Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/8/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014201228
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1014201228.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Durišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD., v právnej veci
navrhovateľa: D. Z. C., nar. XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka Konžskej demokratickej republiky (ďalej
len „KDR"), podľa vlastného udania v krajine pôvodu naposledy bytom: E., mestská štvrť E., ulica C. XX,
aktuálne s miestom pobytu v K., S. X, právne zastúpený: Mgr. Juraj Köllner, advokát, so sídlom Koceľova
14, Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková ul. 6,
812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu ČAS: MU-63-21/PO-Ž-2014 zo dňa
5. júna 2014, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/22/2014-36

zo dňa 22. októbra 2014, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 9Saz/22/2014-36 zo dňa
22. októbra 2014, potvrdzuje.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.") preskúmavané rozhodnutie odporcu ČAS: MU-63-21/PO-Ž-2014
zo dňa 05.06.2014, ktorým odporca podľa § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o
azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

azyle") navrhovateľovi neudelil azyl na území Slovenskej republiky a súčasne neposkytol mu doplnkovú
ochranu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku v rozsahu podaného opravného prostriedku uviedol:

- K námietke, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok
dôvodov:

Podľa názoru súdu táto námietka nebola dôvodná. Odporca v napadnutom rozhodnutí opísal
podrobným,zrozumiteľným,logickýmanaviacobšírnymspôsobomvkonanízistenýstavveci.Jednotlivé
zistenia vyhodnotil, pričom podrobne uviedol, prečo a na základe akých skutočností dospel k záveru,že osoba navrhovateľ nie je z pohľadu zákona o azyle dôveryhodnou. Podobným spôsobom odôvodnil
nesplnenie predpokladov pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle, ako aj podmienok poskytnutia
doplnkovej ochrany. Teda z obsahu rozhodnutia je zrejmá správna úvaha, ktorú odporca použil pri

posúdení navrhovateľovej žiadosti o azyl. O účelovosti tejto námietky podľa názoru súdu svedčí
skutočnosť, že i napriek jej prezentovaniu navrhovateľ namietal konkrétne skutočnosti a právne závery
odporcu. Ak by napadnuté rozhodnutie bolo v skutočnosti nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť,
resp. pre nedostatok odôvodnenia, podaný opravný prostriedok by zjavne neobsahoval konkrétnu
argumentáciu, ktorá bola v návrhu predostretá.

- K námietke nedostatočne zisteného stavu veci:

Podľa názoru súdu ani táto námietka nebola dôvodná. Okrem faktu, že navrhovateľ túto námietku v
podanomnávrhuuviedol,vtextenávrhujubližšienekonkretizoval.Súdsavšakinapriektejtoskutočnosti
námietkou zaoberal. Z obsahu spisu zistil, že navrhovateľ bol zákonným spôsobom vypočutý k dôvodom
svojej žiadosti o azyl a že mu bol daný dostatok priestoru k prezentovaniu dôvodov žiadosti. Do
spisu zaradil všetky dokumenty predložené navrhovateľom. S poukazom na obsah navrhovateľových

vyjadrení, ako aj na potrebu zistenia všeobecných informácií - skutkového stavu veci vyhľadal a
do spisu založil správy o krajine pôvodu navrhovateľa pochádzajúce z rôznych zdrojov. Tieto boli
obsahovo zamerané jednak na overenie navrhovateľom uvedených tvrdení, ako aj na zistenie aktuálnej
bezpečnostnej situácie v KDR, vrátane ev. rizík návratov konžských repatriantov. Obsah a rozsah takto
zisteného stavu veci bol podľa názoru súdu dostatočným pre objektívne posúdeniu navrhovateľovej

žiadosti o azyl.

- K námietke rozporu obsahu spisu so zisteným stavom veci:

Podobne ako predchádzajúce, ani táto námietka podľa názoru súdu neobstojí. Súd takýto rozpor nezistil.
Pokiaľ navrhovateľ uplatnil túto námietku z dôvodu, že podľa jeho názoru splnil podmienky poskytnutia
medzinárodnej ochrany, pričom odporca vec posúdil v rozpore s týmto jeho názorom, takýto stav nie je

možné kvalifikovať ako rozpor napadnutého rozhodnutia so spisom.

- K nepriamo vyslovenej námietke nesprávneho právneho posúdenia veci:

Podľa názoru súdu odporca po opätovnom podaní žiadosti o azyl navrhovateľom a v tej súvislosti po
vykonanom dokazovaní (spísanie dotazníka, vyhľadanie relevantných informácií o KOR) rozhodol na
základe posúdenia poslednej navrhovateľovej žiadosti o azyl v súlade so zákonom.

- Vo vzťahu k výroku o neudelení azylu:

Odporcaazylnavrhovateľovineudelilzdvochdôvodov-nakoľkovkonanínebolapreukázanávšeobecná
dôveryhodnosť a tiež preto (ak by aj tento dôvod neexistoval), že neboli splnené predpoklady jeho
udelenia.

Pokiaľišloonavrhovateľovestanoviskákodporcomuvedenýmdôvodomjehonedôveryhodnosti,krajský

súd ďalej poznamenal:

- Rozdielne uvádzanie dátumu narodenia navrhovateľa:

Navrhovateľova výhrada neobstojí. Je faktom, že navrhovateľ v prvom azylovom konaní uvádzal ako
dátum svojho narodenia XX.XX.XXXX (ktorý bol uvedený aj v jeho cestovnom pase), pričom v aktuálnom
konaní uvádza dátum XX.XX.XXXX. Ak by bol dátum XX.XX.XXXX skutočným dátumom narodenia,

mal navrhovateľ uvádzať tento dátum narodenia od prvého kontaktu so slovenskými orgánmi a rozpor
mohol vysvetliť. Ta sa však nestalo. Naviac navrhovateľ v aktuálnom návrhu dôvodil, že prezentovaný
skutočný dátum narodenia (t. j. XX.XX.XXXX) bol oznámený už v opravnom prostriedku zo dňa
19.12.2012 (konanie sp. zn. 9Saz/92/2012). V tomto opravnom prostriedku je však ako dátum narodenianavrhovateľa ním samým uvedený dátum narodenia XX.XX.XXXX. Teda táto výhrada navrhovateľa
neobstojí.

- K námietke týkajúcej sa nevedomosti navrhovateľa, ku ktorej etnickej skupine patrí:

Súd konštatoval, že rozdielne uvádzanie etnickej príslušnosti samotným navrhovateľom jednoznačne
nesvedčí o jeho dôveryhodnosti, ako to konštatoval odporca. Jednak nie je pravdepodobné,
aby navrhovateľ nevedel ku ktorému etniku patrí a pokiaľ by to ev. nevedel, nebolo dôvodom
uvádzať rozdielne etnika. K námietke týkajúcej sa uvádzania zamestnania navrhovateľa: Zistenia
odporcu týkajúce sa rozporných tvrdení o zamestnaní navrhovateľa vychádzajú zo samotných
výpovedí navrhovateľa a teda existencia týchto rozporov prispela k vyhodnoteniu navrhovateľa ako

nedôveryhodnej osoby. Zľahčovanie takéhoto vyhodnotenia odporcu nie je podľa názoru súdu dôvodné.

- K námietke týkajúcej sa uvádzania okruhu svojich súrodencov - konkrétne sestry navrhovateľa:

Je skutočnosťou, že navrhovateľ v predchádzajúcom konaní ako svojich súrodencov uviedol iba svojho
brata (dvojča) s tým, že iných súrodencov nemá. V aktuálnom konaní však už uviedol, že má aj sestru.
Teda aj tento rozpor odporca správne vyhodnotil ako jeden z dôvodov, pre ktoré považoval navrhovateľa

za osobu nedôveryhodnú.

- K námietke týkajúcej sa uvedenie rôzneho mena otca navrhovateľa:

Je skutočnosťou, že na voličskom preukaze navrhovateľa (vydaného 15.07.2011) je ako meno jeho otca
uvedené „E.", pričom navrhovateľ ako jeho meno uvádzal „B. G.". Odporca na základe vyhľadaných
informácií o KDR zistil, že vydaniu voličského preukazu predchádza predloženie náležitých dokladov

z čoho možno logicky vyvodiť, že meno otca navrhovateľa (uvedené vo voličskom preukaze ako „E.")
by malo byť skutočným menom otca navrhovateľa. Tvrdenie navrhovateľa, že uvedenie mena otca „E."
súviselo so snahou kňaza menom G. (ktorý mal zabezpečiť vystavenie náležitých dokladov navrhovateľa
- voličského preukazu a cestovného pasu) vyhnúť sa problémom pri odchode navrhovateľa z KDR tiež
podľa názoru súdu neobstojí. Podľa výpovede navrhovateľa (vstupný pohovor zo 14.03.2014) kňaz G.

začal vybavovať navrhovateľovi tieto doklady po incidente, ku ktorému malo dôjsť v septembri 2011,
pričom voličský preukaz bol vydaný (ako to vyplýva z obsahu jeho fotokópie) už 15.07.2011 a cestovný
pas 15.08.2011.

K námietke týkajúcej sa opisu incidentu, pri ktorom mal byť zastrelený strýko navrhovateľa:

Porovnaním opisu tejto udalosti navrhovateľom v predchádzajúcom a aktuálnom konaní je zrejmé, že

odporcove zistenia v tomto smere sú nepochybnými a vychádzajú z výpovedí samotného navrhovateľa.

K námietke týkajúcej sa argumentácie odporcu o nepotvrdení existencie kláštora sv. Jozefa v mestskej
časti Gomba:

Odporca pri posúdení tejto skutočnosti vychádzal zo získaných objektívnych informácií, z ktorých, o.
i. vyplynulo, že v Kinšase sa nenachádza mužský kláštor (s veľkým počtom rehoľníkov) - iba ženský

kláštor karmelitánok.

Krajský súd ďalej poznamenal, že s právnym názorom navrhovateľa, podľa ktorého pre opodstatnenosť
strachu postačuje prognóza, v zmysle ktorej možno opodstatnenosť (obavy) vyvodiť, sa nestotožnil.
Podľa názoru súdu pre opodstatnenosť vyslovenej obavy z prenasledovania je potrebné, aby žiadateľ
o azyl v súvislosti s vyslovenou obavou súčasne preukázal aj to, že vo vzťahu k jeho osobe už nastali

konkrétne okolnosti, na základe ktorých dospel k presvedčeniu opodstatnenosti strachu z perzekúcie
(pokiaľ k nej už nedošlo). Avšak, ak by aj navrhovateľ v tomto konkrétnom prípade opodstatnenosť
svojej obavy preukázal (čo sa však nestalo), ust. § 8 zákona o azyle okrem opodstatnenosti
obavy ako ďalšie predpoklady udelenia azylu ustanovuje prenasledovanie a jeho dôvod - teda rasu,
národnosť, náboženstvo, zastavanie určitých politických názorov, príslušnosť k sociálnej skupine, čiprenasledovanie za uplatňovanie politických práv, či slobôd. Pri udelení azylu musia byť súčasne
splnené všetky tieto predpoklady. Ako to okrem iného uviedol odporca v odôvodnení svojho rozhodnutia,
okolnosti udalosti, pri ktorej malo dôjsť k usmrteniu strýka navrhovateľa (bez ohľadu, či k nej došlo podľa

navrhovateľom udanej prvej, či druhej jej verzie) svedčia jednoznačne o tom, že išlo o kriminálny čin -
lúpež. Teda nešlo o perzekúciu z dôvodov, uvedených v citovanom zákonnom ustanovení (§ 8 zákona o
azyle). Vzhľadom k tomu, teda aj keby navrhovateľom vyslovená obava bola dôvodná, nemohlo to mať
vplyv na posúdenie jeho žiadosti o azyl v zmysle vydania negatívneho rozhodnutia.

Krajský súd ďalej konštatoval, že vzhľadom na dôvodnosť vyhodnotenia osoby navrhovateľa ako

nedôveryhodnej už táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom k neudeleniu azylu, pretože spôsobuje,
že nemožno uveriť príbehu prezentovaného navrhovateľom. Podobne ako odporca aj súd konštatuje,
že ak by aj k smrti navrhovateľovho strýka došlo za okolností ním opísaných, dôvodom jeho smrti bolo
spáchanie kriminálneho činu, teda jeho smrť nie je možné spájať s akoukoľvek perzekúciou. Dohad
navrhovateľa (vyslovený počas uskutočnenia vstupného pohovoru), že totižto k smrti jeho strýka došlo
v dôsledku politickej príslušnosti jeho otca k strane UDPS je ničím neodôvodnenou domnienkou.

Vo vzťahu k výroku o neposkytnutí doplnkovej ochrany krajský súd poznamenal: Navrhovateľ namietal,
že by bol v prípade návratu do krajiny svojho pôvodu vystavený hrozbe vážneho bezprávia vo forme
mučenia, neľudského či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu a to s poukazom na správy týkajúce
sa zaobchádzania s aktívnymi členmi opozičnej politickej strany UDPS. Navrhovateľ však, ako to sám
uviedol, nebol členom žiadnej politickej strany či hnutia, teda ani strany UDPS. Teda navrhovateľovi ako

nečlenovi žiadnej politickej strany nemôže hroziť konanie, ktoré by bolo možné subsumovať pod pojem
vážneho bezprávia, ako to vyplýva z ust. § 2 písm. f/ bod. 2. zákona o azyle. Odporca sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia tiež podrobne zaoberal a vyhodnocoval aj ev. existenciu vážneho bezprávia ako
takého, včítane bezpečnostných rizík súvisiacich s návratmi konžských navrátilcov, ako aj s ev. hrozbami
súvisiacimi s ozbrojenými konfliktami. Na základe získaných správ o KDR dospel k záveru, že návrat

navrhovateľa je možný, a že navrhovateľovi z tohto dôvodu nehrozí žiadne bezprávie. Tieto právne
závery odporcu však navrhovateľ nenamietal.

II.

Odvolanie navrhovateľa

Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 23.12.2014, v

ktorom žiadal odvolací súd, aby zmenil rozsudok krajského súdu tak, že zruší rozhodnutie odporcu a
vec mu vráti na ďalšie konanie dôvodiac, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Vo svojom odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu ako i predošlé rozhodnutie odporcu vo veci
navrhovateľa podľa jeho názoru vychádza zo základnej premisy, ktorou má byť nedôveryhodnosť

navrhovateľa samotného. Je zrejmé, že posudzovanie dôveryhodnosti konkrétnej osoby vykonáva
posudzujúci subjekt na základe vlastného vyhodnotenia tvrdení a argumentov, ktoré má k dispozícii.
Nemožno preto upierať vyššie spomenutým rozhodnutiam ich formálnu správnosť a rovnako nemožno
súdu vytýkať, že sa s argumentmi navrhovateľa, ako mu boli predostreté v opravnom prostriedku zo dňa
22.07.2014 nestotožnil. Nemožno však rovnako vylúčiť ani iný výsledok posúdenia iným posudzujúcim

subjektom, nakoľko je atribútom takéhoto hodnotenia tvrdení bez dôkazných materiálov a z toho
vychádzajúceho posúdenie dôveryhodnosti navrhovateľa práve jeho subjektívnosť.

Navrhovateľ má na vyhodnotenie ním predložených argumentov a posúdenie jednotlivých skutočností,
ako boli popísané v opravnom prostriedku voči rozhodnutiu odporcu, odlišný názor a rozhodnutie súdu
podľa jeho názoru trpí nedostatkami a ďalej, považuje tento za odôvodnené, aby sa týmito odvolací súd

zaoberal.Ďalej upozornil aj na nesúlad odôvodnenia súdu s obsahom spisu, ktorý síce v samostatnosti pre
rozhodnutie značný význam nemá ale v nadväznosti s ostatnými úvahami posudzujúceho subjektu
je spôsobilý negatívnym spôsobom ovplyvniť celkové hodnotenie dôveryhodnosti navrhovateľa. Súd

uviedol, že výhrada navrhovateľa ohľadom dátumu jeho narodenia (a teda, že správny dátum je
XX.XX.XXXX) neobstojí a to z dôvodu, že v opravnom prostriedku zo dňa 19.12.2012 sa takáto
nenachádza a naopak, je tam uvedený nesprávny dátum narodenia XX.XX.XXXX. Avšak v opravnom
prostriedku zo dňa 19.12.2012 sa táto výhrada upozornenie nachádza a to v bode II., predposledný
odstavec. Dátum XX.XX.XXXX je uvedený len na prvej strane opravného prostriedku a to z dôvodu

identifikácie navrhovateľa odporcom.

K posudzovaniu oprávnenosti opodstatnenej obavy opakovane poukazuje na znenie príručky UNHCR
„Kritériá a postupy pri udeľovaní statusu utečenca", v ktorej sa uvádza:

„Všeobecne by mal byť strach žiadateľa považovaný za opodstatnený, ak je schopný primeraným
spôsobom dokázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa pre neho stal. Z dôvodov uvedených v
definícii, neznesiteľný alebo Z týchto dôvodov by sa stal pre neho neznesiteľným, keby sa tam vrátil

(odsek 42)".

,,Uvedené úvahy nemusia nutne vychádzať z osobnej skúsenosti žiadateľa. To, čo sa napr. prihodilo jeho
priateľom a príbuzným a iným príslušníkom lej istej rasovej, či sociálnej skupiny, môže svedčiť o tom,
že jeho strach z toho, že skôr, či neskôr sa aj on sám stane obetou prenasledovania, je opodstatnený.
Zákonykrajinypôvoduanajmäspôsob,akýmsútietozákonyuplatňovanépredstavujúskutočnosti,ktoré

sú relevantné pre vybavenie žiadosti. Situácia každej osoby však musí byť posudzovaná individuálne.
V prípade, že sa jedná o známu osobnosť, je možnosť prenasledovania väčšia než v prípade osoby
neznámej. Všetky uvedené faktory, t. j. charakter osobností, prostredie, z ktorého osoba pochádza,
jej vplyv, bohatstvo alebo priamočiarosť' osobného vystupovania môže viesť k záveru, že jej strach z
prenasledovania je opodstatnený."

Slovné spojenie „opodstatnená obava z prenasledovania" treba vykladať tak, že nejde o to, či má človek
v danej situácii obavy, ale o to, či by človek so zdravým úsudkom v danej situácii obavy mal.

Na záver uviedol, že sa pridržiava ostatných námietok, ktoré boli vznesené v opravnom prostriedku zo
dňa 22.07.2014.

III.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu

Vo svojom vyjadrení zo dňa 02.02.2015 odporca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského
súdu ako vecne správny potvrdil, pričom uviedol, že v podanom opravnom prostriedku sa právny
zástupca odvoláva na to, že správny orgán, a neskôr súd, mali vydať rozhodnutie na základe
nedostatočného skutkového a právneho posúdenia veci. Na účel popisu problémov, ktoré majú

hroziť jeho mandantovi v prípade návratu do krajiny pôvodu, vychádza zo skutočností uvádzaných
navrhovateľom.

V tejto súvislosti nepripadá právnemu zástupcovi na výpovedi jeho mandanta nič zvláštne, keď jedného
dňa prišiel navrhovateľ domov, neznámi ozbrojení ľudia mierili na jeho otca, matku, strýka a slúžku.
Následne mali zabiť strýka z dôvodu, že otec im vzdoroval. Teda nie otca, ktorý sa bráni, ale strýka.

Otec mal byť členom opozičnej politickej strany Union pour la Démokratie et le Progrés Social (ďalej len
„UPDS"). Čo skratka znamená, navrhovateľ uviesť nevedel, lebo sa o to nezaujímal, aj keď práve kvôli
členstvu otca v UPDS mal mať problémy takého charakteru, ktoré ho prinútili opustiť KDR. Navrhovateľ
odpadol a prebral sa v kláštore, kde údajne pracoval rodinný známy kňaz G.. Navyše v pohovore z
08.08.2012 popísal prepadnutie ich domácnosti diametrálne odlišne, ako lúpežné prepadnutie, kde muozbrojenci zobrali peniaze a strýka zastrelili na úteku. Nedal si však vôbec námahu, aby zistil, čo sa
stalo s jeho rodičmi. Nezaujímalo to ani rodinného kňaza G..

Následne predával na verejnosti na trhovisku panské košele, aj keď vedel, že je hľadaný ozbrojencami.

V bode 12. dotazníku zas tvrdil, že v KDR pracoval len dva mesiace po skončení školy na Ministerstve
mládežeašportu,keďvseptembri2011zdôvoduuvedenýchproblémovjehootcastoutoprácouskončil.
Navrhovateľ nevedel uviesť ani svoju príslušnosť ku kmeňovému etniku, poprosil teda pracovníka
vedúceho vstupný pohovor, aby uviedol kmeňovú príslušnosť, ktorú uviedol počas predchádzajúceho
konania.

Právnemu zástupcovi neprekáža ani fakt, že v mestskej časti Gombe sa nepreukázala existencia

kláštora sv. Jozefa. Migračný úrad však zistil, že v Kinshase existuje Klinika (zdravotnícke zariadenie)
sv. Jozefa v mestskej časti Limete, farnosť sv. Jozefa v mestskej časti Matonge a Domov sv. Jozefa
na ulici Karmelitánov č. 1, čo je vlastne sídlo sestier Karmelitánok. Právnemu zástupcovi stačí, že tieto
objekty sa nachádzajú v štvrtiach, ktoré susedia s mestskou časťou Gombe, aj keď za kláštor možno v
zmysle navrhovateľovej výpovede považovať len domov karmelitánok.

Námietky právneho zástupcu sú všeobecného charakteru a neodstraňujú zrejmé rozpory v
navrhovateľovej výpovedi. Menovanému, a ani následne právnemu zástupcovi v opravnom prostriedku,
sa tak nepodarilo prezentovať dôvody na udelenie azylu uceleným a presvedčivým spôsobom. Postup
správneho orgánu pri vydaní rozhodnutia, zaobstaraní a vyhodnotení dôkazov bol preskúmaný krajským
súdom, pričom krajský súd konštatoval, že rozhodnutie migračného úradu bolo vydané v súlade so

zákonom.

Správny orgán sa nestotožnil s tvrdeniami navrhovateľa o tom, že bol prenasledovaný z dôvodov
uvedených v § 8 ods. 1 zákona o azyle a zastáva názor, že v jeho prípade nebola preukázaná reálna
opodstatnenosť obáv z prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov
zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva

zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle. Rovnako
neboli zistené žiadne skutočnosti, že by mal byť v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený vážnemu
bezpráviu tak, ako to ustanovuje § 2 písm. f/ zákona o azyle. Pokiaľ ide o dôvody odvolania právneho
zástupcu, ide o rovnaké dôvody, na základe ktorých už bolo podané odvolanie proti rozhodnutiu
Ministerstva vnútra SR migračného úradu zo dňa 05.06.2014.

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

Odporca svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že po vyhodnotení všetkých skutočností dospel k názoru, že v
tomtoprípadenebolapreukázanáopodstatnenosťzobávzprenasledovaniazrasových,národnostných,
náboženských dôvodov, z dôvodov zostávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej

sociálnej skupine, ako to vyplýva z Konvencie z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona
o azyle. V odôvodnení rozhodnutia opísal v konaní zistený stav veci a uviedol, že v prípade navrhovateľa
nebola preukázaná jeho všeobecná dôveryhodnosť. Následne konkretizoval dôvody, na základe ktorých
dospel k takémuto zhodnoteniu osoby navrhovateľa. Ďalej uviedol, že navrhovateľ nebol objektom
perzekúcie v zmysle § 8 zákona o azyle. Pokiaľ ide o výrok, ktorým rozhodol o neposkytnutí doplnkovej

ochrany navrhovateľovi tento odôvodnil tým, že nebol splnený ani jeden zo zákonných predpokladov
jej poskytnutia. Konštatoval, že navrhovateľ nebol nikdy trestne stíhaný, že nebol objektom mučenia,
neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania. Z vyhľadaných a do spisu založených o správ o KDR
dospel k názoru, že zaobchádzanie s navrátilcami neindikuje bezpečnostné riziká ich návratov, a že vo
väčšej časti KDR, včítane mesta Kinšasa odkiaľ navrhovateľ pochádza, neprebieha ozbrojený konflikt.

Svojeprávnezáverydoplniloinformácieokrajinepôvodunavrhovateľa,naktorésavrozhodnutíodvolal,
a ktoré aj identifikoval.V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
podľa § 212 O.s.p. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§
204 ods. 1 O.s.p.), a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spojení s ust. §
250s prvá veta O.s.p. odvolanie prípustné, dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Rozhodol jednomyseľne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. s
tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (www.nsud.sk ).
Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.03.2015 (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p.).

Podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov

územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj
fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a
povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy

alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.

Podľa § 2501 ods. 1 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých zákon
zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych
orgánov.

Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované

konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení,
ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo
psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych
opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí
súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom

alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie
výkonu vojenskej

služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13
ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom.

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené

v § 8 alebo § 10.Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo
azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej
hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle, vážnym bezprávím sa rozumie 1. uloženie trestu smrti alebo
jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne
a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas
medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu,
okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu.

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 19a ods. 3 písm. e/ zákona o azyle, ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi,
ministerstvopriposudzovanížiadostioudelenieazylunatoneprihliadne,akbolapreukázanávšeobecná
dôveryhodnosť žiadateľa.

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o neudelení azylu navrhovateľovi na území SR
a súčasne o neposkytnutí doplnkovej ochrany, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd
Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä

z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom
prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého
rozhodnutia odporcu.

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu
na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení

§ 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy
z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania
určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a z prenasledovania za
uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do
tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom
prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky).

Povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok má odporca len v
rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia

zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné
dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia, (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009).

Vzhľadom na osobitosť konania o azyle, ktorá spočíva v tom, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi,
nie je schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi (prípady, keď žiadateľ vie

dokázať všetky svoje tvrdenia, sú skôr výnimkou než pravidlom), najmä s poukazom na špecifickosť
postavenia, v akom sa navrhovateľ sám nachádza, s prihliadnutím na okolnosti, za akých krajinu pôvodu
opúšťa, preto podmienka, že navrhovateľom uvádzané tvrdenia musia byť podložené dôkazmi, ktorésám predloží, by preto nemala byť vyžadovaná príliš striktne, (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
8Sža/33/2009 zo dňa 01.07.2009).

Najvyšší súd Slovenskej republiky musí podotknúť, že v azylovom konaní, ktoré sa vyznačuje svojou

špecifickosťou, prebieha dokazovanie na základe iných pravidiel, ako sú typické pre všeobecné správne
konanie. Dôkazné bremeno nezaťažuje výlučne žiadateľa o azyl, ale je pomerne rozložené medzi
žiadateľa a správny orgán, ktorý posudzuje žiadosť. To znamená, že žiadateľ svojimi vyhláseniami,
tvrdeniami a výpoveďami určuje skutkový rozsah (dôkazný rozsah), ktorý následne správny orgán
preveruje, potvrdzuje alebo vyvracia na základe dostupných informácií, ktoré sa k jednotlivým tvrdeným

skutočnostiam vzťahujú. Preto by malo byť v čo najlepšom záujme žiadateľa o azyl, aby jednotlivé
tvrdenia o skutočnostiach, ktoré majú byť rozhodné pre posúdenie žiadosti podával presne, jasne a
zrozumiteľne, aby si jednotlivé tvrdenia logicky neodporovali a boli kompaktné. Uvedené tiež vyplýva aj z
ustanovenia § 19a ods. 3 zákona o azyle podľa ktorého, ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi,
ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak sú splnené zákonné
podmienky. Jednou z týchto podmienok je aj to, aby bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť

žiadateľa. Konanie o azyle je osobité totiž najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nieje
schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti
príbehu, ktorý predostiera odporcovi, závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho osoby,
ktorú si odporca o navrhovateľovi vytvára v priebehu celého administratívneho konania.

Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a

dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich
tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie navrhovateľa v priebehu
administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o
azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom
o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej

osoby, (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/36/2008 zo dňa 04.08.2009).

Posudzovaniedôveryhodnostižiadateľaoudelenieazylujevýsledkomcelkovéhohodnotiacehoprocesu
aúvahodporcuoosobnostižiadateľasprihliadnutímkmierereálnosti,resp.vierohodnostinímtvrdených
dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu,
s prihliadnutím na okolnosť, ako je, napr. či navrhovateľ vystupuje pod rovnakou identitou v priebehu

azylového konania. Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že navrhovateľ v priebehu dvoch
azylových konaní uvádzal skutočnosti, ktoré si odporovali, boli nekompaktne (rozdielne uvádzanie
dátumu narodenia navrhovateľa, nevedomosť navrhovateľa ku ktorej etnickej skupine patrí, uvádzanie
rôznehookruhusvojichsúrodencov-konkrétnesestry,uvedenierôznehomenaotcanavrhovateľa,opisu
incidentu, pri ktorom mal byť zastrelený strýko navrhovateľa, existencia kláštora sv. Jozefa v mestskej

časti Gomba).

Tieto okolnosti objektívne znemožnili odporcovi zistiť u navrhovateľa nielen podmienky pre udelenie
azylu, ale aj podmienky pre udelenie doplnkovej ochrany a mala význam aj pri vyhodnotení odvolacích
námietok navrhovateľa, ktoré odvolací súd vyhodnotil za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku ako aj rozhodnutia odporcu.

Aj napriek nedôveryhodnosti navrhovateľa bolo v danej veci potrebné posúdiť, či je nevyhnutné
poskytnúť navrhovateľovi doplnkovú ochranu v zmysle § 13a zákona o azyle. Miera preukázania
hrozby vážneho bezprávia tak ako to vymedzuje citované ustanovenie, vymedzuje, aká vysoká
musí byť pravdepodobnosť, že v prípade návratu do krajiny pôvodu bude žiadateľ o azyl vystavený
vážnemu bezpráviu. Miera dôkazu je v podmienkach na poskytnutie doplnkovej ochrany formulovaná

odlišne, ako je to pri azyle. „Reálne nebezpečenstvo" sa v porovnaní s „opodstatnenými obavami (z
prenasledovania)" opiera skôr o objektívne kritéria, ktoré sú nezávislé od subjektívnej kategórie strachu.
Vzhľadom na tento záver, tvrdenia žiadateľa o azyl o hroziacej ujme v krajine pôvodu budú len jedným
z podkladov, s ktorými sa správny orgán musí vysporiadať pri náležitom zistení skutkového stavu. K
ustáleniu, že v konkrétnom prípade žiadateľa o azyl existujú vážne dôvody domnievať sa, že mu hrozí

reálne nebezpečenstvo vážneho bezprávia, totiž môže dôjsť aj vtedy, ak o niektorých z týchto dôvodovžiadateľ o azyl vôbec nevie (a teda o nich správnemu orgánu ani nemôže poskytnúť svoje tvrdenia).
Zdrojom vážnych dôvodov budú okrem tvrdení žiadateľa predovšetkým informácie o krajine pôvodu.
Napriek absencii tvrdení žiadateľa o azyl alebo nedostatku dôveryhodnosti analýzou ostatných dôkazov,

napr. informácií o krajine pôvodu, správny orgán môže zistiť vážne dôvody, pre ktoré sa domnieva, že
žiadateľovi o azyl v krajine pôvodu reálne hrozí vážne bezprávie.

Vzhľadom na uvedené, odvolací súd konštatuje, že správny orgán (napriek nedôveryhodnosti) správne
postupoval, keď posudzoval podmienky za splnenia ktorých by bolo potrebné poskytnúť navrhovateľovi
doplnkovú ochranu.

Odvolací súd dáva do pozornosti, že zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu

ochranu a možnosť legálneho pobytu na území SR tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým
nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné,
neprimerané, či inak nežiaduce požadovať ich vycestovanie, (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1Sža/72/2010 zo dňa 14.09.2010).

V predmetnej veci nebolo ani podľa odvolacieho súdu zistené závažné a potvrdené dôvody pre

bezprostrednú a reálnu hrozbu vážneho bezprávia, tak ako je definované v ustanovení § 2 písm.
f/ zákona o azyle, pričom v podrobnostiach na správny záver odporcu, (ktorý nachádza oporu vo
vykonanom dokazovaní ohľadne posúdenia situácie v oblasti, z ktorej navrhovateľ pochádza) uvedený
v jeho rozhodnutí odkazuje (konkrétne č. l. 127 - 129 administratívneho spisu).

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe vyššie uvedeného rozhodol podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v

spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta O.s.p. a § 2501 ods. 2 O.s.p. tak, že rozsudok Krajského súdu v
Bratislave č. k. 9Saz/22/2014-36 zo dňa 22.10.2014 potvrdil ako vecne správny.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. l v spojení s § 250k ods. l a § 2501
ods. 2 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, lebo navrhovateľ v konaní nebol úspešný a
odporca nárok na náhradu trov konania nemá.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.