Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/276/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112243120
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112243120.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Márie Dubcovej, v právnej veci žalobcu:
Versa Media, s.r.o., so sídlom Dohnányho 16, 821 08 Bratislava, IČO: 35 958 626, zastúpeného právnym
zástupcom Mgr. Matejom Csenkym, advokátom, so sídlom M. C. X, . XXX XX R., proti žalovanému:
Igor Ryban - C.L.E.A. Medicals, s miestom podnikania 013 23 Višňové 782, IČO: 36 977 390, (s
pozastavenou činnosťou od 01.06.2012 do 31.05.2015), právne zastúpenému Advokátska kancelária
Andrea Havelková, s.r.o., so sídlom D. Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina, IČO: 36 854 956, v konaní o
zaplatenie 773,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina

č.k. 10Cb/138/2013-115 zo dňa 21.05.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/138/2013-115 zo dňa 21.05.2014 p
o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 773,50
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,05 % denne z tejto sumy od 18.11.2010 do zaplatenia, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku a nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo
výške 46,- Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 15 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zák. č.

513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 269 ods. 2 OBZ, § 2 OBZ, § 269 ods. 2 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ okresný
súd žalobe vyhovel. Okresný súd uviedol, že do súdneho spisu bola predložená Záväzná objednávka/
potvrdenie inzercie č. 10001229 zo dňa 31.08.2010. Predmetom objednávky bol inzerát v periodiku
Môj domáci lekár s cenou 773,50 Eur. Objednávka bola potvrdená pečiatkou a podpisom dodávateľa.
V časti pečiatka a podpis objednávateľa je pečiatka Igor Ryban C.L.E.A. Medicals a podpis G. Q..
Podpisom objednávky zároveň objednávateľ potvrdil, že bol oboznámený so všeobecnými obchodnými
podmienkami a že s nimi súhlasí. Podľa bodu 8.4. obchodných podmienok žalobcu sa zmluvné strany

dohodli, že v prípade omeškania so zaplatením ceny je klient povinný zaplatiť úrok z omeškania vo výške
0,05 % za každý deň omeškania. Zo žalobcom predloženého výtlačku časopisu Môj domáci lekár, Môj
životný štýl 2010/2011 okresný súd zistil, že na strane 137 je uverejnený inzerát na produkty Chlorela,
zelený život a Zelený jačmeň - zelený život. V ľavej hornej časti inzerátu je značka C.L.E.A. Medicals
a v spodnej časti je odkaz o možnosti získať bližšie informácie na web stránke www.clea.sk. Inzerciu
fakturoval žalobca žalovanému faktúrou č. 531102314 splatnou dňa 17.11.2010 na sumu 773,50 Eur.
Listom zo dňa 05.06.2012 vyzýval právny zástupca žalobcu žalovaného na úhradu vystavenej faktúry. Zdokladov predložených žalobcom bolo zrejmé, že tieto doklady vystavoval pod pôvodným obchodným
menom MF Media, s.r.o. Listom zo dňa 14.06.2012 žalovaný právnemu zástupcovi žalobcu oznámil,
že mu nie je známe, na základe čoho je požadovaná suma na zaplatenie. Objednávku by ako fyzická

osoba musel podpisovať osobne a nespomína si a ani neeviduje žiadnu podobnú objednávku. Listom
zo dňa 23.07.2012 žalovaný uviedol, že na objednávke nie je jeho podpis a že s ním nikto zo spoločnosti
žalobcu nehovoril. Zo stránky www.slovenskedomeny.sk a www.ponukaprace.eu je zrejmé, že pri mene
Igor Ryban - C.L.E.A. Medicals je okrem iného evidované číslo XXXX XXX XXX a adresa [email protected]

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že predmetom žaloby bolo zaplatenie ceny

inzercie uverejnenej na základe objednávky. Žalovaný sa bránil tvrdením, že objednávku nevystavil,
nepodpísal, nemá o nej vedomosť s tým, že za jeho firmu prevádzkovanú podľa Živnostenského
zákona nemohol právne úkony okrem neho vykonávať nikto iný. Preto sa okresný súd v konaní
zaoberal otázkou, či medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkovo právny vzťah tvrdený žalobcom.
V konaní bola žalobcom predložená objednávka, ktorá bola podpísaná podpisom G. Q. a pečiatkou Igor
Ryban C.L.E.A. Medicals. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že vystaveniu tejto objednávky predchádzali

telefonické a e-mailové rokovania, ktoré prebehli medzi pracovníčkou žalobcu pani K. a synom
žalovaného G. Q.. K prvotnému impulzu na rokovania došlo zo strany pani K., ktorá našla telefonický
kontakt na firmu žalovaného na internete a v rámci prípravy inzercie do časopisu ponúkla na tomto
telefónnom čísle možnosť inzerovať. Ohľadom tohto telefónneho čísla žalovaný na pojednávaní uviedol,
že toto telefónne číslo mu nepatrí. Svedok G. Q. uviedol, že toto telefónne číslo v danom čase používal

on a pani K. na tomto čísle kontaktovala jeho. Z dokladov získaných z internetu bolo pritom podľa
okresného súdu možné zistiť, že toto telefónne číslo je evidované ako telefónne číslo aj pri žalovanom
ako podnikateľovi pod obchodným menom Igor Ryban C.L.E.A. Medicals. Zrejme takýmto spôsobom
pani K. toto číslo získala a na toto číslo následne ponúkala inzerciu. Tak z vyjadrenia pani K., ako aj z
vyjadrenia G. Q. bolo pritom v konaní zistené, že ohľadom tejto inzercie pani K. rokovala výlučne s G.

Q., a nie so samotným žalovaným. Okresný súd sa potom zaoberal otázkou, či takéto konanie G. Q.
môže byť konaním, ktoré zaväzuje ako fyzickú osobu podnikateľa.

Pri posudzovaní tejto otázky bolo podľa okresného súdu potrebné vychádzať zo zisteného skutkového
stavu, predovšetkým z tvrdení svedkov K. a G. Q.. Z vyjadrení svedka Q. je zrejmé, že pre žalovaného
s jeho vedomím zabezpečoval jednu reklamnú kampaň v denníku Pravda. Okrem toho pre žalovaného

zabezpečoval ďalšie dve reklamné kampane, z ktorých jedna je práve reklamná kampaň realizovaná
žalobcom.Ohľadomtýchtodvochkampanívkonanínebolozistené,žebyonichžalovanýmalvedomosť.
Svedok G. Q. výslovne uviedol, že o týchto kampaniach svojho otca (žalovaného) neinformoval. Z
vyjadrenia tohto svedka bolo však nepochybne zrejmé, že o prvej reklamnej kampani, ktorá bola
realizovaná v denníku Pravda, jeho otec informovaný bol a s touto reklamnou kampaňou súhlasil. Ani

túto reklamnú kampaň pritom žalovaný nerealizoval sám, ale realizoval ju výlučne prostredníctvom
svojho syna. Ohľadom ďalších reklamných kampaní sa svedok G. Q. vyjadril, že v danom čase žalovaný
nemal dostatok času venovať sa záležitostiam firmy prevádzkovanej podľa živnostenského oprávnenia,
keďže bol zaneprázdnený činnosťou v spoločnosti ALUGLAS. Svedok potom ďalej zabezpečoval ďalšie
reklamné kampane, ktoré označil ako svoju výpomoc otcovi pri rozbiehaní podnikania s výživovými

doplnkami. Z tohto vyjadrenia svedka tak vyplývalo, že žalovaný nepochybne mal vedomosť o tom,
že svedok G. Q. pre neho zabezpečuje reklamnú kampaň týkajúcu sa obchodovania s výživovými
doplnkami. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov pritom nevyplývalo, že by žalovaný akýmkoľvek
spôsobom namietal voči tejto činnosti svedka vykonávanej v jeho mene. Na to, aby určitá osoba mohla
v zmysle § 15 OBZ konať za podnikateľa, sa pritom vyžaduje súčasné splnenie dvoch podmienok.

Predovšetkým musí ísť o osobu, ktorá je poverená určitou činnosťou, a druhou podmienkou je to, že
činnosť, ktorou je táto osoba poverená, je činnosťou pri prevádzkovaní podniku. Prvá podmienka bola
podľa okresného súdu splnená tým, že ako vyplývalo z vyjadrenia svedka G. Q., jeho otec o tom,
že pre neho zabezpečuje reklamnú kampaň vedel a voči tejto činnosti nijakým spôsobom nenamietal.
Zákon pritom nestanovuje žiadne ďalšie požiadavky týkajúce sa spôsobu, akým má byť osoba na

činnosť v mene podnikateľa poverená, ani podmienky týkajúce sa osobitného vzťahu tejto osoby k
podnikateľovi. Za podnikateľa tak môže konať ktokoľvek, kto splní tieto dve zákonné podmienky, pričom
sa nemusí jednať o zamestnanca podnikateľa, ani o osobu v akomkoľvek inom obdobnom vzťahu k
podnikateľovi. Zákon neurčuje ani obsah a formu takéhoto poverenia. V konkrétnom prípade potom
postačuje, ak žalovaný konkludentným spôsobom vyjadril svoj súhlas tým, aby jeho syn G. Q. pre neho

vybavoval reklamnú kampaň týkajúcu sa podnikania s výživovými doplnkami. Z vyjadrenia svedkynepani K. bolo zrejmé, že ako osoba konajúca v mene žalobcu od počiatku vedela, že nekoná so
žalovaným P. Q., ale koná s jeho synom G. Q.. Podľa jej vyjadrenia sa opakovane svedka Q. pýtala, či je
oprávnený v mene žalovaného konať, resp. či tieto otázky so žalovaným ako dotknutým podnikateľským

subjektom konzultoval. Svedok Q. síce uviedol, že túto reklamnú kampaň riešil sám bez otca a bez
jeho vedomia, avšak zároveň potvrdil, že jeho podpis sa nachádza na samotnej objednávke, ktorá
bola základom právneho vzťahu pri pečiatke žalovaného. Týmto svojim konaním tak svedok prejavil
vôľu konať za iného, teda za svojho otca, ako jeho zástupca. Samotný svedok si tak bezpochyby
musel byť vedomý, že pri objednávaní tejto inzercie nekoná vo vlastnom mene, ale koná v mene iného

subjektu, a to v mene žalovaného, ktorého pečiatku a identifikačné údaje na danú objednávku použil.
Ak by v konaní bolo zistené, že svedok prípadne prekročil rozsah svojho oprávnenia, ak teda bol
poverený v mene žalovaného uskutočniť len jednu reklamnú kampaň a napriek tomu vybavil reklamné
kampane tri, tak bez ohľadu na toto porušenie je žalovaný konaním svedka viazaný okrem prípadu, ak
by preukázal, že tretia osoba, teda v tomto prípade žalobca, o prekročení rozsahu poverenia nevedel
a s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu ani nemohol vedieť. Dôkazné bremeno preukázania tejto

skutočnosti ťažilo žalovaného. Žalovaný tak musel v konaní tvrdiť a preukázať, že jeho syn G. Q. na
takéto konanie oprávnený nebol a preukázať tiež to, že žalobca, resp. pani K., ktorá v mene žalobcu
konala, o tomto prekročení rozsahu oprávnenia vedela, prípadne s prihliadnutím na všetky okolnosti
vedieť mohla. Takúto skutočnosť však žalovaný v konaní nielenže nepreukázal, ale ju ani netvrdil.
Z pohľadu tretej osoby bola pritom dôležitá tzv. objektivizácia jej nevedomosti, teda dôkaz založený

na tom, či by iné tretie osoby pri racionálnom konaní a v rovnakom postavení nevedeli a nemohli
vedieť o prekročení oprávnenia. V tomto prípade podľa okresného súdu pani K. z nijakých okolností
týkajúcich sa jej kontaktu s G. Q. nemohla vedieť o tom, že G. Q. nie je oprávnený konať v mene svojho
otca a že prípadne svoje oprávnenie na takéto konanie prekračuje. Pani K. kontaktovala žalovaného
na telefónnom čísle, ktoré je doposiaľ na internete evidované pri jeho obchodnom mene Igor Ryban

C.L.E.A. Medicals. Pri kontakte s G. Q. sa tohto opakovane pýtala, či o tejto činnosti jeho otec vie,
pričom bola podľa jej vyjadrenia ubezpečená, že všetky tieto záležitosti sú žalovaným odsúhlasené.
Následne jej bola doručená objednávka označená pečiatkou žalovaného. Podľa jej vyjadrenia ohľadom
podpisu tejto objednávky svedok G. Q. uviedol, že je to v poriadku, že pre otca vybavuje marketingové
záležitosti. To, že pre otca vybavoval marketingové záležitosti, na pojednávaní potvrdil aj svedok

G. Q.. Zo žiadneho z vykonaných dôkazov tak nevyplýva akákoľvek pochybnosť smerujúca k tomu,
že by pani K. ako osoba konajúca za žalobcu mala alebo mohla vedieť o tom, že G. Q. nie je
oprávnený za žalovaného takýto zmluvný vzťah uzatvoriť. Splnená bola aj druhá podmienka, nakoľko
činnosť G. Q. smerujúca k propagovaniu výrobkov ponúkaných žalovaným, bola bezpochyby bežnou
činnosťou spojenou s prevádzkovaním akéhokoľvek podniku. Táto činnosť smerovala k rozšíreniu

okruhu zákazníkov žalovaného a tým k dosahovaniu jeho zisku z podnikateľskej činnosti, čo je jedným
z pojmových znakov podnikateľskej činnosti (§ 2 ods. 1 OBZ). Okresný súd dospel k záveru, že v
tomto prípade vznikol zmluvný vzťah na základe konania G. Q. ako osoby poverenej žalovaným medzi
žalobcom a žalovaným. Svedok G. Q. na pojednávaní potvrdil, že predmetnú objednávku podpísal.

Okresný súd sa potom zaoberal otázkou posúdenia tohto zmluvného vzťahu. V tomto prípade

predmetom záväzku žalobcu na základe objednávky žalovaného bolo uverejnenie inzercie. Obdobný
zmluvný vzťah Obchodný zákonník pritom výslovne neupravuje. Účastníci však v rámci svojho
zmluvného vzťahu podľa všeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú súčasťou objednávky potvrdenej
žalovaným, jednoznačným spôsobom upravili svoje práva a povinnosti. Medzi účastníkmi tak došlo
k uzatvoreniu osobitnej nepomenovanej zmluvy, podľa ktorej predmetom záväzku žalobcu bolo na

základe požiadaviek žalovaného zverejniť pre žalovaného inzerciu v časopise Môj domáci lekár. Za
zverejnenie tejto inzercie sa potom žalovaný zaviazal zaplatiť cenu, ktorá bola uvedená priamo vo
vystavenej objednávke. Zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi účastníkmi, tak okresný súd posúdil ako
zmluvu nepomenovanú v zmysle ustanovenia § 269 ods. 2 OBZ.

Z vykonaných dôkazov ďalej vyplývalo, že žalobca svoju zmluvnú povinnosť podľa tejto zmluvy v

celom rozsahu splnil. Žalobca do súdneho spisu predložil časopis Môj domáci lekár/Môj životný štýl,
z ktorého bolo zrejmé, že požadovanú inzerciu pre žalovaného uverejnil. O tom, že sa jedná práve
o inzerciu, ktorú dohodol v mene žalovaného jeho syn G. Q., svedčilo predovšetkým vyjadrenie tohto
svedka, ktorý potvrdil, že sa jedná práve o ten inzerát, ktorý riešil s pani K.. Okresný súd dospel k
záveru, že žalobca v celom rozsahu splnil svoju povinnosť, ktorá mu vyplývala zo zmluvného vzťahu

vzniknutého so žalovaným, čím mu vzniklo právo požadovať zaplatenie dohodnutej ceny inzercie. Právona zaplatenie tejto ceny uplatnil voči žalovanému vystavením faktúry. Žalovaný však faktúru v lehote
jej splatnosti neuhradil, čím sa dostal do omeškania s plnením svojho peňažného záväzku. Podľa
bodu 8.1 obchodných podmienok sa pritom žalovaný ako klient zaviazal zaplatiť dohodnutú cenu za

uverejnenie inzercie najneskôr do 10-tich dní od vydania časopisu. Túto skutočnosť na pojednávaní
potvrdila aj svedkyňa pani K., ktorá uviedla, že inzercia sa fakturovala až po tom, ako bola uverejnená,
pričom deň uverejnenia bol uvádzaný ako deň zdaniteľného plnenia. Deň zdaniteľného plnenia, teda
deň uverejnenia inzercie, je na faktúre uvedený ako deň 03.11.2010 a žalovanému tak vznikla povinnosť
zaplatiť cenu inzercie do 10-dní od tohto dňa. Dátum splatnosti bol však na faktúre uvedený v

dlhšej lehote 14-dní, teda v prospech žalovaného, s dátumom splatnosti 17.11.2010. Počnúc dňom
nasledujúcim po splatnosti sa tak žalovaný v súlade so zmluvnými podmienkami dostal do omeškania s
plnením svojho peňažného záväzku. Zároveň medzi účastníkmi v týchto zmluvných podmienkach bola
uzatvorená dohoda v zmysle § 369 ods. 1 OBZ (vo vtedy platnom znení) o výške úroku z omeškania
pre prípad omeškania žalovaného, a to 0,05 % za každý deň omeškania. O trovách prvostupňového
konania bolo okresným súdom rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý namietal, že
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a teda sú dané odvolacie
dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) OSP. Ako vyplývalo z odôvodnenia napadnutého

rozsudku, okresný súd dospel k záveru, že v tomto prípade vznikol zmluvný vzťah medzi žalovaným
a žalobcom na základe konania G. Q. ako osoby poverenej žalovaným podľa § 15 ods. 1 OBZ. S
týmto záverom prvostupňového súdu sa však žalovaný nestotožnil a považoval ho za nesprávny, „a to
tak nesprávny právny názor, ako aj za nesprávne skutkové zistenie, ktoré nezodpovedá vykonanému
dokazovaniu.“ Žalovaný nepoveril svedka G. Q. žiadnou činnosťou pri prevádzkovaní jeho podniku.

Podľa prvostupňového súdu žalovaný poveril svedka pána G. Q. tým, že žalovaný vedel o tom, že pre
neho svedok G. Q. zabezpečuje reklamnú kampaň a voči tejto činnosti nijakým spôsobom nenamietal.
Podľa prvostupňového súdu žalovaný konkludentne vyjadril svoj súhlas s tým, aby svedok G. Q. pre
neho vybavoval predmetnú reklamnú kampaň. Podľa žalovaného však z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplývalo, že žalovaný nevedel o tom, že pre neho svedok G. Q. zabezpečuje reklamnú

kampaň prostredníctvom žalobcu, pričom svedok G. Q. výslovne uviedol, že o tejto reklamnej kampani
neinformoval žalovaného a prvostupňový súd na str. 6 predmetného rozsudku taktiež konštatoval, že
ohľadom predmetnej kampane žalovaný nemal vedomosť. Žalovaný tak nepoveril svedka pána G.
Q. zabezpečením reklamnej kampane u žalobcu a tento jeho úkon ani konkludentne neschválil a ani
schváliť nemohol, keďže i pre vyjadrenie konkludentného súhlasu bolo nepochybne potrebné, aby bol

založený na objektívne preukázanej vedomosti osoby, ktorá má takýto súhlas svojim konaním vyjadriť.
Žalovaný ako osoba, ktorá o reklamnej kampani u žalobcu nevedela (pričom v konaní nebol preukázaný
opak), teda nemohol nikdy žiadnym svojim konaním prejaviť konkludentný súhlas s touto kampaňou.

Žalovaný v odvolaní uviedol, že prvostupňový súd zrejme vychádzal zo skutočnosti, že svedok pán
G. Q. vybavoval pre žalovaného aj reklamnú kampaň v denníku Pravda so svojou sesternicou, o

ktorej žalovaný mal vedomosť a v tejto veci tak bol podľa okresného súdu poverený určitou činnosťou
žalovaným, z čoho okresný súd podľa žalovaného nesprávne paušalizoval poverenie na vybavovanie
akejkoľvek reklamnej kampane. V prípade tejto reklamnej kampane (Pravda) však taktiež, podľa
žalovaného nebolo v konaní preukázané, že by svedok pán G. Q. uzatváral za žalovaného akékoľvek
zmluvy, alebo že konal výlučne svedok G. Q. za žalovaného na základe poverenia podľa § 15 OBZ.

Žalovaný v tomto prípade akékoľvek právne úkony vykonával sám, pričom svedok pán G. Q. vybavoval
reklamnú kampaň v tom zmysle, že pôsobil ako komunikačný prostriedok medzi žalovaným a svedkovou
sesternicou a tieto informácie doručoval žalovanému, ktorý následne zabezpečil celú reklamnú kampaň.
V tomto prípade tak svedok tiež nebol poverený a nevykonával žiadnu činnosť podľa § 15 OBZ súvisiacu
s prevádzkovaním podniku žalovaného, ako to vyplývalo aj z vyjadrenia žalovaného na pojednávaní

konanom dňa 15.01.2014, podľa ktorého žalovaný pri výkone svojho živnostenského oprávnenia
nespolupracoval s ďalšími osobami, ani s rodinnými príslušníkmi. Je potrebné uviesť, že žalobca v rámci
tohto konania nikdy ani netvrdil, že by žalovaný mal poveriť G. Q. v zmysle § 15 OBZ na zabezpečenie
reklamnej kampane a že na základe takéhoto poverenia žalobca konal so svedkom ako poverenou
osobou a svedok G. Q. uzavrel so žalobcom zmluvu za žalovaného na základe takéhoto poverenia.

Žalobca v žalobe tvrdil, že práve žalovaný uzavrel zmluvu so žalobcom, následne vo vyjadrení k odporupovažoval tvrdenia žalovaného, že on si predmetnú reklamu neobjednal a objednávku nepodpísal za
účelové a zavádzajúce, pričom aj na pojednávaniach zotrval na týchto tvrdeniach. Podľa žalovaného
prvostupňový súd „v tejto veci nesprávne dospel k nesprávnym skutkovým záverom, nakoľko nevyplývali

ani z tvrdení účastníkov konania a ktoré nevyplynuli ani z ostatného vykonaného dokazovania, a
to najmä k tomu skutkovému záveru, že odporca mal poveriť svedka G. Q. na činnosť podľa § 15
Obchodného zákonníka. Z toho, že sa súdu (nesprávne) javilo ako preukázané, že G. Q. zabezpečoval
pre odporcu kampaň v denníku Pravda, nemožno v žiadnom prípade dôvodiť, že P. Q. takto súhlasil
aj s kampaňou u navrhovateľa, o ktorej aj samotný súd opakovane konštatuje, že o nej nevedel (str.

6 napadnutého rozsudku). Ani v prípade denníka Pravda nebol G. Q. poverený žiadnou činnosťou pri
prevádzkovaní podniku odporcu a teda zjednodušene povedané, nemožno tohto svedka považovať za
osobu zodpovednú a realizujúcu reklamné kampane odporcu.“ Žalovaný uviedol, že nebolo preukázané,
že by svedok G. Q. bol poverený žalovaným v zmysle § 15 OBZ akoukoľvek činnosťou pri prevádzkovaní
podniku, že uzatvorenie zmluvy svedkom G. Q. so žalobcom, aj napriek tomu, že táto bola uzatvorená v
prospech žalovaného ako tretieho, nemôže zaväzovať žalovaného, a tak žalovaný nebol pasívne vecne

legitimovaným v tomto spore.

Pokiaľ súd prvého stupňa bližšie v odôvodnení rozoberal podmienky potrebné pre poverenie určitej
osoby podľa § 15 OBZ, tak podľa žalovaného boli tieto právne úvahy jednoznačne nesprávne a
navyše nevychádzali v danom prípade z vykonaného dokazovania. Okresný súd vychádzal len z
domnienky, že G. Q. bol podľa § 15 OBZ poverený vykonávaním reklamnej kampane v denníku

Pravda, avšak z vykonaného dokazovania vyplývala len nejaká jeho čiastková participácia na mailovej
komunikácii, ktorá sa tejto kampane týkala, avšak vôbec z neho podľa žalovaného nevyplývalo, že by
G. Q. robil za žalovaného v tejto kampani akékoľvek úkony, ktoré by žalovaného zaväzovali. Naopak
tieto robil žalovaný vždy sám. Vzhľadom na uvedené boli akékoľvek ďalšie závery okresného súdu
vychádzajúce z prvotnej nesprávnej domnienky podľa žalovaného v ďalšom „neobhájiteľné." Nie je

možné, aby podnikateľ poveril niekoho činnosťou, o existencii ktorej nemá vedomosť, a teda nie je
možné takúto činnosť ani konkludentne schváliť. Aj aplikácia § 15 ods. 2 OBZ však prvotne vyžaduje
existenciu poverenia, ktoré v danej právnej veci pre G. Q. nebolo preukázané a navyše ani nebolo
žalobcom tvrdené. Preto bolo možné zároveň rozsudok súdu prvého stupňa považovať za rozhodnutie
„prekvapivé", nakoľko toto bolo odôvodnené skutočnosťami, ktoré nikdy žalobca pre preukázanie

dôvodnosti svojho nároku neuviedol.

Žalovaný v odvolaní namietal, že okresný súd porušil zároveň zásadu rovnosti účastníkov konania, a
to tým, že bez návrhu účastníkov konania vykonal dôkazy, na základe ktorých dospel k rozhodnutiu,
pričom tieto dôkazy boli výlučne na prospech žalobcu a tento ich vykonanie nikdy nenavrhol. Okresný
súd tak postupoval v rozpore s § 120 ods. 1 OSP, podľa ktorého sú a priori povinní označiť dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení účastníci konania a súd môže vykonať iné dôkazy len výnimočne, ak je ich
vykonanie potrebné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade neboli splnené zákonom predpokladané
podmienky pre vykonávanie dôkaznej povinnosti ex offo zo strany okresného súdu, navyše zásada
rovnosti bola prelomená najmä tým, že okresný súd vyhľadal z vlastnej iniciatívy len dôkazy, ktoré
preukazovali dôvodnosť nároku žalobcu a nepostupoval rovnako aj vo vzťahu k hľadaniu dôkazov

o dôvodnosti obrany žalovaného. Preto bolo toto konania postihnuté vadou, ktorá má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. O existencii tvrdeného nesprávneho postupu okresného súdu svedčila
podľa žalovaného „zápisnica z pojednávania zo dňa 21.05.2014, kde je na str. 4 uvedené, že samosudca
oboznámil doklady založené do súdneho spisu pred dnešným pojednávaním z č.l. 96 a 97, z ktorých je
zrejmá registrácia údajov týkajúcich sa odporcu, telefónne číslo a tiež e-mailová adresa: [email protected] <Z..“

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že ak by bol pán G. Q. poverený
uskutočniť len jednu kampaň a napriek tomu vybavil tri reklamné kampane, tak by v tomto prípade
konaním pána G. Q. bol viazaný, nakoľko tento by prekročil rozsah svojho oprávnenia s výnimkou,
že by žalovaný preukázal, že žalobca o prekročení rozsahu oprávnenia nevedel a s prihliadnutím na
všetky okolnosti ani nemohol vedieť. Nakoľko podľa žalovaného nebolo žalobcom preukázané udelenie

akéhokoľvek poverenia, nebolo možné toto ani prekročiť, aj napriek tomu aj v prípade, že by takéto
poverenie existovalo, tak podľa žalovaného žalobca nemal dôvod sa domnievať, že pán G. Q. bol
poverený na vykonávanie nejakej činnosti podľa § 15 OBZ, žalobca si nijako nepreveril, či je na takéto
konanie oprávnený pán G. Q., pričom práve on vypovedal, že s pani K. neriešil, či je to žalovanýmodsúhlasené, aj napriek tomu, že táto tvrdila, že pán G. Q. jej tvrdil, že sa musí poradiť so svojím
otcom. Taktiež nebolo preukázané, že svedok pán G. Q. svedkyni pani K. uviedol, že vybavuje pre
otca marketingové záležitosti. Pokiaľ aj niektorú reklamnú kampaň svedok vybavoval, nebol na takéto

konanie poverený žalovaným. Ani zo skutočnosti, že žalovaný mal vedomosť o reklamnej kampani v
denníku Pravda, nemožno dôvodiť, že svedok G. Q. vybavoval viaceré reklamné kampane na základe
poverenia žalovaného. Žalobca o reklamnej kampani v denníku Pravda nemal vedomosť, a tak ani z
tejto skutočnosti nemohol žalobcovi odvodiť, že by mal konať G. Q. na základe akéhokoľvek poverenia.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/138/2013-115 zo dňa

21.05.2014 zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.

Žalobca sa k doručenému odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa §
156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil podľa §
219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté

hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, v súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2
OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/276/2014-149 zo dňa 21.04.2015
k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu v zákonnej lehote a o

termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení písomnosťou krajského
súdu zo dňa 21.04.2015 (č.l. 150 spisu) a tiež oznámením na internetovej stránke Krajského súdu v
Žiline.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd
je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný

podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v
prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako
správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti odvolaním napadnutého

výrokurozsudku,ktorýmokresnýsúdžalobevyhovelastotožneniesasdôvodmiuvedenýmivpísomnom
vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné,

aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na
odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže
obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd ďalej uvádza,
že zo sumáru tých dôkazov, ktoré boli produkované žalobcom na preukázanie jeho tvrdení v rámci
uplatneného nároku, bola spoľahlivo a dostatočne preukázaná dôvodnosť žaloby v rovine existencie

dôvodov na uloženie povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 773,50 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré nie, o
ktoré skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval. Tým dal odpoveď na
tie otázky nastolené účastníkmi konania, ktoré majú pre vec podstatný význam a dostatočne objasňujú
skutkový stav veci.

Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho
právneho posúdenia veci na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a teda podľa
žalovaného boli dané dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) OSP. Žalovaný však v odvolaní vytýkal
okresnému súdu aj iné vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
pričom vo vecno-právnej rovine napádal vady tak v skutkovej rovine ako aj v rovine hmotnoprávneho

posúdenia. Za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie
dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z §§ 132 - 135 OSP. Pri námietke nesprávneho
právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace

prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu
spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu alebo aplikoval
nesprávnu právnu normu alebo aplikoval síce správnu právnu normu ale jej obsah interpretoval
nesprávne alebo právnu normu síce interpretoval správne ale na zistený skutkový stav ju nesprávne
aplikoval.

Žalovaný v odvolaní zdôraznil, že nepoveril svedka G. Q. žiadnou činnosťou pri prevádzkovaní jeho
podniku. Mal za to, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplývalo, že žalovaný nevedel o tom, že
pre neho svedok G. Q. zabezpečuje reklamnú kampaň s tým, že poukázal na odôvodnenie napadnutého
rozsudku, a to na č.l. 6 spisu, kde okresný súd konštatoval, že ohľadom predmetnej kampane
žalovaný nemal vedomosť. V súvislosti s uvedenou argumentáciou v odvolaní krajský súd poukazuje

na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, z ktorého na uvádzanom č.l. 6 spisu, napriek
argumentáciižalovanéhovyplývalo,žeokresnýsúdkonštatovalprávevrovinevýpovedesvedkapánaG.
Q., že „Z tohto vyjadrenia svedka tak vyplýva, že odporca nepochybne mal vedomosť o tom, že svedok
G. Q. pre neho zabezpečuje reklamnú kampaň týkajúcu sa obchodovania s výživovými doplnkami.
Zo žiadneho z vykonaných dôkazov pritom nevyplýva, že by odporca akýmkoľvek spôsobom namietal

voči tejto činnosti svedka vykonávanej v jeho mene“. V súvislosti s uvedenými závermi okresného
súdu krajský súd potom konštatuje, že sa nemohol stotožniť s predmetnou odvolacou námietkou
žalovaného ako relevantnou. Pokiaľ žalovaný zotrval na svojom stanovisku, že nepoveril svedka G.
Q. zabezpečením reklamnej kampane u žalobcu, ak potom aj svedok G. Q. výslovne uviedol, že o
týchto kampaniach svojho otca neinformoval, tak potom práve z vyjadrenia tohto svedka bolo zrejmé,

že o prvej reklamnej kampani, ktorá bola realizovaná v denníku Pravda, jeho otec bol informovaný a s
touto reklamnou kampaňou súhlasil, pričom aj túto reklamnú kampaň realizoval výlučne prostredníctvom
svojho syna pána G. Q., nemožno v tomto smere potom opomenúť záver okresného súdu, v zmysle
ktorého „Ohľadom ďalších reklamných kampaní sa svedok G. Q. vyjadril, že v danom čase odporca
nemal dostatok času venovať sa záležitostiam firmy prevádzkovanej podľa živnostenského oprávnenia,

keďže bol zaneprázdnený činnosťou v spoločnosti ALUGLAS. Svedok potom zabezpečoval ďalšie
reklamné kampane, ktoré označil ako svoju výpomoc otcovi pri rozbiehaní podnikania s výživovými
doplnkami“, ktorý žalovaný v odvolaní osobitne nenamietal.

Žalovaný v odvolaní ďalej poukázal na svoju výpoveď pred súdom prvého stupňa, z ktorej vyplývalo,
že „pri výkone živnostenského oprávnenia nespolupracoval s ďalšími osobami ani s rodinnými

príslušníkmi“ (č.l. 134 spisu), a že v prípade reklamnej kampane však nebolo v konaní preukázané, že
by svedok G. Q. uzatváral za žalovaného akékoľvek zmluvy. V súvislosti s uvedenou argumentáciou
v odvolaní považuje krajský súd za podstatné poukázať na výpoveď svedka pána G. Q. pred súdom
prvého stupňa, s ktorou sa krajský súd dôsledne a podrobne oboznámil, s dôrazom na argumentáciužalovaného v odvolaní. Ide teda o výpoveď pred okresným súdom zo dňa 21.05.2014 (č.l. 99 a nasl.
spisu) s tým, že vo väzbe na odvolacie dôvody poukazuje krajský súd na závery súdu prvého stupňa,
ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia, v zmysle ktorých „svedok Q. síce uviedol, že túto reklamnú

kampaň riešil sám bez otca, bez jeho vedomia, avšak zároveň potvrdil, že jeho podpis sa nachádza na
samotnej objednávke, ktorá bola základom právneho vzťahu pri pečiatke odporcu“ (č.l. 6 napadnutého
rozsudku okresného súdu). V súvislosti s uvedeným a vo väzbe na ďalšie odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia okresného súdu, potom nebolo možné podľa krajského súdu stotožniť sa s argumentáciou
žalovaného v odvolaní. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že je ťažko predstaviteľné a bez logickej

súvislosti, aby podnikateľ zveril pečiatku osobe, ktorá by nebola oprávnená za neho konať a ktorá by ním
nebola poverená určitou činnosťou pri prevádzkovaní podniku. Okresný súd v napadnutom rozsudku
v tejto súvislosti jednoznačne konštatoval, že pre splnenie podmienok § 15 sa vyžaduje, že musí ísť
o splnenie dvoch podmienok, predovšetkým musí ísť o osobu, ktorá je poverená určitou činnosťou a
činnosť sa týka prevádzkovania podniku. V tomto prípade prvá podmienka bola splnená tak, ako ustálil
okresný súd, s ktorým záverom sa krajský súd stotožnil aj napriek argumentácii žalovaného v odvolaní,

s tým že nemožno opomenúť, že voči tejto činnosti svedka G. Q. žalovaný žiadnym spôsobom túto
činnosť nenamietal, veď inakšie by mu predsa nezveril v konečnom dôsledku i predmetnú pečiatku. Ak
namietal žalovaný v odvolaní, že nevyslovil konkludentný súhlas, lebo o takomto konaní nevedel, tak s
takýmto tvrdením vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa sa krajský
súd tiež nemohol stotožniť. Ak žalovaný v rámci podaného odvolania opätovne zvýraznil a vo viacerých

častiach odvolania argumentoval tým, že nepoveril žiadnou činnosťou svedka G. Q. a že osobu tohto
svedka nemožno považovať za osobu zodpovednú a realizujúcu reklamné kampane žalovaného, tak s
uvedenými skutočnosťami sa krajský súd nemohol stotožniť, vzhľadom na postup krajského súdu cez
úpravu v § 219 ods. 2 OSP sa práve v rovine tejto argumentácie odkazuje na dôsledné odôvodnenie
napadnutého rozsudku v tejto časti.

Krajský súd ďalej len pre úplnosť uvádza, že nemohlo zostať neprehliadnutým, že svedok G.
Q. disponujúci pečiatkou žalovaného, používajúci telefónne číslo žalovaného, ktoré podľa záverov
okresného súdu „ktoré je doposiaľ na internete evidované pri jeho obchodnom mene Igor Ryban -
C.L.E.A. Medicals“ a navyše, ktorý sám vypovedal pred súdom prvého stupňa i o prípadnom bártrovom
spôsobe čiastočnej úhrady „som si vedomý toho, že takéto záväzky z obchodných vzťahov by mali

byť vysporiadané“ (č.l. 100 spisu), pričom reklama sa týkala podnikateľskej činnosti žalovaného, tak
potom je len skutočne ťažko predstaviteľné, aby takéto konanie nemalo byť vyhodnotené tak, ako ho
vyhodnotil v napadnutom rozhodnutí okresný súd. Ak okresný súd v tomto smere konštatoval splnenie
podmienokpodľa§15OBZ,takkrajskýsúdsastýmtozáveromokresnéhosúdustotožňuje.Okresnýsúd
vnapadnutomrozsudkuzároveňkonštatoval,žečinnosťpánaG.Q.smerujúcakpropagovaniuvýrobkov

ponúkaných žalovaným, je bezpochyby bežnou činnosťou spojenou s prevádzkovaním akéhokoľvek
podniku, ktorá činnosť smeruje k rozšíreniu okruhu zákazníkov žalovaného a tým dosahovaniu jeho
zisku z podnikateľskej činnosti, čo je jedným z pojmových znakov podnikateľskej činnosti (č.l. 7
predmetnéhorozsudku).Posudzujúcvšetkyokolnosti,ktoré vyplynulizkonaniasvedka,voväzbepotom
na skutočnosti vyplývajúce z celého dokazovania vykonaného okresným súdom, podľa zistení krajského

súdu, napriek argumentácii žalovaného v odvolaní, nebolo možné vyvodiť iný záver, než ten, že konal
svedok G. Q. v mene žalovaného. Ak v odvolaní žalovaný tvrdil, že z dokazovania vyplýva „len nejaká
jeho čiastková participácia na mailovej komunikácii, ktorá sa tejto kampane týkala, avšak vôbec z neho
nevyplýva, že by G. Q. robil za odporcu v tejto kampani akékoľvek úkony, ktoré by odporcu zaväzovali.
Naopak tieto robil odporca vždy sám“, tak s uvedenou argumentáciou, vzhľadom na skutkový stav

ustálený okresným súdom, s ktorým sa krajský súd stotožnil cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP nebol
priestor na odklon od logických záverov okresného súdu.

Ak žalovaný v odvolaní namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je prekvapivé, nakoľko je toto
odôvodnené skutočnosťami, ktoré nikdy žalobca pre preukázanie dôvodnosti svojho nároku neuviedol,
tak krajský súd po dôslednom a dôkladnom oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku

okresného súdu uvádza, že s uvedenou argumentáciou žalovaného sa nemohol stotožniť. Ak uvádza
žalovaný, že predmetné rozhodnutie bolo „nahodilé“, tak nie je zrejmé, vzhľadom na rozsah vykonaného
dokazovania okresným súdom, z akých skutočností uvedené závery o prekvapivosti rozhodnutia ustálil.
V súvislosti s argumentáciou žalovaného v rovine prekvapivého rozhodnutia, krajský súd považuje
za podstatné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, s ktorého závermi sa

stotožnil, v zmysle ktorého „Občiansky súdny poriadok stojí na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu.Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. bolo v
praxi zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, že účastník tak bude mať
možnosť vyjadriť sa k možnej aplikácii doposiaľ nepoužitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený

skutkový stav. S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.)
v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. posilňuje právo na spravodlivý proces tým, že účastník bude môcť
až po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať možné rozhodnutie súdu. Predvídateľné je také
rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní a rozhodovaní. Zákon ustanovuje,
že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym posúdením veci súdom bez toho, aby

im bolo umožnené tvrdiť skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť
na ich preukázanie dôkazy. Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá
oporu v predvídateľnom právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho
pravidlami“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 17. októbra 2011, sp.zn. 7 Cdo
42/2010). Ak žalovaný v súvislosti s argumentáciou o prekvapivom rozhodnutí v odvolaní poukázal
aj na to, že skutočnosti uvádzané okresným súdom „nikdy navrhovateľ pre preukázanie dôvodnosti

svojho nároku neuviedol“ (č.l. 135 spisu) a že „navrhovateľ v rámci tohto konania nikdy ani netvrdil,
že by odporca mal poveriť G. v zmysle § 15 Obchodného zákonníka na zabezpečenie reklamnej
kampane a že na základe takéhoto poverenia konal so svedkom ako poverenou osobou a svedok
G. Q. uzavrel s navrhovateľom zmluvu za odporcu na základe takéhoto poverenia“, tak v súvislosti s
touto argumentáciou krajský súd poukazuje nielen na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného

súdu, ale i na obsah zápisníc spísaných pred okresným súdom, kedy predsa i svedkyňa PhDr. Z. K.
pred súdom prvého stupňa uviedla, „keď mi prišla objednávka, ktorá bola podpísaná menom G. Q., tak
som sa ho na to pýtala, pričom mi povedal, že je to v poriadku, že pre otca vybavuje marketingové
záležitosti. Vo viacerých firmách je bežné, že za firmu nekoná priamo majiteľ alebo konateľ, ale sú tam
ľudia, ktorí sú delegovaní na jednotlivé činnosti“, „Následne som potom zisťovala od pána Q. e-mailom,

prečo táto faktúra nebola uhradená. Zasielala som mu minimálne tri e-maily, pričom nikdy nereagoval
takým spôsobom, že by nevedel, čo majú zaplatiť, že si nič neobjednali a podobne. Jeho reakcia bola
taká, že to poriešia a že faktúra bude uhradená. Na webovú adresu tohto subjektu si už nespomeniem.
Predpokladám, že sa jednalo o niečo ako www.clea.sk alebo www.cleamedical.sk. Fakturačné údaje
pána P. Q. som získala od G. Q.. Ja ako obchodníčka som ani nemala inú možnosť získať tieto údaje ako

od subjektu, s ktorým som uzatvárala takýto obchod. Všetky tieto údaje mi teda boli poskytnuté od neho,
a som prekvapená, že to skončilo takýmto spôsobom“. Zároveň svedkyňa uviedla, „nikdy som nemala
žiadnu pochybnosť o tom, že sa jedná o dobrý obchod, o ktorý majú záujem aj druhá strana. Všetky
rozhodnutia, ktoré boli v tejto veci urobené, pán G. Q. robil až po konzultácii so svojim otcom a definitívne
rozhodnutie teda vždy robil jeho otec“. Odvolací súd sa oboznámil v tejto rovine i s výpoveďou G. Q. na

čl. 100 spisu, ktorý uviedol, že „Čo sa týka pani K., s touto som, pokiaľ si spomínam otázku, či je to otcom
odsúhlasené neriešil. Túto reklamnú kampaň som riešil sám bez otca“. Ani z uvedenej výpovede svedka
G. Q. vo väzbe na všetky skutočnosti vyplývajúce z dokazovania nebolo možné podľa odvolacieho
súdu predsa vyvodiť záver, že tento nebol žalovaným poverený činnosťou, tak ako uviedol okresný
súd. Krajský súd zdôrazňuje, že predmetnú výpoveď svedkyne, žalovaný osobitne nenamietal a ani

nespochybnil v konaní pred súdom prvého stupňa, takže nebol dôvod uvedené skutočnosti nevyhodnotiť
ako relevantné i vo vzťahu k činnosti svedka G. Q., práve tak ako ich vyhodnotil okresný súd. To, že
žalobca konkrétne necitoval, resp. neuviedol označenie „§ 15 ods. 2 OBZ“, predsa nemožno vyhodnotiť
tak, že skutočnosti, ktoré je možné podriadiť pod hypotézu práve tejto právnej normy bolo potrebné
ignorovať. Ak žalovaný popieral činnosť svedka G. Q. ako osoby ním poverenej, tak potom rozhodne

logickyauveriteľnenezdôvodnil,prečotentodisponovaljehopečiatkou,používaltelefónnečíslopatriace
žalovanému, komunikoval ohľadom reklamy na výrobky, s ktorými podnikal žalovaný s PhDr. Z. K.
relevantne nespochybnil a následne nevyvrátil v konaní pred súdom prvého stupňa výpoveď svedkyne
PhDr. Z. K., poučenej podľa § 126 OSP, v zmysle ktorej „Všetky rozhodnutia, ktoré boli v tejto veci
urobené, pán G. Q. robil až po konzultácii so svojim otcom a definitívne rozhodnutie teda vždy robil

jeho otec“, a ani neozrejmil uveriteľne, z akých dôvodov by potom práve svedok G. Q., pokiaľ by nebol
poverený žalovaným, uviedol, že „ Jedná sa o inzerát, ktorý som riešil s pani K. a spoločnosťou Versa
Media“ (čl. 99 spisu). Krajský súd v tomto smere neopomenul vyhodnotiť ani výpoveď svedka G. Q., ktorý
pred okresným súdom dňa 21.05.2014 uviedol „čo sa týka pani K., s touto som, pokiaľ si spomínam,
otázku, či je to otcom odsúhlasené ani neriešil“ (č.l. 100 spisu).

V súvislosti s uvedenou argumentáciou v odvolaní žalovaného krajský súd považuje za podstatné
zdôrazniť, že vypočutí svedkovia boli poučení podľa § 126 OSP, že okresný súd pri hodnotenídôkazu výpoveďou svedka správne ohodnotil vierohodnosť výpovede s prihliadnutím k tomu, aký mal
svedok vzťah k účastníkom konania, k prejednávanej veci, aká je jeho rozumová, duševná úroveň k
okolnostiam, ktoré doprevádzali jeho vnímanie skutočnosti, o ktorej vypovedá, vzhľadom k spôsobu

reprodukcie týchto skutočností a k správaniu pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede,
ochota vypovedať na otázky a pod.) a k poznatkom zisteným na základe hodnotenia iných dôkazov
(do akej miery je dôkaz výpovede svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne či sa
vzájomne dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje záver o pravdivosti či
nepravdivosti tvrdených alebo preukazovaných skutočností. Z priebehu prvostupňového konania vo

vzťahu k výpovediam dotknutých svedkov vo väzbe na ich hodnotenie podľa obsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplývalo, že by okresný súd nezohľadnil vyššie uvedené kritériá. Tak ako už
odvolací súd v tomto rozhodnutí konštatoval, opätovne uvádza, že okresný súd pri hodnotení dôkazov
správne postupoval v súlade s § 132 OSP. V tejto súvislosti len podporne krajský súd v súvislosti s
preskúmavaným postupom okresného súdu v odvolacom konaní poukazuje i na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, ktorého závery si osvojil a v zmysle

ktorého „dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vzájomnej
súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli
účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten ktorý

dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“.

Žalovaný v odvolaní zároveň namietal, že okresný súd porušil zásadu rovnosti účastníkov konania,
že bez návrhu účastníkov konania vykonal dôkazy, na základe ktorých dospel k rozhodnutiu, pričom
tieto dôkazy boli výlučne na prospech žalobcu a tento ich vykonanie nikdy nenavrhol (č.l. 135 spisu).
Primárne sa žiada zdôrazniť, že žalovaný uvedenú námietku neuviedol pred súdom prvého stupňa,

napriek jeho poučeniu podľa § 120 ods. 4 OSP. K námietke žalovaného, že bola okresným súdom
porušená zásada rovnosti strán v súdnom procese, sa aj napriek tomu uvádza, že táto zásada sa
prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok subjektov, o ktorých právach a povinnostiach
rozhoduje súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť
iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu

v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje
záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti
ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že
všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného
procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných

podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné
postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane
žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada, vyjadrujúca „právo na spravodlivý
proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“, alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v
ustanoveniach, upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v

súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov, je upravená v § 18 OSP. krajský
súd po vykonaní odvolacieho prieskumu konštatuje, že nezistil v odvolacom konaní, že by namietaným
postupom okresného súdu došlo k porušeniu rovnosti účastníkov konania. V rovine týchto záverov treba
podľa odvolacieho súdu zdôrazniť, že pokiaľ išlo o listinné dôkazy na čl. 96 a 97 spisu, tak týmito bolo
vykonané dokazovanie na pojednávaní dňa 21.5.2014, pričom na str. 4 je uvedené, že samosudca

oboznámil dôkazy na predmetnom pojednávaní. Krajský súd zdôrazňuje, že samosudca oboznámil
uvedené doklady sporovým stranám, v pojednávacej miestnosti priamo na pojednávaní a pri tomto
procesnom úkone bol prítomný podľa zápisnice i právny zástupca žalovaného, ktorý voči uvedeným
listinným dôkazom žiadne námietky nevzniesol ani ich nenamietal, a tiež ich nenamietal ani po tom,
čo bol oboznámený obsah listín založených v súdnom spise, a ani v rámci záverečného prednesu, v

ktorom uviedol, že zotrváva na doterajších vyjadreniach. Ak potom žalovaný uvedené listinné dôkazy,
ktorými bolo dokazovanie pred súdom prvého stupňa vykonané, nespochybnil a tiež nebol spochybnený
ani spôsob vykonania týchto dôkazov, tak potom v rámci odvolacieho konania nebolo možné podľa
krajského súdu prijať záver, že došlo k porušeniu rovnosti účastníkov konania. Na tomto mieste krajský
súd opäť pripomína, že účastníci boli relevantne poučení podľa § 120 ods. 4 OSP a konštatuje, že nebol

preukázaný žiadny z dôvodov podľa § 205a OSP. Akcentuje sa, že z dôvodov uvedených žalovaným
v odvolaní nebolo porušené jeho právo na spravodlivý proces. Právo na spravodlivé súdne konanie vsebe zahŕňa princíp rovnosti zbraní (rozhodnutie vo veci Monnel a Morris c. Spojené kráľovstvo z 2.
marca 1987, séria A, č. 115, s. 23, § 62), princíp kontradiktórneho prerokovania veci (rozhodnutie vo
veci Mantovanelli c. Francúzsko z 28. apríla 1991, séria A, č. 211, s. 27, § 67), právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia (rozhodnutie vo veci Van de Hurk c. Holandsko z 30. novembra 1987, séria A,
č. 127-B, s. 35, § 53) a právo byť prítomný na konaní a osobne sa vyjadriť k svojej záležitosti. Z
práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a
dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska c.
Švajčiarskoz29.apríla1993,sériaA,č.254-B,s.49,§30)(IV.ÚS163/08-1215.mája2008).Krajskýsúd

pripomína, že princíp rovnosti zbraní - jedna z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu - vyžaduje,
aby každá strana mala primeranú možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú
do zjavnej nevýhody voči jej oponentovi (pozri Dombo Beheer B.V. v. Holandsko, rozsudok z 27. októbra
1993, séria A č. 274, str. 19, ods. 33; Ankerl v. Switzerland, rozsudok z 23. októbra 1996, Reports of
Judgments and Decisions 1996-V, str. 1567-68, ods. 38). Aplikujúc všetky uvedené skutočnosti, pokiaľ
ide o zásadu rovnosti účastníkov v konaní a na základe zistení odvolacieho súdu, vyplývajúcich z

obsahu spisového materiálu, krajský súd konštatuje, že nebolo možné podľa tohto odvolacieho súdu
z dôvodov uvádzaných žalovaným konštatovať porušenie rovnosti účastníkov konania, keďže okresný
súd sa zaoberal námietkami a argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán, keďže podľa vyššie
uvedených citácií odvolacím súdom rozhodne nebolo možné konštatovať opak. V tomto smere je podľa
odvolacieho súdu nevyhnutné zvýrazniť, že i v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 23.11.2010, sp.zn. 5 Cdo 218/2010, s ktorým sa stotožnil, je zrejmé, že „Obsah práva na
spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo
ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS

252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí
ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,

prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03)“.

Ak v rámci odvolacieho konania žalovaný poukázal na to, že nebolo preukázané udelenie akéhokoľvek
poverenia, z ktorého dôvodu ho nebolo možné ani prekročiť, „napriek tomu aj v prípade, že by takéto

poverenie existovalo“, tak potom žalobca nemal dôvod domnievať sa, že G. je poverený na vykonanie
nejakejčinnostipodľa§15OBZažežalobcasinijakonepreveril,čijenatakétokonanieG.Q.oprávnený,
tak v súvislosti s touto argumentáciou žalovaného v odvolaní krajský súd poukazuje cez úpravu v §
120 ods. 4 OSP, že žalovaný v priebehu prvostupňového konania nenamietal tieto skutočnosti, preto
z týchto odvolacích dôvodov nemohol byť posudzovaný napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže

v zmysle § 120 ods. 4 OSP v spojení s § 205a ods. 1 OSP sa tieto odvolacie dôvody nemohli stať
relevantnými odvolacími dôvodmi práve z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady pri
tvrdení skutočností a označovaní dôkazov do momentu vyhlásenia uznesenia súdom prvého stupňa,
ktorým sa končí dokazovanie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 174/2005, podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka poučil

v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli
uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
§ 237 písm. f) O.s.p.“.

Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné

akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne
relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné
v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických

osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovaciačinnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie,
pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m.
PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v

ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by
ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu
protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného
účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III.
ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa
§ 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi
súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Krajský súd aj z titulu princípu neúplnej apelácie a koncentračnej zásady, keď nemohol posudzovať

napadnutý rozsudok okresného súdu na základe až novo tvrdených skutočností použitých žalovaným
v písomne podanom odvolaní, pri nepreukázaní žiadneho z taxatívnych dôvodov, vyplývajúcich z §
205a ods. 1 OSP, zákonite potom z tohto stavu môže len poukázať na závery rozsudku okresného
súdu, s ktorými sa stotožňuje a ktoré neboli otvorené v odvolacom konaní, práve pre nerelevantnosť
nových odvolacích dôvodov žalovaného. Za použitia aj § 219 ods. 2 OSP nie je potrebné, tak ako už

odvolací súd v tomto svojom rozhodnutí uviedol, teda aby pri odkaze na podrobné závery rozhodnutia
okresného súdu, krajský súd opätovne v dôvodoch svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne
závery, ktoré uviedol okresný súd v napadnutom rozsudku. Tento postup krajského súdu je v súlade aj
s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa
ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
( III. ÚS 164/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Ďalej krajský súd
poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 180/2005, podľa ktorého ...„v odvolacom

konaní sa súd pri potvrdení rozhodnutia súdu prvého stupňa v zásade môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu“.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako napadnutý rozsudok okresného súdu
potvrdiť ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1, 2 OSP a tak isto i v závislom

výroku o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania bolo odvolacím súdom rozhodnuté v zmysle § 224 ods. 1 OSP v spojení
s § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorý návrh na náhradu trov
odvolacieho konania neuskutočnil, nevyčíslil ich k momentu verejného vyhlásenia rozsudku, ale ani v
lehote do troch pracovných dní od jeho vyhlásenia rozhodnutia krajským súdom, ku ktorému vyhláseniu

došlo dňa 30.04.2015. Preto za aplikácie § 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP
žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania,
keďže nebola naplnená žiadna z kumulatívnych podmienok pre priznanie náhrady trov konania, a to ich
uplatnenie a ani vyčíslenie do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia krajským súdom, preto
žalobcovi ako úspešnému účastníkovi odvolacieho konania nebola priznaná ich náhrada.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

(zák. č. 233/1995 Z.z.).