Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, May 27, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/64/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113234644
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8113234644.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Evy Šofrankovej v právnej veci žalobcu Prvá stavebná
sporiteľňa, a.s., Bajkalská 30, Bratislava, IČO 31335004, proti žalovaným 1/ Y. Q., nar. X.X.XXXX, bytom
M. U. XX, T., 2/ Y. S., nar. X.X.XXXX, bytom M. U. XX, T., t.č. na neznámom mieste, zast. opatrovníčkou
E. R., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Vranov nad Topľou o zaplatenie 7 848,15 eur s prísl., o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 14C 84/2014-56 zo dňa 26.11.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovaným v 1/ a 2/ rade povinnosť zaplatiť žalobcovi

sumu 5.644,11 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 1.11.2013 do zaplatenia s tým, že plnením
jedného so žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného, a to v splátkach
po 35 eur mesačne splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca počnúc mesiacom, v ktorom
rozsudok nadobudol právoplatnosť až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením
jednej splátky ma za následok zročnosť celého plnenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a
žalovanej v 1/ rade uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 254,07 eur v lehote
90 dní od právoplatnosti rozsudku. Vychádzal zo skutkového zistenia, že medzi účastníkmi konania
bola uzavretá zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere dňa 25.6.2010, na základe

ktorej bol poskytnutý žalovanej v 1/ rade medziúver vo výške 6.900 eur. Žalovaný v 2/ rade prevzal
ručenie záväzku žalovanej v 1/ rade. Z výpisu z účtu medziúveru súd prvého stupňa zistil, že
žalovaná v 1/ rade vložila na účet mimoriadneho úveru číslo zmluvy XXXXXXXXXX vklady v celkovej
sume 1.123,29 eur, pričom žalobcom jej bola poskytnutá celková suma 6.767,40 eur. Prvostupňový
súd citoval ust. § 52, § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ktoré ustanovenia
konštatoval, že zmluva, ktorá je predmetom tohto konania je zmluvou spotrebiteľskou, keďže spĺňa
všetky znaky typovej formulárovej zmluvy. Z tohto dôvodu zmluva nesmie obsahovať neprimeranú

podmienku, t.j. ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Za neprijateľnú podmienku je potrebné považovať aj podmienku o
uplatnení Obchodného zákonníka (čl. VIII. Bod 1 zmluvy) aj vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky,
keďže spotrebiteľ ju nemá možnosť ovplyvniť a spôsobuje jeho menej priaznivé postavenie. Zdôraznil,
že so vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do
Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 začlenené ustanovenia
o spotrebiteľských zmluvách, ktorá právna úprava ma základ v Smernici rady 93/13/EHS z 5.4.1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. So záverom o tom, že predmetnú zmluvu jepotrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu súd prvého stupňa aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka.

Prvostupňovýsúdzdôraznil,ževprejednávanejvecižalobcaodstúpilodzmluvylistomzodňa24.4.2012,

čo spôsobilo jej zrušenie od začiatku (ex tunc), v dôsledku čoho sú účastníci povinní si vrátiť navzájom
poskytnuté plnenie. Z tohto dôvodu má tak žalobca nárok len na vrátenie nesplatenej časti úveru
poskytnutého vo výške 6.767,40 eur, keďže iba táto suma bola žalovanej v 1/ rade skutočne poskytnutá.
Keďže žalovaná v 1/ rade zaplatila žalobcovi sumu 1.123,29 eur, je po zrušení zmluvy povinná vrátiť
žalobcovi rozdiel medzi sumou poskytnutou a sumou vrátenou, teda sumu 5.644,11 eur, k čomu ju

prvostupňový súd zaviazal s poukazom na ust. § 48 ods. 1, 2, § 457 Občianskeho zákonníka. Za
neurčitú a teda aj neplatnú v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka považoval súd prvého stupňa
zmluvu v č.l. 7, kde si účastníci dohodli možnosť odstúpenia od zmluvy a v takomto prípade sa splatná
istina, nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom
VIII. Čl. 7 Zmluvy. Neplatnosť tohto článku videl v nedostatočnej konkretizácií, čo sa má považovať
za poplatky. Zároveň zdôraznil, že aj v prípade konkretizácie poplatkov, ktoré spotrebiteľ mal zaplatiť

pri odstúpení od zmluvy, by bola takáto zmluvná úprava nevýhodnejšia pre spotrebiteľa a bola by v
rozporescitovanýmustanovením§48ods.2Občianskehozákonníka,keďžebyzaväzovalaspotrebiteľa
nad rámec povinností po zániku zmluvy ex tunc. Dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvných
podmienok by boli totižto nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho
zákonníka, čím je daný rozpor s ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho

zákonníka, teda takéto zmluvné dojednanie je preto neplatné. Preto žalobu v prevyšujúcej časti ako
nedôvodnú zamietol.

V súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z. ako aj v spojení s ust. § 563 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške
5 % ročne od 1.11.2013 do zaplatenia. Mal za to, že žalovaní sa dostali do omeškania najneskôr od

1.11.2013, keďže žalobca vyzval žalovaných na vrátenie dlhu listom zo dňa 24.4.2012 a stanovil lehotu
na zaplatenie 7 dní od doručenia listu. V súlade s § 160 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku povolil
žalovaným splácať priznanú sumu v splátkach, a to s prihliadnutím na nepriaznivú sociálnu situáciu
žalovanej v 1/ rade.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a

žalobcovi priznal trovy konania vo výške 254, 07 eur, čo predstavuje 54% -tný úspech v konaní.

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvého stupňa, a to proti výroku o zamietnutí
žaloby, ako aj proti výroku o náhrade trov konania odvolanie žalobca. Namietal nesprávne skutkové
zistenia ako aj nesprávne právne posúdenie vecí. Nesúhlasil s tým, že žalovanej v 1/ rade bol
poskytnutý úver vo výške 6.767,40 eur, keďže tento bol poskytnutý v skutočnosti vo výške 6.900

eur. V zmysle úverovej zmluvy bol totižto žalovaným vyrubený poplatok za spracovanie medziúveru
vo výške 116,10 eur a za vydanie bianko zmenky poplatok vo výške 16,50 eur. Tieto poplatky sa v
zmysle úverovej zmluvy zaúčtovali pri prvej výplate medziúveru, takže celková výplata medziúveru bola
znížená o dané poplatky, na ktoré nemuseli platiť z vlastných zdrojov. Nesprávne právne posúdenie
súdu prvého stupňa videl odvolateľ v nesprávnej právnej aplikácii ustanovenia § 54 ods. 1 a § 48

Občianskeho zákonníka. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýlil od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Za nepochybné
preto považoval žalobca to, že pri posudzovaní podmienok je nevyhnutné skúmať, ktoré podmienky sú
zmluvnéaktorésúzákonnýmipodmienkami,tedadanýmiexlege.Zmluvnoupodmienkoujedispozičnou
voľnosťou umožnené ovplyvnenie obsahu právneho vzťahu medzi jeho subjektmi. V kontexte ochrany

spotrebiteľa má byť teda spotrebiteľ chránený pred takým konaním dodávateľa, na základe ktorého
dodávateľa predloží spotrebiteľovi vopred naformulovanú zmluvu, pričom vôľou navrhovateľa boli do
zmluvy poňaté podmienky, ktoré sa odchyľujú od Občianskeho zákonníka a vytvárajú prospešnejšie
postavenie dodávateľovi, pričom ale dodávateľ mohol obsah tejto podmienky ovplyvniť a ovplyvnil ju v
neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 261 ods. 6 písm. b/ Obchodného zákonníka však vymedzuje, že

aj záväzkové vzťahy zo zmluvy o úvere sa bez ohľadu na povahu účastníkov riadia ustanovenia v tretej
časti Obchodného zákonníka, teda obchodnými záväzkovými vzťahmi. § 263 Obchodného zákonníkatak prikazuje zmluvným stranám aplikovať na právny vzťah medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy
ustanovenia Obchodného zákonníka, pričom zakazuje zmluvným stranám dojednať ustanovenie, ktoré
by pôsobnosť Obchodného zákonníka z úverovej zmluvy vylúčilo. Tieto kogentné normy Obchodného

zákonníka sú oproti zmluvným zákonnými podmienkami, preto dodávateľ ani pri najlepšej vôli nemôže
vylúčiťaplikáciuObchodnéhozákonníkanaprávnevzťahyvzniknutézúverovejzmluvy,keďžejeviazaný
zákonom. Zdôraznil, že až zákonom č. 102/2014 Z.z. bol doplnený Občianky zákonníka v § 52 ods.
2 o ustanovenie, na základe ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ
majú vždy prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť

normy Obchodného práva. Účinnosť tohto ustanovenia však bola stanovená na 13.6.2014 a zákonom
č. 151/2014 Z.z. bola účinnosť tohto ustanovenia posunutá na 1.4.2015. Takáto právna úprava však
upravuje právne vzťahy do budúcna, teda použitie Občianskeho zákonníka prvostupňovým súdom
na daný prípad je nesprávne. Takýto názor bude možné aplikovať až od 1.4.2015 a dovtedy platí,
že kogentné normy Obchodného práva majú absolútnu prednosť a majú sa aplikovať. Za irelevantné
považoval žalobca tvrdenie súdu, že sám žalobca si zvolil spôsob ukončenia zmluvného vzťahu a

musel si byť vedomý zániku zmluvy od počiatku. Na toto tvrdenie uviedol, že postupoval v súlade s
Obchodným zákonníkom, ktorý stanovuje podmienky, za akých je oprávnený od zmluvy odstúpiť, ako
aj to, že odstúpením od zmluvy zmluva zaniká ku dňu doručenia odstúpenia druhej zmluvnej strane
a nie ex tunc, ako neprávne uviedol súd prvého stupňa. Poukázal tiež na skutočnosť, že súd nemá
oprávnenie zmluvné podmienky modifikovať a pre prípad, že určí niektorú zo zmluvných podmienok

za neprijateľnú, je zmluva naďalej pre zmluvné strany záväzná za týchto podmienok, ak jej plnenie
môže pokračovať bez podmienky určenej za neprijateľnú. Aj v prípade vyhlásenia niektorej zmluvnej
podmienky za neprijateľnú nemôže súd meniť jej obsah, ale uvedená podmienka musí byť nahradená
zákonným ustanovením, teda v danom prípade ustanovením Obchodného zákonníka, keďže právna
úprava, ktorá dáva Občianskemu zákonníku prednosť pred Obchodným zákonníkom ešte nie je účinná.

V súvislosti s touto argumentáciu poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 6MCdo
4/2012. Odvolateľ trval na tom, že aplikácia kogentných ustanovením Obchodného zákonníka nie je
podmienkou zmluvnou a preto nemôže byť vyhlásená za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti. Keďže
prednosť Občianskeho zákonníka pred zákonnými podmienkami stanovenými Obchodným zákonníkom
v právnych vzťahoch, ktorých účastníkom je spotrebiteľ je stanovená s účinnosťou až od 1.4.2015, tak do

tohto momentu platí prednosť noriem Obchodného zákonníka a tak aj právny režim odstúpenia žalobcu
od úverovej zmluvy je nutné posudzovať podľa ustanovení § 344 a nasl. Obchodného zákonníka. Z
uvedených dôvodov navrhol v napadnutých výrokoch rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť
na ďalšie konanie prvostupňovému súdu.

Žalovaní sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z §
212 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa §
214 ods. 2 v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli oznámené

na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred vyhlásením.

Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec
vo vzťahu k dôsledkom odstúpenia od zmluvy správne právne posúdil. Odvolací súd na zdôraznenie
správnosti a na vyrovnanie sa s odvolacími dôvodmi dopĺňa.

Žalobca v odvolaní poukazuje na to, že vzťah medzi účastníkmi je vzťahom obchodnoprávnym, a preto

sa naň majú primerane vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka.

Odvolateľ v odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že na právny vzťah medzi účastníkmi konania
aplikoval ust. §§ 48, 52, 53, 54, 451 a 457 Občianskeho zákonníka a neaplikoval ustanovenia
Obchodného zákonníka upravujúce ustanovenia zmluvy o úvere. K tomu odvolací súd uvádza:Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať
svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo

si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie §
54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú
vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho

ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré
typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody.

Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,
a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva,
že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv,
zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku.

Prvostupňový súd uvedené ustanovenie aplikoval dôsledne a podľa názoru odvolacieho súdu v súlade
so zmyslom a cieľom predpokladaným zákonom.

Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom; predmetná vec je však
o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou § 52 a násl. Občianskeho
zákonníka. Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Teda ide

o typický občianskoprávny vzťah.

Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy
rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a
nie podnikateľské právo. S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z. z. (1.1.2004) došlo k zásadnej zmene
spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa

dostali do rozporu s novým ust. § 54 ods. 1 „spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“.

Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva)
je plošné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie
obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité (viď dôsledky pre
spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia).

Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.

Odvolací súd už v minulosti použil na účely posúdenia dôsledkov odstúpenia od zmluvy v úverovom
právnomvzťahuprávnuúpravuobsiahnutúvObčianskomzákonníku(porov.rozsudky voveciachsp.zn.
6Co 81/2012, 6Co 113/2010, 6Co 218/2012, 6Co 224/2012). Niektoré rozsudky pritom boli podrobené

kontrole ústavnosti. Ústavný súd takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný (napr. vec I. ÚS
402/2013) a pritom išlo o zásadnú právnu otázku s dopadom na výsledok súdneho sporu (dualistická
právna úprava odstúpenia a premlčania).

Odvolací súd reflektuje na judikatúru, ktorá podporuje odstúpenie od zmluvy bez rušenia práv zo
zmluvy, ktoré vznikli pred odstúpením (napr. NS SR 1MObdo V 2/2007, NS ČR 33Odo 131/2003). S

uvedenou judikatúrou v spoločenských vzťahoch vzniknutých pred zakotvením ustanovenia § 54 OZ do
Občianskeho zákonníka sa dá súhlasiť. Žalobcom prezentovaná právna konštrukcia a treba povedať,
že aj doterajšia judikatúra však nezohľadňujú ustanovenie § 54 ods. 1 v spojení s § 39 Občianskeho
zákonníka.Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 48 Občianskeho zákonníka od zmluvy môže účastník odstúpiť, len ak je to v tomto alebo v inom

zákone ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje,
ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.

Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým
zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z
porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom
vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ).

Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka zaväzujú
spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne zhoršujú jeho
postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek ich zrušeniu
popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie spotrebiteľa
zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej medzi

účastníkmikonania súnevýhodnejšie akodôsledkyodstúpeniapodľa úpravyvObčianskomzákonníku.

Ustanovenie čl. VII zmluvných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj
napriek odstúpeniu od zmluvy je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení
s § 54 ods. 1, 5 a § 457 OZ.

Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách; ďalej ,,smernica“). Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je pomerne náročné na
dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Treba však povedať, že ak sa neberie do úvahy výber
sumy úveru a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy.
Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v
ustanovení § 54 OZ. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii

je zjavná a viaceré rozhodnutia Súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza
Claro, bod 25, 26, 27, rozsudok C-240/98 až C-244/98 Océano).

Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 OZ s právom Európskej únie, ktoré
umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča
smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách ,,Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou
voblastiobsiahnutejtoutosmernicouscieľomzabezpečeniamaximálnehostupňaochranyspotrebiteľa“,
porov. tiež rozsudok súdneho dvora vo veci C-484/08 Caja , uznesenie C-76/10 POHOTOVOSŤ).

Súdom prináleží súdna kontrola zmluvných podmienok a dokonca aj abstraktná kontrola zmlúv (§ 153
ods. 3, 4 O.s.p.) s cieľom vylúčiť zo života bežných ľudí neprimerané podmienky, ktoré zhoršujú kvalitu

života a tak naplniť cieľ čl. 6 citovanej smernice ,,postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly
v zmluvách nezaväzovali“.

Odvolateľ obhajuje dôvodnosť aplikácie obchodnoprávnej úpravy o účinkoch odstúpenia od zmluvy s
poukazom na úver ako absolútny obchod.

Odvolací súd nijako nepopiera úver ako absolútny obchod a ani dôvodnosť aplikácie Obchodného

zákonníka. Odvolací súd len pripomína, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku,
ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52
až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, neboli žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledkutomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami

(dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných
pokút, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav
môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na
vadnosť právneho úkonu má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi,
ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre

nepodnikateľov výhodnejšia. (porov. tiež 5MCdo 20/09).

Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach má pre
spotrebiteľov diametrálne odlišné negatívne následky. Podľa obchodného práva pri uznaní dlhu nie
je rozhodujúce, či spotrebiteľ vedel o tom, že dlh je premlčaný (§ 323 ObchZ; (1) Ak niekto písomne
uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania.
Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. (2) Za

uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3. (3) Uznanie
záväzku má účinky aj voči ručiteľovi.

Na rozdiel Občiansky zákonník chráni neinformovanú osobu. Občianske právo umožňuje
spotrebiteľom až v lehote 10 rokov uplatniť právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ak dodávateľ
konal so zlým úmyslom. Obchodné právo takúto možnosť neupravuje. Obdobné rozdiely so zásadne

odlišnými dôsledkami sa týkajú aj ostatných dualisticky upravených inštitútov súkromného práva a
osobitne aj ručiteľa, ktorý je v podstate odkázaný na aktivitu priameho dlžníka.

Prinázoreodvolateľabysavcelejškáledualistickyupravenýchinštitútovsúkromnéhopráva malopoužiť
vždy obchodné právo vrátane regulácie inštitútu odstúpenia od zmluvy, s čím sa podľa odvolacieho
súdu zásadne nedá súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne právo zakotvené v kódexe o

občianskych právach by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu a vzdialenejšiemu obchodnému
právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich postavenie.

Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie

spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície
čl. 8 smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva,
no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré
bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu
zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).

Iná vec je možnosť dojednania iných dôsledkov odstúpenia, a to priaznivejších pre spotrebiteľa.
Napríklad typickým výhodnejším dojednaním oproti zrušeniu zmluvy od jej začiatku by bolo dojednanie
s cieľom ponechať splácanie nesplatenej časti úverových prostriedkov. Pre spotrebiteľa je výhodnejšie
splácať istinu, ako jednorazovo vrátiť (spravidla už spotrebované) úverové prostriedky. Ustanovenie §
48 ods. 2 OZ teda pripúšťa dohodu aj o inom následku, než je zrušenie zmluvy s účinkami od začiatku

(ex tunc). Odvolací súd preto preskúmal rozsudok aj vo vzťahu ku kvalite súdnej kontroly klauzuly o
odstúpení od zmluvy.

Podľa čl. VII. zmluvy bod 1 „veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité splatenie
mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo
skutočností uvedených v čl. XIX. Všeobecných podmienok.“Podľa čl. VII. zmluvy bod 6 „odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať zmluvne
dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.“

Podľa čl. VII. zmluvy bod 10 „v prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina, nezaplatené úroky

a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII. tejto zmluvy.

Ako vyplýva zo znenia zmluvnej podmienky o odstúpení, táto zmluvná podmienka nie je vyvážená a
naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac
je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje
postavenie žalovaných spotrebiteľov. Slovami zákona (§ 54 ods. 1 OZ) ide o ,,odchýlenie sa v
neprospech spotrebiteľa“, ktoré jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva všetky jeho práva.

Veriteľ pritom nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné
inštitúty súkromného práva.

Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového
plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným
spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou. Poplatky si sporiteľňa započítala z plnení

už na začiatku právneho vzťahu, už pri prvej splátke. Formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca
ich navyšovanie po odstúpení od zmluvy odporuje aj kogentnému ustanoveniu § 517 ods. 2 OZ v
spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania.

Tunajší súd len v inom zložení už judikoval definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky a takou
sa rozumie aj netransparentné, či neurčité zmluvné ustanovenie; cit. z rozsudku vo veci 18Co

109/2011 ,,Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka,,
ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná
sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio
legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná (napr. úroky z omeškania nad limit podľa

nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje
finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie,, ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v
skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s
poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch)“.

Odvolací súd preto odmieta názor žalobcu, podľa ktorého na predmetnú spotrebiteľskú vec v časti o

vadnosti právneho úkonu (odstúpenie od zmluvy) nedopadá právna úprava občianskeho práva, ale
obchodného práva.

Prvostupňovýsúdrozhodolvovýrokuvecnesprávne,akžalobcovipriznallennesplatenúčasťúverových
prostriedkov. Preto odvolací súd rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vrátane
správneho výroku o trovách konania ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.