Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, December 13, 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/311/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108224890
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5108224890.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany
Nemčekovej, členiek senátu JUDr. Martiny Nemravovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu:
Realita - Jaroščiak, v.o.s., so sídlom M. Rázusa 14, 010 01 Žilina, IČO: 31 603 190, proti žalovanej: 1/ H.
S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. XXX, XXX XX G., žalovanému: 2/ W. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytomV.XXX,XXXXXG.,obomzastúpenýmprávnymzástupcomMgr.MartinomVanekom,advokátom,

so sídlom B. X, XXX XX O. a žalovanému: 3/ Slovenská republika, Úrad geodézie, kartografie a katastra
Slovenskej republiky, so sídlom Chlumeckého 2, P.O.BOX 37, 820 12 Bratislava, IČO: 00 166 260, v
konaní o zaplatenie 23.235,74 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č.k. 11Cb/32/2009-161 zo dňa 23.09.2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/32/2009-161 zo dňa 23.09.2011 v napadnutých výrokoch o
zamietnutí žaloby voči žalovanému 3/ a o trovách konania vo vzťahu k žalovanému 3/ p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/32/2009-161 zo dňa 23.09.2011 v napadnutých výrokoch o
povinnosti žalovanej 1/ zaplatiť žalobcovi sumu 13.022,90 Eur s príslušenstvom, o zamietnutí zvyšnej
časti žaloby voči žalovanej 1/, o zamietnutí žaloby voči žalovanému 2/, o trovách prvostupňového
konania vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Žalovanému 3/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovanú 1/ povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu
13.022,90 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 15 % ročne zo sumy 15.601,14 Eur od 14.10.2004
do 28.06.2007, zo sumy 5.388,30 Eur od 29.06.2007 do zaplatenia a zo sumy 7.634,60 Eur od
17.10.2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu
voči žalovanej 1/ zamietol. Žalobu voči žalovanému 2/ a voči žalovanému 3/ zamietol v celom rozsahu.
Žalobcu zaviazal povinnosťou nahradiť žalovanej 1/ na účet jej právneho zástupcu trovy konania vo

výške 666,25 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcu zaviazal povinnosťou nahradiť
žalovanému 2/ na účet jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 1.233,80 Eur, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. Žalovanému 3/ náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd samostatným
výrokom tiež opravil označenie žalovaného 3/ vo výroku I. uznesenia Okresného súdu Žilina č.k.
11Cb 32/2009-36 zo dňa 27.07.2010 tak, že toto správne znie: Slovenská republika, Úrad geodézie,
kartografie a katastra Slovenskej republiky, Chlumeckého 2, P.O.Box 37, 820 12 Bratislava, IČO: 00 166

260. Okresný súd poukázal na žalobu, podanú osobne na súd dňa 10.10.2008, ktorou žalobca uplatnil
voči žalovanej 1/ a žalovanému 2/, aby mu spoločne a nerozdielne zaplatili sumu 700.000,- Sk s 5 %
úrokom za každý začatý mesiac zo sumy 230.000,- Sk od 16.10.2003, s úrokom 0,75 % týždenne zakaždý začatý týždeň zo sumy 470.000,- Sk od 13.10.2003 a s úrokom z omeškania vo výške 15 % ročne
zo sumy 230.000,- Sk od 17.10.2004 a zo sumy 470.000,- Sk od 14.10.2004, všetko do zaplatenia.
Žalobu odôvodnil tým, že ako veriteľ poskytol dlžníkom, B. S. (ďalej aj „poručiteľ“) a H. S., dva úvery,

a to vo výške 230.000,- Sk na základe zmluvy č. 3001 a vo výške 470.000,- Sk na základe zmluvy o
úvere č. 3002. Dlžník B. S. zomrel dňa 24.9.2004 (podľa osvedčenia o dedičstve dňa 22.09.2004, č.l. 69
spisu). Podľa osvedčenia o dedičstve je jediným dedičom žalovaný 2/ W. S.. Žalovaní si svoju povinnosť
zaplatiť istinu a dohodnutý úrok v lehote splatnosti nesplnili. Podľa úverových zmlúv bol dohodnutý úrok
z úveru vo výške 5 % mesačne, resp. 0,75 % za každý začatý týždeň. Podľa žalobcu sa žalovaní 1/ a 2/

dostali do omeškania s plnením sumy 230.000,- Sk od 17.10.2004, teda od prvého dňa nasledujúceho
po splatnosti úveru a zo sumy 470.000,- Sk od 14.10.2004, rovnako od prvého dňa nasledujúceho po
splatnosti úveru. Úroky z omeškania vo výške 15 % ročne žalobca uplatnil v zmysle § 369 ods. 1 OBZ.
Pokiaľ sa žalovaní 1/ a 2/ v minulosti domáhali vyslovenia neplatnosti citovaných úverových zmlúv, tak
ich žaloba bola v konaní Okresného súdu Žilina sp. zn. 17C/59/2005 právoplatne zamietnutá.

Podaním zo dňa 25.05.2009 žalobca navrhol pristúpenie žalovaného 3/ do konania s tým, že žiadal, aby
žalovaní 1/ až 3/ boli spoločne a nerozdielne zaviazaní na zaplatenie vyššie uvedeného plnenia s tým,
že žalovaný 3/ by mal plniť najviac vo výške 86.304,19 Eur (2.600.000,- Sk). Vo vzťahu k žalovanému
3/ žalobca poukázal na rozhodnutie Katastrálneho úradu, Správy katastra v Žiline, ktorým bol povolený
vklad záložného práva zriadeného záložnou zmluvou medzi žalobcom, B. S. a H. S. na nehnuteľnosti

- pozemky - parc. č. 5/1 a 5/2 a stavby, dom súp. č. XXX v katastrálnom území obce V.. Záložné
právo bolo zriadené na zabezpečenie záväzku podľa uzavretých dvoch úverových zmlúv. Na základe
osvedčenia o dedičstve výlučné právo k zálohu nadobudol žalovaný 2/, ktorý podal návrh na výmaz
záložného práva. K návrhu predložil notársku zápisnicu o odovzdaní peňazí vložených do notárskej
úschovy. Návrh odôvodnil tým, že zložením sumy 700.000,- Sk do notárskej úschovy (31.10.2005) a

poukázaním tejto sumy na účet žalobcu (27.06.2007), pohľadávka zanikla. Na základe týchto listín
správakatastrazapísanézáložnéprávovymazala.Keďžedlžnícisvojzáväzokspríslušenstvomnesplnili
úplne, žalobca sa rozhodol vo februári 2008 pristúpiť k realizácii záložného práva. Pritom zistil, že
medzičasom,nazákladekúpnejzmluvy,došlokzmenevlastníkauvedenýchnehnuteľnostíažezriadené
záložné právo v jeho prospech už nie je zapísané v katastrálnom operáte. Žalobca preto žiadal o

opravu chýb v katastrálnom operáte, čo Správa katastra v Žiline odmietla. Žalobca vyjadril presvedčenie,
že k výmazu záložného práva neboli zákonné dôvody. Postup správy katastra označil za odporujúci
právnemu poriadku, nakoľko podľa § 151md ods. 3 OZ, má byť žiadosť o výmaz záložného práva
doložená písomným potvrdením o splnení záväzku, alebo inou listinou vystavenou záložným veriteľom.
Žalobca ako záložný veriteľ nedal súhlas na výmaz záložného práva, nevystavil ani žiadne písomné

potvrdenie, ani inú listinu. Správa katastra Žilina tak nepostupovala v súlade so zákonom a svojím
protiprávnym postupom znemožnila žalobcovi uspokojenie jeho pohľadávok realizáciou záložného
práva. Žalobca by svoje pohľadávky zo zmlúv o úvere uspokojil realizáciou záložného práva najneskôr
do šiestich mesiacov, teda do 31.08.2008. Najneskôr k tomuto termínu mu tak správa katastra ako
štátny orgán spôsobila škodu najmenej vo výške 2.600.000,- Sk. Žalobca preto podal úradu geodézie,

kartografie a katastra žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu tejto škody; úrad žalobcovi
oznámil, že jeho nárok považuje za neopodstatnený. Výmazom záložného práva tak stratil žalobca
zabezpečenie zaplatenia svojich pohľadávok. Bez tohto zabezpečenia by dlžníkom úvery neposkytol.
Dlžníci v tomto prípade odmietajú dobrovoľne splniť svoje záväzky podľa zmluvy a jediný majetok -
založené nehnuteľnosti speňažili a peniaze použili na iný účel. Žalobca svoj nárok opiera o zákon č.

514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V zmysle tohto zákona
štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom
orgánom verejnej moci. Podľa § 6 ods. 4 tohto zákona, ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu
verejnej moci, ktorým orgán verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena
rozhodnutia pre nezákonnosť podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody. Podľa § 9 ods. 1

citovaného zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Správa
katastra v Žiline vykonala výmaz v prospech žalobcu zapísaného záložného práva rozhodnutím. Žalobca
preto svoj nárok opiera o objektívnu zodpovednosť štátneho orgánu za spôsobenú škodu nezákonným
rozhodnutím. Vo veci však zrejme nie je vylúčená ani zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom.

Okresnýsúdsamostatnýmuznesenímč.k.11Cb/32/2009-36zodňa27.07.2010pripustil,abydokonania
vstúpil žalovaný 3/ a súčasne pripustil zmenu žaloby navrhnutú žalobcom. S odkazom na ust. § 164OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP okresný súd v napadnutom rozsudku opravil nesprávne označenie
žalovaného 3/ v uvedenom uznesení (č.l. 36 spisu).

Podaním zo dňa 04.03.2011, s upresnením zo dňa 11.03.2011, žalobca zobral žalobu čiastočne späť
tak, že ďalej žiadal zaviazať žalovaných na zaplatenie sumy 31.582,17 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 15 % ročne zo sumy 15.601,14 Eur od 14.10.2004 a zo sumy 7.634,60 Eur od 17.10.2004 do
zaplatenia.Späťvzatiečastižalobyodôvodniltým,žeupravujepetitžaloby,atotak,žedohodnutýúroksa
uplatňuje od okamihu poskytnutia jednotlivých splátok úveru. Suma 31.582,17 Eur tak predstavuje istinu

pôžičky vo výške 23.235,74 Eur a ďalej sumu 4.580,76 Eur (138.000,- Sk), teda dohodnutý úrok podľa
zmluvy o úvere č. 3001 za obdobie od 16.10.2003 do 16.10.2004. Pri zmluve č. 3002 žalobca požaduje
dohodnutý úrok vo výške 3.768,67 Eur, teda 113.535,- Sk vo výške 0,75 % za každý začatý týždeň, a to
za obdobie 48 týždňov od 12.11.2003 do 13.10.2004 zo sumy 70.000,- Sk vo výške 25.200,- Sk, ďalej
za obdobie 38 týždňov od 19.01.2003 do 13.10.2004 zo sumy 22.000,- Sk vo výške 6.270,- Sk, ďalej za
obdobie 36 týždňov zo sumy 50.000,- Sk za obdobie od 04.02.2003 do 13.10.2004 vo výške 15.120,-

Sk, za obdobie 36 týždňov z čiastky 150.000,- Sk od 09.02.2003 do 13.10.2004 vo výške 40.500,- Sk,
za obdobie 22 týždňov z čiastky 100.000,- Sk od 14.05.2003 do 13.10.2004 vo výške 16.500,- Sk a za
obdobie 17 týždňov z čiastky 78.000,- Sk za obdobie od 16.06.2003 do 13.10.2004 vo výške 9.945,-
Sk. Na pojednávaní dňa 04.05.2011 žalobca uviedol, že v tomto výpočte došlo ku chybe v písaní a
v posledných piatich výpočtoch má byť dátum od 19.01.2004, 04.02.2004, 09.02.2004, 14.05.2004 a

16.06.2004. Ďalej uviedol, že výpočet požadovaných úrokov zodpovedá skutočnej dobe poskytnutia
úveru. Uznesením č.k. 11Cb/32/2009-147 zo dňa 04.05.2011 okresný súd konanie čiastočne zastavil v
zmysle čiastočného späťvzatia žaloby.

S poukazom na vykonané dokazovanie, z neho zistený skutkový stav veci a za aplikácie ust. § 261 ods.

1, ods. 3 písm. b) Obchodného zákonníka (zák. č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov; ďalej len
„OBZ“), § 267 ods. 2 OBZ, § 301 OBZ, § 497 OBZ, § 330 ods. 1 OBZ, § 387 ods. 1 OBZ, §
397 OBZ, § 25 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov, § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzatvárania zmlúv o úvere medzi účastníkmi (ďalej len „zák. č. 258/2001 Z.z.“), § 3 ods. 1, 2 zák. č.

258/2001 Z.z., § 4 ods. 2 písm. b) zák. č. 258/2001 Z.z., § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zák. č. 514/2003 Z.z.“), § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z., § 17 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z.z., § 460 Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov,
ďalej len „OZ“), § 470 ods. 1 OZ, § 151md ods. 1 písm. a), ods. 2, ods. 3 tretia veta OZ, § 5 ods.

2 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, okresný súd konštatoval, že predmetom
žaloby bolo pôvodne zaplatenie istiny, úrokov z úverov a úrokov z omeškania. Žalobca toto plnenie od
žalovaných 1/ a 2/ žiadal na základe dvoch zmlúv o úvere uzatvorených so žalovanou 1/ a
právnym predchodcom žalovaného 2/ (poručiteľom). V priebehu súdneho konania žalobca rozšíril okruh
žalovaných o žalovaného 3/, voči ktorému svoju pohľadávku uplatnil titulom náhrady škody spôsobenej

nezákonných postupom orgánu štátu. Žalobca v priebehu prvostupňového konania čiastočne obmedzil
nárok.Žalovaní1/a2/savkonaníbránilitým,žedlhvočižalobcovibolzaplatenývrámcizaplateniasumy
700.000,- Sk a ďalej namietali skutočnosť, že išlo o zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré neobsahovali
ročnú percentuálnu mieru nákladov, preto sa považujú za bezúročné a bez poplatkov. Okresný súd sa
preto primárne zaoberal otázkou právneho charakteru zmlúv o úvere, z ktorých žalobca odvodzoval

uplatnený nárok.

S odkazom na vyslovené právne závery v rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 17C/59/2005-75 zo dňa
18.06.2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/307/2007 zo dňa 14. februára
2008 okresný súd vyhodnotil, že zmluvy o úvere č. 3001 a 3002 sú zmluvami platnými, ide o bežné

zmluvy o úvere v zmysle úpravy v § 497 a nasl. OBZ a na ktoré sa nevzťahuje právny režim zákona č.
258/2001 Z.z.. Neobstála potom ani námietka žalovaných 1/ a 2/, že predmetné zmluvy neobsahovali
ročnú percentuálnu mieru nákladov, z ktorého dôvodu by malo ísť o úverové zmluvy bezúročné a
bez poplatkov. V dôsledku týchto záverov okresný súd konštatoval, že zaplatením sumy 700.000,- Sk
žalovaným 2/ žalobcovi záväzok žalovaných podľa predmetných zmlúv o úvere voči žalobcovi nezanikol.

Nárok na žalované úroky z úveru okresný súd posudzoval v zmysle § 502 OBZ. Námietku, že dohoda
účastníkov o výške úroku je absolútne neplatným právnym úkonom, okresný súd vyhodnotil ako
nedôvodnú. Poukázal na zásadu zmluvnej voľnosti, na ktorej stojí celá úprava OBZ a ktorá umožňujeúčastníkom ich dohodou určiť podstatnú časť obsahu záväzkovo-právnych vzťahov. Zo zásady zmluvnej
voľnostivychádzaajust.§502ods.1OBZ.Lenvprípade,akbykdohodeovýškeúrokovnedošlo,zákon
podporne určuje výšku úrokov z omeškania vo výške stanovenej zákonom alebo na základe zákona

alebo v prípade, ak ani takýmto spôsobom úroky nie sú stanovené, tak odkazom na obvyklé úroky
požadované za úvery poskytované bankami v mieste sídla dlžníka. V danom prípade v oboch úverových
zmluvách bola medzi účastníkmi uzatvorená dohoda o výške úrokov z poskytovaných úverov, ktorá
mala prednosť. V tejto súvislosti okresný súd poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Obdo/3/96, v zmysle ktorého dohodnutá výška úrokovej sadzby môže prevyšovať

úroky,ktorébankyžiadajúpriposkytovaníúverov.Pokiaľúčastnícidohodliúrokovúmieruzposkytnutého
úveru vo výške 5 % mesačne, čo po prepočte predstavuje 60 % ročne, resp. 0,75 % týždenne, čo po
prepočte predstavuje 39 % ročne, tak okresný súd dospel k záveru, že predmetná úroková miera, či už
60 % alebo 39 % ročne, nemôže byť považovaná za neprimerane vysokú. I v tomto smere námietku
žalovaných vyhodnotil ako nedôvodnú.

K ďalšej nosnej otázke, a to započítania úhrady žalovaného 2/ vo výške 700.000,- Sk, ktorá bola
poskytnutá žalobcovi, okresný súd poukázal na zistenie, že táto suma bola zložená do notárskej
úschovy a následne poukázaná na účet žalobcu. Žalobca potvrdil a z vykonaných dôkazov vyplynulo,
že uvedená suma bola na účet žalobcu pripísaná ku dňu 28.06.2007. Žalobca uviedol, že predmetnú
úhradu započítal najskôr na vyčíslenú zmluvnú pokutu podľa vyúčtovaní, ktoré zasielal žalovanej 1/ s

tým, že týmto započítaním bola vykonaná úhrada 700.000,- Sk v celom rozsahu vyčerpaná a žalobca
preto naďalej požaduje zaplatenie istiny spolu s úrokom z úveru a s úrokom z omeškania. Žalovaná
1/ potvrdila, že predmetné vyúčtovania zo strany žalobcu jej boli doručené. Pokiaľ po pripísaní sumy
700.000,- Sk žalobca oznámil žalovaným, že táto úhrada bola použitá predovšetkým na úhradu zmluvnej
pokuty, tak podľa okresného súdu v tomto prípade zo strany žalobcu išlo o úkon, ktorý bol nesprávne

označený ako započítanie. Započítanie je formou bezhotovostnej úhrady vzájomných pohľadávok
účastníkov, pri ktorom nedochádza k výmene finančných prostriedkov. V tomto prípade však zo strany
žalovaného 2/ bola na účet žalobcu poukázaná suma 700.000,- Sk, pričom išlo o hotovostné plnenie.
Preto neprichádzalo do úvahy započítanie a podľa obsahu bolo potrebné listy žalobcu adresované
žalovaným zo dňa 15.02.2008 a 18.02.2008 vyhodnotiť ako oznámenie, akým spôsobom bola zúčtovaná

prijatá platba 700.000,- Sk. Z predložených vyúčtovaní bolo podľa okresného súdu zrejmé, že žalobca
zmluvnú pokutu vyúčtoval výlučne pri zmluvnom vzťahu podľa zmluvy o úvere č. 3002. Podľa zmluvy
o úvere č. 3001 žalobca žiadnu zmluvnú pokutu voči žalovaným nevyúčtoval. Zo zmluvy o úvere č.
3002 vyplýva, že bol poskytnutý úver vo výške 470.000,- Sk. Žalobca do súdneho spisu predložil
všetky výdavkové pokladničné doklady, z ktorých bolo zistené, v akom časovom období jednotlivé platby

žalobca vyplácal právnemu predchodcovi žalovanému 2/. V podaní zo 04.03.2011 žalobca vyčíslil sumu
požadovanéhoúrokuzúveru 0,75%zakaždýzačatýtýždeňcelkovousumou113.535,-Sk.Okresnýsúd
žalobcom požadovanú úrokovú mieru prepočítal so zohľadnením skutočnej doby poskytnutia finančných
prostriedkov odo dňa, ktorý ako deň poskytnutia vyplýva z výdavkových pokladničných dokladov až
do dňa, kedy úver mal byť v celom rozsahu podľa zmluvy splatený, teda do 13.10.2004. Po prepočte

tohto úroku okresný súd dospel k záveru, že celková výška úroku podľa tejto zmluvy zodpovedá sume
111.165,- Sk. V tejto súvislosti okresný súd dal do pozornosti vyúčtovanie žalobcu vo vzťahu k zmluvnej
pokute zo dňa 02.11.2004, v ktorom samotný žalobca dospel k rovnakej výške úroku z úveru pri zmluve
č. 3002, ako vypočítal okresný súd, teda 111.165,- Sk. Okresný súd tak konštatoval, že žalobcovi podľa
zmluvy o úvere ku dňu 13.10.2004 vzniklo právo požadovať od žalovaných 1/ a 2/ zaplatenie istiny

470.000,- Sk spolu s vyčísleným úrokom vo výške 111.165,- Sk, teda spolu 581.165,- Sk.

K nároku na zmluvnú pokutu podľa zmluvy o úvere č. 3002 okresný súd uviedol, že žalobcovi patrí
za každý deň omeškania zmluvná pokuta 0,2 % dlžnej sumy. Žalobca podľa predložených vyúčtovaní
požadoval zmluvnú pokutu celkovo za dobu do 28.02.2006. Z vyúčtovaní bolo zrejmé, že žalobca

aj po splatnosti záväzku z úverovej zmluvy, t.j. po 13.10.2004, naďalej účtoval žalovanej 1/ úroky z
poskytnutého úveru. Takýto postup žalobcu však podľa vyhodnotenia okresného súdu nebol správny. V
oboch zmluvách o úvere bolo medzi účastníkmi dohodnuté, za akých podmienok a ku ktorému dátumu je
istina spolu s úrokom splatná. Podľa zmluvy č. 3002 je úver a úrok z úveru splatný naraz dňa 13.10.2004.
Súčasne účastníci dohodli možnosť, za splnenia dohodnutých podmienok, predĺžiť lehotu splatnosti

úveru. Takéto podmienky však v konaní neboli zistené a ani účastníkmi tvrdené. Nebolo teda zistené,
že by sa lehota splatnosti úveru posunula a že by žalobca bol oprávnený aj naďalej požadovať od
žalovaných úrok z úveru po dni 13.10.2004. V tejto súvislosti okresný súd poukázal aj na ust. §
503 ods. 1 OBZ, v zmysle ktorého je záväzok platiť úroky splatný spolu so záväzkom vrátiť použitépeňažné prostriedky. V tomto prípade tak ku dňu 13.10.2004 boli dlžníci povinní vrátiť žalobcovi sumu
581.165,- Sk, ktorá predstavovala súčet istiny a vyčísleného úroku z úveru. Odo dňa nasledujúceho po
splatnosti žalobcovi patrí úroková miera úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1 OBZ. Nepatria mu však

ďalšie úroky z poskytnutého úveru, preto tieto úroky nemôže žalobca ďalej vyčíslovať a používať ich
ako základ pre výpočet zmluvnej pokuty.

Okresný súd dospel k záveru, že od 14.10.2004 vzniklo žalobcovi právo požadovať od žalovaných
zaplatenie žalovaných (1/, 2/) zaplatenie zmluvnej pokuty vypočítanej zo sumy 581.165,- Sk. Žalobca

pritom túto zmluvnú pokutu podľa svojich vyčíslení požadoval do 28.02.2006. Za ďalšie obdobie žalobca
zmluvnú pokutu nevyčíslil a ani ju voči žalovanej 1/ neuplatnil. V tejto súvislosti namietal právny zástupca
žalovaných 1/ a 2/ premlčanie uplatneného nároku. Podľa okresného súdu však tento nárok nemôže byť
premlčaný. Splatnosť poskytnutého úveru podľa prvej zo zmlúv bola dňa 16.10.2004 a podľa druhej zo
zmlúv dňa 13.10.2004. Právo na zaplatenie zmluvnej pokuty tak žalobcovi vzniklo až dňom 17.10.2004,
resp. 14.10.2004. Toto právo sa v zmysle v odôvodnení napadnutého rozsudku citovaných zákonných

ustanovení (o premlčaní) premlčí uplynutím štvorročnej premlčacej doby podľa OBZ, keďže celý vzťah
účastníkov sa spravuje príslušnými ustanoveniami OBZ. Žalobca pritom žalobu podal dňa 10.10.2008,
teda pred uplynutím premlčacej doby, ktorá by uplynula najskôr dňom 16.10.2008, resp. 13.10.2008.

K námietke žalovaných 1/ a 2/ o neprimerane vysokej zmluvnej pokute, uplatnenej žalobcom, okresný

súd sa zaoberal okolnosťami rozhodnými pre posúdenie, či nastali podmienky pre prípadnú moderáciu
zmluvnej pokuty dohodnutej medzi účastníkmi. Uviedol, že zmluvná pokuta bola dojednaná ako
súčasť písomne uzavretej zmluvy o úvere a dohoda o zmluvnej pokute je platná. Pri posudzovaní
primeranosti zmluvnej pokuty zohľadňoval okresný súd okolnosti svedčiace tak v prospech žalobcu,
ako aj okolnosti svedčiace v prospech žalovaných 1/ a 2/. Okresný súd zohľadnil postavenie žalobcu,

ktorý nie je bankovou inštitúciou a pre ktorého nedodržanie splatnosti peňažných záväzkov, na základe
poskytnutých zmlúv, predstavuje väčšie zaťaženie, ako v prípade bankovej inštitúcie. Nebankový
subjekt totiž spravidla nemá nadbytočné disponibilné peňažné prostriedky a pri organizovaní svojej
podnikateľskej činnosti vychádza z predpokladu, že pohľadávka bude riadne a včas uhradená. Na
druhej strane okresný súd zohľadnil i okolnosti svedčiace v prospech žalovaných a v prospech zníženia

dojednanej zmluvnej pokuty. Pri zmierňovacom práve súdu ide nepochybne o zásah do zmluvnej
voľnosti účastníkov zmluvných vzťahov. Zmierňovacie právo má zmysel v tom, že súd môže korigovať
stav, kedy by v dôsledku zmluvnej pokuty malo dôjsť k neúmernému obohateniu veriteľa a súčasne
k bezdôvodnému hospodárskemu poškodeniu dlžníka. Ide o prípad, kedy výkon práva z neprimerane
vysokej zmluvnej pokuty nesleduje hospodársky cieľ, ale smeruje skôr k poškodeniu druhej strany.

Okresný súd zdôraznil, že výška dojednanej zmluvnej pokuty musí zodpovedať významu a hodnote
zabezpečovaného záväzku. Zmluvná pokuta má byť sankciou a zabezpečením a nemá nahrádzať zisk
účastníka zmluvného vzťahu. V danom prípade bola zmluvná pokuta dojednaná vo výške 0,2 % denne,
čo predstavuje 73 % ročne. V tejto súvislosti okresný súd posudzoval primeranosť zmluvnej pokuty aj s
prihliadnutím na výšku úroku z úveru dohodnutú účastníkmi. Konštatoval, že úroková miera požadovaná

žalobcom za poskytnuté úvery vo výške 60 % a 39 % ročne nebola v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku. Okresný súd teda žalobcovi akceptoval zmluvnú voľnosť v časti dohody o pomerne
vysokej výške úroku z poskytnutého úveru. Časť rizika žalobcu, spočívajúceho vo vyššie uvedených
okolnostiach prípadu, a to, že žalobca nie je bankovou inštitúciou, tak bola kompenzovaná už vysokou
úrokovou mierou požadovanou od žalovaných. Za tejto situácie nebolo podľa okresného súdu dôvodné

zabezpečovať plnenie zmluvných záväzkov veľmi vysokou zmluvnou pokutou 73 % ročne. Okresný
súd tiež poukázal na to, že žalobca okrem zmluvnej pokuty má v dôsledku omeškania nárok i na
zákonný úrok z omeškania, ktorý požaduje vo výške 15 % ročne. Výška úroku z omeškania spolu s
požadovanou zmluvnou pokutou tak predstavuje 88 % ročne, čo podľa okresného súdu je neprimerane
vysokým zásahom do postavenia žalovaných, ktorý môže viesť k bezdôvodnému obohateniu na strane

žalobcu na účet a na úkor žalovaných. Hodnota a význam zabezpečovanej povinnosti v tomto prípade
neodôvodňuje takúto vysokú zmluvnú pokutu. Po zohľadnení uvedených okolností, medzi ktoré okresný
súd zaradil predovšetkým záujem žalobcu na riadnom a včasnom plnení a hospodársku situáciu dlžníka,
ktorému vysoká zmluvná pokuta môže spôsobiť problémy, dospel k záveru, že v danom prípade je
primeranou zmluvnou pokutou zmluvná pokuta vo výške 0,05 % denne, teda 18,25 % ročne. Celkové

zaťaženie žalovaného (žalovanej 1/) v dôsledku neuhradenia dlhu podľa uzatvorených zmlúv o úvere
tak bude predstavovať súčet zmluvnej pokuty 18,25 % ročne a úroku z omeškania 15 % ročne, teda
32,5 % ročne, čo dostatočným spôsobom pokrýva aj odôvodnené nároky žalobcu.Okresný súd poukázal, že žalobca zmluvnú pokutu pri zmluve o úvere č. 3002 požadoval celkovo za
dobu do 28.02.2006. Celkový dlh dlžníka z tejto zmluvy ku dňu splatnosti 13.10.2004 predstavoval súčet
istiny 470.000,- Sk a vyčísleného úroku z úveru vo výške 111.165,- Sk, teda 581.165,- Sk. Zmluvná

pokuta vo výške 0,05 % denne vyčíslená za dobu odo dňa nasledujúceho po splatnosti úveru, teda
od 14.10.2004 do 28.02.2006, dokedy žalobca zmluvnú pokutu uplatnil, predstavuje 146.162,99 Sk.
Medzi účastníkmi bolo pritom v zmluve o úvere dohodnuté, že prijaté plnenie sa použije v prvom
rade na úhradu zmluvnej pokuty. Okresný súd tiež poukázal, že pri úhrade sumy 700.000,- Sk nebol
jednoznačne špecifikovaný účel, na ktorý bola táto suma žalovaným 2/ žalobcovi poukázaná. Účel

platby bol označený ako notárska úschova. Vo vzťahu k žalobcovi tak nebolo preukázané, že žalovaný
2/ vymedzil účel poskytnutia finančných prostriedkov 700.000,- Sk, konkrétne, bližšie špecifikovaným
účelom, napr. účelom úhrady istiny. Úhrada istiny je síce zapísaná ako dôvod v zápisnici o zložení
peňazí do notárskej úschovy, nebolo však preukázané, že by akýmkoľvek spôsobom bol takýto účel
úhrady oznámený zo strany žalovaného 2/ žalobcovi. Za tejto situácie okresný súd aplikoval ust. § 330
OBZ, v zmysle ktorého bol žalobca oprávnený použiť prijaté finančné prostriedky na úhradu najskôr

splatného záväzku. Záväzok zo zmluvy o úvere č. 3002 bol splatný 13.10.2004, teda skôr ako záväzok
podľa zmluvy č. 3001 splatný 16.10.2004. Podľa zmluvného dojednania v zmluve č. 3002 sa prijatá
úhrada započítala najskôr na úhradu zmluvnej pokuty. Keďže okresný súd zmluvnú pokutu pri tejto
zmluve za dané obdobie vyčíslil sumou 146.162,99 Sk, tak po odpočítaní tejto sumy od vykonanej
úhrady, zostala v prospech žalobcu úhrada vo výške 553.837,01 Sk. Táto úhrada sa potom v súlade s

dohodouúčastníkov,vzhľadomnato,ženebolavyúčtovanážiadnanáhradaškody,započítalanaúhradu
vyčíslených úrokov z úveru podľa oboch zmlúv. Tieto úroky predstavujú sumu 111.165,- Sk pri zmluve č.
3002 a sumu 138.000,- Sk pri zmluve č. 3001. Po odpočítaní uvedených úrokov zostala z prijatej istiny
suma 307.672,01 Sk, ktorú bolo možné použiť na úhradu istiny. Najskôr splatný bol dlh podľa zmluvy
č. 3002, preto túto sumu bolo potrebné použiť na úhradu istiny 470.000,- Sk. Po odpočítaní tejto časti

úhrady,teda307.672,01Skodistiny470.000,-Sk,zostalaneuhradenáistina162.327,99Sk,t.j.5.388,30
Eur. Neuhradený zostatok istiny podľa oboch zmlúv uzatvorených medzi účastníkmi tak predstavoval
súčet neuhradenej istiny 230.000,- Sk podľa zmluvy č. 3001 a neuhradeného zostatku podľa zmluvy č.
3002 vo výške 162.327,99 Sk, teda spolu 392.327,99 Sk, t.j. 13.022,90 Eur. Okresný súd konštatoval,
že vykonanou úhradou 700.000,- Sk došlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu v časti vyššie uvedenej

zmluvnej pokuty, v časti úrokov z úveru pri oboch uzatvorených zmluvách o úvere a k čiastočnému
uspokojeniu nároku žalobcu na zaplatenie istiny podľa zmluvy č. 3002. Zostatok istiny podľa zmluvy č.
3002 a neuhradená istina podľa zmluvy č. 3001, predstavujú žalobcovi priznanú istinu 13.022,90 Eur.

K uplatnenému úroku z omeškania vo výške 15 % ročne, a to výlučne z istiny odo dňa nasledujúceho

po jej splatnosti podľa zmlúv až do zaplatenia okresný súd uviedol, že uplatnená úroková miera 15 %
ročne zodpovedá § 369 ods. 1 OBZ. V čase vzniku omeškania žalovaných v októbri 2004 bola základná
úroková sadzba NBS vo výške 5 % ročne a žalobcovi patrí táto sadzba zvýšená o 10 %, teda 15 %
ročne. S úhradou sumy 470.000,- Sk bol dlžník v omeškaní odo dňa nasledujúceho po jej splatnosti,
teda od 14.10.2004 do 28.06.2007, kedy bola čiastočná úhrada vo výške 700.000,- Sk pripísaná na

účet žalobcu. Suma 470.000,- Sk po prepočte konverzným kurzom predstavuje 15.601,14 Eur. Odo dňa
nasledujúceho po vykonaní čiastočnej úhrady, teda od 29.06.2007 až do zaplatenia, priznal okresný súd
žalobcovi 15 % ročný úrok z omeškania z neuhradeného zostatku istiny podľa zmluvy o úvere č. 3002
vo výške 5.388,30 Eur. Pri zmluve č. 3001 priznal žalobcovi z neuhradenej istiny 230.000,- Sk (7.634,60
Eur) úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti, teda od 17.10.2004 až do zaplatenia.

Okresný súd sa ďalej zaoberal tým, či predmetný nárok je dôvodný vo vzťahu ku všetkým trom
žalovaným, od ktorých žalobca požadoval plnenie spoločne a nerozdielne. Okresný súd dospel k záveru,
že žaloba je dôvodná len vo vzťahu k žalovanej 1/, ktorá bola na strane dlžníka účastníčkou tak zmluvy
č. 3001, ako aj zmluvy č. 3002, a preto ide o jej dlh vo vzťahu k žalobcovi ako veriteľovi.

Vo vzťahu k žalovanému 2/ okresný súd dospel k záveru o nedôvodnosti žalobou uplatneného nároku.
Okresný súd poukázal, že žalovaný 2/ nebol (priamym) dlžníkom podľa pôvodnej zmluvy, ale ide o
právneho nástupcu účastníka zmluvy, B. S. (poručiteľa). Podľa predloženého osvedčenia o dedičstve
nadobudol žalovaný 2/ ako dedič po poručiteľovi dedičstvo s čistou hodnotou 672.098,20 Sk. V zmysle

citovaného zák. ust. (§ 470 ods. 1 OZ) zodpovedá žalovaný 2/ ako dedič za dlhy poručiteľa len do
tejto výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Okresný súd mal za preukázané, že žalovaný 2/ za účelom
úhrady dlhov poručiteľa zaplatil žalobcovi sumu 700.000,- Sk, teda zaplatil žalobcovi sumu presahujúcu
výšku ceny nadobudnutého dedičstva, preto už za ďalšie dlhy poručiteľa nemôže niesť zodpovednosť.Žalovaný 2/ preto za neuhradený zostatok dlhu podľa dvoch uvedených úverových zmlúv vo vzťahu k
žalobcovi nezodpovedá.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody žalobcu voči žalovanému 3/ okresný súd uviedol,
že bolo potrebné zaoberať sa splnením zákonných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody.
Okresný súd skúmal, či v danom prípade bola na strane žalovaného 3/ preukázaná existencia
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, v dôsledku ktorého by na strane
žalobcu vznikla škoda. Vo vzťahu k okolnosti nezákonného rozhodnutia okresný súd, zhodne s obranou

žalovaného 3/ poukázal na to, že z ustanovení zákona o katastri nehnuteľností vyplýva, že záznam,
ktorým bolo záložné právo vymazané, nie je rozhodnutím katastra, ale je len evidenčným úkonom,
ku ktorému dochádza na základe skutočnosti, že bola preukázaná zmena alebo zánik zapísaných
skutočností. Okrem toho, ako vyplýva aj z vyjadrenia katastra, nebolo zo strany žalobcu preukázané
žiadne rozhodnutie, ktorým by akékoľvek rozhodnutie žalovaného 3/ bolo zrušené ako nezákonné, čo
by zakladalo nárok žalobcu na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia štátneho orgánu.

Okresný súd sa však nestotožnil s názorom žalovaného 3/, že na jeho strane neexistoval žiadny
nesprávny úradný postup, ktorý by mohol zakladať nárok žalobcu na náhradu škody. Za nesprávny
úradný postup možno vo všeobecnosti označiť porušenie povinnosti pri uskutočňovaní jednotlivých
úkonov v rámci konania, predovšetkým ich nesprávne vykonanie alebo ich vykonanie bez splnenia

zákonných podmienok. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na ust. § 151md ods. 3 veta tretia OZ, v
zmysle ktorého výmaz záložného práva je možné vykonať aj na základe žiadosti záložcu. Nevyhnutným
predpokladom pre vykonanie výmazu záložného práva na základe takejto žiadosti záložcu, však je
doloženie písomného potvrdenia o splnení záväzku alebo doloženie inej listiny, ktorá preukazuje zánik
záložného práva, pričom táto listina musí byť vystavená záložným veriteľom. V danom prípade kataster

uskutočnil výmaz záložného práva bez toho, aby mu bola predložená listina, vystavená záložným
veriteľom, ktorá by potvrdzovala zánik záložného práva. Kataster (Katastrálny úrad, Správa katastra
Žilina) výmaz záložného práva uskutočnil na základe notárskej zápisnice, z ktorej vyplýva, že v prospech
žalobcu žalovaný 2/ do notárskej úschovy zložil sumu 700.000,- Sk za účelom úhrady dlhu z úverových
zmlúv, ktorého zabezpečenie bolo realizované práve záložným právom. K tejto otázke sa žalovaný 3/

v prvostupňovom konaní nevyjadril, nezaoberal sa ňou ani v rámci predsúdneho odmietnutia nároku
žalobcu na náhradu škody. Žalovaný 3/ vychádzal len zo svojho stanoviska, že takýto úkon výmazu
záložného práva mohol uskutočniť na základe predloženej notárskej zápisnice. S takýmto názorom
žalovaného 3/ sa okresný súd nestotožnil a konštatoval, že ak Správa katastra Žilina vymazala záložné
právo len na základe notárskej zápisnice bez toho, aby bola predložená listina vystavená záložným

veriteľom, preukazujúca zánik záložného práva, postupoval žalovaný 3/ v rozpore so zákonom a jeho
postup možno charakterizovať a označiť za nesprávny úradný postup. V dôsledku tohto postupu došlo k
značnému sťaženiu uplatnenia nároku žalobcu na uspokojenie z uzatvorených zmlúv o úvere, nakoľko
žalobca už nemôže uspokojiť svoj nárok tým, že by sa realizovalo záložné právo, pôvodne zapísané ako
ťarcha vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré vlastnili žalovaní (1/ a právny predchodca žalovaného 2/).

Tým podľa okresného súdu bola preukázaná existencia predpokladu vzniku nároku na náhradu škody
v podobe nesprávneho úradného postupu žalovaného 3/.

Ďalším nevyhnutným predpokladom pre vznik nároku na náhradu škody je preukázanie vzniku škody
na strane žalobcu a výšky tejto škody. Žalobca k uvedenému žiadne dôkazy nepredložil a ani vykonanie

dôkazov nenavrhol. Žalobca bez ďalšieho vznik škody vymedzil výškou plnenia, ktoré požadoval od
žalovaných 1/ a 2/, pričom túto sumu obmedzil celkovou výškou 2.600.000,- Sk (vo vzťahu k žalovanému
3/). Podľa vyjadrenia žalobcu, táto výška škody predstavuje súčet istiny, zmluvnej pokuty a úrokov
podľa oboch uzatvorených zmlúv o úvere. V zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení, zákona
o zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu, sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Pod pojmom

škoda treba rozumieť ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorá je objektívne
vyjadriteľná peniazmi ako všeobecným ekvivalentom. Skutočná škoda predstavuje zmenšenie majetku
poškodeného, prípadne náklady potrebné na to, aby sa dosiahol predchádzajúci stav. Ušlý zisk
predstavuje to, čo by poškodený mohol získať, nebyť vzniku škody. Okresný súd skonštatoval, že zo
strany žalobcu nebol žiaden dôkaz preukazujúci, že by v dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho

postupu „žalobcu“ (správne malo byť „žalovaného 3/“) došlo k zmenšeniu majetku žalobcu, resp. v
dôsledku takéhoto postupu sa majetok žalobcu nezväčšil, teda, že nezískal to, čo by získal nebyť
vzniku škody (ušlý zisk). Výmaz záložného práva, ktorý v tomto prípade predstavoval nesprávny postup
žalovaného 3/, nemal žiaden bezprostredný a priamy vplyv na majetkovú sféru žalobcu a nespôsobil mužiadnu škodu. Žalobca má naďalej dlžníka, od ktorého môže svoj nárok podľa zmluvy o úvere vymáhať.
Skutočnosť, že žalobcovi doposiaľ žiadna škoda nevznikla, nepriamo potvrdzuje aj fakt, že samotný
žalobca vo vzťahu k žalovanému 3/ žiadnu škodu nevyčíslil. Výšku škody obmedzil len maximálnym

plnením, ktoré podľa svojho názoru môže požadovať od žalovaných. Na to, aby takýto nárok mohol byť
súdom priznaný, by však škoda musela reálne vzniknúť, teda predstavovať reálne zmenšenie rozsahu
majetku žalobcu a takéto reálne zmenšenie by žalobca v konaní mohol vyčísliť. Tak isto v prípade, ak
by sa malo jednať o ušlý zisk, tak by ušlý zisk žalobca v konaní mohol vyčísliť. Žiadna majetková ujma
na strane žalobcu v dôsledku nesprávneho úradného postupu katastra (Katastrálneho úradu, Správy

katastra Žilina) však nebola zistená. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to, že vznik škody
musí byť priamym bezprostredným následkom nesprávneho úradného postupu. Žiadna takáto príčinná
súvislosť však rovnako v prvostupňovom konaní zistená nebola a zo strany žalobcu ani nebola tvrdená.
V tomto smere okresný súd vyjadril názor, že ak vznikla poškodenému ujma zodpovedajúca pohľadávke,
ktorú má voči svojmu dlžníkovi, môže nárok z titulu zodpovednosti štátu uplatniť len vtedy, ak nemôže
dosiahnuť uspokojenie z prvotného záväzkového vzťahu. Ak teda svedčí poškodenému právo voči jeho

dlžníkovi, ktoré môže uplatniť, resp. uspokojiť, nevzniká nárok na náhradu škody spôsobenej výkonom
verejnej moci voči štátu. V tomto prípade mohol žalobca uplatňovať svoj nárok voči dlžníkovi zo zmlúv
o úvere, teda mu nemohol vzniknúť nárok na náhradu škody voči štátu.

K námietke žalovaného 3/ o premlčaní nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom okresný súd uviedol, že o výmaze záložného práva sa žalobca dozvedel až v
roku 2008, keď začiatkom roka zistil, že nie je možné uspokojenie jeho nároku realizáciou tohto
záložného práva. Žaloba bola podaná dňa 10.10.2008, teda v čase, kedy ešte premlčacia doba na
uplatnenie nároku podľa ust. § 106 OZ nemohla uplynúť. Okresný súd uzavrel, že z vykonaných dôkazov
síce vyplýval nesprávny úradný postup žalovaného 3/ pri výmaze záložného práva, avšak žalobca

nepreukázal vznik škody na svojej strane a ak nebola preukázaná škoda, nemohla byť preukázaná ani
príčinná súvislosť medzi nesprávnym postupom a tvrdenou škodou. Okresný súd tak žalobe vyhovel len
vo vzťahu k žalovanej 1/ v rozsahu ako vyplývalo z prvého napadnutého výroku dotknutého rozsudku a
voči žalovaným 2/ a 3/ žalobu ako nedôvodnú zamietol.

O trovách prvostupňového konania okresný súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1, 2 OSP. Žalovaní
1/ a 2/ boli v konaní zastúpení advokátom, pričom žaloba bola vyhodnotená ako čiastočne dôvodná
vo vzťahu k žalovanej 1/ a ako nedôvodná bola zamietnutá vo vzťahu k žalovanému 2/. Na strane
žalovaných titulom trov právneho zastúpenia vznikli trovy za päť úkonov právnej služby, pričom výška
tarifnej odmeny bola vypočítaná z tarifnej hodnoty - požadovanej istiny 31.582,17 Eur. Okresný súd

ďalej poukázal na to, že v priebehu konania došlo k čiastočnému zastaveniu, pričom žalobca späťvzatie
bližšie neodôvodnil. Z procesného hľadiska teda vychádzal z toho, že zastavenie časti konania zavinil
žalobca. Analogicky tak okresný súd túto časť predmetu konania vyhodnotil ako neúspech žalobcu.
Celkovo na strane žalobcu vyhodnotil úspešnosť v časti istiny a úroku z omeškania v súhrnnej výške
925.848,68 Sk, čo po prepočítaní predstavovalo 23 % predmetu konania, v súhrnnej výške 3.983.551,60

Sk. Žalovaná 1/ mala v konaní úspech v rozsahu 77 %, teda jej pomerný úspech predstavoval 54 %,
čo zo sumy celkových trov 1.233,80 Eur predstavoval 666,25 Eur. Žalovanému 2/ boli priznané trovy vo
výškepolovicecelkovýchtrovprávnehozastúpenia,teda1.233,80Eur.Okresnýsúdpritomzohľadňoval,
že trovy právneho zastúpenia spolu predstavovali 2.467,60 Eur s tým, že ak právny zástupca zastupoval
žalovaných 1/ a 2/, tak pri zastupovaní oboch týchto žalovaných a nerovnakom úspechu vo veci rozdelil

okresný súd trovy právneho zastúpenia na dve rovnaké časti, z ktorých častí potom priznal náhradu za
aplikácie § 142 ods. 2 OSP u žalovanej 1/ a § 142 ods. 1 OSP u žalovaného 2/.

Vo vzťahu k žalovanému 3/ okresný súd konštatoval úspešnosť v konaní na strane tohto žalovaného v
celom rozsahu, ktorý si však náhradu trov neuplatnil, preto mu ich náhrada nebola priznaná.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a namietol, že v prvostupňovom
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k rozhodnutiu voči žalovanému 2/ s odkazom na aplikáciu ust.
§ 470 OZ žalobca vyjadril názor, že rozhodnutie okresného súdu v časti zamietnutia žaloby proti
žalovanému 2/ nie je preskúmateľné a žalobcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
okresný súd oprel svoje rozhodnutie o „osvedčenie o dedičstve“ bez jeho bližšieho a určitého označenia.Ďalej okresný súd uvádzal fakt o čistej hodnote dedičstva vo výške 672.098,20 Sk, ktorý však v
prvostupňovom konaní nebol právne konformným spôsobom dokázaný, a to dokazovaním listinným
dôkazom, ktoré dokazovanie sa malo vykonať prečítaním obsahu listiny - osvedčenia o dedičstve.

Keďže takéto dokazovanie nebolo vykonané, okresný súd oprel svoj záver o skutočnosť, ktorá nebola
v prvostupňovom konaní preukázaná, či dokázaná. Okresný súd nevysvetlil, akým spôsobom a prečo
bola čistá hodnota dedičstva vo výške 672.098,20 Sk v dedičskom konaní určená, teda napr., či táto
čistá hodnota dedičstva je alebo nie je výsledkom už odpočítania dlhu poručiteľa, ktorého zaplatenie
je predmetom tohto konania. Ak okresný súd zvažoval možnosť posúdenia zodpovednosti žalovaného

2/ s poukazom na § 470 OZ, mal umožniť žalobcovi sa k tejto možnosti vyjadriť. Veriteľ však nebol
účastníkom dedičského konania, nemal žiadnu možnosť vplývať v dedičskom konaní po poručiteľovi B.
S. na objektívne ustálenie a určenie výšky dedičstva. Okresný súd mal v danom konaní posudzovať
hodnotu dedičstva objektívne, pretože výškou čistej hodnoty dedičstva nebol v tomto konaní viazaný.
Nesporne dôkazom skutočnej hodnoty dedičstva by bolo preukázanie cez kúpnu cenu zdedenej
nehnuteľnosti, ktorá bola žalovaným 2/ predaná za cenu 2.500.000,- Sk. Keďže okresný súd svoj zámer

aplikovať pri rozhodovaní ust. § 470 OZ pred vyhlásením ani v menšom nenaznačil, žalobca nemal
možnosť sa k nemu vyjadriť a nemal ani možnosť navrhnúť zodpovedajúce doplnenie dokazovania.

Hoci žalobca nespochybnil aplikáciu ust. § 470 OZ na zodpovednosť dediča za poručiteľove dlhy,
namietolvýkladtohtoaplikovanéhoustanoveniaokresnýmsúdom.Podľažalobcu„zodpovednosťdediča

je však ohraničená výškou ceny nadobudnutého dedičstva, nie výškou ceny čistého nadobudnutého
dedičstva. Výška ceny nadobudnutého dedičstva je v matematickom vyjadrení súčet cenou čistého
nadobudnutého dedičstva + poručiteľove dlhy + primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa. V
tomto prípade to teda bude a musí byť viac, ako súdom uvádzaná čistá hodnota 672.098,20 Sk“. Žalobca
poukázal na publikovaný názor, že súd v konaní o splnení poručiteľovho dlhu, ktoré začne na návrh

veriteľa proti dedičom, nie je cenou zistenou v dedičskom konaní viazaný, ale otázku ceny zdedeného
majetku posudzuje tento súd samostatne.

Žalobca ďalej vyjadril názor, že dedič podľa § 470 OZ zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého
dedičstva za tie dlhy poručiteľa, ktoré existovali v čase jeho úmrtia a vo výške, ktorá bola v čase jeho

úmrtia. Dedič nadobúda dedičstvo dňom úmrtia poručiteľa. Ak žalovaný 2/ ako dedič prijal (neodmietol)
dedičstvo po poručiteľovi, dňom úmrtia prešli poručiteľove dlhy na neho ako dediča a sú už jeho dlhmi.
Dedič tým vstupuje do práv a povinností poručiteľa ako dlžníka za podmienok platných pre poručiteľa,
a teda v tomto prípade do práv a povinností zmluvne dojednaných v jednotlivých zmluvách o úvere.
Navýšenie dlhu o príslušenstvo pohľadávky a zmluvnú pokutu, ktoré vznikli spoločným zavineným

konanímžalovaných1/a2/radesúdlhomžalovaného2/rade,zaktorénesieamusíniesťzodpovednosť
a je zodpovedný nad rámec právnej úpravy ust. § 470 OZ. Dlhom poručiteľa, ktorý prevzal žalovaný
2/ ako dedič, bola vyčíslená istina úverov a vyčísliteľná zodpovedajúca časť dojednaného úroku z
úveru ku dňu úmrtia. Istina úveru nebola ku dňu úmrtia poručiteľa ešte splatná. Úrok z omeškania a
vyúčtované zmluvné pokuty z dôvodov omeškania s platením záväzkov vznikli až po smrti poručiteľa,

a teda boli, sú a môžu byť iba finančnými záväzkami (dlhmi) dediča - žalovaného 2/ a s ním spoločnej
a nerozdielnej spoludlžníčky - žalovanej v 1/ rade. Zodpovednosť za tieto (nové) dlhy nemôže byť
ohraničená úpravou v § 470 OZ, pretože tieto dlhy nevznikli (zavineným) (ne)konaním poručiteľa, ale
iba zavineným (ne)konaním žalovaného 2/ a spoločnej a nerozdielnej spoludlžníčky, žalovanej 1/ rade.
Zamietnutím žaloby proti žalovanému v 2/ rade v celom rozsahu prvostupňový súd v podstate rozhodol

a prijal záver, že žalovaný v 2/ rade ako dedič nezodpovedá za omeškanie s platením dlhu v dobe
po poručiteľovej smrti. Takéto rozhodnutie súdu možno tiež vykladať tak, že smrťou poručiteľa zaniká
veriteľovi pri omeškaní s platením nárok na úrok z omeškania, zanikajú dojednania o zabezpečení
dlhu (dohoda o zmluvnej pokute pri porušení zmluvnej povinnosti), či inak, dedičovi ako dlžníkovi
po poručiteľovi pri omeškaní s platením dlhu nehrozia žiadne sankcie. Takýto výklad prechod práv a

povinností zo zmluvy o úvere z poručiteľa na dediča je nesporne v rozpore s právnou teóriou i praxou
a nemá oporu v platnej právnej úprave.

Žalobca sa nestotožnil ani s aplikáciou moderačného práva súdu v tejto veci a vyjadril presvedčenie,
že postup súdu prvého stupňa pri aplikácii § 301 OBZ na rozhodovanie v tejto veci nebol v súlade s

ust. § 301 OBZ prvá veta. Podľa žalobcu základnou a podstatnou podmienkou pre možnosť využitia
moderačného práva súdom je uplatnený nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty. V danom konaní však
žalobcaneuplatnilnárokztituluzaplateniazmluvnejpokuty,pretoneboldôvodprevyužitiemoderačného
práva podľa § 301 OBZ. Pre využitie moderačného práva pri aplikácii podľa § 301 OBZ vyžaduje právnya skutkový stav veci súčasné splnenie podmienok, a to, že predmetom súdneho konania je uplatnený
nárok na zaplatenie splatnej a do času podania žaloby na začatie konania nezaplatenej zmluvnej pokuty.
V tomto konaní sa však žalobca nedomáha zaplatenia zmluvnej pokuty. V priebehu konania tiež nikto

nepodal súdu návrh na využite moderačného práva podľa § 301 OBZ. Okresný súd v danom prípade
tiež zasiahol do spôsobu určenia zmluvnej pokuty. Súd rozhodol, že výška zmluvnej pokuty nebude 0,2
% za každý deň omeškania, ale vo výške 0,05 % za každý deň omeškania. Na takýto postup okresný
súd nemal oprávnenie. Okresný súd nemôže spochybňovať spôsob určenia výšky zmluvnej pokuty.
Využitím moderačného práva súd môže nominálne vyjadrenú výšku zmluvnej pokuty, ktorej výška je

zmluvne dohodnutým spôsobom ustálená a zistená, znížiť na konkrétnu a určitú súdom nominálne
vyjadrenú výšku zmluvnej pokuty. Okresný súd využitím moderačného práva tiež nesmie prekročiť
zákonom limitovanú spodnú hranicu zníženia, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho
rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. S touto podmienkou
sa okresný súd nezaoberal a otázku výšky škody, ktorá vznikla žalobcovi ku dňu rozhodovania tým,
že dlžník včas a riadne svoj dlh nesplnil, sa vôbec nezaoberal. Pri aplikácii moderačného práva ust. §

301 OBZ nepriamo ukladá súdu povinnosť zisťovať a zistiť výšku škody, ktorá vznikla oprávnenému zo
zmluvnej pokuty porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, a to až do doby
súdneho rozhodnutia. Takto ustálená a zistená výška škody predstavuje nominálne vyjadrenú finančnú
hodnotu, do ktorej môže zmluvnú pokutu znížiť a pod ktorú ju znížiť nemožno. Okresný súd výšku
zmluvnej pokuty znížil na 146.162,99 Sk. Ak okresný súd rozhodoval 23.09.2011, potom výška škody z

toho, že dlžníci neuhradili veriteľovi v októbri 2004 sumu 949.165,- Sk predstavuje ročne cca 21.000,-
Sk, čo zodpovedá cca 2,2 % ročne z dlžnej sumy 946.165,- Sk. Podľa žalobcu v tomto prípade (úverové
zmluvy, zmluvy o pôžičke) by výška primeranej zmluvnej pokuty nemala byť nižšia ako dojednaný úrok
z úveru. Výška, ako ju určil okresný súd, nie je a nemôže byť motivačným faktorom na včasné a riadne
plnenie záväzkov dlžníkom. V existujúcom vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/ boli vyúčtované

aj ďalšie zmluvné pokuty, jednak za ďalšie obdobia a jednak tiež podľa zmluvy o úvere č. 3001. Keďže
žalobca netušil o úmysle súdu využiť moderačné právo, boli v konaní predložené iba tie vyúčtované
zmluvné pokuty, na úhradu ktorých započítal dlžníkmi dňa 27.06.2007 na jeho účet poukázanú platbu
700.000,- Sk. Ak teda okresný súd prijal záver, že primeraná zmluvná pokuta je vo výške 0,05 %
denne, potom mal sumu primeranej zmluvnej pokuty počítať z objemu všetkých zmluvných pokút, a to

až ku dňu rozhodovania. Právo na zmluvnú pokutu, ktorú súd využitím moderačného práva znižuje do
okamihu rozhodovania, ešte nezaniklo. Žalobca vyjadril názor, že okresný súd nemal právo využiť svoje
moderačné právo aj preto, že právo na zmluvnú pokutu, ktorej výšku moderoval, už zaniklo. Zaniklo v
súlade so zmluvným dojednaním o zaúčtovaní došlej platby na úhradu vyúčtovanej a splatnej zmluvnej
pokuty. Tým, že v konaní nikto z účastníkov konania na strane žalovaných nepodal návrh na využite

moderačného práva súdu podľa § 301 OBZ a vzhľadom na to, že vo veci neboli urobené žiadne úkony
na splnenie podmienok využitia moderačného práva súdom, žalobca nepredpokladal a ani predpokladať
nemohol jeho využitie pri rozhodovaní okresného súdu. V tomto smere pri aplikácii ust. § 301 OBZ
okresný súd neposkytol žalobcovi možnosť vyjadriť sa k zamýšľanému využitiu moderačného práva, a
tým odňal žalobcovi právo konať pred súdom.

Žalobcovi nie je zrejmé, z akého dôvodu okresný súd zamietol žalobu proti žalovanému 3/. Okresný súd
prijal záver, že postup správy katastra pri výmaze záložného práva možno charakterizovať a označiť
za nesprávny úradný postup. Súčasne okresný súd prijal záver, že v danom prípade mohol žalobca
uplatňovať svoj nárok voči dlžníkovi zo zmlúv o úvere, a teda mu nemohol vzniknúť nárok na náhradu

škody voči štátu. Ďalej okresný súd konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody na svojej strane a
ak nebola preukázaná škoda, nemohla byť preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym postupom
a tvrdenou škodou. Z toho podľa žalobcu vyplýva, že okresný súd žalobu proti žalovanému 3/ zamietol
skôr z dôvodu nepreukázania vzniku škody. Žalobca poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Uviedol, že o úradný postup ide vtedy,

ak tak postupujú osoby, ktoré plnia úlohy štátneho orgánu a pokiaľ tento postup slúži výkonu štátnej
(verejnejmoci).Výškaškodyvovzťahukžalovanému3/zodpovedáistineúveruspríslušenstvom,atovo
výške, ktorá bola vyčíslená ku dňu 31.08.2008. Žalobca pristúpil k realizácii záložného práva vo februári
2008 a predpoklad je, že v lehote do 6 mesiacov by realizácia záložného práva bola ukončená. V tejto
dobe teda veriteľ mohol realizovať záložné právo a jeho realizáciou uspokojiť svoje pohľadávky. Žalobca

výšku škody preukázal vo svojom podaní zo dňa 25.05.2010, doručenom súdu dňa 27.05.2010, v rámci
návrhu na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného 3/. Podľa žalobcu výmazom
záložného práva a jeho zánikom - čo sa stalo iba a len dôsledkom nesprávneho úradného postupu
žalovaného 3/ - zaniklo žalobcovi zabezpečovacie právo, cez ktoré mal zabezpečené, že v prípade, žesi dlžníci nesplnia svoju povinnosť splniť dlh, bude v určitom časovom horizonte pohľadávka uspokojená
speňažením zálohu. Žalobca má síce právo a možnosť uplatňovať na súde právo na plnenie proti
dlžníkom a cez právoplatný rozsudok získa exekučný titul, ale uspokojenia pohľadávok zo zmlúv o úvere

cezvýkonrozhodnutiasanedomôže,pretožežalovanív1/av2/radenemajúžiadnymajetok.Kpríčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody žalobca uviedol, že v dôsledku
výmazu záložného práva došlo k uvoľneniu obmedzenia vlastníka s nakladaním nehnuteľnosti, ktorou
bola zabezpečená pohľadávka. Vlastník túto skutočnosť využil a vlastnícke právo k nehnuteľnostiam,
ktorými boli pohľadávky zo zmlúv o úvere zabezpečené, previedol na ďalšiu osobu, ktorá nehnuteľnosť

nadobudla v dobrej viere. Za tohto stavu nebolo možné pochybenie v postupe štátneho orgánu napraviť.
Pohľadávky žalobcu zo zmlúv o úvere sa stali pohľadávkami fakticky nezabezpečenými. Žalovaný 3/
svojím nesprávnym úradným postupom spôsobil stav, pri ktorom žalobca nemohol cez riadne zmluvne
zriadené záložné právo zabezpečiť splatenie svojich pohľadávok. Svojím postupom spôsobil žalobcovi
škodu, ktorej náhradu si žalobca uplatňuje v tomto konaní. Žalobca voči žalovanému 3/ uplatňuje iba
ten nárok, ktorý mal zo záložného práva, ktoré nesprávnym úradným postupom žalovaného 3/ stratil.

Že teraz nemá vo svojej majetkovej sfére uspokojené pohľadávky z úverových zmlúv, je v priamej
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom žalovaného v 3/ rade a vzniknutou škodou.
Keby žalovaný v 3/ rade zachoval správny úradný postup, tak toto konanie by pred súdom neprebiehalo
a žalobca by mal svoje pohľadávky uspokojené.

Žalobca tiež napadol rozhodnutie okresného súdu vo vzťahu k trovám prvostupňového konania a s tým,
že okresný súd pochybil, ak pri rozhodovaní o trovách konania pri určení ceny sporu nerešpektoval ust. §
10 ods. 2 zák. č. 655/2004 Z.z., podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu
výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí
poskytovania právnej služby. Žalobca navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil

a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní 1/ a 2/ v písomnom podaní ich právneho zástupcu
(č.l. 204, 205 spisu).

Obaja žalovaní 1/ a 2/ sa stotožnili so zisteniami a závermi súdu prvého stupňa, ktorý podľa nich
zhodnotil všetky dôkazy a správne posúdil skutkový stav. Žalobca naopak neuniesol dôkazné bremeno
a nepreukázal žiadnym relevantným spôsobom existenciu nároku v rozsahu, v ktorom ho uplatnil pred
súdom prvého stupňa voči žalovaným 1/ a 2/ rade. Okresný súd správne oprel svoje rozhodnutie aj
o osvedčenie o dedičstve, podľa ktorého žalovaný 2/ nadobudol po poručiteľovi dedičstvo s čistou

hodnotou 672.098, 20 Sk. Žalovaní 1/ a 2/ poukázali na to, že na pojednávaní, ktoré sa konalo na
súde prvého stupňa dňa 23.02.2011, okresný súd jednoznačne oboznámil účastníkov konania, že v
rámci prípravy pojednávania bol k súdnemu spisu 11Cb/32/2009 pripojený okrem iného aj dedičský spis
Okresného súdu Žilina sp.zn. 21D 2739/2004, v rámci ktorého bolo vydané osvedčenie o dedičstve,
na základe ktorého následne súd prvého stupňa žalobu voči žalovanému 2/ zamietol. Osvedčenie o

dedičstvesanachádzalodlhodobovsúdnomspise,žalobcasamoholamalstýmtodôkazomoboznámiť,
mohlo sa k tomuto dôkazu vyjadrovať až do skončenia veci na súde prvého stupňa, nič mu v tom
nebránilo. Žalobca mal takisto právo uplatniť si svoju pohľadávku v rámci dedičského konania sp.zn.
21D 2739/2004. Okresný súd nemohol pristúpiť ku skúmaniu, resp. posudzovaniu hodnoty dedičstva
stanovenej v konaní, ktoré bolo právoplatne skončené. Žalovaní 1/ a 2/ sa nestotožnili ani s výkladom

aplikácie § 470 OZ na daný posudzovaný prípad, ako uviedol žalobca v odvolaní. Ďalej uviedli, že v
priebehu prvostupňového konania opakovane poukazovali na neprimeranú výšku zmluvnej pokuty, ktorú
voči nim žalobca uplatnil a túto žiadali znížiť. Žalovaní 1/ a 2/ navrhli, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa vyjadril písomne i žalovaný 3/ (č.l. 198-202 spisu). Žalovaný 3/ sa
stotožnil s vyhodnotením veci ako vykonal okresný súd vo vzťahu k nároku žalobcu voči žalovanému 3/
v napadnutom rozsudku. Zdôraznil, že v zmysle § 5 ods. 2 katastrálneho zákona, záznam je úkon správy
katastraplniacievidenčnéfunkcie,ktorénemajúvplyvnavznik,zmenuanizánikprávknehnuteľnostiam.
Záznam, ktorým bolo záložné právo vymazané, je úkonom správy katastra, plniacim len evidenčnú

funkciu, resp. deklaratórnu povahu, ale nie je rozhodnutím. Listina - notárska zápisnica, na základe
ktorej došlo k výmazu záložného práva, doteraz nebola spochybnená, napr. protestom prokurátora
proti opatreniu a má sa za to, že je platná. V prípade, že by takáto listina nebola spôsobilá na zápis
záznamom a záložné právo by tak bolo technicky nesprávne vymazané z listu vlastníctva, ani takzáložné právo nemohlo zaniknúť. Zánik záložného práva je upravený v § 151md ods. 1 OZ, pričom ani
výmazom záložného práva z listu vlastníctva, toto nezaniká. Žalovaný 3/ sa stotožnil s argumentáciou
v napadnutom rozsudku okresného súdu, že žalobca nepreukázal vznik škody na jeho strane, žiadne

dôkazy súdu nepredložil a ani vykonanie žiadnych dôkazov v tomto smere nenavrhol. Žalobca nemôže s
určitosťou predpokladať, že sa uspokojenia svojich pohľadávok zo zmlúv o úvere cez výkon rozhodnutia
nedomôže, pretože žalovaní v 1/ a 2/ rade nemajú žiadny majetok, keďže si žalobca svoje právo na
plnenie proti dlžníkom a cez právoplatný rozsudok získať exekučný titul, na súde doteraz neuplatnil.
Žalovaný 3/ zdôraznil, že v danej veci nebola preukázaná ani priama príčinná súvislosť medzi tvrdenou

škodou a napadnutým postupom katastrálneho úradu v danej veci. Len vo vzťahu k takej škode, ktorá
bola priamo a nesprostredkovane spôsobená práve (iba) nezákonným rozhodnutím alebo nezákonným
postupom, by bolo možné zvažovať náhradu v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z.. Žalovaný 3/ poukázal
aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 177/08, podľa ktorého otázka príčinnej
súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Je to žalobca, kto musí preukázať v konaní
existenciu podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu vrátane existencie príčinnej súvislosti medzi

protiprávnym konaním a škodou a nie žalovaný musí preukazovať, že za škodu nezodpovedá. Vzťah
príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený aj v prípadoch absolútnej objektívnej
zodpovednosti za škodu, aby bola daná príčinná súvislosť medzi určitou právnou skutočnosťou (ako
príčinou) a škodou. V tomto smere žalovaný 3/ poukázal aj na ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky. Z poukazovanej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podľa

žalovaného 3/ vyplýva, že štát nezodpovedá automaticky za každú ujmu, ktorá nastala v majetkovej
sfére určitej fyzickej alebo právnickej osoby po vydaní nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, resp.
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Podmienky vzniku zodpovednosti za
takú škodu sú pritom stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná
táto zodpovednosť. Žalovaný 3/ navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods.
1, 3 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 212 ods. 1 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku za
splnenia podmienok podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného
súdu v napadnutých výrokoch o povinnosti žalovanej 1/ zaplatiť žalobcovi sumu 13.022,90 Eur s

príslušenstvom, vo výroku o zamietnutí zvyšnej časti žaloby voči žalovanej 1/, v časti výroku o zamietnutí
žaloby voči žalovanému 2/ v celom rozsahu, vo výrokoch o náhrade trov prvostupňového konania vo
vzťahu k žalovanej 1/ a žalovanému 2/ podľa § 221 ods. 1, písm. f), h), OSP zrušil a podľa § 221 ods.
2 OSP v týchto výrokoch vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; rozsudok okresného súdu v
napadnutej zvyšnej časti výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanému 3/ v celom rozsahu a vo výroku o

náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu k žalovanému 3/ potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere
hlasov 3:0.

Primárne vo vzťahu k nároku žalobcu voči žalovaným 1/ a 2/ odvolací súd poukazuje, že išlo o uplatnený

nárok žalobcu voči obom žalovaným 1/ a 2/ ako solidárny, a tým bola daná previazanosť a závislosť
oboch výrokov vo vzťahu k žalovanej 1/, tiež výroku vo vzťahu k žalovanému 2/ vo veci samej a v
napadnutých výrokoch o trovách prvostupňového konania vo vzťahu k žalovanej 1/ a žalovanému 2/.
V tomto smere odvolací súd primerane poukazuje na judikát R č. 4/2004, podľa ktorého, odvolanie
podané len jedným z dvoch žalovaných, ktorým bola uložená povinnosť plniť spoločne a nerozdielne, má

odkladný účinok aj vo vzťahu k tomu žalovanému, ktorý odvolanie nepodal; povinnosťou odvolacieho
súdu v takomto prípade je preskúmať celý rozsudok súdu prvého stupňa. V danom prípade krajský súd
prijal záver, že práve z hľadiska solidárne žalovaného nároku žalobcu, uplatneného voči i žalovaným
1/ a 2/, a pre prijaté viaceré prejudiciálne závery okresného súdu, dopadajúce rovnako voči nárokom
uplatňovaným voči žalovaným 1/ a 2/, sa podané odvolanie vzťahovalo nielen na výroky týkajúce sa

žalovaného 2/, voči ktorému meritórne bola žaloba zamietnutá, ale i na výroky týkajúce sa žalovanej 1/,
voči ktorej meritórne bola žaloba čiastočne zamietnutá i ktorej bolo čiastočne vyhovené. Odvolací súd
dospel k záveru, že na strane žalobcu bola v prípade dotknutého odvolania naplnená tak objektívna ako
aj subjektívna stránka prípustnosti odvolania voči všetkým výrokom napadnutého rozsudku vo vzťahu k
žalovaným 1/ a 2/, keď i v prípade vyhovujúceho výroku u žalovanej 1/ práve i pre prejudiciálne riešené

otázky tento výrok nemohol byť hodnotený len tak, že vyznel v prospech žalobcu, relevantná tiež bola
okolnosť solidárne uplatňovaných návrhov voči žalovaným 1/ a 2/ (i 3/). Pri preskúmavaní napadnutého
rozsudku okresného súdu vychádzal odvolací súd z ust. § 212 ods. 1, 3 OSP, podľa ktorých, odvolacísúd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada
odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V procesnej rovine primárnou a nosnou odvolacou námietkou bola námietka žalobcu o odňatí jeho
možnosti konať pred súdom postupom a rozhodnutím okresného súdu, ktorý vychádzal zo skutkových
zistení o čistej hodnote dedičstva vo výške 672.098,20 Sk, podľa osvedčenia o dedičstve bez
jeho bližšieho a určitého označenia s tvrdením, že okresný súd takýto dôkaz nevykonal riadne v
zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. V tomto smere odvolací súd nezistil

opodstatnenosť odvolania. Už v žalobe samotný žalobca poukázal na existenciu osvedčenia o dedičstve
Okresného súdu Žilina č.k. 21D 2739/04-76 zo dňa 28.06.2005 o prejednaní dedičstva po poručiteľovi
B. S., ktorý zomrel dňa 22.09.2004. Podľa úradného záznamu na č.l. 53 spisu bol k spisu sp.zn.
11Cb/32/2009 pripojený spisový materiál Okresného súdu Žilina sp.zn. 21D/2739/04 a tento spis bol zo
spisového materiálu vylúčený až dňom 01.03.2011. Na pojednávaní okresného súdu dňa 23.02.2011
podľa obsahu zápisnice o pojednávaní (č.l. 57 - 61 spisu), boli prítomní účastníci, vrátane prítomného

spoločníka žalobcu JUDr. Václava Jaroščiaka, oboznámení s tým, že v rámci prípravy pojednávania
boli k predmetnému súdnemu spisu sp.zn. 11Cb/32/2009 pripojené spisy tunajšieho súdu sp.zn.
17C/59/2005 a sp.zn. 21D/2739/2004. Rovnako na č.l 69 až 73 spisu sa nachádza fotokópia rovnopisu
osvedčenia o dedičstve v dedičskej veci po poručiteľovi B. S., ktorý zomrel dňa 22.09.2004, a to
Osvedčenie o dedičstve vydané JUDr. Tatianou Vrlíkovou, notárkou, so sídlom v Žiline, ako súdnou

komisárkou na základe poverenia Okresného súdu Žilina pod sp.zn. 21D 2739/04-76 zo dňa 28.06.2005,
ktoré osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť dňa 28.06.2005. Podľa obsahu zápisnice o
pojednávaní dňa 23.09.2011 (č.l. 152 - 156 spisu) bol oboznámený obsah listín, založených v súdnom
spise. Predmetné osvedčenie o dedičstve č.k. 21D 2739/04-76 bolo súčasťou aj pripojeného spisového
materiálu Okresného súdu Žilina sp.zn. 17C/59/2005. Na pojednávaní prítomný spoločník žalobcu,

JUDr. Václav Jaroščiak, dňa 23.09.2011 nevzniesol žiadne námietky voči postupu okresného súdu pri
vykonávaní dokazovania vo veci. Z ust. § 129 ods. 1 OSP vyplýva, že dôkaz listinou sa vykoná tak,
že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej
obsah (veta pred bodkočiarkou). Z uvedeného zákonného ustanovenia nevyplýva, že je potrebné na
pojednávaní v rámci dokazovania prečítať každú listinu vykonávanú ako dôkaz, keď postačujúce je aj

oznámenie (oboznámenie) jej obsahu. Skutočnosť, že obsah listín bol oboznámený, a to obsah listín,
založených v celom súdnom spise, teda vrátane predmetného osvedčenia o dedičstve, vyplýva z obsahu
zápisnice na č.l. 153 spisu. Pokiaľ prítomný žalobca mal výhrady k tejto protokolácii ako namieta v
odvolaní, že nezodpovedala skutočnému vykonávaniu dôkazov zo strany okresného súdu, mohol a mal
vzniesť námietky proti tejto protokolácii v zmysle § 40 ods. 3 OSP. Pokiaľ tak žalobca nevykonal, má sa

za to, že zápisnica zachytila verný priebeh pojednávania dňa 23.09.2011, v rámci ktorého bolo vykonané
aj riadne dokazovanie listinnými dôkazmi vrátane namietaného osvedčenia o dedičstve. V tomto smere
odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by predstavoval odňatie možnosti žalobcu konať
pred súdom v rovine znemožnenia, zmarenia, či porušenia základných práv žalobcu ako účastníka
daného občianskeho súdneho konania. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že predmetné osvedčenie

o dedičstve napokon v rámci navrhovaného dôkazu spisom Okresného súdu Žilina 21D/2739/04
navrhoval samotný žalobca už v žalobe vo veci samej, preto bolo zjavné, že žalobca pozná obsah tohto
osvedčenia.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v tej rovine, že okresný

súd uvádzal len všeobecne neidentifikované „osvedčenie o dedičstve“, tak ani v tejto časti krajský
súd nezistil opodstatnenosť odvolania žalobcu. Na strane 7 písomného vyhotovenia napadnutého
rozsudku v druhom odseku okresný súd v rámci zisteného skutkového stavu veci výslovne uviedol,
že „podľa osvedčenia o dedičstve č.k. 21D/2739/04-76 zo dňa 28.06.2005 sa žalovaný v rade 2/
stal nadobúdateľom celého dedičstva po poručiteľovi B. S., a to na základe dohody dedičov. Čistá

hodnota dedičstva poručiteľa po odpočítaní dlhov poručiteľa predstavuje 672.098,20 Sk“. Pokiaľ v
ďalšomodôvodneníokresnýsúduvádzalužlenvšeobecnéoznačenie„osvedčenieodedičstve“,takbolo
zrejmé aj s poukazom na dostatočne takto identifikované osvedčenie o dedičstve, že išlo o konkrétne
osvedčenie o dedičstve, týkajúce sa poručiteľa B. S.. Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa
nemožno ponímať len vytrhnute v jeho jednotlivých častiach odôvodnenia, ale treba ho posudzovať ako

jeden komplex, pričom celé odôvodnenie tvorí súčasť vo vzťahu k uvádzaniu dôvodov k rozhodnutiu,
vyjadreného vo výrokovej časti. Vyplýva to z ust. § 157 ods. 1, 2 OSP. Preto len samotné uvádzanie
označenia „osvedčenie o dedičstve“ nemožno ponímať ako nedostatočné, a tým nepreskúmateľné v
kontexte celého napadnutého rozsudku okresného súdu. Ani týmto nedošlo zo strany okresného súduk takému postupu, ktorým by žalobcovi boli odňaté jeho práva v rovine možnosti konať pred súdom.
Rovnako ako neopodstatnené bolo vytýkanie, že okresný súd nevysvetlil, akým spôsobom a prečo bola
čistá hodnota dedičstva vo výške 672.098,20 Sk v dedičskom konaní určená. V tomto smere krajský

súd zastáva názor, že v ust. § 470 Občianskeho zákonníka zákon zakotvuje dôležitú zásadu na ochranu
dedičov. Do dedičstva totiž nepatria iba aktíva (existujúci majetok a pohľadávky) poručiteľa, ale aj jeho
dlhy. Dedenie by malo byť na prospech dediča, nie na jeho ťarchu. Preto zákon zakotvil zásadu, že
dedič zodpovedá iba za dlhy, ktorých výška nepresahuje výšku ceny nadobudnutého dedičstva. Dedič
teda neručí za dlhy dedičstvom, teda tým, čo nadobudol (in natura), ale ručí celým svojím majetkom,

avšak iba do tej hodnoty, akú cenu má dedičstvo, ktoré nadobudol. Zmyslom tejto úpravy je, aby sa dedič
dedením nedostal do horšej majetkovej situácie, než akú mal pred dedením a aby bol chránený pred
negatívnym dopadom dedenia. Zodpovednosť má iba ten dedič, ktorý skutočne dedičstvo nadobudol.
Kto dedil a v akej hodnote, je známe a aj potvrdené rozhodnutím súdu o dedičstve alebo osvedčením
o dedičstve, ktoré vydá notár. Z týchto rozhodnutí je zrejmé, v akej (čistej) hodnote dedič dedičstvo
nadobudol (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.09.2010, sp.zn. 4Obo

74/2010). Krajský súd sa teda stotožnil s okresným súdom v tom smere, že správne vychádzal z
právoplatnéhoosvedčeniaodedičstvevovzťahukdedeniupoporučiteľoviB.S.avychádzaltedazčistej
hodnoty dedičstva 672.098,20 Sk ako je uvedené pod písmenom c) „čistá hodnota dedičstva poručiteľa
672.098,20Sk“.Vdanomprípadehodnotadedičstvabolaurčenáprávoplatnýmosvedčenímodedičstve.
V predmetnom súdnom konaní tak nebolo potrebné túto okolnosť iným spôsobom preukazovať, či iným

spôsobom vyhodnocovať. Podľa odvolacieho súdu takto právoplatne stanovenú hodnotu dedičstva v
zmysle § 470 ods. 1, 2 OZ v danom prípade ani nebolo možné následne okresným súdom preskúmavať.
I z vyššie uvedeného odôvodnenia krajského súdu vyplýva, že žalobca mal dostatočnú možnosť sa s
osvedčením o dedičstve oboznámiť, mal možnosť sa k nemu vyjadriť ako k dôkazu, ktorý bol vykonaný v
rámci prvostupňového konania. Námietka žalobcu, že ako veriteľ nebol účastníkom dedičského konania,

v danom prípade nemá žiaden relevantný dosah na prejednávanú kauzu pred okresným súdom v danej
veci voči žalovaným 1/ a žalovaným 2/. Napokon krajský súd súhlasí s vyjadrením žalovaných 1/ a 2/, že
bolo vecou žalobcu ako veriteľa, či si v rámci dedičského konania prihlási pohľadávky voči poručiteľovi.

K ďalšej časti odvolacích námietok však odvolací súd dospel k záveru o čiastočnej opodstatnenosti

podaného odvolania vo vzťahu k rozhodnutiu voči žalovanej 1/ a žalovanému 2/, ktorí podľa uplatneného
nároku mali byť zaviazaní solidárne. Krajský súd súhlasí so žalobcom, že zodpovednosť dedičov za
dlhy poručiteľa je obmedzená ust. § 470 OZ. Nezávisí na tom, či konkrétny dlh bol zahrnutý do pasív
dedičstva v konaní o dedičstve alebo nie. Dediči dlžníka sú povinní zaplatiť úroky z omeškania za dobu
do smrti dlžníka len v tom rozsahu, v akom po pripočítaní dlhu, ktorý na nich prešiel, neprevyšujú cenu

nadobudnutého dedičstva. Avšak úroky z omeškania za dobu po smrti dlžníka už nie sú sankciou za
omeškanie zomretého dlžníka, ale za omeškanie dedičov s plnením dlhu, ktorý na nich prešiel. Dediči
dlžníka sú preto povinní ich zaplatiť bez obmedzenia vyplývajúceho z § 470 OZ (porovnaj rozsudok
Najvyššieho súdu Českej republiky z 28. júna 2011, sp.zn. 33Cdo 2409/2009). Je zrejmé, že v danom
prípade okresný súd nevyhodnocoval nárok žalobcu voči žalovanému 2/ ako dedičovi po poručiteľovi

osobitne za dobu do smrti poručiteľa 22.09.2004 a po tejto dobe, pričom žalobca uplatňoval i nároky,
ktoré sa týkali omeškania v dobe po 23.09.2004. Vo vzťahu k nárokom žalobcu voči žalovanému 2/
ako dedičovi, a to za jeho omeškanie s plnením dlhu, ktorý na neho prešiel po poručiteľovi, za dobu
po smrti poručiteľa ako dlžníka, sa okresný súd nezaoberal a bez takéhoto oddelenia týchto nárokov
ako samostatne posudzovaných, zhodnocoval len vyplatenie sumy 700.000,- Sk žalovaným 2/, pričom

uviedol, že ak táto suma presahuje čistú hodnotu dedičstva, nadobudnutú žalovaným 2/ po poručiteľovi
vovýške672.098,20Sk,takvzmysle§470ods.1OZužzapresahujúcinárokžalovaný2/nezodpovedá.
Z prvého napadnutého výroku rozsudku vo vzťahu k žalovanej 1/ však vyplýva, že bola ako priama
dlžníčka zaviazaná povinnosťou zaplatiť žalobcovi okrem časti istiny aj príslušenstvo vo forme úrokov
z omeškania vo výške 15 % ročne, a to aj za dobu omeškania po dni smrti poručiteľa 22.09.2004. V

tomto smere okresný súd žalobou uplatnený nárok nedostatočne posúdil v skutkovej i právnej rovine,
a tým predčasne rozhodol a v danej časti napadnutý rozsudok trpí aj vadou nepreskúmateľnosti pre
nedostatok dôvodov. Práve pre prepojenie solidárne žalovaných 1/ a 2/ cez uplatnený nárok aj vo vzťahu
k omeškaniu za dobu po smrti poručiteľa, bolo potrebné všetky meritórne napadnuté výroky vo vzťahu k
žalovanej 1/ a 2/ zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, spolu aj so závislými výrokmi o

náhrade trov prvostupňového konania voči žalovanému 1/ a 2/. K zrušeniu predmetnej časti rozhodnutia
došlo v zmysle § 221 ods. 1 písm. f), h), ods. 2 OSP.V ďalšom konaní sa okresný súd v zrušenej a vrátenej časti bude opätovne v skutkovej a právnej rovine
zaoberať nárokom žalobcu tak vo vzťahu 1/ ako priamej dlžníčke, ako aj k žalovanému 2/ ako k solidárne
žalovanémuprávnemunástupcovi-dedičovipoporučiteľovi,zaaplikácieust.§470ods.1,2OZ,avšaks

tým,žebudepotrebnéutýchnárokov,ktorésaviažunaomeškaniesplatenímpeňažnéhodlhuvzniknuté
v dobe po smrti poručiteľa, osobitne vyhodnocovať zodpovednosť (pasívnu legitimáciu) žalovaného 2/
i ako samostatného dlžníka, a to nielen v rovine dediča, ktorý zodpovedá za dlhy poručiteľa v rozsahu
podľa§470ods.1,2OZ,aleajakouniverzálnehoprávnehonástupcuporučiteľa,naktoréhokudňusmrti
poručiteľa prešli práva a povinnosti zo zmlúv o úvere, vrátane povinnosti včasnej úhrady záväzkov, v

dojednanejdobe.Okresnýsúdsavnovomrozhodnutíovecivysporiadaisďalšímiargumentamižalobcu
uvedenými v odvolaní vo vzťahu k prejudiciálne riešenej otázke primeranosti (moderácie) zmluvnej
pokuty. Krajský súd zdôrazňuje, že dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatneným nárokom spočíva na
žalobcovi a vo vzťahu k uplatnenej obrane na žalovaných.

Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu škody voči žalovanému 3/ z titulu zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom vytýkaným žalobcom pri
výmaze záložného práva záznamom z katastra nehnuteľností v predmetnom prípade, a to za aplikácie
príslušných ustanovení zák. č. 514/2003 Z.z. odvolací súd poukazuje na úpravu v § 212 ods. 1 OSP, §
219 ods. 1, 2 OSP, ktoré tvorili základ jeho potvrdzujúceho rozhodnutia.

Prejednaním veci podľa § 212 ods. 1 OSP vo vzťahu k nároku žalobcu voči žalovanému 3/ len v
rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na uplatňovaný
nárok žalobcu voči žalovanému 3/ pred súdom prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového
stavu vo veci v zmysle § 213 ods. 1 OSP, krajský súd uvádza, že okresný súd vo veci vykonal v
intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a

závery a rovnako správne vec v tejto časti právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti
napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby voči žalovanému 3/ a
stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd
podľa § 219 ods. 2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného
súdu.

Len na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu v odvolaním napadnutom
rozsahu voči žalovanému 3/ krajský súd uvádza, že žalobcom produkované tvrdenia v prvostupňovom
konaní sa viazali na okolnosť vzniku, existencie a výšky škody, ktorú mu mal spôsobiť žalovaný 3/
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom, v príčinnej súvislosti s ktorým malo

dôjsť k vzniku škody na strane žalobcu. V tomto smere, tak v skutkovej, ako aj v právnej rovine,
po preskúmaní veci, odvolací súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcu. S odkazom
i na zákonnú úpravu aplikovanú a uvádzanú okresným súdom v napadnutom rozsudku vo vzťahu
k predmetnému nároku žalobcu voči žalovanému 3/ odvolací súd dospel k záveru, že nie sú dané
dôvody na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých

v dôvodoch napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre
vyslovenie napadnutého výroku rozsudku o zamietnutí žaloby voči žalovanému 3/ titulom uplatňovanej
náhrady škody voči štátu. Potvrdzujúce rozhodnutie sa dotýka nielen tohto meritórneho rozhodnutia, ale
aj rozhodnutia závislého, o trovách prvostupňového konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným
3/. Krajský súd zdôrazňuje, že v danom štádiu vo veci žalobca skutočne neuniesol dôkazné bremeno

vo vzťahu k svojmu tvrdeniu o vzniku a existencii škody na jeho strane, za ktorú by mal zodpovedať
štát v danom prípade. Nie je dostačujúce tvrdenie, že škoda môže vzniknúť tým, že sa za daných
okolností tvrdených žalobcom predpokladá zhoršenie vymáhateľnosti jeho pohľadávky s príslušenstvom
voči dlžníkom zo záložného práva, ktoré bolo postupom žalovaného 3/ vymazané zo záznamu v
katastrálnom operáte, ale takáto škoda, teda nemožnosť uspokojenia, napr. v rovine právoplatne

ukončeného bezvýsledného exekučného konania, by musela byť už preukázaná. To sa v danom prípade
nestalo a závery okresného súdu boli v tomto prípade správne.

Vo vzťahu k trovám prvostupňového konania voči žalovanému 1/ a 2/ odvolací súd dáva do pozornosti
tiež nedostatočnosť odôvodnenia zo strany okresného súdu, ktorý hoci rozhodoval o trovách právneho

zastúpenia, neaplikoval príslušné ustanovenia vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení, a tým ani nezdôvodnil aplikáciu týchto
ustanovení na daný zistený stav vo veci. Preto nebolo možné v tomto smere preskúmať dostatočne
dôvody, uvádzané k výške priznanej tarifnej odmeny a z akej tarifnej hodnoty okresný súd stanovil tútotarifnú odmenu za jeden vykonaný úkon právnej služby, a tým nebolo ani možné preskúmať odvolací
dôvod v tomto smere uvádzaný žalobcom v podanom odvolaní. I v tejto časti odvolací súd musel
konštatovať nesúlad predmetnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku s ust. § 157 ods. 2 OSP.

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

O trovách odvolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvého stupňa s poukazom na § 224 ods. 3

OSP, a to vo vzťahu k náhrade trov medzi žalobcom a žalovanými 1/ a 2/.

O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným 3/ bolo rozhodnuté odvolacím súdom za
aplikácie ust. § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1 OSP, § 151 ods. 1, 2 OSP. V danom odvolacom
konaní mal úspech žalovaný 3/, pre ktorého sa konanie vo veci končí, preto bolo rozhodnuté samostatne
o trovách tohto odvolacieho konania tak, že žalovanému 3/, ktorý náhradu trov odvolacieho konania

neuplatnil, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.