Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, July 17, 2013

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 2C/254/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8207206511
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Krochta

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2013:8207206511.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov samosudcom JUDr. Karolom Krochtom v právnej veci žalobkyne R. W., nar.

XX.X.XXXX, L.. F.. V. XXX/XX, XXX XX B., zastúpenej JUDr. Jánom Derevjanikom, advokátom,
Štefánikova 76, 071 01 Michalovce proti žalovanému V.. J. W., nar. XX.X.XXXX, P.. B. XXXX/XX, XXX
XX A., zastúpenému JUDr. Lukášom Kišeľakom, advokátom, Jarková 63, 080 01 Prešov za účasti
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4,
Bratislava, IČO: 00 151 700, o náhradu škody na zdraví vo výške 72.371,04 € s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu za bolesť vo výške 1.005,78 € , v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške

438,16 €, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a.

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 86,50 € na účet Okresného súdu Bardejov,
v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O trovách celého konania r o z h o d n e do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 26.6.2001, o ktorej bolo konanie pôvodne vedené
pod spisovou značkou 1C 481/2001 domáhala, aby súd titulom náhrady škody na zdraví - náhrady
za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia uložil žalovanému povinnosť zaplatiť jej
sumu 2.180.250,-Sk ( čo po prepočte na menu euro konverzným kurzom v zmysle zák.č. 659/2007 Z.z.
o zavedení meny euro v Slovenskej republike činí 72.371,04 € ) so 17,6 % úrokom z omeškania od

vykonateľnosti tohto rozsudku a nahradiť jej trovy konania.

Žalobu odôvodňovala tým, že žalovaný dňa 29.6.1999 v čase okolo 14.10 hod ako vodič osobného
motorového vozidla značky CITROEN XSARA EČV:A. XXX P. počas vedenia tohto vozidla po štátnej
ceste I/73 na ulici Stropkovskej vo Svidníku v smere na obec Stročín neprispôsobil rýchlosť vozidla a
svoje správanie sa situácii v cestnej premávke, v dôsledku čoho narazil do bicykla žalobkyne, ktorá
v dôsledku toto utrpela zranenia, a to prasklinu lebky v ľavej záhlavnej oblasti v oblasti temennej,
krvácajúce pomliaždené temenné ložisko vľavo, podpavúčnicové krvácanie pod mäkkú plenu a opuch

mozgu, čo si vyžiadalo jej liečenie do 14.9.1999 s pretrvávajúcimi zdravotnými problémami. V žalobetvrdila, že v dôsledku zranení spôsobených jej pri dopravnej nehode utrpela vážne mozgové a duševné
poruchy po ťažkom poranení hlavy, preto nemôže viesť plnohodnotný život aký viedla pred ublížením
na zdraví, začala žiť utiahnutým spôsobom života, cítiť sa menejcenná, začala strácať kamarátov a

priateľov, musela začať chodiť na psychiatrické vyšetrenia z dôvodu nerozhodnosti a nesamostatnosti.
Čo do výšky žalobkyňa uplatnený nárok na náhradu škody v žalobe špecifikovala tak, že domáha
sa jednak náhrady za bolesť vo výške spolu 530.250,-Sk a náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia vo výške spolu 1.650.000,-Sk. Vo vzťahu k požadovanej náhrade za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia uviedla, že v zmysle lekárskeho posudku o bolestnom spracovanom MUDr.

Milanom Andrejkom z nemocnice vo Svidníku dňa 29.9.1999 bolo základné bodové ohodnotenie
náhrady za bolesť stanovené na 252,50 bodov a v zmysle lekárskeho posudku o sťažení spoločenského
uplatnenia spracovanom MUDr. Michalom Lipčákom z nemocnice vo Svidníku dňa 29.6.2000 bolo
základné bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia stanovené na 550 bodov. Tvrdiac,
že v dôsledku utrpených zranení je v podstatnej miere obmedzená a v niektorých prípadoch celkom
vylúčená zo spoločenského, športového, rodinného, kultúrneho a súkromného života a ide o prípad

osobitného zreteľa žalobkyňa s poukazom na § 7 ods.3 Vyhlášky č.84/1967 Zb. žiadala navýšiť bolestné
na 35 násobok ( čo činí požadovaných 530.250,-Sk) a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
na 50 násobok ( čo činí požadovaných 1.650.000,-Sk), spolu teda žiadala sumu 2.180.250,-Sk. V
žalobe tvrdila, že od Slovenskej poisťovne, ktorú v žalobe označila ako vedľajšieho účastníka na strane
žalovaného obdržala doposiaľ titulom náhrady za bolesť sumu 15.150,-Sk a na náhrade za sťaženie

spoločenského uplatnenia sumu 66.000,-Sk, pričom uhradená jej bola aj náhrada za škodu na odeve,
bicykli a cestovnom vo výške 4.917,-Sk.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 1.10.2001 tvrdil, že táto je podľa neho
bezpredmetná a navrhuje ju preto zamietnuť. Žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu Svidník
zo dňa 31.8.2001 sp.zn.3T 191/99, ktorým bol v súvislosti s dopravnou nehodou, pri ktorej žalobkyňa

utrpela ujmu na zdraví oslobodený spod obžaloby pre trestný čin ublíženia na zdraví, pričom
z uvedeného rozsudku ako aj

znaleckého dokazovania v trestnom konaní je podľa neho zrejmé, že dopravnú nehodu nezavinil, ale
jej príčinou bola nesprávna reakcia žalobkyne na vzniknutú situáciu a práve žalobkyňa vyvolala nehodu
tým,ženáhlevybočilavľavobeztoho,žebynaznačilažechcevykonaťtentomanéver.Podľažalovaného

nietdôvoduaniprávnehotitulunanáhraduškodyzjehostrany,leboajsúdvtrestnomkonaníkonštatoval,
že technika jeho jazdy pri rýchlosti 51 km/h bola správna a v prednehodovom deji adekvátne znížil
rýchlosť vozidla, vytvoril si dostatočný bočný odstup od žalobkyne.

Vedľajší účastník na strane žalovaného vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 19.10.2001
uviedol, že žalobu žiada zamietnuť. Tvrdil, že na základe riadneho oznámenia poisteného - žalovaného

na základe žalobkyňou uplatnených nárokov pristúpil k ich vysporiadaniu a dňa 29.10.1999 jej poskytol
plnenie vo výške 20.067,-Sk titulom náhrady za bolesť a náhrady vecnej škody a dňa 27.7.2000 jej
poukázal sumu 66.000,-Sk titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšenej o 100 %.
Podľavedľajšiehoúčastníkajezrejmé,žeposudzovanieviacnásobnéhozvýšenianáhradyzabolesťaza
sťaženiespoločenskéhouplatneniajesubjektívnehocharakteruajepretopotrebnéprihliadnuťnavšetky

okolnosti konkrétneho prípadu, avšak ako určité meradlo opodstatnenosti takéhoto zvýšenia môže slúžiť
porovnanie jednotlivých prípadov, ktoré sa vyskytli v súdnej praxi. Tu poukázal na rozsudok Okresného
súdu Košice II sp.zn.29C 358/96, kde súd rozhodoval o poškodenej mladej žene s amputovanou ľavou
nohou a priznal 5 násobné zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške spolu
81.000,-Sk a tiež na rozsudok Okresného súdu Humenné sp.zn.10C 222/98, ktorým bol paraplegikovi vo

veku 25 rokov priznaný 10 násobok náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 690.580,-
Sk.Vedľajšíúčastníktvrdil,ževsúčasnostipriznávajúsúdynajvyššieodškodneniepoškodeným,ktorísú
pripútaní na lôžko, resp. imobilní, potrebujú opateru inej osoby, majú problémy s vykonávaním bežných
hygienických potrieb, zvlášť v prípade paraplegikov a tetraplegikov, kedy sú priznávané zvýšenia
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, kde sa bodové ohodnotenie pohybuje v rozpätí

4000-5000 bodov. Už samotné základné bodové ohodnotenie podľa vedľajšieho účastníka primerane
zohľadňuje povahu následkov toho- ktorého poškodenia zdravia a v prípade žalobkyne nešlo ani o
vrcholového športovca, ani o kultúrne či politicky angažovanú osobu, preto je podľa neho žalobkyňou
považované zvýšenie náhrad za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenie nedôvodné a neprimerane
vysoké.Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávanie.

Žalobkyňa na pojednávaní na podanej žalobe trvala a žiadala jej vyhovieť v celom rozsahu. V súvislosti
s poukazom žalovaného na oslobodzujúci rozsudok v trestnom konaní uviedla, že táto skutočnosť

nie je pre toto konanie záväzná a i napriek uvedenému je daná zodpovednosť žalovaného, lebo
v danom prípade sa jedná o objektívnu zodpovednosť za škodu. Podľa žalobkyne v čase, keď sa
vykonávali vyšetrovacie úkony orgánmi policajného zboru došlo k zanedbaniu ich povinností, lebo neboli
zabezpečené brzdné stopy, nebolo presne určené miesto zrážky, vozidlo nebolo na mieste, kde ku
zrážke došlo, ale na inom mieste a keďže 2 znalecké posudky vypracované v trestnom konaní ako aj

ďalší znalecký posudok vypracovaný v tomto konaní dospeli k rozdielnym záverom, za jedinú možnosť
pre ustálenie skutkového stavu označila doplnenie dokazovania Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline,
lebo inak nie je možné ustáliť mieru zavinenia. Žalobkyňa odmietla vylúčenie zodpovednosti žalovaného
ako vodiča s tým, že v čase nehody na jednej strane bolo dieťa ( žalobkyňa ), ktoré si neuvedomovalo
čo robí, nebolo v dostatočnej kondícii, dostatočne

vyvinuté a na druhej strane vodič ( žalovaný ) ako dospelý, vysokoškolsky vzdelaný človek s vodičským

oprávnením, teda znalý predpisov cestnej premávky a odmietla žeby nehodu zavinila výlučne ona.
Podľa nej je dané zavinenie oboch účastníkov, zodpovednosť teda musí byť delená, pričom mieru
zodpovednostiúčastníkovmusíposúdiťsúd,onajuvidí50na50pričomtvrdila,žežalovanývzhľadomna
miesto nehody, ktorým bola štvorprúdová cesta, v čase nehody prázdna mal dostatok možností odvrátiť
nehodový dej, a ak sa tak nestalo tak je zrejmé, že nevenoval dostatočnú pozornosť vedeniu vozidla a

situácii v cestnej premávke. Žalobkyňa na pojednávaní aj vo svojich písomných vyjadreniach tvrdila, že
jej život sa následkom nehody, pri ktorej utrpela závažné zranenia zmenil k horšiemu, po nehode býva
nervózna, je utiahnutá, má bolesti hlavy, musí chodievať na lekárske vyšetrenia, zhoršil sa jej prospech v
škole z jednotiek a dvojok na trojky a horšie známky, má tiež traumu, strach a obavy z áut. Poukazovala
na problémy s učením, pričom musela po nehode brať lieky od bolesti, neskôr lieky na pamäť a tiež na to,

že pred nehodou sa venovala rôznym športom, čo sa po nehode zmenilo, športuje len príležitostne, hoci
pred nehodou chcela byť učiteľkou športu. Následkami nehody bol v negatívnom zmysle ovplyvnený aj
jej spoločenský život, keď kvôli úrazu si nie je schopná nájsť životného partnera a založiť si rodinu, lebo
keď partnerovi povie o svojom úraze, každý sa obáva následkov do budúcna a nechce s ňou ďalej žiť. Na
pojednávaní dňa 15.10.2012 žalobkyňa k vplyvom následkov nehody na jej súčasný život s prihliadnutím

na časový odstup od nehody uviedla, že medzičasom sa jej podarilo zmaturovať, výsledky maturitnej
skúšky mala priemerné. Potom rok nepracovala, neskôr našla vysokú školu, ktorá zodpovedala jej
požiadavkámaodroku2009doroku2012študovalanaFilozofickejfakulteUniverzitysv.CyrilaaMetoda
v Trnave, odbor Ruský jazyk - prekladateľstvo a tlmočníctvo, išlo o denné štúdium, pri ktorom nemala
individuálny študijný plán, študovala riadne ako ostatní študenti, pričom štúdium ukončila, získala titul

bakalár,vmagisterskomštúdiunepokračovalaprepocit,žetonezvládne. Uviedla,žeposkončeníštúdia
bola nezamestnaná, evidovaná na úrade práce. Ďalej uviedla, že pred nehodou boli jej záľubami šport,
bicyklovanie, volejbal, v súčasnosti sa im ale nevenuje, lebo má zo športovania obavy, bolí ju a často
sa jej točí hlava, pre strach z šoférovania si neurobila ani vodičský preukaz a preto ani nebicykluje. Za
dôvod nevenovania sa športu na pojednávaní dňa 15.10.2012 označila tiež to, že je staršia, takisto aj

kamaráti z ulice s ktorými v minulosti športovala. Okrem toho uviedla že trpí závratmi a bolí ju krčná
chrbtica, pričom keď ju začne bolieť hlava, často musí prerušiť prácu, bolesť trvá 10-15 minút, niekedy
aj dlhšie. Tiež tvrdila, že v súvislosti so zraneniami z nehody navštevuje neurológa, a to raz ročne a bola
aj u psychológa, pričom užíva neurologické lieky, lieky užíva nepretržite od nehody. Tvrdila, že počas
štúdia pociťovala následky nehody na zdraví napríklad tak, že na rozdiel od spolužiakov sa musela

dlhšie a viac učiť, príprava na skúšky jej trvala dlhší čas, ťažšie si zapamätávala učivo, doposiaľ máva
výpadky krátkodobej aj dlhodobej pamäte. Ako pracovné obmedzenie uviedla, že nemohla by vykonávať
prácu pri ktorej sa dlhšie stojí alebo ktorá zahŕňa cestovanie, takú ale zatiaľ ani nevykonávala, keď
ešte nebola nikde zamestnaná, pracovala iba brigádnicky pri mame v obchode, mohla by ale vykonávať
napr. prekladateľskú prácu, ktorú by mohla robiť aj doma. Uviedla, že nežiadala o priznanie invalidného

dôchodku, ani sa oň nezaujímala, ani sa nedomáhala priznania postavenia zdravotne ťažko postihnutej
osoby ani nežiadala dávky či pomoc od štátu a keď sa prihlasovala na úrade práce ako uchádzačka o
zamestnanie, neuviedla v žiadosti žiaden hendikep.Žalovanýnapojednávaníavosvojichpísomnýchvyjadreniachvkonanítrvalnazamietnutížaloby.Podľa
neho jedinou a hlavnou príčinou dopravnej nehody bolo správanie žalobkyne pričom toto správanie
on považuje za okolnosť, ktorá nemá pôvod v prevádzke a teda je to dôvodom pre vylúčenie jeho

zodpovednosti v zmysle § 427 a § 428 Občianskeho zákonníka. Podľa žalovaného, keďže maloletá
žalobkyňa jazdila po ceste I. triedy na bicykli, sama, bez dozoru dospelej osoby, tak je zrejmé, že
bol zo strany jej rodičov porušený § 56 ods.3 zákona č.315/1996 Z.z. o premávke na pozemných
komunikáciách, pričom opätovne poukazoval na výsledok proti nemu vedeného trestného konania, z
ktorého vyplýva, že je nevinný a že vykonal všetky opatrenia, aby zabránil nehode. Žalovaný nesúhlasil

s tvrdením žalobkyne, že v danom prípade ide o delenú zodpovednosť účastníkov, lebo podľa neho to
nekorešponduje s vykonaným dokazovaním. Poukazoval na to, že zodpovednosť za škodu tu v plnom
rozsahu musí niesť poškodená žalobkyňa, lebo výlučnou príčinou škody vyvolanej osobitnou povahou
prevádzky dopravného prostriedku bolo jej zavinenie, čo má vzhľadom na § 441 Občianskeho zákonníka
za následok, že on ako prevádzkovateľ sa zbavil zodpovednosti za škodu v plnom rozsahu, v súvislosti s
čím poukazoval na judikát R 3/1984. Ak trestný súd žalovaného oslobodil a zbavil ho akejkoľvek trestnej

zodpovednostizaporušenieakejkoľvekprávnejnormy,čipravidielcestnejpremávkyaakžalovanýnebol
uznaný za vinného ani zo spáchania priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, tak
potom je podľa žalovaného zrejmé, že nemôže niesť ani žiadnu zodpovednosť za škodu. V súvislosti
s výškou uplatňovaných nárokov žalovaný uviedol, že napriek rozsiahlemu dokazovaniu nič okrem
tvrdení žalobkyne nepreukázalo skutočnosti, ktoré by odôvodňovali a umožňovali mimoriadne zvýšenie

náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Tvrdil, že žalobkyňa nepredložila
dôkazy preukazujúce nejaké psychické následky, ktoré by liečila, keď za posledných 13 rokov sa len
4 krát dostavila na psychologické vyšetrenie, nepreukázala ani svoje tvrdenia o obmedzeniach v jej
spoločenskom živote, nepreukázala, že vôbec existujú nejaké obmedzenia, ktoré sú v príčinnej súvislosti
s dopravnou nehodou a jej následkami, pričom poukázal na to, že medzičasom vyštudovala vysokú

školu.

Aj vedľajší účastník na strane žalovaného na pojednávaní a vo svojich písomných vyjadreniach v
konaní trval na zamietnutí žaloby. Tvrdil, že škoda na zdraví žalobkyne nebola spôsobená vnútornými
okolnosťami, ktoré majú svoj pôvod v prevádzke, ale vonkajšou okolnosťou, ktorá s prevádzkou
dopravného prostriedku nesúvisí- protiprávnym konaním maloletej žalobkyne spočívajúcom v tom, že

táto sa ako cyklistka pohybovala po ceste v rozpore s pravidlami cestnej premávky, keď sa pred
odbočením z jedného jazdného pruhu do druhého nepresvedčila, že je už predchádzaná za ňou idúcim
motorovým vozidlom, ktoré viedol žalovaný a vošla do jazdného pruhu, kde sa nachádzalo toto motorové
vozidlo, ktoré jazdilo vyššou rýchlosťou ako ona, pričom po vojdení do ľavého jazdného pruhu v smere
svojej jazdy nevenovala pozornosť prichádzajúcemu vozidlu ani pískaniu jeho bŕzd, vošla s bicyklom

do koridoru, v ktorom sa toto pohybovalo, čo bolo hlavnou príčinou dopravnej nehody, lebo žalobkyňa
vytvorila pre žalovaného náhlu, neočakávanú prekážku a ten už zrážke nedokázal zabrániť. Podľa
vedľajšieho účastníka sú v prejednávanom prípade splnené všetky zákonné predpoklady pre špeciálnu
liberáciu žalovaného v zmysle ust.§ 428 Občianskeho zákonníka, lebo bolo preukázané, že škode sa
nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého možného úsilia, ktoré bolo možné požadovať, pričom

škoda bola spôsobená výlučne zavinením poškodenej žalobkyne v zmysle ust.§ 441 Občianskeho
zákonníka, čo vedie k úplnému zbaveniu zodpovednosti žalovaného za škodu ktorá bola vyvolaná
osobitnou povahou prevádzky ale nebola spôsobená okolnosťami, ktoré

majú pôvod v prevádzke. Podľa vedľajšieho účastníka závery vykonaného znaleckého dokazovania
svedčia o tom, že žalovaný ako vodič v úseku, kde došlo k nehode šiel nižšou ako tam povolenou

rýchlosťou a jeho technické reakcie boli správne, preto nie je dôvod na jeho zodpovednosť. Podľa
vedľajšieho účastníka aj posledný vo veci vyhotovený znalecký posudok, a to znalecký posudok Ústavu
súdneho inžinierstva v Žiline preukázal, že príčinou vzniku dopravnej nehody bolo konania žalobkyne a
naopak nepreukázal porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného. Aj keď v posudku uvedenom
variante B znalci pripustili túto možnosť, túto nemožno ničím potvrdiť, preto podľa vedľajšieho účastníka

žalovaného nemožno uznať, čo i len sčasti zodpovedného za vzniknutú škodu, pričom treba vziať
do úvahy aj ďalšie preukázané skutočnosti, napr. to, že žalobkyňa pri riadení bicykla mala v rukách
ďalšie predmety ( peniaze, balíček lupienkov), čo negatívne ovplyvňovalo jej schopnosť náležitým
spôsobom riadiť bicykel a na druhej strane žiadna skutočnosť nenasvedčuje tomu, žeby žalovaný
viedol vozidlo napr. bezohľadne. Vedľajší účastník tvrdil, že ak závery znaleckého posudku Ústavu

súdneho inžinierstva v Žiline sú také aké sú, t.j. že sú dva varianty, kde pri prvom bolo zo strany ústavukonštatované, že v spôsobe jazdy žalovaného nebol zistený žiaden nesprávny prvok, ktorý by bol v
príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody a v druhom variante bolo konštatované, že v spôsobe
jazdy žalovaného bol jeden nesprávny prvok, a to oneskorená reakcia vodiča, ale aj tak bolo správanie

žalobkyne v tomto variante vyhodnotené ako nesprávne, lebo neuskutočnila premiestňovací manéver,
preto je namieste zbavenie žalovaného zodpovednosti za škodu cez § 441 Občianskeho zákonníka. Aj
vedľajší účastník rovnako ako žalovaný vyslovil názor, že škoda vznikla výlučným zavinením poškodenej
žalobkyne, preto ju v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka musí znášať sama a rovnako ako žalovaný
poukazoval pritom na judikát R 3/1984. Rovnako ako žalovaný poukazoval tiež na to, že žalobkyňa

sa ako dieťa pohybovala bez dozoru na bicykli po frekventovanej ceste, čím mohlo dôjsť k porušeniu
povinností zo strany jej zákonných zástupcov, ktorí nad ňou v tom čase mali vykonávať dohľad, čo
nemôže ísť na ťarchu vodiča. Vo vzťahu k výške uplatneného nároku vedľajší účastník uviedol, že výšku
bodového ohodnotenia uvedeného v žalobe nenamieta, aj pri poskytnutí čiastkového plnenia žalobkyni
vychádzal z predložených lekárskych posudkov, pričom náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
plnil vo výške dvojnásobku jej základného ohodnotenia. Keďže v tom čase ešte neboli známe výsledky

znaleckého dokazovania, vychádzal z objektívnej zodpovednosti a preto predmetné plnenia boli v plnej
výške. Nebolo podľa vedľajšieho účastníka preukázané, žeby sa v prípade žalobkyne jednalo o prípad
hodný osobitného zreteľa v zmysle § 7 ods.3 vyhlášky č.32/1965 Zb. vo vzťahu k obom ňou uplatneným
nárokom.

Na pojednávaní dňa 9.10.2007 vzala žalobkyňa svoju žalobu v časti o zaplatenie úroku z omeškania

vo výške 17,6 % ročne zo sumy 2.180.250,-Sk od vykonateľnosti rozsudku do zaplatenia späť, preto
súd uznesením zo dňa 19.11.2007, č.k.1C 481/20014-133 konanie v rozsahu späťvzatia žaloby zastavil,
pričom nárok žalobkyne v prevyšujúcej časti, t.j v časti o zaplatenie sumy 2.180.250,-Sk vylúčil na
samostatnékonanie.Citovanéuznesenienadobudloprávoplatnosťdňa11.12.2007.Konanieovylúčenej
veci je na tunajšom súde ďalej vedené pod spisovou značkou 2 C 254/2007 a jeho predmetom tak ostalo

zaplatenie istiny 2.180.250,-Sk ( po prepočte na menu euro činí 72.371,04 € ) a rozhodnutie o trovách
konania.

Súd sa oboznámil s obsahom žaloby, s obsahom písomných vyjadrení účastníkov a vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného, vykonal vo veci dokazovanie výsluchom

účastníkov, výsluchom svedkov V. W. a Q. W., výsluchom Ing. Kolla, PhD z Ústavu súdneho inžinierstva

v Žiline ako znalca, oboznámením sa s obsahom písomných znaleckých posudkov, oboznámením sa
s obsahom trestného spisu Okresného súdu Svidník sp.zn.3T/191/1999, oboznámením sa s obsahom
predložených listinných dôkazov a zistil tento skutkový stav:

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že dňa 29.6.1999 v čase okolo 14.10 hod došlo v meste Svidník k
dopravnej nehode, pri ktorej bola žalobkyňa jazdiaca na bicykli zrazená osobným motorovým vozidlom

zn. Citroen Xsara, EČV: A. XXX P., ktoré viedol žalovaný. Rovnako medzi účastníkmi nebolo sporné,
že pri uvedenej nehode žalobkyňa utrpela úraz- prasklinu lebky v ľavej záhlavnej oblasti a v oblasti
temennej, krvácajúce pomliaždené temenné ložisko vľavo, podpavúčnicové krvácanie pod mäkkú plenu
a opuch mozgu, čo si vyžiadalo jej liečenie a práceneschopnosť od 29.6.1999 do 14.9.1999.

Z obsahu trestného spisu Okresného súdu Svidník sp.zn.3T 191/99 bolo zistené, že v súvislosti s

uvedenou dopravnou nehodou bol žalovaný na základe uznesenia Okresného úradu vyšetrovania PZ
SR Svidník zo dňa 13.7.1999 číslo ČVS:OUV-110/SK-99 v spojení s uznesením prokurátora Okresnej
prokuratúry vo Svidníku číslo Pv 201/99-11 zo dňa 29.7.1999 trestne stíhaný pre trestný čin ublíženia
na zdraví podľa 224 ods.1 a2 v tom čase účinného Trestného zákona. Vo veci bola na Okresnom
súde Svidník podaná obžaloba, pričom z obsahu trestného spisu vyplýva, že obžalovaný ( tu žalovaný)

bol pôvodne rozsudkami zo dňa 18.11.1999 a zo dňa 24.1.2001 uznaný za vinného z trestného činu
ublíženia na zdraví ( druhý rozsudok bol vyhlásený po zrušení pôvodného rozsudku Krajským súdom
v Prešove), neskôr, potom, čo bol aj druhý odsudzujúci rozsudok Krajským súdom v Prešove zrušený
bol obžalovaný ( tu žalovaný ) právoplatným rozsudkom Okresného súdu Svidník zo dňa 31.8.2001
sp.zn. 3T 191/99 spod obžaloby oslobodený a poškodená R. W.Š. bola s uplatneným nárokom na

náhradu škody odkázaná na občianskoprávne konanie. Oslobodenie spod obžaloby súd v odôvodnenírozsudkuzdôvodnilodvolávajúcsanazáveryznaleckéhodokazovaniatým,žeobžalovaný(tužalovaný)
dopravnej nehode nemohol zabrániť, keď správne reagoval na vzniknutú dopravnú situáciu tým, že
intenzívnym brzdením a vybočením vozidla vľavo chcel zabrániť dopravnej nehode, naopak reakcia

poškodenej ( tu žalobkyne) na vzniknutú situáciu nebola správna, pritom táto nesprávne vyvolala
nehodový stav tým, že náhle vybočila vľavo, nenaznačila, že chce odbočovať vľavo a tak došlo k
uvedenej dopravnej nehode. Preto súd obžalovaného v zmysle § 226 písm.b) vtedy účinného Trestného
poriadku spod obžaloby oslobodil, lebo uzavrel, že stíhaný skutok nie je trestným činom.

Vychádzajúc zo žaloby a tvrdení žalobkyne je zrejmé, že táto základ pre uplatnenie svojho nároku

na zaplatenie náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia vyvodzuje z ust. § 427
Občianskeho zákonníka tvrdiac, že žalovaný ako prevádzateľ motorového vozidla zodpovedá za škodu
na jej zdraví, ku ktorej došlo následkom dopravnej nehody. Žalovaný aj vedľajší účastník na jeho strane
sa tvrdeniam žalobkyne o zodpovednosti žalovaného za škodu na jej zdraví bránia tým, že žalovaný
je v danom prípade zbavený zodpovednosti za škodu preto, lebo škoda síce bola vyvolaná osobitnou
povahou prevádzky motorového vozidla žalovaného, ale bola spôsobená okolnosťami, ktoré pôvod v

prevádzke nemajú- a to náhlym a nepredvídateľným konaním samotnej žalobkyne, ktoré zapríčinilo
vznik škody ktorej sa už zo strany žalovaného nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré
možno požadovať ( § 428 Občianskeho zákonníka). Tvrdia

tiež existenciu ďalšieho dôvodu zbavenia zodpovednosti žalovaného, a to že škodu musí znášať sama
žalobkyňa, lebo škoda bola spôsobená výlučne jej zavinením ( § 441 Občianskeho zákonníka). V

priebehu konania, po vykonanom znaleckom dokazovaní žalobkyňa síce pripustila aj svoje čiastočné
zavinenie na spôsobení škody s tým, že mieru svojej zodpovednosti a zodpovednosti žalovaného vidí
50 na 50, jednoznačne však odmietala, že by škoda bola spôsobená výlučne jej zavinením, ako to v
konaní tvrdil žalovaný a vedľajší účastník na jeho strane. Sporný bol teda medzi účastníkmi tak základ
ako aj výška uplatneného nároku, lebo žalovaný, aj vedľajší účastník na jeho strane odmietali jednak

zodpovednosť žalovaného za škodu ako aj žalobkyňou požadované navýšenie náhrad za bolesť a za
sťaženie spoločenského uplatnenia.

Žalobkyňa si teda uplatňuje nárok na náhradu škody vzniknutej jej pri dopravnej nehode dňa 29.6.1999.
Nárok uplatňuje proti prevádzateľovi motorového vozidla, pričom z vykonaného dokazovania vyplýva, že
medzi účastníkmi nie je sporné, že žalobkyňa utrpela úraz tak, že bola na ceste dňa 29.6.1999 zrazená

motorovým vozidlom, ktorého prevádzateľom bol žalovaný. Pri právnom posúdení nároku žalobkyne je
potom potrebné vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov.

Základná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov je
obsiahnutá v ust.§ 427 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto zákonného ustanovenia fyzické a právnické

osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky
( odsek 1). Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj
prevádzateľ lietadla ( odsek 2).

Podľa § 428 Občianskeho zákonníka svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda
spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže,

že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.

Aj vzhľadom k okolnostiam súdenej veci ( keďže žalovaný sa bráni aj tým, že v trestnom konaní
nebola vyslovená jeho vina ) treba predovšetkým zdôrazniť, že v prípade zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov ide o zodpovednosť objektívnu, teda bez zreteľa
na zavinenie, čo má pôsobiť jednak preventívne, ako aj umožňovať účinnú ochranu poškodeným,

keďže riziko, ktoré plynie zo špecifického zdroja zvýšeného nebezpečenstva súvisiaceho s prevádzkou
dopravných prostriedkov nesie ten, komu táto prevádzka slúži, t.j. prevádzateľ. Takto konštruovaná
zodpovednosť podstatne uľahčuje postavenie poškodeného pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody
spôsobenej prevádzkou dopravných prostriedkov, lebo nemusí sa preukazovať porušenie právnejpovinnosti škodcu, ale len to, že škoda bola vyvolaná osobitnou povahou, ktorá je vlastná prevádzke
dopravných prostriedkov ( pozri aj R 3/1984 s.18 ods.2). Predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti teda
sú 1./ škodná udalosť vyplývajúca z osobitnej povahy prevádzky dopravného prostriedku, 2./ škoda a 3./

príčinná súvislosť medzi škodnou udalosťou a škodou. Podmienkou zodpovednosti prevádzateľa, ako
už bolo spomenuté teda nie je protiprávne konanie (porušenie pravidiel cestnej premávky), ale škoda
vyvolanáosobitnoupovahouprevádzky.Pojem„osobitnápovaha prevádzky“(§427ods.1) Občiansky
zákonník nevymedzuje. Pri výklade tohto

pojmu je podľa odbornej literatúry a judikatúry potrebné vychádzať z toho, že v osobitnej povahe

prevádzky sa prejavujú typické vlastnosti prevádzky, ktoré spočívajú v jej určitej nebezpečnosti a
ktoré sú spôsobilé vyvolať škodu ( napr. rýchlosť, technická zložitosť prevádzkového zariadenia a
pod.). I keď ide o objektívnu zodpovednosť, § 428 Občianskeho zákonníka pripúšťa v úzkom rozsahu
liberáciu, teda zbavenie sa prevádzateľa zodpovednosti. Svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ
zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti
zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno

požadovať. Z ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka teda vyplýva, že ak sa preukáže, že škoda
bola spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke, nemôže sa škodca zbaviť zodpovednosti
( § 428 veta prvá ), a to ani s poukázaním napr. na neodvrátiteľný úkon tretej osoby. Úvaha o tom, či
sa škode mohlo alebo nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať totiž
prichádza do úvahy iba v prípade škôd, ktoré nemajú pôvod v prevádzke, čo jasne vyplýva zo slova

„inak“, ktorým sa začína druhá veta § 428 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 427 Občianskeho
zákonníka treba pritom odlišovať od ustanovenia § 428 Občianskeho zákonníka, pretože v ustanovení
§ 427 ods. 1 sa hovorí o škode vyvolanej osobitnou povahou prevádzky, zatiaľ čo v ustanovení § 428
sa spomína škoda spôsobená okolnosťami majúcimi pôvod v prevádzke a tento pojem je celkom iný ( v
tejto súvislosti pozri R 80/1970). Vonkajšími okolnosťami prevádzky sú také, ktoré nesúvisia s činnosťou,

ktorú možno označiť za prevádzku dopravného prostriedku. Škoda tu bola síce spôsobená osobitnou
povahou prevádzky dopravného prostriedku, avšak bola spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v
prevádzke dopravného prostriedku (tzv. vonkajšie okolnosti). Prevádzateľ musí preukázať, že škodovej
udalosti nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho požadovať. Ide o
zásah do prevádzky z vonka. Vynaloženie všetkého úsilia treba vykladať objektívne, bez vzťahu k

určitému prevádzateľovi, a rozumie sa ním všetka možná starostlivosť, ktorú možno požadovať od
ktoréhokoľvek prevádzateľa. Aj vzhľadom k okolnostiam súdenej veci treba však uviesť, že existuje
ešte aj osobitný, ďalší liberačný dôvod, odlišný od dôvodov podľa § 428 Občianskeho zákonníka,
a to dôvod, ktorý vyplýva z ust.§ 441 Občianskeho zákonníka, a tým je zavinenie poškodeného.
Ust.§ 427 a násl. Občianskeho zákonníka síce zavinenie poškodeného ako liberačný dôvod osobitne

neupravuje, je tu ale potrebné vychádzať z toho, že ust. § 441 Občianskeho zákonníka má všeobecnú
povahu a musí sa teda uplatniť aj v takomto prípade osobitnej zodpovednosti. Ust.§ 441 Občianskeho
zákonníka je systematicky zaradené do jeho 6 časti, do 2 hlavy, tretieho oddielu pod marginálnu rubriku
„spoločné ustanovenia o náhrade škody“ z čoho nesporne vyplýva, že ho treba použiť tak v prípadoch
všeobecnej zodpovednosti za škodu založených na princípe predpokladaného zavinenia, ako aj v

prípadoch osobitnej zodpovednosti za škodu spôsobenú dopravnými prostriedkami ( v tejto súvislosti
viď tiež R 3/1984). Podľa § 441 Občianskeho zákonníka ak bola škoda spôsobená aj zavinením
poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
Ak však zavinenie poškodeného je len jednou z príčin škody vyvolanej osobitnou povahou prevádzky
určitého dopravného prostriedku, a ak bolo treba hľadať ďalšiu príčinu na strane prevádzateľa, potom

môže znášať poškodený škodu len pomerne a sčasti za ňu zodpovedá prevádzateľ ( R 3/1984, s.31
ods.2 a 3 a s.32 ods.1).

Vychádzajúc zo stanovísk a postojov účastníkov pre rozhodnutie o základe veci bolo preto rozhodujúce
zistenie či, bolo preukázané naplnenie zákonných predpokladov na základe ktorých by bolo možné
konštatovať, že žalovaný ako prevádzateľ sa celkom zbavil

svojej zodpovednosti za škodu, a ak nie, v akej miere došlo k spôsobeniu škody aj zavinením poškodenej
( tu je ňou žalobkyňa), na čo poukazoval tak žalovaný ako aj vedľajší účastník. Sporný medzi účastníkmi
bol následne tiež žalobkyňou tvrdený rozsah požadovanej náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia, keďže bolo spochybňované žalobkyňou požadované navýšenie uvedených náhrad.Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd má za preukázané naplnenie všetkých vyššie
popísaných predpokladov založenia objektívnej zodpovednosti prevádzateľa za škodu spôsobenú
žalobkyni ( t.j. že 1./ došlo k škodnej udalosti vyplývajúcej z osobitnej povahy prevádzky dopravného

prostriedku,2./došlovznikuškodya3./aexistujepríčinnásúvislostimedziškodnouudalosťouavznikom
škody ). Nesporným pritom bolo, že prevádzateľom ( prevádzkovateľom) motorového vozidla, ktorým
bola škoda spôsobená je tu žalovaný, keďže on je tým, kto mal právnu a faktickú možnosť disponovať
vozidlom a organizovane ho užíval. Predpoklady pre záver o zbavení sa zodpovednosti žalovaného
za vznik škody vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania v súdenej veci podľa názoru súdu

splnené nie sú a nie sú splnené ani predpoklady pre záver, že škoda bola spôsobená výlučne zavinením
poškodenej žalobkyne. Je však pravdou, že v predmetnej veci škoda bola spôsobená aj zavinením
poškodenej - žalobkyne a preto je namieste, aby túto znášala podľa § 441 Občianskeho zákonníka
pomerne aj žalobkyňa.

Vo všeobecnosti platí, že pre záver, do akej miery sa pri dopravnej nehode podieľalo na vzniku škody aj
konanie samého poškodeného ( § 441 Občianskeho zákonníka) nemožno vychádzať len z porovnania

všeobecného rozsahu povinností uložených pravidlami cestnej premávky jednotlivým účastníkom, ani
z porovnania počtu porušených povinností na strane škodcu a na strane poškodeného v konkrétnej
situácii. Rozhodujúce je posúdenie, do akej miery sa na škodlivom výsledku podieľali jednotlivé príčiny
na oboch stranách, a z hľadiska porušenia právnej povinnosti škodcom a poškodeným je podstatné
najmä to, o aké významné povinnosti išlo, aké závažné bolo ich porušenie a aký vplyv to malo na

vznik škody. Tu ešte treba pre úplnosť v súvislosti s aplikáciou § 441 Občianskeho zákonníka uviesť,
že i keď žalobkyňa v čase nehody vzhľadom na svoj vtedajší vek ( 10 rokov 10 mesiacov) spadala
do kategórie maloletých, ktorí v zásade pre nedostatok veku nemajú spôsobilosť na zavinenie, nič to
nemení na opodstatnenosti aplikácie uvedeného zákonného ustanovenia v danom prípade, lebo platí,
že ak aj pri vzniku škody spolupôsobil i nezavinený úkon poškodeného, teda objektívna skutočnosť, tá

musí zaťažovať toho, koho postihla, teda poškodeného, preto určenie podielov pripadajúcich na škodcu
a poškodeného sa v týchto prípadoch v dôsledku nedostatku výslovného zákonného ustanovenia musí
vykonať analogickým použitím § 441 Občianskeho zákonníka ( viď. R 3/1984). Nedostatok spôsobilosti
poškodeného na zavinenie teda nemôže ísť na ťarchu škodcu, preto súd aj v tomto prípade analogicky
aplikoval § 441 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ ide o zásadnú otázku možného zbavenia sa žalovaného zodpovednosti za škodu resp. otázku
ustáleniapomeru,akosaktorýúčastníkpodieľalnavznikudopravnejnehodyavznikuškodyačiaakojej
ten ktorý účastník mohol zabrániť, tu rozhodnutie záviselo od skutočností, na ktoré sú potrebné odborné
znalosti, pričom je treba uviesť, že v súvislosti s uvedenou dopravnou nehodou boli vypracované štyri
znalecké posudky ( z toho dva v trestnom konaní proti žalovanému, dva v tomto konaní) z čoho jeden

podal znalecký ústav- Ústav súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity ( ďalej len „ÚSI ŽU“ ). Vzhľadom na
rozdiely medzi jednotlivými znaleckými posudkami, keď už v trestnom konaní musel byť prvý znalecký
posudok znalca Ing. Benka z dôvodu v ňom sa nachádzajúcich rozporov,

nereálnosti a nelogickostí ( viď závery zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Prešove zo dňa
9.3.2000 na čl.141 trestného spisu OS Svidník 3T/191/99) preskúmavaný kontrolným znaleckým

posudkom znalca Ing. Štyranda a aj v prvom znaleckom posudku podanom v tomto civilnom konaní
znalcom Ing. Valovčinom boli pri jeho kontrolnom znaleckom posúdení znaleckým ústavom - Ústavom
súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity zistené nedostatky ( viď odpoveď k otázke č.1 v Záveroch
kontrolného znaleckého posudku ÚSI ŽU) súd pri svojom rozhodnutí vychádzal zo záverov kontrolného
znaleckého posudku znaleckého Ústavu- ÚSI ŽU. Súd má za to, že uvedený znalecký posudok

pripravený šiestimi zodpovednými osobami znaleckého ústavu svojou komplexnosťou a precíznosťou
najlepšie zodpovedal pre vec podstatné technické otázky, účastníci jeho závery nenamietali, preto pri
svojom rozhodnutí súd vychádzal z jeho záverov v spojení s ich doplnením zamestnancom ÚSI ŽU-
zodpovedným riešiteľom posudku- Ing. Eduardom Kollom, PhD priamo na pojednávaní dňa 15.10.2012
potom, čo tento pred súdom zložil predpísaný znalecký sľub. Znalecký ústav vzhľadom na obmedzený

počet zdokumentovaných stôp, vzhľadom k technickej prijateľnosti údajov uvedených vo svedeckých
výpovediach opísal priebeh dopravnej nehody v dvoch možných variantoch s tým, že obidve varianty sú
technicky rovnako prijateľné, nie je možné posúdiť, či jedna alebo druhá z variánt je pravdepodobnejšia
a vzhľadom k tomu, že od nehody uplynulo 13 rokov a stopy neboli zdokumentované tak ako malibyť nie je už z technického hľadiska podľa znaleckého ústavu v súčasnosti možné spresniť situáciu
nehodového deja tak, aby bolo možné vylúčiť jednu z variant. Podľa znaleckého posudku príčinou
dopravnejnehodyztechnickéhohľadiskaprivarianteAbolanesprávnatechnikajazdyzostranycyklistky

(žalobkyne),ktorávykonalamanéverpriečnehopremiestneniadoľavakolíznymspôsobom,čímvytvorila
takú kolíznu situáciu, dôsledkom ktorej vodič nemohol dopravnej nehode zabrániť. Pri variante B boli
podľa znaleckého posudku technickou príčinou dopravnej nehody dva prvky, a to jednak 1./.nesprávna
technika jazdy zo strany cyklistky ( žalobkyne), pričom nesprávnym prvkom bola skutočnosť, že cyklistka
neuskutočnila manéver priečneho premiestnenia vľavo z technického hľadiska bez nebezpečenstva

( čo platí tak vo vzťahu k oneskorenej ako aj včasnej reakcii vodiča) a 2./ nesprávna technika jazdy
vodiča vozidla Citroen ( žalovaného), pričom nesprávnym prvkom bola jeho oneskorená reakcia na
manéver uskutočňovaný cyklistkou, ktorá mu znemožnila zabrániť dopravnej nehode. Podľa záverov
znaleckého ústavu ( viď čl.244 spisu) v prípade varianty A situácia, ktorá predchádzala vzniku dopravnej
nehody bola taká náhla, že vychádzajúc z polohy motorového vozidla a cyklistky nebolo možné žiadnym
spôsobom zo strany vodiča motorového vozidla zareagovať včas a nehode zabrániť, vodič pri tejto

variante sa dostatočne venoval riadeniu, reagoval včas a prirodzeným spôsobom. V prípade varianty
B je zjavné, že vodič reagoval oneskorene, je pravdepodobné, že dostatočne nevenoval pozornosť
riadeniu a toto bolo príčinou. V prípade variantu B podľa záverov znaleckého ústavu ÚSI ŽU ( viď
čl.246 spisu) došlo zo strany cyklistky k vytvoreniu kolíznej situácie, nie k vytvoreniu náhlej prekážky.
Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku znaleckého ústavu vozidlo žalovaného pred nehodou

neprekročilo najvyššiu povolenú rýchlosť pre daný úsek cesty, čo rovnako vyplýva aj z predošlých
znaleckých posudkov.

Z trestného spisu Okresného súdu Svidník 3T 191/99 bolo zistené, že výsledkom merania prítomnosti
alkoholu v krvi žalovaného po dopravnej nehode bolo zistenie o neprítomnosti alkoholu v krvi žalovaného
(viď zápis o dychovej skúške na čl.44 vyšetrovacieho spisu ako súčasti spisu 3T 191/99). Z trestného

spisu ako aj zo znaleckého posudku ÚSI ŽU vyplýva, že neboli zistené ani žiadne technické poruchy
na vozidle

žalovaného,nebolizistenéžiadnezdravotnéproblémyžalovanéhomajúcevplyvnavzniknehodypričom
viditeľnosť v mieste nehody bola dobrá, bolo slnečno, povrch vozovky bol suchý, t.j. poveternostné
podmienky boli priaznivé a nemali žiaden vplyv na zníženie viditeľnosti alebo na adhézne vlastnosti

vozovky.

Vychádzajúc z vyššie popísaných zistení záver o úplnej liberácii žalovaného zo zodpovednosti za škodu
v súdenej veci podľa názoru nie je možný. Škoda tu bola nepochybne vyvolaná osobitnou povahou
prevádzky ( následkom pohybu vozidla ), čo koniec koncov žalovaný ani vedľajší účastník na jeho strane
ani nespochybňovali, tvrdili ale, že žalovaný škode objektívne nijako nemohol zabrániť a zavinila ju

výlučne poškodená žalobkyňa. Tu súd uvádza, že úplná liberácia žalovaného neprichádza do úvahy ani
podľa § 428 ani podľa § 441 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na závery znaleckého posudku ÚSI
ŽU a výpoveď jeho zamestnanca na súde totiž nie je možné urobiť bezpečný a jednoznačný záver o
tom, žeby bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že škode sa zo strany žalovaného nemohlo
zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať ( § 428 druhá veta Občianskeho

zákonníka) a žiadne ďalšie relevantné dôkazy na podporu uvedených svojich tvrdení žalovaný neoznačil
a nepredložil. Ak totiž variant B záverov znaleckého posudku ( rovnako pravdepodobný ako variant
A) pripúšťa, že jednou z príčin nehody mohla byť nesprávna technika jazdy vodiča vozidla Citroen
( žalovaného), pričom nesprávnym prvkom bola jeho oneskorená reakcia na manéver uskutočňovaný
cyklistkou, ktorá mu znemožnila zabrániť dopravnej nehode a teda v prípade variantu B je zjavné, že

vodič reagoval oneskorene a je pravdepodobné, že dostatočne nevenoval pozornosť riadeniu a toto
bolo príčinou, úplná liberácia žalovaného ani podľa § 428 veta druhá Občianskeho zákonníka ani podľa
jeho § 441 neprichádza do úvahy. Podľa názoru súdu by sa žalovaný úplne liberovať mohol len vtedy
ak by bolo jednoznačne, na 100 % vylúčené, žeby jednou z príčin nehody bola akákoľvek príčina na
jeho strane, lebo len vtedy by bolo možné konštatovať, že škode sa zo strany žalovaného objektívne

nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať. Ak ale existujú dva, úplne
rovnako pravdepodobné varianty, z ktorých jeden vidí ako jednu z príčin nehody príčinu na strane
žalovaného, úplná liberácia nie je možná. Nebola by možná dokonca ani v prípade, že by vyriant B bol
menej pravdepodobný ako variant A, lebo pokiaľ by stále existovala možnosť pripúšťajúca príčinu nastrane žalovaného, čo aj málo pravdepodobnú, úplná liberácia neprichádza do úvahy. V takom prípade
ako už bolo povedané totiž nemožno jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností mať za preukázané,
žeby sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno objektívne požadovať

ani žeby vznik škody zavinila výlučne poškodená žalobkyňa. V súdenej veci sú pritom obidva varianty
pravdepodobné úplne rovnako. Vzhľadom na celkovú konštrukciu tohto typu zodpovednosti za škodu
v Občianskom zákonníku, jej účel a jej prísnu objektívnu povahu ( iba s úzkou možnosťou liberácie
v prípade, keď škoda bola spôsobená okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v prevádzke) vychádzajúcu
z princípu že riziko, ktoré plynie zo špecifického zdroja zvýšeného nebezpečenstva súvisiaceho s

prevádzkou dopravných prostriedkov má niesť ten, komu táto prevádzka slúži, t.j. prevádzateľ totiž
vyplýva, že pochybnosti nemožno vykladať na ťarchu poškodeného, ale musia ísť na ťarchu škodcu.
Práve z dôvodu zvýšeného rizika je zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
povinnezmluvnepoistená(viďzák.č.381/2001Z.z.).Ajsúčasnétendenciedynamickéhospoločenského
vývoja naznačujú, že aj pri prípadných pochybnostiach je potrebné chrániť skôr poškodeného, ktorý bol
do deliktného právneho vzťahu vtiahnutý bez ohľadu na svoju vôľu ( na rozdiel od zmluvných vzťahov)

a nie škodcu, ktorého postihuje právna povinnosť

nahradiť škodu za porušenie nejakej povinnosti alebo ak škoda vzniká z udlosti, ktorá má bezprostredný
vzťah k činnosti škodcu, ktorý z tejto činnosti spravidla má profit. Prevádzateľ vzhľadom na osobitnú
povahu prevádzky motorového vozidla ( rýchlosť, technická náročnosť, sila, hmotnosť motorového
vozidla ) musí k prevádzke pristupovať s plným vedomím rizík z toho vyplývajúcich, ktoré nie vždy

možno z jeho strany úplne vylúčiť a predvídať a musí byť pripravený niesť väčšie riziká než subjekt,
ktorému bola jeho činnosťou spôsobená materiálna či nemateriálna ujma ( v tejto súvislosti súd dáva do
pozornosti napr. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.sn.14Co/61/2012 zo dňa 27.9.2012 dostupný
na www.justice.gov.sk v časti súdne rozhodnutia).

Pokiaľ žalovaný a vedľajší účastník na jeho strane za dôkaz liberácie žalovaného označovali

oslobodzujúci trestný rozsudok, tu súd uvádza, že vzhľadom na objektívnu povahu tejto zodpovednosti
a jej vyššie popísané špecifiká táto skutočnosť nie je určujúca. Jednak na rozdiel od trestného
konania, kde je uplatňovaná zásada in dubio pro reo ( v pochybnostiach v prospech obvineného) a
kde vinu musia preukazovať orgány činné v trestnom konaní obvinenému, v civilnom súdnom konaní
pri aplikácii ust.§ 428 veta druhá Občianskeho zákonníka táto zásada neplatí a pre potrebu zbavenia

sa zodpovednosti za škodu je nutné, aby práve žalovaný prevádzateľ motorového vozidla bezpečne
preukázal také skutočnosti, ktoré ho zbavujú zodpovednosti celkom alebo sčasti, čo v danom prípade
nepreukázal, keď okrem poukazu na závery znaleckého posudku s ktorými sa súd vyporiadal spôsobom
popísaným v predošlej časti tohto odôvodnenia neoznačil a nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce
takýto záver. Je tu ale ešte jeden, omnoho podstatnejší dôvod, a síce ten, že zatiaľ čo v slovenskom

trestnom práve sa uplatňuje princíp zodpovednosti za zavinenie, t.j. princíp subjektívnej zodpovednosti
a teda jednou z podmienok trestnej zodpovednosti páchateľa je jeho úmyselné alebo nedbanlivostné
zavinenie, čím je zároveň vyjadrená i individuálna trestná zodpovednosť, a teda že každý zodpovedá
zásadne iba za to, čo svojím konaním sám zavinil a tak pre trestnú zodpovednosť nestačí spôsobenie
následku konaním osoby, pokiaľ toto konanie nebolo zavinené, v prípade daného typu občianskoprávnej

zodpovednosti za škodu ide o zodpovednosť objektívnu, ktorá postihuje zodpovednostný subjekt v
zásade i vtedy, keď škodu nezavinil ani z nedbanlivosti. Aj preto sa pri objektívnej zodpovednosti z tejto
ani nemožno vyviniť ( exkulpovať) ale možno sa iba zbaviť zodpovednosti ( liberovať), pričom liberáciu
v súdnom konaní pri zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov musí
preukazovať prevádzateľ ( tu je ním žalovaný). Podľa § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd

je viazaný iba rozhodnutím o tom, či bol spáchaný trestný čin alebo priestupok a kto ich spáchal. To
že žalovaný pri svojej účasti na nehode nespáchal trestný čin ani priestupok ho automaticky nezbavuje
objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti. S ustálením viny v trestnom konaní súdnom vedenom
proti obžalovanému nie je občianskoprávny súd viazaný ani pokiaľ má určiť účasť na spôsobení
vzniknutej škody súd v občianskoprávnom konaní, lebo podľa § 135 ods. 1 O.s.p. je takýto súd viazaný

právoplatným odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu len v tom smere, či bol spáchaný trestný čin a
kto ho spáchal. Ak teda súd v trestnom konaní vysloví aj spoluvinu či úplnú vinu poškodeného, hoci
podľa názoru tohto súdu sú na to podklady v trestnom spise, občianskoprávny súd nie je tým viazaný.

Zo znaleckého posudku ÚSI ŽU vyplýva, že pri rovnako pravdepodobnom variante B príčinou na strane
žalovaného, ktorá sa podieľala na škodlivom výsledku bola nesprávna technika jazdy vodiča vozidla

Citroen ( žalovaného), pričom nesprávnym prvkom bola jehooneskorená reakcia na manéver uskutočňovaný cyklistkou, ktorá mu znemožnila zabrániť dopravnej
nehode. VprípadevariantyBjezjavné,ževodičreagovaloneskorene,jepravdepodobné,žedostatočne
nevenoval pozornosť riadeniu a toto bolo príčinou. Variant B teda indikuje situáciu, za ktorej žalovaný

ako vodič svojim konaním porušil svoje povinnosti podľa zák.č.315/1996 Z.z. o premávke na pozemných
komunikáciách, a to jednak povinnosť vyplývajúcu mu z ust.§ 3 ods.1 a 2 písm.a) tohto zákona
( podľa ktorého účastník cestnej premávky je povinný správať sa disciplinovane a ohľaduplne, aby
neohrozilbezpečnosťaplynulosťcestnejpremávky;pritomjepovinnýprispôsobiťsvojesprávanienajmä
stavebnému a dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej premávke a svojim schopnostiam) a

tiež povinnosť vyplývajúcu z ust.§ a § 4 ods.2 písm.c) tohto zákona ( povinnosť venovať sa plne vedeniu
vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke). Pri oboch variantách ( A aj B) je však nepochybné,
že spôsobenie škody zavinila významnou mierou aj poškodená žalobkyňa, ktorá preto podľa § 441
Občianskeho zákonníka musí túto škodu pomerne znášať. Pomer, v ktorom ju musí žalobkyňa znášať
súd ustálil na 70 % vzniknutej škody.

Žalobkyňa pri škodnej udalosti dňa 29.6.1999 škodu utrpela ako cyklistka jazdiaca na bicykli. Bicykel

sa podľa § 2 písm.y/ v tom čase účinného zákona č.315/1996 Z.z. o premávke na pozemných
komunikáciách považuje za tzv.nemotorové vozidlo a osoba ktorá ho vedie sa podľa § 2 písm.ao/ a
ap/ uvedeného zákona považuje za účastníka cestnej premávky- vodiča. Žalobkyňa teda rovnako ako
žalovaný účastník cestnej premávky bola povinná pri pohybe na ceste podľa § 3 ods.1 tohto zákona
dodržiavať jednak všeobecné pravidlá cestnej premávky, t.j. správať sa disciplinovane a ohľaduplne, aby

neohrozila bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky; pritom bola povinná prispôsobiť svoje správanie
najmä situácii v cestnej premávke a svojim schopnostiam (§ 3 ods.2 písm.a) cit.zákona), a ako vodič
bola povinná venovať sa plne vedeniu bicykla a sledovať situáciu v cestnej premávke ( § 4 ods.2 písm.c)
cit.zákona), a tiež bola povinná rešpektovať aj osobitné pravidlá jazdy na bicykli uvedené v § 56 tohto
zákona, okrem iného povinnosť vyplývajúcu jej z § 56 ods.1 tohto zákona, a to jazdiť pri pravom okraji

vozovky. Z ust.§ 18 uvedeného zákona tiež vyplývala povinnosť pri odbočovaní dať znamenie o zmene
smeru jazdy, neohroziť za ňou jazdiacich vodičov a povinnosť dbať na zvýšenú opatrnosť.

ZoznaleckéhoposudkuÚSIjezrejmé,žejednouznepochybnýchpríčinnehodybolanesprávnatechnika
jazdy zo strany cyklistky ( žalobkyne), ktorá použila cestnú komunikáciu nesprávnym spôsobom, keď
vykonala manéver priečneho premiestňovania doľava kolíznym spôsobom, čím vytvorila kolíznu situáciu

( variant A), resp.nesprávna technika jazdy zo strany cyklistky spočívajúca v tom, že neuskutočnila
manéver priečneho premiestnenia vľavo z technického hľadiska bez nebezpečenstva a to vo vzťahu
nielen k oneskorenej reakcii vodiča, ale aj vo vzťahu k včasnej reakcii ( variant B).

Vychádzajúc z týchto záverov znaleckého posudku súd mal za preukázané, že žalobkyňa objektívne
porušila pravidlá cestnej premávky, ktoré ako vodič - cyklistka bola povinná rešpektovať na čom

nič nemení jej vtedajší vek. Po vozovke sa pohybovala nepredpísaným spôsobom, v rozpore s
vyššie popísanými povinnosťami účastníka cestnej premávky podľa zák.č.315/1996 Z.z. o premávke
na pozemných komunikáciách účinného v čase vzniku škodnej udalosti keď vstúpila do koridoru
motorového vozidla v príčinnej súvislosti s čím došlo k vzniku škody. Keďže obe varianty záverov
znaleckého posudku za jednu z príčin zhodne označili príčinu na strane žalobkyne, nemôže byť pochýb

o tom, že

nech už ku škode došlo podľa variantu A či variantu B, táto škoda bola spôsobená aj jej zavinením,
čo koniec koncov po znaleckom dokazovaní aj sama uznala, pripúšťajúc 50 % mieru svojho zavinenia.
Uvedené skutočnosti súd považuje za príčiny na strane žalobkyne, ktoré sa podieľali na škodlivom
výsledku. Len pre úplnosť, aj vzhľadom na tvrdenia a námietky žalovaného o zanedbaní dohľadu nad

žalobkyňou zo strany jej zákonných zástupcov súd uvádza, že § 56 ods.3 zákona č.315/1996 Z.z. o
premávke na pozemných komunikáciách účinný v čase vzniku škodnej udalosti žiaden dohľad nad
cyklistom jazdiacim po ceste starším ako 10 rokov ( čo je prípad žalobkyne) nevyžadoval, preto tieto
tvrdenia žalovaného sú neopodstatnené a nemajú žiaden vplyv na mieru a podiel zavinenia žalobkyne
a žalovaného, pričom z uvedeného ust.§ 56 ods.3 tiež možno vyvodiť, že u osoby staršej ako 10 rokov

sa znalosť vyššie popísaných základných pravidiel cestnej premávky týkajúcich sa jazdy na bicykli musí
predpokladať. Pre úplnosť súd vzhľadom na tvrdenia žalovaného a vedľajšieho účastníka pripisujúcehovýlučné zavinenie žalobkyni okrem iného z toho dôvodu, že táto držala pri vedení bicykla v rukách chipsy
apeniazesúduvádza,ženatietonámietkypriurčenímieryzavinenianeprihliadal,lebopodľaznaleckých
záverov ( viď čl.246 spisu) fakt, že cyklistka držala v rukách rôzne predmety nemal žiaden vplyv, lebo

nemal za následok stratu alebo obmedzenie jej schopnosti udržať stabilitu.

Vzhľadom na vyššie uvedené závery znaleckého dokazovania súd teda nemal pochybnosti, že škoda
bola v danom prípade spôsobená aj zavinením poškodenej - žalobkyne, ktorá ak by sa pohybovala po
vozovkepredpísanýmspôsobomanevstúpilabydokoridorumotorovéhovozidla,kškodebysurčitosťou
nedošlo. Keďže podľa oboch variantov príčin nehody bolo prvotnou a zásadnou príčinou, bez ktorej by k

nehode vôbec nedošlo práve konanie žalobkyne, súd má za to, že miera zavinenia žalobkyne na vzniku
škodnej udalosti a škody je vyššia ako u žalovaného a túto ustálil na 70 %.

Pomer, do akej miery sa na škodlivom výsledku podieľali jednotlivé príčiny na strane žalobkyne a
žalovaného je tu teda 70 % ( žalobkyňa) ku 30 % ( žalovaný).

Pokiaľ ide o rozsah uplatneného nároku na náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia,
ich výška bola medzi účastníkmi počas celého konania sporná. Žalobkyňa si uplatnila náhradu škody

na zdraví v celkovej výške 2.180.250,-Sk, zodpovedajúcej v súčasnosti sume 72.371,04 €, z toho tiulom
náhrady za bolesť žiadala sumu 530.250,-Sk a titulom náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia
sumu 1.650.000,-Sk. Pokiaľ ide o náhradu za bolesť, vychádzala z počtu bodov 252,50 na základe
posudku o bolestnom zo dňa 29.9.1999 vypracovaného MUDr. Milanom Andrejkom z NsP Svidník. Tento
počet bodov vynásobila sumou 60,-Sk/1 bod podľa § 7 ods.1 Vyhlášky č.32/1965 Zb. a žiadala jeho

zvýšenie o 35 násobok podľa § 7 ods.3 tejto Vyhlášky. Pokiaľ ide o náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia, vychádzala z počtu bodov 550 na základe posudku o sťažení spoločenského uplatnenia zo
dňa 29.6.2000 vypracovaného MUDr. Michalom Lipčákom, NsP Svidník. Tento počet bodov vynásobila
sumou 60,-Sk/1 bod podľa § 7 ods.1 Vyhlášky č.32/1965 Zb. a žiadala jeho zvýšenie o 50 násobok podľa
§ 7 ods.3 tejto Vyhlášky. Žalovaný a vedľajší účastník namietali žalobkyňou uplatnené navýšenie týchto

náhrad tvrdiac, že v danom prípade sa nejedná o prípad hodný osobitného zreteľa a už základné bodové
ohodnotenie dostatočne odškodňuje následky poškodenia zdravia žalobkyne pri dopravnej nehode,
pričom vedľajší účastník uvedené náhrady v rozsahu základného bodového ohodnotenia už plnil s tým,
že náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia plnil dokonca vo výške dvojnásobku jej základného
ohodnotenia

Podľa § 444 Občianskeho zákonníka pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti
poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

V súčasnosti sú podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia stanovené zákonom č.437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorý dňom 1.8.2004 nahradil dovtedy účinnú Vyhlášku Ministerstva

spravodlivosti, Ministerstva zdravotníctva, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady
odborov o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia č .32/1965 Zb. ( ďalej len
„Vyhláška č.32/1965 Zb“). Tento zákon vo svojich prechodných ustanoveniach ( § 11 ods.1 ) stanovuje,
že na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré
bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa vzťahujú doterajšie predpisy, preto súd

pri posúdení výšky žalobkyňou uplatnených nárokov vychádzal z Vyhlášky č.32/1965Zb.

Podľa § 1 Vyhlášky č.32/1965 Zb. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobené úrazom,
chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví (ďalej len "poškodenie na zdraví") sa
odškodňujú jednorázove.

Podľa§2ods.1až3Vyhláškyč.32/1965Zb.odškodňovaniezabolesťsaposkytujezabolestispôsobené

poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad a sadziebustanovených v prílohe tejto vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia
na zdraví a priebehu liečenia.

Odškodnenie za bolesť nepatrí:

a) za jednoduché duševné reakcie na postihnutie organizmu, ktoré sú prechodného rázu,

b) za zmeny v organizme, ktoré sú tak krátkodobé, že ich netreba liečiť, prípadne ich nemožno ani
objektívne zistiť,

c) za bolesť budúcu (následnú) a za bolesť vznikajúcu zo zmien predtým už existujúcich.

Odškodnením za bolesť sa neodškodňujú straty na zárobku.

Podľa § 4 ods.1 až 3 Vyhlášky č.32/1965 Zb sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak

poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre
uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh
(ďalej len "následky"). Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe
následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného
uplatniť sa v živote a spoločnosti.

Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia nepatrí:

a) za poškodenie prechodného rázu, ktoré vedie len k dočasnému sťaženiu spoločenského uplatnenia;
za také poškodenie sa považuje i nepriaznivý zdravotný stav, so zlepšením ktorého možno podľa
poznatkov lekárskej vedy počítať v čase kratšom ako rok,

b) za menšie jazvy, drobné kozmetické vady a chorobné zmeny ľahšieho rázu, ktoré nemôžu viesť k

výraznejšiemu obmedzeniu spoločenského uplatnenia.

Odškodnením za sťaženie spoločenského uplatnenia sa neodškodňujú straty na zárobku.

Podľa § 6 ods.1 a 2 Vyhlášky č.32/1965 pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa
vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v

lekárskom posudku. Suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom sa primerane

zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na
zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo
stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom
a športovom živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či
ide o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10.

Podľa § 7 ods.1 až 3 Vyhlášky č.32/1965 výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia sa určuje sumou 60 Sk za jeden bod. Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho
odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk.

V prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sú dve relatívne samostatné
zložky náhrady škody na zdraví, i keď sú vo vyhláške upravené spoločne. Oba druhy odškodnenia
sú náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a majú slúžiť na to, aby si poškodený mohol obstarať náhradné
pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a kompenzovanie životných obmedzení

vyvolaných úrazom. Ide o nároky rýdzo osobnej povahy. Vyhláška upravuje zvlášť podmienky, za ktorých
sa poskytuje odškodnenie za bolesť a zvlášť podmienky pre odškodnenie sťaženia spoločenskéhouplatnenia. Rovnako osobitne stanovuje zásady pre vyhodnocovanie oboch druhov odškodnenia.
Priznanie nároku na náhradu za bolesť nie je podmienené priznaním nároku na sťaženie spoločenského
uplatnenia a naopak. Aj zvýšenie odškodnenia u oboch nárokov treba posudzovať osobitne, lebo

existencia dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia neznamená
zároveň aj existenciu dôvodov pre zvýšenie odškodnenia za bolesť a naopak.

Pokiaľ ide o ustálenie medzi účastníkmi spornej výšky nárokov na náhradu za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia, pre vyčíslenie týchto nárokov žalobkyne súd použil závery žalobkyňou
predložených lekárskych posudkov MUDr. Milana Andrejka a MUDr. Michala Lipčáka, keďže tieto zo

strany žalovaného ani vedľajšieho účastníka neboli namietané a neboli voči nim vznesené výhrady.
Žalobkyňa v konaní predložila síce nový posudok MUDr. Mruga, na ňom však potom, čo bol zo strany
žalovaného aj vedľajšieho účastníka namietaný ( s námietkami vedľajšieho účastníka v jeho podaní
zo dňa 4.12.2012 sa stotožňuje aj súd) netrvala. Žalobkyňa, ktorá v priebehu konania opakovane
navrhovala vypracovanie znaleckého posudku na stanovenie nového bodového ohodnotenia náhrad od
tohto návrhu neskôr upustila, keď na pojednávaní dňa 17.7.2013 výslovne žiadala vychádzať práve z

uvedených lekárskych posudkov, z týchto preto vychádzal aj súd.

MUDr. Milan Andrejko v lekárskom posudku zo dňa 29.9.1999 ( čl.5 spisu) pri hodnotení bolesti
určil bodové hodnotenie bolesti počtom bodov 252,50. Toto bodové hodnotenie žalovaný ani vedľajší
účastník, ako už bolo uvedené nenamietali. V zmysle zásad hodnotenia, ktoré sú prílohou Vyhlášky
č.32/1965 Zb. sa za bolesť považuje aj

sťaženie zdravotnej pohody, ako sú závažné psychické zmeny, poruchy nervového ústrojenstva, stav
únavy, závraty, alebo iné fyzické útrapy a strasti z obmedzenia pohybu alebo bezvládnosti. Odškodnenie
za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením, odstraňovaním
jeho následkov a sťažením zdravotnej pohody. Na to, aby sa odškodnenie zvýšilo musí ísť o osobitné
mučivé stavy, ktoré nemožno dobre vyjadriť podľa zásad pre hodnotenie odškodnenia za bolesť a podľa

limitu ustanoveného v § 7 ods.2 cit. Vyhlášky. Poškodenému patrí odškodenie za bolesti spôsobené
aj rehabilitačnou starostlivosťou. Z obsahu spisu a výpisu zo zdravotnej dokumentácie žalobkyne
( čl.9 spisu) vyplýva, že žalobkyňa v dôsledku dopravnej nehody utrpela prasklinu lebky v ľavej
záhlavnej oblasti a v oblasti temennej, krvácajúce pomliaždené temenné ložisko vľavo, podpavúčnicové
krvácanie pod mäkkú plenu a opuch mozgu, čím boli ohrozené a porušené mozog a mozgová činnosť.

Z medicínskeho hľadiska charakter zranenia ( úrazu ) žalobkyne na stupnici ľahké, stredné, ťažké
zodpovedal ťažkému zraneniu ohrozujúcemu celkový stav ďieťaťa ( žalobkyne), ohrozenie základných
vitálnych funkcií, bezvedomie, pričom zranenia si vyžiadali práceneschopnosť v trvaní od 29.6.1999
do 14.9.1999. V danom prípade súd zastáva názor, že tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa,
pre ktoré bolo treba odškodnenie za bolesť zvýšiť na 10 násobok základného bodového ohodnotenia.

Dôvody hodné osobitného zreteľa súd vidí v charaktere poranení žalobkyne ktorá utrpela ťažké zranenia
ohrozujúce jej základné vitálne funkcie, bola v bezvedomí, liečenie si vyžiadalo bezmála trojmesačnú
práceneschopnosť, diagnostické a terapeutické výkony, ktoré podstupovala boli bolestivé, bol narušený
obvyklý spôsob života žalobkyne. Závážnosť zranení žalobkyne dokazuje aj to, že tieto boli lekárom
MUDr. Andrejkom hodnotené pri hornej hranici rozmedzia uvedeného v sadzbe ( pri položke č.227-

krvácanie vnútrolebečné a do chrbticového kanála je stanovená sadzba 65 - 260 bodov, a táto MUDr.
Andrejkom hodotená bola 200 bodmi). Treba tiež vziať do úvahy, že vzhľadom na vytrpené fyzické
útrapy, ktoré pretrvávali aj po úraze ( bolesti hlavy- viď lekársku správu zo dňa 10.11.1999 na čl.8 spisu)
došlo u žalobkyne aj k psychickým poruchám, poruchám spánku a k traume čo bolo preukázané jednak
svedeckými výpoveďami svedkov V. W. a Q. W., ako aj lekárskymi záznamami na čl.11 a 12 spisu. V

dôsledku poškodenia zdravia došlo k sťaženiu zdravotnej pohody žalobkyne vzhľadom na pretŕvavajúce
zdravotné komplikácie. Na druhej strane žalobkyňou požadované až 35 násobné navýšenie súd
považoval za neprimerané a nedôvodné, lebo už 10 násobné navýšenie podľa jeho názoru v maximálnej
možnej miere a dostatočne zohľadňuje vyššie popísané skutočnosti. Z lekárskych správ ( napr.správa zo
dňa 3.4.2000 na čl.8 spisu a správa o počte návštev psychologicko- diagnostických vyšetrení na čl.282

spisu) vyplýva, že intenzita následkov a obmedzení žalobkyne mala taký vývoj, ktorý neodôvodňuje
vyššie ako 10 násobné navýšenie. Základné bodové ohodnotenie bolo žalobkyni priznané vo výške
252,50 bodov, pri hodnote bodu 60,-Sk tak odškodnenie bolesti predstavuje sumu 15.150,-Sk a zvýšenie
na 10 násobok predstavuje sumu 151.500,-Sk. Po zohľadnení 70 % spoluzavinenia žalobkyne na vzniku
škody žalobkyni vznikol nárok na zaplatenie 30 % uvedenej sumy, ( 30 % zo sumy 151.500,-Sk) t.j. nárok

na náhradu za bolesť vo výške 45.450,-Sk. Zhodným tvrdením žalobkyne a vedľajšieho účastníka bolozistené,žeeštepredpodanímžalobynasúdboložalobkynititulomnáhradyzabolesťposkytnutéplnenie
vo výške 15.150,-Sk. Po odpočítaní poskytnutého plnenia od vzniknutého nároku ( t.j. sumy 15.150,-Sk
od sumy 45.450,-Sk) ostal nárok žalobkyne na náhradu za bolesť neuspokojený v rozsahu 30.300,-Sk,

čo po prepočte na menu euro konverzným kurzom činí 1.005,78 €. Vzhľadom na uvedené súd v tejto
časti žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu za

bolesť vo výške 1.005,78 € tak ako je to uvedené v prvom výroku tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti
požadovanej náhrady za bolesť súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, aj pre vyčíslenie tohto
nároku žalobkyne súd použil závery lekárskeho posudku, a to lekárskeho posudku MUDr. Michala

Lipčáka. Ten pri hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia určil jeho bodové hodnotenie počtom
bodov 550. Postupoval pritom podľa položky 251 prílohy k Vyhláške č.32/1965 Zb. obsahujúcej sadzby
bodového hodnotenia pre vážne mozgové alebo duševné poruchy po ťažkom poranení hlavy v rozmedzí
od 200 do 1200 bodov tak, že určil počet bodov 550.

Žalobkyňa pri vyčíslení žalovanej sumy vychádzala z 50 násobného navýšenia tohto základného

bodového hodnotenia ( 550 bodov) čo zdôvodňovala poukazom na § 7 ods.3 Vyhlášky č.32/1965 Zb
tvrdiac, že sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa lebo jej život sa po nehode podstatne zhoršil
obmedzeniami, ktoré podrobne špecifikovala.

Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorázovo a musí byť primeraná
povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti

poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Súd sa nestotožnil so žalobkyňou požadovaným 50
násobným navýšením bodového ohodnotenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, avšak
vychádzajúc z porovnania života žalobkyne pred a po úraze tak ako bol zdokumentovaný predloženými
listinnými dôkazmi, svedeckými výpoveďami svedkov V. a Q. W. a samotnej žalobkyne má za to, že tu
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré bolo treba odškodnenie za sťaženie spoločenského

uplatnenia zvýšiť na 8 násobok základného bodového ohodnotenia.

Odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia ako jednej zložky nároku na náhradu škody na zdraví
má napraviť následky škody na zdraví, ktoré majú trvalý charakter a preukázateľne nepriaznivý vplyv na
uplatnenie poškodeného v živote a v spoločnosti, najmä na uspokojenie jeho životných a spoločenských
potrieb, vrátane výkonu doterajšieho povolania alebo prípravy na povolanie, vzdelávanie a možnosti

uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote, a to vzhľadom na vek poškodeného v
čase vzniku škody na zdraví. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané
povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti
poškodenéhouplatniťsavživoteavspoločnosti.Žalobkyňautrpelaúrazakodieťa,voveku10rokova10
mesiacov, jej zdravotný stav pred úrazom bol dobrý. Zo záznamu psychologického vyšetrenia žalobkyne

zo dňa 19.6.2000 bolo zistené, že u žalobkyne bol konštatovaný poúrazový stav s deterioráciou
intelektových, mnestických a kognitívnych funkcií, porucha spánku. Vzhľadom na posteraniálnu traumu
bolo doporučené žalobkyni obmedziť zvýšenú telesnú námahu, nedoporučovalo sa jej bicyklovanie,
korčuľovanie, išlo o stav vyžadujúci si zvýšené úsilie zo strany dieťaťa - žalobkyne ( viď lekársky záznam
na čl.12 spisu). Z posudku sťaženia spoločenského uplatnenia MUDr. Lipčáka zo dňa 14.5.2003 ( čl.41

spisu) je zrejmé, že negatívne následky a obmedzenia žalobkyne mali v období po úraze spočiatku
progredujúci charakter, stupňovali sa. Výpoveďami svedkov Q. W. a V. W. boli preukázané tiež tvrdenia
žalobkyne o doposiaľ pretrvávajúcich bolestiach hlavy vyžadujúcich si užívanie liekov, o jej problémoch
s učením v dôsledku utrpeného úrazu hlavy, o poruchách sústredenia sa a rýchlom nástupe únavy,
čo pretrváva u žalobkyne doposiaľ. Súd z predložených lekárskych záznamov, výpovede žalobkyne a

svedkov mal za preukázané, že

ťažké zranenia utrpené žalobkyňou pri dopravnej nehode zanechali na jej zdraví následky v podobe
bolestí hlavy, porúch sústredenia a problémov s pamäťou, čo sa v priebehu jej štúdia prejavovalo
ťažkosťami s učením. Súd preto pri nároku žalobkyne na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
prihliadol na to, že táto náhrada má poškodenej kompenzovať to, že vplyvom zdravotných obmedzenísa do určitej miery zhoršili jej možnosti uplatniť sa v rôznych oblastiach života a že nepochybne prišla
o určitú kvalitu života ako takú. Žalobkyňa úraz utrpela vo veľmi mladom veku a chronické bolesti hlavy
takýto vplyv na uplatnenie v rôznych oblastiach života majú. Po úraze sa zmenili jej návyky a koníčky,

keď najmä v súvislosti s ním sa prestala v podstate úplne venovať dovtedy obľúbeného športu. Súd preto
zodpovedajúco dôkazom o zdravotnom stave žalobkyne uzavrel, že je dôvodným zvýšiť náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia na 8 násobok základného bodového ohodnotenia. V prevyšujúcom
rozsahu požadované zvýšenie tejto náhrady žalobkyňou nepovažoval za dôvodné. Aj vzhľadom na
tvrdenia žalobkyne na pojednávaní dňa 15.10.2012, kde okrem iného uviedla, že medzičasom, i keď s

istýmiproblémamiukončilaprvýstupeňvysokoškolskéhoštúdia,čopôvodneoznačilazanemožnéstým,
že by to nezvládla, pričom študovala riadnou dennou formou, bez osobitného, individuálneho študijného
plánu a tiež z predloženého prehľadu jej psychologicko-diagnostických vyšetrení, z ktorého vyplýva,
že periodicita návštev týchto vyšetrení má postupne klesajúcu tendenciu a tiež vzhľadom na výpovede
svedkov- rodičov žalobkyne a z nich vyplývajúce zistenia o miere obmedzení života žalobkyne súd je
tohonázoruže8násobnézvýšenienáhradyzasťaženiespoločenskéhouplatneniavmaximálnejmožnej

miere vyjadruje kompenzáciu jej obmedzení v možnostiach uplatniť sa v živote. Tvrdenia žalobkyne o
obmedzeniachnapr.vpartnerskomživotespočívajúcichvtom,žezdôvodunásledkovúrazusinedokáže
nájsť partnera nemožno považovať za preukázané. Je zjavné, že intenzita následkov a obmedzení
žalobkyne má taký vývoj, ktorý neodôvodňuje vyššie ako 8 násobné navýšenie. Základné bodové
ohodnotenie bolo žalobkyni priznané vo výške 550 bodov, pri hodnote bodu 60,-Sk tak odškodnenie

sťaženia spoločenského uplatnenia predstavuje sumu 33.000,-Sk a zvýšenie na 8 násobok predstavuje
sumu 264.000,-Sk. Po zohľadnení 70 % spoluzavinenia žalobkyne na vzniku škody žalobkyni vznikol
nárok na zaplatenie 30 % uvedenej sumy, ( 30 % zo sumy 264.000,-Sk) t.j. nárok na náhradu za
sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 79.200,-Sk. Zhodným tvrdením žalobkyne a vedľajšieho
účastníka bolo zistené, že ešte pred podaním žaloby na súd bolo žalobkyni titulom náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia poskytnuté plnenie vo výške 66.000,-Sk. Po odpočítaní poskytnutého plnenia
od vzniknutého nároku ( t.j. sumy 66.000,-Sk od sumy 79.200,-Sk) ostal nárok žalobkyne na náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia neuspokojený v rozsahu 13.200-Sk, čo po prepočte na menu
euro konverzným kurzom činí 438,16 €. Vzhľadom na uvedené súd v tejto časti žalobe vyhovel a
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške

438,16 € tak ako je to uvedené v druhom výroku tohto rozsudku. V prevyšujúcej časti požadovanej
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Súd nespochybňuje tú skutočnosť, že žalobkyňa následkom úrazu prišla o určitú kvalitu života ako takú a
že vzhľadom na nevyčísliteľnú hodnotu zdravia sa subjektívne môže akékoľvek odškodnenia následkov
škody na zdraví javiť neprimeraným a nedostatočným. Súd však musí rešpektovať objektivizované

kritériá odškodnenia stanovené právnymi predpismi, tu predovšetkým vyhláškou č.32/1965 Zb. S
poukazom na uvedené má súd za to, že vychádzajúc z dôkazov o zdravotnom stave žalobkyne a
ďalších

zistených skutočností ujmu na kvalite života žalobkyne nie je možné kompenzovať nad mieru
zodpovedajúcu výške náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zodpovedajúcej priznanému

nároku.

Pokiaľ ide o trovy konania, z dôvodu zložitosti prejednávaného prípadu a väčšieho počtu nárokov
uplatňovaných v konaní súd podľa § 151 ods.3 O.s.p. rozhodol, že o trovách celého konania rozhodne
do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Keďže žalobkyňa je podľa § 4 ods.2 písm.ch) zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za

výpis z registra trestov oslobodená od platenia súdneho poplatku a jej žalobe bolo sčasti vyhovené, súd
podľa výsledku konania postupujúc podľa § 2 ods.2 uvedeného zákona zaviazal žalovaného k povinnosti
zaplatiť pomernú časť súdneho poplatku vo výške 86,50 € ( 6 % zo základu 1.443,94 €) podľa položky
1/a sadzobníka súdnych poplatkov, keďže neboli zistené žiadne skutočnosti odôvodňujúce oslobodenie
žalovaného od súdneho poplatku.Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho
písomného vyhotovenia na Okresný súd Bardejov.

1, V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

2, Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3, Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.