Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, September 19, 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1MCdo/12/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3711204117
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Deák
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:3711204117.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Astrová č. 2/A, IČO: 36 432 105 proti povinnému P. P., bývajúcemu v X. o vymoženie
777,21 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 3 Er 315/2011, o
mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu
Považská Bystrica z 5. mája 2011 č. k. 3 Er 315/2011-8 a proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z

5. októbra 2011 sp. zn. 17 CoE 360/2011 takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie z a m i e t a .

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej na vymoženie
sumy 777,21 € s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť jej vymáhanú sumu preukazovala

rozhodcovským rozsudkom z 15. novembra 2010 sp. zn. II/2009-661 (ďalej len „exekučný titul“) vydaným
Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie. Súdny exekútor následne v zmysle § 44
zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Považská Bystrica o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 5. mája 2011 č. k. 3 Er
315/2011-8 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V

odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z exekučného titulu vyplynulo, že povinný ním bol zaviazaný na
peňažné plnenie z dôvodu nesplatenia úveru poskytnutého mu právnou predchodkyňou oprávnenej
(Poštovou bankou, a.s.) na základe zmluvy o úvere.

S prihliadnutím na povahu účastníkov a obsah zmluvy dospel k záveru, že išlo o spotrebiteľskú zmluvu
a na vec bolo preto potrebné aplikovať Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“).

V danej veci rozhodcovská doložka obsiahnutá v úverových zmluvných podmienkach, znemožňuje
spotrebiteľovi (povinnému) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v rozhodcovskom
konaní. Túto doložku si spotrebiteľ( povinný) nedojednal individuálne a pri jej akceptácii nemal na
výber, vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami zmluvy. Celú zmluvu, vrátane úverových
zmluvných podmienok mohol ako celok len prijať a podrobiť sa týmto podmienkam alebo celú
zmluvu odmietnuť. Rozhodcovská doložka neobsahuje žiadne poučenie spotrebiteľa o rozdiele medzi

rozhodcovským konaním a občianskym súdnym konaním na všeobecnom súde. Doložka ďalej bola do
úverových zmluvných podmienok vsunutá oprávneným ešte pred vznikom samotnej zmluvy (pretožetieto nepochybné používal vo vzťahu k neurčitému okruhu väčšieho množstva spotrebiteľov). Súd
naviac poukázal na skutočnosť, že nenašiel v odôvodnení rozhodnutia žiadnu súvislosť medzi
Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie a rozhodcovským súdom zriadeným

pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., IČO: 35862882, ktorého právomoc bola
založená účastníkmi zmluvy (pôvodnými). Súd mal teda pochybnosť nielen o zákonnosti priznaného
plnenia, ale aj o právomoci rozhodcovského súdu na konanie vo veci, čím je spochybnená
zákonnosť exekučného titulu, ktorý tak nemôže byť podkladom na vedenie exekúcie proti povinnému.
Rozhodcovská doložka v danej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, prieči sa dobrým mravom

a výkon práv a povinností z nej je taktiež v rozpore s dobrými mravmi a princípmi ochrany spotrebiteľa.
Akékoľvek plnenie, priznané rozhodcovským súdom na základe takejto rozhodcovskej doložky je
plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací (ďalej len „odvolací súd“)

na odvolanie oprávnenej uznesením z 5. októbra 2011 sp. zn. 17 CoE 360/2011 uznesenie exekučného
súdu potvrdil. Potvrdenie uznesenia odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Uviedol, že v danom prípade

súdprvéhostupňasprávneprávneposúdilrozhodcovskýrozsudokakonulitný,vydanýrozhodcom,ktorý
vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda
nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne
žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Na základe podnetu oprávnenej podal proti uvedeným uzneseniam exekučného súdu a odvolacieho
súdu mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd obe
uznesenia zrušil a vec vrátil exekučnému súdu na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil nesprávnym
právnym posúdením veci oboma súdmi v otázke, či exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej
zmluvy, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul (rozhodcovský rozsudok). Zároveň namietal odňatie

možnosti oprávnenej konať pred súdom tým, že súdy nevykonali dôkazy predpísaným spôsobom a
konštatovali skutkový stav, ktorý nemá oporu vo vykonaní dokazovania. Nesprávne právne posúdenie
vecivotázkeoprávnenostiexekučnéhosúduskúmaťplatnosťrozhodcovskejzmluvy(doložky)odôvodnil
generálny prokurátor tým, že súdy pri jej riešení vychádzali z nesprávnej interpretácie (v dôsledku
nesprávneho prekladu) rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sp.zn. C-40/08 zo 6. októbra 2009

vo veci Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodriguez Nogueira (Asturcom), podľa ktorej uvedené
rozhodnutie ukladá exekučnému súdu členského štátu imperatív preskúmať platnosť rozhodcovskej
doložky bez ohľadu na to, či to právna úprava členského štátu v exekučnom konaní umožňuje alebo
vylučuje. Poukazoval na to, že rozhodnutie Asturcom má byť správne interpretované tak, že vnútroštátny
exekučnýsúdvkonaníonávrhunavýkonrozhodcovskéhorozsudkumusíexoffoposúdiťneprimeranosť

rozhodcovskej doložky, ak mu to v rámci tohto konania umožňuje vnútroštátne právo a ak má za tým
účelom nevyhnutné informácie o skutkovom a právnom stave. Podľa názoru generálneho prokurátora
však z Exekučného poriadku, ani zo žiadneho ustanovenia iného právneho predpisu nevyplýva možnosť
exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. V slovenskom právnom poriadku je v zmysle
§ 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom

konaní“) na posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy príslušný len súd, ktorý rozhoduje o žalobe
účastníka rozhodcovského konania na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pre prípad, že sa dovolací
súd nestotožní s názorom o nemožnosti exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky,
generálny prokurátor namietal aj odňatie možnosti oprávnenej riadne konať pred súdom. K takémuto
nesprávnemu postupu súdov malo dôjsť tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že rozhodcovská

doložka nebola dohodnutá individuálne, vyvodili z listiny - obchodných podmienok - bez toho, aby tento
dôkaz vykonali na pojednávaní s možnosťou oprávnenej

sa k nemu vyjadriť. Napokon generálny prokurátor namietal aj nesprávne právne posúdenie veci súdmi
v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky poukazujúc na to, že podľa § 93b zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o bankách“) v znení

platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere(24. januára 2006) povinná nemala povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy, a že o tejto možnosti
mala vedieť so zreteľom na nevyvrátiteľnú domnienku o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných
právnych predpisov, vyplývajúcu z § 2 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Oprávnená, povinný a ani súdny exekútor sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že boli splnené
podmienky pre podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej republiky a že
dovolanie je prípustné, bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(§ 243a ods. 1 v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnuté uznesenie exekučného súdu i
uznesenie odvolacieho súdu a dospel k záveru, že mimoriadnemu dovolaniu nemožno vyhovieť.

V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska z obsahu spisu zrejmé, že medzi právnou
predchodkyňou oprávnenej (Poštovou bankou, a.s.) a povinným bola dňa 24. januára 2006 uzavretá
zmluva o úvere, v ktorej povinný okrem iného potvrdil, že sa oboznámil s obchodnými podmienkami,
súhlasí s ich obsahom a prijíma návrhy v nich predložené. V článku 9. 2 obchodných podmienok pre
úver (verzia 1/2006) bolo uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že akékoľvek spory, ktoré vzniknú

zo zmluvy o úvere a obchodných podmienok budú riešené dohodou, a že v prípade nedosiahnutia
dohody klient prijíma návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským
súdom zriadenom pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., a že miestom
rozhodcovského konania je Bratislava.

Vychádzajúc z uvedeného skutkového stavu dovolací súd považuje za správny právny záver

exekučnéhoiodvolaciehosúduooprávnenostiexekučnéhosúduskúmaťexoffoplatnosťrozhodcovskej
doložky dohodnutej medzi právnou predchodkyňou oprávnenej a povinným v obchodných podmienkach
k zmluve o úvere zo 24. januára 2006, majúcej charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 23a zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení platnom v čase jej uzavretia. Tento právny záver možno
vyvodiť z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s princípom ochrany práv spotrebiteľa

ako slabšej zmluvnej strany, vyplývajúcim z právnej úpravy premietajúcej

sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa.

V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či
exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu,

aleskúma,čiexekučnýtitulbolvydanýorgánom,ktorýnatomalprávomoc,ačijevykonateľnýpostránke
formálnej a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie
súdu, ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal
právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce.
Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať,
pokiaľ to právna úprava nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho
vydal, tak nie je spôsobilé ani založiť prekážku

rei iudicata.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné
rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu

zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok
právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods.

2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde

sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm.
c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach
sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria
bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie

postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať
a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní,
pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver
neplatí. Už v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta
sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností)

ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým

je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je
spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere

konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu
označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44

ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv
spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených

spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa

je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov.
Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na
spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa
zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti komu je uplatňovaný nejaký nárok. V

spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi
z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu
jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Dovolací súd sa preto
nestotožnil s právnym názorom generálneho prokurátora o nemožnosti exekučného súdu skúmať
platnosť rozhodcovskej zmluvy a tým aj právomoc rozhodcovského súdu.

Za dôvodnú nepovažoval ani námietku generálneho prokurátora o odňatí možnosti oprávnenej riadne
konať pred súdom tým, že súdy svoj skutkový záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá
individuálne, vyvodili z listiny - obchodných podmienok - bez toho, aby tento dôkaz vykonali na
pojednávaní s možnosťou oprávnenej

sa k nemu vyjadriť.

V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie, resp. rozhodnutia, vydané v štádiu
exekučného konania, v ktorom exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených procesných
predpokladov pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi

na vykonanie exekúcie. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrhna vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma,
či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený
potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a

povinný osobami uvedenými v exekučnom titule

a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p. V štádiu exekučného konania, pri
ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie
exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu

exekučnýsúdnevykonávadokazovanie(akoprocesnúčinnosťsúduosobitneupravenúvustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Dokazovanie (vyžadujúce
nariadeniepojednávaniasmožnosťouúčastioprávnenéhoipovinného)vtejtočastiexekučnéhokonania
neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát
dozvedieť (ak nie je daná výnimka vyplývajúca zo zákona) až doučením upovedomenia o začatí

exekúcie. V predmetnej veci napokon oprávnená v odvolaní proti uzneseniu exekučného súdu ani
nijako nespochybnila skutkový záver tohto súdu o tom, že rozhodcovská doložka nebola dohodnutá
individuálne, namietala len jeho právne závery.

Vecnú správnosť dovolaním napadnutých uznesení nebola spôsobilá spochybniť ani námietka o
nesprávnom právnom posúdení veci v otázke samotnej neprijateľnosti rozhodcovskej doložky z dôvodu,

že podľa § 93b zákona o bankách povinná nemala povinnosť prijať návrh rozhodcovskej zmluvy, a že o
tejto možnosti mala vedieť. Uvedené ustanovenie nijako nezbavovalo právnu predchodkyňu oprávnenej
povinnosti predložiť povinnej návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho
bolo dostatočne zrejmé, že povinnej sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh

na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé,

že jej boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v
rozhodcovskom konaní. Pokiaľ právna predchodkyňa oprávnenej takto nepostupovala, resp. pokiaľ
takýto postup nebol oprávnenou doložený listinami pripojenými k návrhu na exekúciu, súdy správne
konštatovali neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom,
ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle

obochzmluvnýchstrán.Slobodnávôľavyžadujeinformácieomožnostivoľbymedziviacerýmiriešeniami
a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená.

Oprávnená sa svojej zodpovednosti za uzavretie neprijateľnej rozhodcovskej doložky nemohla zbaviť
ani poukazom na princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením
jeho dôsledkov v neprospech povinnej. Kým rešpektovanie tohto princípu v spotrebiteľských právnych

vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere,
jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú
odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych
súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a

teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov
(akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp.
jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.

So zreteľom na uvedené dovolací súd mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné
zamietol.

Účastníkom náhradu trov dovolacieho konania nepriznal, keďže generálny prokurátor, ani oprávnená
neboli v konaní úspešní a povinnej v súvislosti s týmto konaním žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.