Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 10, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/88/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2208203212
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2208203212.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členov senátu
JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Evy Behranovej, v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej
republiky Bratislava, Primaciálne nám. č. 1, Bratislava, IČO: 00603 481, proti žalovanému: Ladislav
Almási - FÉNIX, IČO: 30 911 036, Dunajská Streda, Športová, zastúpený advokátom JUDr. Tiborom
Horváthom, so sídlom Havelkova 2, Bratislava, o zaplatenie 2.450,90 eura s príslušenstvom, na

odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 7C/48/2008-263 zo dňa 24.
októbra 2013 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej i v časti trov prvostupňového
konania p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobcu jeho žalobu zamietol a uložil mu
povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania za súdne poplatky v sume 281,82 eura a náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 1.599,22 eura na účet právneho zástupcu žalovaného do troch dní.
Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 451 ods. 1, § 663, § 676, § 720
Občianskeho zákonníka, § 1 písm. a) zákona č. 116/1990 Z.z., § 3 ods. 3, § 9 ods. 1 zákona 116/1990
Z.z.. Vecne argumentoval tým, že žalobu žalobcu v časti, ktorá po zrušení veci odvolacím súdom
predstavovala sumu 2.450,90 eura s príslušenstvom za užívanie nebytového priestoru za roky 2006
a 2007 nepovažoval za dôvodnú. Nárok žalobcu vyplýval zo zmluvy o nájme č. 079414890200 zo
dňa 13.11.2002 za nebytový priestor (obslužný priestor vo výmere 17,58 m2 zapísaný na LV č. XX

k.ú. Q. - M. L., parc. č. 21914), ktorý bol dohodnutý na dobu určitú od 01.11.2002 do 31.12.2003.
Ročné nájomné podľa dohody predstavovalo sumu 36.918,- Sk. Keďže žalobca žiada priznať nájomné
za obdobie do 31.12.2007, za splnenia zákonom stanovených podmienok by mal žalobca nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia, pričom z pripojeného spisu 7C/67/2008, ktorého predmetom
bolo zaplatenie sumy 24.683,- eur za nebytový priestor v podchode na Trnavskom Mýte vyplýva,
že skutkový stav je totožný s touto prejednávanou vecou. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo

svojom rozsudku č.k. 3Cdo/112/2012 zo dňa 12.07.2013 stotožnil s právnym záverom odvolacieho
súdu, že v konaní nebolo nesporne preukázané, že žalovaný po skončení nájomného vzťahu nebytové
priestory užíval a tým sa bezdôvodne obohacoval, že by žalovaný nejakým spôsobom bránil v jeho
užívaní a že by kľúče od nebytového priestoru odovzdal až 14.03.2008. Dovolací súd súhlasne s
odvolacímsúdomkonštatoval,žežalobcaneuniesoldôkaznébremeno,čoneumožňujesúduprijaťzáver
o pravdivosti tohto tvrdenia. Nebytový priestor, za užívanie ktorého sa žalobca domáha zaplatenie sumy
2.450,90 eura, nie je samostatným priestorom so samostatným vchodom, ale iba prepojeným obslužným

priestorom patriacim k inému nebytovému priestoru (kaviarni), o užívaní ktorého súd právoplatne rozhodol v konaní 7C/67/2008. Ani v danej veci nemôže byť iný záver, nakoľko v tejto veci sa jedná
iba o obslužný priestor bez samostatného vchodu, patriaci k priestorom kaviarne, za užívanie ktorej
nemusí žalovaný bezdôvodné obohatenie vydať v zmysle konania vedeného na Okresného súde

Dunajská Streda a v ňom vydanom rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/171/2010-184 zo
dňa 13.04.2011 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3Cdo 112/2012 zo dňa 25.07.2013, z
týchto dôvodov súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a úspešnému
žalovanému priznal náhradu trov konania v sume 1.881,04 eura za osem úkonov právnej služby plus
1/4 úkon za odročené pojednávanie, spolu odmena 1.090,07 eura, k tomu režijný paušál, spolu 65,42

eura, ďalej cestovné z Bratislavy do Dunajskej Stredy a späť, spolu 196,73 eura a k tomu strata času,
spolu odmena a výdavky 1.881,04 eura.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. S rozsudkom súdu prvého stupňa
nesúhlasil, pretože po zrušení veci odvolacím súdom bolo povinnosťou súdu prvého stupňa znovu
rozhodnúť o nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za roky 2006 a 2007 s príslušným úrokom
z omeškania a to po doplnení dokazovania najmä v tom smere, aký bol technický stav priestorov, či

boli užívania schopné, dokedy ich žalobca užíval a iné k veci sa vzťahujúce okolnosti. Súd prvého
stupňa na pojednávaní dňa 24.10.2013 iba zopakoval výsluch účastníkov konania a žalobu žalobcu
zamietol, pričom priznal žalovanému náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku konštatoval, že
žalobca v iných súvisiacich súdnych konaniach neuniesol dôkazné bremeno a preto i tento nárok
nepreukázal a tak žalobu zamietol. Žalobca zastáva názor, že v danom prípade je dôvodné odvolanie

v zmysle § 221 ods. 1 OSP s použitím § 205 ods. 2 písm. b), c), d) OSP, keď prvostupňový
súd nebol dôsledný pri doplnení dokazovania, čo ovplyvnilo vecnú správnosť jeho rozhodnutia a
procesné možnosti žalobcu uniesť dôkazné bremeno. Návrhy na doplnenie dokazovania považoval za
nadbytočné, čo malo za následok, že skutkový stav veci bol zistený neúplne. Nakoľko dokazovanie
nebolo dostatočne vykonané, súd prvého stupňa nemohol dospieť ani k správnym skutkovým zisteniam.

Súdnevenovaldostatočnúpozornosťpožiadavkenadoplneniedokazovania,aninavrhovanýmdôkazom
a s navrhovanými dôkaznými prostriedkami sa vysporiadal nedôsledne. Návrh na výsluch správkyne
nebytového priestoru zamietol s tým, že v inom súvisiacom konaní bola už svedkyňa vypočutá a jej
výpoveď bola označená za nejednoznačnú. S uvedeným postupom súdu sa žalobca nestotožňuje.
Skutočnosť, že v určitom súdnom konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nezakladá pre neho

do budúcna precedens pre všetky skutkovo blízke, súvisiace súdne konania, čím by mu bola odňatá
možnosť poučiť sa z nedostatkov svoje procesnej činnosti v ďalších súdnych konaniach. Okrem toho
žalobca navrhoval aj iné dôkazy, ktoré by nasvedčovali tomu, že predmetný priestor bol užívaný tretími
osobami, čo napokon žalovaný na pojednávaní dňa 24.10.2013 ani nepoprel, avšak prvostupňový súd
sa danou námietkou žalobcu nezaoberal, len zaprotokoloval vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného,

podľa ktorého by bezdôvodné obohatenie vzniklo u tretích osôb, ktoré by užívali žalovaného priestor.
Poukázal na to, že predmetný nebytový priestor bol žalovanému daný do užívania od začiatku len ako
obslužný priestor, nemal plniť funkcie napríklad ubytovne, s čím bol žalovaný od začiatku uzrozumený
a o tento priestor sa riadne staral, nakoľko predpokladal, že žalobca s ním uzavrie nové nájomné
zmluvy s podmienkou dlhodobého prenájmu. Súd prvého stupňa opomenul, že žalovaný predmet nájmu

neodovzdal po uplynutí dojednanej doby nájmu napriek tomu, že bol k tomu opakovane vyzývaný. Práve
skutočnosť, že žalovaný bol nájomcom viacerých nebytových priestorov ho najlepšie predurčuje k tomu,
aby mal predpoklady disponovať aj so žalovaným nebytovým priestorom. Poukázal na to, že žalovaný
bol predovšetkým povinný po skončení nájmu odovzdať obslužné priestory v stave zohľadňujúcom
obvyklé opotrebenie tak, ako to predpokladá § 13 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme

nebytových priestorov v účinnom znení. Ich neodovzdaním mal ich naďalej k dispozícii a užíval s
úmyslom dohodnúť s prenajímateľom novú nájomnú zmluvu. Pokiaľ ide o stav obslužných priestorov,
žalobca má za to, že namietať ich postupné opotrebenie a zhoršenie stavu v období, kedy už uplynulo
niekoľko rokov od momentu, ako ich mal žalovaný v zodpovedajúcom stave odovzdať, nie je možné
označiť inak, iba ako účelovú obranu žalovaného. Rozhodný je stav skladového priestoru v čase, kedy

bol vzťah bezdôvodného obohatenia založený, nakoľko nemožno prehliadať skutočnosť, že vzťah z
bezdôvodného obohatenia vznikol už po dni 31.12.2003 (rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Obo 1504/2005
zo dňa 29.11.2007). Skutočnosť, s akou frekvenciou a spôsobom pôvodný nájomca prenajatý priestor
užíval po uplynutí doby nájmu, nie je kritériom vzniku bezdôvodného obohatenia. Obmedzenie výkladu
§ 451 OZ, konkrétne obmedzenie užívania cudzej veci bez právneho dôvodu zúžením len na faktické

užívanie veci sa javí ako nesprávna interpretácia § 451 OZ (rozsudok NS ČR sp. zn. 33 Obo 49/2006
zo dňa 28.02.2008). Preto trval na povinnosti žalovaného zaplatiť mu 2.450,90 eura spolu s úrokom z omeškania 8,5% ročne z prisúdenej sumy od 08.03.2008 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy
konania.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril, rozsudok súdu prvého stupňa navrhol ako vecne

správny potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote
(§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP),
preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods.

1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1
OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Senát

odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zák. č. 757/2004 Z.z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého
stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o

konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania
zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 7C/48/2008 je v
zmysle posledne špecifikovaného nároku žalobcu bezdôvodné obohatenie v sume 2.450,90 eura, t.j.

bezdôvodné obohatenie za sporný nebytový priestor za roky 2006-2007. Súd prvého stupňa žalobu
žalobcu zamietol a uložil mu povinnosť náhrady trov konania žalovanému. Súd prvého stupňa vychádzal
zo záveru, že na strane žalobcu ku vzniku bezdôvodného obohatenia neprišlo.

V odvolacom konaní žalobca trvá na vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného preto, že
predmetný objekt užíval od roku 2002 až do roku 2008, kedy priestor vypratal.

Predmetom prieskumnej činnosti odvolacieho súdu je preto zistenie, či na strane žalovaného vzniklo za
roky2006-2007bezdôvodnéobohateniezaužívanienebytovýchpriestorov(obslužnýpriestorvovýmere
17,58 m2, zapísaný na LV č. XX k.ú. Q. - M. L., parc. č. 21914). Z obsahu spisu vyplýva, že účastníci
uzavreli nájomnú zmluvu na dobu určitú do 31.12.2003 a nebytový priestor mal žalovaný vypratať v
marci 2008. Žalobca trval na závere, že i keď žalovaný nemal uzavretú platnú nájomnú zmluvu, uvedený

nebytový priestor užíval.

Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho úkonu,
ktorý odpadol ako i majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

Ak došlo na úkor iného subjektu k obohateniu bez právom uznaného dôvodu, vzniká medzi nimi

záväzkovo-právny vzťah z bezdôvodného obohatenia. Kto je v tomto právnom vzťahu zaviazaný k
vydaniu predmetu bezdôvodného obohatenia, stanovuje § 451 ods. 1, pretože ide o toho, kto sa
bezdôvodne obohacoval, pretože Občiansky zákonník vychádza zo zásady zákazu obohacovania sa na
úkor iného. Bezdôvodné obohatenie vzniká i na úkor vlastníka užívaním jeho veci bez právneho dôvodu.
Neoprávnený užívateľ tak získa majetkový prospech zodpovedajúci čiastke obvykle vynakladanej v

danom mieste a čase za užívanie takejto veci, napríklad formou nájmu. I v prejednávanom spore ide o taký prípad, kedy bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného malo
vzniknúť tým, že užíval vec žalobcu bez toho, aby zaň plnil protihodnotu. Je preto potrebné zistiť, či na
strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré by mal tým, že užíval vec žalobcu a ak by ju

užíval na základe právneho vzťahu, musel by zaň platiť nájomné.

Podstatou obrany žalovaného v konaní bolo, že predmet nájmu neužíval, tento nebol spôsobilý na
užívanie, pretože bol zanedbaný, zdevastovaný, určený na rekonštrukciu, nachádzal sa za kaviarňou,
bol to vlastne nevyužiteľný nebytový priestor, ktorý neužíval už od roku 2004, tento bol zdevastovaný
a žalobca mu ho nechcel prenajať na dlhodobý nájom. Preto žalovaný do neho neinvestoval a
nezabezpečil jeho opravu.

Súd prvého stupňa poukázal v konaní na závery zistené v spore účastníkov vedenom na Okresnom súde
DunajskáStredapodsp.zn.7C/67/2008,predmetomktoréhobolozaplateniebezdôvodnéhoobohatenia
za užívanie nebytového priestoru v podchode na Trnavskom Mýte, pričom ide o skutkový stav totožný
s touto prejednávanou vecou.

Pre vznik bezdôvodného obohatenia bolo potrebné preukázať, že žalovaný bez právneho dôvodu užíval

nebytové priestory, teda že sa na úkor žalobcu obohatil, nevynaložil náklady vo forme nájomného, ktoré
by mu boli vznikli, ak by bola medzi účastníkmi uzavretá nájomná zmluva.

Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvého stupňa konštatuje, že v konaní nebolo preukázané,
že by žalovaný predmetné nebytové priestory fakticky užíval a znemožnil tak užívanie predmetných
nebytových priestorov žalobcovi, nebolo preukázané, že by sa žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne

obohatil. Žalobca na tieto skutočnosti nepredložil žiadne relevantné dôkazy.

Súd prvého stupňa poukázal vo svojom rozhodnutí i na obdobné konanie vedené na Okresnom súde
Dunajská Streda pod sp. zn. 7C/67/2008, kde predmetom sporu bolo zaplatenie nájomného za užívanie
nebytových priestorov žalobcu za čas od 20.12.2004 do 31.12.2007. V tomto konaní nebol žalobca
úspešný preto, že nebolo preukázané, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, že by

predmetné nebytové priestory mohol užívať, že by boli užívania schopné.

Spojitosť predmetu sporu i s touto vecou bola v konaní konštatovaná i tým, že konanie bolo do
právoplatného skončenia dovolacieho konania v predmetnej veci prerušené a potom, ako vo veci
rozhodol dovolací súd, spor účastníkov pokračoval. Z rozhodnutia dovolacieho súdu v spore účastníkov
vedenom na Okresnom súde Dunajská Streda pod sp. zn. 7C/67/2008 o dovolaní proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/171/2010 vyplýva, že dovolanie žalobcu bolo zamietnuté voči
výroku rozsudku, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom vyhovujúcom výroku zmenený
tak, že žaloba bola zamietnutá a vo zvyšnej časti bolo dovolanie odmietnuté. Dovolací súd mal okrem
iného za nesporné, že medzi účastníkmi konania bolo uzavretých viacero nájomných zmlúv, ktorých
predmetom boli nebytové priestory v podchode na Trnavskom Mýte v Bratislave, o čom svedčia aj v

spise založené súdne rozhodnutia vydané v konaniach o vypratanie nebytového priestoru - napríklad
rozsudok Okresného súdu Bratislava 3 z 10.04.2007 č.k. 22Cb/20/2007-38 a rozsudok Krajského súdu
v Bratislave z 15.01.2007 sp. zn. 6Cob/67/2007. Keďže žalobca nevedel jednoznačne preukázať, od
ktorého nebytového priestoru, resp. ktorých nebytových priestorov žalovaný dňa 14.03.2008 odovzdal
kľúče a len zotrval na vyjadrení, že žalovaný v súvislosti s nebytovým priestorom, ktorý je predmetom

sporu, odovzdal v uvedený deň kľúče v dôsledku podania žaloby o vypratanie nebytového priestoru,
pričom podanie žaloby o vypratanie tohto nebytového priestoru nepreukázal a žalovaný trval na tom,
že odovzdanie kľúčov sa sporného nebytového priestoru v uvedený deň netýkalo, správne odvolací
súd vychádzal z toho, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, čo neumožňuje prijať
súdu záver o pravdivosti tohto tvrdenia. Výpoveď svedkyne L. K., ktorá vykonávala od roku 2002

správkyňu podchodu, na ktorú žalobca poukazuje, je v tomto smere neurčitá, nejednoznačná a uvedené
pochybnosti neodstraňuje. Vzhľadom na vyššie uvedené nejednoznačné a vzájomne protichodné až
odporujúce si tvrdenia žalobcu je preto plne opodstatnený záver odvolacieho súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktorého ho v konaní zaťažovalo, keď nad všetky pochybnosti nepreukázala vznik
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, ktoré malo vzniknúť užívaním nebytového priestoru
bez právneho dôvodu v roku 2007.

Žalovaný v konaní poukazoval na to, že išlo o skladový priestor, ktorý mal záujem prerobiť na priestor
obslužný, k čomu nedošlo pre chýbajúcu nájomnú zmluvu. Priestory sa využíval obmedzenou formou,
nebolo v nich kúrenie ani odsávanie a boli bez vetrania, vykurovania, bola obmedzená dodávka
elektrického prúdu, nebytový priestor nemal vlastný vchod. Čo sa týka odovzdania kľúčov od týchto
miestností, kľúče od nich neprevzal, nakoľko sa do miestnosti nenachádzali vstupné dvere, preto ich

nemohol ani odovzdať. V zimných mesiacoch nebol nebytový priestor prevádzkyschopný, keďže nebol
vykurovaný a bola v nich nízka teplota.

S prihliadnutím k týmto skutočnostiam odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne
skonštatoval, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že by sa žalovaný na úkor žalobcu
v rokoch 2006-2007 bezdôvodne obohatil. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný žalobcovi
nejakým spôsobom bránil v jeho užívaní, keďže kľúče od tohto nebytového priestoru mu neboli dané k

dispozícii a i v predchádzajúcom spore bolo na ťarchu žalobcu to, že nevedel jednoznačne preukázať,
od ktorých nebytových priestorov odovzdal žalovaný kľúče dňa 14.03.2008. Žalobca ani v tomto smere
neuniesol dôkazné bremeno, čo neumožňovalo súdu prijať záver o pravdivosti tvrdenia žalobcu, že
nebytový priestor žalovaný užíval i v spornom období a že mal z neho majetkový prospech - bezdôvodné
obohatenie. Ani výpoveď svedkyne L. K. nebola dostatočným dôkazom pre preukázanie rozhodujúcich

skutočností tak, ako to konštatoval i Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku č.k. 3 Cdo 112/2012 zo dňa 25.
júla 2013, keďže táto výpoveď bola neurčitá, nejednoznačná a uvedené pochybnosti neodstraňovala,
pričom argumentácia žalobcu o poučení sa z predchádzajúceho konania a vyvodení zodpovednosti
za neunesenie dôkazného bremena je nenáležitá, pretože pokiaľ svedkyňa nevedela na tieto sporné
skutočnosti jednoznačne odpovedať, jej opakované navrhovanie ako dôkazu na preukázanie sporných

tvrdení je práve nepoučením sa žalobcu z neunesenia dôkazného bremena a jeho poučenie by
malo viesť k navrhovaniu ďalších (nových) hodnoverných dôkazov, ktorými by sa sporné skutočnosti
preukázali, nie opakovaný výsluch toho istého svedka, ktorému nie sú relevantné skutočnosti známe.
Jedine vtedy by bolo možné dospieť k záveru, že žalobca sa z uvedeného procesného následku
poučil a vyvinul potrebné úsilie k tomu, ak by zabezpečil dôkazy, ktoré jeho nárok preukazujú. Preto

nejednoznačné a vzájomne protichodné tvrdenia žalobcu dávajú záver o správnosti rozhodnutia súdu
prvého stupňa, ktorý nárok žalobcu nepovažoval za dôvodný a tak túto žalobu zamietol.

Preto pokiaľ súd prvého stupňa žalobu žalobcu zamietol, rozhodol vecne správny a tak odvolací súd
tento rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 osvojujúc si dôvody tohto rozhodnutia ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 s použitím §

151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešným účastníkom konania žalovaný, ktorý k odvolaniu
žalobcu podal vyjadrenie zo dňa 21.01.2014 (č.l. 284 a nasl. spisu) a podal návrh na priznanie náhrady
trov odvolacieho konania, tieto však v súlade s ustanovením § 151 ods. 3, 4 OSP v lehote troch dní od
vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu nevyčíslil, preto mu ich odvolací súd nepriznal.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.