Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 27, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/60/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717208058
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8717208058.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobcu: R. Z., S.. X.X.XXXX, M. Q.,
proti žalovanému: H.Á. Z., S.. XX.X.XXXX, M. Q., N. XXXX/XX, zastúpenému Mgr. Petrom Piatnikom,
advokátom so sídlom Poprad, Nám. sv. Egídia 29/69, IČO: 42 090 903, o zaplatenie 2.154,97 eur,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 20C/35/2017-40 zo dňa 4.9.2018
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok.

II. Priznáva sa žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu,
o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len súd prvej inštancie) žalobu zamietol a uložil
žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne
samostatným uznesením.

2. Citoval ustanovenia § 451 ods. 1, 2, § 100, § 107 Občianskeho zákonníka, ako aj čl. 8, § 185 ods. 1,
§ 215 ods. 1, § 60 a § 132 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP).

3. V odôvodnení okrem iného uviedol, že v predmetnej veci nebolo sporné, že v období rokov 2005
až 2008 z účtu žalobcu počas trvania manželstva manželka žalobcu na účet žalovaného realizovala
úhrady. Tieto následne identifikovala ako splátky stavebného úveru. Okamih realizovaných úhrad medzi
stranami sporným nebol. Uviedol, že účelom inštitútu premlčania je okrem stimulácie veriteľa k rýchlemu
(včasnému) uplatneniu jeho práv aj snaha predchádzať v konkrétnych prípadoch dôkaznej núdzi na
strane veriteľa v súdnom konaní a prispieť k právnej istote účastníkov občianskoprávnych vzťahov.

Použitie tejto námietky má za následok zánik nároku, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti. Premlčanie
je objektívnou skutočnosťou nezávislou na vedomosti veriteľa či dlžníka. Márne uplynutie premlčacej
doby má za následok vznik oprávnenia pre dlžníka vzniesť pred súdom námietku premlčania a spôsobiť
tak zánik nároku. Pokiaľ dlžník námietku premlčania účinne vznesie, dochádza v okamihu jej vznesenia
k zániku nároku. Ust. § 107 Občianskeho zákonníka upravuje dĺžku premlčacej doby v prípadoch
bezdôvodného obohatenia, v zmysle ktorého sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa

na jeho úkor obohatil. Týmto dňom je zásadne deň, keď právo bolo možné dôvodne vykonať podaním
návrhu na súde alebo u rozhodcovského orgánu, t.j., keď sa právo stalo nárokom (actionata). Nie je
rozhodné, z akého dôvodu - či subjektívneho alebo objektívneho - tak veriteľ neurobil. Žalovateľnosť
alebo možnosť úspešne uplatniť právo žalobou nastáva vo väčšine prípadov splatnosťou dlhu, t.j. dňom,kedy mal dlžník po prvý raz dlh splniť, resp. začať s jeho plnením. Prvoinštančný súd mal za to, že z
vykonaného dokazovania je zrejmé, že pokiaľ došlo k realizácii úhrad v rokoch 2005 až 2008 aj bez
vedomia žalobcu, začala plynúť premlčacia doba odo dňa nasledujúceho po dni realizácie jednotlivých

úhrad, teda jednotlivé splátky sa premlčali v období rokov 2008 až 2011. Nakoľko žaloba vo veci samej
bola podaná dňa 20.7.2017, teda po uplynutí zákonnej premlčacej doby, súd prvej inštancie žalobu
zamietol, nakoľko žalovaný vzniesol námietku premlčania.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 CSP a v konaní úspešnému žalovanému
priznal trovy konania v rozsahu 100 %, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením v zmysle §

262 CSP.

4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca s poukazom na
skutočnosť, že v konaní preukázal, že stavebné sporenie svojho bývalého svokra - žalovaného bolo
z jeho účtu platené bez jeho vedomia, čo vyplýva zo zápisnice v konaní o vyporiadanie BSM zo dňa
28.10.2014. Výpovede jeho bývalej manželky a bývalého svokra sa v danej veci nezhodujú, vypovedali

účelovo, nakoľko si boli vedomí, že klamú, a preto aj žalovaný odmietol mediáciu. Súd prvej inštancie
zohľadnil námietku premlčania, avšak v zmysle § 107 ods. 2 OZ sa právo na vydanie plnenia z
bezdôvodného obohatenia najneskôr premlčí za 3 roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie,
za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Mal za to, že „spadá“ do lehoty 3 až 10 rokov. Dňa 28.10.2014
sa o tom, že spomínaný úver platí, iba dozvedel. Žalobu podal 20.7.2017, čiže skôr ako uplynula 3-ročná

lehota. Ak ide o úmyselné obohatenie, o čo tu jednoznačne šlo - bývalá manželka aj bývalý svokor jednali
s úmyslom uvedenú skutočnosť mu zatajiť (s jeho účtom výhradne hospodárila jeho bývalá manželka)
- ide o úmyselné obohatenie, ktoré sa premlčí za 10 rokov odo dňa, kedy k nemu došlo.

5. K odvolaniu žalobcu zaslal žalovaný vyjadrenie, v ktorom navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie bol odvolacím súdom ako vecne správny potvrdený a aby bol žalobca zaviazaný na náhradu
trov odvolacieho konania vo výške 100 %. Poukázal na to, že žalobca v žalobe ani pri výsluchu neuviedol
presný dátum, kedy sa mal dozvedieť o tom, že platí úver za žalovaného, zo žalobcom doložených
listín vyplýva, že sa tak stalo najneskôr dňa 28.10.2014, kedy žalobca v konaní 20C/447/2012 na
tamojšom súde predložil na pojednávaní výpisy z účtu. Z vyjadrení žalobcu na pojednávaní je zrejmé,

že preukázateľne mal vedomosť o zriadení trvalého príkazu vo výške 1.600,- Sk, ako aj o tom, že išlo
o stavebné sporenie žalovaného, teda vedel, kto sa na jeho úkor obohatil a v akej výške. Subjektívna
premlčacia doba teda začala plynúť dňa 29.10.2014 a uplynula dňa 29.10.2016. Žalobca však žalobu
podal dňa 20.7.2017, teda takmer 9 mesiacov po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty. Okrem
subjektívnej premlčacej doby uplynula aj objektívna premlčacia doba v dĺžke 3 rokov odo dňa pripísania

každej jednotlivej platby. Prvoinštančný súd preto rozhodol vecne správne, keď žalobu zamietol z
dôvodu, že pokiaľ aj došlo v období rokov 2005 až 2008 k realizácii úhrad bez vedomia žalobcu,
premlčacia doba začala plynúť nasledujúci deň po realizácii jednotlivých úhrad, a teda jednotlivé splátky
sa premlčali v období rokov 2008 až 2011. V súvislosti s ďalšími odvolacími námietkami mal za to, že
zo strany žalobcu ide zjavne o nepochopenie spôsobu, akým sa určuje začiatok plynutia subjektívnej

a objektívnej premlčacej doby v prípade nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust.
§ 107 Občianskeho zákonníka. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2Cdo/143/2008
mal za to, že je bezpredmetné, pokiaľ žalobca tvrdí, že sa o bezdôvodnom obohatení žalovaného
dozvedel až dňa 28.10.2014, keďže 3-ročná objektívna premlčacia doba uplynula najneskôr v roku 2011,
pričom 2-ročná subjektívna premlčacia doba mohla plynúť len v rámci tejto objektívnej doby. Tvrdenie

žalobcu o úmyselnom obohatení žalovaného považoval za účelové a ničím nepodložené tvrdenie, ku
ktorému v konaní pred súdom prvej inštancie žalobca neprodukoval žiadne dôkazy a žiadnym spôsobom
nepreukázal, že na strane žalovaného existoval úmysel bezdôvodne sa na úkor žalobcu obohatiť. Keďže
žalobca bol majiteľom predmetného bankového účtu, je absurdné, že by po dobu viac ako 3 rokov nemal
žiaden prehľad o transakciách, ktoré sa na jeho vlastnom účte realizovali, a to o to viac, ak splátky

stavebného sporenia vo výške 1.600,- Sk predstavovali v roku 2005 viac ako 10 % priemernej mzdy v
SR. Predmetné platby neboli žiadnym plnením bez právneho dôvodu. Podľa dohody medzi žalobcom a
jeho bývalou manželkou na jednej strane a žalovaným a jeho manželkou na strane druhej mal žalobca s
manželkou uhrádzať žalovanému predmetné platby z dôvodu, že žalovaný s manželkou žalobcovi a jeho
bývalej manželke opakovane poskytli peňažné prostriedky na úhradu nákladov spojených s užívaním

družstevného bytu manželky žalovaného, ktorý žalobca v rozhodnom období užíval s rodinou, avšak za
ktorý riadne neplatil.6. Na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu reagoval žalobca vyjadrením, v ktorom uviedol, že o tom, že
platil 1.600,- Sk na stavebné sporenie bývalého svokra sa dozvedel dňa 28.10.2014, kedy predkladal
výpisy zo svojho účtu, ktorých kópie si vyžiadal z centrálneho archívu banky. Poukazoval na výpoveď

jeho exmanželky zaznamenanú v zápisnici z uvedeného dňa, keď sama priznala, že jednala na vlastnú
päsť a že on o tom nevedel. Na pojednávaniach k vyporiadaniu BSM aj rodičia jeho exmanželky
vypovedali v jej prospech, tvrdili, že im dlží veľký obnos peňazí a pod., preto potreboval určitý čas na
zistenie, že zo strany bývalej manželky a jej otca šlo o účelové konanie s cieľom držať ho v nevedomosti
a naložiť s jeho peniazmi podľa ich dohody. Aj keď nemá právne vzdelanie, je jasné, že pokiaľ o uvedenej

skutočnosti do 28.10.2014 nevedel, tak nemohol konať v rokoch 2008 až 2011. V súvislosti s jeho
bankovýmúčtomuviedol,ževyrastalvspoločnosti,keďniktonemalosobnýúčet.Manželiasidalidokopy
peniaze, podľa dohody jeden hospodáril a druhý tomu človeku veril. Až počas jeho dospelosti sa zaviedli
osobné účty, avšak on naďalej pokračoval v module, v ktorom vyrástol. Všetky jeho peniaze išli na
účet a keďže v domácnosti hospodárila manželka, ona s nimi nakladala, čo aj potvrdila. K tvrdeniu
žalovaného,žeplatbyboliuhrádzanépreto,leboriadneneplatilizaužívaniebytu,ktorýpatrilžalovanému

a žalobca s manželkou v ňom od roku 2000 býval, nepreukázal, že by v rokoch 2000 až 2008 boli na
byte podlžnosti. Tie vznikli až v roku 2010. Pokiaľ podľa žalovaného boli nezodpovednými platičmi za
byt, prečo by boli až príliš zodpovední platiči jeho sporenia, ktoré platili pravidelne niekoľko rokov, aj
keď mali finančné problémy. Žalovaný vediac o ich finančných problémoch, keď príjem žalobcu bol na 3
osoby, napriek všetkým ťažkostiam si nechal platiť stavebné sporenie a potom ho investoval do opravy

svojho bytu a svojej chaty. Bývalá manželka žalobcu bola voči svojim rodičom zraniteľná a vydierateľná
v súvislosti s tajným pôrodom svojho syna, ktorý bol neskôr zverený do starostlivosti starých rodičov.
Platby na sporenie otca boli ich staré nevyrovnané spory. Z týchto dôvodov ide o úmyselné bezdôvodné
obohatenie, a preto navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť na opätovné rozhodnutie.

7. K vyjadreniu žalobcu zaslal žalovaný vyjadrenie, v zmysle ktorého je z hľadiska procesnej ekonómie
bezpredmetné sa zaoberať uplatneným nárokom žalobcu z vecného hľadiska, keďže je zrejmé, že
subjektívna premlčacia doba začala plynúť najneskôr dňa 29.10.2014 a uplynula necelých 9 mesiacov
predtým, ako žalobca podal žalobu na súd a teda jeho nárok je premlčaný. Na uvedenú skutočnosť nemá
vplyv to, že žalobca údajne až do 28.10.2014 nemal o predmetných úhradách žiadnu vedomosť. Žalobca

si vo vyjadrení vo vzťahu k okamihu, kedy si uvedomil, že platil stavebné sporenie namiesto žalovaného
odporuje, keď uvádza, že sa o tom dozvedel na pojednávaní 16.9.2014. V uvedenom vyjadrení teda
žalobca uviedol ešte skorší dátum, kedy sa mal dozvedieť o bezdôvodnom obohatení. V súvislosti s
tvrdením žalobcu „že vyrastal v spoločnosti, v ktorej nikto nemal osobný účet a on len pokračoval v
module, v ktorom vyrástol“ poukázal na právnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria

bdelým“ a v tejto súvislosti aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Sžf/65/2011. Žiadal teda, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalobcu zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej
stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Odvolací súd posúdil v odvolacom konaní relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným právnym posúdením to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne v plnosti
aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil a to všetko s prihliadnutím
na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v
opravnomprostriedku,aleibanatie,ktorémajúrozhodujúcivýznamprerozhodnutieoodvolaní(Ústavný

súd SR sp.zn. II.ÚS 78/05).

10. Žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 20.7.2017 pôvodne domáhal
zaplatenia sumy 2.550,- eur, pričom neskorším podaním - žalobou doručenou prvoinštančnému
súdu dňa 24.11.2017 svoj nárok upravil na sumu 2.154,94 eur. Žalobca si nárok uplatňoval titulom

bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo dôjsť na strane žalovaného tým, že v období rokov 2005
až 2007 mali byť z účtu žalobcu poukazované na účet žalovaného pravidelné mesačné platby vo výške
1.600,- Sk (53,11 eur) a v roku 2008 3 platby v uvedenej výške a 2 platby vo výške 41,49 eur. Žalobca
presné dátumy jednotlivých úhrad neuviedol.Žalovaný už vo vyjadrení k žalobe namietal premlčanie nároku žalobcu a zároveň spochybňoval nárok
žalobcu aj čo do jeho základu a výšky.

11. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

12. Nakoľko v danom prípade ide o bezdôvodné obohatenie, vzhľadom na námietku premlčania
vznesenú žalovaným je s poukazom na zásadu hospodárnosti konania potrebné v prvom rade skúmať,
či tento nárok majetkovej povahy nie je premlčaný.

13. Podľa § 100 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone

ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie
§ 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
Nepremlčujúsatakistoprávazvkladovnavkladnýchknižkáchalebonainýchformáchvkladovabežných

účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

14.Podľa§101Občianskehozákonníka,pokiaľniejevďalšíchustanoveniachuvedenéinak,premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

15.Podľa§107ods.1,2Občianskehozákonníka,právonavydanieplneniazbezdôvodnéhoobohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.
Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

16. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
sa v prípade neúmyselného obohatenia premlčí za 3 roky a v prípade, ak ide o úmyselné obohatenie
za 10 rokov odo dňa, kedy k nemu došlo. Nakoľko k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného
malo podľa tvrdenia žalobcu dôjsť v období rokov 2005 až 2008, je zrejmé, že žalobcovi uplynula tak

objektívna, ako aj subjektívna lehota na uplatnenie jeho nároku.

17. Žalobca v priebehu konania, ako aj v odvolaní tvrdil, že nevedel, že platí úver za svojho bývalého
svokra, a že sa o danej skutočnosti dozvedel až po rozvode pri vyporiadaní BSM a to najneskôr dňa
28.10.2014. Subjektívna premlčacia lehota teda začala plynúť od nasledujúceho dňa a uplynula dňa

29.10.2016. Žalobca však podal žalobu na súde prvej inštancie až dňa 20.7.2017, teda po uplynutí
subjektívnej premlčacej lehoty. Okrem subjektívnej premlčacej doby uplynula aj 3-ročná objektívna
premlčacia doba, a to odo dňa pripísania každej jednotlivej platby uhradenej v rokoch 2005 až 2008.
Nakoľko otázkou premlčania uplatneného nároku sa súd musí zaoberať na základe vznesenej námietky
vždy ako primárnou otázkou, nebolo už potrebné zaoberať sa meritórne uplatneným nárokom. Správne

preto postupoval súd prvej inštancie, keď žalobu vzhľadom na žalovaným dôvodne uplatnenú námietku
premlčania, zamietol. Aj odvolací súd sa prikláňa k záveru prvoinštančného súdu, že okrem subjektívnej
premlčacej doby uplynula aj objektívna 3-ročná premlčacia doba odo dňa pripísania každej jednotlivej
platby, a preto súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď žalobu žalobcu zamietol z dôvodu, že
mal z vykonaného dokazovania preukázané, že pokiaľ aj došlo v období rokov 2005 až 2008 k realizácii

úhrad bez vedomia žalobcu, premlčacia doba začala plynúť na nasledujúci deň po realizácii jednotlivých
úhrad, a teda jednotlivé splátky sa premlčali v období rokov 2008 až 2011.

18. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/143/2008 zo dňa 21.1.2009 pri premlčaní
práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je v § 107 OZ ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a

to subjektívna (v ods. 1) a objektívna (v ods. 2). Začiatok ich plynutia je ustanovený odlišne a odlišný a od
seba nezávislý je aj ďalší priebeh ich plynutia a skončenie. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba
vrámciobjektívnejpremlčacejdoby,ktorúnemožnoprekročiť.Prezačiatokplynutia2-ročnejsubjektívnej
premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený skutočne dozvedel, že na jeho úkor došlo kbezdôvodnému obohateniu a kto na jeho úkor bezdôvodné obohatenie získal. Pre začiatok plynutia
objektívnej premlčacej doby, a to tak 3-ročnej, ako aj 10-ročnej v prípade úmyselného bezdôvodného
obohatenia, je rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo.

19. Je preto bezpredmetné, ak žalobca tvrdí, že sa o bezdôvodnom obohatení žalovaného dozvedel až
28.10.2014, keďže 3-ročná objektívna premlčacia doba uplynula najneskôr v roku 2011, pričom 2-ročná
subjektívna premlčacia doba mohla plynúť len v rámci tejto objektívnej doby. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v
danom prípade na strane žalovaného išlo o úmyselné obohatenie, pretože bývalá manželka žalobcu so

žalovaným jednali s úmyslom uvedenú skutočnosť zatajiť, pretože s účtom hospodárila len jeho bývalá
manželka, ide len o tvrdenie žalobcu ničím nepodložené, ku ktorému v konaní pred prvoinštančným
súdom neprodukoval žiadne dôkazy a tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom nepreukázal. Avšak aj v
prípade, ak by žalobca preukázal úmyselné bezdôvodné obohatenie, za stavu, keď žalobca tvrdí, že sa
o bezdôvodnom obohatení dozvedel dňa 28.10.2014, tak potom subjektívna premlčacia doba uplynula
najneskôr 29.10.2016, avšak žaloba bola na súde podaná žalobcom až dňa 20.7.2017.

20. Podľa tvrdení žalovaného však predmetné platby neboli plnením bez právneho dôvodu. Podľa
dohody medzi žalobcom a jeho bývalou manželkou na jednej strane a žalovaným a jeho manželkou na
druhej strane mal žalobca s manželkou uhrádzať žalovanému predmetné platby z dôvodu, že žalovaný
s manželkou žalobcovi a jeho bývalej manželke opakovane poskytli peňažné prostriedky na úhradu

nákladov spojených s užívaním družstevného bytu manželky žalovaného, ktorý žalobca v rozhodnom
období užíval s rodinou, avšak za ktorý riadne neplatil. Žalobca však uzavretie takejto dohody popieral
s tvrdením, že o nej nemal vedomosť počas trvania manželstva a dozvedel o nej až v konaní o
vyporiadanie BSM. Žalobca svoju nevedomosť o vykonaných úhradách za obdobie rokov 2005 až 2008
vysvetľoval tým, že „vyrastal v spoločnosti, v ktorej nikto nemal osobný účet“ s tým, že on len „pokračoval

v module, v ktorom vyrástol“. V tejto súvislosti však odvolací súd poukazuje na právnu zásadu „právo
patrí bdelým“, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžf/65/2011, podľa ktorého „najvyšší
súd dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta
sunt“, t.j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa
aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a

s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou
nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu
strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných
procesných ustanovení včítane využitia možnosti podania opravných prostriedkov.“

21. Aj v prípade, ak by predmetný nárok uplatnený žalobou nebol posúdený ako nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia (hoci si žalobca tento uplatnil práve z titulu bezdôvodného obohatenia), tento
by bol premlčaný vzhľadom na všeobecnú 3-ročnú premlčaciu lehotu v zmysle § 101 Občianskeho
zákonníka.

22. Súd prvej inštancie však z obsahu spisu Okresného súdu Poprad pod sp.zn. 20C/447/2012,
predovšetkým zo zápisnice z pojednávania zo dňa 16.9.2014 zistil, že žalobca si uplatnil voči
žalovanému nároky, ktoré vznikli z titulu platieb poukázaných bývalou manželkou žalobcu na účet
žalovaného a tieto boli určené na úhradu záväzkov z titulu užívania bytu. Žalovaný v predmetnom
konaníakosvedokpotvrdilexistenciudlhovzaneuhradenéplatbyspojenésužívanímbytuvovlastníctve

žalovaného a jeho manželky, ktorý však užíval žalobca s manželkou. Na pojednávaní dňa 28.10.2014
bývalá manželka žalobcu potvrdila, že sumou 1.600,- Sk mesačne hradila splátky stavebného úveru
žalovaného, ktorý jej zase dával hotovosť na ich úhradu. Vzhľadom na protichodné tvrdenia strán sporu,
resp. bývalej manželky žalobcu však uzavretie takejto dohody preukázané nebolo.

23. Nakoľko žalovaný dôvodne vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku, správne
postupoval súd prvej inštancie, keď žalobu žalobcu vzhľadom na uplynutie premlčacej lehoty zamietol.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP
rozsudok ako vecne správny potvrdil a to vrátane správneho výroku o trovách konania.

25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalovaný, preto mu súd priznal nárokna náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu, o výške ktorej bude rozhodnuté
samostatným uznesením.

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).