Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 18, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/336/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210069
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5312210069.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslavom Šeptákom, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduČadcač.k.4C/219/2012-86
zo dňa 27. 06. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 4C/219/2012-86 zo dňa 27. 06. 2013 vo vetách I.
a II. výroku p o t v r d z u j e .

Vo zvyšnej časti (veta III. výroku) zostáva rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 4C/219/2012-86
zo dňa 27. 06. 2013 n e d o t k n u t ý .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol (veta I. výroku rozsudku) a vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva (veta II. výroku rozsudku). Súčasne zamietol návrh
navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd (veta

III. výroku rozsudku).

Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil
s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Čadca sp.
zn. 11Er/812/2010, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú. Ďalej uviedol,
že z obsahu spisu vyplýva, že Okresný súd Čadca poverenie nevydal v 15-dňovej zákonnej lehote na

vydanie poverenia - žiadosť o udelenie poverenia mu bola doručená dňa 22.12.2010, ale súd nevydal vo
veci poverenie, ale uznesením zo dňa 31.01.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol a následne exekučné konanie zastavil. Podkladom pre vykonanie exekúcie
mal byť exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu (ktorým bola uložená povinnosť R. V., nar.XX.XX.XXXX. zaplatiť v prospech navrhovateľa sumu vo výške 325,93 Eur so zmenkovým úrokom vo
výške 0,25% denne od 21.03.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom 6% ročne od 04.06.2010 do
zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 142,13 Eur), ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

20.09.2010 a vykonateľnosť dňa 23.09.2010.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny

úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 760,55 Eur a
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 152,11 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 11Er/812/2010), ktorý nerozhodol o
žiadostisúdnehoexekútoraovydaniepovereniavexekučnomkonanívzákonomstanovenejlehote(§44

ods.2zákona NRSRč.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučnýporiadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01.06.2010. V súlade s vyššie uvedeným
mal súd I. stupňa za to, že je vylúčené, že by v prejednávanej veci došlo k nesprávnemu úradnému
postupu exekučného súdu. Súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia v lehote
15 dní, avšak v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2010 sa

predmetné ustanovenie vzťahuje len na prípad, keď súd poverenie vydá. V prípade, keď súd poverenie
nevydá, uvedené zákonné ustanovenie nemožno aplikovať. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 01.06.2010, t.j. v čase začatia exekučného konania vyplýva, že lehota 15 dní
pre vydanie poverenia neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku. Tak tomu bolo aj v prejednávanej veci, keď exekučným titulom, na podklade ktorého mala

byť vykonávaná exekúcia, bol rozsudok Rozhodcovského súdu. Okresný súd v prejednávanej veci
nemal preukázaný nesprávny úradný postup ani vydanie nezákonného rozhodnutia, ktorý by spočíval
v nesprávnej aplikácii právnych predpisov ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup súdu totiž nemožno
považovať samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia. Navyše

rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo možné skúmať len z
hľadiska jeho nezákonnosti. Okrem toho, navrhovateľ v konaní ani nepredložil rozhodnutie príslušného
orgánu, ktorým by bolo rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým by bol súd v
tomto konaní viazaný. Zároveň konštatoval, že konajúci súd nemá právo konštatovať prieťahy v konaní
(§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Taktiež v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR nie každý

prieťah možno hodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní a nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje
automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Keďže všetky zákonné podmienky zakladajúce zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup alebo
nezákonné rozhodnutie musia byť splnené kumulatívne, je nadbytočné a nehospodárne dokazovať
splnenie ďalších podmienok vzniku zodpovednosti za škodu.

Napriek tomu prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ v konaní nepreukázal
vznik škody (majetkovej ujmy), keď nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy
ani to, že sa nemôže domôcť tejto sumy pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného
titulu v rámci súdneho konania. Navyše navrhovateľ nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti
s porušením povinnosti odporcu. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za

faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa.

Navrhovateľ tiež nepreukázal ani vznik podmienok v zmysle ust. § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 na
náhradu nemajetkovej ujmy. Návrh je aj v tomto smere všeobecný, nepreskúmateľný. Nekonkretizoval,
prečo samotné konštatovanie práva nie je dostatočným zadosťučinením. Vo svojom návrhu navrhovateľ
vychádzal len z predpokladov, no nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia a nezdôvodnil, aká

nemajetková(morálna)ujmamuvznikla,vzhľadomnasamotnýsubjektnavrhovateľa,ktorýjeprávnickou
osobou, závažnosť ujmy i závažnosť následkov. Všetky kritériá je potrebné pritom vyhodnotiť z hľadiska
navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby, a nie z hľadiska postavenia jednotlivých
spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Navyše podmienky podľa ust. § 17 ods. 2, 3 písm. a), c) d)zákona č. 514/2003 sa nevzťahujú na právnickú osobu, ale len na fyzickú osobu. Rozpor s dobrými
mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka videl súd na strane navrhovateľa, ktorý opakovane v
rozpore so zákonom poskytoval úvery neplatičom. Opakovane poskytoval úvery v rozpore s platnými

právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľov. Takémuto konaniu preto nemožno poskytnúť
právnu ochranu. Svoje obchodné meno si navrhovateľ poškodil sám a nepoškodil ho exekučný súd
konajúci v exekučnej veci. Navrhovateľ si sám pri uzatváraní úverovej zmluvy s povinným nepreveril
jeho schopnosť splácať dlh, čím sám znemožnil vymožiteľnosť svojho dlhu.

Okresný súd preto dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na

preukázanie ani druhej podmienky zakladajúcej zodpovednosť za škodu za nesprávny úradný postup
a nezákonné rozhodnutie, a to existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradným postupom, ako podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy.

Zároveň navrhovateľ v konaní nepreukázal ani porušenie povinnosti (nesprávny úradný postup,
nezákonné rozhodnutie) ani škodu a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením
povinnosti a tvrdenou škodou. Keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jednej podmienky,

ktorá zakladá zodpovednosť odporcu za vzniknutú škodu, okresný súd návrh navrhovateľa ako
nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

V dôvodoch svojho rozhodnutia súd I. stupňa tiež uviedol, že nevyhovel procesnému návrhu, ktorým sa
navrhovateľ domáhal zrušenia nariadeného termínu pojednávania a prerušenia konania (§ 109 ods. 1
písm.b)O.s.p.a§109ods.2písm.c)O.s.p.) doprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúdu

SR o jeho ústavnej sťažnosti ohľadne tvrdeného porušenia práva na zákonného sudcu a nestranný súd.
Zdôraznil, že k obligatórnemu prerušeniu konania (§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. ) súd pristúpi v prípade,
že rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený v tomto konaní vyriešiť ani ako predbežnú. Ide
najmä o prípady uvedené v ust. § 135 ods. 1 O.s.p. Poukazoval tiež na fakultatívnu povahu
inštitútu prerušenia konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorá ponecháva možnosť prerušenia

na úvahu konajúceho súdu, s odkazom na znenie ust. § 135 ods. 2 O.s.p. V súdenej veci však nebolo
preukázané naplnenie niektorého z uvedených dôvodov, pre ktoré by mohol súd konanie prerušiť.

Vdanomprípadekrajskýsúdakonadriadenýorgánrozhodovalovylúčení/nevylúčenísudcovokresného
súdu z prejednania veci (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6NcC/369/2013 zo dňa 28.03.2013),
a preto už nie je žiaden dôvod zaoberať sa otázkou zaujatosti sudcu. Vo väzbe na uvedené prvostupňový

súd konštatoval nesplnenie zákonných predpokladov pre postup, ktorým by konanie v zmysle návrhu
žalobcu prerušil.

O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní
úspešný, ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik
žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odvolateľ poukázal na koncepciu na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo
na kontradiktórne konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Súd mu ani nedoručil vyjadrenie k odporcu k návrhu. Zdôraznil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol oboznámený
ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal
možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa nebolo
možné rozhodnúť bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval na osobnej účasti svojho zástupcu na

pojednávaní a zároveň riadne a včas požiadal o jeho zrušenie z dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho
názoru vo veci koná nezákonný sudca) a preto nebol daný dôvod pre postup súdu v konaní podľa ust.
§ 101 ods. 2 O.s.p. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým
dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť navrhovateľovi uplatňovať svoje
stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd

dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu
určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musívo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili.
Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Navrhovateľ pritom trval na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní, ale pred
nestranným súdom. Súd mal umožniť navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj
právnym otázkam nastoleným samotným súdom.

Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie

a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd.

Argumentáciu súdu uvedenú v napadnutom rozhodnutí (napr. spôsob judikovania pohľadávky, podstata
apodnikateľskérizikonavrhovateľa,kontaktsosúdnymexekútorom)považovalodvolateľzairelevantnú.

Navrhovateľ zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia v predmetnom
exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého
rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný navrhovateľom tvrdený nesprávny úradný

postup. Rozhodnutie súdu je rozporné, pokiaľ na jednej strane konštatuje porušenie práva, no na strane
druhej nepriznal navrhovateľovi práva uplatnené žalobou. Napadnuté rozhodnutie je tak založené na
skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je v právnom štáte udržateľné.

Odvolateľ nesúhlasil s aplikáciou „novej“ právnej úpravy ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z., ktorá sa na prejednávaný prípad vzhľadom na okamih vzniku škody nevzťahuje. Taktiež neakceptoval

výklad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v tom smere, že lehota 15 dní platí len v prípade vydania
poverenia na vykonanie exekúcie; nie však už pri zamietajúcom uznesení. K otázke
nesprávneho úradného postupu uviedol, že bolo potrebné sa zaoberať nielen zbytočnými prieťahmi, ale
aj nerozhodnutím v zákonnej lehote a neodôvodnenou nečinnosťou.

Vo vzťahu k III. vete výroku rozsudku odvolateľ neuviedol žiadne odvolacie námietky a sám vo

svojom opravnom prostriedku ani neuviedol, že uvedenú časť rozsudku okresného súdu napáda svojím
odvolaním.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),

preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,

na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
vo výroku I. ako vecne správny.

Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu súdu primárne odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho
súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné,

že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy),
že (hmotno-právne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž
protiargumentácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že
pri rozhodovaní vo veci Okresného súdu Čadca sp. zn. 11Er/812/2010, z ktorej si uplatňuje svoj nárok

navrhovateľ žalobou v tomto súdnom konaní nedošlo k prieťahom v súdnom konaní. Okresný súd založil
svoje rozhodnutie na tom skutkovom základe, že v predmetnom exekučnom konaní nedošlo k prieťahom
(t.j. nesprávnemu úradnému postupu), v dôsledku čoho, by navrhovateľovi mala vzniknúť materiálna
škoda vo výške 760,55 Eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 152,11 Eur s poukazom na § 17 ods.
1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..

Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 6NcC/369/2013 zo dňa
28.03.2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Čadca JUDr. Anna Plichtíková nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne

uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho
aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť
zákonného sudcu, preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad
rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej

miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu

citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto

skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a
súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne

predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej
moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej
veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej

sudkyne JUDr. Anny Plichtíkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje

procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na
súdnom pojednávaní. Termín pojednávania (27.06.2013) prvostupňový súd vytýčil dňa 13.05.2013
a navrhovateľovi a jeho právnemu zástupcovi bolo toto predvolanie doručené dňa 31.05.2013 (č.l.29 spisu). Až dňa 21.06.2013 o 19.13 hod., t.j. v piatok, keď nasledujúce dva dni boli víkend, bol
konajúcemu súdu doručený návrh navrhovateľa na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, pričom okresný súd sa s návrhom na

odročenie vyporiadal zákonom predpísaným spôsobom - § 119 ods. 2 písm. c) O.s.p. bezodkladným
oznámením spôsobu, ako predmetný návrh na odročenie pojednávania posúdil. Správnym je aj samotné
vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako
to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní
„vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch

v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávanie bola
námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudkyňa
takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovela a vec následne prejednala a rozhodla v
neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupovala v plnom súlade s ust. §
101 ods. 2 O.s.p., keďže o jej nevylúčení z prejenávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodov
už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v

prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci
neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania
bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva
účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie
je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s §

119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v
dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by
viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je
v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené až dňa 14.06.2013 (č.l. 42-51 spisu).

Nemožno preto považovať za porušenie požiadavky bezodkladnosti doručenia vyjadrenia (§ 114
ods. 2 veta posledná O.s.p.) postup súdu (nemajúceho navyše dňa 14.06.2013 ešte vedomosť o
neúčasti navrhovateľa na súdnom pojednávaní), ako aj s ohľadom na fakt, že v uvedenom časovom
horizonte do pojednávania bolo len málo pracovných dní (a okrem toho 2 víkendy), ktorý oboznámenie
navrhovateľa s vyjadrením vzhľadom na krátky časový odstup a reálny čas doručenia vyjadrenia

ponechal už na samotné súdne pojednávanie. V konečnom dôsledku však platí aj skutočnosť, že
dôvodom meritórneho neúspechu navrhovateľa nebola argumentácia predložená v písomnom vyjadrení
odporcu. Bez právneho významu nie je ani skutočnosť, že obsah vyjadrenia odporcu v súdenej veci
je totožný s obsahom jeho vyjadrení vo všetkých konaniach o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy medzi tými účastníkmi v rovnakom procesnom postavení v ďalších stovkách súdnych

konaní, ktorá skutočnosť je známa tak navrhovateľovi, ako aj odvolaciemu súdu z jeho úradnej činnosti.

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že v predvolaní na pojednávanie bol navrhovateľ a osobitne aj jeho
právny zástupca zo strany súdu poučený o svojich procesných právach a povinnostiach ako účastník
konania, vrátane poučenia podľa ust. § 120 ods. 1 a 4 O.s.p. (č.l. 27 spisu).

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a

rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn.
11Er/812/2010 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť

nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 86-93 spisu).

V danej súvislosti je nutné poukázať na závery Ústavného súdu SR, ktorý neakceptuje možnosť
liberácie štátu z dôvodu nadmerného množstva veci, resp. zaťaženosti súdov, pričom tieto závery majú
svoj základ v „štandardnej“ situácii. Ako ústavný súd sám konštatoval (bližšie napr. II.ÚS 245/2013),
táto doktrína platí i naďalej v prípadoch relevantne odlišných od „hromadných“ vecí navrhovateľa.

Vo vzťahu k navrhovateľovi sa však (doktrína) modifikuje, a preto je možné z ústavného hľadiska
akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania konaní, ktorých veľké množstvo zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania samotného navrhovateľa. Taktiež za významné ústavný
súd označil, že v dotknutých prípadoch hromadných podaní (v širšom význame slova) sa nejedná o
osobno-statusový spor, pracovný spor či inak existenčnú vec pre navrhovateľa, ako i skutočnosť, že

povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi navrhovateľa sa nevyhnutne dostáva
do konkurencie s povinnosťou poskytnúť súdnu ochranu v primeranej dobe aj ostatným účastníkom
iných konaní, ktoré sa v identickom čase tiež domáhajú súdnej ochrany. Z obsahu pripojeného
exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp. zn. 11Er/812/2010 je zrejmé, že postup exekučného
súdu pri rozhodovaní o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nebol zaťažený zbytočnými

prieťahmi. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci, v ktorých
konanie je nielen v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy, ale predovšetkým v zmysle komunitárneho
práva a súvisiaceho pozitívneho záväzku Slovenskej republiky je nevyhnutné vykonať prísnejšie a
komplexnejšie posúdenie splnenia predpokladov pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak v
takomto prípade súd rozhodol po vykonanom šetrení v lehote necelých dvoch mesiacov od podania
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na súd, nemožno takýto postup exekučného súdu

hodnotiť ako nesprávny úradný postup a neopodstatnené prieťahy v súdnom konaní.

Odvolacie námietky navrhovateľa sa nedotýkajú hmotno-právnych dôvodov, pre ktoré okresný súd
žalobu zamietol.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na rozhodnutie
súdu o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na exekúciu. Okresný súd vykonaním
dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový
stav popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z

predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné. Napriek tomu súd I. stupňa konštatoval
aj nesplnenie zvyšných predpokladov pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy uplatnenej žalobou.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej

veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo

odôvodnil.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je odvolací
súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý
rozsudok vo veci samej ako vecne správny.

Pozornosti odvolacieho súdu neunikla neprimeraná aplikácia aktuálneho znenia § 9 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z.z., na prejednávanú vec. Táto nepresnosť však nemala vplyv na vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia. Osobitne, na zásadné konštatovanie, že nedošlo v predmetnom exekučnom
konaní k zbytočným prieťahom, t.j. k nesprávnemu úradnému postupu.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia

vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

Vo vzťahu k III. výroku rozsudku, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie
konania, odvolateľ neuviedol, že proti nemu podáva odvolanie a ani vo vzťahu k nemu neuviedol žiadneodvolacie námietky, a preto v tejto časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozsudkom
odvolacieho súdu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací
súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.