Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 10, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/422/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7818200049
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7818200049.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a a členov

senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: B. W., nar. XX.X.XXXX, bytom v
W. XXX, zastúpeného JUDr. Ladislavom Törökom, advokátom so sídlom v Rožňave, Šafárikova 8 proti
žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 792 752,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková s.r.o., so sídlom v Bratislave, Kubániho
16, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 3.211,00 eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Rožňava č.k. 12Csp/2/2018-103 zo dňa 4. júla 2018

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výrokoch pod č. I. a II..

II.Priznáva žalobcoviprotižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
rozhodol v tomto znení:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3 211 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne
z uvedenej sumy od 17.3.2018 do zaplatenia a to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku. a vo zvyšnej časti žalobu zamieta.
II. Priznáva žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%, ktorú bude povinný zaplatiť žalovaný. O

výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške3.211,00eurspolusúrokomzomeškaniavovýške5%zosumyod30.1.2017dozaplatenia,akoaj
náhrady trov konania. Nárok uplatnil žalobca ako spotrebiteľ zo spotrebiteľskej zmluvy o revolvingovom
úvere zo dňa 19.12.2012.

3. Žalobu odôvodňoval žalobca tým, že so žalovaným dňa 19.12.2012 uzavrel ako spotrebiteľ Zmluvu
o revolvingovom úvere č. 8300054307, na základe ktorej mu žalovaný poskytol úver vo výške 1.500,00
eur s výškou úrokovej sadzby 70,01 %, pričom RPNM úveru predstavovala 70,04 %, výška splátky
77,05 eur, počet splátok 48, odplata za poskytnutie služby 367,49 eur. Žalobca uhradil žalovanému
celkom sumu vo výške 4.343,51 eur, z toho 1.132,51 eur na poskytnutú sumu a 3.211,00 eur na úroky.
Poukázal na to, že výška úrokovej sadzby v Zmluve nezodpovedala výške priemerných úrokových
mier úverov peňažných ústavov, ktoré poskytovali v čase uzavretia Zmluvy a ročnú úrokovú sadzbu vo

výške 70,01% považuje za neprimeranú zmluvnú podmienku odporujúcu dobrým mravom a zároveň
nekalú obchodnú praktiku s používaním takmer nečitateľného textu v časti Obchodných podmienok. Z
uvedeného dôvodu považuje tento právny úkon za neplatný v zmysle § 39 OZ. Ďalej uviedol, že Zmluva
obsahovala aj úpravu zmluvnej pokuty vo výške 0,065 % denne, tzn. ročne vo výške 23,725 %. Žalobcovisa preto javí, že v takomto prípade by bol postihnutý dvoma spôsobmi za rovnaké porušenie zmluvných
podmienok. V Zmluve tiež absentovala doba trvania Zmluvy a konečná splatnosť. Za nesprávne určenú
považuje aj RPMN v neprospech spotrebiteľa, pretože po prepočte, správna výška RPMN predstavovala

112,13 %, nie 70,04 %, tak ako je uvedené v Zmluve. Vzhľadom k uvedeným nedostatkom Zmluvy,
má za to, že úver je bezúročný a bezpoplatkový s poukazom na Zákon o spotrebiteľských úveroch
č. 129/2010 Z.z., z čoho vyplýva, že povinnosťou žalobcu bolo vrátiť žalovanému len úver vo výške
skutočne poskytnutej sumy. Keďže žalobca zaplatil vyššiu sumu žalovanému vo výške 4.343,51 eur,
pričom mu bola poskytnutá len suma úveru vo výške 1.132,51 eur (žalobca si totiž zo sumy 1.500,00 eur

odpočítal odplatu za poskytnutie služby vo výške 367,49 eur), uplatnil si titulom vydania bezdôvodného
obohatenia voči žalovanému sumu 3.211,- eur.

4. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia, vec právne posúdil v
zmysle ust. § 2, § 9 ods. 1 veta prvá, ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 100 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, § 52 ods. 1, 2,

3, 4, § 54 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, § 456, § 517 ods. 1, 2, § 580 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“).

5. Vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, uviedol, že v prípade vydania
bezdôvodného obohatenia platí kombinovaná premlčacia doba, subjektívna a objektívna. Začiatok ich
plynutia je ustanovený odlišne a je od seba nezávislý, ako aj ďalší priebeh ich plynutia a ich skončenia.

Platí však, že subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú
nemôže prekročiť. Pre začiatok plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby je rozhodujúci deň,
keď sa oprávnený dozvedel, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu. Mal za to, že v
danom prípade sa žalobca dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia najneskôr ku dňu, keď zaplatil
úver a ďalšie požadované úhrady. Keďže nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tvorí jeden

celok, počiatok plynutia premlčacej doby plynie od zaplatenia poslednej splátky. Súd prvej inštancie pri
posúdení plynutia premlčacej doby vychádzal zo skutočnosti, že úver bol poskytnutý dňa 19.12.2012.
Podľa prehľadu úhrad posledná úhrada, ktorou bola zaplatená celková suma úveru vo výške 4.354,61
eur, bola zaplatená dňa do 11.08.2017. Dvojročná subjektívna premlčacia doba by v danom prípade by
uplynula ku dňu 11.08.2019. Žalobca podal žalobu dňa 05.01.2018, uzavrel, že žaloba bola podaná pred

uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, a preto uplatnený nárok žalobcu nie je premlčaný.

6. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že Zmluva nebola súladná so Zákonom o spotrebiteľských
úveroch v časti RPMN a jej spôsobu výpočtu, rovnako aj čo sa týka spôsobu výpočtu a dojednania
ročnejúrokovejsadzby,označeniakonečnejsplátkyúveru,čovdanomprípademázanásledokvzmysle

vyššie citovaného ust. § 11 ods. 1 písm. a.), b.) uvedeného zákona bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru a v prípade neprimeranej ročnej úrokovej sadzby aj neplatnosť takéhoto dojednania v zmysle ust.
§ 39 OZ. Dôvodil, že nesúlad vzhliadol pri výpočte RPMN z hľadiska nákladov, ktoré mali byť zahrnuté
do výpočtu RPMN. Poukázal na ust. § 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z.z. a zdôraznil, že na výpočet
RPMN sa použijú celkové náklady spotrebiteľa spojené s poskytnutým úverom, a podstatná je suma

poskytnutého úveru, teda suma, ktorú dostal žalobca do dispozície. To vylučuje sumy, ktoré si žalovaný
účtoval na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi
reálne vyplatené. Takéto neoprávnené nezahrnutie sumy do celkových nákladov spotrebiteľa vedie
k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej výšky úveru. V Zmluve bola dohodnutá
výška úveru 1.500,00 eur, v skutočnosti bol úver poskytnutý len v sume 1.132,51 eur. Je zrejmé,

že žalovaný pre účely výpočtu RPMN, do nákladov nezapočítal sumu 367,49 eur ako poplatok za
doplnkovú službu, ktorá reálne nemohla byť v čase uzavretia Zmluvy ani poskytnutá. Nie je zrejmé, akým
spôsobom sa dopracoval žalovaný k výpočtu, pretože pri dosadení nesprávnych údajov, nie je možné
dosiahnuť správny výsledok. Podľa názoru súdu, prepočet správnosti výpočtu RPMN spotrebiteľom v
čase pred, ale zrejme aj po uzavretí Zmluvy, je vysoko nepravdepodobný, pretože si vyžaduje určité

matematické danosti, ktorými bežne spotrebiteľ nedisponuje. Povinnosťou dodávateľa služby je riadne
vypočítať RPMN a oboznámiť s výpočtom aj spotrebiteľa tak, aby tento mohol posúdiť, či poskytnutý
úver bude v jeho možnostiach a či zásadne nezhorší jeho ekonomické postavenie (povinnosť informácie
vyplýva z ust. § 3 ods. 1 Zákona č. 250/2007 Z.z.). V zmluve bola uvedená RPMN vo výške 70,04 %.
V súlade s prepočtom súdu, ktorý pre tieto účely použil kalkulačku, s odkazom zo stránky Národnej

banky Slovenska (NBS) pre výpočet RPMN a ročného úroku, a to „Ekonomika€sme.sk“ a „Finančné
centrum O peniazoch.Zoznam.sk“, po zadaní výšky úveru, počtu a výšky splátok a tiež poplatku (ktorý
si podľa názoru súdu bezdôvodne započítal poskytovateľ úveru ako samostatne uplatňovaný nárok
mimo Zmluvy) vo výške 367,49 eur, predstavovala RPMN výšku 108,74 % a celkovo mala byť zaplatenásuma 4.065,89 eur. Evidentne ide teda o nesprávne uvedený údaj o výške RPMN v Zmluve, čo už
znamená bezpoplatkovosť a bezúročnosť poskytnutého úveru. Ďalej uviedol, že dojednanie ročnej
úrokovej sadzby v Zmluve vo výške 70,01 % je neprimerané, pretože presahuje viac ako šesťnásobok

priemernýchúrokovýchmierúverovposkytovanýchbankamia uverejnenýchNBSprinovýchobchodoch
v roku 2012, platných aj pre spotrebiteľské úvery. Pokiaľ súd vychádzal z uvedených priemerných
úrokových mier, zistil, že v období poskytnutia úveru, v decembri 2012, bola priemerná miera úrokov
pri nových obchodoch v spotrebiteľských úveroch, platná pre domácnosti pre obdobie 1-5 rokov, vo
výške 10,58 %. Keďže najvyššia prípustná miera nesmie prekročiť dvojnásobok miery, je zrejmé, že

úroková sadzba v Zmluve túto mieru niekoľkonásobne prekročila. Naviac si poskytovateľ úveru nesplnil
ani svoje povinnosti vyplývajúce z ust. § 9 ods. 2 písm. i.) zákona č. 129/2010 Z.z. a neoboznámil riadne
spôsob výpočtu úrokovej sadzby. Dojednanie neprimerane vysokej úrokovej sadzby, súd považuje za
dojednanie v rozpore s dobrými mravmi, pretože veriteľ takýmto spôsobom zneužíva svoje postavenie
a narúša tak princíp dôvery a právnej istoty vo vzťahu k druhému zmluvnému partnerovi. Pre rozpor s
citovanou právnou úpravou a dobrými mravmi, súd právny úkon posúdil ako absolútne neplatný právny

úkon v zmysle ust. § 39 OZ. Takéto dojednanie predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, použitia
ktorej sa má žalovaný vyvarovať. V ďalšom dôvodil, že v Zmluve absentuje údaj o konečnej splatnosti
úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z.z.. Obranu žalovaného, že splatnosť úveru
bola vyjadrená v Zmluvných podmienkach, v čl. 4 bod 4.5 a v prípade revolvingu je takýmto dňom deň
splatnosti poslednej splátky úveru, súd prvej inštancie nepovažoval za opodstatnenú a má za to, že

konečná splatnosť úveru má byť súčasťou Zmluvy a nie Zmluvných podmienok, pokiaľ tieto neboli
podpísané účastníkmi Zmluvy.

7. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca zaplatil podľa jeho výpočtu 4.343,51 eur, v
skutočnosti podľa prepočtu súdu, vychádzajúc z prehľadu poskytnutého žalobcom, žalovaným ako aj z

ďalších platobných dokladov predložených žalobcom, predstavovala výška úhrady sumu 4.354,61 eur
(súd je viazaný žalobou a preto vychádzal zo sumy 4.343,51 eur). Suma prevyšujúca výšku skutočne
poskytnutého úveru predstavovala bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, ktorý vzhľadom
na aktuálnu platnú právnu úpravu v oblasti spotrebiteľských úverov a profesionálnych skúseností
z poskytovania peňažných prostriedkov úverovou formou, mal a mohol predpokladať, že uzavretá

úverová zmluva je nesúladná v časti základných náležitostí Zmluvy so Zákonom č. 129/2010 Z.z..
Keďže sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu, je jeho povinnosťou vrátiť žalobcovi sumu
predstavujúcu rozdiel medzi skutočne poskytnutými peňažnými prostriedkami a sumou, ktorú zaplatil
žalobca na uvedený úver. Tento rozdiel predstavoval výšku 3.211,- eur (4.343,51 eur - zaplatených
žalovaným mínus suma 1.132,51 eur - skutočne vyplatený úver).

8. Následne súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku z omeškania odo dňa
nasledujúcehopodoručenížaloby,tedaododňa17.3.2018vovýške5%,nakoľkomalzato,žedoručenie
predsporovej výzvy zo dňa 30.1.2017, nebolo preukázané a preto sa žalovaný mohol dozvedieť o
uplatnenom nároku až doručením žaloby, teda dňa 16.3.2018. Z uvedeného dôvodu nárok na zaplatenie

úroku z omeškania za čas od 30.1.2017 do 16.3.2018 zamietol

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP
tak, že nakoľko žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 99% a žalovaný v rozsahu 1%, čo predstavuje
len nepatrný úspech, a preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote (včas) odvolanie žalovaný. Uplatnil odvolacie dôvody v
zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol preto
rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie alternatívne rozsudok zmeniť ta,
že súd žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže na náhradu trov konania v celom rozsahu.

11. V odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou
žalovaného, že ohľadne nárokov zo zmluvného vzťahu bolo právoplatne rozhodnuté a taktiež s
námietkou premlčania vznesenej žalovaným. Poukázal tiež, že Dohoda o poskytnutí služby nebola
podmienkou ani predpokladom pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere a náklady z tejto dohody niesú súčasťou celkových nákladov, teda ani súčasťou výpočtu RPMN pre vznik úverovej zmluvy nie je
dohoda o RPMN podstatná, keďže je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy.
Za nesprávny považoval záver súdu o tom, že výška úrokovej sadzby je absolútne neplatná. Pokiaľ ide

o dojednanie o termíne konečnej splatnosti úveru, žalovaný mal za to, že listina o právnom úkone môže
pozostávať aj z niekoľkých strán, pričom postačuje, ak táto je ako celom podpísaná.

12. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného k namietanej prekážke „res iudicata“ uviedol, že
rozhodcovská zmluva predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku a jedná sa o neplatný právny úkon, v

dôsledku čoho, rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe je ničotný akt. Zároveň uviedol, že žalobca
včasepodaniažalobynedisponovaluvedenýmrozhodcovskýmrozsudkom,ktoréhoexistenciužalovaný
namieta ako prekážku „res iudicata“ a žalobca ho nemohol predložiť ako dôkaz v konaní. Rozsudok súdu
prvej inštancie navrhol potvrdiť v celom rozsahu a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%.

13. Žalovaný v reakcii na vyjadrenie žalobcu uviedol, že rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi
zmluvnými stranami predstavuje právny úkon, ktorý nemôže predstavovať neprijateľnú podmienku, iba
na základe tvrdení niektorej zo zmluvných strán. Zdôraznil, že žalobca sa žiadnym spôsobom nebránil
vydanémurozhodcovskémurozsudkuanepodalžalobuozrušenierozhodcovskéhorozsudku,ajkeďbol
o tejto možnosti riadne poučený. Žalovaný v ostatnej časti zotrváva na svojich predošlých vyjadreniach

aj pokiaľ ide o dohodu o poskytovaní služby, ktorá bola dobrovoľná a nebola podmienkou na získanie
úveru.

14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia

pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP (a contrario), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
ods. 1, 2 CSP, z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP,
čo vyplýva z odvolania odvolateľa a dospel k záveru, že odvolanie odvolateľa nie je dôvodné.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 10.6.2020 o 10,35 hod. v

pojednávacej miestnosti č. dv. 212/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
bolo zverejnené dňa 29.5.2020 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

16. Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Obsah práva na spravodlivý proces
je pomerne široký a medzi jeho zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo
na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na
prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,

právo byť vypočutý a navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k ním, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní,
zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými
skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, či právo na jeho
preskúmanie. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie

hmotnoprávnych nárokov strán.

17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP t.j., že konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je vymedzený inou vadou konania danou
aj nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, čo konštatoval aj Najvyšší súd SR v Stanovisku

občianskoprávneho kolégia zo dňa 03.12.2015 uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR
a súdov Slovenskej republiky 1/2016.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesovstrán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

19. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.

vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový
stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

20. Odvolací súd nevzhliadol vo veci naplnenie uplatnených odvolacích dôvodov.

21. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné

skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

22. Podľa § 220 ods. 3 a 4 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie
rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

23. Odvolateľ, v dôvodoch podaného odvolania, ako prvé vytýkal súdu prvej inštancie, že sa
nevysporiadal so skutočnosťou ohľadom existencie námietky „res iudicata“ a ani s námietkou premlčania

vznesenoužalovaným.Kuvedenýmtvrdeniamžalovanéhoodvolacísúduvádza,žežalobcamávkonaní
okrem povinnosti tvrdenia aj povinnosť dôkaznú. Tvrdenie žalobcu, že vo veci bol vydaný rozhodcovský
rozsudok nemá právny význam pre dané konanie, keďže všeobecný súd nie je viazaný rozhodnutím
rozhodcovského súdu a navyše súdu prvej inštancie údajný rozhodcovský rozsudok odvolateľ ani
nepredložil. Zároveň odvolací súd považuje za irelevantnú aj námietku ohľadom nevysporiadania sa

s námietkou premlčania súdom prvej inštancie a odkazuje v tomto na odôvodnenie rozhodnutia súdu
prvej inštancie v bode 17 až 21, kde súd prvej inštancie náležitým spôsobom sa s námietkou premlčania
vysporiadal.

24. V ostatnej časti sa námietky žalovaného týkajú výpočtu RPMN, ročnej úrokovej sadzbe úveru

posúdenej súdom prvej inštancie, neprimeranosti dohodnutej odplaty a dohodnutej RPMN.

25. Odvolací súd vzhľadom na povahu zmluvy o revolvingovom úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou,
považuje za vecne správny postup súdu prvej inštancie, ak náležitosti zmluvy podrobil skúmaniu
súladnosti a prijateľnosti so zákonom č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a s ust. § 3 OZ o

dobrých mravoch.

26. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že dohoda o výške úrokov sa prieči
dobrým mravom. Pri schválenom úvere ročná úroková sadzba úveru vo výške 70,01% (tak ako to bolo
uvedené v Zmluve) je neprimeraná a dohoda o výške úrokov sa prieči dobrým mravom, ak úrokové

miery (stanovené Národnou bankou Slovenska) podobného úveru v bankách pri spotrebiteľskom úvere
so splatnosťou od 1 do 5 rokov bol v čase uzatvárania zmluvy (zmluva uzavretá 19.12.2012) dohodnutý
medzi stranami o viac ako 7, resp. 6 x vyšší. Preto dohoda o výške odplaty za poskytnutie predmetného
úveru je pre rozpor s dobrými mravmi aj so zákonom neplatná. Žalovaný preto nemá nárok na akékoľvek
plnenie nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov.

27. Už zo samotnej vyššie uvedenej skutočnosti svedčiacej o neplatnosti dohody o výške odplaty
a zároveň jej rozpor s dobými mravmi, odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za
právne správne a stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie, ktorý vyhovel žalobe o bezdôvodnomobohatení, keď zistil, že žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 1.500,- eur zo zmluvy, žalovaný prijal
úhradu titulom splátok úveru v sume vyššej ako bola hodnota istiny poskytnutého úveru, t.j. vo výške
3.211,00 eur naviac.

28. Záväzkový vzťah bezdôvodného obohatenia vznikne, ak sa naplnia všetky zákonom ustanovené
predpoklady na jeho vznik (ak sa niekto „na úkor iného bezdôvodne obohatí“). Na vznik
záväzkoprávnehovzťahuzbezdôvodnéhoobohateniasanevyžadujeexistenciazavineniaaniexistencia
protiprávneho úkonu. Zákon vyžaduje len to, aby k bezdôvodnému obohateniu došlo v dôsledku právom

uznávaných dôvodov.

29. Z výsledkov vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalobca titulom predmetného úveru
prijal z predmetnej zmluvy o úvere na svoj účet od žalovaného sumu 1.500,00 eur a vykonal úhrady v
prospech žalovaného naviac o sumu 3.211,00 eur. Vzhľadom na uvedené tak došlo k bezdôvodnému
obohateniunastranežalovanéhovrozsahu3211,00eur(4.343,51-1.500,00).Žalobcasivtomtokonaní

uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 211,00 eur, čo predstavuje plnenie
v rozsahu vykonaných úhrad žalobcu. Súd prvej inštancie preto vecne správne rozhodol, ak zaviazal
žalovaného k zaplateniu sumy 3.211,00 eur predstavujúce jeho bezdôvodné obohatenie v dôsledku
plnenia bez právneho dôvodu podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka spolu s úrokom z omeškania
v zákonnej výške 5% ročne.

30. Odvolací súd preto výrok č. I. napadnutého rozsudku ako vecne správny potvrdil v spojení so
súvisiacim výrokom II. o trovách konania v zmysle § 387 ods. 1 CSP s odkazom na ods. 2 CSP.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.

1 a § 255 ods. 1 CSP a priznal plne úspešnému žalobcovi proti neúspešnému žalovanému nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd
prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

32.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0.(§393ods.2posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).