Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 2, 2014

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sža/18/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7014200601
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Henčeková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2014:7014200601.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Henčekovej,

PhD. a z členov senátu JUDr. Ing. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v
právnej veci navrhovateľa: B. D., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom K., štátna príslušnosť Sýria, zastúpený
Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, Moyzesova 18, 040 41 Košice, proti odporcovi: Prezídium
policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície
Prešov, Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporcu č.s. PPZ-HCP-PO9-197-009/2014 zo dňa 28. apríla 2014, o zaistení navrhovateľa,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. mája 2014, č. k.

9Sp/23/2014-35, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. mája 2014, č. k.
9Sp/23/2014-35, p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

PREDMET KONANIA

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia potvrdil rozhodnutie, ktorým
odporca podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov (ďalej len ,,zákon")
rozhodol o zaistení navrhovateľa dňom 28. aprílom 2014 v čase o 16.30 hod. najviac do 28. septembra

2014 na základe skutočností, že účastník konania je žiadateľom o udelenie azylu na území Slovenskej
republiky a zaistenie bolo odôvodnené ustanovením § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov,
a to na účel zistenia tých skutočnosti, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku.

Krajský súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie odporcu preskúmal v intenciách námietok
navrhovateľa uvedených v opravnom prostriedku zo dňa 13. mája 2014, ktorými boli:

- arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu v súvislosti s existenciou predchádzajúceho
rozhodnutia o zaistení navrhovateľa,

- dôvody uvádzané odporcom v rozhodnutí sú zjavne nedostatočné pre účely uvedené v zmysle čl. 5
ods. 1 Dohovoru- odporca nesprávne vyložil ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, vzhľadom
na stanovenú dĺžku zaistenia a skutočnosť, že pred migračným úradom navrhovateľ dňa 30. apríla 2014
uviedol konkrétne dôvody svojej žiadosti.

Podstatnápreposúdeniezákonnostinapadnutéhorozhodnutiabolapodľakrajskéhosúdutáskutočnosť,
že boli dané dôvody zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. b/ v čase vydania napadnutého rozhodnutia,
teda navrhovateľ bol zaistený na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o
udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku.

Vzhľadom na predchádzajúce konanie navrhovateľa, a to spáchanie úmyselnej trestnej činnosti na

území Slovenskej republiky, pre ktorý mu bol súdom uložený trest vyhostenia na dobu šiestich rokov a
tým pádom na následné opustenie územia SR pred skončením predchádzajúceho azylového konania,
po jeho vrátení na územie SR z Dánska v rámci Dublinského konania, bol odôvodnený záver odporcu
v napadnutom rozhodnutí, že úmyslom navrhovateľa nie je zdržiavať sa na území SR, kde požiadal o
udelenie azylu a preto odporca dôvodne dospel k záveru, že existuje riziko úteku navrhovateľa a účel
zaistenia je daný potrebou zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie

azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať.

K námietke navrhovateľa, že Migračným úradom bol vypočutý dňa 30. apríla 2014 a uviedol konkrétne
dôvodysvojejžiadosti,krajskýsúduviedol,žeztohtodátumujezrejmé,žektomudošloažporozhodnutí
odporcu o zaistení. V tejto súvislosti poukázal na zápisnicu o vyjadrení účastníka konania v konaní o
zaistení, keď navrhovateľ využil svoje zákonné právo a nevypovedal.

Podľa krajského súdu odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácii a tieto objektívne
posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a vo svetle tejto skutočnosti posudzoval
aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti
krajský súd uviedol, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny
poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol. Zo

žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal
právne relevantné dôvody žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné
skutkové zistenia.

Na základe uvedených skutočností považoval krajský súd odvolacie námietky navrhovateľa za
nedôvodné,nespôsobiléspochybniťvecnúsprávnosťnapadnutéhorozhodnutia.Ztohtopohľadunezistil

v postupe odporcu žiadne pochybenie a v podrobnostiach poukázal na správne závery odporcu
v napadnutom rozhodnutí. Odporca sa vo svojom rozhodnutí zaoberal účelom zaistenia, ako aj
odôvodnením potrebnej predpokladanej dĺžky zaistenia, účelnosťou a efektívnosťou zaistenia.

Na základe uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie odporcu potvrdil.

II.

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie, v ktorom uviedol, že rozsudok krajského
súdu napáda z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O. s. p., teda z dôvodu, že
súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je čiastočne

nepreskúmateľné.

Navrhovateľ uviedol, že s rozhodnutím odporcu v celom jeho rozsahu nesúhlasil, a preto proti
nemu podal opravný prostriedok na krajský súd, v ktorom žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie
odporcu v celom rozsahu zrušil z dôvodu, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci,
napadnuté rozhodnutie odporcu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je čiastočne

nepreskúmateľné.

Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu, pričom dospel k záveru, že opravný prostriedok
nie je dôvodný, a preto napadnuté rozhodnutie potvrdil. V podrobnostiach poukázal prvostupňový súd
na správne závery odporcu uvedené v napadnutom rozhodnutí.Navrhovateľ uviedol, že sa aj naďalej pridržiava svojich tvrdení a skutočností uvedených v konaní pred
prvostupňovým súdom a má za to, že pozbavenie jeho osobnej slobody na základe rozhodnutia odporcu
jenezákonné.Tiežjetohonázoru,žeúčelzaistenianavrhovateľaodpadol.Poukázalnaustanoveniečl.5

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných a bod 10 a 15 Preambuly Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o
medzinárodnú ochranu (prepracované znenie). Rovnako poukázal na čl. 8 a čl. 9 citovanej smernice.

Navrhovateľ poukázal na to, že v konaní pred krajským súdom namietal, že odporca v predmetnom
konanírozhodovalopozbaveníjehozákladnéhoprávanaosobnúslobodu(navyševpostavenížiadateľa

o azyl), a preto bol povinný zohľadňovať nielen znenie vnútroštátnych právnych noriem, ale aj príslušné
princípy a pravidlá a taktiež normy medzinárodného práva vzťahujúce sa na tento prípad. Základným
medzinárodným princípom v prípade utečencov a žiadateľov o azyl vo všeobecnosti je prezumpcia proti
zaisteniu. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie
centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé.

Taktiež navrhovateľ v konaní pred prvostupňovým súdom podrobne namietal porušenie čl. 5 ods. 1

písm. f/ Dohovoru napadnutým rozhodnutím odporcu, pričom prvostupňový súd sa k jeho námietkam v
odôvodnení napadnutého rozsudku nijako nevyjadril ani sa nimi zrejme nezaoberal. Jeho rozhodnutie
je preto nepreskúmateľné. Uviedol, že naďalej trvá na tom, že napadnuté rozhodnutie odporcu je v
rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko dôvody uvádzané odporcom v napadnutom rozhodnutí
sú zjavne nedostatočné pre účely citovaného článku Dohovoru a odporca v napadnutom rozhodnutí

ani neuvádza, konkrétne na aký účel v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru rozhodol o zaistení navrhovateľa.
Krajský súd mal na tieto nedostatky napadnutého rozhodnutia reagovať. Nespravil tak, čím pochybil.

V právnej veci navrhovateľa nebolo možné uplatniť ako dôvod pozbavenia jeho osobnej slobody
zabránenie jeho nepovolenému vstupu na územie SR, pretože Slovenská republika prijala
zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl a za tým účelom súhlasila s jeho prijatím na svoje

územie. Taktiež nebolo možné v prípade navrhovateľa uplatniť ako dôvod pozbavenia osobnej slobody v
súvislosti s prebiehajúcim konaním o jeho vyhostenie z územia SR, pretože to nie je možné realizovať z
dôvodu právnych prekážok počas prebiehajúceho azylového konania. Taktiež vzhľadom na všeobecne
známu bezpečnostnú situáciu v krajine pôvodu navrhovateľa v Sýrii, nie je možné realizovať jeho
vyhostenie, nakoľko v Sýrii prebieha vojnový konflikt. Medzinárodný princíp non-refoulement sa pritom

vzťahuje na akýkoľvek odsun jednotlivca z územia štátu, či už ide o administratívne vyhostenie, výkon
trestu vyhostenia alebo extradíciu.

Hoci ústavný súd judikoval, že nie je vylúčené, aby za určitých okolností súčasne prebiehalo u zaistenej
osoby konanie o azyle a konanie o vyhostenie, v právnej veci navrhovateľa to nebolo z dôvodu právnych
prekážok možné. Pozbavenie osobnej slobody navrhovateľa nie je možné subsumovať pod žiaden z

dôvodov v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, a preto je napadnuté rozhodnutie odporcu v rozpore
s Dohovorom. Odporca síce v napadnutom rozhodnutí formálne konštatuje jeho súlad s citovaným
článkom, avšak bez bližšej právnej úvahy, ako k takémuto právnemu záveru dospel. Rozhodnutie
odporcu je podľa navrhovateľa nepreskúmateľné. Prvostupňový súd sa s napadnutým rozhodnutím
odporcu stotožnil, čím podľa navrhovateľa pochybil.

Navrhovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal dĺžku doby zaistenia navrhovateľa, a to že
odporca nesprávne aplikoval resp. nesprávne vyložil ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte
cudzincov na prejednávaný prípad. Predmetné ustanovenie oprávňuje policajta zaistiť žiadateľa o azyl
na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku. Citované ustanovenie zákona o

pobytecudzincovanitzv.recepčnásmernicaneoprávňujeodporcupozbavovaťslobodyžiadateľovoazyl
na dobu celého azylového konania v prvom stupni, t. j. do vydania rozhodnutia Migračného úradu MV SR
o ich žiadosti o azyl. Odporca avšak zaistil navrhovateľa na dobu až 5 mesiacov, pričom z odôvodnenia
jeho rozhodnutia vyplýva, že tak spravil za účelom rozhodnutia Migračného úradu MV SR o žiadosti
navrhovateľa o azyl. Zistenie dôvodov žiadosti o azyl je možné už pri podaní vyhlásenia o žiadosti o

azyl, resp. po tzv. pohovore prevedenom pred Migračným úradom v konaní o azyle, kedy žiadatelia
podrobnejšie rozvedú dôvody ich žiadosti o azyl uvedené vo vyhlásení. Aj z tohto dôvodu navrhovateľ
pred prvostupňovým súdom namietal, že už odpadol účel jeho zaistenia. Dňa 30. apríla 2014 s ním bol
vykonaný pohovor pred Migračným úradom MV SR, počas ktorého bližšie ozrejmil a uviedol dôvody jehožiadosti o azyl. Tie budú následne už iba posúdené Migračným úradom MV SR v zmysle zákona o azyle,
či zakladajú alebo nie kvalifikované dôvody pre priznanie medzinárodnej ochrany.

VtejtosúvislostinavrhovateľpoukazovalnaprávnynázorÚraduVysokéhokomisáraOSNpreutečencov

vysloveného v jeho Príručke k otázke zaistenia žiadateľov o azyl, prvýkrát vydaná v r. 1995, následne
opakovane revidovaná 1999, 2012 uvádza, že s ohľadom na dôvod zaistenia žiadateľa o azyl uplatnený
odporcom v predmetnom prípade, „žiadateľ o azyl môže byť zaistený výlučne pre účel predbežného
pohovoru za účelom zistenia základu žiadosti o azyl. To by zahŕňalo získanie základných skutočností od
žiadateľa o azyl a teda prečo žiada o azyl, a nemalo by byť predlžované do rozhodnutia vo veci samej

alebo iného rozhodnutia v konaní. Táto výnimka z všeobecného princípu (nezaisťovanie žiadateľov,
pozn.) nemôže byť využívaná na ospravedlnenie zaistenia na celé konanie o rozhodovaní o žiadosti o
azyl alebo na neobmedzenú dobu." Rovnaký názor na výklad tohto oprávnenia zaistenia žiadateľa o
azyl zastáva aj Výbor ministrov Rady Európy vo svojom odporúčaní citovanom v opravnom prostriedku
proti rozhodnutiu odporcu. Ten navyše dodáva, že každé pozbavenie osobnej slobody žiadateľa o azyl
by malo byť dočasné, nesvojvoľné a na čo najkratšiu možnú dobu a má byť implementované v súlade

s relevantnými medzinárodnými právnymi normami a rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre
ľudské práva.

Krajský súd k námietke doby zaistenia navrhovateľa všeobecne skonštatoval, že sa stotožňuje so
závermi a zisteniami odporcu. Navyše dodal, že k pohovoru pred Migračným úradom došlo až po vydaní
rozhodnutia odporcu, pričom pre súd je rozhodujúci stav ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia.

S uvedenými závermi prvostupňového súdu navrhovateľ vyjadril nesúhlas, má za to, že súd vec
nesprávne právne posúdil. Napadnuté rozhodnutie odporcu je nezákonné a v rozpore so zákonom o
pobyte cudzincov a vyššie citovanými medzinárodnými princípmi a normami. V zmysle rozhodovacej
činnosti Európskeho súdu o periodickom preskúmavaní dôvodov zaistenia súdy pri rozhodovaní o
zákonnosti zaistenia sú povinné brať do úvahy nielen situáciu pri zaistení jednotlivca, ale aj situáciu

v čase rozhodovania o zákonnosti zaistenia. Ústavný súd taktiež vo svojej rozhodovacej činnosti
mnohokrát zdôraznil nutnosť dôslednej ochrany osobnej slobody.

Má za to, že uvedením dôvodov žiadosti o azyl počas pohovoru pred Migračným úradom MV SR odpadol
účel zaistenia navrhovateľa, na čo mal prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní prihliadnuť.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v spojení s citovanými právnymi normami, navrhovateľ má za

to, že záver krajského súdu o tom, že odporca v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci a následne
vec správne právne posúdil z vyššie uvedených dôvodov neobstojí.

Krajský súd vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, a preto navrhovateľ navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vydal
rozsudok,ktorýmzmenírozsudokkrajskéhosúdutak,žerozhodnutieodporcuzrušujeavecmuvraciana

ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby najvyšší súd nariadil jeho bezodkladné prepustenia zo zaistenia.

III.

Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

K odvolaniu navrhovateľa sa odporca vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu
ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že k danej veci sa vyjadril v stanovisku pod č. p. PPZ-HCP-

PO9-197-025/2014 zo dňa 21. mája 2014 (uvedené stanovisko je súčasťou spisového materiálu č. s.
PPZ-HCP-PO9-197-009/2014). Na tomto stanovisku odporca aj naďalej trvá a žiada o jeho akceptáciu
pri ďalšom posudzovaní odvolania proti rozsudku krajského súdu.

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcuOdporca rozhodnutím č. s. PPZ-HCP-PO9-197-009/2014 zo dňa 28. apríla 2014 podľa § 88a ods. 1
písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel zistenia tých skutočnosti, na ktorých je založená jeho
žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho

úteku rozhodol o zaistení navrhovateľa dňom 28. aprílom 2014 o 16.30 hod. a umiestnil ho v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.

V dôvodoch rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľ dňa 5. októbra 2012 v čase o 23.30 hod
pricestoval na územie Slovenskej republiky pravidelnou vnútroschengenskou leteckou linkou CCS3033
leteckej spoločnosti SAM AIR z Heraklionu (Grécko) smerujúceho do Bratislavy. Po prílete do Bratislavy

bol hliadkou OHK PZ Bratislava Ružinov - letisko vyzvaný na preukázanie totožnosti, kde pri kontrole
predložil príslušníkom policajného zboru falošnú identifikačnú kartu Rumunskej republiky č. L znejúcou
na meno E. Z., narodený XX.XX.XXXX, štátny príslušník Rumunskej republiky, ktorú si účastník konania
nechalvyrobiťanáslednejupoužilakopravúverejnúlistinuzaúčelompreukázaniaoprávnenosti,svojho
pobytu na území Slovenskej republiky. Následne bol zadržaný v zmysle zákona č. 301/2005 Z. z. (TP).

Navrhovateľ sa týmto zdržiaval na území Slovenskej republiky bez cestovného dokladu a ako vízový

cudzinec sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného víza alebo platného povolenia na
pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, čím zároveň porušil
aj ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, 2 Schengenského dohovoru.

Navrhovateľovi bol dňa 7. októbra 2012 sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava II
podľa § 353 Trestného poriadku v zmysle § 348 ods. 3 písm. c/ Trestného poriadku vydaný Trestný

rozkaz, pod číslom OT/451/2012, ktorým rozhodol, že navrhovateľ, štátny príslušník Sýrie, muž, bez
dokladu totožnosti sa uznáva vinným zo spáchania úmyselného prečinu falšovania a pozmeňovania
verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1
Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení zákona č. 650/2005 Z. z. a odsudzuje ho za to podľa § 352
ods. 1 Trestného zákona a podľa § 65 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona a ukladá mu trest vyhostenia z

územia Slovenskej republiky na 6 /šesť/ rokov.

Dňa 7. októbra 2012 bol navrhovateľ hliadkou MJ PZ Bratislava eskortovaný z Okresného súdu
Bratislava II na OCP PZ Bratislava. Navrhovateľ bol podľa § 441 ods. 1 Trestného poriadku nariadený
výkon trestu vyhostenia. V ten istý deň navrhovateľ pred správnym orgánom OCP PZ Bratislava podal
vyjadrenie v zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, o čom bola spísaná zápisnica

pod č. p.: PPZ-HCP-BA6-AV-124-6/2012-SRO. Následne bolo navrhovateľovi vydané rozhodnutie o
zaistení v zmysle § 88 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov pod č. p.: PPZ-HCP-BA6-
AV-124-10/2012 a dňa 8. októbra 2012 bol umiestnený v ÚPZC Medveďov. Dňa 23. novembra 2012
navrhovateľ požiadal v ÚPZC Medveďov o udelenie azylu, na základe čoho bol dňa 7. decembra 2012
prepustený zo zaistenia a odoslaný do ZT Humenné. Migračným úradom bolo dňom 23. novembrom

2012 začaté konanie o udelenie azylu pod č. k. MU-826/PO-Ž-2012.

Dňa 8. decembra 2012 sa navrhovateľ dostavil do ZT Humenné kde zotrval do 22. januára 2013 a
následne bol vykonaný presun do Pobytového tábora Opatovská Nová Ves. Dňa 21. februára 2013 bolo
o žiadosti o azyl účastníka konania rozhodnuté a azyl v zmysle §13 ods. 1 zákona č. 480/2002 o azyle Z.
z. udelený nebol, doplnková ochrana v zmysle §13c ods. 1 zákona č. 480/2002 o azyle Z. z. poskytnutá

nebola. V ten istý deň bol vykonaný ďalší presun navrhovateľa z Pobytového tábora Opatovská Nová
Ves do Pobytového tábora Rohovce. Navrhovateľ podal proti rozhodnutiu Migračného úradu o neudelení
azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany opravný prostriedok. Krajským súdom Bratislava bolo dňa 25.
júna 2013 rozhodnutie Migračného úradu zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Navrhovateľ Pobytový
tábor Rohovce dňa 8. júla 2013 svojvoľne opustil a následne z územia Slovenskej republiky ušiel. Dňa

2. septembra 2013 bolo konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky podľa § 19
ods. 1 písm. f/ zákona č. 480/2002 o azyle Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákona o azyle") zastavené. Konanie bolo právoplatne ukončené dňa
17. septembra 2013.

Dňa 28. apríla 2014 správny orgán Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko začal

konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88a ods. 1 písm. b/zákona o pobyte cudzincov.

Navrhovateľ bol správnym orgánom v zmysle § 3 ods. 2 správneho poriadku vyzvaný, aby sa
vyjadril v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 správneho poriadku spísanejdňa 28. apríla 2014, navrhovateľa vypovedal, že k predmetnej veci sa vyjadrovať nebude. Odporca
v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že pri rozhodovaní o zaistení sa riadil aj Dohovorom o právnom
postavení utečencov z roku 1951 v znení protokolu o postavení utečencov z roku 1967, ako aj,

Smernicou Rady 2003/9/ES, ktorou sa ustanovujú minimálne normy pre prijímanie žiadateľov o azyl
(ďalej len ,,smernica").

Odporca uviedol, že pri rozhodovaní o zaistení sa riadil aj Smernicou Rady 2013/33/EÚ, ktorou
sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie). S
poukázaním na článok 7 a 8 predmetnej smernice mal odporca za to, že zaistenie účastníka konania je

v súlade s európskou ako aj národnou legislatívou, ktorá v zákone č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov
v § 88a ods. 1 písm. b/ priamo korešponduje s podmienkami zaistenia žiadateľa o azyl s čl. 8 ods. 3
písm. b/ predmetnej smernice, kde „žiadateľa možno zaistiť iba na účely zistenia tých skutočností, na
ktorých je založená jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať,
najmä ak existuje riziko úteku žiadateľa".

Odporca uviedol, že má za to, že samotným zaistením navrhovateľa nebolo odopreté právo na riadne

a spravodlivé konanie spojené s jeho žiadosťou o udelenie azylu.

Správny orgán je toho názoru, že účastník konania svojou žiadosťou o azyl sleduje jednak oddialenie
výkonu trestu vyhostenia jeho osoby z územia Slovenskej republiky a jednak iná snahu dostať sa do
azylového tábora, ktorý má voľný režim pohybu žiadateľov o azyl, a tento voľný režim by vzápätí využil
na útek.

Na základe uvedených skutočností odporca usúdil, že reálne riziko úteku účastníka konania v konaní
o udelenie azylu trvá a, že existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu s cieľom
oddialiť alebo zmariť výkon trestu vyhostenia jeho osoby z územia Slovenskej republiky.

Odporca uviedol, že pri posudzovaní okolností vyplývajúcich, zo žiadosti o azyl účastníka konania,
vychádzal aj z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 30. mája 2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia

ČR. C-534/11, z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada
o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo („iba s cieľom pozdržať alebo
zmariť výkon rozhodnutia") a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto
cudzinca ponechať v zaistení. Zároveň súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia
mať možnosť zabrániť tomu, aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol

prepustenie zo zaistenia, inak by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie
štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území.

Po zhodnotení dôkaznej situácie mal odporca za to, že navrhovateľ prejavil vôľu o azyl účelovo, aby
tým pozdržal realizovanie výkonu trestu vyhostenia z územia Slovenskej republiky.

Odporca skúmal skutočnosti, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiadne rodinné

väzby. Ďalej policajný útvar skúmal ekonomickú situáciu navrhovateľa a dospel k záveru, že nemá
dostatočné finančné prostriedky. Nemá na území Slovenskej republiky rezervované ubytovanie alebo
zabezpečené zamestnanie, z tohto .dôvodu mu policajný útvar neukladá povinnosť v zmysle § 89
zákona, nakoľko vzhľadom na osobu zaisteného a jeho osobné pomery nie je možné z jeho strany
zložiť peňažnú záruku a |nakoľko menovaný nemá na území SR žiadne väzby, nielen rodinné, neovláda

slovenský jazyk a nemá dostatok finančných prostriedkov nie je možné z jeho strany zabezpečiť si
ubytovanie.

Po preskúmaní všetkých skutočnosti a dôkazov odporca konštatoval, že je preukázané, že existuje riziko
opätovného úteku účastníka konania z územia Slovenskej republiky.

V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.Podľa § 250l ods. 1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných
prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje podľa tretej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

správnych orgánov". Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené
inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s
výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§10 ods. 2 O. s. p.) preskúmal napadnuté
rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3

ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť.
Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že
deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 2. júla 2014 (§ 156 ods.
1 a ods. 3 O.s.p.).

Vpredmetnejvecibolopotrebnépredostrieť,žepredmetomodvolaciehokonaniabolrozsudokkrajského

súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88a ods. 1 písm. b/
zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky ako
súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci
odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský
súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku, a z takto vymedzeného

rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa ust. § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o
udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky
na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez
zaistenia nebolo možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku,

Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo
priamejhrozbymožnopredpokladať,žeštátnypríslušníktretejkrajinyujdealebosabudeskrývať,najmä,
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo,
ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

Podľa ust. § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie

štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie
zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením
štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

Na základe skutočností zistených v konaní o zaistení navrhovateľa odporca usúdil, že reálne riziko úteku
účastníka konania v konaní o udelenie azylu trvá a, že existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o

udeleniu azylu s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon trestu vyhostenia jeho osoby z územia Slovenskej
republiky.

Pri posudzovaní okolností vyplývajúcich, zo žiadosti o azyl navrhovateľa odporca vychádzal aj z
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 30. mája 2013 vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR. C-534/11,
z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie

medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť podaná účelovo („iba s cieľom pozdržať alebo zmariť
výkon rozhodnutia") a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca
ponechať v zaistení.

Po zhodnotení dôkaznej situácie, keď navrhovateľ po prepustení zo zaistenia a presune do Pobytového
tábora v Rohovciach dňa 8. júla 2013 pobytový tábor svojvoľne opustil a následne z územia SR ušiel

a dňa 28. apríla 2014 bol vrátený na územie SR z územia Dánska, vyvodil záver, že existuje dôvodné
podozrenie, že navrhovateľ opätovne opustí územie SR a ujde do zahraničia, čím bude naďalej mariť
a sťažovať konanie spojené s rozhodovaním o jeho žiadosti o azyl, pričom súčasne vyvodil záver, že
navrhovateľ prejavil - vôľu o azyl účelovo, aby tým pozdržal realizovanie výkonu trestu vyhostenia z
územia Slovenskej republiky.Nazákladeuvedenéhoodporcarozhodolozaistenínavrhovateľadňom28.aprílom2014naúčelzistenia
tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo
možné získať, najmä, ak existuje riziko jeho úteku.

Navrhovateľa napadol rozsudok krajského súdu z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a je čiastočne nepreskúmateľné.

K námietke navrhovateľa, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, považuje odvolací súd za dôležité uviesť, že uvedená námietka smeruje k tomu,

že krajský súd sa oprel pri svojom rozhodovaní výhradne o obsah administratívneho spisu, nie však o
iné dôkazy.

Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania, ktoré smeruje k prieskumu správneho
konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá
jeho priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v dobe rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom
platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom

administratívneho spisu - v opačnom prípade by bolo správne rozhodnutie, ktoré vzišlo za takéhoto
konania nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Ďalšie zisťovanie skutkového stavu veci až v
konanípredsúdomniejevylúčené(§250iods.1O.s.p.),pretožesúdmôževykonaťdôkazynevyhnutné
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ však krajský súd vychádzal pri rozhodovaní iba z obsahu administratívneho spisu, nemožno

takémuto postupu principiálne nič vytknúť. Naviac navrhovateľ ani v odvolaní proti rozsudku krajského
súdu nespresnil aké dôkazy mali byť krajským súdom k lepšiemu zisteniu skutkového stavu veci
vykonané, a preto za tejto situácie je možné takúto argumentáciu odmietnuť ako bezpredmetnú.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že v danej právnej veci nebolo možné
uplatniť ako dôvod pozbavenia jeho osobnej slobody zabránenie jeho nepovolenému vstupu na územie

SR, pretože Slovenská republika prijala zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl, a za tým
účelom súhlasila s jeho prijatím na svoje územie. Taktiež podľa námietok navrhovateľa nebolo možné
v prípade navrhovateľa uplatniť ako dôvod pozbavenia osobnej slobody v súvislosti s prebiehajúcim
konaním o jeho vyhostenie z územia SR, pretože to nie je možné realizovať z dôvodu právnych prekážok
počas prebiehajúceho azylového konania.

Zobsahuadministratívnehospisuodporcujezrejmé,žeodporcaprirozhodovaníozaistenínavrhovateľa
vychádzal z dôkazných prostriedkov, ktoré vyplývali najmä z informácie o Dublinskom transfere č. p. :
PPZ-HCP-OCP1-2014/000999-051 zo zápisníc o vyjadrení navrhovateľa, z trestného rozkazu vydaného
OS Bratislava II zo dňa 7. októbra 2010, (ktorým bol navrhovateľ uznaný vinným za úmyselný prečin
falšovania a pozmeňovania verejnej listiny. podľa § 352 ods. 1 TZ za čo mu bol uložený trest vyhostenia

z územia SR na dobu 6 rokov), z výsledkov lustrácie informačných systémov MV SR a z rozhodnutí
Migračného úradu MV SR. Ako vyplynulo z obsahu spisu, navrhovateľ prvýkrát požiadal o udelenie azylu
na území SR dňa 23. novembra 2012 pod č.: MU-826/PO-Ž-2012. Po posúdení jeho žiadosti migračný
úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad") vydal dňa 21. februára 2013
rozhodnutie, ktorým mu nebol podľa § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle") udelený azyl a nebola mu
poskytnutá doplnková ochrana podľa § 13 ods. 1 písm. c/ zákona o azyle.

Dňa 3. apríla 2013 navrhovateľ podal opravný prostriedok na Krajský súd v Bratislave, ktorý svojím
rozhodnutímsp.zn.:10Saz/2/2013rozhodnutiemigračnéhoúraduzrušilavrátilmuvecnanovékonanie.
Migračný úrad dňa 2. septembra 2013 zastavil konanie o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1 písm. f/

zákona o azyle, vzhľadom na skutočnosť, že menovaný dňa 8. júla 2013 svojvoľne opustil pobytový
tábor v Rohovciach a viac ako 7 dní sa bez priepustky zdržiaval mimo pobytového tábora. Rozhodnutie
o zastavení konania o udelenie azylu nadobudlo právoplatnosť dňa 17. septembra 2013. Druhýkrát bolo
konanie o udelenie azylu začaté dňa 28. apríla 2014 podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle, nakoľko na
vybavenie jeho žiadosti o udelenie azylu je podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (BÚ) č.

604/2013 príslušná Slovenská republika. O žiadosti o udelenie azylu vedenej pod ČAS; MU-147/PO-
Ž-2014 nebolo do rozhodnutia odvolacieho súdu rozhodnuté.Zobsahuadministratívnehospisuďalejvyplynulo,ževkonaníozaistení(zápisnicaovyjadreníúčastníka
konania zo dňa 28. apríla 20114), vyplýva, že navrhovateľ sa k veci zaistenia odmietol vyjadriť.

Odporcovi bolo známe, že konanie o azyl sa začalo vstupom navrhovateľa na územie Slovenskej

republiky dňa 28. apríla 2014 (podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle).

Podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle cudzinec, ktorý nie je žiadateľom, ale je vrátený na územie Slovenskej
republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Slovenská republika, považuje sa za
žiadateľa okrem cudzinca, ktorého žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bola už v
minulosti zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená alebo ktorému sa neudelil azyl;

konanie o udelenie azylu sa začína vstupom cudzinca na územie Slovenskej republiky.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ sa odmietol vyjadriť vo veci zaistenia, neviedol ani dôvody, pre ktoré
žiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.

Preto odvolaciu námietku navrhovateľa, že krajský súd pochybil, keď neprihliadol na jeho námietku, že
odporca v predmetnom konaní rozhodoval o pozbavení jeho základného práva na osobnú slobodu v
postavení žiadateľa o azyl, a preto mal pri dodržaní vnútroštátnych právnych noriem, ale aj príslušných

princípov a pravidiel noriem medzinárodného práva vzťahujúcich sa na tento prípad, využiť alternatívy,
akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, vyhodnotil odvolací
súd za nedôvodnú.

Podľa odvolacieho súdu odporca sa v konaní o zaistení navrhovateľa, ktorý bol v postavení žiadateľa o
azyl dôsledne riadil zákonom o pobyte cudzincov (§ 88a ods. 1 písm. b/ zákon o pobyte cudzincov) ako

aj Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy
pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Odporca dôsledne aplikoval závery rozhodnutia
Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30. mája 2013 (vec Mehmet Arslan proti Polícia ČR, C-534/11,
dostupný na http://curia.europa.eu; ďalej len ,,vec A"), z ktorého vyplýva, že pokiaľ cudzinec zaistený
podľa zákona o pobyte cudzincov požiada o udelenie medzinárodnej ochrany, pokiaľ je táto žiadosť

podaná účelovo (slovami Súdneho dvora „iba s cieľom pozdržať alebo zmariť výkon rozhodnutia o
navrátení") a pokračovanie zaistenia je naďalej objektívne nutné, je možné takéhoto cudzinca ponechať
v zaistení.

Obmedzenie osobnej slobody žiadateľov o azyl nevylučuje ani medzinárodné azylové právo, hoci
všeobecne stanovuje zásadu, podľa ktorej nie je možné na utečencov (žiadateľov o azyl) nahliadať ako

na neoprávnene pobývajúce osoby a je treba im priznať (okrem iného) právo na slobodu pohybu na
území krajiny, v ktorej sa nachádzajú (pozri čl. 26, 31 a 32 Dohovoru o právnom postavení utečencov
z roku 1951; ďalej len „Ženevská konvencia").

Zároveň Súdny dvor v predmetnej veci zdôraznil, že členské štáty musia mať možnosť zabrániť tomu,
aby zaistený cudzinec podaním žiadosti o azyl automaticky dosiahol prepustenie zo zaistenia , inak

by bol narušený zmysel návratovej smernice, ktorým je účinné navrátenie štátnych príslušníkov tretích
krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území (bod 60 rozsudku vo veci A.).

Ustanovenie § 88a ods. 1 písm. b/ zákona, ktoré aplikoval na uvedený prípad totiž umožňuje zaistiť
žiadateľa o udelenie azylu, a to na základe presne špecifikovaných dôvodov, ktoré plne korešpondujú
s požiadavkami Európskej únie na zaisťovanie takejto kategórie cudzincov, v konkrétnom prípade

žiadateľa o azyl, ktorý bol vrátený na územie Slovenskej republiky z dôvodu, že na konanie o udelenie
azylu je príslušná Slovenská republika.

Dôvod pre zaistenie navrhovateľa teda spočíval v tom, že zaistenie je nutné za zistenie tých skutočností,
naktorýchjezaloženájehožiadosťoudelenieazylu,ktorébybezzaistenianebolomožnézískať,pretože
v prípade navrhovateľa existuje riziko jeho úteku.

Námietkunavrhovateľa,žeodporcamalvyužiťinéalternatívy-umiestnenienavrhovateľadopobytového
zariadenia určeného pre žiadateľov o azyl vyhodnotil odvolací súd v tomto smere ako skutkovo
nepodloženú a právne neakceptovateľnú, pretože z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že
navrhovateľpopodanípredchádzajúcejžiadostioazylaprepustenízozaistenia(potomčobolpresunutý
zo ZT Humenné do PT Opatovská Nová Ves a následne do PT Rohovce), PT Rohovce svojvoľne opustil

a následne z územia SR ušiel. V konaní o zaistení sa navrhovateľ k veci odmietol vyjadriť. Uvedenéteda nasvedčuje zákonnosti rozhodnutia odporcu o zaistení navrhovateľa, pretože v danom prípade bolo
nevyhnutné nie len pre zistenie skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o azyl, ale aj z dôvodu,
že riziko jeho úteku vzhľadom na predchádzajúce správania sa navrhovateľa pretrváva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a
nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Nezistil ani žiadne pochybenie v
postupe odporcu ani krajského súdu. Krajský súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami
navrhovateľa uvedenými v opravnom prostriedku.

Preto záver krajského súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia odporcu, vzhľadom k tomu, že sa

vysporiadal s uplatnenými námietkami navrhovateľa (na ich vyhodnotenie pre ich správnosť odvolací
súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje)
vypovedá o správnosti postupu krajského súdu pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia odporcu.

Krajský súd bol totiž viazaný rozsahom dôvodov, ktoré navrhovateľ uplatnil v opravnom prostriedku a z
uvedených dôvodov preto bolo možné vyvodiť záver, že rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa
podľa § 88a ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, bolo potrebné považovať za rozhodnutie vydané

v súlade so zákonom a krajský súd nepochybil, ak jeho rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd sa s právnym
záveromuvedenýmvjehorozsudkustotožnil,námietkamnavrhovateľanevyhovelanapadnutýrozsudok
podľa § 219 O. s. p. v spojení s § 246c O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 246c O. s. p., tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi

konania trovy odvolacieho konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.