Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 28, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/109/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112241714
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Gandžala
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5112241714.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ REALITY LAURIN, a.s., so sídlom v Kysuckom
Novom Meste, Belanského 2725, IČO: 36 369 616, 2/ Stavebná mechanizácia, s.r.o., so sídlom v Žiline,
Bytčianska 123, IČO: 36 397 971, 3/ SWIMEA, s.r.o., so sídlom v Žiline, Jánošíkova 264, IČO: 36
379 531, zastúpených spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom v
Žiline, Vojtecha Tvrdého 17, IČO: 36 436 640, proti žalovanej W. J., trvalým pobytom v U., zastúpenej

spoločnosťou Advokátska kancelária Kadura a spol. v.o.s., so sídlom v Žiline, Republiky 16, IČO: 47 251
671,ourčenieneúčinnostiprávnehoúkonu,vedenomnaOkresnomsúdeŽilinapodsp.zn.2C/363/2012,
o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. októbra 2017 sp. zn. 6Co/191/2017
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 25. októbra 2017 sp. zn. 6Co/191/2017 a rozsudok Okresného
súdu Žilina z 21. júla 2016 č.k. 2C/363/2012-172 z r u š u j e a vec vracia Okresnému súdu Žilina

na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 21. júla
2016 č.k. 2C/363/2012-172 určil, že darovacia zmluva so zriadením vecného bremena č. V 1092/10 zo
dňa 25.10.2010 uzavretá medzi S. J., rod. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. ako darcom a W. J.,
rod. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. ako obdarovanou, k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č.

XXXX, kat. úz. N. ako parc. registra EKN E XXXX orná pôda o výmere XXXX m2, aktuálne vedené
ako parcely KNC XXXX/XXX orná pôda o výmere XXX m2, XXXX/XXX ostatné plochy o výmere XXX
m2, parc. č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. XXXX/XX zastavané
plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. č. KNC XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere
XXX m2, parc. CKN XXXX/XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, parc. CKN XXXX/
XXX zastavané plochy a nádvoria o výmere XX m2, parc. č. XXXX/XXX zastavané plochy a nádvoria

o výmere XX m2 a parcely KNE XXXX orná pôda o výmere XXXX m2 (ďalej aj „predmetná darovacia
zmluva“) je voči žalobcom neúčinná (prvý výrok). Žalobcom 1/ až 3/ priznal plnú náhradu trov konania
(druhý výrok), s tým, že vo výroku konštatoval, že o výške priznaných trov konania rozhodne vyšší súdny
úradník po právoplatnosti rozhodnutia (tretí výrok).
1.2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že žalobcovia 1/ až 3/ (ďalej aj
„žalobcovia“) sa žalobou domáhali podľa ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka určenia,

že predmetná darovacia zmluva je voči ním neúčinná. Žalobu odôvodnili tým, že darca S. J. (sám
alebo i s ďalšími osobami) viedol voči ním viacero súdnych sporov, ktoré skončili jeho neúspechom,
a v ktorých bol zaviazaný na náhradu ich trov konania. Keďže so žalovanou (jeho dcérou) si bol
vedomý, že v budúcnosti mu vznikne povinnosť uhradiť im pohľadávky vzniknuté z titulu náhrady
trov konania, predmetnou darovacou zmluvou previedol predmetné nehnuteľnosti na žalovanú, čím
zmenšil svoju majetkovú podstatu na ich úkor, ako veriteľov. Uzatvorenie predmetnej darovacej zmluvy

teda predstavovalo účelové konanie so snahou vyhnúť sa, alebo minimálne sťažiť uspokojenie ich
pohľadávok.1.3. V súvislosti s rozhodnutím vo veci samej prvoinštančný súd konštatoval, že na základe vykonaného
dokazovania mal preukázané, že žalobcovia sú na základe viacerých súdnych rozhodnutí veriteľmi
S. J.. Tieto pohľadávky im vznikli buď každému jednotlivo alebo spoločne a nerozdielne. Až do

roku 2010 S. J. trovy konania pravidelne uhrádzal, s ich úhradou prestal v roku 2010. Aktuálne
neuhradený nárok žalobcov vzniknutý z titulu náhrady trov konaní predstavuje sumu 13.568,11 Eur.
Okrem toho, ďalšie trovy v konaniach, ktoré sa ešte vedú na Okresnom súde Žilina môžu predstavovať
až sumu 73.178,84 Eur. Napriek tomu S. J. ako aktívny vlastník predmetnou darovacou zmluvou
V1092/2010 zo dňa 25.10.2010 previedol na žalovanú jemu patriace nehnuteľnosti. Jednalo sa teda

účelové konanie v snahe vyhnúť sa, alebo minimálne sťažiť uspokojenie pohľadávok žalobcov. Ďalej
prvoinštančný súd konštatoval, že je nesporné, že S. J. (darca) a žalovaná W. J. sú v blízkom
príbuzenskom pomere, keďže sa jedná o otca a jeho dcéru. Rovnako je nesporné, že S. J. bol viacerými
rozhodnutiami prvoinštančného, odvolacieho, ako aj Najvyššieho súdu SR zaviazaný zaplatiť žalobcom
trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Preto považoval predmetnú darovaciu zmluvu za zmluvu
uzatvorenú s úmyslom účelovo sa vyhnúť uspokojeniu pohľadávok žalobcov. Je teda nesporné, že S.

J. so žalovanou týmto postupom zmenšili majetkovú podstatu dlžníka na úkor veriteľov. Zmenšil svoj
majetok so zámerom, aby sa po právoplatnom skončení vecí vyhol exekúcii a uspokojeniu svojich
dlhov (pohľadávok žalobcov). Takýmto spôsobom znemožnil samotným žalovaným uspokojenie ich
pohľadávok aj z toho majetku, ktorý odporovateľným právnym úkonom ušiel z jeho majetku na žalovanú,
keďže už v r. 2010, (t.j. v čase podpisu darovacej zmluvy) vedel, že sa vedie viacero súdnych konaní

o vydanie bezdôvodného obohatenia. Tieto konania boli zdĺhavé a o trovách konania sa rozhodovalo
prakticky až v r. 2011. To však neznamená, že by nevedel o tom, že nehnuteľnosti, ktoré daruje svojej
dcére, by v dôsledku tohto právneho úkonu nepodliehali výkonu rozhodnutia. Žalovanej už aj z listu
vlastníctva, ktorý obdržala, muselo byť zrejmé, že do skončenia sporu na Okresnom súde Žilina sp. zn.
2C/363/2012 nemôže s darovanými nehnuteľnosťami narábať. Prvoinštančný súd preto dospel k záveru,

že žalobcovia sú v tomto spore aktívne legitimovaní ako nositelia pohľadávok a práv v zmysle § 42a
a 42b Občianskeho zákonníka. Pasívna legitimácia žalovanej vyplýva z toho, že z takéhoto právneho
úkonumáprospech.Zámeržalobcovboltaký,abypoprávoplatnomskončenívecimohliprostredníctvom
súdneho exekútora požadovať uspokojenie svojich pohľadávok aj z majetku, ktorý im odporovateľným
právnym úkonom ušiel z majetku S. J. na žalovanú, a to tak, ako keby veci ešte stále vlastnícky patrili

pôvodnému vlastníkovi, t.j. S. J.. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu sa prvoinštančný súd
stotožnil s tvrdením žalobcov o ich naliehavom právnom záujme na požadovanom určení v zmysle §
80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O.s.p.“).
1.4. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie aplikáciou ustanovenia § 255 ods. 1
zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a keďže žalobcovia boli v spore plne

úspešní, priznal im nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2.1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 25. októbra 2017 sp. zn. 6Co/191/2017
na základe odvolania žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým určil, že predmetná
(presne špecifikovaná) darovacia zmluva je voči žalobcom neúčinná, potvrdil (prvý výrok) a vo výroku o

trovách konania zmenil tak, že žalobcom 1/ až 3/ priznal voči žalovanej náhradu trov konania v rozsahu
100 % (druhý výrok). Zároveň rozhodol, že žalobcovia 1/ až 3/ majú voči žalovanej nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (tretí výrok).

2.2. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia vo veci samej odvolací súd poukázal na to, že žalovaná v

rámci prvoinštančného konania i v rámci odvolania založila svoju argumentáciu na tom, že žalobcovia
1/ až 3/ v čase uzavretia darovacej zmluvy, t.j. ku dňu 25.10.2010 nemali voči S. J. vymáhateľné
pohľadávky,avtomtosmereneunieslidôkaznébremeno.Namietala,žerozsudokprvoinštančnéhosúdu
sa odchýlil pri výklade pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ uvedeného v ustanovení § 42a Občianskeho
zákonníka od toho, čo už bolo judikované najvyšším súdom napr. v jeho rozhodnutí Rč 64/2002, z

ktorého vyplýva, že na podanie odporovacej žaloby (§ 42a Občianskeho zákonníka) je aktívne vecne
legitimovaný iba ten, kto mal voči dlžníkovi pohľadávku v dobe, keď bol urobený odporovaný právny
úkon, a to i pohľadávku nesplatnú, alebo pohľadávku, ktorá má na základe vzniknutého záväzkového
právneho vzťahu vzniknúť až v budúcnosti.
2.3. V súvislosti s uvedenou argumentáciou žalovanej odvolací súd poukázal na to, že Najvyšší súd SR

v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999 zaujal právny názor, podľa ktorého zákonnému
pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká pohľadávka, ktorú možno vymáhať pred súdom
v základnom konaní, s odôvodnením, že v zákonnom texte ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho
zákonníka uvedené prídavný meno „vymáhateľný“ nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľauplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným súdnym rozhodnutím,
ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v
základnom konaní, pričom na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup k interpretácii použitého

slova„vymáhateľný“,jednakzhľadiskasémantickéhoahistorickéhorozboru,aleajzhľadiskaúčelového
významu textu tejto právnej normy. Uvedený rozsudok Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3 Cdo 102/99
z 23. decembra 1999) bol uverejnený ako judikát pod č. R 44/2001. Následne odvolací súd uviedol,
že s uvedenou argumentáciou dovolacieho súdu sa stotožnil aj Ústavný súd SR vo svojom náleze
II. ÚS 1356/09-26 zo dňa 23. 06. 2009 a poukazuje na ňu aj Najvyšší súd SR vo svojom uznesení

sp. zn. 4Cdo/198/2010 zo dňa 27.02.2012. Z uvedeného tak vyplýva, že podmienkou uplatnenia
odporovateľnosti právneho úkonu nie je právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré je vykonateľné.
2.4. Ďalej sa odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia zaoberal otázkou vecnej legitimácie a v tejto
súvislosti uviedol:
„Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu v konaní o neúčinnosť právneho úkonu, táto prislúcha ktorémukoľvek
veriteľovi, ktorý bol ukrátený napadnutým právnym úkonom za predpokladu, že má voči dlžníkovi

vymáhateľnú pohľadávku. Právny úkon dlžníka, ktorým ukracuje možnosť veriteľa uspokojiť svoju
pohľadávku, je odporovateľný nielen vtedy, ak veriteľova pohľadávka bola vymáhateľnou (vo vyššie
uvedenomvýzname)užvdobe,kedybolurobený,aleajvprípade,akbolurobenýskôr,nežsaveriteľova
pohľadávka voči dlžníkovi stala vymáhateľnou. Pasívna legitimácia žalovanej vyplýva z ustanovenia §
42b ods. 2 Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, že žalovaná mala z odporovateľného úkonu dlžníka

(S. J.) prospech, v dôsledku čoho je daná jej pasívna vecná legitimácia vo veci. Z uvedeného vyplýva
správnosť záverov súdu prvej inštancie o aktívnej i pasívnej legitimácii strán sporu v prejednávanej veci.“
2.5. V tejto súvislosti konkrétne priamo k prejednávanej veci odvolací súd ďalej uviedol:
„V prejednávanom prípade sa jedná o situáciu, že veritelia (žalobcovia) nepochybne mali voči dlžníkovi
(S.) vymáhateľné pohľadávky, ktoré si aj voči dlžníkovi v jednotlivých súdnych konaniach z titulu náhrady

trov konania uplatnili. Súdy v predmetných konaniach však rozhodovali o trovách konania postupom
podľa § 151 ods. 3 O.s.p., teda až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.
Pohľadávky z titulu trov konania boli preto žalobcom súdnymi rozhodnutiami priznané neskôr. Hoci
predmetné uznesenia, ktorými súdy rozhodovali o trovách konania nadobudli právoplatnosť neskôr ako
rozhodnutia vo veci samej, tieto ako závislé výroky bezprostredne nadväzovali na meritórne rozhodnutia

súdov v jednotlivých sporoch, v ktorých boli žalobcovia 1/ až 3/ úspešnými stranami sporu a S. J.
neúspešnou stranou sporu. S. J. teda už v čase nadobudnutia právoplatnosti jednotlivých rozhodnutí
vo veci samej vedel, že ako strana, ktorá nemala vo veci úspech bude súdom zaviazaný na náhradu
trov konania v prospech protistrany úspešnej v konaní.
Podľa názoru odvolacieho súdu výklad a aplikácia práva - ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho

zákonníka - musí v prvom rade napĺňať jeho účel, ktorým, ako už bolo uvedené, je najmä zabezpečenie
občianskoprávnej ochrany veriteľa pred právnymi úkonmi jeho dlžníka v prípade, že k ukráteniu veriteľa
týmito právnymi úkonmi dlžníka dôjde. Preto zrejme nie je namieste, aby posudzovanie aktívnej
legitimácie v konaní o neúčinnosť právneho úkonu bolo prísne formálne viazané, nad rámec existencie
pohľadávky veriteľa, v už vymedzenom zmysle vymáhateľnej pohľadávky, na splnenie ďalšej podmienky

spočívajúcej v existencii pohľadávky, ktorá môže byť (reálne) v civilnom sporovom konaní priznaná.
Uvedená argumentácia odvolacieho súdu vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
198/2010 zo dňa 27.02.2012.“
2.6. V závere odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej odvolací súd konštatoval, že prvoinštančný
súd vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti

sporového konania, umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a následne zákonným
spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Zároveň nezistil ani nedostatky
v postupe prvoinštančného súdu, na ktoré by musel prihliadať z úradnej povinnosti, a keďže súd prvej
inštancie vydal vo veci samej vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle
ustanovenia § 220 až § 222 CSP aj správne odôvodnil, jeho rozhodnutie v tejto časti potvrdil.

2.7. Zmenu rozhodnutia prvoinštančného súdu v (od výroku vo veci samej) závislých výrokoch o trovách
konania (druhý a tretí výrok rozsudku prvoinštančného súdu) odôvodnil odvolací súd tým, že išlo
len o formálnu zmenu spočívajúcu v spresnení správneho výroku o trovách prvoinštančného konania
zodpovedajúceho ustanoveniam § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP.
2.8. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení

s ustanoveniami § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP.3.1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, v ktorom
žiadala, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil, žalobu žalobcov zamietol a jej priznal
nároknanáhradutrovkonania,eventuálne,abydovolanímnapadnutýrozsudokodvolaciehosúduzrušil.

3.2. Prípustnosť dovolania odôvodnila všeobecným poukazom na ustanovenie § 421 CSP,
argumentujúc tým, že „rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky pri ktorej
riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. táto otázka
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená“. Keďže následne uviedla, že podľa jej
názoru „je tu podstatnou právna otázka, kedy možno hovoriť o vzniku pohľadávky titulom trov súdneho

konania“, možno konštatovať, že prípustnosť dovolania de facto vyvodila z ustanovenia § 421 písm. b/
CSP.
3.3. Následne poukázala na to, že v spore argumentovala, že predmetná darovacia zmluva bola
uzatvorená dňa 25.10.2010, pričom nároky žalobcov voči darcovi S. J. z titulu trov konania vznikli až
neskôr, pretože súdy o nich rozhodovali až v roku 2011 a 2012, resp. neskôr. Odvolací súd rovnako ako
súd prvej inštancie vychádzal zrejme z toho, že pohľadávka strany sporu na náhradu trov konania vzniká

skôr, ako súd rozhodne o jej nároku. Odvolací súd sa však nezaoberal časovými súvislosťami dôsledne
a nevyvrátil jej argumentáciu ohľadom vzniku vymáhateľných pohľadávok žalovaných. Judikatúra, na
ktorú odvolací súd poukazuje rieši otázku, či za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať takú, ktorá
už je judikovaná, alebo takú, ktorej sa ešte len možno domáhať na súde, pričom sa prikláňa k záveru,
že za vymáhateľnú pohľadávku treba považovať takú, ktorá je žalovateľná na súde. S týmto záverom

možno len súhlasiť, avšak v prejednávanom prípade sa nejedná o pohľadávky, ktoré boli žalovateľné
v čase urobenia napadnutého právneho úkonu - darovacej zmluvy. V tejto súvislosti dovolateľka ďalej
uviedla, že judikatúra citovaná odvolacím súdom sa zaoberala primárne hmotnoprávnymi nárokmi,
pri ktorých je z hľadiska odporovateľnosti podstatné, či boli v čase odporovateľnosťou napadnutého
právneho úkonu vymáhateľné, t.j., či vznikli a stali sa žalovateľnými pred súdom. V tomto spore sa

však nejedná o hmotnoprávne nároky žalobcov, pri ktorých možno stanoviť okamih vymáhateľnosti
s poukazom na normy hmotného práva, ale o nároky vyplývajúce z procesných noriem. Nárok na
náhradu trov konania rozhodne nemôže vzniknúť skôr, ako o tomto nároku rozhodne súd prvej inštancie.
Navyše sa nejedná o pohľadávku, ktorá by bola samostatne žalovateľná, teda „vymáhateľná“ v zmysle
odvolacím súdom citovanej judikatúry, a teda táto judikatúra neriešila situáciu, aká je v tomto spore, kde

pohľadávky vznikli až rozhodnutím súdu. Ak by sa jednalo o pohľadávku z klasického hmotnoprávneho
nároku na plnenie, je zrejmé, že ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka chráni veriteľa, ktorého
určitý právny úkon ukracuje v uspokojení jeho vymáhateľnej pohľadávky, t.j. takej pohľadávky, ktorá
vznikla skôr (napríklad z titulu plnenia zo zmluvy, z titulu náhrady škody či bezdôvodného obohatenia),
ako k takémuto právnemu úkonu došlo a je teda vymáhateľná. V takýchto prípadoch je podstatný

okamih vzniku pohľadávky, ktorý musí predchádzať odporovateľnému právnemu úkonu. V tomto prípade
však pohľadávky, o ktorých žalobcovia tvrdia, že ich uspokojenie bolo napadnutou darovacou zmluvou
ukrátené vznikli až tým, že o nich súdy v každom jednotlivom prípade rozhodli, pričom do okamihu
uzatvorenia predmetnej darovacej zmluvy žalobcom nevznikol žiaden „vymáhateľný“ nárok na náhradu
trov konania. Odvolací súd, akoby nepriamo vychádzal z toho, že pohľadávky žalobcov boli vymáhateľné

ešte pred uzatvorením predmetnej darovacej zmluvy, s čím však v žiadnom prípade nemožno súhlasiť.
Aby sa tieto pohľadávky stali vymáhateľnými (v zmysle citovanej judikatúry), museli by najprv vzniknúť,
pričom v tejto súvislosti opakovane poukazuje na to, že vznikli až výrokmi súdov o nároku žalobcov na
náhradu trov konania, čo bolo v každom jednotlivom prípade neskôr, ako došlo k uzavretiu predmetnej
darovacej zmluvy. Inými slovami, je zrejmé, že podmienkou uplatnenia odporovateľnosti právneho

úkonu nie je právoplatné súdne rozhodnutie, ktoré je vykonateľné, ale v každom prípade podmienkou
odporovateľnosti právneho úkonu je existencia vymáhateľného nároku, a v čase uzatvorenia predmetnej
darovacej zmluvy (25.10.2010) žiaden nárok žalovaných voči darcovi S. J. neexistoval, pretože tieto
nároky vznikli až neskôr rozhodnutím súdu.

4.1. Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej navrhli, aby dovolací súd dovolanie podľa
ustanovenia § 447 CSP odmietol, eventuálne, aby dovolanie podľa ustanovenia § 448 CSP zamietol a
priznal im nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %
4.2. Primárne namietali, že žalovaná podala dovolanie z dôvodu, že rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP) a súčasne z dôvodu, že rozhodnutiu
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), teda, že prípustnosť dovolania odôvodnilakumulovaním dvoch dovolacích dôvodov vyplývajúcich ustanovenia § 421 ods. 1 CSP, čo je podľa ich
názoru vylúčené. Na podporu tohto názoru poukázali na niektoré konkrétne rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky.

4.3. Okrem toho nesúhlasili s tvrdením dovolateľky, že v prejednávanej veci sa nejedná o pohľadávky,
ktoré boli v čase urobenia napadnutého právneho úkonu - predmetnej darovacej zmluvy žalovateľné, a
že v tomto období neexistovali. V tejto súvislosti namietali, že dovolateľka zámerne nerozlišuje medzi
pojmami „vymáhateľná pohľadávka“ a „vymáhateľný nárok“, a poukázali na to, že zákonné pojmy
„vymáhateľná pohľadávka“, „vymáhateľný nárok“ a „vykonateľná pohľadávka“ nie sú v žiadnom prípade

synonymické.
4.4. Nesúhlasili ani s tvrdením dovolateľky, že by nepreukázali existenciu vymáhateľných pohľadávok,
pretože jednotlivé vymáhateľné pohľadávky z ukončených i neukončených konaní špecifikovali v
samotnej žalobe.

5. Dovolateľka sa k vyjadreniu žalobcov k jej dovolaniu nevyjadrila.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala strana sporu v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) zastúpená
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania

a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je prípustné a
dôvodné, a preto dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok prvoinštančného súdu
zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

7. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len)
ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému
rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach
§ 420 a 421 CSP.

8. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať
nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je
(procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a
náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a §

432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah,
ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom

9. V danom prípade dovolateľka prípustnosť podaného dovolania odôvodnila všeobecným poukazom
na ustanovenie § 421 CSP, argumentujúc tým, že „rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, resp., že táto otázka v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.“.

10. Podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu

záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola
vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov dovolania uvedených
v § 421 ods. 1 CSP je taxatívny. Dovolanie prípustné podľa tohto ustanovenia možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. V prípade dovolania, prípustnosť ktorého

vyvodzuje dovolateľ z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§
440 CSP) kľúčový význam. Závery o (ne)prípustnosti dovolania prijíma dovolací súd na základe dôvodov
uvedených dovolateľom (§ 432 CSP). Výsledok posúdenia prípustnosti dovolania je teda podmienený
tým, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky.

11. Z vyššie uvedenej dovolateľkou vymedzenej prípustnosti dovolania by bolo možné formálne ustáliť,
že uplatnila prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ i podľa ustanovenia § 421
ods. 1 písm. b/ CSP. Túto skutočnosť (formálny logický rozpor dvoch navzájom sa vylučujúcich dôvodov
prípustnosti dovolania) ale dovolací súd z hľadiska prípustnosti jej dovolania nepovažuje za právnevýznamnú (relevantnú), pretože vychádzajúc z obsahu odôvodnenia dovolania (§ 124 ods. 1 v spojení
s § 438 ods. 1 CSP), v ktorom konštatovala, že podľa jej názoru „je tu podstatnou právna otázka, kedy
možno hovoriť o vzniku pohľadávky titulom trov súdneho konania“ a že judikatúra citovaná odvolacím

„neriešila situáciu, aká je v tomto spore“, možno konštatovať, že prípustnosť dovolania de facto vyvodila
len ustanovenia § 421 písm. b/ CSP. Preto dovolací súd za relevantne uplatnený dôvod prípustnosti
dovolania považoval len tento dôvod, ktorý bol podľa jeho názoru uplatnený v súlade s ustanoveniami
§ 432 CSP.

12.1. Ak už bolo uvedené, dovolanie prípustné podľa ustanovenia § 421 ods. 1 CSP možno odôvodniť
iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
12.2. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13.1. V prejednávanom spore odvolací súd (rovnako ako súd prvej inštancie) pri svojom rozhodnutí
vychádzal z výkladu pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho
zákonníka, prezentovaného v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra

1999, publikovaného pod č. R 44/2001, kde bol uvedený zákonný pojem interpretovaný tak, že ide
o takú pohľadávku, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, a nemožno ho
interpretovať tak, že ide len o pohľadávku priznanú súdnym rozhodnutím.
13.2. Na základe tejto interpretácie potom dospel k názoru, že „veritelia (žalobcovia) nepochybne mali
voči dlžníkovi (S. J.) vymáhateľné pohľadávky, ktoré si aj voči dlžníkovi v jednotlivých súdnych konaniach

z titulu náhrady trov konania uplatnili. Súdy v predmetných konaniach však rozhodovali o trovách
konania postupom podľa § 151 ods. 3 O.s.p., teda až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
samostatným uznesením. Pohľadávky z titulu trov konania boli preto žalobcom súdnymi rozhodnutiami
priznané neskôr. Hoci predmetné uznesenia, ktorými súdy rozhodovali o trovách konania nadobudli
právoplatnosť neskôr ako rozhodnutia vo veci samej, tieto ako závislé výroky bezprostredne nadväzovali

na meritórne rozhodnutia súdov v jednotlivých sporoch, v ktorých boli žalobcovia 1/ až 3/ úspešnými
stranami sporu a S. J. neúspešnou stranou sporu. S. J. teda už v čase nadobudnutia právoplatnosti
jednotlivých rozhodnutí vo veci samej vedel, že ako strana, ktorá nemala vo veci úspech bude súdom
zaviazaný na náhradu trov konania v prospech protistrany úspešnej v konaní.“ Teda inak povedané,
dospel k záveru, že podmienka existencie „vymáhateľnej pohľadávky“ v zmysle ustanovenia § 42a ods.

1 Občianskeho zákonníka na strane žalobcov bola splnená už tým, že existovali meritórne rozhodnutia
súdov v sporoch, kde bol S. J. vo vzťahu k žalobcom neúspešný a že žalobcovia si voči menovanému v
týchto sporoch uplatnili nárok na náhradu trov konania, hoci o trovách konania, resp. konkrétne o vzniku
povinnosti S. J. nahradiť žalovaným trovy konania ešte nebolo rozhodnuté.
13.3. Podľa názoru dovolacieho súdu uvedená interpretácia ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho

zákonníka je nesprávna.

14. V prvom rade dovolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „ústavný súd“) PL. ÚS 39/2015-11 z 1. júla 2015, v ktorom bola riešená interpretácia
pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd

v odôvodnení tohto rozhodnutia konštatuje, že „neskoršia judikatúra najvyššieho súdu nezotrvala na
tom, ako bol tento pojem interpretovaný v rozhodnutí najvyššieho súdu publikovanom pod č. R 44/2001
(rozsudok sp. zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999).“ V tejto súvislosti poukázal na viacero rozhodnutí
najvyššieho súdu, pričom konštatoval: „Najpodrobnejšie sa k otázke výkladu pojmu „vymáhateľná
pohľadávka“ najvyšší súd vyjadril vo svojom (...) rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 253/2012 zo 17. decembra

2013, v ktorom o. i. uviedol: «V otázke, čo treba rozumieť pod pojmom „vymáhateľná pohľadávka“
použitým v ustanovení § 42a ods. 1 Obč. zákonníka sa dovolací súd nestotožňuje s právnym názorom
vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 23. decembra 1999 sp. zn. 3 Cdo 102/99, ktorý bol
publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
44/2001. Podľa citovaného rozhodnutia zákonnému pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ zodpovedá taká

pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, t. j. pohľadávka, ktorá
už dospela (je zročná) a ktorá nie je čo do svojej povahy pohľadávkou naturálnou. Podľa názoru
dovolacieho súdu pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Obč. zákonníka treba
rozumieť takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom,podľa ktorého možno vykonať exekúciu. Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v
možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči
veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje

podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať
vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo
z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon
urobený. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej
pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, a to postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré

odporovateľným právnym úkonom ušli z dlžníkovho majetku, prípadne vymožením peňažnej náhrady vo
výške zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovateľného právneho úkonu. Z takto vymedzeného
účelu a zmyslu odporovacej žaloby vyplýva, že vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle ustanovenia §
42a ods. 1 Obč. zákonníka sa rozumie taká pohľadávka, ktorej splnenie možno vynútiť exekúciou,
t.j. pohľadávka, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa
ktorého možno nariadiť exekúciu. Ak slúži odporovacia žaloba - ako bolo uvedené vyššie - k uspokojeniu

pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní, nezodpovedalo by tomuto jej účelu, keby pohľadávka veriteľa
nebola priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, a keby išlo len o pohľadávku „dospelú“
či splatnú, teda žalovateľnú. (...) Názor, podľa ktorého pod vymáhateľnou pohľadávkou treba rozumieť
žalovateľnú pohľadávku, podrobila kritike aj právna teória (porovnaj Fekete, L: Občiansky zákonník I.
Veľký komentár, Bratislava,: Eurokódex 2011, str. 326; JUDr. Jaromír Svoboda a kolektív. Občiansky

zákonník. Komentár a súvisiace predpisy, EUROUNION, spol. s r.o., Bratislava 2005, str. 101 - 102).
Neudržateľnosť takéhoto názoru možno podoprieť aj argumentom o zbytočnosti (nepoužiteľnosti)
rozhodnutia vyhovujúceho odporovacej žalobe pri neexistencii pohľadávky priznanej exekučným titulom.
Ak by totiž pre rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu bola postačujúca len existencia žalovateľnej
pohľadávky, potom by takéto rozhodnutie nemohlo splniť svoj účel, ak by následne (po jeho vydaní)

z rozličných dôvodov pohľadávka veriteľa nenadobudla kvalitu vykonateľnej pohľadávky. Išlo by tak
len o akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Vydávanie
akademických rozhodnutí odporuje jednej zo základných zásad občianskeho súdneho konania, a
to zásade efektivity.»“ Ústavný súd v citovanom uznesení zhrnul, že „aktuálna rozhodovacia prax
najvyššieho súdu, ako ani občianskoprávna doktrína nezotrváva na takom výklade pojmu „vymáhateľná

pohľadávka“, aký vyplýva z rozhodnutia najvyššieho súdu publikovaného pod č. R 44/2001 (rozsudok sp.
zn. 3 Cdo 102/99 z 23. decembra 1999), ... ale práve naopak, aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho
súdu, ako aj občianskoprávna doktrína sa od tohto výkladu zásadne odchyľuje.“

15. Dovolací súd konštatuje, že konkrétne otázka interpretácie pojmu „vymáhateľná pohľadávka“ v

zmysle ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k pohľadávkam vzniknutým z
titulu trov súdneho konania ešte nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená. Možno však
jednoznačne uzavrieť, že ak podľa vyššie citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo
253/2012 zo 17. decembra 2013 pod vymáhateľnou pohľadávkou v zmysle § 42a ods. 1 Občianskeho
zákonníka treba vo všeobecnosti (teda bez ohľadu na pôvodný právny titul pohľadávky) rozumieť

takú pohľadávku, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným rozhodnutím alebo iným titulom, podľa
ktorého možno vykonať exekúciu, tak v prípade pohľadávok vzniknutých z titulu náhrady trov (súdneho)
konania už z podstaty tohto inštitútu neprichádza do úvahy iná interpretácia pojmu „vymáhateľná
pohľadávka“, ako tá, že náhrada trov konania sa stáva „vymáhateľnou pohľadávkou“ v zmysle § 42a ods.
1 Občianskeho zákonníka momentom, keď došlo k právoplatnému rozhodnutiu o náhrade trov konania,

pretože až týmto momentom vznikla na strane veriteľa (spravidla na strane sporu, ktorá bola v spore
úspešná) pohľadávka a na strane dlžníka (spravidla na strane sporu, ktorá bola v spore neúspešná)
dlh. Pohľadávka vzniknutá z titulu náhrady trov konania totiž vo svojej podstate predstavuje pohľadávku
„sui generis“ oproti pohľadávkam vzniknutým napr. z titulu existencie konkrétneho záväzkovoprávneho
vzťahu alebo zodpovednostného vzťahu, kedy v týchto prípadoch momentom splnenia konkrétnych

záväzkovoprávnych podmienok resp. konkrétnych predpokladov zodpovednosti možno hovoriť o
existencii tzv. „dospelej“ či splatnej pohľadávky, teda žalovateľnej pohľadávky. V prípade pohľadávky
vzniknutej z titulu náhrady trov konania však takýto „medzistupeň vývoja“ pohľadávky, t. j. vo forme
existencie „dospelej“ či splatnej, resp. vymáhateľnej pohľadávky neexistuje. Preto do doby, pokiaľ nebolo
o náhrade trov konania právoplatne rozhodnuté, nemožno hovoriť o existencii pohľadávky z titulu

náhrady trov konania, a to ani v prípade, ak v spore už došlo k právoplatnému meritórnemu rozhodnutiu
(k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej), avšak bez právoplatného rozhodnutia o náhrade trov
konania.16. Z uvedeného vyplýva, že zo strany odvolacieho súdu i zo strany súdu prvej inštancie došlo
nesprávnej interpretácii ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto dovolací súd
konštatuje, že dovolanie žalovanej je prípustné (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP) a dôvodné (§ 432 ods. 1

CSP).

17. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci

patrí (§ 450 CSP). Dovolací súd v súlade s uvedenými ustanoveniami dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu i rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

18. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

19. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.