Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/218/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112225676
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6112225676.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Česká
republika, s.r.o., so sídlom Novodvorská 994/138, Braník, 142 00 Praha 4, IČO: 251 17 483, zast.:
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: H. R.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, U., zastúpený opatrovníčkou R. P., zamestnankyňou Okresného súdu
Banská Bystrica, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad Bratislava,

Záhradnícka 60, o vymoženie 7.986 Kč s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Banská Bystrica č. k. 2Er/2765/2012-12 zo dňa 19.12.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej v texte len „exekučný súd“ alebo „okresný súd“) napadnutým

uznesením podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodol tak po zistení, že exekučný titul - rozhodcovský rozsududok vydaný JUDr. Janom Mikšom,
rozhodcom ad hoc, v sídle Společnosti pro rozhodčí řízení, a.s., Sokolská tř. 60, Praha 2, č.k.
B/2011/02932 zo dňa 23. 11. 2011 (ďalej len "rozhodcovský rozsudok") bol vydaný v rozpore so
zákonom.Zpripojenýchlistinnýchdôkazov,najmäzmluvyospotrebiteľskomúvere,vrátaneObchodných
podmienok zmluvy o spotrebiteľskom úvere, exekučný súd zistil, že právny predchodca oprávneného,

spoločnosť Beneficial Finance a.s., so sídlom v Prahe, IČO: 26 697 068, a povinný uzavreli dňa
10. 10. 2007 Smlouvu o spotřebiteském úvěru č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej oprávnený
poskytol povinnému úver vo výške 7.079,- Kč. Povinný sa zaviazal úver spolu s úrokmi uhradiť v
12 mesačných splátkach vo výške 691,- Kč. Článok 8 písm. e) obchodných podmienok upravuje
riešenie sporov - rozhodcovskú doložku tak, že: "...veškeré majetkové spory, ktoré vzniknou z této
smlouvy,budourozhodoványskonečnouplatnostívrozhodčímřízení.Sporybudourozhodoványjedním

rozhodcem, jmenovaným Správcem seznamu rozhodců, vedeném Společností pro rozhodčí řízení a.s.,
IČ 26421381, se sídlem Praha 2, Sokolská 60, PSČ 120 00 (dále jen "Společnost), při její existenci,
a to podle jednacího řádu pro Společnost." Nakoľko povinný neplnil riadne svoje povinnosti zo zmluvy
o úvere a bol v omeškaní so splácaním úveru, oprávnený podal na rozhodcovskom súde žalobu.
Rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť uhradiť oprávnenému sumu vo výške
7.986,- Kč spolu s úrokom vo výške 10,50 % ročne zo sumy 7.709,- Kč od 25. 03. 2008 do 30. 06. 2008 a

s úrokom z omeškania vo výške 10,75 % ročne zo sumy 7.079,- Kč od 01. 07. 2008 do 31. 12. 2008, vo
výške 9,25 % ročne zo sumy 7.079,- Kč od 01. 01. 2009 do 30. 06. 2009, vo výške 8,50 % ročne zo sumy
7.079,- Kč od 01. 07. 2009 do 31. 12. 2009, vo výške 10 % ročne zo sumy 7.079,- Kč od 01. 01. 2010 do
30. 06. 2010, vo výške 7,75 % ročne zo sumy 7.079,- Kč od 01. 07. 2010 do 31. 12. 2010, vo výške 7,75% ročne zo sumy 7.079,- Kč od 01. 01. 2011 do 30. 06. 2011, vo výške 7,75 % ročne zo sumy 7.079,- Kč
od 01. 07. 2011 do 23. 11. 2011 a ďalej od nasledujúceho dňa do zaplatenia s úrokom z omeškania ročne
zo sumy 7.079,- Kč vo výške repo sadzby stanovenej českou národnou bankou a platnej pre prvý deň

príslušného kalendárneho polroku, v ktorom trvá omeškanie a zvýšenej o sedem percentných bodov,
zmluvnú pokutu vo výške 995,- Kč a náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 12.240,- Kč, to
všetkodopätnástichdníodprávoplatnostirozhodcovskéhorozsudku.Exekučnýsúdmalzapreukázané,
že úverová zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, ktorá bola
podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, je zmluvou spotrebiteľskou (typovou, formulárovou,

adhéznou). Jedná sa o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči vopred
neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy (poskytnutie finančných prostriedkov) podstatným
spôsobom neovplyvňujú, zmluvné podmienky sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie.
Zmluvnými stranami spotrebiteľskej, typovej zmluvy sú dodávateľ, spoločnosť Beneficial Finance,
a.s., ktorej predmet činnosti bol "Služby organizačně hospodářské povahy u fyzických a právnických
osob", pod ktorý spadá aj poskytovanie úverov, teda konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej

činnosti, pričom povinný má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa,
nakoľko ide o fyzickú osobu, ktorej boli zo strany dodávateľa poskytnuté peňažné prostriedky na
nákup spotrebného tovaru. Pri skúmaní vyššie konkretizovanej rozhodcovskej doložky bral súd do
úvahy kritéria, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda či rozhodcovská
doložka začlenená v rámci podmienok štandardnej zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho
zákonníka). Mal za to rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre
exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Túto
skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa,
pričom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na

jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V záujme naplnenia
cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch,
vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, nevidel exekučný súd iné východisko
ako záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a

povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka
je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa
podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým
súdom. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na
absolútne neplatnom právnom úkone, neprijateľne dojednanej rozhodcovskej doložke, exekučný súd

po preskúmaní exekučného titulu dospel k záveru, že ide o exekučný titul, ktorý vydal orgán na to
nepríslušný, na podklade ktorého nie je možné exekúciu vykonať, nakoľko výkon takéhoto rozhodnutia
(nulitného právneho aktu) by bol v rozpore s verejným poriadkom.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol
napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Oprávnený v

odvolaní namietal, že prvostupňový súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej
činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom a poukázal pritom na ust. § 35, § 45 ods. 1 a 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZRK“) a na ust. § 159 O.s.p.. Uviedol, že právoplatný
rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho
vyplýva, že je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný, súčasne je takýto rozsudok

prekážkou pre opätovné prejednanie veci. Podľa názoru oprávneného pokiaľ by exekučný súd meritórne
skúmal, či je plnenie, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok v súlade s hmotným právom, pôsobil
by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, t.j. ako súd
tretej inštancie. Takýto výklad považuje odvolateľ za neprípustný. Exekučný súd nie je príslušný na
meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, súd skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie

rozhodnutie samotné. Ani z európskeho práva nemožno za súčasného právneho stavu vyvodzovať
záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu
spotrebiteľa (povinného), ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného
podľa odvolateľa vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne
iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že

by bola narušená zásada rovnocennosti. Odvolateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že v období do
31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu,zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa
§ 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzatvorená zmluva

o úvere kde bol dlžník spotrebiteľom, nie je v zmysle prechodných ustanovení k novele účinnej od
01.01.2008 možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 posudzovať podľa § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade
s § 261 ods. 1 písm. b/ zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov
spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Ak je účastníkom spotrebiteľ, je

potrebné aplikovať zákon o spotrebiteľských úveroch. Odvolateľ ďalej vyslovil názor, že namietaným
postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na
súdnu ochranu a k porušeniu princípu právnej istoty, čím mu je znemožnené efektívne uspokojenie
jeho pohľadávky v exekučnom konaní prebiehajúcom na podklade právom uznaného exekučného
titulu. Podľa dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ak by niektoré z
ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom

konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok
zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi, ako aj dodávateľovi, ostáva možnosť
riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže
svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať aj v občianskoprávnom konaní. Uvedené ustanovenie teda
v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Odvolateľ si zároveň uplatnil

trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 25,31 Eur s DPH.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.), na základe odvolania vec preskúmal v medziach a v rozsahu
daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p.,
a napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd preskúmal správnosť napadnutého rozhodnutia výlučne z hľadiska dôvodov uvedených

v odvolaní.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súdny exekútor požiadal o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu - Rozhodčí nález vydaný
JUDr. Janom Mikšom, rozhodcom ad hoc, v sídle Společnosti pro rozhodčí řízení, a.s., Sokolská tř.
60, Praha 2, sp. zn. B/2011/02932 zo dňa 23.11.2011. Právnym základom žalobcom uplatneného

nároku v rozhodcovskom konaní bola Smlouva o spotřebitelském úvěru č. XXXXXXXXXX zo dňa
10.10.2007, na základe ktorej boli povinnému poskytnuté finančné prostriedky vo forme úveru. Súčasťou
predmetnej zmluvy boli Obchodní podmínky smlouvy o spotřebitelském úvěru, ktoré v čl. 8 písm. e)
upravovali riešenie sporov - rozhodcovskú doložku tak, že: „Smluvni strany se dohodly na tom, že
veškeré majetkové spory, ktoré vzniknou z této smlouvy, budou rozhodovány s konečnou platností

v rozhodčím řízení. Spory budou rozhodovány jedním rozhodcem, jmenovaným Správcem seznamu
rozhodců, vedeném Společností pro rozhodčí řízení a.s., IČ 26421381, se sídlem Praha 2, Sokolská
60, PSČ 120 00 (dále jen „Společnost“), při její existenci, a to podle Jednacího řádu pro rozhodčí řízení
Společnosti.“

Podľa § 49 ods. 1, 2 ZRK, (1) Uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje osobitným

rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok. (2)
Cudzí rozhodcovský rozsudok sa v Slovenskej republike vykoná ako tuzemský rozhodcovský rozsudok.

Podľa § 53 ZRK, ustanovenia tohto zákona sa použijú, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská
republika viazaná a ktorá je súčasťou jej právneho poriadku, neustanovuje inak.

Podľa čl. 22 písm. c) 193/1993 Z. z. o Zmluve medzi SR a ČR o právnej pomoci poskytovanej
justičným orgánmi, zmluvné strany s výnimkou rozhodnutí uvedených v článku 25 tejto zmluvy uznávajú
a vykonávajú na svojom území za podmienok ustanovených v tejto zmluve tieto rozhodnutia vydané na
území druhej zmluvnej strany:c) rozhodcovské nálezy vydané v rozhodcovskom konaní.

Podľa čl. 23 193/1993 Z. z. o Zmluve medzi SR a ČR o právnej pomoci poskytovanej justičným orgánmi,
rozhodnutia uvedené v článku 22 tejto zmluvy sa budú uznávať a vykonávať, ak

a) rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné podľa potvrdenia orgánu, ktorý rozhodnutie vydal;
predbežne vykonateľné rozhodnutia a vykonateľné predbežné opatrenia možno na území dožiadanej
zmluvnej strany uznať a vykonať, i keď ich možno napadnúť riadnym opravným prostriedkom,

b) justičné orgány druhej zmluvnej strany nevydali skôr právoplatné rozhodnutie alebo neuznali a
nevykonali rozhodnutie tretieho štátu v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi,

c) účastníkovi bola daná možnosť riadne sa zúčastniť na konaní, najmä ak bol podľa právneho poriadku

zmluvnej strany, kde sa konanie uskutočnilo, riadne a včas predvolaný na pojednávanie a rozhodnutie
spoluspoučenímomožnostipodaťprotinemuopravnýprostriedokmuboloriadnedoručené,avprípade
procesnej nespôsobilosti bol riadne zastúpený,

d) na konanie nebola daná výlučná právomoc orgánov zmluvnej strany, na území ktorej sa o uznanie
žiada,

e) zmluvná strana, na území ktorej sa o uznanie alebo výkon žiada, sa domnieva, že uznanie alebo
výkon neohrozí jej zvrchovanosť alebo bezpečnosť alebo nebude v rozpore s jej verejným poriadkom.

Podľa čl. 24 ods. 1, 2 a 3 193/1993 Z. z. o Zmluve medzi SR a ČR o právnej pomoci poskytovanej
justičným orgánmi, (1) Návrh na uznanie a výkon rozhodnutia sa podáva priamo príslušnému súdu
zmluvnej strany, na území ktorej sa má rozhodnutie uznať a vykonať. (2) Výkon rozhodnutia vrátane

náležitostí návrhu na výkon rozhodnutia a dokladov, ktoré je potrebné k návrhu pripojiť, ako aj možnosť
povinného podať proti výkonu rozhodnutia námietky, sa spravujú právnym poriadkom zmluvnej strany,
na území ktorej sa má rozhodnutie vykonať. (3) Súd, ktorý rozhoduje o uznaní a nariadení výkonu
rozhodnutia, sa obmedzí na zistenie, či boli splnené podmienky uvedené v článkoch 22 a 23, a ak zistí,
že tieto podmienky sú splnené, rozhodnutie uzná alebo nariadi jeho výkon.

Podľa § 44 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Oprávnenýnamietal,žesúd,ktorýkonávoveciexekúciejepríslušnýkonaťibaakoexekučnýsúdanieje

vecnepríslušnýkonaťvoveciakosúdvyššejinštancie.Odvolacísúdktomutodôvoduodvolaniauvádza,
že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené všetky predpoklady pre vedenie exekúcie.
Predovšetkýmjepovinnýskúmať,čipredloženýexekučnýtituljespôsobilýmexekučnýmtitulomvzmysle
ust. § 41 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK pre účastníkov konania
účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa zákona o rozhodcovskom konaní to platí pre rozhodnutia

vydané rozhodcovským súdom podľa cit. zákona. Rozhodcovskému súdu však jeho kompetencia
rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe
dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve (doložke). Z tohto dôvodu je pre posúdenie,či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Postup exekučného súdu vo veci nebol posudzovaním vecnej

správnosti rozsudku rozhodcovského súdu, exekučný súd iba skúmal, či oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, teda či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou
prejednať daný spor.

Odvolateľ v podanom odvolaní ďalej vytýkal exekučnému súdu nesprávnosť v tom, že nebola správne
posúdená zmluva, záväzok z ktorej sa v predmetnom konaní vymáhal. Podľa odvolateľa išlo o zmluvu,

ktorá sa riadi výlučne Obchodným zákonníkom a nemôžu sa na ňu vzťahovať ust. § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd uvádza, že posúdenie, či konkrétny vzťah je alebo nie je vzťahom
spotrebiteľským, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov
tohto vzťahu. Je nepochybné, že v danom prípade bol poskytovateľom úveru právny predchodca
oprávneného,ktorýhoposkytolvrámcisvojhopodnikania.Druhouzmluvnoustranoubolafyzickáosoba,
v prípade ktorej nebolo preukázané, že by jej úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania

alebo podnikania. Takýto vzťah medzi stranami zmluvy, keď na jednej strane vystupuje podnikateľ ako
dodávateľ poskytujúci predmet plnenia v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a na strane
druhej vystupuje ako odberateľ fyzická osoba, v zmysle § 2 písm. a) a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch nepochybne spadá do kategórie spotrebiteľských úverov, pričom na
spotrebiteľské vzťahy sa vzťahujú aj predpisy občianskeho práva.

Konanie, ktorým dodávateľ jednostranne vnúti druhej zmluvnej strane riešenie sporov rozhodcovským
súdom zvoleným dodávateľom, nie je súladné so zákonom, nakoľko vytvára hrubý nepomer medzi
účastníkmi zmluvného vzťahu. Takto vnútená podmienka, netýkajúca sa priamo predmetu zmluvy, ktorá
zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská doložka bola

spotrebiteľovi vnútená tak, že bola zapracovaná do ustanovení formulárovej zmluvy. Spotrebiteľ teda
ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť,
než túto podmienku prijať. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Konečne, rozhodcovské konanie je založené na tom, že
zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú.

Naopak, ak dodávateľ spotrebiteľovi vnucuje rozhodovanie sporu ním určeným rozhodcovským súdom,
spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch. Z uvedených dôvodov rozhodcovská
doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský
rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to
nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paktu (pozri
Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnené v Zb. stanovísk NS
a súdov SR 3/2012).

Odvolateľ tiež poukázal na vybrané časti odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo

veci C-40/08, v ktorom bol podaný výklad Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. Odvolací súd poukazuje na závery z tohto rozhodnutia, v zmysle ktorých
„Smernica sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú

povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný“.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie
(nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či sarozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia
zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok

právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby
žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v
exekučnom konaní. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta sunt“ („práva patria bdelým“)

v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností)
ustupujedôležitejšiemuprincípu,ktorýmjeochranaprávspotrebiteľa(pozriUznesenieNajvyššiehosúdu
SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012).

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnuté unesenie prvostupňového súdu podľa § 219
ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Oprávnený si v odvolacom konaní uplatnil náhradu trov konania pozostávajúcu z trov jeho právneho

zastúpenia. Odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s
§ 142 ods. 1 O.s.p., oprávnený v konaní nebol úspešný a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.