Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 23, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/197/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612205845
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4612205845.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a sudkýň JUDr.

Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa: Q. R.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom J., B. XX, zastúpený JUDr. Zuzanou Valaskou, advokátkou so sídlom
v Topoľčanoch, Škultétyho 6, proti odporcovi: T.. M. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom B., J. XXX/XX,
zastúpený B.. Q. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom E., B. M. XXXX/X, o zaplatenie sumy 30.000 eur s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 6. mája 2013
č. k. 8C/68/2012-208, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy 30.000 eur spolu s
9% úrokom z omeškania od 01. 05. 2012 do zaplatenia, zamietol. Súčasne o trovách konania účastníkov
rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na
ustanovenia § 3, § 34, § 35 ods. 1 až 3, § 37, § 39, § 657, § 558 Občianskeho zákonníka a
zistený skutkový stav. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že na základe výsledkov
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že odporca uzavrel s navrhovateľom písomnú zmluvu o
pôžičke, na základe ktorej mal navrhovateľ zapožičať odporcovi sumu 30.000 eur. Navrhovateľ tvrdil, že
sastretolsodporcomdňa10.01.2012aodovzdalnavrhovateľovisumu30.000eur, čoodporcavýslovne

poprel, keď uviedol, že obe listiny - tak zmluvu o pôžičke antidatovanú dňa 10. 01. 2012, ako aj dohodu
o uznaní dlhu zo dňa 23. 05. 2012 - podpísal pod nátlakom dňa 23. 05. 2012 v reštaurácii Hoffer pri Nitre
za prítomnosti B.. Z., navrhovateľa, T.. C., M. kde bol vylákaný a boli voči nemu produkované vyhrážky
voči jeho osobe a rodine, preto tieto listiny pod nátlakom podpísal. Z výsluchu svedka B.. Z. vyplynulo,
že svedok vyhotovil zmluvu o pôžičke v januári 2012 a dohodu o uznaní záväzku v máji 2012 na pokyn
navrhovateľa, tieto tvrdenia svedka sa v konaní nepodarilo verifikovať z dôvodu, že svedok nevyhotovil
tieto listiny v súlade s platnými predpismi, keď z nich nevyplýva, že ich vyhotovil svedok ako advokát (to,

že ich vyhotovil však nie je sporné), ale kedy ich vyhotovil, lebo nie sú riadne evidované a nie je z nich
zrejmé, že ich vyhotovil svedok ako advokát na to splnomocnený navrhovateľom. Z výsluchu svedka B..
Z. vyplýva, že odporca podpísal dňa 23. 05. 2012 v reštaurácii Hoffer len dohodu o uznaní dlhu, svedok
G. C. potvrdil, že odporca dobrovoľne podpisoval listiny, o aké listiny išlo, identifikovať nevedel, svedok
O.M.uviedol,žeodporcapodpísallistinuapoložiljunastôl,onsizobralsvojulistinuanavrhovateľsvoju.
Teda z výsluchu svedkov a navrhovateľa nebolo jednoznačne a bezpečne preukázané, ani vyvrátené,
že odporca podpisoval dňa 23. 05. 2012 len dohodu o uznaní dlhu a nepodpisoval aj zmluvu o pôžičke.

Výpovede svedkov nie sú celkom nestranné a vierohodné z dôvodu, že B.. Z. je v príbuzenskom pomere
k zástupkyni navrhovateľa (manžel), svedok C. bol konateľom firmy Ce&K, s. r. o. patriacej manželkeodporcu, na ktorého podala trestné oznámenie manželka odporcu, svedok M. je dlhoročným kamarátom
navrhovateľa. Z výsluchu svedkyne P. Z., ktorá je podľa názoru súdu prvého stupňa úplne nestrannou
svedkyňoubezakéhokoľvekpomeru kúčastníkomkonaniaavzťahukpredmetukonania,vyplynulo,

že potvrdila a poznala odporcu na pojednávaní, lebo dňa 23. 05. 2012 v reštaurácii Hoffer obsluhovala
tam prítomných mužov ako čašníčka, že odporca bol "utiahnutý", prítomní riešili nejaký spor a jeden
z mužov odporcovi celý čas vulgárne nadával a ako obsluhujúca čašníčka počula tieto nadávky, ktoré
trvali celý čas, pričom ten pán, čo kričal, jej bol otočený chrbtom, preto si ho nezapamätala do tváre, ale
videla ako držal v ruke nejaké papiere. Z uvedenej výpovede svedkyne vyplýva, že tvrdenia svedkov M.,

C. a Z., že dňa 23. 05. 2012 pri podpisovaní sporných listín odporcom bola úplne pokojná atmosféra a
odporca podpísal listiny dobrovoľne, sa nezakladajú na pravde. Z potvrdenia zamestnávateľa svedkyne
vyplýva, že svedkyňa dňa 23. 05. 2012 pracovala v reštaurácii PENZIÓN HOFFER v časti HUGO bar
od 8.00 hod. do 24.00 hodiny, teda v rozhodnom čase v bare skutočne pracovala. Súd prvého stupňa
na základe výsluchu svedkyne P. Z. a tvrdenia odporcu dospel k záveru, že odporca bol vylákaný do
reštaurácie svedkami, pričom sa mal stretnúť na obchodnom rokovaní len so svedkom C.. Odporca

jednoznačne a nesporne podpisoval dňa 23. 05. 2012 dohodu o uznaní dlhu v reštaurácii Hoffer HUGO
bar, pričom súd prvého stupňa dospel k záveru, že na odporcu bol vyvíjaný psychický nátlak vo forme
vulgárnych nadávok smerujúcich na odporcu. Listina - uznanie dlhu zo dňa 23. 05. 2012 nebola zo
strany odporcu podpísaná dobrovoľne, tiež ju dal vyhotoviť samotný navrhovateľ bez vedomia odporcu,
preto neobsahuje jeho vôľu takúto listinu podpísať. Dohoda o uznaní dlhu zo dňa 23. 05. 2012 je po

formálnej stránke platná, má písomnú formu, obsahuje zákonom stanovené náležitosti, ale vôľa odporcu
takúto dohodu podpísať, podľa názoru súdu prvého stupňa, absentuje. Súd prvého stupňa dospel k
tomuto záveru na základe výsluchu nestrannej svedkyne Z., ktorá účastníkov konania vôbec nepozná
a len odporcu si zapamätala, nakoľko celý čas mu jeden z mužov vulgárne nadával. V danom prípade
súd prvého stupňa dospel k záveru, že dohoda o uznaní záväzku nie je platná, teda neplatí vyvrátiteľná

právnadomnienkapodľa§133OSP.Súdprvéhostupňamalnepochybnepreukázané,žeodporcalistinu
- uznanie dlhu podpísal pod psychickým nátlakom, keď bol vulgárnymi nadávkami zastrašovaný, teda
tvrdenia odporcu súd nevyhodnotil ako účelové. Prejav odporcu tak nebol vykonaný v súlade s jeho
vôľou takúto listinu podpísať, preto táto listina - uznanie dlhu, inak formálne platná, je pre absenciu vôle
odporcu podľa § 37 ods. l Občianskeho zákonníka neplatná. Taktiež takéto konanie je aj v rozpore s

§ 3 Občianskeho zákonníka, keď neplatným je právny úkon, ktorý svojim obsahom a účelom odporuje
zákonu, obchádza ho alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 OZ). Pokiaľ ide zmluvu o pôžičke zo dňa
10. 01. 2012, súd prvého stupňa mal nepochybne za preukázané, že zmluva o pôžičke bola oboma
účastníkmi vlastnoručne podpísaná, v konaní nebolo preukázané, že bola podpísaná dňa 10. 01. 2012,
keď navrhovateľ tvrdil, že bola podpísaná na odstavnej ploche medzi reštauráciou Baránok a B., čo

odporca výslovne poprel a uviedol, že túto zmluvu o pôžičke podpísal pod psychickým tlakom až dňa 23.
05. 2012 ako antidatovanú spolu s uznaním dlhu, pričom odporca od začiatku namietal, že sumu 30.000
eur od navrhovateľa nikdy nežiadal ani neprevzal. Manželka navrhovateľa ako svedkyňa potvrdila, že na
úhradu dlhu poskytla navrhovateľovi sumu 15.000 eur, pričom z predložených výpisov z účtov vyplýva,
že výplata jej bola zasielaná na účet, z ktorého vyberala 300-400 eur, pričom vybraté sumy si mala

podľa jej výpovede odkladať. V mesiaci január 2011 tak vybrala sumu 300 eur, vo februári 300 eur,
v marci 2011 450 eur, v apríli 2011 sumu 300 eur, v máji 2011 sumu 400 eur, v júni 2011 sumu 400
eur, v júli 2011 sumu 300 eur, v auguste 2011 sumu 400 eur, v septembri roku 2011 sumu 300 eur,
v októbri 2011 sumu 400 eur, v novembri 2011 sumu 400 eur, v decembri 2011 sumu 300 eur, čo je
spolu suma len 4.250 eur, a nie suma 15.000 eur, teda nepreukázala, že sumou 15.000 eur reálne aj

disponovala. Pokiaľ ide o sumu 11.000 eur, túto mal poskytnúť navrhovateľovi jeho brat E. R., ktorý
potvrdil, že odovzdal navrhovateľovi túto sumu cez jeho syna M.. V čase, kedy mala byť uzavretá zmluva
o pôžičke sa preukázateľne svedok E. R. zdržiaval na Cypre, teda mimo územia Slovenskej republiky a
skutočnosť, že svedok E. R. túto sumu poslal na Slovensko a odovzdal ju svojmu synovi M. preukázaná
nebola, aj keď svedok E. R., brat navrhovateľa a navrhovateľ túto skutočnosť potvrdili pri vyhodnotení ich

výpovede. Súd prvého stupňa poukázal na ich súrodenecký pomer a aj za predpokladu, že navrhovateľ
mal od svojho brata sumu 11.000 eur, v konaní nepreukázal, že disponoval ako osoba sumou 4.000
eur v čase poskytnutia pôžičky a že reálne disponoval celou sumou 30.000 eur v čase jej zapožičania,
t. j. 10. 01. 2012, teda skutočnosť, že navrhovateľ v čase uzavretia zmluvy disponoval sumou 30.000
eur preukázané nebolo. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zmluva o

pôžičke je reálnou zmluvou, teda na platnosť takéhoto právneho úkonu okrem platne uzavretej zmluvy,
ktorá ani nemusí mať písomnú formu, sa nepochybne vyžaduje reálne odovzdanie a prevzatie sumy
30.000eur.V konanínavrhovateľnepreukázal,žedisponovalsumou30.000euranajmänepreukázaljej
fyzické odovzdanie odporcovi, pričom na navrhovateľovi bolo dôkazné bremeno preukázania fyzickéhoodovzdaniaaprevzatiatejtosumyodporcovi,keďodporcaexistenciudlhuodzačiatkunamietal.Odporca
svoje tvrdenie odôvodnil tým, že navrhovateľ nemal peniaze, čo potvrdila aj manželka odporcu, že v
júni 2011 ju a odporcu požiadal o pomoc z dôvodu nedostatku peňazí. Z vykonaného dokazovania

nevyplýva, že došlo medzi účastníkmi konania k reálnemu odovzdaniu a prevzatiu sumy 30.000 eur.
Podľa tvrdenia manželky odporcu a svedka E. M. sa odporca dňa 10. 01. 2012 mal nachádzať vo firme
DEXTER TEAM s. r. o. na ulici Matušku v Topoľčanoch so svedkom E. M., kde spolu popíjali do 23.00
hod., prišla tam aj manželka odporcu a zdržali sa tam do polnoci. Poprela, že by boli nejaké finančné
prostriedky použité na obchodovanie pre jej firmu, pričom navrhovateľ uviedol, že peniaze mali byť

použité na zakúpenie obchodného tovaru pre jej firmu Ce&K s. r. o. Výpisom z účtu firmy Ce&K s. r. o.
a výpoveďou manželky odporcu bolo preukázané, že žiadna takáto transakcia neprebehla. Na základe
výsledkov vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že návrh navrhovateľa nie
je podaný dôvodne, keď súd posúdil dohodu o uznaní záväzku zo dňa 23. 05. 2012 ako neplatný právny
úkon uzavretý v rozpore s § 37 ods. l a § 39 Občianskeho zákonníka a v rozpore s § 3 Občianskeho
zákonníka. V danom prípade preto neplatí vyvrátiteľná právna domnienka podľa § 133 OSP, ktorej

riešenie, či účastník uniesol dôkazné bremeno, nemôže byť založené len na tvrdení účastníka - odporcu,
teda na popretí tejto skutočnosti odporcom, pričom v tomto konaní vyvrátenie vyvrátiteľnej domnienky je
založené na výpovedi svedkyne Z., ktorá svojou výpoveďou podporila tvrdenie odporcu, že tento právny
úkon podpísal dňa 23. 05. 2012 pod psychickým nátlakom vulgárnych nadávok smerujúcich na
odporcu. Za predpokladu neplatnosti dohody o uznaní záväzku sa dôkazné bremeno presúva

na navrhovateľa, ktorý musí preukázať odovzdanie pôžičky odporcovi. Pokiaľ ide o zmluvu o
pôžičke zo dňa 10. 01. 2012, táto bola oboma účastníkmi podpísaná, čo nie je sporné, sporným bolo
miesto a čas jej uzavretia, pričom odporca namietal od začiatku samotnú existenciu dlhu. Navrhovateľ
neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že by v čase uzavretia zmluvy o pôžičke reálne disponoval
celou sumou 30.000 eur a že by sumu 30.000 eur aj fyzicky odporcovi odovzdal, o čom žiaden dôkaz v

konaní vyprodukovaný nebol, preto zmluva o pôžičke zo dňa 10. 01. 2012 medzi účastníkmi konania ani
nevznikla.Samotnáosobanavrhovateľasajavilasúduprvéhostupňaakonedôveryhodnázdôvodu,žez
výpovede svedka E. R. vyplýva, že navrhovateľ ho požiadal o pôžičku v októbri 2011, pričom z výpovede
navrhovateľa pred vyšetrovateľom zo dňa 09. 11. 2012 vyplýva, že odporca požiadal navrhovateľa o
pôžičku až v januári 2012, teda, ako mohol už začiatkom októbra 2011 navrhovateľ žiadať svojho brata

svedkaE.R.opôžičkupreodporcuavdecembri2011tietopeniazeposlaťnaSlovensko,keďažvjanuári
2012 ho odporca mal požiadal o pôžičku? Tiež osoba navrhovateľa nie je dôveryhodná vo vzťahu k
odporcovi aj preto, že bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie na škodu firmy Medafish Slovakia
s. r. o., ktorej konateľom je odporca. Taktiež nebolo vyvrátené svedkami C. a M. tvrdenie odporcu, že
odporca dňa 23. 05. 2012 podpísal aj antidatovanú zmluvu o pôžičke spolu s uznaním dlhu a v tom

prípade žiadnu sumu od navrhovateľa prevziať nemohol, lebo dňa 23. 05. 2012 k žiadnemu odovzdaniu
a prevzatiu žiadnej sumy nedošlo. Súd prvého stupňa preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom
rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo mu žiadne trovy konania nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa zmeny napadnutého

rozhodnutia tak, že jeho návrhu bude v celom rozsahu vyhovené. V podanom odvolaní vytýkal súdu
prvého stupňa, že vec nesprávne právne posúdil, nedostatočne sa vysporiadal s predbežnou otázkou
majúcou zásadný význam pre vedenie konania i samotný jeho výsledok, čo malo vplyv i na konečný
výrok napadnutého rozsudku. Podľa jeho názoru súd prvého stupňa pri hodnotení svedeckých výpovedí
nepoužil rovnaké merítko, a to vyslovene v závislosti od toho, na koho strane, či v prospech koho

boli svedkovia navrhnutí a súdom vypočutí. Ďalej súdu prvého stupňa vytýkal, že sa v priebehu
konania nevysporiadal ako s predbežnou otázkou, otázkou platnosti listiny o uznaní dlhu, ktorá mala
mať na vedenie konania zásadný dopad. Súd neviedol konanie v súlade s hypotézou o presune
dôkazného bremena z navrhovateľa na odporcu v dôsledku uznania dlhu, naopak, navrhovateľa
neúmerne zaťažoval preukazovaním stále nových dôkazov potvrdzujúcich požičanie peňazí odporcovi.

Jednoznačne bolo na strane odporcu, aby vyvrátil právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho
uznania. S prihliadnutím na vykonané dôkazy odporca toto bremeno vôbec neuniesol. Psychický, či
fyzickýnátlak,ktorýmalnavrhovateľpodľaodporcunanehovyvíjať pripodpiselistinyouznanídlhuz23.
05.2012,malopodľanázorusúduprvéhostupňapreukázaťsvedectvonestrannejsvedkyneP.Z..Žiadny
iný dôkaz, ktorý by podporoval, či preukazoval odporcove tvrdenia súdu predložený nebol. Svedectvo

P. Z. súd prvého stupňa vyhodnotil nesprávne, účelovo a neobjektívne. Jej výpoveď je vo vzťahu k
predmetu veci neurčitá, nepresná, s vecou nesúvisiaca. Svedkyňa vedela s určitosťou uviesť len to, ženejaký pán na odporcu kričal, že mal jeho firmu okradnúť o peniaze a vulgárne na neho slovne útočil.
Žiadnu inú právne relevantnú informáciu svedkyňa povedať nevedela. Svedkyňa nevedela vypovedať
o žiadnej dôležitej okolnosti, ktorá by jednoznačne, bez vykonštruovaných domyslení protistrany,

potvrdzovala tvrdenia odporcu, že listinu o uznaní dlhu podpísal dňa 23. 05. 2012 pod nátlakom.
Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa o tom, že na listine o uznaní dlhu absentuje vôľa odporcu,
keď tá je v písomnom podpise priamo zosobnená. Súdu prvého stupňa vytýkal jeho konštatovanie, že
bolo nepochybne preukázané, že odporca listinu podpisoval pod nátlakom, kedy žiaden z vykonaných
dôkazov toto nepreukázal a od počiatku to bolo len jeho tvrdením, ktoré s ohľadom na predmet sporu

a jeho procesné postavenie možno považovať za formu obhajoby, a nie za nestranný a pravdivý
opis skutočností tak, ako sa dňa 23. 05. 2012 stali. V konaní pred súdom prvého stupňa nebolo
žiadnym spôsobom jednoznačne dokázané, že svedkyňa opisuje deň 23. 05. 2012, keď si na presný
dátum ani nepamätala. Svedkyňa rozporne s tvrdeniami svedkov prítomnými pri samotnom podpise
listiny uvádzala, na akom mieste v boxe sedel odporca. Na druhej strane, vyjadrenia navrhovateľa o
okolnostiach, za ktorých sa listina o uznaní dlhu podpisovala, podporujú viaceré skutočnosti. Odporca

svojou výpoveďou dosvedčil, že s navrhovateľom mal priateľský vzťah založený na dlhoročnej úzkej
známosti, súhlasil, že sa s navrhovateľom pravidelne stretával, a teda rozhodne nebol v čase podpisu
listiny o uznaní dlhu žiaden dôvod na to, aby sa ich stretnutie vymykalo z rámca akýchkoľvek iných
stretnutí. Tvrdenia navrhovateľa podporujú svedectvá T.. C., O. M. a B.. Z., ktorí sedeli s účastníkmi
konania v spoločnom boxe v kaviarni Hugo, teda ich svedectvá opisujú ich bezprostredné vnímanie

situácie a atmosféry stretnutia. Vyhodnotenie svedectiev týchto troch ľudí súdom prvého stupňa
považuje za nesprávne, nakoľko súd prvého stupňa bez adekvátneho odôvodnenia vyhodnotil ich
výpovede za zaujaté bez toho, aby vysvetlil, v akej miere alebo z akého dôvodu by mali tieto osoby mať
záujem na výsledku sporu. Je potrebné poukázať i na tú skutočnosť, že svedkovia sa osobne poznali aj
s odporcom, preto sa spolu súkromne i pracovne stretávali. Pri hodnotení výpovede svedka B.. Z., súd

prvého stupňa v plnej miere prebral právnu argumentáciu zástupcu odporcu, a to bez akejkoľvek právnej
analýzy. Je nepochybne nesprávne konštatovanie súdu prvého stupňa, že svedok ako advokát zmluvu o
pôžičke, či uznanie dlhu nevyhotovil v súlade s platnými predpismi, pričom však súd neuvádza, s akými
predpismi. V zásade je však úplne irelevantné, kto obe právne listiny vyhotovil, dôležité je to, že spĺňajú
všetky zákonom požadované náležitosti a napriek tvrdeniu odporcu ich obsah, a to v čase ich podpisov,

odzrkadľoval vôľu účastníkov, teda i odporcu samotného, a preto sú vo vzťahu k obom účastníkom
právne záväzné. Pre právne posúdenie veci je irelevantná i okolnosť, na koho popud advokát predmetné
listiny vyhotovil. Ďalej v odvolaní poukázal na to, že považuje za zarážajúce, že súd prvého stupňa vzal
do úvahy konania vedené na základe trestných oznámení odporcu na navrhovateľa a svedka T.. C.,
a nechal sa nimi ovplyvňovať, keď sám výpovede týchto osôb v konaní vnímal a mal možnosť ich k

meritu veci vypočuť, a to bez prihliadnutia na ich výpovede v trestnom konaní. Ak prvostupňový súd
chcel týmto konaniam prisudzovať tak dôležité miesto, tak mal toto konanie v súlade s § 109 ods. 2
písm. c/ OSP prerušiť a počkať na právoplatné rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní vo veci
údajného vydierania, ktorého sa mal navrhovateľ podľa odporcu na ňom dopustiť. V tomto kontexte
je potrebné za dôležité spomenúť jednu zo základných zásad nášho právneho poriadku, ktorou je

prezumpcia neviny. Je zarážajúce, že súd prvého stupňa označil navrhovateľa za nedôveryhodnú osobu
pre vedené trestné stíhanie, ktoré sa opätovne začalo na popud odporcu vo veci údajnej sprenevery,
ktorej sa mal dopustiť na firme Medafish Slovakia s. r. o. Je potrebné poukázať na to, že obe trestné
oznámenia vykonal odporca až po tom, ako si uvedomil dosahy svojho neférového, ak nie podvodného
konania voči navrhovateľovi s cieľom zdiskreditovať jeho osobu, ako aj osobu jedného zo svedkov T.. C..

Navrhovateľ ďalej poukázal na nesprávny právny názor súdu pri posudzovaní zmluvy o pôžičke zo dňa
10.01.2012.Tátozmluvabolamedziúčastníkmikonaniapodpísanáuvedenéhodňavautenaodstavnej
ploche medzi Topoľčanmi a B.. To, že sa tak stalo, potvrdzuje aj výpoveď svedkyne C. R.. Sám odporca
potvrdil, že podpis na zmluve o pôžičke je jeho vlastným podpisom. I keby mal súd prvého stupňa
pochybnosti o okolnostiach uzavretia tejto zmluvy a podpísania dňa 10. 01. 2012, mal sa per analogiam

spravovať usmernením súdu vyššieho stupňa v rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 25. 10. 1999 sp. zn.
29Cdo/2854/1999, na ktorý v záverečnej reči navrhovateľ poukázal. Ak súd nerešpektoval ustanovenie
§ 133 OSP a vychádzal z toho, že nemožno zaujať spoľahlivý záver, že medzi stranami sporu existoval
právny vzťah, z ktorého by vyplynula povinnosť odporcu zaplatiť žalovanú sumu, jeho postup bol v
danom prípade v rozpore s ustanovením § 133 OSP, keďže smeroval k preukázaniu toho, čo malo byť

považované za preukázané (existencia záväzku medzi navrhovateľom a odporcom). Pri zisťovaní súdu,
či navrhovateľ požičanou sumou disponoval alebo nie, poskytol navrhovateľ súdu všetky jemu dostupné
listinné dôkazy a zabezpečil dostupné svedectvá. Ohľadom peňažných prostriedkov navrhovateľa a
jeho manželky je potrebné vychádzať z toho, že títo sú manželia, a teda spolu disponovali sumou,ktorú odporcovi poskytli. To, že navrhovateľ peniazmi disponoval, dosvedčila jeho manželka, ktorá o
nich vedela. Neobstojí teda tvrdenie súdu prvého stupňa, že financie nemal len preto, lebo odporca
spolu s manželkou tvrdili, že bol chudobný. Odporca prebratie sumy od navrhovateľa vo výške 30.000

eur potvrdil svojim vlastnoručným podpisom. Výpovede manželky odporcu T.. M. Y., ako aj spoločníka
odporcu E. M. je potrebné považovať, vzhľadom na ich pomer k odporcovi ako i pre záujem na výsledku
sporu, za zaujaté, a teda irelevantné. Súdu prvého stupňa navrhovateľ v odvolaní vytýkal jeho tvrdenie,
že zmluva o pôžičke bola antidatovaná, a to s prihliadnutím na výpoveď svedka B.. Z., ktorý súdu potvrdil,
kedy obe právne listiny vypracoval, ako aj to, že dňa 23. 05. 2012 doniesol navrhovateľovi len listinu

o uznaní dlhu. Svedkovia T.. C. a M. potvrdili, že odporca vo vzťahu k navrhovateľovi dňa 23. 05.
2012 podpísal len jednu listinu. Záverom uviedol, že podľa jeho názoru je podstatné to, kedy navrhovateľ
skutočne peniaze na pôžičku zabezpečil a kedy ich odporcovi odovzdal, a nie to, či a kedy zisťoval, či
bude schopný tak vysoký obnos peňazí pre odporcu zohnať.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje
za vecne správne a navrhol ho potvrdiť, keď súd prvého stupňa uskutočnil dostatočné dokazovanie,

vykonané dôkazy správne vyhodnotil a vec správne právne posúdil. Poukázal na to, že prejav vôle
uznať dlh v písomnej podobe bol advokátom Z. vyhotovený bez jeho vedomia a prejavu jeho vôle. S
poukazom na ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka musí však prejav vôle k takémuto právnemu
úkonu vychádzať od dlžníka, a nie navrhovateľa, pretože uznanie dlhu je právom dlžníka, nie je to však
jeho povinnosťou. Dlžník takýmto právnym úkon zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii

dlhu. Nesúhlasil s názorom právnej zástupkyne navrhovateľa, že z dôvodu existencie tzv. listiny uznania
dlhu neuniesol dôkazné bremeno, a teda, že by nevyvrátil právnu domnienku existencie dlhu. Poukázal
na to, že právna zástupkyňa navrhovateľa citovala v konaní pred súdom prvého stupňa rozhodnutia
NS ČR, ktoré sa však týkajú uznania záväzku v podnikateľských vzťahoch. V danej veci navrhovateľ a
odporca vystupovali ako dve fyzické osoby - nepodnikatelia a aj predmet ich sporu je súkromná pôžička

ako občianskoprávny inštitút. Súd prvého stupňa správne vyhodnotil listinu obsahujúcu uznanie dlhu ako
neplatný právny úkon z dôvodu absencie vôle dlžníka prejaviť takúto vôľu, ako aj z dôvodu, že okolnosti
samotného podpisu tejto listiny sa uskutočnili za pochybných okolností a pod nátlakom. Je síce pravdou,
že vo veci vydierania ešte prebieha trestné konanie, ale vyhodnotenie konania pod nátlakom v zmysle
civilného práva sa ešte nemusí zhodovať s vyhodnotením konania v rámci trestného konania. Je len na

voľnom uvážení súdu, ako vyhodnotí vykonané dôkazy, pričom súd prvého stupňa správne vyhodnotil
osobu navrhovateľa za nevierohodnú, čo však nesúvisí s tým, či bol alebo nebol právoplatne odsúdený
za nejaký trestný čin. Poukázal na to, že v konaní vyvrátil právnu domnienku existencie dlhu. I v prípade,
že by bolo možné listinu o uznaní dlhu považovať za platný právny úkon, pred súdom prvého stupňa
vyvrátil domnienku, že v čase uznania existoval dlh voči navrhovateľovi. V priebehu konania preukázal,

že dňa 10. 01. 2012 nemohlo dôjsť k podpisu zmluvy o pôžičke, ani k odovzdaniu predmetu pôžičky -
sumy 30.000 eur. Z dôvodu pracovných rokovaní bol odcestovaný a v popoludňajších hodinách až do
cca polnoci bol v sídle spoločnosti Dexter Team s. r. o., ul. Janka Matušku, Topoľčany, kde spolu s E. M.
popíjali, čo dosvedčili svedecké výpovede E. M. a manželky odporcu. Dňa 10. 01. 2012 a ani v iný deň
nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí vo výške 30.000 eur ako možného predmetu pôžičky. Odporca

ďalejuviedol,žepodpísalpredmetnúzmluvuopôžičkepodnátlakomvreštauráciiHofferaž23.05.2012,
ale ani v tento deň nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí. K reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky
nikdy nedošlo. V rámci konania uskutočnil námietku týkajúcu sa dôvodu a výšky nároku navrhovateľa
a navrhovateľ nebol schopný sa s jeho argumentáciou vysporiadať. Keďže v danom prípade nedošlo
k preukázaniu, kedy došlo k reálnemu odovzdaniu peňazí a odporca preukázal, že sa v kritickom čase

objektívne ani na danom mieste odovzdania peňazí nenachádzal a peniaze neprevzal, nevznikol medzi
navrhovateľom a odporcom ani právny vzťah v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka. Navrhovateľ vo
svojej výpovedi pred súdom prvého stupňa a v konaní u vyšetrovateľa uvádza, že odporca ho požiadal
o pôžičku v mesiaci december 2011 alebo v mesiaci január 2012. Ak by tomu tak bolo, musel by potom
navrhovateľ žiadať svojho brata E. o peniaze po týchto dátumoch. Z výpovede E. R. však vyplýva, že

navrhovateľ ho žiadal o pôžičku v mesiaci október 2011. Z výpovede navrhovateľa pred súdom prvého
stupňa ďalej vyplýva, že sumu 11.000 eur mu vyplatil jeho brat v hotovosti niekde na Slovensku, pričom
presné miesto, kde prevzal peniaze od brata, nevedel uviesť. Takáto výpoveď navrhovateľa s poukazom
na obsah výpovede E. R. je zavádzajúca, nepravdivá, nevierohodná, a preto ju súd prvého stupňa
pri hodnotení dôkazov správne vyhodnotil ako nevierohodnú. Navrhovateľa o pôžičku nikdy nežiadal,

bol dostatočne solventný, čo pred súdom prvého stupňa preukázal bankovými výpismi. Taktiež nikdy
navrhovateľa nežiadal, aby zabezpečil u B.. Z. vyhotovenie zmluvy o pôžičke, ani vyhotovenie listiny ouznaní dlhu. Obe tieto listiny boli vyhotovené bez jeho vedomia a prejavenej vôle. Advokát Z. ako miesto
podpisu oboch listín uviedol B., hoci v B. nikdy tieto listiny nepodpisoval, podpisoval ich v reštaurácii
Hoffer za takých okolností, ako od počiatku tvrdil, čo potvrdila i svedkyňa P. Z.. To, že navrhovateľ nie je

dôveryhodnou osobou, vyplýva jednak z jeho výpovedí pred súdom prvého stupňa, ale aj s poukazom
na jeho správanie sa voči odporcovi dňa 23. 05. 2012 v reštaurácii Hoffer, kedy pod psychickým tlakom
zo strany navrhovateľa podpísal obe listiny. Následne po dni 23. 05. 2012 podal trestné oznámenie o
vydieraní. Na navrhovateľa a na T.. C. podal trestné oznámenie o sprenevere. Súd prvého stupňa v
rámci konania nebol nijakým spôsobom viazaný rozhodnutiami orgánom činných v trestnom konaní. Nie

je pravdivé vyjadrenie právnej zástupkyne navrhovateľa, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal ako s
predbežnou otázkou s platnosťou listiny o uznaní dlhu. Ďalej uviedol, že svedkyňa Z. preukázala, aká
bola situácia dňa 23. 05. 2012 v reštaurácii Hoffer, táto svedkyňa je nestrannou svedkyňou, pričom jej
prítomnosť na pracovisku potvrdil súdu prvého stupňa i jej zamestnávateľ. Záujem na výsledku tohto
sporu má i vypočutý svedok O. M., ktorý bol voči nemu neúspešným účastníkom konania v postavení
navrhovateľa, a to v konaní vedenom pred Okresným súdom v Topoľčanoch o nahradenie vyhlásenia

uzavrieť darovaciu zmluvu. Z dôvodu, že nikdy nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí ako predmetu
pôžičky tak neexistovala ani samotná pôžička, a preto neexistuje ani dlh a ani vzťah veriteľa a dlžníka.
Napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, keď súd
prvého stupňa uskutočnil dostatočné dokazovanie a vykonané dôkazy správne vyhodnotil.

V doplnení odvolania navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd pri rozhodovaní odstránil rozpory medzi

výpoveďami svedkov B.. Z., T.. C. a M. na jednej strane a odporcu na druhej strane, keďže odporca ich
tvrdenia popieral bez adekvátneho odôvodnenia. Taktiež žiadal prostredníctvom konfrontácie odstrániť
rozpory medzi svedeckými výpoveďami svedkov B.. Z., T.. C. a M. a svedkyne Z..

Odporca vo vyjadrení k doplneniu odvolania navrhovateľa uviedol, že návrh na doplnenie dokazovania
spočívajúci vo vykonaní konfrontácie, navrhnutý navrhovateľom, považuje v rozpore s ustanovením

§ 120 ods. 4 OSP, keď navrhovateľ mal pred súdom prvého stupňa dostatok času žiadať vykonanie
takéhoto dôkazu, no neurobil tak ani do dňa 16. 04. 2013, kedy súd prvého stupňa po vykonanom
dokazovaní dal účastníkom konania poučenie podľa § 120 ods. 4 OSP, pričom právna zástupkyňa
navrhovateľa uviedla, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania.

Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie

navrhovateľa bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia za splnenia podmienok § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie
je dôvodné a o odvolaní navrhovateľa rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Predmetom konania je návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy 30.000 eur spolu s úrokom z omeškania

vo výške 9% ročne od 01. 05. 2012 do zaplatenia. Zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom sa
navrhovateľ domáhal titulom zmluvy o pôžičke, na základe ktorej sa odporca ako dlžník mal zaviazať
vrátiť navrhovateľovi ako veriteľovi požičanú sumu do 30. 04. 2012. Z odôvodnenia návrhu navrhovateľa,
doručeného súdu prvého stupňa dňa 09. 07. 2012 ďalej vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že
odporca riadne a včas navrhovateľovi neplnil, došlo dňa 23. 05. 2012 zo strany odporcu k písomnému

uznaniu dlhu voči navrhovateľovi ako veriteľovi. Odporca svoj záväzok voči navrhovateľovi uznal a
súčasne sa zaviazal dlh veriteľovi zaplatiť do 31. 05. 2012. Tento záväzok však odporca nesplnil, a to
ani napriek písomnému pokusu o mimosúdny zmier zo dňa 20. 06. 2012. Spolu s návrhom navrhovateľ
predložil súdu prvého stupňa písomnú zmluvu o pôžičke zo dňa 10. 01. 2012, listinu obsahujúcu
uznanie dlhu zo dňa 23. 05. 2012 a výzvu na plnenie zo dňa 20. 06. 2012.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.Podľa§37Občianskehozákonníka,právnyúkonsamusíurobiťslobodneavážne,určiteazrozumiteľne,
inak je neplatný.

Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa

druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu
a výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.

Podľa § 133 OSP, skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku,
má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak.

V prejednávanej právnej veci navrhovateľ odvodzoval svoj nárok na peňažné plnenie s poukazom na

existenciu dvoch právnych úkonov: zmluvy o pôžičke a uznaní dlhu.

Uznanie dlhu je samostatným zabezpečovacím inštitútom, ktorý zabezpečovaciu funkciu plní tým, že
zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Na to, aby uznanie dlhu malo
také právne účinky, je potrebné, aby dlžník písomne uznal, že zaplatí dlh, ďalej je potrebné, aby priamo
v písomnom uznaní bol dlh určený, čo do dôvodu a rozsahu. Možnosť uznania dlhu je právom dlžníka

voči veriteľovi, nie je to však jeho povinnosť. Uznaný záväzok je zabezpečený tým, že v dôsledku ním
založenej právnej domnienky si veriteľ i takto vylepšuje svoju pozíciu pre prípad vymáhania svojej
pohľadávky súdnou cestou. Ak totiž dôjde k súdnemu sporu o takto uznaný dlh, súd predpokladá jeho
existenciu v čase uznania. Nie je potrebné dokazovať vznik záväzku ani jeho trvanie v čase uznania.
Domnienka existencie dlhu, ktorá je založená uznaním, je vyvrátiteľná. To znamená, že dlžník, ktorý

svoj dlh uzná, môže namietať, že dlh nevznikol alebo, že v čase uznania netrval. Táto námietka môže
byť úspešná len za predpokladu, že sa oproti prezumpcii uvedenej v § 558 Občianskeho zákonníka
preukážeopak.Procesnýmdôsledkomuznaniadlhujepresundôkaznéhobremenazveriteľanadlžníka.
Veriteľ má tak v prípade sporu uľahčenú pozíciu tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho výšku
v dobe uznania.

Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za
výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym
následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Rozsah
dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje
hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom

dôkazného bremena, teda, ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.

Z ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma a táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Keďže táto
zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu
pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny

vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitosti vôle)
boli dané.

Po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho pojednávania odvolací súd dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne. Súd prvého stupňa správne a dostatočným
spôsobom zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok

podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 219 ods. 2 OSP odkazuje. Súd prvého stupňa sa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia vysporiadal so všetkými právne relevantnými
skutočnosťami majúcimi vplyv na posúdenie uplatneného nároku navrhovateľa.Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd zvýrazňuje, že súd prvého stupňa na
základe vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, keď ustálil, že uznanie dlhu odporcom
je absolútne neplatným právnym úkonom. Súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie a ním

vykonané dôkazy i správne vyhodnotil. Rovnako ako súd prvého stupňa, i odvolací súd dospel k záveru,
že vôľa odporcu k uznaniu dlhu nebola slobodná. Právny úkon je potrebné považovať za urobený
slobodne, ak k prejavu vôle nebol účastník prinútený skutočnosťami, bez ktorých by k takémuto úkonu
nedošlo. Z okolností tohto prípadu, že zrejmé, že listina o uznaní dlhu bola vypracovaná bez vedomia
odporcu, keď túto na požiadanie navrhovateľa vypracoval B.. Z.. Taktiež je zrejmé, že účelom stretnutia v

reštaurácii Hoffer dňa 23. 05. 2012, na ktorom sa mal odporca po predošlej dohode stretnúť so svedkom
T.. C., podľa vedomosti odporcu, nemalo byť podpísanie listiny o uznaní dlhu. To, že mu bude predmetná
listina predložená na podpis navrhovateľom zistil až na samotnom stretnutí, ktorého sa okrem vopred
dohodnutého T.. C. zúčastnil i navrhovateľ a svedkovia M. a B.. Z.. Pokiaľ súd prvého stupňa vyhodnotil
úkon odporcu smerujúci k uznaniu záväzku za úkon urobený pod nátlakom, bez absencie slobody vôle,
odvolací súd sa s takýmto právnym posúdením veci stotožňuje. Je potrebné poukázať na tú skutočnosť,

že s výnimkou svedkyne Z., ako osoby bez akéhokoľvek pomeru ku ktorémukoľvek z účastníkov
konania, boli ostatné osoby účastné stretnutia v reštaurácii Hoffer vzájomne známe, s osobnými a
podnikateľskými väzbami, či už negatívnymi alebo pozitívnymi. Preto hodnotenie dôkazov súdu prvého
stupňa, ktorý vyhodnotil výpoveď svedkyne Z. ako nestrannú a vierohodnú, a to na rozdiel od výpovedí
svedkov B.. Z. (manžel právnej zástupkyne navrhovateľa), svedka M. (dlhoročný priateľ navrhovateľa)

a svedka T.. C. (konateľ firmy patriacej manželke odporcu, na ktorého podala manželka odporcu trestné
oznámenie), je potrebné považovať za správne. Bolo jednoznačne preukázané, že svedkyňa Z. dňa
23. 05. 2012 bola v práci a v rámci plnenia pracovných povinností bola svedkom priebehu stretnutia
navrhovateľa, odporcu, a svedkov M., T.. C. a B.. Z., pričom tento priebeh stretnutia vnímala tak, že
odporca pod tlakom vulgárnych nadávok podpísal pre svedkyňu bližšie neznámu listinu. Z dokazovania

pred súdom prvého stupňa je pritom nepochybné, že touto listinou bola listina o uznaní dlhu, ktorej
podpis odporcom dňa 23. 05. 2013 nebol účastníkmi spochybnený. K námietke navrhovateľa v podanom
odvolaní, že svedkyňa neurčito uviedla, že nejaký pán na odporcu kričal a súčasne rozporne s tvrdeniami
ostatných svedkov popísala zasadací poriadok v boxe baru Hugo, odvolací súd udáva, že z hľadiska
posúdenia slobody vôle nie je relevantné to, či tlak na odporcu bol vyvíjaný priamo navrhovateľom alebo

niektorou z ďalších zúčastnených osôb stretnutia, keď relevantná je práve existencia, resp. neexistencia
slobody vôle k takémuto právnemu úkonu. Z hľadiska posúdenia uvedeného je relevantné práve to, že
odporca urobil úkon pod vplyvom nátlaku, ktorý bol na neho vyvíjaný vo forme vulgárnych nadávok
popísaných svedkyňou Z.. Tak ako súd vyššie konštatoval, uznanie dlhu je právom dlžníka, a nie
jeho povinnosťou. Je zrejmé, že uvedené však neznamená len taký výklad, že k platnému uznaniu

dlhu môže dôjsť výlučne z iniciatívy dlžníka a výlučne v prípade, že listinu o uznaní vyhotoví sám
dlžník. Konštatovanie práva dlžníka na uznanie dlhu v sebe zahŕňa predovšetkým jeho slobodnú vôľu k
tomuto úkonu, ktorá i podľa odvolacieho súdu v danom prípade absentovala. Už z okolností, za akých k
uskutočneniu samotného stretnutia dňa 23. 05. 2012 došlo, je zrejmé, že odporca nevedel, že účelom
stretnutia má byť jeho prejav vôle vo forme uznania dlhu voči navrhovateľovi a následne zo svedkyňou

Z. opísaného samotného priebehu stretnutia je zrejmé, že na odporcu bol vyvíjaný taký nátlak, ktorý
možno kvalifikovať ako psychické donútenie, v dôsledku ktorého namiesto svojej vôle prejavil vôľu
donucujúceho. Obrana odporcu o vyvinutom nátlaku, potvrdená svedkyňou Z., je naviac umocnená i
tou skutočnosťou, že odporca vzápätí po tomto stretnutí, uvedomujúc si následky krivého obvinenia,
podal trestné oznámenie pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b/ Trestného zákona.

Odvolací súd na túto skutočnosť poukazuje za súčasného plného rešpektovania princípu prezumpcie
neviny, pretože i uvedené v celkovom kontexte zapadá do svedkyňou opísaného a odporcom tvrdeného
priebehu stretnutia dňa 23. 05. 2012. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti bol potom záver súdu
prvého stupňa o absolútnej neplatnosti listiny o uznaní dlhu odporcom správny.

V prejednávanej veci z hľadiska ustálenia, ktorého z účastníkov konania zaťažuje dôkazné bremeno

preukázania existencie dlhu, bolo práve primárne posúdiť platnosť listiny o uznaní dlhu. Keďže však súd
prvého stupňa vyvodil správny právny záver o absolútnej neplatnosti tohto jednostranného právneho
úkonu, účinky vyvrátiteľnej právnej domnienky o existenciu dlhu v čase uznania nenastali. Preukázanie
existencie dlhu odporcu na základe zmluvy o pôžičke tak zaťažovalo navrhovateľa. Pokiaľ súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania

existencie dlhu, jeho závery sú správne. Ak sa navrhovateľ ako veriteľ domáhal splnenia dlhu, bolo na
ňom (keďže účinky vyvrátiteľnej právnej domnienky nenastali), aby preukázal vznik splatnej pohľadávkyvoči dlžníkovi. V konaní pred súdom prvého stupňa nebolo sporné to, že listina obsahujúca zmluvu o
pôžičke podpísaná bola, keď navrhovateľ tvrdil, že zmluvu o pôžičke podpísali s odporcom dňa 10. 01.
2012, pričom odporca tvrdil, že zmluva o pôžičke bola podpísaná ako antidatovaná dňa 23. 05. 2012 v

rámci stretnutia v reštaurácii Hoffer. Tak ako odvolací súd konštatoval vyššie, Občiansky zákonník pre
platnosť zmluvy o pôžičke nepredpisuje žiadnu formu, t.j. k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke môže
dôjsť písomne, ústne ale i konkludentným spôsobom. Z hľadiska posúdenia platnosti tohto kontraktu
je podstatnou tá skutočnosť, aby na jeho základe došlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky
veriteľom dlžníkovi. To znamená, že pokiaľ k odovzdaniu predmetu pôžičky (v danom

prípade peňazí) nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne. Odvolací súd
v tejto súvislosti udáva, že navrhovateľ pred súdom prvého stupňa nepreukázal ním udávané tvrdenia
o tom, že zmluva o pôžičke bola s odporcom uzatvorená dňa 10. 01. 2012, v ktorý deň súčasne došlo
i k reálnemu odovzdaniu peňazí. K reálnemu odovzdaniu peňazí odporcovi navrhovateľ neprodukoval
žiadny relevantný dôkaz, pričom súčasne odporca sa účinne bránil tým, keď uviedol, že dňa 10. 01.
2012 sa žiadneho stretnutia s navrhovateľom nezúčastnil, keď do neskorých večerných hodín trávil čas

so svedkom E. M., čo sám svedok, vrátane manželky odporcu, v konaní pred súdom prvého stupňa
potvrdili. Pred súdom prvého stupňa nebol pritom tvrdený žiadny iný dátum, kedy by okrem 10. 01. 2012
k reálnemu odovzdaniu peňazí malo dôjsť. Tvrdenia navrhovateľa ohľadne existencie zmluvy o pôžičke
spochybňujú i ďalšie skutočnosti v konaní preukázané. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že
podľa udania navrhovateľa, požičaná suma 30.000 eur mala byť tvorená zo sumy 11.000 eur ako sumy

požičanej mu bratom E. R., zo sumy 15.000 eur nasporenej C. R., manželkou navrhovateľa a zo sumy
4.000 eur ako vlastných finančných prostriedkov navrhovateľa. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje
na to, že navrhovateľ jednoznačne nepreukázal ani existenciu týchto finančných prostriedkov, keď k
existencii sumy 4.000 eur neprodukoval žiadne dôkaz. K pôžičke od brata E. R. vo výške 11.000 eur,
rozporne s výpoveďou samotného svedka E. R., uviedol, že odporca ho požiadal o pôžičku v januári

2012 (jeho výpoveď v rámci trestného stíhania), pričom svedok E. R. uviedol, že navrhovateľ ho požiadal
o požičanie sumy 11.000 eur v októbri 2011 a svedok tieto peniaze poslal na Slovensko (vzhľadom na
jeho pobyt v zahraničí) v decembri 2011. Z uvedeného je potom ťažko vyvodiť navrhovateľom tvrdený
záver o tom, že peniaze vo výške 11.000 eur, ktoré žiadal od brata E., mali slúžiť pre účel pôžičky pre
odporcu, o ktorú mal odporca požiadať navrhovateľa až následne, v januári 2012. Taktiež navrhovateľ

nepreukázal, že suma 15.000 eur mala byť nasporená jeho manželkou z jej príjmu zo zamestnania,
keď z výpisov z účtu manželky navrhovateľa sú zrejmé pravidelné mesačné výbery súm vo výškach
300-400 eur , ktorých výška v súčte nedáva sumu 15.000 eur, na druhej strane nie je zrejmý účel
ich použitia a nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľa, že tieto peniaze si jeho manželka odkladala
za účelom sporenia. Súd len okrajovo poukazuje na skutočnosť tvrdenú odporcom, že tento nemal

dôvod na požičiavanie peňazí od navrhovateľa, keď i v konaní pred súdom prvého stupňa preukázal
svoju dostatočnú solventnosť. S poukazom na výsledky dokazovania pred súdom prvého stupňa, ako
i skutočnosti uvedené vyššie, odvolací súd, rovnako ako súd prvého stupňa, dospel k záveru, že
navrhovateľ nepreukázal, že by s odporcom došlo k uzavretiu platnej zmluvy o pôžičke, na základe ktorej
by vznikla odporcovi povinnosť požičanú sumu vo výške 30.000 eur vrátiť. Pokiaľ súd prvého stupňa

návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne.

Ku skutočnosti udávanej navrhovateľom v doplnení odvolania, týkajúcej sa jeho návrhu na prevedenie
konfrontácie svedeckých výpovedí, odvolací súd udáva, že súd prvého stupňa si riadne splnil svoju
poučovaciu povinnosť zakotvenú v § 120 ods. 4 OSP, keď v zmysle tohto ustanovenia účastníkov
konania riadne poučil (uvedené vyplýva z obsahu zápisnice z pojednávania súdu prvého stupňa zo dňa

16. 04. 2013), pričom ani jeden z účastníkov nepredniesol žiadny návrh na doplnenie dokazovania. Za
súčasne riadne zisteného skutkového stavu veci súdom prvého stupňa, keď nebol dôvod na aplikáciu
ustanovenia poslednej vety § 120 ods. 1 OSP (súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú
účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci ) a pri splnení si poučovacej povinnosti
súdu v zmysle § 120 ods. 4 OSP, dôkazy uplatnené neskôr, po vyhlásení rozhodnutia súdu prvého

stupňa, nie sú odvolacím dôvodom.

Záverom odvolací súd na doplnenie udáva, že i v prípade, že by bolo možné konštatovať platnosť
uznania dlhu odporcom (táto skutočnosť však v konaní nenastala), návrh navrhovateľa by bolo
potrebné i v takomto prípade považovať za nedôvodný. Odvolací súd je toho názoru, že i v prípade
nastúpenia účinkov vyvrátiteľnej právnej domnienky o existencii dlhu, odporca preukázal, že mu dlh voči

navrhovateľovi nevznikol, keď bolo preukázané, že nedošlo k reálnemu odovzdaniu predmetu pôžičky- peňazí, a tak k naplneniu esenciálneho predpokladu pre platnosť zmluvy o pôžičke ako reálneho
kontraktu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ním vyššie uvedené odôvodnenie.

S ohľadom na dôvody uvedené vyššie odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.

1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142
ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko odporca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.