Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012200686
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7012200686.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členov

senátuJUDr.EvyBabiakovej,CSc.aJUDr.AlenyPoláčkovej,PhD.,vprávnejvecižalobcu:HaRT,spol.s
r. o. (resp. s. r. o.), Hrnčiarska 12, Košice, zastúpeného JUDr. Jozefom Vaškom, advokátom, Szakkayho
1, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica,
v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 1020503/1/532739-997755/2012/5924 z
25. mája 2012, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/104/2012-25 zo
dňa 11. septembra 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/104/2012-25 zo dňa

11. septembra 2013, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020503/1/532739-997755/2012/5924 z
25.05.2012, ktorým zmenil žalovaný rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9800304/1360/2012 zo
06.02.2012, že znížil vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2008 zo
sumy 12 402,50 Eura na sumu 10 422,19 Eura. Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu
žalovaného v rozsahu žalobných bodov dospel k záveru, že rozhodnutie i postup žalovaného bol v

súlade so zákonom.

Súd prvého stupňa zhodne s žalovaným dospel k záveru, že pozemky parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX,
XXXX/XX, č. XXXX/XX a č. XXXX/XX zapísané v Katastri nehnuteľností, Správa katastra Košice -
okolie na LV č. XXXX, kat. územie H., vedený v katastri nehnuteľností ako orná pôda, boli v čase jeho
predaja, t.j. v kontrolovanom zdaňovacích období roku 4/2008 stavebnými pozemkami. Žalobca prevod
predmetných pozemkov na kupujúcich oslobodil od dane z pridanej hodnoty podľa § 38 ods. 2 zákona
č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH").
Krajský súd konštatoval, že podľa § 38 ods. 2 prvá veta zákona o DPH oslobodenie od dane je dodanie

pozemku okrem dodania stavebného pozemku.

Krajský súd ďalej uviedol, že zákon o DPH sa v ustanovení § 38 ods. 1 v súvislosti s definíciou
stavebného pozemku odvoláva v poznámke č. 19 na ustanovenie § 43h zákona č. 50/1976 Zb. oúzemnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon").
Z tohto ustanovenia vyplýva, že stavebným pozemkom je okrem iného aj časť územia určená územným
plánom obce na zastavanie. Nezastavaný pozemok, ktorý je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho

fondu alebo lesného pôdneho fondu, možno v územnom pláne obce alebo v územnom pláne zóny určiť
za stavebný pozemok, ak sú splnené podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho
fondu alebo z lesného pôdneho fondu, alebo ak je v zastavanom území.

Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že je nepochybné, že predmetné pozemky zapísané na LV
č. XXXX v kat. územia H. sa nachádzajúci v lokalite Juhovýchod územného plánu Obce Čaňa, ktorý bol

schválený uznesením obecného zastupiteľstva č. 4/2004/b z 28. mája 2004. V záväznej časti územného
plánu sa v bode 1.3. uvádza okrem iných plochy v lokalite Juhovýchod zabezpečiť na funkciu bývania.
V bode 7.1. záväznej časti územného plánu je vymedzené zastavané územie obce v zmysle zákona č.
152/1996Z.z.rozšírenéonovélokalitybývaniavrodinnýchdomochvjužnej,západnejavýchodnejčasti
obce. V tabuľkovej časti priestorového usporiadania nových lokalít bývania sa pre lokalitu Juhovýchod
v územnom pláne počíta so 140 bytovými jednotkami.

Súd uviedol, že z ustanovenia § 43h ods. 1 a 2 stavebného zákona vyplýva, že stavebným pozemkom
sa rozumie časť územia určená územným plánom obce alebo územným plánom zóny, alebo územným
rozhodnutím na zastavanie a pozemok zastavaný stavbou. Bolo preukázané, že pred schválením
územného plánu Obce Čaňa, Krajský pozemkový úrad v Košiciach dňa 02.03.2004 pod č. 2004/0005
udelil podľa § 7 zákona č. 307/1992 Z. z. súhlas na budúce možné použitie poľnohospodárskej pôdy pre

nepoľnohospodárske účely v rozsahu návrhu územného plánu Obce Čaňa spolu vo výmere 75-47-00h,
z toho 67-76-00h mimo zastavaného územia a 07-71-00h v zastavanom území, celkovo vrátane
nepoľnohospodárskej pôdy 97-03-00h v kat. území H. v okrese Košice - okolie s navrhovaným obdobím
platnostiúzemnéhoplánuobcedoroku2015podľatabuľkovýchprehľadov,ktorésúsúčasťouudeleného
súhlasu.

Napokon žalobnú námietku žalobcu, že územný plán obce Čaňa územie Juhovýchod kvalifikuje ako
plošnú územnú rezervu bez uvedenia konkrétnych pozemkov, ktoré sa opiera o vyjadrenia starostu
obce Čaňa, súd tiež sú považoval za nedôvodné. V územnom pláne obce bola ako rezerva pre bytovú
výstavbu označená lokalita Sever.

Záver správcu dane, ako aj žalovaného, že žalobca porušil ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o DPH

krajský súd považoval na základe zistení v daňovom konaní za správny a súladný so zákonom.

Pokiaľ žalobca v žalobe dal do pozornosti súdu rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 5Sžf/47/2011 z 24.11.2011 s tým, že v rozsudku bol riešený skutkovo a právne obdobný prípad,
súd poukázal na skutočnosť, že nejde o skutkovo zhodné veci. Preto právny názor najvyššieho súdu
vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžf/47/2011 z 24.11.2011 nie je relevantný pre vec žalobcu.

Keďže podľa názoru krajského súdu v právnej veci žalobcu bolo rozhodnuté v súlade so zákonom, súd
postupujúc podľa ustanovenia § 250j ods. 1 žalobu zamietol.

Žalobca podal proti rozsudku v zákonnej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd
bez pojednávania zmenil rozsudok krajského súdu a zrušil rozhodnutie žalovaného, č.
1020503/1/532739-997755/2012/5924 z 25.05.2012 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Súčasne žiadal, aby mu súd priznal právo na náhradu trov konania vo výške 393,49 Euro z toho 70
Euro súdny poplatok.

Žalobca namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav - § 221 ods. 1 písm. h/
OSP, vec nesprávne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu. Odôvodnenie
rozsudku nemá oporu v logickom výklade základného právneho ustanovenia, t. j. § 43h ods. 1, resp.

ods. 2 stavebného zákona. Žalobca zastáva názor, že len pozemky zahrnuté do územnoplánovacích
dokumentov prijatých a schválených obcou označené konkrétnym parcelným číslom môžu byťpovažované za stavebné pozemky. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenia § 3 katastrálneho zákona,
ktoré pojem pozemok charakterizuje a toto ustanovenie v odvolaní citoval. Vychádzajúc z citácie tejto
zákonnej normy poukázal na to, že žiadny z územnoplánovacích dokumentov prijatých a schválených

obcou Čaňa, pozemky s príslušným parcelným číslom ako parcely neobsahuje. Namietal, že tvrdenie
krajského súdu, že rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/47/2011 z 24.11.2011
vychádzal z odlišného skutkového stavu veci neobstojí. Je toho názoru, že najvyšší súd v danom
prípade jasne deklaroval, že v prípade, že územný plán obce neobsahuje parcelné čísla pozemkov je
nekonkrétnym dokumentom, čiže právne irelevantným čo do zmeny pozemku na stavebný pozemok.

Vychádzajúc z tohto tvrdenia poukázal na ústavne zakotvený princíp právnej istoty, na základe ktorého
sú súdy povinné na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dávať
rovnakú odpoveď. Iný postup by bol v rozpore s princípom právneho štátu.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil. Správca dane na základe daňovej kontroly a vykonaného dokazovania dospel k
jednoznačnému záveru, že pozemok už v čase predaja bol stavebným pozemkom a žalobcovi vznikla

daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH. V súlade s platnou právnou úpravou - § 43h
stavebného zákona boli predmetné pozemky nachádzajúce sa v lokalite Juhovýchod posudzované ako
stavebné pozemky, a to aj pre účely zákona o DPH. Na stavebné pozemky sa nevzťahuje oslobodenie
podľa § 38 zákona o DPH, a preto bol žalobca povinný uplatniť k cene pozemkov daň z pridanej hodnoty
v súlade s ustanovením § 19 ods. 1 zákona o DPH. Žalovaný v ďalšom poukázal na písomné vyjadrenie

k žalobe z 13.08.2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP)
preskúmal odvolaním napadnutí rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja
ods. 2, § 214 ods. 2 OSP s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne

päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26.03.2015 (§ 156 ods. 1 a
ods. 3 OSP).

Senát odvolacieho súdu zistil, že v obdobnej veci už rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 8Sžf/25/2013 zo dňa 13.02.2014, ktorým rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.

k. 6S/159/2012-44 zo dňa 24.01.2013 potvrdil. Predmetom súdneho prieskumu v uvedenej veci bolo
rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1020503/1/532724-997678/2012/5309 zo
dňa 24.05.2012, ktorým rozhodnutím Finančné riaditeľstvo SR zmenilo rozhodnutie Daňového úradu
Košice č. 9800304/1/1348/2012 zo dňa 06.02.2012 tak, že znížil vyrubený rozdiel dane z pridanej
hodnoty zo sumy 12 548,76 Eura na sumu 10 545,42 Eura.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 250ja ods. 7 OSP poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/25/2013 zo dňa 13.02.2014, ktorého text uvádza nasledovne:

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republiky zvrchovaným,
demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je aj správne súdnictvo.

Ochranca verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má

subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktoré poskytujú orgánu verejnej správy. Preto fyzickú alebo
právnickú osobu, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich
práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné,
aby fyzická alebo právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva to
z historicky daného a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva,

ktorého úlohou nie je nahrádzanie kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich kontroly
nezávislou súdnou mocou.Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy SR súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie
zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy v intenciách čl. 46 ods. 2 Ústavy SR sa uskutočňuje

podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi
v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebopovinnostifyzickýchosôbaleboprávnickýchosôbaleboktorýmimôžubyťpráva,právomchránené
záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho
orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Na rozdiel od súdu konajúceho v občianskoprávnych veciach, správny súd nie je súdom skutkovým.

Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový

stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa ustálenej judikatúry správny súd vykonáva dokazovanie iba výnimočne, a to spravidla na
verifikáciu už vykonaných dôkazov.

Preto neobstojí podľa názoru odvolacieho súdu námietka žalobcu, že krajský súd vychádzal z

nedostatočnezistenéhoskutkovéhostavuveci.Napokonžalobcaanivodvolaníneuviedolvakomsmere
mal prvostupňový súd doplniť dokazovanie.

Odvolací súd sa oboznámil so spisom v predmetnej veci, pričom zistil nasledovné skutočnosti:

Daňový úrad Košice I. vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie január - december 2007. Správca dane pri daňovej kontrole zistil, že žalobca v zdaňovacom

období apríl 2007 uzavrel tri kúpne zmluvy, ktorých predmetom boli pozemky uvedené na LV č. XXXX
v kat. území H. parc. č. XXXX/XX, XXXX/XX a XXXX/XX. V čase uzavretia kúpnych zmlúv boli všetky
tri parcely vedené v katastri nehnuteľností ako orná pôda. Pozemky boli predané za dohodnutú kúpnu
cenu spolu v sume 1 989 750 Sk bez dane z pridanej hodnoty. Keďže z obsahu kúpnych zmlúv
bolo zrejmé, že išlo o odpredaj pozemkov za účelom výstavby rodinných domov. Žalobca predával

pozemky s technickou vybavenosťou na hraniciach pozemkov. Konateľ žalobcu do zápisnice správcovi
dane uviedol, že pozemky kúpil od reštituentov bez DPH. Pozemky projekčne rozčlenili na chodníky a
komunikácieatietopozemkyžalobcadarovalobciČaňa.Pozemky,ktoréostaližalobcovi,bolipredávané
bez technickej vybavenosti, pričom prípojky sa nachádzali 1 - 2 metre od jednotlivých pozemkov, t. j.
v ceste. Kupujúci boli upozornení, že jednotlivé prípojky si musia realizovať na svoje náklady, pričom

sa musia riadiť predpísanými jednotlivých majiteľov sietí. Pokiaľ ide o pozemky pod budúcou zástavbou
musia sami požiadať o vyňatie z pôdneho fondu. V článku IV. osobitné dojednania bod 6 sa kupujúci
zaviazali, že na svojom pozemku zrealizujú výstavbu rodinného domu podľa vlastného výberu projektu
a nebudú na ňom vykonávať inú činnosť, ktorá je neprípustná v obytnej zóne.

Správcadanevpriebehudaňovejkontrolyďalejzistil,žeObecnézastupiteľstvoObceČaňadňa28.mája

2004 schválilo územný plán Obce Čaňa uznesením č. 4/2004/b. Z územného plánu zistil že preverované
pozemky nachádzajúce sa v lokalite Juhovýchod sú v územnom pláne obce zaznačené vnútri riešeného
územia, a tiež vnútri hranice zastavaného územia podľa zákona č. 237/2000 Z. z. Starosta Obce Čaňa
sa správcovi dane vyjadril, že lokalita Juhovýchod je v územnom pláne obce ako územná rezerva pre
možnosť riešenia výstavby rodinných domov. Správca dane ďalej v priebehu daňovej kontroly zistil, ževlastníkom pozemkov, ktoré boli predmetom preverovaných kúpnych zmlúv, boli vydané v spojenom
územnom a stavebnom konaní stavebné povolania na výstavbu rodinných domov.

Správca dane vykonal dňa 19. decembra 2011 miestne zisťovanie na krajskom stavebnom úrade.

V zápisnici o miestnom zisťovaní č. 695/321/117042/TOM sa konštatuje, že územný plán obce bol
schválený uznesením miestneho zastupiteľstva č. 4/2004 z 28. mája 2004 a v tomto územnom pláne
bola zahrnutá aj lokalita Juhovýchod, ktorá riešila funkčne výstavbu rodinných domov. Táto lokalita
nebola riešená ako územný rezerva, ale bola navrhovaná na zástavbu rodinných domov. Krajský
pozemkový úrad pred schválením územného plánu udelil súhlas na budúce možné využitie pozemkov

pre nepoľnohospodárske účely, a to rozhodnutím z 2. marca 2004. Obvodné pozemkové úrady vydali
súhlas na vyňatie poľnohospodárskej pôdy na účel výstavby rodinných domov pri jednotlivých parcelách,
na ktorých boli vydané stavebné povolenia na jednotlivé rozparcelované pozemky. Správca dane z
týchto zistení dospel k záveru, že pozemok, ktorý je v katastri nehnuteľností vedený ako orná pôda, ale
je územným plánom obce, resp. zóny určenej na zastavanie, je podľa stavebného zákona stavebným
pozemkom a je preto stavebným pozemkom aj pre účely zákona o DPH.

Daňový úrad Košice dodatočným platobným výmerom zo 6. februára 2012 č. 9800304/1/1348/2012
vyrubil žalobcovi na základe výsledkov kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia
január - december 2007 rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2007
vo výške 12 548,76 Eura. Žalovaný ako odvolací orgán rozhodnutím z 24. mája 2012 č.
1020503/1/532724-997678/2012/5309 zmenil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Košice tak,

že znížil vyrubený rozdiel dane zo sumy 12 548,20 Eura na sumu 10 545,42 Eura.

Krajský súd v Košiciach preskúmal v intenciách žalobných bodov napadnuté rozhodnutie žalovaného
ako aj postup žalovaného a dospel k záveru, že správca dane zabezpečil dôkazy v spolupráci s inými
správnymi orgánmi a tieto dôkazy vyhodnotil každý samostatne a potom všetky dôkazy vo vzájomnej
súvislosti. Súd prvého stupňa záver správcu dane, ako aj žalovaného, že žalobca porušil ustanovenie

§ 19 ods. 1 zákona o DPH, považoval na základe zistení v daňovom konaní za správny a súladný
so zákonom o DPH. Preto postupujúc podľa § 250ja ods. 1 OSP žalobu žalobcu zamietol. Pretože
žalobca nebol v konaní úspešný, súd mu nepriznal právo na náhradu trov konania. Rozhodol v zmysle
ustanovenia § 250k ods. 1 OSP.

Pokiaľ žalobca v žalobe poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

5Sžf/47/2011 z 24. novembra 2011 s tým, že riešil skutkovo aj právne obdobný prípad, súd uviedol, že v
preskúmavanomprípadeniejemožnésaopieraťoprávnynázorNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,
ktorý vyslovil v spomínanom rozsudku, pretože v ňom riešil skutkovo iný prípad, v ktorom správca dane
rozhodol o tom, že ide o stavebný pozemok iba na základe informácie Magistrátu hlavného mesta
SR Bratislava. Preto právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v spomínanom

rozsudku nepovažoval za relevantný pre túto preskúmavanú vec.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia krajského
súdu a dôvody v ňom uvedené si osvojil ako vlastné s poukazom na ustanovenie § 246c ods. 1 veta práv
v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Odvolací súd konštatuje, že dôvody odvolania sa neodlišovali od dôvodov
podanej žaloby, s ktorými sa súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku v plnom rozsahu vyporiadal.

Daňové úrady a Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky chránia fiskálne záujmy štátu. Ich úlohou je
vykonávaťzisťovanie,čidaňovésubjektysisplnilivsúladeshmotnoprávnymipredpismisvojepovinnosti
voči štátnemu rozpočtu.

Podľa § 19 ods. 1 prvá, druhá a tretia veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania
tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri

prevode alebo prechode nehnuteľnosti je v dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania,
ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.Podľa § 38 ods. 2 prvá veta zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie pozemku okrem dodania
stavebného pozemku.

Podľa§43hods.1stavebnéhozákonastavebnýmpozemkomsarozumiečasťúzemiaurčenáúzemným

plánom obce, alebo územným plánom zóny, alebo územným rozhodnutím na zastavanie a pozemok
zastavaný stavbou.

Podľa § 43h ods. 2 stavebného zákona nezastavaný pozemok, ktorý je súčasťou poľnohospodárskeho
pôdneho fondu alebo lesného pôdneho fondu, možno v územnom pláne obce alebo v územnom pláne
zóny určiť za stavebný pozemok, ak sú splnené podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho
pôdneho fondu, alebo z lesného pôdneho fondu, alebo ak je v zastavanom území.

Podľa § 12 ods. l vyhlášky č. 55/2001 Z. z. o územno-plánovacích podkladoch a územno-plánovacej
dokumentácie dokumentácia územného plánu obce sa člení na textovú časť a grafickú časť; obsahuje
smernú časť a záväznú časť.

Záväzná časť obsahuje návrh regulatívov územného rozvoja a s presne formulovanými zásadami
priestorového usporiadania a funkčného využívania územia vyjadrených vo forme regulatívov

obsahujúcich záväzné pravidlá, ktoré stanovujú opatrenia v území, podmienky využitia územia a
umiestnenia stavieb (§ 12 ods.6 prvá veta citovanej vyhlášky).

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu v znení
neskorších predpisov možné využitie poľnohospodárskej pôdy na nepoľnohospodárske účely sa
posudzuje spravidla pri návrhoch územno-plánovacej dokumentácie, územno-plánovacích podkladov a

pri návrhoch projektov pozemkových úprav.

Dokumenty uvedené v odseku 2 musia byť pred schválením podľa osobitných predpisov odsúhlasené
orgánom ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Súhlas sa vydáva podľa zásad uvedených v
odseku l a môžu v ňom byť určené podmienky na jej zabezpečenie. Pre vydanie súhlasu a určení
podmienok je rozhodujúci celkový konečný rozsah zamýšľaného odňatia poľnohospodárskej pôdy z

poľnohospodárskeho pôdneho fondu (§ 7 ods. 3 zákona č. 307/1992 Zb. v znení neskorších predpisov).

Zákon o DPH sa v ustanovení § 38 ods. 1 v súvislosti s definíciou stavebného pozemku odvoláva v
poznámke č. 19 na ustanovenie § 43h stavebného zákona. Z tohto ustanovenia vyplýva, že stavebným
pozemkom je okrem iného aj časť územia určená územným plánom obce na zastavanie. Nezastavaný
pozemok, ktorý je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo lesného pôdneho fondu, možno

v územnom pláne obce alebo v územnom pláne zóny určiť za stavebný pozemok, ak sú splnené
podmienkynajehotrvalévyňatiezpoľnohospodárskehopôdnehofondualebozlesnéhopôdnehofondu,
alebo ak je v zastavanom území.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací skúmal namietané žalobcom poučenie práv
interpretáciou a aplikácia ustanovenia § 43h ods. 1, 2 stavebného zákona.

Ústavný súd Slovenskej republiky pokiaľ ide o interpretáciu ustanovení zákonov judikoval, že zisťovanie
obsahu a zmyslu právnej normy je nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej
aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov. Realizuje sa
uplatňovaním jednotlivých metód výkladu práva. Ide spravidla o taký spôsob objasňovania zmyslu
interpretovaného textu, v rámci ktorého sa jednotlivé metódy výkladu uplatňujú vo vzájomnom prepojení,

pričom žiadna z nich nemá mať absolútnu prednosť. Jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom
dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.
Východiskom v procese interpretácie a aplikácie práva je síce gramatický výklad textu právnehopredpisu, interpret však musí zohľadniť účel zákona, systematickú súvislosť a logické väzby medzi
jednotlivými normami zákona. Jednou zo základných interpretačných metód ústavného súdu je príkaz
ústavne konformnej interpretácie jednoduchého práva. (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS

70/09-54 z 2. júna 2009)

V intenciách ústavným súdom judikovaného postupu pri interpretácii právnych noriem postupoval aj
odvolací súd.

Podľa názoru odvolacieho súdu zákonodarca s cieľom jednoznačne vymedziť pozemky oslobodené od
dane z pridanej hodnoty zvolil odkaz na ustanovenie § 43h ods. 1, 2 stavebného zákona, keďže zákon
o DPH nedefinuje pojem stavebný pozemok.

Z ustanovenia § 43h stavebného zákona vyplýva, že obec si môže určiť časť územia na zastavanie
alternatívne tromi spôsobmi, a to buď územným plánom obce alebo územným plánom zóny, alebo
územným rozhodnutím. Stavebným pozemkom je aj pozemok zastavaný stavbou. V danom prípade
Obec Čaňa schválila územný plán obce, v ktorom označila lokalitu Juhovýchod na funkčnú výstavbu
rodinných domov. Náležitosti územného plánu obce upravuje vyhláška Ministerstva životného prostredia

č. 55/2001 Z. z. o územno-plánovacích podkladoch a územno-plánovacej dokumentácie.

Podľa § 12 ods. 4 písm. a/ tejto vyhlášky riešenie územného plánu obce obsahuje vymedzenie riešeného
územia (územie jednej obce alebo viacerých obcí na základe údajov z katastra nehnuteľností) a
jeho geografický opis. V zmysle citovanej vyhlášky územný plán obce nemusí obsahovať konkrétne
označenie pozemkov aj s parcelnými číslami. Takéto podrobné označenie by mohol obsahovať len

územný plán zóny, ktorý však Obec Čaňa nevypracovala a v stavebných povoleniach sa odvoláva na
územný plán obce z 28. mája 2004. S poukazom na citovanú právnu úpravu a územný plán obce
pozemok vedený na LV č. XXXX nachádzajúci sa v lokalite Juhovýchod kat. územie H. bol už v čase
predaja, t. j. v roku 2007 stavebným pozemkom napriek tomu, že v katastri nehnuteľností bol zapísaný
ako orná pôda. Žalobca teda aj podľa názoru odvolacieho súdu porušil ustanovenie § 19 ods. l zákona

o DPH, keď k cene pozemku nevyčíslil daň z pridanej hodnoty.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu z vykonaných dôkazov nemožno mať pochybnosti o tom, že pozemky
parc.č.XXXX/XX,XXXX/XXač.XXXX/XXvedenénaLVč.XXXXkat.územiaH.sanachádzajúvlokalite
Juhovýchod územného plánu Obce Čaňa, ktorý bol schválený uznesením obecného zastupiteľstva č.
4/2004/b z 28. mája 2004. V záväznej časti územného plánu sa v bode 1.3. uvádza okrem iných plochy

v lokalite Juhovýchod zabezpečiť na funkciu bývania. V bode 7.1. záväznej časti územného plánu
je vymedzené zastavané územie obce v zmysle zákona č. 152/1996 Z. z. rozšírené o nové lokality
bývania v rodinných domoch v južnej, západnej a východnej časti obce. V tabuľkovej časti priestorového
usporiadanianovýchlokalítbývaniasaprelokalituJuhovýchodvúzemnomplánepočítaso140bytovými
jednotkami.

Z ustanovenia § 43h ods. 2 stavebného zákona vyplýva, že nezastavaný pozemok, ktorý je súčasťou
poľnohospodárskeho pôdneho fondu, možno v územnom pláne obce určiť zastavaný pozemok, ak
sú splnené podmienky na jeho trvalé vyňatie z poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo ak je
v zastavanom území. Bolo preukázané, že pred schválením územného plánu Obce Čaňa Krajský
pozemkový úrad v Košiciach dňa 2. marca 2004 pod č. 2004/00005 udelil podľa § 7 zákona č. 307/1992

Z. z. súhlas na budúce možné použitie poľnohospodárskej pôdy pre nepoľnohospodárske účely v
rozsahu návrhu územného plánu Obce Čaňa spolu vo výmere 75-47-00h, z toho 65-76-00h mimo
zastavaného územia a 07-71- 00h v zastavanom území, celkovo vrátane nepoľnohospodárskej pôdy
97-03-00h v kat. území Čaňa v okrese Košice - okolie s navrhovaným obdobím platnosti územného
plánu obce do roku 2015 podľa tabuľkových prehľadov, ktoré sú súčasťou udeleného súhlasu.

Stavebný zákon v ustanovení § 43h ods. 1 obsahuje alternatívne štyri definície stavebného pozemku.
Stavebným pozemkom je preto časť územia, ktoré je určené na zastavenie územným plánom. V prípade,že nezastavaný pozemok je súčasťou poľnohospodárskeho pôdneho fondu, pred schválením územného
plánu je potrebné, aby príslušný špeciálny orgán štátnej správy súhlasil s využitím takého pozemku
na nepoľnohospodárske účely. Aj odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavanom prípade tieto

podmienky splnené boli.

Preto zhodne so súdom prvého stupňa námietky žalobcu, že predmetné pozemky v čase predaja neboli
zastavené stavbou, že nebolo na ne vydané právoplatné územné rozhodnutie na jeho zastavenie, v
relevantnom čase nebol vypracovaný a ani schválený územný plán zóny, ktorý by predmetné pozemky
riešil a že tieto pozemky sa nachádzajú mimo zastavaného územia, za dôvodné. Ako to vyplýva z

ustanovenia § 43h ods. 1, 2 stavebného zákona stavebným pozemkom je časť územia určená na
zastavania územným plánom obce, a preto nemusí spĺňať aj ďalšie znaky charakterizujúce stavebný
pozemok alternatívnym spôsobom.

Taktiežnámietkužalobcu,žeúzemnýplánObceČaňaúzemieJuhovýchodkvalifikujeakoplošnúrezervu
bez uvedenia konkrétnych pozemkov, ktoré sa opiera o vyjadrenie starostu Obce Čaňa, súd taktiež
nepovažuje za opodstatnenú, pretože záväzná časť územného plánu obce upravuje funkčné využitie

územia Juhovýchod na bývanie. Ani textová časť územného plánu obce neobsahuje údaj o tom, že
lokalita Juhovýchod je považovaná na územnú rezervu pre možnosť riešenia výstavby rodinných domov.
Za takúto rezervu územný plán považuje lokalitu Sever.

Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že princíp právnej istoty je implicitne obsiahnutý v čl. 1 Ústavy
SR. Súčasťou tohto princípu je princíp legitímneho očakávania.

Ústavný súd SR definoval účel legitímneho očakávania ako garanciu čitateľnosti správania sa orgánov
verejnej moci a ochrany súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským zásahom do ich právnej
situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL
ÚS 10/06 z 24. júna 2009). Podobne aj uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 499/2011-25 z 22.
novembra 2011, na ktorý sa odvolával žalobca.

Od orgánov verejnej moci, t. j. aj od súdov sa vyžaduje, aby dodržiavali kontinuitu rozhodnutia. V praxi to
znamená, že súd je povinný pri rozhodovaní o skutkovo zhodných prípadoch rozhodovať podľa ustálenej
judikatúry, resp. aj v intenciách predtým prijatých rozhodnutí.

Pokiaľ sa žalobca odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2011,
sp. zn. 5Sžf/47/2011, ktorý mali súdy aplikovať v právnej veci žalobcu, odvolací súd po oboznámení sa

s predmetným rozsudkom, zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že v prípade žalobcu
boli skutkové zistenia a dôkazy odlišné, ako v prípade, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej
republiky vo veci sp. zn. 5Sžf/47/2011.

Správca dane pri vydaní svojho rozhodnutia vychádzal z územného plánu obce schváleného obecným
zastupiteľstvomuznesenímč.4/2004/bz28.mája2004,podľaktoréhojelokalitaJuhovýchod,vktorejsa

nachádzajú pozemky zapísané na LV č. XXXX určená na funkčnú výstavbu rodinných domov. Územný
plán zóny, ktorý by územný plán obce konkretizoval, obec nevypracovala ani ku dňu prevodu pozemkov,
ani následne. V stavebných povoleniach sa obec odvoláva len na územný plán obce, ktorý sa tak stal
základným územno-plánovacím dokumentom na komunálnej úrovni. Aj ďalšie zistenia správcu dane,
a to súhlas krajského pozemkového úradu daný pred schválením územného plánu na budúce možné

využitie pozemkov pre nepoľnohospodárske účely, obsah kúpnych zmlúv uzavretých medzi žalobcom
ako predávajúcim a kupujúcimi, preukazuje, že pozemky už v čase prevodu boli stavebnými pozemkami,
a preto právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v spomínanom rozsudku nie je
možné aplikovať na daný prípad.

Ústavný súd SR už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa § 46 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je umožniť každému reálny prístup ksúdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.
II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Obdobne čl. 6 ods. 1 Dohovoru
zahŕňa ,,právo na súd", to znamená právo začať konanie na súde v ,,občianskoprávnych veciach"

ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovení čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o
organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne
konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru je zabezpečená zárukami procesného a inštitucionálneho
charakteru (III. ÚS 136/03).

Ústavný súd SR tiež judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu

nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá účastník
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať
povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov
a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu z ústavy ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že dôvody

uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže
považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Aj Európsky súd pre ľudské práva, napr. v rozsudku z 21. januára 1999 vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko
konštatoval, že podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti
musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené : Povinnosť

odôvodňovaťrozhodnutienemôžebyťponímanávtakomzmysle,žejepotrebnévyporiadaťsaskaždým
argumentom. Podľa rozsudku tohto súdu vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd
pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Podľa názoru odvolacieho súdu, z obsahu spisového materiálu, súčasťou ktorého je i administratívny

spis žalovaného, je nesporne zrejmé, že krajský súd sa pri svojom rozhodovaní náležite vyporiadal so
všetkými relevantnými námietkami uvedenými v žalobe. V súdnom konaní obsahom administratívneho
spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo náležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov tak
ako prvostupňový ani odvolací súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti ani takú vadu
konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Preto, ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych orgánov oboch
stupňov a rozhodol, že preskúmavaným rozhodnutím žalovaného správneho orgánu nedošlo k
porušeniuzákonaachránenýchzáujmovžalobcu,tentojehonázorpovažovalajodvolacísúd,zdôvodov
uvedených vyššie, za správny.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli

zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom
konaní a s ktorými sa krajský súd náležite vyporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu nevyhovel a s prihliadnutím
na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovení § 224 ods.
1 a § 250k OSP tak, že žalobcovi nepriznal ich náhradu, pretože nebol v odvolacom konaní úspešný a
žalovanému ich náhrada nepatrí zo zákona.Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.