Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/98/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112201654
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112201654.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a

členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a JUDr. Jany Urbanovej, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI
Česká republika, s.r.o., Novodvorská 994, 142 21 Praha, IČO: 25 117 483, zastúpeného spoločnosťou
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: X.
B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom F. - J. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Námestie legionárov 5, 080 05 Prešov, IČO: 42 176 778, právne
zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, IČO: 35 510
722, v konaní o zaplatenie 201.306,39 CZK s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku

Okresného súdu Žilina č. k. 4C/84/2012-94 zo dňa 13. februára 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 4C/84/2012-94 zo dňa 13. februára 2013 p
o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zamietol návrh navrhovateľa v hore uvedenej veci.
Odporcovi aj vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že
medzi právnym predchodcom navrhovateľa Česká spořitelna, a.s. a odporcom bola dňa 24. 01. 2008
uzatvorená Zmluva o úvere, na základe ktorej vznikol medzi právnym predchodcom navrhovateľa

a odporcom záväzkovo-právny vzťah. V zmysle uvedenej zmluvy navrhovateľ poskytol odporcovi
spotrebný úver vo výške 150.000,00 Kč, ktorý sa odporca zaviazal splácať pravidelnými mesačnými
splátkami vo výške 3.416,00 Kč v počte 60 splátok. Odporca si však v zmysle uvedenej zmluvy svoje
povinnosti riadne neplnil. V dôsledku uvedeného Česká spořitelna, a.s. dňa 20. 06. 2009 poskytnutý
úver zosplatnila, následkom čoho bol odporca ako dlžník povinný zaplatiť celý zostatok úveru s
príslušenstvom a stratil možnosť splácať úver v mesačných splátkach, z ktorých posledná mala byť
uhradená 21. 01. 2013. V konaní vystupujúci vedľajší účastník vzniesol voči nároku uplatneného

navrhovateľom námietku premlčania, na ktorú súd prihliadol vzhľadom na uplynutie 3-ročnej premlčacej
doby. Konštatoval, že už dňa 21. 06. 2008 si mohol právny predchodca navrhovateľa po prvýkrát uplatniť
na súde právo na zaplatenie sumy zostatku úveru, pričom návrh na začatie konania bol podaný až
dňa 18. 01. 2012. Trojročná premlčacia doba uplynula dňa 21. 06. 2011. Túto premlčaciu dobu podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka prvostupňový súd na prejednávaný prípad aplikoval s poukazom
na to, že sa jednalo o spotrebiteľský charakter zmluvy a tiež s poukazom na § 262 ods. 4 Obchodného
zákonníka platného v Českej republike.O trovách konania rozhodol súd tak, že odporcovi, ako aj vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane ich
náhradu nepriznal. Odporcovi preto, lebo náhradu trov nežiadal priznať a ani mu preukázateľne žiadne
nevznikli. Pokiaľ sa týka vedľajšieho účastníka, okresný súd konštatoval, že trovy ním vynaložené

považoval za neúčelné. Vedľajší účastník je totiž združením založeným na ochranu spotrebiteľa a
teda prioritne sa predpokladá pomoc zo strany združenia založeného za týmto účelom, nie zo strany
zvoleného zástupcu združenia. Podľa údajov o registrácii Ministerstvom vnútra SR samotné združenie
má v radoch členov, ktorí evidentne majú právnické vzdelanie. Účelom združenia podľa stanov je
kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa Zákona o ochrane spotrebiteľa (§ 3 ods.

5 zákona č. 250/2007 Z. z.), zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do
spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka ( § 93 ods. 2 O. s. p.). Združenia na ochranu
spotrebiteľa podľa § 25 zákona č. 250/2007 Z. z. majú pritom možnosť využívať aj určenú podporu
ministerstva. Preto ak sa združenie rozhodne využiť pre zastupovanie v konaniach pomoc advokáta
(splnomocniť ho na zastupovanie v tisíckach sporov, do ktorých hromadne vstúpil), musí jeho trovy
samo znášať z vlastných prostriedkov. Odôvodnené právne zastupovanie môže byť len v mimoriadne

obtiažnych právnych veciach. V opačnom prípade sa vytvára dojem účelovosti konania združenia,
ktorého činnosť by spočívala len „vo vstupe“ do konania spolu so splnomocnením advokáta za cieľom
dosiahnutia odmeny. Tým združenie namiesto toho, aby zastupovalo spotrebiteľa, vstupuje do konania
už zastúpené právnym zástupcom. Taktiež nie je obvyklé, aby vedľajší účastník ihneď po zahlásení
vstupu do konania, o ktorého priebehu a nárokoch nemá žiadnu vedomosť, splnomocnil advokáta na

jeho zastupovanie a následne si vyžiadal rovnopis návrhu, pričom náhradu trov konania si uplatňuje
už pri oznámení vstupu do konania. Vychádzajúc z uvedeného prvostupňový súd nezistil účelnosť
vynaložených trov právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, pretože sa nejednalo o zložitý spor,
vyjadrenia právneho zástupcu v konaní sú zhodné s vyjadreniami v iných konaniach (len vpisovanie do
kontextu), pričom takéto úkony má prioritne vykonávať samotný vedľajší účastník.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podali odvolanie tak navrhovateľ, ako aj vedľajší účastník na strane
odporcu.

Navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolací súd žiadal, aby napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Prvostupňovému súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci. Zdôraznil, že medzi právnym

predchodcom navrhovateľa a odporcom vznikol obchodný záväzkový vzťah podľa ust. § 497 až § 507
zákona č. 513/1991 Sb. Obchodný zákonník, na základe ktorého právny predchodca navrhovateľa -
postupca poskytol v prospech odporcu úver s úverovým limitom v dohodnutej výške a odporca sa
zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky za dohodnutých podmienok vrátiť a zaplatiť úroky. Vzhľadom
na uvedené na daný právny vzťah bolo potrebné aplikovať zákon č. 513/1991 Sb. Obchodný zákonník,

z čoho možno usudzovať záver o nesprávnom právnom posúdení veci. Ak by sa aj pripustila vzhľadom
na spotrebiteľský charakter zmluvy v určitých smeroch aplikácia Občianskeho zákonníka, tak táto
aplikácia sa v žiadnom prípade nemôže vzťahovať na posudzovanie premlčania, keďže predmetná
zmluva je absolútnym obchodom a bolo potrebné použiť úpravu českého Obchodného zákonníka bez
ohľadu na spotrebiteľský charakter tejto zmluvy. Ustanovenie o premlčacej dobe nie je ustanovením,

ktoré by smerovalo k ochrane spotrebiteľa, a preto nie je možné pre otázku premlčania vyvodzovať
použitie ustanovení Občianskeho zákonníka. Ustanovenie českého Obchodného zákonníka o premlčaní
nie je ustanovením diskriminujúcim dlžníka - spotrebiteľa len preto, že premlčacia doba k uplatneniu
práva zo zmluvy podľa českého Obchodného zákonníka je dlhšia ako podľa Občianskeho zákonníka.
Ustanovenie Obchodného zákonníka o premlčaní je ustanovením vyváženým vo vzťahu k obom

zmluvným stranám, nejde o ustanovenie diskriminujúce spotrebiteľa vo vzťahu k veriteľovi v tom zmysle,
že by v dôsledku aplikácie príslušných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní povinnosti
dlžníka mnohonásobne prevážili nad jeho právami. V danom smere odvolateľ poukázal na závery
rozhodnutia Krajského súdu Ústí nad Labem, sp. zn. 69 I. IC 1303/2010.

Vedľajší účastník vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa odvolací súd žiadal, aby napadnutý

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil stotožňujúc sa s jeho dôvodmi.

V ďalších podrobnostiach uviedol, že prvostupňový súd sa s otázkou použitia práva rozhodného pre
riešenie predmetnej veci podrobne zaoberal a na základe právnych úvah popísaných v odôvodnenídospel k záveru, že rozhodným právom pre posúdenie veci je právo Českej republiky. Medzi účastníkmi
nebolo sporné, že navrhovateľ uplatňoval právo zo spotrebiteľskej zmluvy. V takomto prípade je
nevyhnutné na vec aplikovať všetky ustanovenia spotrebiteľského práva transponované do právneho

poriadku členského štátu EÚ. Ustanovenie § 262 ods. 4 zákona č. 513/1991 Sb. Obchodného zákonníka
a § 55 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka umožňujú, priam prikazujú súdu aplikovať na spotrebiteľské
právne vzťahy ustanovenia Občianskeho zákonníka. Vedľajší účastník vo vyjadrení podrobne poukázal
na riešenie otázky konkurencie noriem Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka a v judikatúre
súdov uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, ktorý má podľa neho

rozhodujúci právny význam.

Vedľajší účastník v podanom odvolaní odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu vo výroku o
trovách konania zmenil tak, že mu prizná náhradu trov prvostupňového konania spočívajúce v trovách
právneho zastúpenia spolu v sume 587,93 Eur a ďalej žiadal priznať aj trovy odvolacieho konania v
sume 151,78 Eur.

V bližších podrobnostiach uviedol, že vedľajší účastník ako právnická osoba zameraná na ochranu

spotrebiteľov legitímne a v súlade s ust. § 93 ods. 2 a 3 vstúpil z vlastného podnetu do predmetného
spotrebiteľského sporu. Vstup do konania na strane spotrebiteľa sa prejavil ako účinný prostriedok
zabrániť dodávateľom porušovať spotrebiteľské práva. V tomto smere vedľajší účastník citoval čl. 7
ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS, ako aj časti odôvodnenia uznesení Krajského súdu Košice sp.
zn. 9Co/104/2012, Krajského súdu Nitra sp. zn. 9Co/172/2012, Krajského súdu Banská Bystrica sp.

zn. 13Co/200/2012, Krajského súdu Prešov sp. zn. 20Co/18?/2012, Krajského súdu Žilina sp. zn.
8Co/258/2012, Krajského súdu Trenčín sp. zn. 6Co/235/2012. Prvostupňový súd pri nepriznávaní trov
vedľajšieho účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora,
v rozpore s vnútroštátnou právnou úpravou, ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou.
Zdôraznil,žeakvedľajšíúčastníkmávkonanírovnaképrávaapovinnostiakoúčastníkhlavnýamáplatiť

aj „rovnosť účastníkov“ ako jeden zo základných princípov súdneho konania, potom neexistuje rozumný
dôvod nepriznať vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia za situácie, ak nárok na náhradu
trov vznikne účastníkovi, ktorého vedľajší účastník v konaní podporoval. Účelnosť trov vynaložených na
právnu pomoc možno vo všeobecnosti odvodiť z čl. 47 ods. 2 Ústavy. Ústavný rozmer práva na náhradu
trov konania v úspešnom súdnom spore vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR, napr. II.ÚS 78/03, II.ÚS

31/04, II.ÚS 56/05, IV.ÚS 147/08, II.ÚS 122/09. Napokon vedľajší účastník poukázal na svoj podnet na
Generálnuprokuratúru,sktorýmsastotožnila,keďgenerálnyprokurátorSRpodalmimoriadnedovolanie
vo veci náhrady trov konania vedľajšieho účastníka v inej veci, ktoré konanie je vedené na Najvyššom
súde SR pod sp. zn. 6MCdo 5/2013.

Navrhovateľ v podanom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že vedľajší účastník na

ochranu spotrebiteľa musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc
pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Z uvedeného je zrejmé, že právne zastúpenie
vedľajšieho účastníka je neúčelné a nadbytočné. V tomto smere poukázal na záver vyplývajúci z
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/164/2012. Za ďalšie, vzhľadom k tomu, že
združenie udelilo právnemu zástupcovi generálnu plnú moc, z ktorej vyplýva, že advokát má vykonať

úkony právnych služieb bez ďalšieho konkrétneho pokynu združenia, je tu dôvod na pochybnosť, či
samotný vedľajší účastník mal vedomosť o tom, že vstúpil do predmetného konania. Z uvedeného
je zrejmé, že nemohlo dôjsť k naplneniu podstaty úkonu právnej služby príprava a prevzatie, vrátane
prvej porady s klientom. Právny zástupca vedľajšieho účastníka sa o predmete konania dozvedel až
po vstupe do konania, teda až potom, ako mu bol zaslaný návrh. Nepriznaním náhrady trov konania

vedľajšiemu účastníkovi sa neporušuje základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní
podľa § 47 ods. 2, 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy konania neboli účelne vynaložené a neboli ani v
príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Súd pri každom
účastníkovi konania skúmal, či boli trovy konania vynaložené účelne a či je dôvod na priznanie náhrady
trov konania proti neúspešnému účastníkovi. Uvedené sa týka aj vedľajšieho účastníka. Obdobný

právny názor vyslovil Ústavný súd SR v náleze II.ÚS 78/03, ako aj Krajský súd v Banskej Bystrici v
rozhodnutí sp. zn. 16Co/100/2012. Vedľajší účastník v podanom odvolaní v súvislosti s dôvodnosťou
priznania trov vedľajšieho účastníka poukázal na ust. § 137 O. s. p.. Navrhovateľ zastáva názor,
že združenie vstúpilo do konania ako vedľajší účastník na strane odporcu, ktorý odporcu v konaní
nezastupuje. Z uvedeného dôvodu nemožno pri zdôvodňovaní oprávnenosti nároku na náhradu trovkonania argumentovať vyššie uvedeným ustanovením, keďže to priznáva náhradu hotových výdavkov
právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, čiže ide najmä
o centrum právnej pomoci. Ustanovenia Charty základných práv EÚ, ako aj rozhodnutia Súdneho

dvora EÚ, na ktoré vedľajší účastník poukazuje, sa týkajú všeobecnej ochrany spotrebiteľa. Žiadne
z predmetných ustanovení nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali
nechávať zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali
priamo právnické osoby. Konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádza
k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania a na túto skutočnosť súd správne

prihliadol a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§204ods.1,§201O.s.p.),protirozhodnutiu,ktoréjemožnénapadnúťtýmtoopravnýmprostriedkom(§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu
a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.

1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil, a to z nasledovných dôvodov:

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania tak odvolateľ - navrhovateľ, ako aj v
písomnomvyjadrenívedľajšíúčastníknastraneodporcukonštatuje,žeprvostupňovýsúdvdostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s
ust. § 132 O. s. p. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. § 219 O. s. p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov.

Vo vzťahu k odvolacej námietke navrhovateľa, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keď
na premlčanie mal aplikovať ustanovenia v 4-ročnej premlčacej lehote v zmysle českého Obchodného
zákonníka, odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka nie je dôvodná.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny náležitý právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Zo spisu nepochybne vyplýva, že právny predchodca navrhovateľa a odporca uzatvorili dňa 24. 01.
2008 Zmluvu o úvere. Niet žiadnej pochybnosti o tom, že predmetná zmluva je zmluvou typovou a že
odporca pri uzatváraní a plnení zmluvy nejednal v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti alebo v rámci samostatného výkonu povolania. Tiež niet pochybnosti o tom, že pôvodný veriteľ
Česká spořitelna, a.s. je podnikateľom a predmet konania sa týka podnikateľskej činnosti. Postúpením

pohľadávky sa povaha predmetnej právnej veci ako spotrebiteľskej nezmenila.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej
povahy nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z ustanovení Občianskeho zákonníka. Zmluva
medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom je spotrebiteľskou zmluvou vzhľadom na vzťahy
medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy sa jedná o typický

občiansko-právny vzťah.Aj keď uzatvorená zmluva je síce absolútnym obchodom a je pravdou, že na predmetný úver dopadajú
ustanovenia Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná
vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou a ustanoveniami

Občianskeho zákonníka. Ide o vzťahy medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na
spotrebu, teda ide o typický občiansko-právny vzťah.

V súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov
súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské
právo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5MCdo 20/2009). Základom vnútroštátnej právnej úpravy
ochrany spotrebiteľa v Českej republike predstavuje ust. § 52 a nasl. českého Občianskeho zákonníka.

Naviac z prvostupňovým súdom aplikovaného ustanovenia § 262 ods. 4 zákona č. 513/1991 Sb.
Obchodného zákonníka jednoznačne vyplýva, že zmluvná strana, ktorá nie je podnikateľom, znáša
zodpovednosť za porušenie povinnosti z týchto vzťahov podľa Občianskeho zákonníka a na jej spoločné
záväzky sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, čo zodpovedá aj riešeniu otázky premlčania,
teda ust. § 101 zákona č. 40/1964 Sb. Občianskeho zákonníka.

Postavenie spotrebiteľa nie je prípustné zhoršiť oproti právnej úprave v Občianskom zákonníku. V rámci
kolízie dvoch noriem na ten istý inštitút sa použije občiansko-právna úprava. V zmysle uvedeného
je preto nedôvodná odvolacia námietka navrhovateľa, že na predmetnú spotrebiteľskú vec nedopadá
právna úprava občianskeho práva, ale obchodného práva. Okresný súd vo veci postupoval správne,
keď vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany vedľajšieho účastníka návrh navrhovateľa

pre premlčanie v 3-ročnej premlčacej dobe zamietol.

Pokiaľ ide o ďalší napadnutý výrok, o trovách konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu
zastúpeného advokátom, tak v danom prípade odvolací súd považoval odvolanie vedľajšieho účastníka
za nedôvodné.

Zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom nemalo v danej veci opodstatnenie, keďže samotnou

úlohou spotrebiteľských združení je ochrana práv spotrebiteľov.

Oprávnenie právnickej osoby, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa, vystupovať v konaní ako vedľajší účastník vyplýva z výslovného znenia § 93
ods. 2 O. s. p.. Je zjavné, že vstup takejto osoby do konania je v princípe motivovaný snahou aktívne
presadzovať práva spotrebiteľa s cieľom zabezpečiť čo najširšiu ochranu spotrebiteľských záujmov. Z

obsahu ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. vyplýva, že postavenie spotrebiteľského
združenia v konaní ako účastníka je podmienené tým, že ochrana spotrebiteľa je hlavnou náplňou jeho
činnosti, alebo je táto osoba uvedená v zozname oprávnených osôb vedenom Európskou komisiou.
Aktuálna právna úprava umožňujúca združeniu na ochranu spotrebiteľa vystupovať v civilnom procese
bola prijatá do nášho právneho poriadku s cieľom presadiť záujmy spotrebiteľa. Pokiaľ takéto združenie

vzniklo s deklarovaným cieľom chrániť spotrebiteľské práva a následne na tomto princípe vstúpilo do
konania, je zjavné, že malo v zmysle právnej úpravy disponovať špecifickými odbornými vedomosťami,
ktoré by boli spôsobilé zabezpečiť kvalifikovaný postup v konaní.

V posudzovanej veci vstúpil do konania vedľajší účastník ako spotrebiteľské združenie zastúpené
advokátom (č. l. 35 spisu). Krajský súd nijako nespochybňuje právo ktoréhokoľvek účastníka (aj

vedľajšieho účastníka) využiť služby advokáta a nechať sa v konaní zastúpiť. Podstatnou otázkou
však v danom prípade bola účelnosť takéhoto postupu, keďže trovy spojené s takýmto zastúpením
by mala znášať druhá procesná strana. Ak samotné združenie vzniklo s cieľom podporovať práva
spotrebiteľov na Slovensku, javilo sa odvolaciemu súdu nadbytočné využívať osobitné služby advokáta,
pokiaľ sa predmet sporu týka hlavného predmetu činnosti vedľajšieho účastníka. Tvrdenia o potrebe

kvalifikovaného právneho zastúpenia spochybňujú samotnú podstatu existencie spotrebiteľského
združenia a vyvolávajú pochybnosti o špekulatívnych cieľoch jeho založenia a následného vstupu
do množstva súdnych konaní. Z obsahu informácií získaných na internetovej stránke http://oz-hoos.wix.com/hoos krajský súd navyše zistil, že dotknuté združenie vyvíja zjavne množstvo aktivít
v oblasti poskytovania pomoci spotrebiteľom a na tieto účely disponuje množstvom špecifických
odborných vedomostí, ktoré sú z pohľadu odvolacieho súdu spôsobilé zabezpečiť riadne zastúpenie

účastníka v konaní.

Vedľajším účastníkom nie je nijako upreté právo na náhradu trov konania, ak mu takéto trovy v
súvislosti s konaním vznikli. Podľa názoru krajského súdu však tieto trovy nezahŕňajú aj náklady
spojené so zastúpením advokátom, za predpokladu, že išlo o opakované a šablónovité úkony hromadne
realizované v množstve prebiehajúcich konaniach, dokonca bez znalosti obsahu predmetu konania.

Účelne vynaložené hotové výdavky si mohol vedľajší účastník uplatniť v súlade s civilno-procesnou
úpravou, čo však neučinil.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd ďalší odvolaním napadnutý výrok o trovách konania
vedľajšieho účastníka podľa § 219 ods. 1 O. s. p. tiež ako vecne správny potvrdil.

Navrhovateľ vo vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi vo výroku o trovách konania bol síce úspešný, avšak
vo veci samej nemal úspech, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. nemá právo

na náhradu odvolacích trov. Na druhej strane úspešným v konaní bol odporca, ktorý si však náhradu
trov odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s
odvolacím konaním nevznikli.

Vedľajší účastník mal síce v odvolacom konaní vo veci samej úspech, ale krajský súd ním uplatňované
trovy tohto štádia konania nepovažoval za účelne vynaložené. Vo vzťahu k trovám odvolacieho konania

totiž v plnom rozsahu platí vyššie rozoberaná argumentácia o neúčelnosti trov právneho zastúpenia
pri vykonaní úkonu účastníka, ktorý je takmer identický v množstve iných vecí a menené sú len
údaje o konajúcom súde, o spisových značkách súdneho konania, o protistrane a pod.. Pokiaľ aj
vedľajší účastník poukazoval na konanie vedené na Najvyššom súde pod sp. zn. 6M Cdo 5/2013 na
základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je potrebné

uviesť, že uznesením zo dňa 19. 03. 2014 bolo toto dovolanie zamietnuté. Najvyšší súd v dôvodoch
svojho rozhodnutia konštatoval, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných
veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na
súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie
práva na súde.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.