Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 18, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sžf/30/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011201009
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7011201009.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Babiakovej,

CSc a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD., v právnej veci žalobcu:
TOKAJ MUŠKÁT SK s.r.o., Veľká Bara 45, IČO: 36 603 074, zastúpeného JUDr. Pavlom Gombosom,
advokátom, so sídlom Moldavská cesta 21/A, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/221/1495-78265/2011/990325 zo dňa 25. augusta 2011, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/158/2011 - 93 zo dňa 19. decembra 2013, jednohlasne,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/158/2011 - 93 zo dňa
19. decembra 2013, p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/1495-78265/2011/990325 zo dňa 25.08.2011, ktorým
potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8310/10/Ric zo dňa
23.04.2010, ktorým správca dane žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie september 2008 v sume 115 454,98 €.

Krajský súd zhodne s žalovaným dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných

podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty v zdaňovacom období september 2008 v celkovej
sume 115 454,98 € na základe troch dodávateľských faktúr od dodávateľov Tokaj Furmint SK, s.r.o. Malá
Tŕňa, Drevo Profit SK, s.r.o., Veľká Bara č. 5 a JOMADO, s.r.o. Streda nad Bodrogom 600. Rovnako
správca dane v súlade so zákonom ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú
daňovú povinnosť, ktorú je žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný odviesť vo výške
uvedenej v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2008.

Krajský súd mal z obsahu administratívneho spisu za zistené, že nákup drevených plotov od dodávateľa

Tokaj Furmint SK, s.r.o., nákup tokajského vína suchého sudového od dodávateľa Drevo SK, s.r.o. Veká
Bara 5 a nákup bio jablčnej šťavy od dodávateľa JOMADO, s.r.o. Streda nad Bodrogom 600, žalobca
preukazovalibadodávateľskýmifaktúramiapokladničnýmidokladmi(výdavkovéapríjmovépokladničné
doklady), pričom všetky faktúry, ako aj pokladničné doklady vystavoval Z. N.. Súd preto považoval
za správny záver správcu dane a Daňového riaditeľstva SR, že posudzované plnenie nesledovalo
skutočný obchodný účel a bolo len nástrojom na získanie daňovej výhody. Žalobca ako kontrolovaný
daňový subjekt bol v rámci daňovej kontroly povinný preukázať splnenie zákonných predpokladov prevznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty. V preskúmavanom prípade žalobca neuniesol
svoje dôkazné bremeno, pretože nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal reálnosť uskutočnenia
deklarovaných obchodov.

Krajský súd za nedôvodnú považoval námietku nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a rozporu
s § 30 ods. 1, 3, § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v
sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák.
o správe daní"). Napadnuté rozhodnutie obsahuje konštatovanie skutkového stavu zistené vykonanou
daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval aj z pohľadu žalobcom

uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Žalovaný sa podrobne vysporiadal s
jednotlivými odvolacími námietkami. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol skutočnosti, ktoré boli
rozhodujúceprevydaniejehorozhodnutiaaodôvodnil,akýmiúvahamibolvedenýprihodnotenídôkazov
a aplikácii právnej úpravy.

Tvrdenie žalobcu, že správca dane na nim predložené doklady neprihliadol a nevyhodnotil ich,
považoval krajský súd ako neopodstatnené, pretože správca dane žalobcu vyzýval na predloženie

nových dôkazov, pričom žalobca na preukázanie zdaniteľných plnení predložil iba faktúry a príjmové a
výdavkové pokladničné doklady. Bol legitímny postup správcu dane, ktorý opakovane vyzýval žalobcu
na preukázanie ním deklarovaných zdaniteľných obchodov. Konštatovanie správcu dane a žalovaného,
že u žalobcu nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to deklaroval v
podanom daňovom priznaní, v dôsledku čoho žalobca ani nevykonával reálnu ekonomickú činnosť, bolo

podľa názoru krajského súdu v súlade so zisteniami správcu dane. Žalobca nezamestnával žiadnych
zamestnancov, nevlastnil žiadny hnuteľný a nehnuteľný majetok, dopravné prostriedky, neúčtoval žiadne
režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou. Tvrdenie žalobcu, že všetky úkony uňho, ako
u fyzickej osoby podnikateľa, respektíve v obchodných spoločnostiach, v ktorých bol konateľom a
spoločníkom, vykonávali výlučne zamestnanci jednej obchodnej spoločnosti, bez preukázania tohto

tvrdenia, nestačí pre záver, že žalobca reálne vykonával ekonomickú činnosť.

Vo vzťahu k porušeniu zásady dvojinštančnosti konania v súvislosti so spôsobom a priebehom výkonu
daňových kontrol spoločností personálne prepojených Z. N., prekročeniu kompetencií žalovaného
formou priamych zásahov do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených osobou Z. N. a
koordinácie týchto daňových kontrol, krajský súd poukázal na nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS

238/06-39 zo dňa 16.12.2008, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „daňová kontrola nepredstavuje
samostatné daňové konanie, ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci
daňového konania; nie je teda samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane".
Vnútorný proces spracovania protokolu o daňovej kontrole legislatívne nie je upravený. Pre použitie
protokolu o daňovej kontrole, ako podkladu pre vydanie rozhodnutia správcom dane je rozhodujúce,

či daňová kontrola bola realizovaná v súlade so zákonom, či skutkové zistenia obsiahnuté v protokole
postačujú pre vydanie rozhodnutia správcom dane. Žalobcom tvrdené nelegitímne zásahy daňového
riaditeľstva do výkonu daňových kontrol u subjektov prepojených osobou Z. N., nemohli predstavovať
porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Za zákonný považoval krajský súd postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo o

žalobcom tvrdené zdaniteľné obchody, týkajúce sa predaja drevených plotov pre odberateľa Drevo Profit
SK, Streda nad Bodrogom 600 a predaj tokajského vína samorodého suchého sudového pre odberateľa
JOMADO, s.r.o. Streda nad Bodrogom 600. Hoci podľa zistení správcu dane neboli tieto obchody
reálne uskutočnené, vzhľadom na to, že nebolo preukázané reálne dodanie týchto tovarov žalobcovi,
správca dane ponechal daň, ktorú žalobca uviedol v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie

september 2008 a ktorú bol povinný odviesť do štátneho rozpočtu. Tento postup správcu dane bol v
súlade s ustanovením § 71 ods. 6 zákona o DPH, ktorého obsahom je premietnutie článku 203 Smernice
Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme daní z pridanej hodnoty. Žalobca vystavil odberateľské faktúry,
ktorými deklaroval predaj uvedených komodít, na ktorých uviedol daň z pridanej hodnoty, a preto bol
povinný podľa citovaného ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH daň uvedenú na faktúrach odviesť

do štátneho rozpočtu. V prípade, ak by išlo iba o fiktívne faktúry, žalobca mal právo postupovať podľa
§ 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné
zdaňovacie obdobie.

Pokiaľ žalobca namietal, že si nemohol splniť svoju dôkaznú povinnosť a realizovať svoje právo na
súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ani právopredkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia, pričom došlo k porušeniu
zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení § 2 ods. 2 zák. o správe daní, krajský súd uviedol,
že princíp proporcionality je normatívne zakotvený v článku 52 ods. 2 Charty základných práv EÚ

a predstavuje jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú základom právneho poriadku EÚ. Je
rešpektovaná v rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ a Ústavného súdu SR, ktorý v náleze č. PL Ú
3/00 poskytol výklad tejto zásady: „Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom
(účelom) sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný
štátom, smie byť sledovaný; prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na

dosiahnutie účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné."
Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze č. PL ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, respektíve zasahovanie do ústavov chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými

prostriedkami a sledovaným cieľom."

Krajský súd poukázal, že konateľ žalobcu bol súčasne spoločníkom a konateľom niekoľkých desiatok
obchodných spoločností, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty
zdaniteľné obchody. Konateľ žalobcu vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace
s obchodno-ekonomicky a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa vlastného

vyjadrenia bol v celom reťazci svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preberaným
skutočnostiam mohol iba on podať vyjadrenie a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol
súbežný výkon daňových kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme čo najúplnejšieho
zistenia skutkového stavu. Žalobca, ktorého konateľ bol súčasne konateľom aj veľkého počtu ďalších
obchodných spoločností, nemohol byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého

konateľ nie je konateľom aj v iných obchodných spoločnostiach. Námietka ohľadom nezákonnosti
postupu správcu dane len z dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými
kontrolami daňových subjektov, ktoré sú prepojené jeho konateľom, bola právne irelevantná. Reálnosť
uskutočňovaných obchodov bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností,
ktorých bol konateľom alebo spoločníkom konateľ žalobcu. Cieľom správcu dane bolo zistiť pôvod

tovaru, t. j. kto bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných
spoločností, v ktorých bol konateľ žalobcu tiež konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, respektíve
kedy tovar a cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu
dane bol v súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom (správcom dane),
bolo zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu,

pričom použitie prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné - dospieť k
uvedenému cieľu bolo možné len súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností
personálne prepojených osobou Z. N. a nie samostatnými izolovanými daňovými kontrolami. Žalobca,
ktorého konateľ bol konateľom aj v ďalších obchodných spoločnostiach si musel byť vedomý toho, že
pri uplatňovaní nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť

uplatnených nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Veľkému počtu
spoločností personálne a majetkovo prepojených Z. N. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol. Je
pravdou,žežalobcazaloženímveľkéhopočtuobchodnýchspoločnostíboloprávnenýrealizovaťústavné
právo slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov daňovej
správy, ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Zanedôvodnúpovažovalkrajskýsúdajnámietkunezákonnostisprávnychrozhodnutívdôsledkuvýkonu
daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci
miestne príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec, pričom poukázal na zmenu
rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanej jeho rozsudkami sp. zn.
5Sžf/68/2011 zo dňa 23.02.2012, sp. zn. 4Sžf/8/2012 zo dňa 26.06.2012, sp. zn. 4Sžf/15/2012 zo

dňa 26.06.2012, sp. zn. 5Sžf/64/2012 z 30.09.2013. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení
daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy, zaradených
pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom
súhlase Daňového riaditeľstva SR ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov

daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom SR v jeho uzneseniach č. k. I. ÚS 192/08-28
zo 04.06.2008, č. k. III. ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č. k. II. ÚS 137/10-28 z 24.03.2010 a č. k. II. ÚS159/11-19 z 13.04.2011 považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti
a ústavnej nekonformnosti. Pri zmene rozhodovacej praxe súdov je potrebné postupovať tak, aby nebol
porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a súčasne nedochádzalo k porušeniu princípu

právnej istoty. Zmena rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola vyvolaná ďalšími
rozhodnutiami Ústavného súdu SR, v ktorých bolo namietané porušenie článku 46 ods. 1, 2 Ústavy
SR v súvislosti s výkonom daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne
začleneníkmiestnepríslušnémusprávcovidane.PrávnezáveryNajvyššiehosúduSlovenskejrepubliky,
vyplývajúce z označených rozsudkov, si krajský súd v plnom rozsahu osvojil. S prihliadnutím na zmenu

svojej rozhodovacej praxe nedochádza k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí,
respektíve princípu právnej istoty.

O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že neúspešnému žalobcovi nich náhradu nepriznal.

Proti predmetnému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho zmeny tak,
že odvolací súd napadnuté správne rozhodnutia zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a zaviaže
ho k náhrade trov konania.

Uviedol, že miestne zisťovania potvrdili tak existenciu drevených plotov ako aj existenciu vína.
Prípadná nezrovnalosť pri označení tovaru, pokiaľ tovar existoval, resp. iná nezrovnalosť pri fyzickej
existencii tovaru nemôže mať za následok záver, že nákup tovaru bol fiktívny. Fiktívnosť obchodu
nemožno odôvodniť ani nepredložením iných dokladov (okrem faktúr a dodacích listov), napr. ktoré
by preukazovali režijné náklady. Právna úprava nevyžaduje pre preukázanie reálnosti uskutočnenia

obchodov a uplatnenia práva na odpočítanie dane preukazovanie skutočností a predkladanie
dôkazov vyžadovaných správcom dane. Dôkazy predložené žalobcom boli účelovo neakceptované
a neodôvodnene spochybňované aj tým, že sa jednalo o obchody medzi personálne prepojenými
spoločnosťami. Takýto postup v podstate znemožnil žalobcovi preukázať reálnosť obchodov a splniť
si dôkaznú povinnosť, keď všetky jeho dôkazy sú už vopred spochybnené personálnym prepojením

obchodujúcich subjektov. Skutočnosť, že medzi spoločnosťami existuje personálne prepojenie, nie je
sama osebe spôsobilá mať výpovednú hodnotu vo vzťahu k uskutočneniu akéhokoľvek plnenia. Žalobca
ako aj iné spoločnosti spojené s p. N. preukazovali, že mali dostatočné personálne kapacity, množstvo
motorových vozidiel, zvierat, iného hnuteľného majetku ako aj tovarových zásob. Konštatovanie súdu
ohľadne fiktívnosti ekonomickej činnosti považoval žalobca za nepodložené, účelové a vyvrátené.

Personálne zdroje ako aj obhospodarovanie majetku v takom veľkom rozsahu je spojené s veľkými
finančnými nákladmi, ktoré pri fiktívnosti t.j. uskutočňovaní obchodov iba na papieri by boli zbytočné;
zamestnanci, ktorí by pre neexistenciu majetku nemohli vykonávať prácu, ktorú mali dohodnutú v
pracovnej zmluve, by boli jasným dôkazom proti žalobcovi. Žalobca ako aj ostatné personálne prepojené
subjekty opakovane preukázali náklady spojení s úhradou daní z nehnuteľností, daní z motorových

vozidiel, úhrady za plyn, vodu, elektrinu, mobilným operátorom a pod. Pokiaľ tieto skutočnosti neboli
akceptované, je to jasný dôkaz účelovosti vykonávaných daňových kontrol.

Žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, keďže boli vydané desiatky rozhodnutí,
ktoré boli odôvodnené totožne a odôvodnenie má rovnakú štruktúru, je akoby „vzorové", pričom tieto
vzorové rozhodnutia boli vydávané bez ohľadu na skutkovú situáciu a námietky, návrhy a predkladané

dôkazy.

Rovnako krajský súd sa nevysporiadal s otázkou režijných a iných nákladov vznesenou v žalobe.
Podnikateľské subjekty p. N. fungovali vo forme blízkej holdingu, ktorý spojuje výhody veľkých
podnikov s výhodami podnikov menších jednotiek holdingu. Skutočnosť, že daňový subjekt neúčtuje
o režijných nákladoch automaticky neznamená, že by tento subjekt reálne nevykonával žiadnu

činnosť a nemal vytvorené podmienky na uskutočňovanie zdaniteľných obchodov. Nakoľko p. N.
riadil niekoľko spoločností, nebolo účelné, aby každá z týchto spoločností bola osobitne odberateľom
telekomunikačných služieb, energie, vody, plynu. Zákon nezakazuje, aby jeden podnikateľský subjekt
využívalsosúhlasomďalšiehopodnikateľskéhosubjektuslužbytelekomunikačnýchoperátorov,energiu,
vodu, či plyn, za ktoré platí ako odberateľ podnikateľský subjekt odlišný od daňového subjektu, obzvlášť

ak sú personálne prepojené. Žalobca využíval na realizáciu svojej podnikateľskej činnosti personálne
kapacity obchodnej spoločnosti JOMADO, s.r.o., na prekládku objemnejšieho tovaru využíval služby
obchodnej spoločnosti NAFT - SM Gastro Slovakia s.r.o.Žalobca mal za to, že krajský súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou týkajúcou sa
nedostatku dôvodov rozhodnutia žalovaného. Napadnuté správne rozhodnutie nespĺňa náležitosti podľa
§ 48 ods. 1, 2, 6 zákona o správe daní, § 157 ods. 2 O. s. p., čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Súčasťou princípu

právnej istoty je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď, teda rovnaké situácie musia byť posudzované rovnako. Za diskriminačný možno
považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odlišným spôsobom, pričom
ho nemožno objektívne a rozumne zdôvodniť. V danom prípade došlo zo strany krajského súdu i k
porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodovania, pričom v tejto súvislosti žalobca poukázal

na rozsudok sp. zn. 7S/13934/2010 zo dňa 12.01.2011, kde v právnej veci žalobcu SHEN TIAN s.r.o.
proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu SR senát krajského súdu vyhovel žalobcovi a napadnuté
rozhodnutie žalovaného zrušil pre nedostatok dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O. s. p., pričom sa
jednalo o skutkovo totožnú vec.

Záverom žalobca poukázal na nezákonnosť daňových kontrol, pokiaľ ich nevykonávali zamestnanci
príslušného správcu dane, pričom vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 118/08

zo dňa 10.12.2009. Ochrany pred týmto postupom sa dotknuté spoločnosti bránili podávaním žalôb
o ochrane pred nezákonným zásahom a krajský súd v konaní sp. zn. 6S/16246/2010, na základe
argumentácie obdobnej ako v prejednávanej veci, návrhu vyhovel a správcovi dane zakázal pokračovať
v daňovej kontrole. Nakoľko správca dane u žalobcu pokračoval v daňovej kontrole, vzniká podozrenie,
že zo strany správcu dane mohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu marenia

spravodlivosti, marenia výkonu súdneho rozhodnutia a zneužitia právomoci verejného činiteľa. Konaním
žalovaného sa žalobca dostal do stavu právnej neistoty, nakoľko daňové orgány nerešpektujú súdne
rozhodnutia. Krajský súd sa naviac nevysporiadal so skutočnosťou, že v obdobných prípadoch (cca
200 súdnych sporov) boli vydané rozsudky, ktorými bolo zakázané pokračovať v daňových konaniach
pre nezákonnosť. Tieto právoplatné rozsudky neboli nijako zrušené, a teda žalobca očakával, že budú

súdom, ktorý ich vydal, akceptované a súd bude mať rovnaký názor na nezákonný postup daňových
orgánov. Ani zmena rozhodovacej praxe nemôže mať vplyv na právoplatné rozhodnutie v konkrétnom
prípade, ktorého sa týka.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu vyjadril tak, že sa stotožnil s právnym posúdením veci v napadnutom
rozsudku a navrhol ho ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 O. s. p.)
preskúmal odvolaním napadnutí rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja
ods. 2, § 214 ods. 2 O. s. p. s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne
päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.06.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia žalovaného č.
I/221/1495-78265/2011/990325 zo dňa 25.08.2011, ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer
Daňového úradu Kráľovský Chlmec č. 738/230/8310/10/Ric zo dňa 23.04.2010, ktorým správca dane
žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume 115
454,98 €.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia §
219 ods. 2 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v
odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská prevyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu.
Senát odvolacieho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a
súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval

pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a pre zdôraznenie jeho
správnosti uvádza:

Vzhľadom na obsah odvolacích námietok Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za potrebné
zaujať stanovisko, pokiaľ sa jednalo o v žalobe vytýkaný nedostatok dôvodov rozhodnutia žalovaného

a to aj vo vzťahu k vynaloženým režijným nákladom.

K základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, patrí právo
na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym
odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999 týkajúci sa sťažnosti č.
30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91,

VandeHurkprotiHolandsku,rozsudokzodňa19.04.1994,týkajúcisasťažnostič.16034/90,),judikatúry
Ústavného súdu SR (sp. zn. I. ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III. ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp.
zn. III. ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn. III. ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006), nie je nutné, aby na
každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne
rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolnosti

každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s
predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav
arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na
podporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Krajský súd sa dostatočným spôsobom, výstižne a správne
vysporiadal so vznesenými námietkami. Nie je podstatou a zmyslom konania v správnom súdnictve

opakovane uvádzať, resp. mechanicky prepisovať všetky dôvody, ktoré na hodnotenie jednotlivých
námietok v daňovom konaní použil žalovaný.

Pokiaľ žalobca poukázal na iné rozhodnutie krajského súdu, ktorým bolo iné rozhodnutie žalovaného
zrušené ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje,
že v zmysle § 135 ods. 1 O. s. p. konajúci súd nie viazaný právnym názorom vysloveným v skoršom

rozsudku, avšak ak by sa rozhodol od neho odchýliť, prípadne považoval uvedené rozhodnutie pre
prejednávanú vec za irelevantné, bol by povinný svoj postup náležite odôvodniť.

V danom prípade nemožno považovať za vyslovený právny názor skutočnosť, že iné rozhodnutie
žalovaného neobsahovalo dostatok dôvodov. Táto okolnosť má pôvod v obsahu odôvodnenia určitého
konkrétneho rozhodnutia, ktorého zákonnosť sa preskúmava. Prijatím argumentácie žalobcu a jej

rozvinutím ad absurdum by každé rozhodnutie, pri ktorom je namietaná nepreskúmateľnosť pre
nedostatok dôvodov bolo potrebné zrušiť, bez ohľadu na skutočný stav zachytený v odôvodnení
preskúmavaného správneho rozhodnutia. Aplikáciu skorších súdnych rozhodnutí na iné prípady
podmieňuje totožnosť, prípadne minimálna odchýlka - obdobnosť, skutkového a právneho stavu,
rovnako nie je bez významu postavenie súdu, ktorý rozhodnutie vydal (okresný, krajský či najvyšší súd),

ako aj ustálenosť judikatúry týkajúcej sa danej právnej otázky, pričom použitie skorších rozhodnutí je
významné najmä z hľadiska argumentačného rešpektujúc § 135 ods. 1 O. s. p. Nemohlo preto u žalobcu
dôjsť k porušeniu princípu právnej istoty.

Rovnako neobstojí ani námietka, že správca dane ako aj žalovaný vychádzali len z toho, že
žalobca je spoločnosťou, kde bol konateľom p. Z. N.. Z predloženého administratívneho spisu je

nepochybné, že správca dane vykonal preverovanie uskutočnenia obchodov, boli vykonané početné
úkony (viaceré opísané aj v rozsudku súdu prvého stupňa), z ktorých vyplýva, že reálne uskutočnenie
obchodov nebolo preukázané, a preto nemožno uvažovať, že by správne orgány vychádzali výlučne
z personálneho prepojenia. Pokiaľ žalobca namietal, že ním predkladané dôkazy boli účelovo
neakceptovanéaneodôvodnenespochybňovanéajskutočnosťou,žesajednaloopersonálneprepojenú

spoločnosť s inými spoločnosťami, v ktorých bol konateľom p. N., Najvyšší súd Slovenskej republikypoukazuje, že v konaní boli na preukázanie uskutočnenia zdaniteľných plnení predložené žalobcom
len faktúry a príjmové a výdavkové pokladničné doklady. Zistenia správcu dane v priebehu daňovej
kontroly nepotvrdili skutočnosti tvrdené žalobcom, ktorý tak neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho

zaťažovalo. Nepreukázanie skutočného dodania tovaru jednoznačne nemožno považovať za dôsledok
„nezrovnalosti pri označení tovaru", ako to prezentoval žalobca.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa na základe vyššie uvedených dôvodov stotožnil s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach a nepovažujúc námietky žalobcu za dôvodné, napadnutý rozsudok
postupom podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil, pričom v podrobnostiach naň

poukazuje.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu
nepriznal, keďže žalobca úspešný nebol a žalovanému v takomto konaní náhrada trov neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom

od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.