Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 13, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/32/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4315211983
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová-Poláková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4315211983.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a

členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobkyne: V. W.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom C. nad I., M. XXX/X, zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Rybár,
s. r. o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o zaplatenie 1273,90 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 22. novembra 2017 č. k. 9C/470/2015-186 v
spojení s opravným uznesením zo dňa 22. novembra 2018 č. k. 9C/470/2015-260 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku, čo do zaplatenia
sumy 1.273,59 eura p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku, čo do zaplatenia úroku z omeškania
m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo
sumy 470,50 eura od 01. 07. 2015 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy
803,09 eura od 23. 02. 2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnom

vyhovujúcom výroku žalobu z a m i e t a .

Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni 1.273,59 eura s 8,08% úrokom z omeškania ročne zo sumy 470,50 eura od 01. 07. 2015 do
zaplatenia a s 5,05% úrokom z omeškania ročne zo sumy 803,09 eura od 15. 02. 2016 do zaplatenia,
do troch dní. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%, ktorú je povinný
zaplatiť žalobkyni žalovaný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po

právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 107 ods. 1, 2, §
52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, 2, § 43, § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného
zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, 7 § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uviedol,
že žalobkyňa sa v žalobe podanej 29. 06. 2015 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhala
vydania bezdôvodného obohatenia 470,50 eura a v priebehu konania rozšírila žalobu na sumu 1.273,59
eura. V žalobe a na pojednávaní poukázala na to, že so žalovaným uzavrela spolu s B. W. dňa 03. 10.
2012 Zmluvu o revolvingovom úvere číslo 8400048248, na základe ktorej mal byť poskytnutý úver vo

výške 1.500 eur. Žalovaný však hneď na začiatku zmluvného vzťahu zrazil z istiny poplatok 367,49 eura,
a tak skutočná výška poskytnutého úveru bola 1.132,51 eura. Takáto odplata je v rozpore s dobrými
mravmi. Ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, preto v čase jej uzavretia bolo potrebné aplikovať zák. č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Poukázala aj na to, že RPMN je uvedené nesprávne, pretožeskutočnávýškaRPMNje112,13%,anie70,01%,akosavzmluveuvádza,aokremtoho,vžiadostioúver
sú uvádzané iné RPMN než v oznámení veriteľa o schválení úveru. Zmluva neobsahuje údaje o dátume
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, a ani údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov

a iných poplatkov. Úverová zmluva, v ktorej chýbajú podstatné náležitosti dojednania, ktoré obligatórne
musí spotrebiteľská zmluva obsahovať v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch robí úverovú zmluvu bezúročnú a bez poplatkov. B. W. zomrel XX. XX. XXXX a po jeho smrti
úver splácala sama. V priebehu konania rozšírila žalobu na pojednávaní dňa 27. 01. 2016 (č. l. 73) a
uznesením 27. 01. 2016 č. k. 9C/470/2015-76 pripustil súd zmenu petitu žaloby. Súd prvej inštancie

ďalej uviedol, že so žalovaným uzavrel dňa 03. 10. 2012 B. W., zomrelý XX. XX. XXXX, žiadosť/zmluvu
o revolvingovom úvere číslo 8400048248 ako dlžník a žalobkyňa ako spoludlžníčka. Po smrti B. W.
žalobkyňa voči žalovanému vydala čestné vyhlásenie dňa 22. 11. 2013, že sama splatí zostatok úveru.
Úver po smrti dlžníka splácala žalobkyňa ako spoludlžníčka. V zmysle predmetnej zmluvy (č.
l. 22) žalovaný poskytol úver vo výške 1.500 eur, ktorý sa mal splatiť v 48 mesačných splátkach po
77,05 eura. Zo žiadosti/zmluvy číslo 8400048248 pod bodom 6. (údaje o schválenom revolvingovom

úvere) možno zistiť, že schválená bola poskytnutá čiastka úveru (úverový limit) 1.500 eur, splatnosť
úveru 48 mesačných splátok po 77,05 eura, celková čiastka, ktorú musí dlžník splatiť 3.698,40 eura,
RPMN za úver 67,11%, ročná úroková sadzba 70,01%, priemerná RPMN 45,60%, poskytnutá čiastka
revolvingu 628,73 eura, čiastka splatná dlžníkom po revolvingu 1.849,20 eura, predpokladaná RPMN
revolvingu60,19%,ročnáúrokovásadzbarevolvingu 80,98%,ročnáúrokovásadzbaúrokuzomeškania

8,75%. Z oznámenia veriteľa o schválení úveru - zmluva o revolvingovom úvere (č. l. 24) je možné
zistiť, že schválená výška úveru je 1.500 eur, splatný v 48 mesačných splátkach po 77,05 eura, dátum
splatnosti prvej splátky 20. 11. 2012, poslednej splátky 20. 10. 2016, schválená výška revolvingu 795,77
eura, zvýšenie celkovej výšky úveru po vykonaní revolvingu 795,77 eura, splátky 77,05 eura, úverový
limit 1.500 eur, celková výška, ktorú musí dlžník zaplatiť 3.698,40 eura, odplata za poskytnutie služby

367,49 eura, celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť pri každom revolvingu 1.849,20 eura. Pod
bodom 8. ods. 8.1. zmluvy o revolvingovom úvere sa nachádza dohoda o poskytnutí služby, spočívajúcej
o možnosti odkladu maximálne troch splátok úveru, resp. revolvingu, za ktorú službu zaplatí dlžník
367,49 eura, resp. splátok revolvingu 167,04 eura. Podľa výpisu z účtu B. W. (č. l. 77) možno zistiť, že
žalovaný na účet poukázal dňa 04. 10. 2012 platbu 1.132,51 eura. Podľa prehľadu platieb k zmluve o

revolvingovom úvere (č. l. 26) možno zistiť, že žalobkyňa zaplatila na úvere žalovanému spolu 1.603,01
eura na účet a platbami v hotovosti podľa potvrdeniek (č. l. 37) ešte 803,09 eura, teda spolu 2.406,10
eura. V štvrtom štvrťroku 2012 bola priemerná úroková miera z poskytnutých spotrebiteľských úverov
pre domácnosti 12, 95%. Vzhľadom k tomu, že žalovaný vzniesol námietku premlčania, zaoberal sa
súd predovšetkým skúmaním, či si žalobkyňa svoje právo uplatnila včas. V danom prípade platí na

premlčanie subjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa oprávnený
o bezdôvodnom obohatení dozvedel a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a trojročná objektívna
premlčacia doba, ktorá plynie odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Žalobu na vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 470,50 eura podala žalobkyňa 26. 06. 2015, resp. rozšírila žalobu
o zaplatenie 803 eur dňa 27. 01. 2016. Ku dňu 20. 07. 2014 zaplatila žalobkyňa na úvere 1.603,01 eura

na účet žalovaného, a za obdobie od 20. 08. 2014 do 20. 06. 2015 uhradila spolu 803 eur platbami v
hotovosti. Takto ku dňu 20. 06. 2015 zaplatila žalobkyňa spolu 2.406,01 eura, a týmto dňom jej začala
plynúť trojročná objektívna premlčacia doba na uplatnenie práva, keďže k bezdôvodnému obohateniu
žalovaného došlo okamihom, kedy na úvere žalobkyňa uhradila viac, než v skutočnosti mala uhradiť.
V rámci plynutia tejto trojročnej premlčacej doby podala žalobkyňa dňa 29. 06. 2015, resp. 27. 01.

2016 žalobu, keď podľa názoru súdu o tom, že žalovaný získal na jej úkor bezdôvodné obohatenie a v
akej výške sa dozvedela po splatení splátok, čiže žalobu podala v subjektívnej dvojročnej premlčacej
dobe. Súd prijal záver, že žaloba bola podaná včas. Nesporné je, že žalobkyňa so žalovaným uzavreli
spotrebiteľskú zmluvu a i keď právny vzťah, ktorý vznikol uzavretím úverovej zmluvy treba považovať za
absolútnyobchod,právnyrežimsaspravujepredovšetkýmZákonomoochranespotrebiteľa,subsidiárne

sa aplikuje Občiansky zákonník všade tam, kde je to pre občana - spotrebiteľa výhodnejšie a zákon
číslo 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva bola vyhotovená na formulári s obsahom a
zmluvnými podmienkami vopred pripravenými vrátane úverových zmluvných podmienok bez možnosti
žalobkyne meniť text a podmienky zmluvy, patrí táto úverová zmluva podľa obsahu nepochybne medzi
spotrebiteľské zmluvy. Je to typová zmluva, v ktorej spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah a podmienky

zmluvy. Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa mal za účel zosúladiť slovenské zmluvné práva
s európskym spotrebiteľským právom, hlavne s nepriamymi účinkami Smernice Rady 93/13/EHS z 05.
04. 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Občiansky zákonník účinný od
13. 04. 2006 právne upravil spotrebiteľské zmluvy v § 52 a nasledujúce. Zmluvné dojednania, ktorésú v rozpore so zákonom, sú ako neprijateľné zmluvné podmienky neplatné a absencia obligatórnych
náležitostí spotrebiteľskej zmluvy uvádzaných v § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. robí úver bezúročný
a bez poplatkov. Neobstojí procesná obrana žalovaného, že zmluva o revolvingovom úvere obsahuje

všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z., nakoľko oznámenie veriteľa o schválení
revolvingového úveru je časť akceptačného prejavu veriteľa spolu s bodom 6. zmluvy o revolvingovom
úvere, a toto oznámenie obsahuje výšku splátky, termín jej splatnosti, ako aj počet splátok. Porovnaním
obsahu bodu 6. zmluvy o revolvingovom úvere (č. l. 22) a oznámenia o schválení úveru - zmluva o
revolvingovom úvere (č. l. 24) možno zistiť, že sa zmluvné podmienky odlišujú. V zmluve sa nenachádza

údaj o konečnej splatnosti úveru, ten sa nachádza len v oznámení veriteľa, v zmluve je uvádzaná
výška revolvingu 628,73 eura a v oznámení je to čiastka revolvingu 795,77 eura. Aj napriek vyššej
čiastke revolvingu po schválení sa nezmenila hodnota RPMN. Údaj o RPMN je nesprávne udávaný,
čo je dôsledok toho, že pri výpočte sa zjavne nezahrnuli do nákladov aj platby za poskytovanie služby.
Výpočtom sa zistí hodnota RPMN vo výške 64,56%, ak sa popri splácaní istiny 1.500 eur neuvažuje
aj s odplatou za poskytnutie služby 367,49 eura a v prípade, že sa uvažuje aj s poplatkom za odplatu,

predstavuje RPMN 108,74%. V danom prípade je však nesporné, že žalovaný nevyplatil žalobkyni
úver vo vykazovanej výške 1.500 eur, nakoľko ihneď odpočítal odplatu 367,49 eura za službu, ktorú
nikdy neposkytol a žalobkyni vyplatil len sumu 1.132,51 eura. Pritom ale požaduje úroky, poplatky z
celej čiastky 1.500 eur. Ak sa však vypočítava hodnota RPMN zo sumy skutočne vyplatenej žalobkyni
1.132,51 eura (bez ohľadu na sumu odplaty 367,49 eura), predstavuje RPMN až 112,13%, teda dlžník

zaplatí 3.698,40 eura. Jednoduchým výpočtom vynásobením 48 mesačných splátok po 77,05 eura
zaplatí žalobkyňa na úvere a úrokoch 3.698,40 eura. Nesprávne udávaná hodnota RPMN spôsobuje,
že tento úver je bez poplatkov a bez úrokov. Je potrebné uviesť, že oznámenie o schválení úveru -
zmluva o revolvingovom úvere nemožno považovať za akceptáciu návrhu postupom, ako to upravuje
§ 43 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože prijatie návrhu so zmenou alebo dodatkom sa považuje

za nový návrh (§ 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V danom prípade v oznámení veriteľa (č. l. 24)
sa nachádzajú dodatky o dátume splatnosti úveru, iná výška schváleného revolvingu, ktoré údaje sa
v zmluve o revolvingovom úvere nenachádzajú. Možno súhlasiť so žalovaným, že hodnota RPMN nie
je predmetom dohody, ale sa vypočítava matematickým postupom, na druhej strane ale tento údaj
musí byť presný, vypočítaný zohľadnením všetkých tých plnení, ktoré spotrebiteľ je povinný veriteľovi

zaplatiť za poskytnuté finančné prostriedky, to znamená istinu, úroky, poplatky, ktoré veriteľ požaduje.
Žalobkyňa nepoznala hneď pri uzatváraní zmluvy o úvere skutočnú výšku nákladov, nepoznala dátum
konečnej splatnosti úveru, ktorý sa jej stal známym až z oznámenia o schválení revolvingového úveru.
Z dôvodu nesprávne vypočítanej ročnej percentuálnej miery nákladov, ktoré vzniknú, absencie lehoty
splatenia úveru, teda obligatórnych náležitostí spotrebiteľskej zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. f) a k) je úver

bez úrokov a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b/ a d/ zák. č. 129/2010 Z. z. Pokiaľ ide o dohodu
o poskytovaní služieb, považuje súd túto dohodu za neplatnú ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Na pohľad sa javí, že tento právny úkon bol urobený ako samostatný právny úkon, je ale súčasťou
zmluvy o revolvingovom úvere a samostatnosť je vyjadrená iba tým, že bod 8. je žalobkyňou podpísaný.
Avšak z bodu 8. nevyplýva, že žalobkyňa mala možnosť neuzavrieť túto dohodu. Ak by žalobkyňa

od počiatku, t. j. pri uzatváraní úverovej zmluvy poznala jasne a zrozumiteľne všetky náklady, aké jej
pri úvere poskytnutom vo výške 1.500 eur vzniknú, mala možnosť posúdiť uzavretie úverovej zmluvy.
Dohoda o poskytnutí služby tvorí podľa formy jeden celok so zmluvou o revolvingovom úvere, no
žalovanýnezakomponovaldozmluvyorevolvingovomúverevšetkynáklady,ktoréžalobkynivzniknú.Na
druhej strane však nikde v zmluvných dojednaniach sa nenachádza úprava o práve dlžníka neuzavrieť

dohodu o poskytovaní služby, ktorú službu žalovaný žalobkyni nikdy ani neposkytol, ale ihneď si odplatu
odpočítal od sumy úveru. Žalovaný si vyžiadal odplatu za službu, ktorú nikdy neposkytol a súd je toho
názoru, že žalovaný takouto nekalou praktikou len zvýšil náklady spotrebiteľa na úvere. Nezrozumiteľne
vyčíslil hodnotu RPMN, práve v snahe zakryť skutočnú cenu úveru. Zmluva o revolvingovom úvere
neobsahuje obligatórne náležitosti, čo tento úver robí bezúročnými a bez poplatkov. Okrem toho, je treba

ešte uviesť, že predmetný úvery je „klasický“ spotrebiteľský úver, a nie revolvingový, nakoľko podľa
obsahu zmluvy nebol stanovený úverový rámec v zmysle ako to revolvingový úver predpokladá a nikdy
nedošlo k revolvingu. Žalovaný tým, že nazval tento spotrebiteľský úver revolvingovým, dosiahol, že úver
úročil úrokmi revolvingového úveru a podľa neho stanovil výšku nákladov a poplatkov. Pri revolvingovom
úvere sa priebežne navyšuje úver až do stanoveného úverového rámca, má prísnejšie pravidlá jeho

poskytnutia a je „drahší“. S poukazom na všetky uvedené dôvody súd žalobe vyhovel. Nakoľko
žalobkyňa zaplatila na úvere viac než bola povinná, súd zaviazal žalovaného na vydanie bezdôvodného
obohatenia.Vskutočnostižalobkyniposkytolžalovanýúvervovýške1.132,51euraažalobkyňazaplatila
na úvere 2.406,01 eura, preto jej patrí suma prevyšujúca skutočne poskytnutú čiastku úveru. O náhradetrov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa mala v konaní plný úspech, preto jej patrí
náhrada trov konania voči neúspešnému žalovanému vo výške 100%.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc sa ním jeho
zmeny a zamietnutia podanej žaloby v celom rozsahu. Vytkol súdu prvej inštancie, že pri svojich
záveroch nevychádzal z príslušnej právnej úpravy, v dôsledku čoho vec posudzoval nesprávne a dospel
k nesprávnym záverom. Uvedené platí predovšetkým pri závere súdu o nesprávnosti RPMN. Súd prvej
inštancie vychádzal z toho, že do výpočtu RPMN mali byť zahrnuté náklady podľa dohody o poskytnutí

služby. V konaní však nebol vykonaný jediný dôkaz, ktorý by oprávňoval súd pre takýto postup. Žalobca
ani netvrdil a ani nepreukázal, že uzavretie tejto dohody zo strany dlžníka (zomr. B. W.) bolo povinným,
a teda predpokladom pre získanie úveru. Išlo by pritom o základný predpoklad na to, aby súd náklady
podľa dohody o poskytnutí služby mohol započítať do celkových nákladov. Z rozsudku ďalej vyplýva, že
súd pri svojom rozhodovaní nepoužil žiadne ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. upravujúce spôsob
určenia RPMN. Postup súdu, ktorý započítava sumu platby podľa dohody o poskytnutí služby, odporuje

zákonu. Ak by súčasťou celkových nákladov mali byť akékoľvek náklady s úverom, potom by definícia
tejto položky v zákone, tak ako je to uvedené v § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z. z., nemala žiadny
logický a ani iný význam. V uvedenej sume celkových nákladov podľa zákona nie je zahrnutý aj náklad
na platbu za službu, ktorá nebola podmienkou pre vznik úverovej zmluvy, čiže podľa § 2 písm. g) zákona
o spotrebiteľských úveroch nejde o súčasť celkových nákladov, a preto nejde ani o súčasť celkovej

čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť podľa § 2 písm. h) zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej
inštancie pritom žiadnym spôsobom nezdôvodnil, z akých dokázaných skutočností a z akých zákonných
ustanovení vychádzal pri záveroch smerujúcich k započítaniu nákladov podľa dohody o poskytnutí
služby do RPMN, keď výsledky konania mu nedávali podklad pre takýto postup. Jeho záver o nesprávnej
RPMN neobstojí a odporuje zákonu. Ani záver o absencii lehoty splatenia úveru nie je správnym. Pre

posúdenie tejto náležitosti súd prvej inštancie dôsledne nevychádzal z obsahu zmluvy. Jeho záver,
že pri uzatváraní zmluvy nepoznal žalobca dátum konečnej splatnosti je nad rámec zákona, pretože
zákonná úprava žiadny dátum konečnej splatnosti nepozná. A zároveň je uvedený záver aj nesprávny,
pretože z obsahu zmluvy vyplýva, ako je určená konečná splatnosť. Úverová zmluva uzavretá medzi
sporovými stranami bola tvorená ustanoveniami na listine označenej ako Zmluva o revolvingovom úvere,

zmluvnými dojednaniami a oznámením veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Obsah zmluvy tvoria aj
zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle článku 13. neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a prílohy tvoriace
súčasť zmluvy o RÚ (článok 7., ods. 7.1 písm. g) zmluvných dojednaní). Deň splatnosti poslednej
splátky úveru je uvedený v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, čím je splnená požiadavka
vyplývajúca z uvedeného zákonného ustanovenia. Splnenie zákonnej požiadavky pritom nevyžaduje ani

uvádzanie konkrétneho dátumu v zmluve, ale spôsobu jeho vymedzenia. Zákonná úprava nešpecifikuje
podrobnejšie, čo sa pod termínom konečnej splatnosti má uviesť a ako sa má tento údaj vyjadriť. Z účelu
tejtonáležitostijemožnéusudzovať,žeideovyjadrenietoho,kedydlžníkpririadnomsplácanísplnísvoje
záväzky z uzavretej zmluvy. Z toho je zrejmé, že uvedená náležitosť plní informačnú funkciu vo vzťahu
ku spotrebiteľovi a má informovať spotrebiteľa o tom, ako a s čím je spojené splatenie záväzkov. Určenie

konečnej splatnosti úveru je v zmluve uvedené dvomi spôsobmi: - určením podľa dátumu splatnosti
splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, - spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods.
4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení
o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti. Podporne poukázal aj na rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, keď závery označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ potvrdzuje

aj zmena právnej úpravy v zákone č. 129/2010 Z. z., ktorá bola Národnou radou SR schválená dňa
12. 10. 2017. Zákonom, ktorý sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. a ďalšie právne predpisy
(medzi nimi aj zákon č. 129/2010 Z. z.) bolo schválené o. i. aj to, že (bod 32) „V § 9 ods. 2 písm.
d) sa vypúšťajú slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Na základe uvedeného
preto súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru o tom, že v zmluve chýba uvedenie termínu

konečnej splatnosti. Vo vzťahu k úrokom z omeškania uviedol, že napádaný rozsudok neobsahuje
žiadne odôvodnenie. V konaní neboli dokázané skutočnosti, na základe ktorých by tento nárok vznikol.
Rozsudok neobsahuje ani odôvodnenie výšky úroku z omeškania, či začiatok doby, od ktorej sa nárok
priznáva. Úplná absencia odôvodnenia má povahu tzv. základných vád, ktoré judikatúra Európskeho
súdu pre ľudské práva akceptuje ako dôvod pre zrušenie aj právoplatných rozhodnutí za účelom nápravy

týchto vád, a teda za dôvod pre výnimočný odklon od princípu právnej istoty, nastolenej právoplatným
rozhodnutím, v prospech princípu spravodlivej ochrany práv. Namietal aj závery súdu spochybňujúce
povahu úverovej zmluvy ako zmluvy o revolvingovom úvere. Súd prvej inštancie prekročil v tomto smeresvoju právomoc, nakoľko žiadny zákon neurčuje obsah pojmu „revolvingový úver“. Z rozsudku nie je
zrejmým ani len to, na základe čoho by úvaha súdu mala byť jediná možná.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že konajúci súd v bode
21. a 22. svojho rozhodnutia uviedol, na základe čoho dospel k záveru, že náklady za dohodu o
poskytnutí služby mali byť súčasťou výpočtu hodnoty RPMN, pričom na uvedený prípad primerane
aplikoval ustanovenie § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch. Čo sa týka samotnej dohody o
poskytnutí služby, poukázal na to, že táto je ako neprijateľná zmluvný podmienka neplatná. Táto dohoda

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
nakoľko dané ustanovenie predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere umožňuje veriteľovi odpočítať
poplatok za službu v čase, keď spotrebiteľ o poskytnutie takejto služby vôbec nepožiadal a pri ktorom v
podstate ide o záväzok spotrebiteľa zaplatiť za niečo, čo mu nebolo dodané. Túto zmluvnú podmienku
navyše spotrebiteľ nemal akúkoľvek možnosť ovplyvniť, nakoľko táto bola vopred predformulovaná a
autoritatívne inkorporovaná do textu úverovej zmluvy, pričom spotrebiteľ nemal akúkoľvek možnosť

uzavrieť úverovú zmluvu bez pristúpenia k tejto dohode. Nakoľko spotrebiteľ nemal akúkoľvek možnosť
uzavrieť úverovú zmluvu bez pristúpenia k dohode o poskytnutí služby, je potrebné aj náklady za jej
poskytnutie v zmysle ustanovenia § 2 písm. g) zákona o spotrebiteľských úveroch zahrnúť do výpočtu
RPMN tak, ako to uvádza súd prvej inštancie. Po zahrnutí týchto nákladov do hodnoty RPMN je
potrebné dospieť k záveru, že hodnota RPMN je v predmetnom prípade v úverovej zmluve uvedená

nesprávne a v neprospech spotrebiteľa, na základe čoho je túto potrebné považovať za bezúročnú
a bezpoplatkovú. Ďalej uviedla, že novela zákona o spotrebiteľských úveroch, na ktorú žalovaný v
podanom odvolaní poukazuje, nadobudne účinnosť až dňa 01. 05. 2018. Jedným zo základných
princípov, na ktorých je postavený právny poriadok, je princíp zákazu retroaktivity, podľa ktorého okrem
prípadov ustanovených zákonom právne normy platia do budúcnosti. Na základe uvedeného je tak

možné dospieť k záveru, že ustanovenie, na ktoré vo svojom odvolaní poukazuje žalovaný a ktoré
nadobudne účinnosť až 01. 05. 2018, na prejednávaný prípad nemožno aplikovať, nakoľko žiadne
z prechodných ustanovení nezakotvuje retroaktívnu časovú pôsobnosť tejto právnej normy. Aj na
základe uvedeného je potom potrebné dospieť k záveru, že predmetnú úverovú zmluvu je potrebné
považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú, nakoľko táto neobsahuje akékoľvek vymedzenie termínu

konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru tak, ako to požaduje ustanovenie § 9 ods. 2) zákona o
spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy. Keďže neuvedenie
podstatných náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky stanovená vo vnútroštátnej
právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle článku 23 smernice 2008/48 a judikatúry

pripomenutej v bode 63. tohto rozsudku. Pritom smernica predstavuje len akýsi „rámec“ toho, čo sa má
dosiahnuť, pričom presnejšie podmienky na dosiahnutie cieľa stanoveného smernicou si určí samotný
členský štát. V danom prípade priama aplikovateľnosť smernice neprichádza do úvahy, nakoľko na
takúto aplikovateľnosť nie sú kumulatívne splnené všetky predpoklady pre priamu aplikovateľnosť. V
prípade predmetnej smernice prichádza do úvahy len nepriama aplikácia (minimálne preto, že stranou

sú súkromné subjekty a nie štát, resp. ustanovenia smernice nie sú jednoznačné). Sankcia bezúročnosti
za absenciu náležitostí vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch v úverových zmluvách je
primeraná, a teda legislatíva SR v tomto smere je súladná s právom EÚ. Na základe uvedeného je
tak potrebné predmetnú úverovú zmluvu považovať za bezúročnú a bezpoplatkovú z dôvodu absencie
obligatórnych náležitostí vyžadovaných zákonom o spotrebiteľských úveroch. Uvedené potvrdzuje aj

početná judikatúra súdov Slovenskej republiky. Navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej ako vecne správny potvrdil.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s

verejným vyhlásením rozsudku a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom
vyhovujúcom výroku, čo do zaplatenia sumy 1.273,59 eura, je potrebné ako vecne správny podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. V napadnutom vyhovujúcom výroku, čo do zaplatenia úroku z
omeškania, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 470,50 eura od

01. 07. 2015 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 803,09 eura od 23. 02.
2016 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnom vyhovujúcom výroku
žalobu zamietol.5. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 29. 06. 2015 domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 470,50 eura spolu s 8,05%
úrokom z omeškania ročne zo sumy 470,50 eura od 01. 07. 2015 do zaplatenia, ako i náhrady trov

konania.Zodôvodneniažalobyvyplýva,žežalobkyňaakospoludlžníčkaspolusnebohýmB.W.uzavrela
so žalovaným dňa 03. 10. 2012 Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8400048248, na základe ktorej mal byť
zo strany žalovaného poskytnutý úver vo výške 1.500 eur. Žalovaný však hneď na začiatku zmluvného
vzťahu zrazil z istiny poplatok za odplatu za poskytnutie služby vo výške 367,49 eura a skutočná výška
poskytnutého úveru predstavovala 1.132,51 eura. Vychádzajúc z obsahu zmluvy o revolvingovom úvere,

je podľa žalobkyne zrejmé, že neobsahuje údaje o podmienkach určujúcich čerpanie úveru, údaj o
termíne konečnej splatnosti, ako i nečlení splátky úveru na termíny istiny, úroku a iných poplatkov.
Taktiež zmluva o revolvingovom úvere neobsahuje údaj o výške úrokov a iných poplatkov. Vzhľadom
na neuvedenie podstatných náležitostí, ktorých absencia je ustanovením § 11 ods. 1 písm. a/ zákona
o spotrebiteľských úveroch sankcionovaná bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru
a rozpor odplaty s dobrými mravmi, mal žalovaný právo len na vrátenie ním poskytnutej istiny úveru

vo výške 1.132,51 eura, bez úrokov a poplatkov. Na účet žalovaného však poukázala súhrnne sumu
1.603,01 eura, to znamená o 470,50 eura viac, čím v tomto rozsahu došlo na strane žalovaného
k bezdôvodnému obohateniu. Ďalej žalobkyňa v žalobe uviedla, že zmluva o revolvingovom úvere
obsahuje väčšie množstvo ustanovení, ktoré možno kvalifikovať ako neprijateľné zmluvné podmienky a
ustanovení, ktoré sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi. Odplata za poskytnutie úveru dosiahla

úroveň 70,01%, čo niekoľkonásobne prevyšovalo odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, čo je v priamom rozpore so zákonom, ako i s dobrými
mravmi. Taktiež uviedla, že zo zmluvy o úvere je zrejmé, že obligatórne údaje obsiahnuté v zmluve
o úvere boli do zmluvy doplnené až po prijatí návrhu na uzavretie zmluvy z jej strany. Dňa 02. 10.
2012 podala žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru č. 8400048248. Dňa 03. 10. 2012 bola

táto žiadosť doplnená o údaje v bode 6 a takisto došlo k zmene údajov o predpokladanej RPMN.
Podľa § 3 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzavretia zmluvy,
je však základnou povinnosťou veriteľa písomne informovať spotrebiteľa o zmluvných podmienkach
pred uzavretím zmluvy o úvere. Veriteľ nedodržal jeho základnú povinnosť umožniť spotrebiteľovi byť
informovaný o podmienkach právneho vzťahu, ktorý má vzniknúť, a teda veriteľ porušil najzákladnejšie

právo spotrebiteľa, a to právo spotrebiteľa na informácie, čo je v rozpore so zákonom a v súlade s
ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka je nevyhnutné vyvodiť záver o absolútnej neplatnosti zmluvy
o úvere. Zo spôsobu uzatvárania zmluvy vyplýva, že ide o typický príklad prijatia návrhu s dodatkami
a zmenami, ktoré tým znamenajú odmietnutie návrhu z jej strany. Ich akceptácia zo strany žalovaného
nebola vykonaná. Tým, že návrh predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere bol dňa 03. 10. 2012

doplnený a sčasti aj zmenený, domnieva sa, že z tohto dôvodu nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o
revolvingovom úvere. Aj z tých dôvodov navrhla, aby súd posúdil, či nejde o absolútne neplatnú zmluvu
od jej počiatku. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 27. 01. 2016 č. k. 9C/470/2015-76 pripustil
zmenu petitu žaloby tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.273,59 eura s 8,05% úrokom
z omeškania ročne zo sumy 470,50 eura od 01. 07. 2015 do zaplatenia a 5,05% úrokom z omeškania

ročne zo sumy 803,09 eura od 15. 02. 2016 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.

6. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákona aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej
inštancie z pohľadu skutočností, podstatných pre rozhodnutie veci, vo vzťahu k žalovanej istine 1.273,59

eura riadne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil, preto v tomto rozsahu odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

9. I keď žalovaný v podanom odvolaní namietal nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z
dôvodu nesprávne ustáleného záveru súdu o absencii podstatných náležitostí spotrebiteľskej zmeny, a

tak nesprávnom posúdení tejto zmluvy ako bezúročnej a bez poplatkov, odvolací súd za primárny dôvod
vyhovenia podanej žalobe, tak ako ho ako jeden z dôvodov rozobral vo svojom rozhodnutí aj súd prvej
inštancie, považoval skutočnosť, že v danom prípade zmluva o revolvingovom úvere nevznikla.10. Žiadosť o poskytnutie úveru zmluvy o revolvingovom úvere predstavuje návrh na uzavretie
zmluvy podľa ustanovenia § 43a Občianskeho zákonníka. Ak žalovaný zmenil niektoré z dohodnutých
náležitostí zmluvy, v danom prípade výšku RPMN za úver (z 70,01% na 67,11%), predpokladanú

RPMN úveru po poskytnutí revolvingu (z 64,19% na 60,19%), fakticky išlo v zmysle ustanovenia § 44
ods. 2 Občianskeho zákonníka o odmietnutie návrhu žalobkyne, ktoré je potrebné považovať za nový
návrh. Z hľadiska zmluvného práva je irelevantné, či táto zmena je pre spotrebiteľa výhodná alebo
nevýhodná, podstatná je skutočnosť, že návrh nebol prijatý bezvýhradne. Tento nový návrh musel byť
prijatý žalobkyňou v zákonom predpísanej písomnej forme. K písomnému prijatiu nového návrhu zo

strany žalobkyne nedošlo, preto zmluva o revolvingovom úvere vzniknúť nemohla. Po vyplnení bodu
5 zmlúv mala mať žalobkyňa všetky informácie, za akých bude úver poskytnutý. Ak po vyplnení tohto
bodu žalobkyňou (či už samou, alebo v spolupráci so žalovaným) došlo k zmene podstatnej náležitosti
zmluvy, nedošlo k prijatiu návrhu, a to bez ohľadu na to, že spôsob výpočtu RPMN je stanovený právnym
predpisom. Výšku RPMN však ovplyvňujú vstupné údaje, ktoré musia byť stranami dohodnuté, teda
aj keď spôsob výpočtu RPMN stanovuje zákon, teda nejde o dohodu medzi stranami o RPMN, výška

RPMN závisí od údajov, na ktorých musí dôjsť medzi stranami k dohode. A tak v prípade poskytnutia
finančných prostriedkov bez právneho dôvodu alebo z neplatnej zmluvy, povinnosťou žalovaného bolo
vrátiť žalobkyni takto prijaté plnenie, nad rámec poskytnutej čiastky 1.132,51 eura.

11. Za situácie, že by odvolací súd považoval zmluvu o revolvingovom úvere za platne uzatvorenú,

vychádzajúc z dôvodov podaného odvolania žalovaného vo vzťahu k posúdeniu bezúročnosti a
bezpoplatkovosti tejto zmluvy, odvolací súd udáva, že odvolanie žalovaného v tomto ohľade nie je
dôvodné, keď mal za to, že v danom prípade nesprávne uvedená hodnota RPMN spôsobila, že úver
je bez poplatkov a bez úrokov.

12. Ročná percentuálna miera nákladov určuje percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť za obdobie jedného roka v súvislosti s úverom, či pôžičkou, ich správou
a ďalšími výdavkami spojenými s ich čerpaním, teda všetky náklady, ktoré sú s tou ktorou pôžičkou
spojené. RPMN teda v sebe zahŕňa všetky náklady s pôžičkou, či úverom spojené - napr. poplatky
za uzatvorenie zmluvy, za správu úveru, za prevody peňažných prostriedkov, za poistenie schopnosti

splácať a pod. RPMN je číslom, ktoré umožní spotrebiteľovi lepšie vyhodnotiť výhodnosť alebo
nevýhodnosť poskytovanej pôžičky, či úveru.
13. S ohľadom na uvedené, potom nemožno súhlasiť so žalovaným, že súčasťou RPMN nemal byť
poplatok za poskytnutie služby vo výške 367,49 eura, pretože práve jeho nezahrnutím do celkových
nákladov spojených s úverom, by určená výška RPMN nebola určená správne. Zákon veľmi podrobne

stanovuje obsahové náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, s cieľom dať dlžníkovi jasnú predstavu
o obsahu jeho záväzku. Žalovaný však do výpočtu RPMN nezahrnul poplatok za poskytnutie služby, čím
znemožnil dosiahnuť reálnu predstavu o poskytovanom úvere zodpovedajúcu skutočnosti. Vychádzajúc
z výšky plnenia skutočne poskytnutého veriteľom dlžníčke je správny skutkový záver súdu prvej
inštancie, že úverová zmluva obsahuje nesprávne uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľky, čo bolo

správne dôvodom aplikácie fikcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy. Pokiaľ žalovaný namietal,
že uzavretie dohody o poskytnutí služby nebolo povinným, resp. predpokladom pre získanie úveru,
odvolací súd udáva, že ustanovenie bodu 8.1 zmluvy nebolo individuálne dojednané a žalobkyňa ako
spotrebiteľkanemohlaovplyvniťjejobsah.Tátodohodajesúčasťouzmluvyoúvere,bezohľadunato,že
žalobkyňa o služby, ktoré sú obsahom dohody žalovaného nepožiadala a ani iným spôsobom neprejavila

záujem o poskytnutie danej služby odkladu splatnosti splátok. Žalovaný nepreukázal, že žalobkyňa mala
možnosť výberu, či predmetnú dohodu podpíše alebo nepodpíše, ak chcela, aby jej bol žalovaným
poskytnutý úver. Žalovaný teda zmluvou o revolvingovom úvere vnútil žalobkyni aj iný úkon, než iba
ten, ktorý bol v danom okamihu vo sfére jej záujmu, vo forme dohody o poskytnutí služby. Možno teda
ustáliť, že ak žalobkyňa chcela získať úver, čo bolo primárne jej pohnútkou k vstupu do právneho vzťahu

so žalovaným, v zásade nemala na výber a musela podpísať predloženú predtlač listiny obsahujúcu
v sebe tiež náležitosti iného právneho úkonu. Žalovaný si pritom odplatu za službu vo výške 367,49
eura vyúčtoval už v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, či žalobkyňa bude mať o takúto „službu“
záujem, alebo nie. Zmluvné dojednanie, ktoré potom oprávňuje žalovaného na neprimerane vysokú
zmluvnú odmenu, resp. odplatu za poskytnutie služby, splatnosť tejto odplaty ihneď po poskytnutí úveru

a jednostranné započítanie tejto odplaty s pohľadávkou dlžníka na vyplatenie schválených úverových
prostriedkov, je potrebné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, tak ako správne vyhodnotil
súd prvej inštancie.14. Potom, vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný uviedol nesprávnu výšku RPMN, už táto skutočnosť
bola dôvodom na aplikáciu fikcie bezpoplatkovosti a bezúročnosti poskytnutého úveru, bez ohľadu
na to, či zmluva obsahovala, resp. neobsahovala i ďalšie zákonné a obligatórne náležitosti v zmysle

zákona č. 129/2010 Z. z. V tomto ohľade už ani nie je opodstatnené zaoberať sa ďalšou odvolacou
námietkoužalovanéhovovzťahukukonečnejsplatnostiúveru,keďženavýsledoktohtosporu,vovzťahu
k prejednaniu podaného odvolania, to nemá žiadny vplyv. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti
potom odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k zaplateniu žalovanej istiny vo výške
1.273,59 eura ako vecne správne, v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

15. Pokiaľ ide o súdom prvej inštancie priznané príslušenstvo pohľadávky vo forme úroku z omeškania,
je potrebné prisvedčiť žalovanému, že v rozhodnutí súdu prvej inštancie vo vzťahu k tomuto nároku
absentuje odôvodnenie, ktorá skutočnosť viedla odvolací súd jednak k postupu v zmysle ustanovenia §
382 CSP tak, že vyzval strany sporu na vyjadrenie sa k aplikácii § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ako i § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako i k následnému doplneniu chýbajúceho odôvodnenia. K

uvedenému je namieste uviesť, že nie každé porušenie princípov spravodlivého procesu musí viesť k
zrušeniu odvolaním napadnutého rozhodnutia (v danom prípade pritom platí zákonný zákaz v zmysle
ustanovenia § 390 CSP), pričom úlohou odvolacieho súdu je posúdiť závažnosť každého porušenia a
niektoré menej závažné porušenia môže napraviť svojim postupom. Takýmto spôsobom potom odvolací
súd postupoval, keď časť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k súdom prvej

inštancie priznanému príslušenstvu, aplikáciou príslušnej právnej normy, doplnil.
16. KeďževObčianskomzákonníkuprinárokunavydaniebezdôvodnéhoobohatenianiejevymedzený
čas plnenia, je potrebné vychádzať z toho, že ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, je povinný
bezdôvodné obohatenie vydať prvý deň po tom, čo ho veriteľ požiadal o plnenie. V posudzovanej veci
to znamená, že vo vzťahu k zaplateniu istiny 470,50 eura sa žalovaný dostal do omeškania po tom,

ako ho žalobkyňa vyzvala na plnenie výzvou z 25. 06. 2015, v zmysle ktorej mal žalovaný plniť v lehote
do 30. 06. 2015. Keďže žalovaný v priebehu konania nespochybnil skutočnosť doručenia takejto výzvy
žiadnym spôsobom, je potrebné vychádzať z toho, že sa dňom 01. 07. 2015 dostal do omeškania s
plnením sumy 470,50 eura, tak ako si žalobkyňa správne uplatnila, pričom z hľadiska výšky úroku z
omeškania, vychádzajúc z ustanovenia § 3 zákona nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. účinného ku dňu

omeškania (výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky, platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu) je táto
5,05% (úroková sadzba ECB 0,05), a nie 8,08%, tak ako nesprávne rozhodol súdu prvej inštancie.
Vo vzťahu k omeškaniu žalovaného s plnením sumy 803,09 eura súd prvej inštancie správne priznal
žalobkyni úrok z omeškania vo výške 5,05% (vychádzajúc z rovnakého odôvodnenia výšky úroku z

omeškania, ako už odvolací súd uviedol vyššie), avšak nesprávne posúdil počiatok omeškania, ktorý
stanovil dňom 15. 02. 2016, tak ako žiadala žalobkyňa. Vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobkyňa
v priebehu konania rozšírila žalobu i o zaplatenie sumy 803,09 eura, o ktorej skutočnosti súd prvej
inštancie rozhodol uznesením zo dňa 27. 01. 2016 č. k. 9C/470/2015-76, je potrebné vychádzať z toho,
že žalovaný sa s plnením tejto sumy dostal do omeškania deň nasledujúci po tom, ako si žalobkyňa

vo vzťahu k nemu tento nárok uplatnila, čo v danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu bolo
doručením uznesenia súdu prvej inštancie o pripustení zmeny žaloby, dňa 22. 02. 2016, keď až do tohto
momentu žalovaný nemal žiadnu vedomosť o tomto žalobkyňou požadovanom plnení. Potom počiatok
omeškania s plnením sumy 803,09 eura je dňom nasledujúcim, teda od 23. 02. 3016. Vzhľadom na tieto
skutočnosti, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k príslušenstvu pohľadávky, teda

úroku z omeškania zmenil v zmysle ustanovenia § 388 CSP tak, ako vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.
17. O náhrade trov konania (prvoinštančných i odvolacích) rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia §
396 ods. 1, 2 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni úspešnej v tomto konaní (keď tejto bol priznaný
nárok na ňou uplatňované plnenie tak vo vzťahu k istine, ako i príslušenstvu) priznal plnú náhradu trov
konania, v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím,

vydaným súdnym úradníkom.

18. Záverom odvolací súd dopĺňa, že jeho pozornosti neunikla skutočnosť zrejmej nesprávnosti v
súvislosti s výrokom tohto rozhodnutia, a to v lehote na plnenie, keď súd prvej inštancie túto uviedol len
tak, že uložil žalovaného plniť do 3 dní, pričom nestanovil počiatok plynutia tejto lehoty (od právoplatnosti

rozhodnutia). V tomto ohľade je potom namieste postup súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia §
224 CSP, ktoré rozhodnutie je možné vydať kedykoľvek, aj bez návrhu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).