Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 25, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoE/855/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610211873
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610211873.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci oprávnenej: EOS KSI Slovensko, s.r.o., 851 02 Bratislava, Pajštúnska
5, zastúpenej: Tomáš Kušnír, s.r.o., 851 02 Bratislava, Pajštúnska 5, proti povinnému: K. R., nar. XX.
E. XXXX, bytom XXX XX R., ul. J. F. č. XXX/XX, o 186,47 eur s príslušenstvom, za účasti súdneho
exekútora: JUDr. Rudolfa Krutého, 821 08 Bratislava, Záhradnícka 62, o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 17. augusta 2012, č. k. 6Er 900/2010-58, EX 22248/10u takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa m e n í vo výroku v bode I/ v časti zastavenia
exekučného konania tak, že zastavuje exekúciu.

V časti trov exekúcie vo výroku v bode II/ napadnuté uznesenie p o t v r d z u j e.

Nariaďuje súdu prvého stupňa doplniť označenie súdneho exekútora v úvodnej časti jeho uznesenia.

Povinnému ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením zo dňa 17. augusta 2012, č. k. 6Er 900/2010-58 Okresný súd Senica vo výroku

v bode I/ exekučné konanie (správne exekúciu) zastavil a vo výroku v bode II/ rozhodol, že súdnemu
exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie nepriznáva.

Súd I. stupňa svoje rozhodnutie právne odôvodnil potrebou aplikovania ustanovení

§ 57 ods. 2, § 200 ods. 2, § 203 ods. 1 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a
doplnení, čiže Exekučného poriadku), poukazom na ustanovenia § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej tiež „ZoRK“), ďalej na ustanovenia § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 5,

§ 54 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 2
písm. a/, písm. b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej tiež „ZoSÚ“), odkazom na
Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „Smernica“) - jej článok 6 ods. 1 a napokon poukazom na rozsudky Európskeho súdneho dvora
(ďalej „ESD“) v tzv. spotrebiteľských veciach známe ako Mostaza Claro, Pannon GSM a Cofidis.

V dôvodoch svojho rozhodnutia Okresný súd Senica ozrejmil, že jeho rozhodnutím zo dňa 18. januára
2011 (viď č. l. 11 spisu) bol súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý poverený vykonaním exekúcie na základe

návrhu oprávnenej o vymoženie sumy 186,47 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, a to na základe
exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom
v Bratislave na Rajskej ul. č. 15/A (rozhodca Mgr. Roman Hrabuša), č. k. II/2010 - 3619 zo dňa 22.septembra 2010, ktorý je opatrený doložkou právoplatnosti dňom 4. septembra 2010 a vykonateľnosti
dňom 7. septembra 2010 (č. l. 3 - 7 spisu). Po vecnej stránke vyslovil právny názor, že v danej
problematike išlo nepochybne o spotrebiteľský vzťah na základe Zmluvy o bežnom účte fyzickej osoby v

SkčísloXXXXXXXXXX uzatvorenejdňa3.septembra2002účastníkmikonania(právnympredchodcom
oprávnenej Tatra banka, a. s. 811 06 Bratislava, Hodžovo námestie 3 a povinným Radoslavom Sásom).
Neoddeliteľnou súčasťou citovanej zmluvy o úvere sú Všeobecné obchodné podmienky Tatra banky, a.
s., v zmysle ktorých sa (v článku 4.9. o Rozhodcovskej doložke a riešení sporov - doplnenie odvolacieho
súdu) zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou, budú

riešené v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave, a to v
súlade so štatútom a rokovacím poriadkom tohto súdu. Strany sa zaviazali podrobiť sa rozhodnutiu
tohto súdu, ktoré je pre obe zmluvné strany konečné, záväzné a vykonateľné. Túto skutočnosť
súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku v neprospech spotrebiteľa, ktorý si
rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal ani na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Záverom vyhodnotil, že neprijateľná rozhodcovská doložka, ktorá nebola

spotrebiteľom osobne vyjednaná a nútila ho podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, nemohla ani založiť
právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť. Preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a
ako exekučný titul neúčinný. Súd prvého stupňa z vyššie uvedených dôvodov exekučné konanie zastavil
(správne má znieť exekúciu, nakoľko vo veci bolo súdnemu exekútorovi dňa 18. januára 2011 - viď č. l.
11 spisu - okresným súdom udelené poverenie na vykonanie exekúcie), a súčasne v bode II/ výrokovej

časti napadnutého uznesenia rozhodol o trovách súdneho exekútora tak, že mu právo na náhradu trov
exekúcie nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená, ktorá navrhla, aby krajský súd napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnila trovy
právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 20,12 eur s DPH. Z písomných dôvodov odvolania

oprávnenej (v rozsahu č. l. 64 - 68 spisu) vyplýva, že namietala zastavenie exekučného konania z
dôvodov, ku ktorým dospel okresný súd a síce, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej
spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou. Má za to, že súd prvého stupňa prekročil právomoc,
resp. prekročil rámec svojej prieskumnej činnosti, ktorý mu zveril E. p. Poukázala na ustanovenie §
35 „ZoRK“, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa §

37 uvedeného zákona, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu. Vyslovila názor, že takýto právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti
ako rovnaký právoplatný rozsudok všeobecného súdu Slovenskej republiky a tak potom aj je prekážkou
pre opätovné prejednanie veci v jej merite. Zároveň je právne záväzný a po uplynutí predpísaných
lehôt aj vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Namietala, že súd, ktorý

koná vo veci exekúcie, je príslušný konať výlučne iba ako exekučný súd, z čoho má vyplývať, že
exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by totiž exekučný
súd mal meritórne skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, pôsobil by už ako
súd tretej inštancie. Poukázala tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a (špecifikácia na č. l. 26 - 27 spisu) iné tam uvedené rozhodnutie Súdneho dvora

C-40/08 z hľadísk rovnocennosti a ochrany garancie. Súčasne odkázala na ustanovenia § 52 - 54
Občianskeho zákonníka, článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článok 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka a napokon i rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo 11/2010
zo dňa 26. septembra 2011, z ktorého má vyplývať, že termín rozpor s dobrými mravmi je viazaný na

plnenie a nie iba na to, či spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku. Nie každá skutočnosť
hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje rozpor splnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim
podľa jej názoru bude len to, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým
mravom; pričom len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Odvolateľka má za to,
že jej právna predchodkyňa si predložením rozhodcovskej zmluvy plnila iba svoju povinnosť vyplývajúcu

z ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej
len „Zákon o bankách“) a neporušila v čase rozhodnom pre posúdenie veci zákon.

Povinný ani súdny exekútor odvolacie návrhy nepodali.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastníčka konania (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je opravný prostriedok prípustný (§ 201, § 202 O. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa a dospel k záveru, že
odvolanie nie je dôvodné, pretože uznesenie súdu prvého stupňa je vecne po formálnej i materiálnej
stránke správne a preto ho je potrebné potvrdiť(§ 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p).

Odvolací súd v rámci postupu svojho konania nezistil dôvod, pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou
argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu, zrejmého z dôvodov

napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a objektívnu argumentačnú presvedčivosť odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvého stupňa by tak v zásade postačovalo iba konštatovanie správnosti dôvodov
prezentovaných súdom prvého stupňa odvolacím súdom s odkazom na ne (prvá časť ustanovenia §
219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko v odvolaní však oprávnená argumentovala spôsobom v ňom uvedeným,
odvolací súd k týmto námietkam dodal :

Vpraxisúdovmusíplatiť,žeodobrenieresp.potvrdenieexekúciejeprípustnéibavprípade,akexekučný

súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie
exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia, 2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul.
Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto
prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie príslušného nesúladu čo už i len u jednej z nich,
kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh

alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade
titulu, ktorý odporuje zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa s plnením podmienok
udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu
a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (čiže rozhodnutím iného

orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže zaoberať
najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže však za určitých okolností tomuto titulu
odoprieť vykonateľnosť.

Niet sporu o tom, že už v čase uzavretia Zmluvy o úvere účastníkov konania (právneho predchodcu
oprávnenej a povinného) muselo byť jasne vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak ako na

zmluvu spotrebiteľskú. Aj tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere boli odstránené novelizáciou
zákona o ochrane spotrebiteľa účinného do 25. novembra 2004 (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Oprávnená v odvolaní poukázala aj
na skutočnosť, že jej právna predchodkyňa si predložením návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy
povinnému plnila len svoju povinnosť, danú jej zákonným ustanovením § 93b ods. 1 Zákona o bankách.

V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že právna predchodkyňa oprávnenej nedala povinnému
na výber a neumožnila mu voľbu medzi rozhodcovským konaním a konaním pred všeobecným súdom,
resp. voľbu rozhodcovskú zmluvu prijať alebo odmietnuť, pričom návrh na prijatie alebo odmietnutie
zmluvy ako celku nemožno na účely aplikácie uvedeného zákonného ustanovenia považovať za návrh
na prijatie alebo odmietnutie rozhodcovskej zmluvy. Povinný tak mal len možnosť buď odmietnuť

službu alebo ju prijať so všetkými všeobecnými obchodnými podmienkami. Presnejšiu úpravu v tomto
smere zvolil aj zákonodarca neskoršou novelizáciou, účinnou od 1. decembra 2009, podľa ktorej je
banka povinná poskytnúť klientovi možnosť voľby prijať alebo neprijať predložený návrh na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy a súčasne ho aj preukázateľne poučiť o dôsledkoch jej uzavretia. V danej veci
sa tak nestalo a akékoľvek námietky oprávnenej v tomto smere preto neobstoja.

Zhrnúc uvedené je namieste vysloviť záver, že zmluvná podmienka, ktorá tvorí problematiku sporu, je
v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa, robí z povinného slabšiu zmluvnú stranu v právnom
vzťahu vyplývajúcom zo spotrebiteľskej zmluvy a súčasne sa takáto zmluvná podmienka prieči dobrým
mravom. Na základe uvedených právnych úvah (nad rámec stanovený okresným súdom rovnako s
poukazom aj na ustanovenie § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v

čase uzavretia zmluvy) a tiež skutočnosti, že rozhodcovská doložka je neprijateľná, spôsobujúca hrubý
nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa,keďže vykazuje rysy neprijateľnosti, pretože nebola spotrebiteľom osobne vyjednaná a núti ho
neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu vzdaním sa svojho ústavného práva na spravodlivý
proces, odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru než k tomu, ku ktorému dospel už pred ním súd

prvého stupňa, čiže konečnému záveru o potrebe vyhodnotenia tejto rozhodcovskej doložky, tvoriacej
podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku, slúžiaceho tu za exekučný titul, za neprijateľnú (a preto
neplatnú) zmluvnú podmienku.

Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka
nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia,

ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej
pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom.

Za danej dôkaznej situácie, dôsledne sa riadiac všetkými vyššie konštatovanými úvahami, je z pohľadu
senátu druhostupňového súdu plne opodstatnené právne ustáliť a dôvodne uzavrieť, že súd prvého
stupňa po materiálnej, t. j. vecnej stránke rozhodol správne, keď v prejednávanej veci exekúciu
ako celok zastavil (avšak v postupe jeho konania mu je nutné vytknúť terminologicky formálne

nesprávne aplikovanie slovného spojenia „exekučné konanie“, nakoľko v konaní predtým došlo k
vydaniu poverenia na výkon exekúcie.). Takúto disproporciu odvolací súd odstránil právnou zmenou
napadnutého uznesenia v časti zastavenia exekučného konania spôsobom obsiahnutým v prvej vete
výroku tohto uznesenia krajského súdu (podľa § 220 O. s. p. pri zachovaní podstaty rozhodnutia, teda
jeho faktickom potvrdení).

Odvolací súd následne pristúpil i k preskúmaniu uznesenia v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady
trov exekúcie , v ktorej časti je odvolanie prípustné (§ 58 ods. 5, resp. v súčasnom znení už ods. 6
v spojení s § 57 ods. 2 E. p. s použitím § 202 ods. 2 O. s. p.), a s poukazom na ustanovenie § 212
ods. 1 O. s. p., v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že v tejto časti
je potrebné a plne dôvodné napadnuté uznesenie vecne potvrdiť. Oprávnená sa totiž v odvolaní (ku v

poradí druhému výroku napadnutého uznesenia) vôbec nevyjadrila a neuviedla v ňom žiaden k tomu
prislúchajúci odvolací dôvod. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd (po vyčerpaní odvolacích
dôvodov uplatnených do uplynutia lehoty na odvolanie) uznesenie súdu prvého stupňa v tej napadnutej
časti, ktorou rozhodol o náhrade trov exekúcie ako vecne správne potvrdil.

Zároveň však podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. nariadil súdu prvého stupňa opraviť zrejmú nesprávnosť

v úvodnej časti napadnutého uznesenia. Tam totiž vôbec nebol označený poverený súdny exekútor,
ktorý ale v zmysle § 37 ods. 1 E. p. je účastníkom konania za situácie, keď sa rozhoduje o trovách
exekúcie.

Pri takomto výsledku odvolacieho konania bola v ňom plne neúspešnou oprávnená (odvolateľka) a preto
právo na náhradu tu formálne vzniklo obom ďalším účastníkom (povinnému preto, lebo bolo definitívne

odvrátené riziko uloženia mu tzv. náhradovej povinnosti a exekútorovi pre len formálny úspech v konaní,
vktoromnedostatkompožiadavkynanáhradufaktickykonalvprospechoprávnenej).Pretoževšaktýmto
účastníkom v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli a nebol tu ani návrh žiadneho z
nich na priznanie náhrady, odvolací súd o tejto otázke rozhodol podľa § 251 ods. 4, § 224 ods.1, § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. spôsobom uvedeným v ostatnej (tretej) vete výroku tohto svojho uznesenia.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.