresnom súde Prešov sp. zn. 14 C
408/2014.

9. Uznesením Okresného súdu Trnava uverejneným v Obchodnom vestníku s účinkami k 3. septembru
2016 bola povolená reštrukturalizácia žalovaného. Žalobca si v nej prihlásil svoju pohľadávku ako inú

pohľadávku vo výške 61.709,75 € istiny a 3.702,50 € príslušenstva (náklady z uplatnenia) a ako jej dôvod
označil »právo na náhradu škody a ušlého zisku, uplatnené žalobou... na Okresnom súde v Prešove,
v konaní vedenom pod č. 14 C/408/2014. Škoda vznikla porušením povinnosti... zhotoviteľa stavby
„Nábrežná komunikácia v Prešove“. Z dôvodu technického pochybenia... došlo k vybreženiu Torysy...«.
Listom z 31. októbra 2016 JUDr. V. F., reštrukturalizačný správca, poprel túto pohľadávku čo do dôvodu

a výšky, pretože žalovaný „neporušil žiadnu právnu povinnosť, na základe čoho by veriteľovi vznikla
škoda. Vznik povodňovej udalosti, na základe ktorej veriteľovi vznikla škody, objektívne nebolo možné
predvídať ani pri vynaložení maximálneho úsilia...“. Žalobca následne vzal späť žalobu v konaní 14 C
408/2014 Okresného súdu Prešov, v dôsledku čoho mu bola vrátená podstatná časť súdneho poplatku
za návrh.

10. Takto zistený skutkový stav vyplýva zo záväzných skutkových zistení súdu prvej inštancie (§ 383 C.
s. p.), ktoré sú založené na skutkových tvrdeniach, ktoré sa považujú za uznané (§ 151 ods. 1, § 186
ods. 2 C. s. p.), a na vykonaných dôkazoch hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 191 C. s. p.).

11. To, že žalovaný staval cestu v Prešove a v jej rámci aj most, ako aj samotná povodeň a jej
následky (vybreženie Torysy) neboli medzi stranami sporné. Priebeh a príčina samotného vybreženia
je podľa odvolacieho súdu jasne dokázaná obsahom obrazového záznamu, ktorým vykonaný dôkaz
na odvolacom pojednávaní, keďže pred súdom prvej inštancie tento dôkaz vykonaný nebol. Z tohto
záznamu, ktorý je zhotovený z pravého brehu Torysy (t. j. oproti spornému miestu, ktoré je na ľavom

brehu), je zrejmé, že tak na začiatku ako aj na konci záznamu na ňom vidieť rieku a v nej prebiehajúci
vrchol ochrannej hrádze. Keď kamera sníma miesto výstavby mosta (betónový základ), je zrejmé, že
okolo neho ochranná hrádza nie je, čo je zjavné aj z toho, že kúsok za týmto miestom sa z vody
znova „vynorí“ vrchol hrádze. Na tomto mieste je teda hrádza prerušená a je celkom jasné, že cez takto
vzniknutý otvor sa rieka vybrežuje do okolia. Z toho, že vrchol hrádze na tých miestach, kde hrádza je,

stále trčí z vody, však zároveň plynie, že rieka sa nepreliala cez vrchol hrádze, ale vybrežovala sa práve
tam, kde hrádza nebola. Ostatné vykonané dôkazy potom v podstate len dosvedčujú podrobnosti celej
situácie, keď správa SHMÚ presne určuje priebeh stavu hladiny rieky v čase. Tieto dôkazy vo vzájomnej
súvislosti logicky umožňujú dospieť k presvedčeniu, že vybreženie rieky, teda vyliatie masy vody a
zaplavenie územia ležiaceho naľavo od rieky Torysy bolo možné len vďaka tomu, že časť ochrannej

hrádzebolaodstránenáaneplnilataksvojúčel-chrániťpredvyliatímtejtomasyvody.Podľaodvolacieho
súdu tento záver sám osebe nevyžaduje žiadne odborné poznatky, ani ustanovenie znalca, keďže
ide o záver, ktorý môže z obrazového záznamu na základe obyčajných skúseností urobiť priemerne
inteligentný človek.

12. Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkami žalovaného proti zistenému skutkovému stavu. Podľa čl.
8 základných princípov C. s. p. sú strany povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Strana je povinná splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebné
rozhodné skutočnosti, ktorej potreba je určovaná hypotézou právnej normy upravujúcej sporný právny
pomer účastníkov. Každá zo strán je pritom povinná tvrdiť (a v prípade sporu dokázať) existenciu znakov

skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok je v jej prospech (porovnaj
uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 13/2009). V zásade teda žalobca tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré jeho
nárok zakladajú, a žalovaný tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré uplatnený nárok rušia alebo oslabujú.
Účelom dôkazného bremena je potom možné v prípade, že skutkový stav nie je možné dostatočne zistiť(non liquet), rozdeliť dôsledky tohto nedostatočného zistenia medzi jednotlivé sporové strany. Ak sú teda
pochybnosti o pravdivosti určitej skutočnosti a vykonané dôkazy neumožňujú súdy urobiť si záver ani o
jej pravdivosti, ani o jej nepravdivosti, je dôsledkom neunesenie dôkazného bremena tej strany, ktorá ho

mala uniesť, teda záver v jej neprospech. V prerokúvanej veci súd prvej inštancie správne posudzoval
vec podľa § 420a Obč. zák., ktorý v odseku 3 umožňuje škodcovi preukázať určité skutočnosti, ktoré
ho zbavia zodpovednosti. Úlohou škodcu je tak podľa cit. čl. 8 základných princípov C. s. p. tvrdiť a
dokázať existenciu tých skutočností, ktoré ho zodpovednosti za škodu zbavujú, a tak úlohou žalovaného
v prerokúvanej veci malo byť tvrdiť a dokázať také skutočnosti, ktoré vylúčia jeho zodpovednosť podľa

§ 420a ods. 3 Obč. zák.

13. Žalovaný však počas konania také skutočnosti ani netvrdil, ani nedokázal. Za také tvrdenie ani
dokazovanie nemožno považovať vyjadrené pochybnosti žalovaného o tom, či by areál žalobcu nebol
zaplavený aj z niektorej inej strany. Ako už bolo uvedené, keďže liberačné dôvody § 420a ods. 3 Obč.
zák. sú na prospech žalovaného, musel žalovaný tvrdiť a dokázať tam uvedené skutočnosti. Nebolo teda

povinnosťou žalobcu tvrdiť a preukazovať, že tu takéto dôvody neboli. Ak teda žalovaný na odvolacom
pojednávaní namietal, že neverí, že by sa rieka nebola vybrežila aj inde, resp. že by pozemky neboli
zaplavené aj z inej strany, potom takáto pochybnosť nepostačuje na unesenie jeho bremena tvrdenia a
bremena dôkazu. Naopak, ak to žalovaný chcel tvrdiť, mal jasne označiť miesta a prúdenie vody z rieky
tak, aby bolo zrejmé, že areál žalobcu skutočne bol zaplavený aj z iného miesta než len cez chýbajúcu

ochrannú hrádzu pri žalovaným stavanom moste. Ak by žalobca popieral pravdivosť týchto skutkových
tvrdení, potom by žalovaný mal konkrétnymi dôkazmi dokázať tvrdené skutočnosti. Podľa odvolacieho
súdu je ale z obrazového záznamu tak, ako bol prehratý, zrejmý opak týchto tvrdení žalovaného a
samotné jeho pochybnosti tieto závery nespochybňujú. Pokiaľ tak žalovaný vyššie uvedené konkrétne
skutočnosti, ktoré ho mohli zbaviť zodpovednosti podľa § 420a ods. 3 Obč. zák., netvrdil a nedokázal,

neuniesol dôkazné bremeno a skutkové závery súdu tak musia vyznieť v jeho neprospech.

14.Odvolacísúdpotomnazákladevýsledkovodvolaciehopojednávaniapreskúmalnapadnutýrozsudok
v celom rozsahu (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie. Po jeho
preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného

nie je dôvodné.

15. Súd prvej inštancie správne právne uzavrel, že žalobca sa v súlade s § 124 zákona č. 7/2005 Z.
z. o konkurze a reštrukturalizácii domáha určenia svojej pohľadávky prihlásenej do reštrukturalizácie
žalovaného a popretej správcom. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne použil závery

medzičasom ustálenej judikatúry ku konkurznému konaniu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS
409/2013, uznesenie NR SR sp. zn. 3 Obdo 70/2016), podľa ktorej je predovšetkým úlohou správcu, nie
súdu konajúceho v incidenčnom konaní preskúmať prihlásené pohľadávky a podľa svojich zistení ich
poprieť alebo nie. Účelom incidenčného konania je v podstate len rozhodnúť o tom, či popierací prejav
obstojí alebo nie, teda či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave zodpovedajú skutočnosti a vylučujú

pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. Incidenčné konanie nie je konaním, v
ktorom by veriteľ uplatňoval svoju pohľadávku proti dlžníkovi a v ktorom by tak predmetom kognície
konajúceho súdu mal byť celý právny vzťah medzi nimi v celej jeho šírke a hĺbke. V konkurze si veritelia
uplatňujú svoje pohľadávky osobitne určeným postupom u správcu, ktorému patrí ich preskúmanie a
prvotné „rozhodnutie“ o tom, či v konkurze budú alebo nebudú uspokojené. Postup súdu spočívajúci v

preskúmavaní existencie prihlásenej pohľadávky, ak bola popretá napr. len jej vymáhateľnosť a správca
ju nepoprel čo do dôvodu, totiž nahrádza nečinnosť správcu (a prípadne ostatných veriteľov), čo je
neprípustné (§ 32 ods. 1, ods. 5 a ods. 17 zákona č. 7/2005 Z. z.). So žalovaným možno súhlasiť v tom,
že osobitosťou incidenčného konania v reštrukturalizácii je to, že sa vedie priamo voči dlžníkovi, nie voči
správcovi. Celkovou konštrukciou sa však proces zistenia a popierania pohľadávok v reštrukturalizácii

zásadne nelíši od ich zisťovania a popierania v konkurze. Aj tu leží prvotné bremeno popretia na
správcovi a účelom incidenčného konania je takisto len rozhodnúť o tom, či je pohľadávka vylúčená z
uspokojenia v reštrukturalizácii, teda či bude účastná reštrukturalizačného plánu a uspokojená v súlade
s ním alebo nie. Ani tu nie je predmetom rozhodovania súdu celý vzťah medzi veriteľom a dlžníkom. V
dôsledku toho tak súd prvej inštancie správne preskúmaval len tie dôvody popretia, ktoré boli uvedené

v popieracom prejave správcu z 31. októbra 2016.

16. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že by súd prvej inštancie rozhodol nad rámec
prihlášky alebo by si žalobca v prihláške uplatňoval svoju pohľadávku z iného alebo nejasného dôvodu.Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. v znení účinnom do 31. januára 2017 (porov. § 206d cit.
zák., keďže reštrukturalizačné konanie v prerokúvanej veci sa začalo zverejnením uznesenia Okresného
súdu Trnava sp. zn. 25 R 3/2016 z 9. augusta 2016 v čiastke 158/2016 Obchodného vestníka vydanej

16. augusta 2016 s účinkami od 17. augusta 2016, porov. § 199 ods. 9 cit. zák.) sa na prihlasovanie
pohľadávok vzťahujú ustanovenia § 29 ods. 1 až 6 a 8. Podľa § 29 ods. 1 písm. c) cit. zák. musí
prihláška okrem iného ako základnú náležitosť obsahovať „právny dôvod vzniku pohľadávky“. Zákon
podrobnejšie neupravuje pojem právny dôvod vzniku pohľadávky, v dôsledku čoho je podľa odvolacieho
súdu potrebné vyjsť zo všeobecných ustanovení záväzkového práva. Podľa § 489 Obč. zák., ktorý vo

všeobecnosti upravuje právne dôvody vzniku pohľadávok, totiž pohľadávky vznikajú z právnych úkonov,
zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone. Pod
pojmom právny dôvod v zmysle § 29 ods. 1 písm. c) zákona č. 7/2005 Z. z. teda treba rozumieť stručné
označenie, či ide o pohľadávku zmluvnú, z náhrady škody, z bezdôvodného obohatenia alebo iného
dôvodu, a tiež stručný opis skutočností, ktoré podľa veriteľa tento právny dôvod napĺňajú. Námietku
žalovaného, že veriteľ svoje právne dôvody nesmie skrývať do príloh, vyvracia podľa odvolacieho súdu

§ 29 ods. 6 cit. zák., podľa ktorého sa k prihláške pripoja listiny preukazujúce v nej uvedené skutočnosti.
Citované ustanovenie teda pripúšťa, aby veriteľ na podrobnosti týkajúce sa pohľadávky odkázal na
obsah listín, ktoré skutočnosti zakladajúce jej vznik preukazujú. Okrem toho, nedostatočné uvedenie
právneho dôvodu by podľa jasného znenia § 29 ods. 1 prvej vety cit. zák. malo za následok, že na
prihlášku sa neprihliada, čo mohol kedykoľvek na návrh správcu vysloviť konkurzný súd (§ 122 ods. 4

cit. zák.). Správca to však neurobil, naopak, na prihlášku reagoval tak, že pohľadávku poprel, z čoho
vyplýva, že právny dôvod v nej vymedzený považoval za dostatočne jasný.

17. Podľa § 124 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. v cit. znení sa veriteľ môže do 30 dní od uplynutia lehoty
na popieranie pohľadávok domáhať, aby súd určil právny dôvod, vymáhateľnosť, výšku, zabezpečenie

pohľadávky alebo poradie zabezpečovacieho práva; v žalobe sa môže domáhať najviac toho, čo uviedol
v prihláške. Zo znenia citovaného ustanovenia výslovne nevyplýva, že by veriteľ nemohol v žalobe
uvádzať nové skutočnosti alebo pripojiť k nej nové dôkazy. Treba uvážiť, že incidenčné konanie je pre
veriteľa prvou príležitosťou, kedy môže reagovať na popretie pohľadávky zo strany správcu. Podľa §
122 ods. 2 cit. zák. totiž prihlášku možno opravovať alebo meniť len do uplynutia lehoty na prihlasovanie

pohľadávok. Ak by bol teda veriteľ obmedzený len striktne na skutočnosti a dôkazy uvedené k prihláške,
vo väčšine prípadov by konanie o určenie pravosti pohľadávky nemalo žiaden zmysel. Ustanovenie §
124 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. teda obmedzuje veriteľa len v tom, že nemôže žiadať určiť pohľadávku
na inom právnom základe, vo vyššej výške, vo výhodnejšom poradí alebo s výhodnejším zabezpečením
než uviedol v prihláške.

18. V prerokúvanej veci je z obsahu prihlášky žalobcu celkom zrejmé, že ako právny dôvod jej uplatnenia
je označená náhrada škody, ktorá mu mala vzniknúť postupom žalovaného („technickým pochybením“),
v dôsledku ktorého sa vyliala rieka Torysa a zaplavila areál žalovaného. Podľa odvolacieho súdu
z takéhoto opisu pohľadávky je celkom zjavné, že ide o pohľadávku z titulu náhrady škody v

dôsledku určitého technického postupu žalovaného. Zároveň žalobca dostatočne jasne uviedol, že táto
pohľadávka je predmetom sporu pred Okresných súdom Prešov sp. zn. 14 C 408/2014. Žalovanému
pritom už v danom čase bola doručená žaloba z tohto konania, v dôsledku čoho presne vedel, čo
má predstavovať ono škodné konanie (teda že má ísť o chybu pri výstavbe mosta cez rieku Torysu
spočívajúcu v odstránení ochrannej hrádze, kadiaľ sa 16. mája 2014 rieka vyliala). Takýto opis právneho

dôvodu vzniku pohľadávky je podľa odvolacieho súdu na účely § 29 ods. 1 písm. c) zákona č. 7/2005 Z.
z. dostatočný a je v ňom v súlade s § 29 ods. 6 cit. zák. odkázané na ďalšie listiny, ktoré mechanizmu
vzniku škody a jej výšku podrobne vymedzujú. Žalobca nebol povinný presne podradiť uplatnený nárok
pod konkrétne ustanovenie Občianskeho zákonníka o náhrade škody; ani z použitia slov „porušenie
povinnosti“ a „technické pochybenie“ nemožno bez ďalšieho vyvodzovať, že by žalobca uplatňoval

náhradu škody výlučne na základe § 420 Občianskeho zákonníka. Aj nárok podľa § 420a Obč. zák.
môže byť dôsledkom technického pochybenia pri prevádzkovej činnosti. Nemožno teda tvrdiť, že ak
žalobca použil v prihláške tieto formulácie, uplatňoval tým nárok na základe § 420 Obč. zák. a následne
nesmel v incidenčnej žalobe opierať svoj nárok o § 420a Obč. zák.

19. Na druhej strane však z hore citovanej judikatúry nemožno vyvodzovať ten záver, že by v
incidenčnom konaní bol žalovaný (správca) striktne obmedzený len tými ustanoveniami právnych
predpisov, resp. právnou kvalifikáciou popieracích dôvodov, ktoré správca uviedol v popretí, resp. že
by bol striktne obmedzený len skutočnosťami a dôkazmi uvedenými v popretí. Podstatou obmedzeniaincidenčného konania na obsah popieracieho prejavu znamená len toľko, že správca (žalovaný) nesmie
rozširovať rozsah popretia. Nesmie teda pohľadávku spochybňovať na takom základe, ktorý v popretí
nebol uvedený, čo ale neznamená, že by nemohol v reakcii na prípadné doplňujúce skutočnosti a

dôkazy uvedené žalobcom uviesť svoje doplňujúce skutočnosti. Pri posudzovaní tejto otázky možno
podľa odvolacieho súdu primerane analogicky použiť ustanovenie § 140 ods. 2 C. s. p. o zmene žaloby.
Žalovaný (správca, dlžník) nemôže v konaní natoľko zmeniť rozhodujúce skutočnosti popretia, že by
išlo o „nové popretie“. V tu prerokúvanej veci správca vo svojom prejave formálne poprel pohľadávku
čo do dôvodu a výšky, podrobnejšie však vysvetlil len dôvody popretia čo do dôvodu. Pritom jasne

uviedol, že na jeho strane nedošlo k porušeniu povinnosti (teda poprel akékoľvek konanie, ktoré by
zakladalozodpovednosťžalovanéhozaškodu),azároveňzdôraznil,žepovodeňmácharaktervismaior.
Takéto popretie však svojím obsahom jednoznačne popiera zodpovednosť žalovaného aj kvôli tejto
povahe povodne a táto povaha povodne by mohla predstavovať liberačný dôvod podľa § 420a ods.
3 Občianskeho zákonníka. V dôsledku toho nie je správna námietka žalovaného, že popierací prejav
správcu o liberačných dôvodoch nič nehovorí, pretože aj keď ich nepomenúva výslovne týmto pojmom,

obsahovo k nim celkom jasne smeruje. Žalovaný teda za konania mohol a mal doplniť skutočnosti
týkajúca sa tohto popretia a navrhnúť dôkazy na preukázanie, že spôsob vzniku škody skutočne spočíva
vo vis maior v zmysle cit. ustanovenia. Ako však už bolo uvedené, neuniesol v tomto smere ani bremeno
tvrdenia, ani bremeno dôkazu.

20. Obsahom popretia pohľadávky správcu z 31. októbra 2016 tak boli len námietky, ktorými správca
spochybňoval zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu. Svojím obsahom tu teda ide o námietky
len proti právnemu dôvodu pohľadávky, v dôsledku čoho sa súd prvej inštancie správne zaoberal len
tým, či je právny dôvod nároku žalobcu daný. Podľa § 420a ods. 1 Obč. zák. každý zodpovedá za škodu,
ktorú spôsobil inému prevádzkovou činnosťou. Podľa ods. 2, ktorý obsahuje úplný výpočet prípadov,

kedy je škoda spôsobená prevádzkovou činnosťou, je škoda spôsobená prevádzkovou činnosťou okrem
iného vtedy, ak je spôsobená činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu alebo vecou použitou pri činnosti
(písm. a/). Podľa judikatúry je prevádzkovou činnosťou opakovane a organizovane vykonávaná činnosť,
ktorá v sebe nesie riziko škody (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. 5 Cdo 32/2014). Škoda je potom
spôsobená činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu, ak je spôsobená takými činnosťami, ktoré sú pre

určitú prevádzku typické a ktoré sú s ňou funkčne späté. Nemusí ísť o činnosti, ktoré sú bežné, ani
také, ktoré sú v prevádzke prevažne vykonávané, ba dokonca môže ísť o činnosti, ktoré sú prejavom
poruchy (práve pri nich je najväčšie riziko vzniku škody). Musí sa však ísť stále o také činnosti, ktoré s
prihliadnutím na všetky okolnosti funkčne súvisia s prevádzkou.

21. Podľa cit. § 420a ods. 1 Obč. zák. je predpokladom zodpovednosti za škodu, aby bola touto
činnosťou spôsobená, teda príčinná súvislosť. Podľa judikatúry k všeobecnému ustanoveniu § 420 Obč.
zák. (porov. napr. R 137/2014, R 7/1992, R 7/1979) je príčinná súvislosť daná vtedy, ak protiprávne
konanie a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik
škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba

pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba
vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (condicio sine qua non),
či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná

nebola. Z judikatúry k § 420a Obč. zák. však možno vyvodiť, že prevádzková činnosť nemusí byť
jedinou(výlučnou)príčinouvznikuškody,nemusíbyťtedapriamymdôsledkomvplyvuurčitéhoaktívneho
pôsobenia prevádzkovej činnosti. Postačí, ak prevádzková činnosť spôsobila zhoršenie určitého stavu
a tým zvýšila riziko vzniku škody aj iným spôsobom (porov. napr. rozhodnutie NR SR sp. zn. 3 M Cdo
7/2005, kde súd uznal škodu vzniknutú pádom do jamy vyhĺbenej pri prevádzke za škodu spôsobenú

prevádzkovou činnosťou). Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti je príčinná súvislosť daná
vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom
protiprávneho úkonu (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 6 Cdo 89/2011).

22. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalovaný ako spoločnosť

vykonávajúca stavebnú činnosť práve pri vykonávaní tejto činnosti a v súvislosti so zhotovovaním stavby
(mostu cez rieku Torysa) odstránila časť hrádze okolo tejto rieky, ktorej účelom bola práve ochrana proti
vybreženiu, teda proti tomu, aby rieka pri stúpnutí hladiny zaplavila svoje okolie. Táto časť ochrannej
hrádze bola odstránená preto, aby do vzniknutej medzery bolo možné zasadiť základy stavaného mosta.Podľa odvolacieho súdu je teda zrejmé, že toto odstránenie bolo dôsledkom činnosti, ktorá bola typicky
funkčnéspätásprevádzkoužalovaného-spoločnostivykonávajúcejstavebnúčinnosť.Tátojehočinnosť
tak je činnosťou, ktorá má prevádzkovú povahu v zmysle § 420a ods. 2 písm. a) Obč. zák. Zo zisteného

skutkového stavu takisto vyplýva, že odstránenie hrádze okolo stavaného základu mosta spôsobilo, že
riekasavylialazkorytaazaplavilaareálžalobcu.Rovnakoznehovyplývaajto,žeriekaochrannúhrádzu
nepreliala, teda na miestach, kde hrádza stála, plnila svoju ochrannú funkciu a k vybreženiu nedošlo.
Preto je odstránenie hrádze tou skutočnosťou, bez ktorej existencie by k škodnej udalosti a škode
nedošlo; ide teda o condicio sine qua non, čo zakladá príčinnú súvislosť medzi odstránením hrádze a

vyliatím rieky. Podľa odvolacieho súdu je takisto zrejmé, že vyliatie rieky pri odstránení ochrannej hrádze
zodpovedá obvyklému chodu vecí a skúsenostiam, teda príčinná súvislosť je adekvátna.

23. Vzhľadom na to tak podľa odvolacieho súdu sú splnené podmienky zodpovednosť žalovaného
za škodu spôsobenú vybrežením Torysy cez miesto, kde bola odstránená ochranná hrádza, podľa §
420a ods. 1 v spojení s ods. 2 písm. a) Obč. zák. Podľa § 420a ods. 3 Obč. zák. potom platí, že

zodpovednosti sa ten, kto škodu spôsobil, zbaví, len ak preukáže, že škoda bola spôsobená okrem
iného neodvrátiteľnou udalosťou nemajúcou pôvod v prevádzke. Citované ustanovenie ustanovuje
pomerne prísne podmienky zbavenia sa zodpovednosti, ktorých dokázanie je navyše na škodcovi.
Dôvodom takejto prísnej úpravy je však úvaha, ktorá určuje zmysel zodpovednosti podľa § 420a
Obč. zák. Prevádzková činnosť totiž sama osebe alebo v dôsledku technológií a postupov, ktoré sa

pri nej používajú, nesie v sebe riziko vzniku škody, preto je jej vykonávateľ postihnutý prísnejšou
zodpovednosťou. Prevádzkovateľ je pritom ten, kto má prospech z tejto prevádzkovej činnosti (spravidla
vo forme zisku z podnikania, § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), zároveň však má najlepšie informácie
a vedomosti o konkrétnych rizikách svojej prevádzky, v dôsledku čoho im môže najlepšie a najúčinnejšie
brániť. Tieto dva dôvody opodstatňujú prísnosť zodpovednosti prevádzkovateľa a jej odpútanie od

zavinenia, teda odôvodňujú zákonnú úpravu objektívnej zodpovednosti s prísnymi predpokladmi
liberácie.

24. Žalovaný za konania, ale aj správca v popretí pohľadávky namietali, že povodeň je neodvratnou
udalosťou, za ktorú žalovaný nemôže zodpovedať. Na účely § 420a ods. 3 Obč. zák. je však potrebné

jasne ustáliť, čo treba považovať za „neodvratnú udalosť“, ktorá spôsobila škodu. Samotný pojem
povodeň je v tomto smere nejasný a je potrebné podrobnejšie rozlišovať, ako k povodni (teda vyliatiu
rieky z koryta) došlo. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na to, že v prerokúvanej veci nie je úplne
zrejmé ani to, že by bolo neodvratnou udalosťou samotné zvýšenie hladiny rieky Torysy 16. mája 2014.
Medzi vykonanými dôkazmi je článok, na ktorý sa odvolával sám žalovaný (č. l. 303) a podľa ktorého

ešte očakávajú zrážky, najmä vo štvrtok (z kontextu je zrejmé, že ide o 15. máj 2014, teda deň pred
tu prerokúvanou udalosťou). Žalovaný sám do konania predložil „Plán povodňových zabezpečovacích
prác“ z októbra 2012 (č. l. 290 až 295), podľa ktorého mal žalovaný sledovať stav hladiny na tzv.
pomocných vodočetných latách a navrhnúť podľa potreby vyhlásenie II. a III. stupňa povodňovej aktivity
(časť 3), mal pri zvýšených vodných stavoch sledovať internetové stránky (časť 4 písm. d/) a podávať

správcovi vodného toku správy a informovať o povodňovom nebezpečenstve (časť 4 písm. f/ a g/) a
v časti 7 mal uloženú aj povinnosť vykonávať konkrétne práce pri jednotlivých povodňových stupňoch.
Žalovaný teda mohol predvídať stúpanie hladiny rieky Torysy a ak by bol riadne plnil úlohy, ktoré si sám
predsavzal v povodňovom pláne, mohol aspoň s určitým predstihom na stúpajúcu hladinu reagovať a
urobiť potrebné opatrenia. To, že tak nepostupoval, dosvedčuje práve aj rozhodnutie Okresného úradu

Prešov,ktorýmbolprávezaneohláseniestavuII.stupňapovodňovejaktivitypostihnutý.Vovšeobecnosti
by však samo náhle a prudké zvýšenie hladiny rieky bolo možné považovať za neodvrátiteľnú udalosť.
V prerokúvanej veci však škoda žalobcovi nebola spôsobená samotným zvýšením hladiny, keďže o
takú škodu by išlo napr. v prípade, že by zvýšená hladina a sila toku rieky strhla mosty alebo lavičky,
prípadne zariadenia umiestnené na hladine (pontóny, lode a pod.). Preto ani nie sú podstatné odkazy

žalovaného na list Slovenského vodohospodárskeho podniku, š. p., z 18. decembra 2014 (č. l. 302),
v ktorom sa upozorňuje na nebezpečenstvá pre lávku „Pod Wilec hôrkou“ hroziace práve zo samotnej
zvýšenej hladiny rieky (vysoký prietok). Škoda na areáli žalobcu totiž nevznikla samotným zvýšením
hladiny či zosilnením prietoku rieky.

25.Naopak,vprerokúvanejvecizpredošléhovýkladuvyplýva,žeškodavzniklatým,žezvýšenáriekasa
namiesteschýbajúcouochrannouhrádzouvybrežilaazaplavilaareálžalobcu.Priposudzovaníliberácie
žalovaného podľa § 420a ods. 3 Obč. zák. tak treba posúdiť, či toto vybreženie (vyliatie) cez medzeru
v ochrannej hrádzi bolo možné kvalifikovať ani nepredvídateľnú udalosť. Podľa odvolacieho súdu všakžalovaný mal a mohol predvídať, že pokiaľ odstráni časť ochrannej hrádze, tak pri akomkoľvek zvýšení
hladiny rieky nad úroveň, do ktorej hrádzu odstránil, rieka začne cez takto vzniknutú medzeru pretekať
a vylievať sa do okolia. Tento priebeh udalostí možno predpokladať na základe bežných skúseností

a o to viac ich mohol predpokladať žalovaný ako podnikateľ v zmysle § 2 Obchodného zákonníka,
od ktorého možno očakávať vyššiu mieru odbornosti pri vykonávaní vlastnej prevádzkovej činnosti.
Predpoklady liberácie podľa § 420a ods. 3 Obč. zák. totiž treba posudzovať relatívne, t. j. z pohľadu
konkrétneho škodcu, a za neodvrátiteľnú udalosť možno považovať len takú, ktorú nemohol odvrátiť
konkrétny škodca v konkrétnych súvislostiach. V prerokúvanej veci však v dôsledku toho, že žalovaný

neuniesol svoje dôkazné bremeno, nebolo skutkovo zistené, že by žalovaný nedokázal vybreženie
Torysy cez medzeru v ochrannej chráni odvrátiť nijakým spôsobom, teda napr. vybudovaním dočasnej
hrádzky alebo inej podobnej ochrany, prípadne inými povodňovými zabezpečovacími prácami, ktorých
účelom je predchádzať vzniku povodňových škôd [porov. napr. § 17 ods. 1 a 2 písm. c) a e) zákona č.
7/2010 Z. z. o ochrane pred povodňami v znení neskorších predpisov].

26. Na základe uvedeného tak odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne rozhodol,
keď nepovažoval za opodstatnené dôvody popretia spornej pohľadávky žalobcu voči žalovanému
správcom. Naopak, zo všetkých uvedených dôvodov je celkom zrejmé, že zodpovednosť žalovaného
za škodu spôsobenú vybrežením rieky Torysa cez odstránenú časť hrádze 16. mája 2014 je založená
ustanoveniami § 420a ods. 1 v spojení s ods. 2 písm. a) Obč. zák., keď žalovaný nedokázal skutočnosti,

ktoré by ho zbavovali zodpovednosti podľa ods. 3 citovaného paragrafu. Ako už bolo uvedené, vo
vzťahu k výške pohľadávky neobsahuje popretie správcu žiadne konkrétne dôvody, ktorých správnosťou
by sa v incidenčnom konaní bolo možné zaoberať. Aj vo všeobecnosti podľa § 442 ods. 1 Obč. zák.
platí, že sa nahrádza skutočná škoda (teda to, o čo sa majetok poškodeného zmenšil) a ušlý zisk
(to, o čo sa jeho majetok nerozmnožil). Žalobcom uplatnená škoda v celkovej výške 228.778,04 €

pritom zodpovedá tomuto vymedzeniu škody, keď ide o súčet skutočnej škody na majetku, tovare,
produkcii, ako aj výpadok zisku v dôsledku odstavenia výroby. Po odpočítaní prijatého poistného plnenia
zostalo žalobcovi neuhradených 61.709,75 €, ktoré si tak opodstatnene prihlásil do reštrukturalizácie
žalovaného.PozastaveníkonaniaOkresnéhosúduPrešovsp.zn.14C408/2014muokremtohozostalo
neuhradené príslušenstvo v podobe nevrátenej časti súdneho poplatku 37,50 €. Správca žalovaného

tak túto pohľadávku poprel nedôvodne a súd prvej inštancie správne rozhodol, keď v tejto časti určil jej
existenciu a poradie.

27. Odvolací súd tak podľa § 387 C. s. p. v tomto rozsahu vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil (výrok I).

28. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396
ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému
(výrok II).

29. Rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s.
p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.