Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 12, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Cob/172/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111206739
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2111206739.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrnavevsenátezloženomzpredsedníčkyJUDr.BoženyHusárovejačlenovJUDr.Róberta

Foltána a JUDr. Ľubomíra Bundzela v právnej veci žalobcu: Ing. Kamila Molecová, Liptovská 2719/3,
Trenčín,IČO:33912629,zastúpenáadvokátkouJUDr.RenátouJánskou,Piaristická6836,Trenčínproti
žalovanému: Anton Junas, Jaslovské Bohunice č. 214, IČO: 40 347 532, zastúpený advokátkou Mgr.
Petrou Klimekovou, Slovanská 1111/35, Vrbové, o zaplatenie 500,- eur s prísl. o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 7Cb 42/2011-164 zo dňa 15.5.2012 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 500,- eur s 9 % úrokom z

omeškania ročne od 20.5.2009 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 560,89 eur všetko do
troch dní po právoplatnosti rozhodnutia.

Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým sa žalobkyňa domáhal zaplatenia
sumy 500,- eur titulom neuhradenia platby za poskytnuté služby v oblasti spracovania účtovníctva,
ktoré vykonávala na základe objednávky žalobcu a ktorých cenu si vyúčtovala faktúrou č. 017/2200
vystavenou dňa 5.5.2009 vo výške 1.000,- eur. Z fakturovanej sumy žalovaný uhradil dňa 6.5.2009 sumu
500,- eur a zostatok nezaplatil.

Súd vypočul účastníkov konania, svedkov Ing. B. V. a P. V., oboznámil sa s predloženými listinnými

dôkazmi a dospel k záveru, že nárok je podaný dôvodne.

V konaní bolo preukázané, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená ústna zmluva o dielo v
súlade s ust. § 536 a nasl. Obchod. zák., ktorá skutočnosť nebola sporná a na základe ktorej vznikla
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni za vykonané účtovnícke práce a spracovanie účtovníctva
fakturovanú sumu. Súd prvého stupňa zistil, že žalobkyňa vykonávala v rokoch 2006-2009 účtovnícke
práce pre žalovaného, tento žiadne nedostatky nereklamoval ani neuvádzal, že by s výkonom tejto
činnosti bol nespokojný. Za vykonané práce žalobkyňa vystavila faktúru na sumu 1.000,- eur, z ktorej
žalovaný uhradil iba časť vo výške 500 eur a o zvyšku tvrdil, že i tento riadne zaplatil, ale o tejto

skutočnosti nemal žiaden doklad, čo odôvodňoval tvrdením, že mu ho žalobkyňa odmietla vystaviť s tým,
že v prípade trvania na vyhotovení dokladu o zaplatení bude suma vyššia. Po zaplatení požadovanej
čiastky ale prisľúbila, že vystaví pre žalovaného faktúru.Výpovede v konaní vypočutých svedkov súd prvého stupňa nevzal ako relevantné dôkazné prostriedky
pre rozhodnutie o veci do úvahy a nepovažoval ich za také, ktoré by zásadným spôsobom tvrdenia
účastníkov preukázali, pretože Ing. V. je manželom žalobkyne a svedkyňa P. V. je blízkou osobou

žalovaného.

Súd ako podstatné pre rozhodnutie označil listinné dôkazy, ktoré účastníci predložili, k čomu posúdil i
správanie sa žalovaného, ktorý napriek tomu, že žalobkyňa mu každý rok doklad o zaplatení odplaty
za vykonané práce odmietala vystaviť, činnosti súvisiace s vedením účtovníctva u nej opakovane
objednával.Takétosprávaniesúdvyhodnotilakonelogickéatvrdeniežalovaného,žežalobkynižalovanú

sumu uhradil, ale peniaze jej odovzdal bez vystavenia akéhokoľvek dokladu o ich prijatí označil súd
za nepreukázané.

Na základe zistených skutočností, súd na vec aplikoval ust. § 536 a nasl. Obchod. zák., ktorými je
upravená zmluva o dielo v spojení s § 365 Obchod. zák. a žalovaného k povinnosti zaplatiť žalovanú
istinu zaviazal i s 9 % úrokom z omeškania, ktorého výšku určil podľa § 369 ods. 1 Obchod. zákonníka.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a právnej zástupkyni žalobcu priznal nárok

na ich náhradu ako i nárok na náhradu zaplateného súdneho poplatku.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote žalovaný odvolanie a žiadal odvolací súd,
aby rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol.

V dôvodoch odvolania uviedol, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci.

Rozsudok označil odvolateľ za nespravodlivý, ktorý nemá oporu v zákone a nie je ani v súlade s
výsledkami vykonaného dokazovania. Namietal, že súd nemal žiaden listinný dôkaz preukazujúci obsah
ich ústnej dohody, žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno, ktorého ťarcha spočívala na nej, a nie na
žalovanom. Výsledky hodnotenia dôkazov sú založené na hypotetických úvahách súdu a nespočívajú

na zásadách formálnej logiky. Odvolateľ má pocit, že mu bolo na ujmu, keď nebol v konaní zastúpený
právnym zástupcom a rozhodnutie súdu ho tak nemilo prekvapilo a pociťuje ho ako krivdu.

Odvolateľ namietal, že so žalobkyňou žiadnu zmluvu o dielo neuzatváral, nemá o žiadnej vedomosť,
iba sa ústne dohodol o výkone účtovníckych služieb, na ktorých vykonanie sa bežne uzatvárajú zmluvy
mandátne resp. inominátne, ale táto skutočnosť nie je pre spor vôbec dôležitá. Súd prvého stupňa

nedôvodne bremeno dôkazu preniesol na plecia odvolateľa, čo je v rozpore so zákonom, vôbec
nevzal do úvahy čestné prehlásenia V. V. a M. C., s ktorými sa súd v odôvodnení rozhodnutia vôbec
nevysporiadal.

Podľa odvolateľa doklad o zaplatení 500,- eur si z dôvodu, že mu nebol žalobkyňou vystavený, uplatniť
ani ako reálny daňový výdavok a nemožno preto od neho žiadať, aby preukázal neexistenciu určitej

skutočnosti, konkrétne, že od žalobkyne nedostal doklad o zaplatení, pričom práve žalobkyňa mu
spôsobila škodu tým, že si nemohol tri roky po sebe uplatniť daňové výdavky.

Odvolateľ v odôvodnení odvolania poukázal i na to, že súd prvého stupňa nevzal do úvahy, že nemal
žiadneho zástupcu a zastupoval sa sám, nemal žiadne skúsenosti so súdnym konaním, nevedel
okamžite reagovať, bol vystresovaný, čo nemôže byť žalovanému na ujmu. Okrem toho predložil súdu i

listinné dôkazy, ktorými preukazoval svoje morálne kvality, na ktoré však súd vôbec neprihliadal. Konanie
žalobkyne označil za špekulatívne, nárok uplatnený žalobou za nedôvodný a tvrdil, že žalovanej za
práce, ktoré pre neho vykonala zaplatil.

Vzávereodvolanianamietolivýškupriznanejnáhradytrovkonania,ktorúoznačilzaneprimeranévysokú
vzhľadom na to, že sa jedná o drobný spor.

Žalobkyňa sa k odvolaniu nevyjadrila.Odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou včas (§ 201, § 204 O.s.p.) proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O.s.p. podľa ktorého je rozsahom a dôvodmi

odvolania viazaný a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania
rozsudkom podľa § 156 ods. 1,3 O.s.p., ktorý verejne vyhlásil. Účastníkov konania o mieste a čase
verejného vyhlásenia rozsudku osobitne elektronickými prostriedkami neupovedomoval, pretože o
doručovanie písomností touto formou nepožiadali (§ 214 ods. 3 O.s.p.).

V súvislosti s podaným opravným prostriedkom odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že rozsah
prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.),
podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako
i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd poukazuje i na uznesenie Ústavného súdu SR spis.zn. II ÚS 78/2005 podľa ktorého
„odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní, pokiaľ zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

Dokazovanie v rozsahu vykonanom prvostupňovým súdom odvolací súd považuje za dostatočné,
v ktorom sa prvostupňový súd podrobne zaoberal všetkými účastníkmi tvrdenými skutočnosťami a
vznesenými námietkami, tieto správne jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti vyhodnotil a právny záveru,

ku ktorému dospel keď konštatoval, že nárok uplatnený žalobou je dôvodný je správny.

Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa v súvislosti s potrebou vysporiadania
sa s dôvodmi, na ktoré poukázal odvolateľ v odvolaní odvolací súd uvádza, že povinnosť navrhnúť
alebo označiť dôkazné prostriedky v občianskom súdnom konaní je povinnosťou účastníkov konania,
ktorá vyplýva z ust. § 120 ods. 1 O.s.p.. Povinnosť účastníkov tvrdiť určité skutočnosti v sporovom

konaní, ktoré je ovládané prejednávacou zásadou je povinnosť tvrdenia, ktorá sa vzťahuje na konkrétnu
skutočnosť. Ak ju účastník konania splní, uniesol bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti
podmieňujeexistenciudôkaznejpovinnostiatooznačeniedôkazovnapreukázanietvrdenejskutočnosti.
Dôkazné bremeno je procesným inštitútom, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že
v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže.

Odvolacie konanie v sporových veciach je ovládané systémom neúplnej apelácie, podľa ktorého sa
skutková stránka veci objasňuje na súde prvého stupňa a preto účastník konania musí všetky dôkazy
a tvrdenia predložiť alebo označiť pred prvostupňovým súdom, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo
veci samej, pretože na dôkazy predložené alebo označené neskôr, súd v odvolacom konaní nemôže
prihliadať ako vyplýva z ust. § 205a O.s.p..

V súvislosti s neunesením dôkazného bremena odvolací súd uvádza, že názor odvolateľa, podľa
ktorého práve žalobkyňa neuniesla dôkazne bremeno nie je správny, pretože žalobkyňa preukázala,
že pre žalovaného práce, za ktoré si uplatňovala nárok na zaplatenie zostatku odmeny vykonala, tieto
skutočnosti žalovaný ani nepopieral, čo znamená, že existencia záväzkového vzťahu medzi účastníkmi
konania bola preukázaná a žalobkyňa tak bremeno tvrdenia uniesla a existenciu nároku preukázala.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa správne skonštatoval, že žalobkyňa preukázala existenciu
nároku na zaplatenie odplaty, čím sa dôkazne bremeno prenieslo na žalovaného, ktorý mal preukázať,
že za vykonané práce riadne zaplatil. Žalovaný, hoci nárok žalobkyne popieral, súdu prvého stupňa
splnenie povinnosti, ktorá ho zo záväzkového vzťahu stíhala nevedel preukázať, teda svoju dôkaznú
povinnosť neuniesol, čo pre neho znamená neúspech v spore.Dedukciažalovanéhouvádzanávodvolaní,podľaktorejbyktokoľvekmoholvystaviťvočiinémusubjektu
faktúru a tvrdiť, že ju vystavil na základe ústnej dohody, ktorá neexistuje, by obstála za predpokladu,
ak by v konaní nebola preukázaná existencia platného záväzkového vzťahu a z neho sa odvíjajúceho

právneho titulu, na základe ktorého má žalovaný plniť. Dôkazne bremeno sa však presunulo na
žalovaného, ktorý mal súdu preukázať, že svoju povinnosť splnil a odplatu zaplatil. Nie je postačujúce iba
tvrdenie, ktoré nie je účastník sporu schopný preukázať. Žalovaný tým, že netrval na vystavení dokladu
o zaplatení sa sám dostal do dôkaznej núdze, ktorá znamenala jeho neúspech v konaní.

Súd prvého stupňa správne postupoval, keď na zmluvu uzatvorenú účastníkmi v ústnej forme aplikoval

prvky zmluvy o dielo.

Skutočnosť, že žalovaný nemá právnické vzdelanie a v konaní nebol adekvátne zastúpený advokátom,
nemožno pričítať v neprospech žalobkyne, ktorá bola v konaní zastúpená, pretože práve neznalosť
procesných predpisov i hmotného práva mala viesť žalovaného k tomu, aby sa v konaní dal
kvalifikovaným spôsobom zastupovať.

Z hľadiska unesenia dôkazného bremena sú žalovaného morálne vlastnosti irelevantné. Odvolací

súd však vzal do úvahy skutočnosť, že žalovaný je živnostník, ktorý ako podnikateľ je povinný viesť
účtovníctvo, u ktorého sa predpokladajú aspoň základné vedomosti a znalosti o povinnosti ako účtovať
jednotlivé účtovné prípady, viesť účtovníctvo v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom ako i
vedomosť o tom, že je potrebné na jednotlivé účtovné prípady vystavovať zákonom vyžadované účtovné
doklady,zaktorýsapovažujeidoklad,ktorýmbyžalovanývkonanípreukázal,žežalobkynizajejčinnosť

riadne zaplatil. Sám odvolateľ ale uznal, že týmito dokladmi nedisponuje, čím si privodil škodu, keď ich
nemohol použiť v daňovom priznaní za príslušné obdobie.

Odvolací súd okrem vyššie uvedeného dáva do pozornosti odvolateľa i zásadu procesného správania
sa účastníka ktorá vyžaduje, aby sa i vlastným pričinením staral o ochranu svojich práv a robil také
kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ohrozovaniu a poškodzovaniu jeho subjektívnych práv.

Uvedená zásada predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon a
vykonaťpotrebnéopatrenia,abynedošlokporušovaniujehoprávavtejtosúvislostinámietka,ženebolv
konaní pred prvostupňovým súdom zastúpený odborne zdatnou osobou, preto bol v konaní neúspešný,
nemôže byť dôvod, ktorý by odvolací súd mal pri posudzovaní správnosti rozhodnutia prvostupňového
súdu akceptovať.

V súvislosti s odvolaním voči náhrade trov konania odvolací súd uvádza, že po preskúmaní spisu zistil,
že zo strany právnej zástupkyne žalobkyne neboli vykonané žiadne neúčelné, či zbytočné úkony a hoci v
ust. § 150 ods. 2 O.s.p. je zakotvené moderačné právo súdu, ktoré oprávňuje trovy úspešného účastníka
znížiť alebo mu ich vôbec nepriznať, je to stav výnimočný, ktoré nie je možné aplikovať na všetky
drobné spory. Odvolací súd vzal do úvahy, že náhrada trov právneho zastúpenia za úkony je určená v

súlade s vyhl.č. 655/2004 Z.z., pričom viac ako polovicu z priznaných trov predstavujú nároky súvisiace
s náhradou za stratu času a cestovné, ktoré sú nezávislé od úkonov advokáta, preto by nebolo dôvodné
tieto nepriznať. Zo spisu nevyplýva žiadna snaha zástupcu žalobkyne neprimerane zvyšovať na úkor
žalovaného trovy konania.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu podľa §

219 ods. 1,2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p., ale v konaní úspešnej žalobkyni ich nepriznal, pretože jej žiadne nevznikli.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.