Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 5, 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/693/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113231197
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3113231197.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
MárieVrtochovejaJUDr.DenisaVékonyhovprávnejvecinavrhovateľky:F.P.,rod.H.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom P. R. č. XX, právne zastúpená JUDr. F. E., advokátkou so sídlom Z. XXX, V., proti odporcovi:
RNDr. Y. P., PhD., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. R. č. XXX, o rozvod manželstva, na odvolanie odporcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 20C/379/2013 - 20 zo dňa 18. júna 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Účastníci n e m a j ú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

V záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvého stupňa rozviedol manželstvo účastníkov konania,
zapísané v knihe manželstiev H. úradu v P. R. vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XX, pod
por. č. X a zároveň rozhodol, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Rozhodnutie po

právnej stránke odôvodnil poukázaním na ust. § 18 a § 23 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. (ďalej len
Zákon o rodine), keď po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh na rozvod manželstva je
dôvodný. Považoval za preukázané, že manželstvo, ktoré bolo spočiatku harmonické, si v súčasnosti
už neplní ani jednu zo svojich funkcií v zmysle Zákona o rodine, a to funkciu ekonomickú, biologickú,
a funkciu vzájomnej pomoci. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že od apríla 2013, kedy navrhovateľka
odišla od odporcu, nežijú v spoločnej domácnosti, nehospodária spolu. Z vyjadrení účastníkov zároveň

vyplynulo, že od uzavretia manželstva nedošlo medzi nimi k intímnemu styku. Hoci účastníci chceli mať
deti, vždy keď malo dôjsť k súloži, prejavila sa u navrhovateľky vnútorná prekážka, ktorá jej zabránila
vykonať intímny styk s odporcom. Z vykonaného dokazovania označil za zrejmé, že manželské vzťahy
účastníkov sú vážne a hlboko narušené. V danej súvislosti uviedol, že odporca sa počas spolužitia
správal v určitých situáciách k navrhovateľke v rozpore s niektorými povinnosťami stanovenými v ust.
§ 18 Zákona o rodine, pretože bol výbušný, nadával jej, používal na jej adresu nedôstojné výrazy,

čo ju zraňovalo a dochádzalo medzi nimi k hádkam, ako aj fyzickým útokom zo strany odporcu. Sám
odporca potvrdil, že sa k navrhovateľke správal týmto nevhodným spôsobom, a že dal navrhovateľke
facku, čo ospravedlňoval tým, že bol pod tlakom. Rozvrat manželstva bol podľa názoru súdu prvého
stupňa zapríčinený nevhodným správaním sa odporcu k navrhovateľke, ale aj zlyhávaním komunikácie
medzi účastníkmi. Tieto skutočnosti v konečnom dôsledku u navrhovateľky viedli k tomu, že stratila
citovú náklonnosť k odporcovi. Na rozdiel od odporcu navrhovateľka rezolútne odmietla vrátiť sa k

odporcovi, trvala na rozvode manželstva. Ďalej poukázal na to, že aj podľa záverov z psychologických
konzultácii, ktorých sa manželia zúčastnili, nie je možné dosiahnuť nápravu rozvrátených manželských
vzťahov účastníkov, nakoľko účastníci nie sú schopní komunikovať, každý z nich vyjadruje rozdielne
svoje potreby a navrhovateľka odmieta obnovenie manželského spolužitia. Dôvodil, že manželstvo
je dobrovoľným zväzkom muža a ženy a preto nemožno jedného z nich nútiť, aby v ňom zotrval,
pokiaľ si manželstvo neplní svoj účel. Rozvrat medzi manželmi na základe vykonaného dokazovania

vyhodnotil ako nenapraviteľný stav, t.j. bez reálnych predpokladov na obnovenie plnohodnotnéhospolužitia manželov a keďže považoval podmienky pre rozvod manželstva účastníkov za splnené, aj
napriek nesúhlasu odporcu návrhu na rozvod manželstva účastníkov podľa ust. § 23 ods. 1 Zákona o
rodine vyhovel a v súlade s ust. § 144 O.s.p. vyslovil, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca. V prvom rade
konštatoval, že nie je pravda, že by svoju manželku čo i len jedenkrát po dobu manželstva fyzicky
napadol. Túto skutočnosť uvádzal aj počas pojednávania na súde prvého stupňa, kde naviac disponoval
svedectvami osôb, pred ktorými navrhovateľka na otázku, či jej odporca niekedy fyzicky ublížil,
odpovedala, že nie. V rámci odvolacieho konania navrhol vypočuť ako svedkov ThLic. E. S., Mgr. G. J. a

MUDr. H. J.. Ďalej uviedol, že sa navrhovateľke nevyhrážal žiadnymi fyzickými útokmi, keď jeho výhrady
k postojom manželky nikdy nepresiahli rámec verbálnej dišputy. O stave financií si nikdy neviedol žiadne
záznamy, o čom má svedčiť aj slovná pripomienka zo strany banky. Poprel, že by sa s navrhovateľkou
pravidelne zúčastňovali psychologického poradenstva, keďže do psychologickej poradne prichádzal
len sám. Navrhovateľka sa spolu s odporcom zúčastnila len prvého stretnutia, ktoré ale ešte nebolo
stretnutím formačným. Z uvedeného dôvodu nemôže vplývať fakt o utvrdení sa v názore manželky o

tom, že ani po absolvovaní psychologickej poradne nenastala v ich vzťahu zmenu k lepšiemu a že sa
ako manželia už úplne odcudzili. Nesúhlasil s tvrdením, že si manželstvo počas celej doby neplnilo
svoje funkcie, že bolo trvalo a hlboko rozvrátené a že by nejestvoval predpoklad na jeho obnovu, čo
jednoznačne vyvracajú závery zo stretnutia za účasti miestneho farára, resp. v rámci psychologickej
poradne vedenej manželmi Paškovými. Ďalej uviedol, že k návrhu na rozvod manželstva zo strany

navrhovateľky sa písomne nevyjadril, nakoľko o tejto možnosti nemal vedomosť. Pochybenie súdu
prvého stupňa videl v tom, že mu tento nedal možnosť, aby sa k návrhu navrhovateľky písomne vyjadril.
Poprel skutočnosť, že by od navrhovateľky chcel akúkoľvek peňažnú sumu pre osobný prospech a že
mali spolu zriadený spoločný účet v stavebnej sporiteľni. Pripustil však, že navrhovateľke pripomínal
nutnosť plniť si ich záväzky ohľadom sporenia, na ktorom sa vopred dohodli a uviedol, že jednotlivé

prívklady za oboch po celú dobu sporenia odvádzal sám. Nesúhlasil s tým, že by v situáciách, ktoré
neskôr vyústili do sporu, už od jeho začiatku zvyšoval hlas a bol vulgárny, keďže takto reagoval až
vo chvíli, keď tieto spory nebolo možné ukončiť pokojne, resp. ani po ustúpení z pozícií, na ktorých
pôvodne trval. Ďalej konštatoval, že nie je pravda, že k manželkinmu zamestnaniu na zmeny pristupoval
s nepochopením, mrzelo ho však, že daná záležitosť mala takmer vždy priamy súvis s avizovanou

príležitosťou podniknutia návštevy jeho časti rodiny. Rovnako si nebol vedomý vyrieknutia akýchkoľvek
urážlivých výčitiek na adresu navrhovateľky v súvislosti s jej kuchárskymi schopnosťami a zdôraznil, že
ju považuje za výbornú kuchárku. Poprel, že by kedykoľvek napadol navrhovateľku a nebol si vedomý
toho, že by jej v kúpeľni pritlačil hlavu o stenu alebo že by sa jej vyhrážal rozbitím hlavy hrnčekom. Za
jediné fyzické prejavenie voči manželke označil slabý kontakt dlaňou s jej tvárou, ktorému predchádzala

extrémna hádka a jeho bezvýchodisková situácia v snahe ukončiť ju. Ďalej pripomenul, že nie je pravda,
že by svojej manželke kedykoľvek nadával a používal na jej adresu nedôstojné výrazy. Konštatovanie
súdu prvého stupňa, že potvrdil, že sa k svojej manželke správal nevhodným spôsobom, označil za
účelovú lož. Vyjadril presvedčenie, že súd prvého stupňa si v merite veci zjednodušil celé konanie
najmä tým, že si osvojil a z toho vyvodil právny záver len z vyjadrení navrhovateľky a len z takého

podkladu posúdil skutkový stav a vyvodil nesprávny právny názor v konaní, čo viedlo k nesprávnemu
rozhodnutiu vo veci. Súd prvého stupňa sa podľa jeho názoru nezaoberal a právne nevyhodnotil dôkazy
a jeho výpoveď, ktorú v rámci pojednávania poskytol súdu. Na základe prednesených skutočností
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na prejednanie
a následne rozhodnutie, alternatívne navrhol vec v rámci odvolacieho konania prejednať, vykonať

príslušné dokazovanie a na základe takto objektívne zisteného skutkového stavu napadnutý rozsudok
v celom rozsahu zrušiť.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá s týmto odvolaním nesúhlasila,
považovala ho za účelové a skutočnosti v ňom uvedené za nepravdivé a zmätočné. Upozornila, že
skutočnosti, ktoré odporca uvádza v odôvodnení odvolania, sú v rozpore s tvrdeniami, ktoré uviedol vo

svojej výpovedi na súde dňa 05.03.2014, v súvislosti s čím poukázala na fyzické napádania a používanie
nedôstojných výrazov. Ďalej uviedla, že pred žiadnym z navrhovaných svedkov nikdy nepovedala, že
ju odporca fyzicky napadol. Zdôraznila, že jej city k odporcovi vzhľadom na jeho správanie a názorové
nezhodyochladlinatoľko,žeodmietaobnoveniemanželskéhospolužitiasním.Malazato,žesúdprvého
stupňa správne skonštatoval, že sú splnené všetky podmienky pre rozvod manželstva a poukázala na to,

že s odporcom nežije v spoločnej domácnosti od apríla 2013, nehospodári s ním spoločne a intímne sas ním nestýka. Aj na základe sprievodného listu k odvolaniu odporcu predpokladala, že odvolanie bolo
z jeho strany podané účelovo, aby mohol pristupovať k cirkevným sviatostiam. Na základe uvedeného
vyjadrila s napadnutým rozsudkom súhlas, považovala ho za správny a riadne odôvodnený, preto

odvolací súd požiadala, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v celom
rozsahu potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny, pričom v zmysle ust. § 219 ods. 2
O.s.p. sa odvolací súd stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktoré považuje za správne

a na ktoré v podrobnostiach poukazuje.

Podľa ust. § 22 Zákona o rodine k zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť len v odôvodnených
prípadoch.

Podľa ust. § 23 ods. 1 Zákona o rodine súd môže manželstvo na návrh niektorého z manželov rozviesť,
ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvalo rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj
účel, ak od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.

Podľa ust. § 23 ods. 2 Zákona o rodine súd zisťuje príčiny, ktoré viedli k vážnemu rozvratu vzťahov
medzi manželmi a pri rozhodovaní o rozvode sa na ne prihliada. Súd pri rozhodovaní o rozvode vždy
prihliadne na záujem maloletých detí.

Podľa §23ods.3Zákonaorodinesúdpriposudzovanímieryrozvratuvzťahovmedzimanželmiprihliada
na porušenie povinnosti manželov podľa § 18 a § 19.

Základným predpokladom pre zrušenie manželstva rozvodom je vážny rozvrat medzi manželmi,
ktorý neodčiniteľne bráni ďalšiemu plneniu spoločenského účelu manželstva. Rozvrat vzťahov medzi
manželmi v zmysle ust. § 23 ods. 1 Zákona o rodine nastáva prevažne vtedy, ak sa manželia nespravujú
(prípadne nemôžu spravovať) vo vzájomnom správaní pravidlami, ktoré vyplývajú z jednotlivých
ustanovení Zákona o rodine. Zrušenie manželstva rozvodom neodôvodňuje pochopiteľne akýkoľvek, ale

len kvalifikovaný rozvrat vzťahov medzi manželmi. Záver o vážnosti rozvratu vzťahov medzi manželmi v
zmysle citovaného zákonného ustanovenia je odôvodnený vtedy, ak sa rozvrat vzťahov medzi manželmi
javíakonenapraviteľnýstav,vzhľadomnavýsledokdialektickéhozhodnoteniaintenzity(hĺbky)atrvalosti
rozvratu. Kvalifikácia rozvratu vzťahov medzi manželmi sa ďalej posudzuje podľa toho, ako sa vážny
rozvrat vzťahov medzi manželmi skutočne prejavuje v plnení účelu manželstva.

Dôležitosť jednotlivých úloh manželstva sa v jeho priebehu mení, a to v závislosti od dĺžky jeho trvania,
veku partnerov a ich detí. V manželstve, z ktorého nepochádzajú maloleté deti, vystupuje do popredia
funkcia ekonomická, biologická, a funkcia vzájomnej pomoci.

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa o návrhu na rozvod manželstva účastníkov
konania rozhodol správne a v súlade so zisteným skutkovým stavom. Z vykonaného dokazovania aj

podľa názoru odvolacieho súdu nepochybne vyplýva, že vzťahy medzi manželmi sú vážne narušené
a hlboko rozvrátené, a preto manželstvo nemôže plniť svoj spoločenský účel, čo je dostatočným
predpokladom pre jeho rozvod v zmysle ust. § 23 ods. 1 Zákona o rodine. K takémuto záveru dospel súd
prvého stupňa s prihliadnutím na všetky okolnosti, ktoré vyplynuli z výsluchu účastníkov a predložených
listinných dôkazov.

Súd prvého stupňa vo veci nariadil celkovo dva termíny pojednávania, pričom pred prvým z nich,
ktorého sa zúčastnili obaja účastníci konania, si splnil zákonnú povinnosť zisťovať, či medzi účastníkmi
konania nedošlo k zmiereniu, avšak s negatívnym výsledkom, nakoľko navrhovateľka na svojom
stanovisku pevne zotrvala. Je pritom zrejmé, že nikoho nemožno nútiť, aby proti svojej vôli zotrvalv manželskom zväzku, ktorý neplní svoj účel, nakoľko ide o zväzok dobrovoľný, obzvlášť ak ide o
manželstvo bezdetné. V záujme splnenia povinnosti vyplývajúcej z ust. § 100 ods. 2 O.s.p., teda viesť
manželov k odstráneniu príčin rozvratu a usilovať sa o ich zmierenie, súd prvého stupňa predmetné

pojednávanie odročil za účelom realizácie pohovoru s účastníkmi konania pred Referátom poradensko-
psychologických služieb I.. Zo správy z psychologických konzultácií pritom vyplynulo, že počas nich
bol zachytený rozdielny spôsobom komunikácie medzi účastníkmi, sprevádzaný jej zlyhávaním, ako
aj rozdielny spôsob životného štýlu. Na základe uvedeného došlo k formulácii záveru, že možnosť
obnovenia manželského spolužitia sa nejaví ako reálna, keďže jej základným predpokladom je motivácia

oboch účastníkov smerujúca k zmene v ich nefungujúcom vzťahu, čo v danom prípade na strane
navrhovateľky rozhodne splnené nie je. Nešlo pritom o prvú psychologickú konzultáciu cielenú na
identifikovanie riešenia pretrvávajúcich rozporov v manželskom zväzku, keďže účastníci konania sa
týmto spôsobom snažili postupovať už pred podaním návrhu na rozvod manželstva, čo však k náprave
pomerov v ich vzťahu rovnako neviedlo.

O intenzite narušenia vzájomných manželských vzťahov okrem vyššie uvedeného svedčí aj skutočnosť,

že účastníci konania od apríla 2013 nežijú v spoločnej domácnosti. Už predtým sa v ich manželskom
spolužití prejavili zásadné nezhody ohľadom hospodárenia s finančnými prostriedkami, trávenia voľného
času i intímneho zbližovania. Je zrejmé, že atribút trvalosti rozvratu nemožno chápať so zreteľom na
minulosť, ale so zreteľom na budúcnosť manželského spolužitia, čo sa prejavuje v skúmaní, či rozvrat
trvalo vylučuje ďalšie spolužitie manželov. V danom ohľade odvolací súd zastáva názor, že zlyhávanie

funkcieekonomickej,biologickejifunkcievzájomnejpomoci,prameniacezospomínanýchkontinuálnych
nezhôd v ich spolužití a prejavujúce sa zároveň v podobe straty dôvery navrhovateľky voči odporcovi,
hĺbku a vážnosť rozvratu v dostatočnej miere legitimizuje, čo do budúcnosti ďalšie spolužitie trvalo
vylučuje a robí rozvrat nenapraviteľným.

Intenzita vážneho narušenia a trvalého rozvratu vzťahov medzi manželmi je určovaná predovšetkým

nemožnosťou ďalšieho plnenia účelu manželstva, t.j. vytvárania harmonického a trvalého životného
spoločenstva zabezpečujúceho riadnu výchovu detí. Zohľadniac uvedené východisko si odvolací súd
kladie otázku, za akým účelom chcel odporca v manželstvom zväzku s navrhovateľkou zotrvať, keď
uviedol, že ho chce za každú cenu zachrániť, aj keby naďalej žili oddelene. Je pritom zrejmé, že pri
uplatnení takéhoto modelu spolužitia manželov by spoločenský účel, ktorý od manželstva vyžaduje aj

Zákon o rodine v ust. § 1 ods. 2, sotva mohol byť naplnený.

V prejednávanej veci tak odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že manželstvo
účastníkov si neplní svoj spoločenský účel, existuje iba ako formálne pretrvávajúci zväzok muža a
ženy bez vzájomnej citovej náklonnosti, bez vzájomnej manželskej podpory a starostlivosti. Vzhľadom
na jednotlivé zistenia súdu prvého stupňa potom nie je ani predpoklad, najmä pre neoblomný postoj

navrhovateľky, že by bolo možné očakávať od manželov obnovenie ich manželského spolužitia, ale
naopak, ide o stav, ktorý už podľa všetkého treba považovať za nezvratný.

Jednotlivé odvolacie námietky odporcu odvolací súd nepovažoval za opodstatnené. Treba súhlasiť
s názorom navrhovateľky ohľadom zmätočnosti odvolania, nakoľko viaceré tvrdenia v ňom uvedené
sú v priamom rozpore s výpoveďou odporcu na pojednávaní nariadenom súdom prvého stupňa. Na

prvom pojednávaní počas svojho výsluchu odporca potvrdil, že navrhovateľke dal facku, a rovnako
potvrdil i skutočnosť, že na adresu navrhovateľky použil nedôstojné slová, ktoré sa jej mohli dotknúť,
pričom tieto tvrdenia následne v odvolaní popiera. Je síce pravdou, že súd prvého stupňa nevyzval
odporcu, aby sa k návrhu na rozvod manželstva písomne vyjadril, na nariadených pojednávaniach však
odporcovi vytvoril riadnu možnosť zaujať ku všetkým tvrdeniam navrhovateľky svoje stanovisko, ktorú

odporca aj využil. Rovnako nemožno súhlasiť s jeho názorom, že súd prvého stupňa si osvojil a z toho
vyvodil právny záver len z vyjadrení navrhovateľky a len z takého podkladu posúdil skutkový stav a
vyvodil nesprávny právny názor v konaní. Súd prvého stupňa venoval v konaní primeranú pozornosť
výsluchu oboch účastníkov konania, ktorým poskytol rovnaký priestor pre vyjadrenie sa ku všetkým
rozhodujúcim skutočnostiam, pričom pri rozhodovaní o návrhu na rozvod manželstva vychádzal aj

zo správy z psychologických konzultácií uskutočnených pred Referátom poradensko-psychologických
služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny V. a následne vec správne právne posúdil. V nadväznostina existenciu dostatočného podkladu pre rozhodnutie v prejednávanej veci zároveň odvolací súd nevidel
zmysel predvolávať ako svedkov odporcom označené osoby, keďže vykonanie tohto dôkazu považoval
za nadbytočné.

Pretobolnapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňavzmysleust.§219ods.1,2O.s.p.akovecnesprávny
potvrdený.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 144 O.s.p. konštatujúc, že
účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .