Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 26, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/201/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612211978
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5612211978.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej

a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: T - SKI TRAVEL
spol. s r.o., so sídlom Tatranská Lomnica 134, 059 60 Vysoké Tatry, IČO: 31 667 562, zastúpeného
právnym zástupcom Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom, so sídlom X. XXX/XX, XXX XX K. R., proti
žalovanému: Hotely mládeže Slovakia, a.s., so sídlom Pražská 11, 811 04 Bratislava, IČO: 31 347 771,
zastúpenému zástupcom De minimis, spol. s r.o., so sídlom Lovinského 22, 811 04 Bratislava, IČO:
36 868 949, v konaní o zaplatenie 16.813 Eur s príslušenstvom a vydanie vecí, o odvolaní žalobcu a
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/209/2012-651 zo dňa 21.6.2019

v spojení s opravným uznesením č.k. 9Cb/209/2012-683 zo dňa 09. júla 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/209/2012-651 zo dňa 21.6.2019 v spojení s
opravným uznesením č.k. 9Cb/209/2012-683 zo dňa 09. júla 2019 v napadnutých výrokoch
- výrok I. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 11.813,50 Eur s úrokom z omeškania 9% ročne od
25.5.2013 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
- výrok III., ktorým v časti o zaplatenie 5.000 Eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 3.11.2010 do
zaplatenia bola žaloba zamietnutá,

- výrok IV., ktorým v časti o vydanie vecí eventuálne zaplatenie 22.142,19 Eur s úrokom z omeškania
9% ročne od 3.11.2010 bola žaloba zamietnutá a
- výrok V., podľa ktorého žalovaný má nárok na náhradu trov konania od žalobcu 40 %, o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom, p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesení (ďalej len ,,rozsudok") okresný súd výrokom

I. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 11.813,50 Eur s úrokom z omeškania 9% ročne
od 25.5.2013 do zaplatenia, v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. v časti úroku
z omeškania 9% ročne zo sumy 11.813,50 Eur od 3.11.2010 do 24.5.2013 žalobu zamietol. Výrokom
III. rozhodol, že v časti o zaplatenie 5.000 Eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 3.11.2010 do
zaplatenia žalobu zamieta. Výrokom IV. v časti o vydanie vecí eventuálne zaplatenie 22.142,19 Eur s
úrokom z omeškania 9 % ročne od 3.11.2010 žalobu zamietol. Výrokom V. o nároku na náhradu trov
prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania od žalobcu 40

%, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na žalobu žalobcu elektronicky podanú na okresnom
súde dňa 30.10.2012, písomne doplnenú 2.11.2012, ktorou sa domáhal uloženia žalovanému v 1/rade povinnosti zaplatiť žalobcovi 5.000 Eur z titulu zhodnotenia nebytových priestorov obchodu,
kancelárií, skladu, požičovní, servisu a lyžiarskej školy v Hoteli Junior v Demänovskej Doline, spolu s
príslušenstvom, a to úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 5.000 Eur od 3.11.2010 do

zaplatenia; 2/ škodu vo výške 11.813,50 Eur z titulu ušlého zisku z prevádzky žalobcu v Hoteli Junior v
Demänovskej Doline za obdobie od 2.11.2009 do 2.11.2010 s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
zo sumy 11.813,50 Eur od 3.11.2010 do zaplatenia a 3/ vydať veci, eventuálne zaplatiť ich sumu s 9 %
úrokom z omeškania ročne od 3.11.2010 do zaplatenia, podrobne špecifikované označením, výrobným
číslom, inventárnym číslom a sumou v bode 1. žaloby. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že nepretržite

od 1.12.1991 do 1.11.2010 bol nájomcom nebytových priestorov v Hoteli Junior v Demänovskej Doline.
Išlo o nebytové priestory pôvodnej úschovne lyží a bývalého kasína, ktoré so súhlasom žalovaného
dispozične stavebne upravil žalobca v súlade s dohodnutým účelom nájmu. Počas dočasnej zmeny
vlastníkauzavrelžalobcasobchodnouspoločnosťouEuroakademia,a.s.dňa1.11.2008Zmluvuonájme
nebytových priestorov o celkovej výmere 75,9 m2 na dobu určitú jedného roka. Žalovaný v priebehu
nájmu od kúpnej zmluvy odstúpil a stal sa opätovne vlastníkom Hotela Junior. V súlade s § 680 ods. 2

Občianskeho zákonníka vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa. Podľa čl. IV Nájomnej zmluvy zo
dňa 1.11.2008 žalobca uplatnil u žalovaného prednostné právo na predĺženie nájomného vzťahu, pričom
žalovaný listom zo dňa 19.10.2009 oznámil, že nepredĺži zmluvu o nájme nebytového priestoru a vyzval
žalobcu, aby vypratal nebytové priestory k 1.11.2009. Neskôr vyzval žalobcu, aby priestory vypratal do
12.11.2009,respektívedo20.11.2009.Napriektomu,žežalobcauplatnilprednostnéprávonapredĺženie

nájomného vzťahu, žalovaný znemožnil žalobcovi užívať nebytový priestor tým, že dňa 2.12.2009 použil
nedovolenú svojpomoc a v neprítomnosti žalobcu vypratal nebytové priestory požičovne a servisu
športových potrieb a obchodu. Vypratané veci (interiérové vybavenie, tovar a hnuteľné veci z požičovne,
servisu a obchodu) uložil na neznámom mieste. Na návrh žalobcu Okresný súd Liptovský Mikuláš
uznesením zo dňa 16.2.2010 sp. zn. 9Cb/232/2009 nariadil predbežné opatrenie, ktorým žalovanému

uložil umožniť žalobcovi nerušené užívanie nebytových priestorov v súlade v rozsahu dohodnutom v
Zmluveonájmezodňa1.11.2008.Žalobcavýzvouzodňa24.2.2010vyzvalžalovaného,abymuumožnil
nerušené užívanie nebytových priestorov, ku ktorej výzve sa žalovaný vyjadril dňa 3.3.2010 tak, že
nebytové priestory dňa 22.2.2010 žalovaný vypratal, čím žalobcovi umožnil nebytové priestory užívať.
Žalobca dňa 16.3.2010 na mieste samom zistil, že nebytové priestory sú uzamknuté a personál o ničom

nevedel. Po odomknutí priestorov bolo zistené, že priestor je zabezpečený elektronickou signalizáciou,
čo znemožnilo žalobcovi do priestorov vstúpiť. V priestore sa nachádzali veci, ktoré nepatrili žalobcovi
a nenachádzali sa tam veci, ktoré patrili žalobcovi, vypratané žalovaným. Dňa 19.3.2010 podal žalobca
žalobu o splnenie povinností z nájomného vzťahu, ktoré konanie bolo vedené na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš sp. zn. 9Cb/57/2010 a bolo prerušené do právoplatnosti rozhodnutia v konaní

vedenom na Okresnom súde Liptovský Mikuláš sp. zn. 9Cb/228/2009, v ktorom sa žalovaný domáhal
proti žalobcovi vypratania nebytových priestorov. Žaloba o vypratanie nehnuteľnosti bola rozsudkom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/228/2009 zo dňa 16.6.2010 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cb/309/2010 zo dňa 9.2.2011 zamietnutá z dôvodov, že žalobca bol
oprávnený užívať nebytový priestor až do 2.11.2010, lebo v súlade s ustanovením § 676 ods. 2

Občianskeho zákona došlo k prolongácii - obnoveniu nájmu o jeden rok za rovnakých podmienok, aké
boli dojednané pôvodne, lebo žalovaný nepodal žalobu o vypratanie nehnuteľnosti v lehote do 30 dní. Z
dôvodu, že konanie o vypratanie nehnuteľnosti bolo právoplatne skončené až po uplynutí doby nájmu -
po 2.11.2010, žalobca zobral späť návrh na začatie konania o splnenie povinnosti z nájomného vzťahu.
Žalobca poukázal na to, že žalovaný bol pred, ako aj v priebehu súdnych konaní uzrozumený s tým, že

porušovaním povinností zo strany vzniká žalobcovi škoda - ušlý zisk. Protiprávnym konaním žalovaného
- nedovoleným vyprataním nebytových priestorov žalovaný prevzal na seba zodpovednosť za stratu,
poškodenie a zničenie vecí patriacich žalobcovi.
3. Žalobca uviedol, že po skončení nájmu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi protihodnotu toho,
o čo sa zvýšila hodnota vecí, s poukazom na zhodnotenie nebytového priestoru ešte v roku 1993. V

roku 1994 so súhlasom žalovaného tak, že z pôvodnej úschovne lyží a bývalého kasína vybudoval
nebytové priestory požičovne a lyžiarskej školy, predajne, kancelárie a skladu. Za dispozičné úpravy
požičovne a lyžiarskej školy žalobca zaplatil 150.000,- Sk, za dispozičné úpravy kancelárie a skladu
zaplatil 220.000,- Sk. Žalobca vynaložil na zhodnotenie nebytových priestorov prenajímateľa spolu
370.000,- Sk (12.281,75 Eur). S odkazom na ust. § 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka žalobca mal

za to, že s prihliadnutím na rozsah investície aj opotrebovanie, ku dňu skončenia nájmu, t.j. ku dňu
2.11.2010 bola protihodnota toho, o čo sa zvýšila hodnota nebytových priestorov žalovaného, vo výške
5.000,- Eur, ktorú požaduje zaplatiť.4. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný protiprávne znemožnil žalobcovi užívať nebytové priestory a tieto
využívať na podnikateľskú činnosť v období od 1.11.2009 do 2.12.2010 tak, že v októbri a novembri 2009
bránil žalobcovi priestor užívať a neskôr protiprávne vypratal nebytový priestor tak, že dňa 2.12.2009

veci žalobcu uložil na neznámom mieste a nebytové priestory mu neumožnil užívať ani po tom, čo
okresný súd nariadil uznesením č.k. 9Cb/232/2009 zo dňa 16.2.2010, ktoré bolo potvrdené Krajským
súdom v Žiline č.k. 13Cb/108/2010 zo dňa 29.4.2010, nariadil predbežné opatrenie. Žalovaný porušil
svoju povinnosť umožniť žalobcovi nerušene užívať nebytové priestory v súlade s nájomnou zmluvou,
porušením ktorej vznikla žalobcovi škoda - ušlý zisk za obdobie od 1.11.2009 do 31.10.2010 vo

výške 11.813,50 Eur, za ktorú zodpovedá žalovaný. Výška škody bola zistená znaleckým dokazovaním
znalcom Ing. Darinou Luščíkovou (Znalecký posudok č. 22/2010 zo dňa 29.10.2010).
5. Dňa 2.12.2009 žalovaný vypratal nebytové priestory a všetky veci žalobcu premiestnil na neznáme
miesto, o čom vyhotovil súpis vecí, ktoré vypratal z lyžiarskej školy, požičovne, servisu a predajne,
podpísanej riaditeľkou Ing. L. a novými nájomcami. Žalobca v snahe eliminovať škodu na veciach,
požiadal dňa 22.12.2009 žalovaného, aby mu vydal veci s výhradou, že žalovaný naďalej porušuje jeho

právo nebytový priestor užívať. Žalovaný vydal žalobcovi iba časť vecí, ktoré vypratal z nebytových
priestorov dňa 30.12.2009, 2.1.2010 a 7.1.2010. Dňa 2.11.2010 skončil nájomný vzťah a žalobca
požiadal žalovaného o vydanie zvyšku vecí, ktoré žalovaný vypratal z nebytových priestorov. Dňa
4.11.2010 žalovaný vydal žalobcovi ďalšie veci, no nevydal mu všetky veci, ktoré sú špecifikované aj
v súpise vecí zo dňa 2.12.2009. Zoznam vecí je špecifikovaný v prílohe. Žalovaný doposiaľ žalobcovi

nevydal veci v nadobúdacej hodnote 22.134,24 Eur. Žalobca požadoval vydanie chýbajúcich hnuteľných
vecí. Žalovaný dňa 4.11.2010 vyhlásil, že nevie, kde sa nachádzajú chýbajúce veci, a preto, ak vydanie
vecí nebude objektívne možné, eventuálne požadoval peňažnú náhradu za chýbajúce veci.

6. Okresný súd ďalej v odsekoch 6., 7. odôvodnenia rozhodnutia konkrétne vymenoval vykonané

dôkazné prostriedky a v odseku 8. uviedol, že nevykonal znalecké dokazovanie na návrh žalovaného na
určenie výšky ušlého zisku žalobcu), keďže žalovaný nezložil preddavok na ním navrhnuté dokazovanie
(§ 253 ods. 3 CSP).

7. Zhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo

vyšlo počas konania najavo, okresný súd zistil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol v
období od 1.11.2008 do 1.11.2010 nájomcom nebytových priestorov v Hoteli Junior v Demänovskej
Doline a v hoteli Bjornson (75,9 m2 úschovňa lyží, sektor pri reštaurácii, byt v hoteli Bjornson, s
dohodnutým účelom nájmu - užívania na kanceláriu lyžiarskej školy a obchodné priestory 34,83 m2,
požičovňa a servis športových potrieb 41,07 m2, ubytovanie zamestnancov v štvorposteľovej izbe v

hoteli Bjornson, skladovanie D-HIM a HIM). Žalobca ako nájomca uzavrel Zmluvu o nájme nebytových
priestorov s prenajímateľom EUROAKADEMIA, a.s., Hotel JUNIOR JASNÁ, Demänovská Dolina, IČO:
36 782 475 dňa 1.11.2008 na dobu určitú (1 rok s prednostným právom predĺženia nájomného vzťahu).
Keďže sa žalovaný v priebehu trvania nájmu stal vlastníkom nehnuteľností, v ktorých sa nachádzali
prenajaté nebytové priestory, vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa (§ 680 ods. 2). Žalobca

uplatnil u žalovaného zmluvne dohodnuté právo na predĺženie nájomného vzťahu (článok IV. nájomnej
zmluvy). Žalovaný žalobcovi listom zo dňa 19.10.2009 oznámil, že zmluvu nepredĺži a vyzval žalobcu na
vypratanie nebytových priestorov do 1.11.2009, následne do 12.11.2009 a do 20.11.2009. Žalovaný dňa
2.12.2009 bez súhlasu žalobcu vypratal prenajaté nebytové priestory. Okresný súd Liptovský Mikuláš
uznesením zo dňa 16.2.2010 č.k. 9Cb/232/2009-56, potvrdeným uznesením Krajského súdu v Žiline

zo dňa 29.4.2010 sp. zn. 13Cob/108/2010 nariadil predbežné opatrenie, ktorým žalovanému uložil
umožniť žalobcovi nerušené užívanie nebytových priestorov v súlade v rozsahu dohodnutom v Zmluve
o nájme nebytových priestorov zo dňa 1.11.2008. Žalobca dňa 16.3.2010 po vstupe do prenajatých
priestorov zistil, že priestor je zabezpečený elektronickou signalizáciou žalovaného a nenachádzajú sa
tam veci žalobcu. Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom zo dňa 16.6.2010 č.k. 9Cb/228/2009-69,

potvrdenýmrozsudkomKrajskéhosúduvŽilinezodňa9.2.2011sp.zn.13Cob/309/2010zamietolžalobu
prenajímateľa o vypratanie nehnuteľností, lebo nájomca bol oprávnený užívať nebytové priestory do
2.11.2010, keďže došlo k obnoveniu nájomnej zmluvy o jeden rok. Konanie na Okresnom súde Liptovský
Mikuláš sp. zn. 9Cb/57/2010, ktoré začalo na návrh nájomcu o splnenie povinnosti z nájomného vzťahu,
bolo zastavené uznesením zo dňa 29.3.2011, č.k. 9Cb/57/2010-52, lebo nájomca vzal žalobu celkom

späť.8. Okresný súd ďalej poukázal na to, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný - prenajímateľ
znemožnil žalobcovi - nájomcovi výkon práva nájmu (užívať nebytové priestory na podnikateľskú činnosť
nájomcu) od 1.11.2009 do 2.11.2010.

9. Okresný súd uviedol, že žalobca tvrdil ušlý zisk za obdobie od 1.11.2009 do 31.10.2010 vo výške
11.813,50 Eur, ktorý preukazoval listinou označenou „Znalecký posudok č. 22/2010 zo dňa 29.10.2010,
znalkyne Ing. Dariny Luščíkovej - zapísanej v zozname znalcov pre odbor ekonómia a manažment,
odvetvie účtovníctvo, daňovníctvo, personalistika a kontroling. Žalovaný nárok žalobcu na ušlý zisk

popieral. Okresný súd uviedol, že ako dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému
objasneniu veci a čo sa získalo náležitým spôsobom. Takým dôkazom je aj ,,znalecký posudok" na
objednávku strany sporu. Znalecký posudok bol predložený žalobcom za účinnosti O.s.p.. Za účinnosti
CSP súd vykonával takýto dôkaz ako dôkaz listinou (vo vzťahu k znaleckému posudku predloženému
pred účinnosťou CSP 1.7.2016) a znalca, ktorý nebol ustanovený súdom, vypočúval ako svedka.
Žalovaný bol povinný uviesť vlastné skutkové tvrdenie o výške ušlého zisku, prípadne navrhnúť dôkaz na

preukázanie svojho tvrdenia popierajúceho tvrdenie žalobcu (§ 151 ods. 2 CSP). Sporová strana, ktorá
tvrdí nejakú skutočnosť, je nositeľom dôkaznej povinnosti svojho tvrdenia. Okresný súd konštatoval, že
žalovaný len spochybnil posudok, ale dôkaz na preukázanie svojej obrany nenavrhol, resp. okresný súd
zrušil žalovaným navrhnuté znalecké dokazovanie pre nezloženie preddavku na navrhnutý dôkaz.

10. Okresný súd uzavrel, že predpoklady zodpovednosti za škodu boli naplnené: 1./ existencia
protiprávneho úkonu (vypratanie nájomcu z prenajatých nebytových priestorov počas doby trvania
nájmu); 2./ vznik škody - majetkovej ujmy, keď žalovaný nemohol vykonávať podnikateľskú činnosť za
účelom dosiahnutia zisku); 3./ existencia príčinnej súvislosti medzi 1/ a 2/ (žalovanému bolo zabránené
podnikať v prenajatých priestoroch), 4./ zavinenie škodcu - žalovaného (žalovaný mohol a vedel predísť

vyprataniu). Okresný súd ďalej poukázal na to, že ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech
poškodeného, keďže nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, aké by sa pri pravidelnom chode
vecí dalo očakávať, nebyť škodovej udalosti. Poukázal na to, že v predloženom znaleckom posudku
bola použitá metodika výpočtu ušlého zisku ako rozdiel dosiahnutej tržby a nákladov vynaložených pri
dosiahnutí zisku za rovnaké obdobie bezprostredne predchádzajúcich troch rokov. Znalkyňa, ktorá bola

vypočutá ako svedkyňa, vysvetlila dôvody použitej metodiky pre výpočet ušlého zisku na pojednávaní
22.5.2019, a to k svetovej hospodárskej kríze a podkladom „znaleckého posudku". Okresný súd žalobe v
častiušléhoziskuod1.11.2009do31.10.2010vovýške11.813,50Eurpožadovanéhožalobcomvyhovel,
lebo žalobca uniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno.

11. Okresný súd v ďalšej časti odôvodnenia považoval za potrebné uviesť, že podľa nájomnej zmluvy
prenajaté priestory slúžili aj ako obchodné priestory, preto v nich mohol žalobca prevádzkovať obchod
so športovými potrebami, hoci to výslovne nemal uvedené v predmete podnikania (práva a povinnosti
mu z takejto činnosti vznikali a žalovaný o tom musel mať vedomosť, keďže prenajaté priestory boli v
objekte hotela prevádzkovaného žalobcom). Ďalej uviedol, že platnosťou zmluvy o nájme nebytových

priestorov sa okresný súd už zaoberal ako prejudiciálnou otázkou v právoplatne skončenej veci sp. zn.
9Cb/228/2009 a meritórne vo veci rozhodol. Okresný súd poukázal na to, že stavebný účel budovy
hotela primárne slúži na ubytovanie, ale tým nie je vylúčené poskytovanie aj iných služieb (stravovanie,
požičovne športových potrieb, obchodu a podobne). Okrem istiny mal žalobca nárok na zákonný úrok
z omeškania podľa ust. § 369, § 768k ods. 2 Obchodného zákonníka uplatnený žalobcom z dlžnej

istiny vo výške 9 % ročne, počnúc od prvého dňa omeškania, avšak nie odo dňa 3.11.2010 ako žalobca
žiadal, lebo po tom čase ešte nebola známa výška ušlého zisku (znalecký posudok bol vypracovaný
až 29.10.2012). Žalovaný sa preukázateľne o výške žalobcom požadovaného ušlého zisku dozvedel až
23.5.2013, ktorý deň mu bola doručená žaloba s prílohami na pojednávanie. Najskôr mohol plniť deň
nasledujúci, a to 24.5.2013 a do omeškania sa mohol dostať až nasledujúci deň, t.j. 25.5.2013, preto

okresný súd žalobu v časti úroku z omeškania od 3.11.2010 do 24.5.2013 žalobu zamietol.

12. Okresný súd v odseku 15. odôvodnenia poukázal na to, že Juniorhotel Jasná CKM, Demänovská
Dolina (prenajímateľ) uzavrel dňa 1.12.1991 s Jaroslavom Pavelkom T-SKI, Starý Smokovec
„Hospodársku zmluvu na prenájom nebytových priestorov" 78 m2 (ski servis, požičovňa lyží, úschovňa

lyží) za účelom vybudovania a zabezpečenia úschovne lyží, zriadenia predajne športového tovaru,
zriadenie požičovne lyží a športových potrieb, kancelárie lyžiarskej školy a servisu. Zmluva bola uzavretá
na dobu určitú do 30.4.1995. Nájomca sa zaviazal výstavbu a opravu prenajatých priestorov hradiť z
vlastných prostriedkov a po skončení nájmu uviesť priestor do pôvodného stavu. K zmluve boli uzavreté3 dodatky dňa 10.9.1992, 14.2.1993 a 22.4.1994, ktorými došlo k rozšíreniu predmetu nájmu. Nájomca
mal právo upraviť nebytové priestory na svoje náklady, aby vyhovovali jeho predmetu podnikania.
Hospodárska zmluva v znení dodatkov bola uzavretá skôr ako nájomná zmluva 1.11.2008. Okresný

súd uzavrel, že žalobcovi nevzniklo právo na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota prenajatej
veci. Zmeny na predmete nájmu realizoval nájomca Jaroslav Pavelka T-SKI podľa hospodárskej
zmluvy uzavretej za účinnosti Hospodárskeho zákonníka, ktorý bol zrušený dňa 31.12.1991, kedy
nadobudol účinnosť Obchodný zákonník. Žalobca nepreukázal, že zmeny na predmete nájmu urobil
po uzavretí Nájomnej zmluvy dňa 1.11.2008. V Nájomnej zmluve zo dňa 1.11.2008 prenajímateľ nedal

súhlas nájomcovi na vykonávanie zmien na predmete nájmu. Žalobca svoj nárok tak nebol oprávnený
odvodzovať zo zmien na predmete nájmu vykonaných pred 1.11.2008. Z uvedeného okresný súd žalobu
v časti o zaplatenie „zhodnotenia nebytových priestorov vo výške 5.000 Eur s príslušenstvom zamietol.

13. Okresný súd ďalej poukázal na medzi stranami nespornú skutočnosť, že žalovaný dňa 2.12.2009
vypratal žalobcom prenajaté nebytové priestory, z ktorých odstránil veci žalovaného. Žalobca požiadal

žalovaného dňa 22.12.2009, aby mu vydal jeho veci, hoci porušuje právo nájomcu prenajatý nebytový
priestor užívať. Žalobca tvrdil, že žalovaný mu vydal iba časť vecí dňa 30.12.2009, 2.1.2010, 7.1.2010 a
4.11.2010 a že mu nevydal všetky veci (špecifikované aj v súpise vecí zo dňa 2.12.2009). Zoznam vecí,
ktoré žalovaný vypratal z nebytových priestorov, vydal žalobcovi a chýbajúcich vecí predložil žalovaný
pod názvom „Zoznam vyprataných, vydaných a chýbajúcich vecí" na (č.l. 30-47 spisu). Okresný súd

uviedol, že v spise sa nachádzajú rukou písané súpisy vyprataných vecí zo dňa 30.12.2009 z lyžiarne
pri recepcii (č.l. 48-54) podpísané A. F., Z. H., A. F., Q. D., M. F. a každá strana T. L. (za žalovaného),
z obchodu na č.l. 53-54, podpísané Z. H., A. F., Q. D., M. F. a každá strana T. L. (za žalovaného).
Podľa rukou podpísaného Preberacieho protokolu zo dňa 30.12.2009 (č.l. 55) prebral štatutár žalobcu
protokolvyhotovenýžalovanýmvrozsahu6tlačenýchstrán(č.l.55/rub-58)afotokópiuzodňa2.12.2009.

Preberací protokol podpísali štatutár žalobcu a za žalovaného Mgr. T. L.. Podľa preberacieho protokolu
na č.l. 55 rub - 58 spisu potvrdil štatutár žalobcu prevzatie vecí uvedených v protokole. Rovnako aj
Preberacím protokolom zo dňa 2.1.2010 (čl. 59) potvrdil žalobca prebratie ďalších vecí uvedených v
priloženom zozname (č.l. 59 rub - 62 rub spisu). Takýto postup osvedčili ďalšie podpísané Protokoly o
prebratí vecí zo dňa 7.1.2010 na č.l. 63 - 67 spisu s pripojeným zoznamom vecí podpísaným žalobcom

(č.l. 67 rub - 71 spisu). Posledný Preberací protokol bol zo dňa 4.11.2019 (č.l. 72 - 72 rub spisu, ktorý
je podpísaný osobami poverenými konať za žalobcu (Z. E.) a žalovaného riaditeľom hotela. Okresný
súd uzavrel, že výsluchy svedkov a ďalšie listiny predložené žalobcom nepreukázali, ktoré veci podľa
preberacích protokolov s pripojenými zoznamami neboli skutočne mu odovzdané. Svedkovia vypovedali
najmä k priebehu odovzdávania a preberania vecí, nedokázali sa však vyjadriť k identifikácii vecí tak, aby

ich bolo možné stotožniť s vecami, o ktorých žalobca tvrdí, že mu neboli odovzdané, čo by bolo možné,
ak by sa veci odovzdávali podľa úplnej evidencie vecí vedenej žalobcom a na takomto zozname by sa
vyznačili iba skutočne odovzdané a prevzaté veci. Okresný súd vychádzal z toho, že údaje na listinách o
prebratí a odovzdaní vyprataných vecí podpísané štatutárom žalobcu preukázali ich vydanie žalobcovi
tak, že sa dostali do jeho dispozičnej sféry. V tomto prípade dôkazné bremeno bolo na žalobcovi.

Odovzdávanie a preberanie vecí malo písomnú formu vrátane podpisu osôb konajúcich za strany sporu.
Okresný súd by preto považoval za primerané okolnostiam uvedenie záznamu, či poznámku na listine
zo strany žalobcu vyjadrujúcu výhradu žalobcu k počtu a druhu skutočne odovzdaných vecí v rozpore
so zoznamom. Okresný súd žalobu v časti o vydanie vecí, eventuálne zaplatenie náhrady ceny vecí
zamietol.Uviedol,žeprimárnympetitombolovydanievecí.Oprimárnompetitemusísúdvždyrozhodnúť.

Iba ak mu vyhovie, nerozhoduje o eventuálnom petite. Ak primárnemu petitu nemôže vyhovieť, súd
žalobu zamietne a rozhodne o eventuálnom petite na peňažné plnenie (vyhovie mu alebo ho zamietne).

14. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 CSP tak, že priznal
nárok na náhradu trov konania žalovanému podľa pomeru úspechu v spore. Celkom bola pohľadávka

žalobcu 38.955,69 Eur (súčet peňažných pohľadávok 5.000 Eur, 11.813,50 Eur, 22.142,19 Eur - hodnota
vecí, ktoré žalobca žiadal vydať, eventuálne zaplatiť ich cenu). Žalobcovi bola prisúdená pohľadávka vo
výške 11.813,50 Eur a bol úspešný 30 %. Úspechom žalovaného bola zamietnutá pohľadávka žalobcu
27.142,19 Eur a bol úspešný 70 %. Pomer úspechu žalovaného bol 40 % (70 % - 30 %).

15. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výrokom I. a V. v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný,
z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP. Žalovaný namietal nevykonanie dôkazov.
Mal za to, že okresný súd sa s otázkou ušlého zisku žalobcu vysporiadal veľmi jednoducho, ak
prevzal závery z listinného dôkazu predloženého žalobcom. Okresný súd však nevykonal a ani nijakonevyhodnotil listinný dôkaz predložený žalovaným, pochádzajúci priamo od Ministerstva dopravy,
výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Sekcia cestovný ruch z marca 2013 s názvom
Stratégia rozvoja cestovného ruchu do roku 2020, ktorý jasne kvantifikuje dopady globálnej finančnej

krízy na cestovný ruch a pokles počtu turistov v Slovenskej republike. Ako uviedla znalkyňa vypočutá
ako svedkyňa, tak na globálnu finančnú krízu nebrala vo svojom posudku žiadny ohľad a svoje závery
o ušlom zisku formulovala bez toho, aby túto udalosť akokoľvek zohľadnila. Okrem toho okresný súd
svojim konaním v súvislosti s nariadeným znaleckým dokazovaním znemožnil jeho riadne vykonanie.
Žalovaný poukázal na to, že na základe uznesenia okresného súdu zo dňa 20. februára 2017, č.k.

9Cb/209/2012-589, riadne zaplatil preddavok na znalecké dokazovanie, na ktoré ho okresný súd vyzval.
Napriek tomu okresný súd znalecké dokazovanie nevykonal, dokonca toto uznesenie nikdy ani nezrušil
a ani predmetný preddavok žalovanému nevrátil. Okresný súd po uložení povinnosti a následnom
uhradení stanoveného preddavku mal zabezpečiť vykonanie takéhoto dôkazu, a to bez ohľadu na
osobu znalca, čo sa nestalo. Zákon neumožňuje okresnému súdu opätovne ukladať preddavky na
zabezpečenie toho istého dôkazu. Považoval za nemysliteľné, aby sa preddavok na vykonanie toho

istého dôkazu líšil, len kvôli osobe znalca o viac ako 533 %. Okresný súd ďalej nevykonal žalovaným
navrhované vyžiadanie si kolaudačného rozhodnutia od stavebného úradu v súvislosti s nebytovými
priestormi za účelom preukázania toho, že tieto priestory nemohli slúžiť účelu podnikateľskej činnosti
žalobcu, keďže žalovaný ním nedisponoval, pretože predmetnú nájomnú zmluvu neuzatváral a len do
nej vstúpil a súčasne aj všetky dokumenty týkajúce sa predmetného hotela v ňom medzičasom zhoreli.

Argumentáciu okresného súdu ohľadne nevykonania navrhovaného dokazovania tým, že platnosťou
zmluvy o nájme nebytových priestorov sa už zaoberal ako prejudiciálnou otázkou v právoplatne
skončenej veci sp. zn. 9Cb/228/2009, považoval za nedostatočnú a prieči sa základnému zmyslu
dokazovania.

16. Žalovaný ďalej namietal, že okresný súd dospel k nesprávnym skutkovým záverom. Uviedol, že
okresný súd nijako nevyhodnotil dôkaz v podobe výsluchu pani Ing. Luščíkovej a nevysporiadal sa so
skutočnosťami, že pani Ing. Luščíková vo svojom znaleckom posudku pri kvantifikácii údajného ušlého
zisku žalobcu nijako nezohľadnila všetky jeho výdavky, konkrétnu zimnú sezónnu, svetovú hospodársku
krízu. Ak okresný súd uviedol, že žalovaný bol povinný uviesť vlastné skutkové tvrdenie o výške ušlého

zisku, prípadne navrhnúť dôkaz na preukázanie tvrdení, tak žalovaný to jednoznačne splnil, keďže
poprel žalobcom uplatnený nárok z dôvodov, ktoré jasne formuloval a dôkazne podložil, pretože výpisom
z obchodného registra preukázal, že žalobca nebol oprávnený podnikať v oblasti predaja športových
potrieb, ak sa nejedná o textil, odev a obuv, hoci aj za túto činnosť si uplatňuje svoj údajný ušlý zisk,
že v oblasti voľnočasových aktivít a turizmu bol v rozhodnom období na Slovensku pokles až o 17 %

oproti predchádzajúcim rokom, čo okresný súd nezohľadnil a prevzal závery Ing. Luščíkovej. Práve
vďaka takémuto nesprávnemu selektívnemu prístupu mohla Ing. Luščíková dôjsť k záveru, že (ušlý) zisk
žalobcu pri jeho podnikateľskej činnosti zameranej práve na oblasť voľnočasových aktivít, ktorá bola
najviac postihnutá svetovou hospodárskou krízou, by bola vyššia ako rok pred vypuknutím následkov
tejto krízy. Žalovaný mal za to, že riadne preukázal všetky tvrdenia uvedené v rámci procesnej obrany,

že žalobca nemal živnostenské oprávnenie na predaj športových potrieb, že svetová hospodárska kríza
spôsobilapoklesynávštevnosti,atýmajpríjmuzturizmunaSlovenskuvrozhodnomobdobíkvantifikácie
ušlého zisku až o 17 %, žalobcom uplatnený ušlý zisk je nadhodnotený, pretože nezohľadňuje všetky
žalobcove výdavky, čo okresný súd nezohľadnil. Zároveň z napadnutého rozsudku nevyplývalo, ako
sa okresný súd vysporiadal s listinným dôkazom označeným ako znalecký posudok v komparácii a

súvislosťami s výsluchom jej autorky ako aj dôkazmi predloženými žalovaným.

17. Podľa žalovaného nesprávne právne posúdenie veci spočíva v tom, že okresný súd neposudzoval
ex offo platnosť nájomnej zmluvy napriek tomu, že žalovaný aj v tomto smere navrhoval vykonať
dokazovanie. Okresný súd sa nezaoberal účelom nájmu uvedeným v nájomnej zmluve a v kolaudačnom

rozhodnutí,vystačilsilensúdajnýmprejudiciálnymvyriešenímtejtootázkyvkonanívedenompodsp.zn.
9Cb/228/2009,očomnemážalovanýjednakžiadnuvedomosťaprejudiciálneriešenieakejkoľvekotázky
nemážiadnuprávnuaaniinúzáväznosť.Žalovanýmalzato,žežalobcanemalživnostenskéoprávnenie
na činnosť, za ktorú sa domáha v súdnom konaní priznania ušlého zisku, tak okresný súd mu za takúto
činnosť ušlý zisk priznať nemal, bez ohľadu na to, či táto činnosť je alebo nie je uvedená v nájomnej

zmluve. Okresný súd nereagoval na procesnú obranu žalovaného, spočívajúcu v absencii akejkoľvek
prevenčnej povinnosti žalobcu predchádzať škode. Žalovaný ďalej namietal, že z odôvodnenia rozsudku
sa nedozvedel, prečo okresný súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, neprihliadol a nevyhodnotil ním
predložené dôkazy a neprihliadol na jeho skutkovú a právnu argumentáciu. Vzhľadom k tomu, že saza nezákonný považuje prvý výrok napadnutého rozsudku, nesprávny musí byť aj nadväzujúci výrok V.
napadnutého rozsudku. Navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a rozsudok okresného súdu v napadnutom
výroku I. zmeniť tak, že žalobu i v tejto časti zamietne, alternatívne napadnutý rozsudok v tejto časti

zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

18. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 09.07.2019 bolo odvolanie žalovaného doručené
žalobcovi s možnosťou sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadriť (doručenka na č.l. 704 rub
spisu), ktorú možnosť žalobca k momentu rozhodovania krajského súdu nevyužil.

19. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výrokom III. a IV. v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca
prostredníctvom zástupcu z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP. Podľa žalobcu súd
prvej inštancie svojim rozhodnutím nerešpektoval dôsledne ust. § 220 ods. 2 CSP a v odôvodnení svojho
rozhodnutia nevysvetlil dostatočne výstižne a jasne, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako

právne vec posúdil. Žalobca rozporoval vyhodnotenie dôkazov v odseku 16. odôvodnenia rozsudku.
Poukázal na to, že v konaní sa opakovane sám vyjadril a opísal priebeh preberania hnuteľných vecí
u žalovaného po tom, čo žalovaný nezákonne vypratal priestory užívané žalobcom na výkon jeho
podnikateľskej činnosti. Samotný žalobca v konaní navrhol vypočuť svedkov - svojich zamestnancov,
ktorí sa zúčastnili fyzického preberania hnuteľných vecí, vysvetlil aj to, ako jednotlivé hnuteľné veci

preberal a ako to bolo so spísaním a s podpísaním Preberacieho protokolu zo dňa 02.12.2009,
ako aj následnými protokolmi, ktoré si vypracoval sám žalobca. Protokoly zo dňa 2.12.2009 vytvoril
žalovaný s osobami, ktoré nezákonne vypratávali prenajaté priestory žalobcom. Tieto osoby to svojimi
podpismi potvrdili aj na ručne písanom preberacom protokole, ktorý dodatočne spracovala svedkyňa p.
Môciková a tento protokol priniesla k preberaniu dňa 30.12.2009. Každú preberanú vec žalobca, resp.

jeho zamestnanci označili a protokol podpísali. Dňa 30.12.2009 sa nepreberali žiadne lyže ani ďalší
materiál, ktorý sa následne nachádza v protokoloch zo dňa 2.1.2010, 7.1.2010, 16.03.2010 a 4.11.2010.
Bol to obyčajný, jednoduchý spôsob preberania tovaru, všetko, čo sa prebralo, bolo podchytené v
predložených preberacích protokoloch podpísaných žalovaným aj žalobcom po fyzickom prevzatí vecí
uvedených v protokole. Tieto preberania potvrdili aj svedkovia navrhnutí žalobcom a vypočutí v priebehu

konania na súde prvej inštancie. Chýbajúci tovar predstavuje len rozdiel medzi tým, čo žalovaný za
pomoci tretej osoby nezákonne vypratal a čo žalobca prevzal. Žalobca mal za to, že dostatočnými a
plne presvedčivými dôkazmi preukázal rozdiel v hodnote vecí, na ktorý si súdnou cestou v zákonnej
lehote uplatnil plný nárok. Jeho nárok potvrdili aj svedkovia a zároveň priložená video dokumentácia,
s ktorej prehraním pred súdom nesúhlasil len svedok zo strany žalovaného. Tento dôkaz by mohol

byť v odvolacom konaní použitý s retušovaním tváre a identity svedka žalovaného p. Môcikovej. Tento
dôkaz by bol po listinných dôkazoch, a to Protokoloch zo dňa 30.12.2009, 02.01.2010, 07.01.2010,
16.03.2010 a 04.11.2010, svedeckých výpovediach žalobcom uvedených osôb ako aj p. Môcikovej,
tretím potvrdzujúcim dôkazom o tom, že nárok žalobcu na vydanie vecí je dôvodný v celom rozsahu.
Zároveň poukázal na to, že žalovaný nezabezpečil úradné vniknutie do priestorov žalobcu žalovaným,

ktorý bol povinný takýto nezákonný a svojvoľný postup zákonne odôvodniť. Okresný súd svojim
postupom podporil žalovaného. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkazy v otázke
nároku žalobcu ohľadne vydania vecí, resp. priznania ich finančnej náhrady. Nesprávnosť vyhodnotenia
videl v tom, že okresný súd podpisom Protokolu zo dňa 02.12.2009 mal za to, že žalovaný si splnil svoju
povinnosť vydať hnuteľné veci žalobcovi a že údaje na tejto listine preukázali skutočnosť, že sa veci do

dispozičnej sféry žalobcu dostali. Ak okresný súd konštatoval, že dôkazné bremeno bolo na žalobcovi
a zároveň, že za primerané okolnostiam by považoval uvedenie poznámky na protokole vykonanej
žalobcom, ktorá by vyjadrovala výhradu žalobcu k počtu a druhu skutočne odovzdaných vecí, tak v
tomto tvrdení vidí nesprávnosť vyhodnotenia dôkazov, pretože žalobca a jeho svedkovia vypovedali,
že bez podpisu zoznamu vyhotoveného žalovaným nebolo vôbec žalobcovi umožnené preberať si veci

nezákonne vypratané. Práve preto žalobca záznam podpísal, avšak vždy si robil preberacie protokoly
z každého dňa, kde porovnaním záznamov a preberacích protokolov mohol ustáliť zoznam všetkých
vecí, ktoré mu žalovaný nevydal. Žalobca bol názoru, že je dôvodná jeho žaloba aj v časti o vydanie
vecí, resp. o priznanie finančnej protihodnoty vo výške 22.142,19 Eur a čo do výroku o trovách konania,
pretože ak súd uzná dôvodnosť ním podaného odvolania, dôjde k zmene výšky priznanej pohľadávky,

a tým aj k zmene pomeru úspechu strán sporu. Navrhol rozsudok okresného súdu v napadnutej časti
zmeniť, návrhu žalobcu v celom rozsahu vyhovieť s priznaním náhrady trov konania.20. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 23. augusta 2019
(č.l.712-716spisu).Žalovanýpovažovalrozsudokokresnéhosúdu,ktorýmzamietolžalobuvovýrokoch
III. a IV., za správny, a to nielen v predmetných výrokoch, ako aj v celom odôvodnení. Mal za to,

že okresný súd uviedol správne zistený skutkový stav, ktorý správne právne posúdil, pričom závery
okresného súdu sú dostatočné, správne a logické. Žalovaný poukázal na to, že žalobca vo svojom
odvolaní k výroku III. neuvádza jediný dôvod, prečo by tento výrok mal byť nesprávny a ani odôvodnenie
napadnutého rozsudku týkajúce sa výroku III. nesprávne. Jediné, čo v tejto súvislosti uviedol, je
odôvodnenie okresného súdu a ustanovenia o odvolacích dôvodoch. V tejto súvislosti s odkazom na ust.

§ 667 Občianskeho zákonníka žalovaný poukázal na to, že žalobca nielenže nepreukázal, že zmeny
na predmete nájmu urobil po uzavretí nájomnej zmluvy 1.11.2008, ale sám vo svojej žalobe potvrdil,
že tomu tak nebolo, keď uvádzal, že ...„zhodnotil nebytový priestor nachádzajúci sa v Hoteli Junior
ešte v roku 1993 a v roku 1994 so súhlasom žalovaného." Žalovaný uviedol, že žalobca nielenže
vykonal stavebné úpravy bez súhlasu vlastníka, ale nepredložil jediný dôkaz preukazujúci akýkoľvek
súhlas, a tak sa v zmluve aj zaviazal, že akékoľvek stavebné úpravy bude robiť výhradne len na svoje

náklady a nebude nimi nijako zaťažovať vlastníka, čím došlo k vylúčeniu ust. § 667 ods. 1 posledná veta
Občianskeho zákonníka. Žalovaný zároveň okrem týchto dôvodov zopakoval aj námietku premlčania,
pretože z dôkazov založených do spisu je zrejmé, že žalobca vzniesol svoj nárok z titulu zhodnotenia
prenajatých priestorov na súde dňa 2. novembra 2012, a to napriek tomu, že nájom podľa hospodárskej
zmluvy trval len do 30. apríla 1998. Žalobcom uplatnený nárok je bez ďalšieho premlčaný.

21. Vo vzťahu k výroku IV., pokiaľ žalobca videl pochybenie okresného súdu v tom, že okresný súd
neuveril jeho tvrdeniam, tak žalovaný poukázal na to, že žiaden z dôkazov označených žalobcom v
ničom nepotvrdil jeho fabulácie o nevydaní nejakých jeho vecí zo strany žalovaného. Bol to žalovaný,
ktorý preukázal, že k riadnemu odovzdaniu všetkých žalobcových vecí došlo, a to jednak výsluchom

svedkyne pani Mgr. F. Z., podpísaným preberacím protokolom, na ktorom žalobca svojim podpisom
na každej jednej strane potvrdil prevzatie vecí v ňom uvedených, vrátane vecí, ktorých vydania sa
duplicitne domáha v tomto konaní. Pravosť podpisov na tomto protokole pritom potvrdil aj samotný
konateľ žalobcu. Žiadne donútenie či podmienenie podpisu na tomto preberacom protokole nebolo zo
strany žalobcu nikdy preukázané a v konaní pred okresným súdom dokonca ani tvrdené, preto takéto

tvrdenie žalobcu uvedené v odvolaní je nielenže nepravdivé, ale predstavujú aj neprípustnú novotu. Za
tohto stavu ani okresný súd nemohol v tejto časti rozhodnúť inak ako rozhodol. Zástupné argumenty
uvádzané žalobcom, týkajúce sa vypratávania jeho predajne, nemajú s týmto konaním žiadny súvis.
Žalovaný považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné a žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného
súdu v napadnutých výrokoch III. a IV. potvrdil ako vecne správny.

22. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca v podaní zo dňa 05.09.2019 (č.l.
733 spisu). Uviedol, že zotrváva na svojom podanom odvolaní, poukázal na skutočnosti uvádzané v
priebehu celého súdneho konania a ponecháva na úvahu odvolacieho súdu, ako sa s obsahom oboch
odvolaní vysporiada.

23. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 24.09.2019 bolo vyjadrenie žalobcu doručené
žalovanému prostredníctvom zástupcu, s možnosťou sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadriť
(doručenka na č.l. 740 rub spisu), ktorú možnosť žalovaný k momentu rozhodovania krajského súdu
nevyužil.

24. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ustanovenia § 379,
§ 380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalobcu a žalovaného a postupom bez nariadenia
pojednávaniaverejnýmvyhlásenímrozsudkukrajskýmsúdomzarešpektovaniaust.§219ods.1,3CSP,
bol rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením (ďalej len ,,rozsudok") v napadnutých

výrokoch I., III., IV., a V. potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie v zmysle ust. § 387 ods.
1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

25. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného bez
nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/201/2019-746

zo dňa 06.05.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného
uznesenia krajského súdu dňa 19.05.2020 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline na základe
čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom.26. Krajský súd uvádza, že v štádiu svojho konania a rozhodovania aplikoval ustanovenia zákona č.
160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP"), ktorý nadobudol účinnosť podľa ust. § 474
CSP dňom 01. júla 2016, keď aj z prechodného ust. § 470 ods. 1 CSP vyplýva, že ak nie je

ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
27. Odvolací súd ďalej uvádza, že podľa ust. § 379 CSP v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bol viazaný
rozsahomadôvodmiodvolaniažalovanéhovpodanízodňa8.júla2019(č.l.670-677spisu)arozsahom
a dôvodmi odvolania žalobcu v podaní zo dňa 23.07.2019 (č.l. 693-694 spisu), a to len tými, ktoré sa
týkali posúdenia nároku žalobcu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred

súdom prvej inštancie, vo väzbe na dôvody a rozsah obrany žalovaného v tomto konaní, za viazanosti
odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa ust. § 383 CSP, keďže z
obsahuspisuvyplývalosplnenieprocesnejpoučovacejpovinnostiokresnýmsúdompodľaust.§120ods.
4O.s.p.vzneníúčinnomdo31.06.2016,obsiahnutévpredvolanínanariadenépojednávaniadoručenom
žalobcovi, a to na deň 3.6.2013 (č.l. 107 spisu, doručenky na č.l. 106 rub spisu), na deň 1.7.2013
doručenom žalovanému podľa doručenky na č.l. 108 rub spisu), na deň 16.6.2014 doručenom stranám

sporu (č.l. 192, doručenky na č.l. 188 rub spisu) ako aj vyhlásenie sudcovskej koncentrácie konania
podľa ust. § 154 CSP v znení účinnom od 01.07.2016, obsiahnutej v Zápisnici o pojednávaní zo dňa
22.5.2019 (konkrétne na č.l. 648 rub spisu).
28. Zároveň v súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalobcu a žalovaného odvolací súd
zvýrazňuje, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania, je daný odvolaním, podľa

ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i
kvalitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmavané a dôvody, z ktorých má byť preskúmavané.
29. Z odvolania podaného žalovaným v podaní zo dňa 8. júla 2019 (č.l. 670 - 677 spisu) nepochybne
vyplývalo, že rozsudok okresného súdu napadol vo výroku I., ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť

žalobcovi 11.813,50 Eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 25.5.2013 až do zaplatenia a v závislom
výroku V. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, keď mal za to, že okresný súd nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, nevychádza zo správne zisteného
skutkového stavu veci na základe vykonaných dôkazov, čo spôsobilo prijatie nesprávnych právnych
záverov. Zároveň namietal nedostatočné vysporiadanie sa okresného súdu v napadnutom rozhodnutí

s návrhom žalovaného na vykonanie dokazovania a jeho argumentáciou v skutkovej a právnej rovine
v napadnutom rozhodnutí.

30. Žalobca v podanom odvolaní zo dňa 23.07.2019 (č.l. 693 - 694 spisu) napadol výroky III., IV. a
V. rozsudku okresného súdu, a tento považoval za nedostatočne odôvodnený a vydaný na základe

nesprávnych skutkových zistení, a tým nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca nesúhlasil s
vyhodnotením dôkazov vykonaným okresným súdom, týkajúcich sa ním uplatneného nároku na vydanie
veci, eventuálne zaplatenia 22.142,19 Eur s príslušenstvom.

31. V podstate odvolacie dôvody žalobcu ako i odvolacie dôvody žalovaného sa týkali tak procesnej ako

i vecnoprávnej roviny.

32. V procesnej rovine, v prvom rade k spoločnému odvolaciemu dôvodu žalobcu a žalovaného
o nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd uvádza, že
k tomu, aby mal spôsobilý predmet posudzovania a rozhodovania, ktorým je v danom prípade

napadnutý rozsudok okresného súdu odvolaním žalobcu a žalovaného, musí ísť o súdne rozhodnutie
s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP.

33.Pooboznámenísasnapadnutýmrozsudkomokresnéhosúdu,srozsahomjehoodôvodneniakrajský
súd konštatuje, že toto súdne rozhodnutie spĺňa atribúty vyžadované ustanovením § 220 ods. 2 CSP,

keď okresný súd jasným a zrozumiteľným spôsobom vyjadril svoje skutkové zistenia, ako aj právne
zhodnotenie sporovej právnej veci, predmetom ktorej bol uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie 16.813
Eur s príslušenstvom, a to 1/ titulom zhodnotenia nebytového priestoru v sume 5.000 Eur, 2/ titulom
ušlého zisku v sume 11.813,50 Eur a 3/ vydania vecí eventuálne zaplatenia sumy 22.142,19 Eur.
Okresný súd jasným a zrozumiteľným spôsobom vyjadril skutkové a právne zhodnotenie o dôvodnosti

podanej žaloby v časti o nároku na zaplatenie sumy 11.813,50 Eur s úrokom z omeškania 9% ročne od
25.5.2013 do zaplatenia titulom ušlého zisku ako i jej nedôvodnosti k uplatnenému nároku na zaplatenie
sumy 5.000 Eur s príslušenstvom, titulom zhodnotenia nebytového priestoru a nároku na vydanie
veci, eventuálne zaplatenia peňažnej náhrady, a tým čiastočnej dôvodnosti obrany žalovaného. Už ajz ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo sporovej strany na spravodlivý

proces (sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení
rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument sporovej strany. Riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so
všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné

a právne významné a napadnutý rozsudok okresného súdu tieto atribúty podľa názoru krajského
súdu spĺňa. K rozsahu, potrebe, ako aj dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia v rámci odvolacieho
konania rovnako je už ustálená rozhodovacia činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 78/05, podľa ktorého, súčasťou základného práva na súdnu ochranu v sporovom konaní podľa
Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je upravená
v procesnoprávnom predpise. Táto norma procesnoprávneho predpisu sa uplatňuje aj v odvolacom

konaní, preto ani odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam
pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia
okresného súdu, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Vzhľadom k tejto ustálenej judikatúre
Ústavného súdu Slovenskej republiky krajský súd konal aj pri vydávaní svojho rozhodnutia a rozsahu

jeho odôvodnenia v spojení s ustanovením § 387 ods. 3 posledná veta CSP, keď vzhľadom na nižšie
uvedené odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu sa tento ako odvolací súd vysporiadal s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalobcu a žalovaného. Krajský súd vo vzťahu k tejto časti odvolania
žalobcu a žalovaného konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu a jeho odôvodnenie má
všetkyzákonomvyžadovanénáležitosti,atovyžadovanéprocesnoprávnympredpisom,ktorýmjeCivilný

sporový poriadok s poukazom k ustanoveniu § 220 ods. 2 CSP.

34. Ak aj žalobca a žalovaný v odvolaní namietali, že v určitých nastolených otázkach zo strany
žalobcu a žalovaného tieto zostali súdom prvej inštancie nezodpovedané a nevyjadrené v odôvodnení
napadnutého rozsudku, z ktorého dôvodu vzniesli v podstate námietku nepreskúmateľnosti súdneho

rozhodnutia, krajský súd uvádza, že tento odvolací dôvod nebol relevantný. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozsudku dal odpovede na všetky podstatné a zásadné okolnosti danej sporovej veci. Jeho
odôvodnenie má atribúty vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP. Okresný súd vyjadril žalobcove nároky,
obranu žalovaného a k týmto nárokom, na základe výsledkov dokazovania vyvodil skutkové závery,
ktoré aj vyhodnotil. Účelom riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia nie je zahltiť súdne rozhodnutie

odpoveďami na jednotlivé otázky sporových strán, ale vyjadriť podstatu sporovej veci a jej skutkové
posúdenie a zhodnotenie, k čomu zo strany súdu prvej inštancie aj došlo.

35. Krajský súd uvádza, že postupom okresného súdu nedošlo k zásahu do práv a oprávnených záujmov
žalovaného a ani žalobcu. Priebeh konania pred súdom prvej inštancie umožňoval tak žalovanému,

ako aj žalobcovi uplatňovať prostriedky procesnej obrany, procesného útoku. Ani jednej zo sporových
strán nebolo upreté žiadne právo vyplývajúce z procesnoprávneho predpisu v súvislosti s konaním pred
okresným súdom. K rozsahu a spôsobu dokazovania pred okresným súdom krajský súd zvýrazňuje to,
že sporová strana má právo označovať a predkladať dôkazy. V konečnom dôsledku je to súd, ktorý
rozhoduje, ktoré z označených a predložených dôkazov vykoná, resp. nevykoná. Právo žalobcu a

žalovaného ako sporových strán predkladať, označovať dôkazy, nebolo upreté. Toto právo sporových
strán nie je možné zamieňať s oprávnením súdu, ktorý rozhoduje o tom, ktoré z dôkazov vykoná, resp.
nevykoná. Rozsah a spôsob dokazovania je výlučne na súde. Konaním pred súdom prvej inštancie a
jeho postupom krajský súd zistil, že tak strana žalovaného, ako aj strana žalobcu uplatňovala svoje
práva za rovnakých procesných podmienok, t.j. bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej zo

sporových strán. Ani jedna zo sporových strán voči sebe nemala výhodu, resp. nevýhodu. Krajský súd
po oboznámení sa s postupom okresného súdu konštatuje, že obidvom stranám sporu boli vytvorené
rovnaké podmienky na uplatňovanie prostriedkov procesného útoku, procesnej obrany. Okresný súd pri
vyvodzovaní záverov zohľadnil skutkové okolnosti, dôkazy, ako aj právnu argumentáciu, ktorá v konaní
vyvstala a ktorá vyplývala tak z vyjadrení predložených žalovaným ako aj žalobcom. Nie je možné

dospieť k záveru, že by dôkazy pred okresným súdom boli vyhodnocované jednostranne. K tomuto
odvolaciemu dôvodu žalobcu nebolo opory v priebehu a postupe konania súdom prvej inštancie. Krajský
súd dodáva, že obidve strany sporu mali rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu
mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.36. Na základe vyššie uvedených odvolacích dôvodov v procesnej rovine nezistil krajský súd, že by boli
porušované okresným súdom základné procesnoprávne princípy. V súlade s Čl. 6 ods. 1 CSP, ako aj

pôvodným procesnoprávnym predpisom, ktorým bol Občiansky súdny poriadok, strany sporu, t.j. tak
žalovaný, ako aj žalobca, mali zabezpečené v sporovom konaní rovné postavenie, ktoré spočívalo v
rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany.

37. Krajský súd má za to, že v podstate súhrn odvolacích dôvodov žalobcu a žalovaného, ktoré

sa vzťahovali na tvrdený nesprávny postup okresného súdu vo vedení konania a vo vykonávaní
dokazovania, je namieste zhrnúť pod záver prijatý krajským súdom v tom, že postup okresného súdu
zaručoval obidvom sporovým stranám rovnaké podmienky pri uplatňovaní nárokov, resp. použitej
obrane.

38. Dodáva sa, že spôsob dokazovania pred okresným súdom nebol jednostranný a jeho vyhodnotenie

nebolo jednostranné. Spôsob a priebeh konania, ako aj dokazovania pred okresným súdom rešpektoval
princíp dôkaznej povinnosti sporových strán, ako aj hospodárnosť konania, s vyvodením posúdenia
odbornej otázky, ktorá tu bola nastolená a vyhodnotenia tak dôvodnosti, resp. nedôvodnosti nároku
žalobcu, ako aj uplatnenej obrany žalovaným. Krajský súd uvádza, že záverom okresného súdu, a to
tak skutkovým, ako aj právnym, predchádzala racionálna úvaha konajúceho okresného súdu, majúca

základ vo výsledkoch dokazovania (Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 350/08). Súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu. Procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez
ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na procesné úkony
strany sporu primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s

platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (IV. ÚS 329/04). Uvedené vyplýva
priamo z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 329/2004 zo dňa 27. októbra 2004, podľa
ktorého ...„Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a
ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní

druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni
proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces". Zároveň sa
poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa
ktorého ...„Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po
výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie

sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov".
Krajský súd má za to, že v rozsahu návrhu strán bolo v dostatočnom rozsahu okresným súdom vykonané
dokazovanie, preto krajský súd bol viazaný skutkovým stavom, ktorý zistil okresný súd za aplikácie ust.

§ 383 CSP.

39. Krajský súd nezistil dôvodnosť procesnoprávnych odvolacích dôvodov a rovnako ani
hmotnoprávnychodvolacíchdôvodovžalobcuaanižalovaného.Považujezapotrebnéuviesť,žesúhlasí
so skutkovými zisteniami a závermi prijatými okresným súdom a jeho následnými zhodnoteniami v

napadnutom rozsudku, preto v podrobnostiach na tieto závery odkazuje.

40. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k relevantným odvolacím dôvodom
žalovaného a žalobcu uvádza krajský súd nasledovné.

41. K odvolaniu žalovaného, ktorý napadol výrok I. okresného súdu, podľa ktorého je povinný zaplatiť
žalobcovi 11.813,50 Eur s príslušenstvom, pre vyhodnotenie dôvodnosti tohto žalobou uplatneného
nároku i podľa názoru odvolacieho súdu boli určujúce a podstatné skutkové okolnosti vymedzené
žalobcom v žalobe v spojení s ďalšími vyjadreniami, doloženými listinnými dôkazmi, označenými a
vykonanými pred okresným súdom, ako aj výpoveďami strán, a to vo väzbe na tvrdenia uvádzané v

rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaným. Žalobca konštruoval svoj nárok ako nárok na náhradu
škody v podobe ušlého zisku v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného, ktorý mu znemožnil užívať
nebytovépriestory,ktorýchbolnájomcomvHoteliJuniorvDemänovskejdoline,čímžalobcoviznemožnil
vykonávať jeho podnikateľskú činnosť a dosiahnuť zisk za obdobie od 01.11.2009 do 31.10.2010, výškuktorého preukazoval Znaleckým posudkom č. 22/2010 zo dňa 29.10.2010, vypracovaného znalkyňou
Ing. Darinou Luščíkovou. Okresný súd v rámci posudzovania tohto uplatneného nároku žalobcu
správne postupoval, ak posudzoval kumulatívne splnenie zákonných predpokladov zodpovednosti za

škodu. Vo vzťahu k prvému predpokladu, a to porušeniu povinností okresný súd vychádzal z medzi
stranami nesporných skutočností, a to že žalobca bol v období od 01.11.2008 do 01.11.2010 nájomcom
nebytových priestorov v Hoteli Junior v Demänovskej doline a v hoteli Bjornson, s dohodnutým účelom
nájmu - užívania na kanceláriu lyžiarskej školy a obchodné priestory 34,83 m2, požičovňa a servis
športových potrieb 41,07 m2, ubytovanie zamestnancov v štvorposteľovej izbe v hoteli Bjornson,

skladovanie D-HIM a HIM. Nesporné bolo, že žalobca ako nájomca uzavrel zmluvu o nájme nebytových
priestorov so spoločnosťou Euroakademia, a.s. (Hotel Junior Jasná, Demänovská dolina, prenajímateľ)
dňa 01.11.2008 na dobu určitú jeden rok s prednostným právom predloženia nájomného vzťahu.
Keďže žalovaný sa stal vlastníkom nehnuteľností, v ktorých sa nachádzali prenajaté nebytové priestory,
vstúpil do právneho postavenia prenajímateľa. Nesporné bolo, že žalovaný oznámil žalobcovi predĺženie
zmluvysvýzvounavypratanienebytovýchpriestorovžalovanýmdo01.11.2009,následnedo12.11.2009

a do 12.11.2009, ako aj, že dňa 02.12.2009 bez súhlasu žalobcu prenajaté nebytové priestory vypratal.
Nesporné bolo, že žalovaný ako prenajímateľ znemožnil žalobcovi - nájomcovi výkon práva nájmu, t.j.
užívať nebytové priestory na podnikateľskú činnosť od 01.11.2009 do 02.12.2010. Žalobcovi za toto
obdobie znemožnenia výkonu práva nájmu vznikla škoda v podobe ušlého zisku, t.j. za obdobie od
01.11.2009 do 31.10.2010, výšku ktorej preukazoval Znaleckým posudkom č. 22/10 zo dňa 29.10.2010

znalkyne Ing. Dariny Luščíkovej v sume 11.813,50 Eur.

42. Pokiaľ žalovaný v rámci konania pred súdom prvej inštancie a aj v odvolaní považoval za nevyhnutné
pre posúdenie otázky platnosti nájomnej zmluvy v zmysle zákona č. 116/1990 Zb., vo vzťahu k účelu
nájmu, s tvrdením, že predmetné priestory nemohli slúžiť podnikateľskej činnosti žalobcu, vyžiadať

kolaudačné rozhodnutie, čo okresný súd nevykonal a len odkázal na konanie sp. zn. 9Cb/228/2009,
v ktorom bola otázka platnosti Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.11.2008 prejudiciálne
vyriešená so záverom jej platnosti, tak v tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné poukázať
na právnu úpravu v ust. § 3 veta prvá zákona č. 116/1990 Zb. podľa ktorého zmluva musí mať
písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho

platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Po oboznámení sa
s obsahom Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.11.2008 (č.l. 7 pripojeného spisu sp.
zn. 9Cb/228/2009, ďalej len ,,nájomná zmluva") považuje za potrebné konštatovať, jej predmetom
bol záväzok prenajímateľa prenechať nájomcovi do užívania nebytové priestory, nachádzajúce sa v
budove Hotela Junior v Demänovskej doline, v Hoteli Bjornson, v kat. území M. M., s dohodnutým

účelomnájmunakanceláriulyžiarskejškolyaobchodnépriestory,požičovňuaservisšportovýchpotrieb,
štvorposteľovúizbuvpriestorechatyBjornson,vletnýchmesiacochskladovanieD-HIM,HIMspoločnosti
podľa vlastného uváženia. Z uvedeného nepochybne bolo zrejmé, že účelom prenájmu bolo užívanie
nebytových priestorov v hoteli na poskytovanie rekreačno - športových a doplnkových služieb. Ak
žalovanýnamietal,žepreposúdenieotázkyúčelunájmubolopotrebnévyžiadaťkolaudačnérozhodnutie

na dané zariadenie, tak zvýrazňuje odvolací súd, že sám žalovaný nespochybnil, že prenajímané
priestory sa nachádzali v hoteli. Z charakteristiky hotela vyplýva, že hotel je ubytovacie zariadenie
slúžiace na prechodné ubytovanie hostí, ktorým poskytuje okrem ubytovania, stravovania aj doplnkové
služby, zábavné a spoločenské služby, obchodné služby cestujúcim a rekreačno-športové služby na
aktívne trávenie voľného času. Ubytovacím zariadením sa rozumie budova, priestor alebo plocha, v

ktorom sa verejnosti celoročne poskytuje za úhradu prechodné ubytovanie a s ním spojené služby. Za
stavu medzi stranami nespochybneného charakteru budovy (hotel), v ktorom sa prenajímané nebytové
priestory nachádzali a zmluvne vymedzeného účelu prenájmu, bolo zrejmé, že priestory slúžili účelu
tohto typu zariadenia, t.j. aj podnikateľskej činnosti žalobcu, a preto nebolo zo strany okresného súdu
nevyhnutné pre záver o platnosti zmluvy o nájme žiadať kolaudačné rozhodnutie. Tvrdenie žalovaného,

že o konaní vedenom pred Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 9Cb/228/2009, na ktoré
konanie, v ktorom bola prejudiciálne riešená otázka platnosti predmetnej nájomnej zmluvy, odkázal
okresný súd v napadnutom rozsudku, nemá žiadnu vedomosť, krajský súd hodnotí ako nie pravdivé,
keďže v predmetnom konaní sp. zn. 9Cb/228/2009 tak pred súdom prvej inštancie, ako aj v rámci
odvolacieho konania vystupoval žalovaný v pozícii žalobcu. V tomto konaní k argumentácii žalovaného

tam vystupujúceho ako žalobca o neplatnosti právneho úkonu Zmluvy o nájme nebytových priestorov
zo dňa 01.11.2008 z titulu nedostatku náležitostí bol prijatý záver, že nebola zistená absencia náležitostí
vyžadovaná ust. § 3 ods. 2 zákona č. 116/1991 Zb.. Argumentácia žalovaného týkajúca sa nevykonanianavrhnutého dôkazu, a tým nedostatočného posúdenia, otázka platnosti právneho úkonu zmluvy o
nájme bola preto zhodnotená ako nedôvodná.

43. K námietke žalovaného, že okresný súd bez akéhokoľvek vysvetlenia nevykonal znalecké
dokazovanie, na základe uznesenia okresného súdu zo dňa 20. februára 2017 č.k. 9Cb/209/2012-589
napriek tomu, že žalovaný riadne zaplatil preddavok na znalecké dokazovanie, považuje krajský súd za
potrebné uviesť, že v konaní pred súdom prvej inštancie boli splnené podmienky k tomu, aby žalovaný
mohol uplatňovať prostriedky obrany, resp. napĺňať svoje práva a oprávnené záujmy. Pokiaľ žalovaný

spochybňoval žalobcom predložený listinný dôkaz, a to znalecký posudok, tak bol nositeľom dôkazného
bremena vo vzťahu k ním tvrdenej obrane o nesprávnosti tohto znaleckého posudku. K tomuto mu
boli okresným súdom vytvorené podmienky pre preukázanie jeho námietok. Z obsahu spisu vyplývalo,
že okresný súd v súvislosti s postupom pri nariaďovaní znaleckého dokazovania uložil žalovanému
povinnosť zložiť preddavok v sume 600 Eur, ktorý žalovaný aj zložil podľa Záznamu o zložení na
č.l. 594 spisu. Pôvodne ustanovený znalec, a to Aprecia s.r.o., so sídlom Bratislava, IČO: 46 079

891 (č.l. 599 spisu) však oznámil, že sa dlhodobo zdržiava mimo územia SR, a preto bol uznesením
sp. zn. 9Cb/209/2012 zo dňa 23. novembra 2018 tento znalec odvolaný a ustanovená znalecká
organizácia ZNALCI s.r.o., so sídlom Likavka, IČO: 44 378 955, ktorý pre vypracovanie znaleckého
posudkupožadovalapriznanieavyplateniezálohy3.200Eur.Právevsúvislostisnariadenýmznaleckým
dokazovaním tak bola žalovanému uložená povinnosť doplatiť preddavok (č.l. 612 spisu) do výšky

požadovanej znaleckým ústavom, k čomu zo strany žalovaného v tejto výške nedošlo. Postupom súdu
prvej inštancie, ktorý za tejto situácie nevykonal navrhnutý dôkaz podľa ust. § 253 ods. 3 CSP,
potom nedošlo k zásahu do výkonu práv žalovaného, a to ani takého charakteru, ktorý by mu zabránil
uplatňovať prostriedky procesného útoku, keďže i v zmysle ust. § 209 CSP žalovaný mal možnosť
predložiť v konaní i súkromný znalecký posudok a v prípade, ak nedisponoval dokumentáciou potrebnou

pre účely takéhoto posudku, tak je potrebné poukázať na ust. § 189 CSP v spojení s ust. § 210 CSP,
ktoré umožňuje súdu uložiť povinnosť tomu, kto má vec potrebnú na zistenie rozhodujúcich skutočností,
aby ju predložiť, resp. aby ju predložil znalcovi, ktorého postupu za účelom predloženia súkromného
znaleckého posudku sa žalovaný nedomáhal. V tejto súvislosti je zároveň potrebné upriamiť pozornosť
na to, že žalovaný v podaní na č.l. 616 spisu v súvislosti s uznesením okresného súdu, ohľadne úhrady

preddavku na znalecké dokazovanie vo výške ďalších 2.600 Eur uviedol, že ...,,takto drahý znalecký
posudok si za svojej súčasnej ekonomickej situácie žalovaný jednoducho nemôže dovoliť, a preto tento
ďalší preddavok na vykonanie rovnakého dôkazu nemohol zrealizovať. Okrem toho je takáto odmena,
ako aj preddavok podľa žalovaného príliš drahá na to, aby bolo v súlade s princípom hospodárnosti
dať takýto znalecký posudok pre daný predmet sporu vôbec vyhotoviť. Z uvedeného dôvodu žalovaný

žiada vykonať výsluch p. Ing. Dariny Luščíkovej ako znalca, za účelom jej vysvetlenia a aj prípadne
revízie záverov uvedených v listinnom dôkaze, znaleckom posudku, ktorý je súčasťou súdneho spisu".
Teda, bol to sám žalovaný, ktorý následne netrval na vykonaní tohto ním navrhnutého dôkazu, a to
nariadením znaleckého dokazovania a dožadoval sa len výsluchu znalkyne. Ak žalovaný ďalej namietal,
že okresný súd nevyhodnotil listinný dôkaz s názvom Stratégia rozvoja cestovného ruchu do roku

2020,vypracovanýMinisterstvomdopravy,výstavbyaregionálnehorozvojaSlovenskejrepubliky,sekcia
cestovný ruch z marca 2013, tak krajský súd konštatuje, tento listinný dôkaz sám o sebe vo svojich
záveroch len uvádza všeobecné možné dopady globálnej finančnej krízy na cestovný ruch. V danom
prípade však pre posúdenie výšky uplatneného nároku žalobcu na ušlý zisk bola tu listina, ktorá dala
odpoveď na odbornú otázku, ktorej záver v spojení s vysvetlením vypočutej znalkyne ako svedka v

rámci konania pred súdom prvej inštancie dal dostatočné východisko pre zhodnotenie okresného súdu
o dôvodnosti tejto časti žalobou uplatneného nároku. Vypočutá svedkyňa (znalkyňa) jasným spôsobom
vysvetlila použitú metodiku pre základ a výpočet výšky ušlého zisku žalobcu v znaleckom posudku,
a to za rozhodné obdobie od 01.11.2009 do 31.10.2010, vychádzajúc z údajov v rovnakom období
bezprostredne predchádzajúcich troch rokov, na základe predloženej účtovnej evidencie spoločnosti

žalobcu. Závery tohto dôkazu boli náležite zdôvodnené a podložené obsahom zistení znalkyne v súlade
s následným vysvetlením v rámci svedeckej výpovede, a žalovaným neboli relevantne vyvrátené. K
nesúhlasu žalovaného so záverom okresného súdu, že ak podľa nájomnej zmluvy mal žalobca prenajaté
nebytové priestory, ktoré slúžili aj ako obchodné priestory, a preto v nich mohol prevádzkovať obchod so
športovými potrebami, s tvrdením, že takýto predmet činnosti nemal uvedený v predmete podnikania,

tak krajský súd poukazuje na údaje vyplývajúce z výpisu z obchodného registra žalovaného, a je názoru,
že rámci zapísaných predmetov činnosti bolo možné prevádzkovať i predmetnú činnosť. Okresný súd
tak správne uzavrel, že žalobca preukázal splnenie všetkých zákonom stanovených predpokladov
zodpovednosti za škodu v podobe ušlého zisku, a preto pokiaľ žalobe žalobcu o zaplatenie 11.813,50Eur s príslušenstvom, a to s úrokom z omeškania 9% ročne od 25.05.2013 do zaplatenia výrokom I.
vyhovel, bolo jeho rozhodnutie vecne správne a krajským súdom potvrdené. Obrana žalovaného zostala
len v štádiu tvrdení, nepreukázaná, nedokázaná žalovaným, a preto krajský súd v rámci svojho konania

mohol vychádzať len z toho, čo bolo preukázané.
44. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu krajský súd konštatuje, že tieto boli zhodnotené ako
nedôvodné. Žalobca podaným odvolaním napadol výrok III., ktorým bola žaloba v časti o zaplatenie
5.000 Eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 03.11.2010 do zaplatenia zamietnutá. K tomuto nároku
žalobca relevantné dôvody neuviedol. Len pre úplnosť považuje krajský súd za potrebné dodať, že

žalobca sa domáhal v tejto časti zaplatenia sumy 5.000 Eur z titulu zhodnotenia predmetu nájmu. V
súvislosti so zhodnotením predmetu nájmu krajský súd odkazuje na skutkové zistenia okresného súdu
a ich právne posúdenie, pričom len na zdôraznenie považuje za potrebné uviesť, že ust. § 667 ods. 1
Občianskeho zákonníka rieši otázku vzájomného vyporiadania nájomcu a prenajímateľa v prípade, ak
v priebehu trvania nájomného vzťahu došlo zo strany nájomcu k vykonaniu zmien na prenajatej veci.
V zmysle tohto ustanovenia na každú zmenu prenajatej veci zo strany nájomcu je nevyhnutný súhlas

prenajímateľa, ktorý by mal predchádzať realizácii zmien. V konaní pred súdom prvej inštancie bolo
preukázané, že na základe hospodárskej zmluvy na prenájom nebytových priestorov, uzavretej medzi
žalobcom a medzi Jaroslavom Pavelkom - T.ski Starý Smokovec a prenajímateľom Juniorhotel Jasná
CKM, Demänovská dolina, mal nájomca právo upraviť nebytové priestory na svoje náklady, avšak podľa
Zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 01.11.2008, uzavretej medzi žalovaným ako nájomcom

a prenajímateľom sa vyžadoval súhlas na vykonávanie zmien na predmete nájmu. Pokiaľ žalobca tvrdil
zhodnoteniepredmetunájmu,taknepreukázal,žezmenynapredmetenájmuurobilpouzavretíZmluvyo
nájme nebytových priestorov zo dňa 01.11.2008, keďže nebolo preukázané, že zo strany žalovaného by
súhlas žalobcovi na zmeny prenajatej veci daný bol, a ani, že žalovaný ako prenajímateľ by sa zaviazal
na úhradu nákladov, ktoré žalobca na zmenu veci vynaložil. Zároveň žalobca ani reálne zhodnotenie

predmetu nájmu nepreukázal, a preto pokiaľ okresný súd napadnutým výrokom III. žalobu žalobcu
zamietol, jeho rozhodnutie bolo vecne správne.

45. Pokiaľ žalobca v rámci podaného odvolania namietal postup okresného súdu, pri vyhodnotení
dôkazov uvedených v odseku 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to vo vzťahu k nároku

na vydanie veci, eventuálne zaplatenie peňažného plnenia, tak krajský súd uvádza, že súhlasí s
postupom okresného súdu, ktorý dôsledne a v súlade s ust. § 191 CSP vyhodnocoval vykonané
dôkazné prostriedky, a to jednotlivé preberacie protokoly vo väzbe na výpovede vypočutých svedkov,
ktorí sa vyjadrovali v priebehu odovzdávania a preberania vecí. Predsa samotné protokoly, podpísané
oprávnenými osobami za žalobcu, ako i za žalovaného, obsahovali označenie vecí podľa pripojených

zoznamov. Vo veci vypočutí svedkovia sa k identifikácii vecí nedokázali vyjadriť takým konkrétnym
spôsobom, aby bolo možné okresným súdom vykonať stotožnenie s vecami, o ktorých žalobca tvrdil,
že mu neboli odovzdané. Zo svedeckých výpovedí ako dôkazných prostriedkov nebolo možné takéto
skutočnosti vyvodiť, a preto okresný súd mohol vychádzať len z tých dôkazov, ktoré poskytovali
relevantné údaje, a týmito boli len listiny osvedčujúce prevzatie a odovzdanie vyprataných vecí. Tieto

listiny, a to protokoly preukázali vydanie vecí žalobcovi tak, že sa dostali do jeho dispozičnej sféry. Pokiaľ
z obsahu protokolov špecifikovaných v odseku 16. napadnutého rozhodnutia nevyplývali skutočnosti
tvrdené žalobcom o chýbajúcom tovare, potom bolo potrebné v tejto časti konštatovať neunesenie jeho
dôkazného bremena. Naviac, dodáva krajský súd, že ak v žalobe žalobcom bola uvedená hodnota
vecí,,nák.cena1ksbezDPHvEur",takanivprípadeuneseniadôkaznéhobremenapreeventuálnypetit

by nebolo možné priznať žalobcovi požadovanú sumu, keďže predsa je rozdiel medzi nákupnou cenou
veciacenou(hodnotou)vecivčasejejvydania.Podľaodvolaciehosúdu,okresnýsúdsprávnevyhodnotil
dôkazyvotázkenárokužalobcu,týkajúcehosavydaniavecí,eventuálnepriznaniaichfinančnejnáhrady.
Nespochybňuje odvolací súd tú skutočnosť, že pri vypratávaní nehnuteľnosti mohlo dôjsť k napätej
situácii, avšak boli to listinné dôkazy, ktoré nepreukázali tvrdenie žalobcu, že veci, ktorých vydania sa

domáhal, sa nedostali do jeho dispozičnej sféry. Z týchto záverov bolo preto i v tejto časti odvolanie
žalobcu zhodnotené ako nedôvodné.

46. K úplnosti krajský súd zdôrazňuje, že v tejto sporovej veci boli zhodnotené skutkové a právne závery
k stavu zistení do momentu rozhodnutia okresným súdom. To znamená, že krajský súd ako súd odvolací

sa mohol vo väzbe k odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaného vyjadrovať len k tomu, čo bolo v danej
sporovej veci rozporované, zistené, preukázané.
47. Odvolací súd uvádza, že nezistil žiaden z dôvodov, pre ktorý by sa mal odchýliť od logických záverov
a zhodnotení vykonaných okresným súdom, ktorým predchádzala racionálna úvaha vychádzajúcaz vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia. Preto, ak neboli zistené okolnosti pre zrušenie
napadnutého rozsudku a vrátenie veci okresnému súdu, ani pre zmenu rozsudku, došlo k potvrdeniu
rozhodnutia okresného súdu ako vo výroku vecne správneho podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, za

konštatovania úplného zistenia skutkového stavu, ktorý tvoril spoľahlivý základ pre posúdenie veci a
následne pre jeho zhodnotenie. Žalobca a žalovaný osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadli výrok V.
o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, ktorý ako výrok závislý od výroku vo veci samej bol
rovnako potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

48. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v
spojení s ust. § 255 ods. 2, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní so svojím podaným
odvolaním neboli úspešní žalobca a ani žalovaný, a preto bolo odvolacím súdom rozhodnuté tak, že
žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie
a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.

Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.

Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania
pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.

Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného
dovolania.