Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, November 28, 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/233/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5117213337
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5117213337.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov
JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s.,
so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: T. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom
I. G. XXXX/XX, XXX XX X., štátny občan SR, o zaplatenie sumy 1.939,45 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 25Csp/83/2017-76 zo dňa 17.04.2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 25Csp/83/2017-76 zo dňa 17. 04. 2018 vo výroku
II. p o t v r d z u j e .

M e n í rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 25Csp/83/2017-76 zo dňa 17. 04. 2018 vo výroku
III. tak, že žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85,48 %.

Vo zvyšnej časti (výrok I.) zostáva rozsudok Okresného súdu Žilina č.k.

25Csp/83/2017-76 zo dňa 17. 04. 2018 n e d o t k n u t ý .

Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd podľa ust. § 52 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1, 2 a § 11
ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, v

spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.798,62 Eur s príslušenstvom spolu s úrokom z omeškania vo výške
5 % ročne z dlžnej sumy od 03.03.2017 do zaplatenia, všetko do troch dní po právoplatnosti
rozsudku (výrok I.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol podľa § 255
ods. 2 CSP tak, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85,48 % (výrok III.).
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi
žalobcomažalovanýmvznikolprávnyvzťahnazákladeúverovejzmluvyuzavretejdňa30.05.2016podľa

zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.
Na základe uvedenej zmluvy žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver vo výške 2.000,00 Eur,
s úrokom 13,90 % ročne, RPMN vo výške 16,87 % a priemernou RPMN na 15,19 %. Žalovaný sa
zaviazal úver splácať v 96 pravidelných anuitných mesačných splátkach vo výške 34,84 Eur, vždy k 27.
dňu kalendárneho mesiaca. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný zaplatiť žalobcovi predstavovala sumu
3.444,64 Eur.

3. Predmetná zmluva uzavretá medzi stranami neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 1 písm. l/ zákona
č. 129/2010 Z. z. Nakoľko v predmetnej úverovej zmluve absentuje údaj o výške, počte a termínoch
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (v zmluve je uvedená výška mesačnej splátky 34,84 Eur beztoho, aby bola rozčlenená na istinu, úroky a poplatky), takéto zmluvné dojednanie nemožno považovať
za súladné s ust. § 9 ods. 2 písm. l/ zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca neuviedol žalovanému
ako spotrebiteľovi pri podpise úverovej zmluvy, koľko z každej mesačnej splátky bude použité na úhradu

jednotlivých nárokov, na základe čoho okresný súd podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona č. 129/2010 Z.
z. považoval úver za bezúročný a bez poplatkov. Nakoľko v konaní bolo preukázané, že
žalovaný z poskytnutého úveru doposiaľ zaplatil žalobcovi sumu 201,38 Eur, súd prvej inštancie zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi rozdiel medzi poskytnutým úverom vo výške 2.000,00 Eur a
doposiaľ zaplatenou sumou 201,38 Eur, čo predstavuje sumu 1.798,62 Eur. Okrem toho okresný súd

v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj 5
% ročný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 03.03.2017 do zaplatenia. Z výzvy na predčasné splatenie
úveru adresovanej žalovanému mal súd preukázané, že žalobca rozhodol o predčasnej splatnosti úveru
s tým, že celý úver sa stal splatným dňom 02.03.2017. Nasledujúcim dňom, t.j. 03.03.2017 sa teda
žalovaný dostal do omeškania so splatením celého úveru. Z uvedených dôvodov súd vo zvyšnej časti
žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.

4. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že priznal žalobcovi nárok na ich
náhradu v rozsahu 85,48 %, ktorý je čistým úspechom žalobcu a je tvorený rozdielom medzi úspechom
(92,74 %) a neúspechom (7,26 %) vo vedenom súdnom spore.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal, aby odvolací

súd napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutej časti zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie.
Zároveň si uplatnil voči žalovanej náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
6. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolateľ nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že predmetná úverová zmluva uzavretá medzi
stranamineobsahujenáležitostipodľa§9ods.2písm.l/zákonač.129/2010 Z.z.Poukázalpritom

na bod 1.1. úverovej zmluvy, ktorej plnenie bolo predmetom žaloby, v zmysle ktorého banka poskytne
klientovi peňažné prostriedky za podmienok uvedených v tejto zmluve a vo Všeobecných obchodných
podmienkach Prima banka Slovensko, a.s. (ďalej len „VOP“), ktoré tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Z
označeného ustanovenia vyplýva, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere
sú aj obchodné podmienky banky, a teda niektoré náležitosti, ktoré má v zmysle právnych predpisov

zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať, sú v samotnom texte zmluvy o úvere a ďalšie náležitosti sú v
obchodných podmienkach. Výška, počet a termíny splátok istiny a úrokov sú uvedené v samotnom texte
zmluvy v bode 1.2. Z uvedeného teda vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké
a sú určené termínom splatnosti anuitnej splátky.
7. Zároveň bod 2.5.3 VOP popisuje anuitné splácanie nasledovne: Splácanie anuitným spôsobom

(formou konštantnej anuity) znamená, že úver je splácaný v pravidelných mesačných splátkach. Výška
každej splátky úveru (anuita) je rovnaká (s výnimkou poslednej splátky) a skladá sa z časti splátky
istiny úveru (amortizácia úveru) a časti pripadajúcej na platbu riadnych úrokov z úveru. Pomer výšky
istiny a riadnych úrokov sa v priebehu splácania úveru mení. Poslednou splátkou úveru sa splatí
zostatok úveru aj so zvyšným príslušenstvom. Ak by splatnosť ktorejkoľvek splátky pripadla na deň,

ktorý nie je pracovným dňom, posúva sa splatnosť tejto splátky na najbližší nasledujúci pracovný
deň. Z uvedeného teda vyplýva, že počet a termíny splátok istiny aj úrokov sú rovnaké a sú určené
termínom splatnosti anuitnej splátky. Uvedené platí aj pre údaj o výške splátky. Uvedené platí aj pre
údaj o výške splátky. Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere poskytne spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré

sa majú zaplatiť a lehoty a podmienky ich úhrady vrátane rozpisu každej splátky uvedením amortizácie
istiny a úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Informáciu o tom
banka klientovi poskytuje už v rámci poskytovania informácií pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom
úvere prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Anuita a anuitné
splácanie je definované ako pravidelné (periodické) plynutie pevne stanovených platieb počas určitej

špecifikovanej doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká. Skladá sa zo splátky
istiny a splátky úroku. Plynule sa mení výška a pomer istiny a úroku. Pokiaľ by mal samotný text zmluvy
obsahovať podrobný rozpis splátok istiny a úrokov za celé obdobie splatnosti úverov, znamenalo by to
neúmerné rozšírenie rozsahu zmluvy, čo by neprispelo k jednoduchosti, zrozumiteľnosti a prehľadnosti
zmluvnej dokumentácie. Výška, počet a termíny splátok poplatkov, u ktorých sú tieto údaje a povinnosť

ich úhrady je zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy, keďže sú obsahom samotného textu zmluvy. Ostatné
poplatky a ich výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou VOP a tým aj súčasťou
zmluvy. Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, zmluva neuvádza, nakoľkona základe zmluvy o pôžičke nevznikajú nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. Odvolateľ
mal za to, že zmyslom a účelom právnej úpravy spotrebiteľských úverov je informovanosť spotrebiteľa
zakladajúca sa na jednoznačnom vymedzení rozsahu svojho záväzku. Tento cieľ je naplnený aj bez

toho, aby bol spotrebiteľ informovaný v číselnom vyjadrení o tom, čo sa zo splátky započítava na istiny,
úrok, úrok z omeškania a poplatky, pokiaľ z ostatných ustanovení zmluvy môže byť rozsah záväzku
priemernému spotrebiteľovi zrejmé.
8. Každopádne bod 2.5.5 VOP určuje poradie uspokojovania pohľadávky nasledovne: Všetky platby,
ktoré banka v priebehu splácania úveru príjme od klienta (alebo tretej osoby) na splatenie úveru sa

započítajú na úhradu pohľadávok banky voči klientovi v nasledovnom poradí: a/ dlžná a splatná istina,
ako prvá v poradí; b/ dlžné a splatné úroky, ako druhé v poradí; c/ dlžné a splatné úroky z omeškania a
zmluvné pokuty, ako tretie v poradí; d/ dlžné a splatné odmeny, poplatky, výdavky a iné náklady banky,
ako štvrté v poradí; pričom konkrétnu pohľadávku v rámci príslušného poradia, na ktorú bude platba
započítaná, určí banka s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu.
9. Odvolateľ ďalej poukázal aj na návrh generálnej advokátky Eleanor Sharoston prednesený dňa

09.06.2016 vo veci C-42/2015, návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdnom dvore EÚ, ktorý
podal Okresný súd Dunajská Streda vo veci Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, zverejnený
na stránke súdneho dvora, podľa ktorého amortizačná tabuľka nemusí byť súčasťou zmluvy o úvere
(body 58. a 59. návrhu). Podľa jej názoru zo znenia článku 10 ods. 1 písm. i/ Smernice 2008/48 vyplýva,
že spotrebiteľ má právo vyžiadať si amortizačnú tabuľku kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o

úvere. Ak by veritelia boli povinní poskytnúť tabuľku len v okamihu podpísania zmluvy o úvere, slovné
spojenie „...právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne
a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere“ by bolo zbavené účinku a právo, ktoré z neho
vyplýva spotrebiteľovi, by malo oveľa menší prakticky význam. Amortizačná tabuľka poskytnutá pri
uzavretí zmluvy o úvere je v podstate len vyhlásením o zámere, ktoré sa týka budúcnosti. Nepomôže

spotrebiteľovi zistiť, ako sa mu darí splácať úver. Na tento účel si musí vyžiadať aktualizovanú tabuľku.
Podľa žalobcu je nesporné, že zmluva obsahuje údaje o výške, počte a termínoch anuitnej splátky v
bode 1.2. V tabuľke zmluvy sa prehľadne a zrozumiteľne nachádzajú tieto údaje, a tak žiadny spotrebiteľ
nemôže mať pochybnosti o tom, v akej výške a kedy bude poskytnutý úver splácať. Ďalej je nepochybné,
že VOP sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, obsahujú v bode 2.5.3 spôsob anuitného splácania, ktorý

je v tomto ustanovení vysvetlený. V bode 2.5.5 VOP je uvedené poradie uspokojovania pohľadávky.
10.OdvolateľtiežodkázalnauznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo146/2017zodňa22.februára
2018, ktorým Najvyšší súd SR považoval dovolanie žalobcu v otázke nutnosti rozpisu splátky v zmluve
za prípustné a dôvodné. Uviedol, že vychádzajúc z účelu Smernice Európskeho parlamentu a Rady
208/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/

EHS, právnych záverov vyjadrených v rozsudku Európskeho súdneho dvora z 09. novembra 2016 vo
veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona 129/2010 a
čiastkovýchprávnychzáverovvyjadrenýchvuznesení,predmetnéustanoveniejepotrebnéinterpretovať
tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká
je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č.

129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné
ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo
vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne
ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky. Odvolateľ je preto toho názoru, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

12. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods.

1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku II., ktorým súd žalobu vo
zvyšnej časti zamietol a v závislom výroku III. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správne potvrdil.

13. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v

plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia
okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedenýchdôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

14. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu námietku žalobcu
formulovanú v podanom opravnom prostriedku. Krajský súd zároveň poukazuje na zodpovednosť
žalobcu za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu
rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

15. V podstate jediným náležite vysloveným (a odvolaním napadnutým) záverom súdu prvej inštancie je
absencia rozdelenia mesačnej splátky úveru na istinu a úrok/poplatky. V súvislosti s takto vymedzeným
predmetom odvolacieho konania disponoval krajský súd v čase svojho rozhodovania vedomosťou o
viacerých vecne odlišných rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. Chronologicky skorším je rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktoré (bod 19. jeho
odôvodnenia) konštatovalo vecnú správnosť potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu založeného

na právnom závere, v zmysle ktorého pokiaľ úverová zmluva jednotlivé splátky úveru nečlení podľa
§ 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v
znení účinnom v rozhodnej dobe, tak, ako to ustanovil zákonodarca („Zmluva o spotrebiteľskom úvere
okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“), t.j. splátka je vyjadrená iba jednou sumou, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov. Stotožnil sa pritom s argumentáciou odvolacieho súdu o primárnom účele noriem
spotrebiteľskej ochrany, ktorým je zrozumiteľnosť pre spotrebiteľa a ochrana z povahy veci slabšieho
účastníka právneho vzťahu, ktorému účelu môže zodpovedať len taký výklad dotknutého ustanovenia,
ktorý každý z atribútov vyjadrených v zákone slovami „výška“, „počet“ a „termíny splátok“ viaže ku každej
z tam uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda ako k istine, tak i k úrokom a poplatkom.

16. V danej súvislosti krajský súd dodáva, že novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č.
568/2007 Z. z., bol doplnený § 566 o odsek 2, ktorý určuje, v akom poradí treba započítať čiastočné
plnenia. Pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa započíta najprv plnenie na istinu, až
potom na úroky. Toto poradie môže zmeniť len dlžník, nie veriteľ. Požiadavka rozčlenenia splátky mala

legislatívne vyjadriť zámer vo vzťahu k ochrane spotrebiteľa, aby dostal dôležité informácie ešte pred
podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorému sa tak umožnia porovnať produkty a pomôžu pri
rozhodovaníovýbereproduktovposkytovateľovspotrebiteľskýchúverov.Úplnáznalosťvecispotrebiteľa
predpokladá poskytnutie informácií aj o nákladoch spojených s úverom a poznanie pravidiel, podľa
ktorýchveriteľpostupuje,atýmsúčasnesmerujekpožiadavke,abyveriteľsvojvoľneanekontrolovateľne

nepriraďoval plnenie spotrebiteľa a výlučne sám určoval, aká časť sa použije na splátku istiny, aká na
splátku úrokov a poplatkov. Rozlišovanie splátky, v prípade ktorej sa uhrádza aj istina a úrok, má reálny
praktický význam. Zmluvná rovnováha pri spotrebiteľskom úvere mohla byť naplnená len v prípade
informovania veriteľa o podmienkach splácania rozčlenených častí splátky, prípadne o ich pomere alebo
spôsobe zmeny, z hľadiska porovnávania produktov pri rozhodovaní spotrebiteľa o uzavretí zmluvy, ako

i pri konsenzuálnom určení aká časť plnenia sa použije na splátku istiny a aká na splátku
úrokov. Uvedené nie je spôsobilá nahradiť vyžiadaná amortizačná tabuľka.

17. Opačný postulát rezultuje z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22.
februára 2018, v zmysle záverov ktorého pri aplikácii § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnej dobe, nemožno od dodávateľov žiadať, aby
v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, t.j. rozpis po častiach (samostatne vo väzbe
na istinu, úrok a poplatky). Najvyšší súd SR mal za to, že pokiaľ predmetné ustanovenie uvádza pojmy
„výška“ alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, ide len o spresnenie, čo

splátka úveru zahrňuje. Argumentoval, že zámerom zákonodarcu bezpochyby nebolo, aby dotknuté
ustanovenia bolo v rozpore s čl. 10 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23.4.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ďalej len „Smernica“), resp., aby sprísnilo požiadavku
zakotvenú v Smernici, t.j., aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru,
ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky. Z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z.z. totiž vyplýva, že

ide o transpozíciu predmetnej Smernice do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu. Zároveň
odvolaciemu súdu je známy obsah rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/56/2018 zo dňa 17.
apríla 2018, sp. zn. 4Cdo/65/2018 zo dňa 26. septembra 2018, sp. zn. 4Cdo/187/2017 zo dňa 23. apríla2018asp.zn.4Cdo/211/2017zodňa23.apríla2018,ktoréidentickýmspôsobom(doslovne)odôvodňujú
rozhodnutie od prvého označeného rozhodnutia (sp.zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018).

18. S ohľadom na opísanú disproporciu v záveroch rozhodnutí Najvyššieho súdu SR týkajúcich sa
výkladu totožného zákonného textu a (hlavne) pri absencii výslovného vyporiadania sa s existenciou
a predovšetkým dôvodmi odklonu od záverov skoršieho/odlišného rozhodnutia Najvyšším súdom SR
(nesprávne je východiskové konštatovanie NS SR obsiahnuté v bodoch 16. a 17. uznesenia sp.zn. 3Cdo
146/2017 zo dňa 22. februára 2018, že ide o doposiaľ neriešenú otázku), odvolací súd pri nevyhnutnosti

priklonenia s k niektorému z označených rozhodnutí dovolacieho súdu pristúpil k podrobnému rozboru/
výkladu predmetného slovného spojenia.

19. Už izolovaný/jednoduchý gramatický výklad dotknutej normy umožňuje prikloniť sa skôr k prvému z
prezentovaných výkladov (bod 15. tohto odôvodnenia), keď zvolená terminológia osobitne vymenúva/
člení splátky istiny, úrokov a iných poplatkov. Ustálená súdna prax však gramatický výklad považuje len

za prvotný prístup k zákonnému textu/pojmosloviu. Aj v posudzovanej veci je preto potrebné
komplexný výklad použitím ďalších výkladových metód. Veľkou výpovednou hodnotou v tejto spojitosti
disponuje porovnanie jednotlivých časových verzií skúmaného zákonného textu (historický výklad) v
spojení s dôvodmi/účelom, ktoré k jednotlivým zmenám viedli (teleologický výklad).

20. Rozoberané slovné spojenie sa právnom poriadku SR objavuje už v zákone č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch. Najvyšší súd SR v druhom z označených rozhodnutí (sp.zn. 3Cdo 146/2017
zo dňa 22. februára 2018) ponecháva skoršie úpravy bez odozvy, hovorí len o „novo prijímanom“
ustanovení, tieto (skoršie znenia) však stavajú celú problematiku do iného svetla. Zákon č. 258/2001
Z. z. obsahoval text „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä

sumu, počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet
týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto
možnosť využiť.“ Opísaný text právnej normy úplne jednoznačne prezentuje úmysel zákonodarcu, aby
obligatórnou náležitosťou spotrebiteľskej zmluvy bolo vnútorné rozčlenenie splátky na istinu, úroky a
poplatky, dokonca súčet týchto položiek bol len fakultatívny (za splnenia stanovenej podmienky). Práve

tu,keďžeideoprvýkrátzavedenýpojem,možnovzhliadnuť/odhaliťskutočnýúmyselzákonodarcu.Tento
záver následne potvrdila aj aplikačná prax súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR. Jazykový aj
logický výklad tohto znenia je jednoznačný a vyplýva aj z dôvodovej správy k predmetnému zákonu.
Dôvodová správa k predmetnému zákonu zdôrazňovala princíp minimálnej harmonizácie pri prevzatí
Smernice Rady 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonných právnych predpisov a správnych

opatrení v členských štátoch, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, keď predmetná smernica (čl. 15)
umožňovala členským štátom možnosť zaviesť aj prísnejšie ustanovenia pre zabezpečenie komplexnej
ochrany spotrebiteľov.

21. K zmene predmetného ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. došlo zákonom č.

568/2007 Z.z., a to tak, že znel: „Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
obsahuje najmä výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“. Zmena teda spočívala
v nahradení slova sumu slovom výšku (bez právnej relevancie k rozoberaným otázkam) a vypustení
požiadavky uviesť súčet platieb (položiek). Z dôvodovej správy k tomuto zákonu vyplýva požiadavka
posilniť postavenie spotrebiteľa, ako aj zvyšovať informovanosť spotrebiteľov. Z toho možno vyvodiť

jediný záver a to, že uvedenou novelou zákonodarca neupustil od požiadavky členenia splátok, vypustil
len požiadavku na uvedenie súčtu týchto platieb. Opačný výklad by totiž nesmeroval k posilneniu
postavenia spotrebiteľov, naopak, znižoval by rozsah ich informovanosti (absenciu údaja o členení
splátok) a nemal by žiadnu oporu v texte dôvodovej správy, kde niet zmienky o zámere vypustiť doteraz
nepochybné rozčlenenie, ani v samotnom (legislatívno-technickom) prevedení/realizácii novelizácie,

keď zákonný text stále (ako pred novelizáciou) odčleňuje splátky istiny od splátok úverov a
iných poplatkov.
22. Chronologicky nasledovalo zrušenie zákona č. 258/2001 Z. z. a to prijatím zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov, implementujúcim okrem iného v Smernicu Rady 2008/48 z

23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Posudzovanú
normu tu nachádzame v § 9 ods. 2 písm i/ v znení: „Zmluva o spotrebiteľskom okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovaťk jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia“. Formulácia textu normy teda v porovnaní s nahradzovanou normou nevykazuje žiadnu
významovú/formulačnú zmenu. Nemožno preto hovoriť ani o zmene doterajšieho chápania/výkladu

opätovne použitého pojmoslovia.
23. Posledná relevantná novelizácia (zákona č. 129/2010 Z. z.) bola vykonaná zákonom č.
279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a
doplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisovaktorýmsameniaadopĺňajúniektorézákony
v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z., ktorá novela s účinnosťou od 01.05.2018 zmenila

ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i) tak, že aktuálne znie: Zmluva o spotrebiteľskom okrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet
a frekvenciu splátok, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“.
24. V posledne označenom prípade (bod 22.) už je zreteľný rozdiel v použitom pojmosloví a nadväzne
z logiky vyššie opísaných zmien možno nepochybne vyvodiť, že zákonodarca textom „výška, počet

a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ mienil členenie (každej) splátky spotrebiteľského
úveru a termínom „frekvencia splátok“ (od 01.05.2018) len uvedenie/označenie splatnosti dohodnutých/
jednotlivých splátok bez požiadavky ich rozčlenenia na časť zodpovedajúcu istine, úrokom a iným
poplatkom.

25. Z aplikovaných výkladových metód teda vyplýva, že až s účinnosťou od 01.05.2018 (§
25j zákona č. 129/2010 Z. z.) došlo k zmene zákonného predpisu, z ktorej (zmeny) možno preukázať,
že vnútorné členenie splátok už nie je zákonnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súdená
vec, ako i označené prípady posudzované Najvyšším súdom SR (body 15. a 17. tohto rozhodnutia) sa
však týkajú skutkového a právneho stavu pred novelou vykonanou zákonom č. 279/2017 Z. z. (pozri

bod 23. odôvodnenia tohto rozhodnutia). Najvyšší súd SR však v druhom z označených rozhodnutí (sp.
zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018) pristúpil k zmene doterajších záverov svoje rozhodovacej
činnosti (akceptujúcej požiadavku vnútorného členenia splátok) za nezmenenej právnej úpravy, za ktorej
aplikačná prax prijala záver o danosti zákonnej požiadavky vnútorného členenia splátok (zodpovedajúci
aj záveru vyplývajúcemu z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra

2017).
26. V danej súvislosti odvolací súd pripomína akceptovaný postulát, v zmysle ktorého je rôzny výklad
rovnakých slov v rozpore s princípom právnej istoty. Ústavný súd SR (napr. Pl. ÚS 6/04)
už v opísanej spojitosti konštatoval, že diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o
tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne

a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná. Osobitne od Najvyššieho súdu SR
pritom požadoval, aby pri zámere zmeniť svoje skoršie závery venoval zvýšenú pozornosť vypracovaniu
dôsledného a presvedčivého odôvodnenia pri vyrovnaní sa so svojou „rozchádzajúcou sa“
rozhodovacou činnosťou.
27. Aj s ohľadom na opísané otázky nastolené postupom Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn.

3Cdo 146/2017 zo dňa 22. 02. 2018 odvolacie súdy (napr. rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach
sp.zn. 5Co/468/2017 zo dňa 10.04.2018, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/48/2017
zo dňa 28.03.2018, viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Prešove) aj po prijatí predmetného uznesenia
NS SR zotrvali na záveroch svojej rozhodovacej činnosti (o danosti zákonnej požiadavky vnútorného
rozdelenia splátok), ktoré podporili podrobnou argumentáciou.

28. Najvyšší súd SR v rámci uznesenia sp. zn. 3Cdo 146/2017 zo dňa 22. februára 2018 dôvodí
eurokonformným výkladom, ktorý má byť založený na tom, že zámerom zákonodarcu bezpochyby
nebolo, aby dotknuté ustanovenie bolo v rozpore so Smernicou, resp., aby sprísnilo požiadavku
zakotvenú v Smernici, t.j., aby zmluva o úvere upravovala výšku, počet a termíny splátok ako súboru,

ktorý zahŕňa istinu, úroky a iné poplatky, nakoľko z dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. vyplýva,
že ide o transpozíciu predmetnej Smernice do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.
29. Opísaná úvaha však opomína otázku vyhodnotenia správnej realizácie zámeru zákonodarcu
transponovať Smernicu Rady 48/2008/ES, v ktorej spojitosti je evidentné, že zákon č. 129/2010 Z.
z. priznal spotrebiteľovi vyššiu mieru ochrany stanovením požiadavky rozčlenenia (vnútornej skladby)

splátky ma istinu, úroky a poplatky. Až rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 Home Credit
Slovakia vs. Klára Bírová dňa 09.11.2016 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej
vnútroštátnejúpravestanovovalipovinnosťzahrnúťdozmluvy ajinénáležitostinežvymenúvačlánok
10 ods. 2 Smernice. Tento zámer zákonodarca náležite realizoval až novelou účinnou od 01.05.2018,kedy zosúladil text vnútroštátnej normy so Smernicou. Do uvedeného obdobia teda/ale
nie je možné hovoriť o riadnej transpozícii Smernice a relevantnej zmene vnútroštátnej normy.

30. Je potrebné zdôrazniť, že Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho
poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii, nemôže mať priamy účinok,
teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax
Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv.
eurokonformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje

medze už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ.
31. Súdny dvor medze nepriameho účinku smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04
zo 4. júla 2006, keď uviedol, že „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na
obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená
všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže
slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva“.

33.Vzhľadomnaexplicitnézneniezákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúverochvčastipovinnosti
členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku
C 42-15 vyložil toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na
splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná
a bez poplatkov, doslova „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou

EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy
účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať iba o účinku nepriamom) a naznačený postup
nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.

34. Zhrnúc doteraz konštatované, podstatným nie je neúspešný zámer zákonodarcu transponovať

smernicu do právneho poriadku, ale práve a len reálny výsledok legislatívneho postupu zákonodarcu,
ktorý až do kvalifikovanej zmeny právneho poriadku účinnej od 01.05.2018 nastavil
vyššiu miery ochrany spotrebiteľa než Smernica.

35. Nadväzne, pri ustálenom východisku o chybnej transpozícii Smernice do právneho poriadku SR

sú zásadnou skutočnosťou limity eurokonformného výkladu, ktorý (ako dokonca poukázal aj samotný
Najvyšší súd SR v bode 24. odôvodnenia uznesenia sp. zn. 3 Cdo 146/2017) výklad nie je absolútny
a nemôže predovšetkým nahradiť znenie zákona. Táto metóda výkladu súvisí s nepriamym účinkom
smerníc, ktorý (účinok) zakladá povinnosť vnútroštátnych súdov usilovať sa vykladať transponované
normy tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný smernicou. Naznačené limity tohto výkladu spočívajú (okrem

iného) v tom, že takýmto výkladom nesmú byť porušené všeobecné právne zásady, najmä zásada
právnej istoty, preto eurokonformný výklad nemôže byť contra legem, ďalej že vnútroštátne právo
má byť posúdené ako celok, tiež že vnútroštátne ustanovenia môžu byť
vykladané len za použitia vnútroštátnym právnym poriadkom akceptovaných výkladových metód (bližšie
pozri napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ C-282/10 Dominguez, v ktorom Súdny dvor EÚ konštatuje v

prípade nemožnosti dosiahnuť nepriamym účinkom súlad vnútroštátneho práva s normou EÚ, možnosť
účastníka poškodeného nesúladom vnútroštátneho práva dovolať z tohto titulu sa náhrady škody) .

36. Na základe uvedeného teda rezultuje konečný záver, že princípu právnej istoty korešponduje
len rovnaký výklad rovnakých „slov zákona“ a nesprávna transpozícia smernice EÚ nemôže byť

odstraňovaná výkladom contra legem (čo si uvedomil aj zákonodarca, keď pristúpil od 01.05.2018 k
jednoznačnej zmene formulácii textu spornej právnej normy). Inými slovami, eurokonformným výkladom
nie je možné preklenúť nutnosť legislatívnej zmeny, a to nielen vo vzťahu k jazykovému zneniu zákona,
ale aj k jeho účelu.
37. Prijatie opačného výkladu by viedlo k porušeniu základného princípu právnej istoty, nakoľko totožný

text právnej normy by bol aplikačnou praxou všeobecných súdov (vrátane Najvyššieho súdu SR)
dlhodobo vykladaný určitým spôsobom a od istého momentu - bez zmeny relevantnej vnútroštátnej
úpravy - by mal byť vykladaný opačne. Uvedené rozhodne nezodpovedá nastaveným hraniciam a
podstate eurokonformného výkladu.
38. Praktickým dôsledkom záverov neskoršieho/druhého uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3

Cdo 146/2017 by totiž bolo, že slová „výšku“ (resp. sumu), „počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“ je (v záväzkových vzťahoch) od roku 2001 do 09.11.2016 potrebné vykladať tak, že členenie
splátok je obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere (podporené rozsiahlou judikatúrou),
ale od 09.11.2016 (bez zmeny vnútroštátneho zákona) by identické slovné spojenie malo byť vykladanéopačne, t.j. že vnútorné rozdelenie splátok sa v zmluve o spotrebiteľskom úvere nevyžaduje. Navyše,
významovo jednoznačne zmenený/novelizovaný text zákona (od 01.05.2018) v znení „výšku, počet,
frekvenciu splátok“ by sa mal (až absurdne) vykladať rovnako ako predchádzajúci odlišný text zákona

v znení „výšku (resp. sumu), počet a termíny splátok istiny, úroku a iných poplatkov“, a to ešte ale len
od určitej doby (od 09.11.2016).

39. Na základe opísaných úvah sa odvolací súd priklonil v rámci zisťovania obsahu a zmyslu
aplikovaných noriem (pozri nález Ústavného súdu sp. zn. III.ÚS 341/2007 z 01.08.2008) k záverom

skoršieho uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 128/2016 zo dňa 29. novembra 2017, ktorý
svoj základ nachádza v úsudku o danosti požiadavky vnútornej skladby splátok vyplývajúcej z platného
právneho poriadku SR v znení účinnom do 01.05.2018.

40. Okresný súd teda vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom
rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ust. § 191 ods.

1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám
sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu
strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom
rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 220 až §
222 CSP, aj správne a presvedčivo odôvodnil. Odvolacie dôvody žalobcu vyhodnotil krajský súd ako

neopodstatnené, pričom zároveň nezistil ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací
súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP). V dôsledku toho krajský súd rozsudok
okresného súdu vo výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti ako vecne správny p o t v r d i l .

41. Odvolací súd však v súlade s ust. § 388 CSP zmenil odvolaním napadnutý a od

rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok III.), ktorý síce plne
zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným, ale nie
je z neho zrejmé, kto má proti komu nárok na náhradu trov konania.

42. V danej súvislosti odvolací súd poznamenáva, že nepovažuje za správnu takú interpretáciu

ustanovenia§262ods.1CSP,podľaktorejmáaplikáciitohtoustanoveniazodpovedaťvýrokrozhodnutia
o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie
o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 CSP). Podľa
výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, rozhoduje súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník,

už len o výške náhrady trov konania a v prípade zastúpenia advokátom aj o prijímateľovi tejto
náhrady. To znamená, že súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 CSP nemôže rozhodnúť
o uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak
by napriek tomu tak rozhodol, prekročil by zákonné zmocnenie vyplývajúce z § 262 ods. 2 CSP, čím
by zároveň nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu

konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil
by tak princíp legality ako jeden zo základných princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu
nevyhnutne znamená, že o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak prichádza
do úvahy priznanie ich náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu
trov v zmysle § 262 ods. 1 CSP. Tomu musí zodpovedať aj formulácia výroku o trovách

konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania, s tým, že následne
bude o výške tejto náhrady rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2
CSP), čo je nutné uviesť aspoň v odôvodnení súdneho rozhodnutia. Len takouto formuláciou
výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o
nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda

aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. Obdobný názor
prezentoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6 Cdo 222/2016 zo dňa 23.03.2017.
Odvolací súd je však na rozdiel od dovolacieho súdu toho názoru, že informácia o ďalšom
procesnom postupe súdu, t.j., že následne bude o výške náhrady trov konania rozhodnuté súdom
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP) je postačujúca v odôvodnení súdneho

rozhodnutia a táto nemusí byť súčasťou jeho výrokovej časti.

43. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý
týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane

nepriznal nárok na ich náhradu.
45. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní
preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd
povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku
na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom

rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách
konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na
náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods.
1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký
zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii
takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či

ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú
tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor
vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

46. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).