Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6CoE/137/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214205118
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Jarábek
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2214205118.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752,
sídlo: Bratislava, Pribinova 25, v konaní zastúpený : Advokátska kancelára JUDr. Andrea Cviková, s.r.o.,
IČO: 47 233 516, so sídlom: Kubániho 16, Bratislava, proti povinnému: Q. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom:
G. XX, XXX XX G., o vymoženie sumy 1.686,73 Eur s príslušenstvom, exekúcii vedenej u súdneho
exekútora: Mgr. Ing. Ivana Šteinera, PhD., Exekútorský úrad Nové Mesto nad Váhom, Lipová 7, o
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 6. mája 2014 pod č. k. 12Er/191/2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 3, § 4, § 40 a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, § 52, §53 a § 54 Občianskeho zákonníka
ako aj na Smernicu rady 93/13/EHS a vecne potom tým, že po preskúmaní Zmluvy o poskytnutí
revolvingového úveru č. 8100037389, uzatvorenej medzi oprávneným - dodávateľom a povinným -
spotrebiteľom dňa 10.03.2011, ako i Rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej medzi účastníkmi konania toho
istého dňa (10.03.2011) dospel k záveru, že rozhodcovská doložka - Rozhodcovskej zmluvy, nenapĺňa
záujem na ochrane spotrebiteľa, nakoľko rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal,
a táto ho fakticky núti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Podľa názoru súdu prvého stupňa
už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej
doložky, nakoľko takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Neplatná
rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a
preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Z vyššie uvedených dôvodov
preto okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Oprávnený napadol uznesenie súdu prvého stupňa odvolaním podaným v zákonnej lehote, pričom
napadnuté uznesenie žiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní
zdôraznil, že medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená samostatná rozhodcovská zmluva, ktorá
nie je súčasťou žiadneho iného dokumentu, preto nemôže byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou v
zmysle § 53 os. 1 OZ, keďže nejde o ustanovenie obsiahnuté v spotrebiteľskej zmluve. Rozhodcovská
zmluva nebola podmienkou uzavretia zmluvy o úvere, čo vyplýva aj z bodu 2. rozhodcovskej zmluvy
ako aj z práva na jednostranné odstúpenie o predmetnej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská
zmluva spĺňa charakter individuálneho dojednania, a preto nemôže byť neprijateľnou podmienkou.
Ak by rozhodcovská zmluva nebola individuálnym dojednaním, nemožno ju posúdiť ako neprijateľnú
podmienku vzhľadom na proces jej uzatvárania. Rozhodcovská zmluva nie je súčasťou všeobecných
podmienok a zároveň povinný ju mohol odmietnuť a bez akýchkoľvek dôsledkov uzavrieť zmluvu o
úvere. Popri tom, že rozhodcovská zmluva je individuálnym dojednaním, nespĺňa definíciu neprijateľnej

podmienky podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r) OZ, nakoľko nevyžaduje o spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z formulácie rozhodcovskej doložky vyplýva, že
osoba podávajúca žalobu, ktorou môže byť tak veriteľ ako aj dlžník, sa môže rozhodnúť pre konanie
pred všeobecným súdom alebo pred rozhodcovským súdom. Poukázal tiež na znenie § 53 ods. 4 písm.
r) OZ, ktoré zakazuje ustanovenie zmluvy, ktoré by nútilo spotrebiteľa pri podávaní žaloby postupovať
výlučne v rozhodcovskom konaní. Právnym následkom porušenia tohto zákazu je neprijateľnosť len toho
ustanovenia v rozhodcovskej doložke, ktoré zákonný zákaz porušuje, nie celej rozhodcovskej doložky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP),
po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP, § 44 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v
potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto
poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.

Exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom, teda je
oprávnený preskúmať exekučný titul z formálnej stránky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu
nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch

na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna
zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného
nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa
ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.
1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého
výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto
rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci rozhodcu
bola skúmaná i v exekučnom konaní.

V predmetnej veci bola medzi povinným a oprávneným dňa 10.03.2011 uzatvorená zmluva o
revolvingovom úvere. Predmetná zmluva spĺňa kritéria stanovené ustanovením § 52 OZ, bola
uzatvorená medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Na tento právny vzťah je teda nevyhnutné použiť
ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné v čase uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať
exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.

Medzi oprávneným a povinným bola uzatvorená aj rozhodcovská zmluva, pričom povinným bola
podpísaná dňa 10.03.2011, v rovnaký deň, v ktorý podpísal aj zmluvu o úvere. Odvolací súd sa
nestotožnil s tvrdením oprávneného o individuálnom dojednaní tejto zmluvy. Predmetná rozhodcovská
zmluva je formulárovou zmluvou nachádzajúcou sa na samostatnej listine, podpísaná oboma zmluvnými
stranami. Z týchto skutočností však jednoznačne nevyplýva, že ide o samostatnú zmluvu. Je nesporné,
že predmetnú zmluvu podpísal povinný spolu so zmluvou o úvere ako viacero spolu súvisiacich
dokumentov, pričom uvedenie rozhodcovskej zmluvy na samostatný papier malo za účel obchádzanie
zákonnej úpravy ochrany spotrebiteľa a nie individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky. Odvolací
súd preto dospel k záveru, že napriek skutočnosti, že rozhodcovská doložka je uvedená ako samostatná
rozhodcovská zmluva, ide len o zmluvné dojednanie tvoriace súčasť úverovej zmluvy, ktorá má
formulárový charakter, a ktorej obsah spotrebiteľ nemohol ovplyvniť, preto ju v zmysle § 53 ods. 2
OZ nemožno považovať za individuálne dojednanú. Skutočnosť, že vo formulári rozhodcovskej zmluvy
je uvedené, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o úvere,
nie je dostatočným dôkazom, že tomu tak aj bolo. Nesporným dôkazom slobodného a individuálneho
uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy by bola situácia, keď rozhodcovská doložka resp. zmluva by bola
uzatvorená až určitý čas po uzatvorení zmluvy o úvere a poskytnutí finančných prostriedkov, samozrejme
len za predpokladu, že by nebolo uzatvorenie inej dohody v prospech dlžníka (napr. splátkového
kalendára) podmienené uzatvorením rozhodcovskej zmluvy, ako to v praxi často býva.

Z tohto dôvodu odvolací súd podrobil predmetnú rozhodcovskú doložku preskúmaním z hľadiska, či
nejde o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.

Z predmetnej rozhodcovskej doložky vyplýva, že akékoľvek spory budú riešené cestou príslušného súdu
v súdnom konaní alebo pred rozhodcom v rozhodcovskom konaní, výber je na žalobcovi. V prípade, že
žalobca sa rozhodne podať žalobu na rozhodcovský súd, vyberie niektorý z uvedených rozhodcovských
súdov. Súd prvého stupňa rozhodcovskú doložku správne posúdil ako neprijateľnú podmienku
spotrebiteľskej zmluvy. Predmetná rozhodcovská doložka je síce tzv. nevýhradnou rozhodcovskou
doložkou, teda dáva na výber medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, pričom možnosť voľby
je vždy na žalobcovi. Žalobcom je však takmer pravidelne veriteľ - dodávateľ (oprávnený), a teda aj
právo voľby je na veriteľovi a možnosť voľby dlžníka - spotrebiteľa je len iluzórna. Možno teda uzavrieť,
že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje povinnému dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú
jednostrannú výhodnosť pre veriteľa - dodávateľa, pretože výber rozhodcov dodávateľom je obsahom
všeobecných podmienok tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená,
a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako
celok len prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by rozhodcovská
doložka bola individuálne dojednanou zmluvnou podmienkou. Rozhodcovská doložka dojednaná za
týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu
spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd (rozhodca) bude rozhodovať o
prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd (rozhodcu) zdrojom príjmov, preto je
namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného rozhodcovského
súdu objektívne.

Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako
neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože
spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd ďalej len dodáva, že pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky
je potrebné postupovať podľa § 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej
zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje len demonštratívny výpočet neprijateľných
podmienok, preto kľúčová je vždy všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe
ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci odvodil z ustanovenia § 53 ods.
1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5
OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,
preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný
právny akt.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Preto odvolací
súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.