Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 28, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoE/60/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8514202310
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Magdaléna Želinská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8514202310.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25, 824
96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpeného Mgr. Lenkou Zichovou, LL.M., advokátkou, Stropkovská
3, Bratislava, IČO: 47 233 516 proti povinnej K. N., O. XXX/XX, E. F., o vymoženie 2 850,85 Eur s prísl.,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 28. augusta 2014, č.
k. 4 Er 232/2014-22 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Jána Ondáša
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Uviedol, že exekučným titulom má byť rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom
Victoria zriadeného pri Victoria legal arbiter, s.r.o. zo dňa 10.10.2013 sp. zn. RK-PC-2000/13-LP, pričom

súd pri preskúmaní veci v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zistil, že oprávnený a povinná
uzavrelispotrebiteľskúzmluvuorevolvingovomúvereč.8300044172dňa13.12.2011,tiežrozhodcovskú
zmluvu, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu na riešenie sporov zo zmluvy. S odkazom
na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vyhodnotil
rozhodcovskú zmluvu ako neprijateľnú podmienku, teda za neplatnú, z dôvodu, že nespĺňa podmienku
individuálneho dojednania, keďže bola vopred pripravená dodávateľom - oprávneným, povinná sa

s ňou mohla oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohla ovplyvniť jej obsah. Rozhodcovská
zmluva teda nebola výsledkom zmluvnej autonómie, slobodnej vôle oboch strán voliť medzi viacerými
riešeniami na základe informácie, čo ktorá voľba znamená. Ďalej súd odôvodnil hrubý nepomer
tejto zmluvnej podmienky v neprospech spotrebiteľa samotným priebehom rozhodcovského konania
upraveným rokovacím poriadkom tohto rozhodcovského súdu. Vzhľadom na neplatnosť predmetnej
rozhodcovskej zmluvy nemal rozhodcovský orgán právomoc vo veci rozhodnúť, teda neboli splnené

podmienky vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.

Oprávnený podal proti tomuto uzneseniu odvolanie. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa nesprávne
aplikoval § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Vo veci bola dojednaná rozhodcovská
zmluva alternatívne, teda s možnosťou riešiť spory zo zmluvy buď na všeobecnom súde alebo na
rozhodcovskom súde. Povinný sa v konaní nijako nebránil, voči nárokom oprávneného nenamietal.
Argumentom v prospech možnosti uzavrieť rozhodcovskú zmluvu so spotrebiteľom je podľa neho
dôvodovásprávak§53ods.4písm.r)OZ,podľaktorejcieľomboloumožniťspotrebiteľovirozhodnúťsa,

kde uplatní svoje práva, pričom za neprijateľné sa považuje ustanovenie zakladajúce výlučne právomoc
rozhodcovského súdu. Ďalej poukázal na to, že rozhodcovská zmluva je individuálnou dohodou, ktorá
nebola podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, toto vyplýva z obsahu tejto zmluvy.
Spotrebiteľ mal navyše právo od tejto zmluvy odstúpiť. Nesprávne sú podľa jeho názoru aj závery súduo tom, že rozhodcovská zmluva nebola dojednaná individuálne. Podľa neho spotrebiteľ v tomto prípade
jednoznačnemoholovplyvniťjejobsah,atopredapojejuzavretí,pritombolojejobsahuriadnepoučený
a podpisom to potvrdil. Mal možnosť zásadne zmeniť jej obsah tak, že od zmluvy mohol odstúpiť. Toto

svoje tvrdenie oprávnený na účely § 53 ods. 3 OZ považuje za preukázanie opaku. Súd prvého stupňa
nedal odpoveď na otázku, ako si predstavuje individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy. Spotrebiteľ
mal možnosť vybrať si rozhodcovský súd, a ak si chcel zvoliť iný, ako v zmluve uvedený, mohol od
zmluvy odstúpiť. Dokonca mal možnosť menovať rozhodcu, no nevyužil to. Popri citácii častí niekoľkých
rozhodnutí súdov oprávnený uviedol, že v prejednávanej veci rozhodcovská zmluva nebola súčasťou

nepodpísaných všeobecných podmienok inej zmluvy. Ochrana spotrebiteľa by nemala byť zneužívaním
práva v rozpore so základnými zásadami. Oprávnený zdôraznil, že povinný nemusel pochopiť text
zmlúv a ich zmysel v krátkej dobe alebo ihneď pri ich podpise. Povinný mal možnosť rozhodcovskú
zmluvutakakoostatnédokumentypotrebnékuzavretiuzmluvnéhovzťahuvopredvyžiadať,preštudovať
(prípadneoichobsahuporadiťsadvokátom)anáslednezmluvypodpisovať.Ďalejskresleneparafrázuje
tvrdenie súdu prvého stupňa v súvislosti s úrokmi vo výške 70% ročne ako v rozpore s dobrými mravmi.

Tiež uviedol, že právomoc exekučného súdu preskúmať ktorýkoľvek exekučný titul v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku je totožná s rozsahom tejto právomoci vo vzťahu k rozsudku všeobecného
súdu. Konštatovanie neprimeranosti výšky úroku z omeškania je nesprávne, pretože nepresiahla výšku
priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov zverejnenú podľa zák. č. 129/2010 Z. z. pred
vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne neprevýšila trojnásobok

úrokov z omeškania podľa § 3a nariadenia č. 87/1995 Z. z. Na záver uviedol, že plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom nie je nedovoleným, ani objektívne nemožným, ani odporujúcim dobrým
mravom. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a
priznať mu náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) v zmysle zásad ustanovenia § 212 O.s.p. preskúmal

napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia
pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je
dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil s náležitým a presvedčivým odôvodnením rozhodnutia prvostupňovým súdom
v celom rozsahu (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza.

Rozhodujúcou otázkou, ktorú súd prvého stupňa prioritne správne vyriešil, bola platnosť rozhodcovskej
zmluvy, čím vyriešil i otázku možnosti viesť exekúciu na podklade exekučného titulu vydaného orgánom,
ktorý svoju právomoc odvodil od takejto rozhodcovskej zmluvy.

Podľa rozhodcovskej zmluvy č. 8300044172 uzavretej medzi oprávneným a povinnou, ktorá má
formu predtlače a bola podpísaná povinnou v deň podpisu zmluvy o revolvingovom úvere č.

8300044172 dňa 13.12.2011, mali byť spory zo zmluvy riešené príslušným súdom v súdnom konaní
alebo v rozhodcovskom konaní pred niektorým z ďalej uvedených rozhodcovských súdov, pričom výber
rozhodcovského súdu spočíva na strane podávajúcej žalobný návrh. Oprávnený zmluvu podpísal až
dňa 20.12.2011, rovnako ako zmluvu o revolvingovom úvere.

S prihliadnutím na uvedený obsah rozhodcovskej zmluvy, ak spor vyvolá dodávateľ podaním žaloby na

rozhodcovskom súde, spotrebiteľ sa takto začatému rozhodcovskému konaniu musí podrobiť. Podanie
žaloby na rozhodcovskom súde má totiž rovnaké účinky ako keby bola žaloba podaná na súde, pričom
po začatí rozhodcovského konania nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde, čo je zrejmé z
ustanovenia § 19 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Občiansky zákonník účinný od 1. januára 2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4

písm. r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.Vychádzajúczobsahurozhodcovskejzmluvyaztohtoustanoveniabolorozhodnutiesúduprvéhostupňa
o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy a jej neplatnosti správne. Odvolací súd sa naďalej pridržiava
spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia KS v Prešove z 27.9.2010,

podľa ktorého: ,,Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007
alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil
výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na
návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú

podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a
štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,
spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde,
ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že
zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008“.

Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského

konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula, klauzula v typizovaných všeobecných zmluvných
podmienkach pripojených k zmluve alebo typizovaná samostatná rozhodcovská zmluva a dodávateľ
podá žalobu na rozhodcovskom súde na tomto podklade.

Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacím argumentom, že rozhodcovská zmluva bola individuálne
dojednaná.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného
predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a
zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol
ovplyvniť ich obsah.

Nie je prejavom individuálneho dojednania rozhodcovskej zmluvy taký spôsob jej uzavretia, pri ktorom
je spotrebiteľovi pri podpise úverovej zmluvy predložené tlačivo rozhodcovskej zmluvy na prečítanie a

podpísanie.Ztextutejtozmluvyjezrejmé,žedodávateľ-veriteľjepredkladateľomnávrhurozhodcovskej
zmluvy (bod 2. - „Dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa...“).
Ide o notoricky používanú formy tejto rozhodcovskej zmluvy, samozrejme aj úverovej zmluvy, ide teda o
rutinný postup zo strany dodávateľa. Takýmto postupom pri podpise hlavného kontraktu (ktorý je však
výsledkom individuálneho dojednania, lebo vzniká na základe požiadavky, dopytu spotrebiteľa) už však

bez aktivity a záujmu spotrebiteľa jednostranne vnucuje spotrebiteľovi ďalší zmluvný vzťah, ktorý bez
požiadavky spotrebiteľa a jeho znalosti podstaty veci zabezpečuje výlučne dodávateľovi ochranu jeho
pohľadávok zo zmluvy o úvere. Navyše k tomu má byť „dohodnutá“ právomoc rozhodcovských orgánov,
ktoré sám vopred určil v predloženej rozhodcovskej zmluve opäť bez aktivity spotrebiteľa, a ktorých
sídla sú priamo v obvode sídla dodávateľa, prípadne na mieste, ktoré pri porovnaní pozície, postavenia

a možností dodávateľa a spotrebiteľa, dodávateľa nijako neobmedzuje, avšak pre spotrebiteľa môže
predstavovať nezanedbateľnú (vo výnimočných prípadoch pravdepodobne aj neprekonateľnú) prekážku
vrátane zvyšovania nákladov pri snahe hájiť svoje práva pred rozhodcovským súdom. Je nepochybné,
že spotrebiteľ nebol žiadateľom tejto formy riešenia sporov zo zmluvy (keďže nemá absolútne žiadne
poznatky o takejto forme riešenia sporov), ktorá vyvoláva hrubú nerovnováhu v postavení, možnostiach,

a tým aj právach a povinnostiach zmluvných strán výlučne v neprospech spotrebiteľa. Technická
samostatnosť listiny zmluvy o úvere a rozhodcovskej zmluvy v tomto prípade neznamená individuálnosť
jej dojednania, ako to tvrdí oprávnený, podpis na nej neverifikuje jej individuálne dojednanie v tom
zmysle, v akom to zakotvuje § 53 ods. 2 OZ. Uzavretie rozhodcovskej zmluvy nebolo samostatným
predmetom nejakého osobitného jednania medzi stranami zmluvy vyvolaného napr. omeškaním plnení

zo strany povinnej, kedy by v rámci riešenia tohto problému vzniknutého s odstupom času oduzavretia revolvingovej zmluvy bolo možné takéto monotematické a individuálne jednanie hodnotiť ako
zrealizované individuálne za účelom dojednať spôsob riešenia sporu napr. aj rozhodcovským súdom.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že nešlo o takýto prípad osobitného dojednania, ale o predkladanie

„batérie“ listín, z ktorých niektoré boli, a iné neboli osobitne dojednané. Spotrebiteľ bol prakticky zahltený
predloženýmilistinamisamotnejzmluvy,zmluvnýchdojednaníarozhodcovskejzmluvy,ktorésúvsúhrne
nezanedbateľného rozsahu a len minimalizovaná veľkosť písma skresľuje skutočný rozsah obsahu. Je
evidentné, že spotrebiteľ pristúpil na dodávateľom vopred pripravené, nevyžiadané a ním neovplyvnené
podmienky.

Argumentácia oprávneného v odvolaní jednotlivými ustanoveniami tohto individuálne nedojednaného
obsahu rozhodcovskej zmluvy, ktoré deklarujú rôzne možnosti spotrebiteľa, je irelevantná.

Odvolací súd už len poznamenáva, že preukázaním opaku dodávateľom v zmysle § 53 ods. 3 OZ
prirodzene nemôže byť len tvrdenie opaku dodávateľom, ako sa mylne oprávnený domnieva, inak by
toto ustanovenie strácalo akýkoľvek zmysel, ktorý nepochybne má.

Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí

podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku s poukazom na tzv. geografickú neprijateľnosť miesta konania
(Rozsudok Súdneho dvora C-240/98 -C-244/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08 Asturcom ).
Aj v tejto veci bola geografická neprijateľnosť miesta rozhodcovského konania, a tým neprijateľnosť

rozhodcovskej zmluvy z tohto dôvodu, zrejmá.

Občiansky zákonník takúto neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spája v ustanovení § 53 ods. 5 so sankciou
neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nie je uvedené medzi prípadmi relatívnej
neplatnosti (§ 40a Občianskeho zákonníka), ide o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo

zo zákona, na ktorú musí súd prihliadnuť z úradnej povinnosti. Ak teda dojednanie ukladá spotrebiteľovi
povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom, je pre jeho neprijateľnosť
neplatné.Odneplatnéhozmluvnéhodojednanianemožnoodstúpiť,akotouvádzaoprávnenývodvolaní.

Na základe zistených skutočností pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný
a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať

len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ustanovením § 3 zákona č. 244/2002 Z. z.
uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli
alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom
konaní. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej
doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.) akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť

podkladom pre exekučné konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie
exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd
judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už

pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súduSlovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 219 O.s.p. napadnuté uznesenie ako vecne správne

potvrdil.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so

zreteľom na neplatnú rozhodcovskú zmluvu nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími
námietkami.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa pri zastavení exekučného konania (§ 224
ods. 1, 4 O.s.p., § 44 ods. 3 Exekučného poriadku).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.