Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 21, 2012

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 7C/274/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5405209188
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Plutinský

ECLI: ECLI:SK:OSDK:2012:5405209188.25

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín samosudcom JUDr. Rastislavom Plutinským v právnej veci žalobkyne: T.

T., Q.. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. E., C. Č.. XXXX/XX-XX, prechodne bytom M. E., H.
XXXX/XX-XX, zast.: JUDr. Peter Škerlík, advokát, Dolný Kubín, J. Ťatliaka 2051/8, proti žalovanému:
N. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. E., C. XXXX/XX-XX, zast.: JUDr. Jozef Polák, advokát, Dolný Kubín,
Radlinského 1718, v konaní o zrušenie spoločného nájmu bytu, takto

r o z h o d o l :

I. Súd zrušuje právo spoločného nájmu žalobkyne a žalovaného k družstevnému bytu č. 43
nachádzajúcemu sa na V.. C. N. M. E. k.ú. N. C. na 10. poschodí bytového domu súp. č. 2065
postaveného na pozemku parc. KN-C č. 70/12, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX vedenom Správou

katastra Dolný Kubín pre k.ú. N. C. a ktorý pozostáva z 3 izieb, kuchyne a príslušenstva.

II. Výlučnou nájomníčkou a členkou Okresného stavebného bytového družstva Dolný Kubín so sídlom
Zochova 1117/97, Dolný Kubín, IČO: 00222071 zostáva žalobkyňa.

III. Žalovanému bytová náhrada nepatrí.

IV. Žalovaný je povinný byt č. 43 nachádzajúci sa v M. E. H. V.. C. na 10. poschodí bytového domu súp.
č. 2065, ktorý je zapísaný na LV č. XXXX vedenom Správou katastra Dolný Kubín pre k.ú. N. C. vypratať
do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V. O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa podaným návrhom zo dňa 23.12.2005 žiadala o.i., aby súd zrušil právo spoločného nájmu
žalobkyne a žalovaného k bytu presne opísanému vo výrokovej časti tohto rozsudku s tým, že jedinou
nájomníčkou zostáva žalobkyňa.

Okresný súd Dolný Kubín svojim rozsudkom 7C/274/2005 zo dňa 05.12.2007 zrušil právo spoločného
nájmu žalobkyne a žalovaného k družstevnému bytu č. 43 nachádzajúceho sa na ul. C. N. M. E. k.ú. N.
C. na 10. poschodí bytového domu súp.č. 2065 postaveného na pozemku parc. KN-C č. 70/12, ktorý je
zapísaný na LV č. XXXX vedenom Správou katastra Dolný Kubín pre k.ú. N. C. a ktorý pozostáva z 3
izieb, kuchyne a príslušenstva s tým, že určil, že výlučnou nájomníčkou a členkou OSBD Dolný Kubín
zostáva žalobkyňa, žalovanému bytová náhrada nepatrí a žalovaného zaviazal k úhrade trov konania
vo výške 13.965,- Sk na účet právneho zástupcu žalobkyne. Okresný súd tak rozhodol v zmysle § 705ods. 2, 3 v spojení s § 712a ods. 8 OZ, kde konštatoval, že bolo preukázané fyzické a psychické násilie
žalovaného voči žalobkyni, kde táto okolnosť je tak rozhodujúca, že prevažuje všetky ostatné, ktoré v
konaní súd zistil.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline svojim uznesením 7Co/32/2008 zo dňa 12.11.2008
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V svojom
zrušujúcom uznesení odvolací súd považoval vykonané dokazovanie za nie dostatočné predovšetkým
ohľadne výroku ohľadne bytovej náhrady. Odvolací súd poukázal, že v danom prípade je súd povinný
prihliadať k takým právnym významným hľadiskám, ako sú sociálne a majetkové pomery účastníkov,

ich zdravotný stav, ktorý z manželov sa zaslúžil o získanie predmetu nájmu, k jeho účelnému využitiu,
k tomu, kto v byte fakticky býva a či u osôb, ktoré v nájomnom pomere zotrvávajú sú predpoklady k
riadnemu užívaniu predmetného bytu. Poukázal na to, že dôvodom pre prenechanie bytu môže byť pri
rozhodovaní podľa daného zákonného ustanovenia zreteľ na spoločné deti, ktoré sú už t.č. plnoleté.
Odvolací súd vychádzal z toho, že zo zápisnice okresného súdu nevyplýva oboznámenie sa zo spisom o
rozvode účastníkov. Nariadil okresnému súdu podrobne vypočuť účastníkov konania, zistiť na Mestskom

úrade v Dolnom Kubíne, aký byt bol navrhovateľke pridelený, zistiť zdravotný stav žalovaného, či sa
skutočne lieči a či je predpoklad jeho vyliečenia, zistiť, či sú bytové potreby žalobkyne uspokojené v
inom byte so známkami trvalosti, úplnosti a nerušenosti.

Súd vykonal v predmetnej veci dokazovanie výsluchom účastníkov konania, svedkov Z.. Z. B., A. Z.H.,
Z.. A. F., matky žalovaného G. T.j, rodičov žalobkyne B. S. B. Z. S., synov účastníkov R. T. B. U. T.,

listinnými dôkazmi založenými v spise, predovšetkým so správou ošetrujúceho lekára žalovaného, resp.
správou Mestského úradu Dolný Kubín ohľadne bytových pomerov žalobkyne, oboznámením sa so
spisom tunajšieho súdu 7C/17/2005, ktorým bolo rozvedené manželstvo účastníkov, pričom zistil, že
žalobkyňa so žalovaným uzavreli dňa 26.09.1987 manželstvo, z ktorého pochádzajú tri deti. Rozsudkom
tunajšiehosúduzodňa24.05.2005boloichmanželstvorozvedenéatentonadobudol právoplatnosťdňa

21.08.2005, v tomto rozhodnutí boli maloleté deti R. B. S. zverené do výchovy matky. Súd v dôvodoch
rozvodového rozsudku skonštatoval, že predovšetkým správanie žalovaného prispelo k urýchleniu a k
rozvratu manželstva. Zistil nadmerné požívanie alkoholu

7C/274/2005

3.

žalovaným, pod vplyvom ktorého mal byť tento agresívny a nedôvodne žiarlivý, pričom žalovaný sa
snažil tieto skutočnosti zľahčovať, popieral požívanie alkoholu nadmieru a pokiaľ pripustil fyzické násilie
proti žalobkyni, považoval to viac-menej za náhodu. Aj v samotnom konaní o zrušenie práva spoločného
nájmubytubolojednoznačnepreukázané,žežalovanýsazatrvaniamanželstvadopúšťalvočižalobkyni,
ktorá s ním bývala v spoločnom byte, fyzického a psychického násilia. Toto bolo preukázané výpoveďou

všetkých svedkov, vyjmúc matky žalovaného, ktorá pripúšťala, že žalovaný vie vzbĺknuť, keď ho niekto
vyprovokuje. Táto svedkyňa však popierala aj nespornú skutočnosť, že jej syn je alkoholik, mala za to,
že žalobkyňa nevedela prijať skutočnosť, že žalovaný mal niekedy vypité, tak ako mala a vtedy žalovaný
vzbĺkol. Svedkovia, a to či už spolupracovníci a susedia žalobkyne uviedli, že viackrát prišla táto do práce
s modrinami, mala rozťaté čelo. Svedčili o tom, ako žalovaný bol schopný volať žalobkyni do práce aj

20-30 krát v doobedňajších hodinách, svedčili o tom, že žalobkyňa mala zo žalovaného strach, aj suseda
F. uviedla skutočnosť o strachu žalobkyne pred žalovaným, potvrdila fyzické násilie i to, že žalovaný bol
často pod vplyvom alkoholu a vtedy žalobkyňa aj s deťmi musela prespať aj u nej. Fyzické a psychické
násilie potvrdili aj rodičia žalobkyne, predovšetkým však deti účastníkov, ktorí boli dlhodobo svedkami
tohto fyzického a psychického násilia.

V intenciách zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu súd doplnil dokazovanie o vyžiadanie si
lekárskej správy ošetrujúceho lekára žalovaného, kde zistil, že tento bol na psychiatrickom oddelení
hospitalizovaný 2x a to v decembri 2006 a v marci 2007, kde hlavným dôvodom boli problémy s
nadmerným užívaním alkoholu. Po prepustení z druhej hospitalizácie bol ambulantne vyšetrený ešte
jedenkrát v auguste 2007 a od tejto doby nemajú o ňom žiadne informácie. Nedá sa odpovedať

jednoznačne, či žalovaný bol vyliečený, alebo či je u neho aspoň predpoklad vyliečenia, pokiaľ bydodržiavalvšetkyterapeutickéopatreniaadodržiavaldôsledneabstinenciuodalkoholu,takurčitemožno
hovoriť o úzdrave. Z výpovedí detí žalovaného však je zrejmé, že tento naďalej požíva alkohol. Taktiež
súd si vyžiadal správu Mestského úradu Dolný Kubín, z ktorej je zrejmé, že tejto bol dňa 01.11.2008

pridelený 3 izbový byt osobitného určenia č. 1 na ul. Z.. D. XXXX s rozlohou 79 m2. Nájomcom bytu
osobitného určenia môže byť ťažko telesne postihnutá osoba a okruh osôb posudzovaných v zmysle
zákona č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci. V prípade, ak mesto neeviduje takéhoto žiadateľa, môže
byť byt osobitného určenia prenajatý po dobu jedného roka aj inej osobe s tým, že žalobkyňa má
teda uzavretú zmluvu na dobu určitú do 30.09.2009. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, že

prakticky od leta 2008 postupne všetky deti účastníkov začali bývať pri matke, otec býva v byte so svojou
priateľkou, ktorá je vlastníčkou bytu v tom istom bytovom dome. Pokiaľ ide o stanovisko prenajímateľa,
ten žiadal aby súd pridelil byt tomu, u koho je väčší predpoklad pravidelného platenia nájomného.
Zároveň potvrdil, že žalobkyňa uhradila nesplatený investičný úver v sume 13.519,- Sk.

Okresný súd teda následne svojím rozsudkom č.k. 7C/274/2005-275 zo dňa 04.05.2009 opätovne zrušil
právo spoločného nájmu žalobkyne a žalovaného k predmetnému bytu s tým, že určil, že jeho výlučnou

nájomníčkou a členkou OSBD Dolný Kubín zostáva žalobkyňa, súd rozhodol, že žalovanému bytová
náhrada neplatí a je povinný byt vypratať do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

7C/274/2005

4.

V danom prípade súd poukázal už na svoj rozsudok z 05.12.2007, kde už vtedy za rozhodujúce a

najpodstatnejšie súd považoval preukázané psychické a fyzické násilie voči žalobkyni, teda nielen
samotný alkoholizmus na strane žalovaného. Doplnením dokazovania je táto skutočnosť absolútne
nesporná a je tak závažná, že jej treba dať prednosť pred

ostatnými hľadiskami, ktoré by bolo možné v danej veci brať do úvahy a to nielen z hľadiska dobrých
mravov, ale v zásade aj preto, že tak predpokladá zákon konkrétne v ustanovení § 712a ods. 8 OZ

pri rozhodovaní o bytovej náhrade. Nie je však jediným hľadiskom, ktorý svedčí v prospech žalobkyne,
pretože súhlasne s odvolacím súdom okresný súd konštatuje, že dôvodom pre prenechanie bytu môže
byť podľa citovaného zákonného ustanovenia aj zreteľ na spoločné deti, ktoré sú už plnoleté. V danom
prípade je zrejmé, že žalobkyňa nemá trvalo, úplne a nerušene uspokojenú bytovú potrebu, nakoľko byt,
ktorý má v nájme je bytom osobitného určenia, kde jej nepredĺžia nájomnú zmluvu, pokiaľ bude potrebné

takýto byt prideliť ťažko telesne postihnutej osobe. Snaží sa však zabezpečiť domov pre spoločné deti
pochádzajúce z manželstva, synov, ktorí buď študujú, resp. sú na začiatku profesného života. Len za
ich pomoci, keď všetci majú vôľu vytvoriť rodinu, môžu byť uspokojované bytové potreby ich všetkých,
avšak trvalo úplne a nerušene to môže byť iba v byte, ktorý je predmetom sporu, prihliadnuc potom
aj na sociálne pomery, keď skutočne žalovaný aj podľa vlastných tvrdení je finančne lepšie situovaný

a môže riešiť svoje bytové potreby aj inak, neodhliadnuc aj od toho, že žije s priateľkou, ktorá má vo
vlastníctve byt. Je zrejmé, že byt účelnejšie využije žalobkyňa s troma synmi, ako žalovaný, ktorý má
partnerku s vlastným bytom. Čo sa týka zdravotného stavu žalovaného, okrem alkoholizmu nepreukázal
nič, čo by mohlo mať vplyv na rozhodovanie súdu. Samotný alkoholizmus ako choroba však nemôže
byť dôvodom, ktorý by ho mal zvýhodniť, naopak, skutky, ktorých sa dopúšťal pod vplyvom alkoholu,

sú práve dôvodom, pre ktoré súd vyhovel žalobe žalobkyne. Žalobkyňa i žalovaný sú schopní obaja v
tomto čase platiť riadne nájomné za byt a za služby spojené s užívaním bytu, nakoľko tak doteraz aj
obaja robia. Ako už súd konštatoval v predchádzajúcom rozsudku, v prospech žalovaného by svedčila
skutočnosť, že by bol pridelený ako stabilizačný jemu, i keď neodpracoval dobu, na ktorú sa zaviazal
a nepreukázal, že by choroby, ktoré uvádzal, vznikli v príčinnej súvislosti s prácou v OFZ, avšak to je

príliš málo vzhľadom na jeho nasledujúce konanie a správanie, aby to bola nejaká okolnosť, ktorá by
bola pre súd rozhodujúca. V danom prípade teda pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu bral do úvahy
predovšetkým psychické a fyzické násilie, ktorého sa dopúšťal žalovaný na žalobkyni, ako i ostatné
dôvody, ktoré podrobne uviedol vyššie, a teda rozhodol, že zrušil právo spoločného nájmu účastníkov
k predmetnému bytu s tým, že výlučnou nájomníčkou a členkou OSBD sa stáva žalobkyňa, a práve

vzhľadom na fyzické a psychické násilie, ktorého sa žalovaný dopúšťal voči žalobkyni súd rozhodol,že mu bytová náhrada nepatrí. Zároveň rozhodol aj o jeho povinnosti vypratať predmetný byt, kde 60
dní od právoplatnosti rozsudku považuje za lehotu primeranú a rozumnú, v ktorej je v možnostiach a
schopnostiach žalovaného, ktorý je sám, resp. pokiaľ žije s partnerkou, táto má byt v tom istom bytovom

dome, vypratať predmetný byt a umožniť žalobkyni aj s deťmi uspokojiť svoje oprávnené bytové potreby.

Proti rozsudku z 04.05.2009 podal žalovaný opätovne odvolanie, kde Krajský súd v Žiline ako súd
odvolací svojim uznesením 7Co/196/2009 zo dňa 27.01.2010 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd konštatoval, že z dôvodov rozsudku nevyplýva,
či všetky tri deti z manželstva pochádzajúce bývajú so žalobkyňou, prípadne majú zabezpečené iným

spôsobom bývanie. Ďalej poukázal

7C/274/2005

5.

nato,žeokresnýsúdnevyhodnotildôvodyrozvratumanželstvavzmyslerozsudkuorozvodemanželstva
sp.zn. 7C/17/2005 zo dňa 24.05.2005, keď okresný súd v tom čase príčinu rozvratu manželstva videl v
rozdielnych názoroch, povahách a záujmoch manželov v tom, že obaja nedokázali zladiť svoje predstavy

o manželskom zväzku a nedokázali využiť výhodu manželského zväzku spočívajúcu vo vzájomnej
pomoci. Je však zrejmé, že predovšetkým správanie žalovaného prispelo k urýchleniu a prehĺbeniu
rozvratu manželstva. Z dôvodov rozhodnutia prvostupňového súdu o rozvode manželstva účastníkov
síce vyplýva, že žalovaný požíval alkoholické nápoje, pod vplyvom ktorých bol aj agresívny a nedôvodne
žiarlivý, ale nevyplýva z tohto rozhodnutia psychické a fyzické násilie takého charakteru, že by žalobkyňa

bola obeťou domáceho násilia. Výsluchy svedkov, ktorí vypovedali v konaní o zrušení práva spoločného
nájmu bytu, v danom konaní o psychickom a fyzickom násilí žalovaného, okresný súd nevyhodnotil
vo vzťahu k dobe, v ktorej malo dôjsť (to je najmenej pred 5 rokmi), z ohľadu aj na tú skutočnosť, že
v rozvodovom konaní sa o takomto charaktere týrania neuvádzalo. Ak by skutočne bolo dochádzalo
k násiliu voči žalobkyni, mala možnosť domáhať sa svojho nároku aj s poukazom na ustanovenie §

705a Občianskeho zákonníka, ak stupeň narušenia vzťahu medzi manželmi z tohto hľadiska bol taký,
že ďalšie spolužitie bolo neznesiteľným. Odvolací súd poukázal ďalej na tú skutočnosť, že na zistenie
skutočností, či dochádzalo k psychickému a fyzickému násiliu, je potrebné vykonať dokazovanie a
vyhodnotiť objektívne zistený stav v súvislosti aj s tvrdeniami žalobkyne v konaní o rozvod manželstva,
ďalej je potrebné vyhodnotiť bytovú situáciu žalobkyne, keď táto v byte nebýva od 20.09.2004 a byt,

ktorý v súčasnej dobe užíva od 01.11.2008 je bytom osobitného určenia.

Prvostupňový súd svojim rozsudkom č.k. 7C/274/2005-327 zo dňa 24.05.2010 opätovne zrušil právo
spoločného nájmu žalobkyne a žalovaného k predmetnému družstevnému bytu s tým, že zároveň
rozhodol, že výlučnou nájomníčkou a členkou OSBD Dolný Kubín zostáva žalobkyňa, žalovanému
bytová náhrada nepatrí a tento je povinný byt vypratať do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

V uvedenom rozsudku súd uviedol, že prvostupňový súd tak rozhodol po tom, čo doplnil dokazovanie
tým, že sa oboznámil s vyjadrením Mesta Dolný Kubín zo dňa 26.04.2010, kde mesto žalobkyni uvádza,
že byt č. 1 v bytovom dome na Ul. Z.. D. XXXX/XX v M. E., ktorý jej bol daný do užívania na dobu
určitú do 30.09.2010, je bytom osobitného určenia. V súlade so všeobecne záväzným nariadením č.
01/2008 o nakladaní s bytovým fondom vo vlastníctve Mesta Dolný Kubín, nájomcom bytu osobitného

určenia môže byť ťažko telesne postihnutá osoba a okruh osôb s ňou spoločne posudzovaných. V
prípade, ak vlastník bytu osobitného určenia nemá uchádzača o tento byt z radov telesne postihnutých,
môže ho vlastník dať do užívania inému žiadateľovi, najviac však na dobu jedného roka. Mesto zároveň
žalobkyni oznamuje, že v súčasnosti evidujú jednu žiadosť oprávnenej osoby s rodinou na pridelenie
bytu osobitného určenia a očakávajú, že predmetný nájomný byt odovzdá najneskôr do 30.09.2010.

Zároveň súd vypočul opätovne aj žalobkyňu, ktorá uviedla, že pri rozvodovom konaní bola vyčerpaná,
chcela to mať čím skôr za sebou, preto bližšie neuvádzala veci o fyzickom či psychickom násilí, ale
poukázala na to, že ani žalovaný takéto násilie nepoprel, naopak, len to zľahčoval. Aj teraz, keď ju
zastihne samú, tak jej buď ukazuje rôzne neslušné gestá alebo ju osočuje. Chlapci s ňou bývajú stále
všetci traja, nemajú možnosť si zabezpečiť samostatné bývanie, sú len na začiatku profesného života.Navyše R. a S. v dôsledku krízy nemali prácu a celú zimu boli pri nej, založili si živnosti, žili z toho, čo
mali našetrené, U. stále študuje. Nepredpokladá, že by sa synovia

7C/274/2005

6.

mohli osamostatniť, nemajú pravidelnú prácu, je fakticky nemožné, aby sami utiahli nejaký nájom.
Navyše, pokiaľ by si ona sama mala kupovať byt, tak ona sama vzhľadom na vek a príjem by peniaze
nedostala. Ona si v súčasnosti hľadá ďalší podnájom tak, aby k 30.09.2010 mohla byt uvoľniť. Účastníci
ani po poučení súdu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nenavrhli už vykonať ďalšie dôkazy.

V zmysle § 705 ods. 2, 3 OZ, v znení platnom v čase podania návrhu, ak nadobudol právo o

uzavretie zmluvy o nájme družstevného bytu jeden z rozvedených manželov pred uzavretím manželstva,
zanikne právo spoločného nájmu bytu rozvodom, právo užívať byt zostane tomu z manželov, ktorý
nadobudol právo na nájom bytu pred uzavretím manželstva. V ostatných prípadoch spoločného nájmu
družstevného bytu rozhodne súd, ak sa rozvedení manželia nedohodnú, na návrh jedného z nich o
zrušení tohto práva, ako aj o tom, kto z nich bude ako člen družstva ďalej nájomcom bytu, tým zanikne

aj spoločné členstvo rozvedených manželov v družstve. Pri rozhodovaní o ďalšom nájme bytu vezme
súd zreteľ najmä na záujmy maloletých detí a stanovisko prenajímateľa.

V zmysle § 712a ods. 8 OZ v znení platnom v čase podania návrhu, ak ide o prípady podľa § 705 ods.1,
2 druhej vety OZ, môže súd, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, rozhodnúť, že rozvedený
manžel má právo len na náhradné ubytovanie alebo na prístrešie. Ak sa rozvedený manžel za trvania

manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním
bývaspoločnevbyte,dopúšťalalebodopúšťafyzickéhonásiliaalebopsychickéhonásilia,súdrozhodne,
že bytová náhrada mu nepatrí.

Aj po opätovnom doplnení dokazovania súd rozhodol tak, ako v predchádzajúcom rozsudku, pretože
takéto rozhodnutie považuje nielen za zákonné, ale aj spravodlivé. Zároveň poukazuje na odôvodnenie

predchádzajúcich rozsudkov, na to, že žalobkyňa nemá vyriešené bytové potreby, jej bytové potreby
nie sú uspokojené v inom byte so známkami trvalosti, úplnosti a nerušenosti, zabezpečuje bývanie aj
pre troch synov z manželstva, ktorí síce sú plnoletí, ale sú už aj vzhľadom na svoj vek len na začiatku
profesionálnej kariéry, kde nemajú možnosť okamžite si zabezpečiť samostatné bývanie, navyše syn
U. študuje. Žalobkyňa sa viackrát od opustenia spoločného bytu musela sťahovať a toto jej hrozí

opätovne vzhľadom na skutočnosť, že užíva byt osobitného určenia, kde jej nájomnú zmluvu predĺžia
vždy len o jeden rok, tak, aby byt osobitného určenia mohol byť prednostne prideľovaný osobám ťažko
telesne postihnutým. Pre súd však naďalej zásadným zostáva fyzické a psychické násilie, ktorého sa
žalovaný dopúšťal voči žalobkyni, ktoré považuje za jednoznačne preukázané z výpovedí svedkov tak,
ako to uviedol súd už v predchádzajúcom rozsudku. Toto má vplyv ako aj na rozhodovanie súdu, komu

prideliť ďalej byt ako nájomcovi a taktiež predovšetkým na rozhodovanie o bytovej náhrade, kde súd
vzhľadom na fyzické a psychické násilie, ktorého sa žalovaný dopúšťal na žalobkyni je toho názoru,
že bytová náhrada mu nepatrí. Fyzické a psychické násilie uvádzala žalobkyňa už jednoznačne aj v
konaní o rozvode (viď jej výpoveď na č.l. 40 rozvodového spisu), kedy uvádza, že trikrát to bolo dokonca
značnej intenzity, naposledy úder žehličkou po hlave. Už vtedy uvádzala, že dosť pil a po vypití bol

agresívny a neskôr začal byť taký aj triezvy. Manžel ju upodozrieval z nevery, pričom ona nemala žiaden
mimomanželský vzťah, naopak mal ho manžel. Naopak žalovaný všetko zľahčoval a popieral aj svoj
alkoholizmus, ktorý je v súčasnosti už nesporný. Taktiež súd v rozvodovom rozsudku konštatoval, že
postupom času začali vznikať v manželstve nedorozumenia, kde žalobkyňa poukazovala na nadmerné
používanie alkoholu žalovaný, pod

7C/274/2005

7.vplyvom alkoholu a mal byť tento agresívny aj neodôvodnene žiarlivý. Žalovaný sa snažil tieto
skutočnosti zľahčovať, nemal za to, že by požíval alkohol nad mieru a pokiaľ išlo o nejaké fyzické
násilie, bola to viac menej náhoda. Súd jednoznačne konštatuje, že predovšetkým správanie odporcu

prispelo k urýchleniu a prehĺbeniu rozvratu manželstva. Pokiaľ súd konštatuje ako príčinu rozvratu
rozdielne názory, povahy a záujmy, treba toto brať v kontexte aj predchádzajúceho textu odôvodenia
rozvodového rozsudku a účelovo to nevytrhávať z kontextu. Samozrejme u manželov boli rozdielne
názory a povahy, žalovaný bol alkoholik, agresívny a manipulatívny, žalobkyňa príliš submisívna.
Takže nielen z vykonaného dokazovania a právoplatného rozvodového rozsudku je zrejmé fyzické

násilie, ale toto potvrdzujú aj vypočutí svedkovia v tomto konaní (B., Z., F.Á., rodičia žalobkyne, či
synovia). Zákon jednoznačne konštatuje (§ 712a ods. 8 OZ), že ak sa rozvedený manžel za trvania
manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebo voči blízkej osobe, ktorá s ním
býva spoločne v byte, dopúšťal alebo dopúšťa fyzického alebo psychického násilia, súd rozhodne, že
bytová náhrada mu nepatrí. Súd teda skúma v danom prípade, či už za trvania alebo aj po rozvode
dopustil sa rozvedený manžel buď fyzického alebo psychického násilia voči druhému manželovi, alebo

blízkej osobe. Občiansky zákonník v tomto ustanovení nepozná nejaký pojem „domáce násilie“ a ani
nevyžaduje, aby bol napr. v trestnom konaní manžel dopúšťajúci sa násilia uznaný vinným, resp. bol
mu uložený nejaký trest, taktiež termín „týranie“ je pojem z Trestného zákona (§ 208 TZ). Nemožno v
žiadnom prípade, a to už práve vzhľadom na postavenie obete násilia, „trestať“ ju tým, že nevyužila
niektorú z možností, ktorú jej dáva zákon a to napr. ustanovenie § 705a OZ, či možnosť oznámiť násilie

orgánom činným v trestnom konaní. Treba si uvedomiť, že obete psychického či fyzického násilia toto
znášajú často dlhé roky a to bez ohľadu na svoje vzdelanie, postavenie a i., často práve preto, že sa
im neverí, ani sa nezdôverujú často ani svojim najbližším, žijú v strachu, v strádaní a napätí. Pokiaľ
ide ešte o rozvod manželstva a odôvodnenie rozsudku, treba povedať, že je celkom pochopiteľné,
pokiaľ prioritou žalobkyne ako navrhovateľky bolo čím skôr ukončiť takýto vzťah a napriek tomu, že

tam jednoznačne uviedla fyzické i psychické násilie, zbytočne nerozvádzať určité detaily. Zároveň aj
odôvodnenie rozvodového rozsudku jasne potvrdzuje psychické i fyzické násilie žalovaného. Pokiaľ súd
už vyššie uviedol, že pre nepriznanie bytovej náhrady stačí, pokiaľ sa jeden z rozvedených manželov
voči druhému dopúšťa fyzického alebo psychického násilia aj „len“ počas manželstva a zároveň pokiaľ
takáto skutočnosť bude preukázaná, jednoznačne musí súd podľa zákona rozhodnúť, že manželovi

dopúšťajúcemu sa fyzického a psychického násilia bytová náhrada nepatrí. Samozrejme pri fyzickom
a psychickom násilí treba skúmať jeho intenzitu, stupeň narušenia integrity obete, čas, po ktorý fyzické
a psychické násilie trvá. A práve z výsluchu svedkov, ale aj z výpovedí samotnej žalobkyne je zrejmé,
že u žalovaného išlo o fyzické a psychické násilie, ktoré trvalo dlhú dobu, žalobkyni bolo spôsobované
či už telesné alebo duševné utrpenie, ktoré jej znemožňovalo viesť riadny život, bola znižovaná a

nerešpektovaná jej dôstojnosť, stačí si pozrieť či už fotografie, resp. je to zrejmé aj z výpovede svedkov,
kedy táto po fyzickom násilí prišla s viditeľnými známkami násilia aj do práce. Intenzita bola taká veľká,
že je zrejmé, že súd ju musel v danom prípade brať do úvahy.

Proti rozsudku č.k. 7C/274/2005-327 zo dňa 24.05.2010 podal žalovaný odvolanie, kde Krajský súd v
Žiline ako súd odvolací svojím uznesením sp.zn. 7Co/236/2010 zo dňa 15.06.2011 rozsudok okresného

súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd konštatoval, že prvostupňový súd správne
zrušil právo spoločného nájmu k predmetnému

7C/274/2005

8.

bytu a správnosť rozhodnutia v tomto smere žiaden z účastníkov nenamietal. Pokiaľ však okresný

súd rozhodol o ďalšom nájomcovi k predmetnému bytu, ktorým bola určená žalobkyňa, pre takéto
rozhodnutie z odôvodnenia rozhodnutia nevyplývajú dostatočné dôvody. Ako odvolací súd uvádza, z
dôvodovnevyplýva,čisúvšetkytridetizmanželstvapochádzajúceodkázanénabývaniesožalobkyňou,
pokiaľ ide o ďalšie hľadisko - príčiny rozvratu manželstva, tak súd vyhodnotil dôvody rozvratu manželstva
pozostávajúce vo fyzickom a psychickom týraní žalobkyne žalovaným, avšak pokiaľ prvostupňový

súd dôvodnil rozhodnutím o rozvode manželstva, dôvodom rozvratu manželstva nebolo psychické a
fyzické násilie voči žalobkyni, pretože z celého rozhodnutia nevyplýva, že by žalobkyňa bola obeťou
domáceho násilia. Odvolací súd skonštatoval, že je pochybením okresného súdu, že v konaní o zrušenie
spoločného nájmu bytu dopĺňa nad rámec dokazovania, keď skúma ďalšie dôvody, ktoré mali viesť krozvodu manželstva. Pokiaľ súd vykonal v konaní dokazovanie vypočutím svedkov, nevyhodnotil ich
výpovede v dôvodoch napadnutého rozhodnutia na skutočnosť, ktorú aj žalovaný poukazuje vo svojom
odvolaní, že voči obsahu výpovede svedkov mal námietky a prvostupňový súd si jednostranne osvojil

ich výpovede. Ďalej odvolací súd skonštatoval, že v tomto konaní nie je žalobkyňou tvrdené, že by sa
žalovaný dopúšťal voči nej psychického a fyzického násilia aj po rozvode manželstva, keď v podstate
sa žalobkyňa odsťahovala od žalovaného ešte v čase trvania manželstva v roku 2004 a iba fyzické a
psychické násilie z tohto obdobia by mohlo byť predmetom dokazovania v danom konaní.

Súd okrem opätovného oboznámenia sa s celým spisom 7C/274/2005 a s dôkazmi tam pripojenými,

ako aj s oboznámením sa so spisom 7C/17/2005, vykonal po zrušujúcom uznesení ďalšie dokazovanie
dôkazmi predloženými účastníkmi, z ktorých o.i. zistil, že voči žalovanému bolo dvakrát začaté trestné
stíhanie a vznesené mu obvinenie pre prečin zanedbanie povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného
zákona, nakoľko tento neplnil si riadne vyživovaciu povinnosť na syna U. T. (vyšetrovacie spisy OO
PZ Dolný Kubín ČVS: ORP-751/OO-DK-2011, ČVS: ORP-894/OO-DK-2009). Treba taktiež uviesť, ako
vyplýva zo zhodného tvrdenia účastníkov, tak aj z predloženého uznesenia z polície, tak uvedené trestné

stíhania boli ukončené odložením, pretože zanikla trestnosť činu tým, že žalovaný dlh na výživnom po
začatí trestného stíhania vždy zaplatil. Taktiež súdu bolo predložené potvrdenie Technickej univerzity
v Košiciach, z ktorého zistil, že U. T. je v akademickom roku 2011/2012 študentom štvrtého ročníka
bakalárskeho štúdia v dennej forme. Taktiež súd sa oboznámil so sumárnou analýzou platieb za obdobie
od 01.01.2011 do 21.11.2011, z ktorej zistil, že ohľadne predmetného bytu vznikol dlh na nájomnom a

platbáchvsume445,63EUR.Zároveňsúdzozmluvyoprenájmebytovýchpriestorovzistil,žežalobkyňa
v súčasnosti má prenajatý byt č. 63 na 7. poschodí vo vchode č. 51 v bytovom dome súp. č. XXXX N.
M. E. na ulici H.. Nájom tohto bytu je na dobu určitú od 01.09.2011 do 31.08.2012 s výškou mesačného
nájmu 200,- EUR, kde v cene sú zahrnuté aj poplatky spojené s užívaním bytu a spotreba elektriny.
Súd ďalej vypočul opätovne oboch účastníkov a vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný tvrdil, že deti v

minulosti vypovedali pod tlakom matky a dnes by vypovedali ináč, povedali by pravdu, vypočul opätovne
aj všetkých synov účastníkov. Všetci synovia vo svojich výpovediach potvrdili násilie žalovaného voči
žalobkyni počas trvania manželstva, ako fyzické, tak aj psychické a po rozvode manželstva psychické
násilie žalovaného voči žalobkyni. Z výpovedí účastníkov a ich detí vyplýva skutočnosť, že syn U. je
študent vysokej školy, ktorý vzhľadom na štúdium sa zdržiava aj v Košiciach, resp. prípadne v Bratislave,

má priateľku, u ktorej sa

7C/274/2005

9.

občas zdržiava v Púchove, avšak v zásade je odkázaný bývaním na svoju matku. Nepotvrdilo sa tvrdenie
žalovaného, že by žil v Bratislave. Ďalej sa preukázalo, či už výpoveďou žalobkyne alebo samotného

R. T., že tento v súčasnosti si prenajal samostatný byt v Dolnom Kubíne spolu so svojou priateľkou a
založili si spoločnú domácnosť. Tento nie je odkázaný v súčasnosti na bývanie so žalobkyňou. Pokiaľ ide
o syna S., tak ten od začiatku decembra 2011 začal pracovať v Nemecku. Ako dlho tam bude pracovať
nie je zrejmé. Pracuje na turnusoch a pokiaľ nepracuje v Nemecku, tak v Dolnom Kubíne sa zdržiava
v byte svojej matky. Súd zamietol návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne P. A., terajšej

priateľky žalovaného na skutočnosť, že táto má v úmysle presťahovať sa zo svojho bytu k žalovanému
aj s deťmi, ale nie je to možné realizovať pre toto konanie, resp. na skutočnosť, že táto má so žalovaným
nádherný vzťah, nakoľko tieto skutočnosti sú podľa názoru súdu pre rozhodovanie nepodstatné.

V danom prípade potom súd po doplnenom dokazovaní opätovne rozhodol v zmysle §§ 705 ods. 2,
3, 712a ods. 8 OZ v znení platnom v čase podania návrhu (znenie uvedených zákonných ustanovení

citované v rozsudku vyššie) a rozhodol opätovne tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku, teda že zrušil právo spoločného nájmu bytu žalobkyne a žalovaného s tým, že výlučnou
nájomníčkou a členkou bytového družstva zostáva žalobkyňa, žalovanému bytová náhrada nepatrí a
žalovaný je povinný byt vypratať do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd pri tom vychádzal z tej skutočnosti, že pokiaľ ide o rozhodnutie o zrušení práva spoločného nájmu

k družstevnému bytu, skutočne možno konštatovať zhodne s odvolacím súdom, že správnosť tohtovýroku rozsudku v zásade nenamietajú ani účastníci a ani skutkový stav pre jeho základ nie je medzi
účastníkmi sporný. Problematickým sa javí rozhodnutie o tom, kto bude naďalej byt užívať ako výlučný
nájomník a člen bytového družstva, resp. rozhodnutie o bytovej náhrade. Ustanovenie § 705 ods. 2,

3 OZ nedáva súdu úplný návod, ako a ktoré hľadiská má v konkrétnom prípade vziať na zreteľ pri
rozhodovaní o budúcom nájme bytu, hoci osobitné miesto patrí dvom hľadiskám vymedzeným v tomto
ustanovení (záujem maloletých detí a stanovisko prenajímateľa), ani tieto však nie sú nadradené nad
ostatné. Navyše treba poukázať na skutočnosť, že v súčasnosti už sú všetky deti účastníkov plnoleté
a vyjadrenie prenajímateľa je len v tom smere, že žiada, aby súd pridelil byt tomu, u koho je väčší

predpoklad pravidelného platenia nájomného. V tomto smere súd konštatuje, že v zásade predpoklady
na riadne platenie nájomného sú u oboch účastníkov rovnaké, a aj prípadný nedoplatok, ktorý vznikol
žalovanému vzhľadom na dlhé obdobie, za ktoré tento predpoklad súd vyhodnocuje (teda od rozvodu
manželstva), nepovažuje toto za relevantné, pretože v zásade žalovaný platí nájomné v tomto dlhom
období bez veľkých nedoplatkov.

Medzi hľadiská, na ktoré súd prihliadol, patrí potom skutočnosť, že hoci synovia účastníkov už nie sú

maloletí a jeden si zakladá v súčasnosti vlastnú rodinu a domácnosť, minimálne dvaja synovia U. B. S.
sú svojim spôsobom ešte odkázaní na pomoc pri bývaní od rodičov, konkrétne za svoj domov považujú
miesto, kde býva ich matka. Ako od študenta vysokej školy, tak aj od syna Patrika, ktorý v súčasnosti len
začína svoju profesionálnu kariéru a chodí na turnusy do zahraničia, nemožno spravodlivo žiadať, aby
si zabezpečili svoje bývanie samostatne. Ďalšie hľadisko spočíva aj v tom, že žalovaný sám prehlasuje

v konaní, že ako živnostník má solídny príjem a je schopný žalobkyňu vyplatiť, oproti tomu žalobkyňa
ako štátna zamestnankyňa má príjem hlboko pod priemernou mzdou

7C/274/2005

10.

v štáte. Je teda jednoduchšie pre žalovaného zabezpečiť si nové ubytovanie, už aj vzhľadom na

nespornú skutočnosť, že má vzťah s priateľkou, ktorá má byt v tej istej bytovke, ako sa nachádza byt,
ktorý je predmetom tohto konania. Navyše s bytom mu môže pomôcť aj jeho právny zástupca tak, ako
to ponúkol žalobkyni, pričom môžeme vychádzať aj z predpokladu dôvery medzi klientom a právnym
zástupcom ohľadne toho, že môže ísť o výhodný dlhodobejší nájom, čo od žalobkyne v takomto prípade
nemožno spravodlivo žiadať.

Najpodstatnejšímhľadiskom,atočiužprirozhodovaníovýlučnomnájomcoviaprirozhodovaníobytovej
náhrade však zostáva jednoznačne preukázaná skutočnosť, že žalovaný sa za trvania manželstva
dopúšťal voči žalobkyni fyzického a psychického násilia. Toto fyzické a psychické násilie za trvania
manželstva je v konaní jednoznačne preukázané či už fotografiami, ale predovšetkým výsluchmi
svedkov, či už synov účastníkov, tak aj rodičov žalobkyne, susedy, či spolupracovníkov žalobkyne

(výpovede svedkov Z.. Z. B., A. Z., Z.. A. F., B. S., Z. S.). Svedkovia, ako napr. synovia, boli násiliu
aj fyzickému prítomní, videli ho, ostatní svedkovia videli následky fyzického násilia u žalobkyne. Niet
dôvodu týmto svedkom, už aj vzhľadom na ich počet a rozličný okruh, z ktorého pochádzajú, neveriť,
toto násilie popiera len žalovaný a jeho matka, ktorí sú nedôveryhodní už aj z toho dôvodu, že popierali
aj alkoholizmus žalovaného, ktorý je preukázaný minimálne už len samotným viacnásobným liečením

žalovaného na psychiatrii. Súd ešte podotýka, že v danom prípade nerozhodoval podľa § 705a OZ a
pokiaľ ide o argumentáciu rozvodovým rozsudkom, resp. skutočnosťami uvedenými v rozsudku či v
rozvodovom spise, poukazoval len na tú skutočnosť, že aj tam uvádzané skutočnosti žalobkyňou len
potvrdzujú výpovede samotnej žalobkyne a svedkov v tomto konaní, pokiaľ hovorili o násilí žalovaného
voči žalobkyni. Súd je v danom prípade viazaný rozhodnutím o osobnom stave, teda výrokom o rozvode

manželstva, avšak v žiadnom prípade mu nebráni zákon ani rozsudok o rozvode, aby vykonával
dokazovanie, či dochádzalo v priebehu manželstva k nejakej forme násilia medzi manželmi.

Súd teda vzhľadom na vyššie uvedené rozhodol v zmysle § 705 ods. 2, 3 OZ tak, že výlučnou
nájomníčkou a členkou OSBD zostáva žalobkyňa. V zásade bolo následne treba rozhodnúť aj o bytovej
náhrade, o ktorej rozhodoval v zmysle § 712a ods. 8 OZ. Toto ustanovenie jasne hovorí, že ak sa

rozvedený manžel za trvania manželstva alebo po rozvode manželstva voči druhému manželovi alebovoči blízkej osobe, ktorá s ním býva spoločne v byte dopúšťal alebo dopúšťa fyzického násilia alebo
psychického násilia, súd rozhodne, že bytová náhrada mu nepatrí. Je úplne zrejmé, že nie je podstatné,
či sa pácha násilie za trvania manželstva, po rozvode alebo za trvania manželstva a aj po rozvode.

Pokiaľ sa niekto dopúšťa fyzického alebo psychického násilia, súd musí rozhodnúť, že mu bytová
náhrada nepatrí. Predmetom dokazovania jednoznačne môže a musí byť fyzické a psychické násilie
z obdobia pred rozvodom aj po rozvode. Iný výklad nie je možný. V danom prípade, ako súd už
uviedol vyššie, považuje fyzické a psychické násilie do rozvodu za jednoznačne preukázané z výpovedí
predovšetkýmsynovúčastníkov,sktorýmikorešpondujúapotvrdzujútvrdenénásilieajostatnímenovaní

svedkovia a toto popiera len žalovaný a jeho matka. Navyše z výpovedí synov účastníkov jednoznačne
vyplýva psychické násilie aj po rozvode účastníkov, a to či už formou vyhrážok, či už telefonických
alebo SMS, tak aj z celkového správania žalovaného, ktorý aj formou riadne neplateného výživného
vystavoval žalobkyňu, resp. dieťa riziku následkov z nedostatku finančných prostriedkov. Pokiaľ má súd
za preukázané fyzické a psychické násilie čo i len do rozvodu, žalovanému bytová náhrada

7C/274/2005

11.

nepatrí. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný má vzťah s priateľkou, s ktorou chcú žiť v spoločnom
byte a ktorá býva dokonca v tom istom bytovom dome ako teraz žalovaný, navyše ako sám tvrdí, ako
živnostník má slušný príjem, lehotu 60 dní na vypratanie od právoplatnosti rozsudku považuje súd za
korektnú a dostatočnú.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o trovách konania súd rozhodne
až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, vzhľadom na zložitosť prípadu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou
tunajšieho súdu ku Krajskému súdu v Žiline, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1, 2 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto vykonateľným rozhodnutím,
môže osoba oprávnená z rozhodnutia podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona
(Zákon č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov).