Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 25, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/271/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613208875
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5613208875.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej

a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Ivana Rusinu,
s miestom podnikania M. M. Hodžu 1209/3, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 34 286 349, zastúpeného
právnym zástupcom JUDr. Martinom Cibuľom, advokátom, so sídlom M. E. XXX/X, XXX XX O. D.,
proti žalovanému: BROMA PLUS s.r.o., so sídlom Hlavná 21/1, 032 02 Závažná Poruba, IČO: 36 440
493, právne zastúpenému FIAČAN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom M. Pišúta 936/16, 031 01 Liptovský
Mikuláš, IČO: 36 861 251, v konaní o zaplatenie 1.015,74 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/205/2013-121 zo dňa 30.4.2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/205/2013-121 zo dňa 30.4.2014 v napadnutom
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.015,74 Eur s úrokom z omeškania 9,5% ročne zo
sumy 466,79 Eur od 8.11.2013 do zaplatenia a zo sumy 548,95 Eur od 8.11.2013 do zaplatenia p o
t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.015,74 Eur s
úrokom z omeškania 9,5% ročne zo sumy 466,79 Eur od 8.11.2013 do zaplatenia a zo sumy 548,95
Eur od 8.11.2013 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti o zaplatenie úroku z omeškania 9,5% ročne zo
sumy 466,79 Eur od 6.9.2011 do 7.11.2013 a zo sumy 548,95 Eur od 17.9.2011 do 7.11.2013 žalobu

zamietol. Samostatným výrokom vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia s odkazom na vykonané dokazovanie, aplikáciu
ust. § 261 ods. 1, 8, § 269 ods. 2, § 369 ods. 1, 2 (v znení účinnom do 31. 1. 2013), § 768k
ods. 2, § 2 ods. 2 Obchodného zákonníka konštatoval, že žalobca ako podnikateľ podľa § 2 ods. 2
písm. b/ Obchodného zákonníka (živnostník) s obchodným menom Ivan Rusina, s miestom podnikania
Liptovský Mikuláš 031 01, M. M. Hodžu 1209/3, IČO: 34 286 349 (ktorému živnostenské oprávnenie
vzniklo 4.10.1995 a jeho podnikateľská činnosť bola pozastavená od 1.7.2011 do 30.6.2014), uzavrel so

žalovanýmakopodnikateľompodľa§2ods.2písm.a)Obchodnéhozákonníka-spoločnosťousručením
obmedzeným dňa 2.5.2011 zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy v Obchodnom zákonníku (§
269 ods. 2 Obchodného zákonníka). Zmluvu označili „zmluva o poradenskej a organizačnej činnosti
1/2011“, žalobca bol v postavení poskytovateľa, žalovaný v postavení objednávateľa. V preambule
zmluvy zmluvné strany uviedli, že objednávateľ má záujem o poradenské služby a organizačnú
činnosť v oblasti gastronómie, kalkulácie jedál, vedenie kuchyne a reštaurácie, organizovanie akcií
spojených s prevádzkou. V časti II. zmluvy označenej „predmet plnenia“ sa žalobca ako poskytovateľ

zaviazal vykonávať pre žalovaného ako objednávateľa poradenské a organizačné činnosti spojené
s prevádzkou penziónu a reštaurácie tak, aby objednávateľovi podľa svojho najlepšieho vedomia,odborných poznatkov a profesijných skúsenosti pomohol pri riešení situácií spojených s prevádzkou.
Zmluva bola uzavretá na dobu určitú od 1.5.2011 do 30.4.2012. V článku IV. zmluvy sa zmluvné strany
dohodli na 1/ províznej odmene vo výške 15% z ceny bez DPH obsadených ubytovacích kapacít a

zabezpečených akcií po odrátaní priamych nákladov a 2/ ostatné práce nad rámec dohodnutých provízií
vo výške 3,3 Eur/hodina, s tým, že odmena je splatná jedenkrát mesačne na základe odsúhlasenej
fakturácie. Aj keď bola zmluva uzatváraná medzi podnikateľmi, pri ich podnikateľskej činnosti v článku
VI. zmluvy sa naviac dohodli, že práva a povinnosti zmluvných strán neupravené v zmluve sa riadia
ustanoveniami Obchodného zákonníka.

Okresnýsúdskonštatoval,žemedziúčastníkminebolosporné,žežalovanýposkytovalplneniažalobcovi
najneskôr od uzavretia zmluvy do 18.8.2011.

Medzi účastníkmi bol sporný nárok žalobcu na odmenu najmä pre rozsah plnenia poskytnutý žalobcom
žalovanému, spôsob výpočtu výšky odmeny, namietaný zánik zmluvy po pozastavení podnikateľskej
činnosti žalobcu od 1.7.2011.

Okresný súd poukázal na to, že účastníci konania uzatvárali zmluvu ako podnikatelia a nebolo sporné,

že sa týkala ich podnikateľskej činnosti. Po dvoch mesiacoch od uzavretia zmluvy stratil žalobca v
zmluvnom vzťahu so žalovaným právne postavenie podnikateľa, keďže jeho živnostenská činnosť bola
pozastavená od 1.7.2011. Predmetom konania bolo zaplatenie zmluvnej odmeny za júl a august 2011.
Takúto situáciu predpokladá aj Obchodný zákonník, podľa ktorého je rozhodujúca povaha účastníkov
pri vzniku záväzkového vzťahu (§ 261 ods. 8 Obchodného zákonníka od 1.2.2013, § 261 ods.

5 Obchodného zákonníka do 31.1.2013). Naviac, už v označení zmluvy sa uvádza, že je uzavretá
podľa Obchodného zákonníka a v záverečných ustanoveniach si zmluvné strany dojednali, že všetky
práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré nie sú upravené priamo v zmluve, sa riadia príslušnými
ustanoveniami Obchodného zákonníka. Žalovaný nemal žiadnu vedomosť o zániku podnikateľského
oprávnenia žalobcu od 1.7.2011 a takúto vedomosť žalovaného žalobca nepreukázal ani predložením

návrhu zmluvy zo 14.7.2011 (čl. 46-47), v ktorej je identická úprava predmetu plnenia, výšky a splatnosti
odmeny, ale namiesto žalobcu je ako poskytovateľ uvedená obchodná spoločnosť FLORA SERVICE,
s.r.o. so sídlom 032 21 Bobrovec 249, IČO: 45 557 420, ktorej konateľom je Ivan Rusina, lebo návrh
tejto zmluvy je podpísaný iba Ivanom Rusinom - konateľom spoločnosti FLORA SERVICE, s.r.o. a
žiadnym spôsobom nepreukazuje doručenie návrhu zmluvy žalovanému a žiadnym spôsobom z neho

nemožno vyvodiť vedomosť žalovaného o zániku podnikateľského oprávnenia žalobcu (živnostníka).
Plnenie podľa zmluvy sa ani zánikom podnikateľského oprávnenia žalobcu nestalo nemožným, hoci
ako fyzická osoba - občan nemôže vystavovať daňové doklady - faktúry. Predmetom konania nie je
zaplatenie faktúr, ale odmeny za poskytnuté plnenie, lebo faktúra je iba účtovným a daňovým dokladom.
Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd posudzoval záväzkový vzťah zo zmluvy o poradenskej a

organizačnej činnosti 1/2011 podľa ustanovení Obchodného zákonníka a predmet konania posúdil ako
zmluvnú odmenu.

Okresný súd uviedol, že predmetom konania je zaplatenie odplaty (júl a august 2011) za „ostatné práce
nad rámec dohodnutých provízií“ vo výške 3,3 Eur za hodinu, keďže predmetom zmluvy uzavretej medzi
účastníkmi bola povinnosť žalobcu poskytovať poradenské a organizačné činnosti spojené s prevádzkou

penziónu a reštaurácie a vykonávanie činností žalobcu v postavení zodpovedajúcom prevádzkarovi,
čo potvrdili aj vypočutí svedkovia. Predmetom konania, podľa okresného súdu, nebola odmena za
organizovanieakciíspojenýchsprevádzkou,ktoráboladohodnutáakoprovíznaodmenavovýške15%z
ceny(bezDPH)obsadenýchubytovacíchkapacítazabezpečenýchakciípoodrátanípriamychnákladov.
Žalobca netvrdil, že nejaká z činností, ktorú pre žalovaného vykonával v období júl a august 2011, by

zahŕňala organizovanie akcií spojených s prevádzkou, za ktoré by mu patrila tzv. provízna odmena.
Ani žalovaný vo svojej obrane netvrdil, že by nejaká z činností žalobcu, za ktorú sa domáhal odmeny,
zahŕňala činnosti, za ktoré by patrila žalobcovi tzv. provízna odmena (organizovanie akcií spojených s
prevádzkou a obsadzovanie ubytovacích kapacít).

Prvostupňový súd vyslovil, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že počas celej doby trvania zmluvného

vzťahu žalobca pre žalovaného nevyvíjal žiadnu činnosť, za ktorú by mu vznikol nárok na tzv. províznuodmenu. Naopak, na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd preukázané, že žalobca
plnil funkciu prevádzkara, teda plnil funkcie spojené s prevádzkou penziónu a reštaurácie,
najmä realizoval nákupy, preberanie tovaru, organizoval prácu zamestnancov, dohliadal na inventúry,

kontroloval dochádzku zamestnancov a podobne. Vyššie uvedené preukázali výpovede svedkov, ako
aj účtovníctvo žalovaného (čl. 102-116), ktoré preukázalo najmä preberanie tovaru žalobcom za
žalovaného. Do dochádzkovej knihy sa zapisovali nielen zamestnanci žalovaného, ale aj žalobca.
Medzi účastníkmi nebolo sporné, že údaje z dochádzkovej knihy boli podkladom pre odmeňovanie
zamestnancov. Žalovaný elektronicky vyzýval žalobcu, aby mu predložil riadny účtovný doklad s

podpisom a pečiatkou použiteľný pre účtovníctvo, pre účely doriešenia zálohovej platby 600 Eur odmeny
za august z 24. augusta 2011 (čl. 57), čo podľa okresného súdu zjavne svedčí aj tomu, že žalovaný
akceptoval ukončenie vykonávania činnosti žalobcom podľa zmluvy uzavretej 2.5.2011.

Podľa okresného súdu predložením fotokópií z dochádzkovej knihy (kniha príchodov a odchodov)
žalobca preukázal, že vykonával pre žalovaného činnosti prevádzkara, za ktoré mu patrí hodinová
odmena 3,3 Eur v júli 2011 v rozsahu 141,45 hodín a v auguste 2011 v rozsahu 166,35 hodín, čomu

zodpovedá odmena za júl 2011 466,79 Eur a za august 2011 vo výške 548,95 Eur, spolu 1.015,74
Eur. Žalovaný sa bránil tým, že prítomnosť žalobcu v prevádzke nepreukazuje, že počas celej
doby vykonával činnosti pre žalovaného, ale žiaden dôkaz na preukázanie svojej obrany nepredložil a
ani nenavrhol. Okresný súd považoval tvrdenia žalobcu za preukázané predložením fotokópií z knihy
príchodov a odchodov (dochádzkovej knihy) a výpoveďami svedkov, najmä bývalých zamestnancov

žalovaného D. I., D. U., a tiež G. U., ktorý bol bez vzťahu k účastníkom konania. Splatnosť odmeny
bola dohodnutá jedenkrát mesačne na základe odsúhlasenej fakturácie. Okresný súd konštatoval, že
od 1.7.2011 žalobca ako fyzická osoba - nepodnikateľ nemohol vystavovať faktúry, ale predmetom
tohto súdneho konania nebolo platenie faktúr, ale zmluvne dohodnutej odmeny. Počas celej doby
trvania zmluvného vzťahu od 2.5.2011 do 18.8.2011 vrátane, nedošlo medzi účastníkmi konania k

„odsúhlasovaniu fakturácie“, a to ani v čase, keď bol žalobca živnostníkom (máj, jún 2011). Doposiaľ
žalovaný vyplatil žalobcovi len zálohu 600 Eur dňa 9.5.2011, ktorú považoval žalobca za plnenie za máj
a jún 2011 a za tieto mesiace sa už zaplatenia odmeny nedomáhal. Žalobca tvrdil vystavenie faktúry č.
20 zo dňa 9.5.2011 na sumu 600 Eur žalovanému za poradenstvo v reštauračných službách a kalkulácie
(č.l. 45), ale nepreukázal jej doručenie žalovanému a žalovaný poprel svoj podpis na faktúre (č.l.

45). Nebolo sporné, že pečiatkou žalovaného disponoval žalobca počas doby, keď vykonával činnosti
pre žalovaného. Podľa elektronickej komunikácie medzi žalobcom a žalovaným k 24.8.2011 považoval
stále žalovaný zálohovú platbu 600 Eur za nedoriešenú (č.l. 578). V záverečnej reči žiadal zástupca
žalovaného odpočítať zálohu 600 Eur na nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní. Okresný súd vyslovil,
že počas celého konania nebolo nikdy tvrdené a ani preukázané, že by odmena za máj a jún 2011 bola

nižšia ako vyplatená záloha 600 Eur (9.5.2011), preto nemal zákonný dôvod znížiť pohľadávku žalobcu
titulom odmeny za júl a august 2011 o zálohu 600 Eur, lebo táto bola vyplatená žalovaným žalobcovi
ako oprávnená suma (titulom zálohy) a medzi účastníkmi nebolo sporné, že za máj a jún 2011 žalovaný
žalobcovinezaplatilžiadnuodmenu,hocisadohodlinaplateníodmenyjedenkrátmesačne.Okresnýsúd
z uvedeného žalovanú odmenu za júl a august 2011 vo výške 1.015,74 Eur neznížil o zálohu poskytnutú

9.5.2011 vo výške 600 Eur, lebo počas celej doby konania nebolo nikdy tvrdené, že odmena za máj
a jún 2011 bola nižšia ako poskytnutá záloha 600 Eur. Uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
titulom odmeny za júl 2011 466,79 Eur (141,45 hod. x 3,3 Eur) a za august 2011 548,95 Eur (166,35
hod. x 3,3 Eur), spolu 1.015,74 Eur.

Okresný súd poukázal na to, že až do začatia súdneho konania (28.8.2013) si žalobca vo svojom mene

odmenu za júl a august 2011 neuplatňoval. Urobil tak na základe vystavených faktúr FLORA SERVICE,
s.r.o., so sídlom Bobrovec 249, IČO: 45 557 420 č. 3/2011 zo dňa 30.7.2011 na sumu 466,78 Eur
a č. 7/2011 zo dňa 31.8.2011 na sumu 548,95 Eur. Obchodná spoločnosť FLORA SERVICE, s.r.o.
nebola v žiadnom právnom vzťahu so žalovaným, preto nebolo povinnosťou žalovaného plniť na základe
vystavených účtovných dokladov (faktúr).

Vo svojom mene sa začal žalobca domáhať svojich práv až doručením návrhu na okresný súd dňa
28.8.2013. Návrh na začatie konania bol žalovanému preukázateľne doručený až 6.11.2013 (čl. 21/rub)
(v stredu), najskôr mohol plniť nasledujúci deň, t.j. 7.11.2013 (štvrtok) a do omeškania sa nemohol dostať
skôr ako 8.11.2013 (piatok). Preto má žalobca právo na úrok z omeškania až od 8.11.2013, ku ktorémubola základná úroková sadzba ECB 0,50%, preto je výška úroku z omeškania 9,50% ročne. Okresný
súd návrh v časti o zaplatenie úroku z omeškania 9,50% ročne zo sumy 466,79 Eur odo dňa 6.9.2011
do 7.11.2013 a zo sumy 548,95 Eur od 17.9.2011 do 7.11.2013 zamietol, lebo v tej dobe žalovaný nebol

v omeškaní s plnením pre žalobcu. Okresný súd ďalej vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní
po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej postupom podľa ust. § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.015,74
Eur s príslušenstvom, v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu
z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p.. Žalovaný považoval za potrebné poukázať

na skutočnosť, že na pojednávaní konanom dňa 09.04.2014 účastníci konania už nemali návrhy na
doplnenie dokazovania, preto bolo potrebné vychádzať zo skutkového stavu tak, ako bol zistený súdom
prvého stupňa. Túto skutočnosť uvádza z dôvodu, že žalobca má povinnosť tvrdenia a povinnosť
dôkaznú. Žalobca síce tvrdil, že na základe predmetnej zmluvy poskytol žalovanému plnenie, avšak
dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol. Žalovaný uviedol, že súd pri svojom rozhodnutí musí
vychádzať buď z nesporne tvrdených skutočností alebo zo skutočností, ktoré sú podložené vykonanými

dôkazmi. Pokiaľ ide o vykonanie dôkazu listinou, súd musí vychádzať len z listín nesporných, a pokiaľ sú
účastníkom spochybňované, len z listín čitateľných, jednoznačných a predložených v originálnej forme.
Podľanázoružalovanéhožalobcaneuniesoldôkaznébremenovovzťahuksvojmuuplatnenémunároku,
a to nielen čo do jeho základu, ale najmä čo do jeho výšky. V tejto súvislosti poukázal na čl. II. „Predmet
plnenia“ predmetnej zmluvy a čl. IV. zmluvy „Výška a splatnosť odmeny“, na ktorom sa účastníci dohodli.

Zvýraznil, že zmluvné strany sa dohodli, že odmena žalobcu je splatná jedenkrát mesačne na základe
odsúhlasenej fakturácie. Žalovaný sa stotožnil s tvrdením okresného súdu, že predmetom konania nie
je zaplatenie faktúr, ale odmeny za poskytnuté plnenie. V každom prípade však odmena žalobcu mala
byť na základe odsúhlasenej fakturácie, čo znamená, že sa mala mesačne vzájomne odsúhlasiť bez
ohľadu na to, že po 01.07.2011 už žalobca nebol oprávnený vystavovať žalovanému faktúry. Pokiaľ súd

prvého stupňa ustálil, že predmetom konania je zaplatenie odplaty za mesiace júl a august 2011 za
ostatné práce nad rámec dohodnutých provízií vo výške 3,3 Eur/hod., tak žalovanému nie je zrejmé,
z čoho túto skutočnosť vyvodil. Považoval za potrebné predovšetkým poukázať na to, že to, čo je
predmetom konania, nemôže vyvodzovať okresný súd z nejakých skutočností, ktoré žalobca „netvrdil“,
resp. ich žalovaný nezospornil, ale predmet konania musí vychádzať zo žaloby a z tvrdení samotného

žalobcu. Zistenému skutkovému stavu preto nezodpovedá, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že
počas doby trvania zmluvného vzťahu žalobca pre žalovaného nevyvíjal žiadnu činnosť, za ktorú by mu
vznikol nárok na tzv. províznu odmenu. Pokiaľ okresný súd mal za preukázané, že žalobca plnil funkciu
prevádzkara, ktorá skutočnosť mala byť preukázaná z výpovedí svedkov a z účtovníctva žalovaného,
ako aj, že do dochádzkovej knihy sa okrem zamestnancov zapisoval aj žalobca, a že medzi účastníkmi

nebolo sporné, že údaje z dochádzkovej knihy boli podkladom pre odmeňovanie „zamestnancov“, tak
žalovanému nie je zrejmé, z akých dôkazov tieto skutočnosti okresný súd vyvodil. Žalovaný popiera,
že do dochádzkovej knihy sa mal zapisovať aj žalobca, keďže tento nebol zamestnancom žalovaného,
ale bol živnostníkom, ktorý mal poskytnúť pre žalovaného služby. Taktiež nie je zrejmé, z čoho okresný
súd vyvodil, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že údaje z dochádzkovej knihy boli podkladom

pre odmeňovanie zamestnancov, keďže žalovaný jednoznačne tvrdil, že takýmto podkladom bol tzv.
mesačný dochádzkový lístok (čo potvrdili aj vypočutí svedkovia). Žalovaný v celom konaní popieral
žalobcom vyčíslený rozsah poskytnutých služieb, a tým aj výšku jeho odmeny. Súd prvého stupňa na
str. 9 posledný odsek a str. 10 prvý odsek napadnutého rozsudku uviedol skutočnosti, z ktorých mal
mať preukázané vykonávanie činnosti žalobcu žalobcom pre žalovaného, rozsah tejto činnosti, t.j. výšku

odmeny. Uviedol, že toto mal preukázané z fotokópií dochádzkovej knihy. Žalovaný spochybňoval, že
táto dochádzková kniha je podkladom pre vyčíslenie odmeny žalobcu, keďže tento nebol zamestnancom
žalovaného,aleposkytovalžalovanémuslužbynazákladeživnostenskéhooprávneniaanavyšeokresný
súdrozhodovallennazákladefotokópiedochádzkovejknihy,ktorúžalovanýspochybňovalapoukazoval
na to, že nie je predložený jej originál, že je nečitateľná, a že nemá vedomosť o skutočnosti, či tam

zapisované údaje zodpovedajú skutočnému stavu veci alebo nie. Žalovaný poukázal na to, že povinnosť
tvrdenia a povinnosť dôkaznú má žalobca a nie žalovaný, teda žalobca mal predložiť relevantný
originálny doklad, čo však neurobil. Fotokópia dochádzkovej knihy takýmto dokladom nie je. Žalobca si
mal svoju činnosť dávať odsúhlasovať žalovanému a na základe toho vyúčtovávať svoju odmenu. To
žalobca neurobil, preto dôkazné bremeno v tomto smere ani uniesť nemohol. Okresný súd považoval

tvrdenia žalobcu za preukázané predložením fotokópií dochádzkovej knihy a výpoveďami svedkov,
teda pri priznaní nároku vychádzal jedine z týchto dôkazov. Podľa žalovaného dochádzková knihatakýmto dôkazom nie je, vzhľadom na jej účel a vzhľadom na to, že nebol predložený jej originál, taktiež
vypočutí svedkovia nemôžu predstavovať dôkaz potrebný na preukázanie rozsahu poskytnutej činnosti
žalobcom pre žalovaného, keďže svedok Kráľ bol len dodávateľom žalovaného a svedkovia Dobáková

a Kolísek boli len čašníci, ktorí nemali vedomosť o celom rozsahu a činnosti poskytovanej žalobcom
pre žalovaného, a to jednak z povahy ich zamestnania a jednak z toho, že títo sa striedali v práci.
Pokiaľ okresný súd uviedol, že počas celej doby trvania zmluvného vzťahu od 02.05.2011 do 18.08.2011
nedošlo medzi účastníkmi k odsúhlaseniu fakturácie, a to ani v čase, keď bol žalobca živnostníkom v
mesiacoch máj a jún 2011 a z tejto skutočnosti mienil vyvodiť to, že žalobca si nemal dávať odsúhlasovať

rozsah vykonanej činnosti, tak žalovaný túto skutočnosť hodnotí inak. Podľa žalovaného je zrejmé, že
žalobcasisvojučinnosťnedávalodsúhlasovať,keďžejunevedelpreukázať,očomsvedčíajskutočnosť,
že za mesiace máj a jún si voči žalovanému neuplatnil žiadnu odmenu. V tejto súvislosti poukázal i na
e-mailovú komunikáciu. Žalovaný nepovažoval za možné stotožniť sa ani s tou časťou odôvodnenia
rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorej sa okresný súd vysporiadal s obranou žalovaného v tom smere,
žeminimálnemaloduplatnenéhonárokužalobcuodpočítaťzálohuvovýške600Eur.Akžalobcanetvrdil

a nepreukázal, že za mesiace máj a jún 2011 poskytol nejaké činnosti, ich rozsah, tieto nevyúčtoval, tak
nepochybne podľa žalovaného záloha vo výške 60 0Eur je zálohou na akúkoľvek činnosť, ktorú žalobca
žalovanému na základe zmluvy a celú dobu jej trvania vyúčtoval. Žalobca však žalovanému vyúčtoval
(len v podanej žalobe) svoju odmenu len za mesiace júl a august 2011 (spochybneným spôsobom),
preto mal okresný súd minimálne túto zálohu odpočítať od uplatneného nároku. Okresný súd mal teda

takto uplatnenú obranu žalovaným podľa obsahu posúdiť ako vzájomný návrh na započítanie zálohy vo
výške600Eurprotipohľadávkežalobcuuplatnenejvtomtokonaní.Navrhol,abyodvolacísúdnapadnutý
rozsudokokresnéhosúduzmenil,žalobuvcelomrozsahuzamietol.Zároveňsiuplatnilprávonanáhradu
trov konania.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu.

V plnom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, keď podľa žalobcu
prvostupňový súd vec správne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k
správnym skutkovým zisteniam. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil
a riadne sa vysporiadal aj so všetkými skutočnosťami rozhodnými pre rozhodnutie o merite veci;
odôvodnenie rozsudku zodpovedá kritériám ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. Žalobca poukázal na

to, že žalovaný v odvolaní neuvádza žiadne ďalšie skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd
nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného o tom, že
neuniesol dôkazné bremeno. Vykonanými dôkazmi bolo riadne a presvedčivo preukázané, že vykonával
pre žalovaného v rozhodnom čase (júl a august 2011) ostatné práce v súlade so Zmluvou
o poradenskej a organizačnej činnosti č. 1/2011 zo dňa 02.05.2011 (ďalej len „Zmluva“). Žalobca

preberal dodávky tovaru, vykonával inventúry, obstarával nákupy, vyhotovoval jedálne a nápojové lístky,
a zabezpečoval chod celej prevádzky. Povahou svojej činnosti žalobca vykonával pre žalovaného prácu
prevádzkara. Tieto skutočnosti potvrdili vo svojich výpovediach aj všetci vypočutí svedkovia. Pokiaľ
žalovaný vo svojom odvolaní spochybňoval ako dôkaz fotokópie dochádzkových kníh predložených
žalobcom, tak z ich obsahu podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že pre žalovaného dennodenne za celé

rozhodné obdobie pracoval ako prevádzkar. Žalobca nevidí dôvod, aby predložené dochádzkové knihy
nemali byť hodnoverným dôkazom preukazujúcim rozsah poskytnutej činnosti. Ak boli dochádzkové
knihy podkladom pre výpočet miezd zamestnancov, čo potvrdili aj svedkovia vo svojich výpovediach,
nevideldôvod,abysavnichuvedenýrozsahčinnostínemalvzťahovaťajnažalobcu,ikeďnebolriadnym
zamestnancom žalovaného. Navyše iný systém evidencie dochádzky a prítomnosti na pracovisku

nebol v prevádzke žalovaného vedený, čo opätovne potvrdili vypočutí svedkovia. Preto mal okresný
súd správne za preukázané, v akom rozsahu žalobca zastával funkciu prevádzkara. Naviac, sám
odvolateľ v odvolaní poukazuje na e-mailovú komunikáciu, založenú do spisu vo fotokópii, pričom
fotokópiu dochádzkovej knihy spochybňuje. K námietke samotného hodnotenia jednotlivých dôkazov
prvostupňovým súdom, žalobca poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Prvostupňový súd

podľa žalobcu vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a zásadu
voľnéhohodnoteniadôkazovuplatnilasprávnevyhodnotilvšetkyvykonanédôkazy.Žalobcanesúhlasils
námietkou žalovaného, že odmenu za ostatné práce si mal dať odsúhlasovať žalovaným. Odsúhlasenie
fakturácie sa vzťahovalo len na províznu odmenu a nie na odmenu za ostatné práce, ktorých cena
bola podľa zmluvy dohodnutá zmluvnými stranami pevne stanovenou sumou. Z gramatického, ako

aj logického výkladu čl. IV. zmluvy vyplýva, že odsúhlasenie fakturácie sa týkalo províznej odmeny,
ktorá musela byť osobitne vypočítaná, tento model sa ale nevzťahoval na bežné/ostatné práce, ktorézabezpečoval žalobca ako prevádzkar zariadenia. Pokiaľ žalovaný v súvislosti s fakturáciou poukazoval
na predmetnú e-mailovú komunikáciu, z ktorej vyplývalo, že žalovaný neustále žiadal od žalobcu
vyúčtovanie zálohy, tak z predloženej e-mailovej komunikácie nič také nevyplýva. Pokiaľ žalovaný vo

svojom odvolaní uvádzal, že mu nie je zrejmé, z čoho okresný súd vyvodil skutočnosť, že predmetom
konania je zaplatenie odplaty za mesiace júl a august 2011 za ostatné práce nad rámec dohodnutých
provízií vo výške 3,30 Eur/hod., tak žalobca nerozumie, prečo nie je táto skutočnosť žalovanému zrejmá.
Predsa sám žalobca označil už v písomne podanej žalobe, čo je predmetom konania, t.j. odmena za
ostatné práce za obdobie júl a august 2011. Právo označiť, čo je predmetom konania, prípadne ho

zmeniť, prináleží jedine žalobcovi. Aj celý priebeh konania a samotného dokazovania sa týkal takto
presnešpecifikovanéhopredmetukonania.Rovnakopodľanázoružalobcuneobstojíobranažalovaného
ohľadne tvrdení, že nevie, ktorá z činností zodpovedá činnostiam smerujúcim k zabezpečeniu akcií a
ktorá bola ostatnou prácou nad rámec dohodnutých provízií. Sám žalobca v priebehu konania potvrdil,
že žiadna z činností nesmerovala k zabezpečeniu akcií a počas rozhodnej doby nebola ani žiadna
plánovaná akcia, a ani žiadna akcia nebola žalobcom zabezpečená. Z uvedeného vyplýva, že medzi

účastníkmi nebola sporná skutočnosť, že žalobca pre žalovaného nevyvíjal žiadnu činnosť, za ktorú by
mu vznikol nárok na tzv. províznu odmenu, a preto predmetná námietka nie je z hľadiska predmetu sporu
rozhodujúca. Pokiaľ žalovaný v odvolaní tvrdil, že rozhodnutie vo veci samej nezodpovedá zistenému
skutkovému stavu, tak žalobca poukázal na skutočnosti uvádzané žalovaným v podanom odvolaní,
ktoré s týmto zisteným skutkovým stavom nekorešpondujú, keď sám žalovaný uviedol, že podkladom

pre odmeňovanie zamestnancov bol tzv. mesačný dochádzkový lístok, čo mali potvrdiť aj vypočutí
svedkovia, pričom svedkyňa D. I. vo svojej výpovedi uviedla „Nepamätám sa na mesačný dochádzkový
list“, rovnako svedok D. U. vo svojej výpovedi uviedol, že platy sa zamestnancom vypočítavali z knihy
dochádzky a o inom systéme evidencie dochádzky nemal vedomosť. K spochybňovaniu žalovaného
žalobcom preukázanému rozsahu vykonaných činností poukázal na to, že rozsah bol preukázaný

dochádzkovou knihou, ďalšími listinnými dôkazmi, ako aj výpoveďami svedkov, ktorí práve preto, že
pracovali na odlišných smenách, mali vedomosť o rozsahu žalobcom vykonaných činností v rozhodnej
dobe. K návrhu žalovaného, aby bola suma 600 Eur odpočítaná od žalovanej pohľadávky, žalobca
uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením prvostupňového súdu a zvýraznil, že v
priebehu celého konania nebolo nikdy tvrdené a ani preukázané, že by odmena za mesiace máj a jún

2011 bola nižšia ako vyplatená záloha vo výške 600 Eur, pričom žalobca vykonával činnosti, svojou
povahou zodpovedajúce práci prevádzkara pre žalovaného aj v mesiacoch máj a jún 2011, čo medzi
účastníkmi nebolo sporné. Preto nebol dôvod znížiť žalobcom uplatnenú sumu 1.015,74 Eur. Navrhol
napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny, s priznaním náhrady trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1

O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3
O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku
o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.015,74 Eur s príslušenstvom potvrdil ako vo výroku vecne
správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere
hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/271/2014-154 zo dňa 15.02.2015 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku
účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.
bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote

najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 17.02.2015,
na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v
spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..

Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Krajskýsúduvádza,žezaaplikácieust.§212ods.1O.s.p.,ust.§205ods.3O.s.p.posudzovalrozsudok

okresného súdu v napadnutom výroku len v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých
v písomne podanom odvolaní zo dňa 14.5.2014, za viazanosti skutkovým stavom tak, ako ho zistil súdprvého stupňa (§ 213 ods. 1 O.s.p.), keďže nebola preukázaná žiadna z výnimiek uvedených v ust. §
213 ods. 2 až 7.

V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného odvolací súd považuje za potrebné uviesť,

že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa
ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu, ako i
kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané, a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného vo vzťahu k napadnutému výroku, ktorým okresný súd
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.015,74 Eur s príslušenstvom, krajský súd poukazuje na

vyššiecitovanézákonnéust.§219ods.2O.s.p.,ktoréjezákladomrozhodnutiaodvolaciehosúdu,keďže
sa stotožňuje so skutkovými, ako aj právnymi závermi, obsiahnutými v odôvodnení rozsudku okresného
súdu, viažucimi sa k tejto napadnutej časti a v podrobnostiach na ne odkazuje. Práve z titulu aplikácie
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. nebolo podľa názoru krajského súdu potrebné, aby podrobné skutočnosti
skutkového a hlavne primárneho charakteru, ktoré boli uvedené v odôvodnení rozsudku okresného

súdu, boli opätovne uvádzané aj v dôvodoch tohto rozhodnutia krajského súdu, pretože zákonné
ust. § 219 ods. 2 O.s.p. umožňuje, aby sa krajský súd ako súd odvolací v odôvodnení obmedzil na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia okresného súdu, ktorý postup je v súlade
aj s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...
„Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane,

pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne
aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Z uvedeného vyplýva,
že pokiaľ rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok, potom k požiadavke riadneho

odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu ako súdu odvolacieho, je postačujúce odkázať na závery
rozsudku okresného súdu, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, ale vo vzťahu k odvolacím dôvodom
žalovaného zvýrazniť a doplniť na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia ďalšie dôvody
tak, ako to vyplýva zo zákonného ust. § 219 ods. 2 O.s.p., čo je v zhode aj s judikatúrou Ústavného
súdu SR. Krajský súd prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v

postupe súdu prvého stupňa žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom
rozsahu sa po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého
výroku rozsudku prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa dostatočne zodpovedal na v konaní
nastolené otázky relevantného charakteru.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolacím dôvodom žalovaného krajský

súd uvádza nasledovné.

V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalovaného, obsiahnutými v písomnom podaní odvolania zo dňa
14.5.2014 za aplikácie ust. § 212 ods. 1 O.s.p. krajský súd uvádza, že pri ich hodnotení a posúdení
bolo nevyhnutné vychádzať zo skutkového vymedzenia žalobného nároku. Krajský súd zvýrazňuje,
že žalobca v podanej žalobe zo dňa 28.08.2013, ako aj v následných písomných podaniach, ústnych

vyjadreniach uviedol sumár skutkových tvrdení podľa ust. § 79 ods. 1 O.s.p., z ktorých nepochybne
vyplýva, že žalobca svoj nárok odvodzoval od uzavretej Zmluvy o poradenskej a organizačnej činnosti
1/2011 uzavretej podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka dňa 02.05.2011 (ďalej len „zmluva“),
v ktorej žalobca vystupoval ako poskytovateľ a žalovaný ako objednávateľ. Ustanovenie § 79 ods. 1prvá veta O.s.p. v súvislosti s vyvolaním súdneho konania a prejednania uplatneného nároku žalobcovi
ukladá, aby z návrhu na začatie konania (zo žaloby) bolo zjavné, čoho sa žalobca domáha. Stačí určite
a zrozumiteľne označiť právny vzťah, práva a povinnosti z neho vyplývajúce, ako aj, ktorá povinnosť má

byť rozhodnutím súdu uložená žalovanému. Podstatné pre súdne konanie je, či z podanej žaloby vyplýva
žalobcova požiadavka, čoho, na akom skutkovom základe sa žalobca uplatneného nároku domáha.

K odvolaciemu dôvodu žalovaného, že mu nie je zrejmé, z čoho okresný súd vyvodil, že predmetom
konania je zaplatenie odmeny za mesiace júl a august 2011 za ostatné práce nad rámec dohodnutých
provízií vo výške 3,30 Eur/hod., tak krajský súd v súvislosti s konaním prvostupňového súdu uvádza,

že z obsahu podanej žaloby, následných vyjadrení žalovaného nepochybne vyplývalo, že žalovaný si
uplatnil voči žalovanému pohľadávku vo výške 1.015,74 Eur ako nárok na odmenu za mesiac júl 2011 vo
výške 466,79 Eur a za mesiac august 2011 vo výške 548,95 Eur s tvrdením, že predmetná pohľadávka
predstavuje cenu za služby vykonané žalobcom pre žalovaného, a to poradenstvo pri otváraní novej
prevádzky, vedenie prevádzky reštaurácie Tatra restaurant v Demänovej, vedenie skladových kariet,
dovoz tovaru, vypracovanie jedálnych lístkov, kontrola kuchyne a baru, objednávanie a preberanie

tovaru v prevádzke, t.j. ostatné práce, za ktoré v čl. IV. zmluvy bola dohodnutá odmena 3,3 Eur/hod..
Teda žalobca dostatočne vymedzenými skutkovými tvrdeniami vyjadril uplatnený žalobný nárok, ktorý
nepochybne mal zmluvný základ a odvíjal sa od uzavretej zmluvy. Okresný súd preto správne vychádzal
z uzavretej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným a tvrdeniami žalobcu, žalovaného, výpovedí svedkov,
listinných dôkazov, ktoré dôkazy sa stali základom žalobného nároku a ktorými žalobca preukazoval

svoju pohľadávku voči žalovanému.

Pokiaľ žalovaný namietal, že zistenie prvostupňového súdu, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že
počas doby trvania zmluvného vzťahu žalobca pre žalovaného nevyvíjal žiadnu činnosť, za ktorú by mu
vznikol nárok na tzv. províznu odmenu, nezodpovedá zistenému skutkovému stavu, tak odvolací súd
uvádza, že pokiaľ žalobca v žalobe a ani v konaní pred prvostupňový súdom tvrdenie, že vyvíjal činnosť,

za ktorú by mu vznikol nárok na tzv. províznu odmenu neposkytol, naopak do Zápisnice o pojednávaní
zo dňa 15.1.2014 (konkrétne č.l. 59 spisu) uviedol: ....„Predmetom konania nie je provízna odmena a
ani žiadna odmena za máj a jún 2011“ a ďalej ...„ja som za celú dobu nezabezpečil žiadnu akciu...“ ako
aj „... ja si na túto províznu odmenu žiaden nárok nerobím...“ a splnomocnený zástupca žalovaného na
predmetnom pojednávaní potvrdil, že ...„za celú dobu pôsobenia navrhovateľa nezabezpečil takú akciu,

za ktorú by mu vznikol nárok na províznu odmenu...“, s ktorým vyjadrením sa na č.l. 60 spisu konatelia
žalovaného stotožnili, potom okresný súd za dôslednej aplikácie ust. § 120 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého
ods. 3 O.s.p., ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na
zhodnom tvrdení účastníkov, správne vychádzal z účastníkmi poskytnutých zhodných tvrdení, tieto si
osvojil a považoval ich za nesporné. Uvedená námietka preto bola zhodnotená ako nedôvodná.

K odvolaciemu dôvodu o neunesení dôkazného bremena žalobcom vo vzťahu k uplatnenému nároku,
a to nielen čo do jeho základu, ale aj výšky, tak primárne odvolací súd uvádza, pre predmetom žaloby
nebol nárok žalobcu na zaplatenie faktúr, s čím súhlasil aj žalovaný v podanom odvolaní, ale nárok
na zaplatenie odmeny za poskytnuté plnenie podľa zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania.
Základ zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným vyplýval z uzavretej Zmluvy o poradenskej a

organizačnej činnosti 1/2011 uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka zo dňa 02.05.2011
(ďalej len „zmluva“), v zmysle ktorej si žalovaný ako objednávateľ u žalobcu ako poskytovateľa objednal
činnosti vedené v čl. II. „Predmet plnenia“ a z čl. IV. zmluvy vyplývalo dojednanie o výške a splatnosti
odmeny, pričom sám žalovaný do Zápisnice o pojednávaní zo dňa 15.1.2014 potvrdil dohodnutú
odmenu dvojakým spôsobom, a to o percentuálne stanovenej províznej odmene a odmene za ostatné

práce nad rámec dohodnutých provízií určených sumou 3,3 Eur/hodina. Základ nároku žalobcu na
zaplatenie ostatných prác v sume 3,3 Eur/hod. bol tak daný v prvých dvoch vetách čl. IV. zmluvy. K
rozsahu poskytnutého plnenia žalobcom a splatnosti tohto nároku sa potom viedlo v prvostupňovom
konaní dokazovanie výsluchom účastníkov, listinnými dôkazmi, osobitne fotokópiou dochádzkovej knihy
výpoveďami svedkov.

K námietke žalovaného, že okresný súd považoval tvrdenia žalobcu za preukázané predložením
fotokópie dochádzkovej knihy, ktorú žalovaný spochybňoval, tak krajský súd uvádza, že pre spôsobilosťlistiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny, alebo o jej opis alebo
fotokópiu. Aj fotokópia listín je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom.
V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jej dôkaznú silu. Zvýrazňuje krajský súd,

že podľa ust. § 125 O.s.p. môžu za dôkaz slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci.
Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v ust. §
132 O.s.p.. Pokiaľ okresný súd hodnotil dôkazný prostriedok - predloženú fotokópiu dochádzkovej knihy
vo väzbe na výpovede svedkov, postupom podľa ust. § 132 O.s.p. nebolo možné tomuto postupu vytknúť
jeho nesprávnosť. Práve predložená fotokópia dochádzkovej knihy vo väzbe na výpovede svedkov U.

a I. ktorí zhodne potvrdili spôsob evidovania dochádzky, teda, že sa zapisovali do knihy dochádzky,
ktorú i spracovával p. Rusina a o inom systéme evidencie dochádzky nevedeli, pričom dochádzková
knihaslúžilaakopodkladnavypočítavanieplatov,takhodnovernosťfotokópiedochádzkyboladotvrdená
výpoveďami týchto svedkov. Plnenie poskytnuté žalobcom žalovanému potvrdila výpoveď svedka G.
U., ktorý do Zápisnice o pojednávaní zo dňa 5.3.2014 (č.l. 89 spisu) uviedol, ...„viem, že keď sa podnik
otváral, tak pán Z. bol vždy s odporcom prítomný. On robil všetko, aby sa podnik otvoril“ a ďalej ...

„navrhovateľ chodil nakupovať asi 2 - 3x do týždňa“, i keď sa nevedel vyjadriť, v akom rozsahu a čo
presne robil žalobca pre žalovaného. Svedkyňa D. I. (č.l. 90-91 spisu) potvrdila, že p. Z. bol väčšinou
v kancelárii a bolo viacej kancelárskej práce pri príprave nápojových lístkov, skladových kariet, chodil
na nákupy, keď nebol na nákupoch, tak bol v prevádzke. Svedok D. U. (č.l. 91-92 spisu) uviedol ...
„navrhovateľ pracoval u odporcu ako prevádzkar, teda mal na starosti nákupy a aby podnik fungoval“ a

ďalej ...„navrhovateľ každé ráno riešil tovar“, ako aj, že ...„bol každé ráno prítomný v prevádzke. Potom
chodil na nákupy a veci s tým súvisiace. V prevádzke býval aj večer“. Z týchto dôkazných prostriedkov
zhodnotených jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti prvostupňový súd vyvodil správny záver o preukázaní
vykonania prác žalobcom, ktoré spadali pod zmluvne určený pojem v čl. IV. zmluvy „ostatné práce na
rámec dohodnutých provízií“.

Z vykonaným dokazovaním okresným súdom správne zisteného skutkového stavu bolo potrebné
konštatovať záver, že žalobca poskytol žalovanému plnenie v období, za ktoré si uplatnil podanou
žalobou svoj nárok, a to mesiac júl 2011 a mesiac august 2011 vo výške vyplývajúcej z uzavretej
zmluvy. Okresným súdom vykonané dôkazy neboli žalovaným vyvrátené, ani žiadnym iným dôkazom
spochybnené, preto správne postupoval okresný súd, ak z týchto dôkazov vychádzal pri konštatovaní,

že žalobca preukázal vznik nároku a jeho splatnosť v rozhodnom období. Práve pri existencii týchto
dôkazov bolo na žalovanom, aby preukázal svoju obranu, t.j. vyvrátil tieto dôkazy predložené žalobcom,
k čomu však zo strany žalovaného nedošlo. Žalobca tak uniesol dôkazné bremeno, keď preukázal nielen
základ a výšku uplatneného nároku, ako i jeho splatnosť, a pokiaľ okresný súd žalobe vyhovel, tak jeho
rozhodnutie bolo vecne správne a krajským súdom potvrdené.

K úplnosti krajský súd dodáva, že ak žalovaný na svoju obranu o nepreukázaní žalobcovej pohľadávky
poukazoval na to, že nedošlo k odsúhlaseniu fakturácie, tak podstatnou a rozhodnou v danom
prípadebolapreukázanáskutočnosťžalobcomposkytnutéhoplnenia,čomuzodpovedalvznikpovinnosti
žalovaného zaplatiť cenu tohto poskytnutého plnenia vo výške dohodnutej v zmluve. K obrane
žalovaného, že okresný súd mal od uplatneného nároku odpočítať zálohu vo výške 600 Eur, tak súhlasí

odvolací súd so záverom prvostupňového súdu, že suma 600 Eur bola odmenou za mesiace máj a
jún 2011, pričom predmetom konania bol uplatnený nárok žalobcu titulu odmeny za mesiac júl 2011 a
august 2011. Žalovaný v rámci prvostupňového konania netvrdil a medzi účastníkmi ani nebolo sporné,
že by za mesiac máj a jún 2011 mal vyplatiť odmenu nižšiu, ako bola vyplatená záloha 600 Eur, a preto
sa stotožňuje s prvostupňovým súdom, že nebol zákonný dôvod pre zníženie pohľadávky žalobcu ako

odmeny za mesiace júl až august 2011.

Krajský súd neposúdil žiaden odvolací dôvod žalovaného ako relevantný, a preto vo vyvolanom
odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust.
§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.. Odvolací súd je toho názoru, že zo strany prvostupňového súdu nedošlo k
nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pretože okresný súd na riadne zistený skutkový stav aplikoval

správny právny predpis, a to rozhodné ustanovenia Obchodného zákonníka ako hmotného práva.Výrok rozsudku odvolacieho súdu, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa,
vychádza z ust. § 224 ods. 4 O.s.p., a to z dôvodu postupu okresného súdu podľa § 151 ods. 3 O.s.p.,
keď vo výroku napadnutého rozsudku uviedol, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením

po právoplatnosti veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.