Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, October 14, 2014

Súd: Okresný súd Skalica
Spisová značka: 1C/257/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2712205837

Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jarmila Bíliková

ECLI: ECLI:SK:OSSI:2014:2712205837.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Skalica sudkyňou Mgr. Jarmilou Bílikovou v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnenkyňou:
TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanej: M.

Z., nar. X.X.XXXX, C.. XX, XXX XX C., štátny občan SR o zaplatenie sumy 264,55 eur s príslušenstvom,
takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Súd žalovanej nepriznáva právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 15.8.2012 domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť sumu 264,55 eur a s 8,5% úrokom z omeškania ročne a náhradu trov konania. Žalobu
dôvodil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 10.3.2011 medzi postupcom a
žalobcomnadobudolpohľadávkuvočižalovanej.Dňa26.5.2006uzatvorilpostupcasožalovanouzmluvu
č. 6051487404, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky v
pravidelných mesačných splátkach riadne a včas. Žalovaná si túto povinnosť neplnila, čím sa dostala
do omeškania. Ku dňu postúpenia pohľadávky dlhovala sumu pozostávajúcu z neuhradených dlžných
splátok a príslušenstva v celkovej sume 376,85 eur. Žalovaná uznala záväzok v dohode o uznaní

záväzku vrátane nákladov na inkasné konanie, ktoré si žalobca v sume 112,30 eur neuplatňuje.
Žalovaná suma pozostáva z neuhradenej istiny úveru ako rozdiel medzi istinou úveru a súčtom všetkých
mesačných platieb započítaných na istinu. Úrok z omeškania uplatňuje odo dňa postúpenia pohľadávky.

Žalovaná nesúhlasila so zaplatením žalovanej sumy s tým, že na základe uzavretej zmluvy kúpila pre
vnuka bicykel a tento si ho mal splácať. Už je dospelý, má peniaze a môže to zaplatiť.

Súd rozsudkom zo dňa 6. decembra 2012 zamietol žalobu a žalovanej nepriznal právo na náhradu trov
konania. Podľa odôvodnenia rozhodnutia základnou otázkou bolo posúdenie toho či právny vzťah v
predmetnej veci je obchodnoprávny alebo občianskoprávny vzťah.V predmetnej veci záväzok žalovanej vznikol zo zmluvy o pôžičke, ktorá bola uzavretá podľa ust. § 497
Obch. z., ktorá je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ Obch. z. absolútnym obchodom, ktorý sa bez ohľadu na
charakter účastníkov riadi ustanoveniami tretej časti Obchodného zákonníka. Napriek povahe výlučného

obchodného záväzku je však zmluva o úvere s ohľadom na skutočnosť, že žalovaná ako jedna zo strán
tejto zmluvy nebola podnikateľom, zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a nasl. O. z..

Podľa § 54 ods. 1 O. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy, zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa ods. 2 naposledy citovaného ustanovenia v

pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Výkladom citovaného ustanovenia však nemožno dospieť k záveru, že odôvodňuje aplikáciu
akéhokoľvek ustanovenia, ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa priaznivejšie, nakoľko by to vnášalo do
právnych vzťahov neistotu a znamenalo by to výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto
vzťahov. Úprava premlčania nie je úpravou, ktorá smeruje k ochrane spotrebiteľa; odlišne stanovená

dĺžka premlčacej doby v O. z. a Obchodnom zákonníku je iba výsledkom rôznych legislatívnych
procesov, z ktorých však žiaden nesmeruje k ochrane slabšej strany (spotrebiteľa). Premlčanie pôsobí
voči obom stranám rovnako, z komplexnej úpravy premlčania v každom z týchto zákonov nemožno
považovať len niektoré z nich za výhodnejšie pre spotrebiteľa, pokiaľ súd prvého stupňa argumentoval
výhodnejšou úpravou premlčania pre spotrebiteľa v O. z. pre kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu oproti

úprave v Obchodnom zákonníku, mohlo by ísť o výhodu len v prípade, že spotrebiteľ je v postavení
dlžníka, keby bol v postavení veriteľa, potom by podľa logiky kratšia premlčacia doba už výhodou nebola.
Podľa úpravy v O. z., ktorá je podľa názoru súdu prvého stupňa pre spotrebiteľa priaznivejšia preto,
že stanovuje kratšiu všeobecnú premlčaciu dobu, je podľa ust. § 110 ods. 1 O. z. premlčacia doba
desaťročná, avšak podľa úpravy v ust. § 407 ods. 1 Obch. z. je premlčacia doba štvorročná, v prípade

uznania záväzku dlžníkom je teda úprava premlčacej doby v oboch zákonoch, pokiaľ ide o jej dĺžku,
úplne opačná z hľadiska výhodnosti pre spotrebiteľa v postavení dlžníka. I z tohto porovnania úpravy
premlčacej doby v O. z. a Obch. z. je možné vyvodiť, že ustanovenia o premlčaní v O. z. nie je možné
považovať za ustanovenia na ochranu spotrebiteľa v zmysle ust. § 54 O. z. v rozhodnom znení.

Súd vec prejednal opätovne, doplnil dokazovanie stanoviskom žalobcu, výsluchom žalovanej a zistil

tento skutkový stav veci:

Dňa 26.5.2006 žalovaná podpísala zmluvu o pôžičke, na základe ktorej bola žalovanej poskytnutá
pôžička na financovanie športových potrieb - bicykel Dema v MOC 9.110,- Sk, celkovej ceny zmluvy
11.700,- Sk, ktorú sa zaviazala splácať mesačnou splátkou v sume 9,96 eur, predtým 300,- Sk s počtom
splátok 39 a výškou pôžičky 9.110,-Sk s uvedením RPMN 8,00%. Podľa čl. IV. písm. a), b) VOP klient

je povinný riadne a včas plácať poskytnutú pôžičku a v pravidelných mesačných splátkach v sume a
termínoch určených splátkovým kalendárom, inak v sume a termínom uvedených v zmluve o pôžičke.
Pokiaľ nie je v splátkovom kalendári a v zmluve o pôžičke stanovené inak. Splátku sú splatné do
20.dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci. V splátkach je zahrnutý dohodnutý úrok, príslušné časti istiny
pôžičky a poplatok. Prvá splátka je splatná najbližší nasledujúci mesiac po uzavretí zmluvy o pôžičke.

Podľa čl. VI. písm. b) bod 1. spoločnosť je oprávnená žiadať okamžité splatenie pôžičky pred dátumom
splatnosti v prípade, že klient je v omeškaní s úhradou viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po
dobu dlhšiu ako 3 mesiace. Podľa prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 10.3.2011 ku dňu
postúpenia pohľadávok pohľadávka voči žalovanej bola vypovedaná, prvá neuhradená splátka bola
dňa 20.4.2007, posledná úhrada 24.5.2007, posledný predpis dňa 20.11.2007. Podľa prehľadu obratov

bola vypovedaná zmluva dňa 20.11.2007 s uložením pokuty 18,92 eur. Žalovaná celkom zaplatila 10x
sumu 9,96 eur v mesačných splátkach od 16.6.2006 do 24.5.2007. Súd má za to, že ku dňu 20.11.2007
postupca vypovedal zmluvu o pôžičke v zmysle hore citovaných podmienok VOP z dôvodu omeškaniaso splatením viac ako dvoch splátok, keď posledná splátka bola zaplatená v máji 2007 a týmto dňom
bol zmluvný vzťah medzi účastníkmi ukončený.

Podľa dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 15.8.2011, z ktorej je zrejmé,

že žalobca ako veriteľ a žalovaná ako dlžník uzatvorili predmetnú dohodu, pričom táto obsahovala aj
uznanie záväzku, formu splatenia záväzku, rozhodcovskú doložku a záverečné ustanovenia. Podľa
bodu 2. dohody žalovaná uznala záväzok na základe zmluvy zo dňa 26.5.2006 s pôvodným veriteľom
Consumer Finance Holding, a.s. vo výške 639,10 eur čo do právneho dôvodu a výšky voči žalobcovi,
ktorá pozostáva z istiny v sume 364,55 eur, úroku z omeškania 18,25% ročne z uvedenej sumy od
20.11.2007 do zaplatenia a nákladov na inkasné konanie v sume 168,83 eur. Z dohody podľa bodu 3.1

vyplýva, že žalovaná sa zaviazala splatiť svoj záväzok v mesačných splátkach vo výške 60 eur splatnej
20. deň v mesiaci s prvou splátkou dňa 20.8.2011 do 20.6.2012.

Výsluchom žalovanej mal súd preukázané, že si pamätá uzavretie zmluvy o pôžičke, ale bližšie nevedela
uviesť s kým, že je to už dávno. Vie, že kupovala bicykel pre vnuka. Je dôchodkyňa a má viac ako
70 rokov. Nepamätá si bližšie ako sa malo splácať. Nejaké splátky boli zasielané, ale nevie v akej

výške. Nikto sa jej neozval, nevedela koľko bolo nezaplateného. Čím neskôr sa ozvali, tým viac narastá
nesplatená suma. Nemala peniaze na zasielanie splátok, pretože je dôchodkyňa. Nepamätá si, že by v
roku 2011 podpisovala dohodu o uznaní záväzkov, do ktorej jej bolo umožnené v spise nahliadnuť. Nikto
ju za týmto účelom nenavštívil v domácnosti, nepamätá si, že by niekto bol za ňou. Nemá vedomosť o
tom, čo je to premlčanie alebo uznanie. Nič nepodpisovala. Trvala na tom, že je to už dávno a žiadala,

aby súd toto zistil. Opätovným výsluchom žalovanej mal súd preukázané, že už si nepamätá ako sa
vyjadrovala v súvislosti s uzavretou dohodou o oznaní záväzku. Nevedela sa vyjadriť, či sa s ňou niekto
o tom, čo vlastne podpisuje rozprával, čo bolo predmetom dohody.

Žalobca trval na podanej žalobe s tým, že uniesol dôkazné bremeno a poukazom na rozhodnutie
odvolacieho súdu v súvislosti s posúdením premlčacej doby, kedy v predmetnej vec i je potrebné túto

posudzovaťpodľaustanoveníObchodnéhozákonníka.Žalobcauplatnilsvojnárokvrámciplynutianovej
premlčacej doby na základe uzavretej dohody o uznaní.

Podľa § 23a Zák.č. 643/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah

zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 1 Zák.č. 528/2001 Z.z.. o spotrebiteľských úveroch, tento zákon upravuje niektoré podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu
celkových nákladov spotrebiteľa spojených s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia
na ochranu spotrebiteľa.

Podľa § 1 ods. 1, 2, ObZ, tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy,
ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa
predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa
obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.Podľa § 261 ods. 6 ObZ, zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené
v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa
príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.

Podľa § 262 ods. 1, 2 ObZ, strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy
uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom. Dohoda podľa odseku 1 vyžaduje písomnú formu.

Podľa § 397 ObZ, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej /§ 101 až
110/. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno
premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a
plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá
sa, že dlh v čase uznania trval. Takéto uznanie zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho
uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či

už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky. Aj uznanie
premlčaného dlhu zakladá len vyvrátiteľnú domnienku. Dlžník sa i tu môže brániť námietkou, že dlh
nevznikol alebo že v čase uznania neexistoval. Nemôže sa však brániť námietkou premlčania.

Podľa § 323 ods. 1 ObZ, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom
rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa

bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa § 407 ods. 1 ObZ, ak dlžník písomne uzná svoj záväzok, plynie nová štvorročná premlčacia doba
od tohto uznania. Ak sa uznanie týka iba časti záväzku, plynie nová premlčacia doba ohľadne tejto časti.

Podľa § 54 ods. 1 O. z. v znení platnom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech

spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Podľa ods. 2 naposledy citovaného ustanovenia v
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Z vykonaného dokazovania súd vyvodil ten právny záver, že medzi postupcom a žalovanou bola dňa
26.5.2006 uzavretá zmluva o pôžičke, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy a ktorej súčasťou sú

obchodné podmienky. V zmysle záverov odvolacieho súdu sa jedná o zmluvu o pôžičke uzavretej podľa
ust. § 497 ObZ, ktorá je v zmysle § 261 ods. 3 písm. d/ ObZ. absolútnym obchodom a ustanovenia
o premlčacej dobe v Občianskom zákonníku nie je možné považovať za ustanovenia na ochranu
spotrebiteľa v zmysle § 54 OZ v rozhodnom znení. V zmysle uvedeného potom platí premlčacia doba v
zmysle ustanovení Obchodného zákonníka, ktorá je štvorročná.Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť práva možno
odvrátiť námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo
nezaniká, iba sa vážne oslabuje.

Pri posúdení premlčania súd premlčanie posúdil aj s použitím ustanovenia § 5b Zák.č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku
predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by

inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Žalovaná v konaní ako spotrebiteľ nemala vedomosť, čo znamená inštitút premlčania a uznania. Súd zo
zákona prihliadol na premlčanie nároku žalobcu vyplývajúceho z uzavretej zmluvy o pôžičke s použitím
štvorročnej premlčacej doby v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu. V konaní začala žalobcovi
plynúť štvorročná premlčacia doba na uplatnenie svojho práva na zaplatenie dňom 21.11.2007,
nasledujúcim po dátume vypovedania zmluvy a uplynula dňa 21.11.2011. Žalobca podal žalobu na súd

dňa 15.8.2012, teda po uplynutí premlčacej doby. Premlčané právo nemožno priznať.

V súvislosti s uplatneným nárokom žalobcu na základe uzavretej Dohody o uznaní záväzku a o úhrade
pohľadávky v splátkach a plynutia novej premlčacej lehoty súd uzavrel, že žalobca ako nový veriteľ sa
dňa 29.7.2011 a žalovaná dňa 15.8.2011 podpísali Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky
v splátkach. V čase jej uzavretia nebola pohľadávka žalobcu premlčaná.

Vychádzajúc zo záverov odvolacieho súdu posúdil platnosť tohto úkonu vo vzťahu k žalovanej s
použitím ustanovenia § 323 ods.1 Obchodného zákonníka.

Podľa § 323 ods.1 Obchodného zákonníka - ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá
sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď
pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Obchodný zákonník teda na rozdiel od § 558 Občianskeho zákonníka pre platnosť uznania premlčaného
dlhu nevyžaduje vedomosť dlžníka o premlčaní.

Pre súkromné právo je charakteristická rovnosť subjektov právnych vzťahov, teda i rovnosť zmluvných
strán. Tento jeho rys je niekedy považovaný priamo za pojmový znak súkromného práva. Preto sa zdá,
že každá zvláštna ochrana, poskytovaná iba jednému zo subjektov právneho vzťahu, je čímsi, čo sa

prieči povahe súkromného práva, pretože je nutne spojené s právnym zvýhodnením. Preto bol dlho
pripisovaný všetkým zásahom do zmluvnej autonómie verejnoprávny charakter a pokiaľ jeho rozsah bol
značný, bola právna oblasť, kde k nim dochádzalo, chápaná ako samostatné právne odvetvie stojace
medzi právom súkromným a verejným (právo pracovné, právo hospodárske apod.). Ide teda o to, či toto
ponímanie zodpovedá vývojovým trendom práva, najmä moderným koncepciám práva súkromného.

Klasické poňatie rovnosti subjektov v súkromnoprávnych vzťahoch sa zakladá na rovnosti formálnej. Tá
spočíva v tom, že zákon neposkytuje žiadnemu subjektu (či ich skupine) právne výhody, ako i v tom že v
súkromnoprávnej sfére nie je žiadna zo strán voči druhej v pozícii nadriadenosti či naopak podriadenosti.
Táto formálna rovnosť je protiváhou občianskej rovnosti pred zákonom v demokratických ústavách a
spolu s ňou vznikla k prekonaniu stavovským rozdielov predchádzajúcej doby. Formálna rovnosť je však

rovnosťou nerovných; ich nerovnosť vyplýva nielen z prirodzených i inak vzniknutých rozdielov medzi
ľuďmi, ale aj z rôznej hospodárskej a spoločenskej pozície právnych subjektov, ktorá podmieňuje ich
faktické možnosti, prístup k informáciám a pod.Pôvodný zámerom právnych úprav bolo zrušenie formálnych nerovností (oprávnení), takže formálna
rovnosť bola skôr prostriedok na dosiahnutie tohto cieľa ako cieľ sám. Je preto dôležité, že
charakteristická vlastnosť súkromného práva nie je formálna rovnosť, ale rovnosť ako taká. Spočiatku,

však nebolo možné poňať ju inak, než ako prekonanie formálnych nerovností a to o to viac, že faktická
nerovnosť medzi subjektmi bola pre svoju jedinečnosť právnou normou nepostihnuteľná. Preto klasické
občianske kódexy sú založené na rovnosti všetkých ľudí, vyplývajúcej z vrodených ľudských práv.

Avšak, bolo vždy jasné, že zavedenie formálnej rovnosti nezabezpečuje všetkým subjektom rovnakú
možnosť toto postavenie využívať. Preto už priamo v klasických kódexoch boli zriadené výhody

pre určité osoby; tieto osoby boli postavené pod zvláštnu ochranu zákona (išlo o osoby neplnoleté,
nesvojprávne, osoby neprítomné, nenarodené deti a obce - § 21 a § 22 ABGB). Rozsah týchto výnimiek
nebol rozsiahly a ich dôvodnosť nevyvolávala pochybnosti. Napriek tomu ich treba považovať za prvé
odchýlky od formálnej rovnosti.

Osoby pod zvláštnou ochranou zákona dlho zostali jedinou odchýlka zo zásady rovnosti. Ingerencie v
prospech slabších subjektov sa uskutočňovali už spomínanou verejnoprávnou cestou. Jej možnosti sú

však obmedzené. Činnosť verejnej správy sa zameriava na dohľad nad správaním jej nepodriadených
subjektov, na jeho hodnotenie ako prípustné či žiaduce a na ukladanie sankcií pri jeho negatívnom
hodnotení. Verejnoprávna ingerencia je až následná; pri zistení nedostatkov bráni ich opakovaniu
v budúcnosti a tak zabezpečuje riadny chod spoločenských a hospodárskych inštitúcii vo verejnom
záujme. Pre účastníkov zmluvných vzťahov, v ktorých boli zistené nedostatky, však má obmedzený

význam; netýka sa reparácie škody alebo ujmy, ktorú utrpeli ale chráni tieto subjekty rovnako ako ostatné
len do budúcna.

Práve obmedzené možnosti verejnoprávnej ochrany slabších subjektov vedú k tomu, že požiadavka
ich ochrany preniká ako aktuálne spoločenská ochrana do práva súkromného. Týka sa tak jednotlivých
inštitútov, ktorých okruh sa sústavne rozširuje, takže ochranu slabšej zmluvnej strany možno dnes

ponímať ako vývojový trend súkromného práva. Sú pre ňu charakteristické dve základné skutočnosti.
Tou prvou je okolnosť, že na rozdiel od verejnoprávnej ochrany modifikuje priamo zmluvný vzťah - jeho
vznik, obsah, a zodpovednosť z neho vyplývajúcu, pričom novo vytyčuje hranice zmluvnej autonómie
(bez toho aby ich popieral); subjektom, ktorý je oprávnený domáhať sa tejto ochrany je priamo zmluvná
strana. Druhým komponentom tohto trendu je okolnosť, že princíp rovnosti strán ako charakteristiku

súkromného práva sa ním neruší ale naopak prehlbuje sa a to tým, že touto ochranou sa kompenzujú
niektoré nerovnosti, ku ktorým dochádza pri presadení formálnej rovnosti. Spôsob, ktorým sa to deje,
spočíva v poskytnutí dielčích právnych výhod subjektov s horšími možnosťami, teda spôsobom, ktorý
nie je nepodobný tomu, čo sa v oblasti ústavného práva nazýva pozitívna alebo obrátená diskriminácia.

Tak súkromné právo dospelo až k potrebe ochrany slabšej strany v bežných spotrebiteľských vzťahoch.

Pokiaľ ide o vymedzenie slabšej strany, treba vychádzať z toho, čo je pre túto slabšiu stranu
charakteristické. Ide teda o fyzickú osobu, ktorá je voči druhej strane záväzkového vzťahu v nevýhode
spočívajúcej predovšetkým v nedostatku profesionality, v obmedzenej informovanosti, v konaní pod
určitým hospodárskym tlakom, z dôvodu finančnej nedostatočnosti v obmedzenom prístupe k právnej
pomoci a pod. Na základe uvedenej charakteristiky tak možno uzavrieť, že v rámci dodávateľsko-

spotrebiteľských vzťahov je slabšou zmluvnou stranou jednoznačne spotrebiteľ.

Čo sa týka možnosti ochrany spotrebiteľov, tak okrem ochrany prostredníctvom spotrebiteľského práva,
mu možno ochranu poskytnúť aj všeobecnými prostriedkami. Takýmto prostriedkom je napr. „laesio
enormis“ či nadmerné poškodenie. Základom dnešného poňatia „laesio enormis“ je skutočnosť, že pri
úplatných zmluvách jedna zo strán využíva (resp. zneužíva) pozície tej druhej, aby dosiahla výraznej

disproporcie medzi vzájomnými plneniami. Pritom už existencia tejto disproporcie zakladá domnienku,
že ide o využitie alebo zneužitie výhodného postavenia.Súd má za to, že uznanie dlhu ako inštitút zabezpečenia záväzku je inštitútom legálnym a zákonom
aprobovaným. Ide o jednostranný úkon, ktorý tento charakter nestráca ani keď je súčasťou iného
dvojstranného úkonu.

V prejednávanej veci však ide predovšetkým o otázku akým spôsobom tento úkon dlžníka - spotrebiteľa
vznikol. Ak by vznikol zo slobodnej vôle spotrebiteľa (napr. aj z dôvodu aby spotrebiteľ nebol vedený
ako neplatič a mohol sa uchádzať o iný úver), tak napriek jeho nevýhodnosti pre spotrebiteľa by súd
voči jeho platnosti namietať nemohol.

V tomto prípade to bol však práve žalobca (zjavne práva znalý), ktorý dal žalovanej podpísať ním vopred
pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, vložil aj

pre ňu zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom výslovne neinterpretoval
(žalobca netvrdil opak, žalovaná si nepamätala o čom bola dohoda). V uvedených súvislostiach, tak
nejde o nič iné ako laesio enormis, pretože žalovaná ako dlžník podpísaním dohody nič nezískala, ale
naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje postavenie podstatne zhoršila.

Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym

dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej
námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína dlžníkov
sanezlepšila), alenaopakžalobcanapriekvedomostiúčinkov,ktorédosahuje(resp.sasnažídosiahnuť)
v podobe obnoviteľnosti nároku neposkytol žalovanej žiadny benefit (napr. v podobe odpustenia úrokov
z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.), ale naopak do dôsledkov vylúčil aj dispozitívne ustanovenie

(toto vylúčenie je však v rozpore s § 54 ods.1 OZ) § 521 Občianskeho zákonníka - ak dôjde k dohode
o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach, a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach plnil aj
úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť (NS ČR sp. zn. 32 Odo 860/2005 - treba rozlišovať
medzi úrokmi z omeškania od pôvodnej splatnosti do účinnosti dohody, úrokmi z omeškania od účinnosti
dohody do splatnosti dohodnutých splátok a úrokmi z omeškania za omeškanie po splatnosti splátok. Na

úroky z omeškania za omeškanie od účinnosti dohody podľa § 521 OZ do splatnosti jednotlivých splátok
má veriteľ voči dlžníkovi nárok iba vtedy, ak je to medzi veriteľom a dlžníkom výslovne dohodnuté) tým,
že v čl. 3 bode 3.4 veta prvá svojho formulára uviedol, že dlžník sa zaväzuje k úhrade príslušenstva
pohľadávky a príslušných úrokov z omeškania. V druhej vete je zakomponované, že dlžník vyhlasuje,
že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch, bez osobitného upozornenia na toto vyhlásenia

dlžníkom a napriek tomu, že v danom konaní v čase podpísania dohody nebol nárok žalobcu premlčaný.
Jednoznačne to svedčí o typovom charaktere predloženej dohody. Žalovaná v časti uznania záväzku
uznala vyčíslenú celkovú dlžnú sumu 639,10 eur s vyčíslením istiny 264,55 eur, úroky z omeškania len
obdobím a nákladov inkasného konania v sume 168,83 eur, pričom predmetom konania bolo zaplatenie
sumu 264,55 eur s úrokom z omeškania 8,5ˇročne od 21.11.2007 do zaplatenia.

Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť
právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.

Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné
historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem

základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt
zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený
aspektzmluvnejslobody,takakozmluvnáslobodasama,másvojelimityustanovenéprávnyminormami,ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej
slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže
byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.

Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je
tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to i v prípade, že samotný obsah tohto
právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.

Podľa § 4 ods.8 Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä
konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo

vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,
lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 7 ods.2 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je
v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť

ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa
dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 8 ods.1 Zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak
zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak

neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom
uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.

Podľa § 8 ods. 4 Zákona o ochrane spotrebiteľa, za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci
skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom
podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je

zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa názoru súdu postup žalobcu v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou
a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.

Konanie žalovanej by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z jej strany alebo

síce zo strany žalobcu, ale s poučením o následkoch uznania, uznania premlčaného záväzku. Súd
nevylučuje, že v prípade, ak by zo strany žalobcu bolo dlžníkovi riadne vysvetlené, že splnenie jeho
premlčaného dlhu resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku formou vynaloženia
peňažných prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra neplatičov), mohlo
by k platnému uznaniu záväzku zo strany dlžníka (ak nie priamo k zaplateniu) dôjsť. Žalobca vôbec

v danom konaní nevzal do úvahy ani osobu žalovanej ako spotrebiteľa. Žalovaná v čase podpísania
dohody už bola dôchodkyňa, mala 71 rokov, na pojednávaní uviedla, že je z toho rozrušená, nerozumela
používaným právnickým výrazom, bola vo vedomí, že splácať poskytnutú pôžičku má jej vnuk, v
prospechktoréhozmluvuuzavrela, očomsvedčí,žesajednáoslabšiustranu,ktorejpostaveniužalobca
nevenoval žiadnu pozornosť.

Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ
z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a
skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu, ktorý zvolil
žalobca poskytnúť ochranu.V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim
výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom, ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich
strachu pred prípadným súdnym resp. následne exekučným konaním.

Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná Dohoda o uznaní záväzku a úhrade
pohľadávky v splátkach je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome)
nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“ ale v čl. 3 bode 3.4 poslednej
vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem
záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú povinnosť zo

záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu. Celková suma, ktorú žalobca „dal“ uznať žalovanej
nie je ani totožná so sumou, ktorá je predmetom konania.

Súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej žalobca odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považuje súd
podľa § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú.

Súd preto po prihliadnutí na premlčanie záväzku žalovanej voči žalobcovi uplynutím štvorročnej
premlčacej doby žalobu zamietol.

V intenciách vyššie uvedených na záver procesný súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého: „Kým rešpektovanie
princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych
vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere,
jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú

odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych
súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda
aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo
strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto

oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“

Súd rozhodol o trovách konania v zmysle § 142 ods. l O.s.p. a úspešnej žalovanej nepriznal náhradu
trov konania, pretože ich priznanie nenavrhla a z obsahu spisu žiadne trovy nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného

vyhotovenia, cestou podpísaného súdu, ku Krajskému súdu v Trnave, dvojmo.

Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje (§ 204 ods. 1, veta prvá O.s.p.).
Odvolanie musí mať náležitosti požadované ustanovením § 42 ods. 3 O.s.p., tzn. musí obsahovať
označenie súdu, ktorému je určené, označenie účastníkov konania, prípadne ich zástupcov, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť, protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, že konanie má inú vadu, ktorá mohlamať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatnené (§ 205a) a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci (§ 205 ods. 2, písm. a/-f/ O.s.p.)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.)

Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti

rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok konania,
vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, ak má byť nimi
preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
samej, ak odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 a ak ich účastník konania bez svojej
viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 205a ods. 1 O.s.p.)

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O.s.p.).