Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 15, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/282/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111204209
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111204209.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., so sídlom
Mlynské Nivy 45, Bratislava, IČO: 35 919 001, proti žalovaným: 1. František Račko, Gen. Goliána
6023/58, Trnava, podnikajúci pod obchodným menom František Račko - FGI, miesto podnikania Gen.
Goliána 6023/58, Trnava, IČO: 30 970 202 a 2. KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group,
so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, o zaplatenie 1.510,45 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného 2. proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 12C/91/2011 - 136 zo dňa 25.
apríla 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania p o
t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému 1. a žalovanému 2. uložil zaplatiť
žalobcovi spoločne nerozdielne sumu vo výške 1.330,42 eur, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo
sumy 1.330,42 eur od 11.07.2009 do zaplatenia a trovy konania vo výške 68,92 eur, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol.

Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 420 ods. 1 a 3, § 427 ods. 1, § 442 ods.
1 a 3, § 443, § 488, § 489 a § 494 OZ, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. b), § 4 ods. 4, § 11 ods.

7 a 8 Zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, § 3d ods. 1, § 3d ods. 5 písm. a), § 3d ods. 6 a § 9 ods. 1 a 6 Zákona
č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon), ako aj § 8 ods. 2 a 7 vyhlášky č. 35/1984
Zb., ktorou sa vykonáva zákon o pozemných komunikáciách, keď na základe vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v zásade oprávnená, nakoľko dňa 06.04.2009 došlo k dopravnej
nehode motorového vozidla, prevádzateľom ktorého bol žalovaný 1., pričom pri dopravnej nehode
došlo k poškodeniu zvodidiel a príslušenstva cestnej komunikácie R1, čím vznikla škoda na majetku

žalobcu vo výške 9.000,62 eur, a to z titulu potreby vykonať opravu poškodenej komunikácie, resp.
zariadenia na nej sa nachádzajúceho (zvodidlá), keď žalobca vynaložil celkovo z tohto dôvodu práve
sumu vo výške 9.000,62 eur (materiál 5.034,82 eur, doprava 3.167,52 eur, mzda 798,28 eur - uvedené
položky, t.j. ani výška škody neboli žalovanými rozporované). Žalovaný 1. mal dopravné vozidlo poistené
povinným zmluvným poistením v poisťovni KOOPERATIVA, a.s. (žalovaný 2.), u ktorého si žalobca
uplatnil (ako u poisťovateľa žalovaného 1.) náhradu škody vo výške 9.000,62 eur. Dňa 04.06.2009
žalovaný 2. (ako poisťovateľ žalovaného 1.) časť náhrady škody vo výške 7.490,17 eur uhradil, keďodpočítal od poistného plnenia sumu 1.510,45 eur‚ ako „amortizáciu“ (30 % z materiálových nákladov) -
žalovaná suma. Podľa názoru súdu však nie je možné v danom prípade jednostranne ponížiť vzniknutú
škodu o tzv. amortizáciu (ako to spravil žalovaný 2.), nakoľko ust. § 9, ods. 6 zákona č. 135/1961

Zb. o pozemných komunikáciách predstavuje lex specialis vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam
§ 442 a § 443 Občianskeho zákonníka o náhrade škody (lex generalis), teda osobitné ustanovenie
špeciálneho (cestného) zákona potom ruší účinnosť všeobecného (Občianskeho zákonníka) zákona a
vylučuje použitie dotknutých všeobecných ustanovení - z uvedeného vyplýva povinnosť škodcu (resp.
osoby, ktorá má za neho plnenie poskytnúť) uhradiť správcovi komunikácie náhradu ujmy spočívajúcu vo

vynaložených nákladoch spojených s odstránením poškodenia a uvedením komunikácie do pôvodného
stavu (teda bez obmedzenia, amortizácie); je potrebné si totiž uvedomiť že potreba opravy súčastí
komunikáciebolapriamovyvolanázdôvoduprotiprávnehokonaniaškodcu,tedaprípadné„zhodnotenie“
bolopoškodenémuvnútené-nebyťškodovejudalostinemuselbytotižžalobcaakosprávcakomunikácie
vôbec súčasť komunikácie (zvodidlá) opravovať, nieto ešte meniť (len na okraj je treba poznamenať
že životnosť zvodidiel nie je v zmysle technického predpisu obmedzená, ale odstránenie poškodenia a

uvedenie komunikácie do pôvodného stavu nebolo možné uskutočniť inak, len za použitia nových dielov
zvodidiel zodpovedajúcich aktuálnym normám, čo bezpochyby vylučuje pri výmene použitie starších
alebo opotrebovaných zvodidiel, a teda oprava nemohla byť vykonaná iným spôsobom ako použitím
nových dielov, pričom pri oprave neboli použité diely kvalitnejšie a opravou nedošlo k zjavnému prínosu
pre žalobcu). Za predpokladu zohľadnenia amortizácie by bola potom povinnosť úhrady časti nákladov

na uvedenie veci do pôvodného stavu (ku ktorému nebol žalobca ničím iným, len škodou spôsobenou
žalovaným 1., nútený) neodôvodnene prenášaná na poškodeného. Z toho potom logicky vyplýva, že
žalovaní sú zodpovední za celú škodu a mali by mať povinnosť ju celú (t.j. v súdenom prípade vo výške
9.000,62 eur) žalobcovi nahradiť, zaplatiť, teda doplatiť čiastku vo výške 1.510,45 eur. Súd totiž musí
nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku - v danom

prípade zmyslom a účelom ustanovení priznávajúcich poškodenému právo na náhradu škody je zaistiť,
aby mu bola v plnej miere kompenzovaná majetková ujma. V priebehu konania však bolo zistené, že
poškodené zvodidlá a niektoré ich súčasti žalobca zhodnotil tak, že ich odovzdal ako šrot do zberných
surovín, za čo dosiahol príjem vo výške 180,03 eur (o túto hodnotu sa teda majetok poškodeného
nezmenšil). Súd považuje tento príjem za priamo súvisiaci z dopravnou nehodou a odstraňovaním

jej následkov (nebyť potreby opravovať poškodené zvodidlá by príjem z odovzdania kovového šrotu
nedosiahol), preto považuje za spravodlivé, aby povinnosť žalovaných zaplatiť zostávajúcu časť škody
vo výške 1.510,45 eur bola znížená o uvedenú sumu 180,03 eur; v prípade neodrátania „zisku“ žalobcu
by sa práve on bezdôvodne obohatil o sumu 180,03 eur plnením bez právneho dôvodu v zmysle §
451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, takýto postup by bolo možné považovať za rozporný s dobrými

mravmi. Súd preto s poukazom na zhora uvedené rozhodol tak, že žalovaných 1. a 2. zaviazal zaplatiť
žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu vo výške 1.330,42 eur (t.j. náhrada zostatku škody vo výške
1.510,45 eur mínus zisk z predaja kovového šrotu vo výške 180,03 eur). Vo zvyšku návrhu (t.j. v časti
istiny 180,03 eur a súvisiaceho úroku z omeškania) súd potom žalobu zamietol. Čo sa týka úroku z
omeškania,natentomážalobcatiežnárok,atovovýškezákladnejúrokovejsadzbyEurópskejcentrálnej

banky platnej k prvému dňu omeškania (ku dňu 11.07.2009 vo výške 1 %) s plnením peňažného dlhu
zvýšenej o 8 percentuálnych bodov; za prvý deň omeškania žalovaných s plnením dlhu súd považoval
deň 11.07.2009, nakoľko dňa 10.07.2009 uplynula 7 dňová lehota na splnenie dlhu (zaplatenie sumy
1.510,45 eur) v zmysle výzvy žalobcu na jej zaplatenie (žalovanému 1. bola doručená dňa 03.07.2009) a
v nasledujúci deň (t.j. 11.07.2009) sa dostal do omeškania. Súd preto rozhodol tak, že žalobcovi priznal

úrok z omeškania vo výške 9 % ročne z prisúdenej sumy 1.330,42 eur od 11.07.2009 do zaplatenia.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že určil pomer úspešnosti žalobcu v
časti 88,08 % vychádzajúc z toho, že žalobca žiadal celkovo priznanie sumy vo výške 1.510,45 eur
a žalovaným bola povinnosť zaplatiť sumu vo výške 1.330,42 eur a vo zvyšku (t. j. v sume 180,03
eur) bola žaloba zamietnutá, preto prevažne úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania po

zohľadnení jeho prevažného úspechu a čiastočného neúspechu žalovaných.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti vyhovenia žalobe a v časti trov konania podal v zákonnej
lehote odvolanie žalovaný 2., ktorý navrhol rozsudok napadnutý v častiach zmeniť a žalobu zamietnuť,
alternatívne rozsudok v napadnutých častiach zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý vyjadril v odôvodnení rozsudku, kde poukazoval

na skutočnosť, že zákon č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách je zákonom lex specialis vo
vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý je v rámci platnej právnej úpravy považovaný za zákon lexgeneralis. V ustanovení § 1 ods. 2 OZ je upravená vecná pôsobnosť občianskeho zákonníka, t. j. ktoré
občianskoprávne vzťahy sú predmetom občianskoprávnej regulácie. Zákon č. 135/1961 Zb. je možné
skutočne považovať za právny predpis lex specialis, pričom z § 1 citovaného zákona je zrejmé, na koho

sa zákon konkrétne vzťahuje a čo je predmetom jeho právnej úpravy. Prvostupňový súd pri stanovení
povinnosti žalovaných uhradiť žalobcovi náhradu škody vychádzal z predpokladu, že cestný zákon je pri
určení výšky škody špeciálna právna norma vo vzťahu k občianskemu zákonníku, a že podľa nej má byť
aj poskytnutá náhrada škody. Ďalej uviedol, že pojem „uviesť do pôvodného stavu“ nie je v predmetnom
zákone nikde bližšie špecifikovaný, no súd aj napriek tomu považoval predmetný zákon za rozhodujúci

pri stanovení výšky škody a žiadal uhradiť jej plnú, ktorá vznikla z dôvodu kúpy úplne nového značenia.
Poukázal na to, že pojem škody súdy vykladajú v praxi zhodne so stanoviskom uverejnením pod č.
55/1971 Zb. súdnych rozhodnutí a stanovísk ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného,
je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré by bolo treba vynaložiť,
aby došlo k uvedeniu veci do pôvodného stavu, pričom zásadne ide o náhradu skutočnej škody a pri
určení výšky náhrady škody súdy vychádzajú z ceny v čase poškodenia, a nie v čase rozhodovania. Aj

napriek uvedenému prvostupňový súd neuplatnil všeobecné ustanovenia OZ, ktoré sa zodpovednosti a
náhrady za škodu priamo dotýkajú, a to § 442 a § 443 OZ. Tieto dve ustanovenia zabezpečujú, že
poškodenému je uhradená skutočná škoda, to znamená, že sa vychádza z ceny v čase poškodenia a
zohľadňuje sa miera opotrebenia. Uviedol, že aplikáciou a použitím cestného zákona v otázke náhrady
škody a vylúčením použitia príslušných ustanovení OZ by v rámci zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla vznikol v právnom systéme SR tzv. právny dualizmus, v rámci ktorého
by sa na veľkú časť poškodených z povinného zákonného poistenia uplatňovala aplikácia ustanovení §
442 a § 443 OZ a hradila by sa poškodeným len skutočná škoda, t. j. s uplatnením amortizácie a pri inej
skupine poškodených, na ktorých sa vzťahuje cestný zákon, by títo ako poškodení mali uhradenú škodu
v plnej výške. Domnieval sa, že neuplatnenie amortizácie pri náhrade škody a poskytnutie plnenia v

celom rozsahu na škody má za následok v zmysle vyššie uvedeného pozitívny vplyv na majetok žalobcu,
keď v dôsledku nahradenia poškodeného a vyradeného zvodidla je toto v rámci účtovníctva nahradené
úplne novým a žalobca si takto získaný majetok zavedie do nákladov a o cenu zakúpeného majetku si
môže znížiť zdaniteľné príjmy, a teda aj základ dane.

K odvolaniu žalovaného 2. sa písomne vyjadril žalobca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu

vecnej správnosti potvrdiť. Uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvého
stupňa vysloveným v napadnutom rozsudku. Poukázal tiež na rozhodnutie, na rozsudok Krajského súdu
v Trnave zo dňa 08.04.2009, sp.zn. 24Co/145/2008, ktorý sa zaoberal rovnakou vecou, len s rozdielnymi
účastníkmi na strane žalovaného.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas

oprávnenáosoba-účastníkkonania(§201a§204ods.1O.s.p.)protirozhodnutiu,protiktorémujetento
opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného 2. nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutých častiach vecne

správny.

Predmetom konania, vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 12C/91/2011 bolo zaplatenie sumy
1.510,45 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 11.07.2009 do zaplatenia. Rozsudkom
napadnutým odvolaním súd prvého stupňa žalovanému 1. a žalovanému 2. uložil zaplatiť žalobcovi
spoločne nerozdielne sumu vo výške 1.330,42 eur, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy

1.330,42 eur od 11.07.2009 do zaplatenia a trovy konania vo výške 68,92 eur, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol.

Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvého stupňa v
časti vyhovenia žalobe a v časti trov konania.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uvedený odvolací dôvod je daný, ak súd prvého stupňaposúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu, síce
správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel

k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého
stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219
ods. 2 O.s.p.).

Súd prvého stupňa sa vyporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalovaných a vzhľadom na

to, že títo ani v odvolacom konaní neuviedli žiadne podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné
prihliadnuť, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu porovnaním ustanovení § 442 a § 443 OZ, ustanovenia § 9 ods.
6 cestného zákona je potrebné dospieť k záveru, že § 9 ods. 6 cestného zákona je lex specialis
vo vzťahu k uvedeným ustanoveniam OZ, ktorý predstavuje lex generalis. Osobitné ustanovenie

špeciálneho cestného zákona potom ruší účinnosť všeobecného OZ a vylučuje použitie jeho dotknutých
všeobecných ustanovení. Z ustanovenia § 9 ods. 6 cestného zákona pritom vyplýva povinnosť škodcu
uhradiť správcovi komunikácie náhradu škody spočívajúcu vo vynaložených nákladoch spojených
s odstránením poškodenia a s uvedením komunikácie do pôvodného stavu, bez akéhokoľvek
obmedzenia.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti
a v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil, keď prvostupňový
súd správne o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. na základe pomeru úspechu, pričom
svoje rozhodnutie v tomto smere aj dostatočným spôsobom odôvodnil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože
tento na ich priznanie nepodal návrh.

Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.