Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, April 24, 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sž/19/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 9012010139
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:9012010139.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci navrhovateľa: MAC
TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, zastúpený Advokátskou kanceláriou Bugala -
Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava, proti odporcovi: Rada pre vysielanie
a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, 811 09 Bratislava, o opravnom prostriedku
navrhovateľa na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo dňa 10. júla 2012, č. RP/038/2012,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu zo dňa 10. júla 2012, č. RP/038/2012, p o t

v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 eur na účet Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vedený v H. pre zasielanie súdnych poplatkov a pokút: BÚ - depozitný účet
neúročený č. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím z 10. júla 2012, č. RP/038/2012 ako orgán príslušný
podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1, písm. g/, h/, postupom podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní
a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch
( ďalej len zákon č. 308/2000 Z. z., alebo zákon o vysielaní a retransmisii) uložila navrhovateľovi podľa §

64ods.1,písm.d/zákonaovysielaníaretransmisiipokutuurčenúpodľa§67ods.5,písm.a/uvedeného
zákona vo výške 3.319 € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 4 písm. a/ tohto zákona
tým, že dňa 5. decembra 2010, o cca 16:12 hod a dňa 10. decembra 2010 o cca 22:30 hod odvysielal
v rámci televíznej programovej služby JOJ reklamný šot na liek Oscillococcinum, počas, ktorého sa
po dobu cca 3 sekundy v dolnej časti obrazovky zobrazila textová informácia, cit: „Pred užitím lieku si
pozorne prečítajte príbalovú informáciu alebo sa poraďte so svojím lekárom alebo lekárnikom.“, pričom v
dôsledkukrátkejdobyzobrazeniaaslabejčitateľnostiuvedenejtextovejinformácienebolozabezpečené,

aby reklama na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia
o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku.
Súčasne Rada vyslovila, že podľa § 64 ods. 5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie
nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a podľa § 67 ods. 16 zákona o vysielaní a
retransmisii je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné
ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí. Rada rozhodla v správnom konaní č. 124- PLO/O-1236/2011.Rada v odôvodnení svojho rozhodnutia opísala skutkový stav predchádzajúci vydaniu rozhodnutia
napadnutého opravným prostriedkom navrhovateľa. Uviedla, že prvýkrát vo veci rozhodla rozhodnutím
zo dňa 7. júna 2011 číslo RP/48/2011 ktorým, navrhovateľovi za porušenie povinnosti ustanovenej v

§ 33 ods. 4 písm. a/ zákona číslo 308/2000 Z. z. uložila pokutu vo výške 3320 eur, podkladom pre
toto rozhodnutie bol záznam vysielania reklamného šotu na liek Oscillococcinum zo dňa 5. decembra
2010 o cca 16:12 hod. a dňa 10. decembra 2010 o cca 22:30 hod., písomný predpis/popis skutkového
stavu predmetného šotu a vyjadrenie účastníka konania. Konštatovala, že uvedeným rozhodnutím
uložila navrhovateľovi sankciu - pokutu vo výške 3320 eur za to, že nezabezpečil, aby reklama na liek

obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku
obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov liekov pribalenej k lieku. Ďalej uviedla, že uvedené
rozhodnutie na základe odvolania navrhovateľa bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 25. apríla 2012 6 sp. zn. 6Sž/22/2011 - 24 zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie, v ktorom
rozhodnutí najvyšší súd vytkol Rade nesprávne posúdenie, keďže skutok, ktorý Rada vyhodnotila ako
samostatné porušenie § 33 ods. 4 písm. a/ zákona číslo 308/2000 Z. z., ako samostatný správny delikt,

za ktorý uložila samostatnú sankciu, tvorí len čiastkový útok tzv. pokračovacieho správneho deliktu spolu
so skutkami, ktoré Rada prejednala v rámci samostatných správnych konaní, číselne vypísaných, a
súčasne najvyšší súd vytkol Rade nedostatočný opis skutku, ktorým sa mal účastník konania dopustiť
predmetného porušenia zákona, s uložením povinnosti Rade, že v ďalšom konaní má jasne určiť kritériá
používané pre stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie a určiť hranice, v ktorých by sa mal

trestaný vysielateľ v budúcnosti pohybovať.

Rada konštatovala, že v ďalšom konaní postupovala v intenciách názoru vysloveného v
označenom rozhodnutí najvyššieho súdu, s poukazom na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
8Sž/18,22,23,24/2011 a 6Sž/19,23,27/2011. Vychádzajúc z názoru najvyššieho súdu v súvislosti
povinnosti Rady postupovať analogicky podľa Trestného zákona uviedla, že, ak má správny orgán

postupovať analogicky podľa § 122 ods. 10 zákona číslo 300/2005 Z. z. (Trestný zákon) je potrebné,
aby analogicky postupoval aj pri vymedzení okamihu prevyšujúceho jednotu skutku, teda určení, kedy
páchateľ začína páchať nový skutok a teda nový správny delikt. Citujúc § 122 ods. 13 uvedeného zákona
vyslovila názor, že skutok ktorý je spáchaný po doručení oznámenia o začatí správneho konania už
nebude čiastkovým útokom pokračujúceho deliktu, ale pôjde o nový správny delikt. Ďalej uviedla, že v

súlade s právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v rozsudkoch sp. zn. 8Sž/18, 22, 23, 24/2011
a 6Sž/9, 23, 27/2011 rozhodla rozhodnutím č. RP 14/2012 o uložení pokuty za 13 čiastkových útokov
pokračovacieho deliktu, s poukazom na povinnosť Rady vyplývajúcej jej z § 67 ods. 7 zákona č.
308/2000 Z. z. rozhodnúť o všetkých čiastkových útokov jedným rozhodnutím v lehote do troch mesiacov
odo dňa doručenia prvého rozsudku teda do 12. apríla 2012, teda bola povinná rozhodnúť najneskôr na

svojom riadnom zasadnutí dňa 3. apríla 2012, pričom rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 6Sž 22/2011
- 24 bol Rade doručený až dňa 22. mája 2012, v dôsledku čoho Rada objektívne nemohla rozhodnúť
aj v predmetnom prípade v súlade s požiadavkou najvyššieho súdu.

Ďalej Rada podrobne opísala skutkový dej predmetného reklamného šotu, ktorým sa navrhovateľ mal
dopustiťporušeniaprávnejpovinnosti,kladenejmuzavinu.Poukázalanato,žezjejrozhodovacejpraxe,

ako aj judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že pokiaľ je vysielateľom zvolené vizuálne spracovanie
predmetnej výzvy je potrebné, aby text takejto výzvy bol dostatočne výrazný a čitateľný aj s prihliadnutím
na jeho grafické spracovanie a pozadie, na ktorom je zobrazený tak, aby bolo možné pri priemerných
schopnostiach čítania prečítať celý text výzvy počas doby, po ktorú je zobrazený na obrazovke. V danej
súvislosti uviedla, že stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie - výzvy, nie je možné určiť

paušálne a pre posúdenie otázky, či výzva bola zobrazená dostatočný čas, je potrebné skúmať viaceré
kritéria, najmä veľkosť a umiestnenie písma jej textu, skutočnosti, či text uvedenej výzvy je zobrazený
samostatne, kontrastu farby písma textu a podkladu, na ktorom sa tento text nachádza, skutočnosti, či
pozornosťdivákaprizobrazenívýzvynerozptyľujedejresp.inéinformácievysielané vrámcireklamného
šotu.

Podľa názoru Rady predmetná výzva nebola jednoznačná a zrozumiteľná, pretože jej prečítanie nebolo
možné ani pri zvláštnom sústredení a text výzvy nebol zobrazený v dostatočnom časovom rozsahu
na obrazovke, majúc za to, že v rozsahu cca 3 sekundy počas, ktorých bola predmetná výzva v
znení tak, ako to vyplýva z popisu skutku, nie je možné, aby sa priemerne vnímajúcich divák v
jej texte natoľko zorientoval, aby bol schopný zamerať svoju pozornosť na prečítanie si zobrazenej

výzvy s prihliadnutím na to, že text obsahujúci predmetnú výzvu bol slabo čitateľný a to v dôsledkuúčastníkom konania zvolenej veľkosti písma a časového úseku, po ktorý bola zobrazená, tvrdiac,
že pri splnení zákonnej podmienky jednoznačnosti a zrozumiteľnosti bolo možné predmetnú výzvu
prečítať len pri zastavení záznamu vysielania. V danej súvislosti Rada poukázala na rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 3Sž/11/2008, 3Sž/52/2009 a 2Sž/3/2009. Konštatovala, že na základe
právneho názoru najvyššieho súdu vyplývajúceho z uvedených rozhodnutí nemožno text predmetného
šotu posúdiť ako zrozumiteľný, jednoznačný, dostatočnej veľkosti a zobrazený v dostatočnom časovom
rozsahu, keď zo skutkového stavu vyplýva, že predmetná výzva nebola takého charakteru, že
by ju bolo možné bez zvláštneho sústredenia diváka prečítať v čase, po ktorý bola zobrazená na

obrazovke, z ktorých dôvodov podľa názoru Rady predmetná výzva nezodpovedá zákonnej požiadavke
jednoznačnosti a zrozumiteľnosti, z poukazom na to, že navrhovateľ bol oboznámený s výkladom Rady,
pretože o správnom uplatnení jednoznačnej a zrozumiteľnej výzvy na pozorné prečítanie poučenia o
správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov liekov pribalenej k lieku bol
upozornený už rozhodnutím číslo RL 46/2008 zo dňa 23. septembra 2008 a rovnako bol oboznámený
s judikatúrou najvyššieho súdu v danej oblasti. Konštatovala, že vychádzajúc zo zásady objektívnej

zodpovednosti za správne delikty, vyplývajúcej aj zo zákona číslo 308/2000 Z. z., navrhovateľ v danom
prípade zodpovedá za porušenie povinnosti kladenej mu za vinu bez ohľadu na zavinenie. Rada pri
určovaní výšky pokuty za predmetné porušenie povinnosti prihliadala na závažnosť správneho deliktu,
mieru zavinenia, rozsah a dosah vysielania, trvanie a následky porušenia povinnosti, spôsob porušenia
povinnosti a či došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia.

Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Namietal, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok
dôvodov, rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie
skutkového stavu je nedostatočné pre posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bola zistená vada,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postup a rozhodnutie je v rozpore s
princípom právneho štátu vyjadreným princípom právnej istoty, tvrdiac, že správny orgán sa odchýlil od
právneho názoru najvyššieho súdu.

V dôvodoch odvolania navrhovateľ uviedol, že považuje odvysielanú informáciu za plne zrozumiteľnú
a jednoznačnú plniacu si účel sledovaný zákonom s poukazom na to, že samotný počet slov,

ktoré obsahuje informácia na základe zákona, sa skladá len z ôsmich slov a nie zo šestnástich
tak ako argumentuje Rada, pretože slová „alebo sa poraďte so svojím lekárom alebo lekárnikom“
sa týkajú povinnosti podľa § 33 ods. 4 písm. b/, ktorá však nebola predmetom konania, ktoré
predchádzalo napadnutému rozhodnutiu. Napadnuté rozhodnutie považoval za rozhodnutie, ktoré
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany Rady. Dôvodil, že rozhodnutie Rady je

nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, pretože primárny dôvod pre
neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje to, že výrok rozhodnutia
neobsahuje skutkovú vetu, ktorá by určila, v čom presne došlo k údajnému porušeniu zákona zo strany
vysielateľa, keď výrok rozhodnutia ani v spojení s odôvodnením nepredstavuje jednoznačné určenie
pochybenia vysielateľa pri odvysielaní informácie podľa zákona, keďže určuje porušenie povinnosti

ako nezabezpečenie jednoznačnosti a zrozumiteľnosti výzvy, avšak neurčuje v čom spočíva absencia
jednoznačnosti a zrozumiteľnosti. Navrhovateľ ďalej poukázal na to, že pre posúdenie splnenia litery
zákona sú kľúčové pojmy § 33 ods. 4, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie - jednoznačnosť
a zrozumiteľnosť, a preto vzhľadom na absenciu legálnej definície týchto dvoch pojmov v zákone, je
potrebné tieto gramatickým a logickým výkladom interpretovať. Vytýkal Rade, že vo svojom rozhodnutí

tak neučinila. Ďalej namietal, že Rada pri aplikácií zákona postupovala nad rámec daný zákonom,
považujúc takýto postup v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a s § 3 ods. 1 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní - správny poriadok. Vyslovil názor, že napadnuté rozhodnutie obsahuje
nepriamy extenzívny výklad zákonného ustanovenia, ktorým Rada rozširuje význam ustanovenia ako
celku a tiež pojmov viažucich sa zásadne k obsahu informácie ( výzvy) na jej formu, ktorá zákonom

nie je daná, s poukazom na § 35 zákona o vysielaní a retransmisie. Dôvodil, že v rozhodnutí Rady o
uložení pokuty opätovne absentuje akákoľvek systematika a určenie hraníc, v ktorých by sa mal trestaný
vysielateľ v budúcnosti pohybovať, aby spĺňal všetky zákonné podmienky predmetného ustanovenia,
s poukazom na prevenčnú funkciu. Tvrdil, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé,
aké kritériá boli použité Radou pri určení dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie, aby sa tak vysielateľ

nedostal do rozporu so zákonnými povinnosťami. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že Rada viných obdobných konaniach správne konanie zastavila, vytýkajúc Rade, že takýmto postupom popiera
jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorým je princíp právnej istoty. Za základný problém
však považoval, že Rada nezdôvodnila, prečo považuje dĺžku zobrazenia informácie za podstatnú

pre jednoznačnosť a zrozumiteľnosť informácie a tiež neurčila v prípade, ak by sme pristúpili na
určovanie jednoznačnosti a zrozumiteľnosti podľa dĺžky trvania zobrazenia informácie, aké sú minimálne
požiadavky na dĺžku zobrazenia informácie, považujúc odôvodnenie v zmysle uvedených rozhodnutí
najvyššieho súdu za nedostatočné. Zdôraznil, že správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia
tvrdil, že v čase 3 sekúnd nebolo možné prečítať informáciu v zmysle § 33 ods. 4, písm. a/ zákona o

vysielaní a retransmisie, avšak svoje tvrdenie nepodložil vykonaním dôkazu a ani iným spôsobom a
preto ho nemožno považovať za preukázané a nemožno ho preskúmať, pričom Rada na skutočnosť,
že nie je možné v priebehu 3 sekúnd vnímať/prečítať zobrazenú informáciu (výzvu) poukázala až v
odôvodnenírozhodnutia.Takýtopostuppovažovalzavadukonania,ktorámohlamaťvplyvnazákonnosť
napadnutého rozhodnutia, pretože ako účastník konania nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam Rady
v priebehu správneho konania a k podkladom rozhodnutia.

Záverom navrhovateľ opätovne upozorňoval na pochybenia Rady spočívajúce v nepreskúmateľnosti
rozhodnutia, v nesprávnom právnom posúdení veci, v nedostačujúcom zistení skutkového stavu pre
posúdenie veci a že v konaní bola zistená vada majúca vplyv na zákonnosť rozhodnutia a postup a
rozhodnutie Rady je v rozpore s princípom právneho štátu vyjadreným princípom právnej istoty.

Odporca k opravnému prostriedku navrhovateľa sa vyjadril tak, že navrhoval napadnuté rozhodnutie

potvrdiť. Nesúhlasil s námietkami navrhovateľa uvedenými v jeho opravnom prostriedku.

V dôvodoch písomného vyjadrenia k opravnému prostriedku navrhovateľa sa Rada vyjadrila ku všetkým
skutočnostiam namietaných navrhovateľom. Argument navrhovateľa, ktorým poukazuje na počet slov
v predmetnej informácie, Rada vyhodnotila ako nerelevantný, s poukazom na to, že výzvu je potrebné
vnímať spolu s textom, v rámci ktorého je uvedená ako celok, dajúc do pozornosti rozsudok najvyššieho

súdu sp. zn. 3Sž/20/2011. Rada taktiež nesúhlasila s námietkou navrhovateľa, ktorou namietal
nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Uviedla, že
výrok stanovuje dôvod, pre ktorý bolo konanie navrhovateľa posúdené ako nesúladné so zákonom,
považujúc výrok napadnutého rozhodnutia za dostatočne jasný a presný na to, aby navrhovateľ bol
celkom oboznámený s konaním kvalifikovaným ako správny delikt, a ktoré je ako rozporné so zákonom a

celkom jednoznačne je identifikovateľný aj pro futuro. Trvala na tom, že výrok napadnutého rozhodnutia
stanovuje, v čom konkrétne spočívalo protizákonné konanie navrhovateľa a tieto skutočnosti priamo z
napadnutého rozhodnutia vyplývajú. Taktiež Rada nesúhlasila s tvrdením navrhovateľ, že nesprávne
posúdila právny stav veci a vykonala extenzívny výklad zákonného ustanovenia, v ktorej súvislosti
poukázala na právne závery vyslovené najvyšším súdom v rozhodnutiach sp. zn. 3Sž/11/2008,

3Sž/52/2009 a 2Sž/3/2009. Konštatovala, že pri posudzovaní jednoznačnosti a zrozumiteľnosti výzvy
z dikcie zákona o vysielaní a retransmisie vyplýva, že podmienky na vysielanie reklamy na liek sa
vzťahujú ako na obsah, tak i na formu a spôsob spracovania predmetnej reklamy. Uviedla, že zo
záznamu vysielaného reklamného šotu zistila, že v dôsledku krátkej dĺžky zobrazenia uvedenej textovej
informácie nebolo zabezpečené, aby reklama na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu.

Poukázala na to, že z judikatúry najvyššieho súdu ako aj z predchádzajúcej rozhodovacej praxe Rady
vyplýva, že pokiaľ je vysielateľom zvolené vizuálne spracovanie predmetnej výzvy, je potrebné, aby
text takejto výzvy bol dostatočne výrazný a čitateľný, aj s prihliadnutím na jeho grafické spracovanie
a pozadie, na ktorom je zobrazený tak, aby bolo možné pri (normálnych) priemerných schopnostiach
čítania prečítať celý text výzvy počas doby, po ktorú je zobrazený na obrazovke, zdôrazniac, že táto

podmienka však nebola vysielateľom v predmetnej veci splnená. Taktiež zdôraznila, že vzhľadom na
individuálne spracovanie reklamných šotov odvysielaných navrhovateľom, u ktorých bol skutkový stav
odlišný, nie je možné stanoviť konkrétne hranice tak, ako žiada navrhovateľ, s poukazom na to, že
z výkladu Rady aj najvyššieho súdu zreteľne vyplýva, akým spôsobom je potrebné predmetnú výzvu
spracovať. Rada nesúhlasila ani s argumentáciou navrhovateľa, v ktorej sa odvoláva na rozhodnutia,

ktorými boli zastavené správne konania vedené voči nemu v súvislosti s porušením § 33 ods. 4, písm. a/
zákona o vysielaní a retransmisie, považujúc ju vo vzťahu k predmetnému preskúmavaciemu konaniu
za absolutne irelevantnú. Uviedla, že skutočnosti uvádzané navrhovateľom sa týkajú rozhodnutí č.
RZK/48/2011 a RZK/64/2001, ktoré boli vydané v iných správnych konaniach, v ktorých sa vychádzalona základe iných skutkových zistení, a preto nemôžu mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia, s poukazom na možnosť ich preskúmania postupom podľa §§ 247 a nasl. O.s.p.. Rada
taktiež nesúhlasila s námietkou navrhovateľa, že nemal možnosť sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia,

s poukazom na to, že skutok kladený mu za vinu jednoznačne vyplýva zo záznamu vysielania
ako aj z prepisu/popisu skutkového stavu, ktorý bol navrhovateľovi zaslaný spolu s oznámením o
začatí správneho konania, pričom navrhovateľ sa k podkladom pre rozhodnutie č. RP/038/20012 v
správnomkonanínevyjadril,hocibolodporcomktomutoúkonuvyzvanývýzvouč.2277/2011,doručenou
navrhovateľovi 12. apríla 2011. Zdôraznila, že navrhovateľ mal možnosť vyjadriť sa k predmetu konania

azaujaťstanovisko,čovšakvpriebehusprávnehokonanianeurobil.Radazáveromuviedla,žepovažuje
napadnuté rozhodnutie za riadne odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych
záverov, považujúc výšku pokuty rovnako za plne odôvodnenú, tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie
nevykazuje žiadne právne ani logické vady, a rovnako ani postup v predmetnom správnom konaní
nevykazuje žiadne vady, ktoré skutočnosti by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a mu
predchádzajúce správne konanie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 250l a nasl. v
rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho
spisu č. 124-PLO/O-1236/2011, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí
zástupcov účastníkov konania na pojednávaní súdu dňa 24. apríla 2013 dospel k záveru, že opravný

prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

Na pojednávaní súdu dňa 24. apríla 2013 právny zástupca navrhovateľa zotrval na skutkových
okolnostiach a právnych záveroch, ktoré uviedol v písomne podanom opravnom prostriedku. Na
pojednávaní súdu zdôraznil a doplnil dôvody, ktorými namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu tak, že rozhodnutie Rady považoval za nezákonné z dôvodu, že Rada

sa náležite neriadila právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, keď
neurčilasystematikuahranice,vktorýchbysamaltrestanývysielateľvbudúcnostipohybovať.Namietal,
že pokiaľ Rada považuje dĺžku odvysielanej reklamy za nedostatočnú, aby náležite určila hranice dĺžky
odvysielanej informácie, v ktorej by bol priemerný divák spôsobilý informáciu prečítať, s poukazom na
to, že Rada nevymedzila ani, aké kritéria by mal spĺňať priemerný divák. Taktiež namietal, že Rada

sa náležite neriadila právnym názorom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, kde
najvyšší súd uviedol, že pokiaľ ide o predmetný skutok, tento je súčasťou pokračujúceho správneho
deliktu a Rada v rozpore s názorom súdu, v zmysle ktorého skutok mala posudzovať analogicky v zmysle
ustanovení trestnej úpravy, vymedzila predmetný skutok samostatne a taktiež samostatne uložila zaň
pokutu. Zdôraznil, že rozhodnutie trpí nezákonnosťou aj vzhľadom posudzovania skutku, keď v danom

prípadejetrebahodnotiťinformáciuniepozostávajúcuzo16slov,alez8slova3sekundysúpostačujúce
naprečítanietejtoinformácie.Ďalejnamietal,žeRadanedodržalaprocesdokazovania,vktorejsúvislosti
dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7As/57/2010.

Právny zástupca žalovaného správneho orgánu na pojednávaní taktiež zotrval na dôvodoch uvedených
v písomne podanom vyjadrení k opravnému prostriedku. Nesúhlasil s dôvodmi navrhovateľa uvedenými

v jeho opravnom prostriedku, ako aj s dôvodmi prednesenými na pojednávaní súdu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. d/, určená
podľa § 67 ods. 5, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti podľa § 33 ods.
4, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii.

Podľa § 4 ods. 1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti
pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a
vzdelaniuavykonávaťštátnureguláciuvoblastivysielania,retransmisieaposkytovaniaaudiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie.Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú
na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych
predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na

požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych
mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.

Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu
štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými

predpismi.

Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a
úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej
len "kancelária").

Podľa § 5 ods. 1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v
oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa

osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom
audiovizuálnejmediálnejslužbynapožiadanie,akoajtým,ktorívysielajúaleboprevádzkujúretransmisiu
bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na
porušenie tohto zákona podľa § 14a.

Podľa § 33 ods. 4, písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii vysielaná reklama na lieky okrem liekov

podľa odseku 3 a § 31a ods. 10 musí byť rozoznateľná, nezaujatá, pravdivá a overiteľná a musí
zodpovedať požiadavke ochrany jednotlivca pred poškodením. Reklama musí obsahovať jednoznačnú
a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej
informácii pre používateľov liekov pribalenej k lieku.

Podľa§64ods.1,2,3zákonaovysielaníaretransmisii zaporušeniepovinnostiuloženejtýmtozákonom

alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona, odvysielanie
oznamu o porušení zákona, pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,
pokutu, odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

Sankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ
audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2

ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu
bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť
pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm.
a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1
písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. e/].

Pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery
zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych
služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne
uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného
systému.

Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej
programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a
vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak porušil podmienky na
vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu.

Podľa § 64 ods. 7, veta druhá zákona o vysielaní a retransmisii ak súd rozhodnutie rady zruší a vec vráti

na nové konanie, rada rozhodne o sankcii najneskôr do troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutianajvyššieho súdu. Uložená sankcia sa vykoná po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ak odsek 6
neustanovuje inak.

Podľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje

všeobecný predpis o správnom konaní ( zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a §
49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a

musí obsahovať predpísané náležitosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v
predmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok
skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, riadne zistil skutočný stav veci, v konaní
postupoval v súčinnosti s účastníkom konania - navrhovateľom a v konaní sa nedopustil ani takej vady,

ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia, pričom postupoval v intenciách názoru najvyššieho
súdu vysloveného v rozhodnutí, ktorým bolo predchádzajúce rozhodnutie Rady, vydané v predmetnom
správnom konaní, zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie. Z uvedených dôvodov najvyšší súd
považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu za súladné so zákonom.

Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu podľa piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku ( § 250l a nasl. O.s.p.) je
posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom
predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi

ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená
zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 250i ods. 2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej
právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov ( § 7 ods.
1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým
stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,
opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti

druhej hlavy.

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne
uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.( § 245 ods. 2 O.s.p.).Najvyšší súd súhlasí s konštatovaním žalovaného správneho orgánu, že zodpovednosť u právnických
osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej zodpovednosti, ktorá vyplýva aj z ustanovení
zákona o vysielaní a retransmisii. V administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie

správneho deliktu a uloženie sankcie zaň, je teda podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa
mal svojim postupom dopustiť porušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k
spáchaniu deliktu došlo, ako aj následky ním vzniknuté môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú
zákon predpokladá za spáchanie správneho deliktu.

V správnom konaní správny orgán konajúci podľa ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii

postupuje podľa ustanovení správneho poriadku. Vzhľadom na nedostatok špeciálnej úpravy pri
administratívnom trestaní pri posudzovaní správneho deliktu a rozhodovaní o ňom ako aj pri ukladaní
sankcie je povinnosťou správneho orgánu postupovať „analogiae legis“ podľa ustanovení obsahujúci
trestnoprávnu úpravu (Trestný zákonník, Trestný poriadok, ). Uvedený právny záver vyplýva aj zo znenia
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.),
keď Dohovor v článku 6 ods. 1 veta prvá uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“, z ktorej právnej úpravy

podľa názoru súdu vyplýva nevyhnutnosť poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom
zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je
vyvodzovaná administratívna zodpovednosť, na ktorý vo svojej judikatúre poukázal aj najvyšší súd.

Z ustálenej judikatúry najvyššieho súdu taktiež vyplýva, že z uvedených hľadísk je potrebné vychádzať
aj pri posúdení vymedzenia skutku, za ktorý správny orgán účastníka konania sankcionuje a jeho miesta

v rozhodnutí tak, že vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí
spočívať v špecifikácii deliktu, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. Význam výrokovej časti
rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov
konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť
rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie

boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok možno považovať za zrozumiteľné a môže byť
vynútiteľné exekúciou.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že výrok rozhodnutia o správnom delikte musí obsahovať popis
skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností. Ak
správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o

správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku).

Odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva
opis skutku, ktorým sa navrhovateľ dopustil porušenia právnej povinnosti ustanovenej v § 33 ods.
4, písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., za ktoré porušenie mu Rada uložila pokutu, keď vo výroku
rozhodnutia uviedla: „že dňa 5. decembra 2010, o cca 16:12 hod a dňa 10. decembra 2010 o cca

22:30 hod odvysielal v rámci televíznej programovej služby JOJ reklamný šot na liek Oscillococcinum,
počas, ktorého sa po dobu cca 3 sekundy v dolnej časti obrazovky zobrazila textová informácia,
cit: „Pred užitím lieku si pozorne prečítajte príbalovú informáciu alebo sa poraďte so svojím lekárom
alebo lekárnikom.“, pričom v dôsledku krátkej doby zobrazenia a slabej čitateľnosti uvedenej textovej
informácie nebolo zabezpečené, aby reklama na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu

na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre
používateľov lieku pribalenej k lieku“, teda v opise skutku uviedla dátum a čas jeho vysielania a akým
spôsobom predmetným reklamným šotom došlo k porušeniu právnej povinnosti uvedením: „v dôsledku
krátkej dĺžky zobrazenia a slabej čitateľnosti uvedenej textovej informácie nebolo zabezpečené, aby
reklama na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o

správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácií pre používateľov lieku pribalenej k lieku“.

Z identifikačných znakov opisu skutku v danej veci podľa názoru senátu najvyššieho súdu jednoznačne
vyplýva, že žalovaný správny orgán náležite vymedzil skutok, ktorým malo dôjsť k porušeniu zákonnej
povinnosti tak, že tento skutok nemôže byť zameniteľný s iným skutkom a taktiež navrhovateľovi bolo
z neho zrejmé, čo sa mu kladie za vinu a za čo sa mu ukladá sankcia, ktorá skutočnosť vyplýva aj z

jeho odvolania a vyjadrení.Z uvedených dôvodov súd nesúhlasil s tvrdením navrhovateľa, že výrok napadnutého rozhodnutia trpí
nezákonnosťou, pretože neobsahuje skutkovú vetu, ktorá by určila, v čom presne došlo k údajnému
porušeniu zákona zo strany vysielateľa. V danej súvislosti súd poukazuje tiež na to, že, výrok

rozhodnutia musí byť zrozumiteľný vystihujúci základné prvky zákonného porušenia právnej povinnosti
s tým, že podrobný opis priebehu skutkového deja, ktorým sa vysielateľ dopustil porušenia povinnosti
je správny orgán povinný uviesť s dôvodmi svojho sankčného postupu v odôvodnení rozhodnutia.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Rada porušenie právnej povinnosti, za ktorú
navrhovateľa sankcionovala aj náležite zdôvodnila, správne interpretujúc zákonné ustanovenia zákona

ovysielaníaretransmisiinavecsavzťahujúcich. Zuvedenýchdôvodovnajvyššísúdodvolaciunámietku
navrhovateľa, ktorou namietal vady výroku a jeho rozpor s odôvodnením rozhodnutia, nepovažoval za
dôvodnú.

Najvyšší súd vychádzajúc zo skutkových podkladov v danej veci a právnych záverov zúčastnených
strán zistil, že medzi účastníkmi ostala sporná predovšetkým otázka aplikácie právnej úpravy vzťahujúca
výkladu pojmov jednoznačnosti a zrozumiteľnosti výzvy v zmysle § 33 ods. 4 písm. a/ zákona o vysielaní

a retransmisii, a preto zameral svoju pozornosť na uvedenú skutočnosť.

Z obsahu právnej normy § 33 ods. 4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii vyplýva, že zákonodarca
vysielateľovi ukladá povinnosť tak, že vysielaná reklama na lieky okrem liekov podľa odseku 3 a §
31a ods. 10 musí byť rozoznateľná, nezaujatá, pravdivá a overiteľná a musí zodpovedať požiadavke
ochrany jednotlivca pred poškodením. Reklama musí obsahovať jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu

na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre
používateľov liekov pribalenej k lieku. Cieľom zákonodarca v uvedenej právnej úprave bolo zabezpečiť
ochranu jednotlivých divákov pred poškodením zdravia. Pokiaľ zákonodarca v citovanej právnej norme
stanovuje podmienky reklamy na liek tak, že výzva musí obsahovať odporúčanie poradiť sa o použití
lieku s osobou oprávnenou predpísať alebo vydať lieky a táto musí byť jednoznačná a zrozumiteľná,

pričom nešpecifikuje, akú formu musí spĺňať takáto výzva, treba mať zato, že uvedená požiadavka
je splnená, ak reklamný šot na lieky takéto odporúčanie obsahuje bez ohľadu na jeho formu. V
prípade vizuálneho spracovania predmetnej výzvy v reklame na liek možno považovať takúto výzvu za
zrozumiteľnú a jednoznačnú vtedy, ak informácia je v dostatočnej veľkosti a v dostatočnom časovom
rozsahu zobrazená, aby priemerne vnímajúcich divák sa v jej texte vedel zorientovať a aby bol schopný

zamerať svoju pozornosť na prečítanie a pochopenie jej významu.

Aj podľa názoru senátu najvyššieho súdu, oboznámiac sa so záznamom reklamy v danom prípade
textovú informáciu v predmetnej reklame nie je možné považovať za zrozumiteľnú a jednoznačnou,
pretože vzhľadom k nedostatočnej časovej dĺžke jej zobrazenia a jej slabej čitateľnosti sa nedala
prečítať v časovom rozsahu vymedzenom v reklame. Treba súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že

zákonodarca v zákone o vysielaní a retransmisií bližšie nešpecifikuje, akú podobu má mať výzva
na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku, avšak z obsahu uvedenej právnej normy
vyplýva jednoznačne uložená povinnosť tak, že výzva má byť zrozumiteľná a jednoznačná, a teda je na
vysielateľovi zvoliť formu takejto výzvy, aby priemerný divák bol schopný sa s ňou oboznámiť. Text výzvy
je potrebné posudzovať v celom jej kontexte, preto počet slov, z ktorých text výzvy pozostáva, je právne

bezvýznamné pre posúdenie jej jednoznačnosti a zrozumiteľnosti. Rada v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia podrobne opísala skutkový dej skutku a dôvody, pre ktoré považovala výzvu podľa § 33 ods.
4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii v danom prípade za nedostatočne jasnú a zrozumiteľnú.
Súčasne v odôvodnení rozhodnutia Rada podrobne zdôvodnila, z akých dôvodov považovala dĺžku
odvysielanej výzvy za rozhodujúcu pre splnenie zákonnej podmienky jednoznačnosti a zrozumiteľnosti a

pokiaľ aj uvádzala ďalšie skutočnosti, ktoré splnenie zákonnej podmienky podmieňujú, reagovala tak na
požiadavku najvyššieho súdu vyslovenú v zrušujúcom rozhodnutí, v zmysle ktorej úlohou Rady v tomto
konaní bolo podať presné objasnenie kritérií, v ktorých by sa mal navrhovateľ v budúcnosti pohybovať.

Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú námietku navrhovateľa, ktorou namietal,
že Rada v napadnutom rozhodnutí vykonala extenzívny výklad právnej normy ustanovenej v § 33 ods.

4, písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., ktorým rozširuje význam právnej úpravy zákonodarcom sledovaneja tiež pojmov viažucich sa zásadne k obsahu informácie (výzvy) na jej formu, ktorá zákonom nie je
daná, s tým, že v prípade ak by zákonodarca mal v úmysle určiť formálne náležitosti trvania“ zobrazenia
informácie, prípadne inak kvantifikovať časový a formálny rozmer vysielanej informácie (výzvy), bol by

tak učinil ako je zrejmé zo znenia zákonných ustanovení zákona o vysielaní (napríklad § 35 zákona o
vysielaní), s poukazom na to, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, aké kritériá
boli použité Radou pri určení dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie, aby sa tak vysielateľ nedostal do
rozporu so zákonnými povinnosťami.

Najvyšší súd nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že v rozhodnutí Rady o uložení pokuty chýba

systematika a určenie hraníc, v ktorých by sa mal trestaný vysielateľ v budúcnosti pohybovať, aby spĺňal
všetky zákonné podmienky predmetného ustanovenia, s poukazom na to, že Rada v iných obdobných
konaniach správne konanie zastavila, ktorým postupom Rada popiera jeden zo základných princípov
právneho štátu, ktorým je princíp právnej istoty.

Senát najvyššieho súdu v danom prípade dospel k názoru, že Rada v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia sa vyporiadala s úlohou uloženou jej najvyšším súdom v zrušujúcom rozhodnutí, v zmysle

ktorej úlohou Rady v tomto konaní bolo podať presné objasnenie kritérií používaných pre stanovenie
nevyhnutnej dĺžky zobrazenia informácie a určiť hranice, v ktorých by sa mal trestaný vysielateľ v
budúcnosti pohybovať, keď konštatovala, že nie je možné určiť potrebnú dĺžku zobrazenia textovej
informácie paušálne, teda všeobecne pre všetky prípady zobrazovania výzvy pri vysielaní reklamných
šotov podľa § 33 ods. 4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii, keďže posúdenie tejto otázky je vždy

závislé od viacerých kritérií, ktoré sú vždy dané individuálne konkrétnym prípadom.

Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že v danom prípade došlo k porušeniu princípu právnej istoty, pretože Rada
v iných obdobných veciach konanie zastavila, najvyšší súd nemohol preveriť pravdivosť tohto jeho
tvrdenia, pretože navrhovateľ nepredložil žiaden doklad, z ktorého by pravdivosť tohto tvrdenia vyplývala
a súd za účastníka konania dôkazy nevyhľadáva.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že žalovaný správny orgán vec nesprávne právne posúdil, senát
najvyššieho súdu sa nestotožnil ani s touto jeho námietkou. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva,
že Rada kladie navrhovateľovi za vinu, že odvysielaním predmetného reklamného šotu v dôsledku
krátkej dĺžky zobrazenia a slabej čitateľnosti textovej informácie nezabezpečil, aby reklama na lieky
obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití

lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov liekov pribalené k lieku. Oboznámiac sa s
obsahom záznamu odvysielaného reklamného šotu senát najvyššieho súdu mal tiež preukázané, že
odporúčanie na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku tak, ako odznelo v predmetnej
reklame na liek, v dôsledku krátkej dĺžky zobrazenia a slabej čitateľnosti uvedenej textovej informácie,
nemožno považovať takúto informáciu (výzvu) za dostatočne čitateľnú pre priemerného diváka, ktorá

skutočnosť aj podľa názoru najvyššieho súdu má za následok, že výzva v predmetnom reklamnom šote
nespĺňa zákonom stanovenú podmienku jednoznačnosti a zrozumiteľnosti. Z uvedených dôvodov sa
senát najvyššieho súdu nestotožnil s tvrdením namietaným navrhovateľom, že žalovaný správny orgán
vec nesprávne právne posúdil.

Senát najvyššieho súdu sa taktiež nestotožnil s námietkou navrhovateľa, ktorou namietal nedostatočne

zistený skutkový stav, a že správny orgán svojim postupom sa dopustil takej vady, ktorá mohla
mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože ako účastník konania nemal možnosť sa
vyjadriť k tvrdeniam Rady, a to tým, že Rada svoje tvrdenie uvedené v odôvodnení rozhodnutia,
že v čase 3 sekúnd nebolo možné prečítať informáciu v zmysle § 33 ods. 4, písm. a/ zákona o
vysielaní a retransmisie, nepodložila vykonaním dôkazu a ani iným spôsobom a preto ho nemožno

považovať za preukázané a nemožno ho preskúmať. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva,
že Rada preskúmavané rozhodnutie vydala v správnom konaní označenom v úvodnej časti svojho
rozhodnutia potom, ako predchádzajúce jej rozhodnutie v tomto správnom konaní bolo zrušené
najvyšším súdom a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie s uložením povinnosti posudzovať skutok
kladený navrhovateľovi za čiastkový útok tzv. pokračovacieho správneho deliktu analogicky podľa

trestnoprávnej úpravy ( § 122 ods. 10 Trestného zákona) a vydať jedno rozhodnutie a uložiť jednusankciu a určiť kritéria posudzovania jednoznačnosti a zrozumiteľnosti, pričom v rozhodnutí najvyššieho
súdunebolokonštatovanénedostatočnézistenieskutkovéhostavuveciaanižebypostupomsprávneho
orgánu bola navrhovateľovi odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam Rady. V zmysle právnej úpravy

ustanovenej v § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii procesným právnym predpisom pre konanie
Rady je správny poriadok. Správny poriadok, ako procesný právny predpis pre predmetné konanie, v
tretej časti ustanovuje priebeh konania a zisťovanie podkladov pre rozhodnutie. Zo skutkových okolností
vyplývajúcich z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správny orgán postupom súladným so
správnym poriadkom v oznámení o začatí správneho konania súčasne navrhovateľovi oznámil predmet

konania a vyzval ho na zaslanie jeho stanoviska a predloženie alebo navrhnutie dôkazov, skutkové
podklady vo veci si zadovážil z úradnej povinnosti, navrhovateľa a to aj opakovane vyzval na
vyjadrenie k podkladom rozhodnutia. Navrhovateľ zaslal vyjadrenie k veci bez navrhnutia dôkazov,
v ktorom tvrdil, že odvysielaná informácia je plne v súlade so zákonom, poukazom na to, že text
informácie má v predmetnom šote 8 slov, dajúc do pozornosti, že pokiaľ Rada namieta dobu, po
ktorú bola informácia na obrazovke zobrazená, čo podľa Rady predstavuje 3 sekundy, že uvedená

doba je dostatočná na prečítanie textu obsahujúceho 8 slov a to aj priemerným spotrebiteľom. Rada
v odôvodnení rozhodnutia náležite uviedla, ktoré dôkazy boli podkladom jej rozhodnutia. Najvyšší
súd v predmetnom správnom konaní nezistil, že by žalovaný správny orgán svojim postupom odňal
navrhovateľovi možnosť konať pred správnym orgánom a navrhovateľ nemal možnosť sa vyjadriť k
tvrdeniam Rady, ktoré skutočnosti by bolo možné považovať za takú vadu konania majúcu za následok

nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu odňatia práva na správne konanie. Z uvedených dôvodov senát
najvyššieho súdu námietku navrhovateľa, ktorou namietal odňatie možnosti konať pred správnym
orgánom považoval za nedôvodnú.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že v danom prípade žalovaný správny orgán postupoval nezákonným
spôsobom pri ukladaní sankcie, keď skutok posudzoval samostatne a bola mu zaň i uložená samostatná

pokuta, čím postupoval v rozpore s názorom najvyššieho súdu vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí,
súd sa nestotožnil ani s touto jeho námietkou. Zákonodarca v právnej norme § 5 ods. 1 zákona
č. 308/2000 Z. z. okrem iného ustanovil, že do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy
patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa uvedeného zákona a podľa osobitných predpisov
a ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez
oprávnenia. Sankcie a postup ich ukladania zákonodarca Rade stanovil v § 64 zákona č. 308/2000 Z. z.
sodkazomnasprávnyporiadok(§71).PovinnosťouRadyjesícevadministratívnomtrestanípostupovať
analógia lexis podľa trestnoprávnej úpravy, čo však neznamená, že v tomto konaní postupuje výlučne
podľa trestnoprávnych predpisov nerešpektujúc platnú právnu úpravu, ktorou zákonodarca upravuje

postavenie a úlohy Rady, predovšetkým zákon o vysielaní a retransmisie. Pokiaľ teda Rada v uvedenom
konaní rozhodla samostatným rozhodnutím z dôvodu, že postupovala v intenciách právnej normy §
64 ods. 7 zákona o vysielaní a retransmisie nemožno súhlasiť s tvrdením navrhovateľa, že konala a
rozhodlavrozporesnázoromnajvyššiehosúduvyslovenýmvzrušujúcomrozhodnutí,spoukazomnato,
že najvyšší súd zrušil rozhodnutia Rady a vec jej vrátil na ďalšie konania v rôznych časových úsekoch.

Zo zákonnom ustanovenej kompetencie vyplýva Rade oprávnenie posúdiť porušenie právnej povinnosti
vysielateľa a na základe správnej úvahy uložiť zákonom dovolenú sankciu. Súd je oprávnený v rámci
súdnehoprieskumuposúdiťlen,čisprávnyorgánnevybočilsosprávnejúvahyzákonompredpokladanej.
Zákonodarca v právnej norme § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie ustanovuje,
že Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom

internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do
49 790 eur, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a
telenákupu.

Preskúmavaným rozhodnutím Rada uložila navrhovateľovi za správny delikt pokutu vo výške 3319 euro.
Pokiaľ zákonodarca v právnej norme § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie ustanovil

rozsah sadzby pokuty do 165 969 eur, z uvedeného je zrejmé že Rada uložila navrhovateľovi pokutu
na dolnej hranici zákonom ustanovenej sadzby.Najvyšší súd z uvedených dôvodov námietky navrhovateľa vznesené proti rozhodnutiu Rady
nepovažoval za relevantné k vyhoveniu jeho odvolania.

Pokiaľ navrhovateľ na pojednávaní súdu vzniesol námietku, ktorou doplnil dôvody uvedené v jeho

opravnom prostriedku, pre ktoré rozhodnutie Rady považoval za nezákonné, a ktorou namietal
nezákonnosťrozhodnutiaRadyzdôvodu,ženevymedzilaani,akékritériabymalspĺňaťpriemernýdivák,
a súčasne, že Rada nedodržala proces dokazovania, v ktorej súvislosti dal do pozornosti uznesenie
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7As/57/2010, najvyšší súd nemohol na tieto
námietky prihliadnuť, pretože navrhovateľ nimi rozšíril dôvody nezákonnosti namietané v opravnom

prostriedku po uplynutí zákonnej lehoty ustanovenej v § 250m ods. 2 O.s.p., keďže navrhovateľ môže
rozsah napadnutia správneho rozhodnutia rozšíriť len v zákonnej lehote v zmysle § 250h ods. 1 O.s.p.
v spojení s 250l ods.2 O.s.p.

VzhľadomnauvedenéNajvyššísúdSlovenskejrepublikynapadnutérozhodnutiežalovanéhosprávneho
orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p..

O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods.2.

Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.

O povinnosti navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za podaný opravný prostriedok vo výške 66 € súd
rozhodol podľa § 2 ods. 4 veta druhá zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu
správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Výška poplatku bola určená podľa položky č. 10 písm. c/

Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb.

Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1 .mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.