Rozsudok Judgement was issued on Thursday, March 13, 2013

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 19C/77/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711204225
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agáta Štefaničová
ECLI: ECLI:SK:OSMI:2013:7711204225.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, samosudkyňou Mgr. Agátou Štefaničovou, v právnej veci žalobcu E.
zastúpeného JUDr. Antonom Hencovským, advokátom, Františkánska 3, 040 01 Košice, proti žalovanej
Sociálnej poisťovni, so sídlom 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o zaplatenie 24
810,36 Eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Konanie v časti o zaplatenie 2 637,06 Eur z a s t a v u j e.

II. Návrh v časti o zaplatenie 22 173,30 Eur z a m i e t a.

III. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom doručeným súdu dňa 28.3.2011 domáhal proti žalovanému zaplatenia 24 810,36
Eur. Návrh odôvodnil tým, že rozsudkom tunajšieho súdu sp.zn. 9C/1263/01 bolo dňa 26.6.2006
rozhodnuté v právnej veci žalobcu proti žalovanému Chemstro, a.s. Strážske za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného Sociálnej poisťovne, ktorá v tomto konaní vystupuje ako žalobca o
náhradu škody na zdraví tak, že spoločnosť Chemstro, a.s. Strážske bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi
odškodnenie na zdraví vo výške 2.985.937,50 Sk do 60 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu.
Na základe podaných odvolaní zo strany účastníkov konania Krajský súd v Košiciach ako odvolací
súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že zvýšil výšku priznaného odškodnenia na sumu
6.655.312,50 Sk, ktoré bol povinný Chemstro, a.s. Strážske zaplatiť do 5-tich dní od právoplatnosti
rozsudku. Rozhodnutie Krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 23.6.2008 a stalo vykonateľným
29.6.2008. Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalovaný aj vedľajší účastník ( v tomto
konaní žalovaný), v ktorom žiadali, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil, a vec vrátil na
ďalšie konanie. Najvyšší súd dovolanie zamietol, a následne žalovaný ako vedľajší účastník pristúpil k
plneniu súdom uloženej povinnosti, a dňa 4.9.2009 došlo k pripísaniu náhrady škody na účet žalobcu.
Žalobca dňa 30.4.2010 zaslal žalovanému výzvu na zaplatenie, ktorého žiadal, aby ako nástupca práv a
povinností vzniknutých zo zákonného poistenia za škodu spôsobenú v dôsledku pracovného úrazu mu
zaplatil úroky z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 99 114,97 Eur od 15.7.2008 do zaplatenia,
t.j., za obdobie od nadobudnutia vykonateľnosti rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach, ktorým bol
žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 220 915,90 Eur, do 4.9.2009 t.j., do pripísania splatnej
peňažnej pohľadávky na účet žalobcu. Nakoľko žalovaný napriek písomnej výzve odmieta uhradiť
žalobcovi príslušenstvo splatnej pohľadávky, žalobca sa domáha zaplatenia úrokov z omeškania za
obdobie od 30.6.2008 do 4.9.2009 t.j. sumy 24 810,36 Eur. Pasívnu legitimáciu žalovaného ako nástupcu
práv a povinnosti vzniknutých zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú v dôsledku
pracovného úrazu žalobcu potvrdil v skutkovo a právne totožnej veci, za účasti tých istých účastníkov

konania Okresný súd Michalovce v rozsudku zo dňa 19.12.2008, sp.zn. 10C/175/2008 na základe,
ktorého bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 2.985.937,50 Sk s úrokom z omeškania
vo výške 8,5 % ročne od 30.6.2008 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Rozsudku časovo
predchádzalo vydanie platobného rozkazu 10Ro/324/2008, voči ktorému podal žalovaný odpor. Pasívnu
legitimáciu žalovaného analogicky podporuje aj právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu
SR 2 Cdo 202/2004. Žalobca zdôraznil, že žalovaný po zamietnutí dovolania pristúpil bez námietok k
plneniu rozsudku Krajského súdu v Košiciach, a to právoplatne uloženej povinnosti a dňa 4.9.2009 plnil
na účet žalobcu istinu vo výške 220 915,90 Eur. Vzhľadom na uvedené žalobcovi nie je známy dôvod,
pre ktorý by mu žalovaný nemal zároveň uhradiť aj vzniknuté úroky z omeškania. V dôsledku odmietnutia
žalovaného uhradiť žalobcovi súdom právoplatne a vykonateľne priznané odškodnenie riadne a včas,
domáha sa žalobca zaplatenia príslušenstva splatnej pohľadávky prostredníctvom súdu.

Po začatí pojednávania žalobca zobral návrh v časti istiny 2637,06 Eur späť. Žalovaná so späťvzatím
návrhu súhlasila, preto súd konanie podľa § 96 ods. 1,2 O.s.p. v tejto časti zastavil.

Žalovaný s návrhom nesúhlasil. Uviedol, že Sociálna poisťovňa sa nedostala do omeškania s
úhradou nárokov žalobcu, pretože právoplatnými rozhodnutiami súdov bol k náhrade škody zaviazaný
zamestnávateľ žalobcu, t.j. Chemstro, a.s. Strážske a Sociálna poisťovňa nemohla bez ďalších úkonov
a dodržania riadneho zákonného postupu pristúpiť k vyplateniu nárokov žalobcovi. Poukázala na
to, že Sociálna poisťovňa ako správkyňa verejných financií môže uhrádzať nároky poistencov, o
ktorých rozhodujú súdu iba na základe ich právoplatných rozhodnutí, a pokiaľ Sociálna poisťovňa má
pochybnosť, napr. o výške požadovanej náhrady je povinná využiť všetky možnosti, ktoré poskytuje
právny poriadok SR vrátane dovolania, čo v prípade nároku na náhradu škody žalobcu z pracovného
úrazu aj urobila. Ďalej poukázala na ustanovenie § 44a ods. 2 Zákona č. 284/1994 Z.z., podľa
ktorého zamestnávateľ má právo, aby pri vzniku poistnej udalosti Sociálna poisťovňa za neho hradila
preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom. Ďalej na ustanovenie
§ 44b ods. 1,2 citovaného zákona s tým, že ak zamestnávateľ uhradil zamestnancovi škodu, má právo
aby Sociálna poisťovňa uhradila ním nahradenú škodu, až do výšky akej bol povinný nahradiť škodu
tomuto zamestnancovi. Toto ustanovenie potvrdzuje povinnosť zamestnávateľa nahradiť zamestnancovi
škodu vzniknutú v dôsledku pracovného úrazu a zároveň z neho vyplýva, že Sociálna poisťovňa
nahradí zamestnancovi škody na zdraví, ktorá bola spôsobená pracovným úrazom až potom, keď ju
neuhradí zamestnávateľ a zamestnávateľ o úhradu tejto škody požiada. Ustanovenie § 44b citovaného
zákona sa výslovne odvoláva na § 44a ods. 2 zákona, ktoré zakotvuje právo zamestnávateľa a nie
právo zamestnanca. Žalovaná ďalej uviedla, že vykonala množstvo úkonov týkajúcich sa vyplatenia
náhrady škody, konkrétne citovala list právnemu zástupcovi žalobcovi o postupoch Sociálnej povinnosti
v súvislosti s náhradou škody podľa zákona 274/1994 Z.z., v ktorom zároveň uvádza, že Sociálna
poisťovňa písomne vyzvala zamestnávateľa žalobcu na poskytnutie súčinnosti v súvislosti s výplatou
nárokov podľa rozhodnutí príslušných súdov, a zároveň právneho zástupcu upozornila na skutočnosť, že
spoločnosti Chemstro, a.s. Strážske bola uložená lehota na poskytnutie súčinnosti s tým, že nečinnosť
spoločnosti bude považovaná za súhlas k vyplateniu nárokov žalobcovi podľa súdnych rozhodnutí.
Zároveň Sociálna poisťovňa žiadala o zaslanie čestného vyhlásenia žalobcu o tom, že mu náhrada
škody určená rozhodnutiami súdov nebola zamestnávateľom uhradená, a v prípade ak tak bude urobené
v budúcnosti, bude o tom okamžite informovať Sociálnu poisťovňu, a odmietne prevziať náhradu s
poukazom na to, že mu náhrada už bola vyplatená Sociálnou poisťovňou. Z čestného prehlásenia
žalobcu z 21.8.2009 vyplýva, že mu bolo v rámci exekučného konania uhradených 17 405,32 Eur, čo
potvrdilo správnosť postupu Sociálnej poisťovne, pretože v prípade ak by tak poisťovňa nepostupovala,
došlo by k duplicitnej úhrade v tej sume, ktorá už bola žalobcovi poukázaná v exekučnom konaní. Ďalej
žalovaná poukázala na znenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že tento sankčný inštitút sa
aplikuje na právne vzťahy, ktoré vznikli medzi účastníkmi v oblasti súkromného majetkového práva, kde
je možné jeden subjekt záväzkového vzťahu označovať za veriteľa a druhý za dlžníka, pričom obidvaja
majú rovnaký postavenie. Sociálna poisťovňa sa nedostala do postavenia dlžníka, a preto podľa jej
názoru nevznikla povinnosť zradiť úroky z omeškania.

Po vykonanom dokazovaní súd zistil tento skutkový stav:

Rozsudkom Okresného súdu Michalovce č.k. 9C/1263/2011-404 zo dňa 26.júna 2006 bola žalobcoY.
priznaná náhrada škody 2.985.397,50 Sk z dôvodu pracovného úrazu a boli mu priznané trovy konania
vo výške 871, 24 Eur. Žalovaným v tomto konaní bol Chemstro, a.s. Strážske ako zamestnávateľ žalobcu
za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, a to Sociálnej poisťovne v Bratislave. Krajský súd
v Košiciach zmenil rozsudok prvostupňového súdu v konaní 2 Co 490/2006 zo dňa 24.4.2008 tak, že
priznal náhradu škody v sume 6 655 312,50 Sk, ktorú bol povinný žalovaný Chemstro, a.s. Strážske
zaplatiť do 5 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie Krajského súdu nadobudlo právoplatnosť
23.6.2008 a vykonateľnosť 29.6.2008. Odvolací súd samostatným uznesením rozhodol aj o trovách
konania a to tak, že v rozhodnutí 2Co 490/2006 zo dňa 27.mája 2008 priznal žalobcovi aj trovy konania
v sume 1 542 892,50 Sk, ktoré bol povinný žalovaný ako zamestnávateľ žalobcu zaplatiť do 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Proti rozhodnutiu, ktorým bola priznaná žalobcovi
náhrada škody titulom pracovného úrazu podal vedľajší účastník Sociálna poisťovňa dovolanie, ktoré
bolo rozsudkom Najvyššieho súdu 5 Cdo 20/2009 zamietnuté, a v časti odmietnuté, rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 8.7.2009. Po rozhodnutí dovolacieho súdu Sociálna poisťovňa pristúpila k
plneniu náhrady škody priznanej právoplatnými rozhodnutiami súdov, a dňa 4.9.2009 poukázala plnenie
na účet žalobcu.

Z exekučných konaní tunajšieho súdu 18Er/209/2008 a 12Er/323/2008 bolo zistené, že voči povinnému
Chemstro, a.s. Strážske sa viedli exekučné konania na vykonanie exekúcie , a to v prípade konania
18Er/309/2008 na sumu týkajúcu sa náhrady škody z pracovného úrazu vo výške 6 655 312,50 Sk, a v
prípade konanie 12Er/323/2008 sa proti povinnému Chemstro, a.s. Strážske viedlo konanie týkajúce sa
vymáhania trov konania právoplatne priznaných v konaní 9C/1263/2001 tunajšieho súdu.

Žalobca vo svojom komplexnom písomnom stanovisku zo dňa 6.3.2013 zotrval na tom, že žalovaný
nárok je voči Sociálnej poisťovni daný, pretože pri povinnosti žalovanej poskytnúť úroky z omeškania
žalobca postupoval v súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Cbo 202/2004 ale ja v
súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR č.k. 4Cd 860/2007, keď primárne pri uplatnení základných
nárokov označil ako žalovaného zamestnávateľa, a až po odmietnutí žalovanej plniť svoju zákonnú
povinnosť uhradiť žalobcovi súdom právoplatne priznané odškodnenie v celom rozsahu, označil
Sociálnu poisťovňu ako žalovanú v samotnej žalobe na plnenie jej povinnosti vyplatiť za poisteného
zamestnávateľa náhradu škody. Legitímnemu postupu žalobcu pri domáhaní sa svojich nárokov
neodporuje ani predložený rozsudok Krajského súdu v Košiciach 1 Co/58/2009 a stanovisko Najvyššieho
súdu SR Cpj 9/2006. Žalovanou vyznačená časť odôvodnená rozsudku Krajského súdu v Košiciach
1Co/58/2009 „ aj na účely poskytovania úrazových dávok je však zamestnanec označený ako poškodený
( § 83 zákona ) čo vlastne znamená jeho postavenie v zodpovednostnom vzťahu so zamestnávateľom“,
nemá na viac podľa názoru žalobcu žiadny vecný súvis s nárokom uplatňovaným v predmetnom
konaní, t.j. nárokom na splnenie povinnosti žalovanej vyplatiť za poisteného zamestnávateľa právoplatne
priznané odškodnenie, a to v súvislosti s prechodom uhradzovacej povinnosti zo zamestnávateľa na
žalovanú v zmysle § 44a ods. 2 spojený s § 44b ods. 1 Zákona č. 274/1994 Z.z., o Sociálnej povinnosti
v znení neskorších predpisov. Tak isto namietol účelovo vyňatý text zo stanoviska Cpj 9/2006 zo
strany žalovanej kde je uvedené, že Sociálnu poisťovňu nemožno považovať za právnu nástupkyňu
zamestnávateľov, pretože citovaný text nie je súčasťou prijatého stanoviska Občianskoprávneho a
správneho kolégia Najvyššieho súdu a je obsiahnutý v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 26.1.2006
4Cdo/183/2005, ktoré viedlo práve k prijatiu zjednocujúceho stanoviska. Toto stanovisko navyše
rieši problematiku, ktorá vôbec nesúvisí s prejednávanou vecou, pretože ide o otázku právomoci
všeobecných súdov rozhodovať o nárokoch na náhradu škody pred 1.1.2004. V kontextu rozhodnutia
izolovaná veta zjavne súvisí s prijatím zákona č. 641/2003 Z.z., o sociálnom poistení a nahradením
zákonného poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škody pri pracovnom úraze a chorobe z
povolania úrazovým poistením. Žalobca sa znovu odvolával na znenie ustanovenie § 44a ods. 2 a
44b ods. 1 Zákona č. 274/1994 Z.z.. o sociálnej poisťovni, a vzhľadom na možnosť rôznych spôsobov
výkladu citovaných ustanovení dáva do pozornosti súdu Ústavným súdom SR formulovanú zásadu
prednosti ústavne komforného výkladu práva. V súlade s prezentovanou zásadou ústavne komforného
výkladu by mal súd interpretovať § 44a ods. 2 spojený s § 44b ods. 1 Zákona č. 274/1994 Z.z.,
spôsobom, ktorý poskytne žalobcovi plnohodnotnejšiu garanciu zachovania jeho legitímneho práva na
ochranu vlastníctva v článku 20 Ústavy SR. Ďalej nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že späťvzatie žaloby
a následne zastavenie konania Krajským súdom v časti úrokov z omeškania tvorí prekážku rozsúdenej
veci, pretože je v rozpore s ustálenou judikatúrou všeobecných súdov.

Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 31.1.2013 zotrval na stanovisku, že Sociálna poisťovňa z hľadiska
hmotného práva nikdy nebola a nie je nositeľkou zodpovednosti za škody zdravia žalobcom pri práci.
Na poukazovaný rozsudok žalobcu 2Cdo/202/2004 uviedla, že toto rozhodnutie riešilo zásadnú otázku
pasívnej legitimácie poisťovne pri uplatnení práva a povinnosti vyplývajúcich zo zákonného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenou prevádzkou motorového vozidla, a s predmetom konania v tejto
veci nesúvisia. Naopak právna úprava zodpovednosti za škodu pre pracovný úraz a chorobu z povolania
tak v súčasnom a predchádzajúcom Zákonníku práce je konštruovaná ako objektívna zodpovednosť a
za pracovný úraz, resp. chorobu z povolania zodpovedal výlučne zamestnávateľ. Sociálna poisťovňa
vstúpila do týchto pracovnoprávnych vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom od 1.4.2002
na základe zákona č. 311/2001 Z.z., keď ako vykonávateľ poistenia zodpovednosti zamestnávateľa
zabezpečovala výplatu náhrady škody na zdraví za poistením zamestnávateľov. Poistený zamestnávateľ
mal na základe poistného vzťahu právo, aby Sociálna poisťovňa pri vzniku poistnej udalosti za neho
hradila preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou
z povolania, avšak plnenie za poisteného zamestnávateľa sa vykonávalo výlučne na hmotnoprávnej
báze aktuálne platného Zákonníka práce. Od účinnosti zákona č. 461/2003 Z.z., t.j. od 1.1.2004
je Sociálna poisťovňa vykonávateľom sociálneho poistenia, a v rámci neho aj úrazového poistenia.
Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 4Cdo 160/2007, v ktorom sa okrem iného riešila aj
otázke právneho posúdenia, či je Sociálna poisťovňa podľa § 44a ods. 1 a § 44b ods. 1 Zákona č.
274/1994 Z.z., v súdnych konaniach o náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom vecne, pasívne
legitimovaná. Tak isto poukázali na rozsudok Krajského súdu v Košiciach 1 Co /58/2009 a na stanovisko
občianskoprávneho a správneho kolégia č.k. Cpj 9/2006. Tak isto žalovaná poukázala na to, že v
konaní 10C/175/2008 o zaplatenie 2 985 937,50 Sk žalobca zobral žalobný návrh v časti istiny a
úroku z omeškania späť ako sám uviedol z dôvodu finančného plnenia v prospech žalobcu, ktorý
je predmetom konania, a teda svoj návrh berie späť. Rozhodnutie prvostupňového súdu spojený s
rozsudkom Krajského súdu Košice nadobudlo právoplatnosť, preto tvorí prekážku rozsúdenej veci v
časti o zapletenie úroku z omeškania zo sumy 2 985 937,50 Sk.

Po vykonanom dokazovaní súd vec právne posúdil takto:

Podľa § 1a zák. č. 274/1994 Z.z., (ďalej len zákon), tento zákon upravuje aj právne vzťahy z poistenia
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania 1) (ďalej
len "poistenie zodpovednosti za škodu") a vykonávanie poistenia zodpovednosti za škodu Sociálnou
poisťovňou.

Podľa § 3 ods. 2 písm. c) zákona, Sociálna poisťovňa zabezpečuje výplatu náhrady škody na zdraví
spôsobenej pracovným úrazom a chorobou z povolania (ďalej len "náhrada škody") podľa tohto zákona
a podľa osobitného predpisu, 1)

Podľa § 44a ods. 2 zákona, zamestnávateľ má právo, aby pri vzniku poistnej udalosti Sociálna poisťovňa
zaň hradila preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému
došlo počas trvania poistenia zodpovednosti za škodu, a chorobou z povolania, ktorá bola prvý raz
preukázaná počas poistenia zodpovednosti za škodu.

Podľa § 44b ods. 1 zákona, sociálna poisťovňa uhradí náhradu škody podľa § 44a ods. 2 zamestnancovi,
u ktorého vznikla škoda na zdraví spôsobená pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, v
slovenských korunách.

Podľa § 44b ods. 2 zákona, ak zamestnávateľ uhradil zamestnancovi uvedenému v odseku 1 škodu
alebo jej časť podľa § 44a ods. 2, má právo, aby Sociálna poisťovňa uhradila ním nahradenú škodu, a
to až do výšky, v akej bol povinný nahradiť škodu tomuto zamestnancovi.

Podľa § 44d ods. 1 zákona, sociálna poisťovňa poskytne náhradu škody najneskôr do 15 dní od
skončenia zisťovania nevyhnutného na určenie rozsahu povinnosti plniť.

Podľa § 44d ods. 2 písm. b) zákona, zisťovanie nevyhnutné na určenie rozsahu povinnosti
Sociálnej poisťovne plniť je skončené, ak zamestnávateľ preukáže dôvody na čiastočné zbavenie sa
zodpovednosti za škodu a so súhlasom Sociálnej poisťovne alebo s jej dodatočným schválením dohodne

so zamestnancom uvedeným v § 44b ods. 1 výšku náhrady škody alebo ak je výška náhrady škody
určená vykonateľným rozhodnutím príslušného súdu.

Podľa § 44e ods. 5 zákona, zamestnávateľ v konaní o náhrade škody, ktorú má Sociálna poisťovňa
nahradiť, postupuje v súlade s pokynmi Sociálnej poisťovne, dohodne sa s ňou o tom, kto ho bude
v tomto konaní zastupovať. Ak zamestnávateľ bez súhlasu Sociálnej poisťovne nevznesie námietku
premlčania alebo ak sa zaviaže bez tohto súhlasu premlčanú pohľadávku uznať, Sociálna poisťovňa
nie je povinná plniť.

Podľa § 259 ods. 1 č. 461/2003, v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského
poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu,
o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku
zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len "peňažná
náhrada") a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých
nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady
škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti
za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo
podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do
31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými.

Po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení uplatneného nároku súd dospel k záveru, že žaloba
je nedôvodná, pretože žalovaná nie je v konaní vecne pasívne legitimovaná.

Žalobca si uplatnil voči žalovanej nárok na úroky z omeškania na tom základe, že žalovaná neplnila
náhradu škody, ktorá vznikla žalobcovi pri pracovnom úraze v lehote, ktorá bola stanovená v rozhodnutí
súdu, t.j. do 28.3.2008, resp. do 14.7.2008, ale urobila tak až 4.9.2009 potom, ako bolo zamietnuté jej
dovolanie voči rozsudku o náhrade škody. Žalobca svoj nárok právne odôvodnil ustanoveniami §§ 44a
ods. 2, 44a ods. 3, 44a ods. 4 a 44b ods. 1 zák. č. 274/1994 Z.z.

Žalobca aj žalovaný pri hájení svojich právnych názorov poukazovali na platnú judikatúru odvolacích
aj dovolacích súdov, súd sa však právnymi názormi vyslovenými v judikátoch i stanoviskách nebude
zaoberať, pretože aj na strane žalobcu aj žalovaného často išlo o časti rozhodnutí vytrhnutých z kontextu
alebo aj o rozhodnutia, ktoré sa týkali iných nárokov a na inom právnom základe a analógia pre toto
konanie nebola namieste.

Podstatným podľa názoru súdu bolo posúdenie otázky, či poškodený z pracovného úrazu má priamy
nárok voči Sociálnej poisťovni na plnenie z pracovného úrazu pred 1.1.2004, a analogicky potom aj
na odvodené nároky, akým by mali byť aj úroky z omeškania v prípade nedodržania lehoty splatnosti
priznanej náhrady škody.

Keďže u poškodeného pracovný úraz vznikol pred 1.1.2004, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona
č. 461/2003 Z.z., podľa ustanovenia § 259 o nároku na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom,
ktorý vznikol pred 1. januárom 2004, o ktorom nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Týmito predpismi bol Zákonník práce a zák. č.
274/1994 Z.z. o sociálnej poisťovni v jeho znení do 31.12.2003.

Zákonník práce vo svojich ustanoveniach o náhrade škody stanovuje objektívnu zodpovednosť
zamestnávateľa pri náhrade škody z pracovného úrazu, upravoval však rozdielne rozsah náhrady
škody pri pracovnom úraze pred 1.1.2004 a po 1.1.2004, ako aj spôsob jej výplaty. Kým do 1.1.2004
zamestnávateľ poskytoval náhradu za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku, bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu, po 1.1.2004
uhrádza už iba vecnú škodu, ostatné nároky uhrádza Sociálna poisťovňa z úrazového poistenia (§13
ods. 3 zák. 461/3003 Z.z.). Nároky, ktoré z pracovného úrazu zamestnancovi vyplývali pred 1.1.2004,
mal podľa § 198 ods. 1 Zákonníka práce uspokojovať priamo zamestnávateľ v tam stanovenom rozsahu
a v prípade súdnych sporov medzi zamestnancom a zamestnávateľom o náhradu škody, vecne pasívne

legitimovaným v konaní bol zamestnávateľ. Povinnosť uhradiť škodu tak zaťažovala iba zamestnávateľa
do prijatia novely zák. č. 274/1994 o sociálnej poisťovni (zák. č. 242/2001 Z.z.), keď k už tam obsiahnutým
druhom poistenia pribudlo aj poistenie zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným
úrazom a chorobu z povolania. Po tejto novele už mal právo zamestnávateľ, aby na základe úrazového
poistenia za neho plnila poisťovňa, nezbavovalo ho to však jeho povinnosti škodu nahradiť. Vecná
pasívna legitimácia iného orgánu ako zamestnávateľa nevyplývala zo žiadneho právneho predpisu.
Po 1.1.2004 právo na úhradu nárokov z úrazového poistenia má už priamo zamestnanec, pretože
to korešponduje s obsahom ustanovenia § 17 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. (nárok na úrazové dávky
z úrazového poistenia zamestnávateľa má zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 po splnení
podmienok ustanovených týmto zákonom).

Pokiaľ sa žalobca odvolával na ustanovenia §§ 44a ods. 2, 44a ods. 3, 44a ods. 4 a 44b ods. 1
zák. č. 274/1994 Z.z., podľa názoru súdu ide o nepochopenie Zákona č. 274/1994 Z.z. o sociálnej
poisťovni. Zákon v § 1a ustanovoval, že tento zákon upravuje aj právne vzťahy z poistenia zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania a vykonávanie poistenia
zodpovednosti za škodu Sociálnou poisťovňou. Išlo teda o poistenie zodpovednosti zamestnávateľa
za škodu pri pracovnom úraze a z toho vyplývajúce práva zamestnávateľa pri vzniku poistnej udalosti.
Ustanovenie § 44a ods. 2 priamo hovorí, že ZAMESTÁVATEĽ má právo, aby pri vzniku poistnej
udalosti Sociálna poisťovňa ZAŇ hradila preukázané nároky na náhradu škody, v tomto prípade z
pracovného úrazu. Ide teda o právny vzťah zamestnávateľ-sociálna poisťovňa a nie zamestnanec-
sociálna poisťovňa, pretože takýto výklad nemá oporu v zákone. Zákon podľa názoru súdu v ustanovení
§ 44a ods. 2 dostatočne jasne určuje, že právo z úrazového poistenia patrilo zamestnávateľovi a nie
zamestnancovi, pretože pre vzťah zamestnávateľ - zamestnanec sa mohli v rozhodnom čase pri náhrade
škody aplikovať iba ustanovenia Zákonníka práce. Tomu zodpovedal aj priebeh náhrady škody, keď
zamestnanec žaloval priamo svojho zamestnávateľa a povinnosť uhradiť škodu bola rozhodnutím súdu
uložená zamestnávateľovi žalobcu a nie Sociálnej poisťovni. Zákon v ustanovení § 44d síce ukladá
lehotu 15 dní na poskytnutie náhrady škody zo strany Sociálnej poisťovne od skončenia zisťovania
nevyhnutného na určenie rozsahu povinnosti plniť (v tomto prípade od vykonateľného rozhodnutia súdu),
z toho však nevyplýva, že dodržania tejto lehoty sa ma právo dožadovať zamestnanec priamo proti
poisťovni. Toto ustanovenie zákona treba chápať v kontexte ustanovenia § 44a ods. 2 a § 1a, ide teda
o právo zamestnávateľa a postup Sociálnej poisťovne upravený v ustanoveniach §44a a nasl.

Súd znovu poukazuje na to, že povinnosť nahradiť žalobcovi škodu bola rozhodnutím súdu uložená
zamestnávateľovi žalobcu a nie poisťovni. Preto ak zamestnávateľ žalobcu neplnil podľa právoplatného
a vykonateľného rozhodnutia súdu, dostal sa do omeškania s plnením peňažného záväzku, a teda
zamestnávateľ je povinný uhradiť žalobcovi úroky z omeškania. Ak by bolo preukázané, že napriek
riadnej spolupráci zamestnávateľa a poisťovne, ktorú predpokladá ustanovenie § 44e zákona, táto si
nesplnila povinnosť zaplatiť náhradu škody riadne a včas, mal by podľa názoru súdu zamestnávateľ
právo proti poisťovni na náhradu škody vo výške úrokov z omeškania, ktoré musel poškodenému
zaplatiť.

Pokiaľ sa žalobca odvoláva aj na znenie § 44b ods. 1 zákona, z ktorého by malo vyplývať právo
žalobcu na priamy nárok voči sociálnej poisťovni, dokonca Sociálnu poisťovňu na jednom mieste nazýva
právnou nástupkyňou zamestnávateľa ex lege podľa ust. § 44b ods. 1 zák. č. 242/2001 Z.z., súd
sa s týmto názorom nestotožňuje. Podľa § 44b ods. 1 zákona, sociálna poisťovňa uhradí náhradu
škody podľa § 44a ods. 2 zamestnancovi, u ktorého vznikla škoda na zdraví spôsobená pracovným
úrazom alebo chorobou z povolania, v slovenských korunách. Podľa názoru súdu toto ustanovenie
zákona iba určuje, že náhrada škody sa vypláca priamo zamestnancovi (určuje teda platobné miesto pre
výplatu vzniknutého nároku) a ďalej upresňuje, že náhrada škody môže byť vyplatená iba v slovenských
korunách. Aj po zavedení úrazového poistenia novelou 242/2001 Z.z., zamestnávateľ nebol zbavený
povinnosti uhradiť škodu na zdraví svojho zamestnanca, mal však právo požadovať, aby za neho
plnila poisťovňa. Súd v tomto kontexte poukazuje na to, že ustanovenia o náhrade škody (§44a a
nasl.), boli do zákona 274/1994 Z.z. zavedené novelou 242/2001 Z.z., dovtedy zákon neupravoval
úrazové poistenie. Znamená to, že okrem už existujúceho poistenia sa zaviedlo aj nové poistenie
zamestnávateľa, a to úrazové. Poisteným bol preto zamestnávateľ a ako bolo zdôvodnené vyššie, z
tohto poistenia vyplývali práva a povinnosti iba pre zamestnávateľa a nie zamestnanca. Súdu tiež nie je

celkom zrejmé, z čoho odvodzuje žalobca právne nástupníctvo Sociálnej poisťovne za zamestnávateľa.
Ani zákon 461/2003 Z.z. nehovoril o nástupníctve sociálnej poisťovne v už prebiehajúcich konaniach,
pretože podľa ustanovenia § 259 zák. 461/2003 Z.z. sa nároky z pracovných úrazov pred 1.1.2004
dokončia podľa doterajších predpisov, a podľa ustanovenia § 272 ods. 1 Zák. 461/2003 Z.z. poisťovňa
preberala od zamestnávateľa iba výplatu plnení ktoré vznikli pred 26.11.1993 a tiež preberala výplatu
plnení od zamestnávateľa, ktorý mal podľa osobitného predpisu postavenie štátneho orgánu. Iné právne
nástupníctvo zákon 461/2003 Z.z., ale ani novela 242/2001 Z.z., či novela Zákonníka práce v tomto
smere neriešili.

O trovách konania súd rozhodol tak, že ich úspešnému žalovanému nepriznal, pretože tento si náhradu
trov konania neuplatnil v lehote 3 dní od vyhlásenia rozsudku a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývali
(§151 ods. 1,2 O.s.p.).

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na tunajšom súde.

Ak povinnosť uložená v tomto rozhodnutí nebude splnená, môže sa oprávnená osoba svojho nároku
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť:

- proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

- v akom rozsahu sa napáda,

- v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny

- a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., to znamená, že sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej
istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,
ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým,
že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, sa rozhodlo
bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také
dôvody neexistovali,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

§ 42 ods. 3 O.s.p.

Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné:

- ktorému súdu je určené

- kto ho robí

- ktorej veci sa týka

- čo sa podaním sleduje

- musí byť podpísané a datované

Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na
súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (položka 21 Sazdobníka súdnych poplatkov)