Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, November 26, 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/223/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309217922
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Stovičková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2309217922.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Stovičkovej a sudkýň JUDr.

Ivety Jankovičovej a JUDr. Andrey Dudášovej v právnej veci navrhovateľa W. K., nar. X.X.XXXX, bytom
G. V., I. XXX, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Moyzesova 8, proti odporcovi DUSLO,
a. s., Šaľa, Administratívna budova, ev. č. 1236, IČO : 35826487, zastúpenému agner & partners, s.
r. o., Bratislava, Špitálska 10, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Sociálnej poisťovne,
Bratislava, Záhradnícka 31, o náhradu škody titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského
uplatnenia, o odvolaní odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu proti rozsudku Okresného
súdu Galanta z 12. apríla 2011 č. k. 23C/190/2009 -226, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej v prisudzujúcom výroku, vo výroku o trovách konania a vo
výroku o poplatkovej povinnosti p o t v r d z u j e.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 662,24 eur k
rukám právneho zástupcu navrhovateľa Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Moyzesova 8, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním uložil odporcovi povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi 7 966,54 eur so splatnosťou do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh
zamietol. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia vo výške 3 450,85 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa so splatnosťou do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Tiež mu uložil poplatkovú povinnosť - súdny poplatok z návrhu vo výške
477,50 eur so splatnosťou do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Galanta.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 190 ods. 1, § 193 ods. 1 písm. b), § 196 a § 203
Zákonníka práce v spojení s ustanovením § 2 ods. 1, § 4 ods. 1 a § 7 ods. 1 a 3 vyhlášky č. 32/1965
Zb. a splnením podmienok mimoriadneho zvýšenia náhrady škody titulom sťaženia spoločenského
uplatnenia navrhovateľa. Vychádzal pritom z nesporných skutočností, že navrhovateľ bol v čase
vzniku jeho choroby z povolania v pracovno-právnom vzťahu u právneho predchodcu navrhovateľa

na základe pracovnej zmluvy od roku 1972, keď nastúpil ako robotník - spriadač v prevádzke na
výrobu viskózového hodvábu. V tomto pracovnom zaradení pôsobil do roku 1992, kedy bol preradený
na inú prácu pre podozrenie na chronickú intoxikáciu CS2. Po preradení pracoval u odporcu do
roku 1994 ako robotník v prevádzke na výrobu plastov, kedy bol opätovne preradený na prevádzku
výroby viskózového hodvábu, kde pracoval do roku 1998. Pre opätovné podozrenie ochorenia na
chronickú intoxikáciu CS2 bol opätovne preradený, do demolačnej čaty odporcu, kde v roku 2001 ukončil
svoj pracovný pomer dohodou, keďže odporca nemal s prihliadnutím na zdravotný stav navrhovateľamožnosť ho ďalej zamestnávať. V dôsledku plnenia si pracovných povinností v prevádzke právneho
predchodcu odporcu, kde bol vystavený pôsobeniu sírouhlíka (CS2), navrhovateľ trpí chorobou z
povolania - chronickou otravou sírouhlíkom, ktorá bola u neho zistená 23.7.1999 a hlásená 13.10.1999.

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 20.11.2006 č. k. 16C/41/2004-187 navrhovateľovi prisúdil titulom
mimoriadneho zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia 588 000 Sk, na základe
výnimočnosti prípadu hodného osobitného zreteľa v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965
Zb., ktorú videl v tom, že v čase zistenia choroby z povolania bol človekom v produktívnom veku
46 rokov a následkom výkonu práce v prevádzke odporcu, kde bol dlhodobo vystavený pôsobeniu

sírouhlíka, došlo k zásadnej zmene spôsobu osobného života, k výraznému obmedzeniu pracovného
uplatnenia, čiastočnej invalidite a uplatnenia sa vo sfére jeho záľub a spoločenských kontaktov. Ďalej
konštatoval, že u navrhovateľa prišlo k podstatnému obmedzeniu spoločenského uplatnenia nielen pre
uvedené neurologické zdravotné obmedzenia, ale najmä obmedzenia vyplývajúce z vážnych porúch
psychiky navrhovateľa, ktorými v konečnom dôsledku trpí aj najbližšie okolie, jeho rodina, priatelia,
so spätným negatívnym ovplyvňovaním vzájomných citových väzieb a reálnej možnosti sociálnej

komunikácie navrhovateľa. Výrazne obmedzenou považoval možnosť plnohodnotného rodinného života
v spoločenskej oblasti, nakoľko navrhovateľ prestal udržiavať dovtedajšie spoločenské kontakty, navyše
zdravotné dôsledky choroby z povolania mu bránia normálnemu životu v úplne bežných situáciách,
čím sa prejavuje napr. strata koncentrácie a krátkodobej pamäte a strata záujmov, strata jemnej
motoriky, záchvaty podráždenosti, úzkosti a depresie a pod. Dospel k záveru o splnení podmienok

zvýšenia odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa na 15-násobok základného
počtu bodov. Z posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia Fakultnej nemocnice
akademika L. Dérera, Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie, Bratislava, bez uvedenia dátumu, mal
preukázaným obodovanie sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa v súvislosti s chronickou
intoxikáciou CS2 500 bodmi, na základe klinického stavu, laboratórnych vyšetrení a profesijných

expozícii potvrdenej HP, pričom mu bola priznaná aj choroba z povolania. Z posudku o odškodnení
bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia Fakultnej nemocnice akademika L. Dérera, Kliniky
pracovného lekárstva a toxikológie v Bratislave z 26.8.2009, mal preukázaným, že u navrhovateľa
došlo k dobodovaniu sťaženia spoločenského uplatnenia pri chorobách z povolania pre progresiu
choroby, hlavne v psychickej zložke, zvýšením bodového hodnotenia o 200 bodov, z doterajších

700 na 900 bodov. Dospel k záveru, že ku zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa došlo v
priamej príčinnej súvislosti s diagnostikovanou chorobou z povolania - chronickou otravou sírouhlíkom
a že takéto zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľa nebolo objektívne predpokladané pri jeho
poslednom posudzovaní následkov choroby z povolania. Zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa v
jeho psychickej zložke v rozsahu diagnostikovanom príslušnými odbornými lekármi a potvrdenom aj v

odbornom vyjadrení MUDr. K., súd posúdil novým, doposiaľ nepredpokladaným, následkom choroby
z povolania. V danom prípade u navrhovateľa nastal stav, keď z lekárskych nálezov predložených už
v pôvodnom konaní, prebiehajúcom pred Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 16C/41/2004,
nepochybne vyplýva, že u navrhovateľa sa jeho predpoklady a schopnosti aké mal pred vznikom
choroby z povolania nielen zúžili, ale niektoré aj stratili. Vyslovil názor, že ak u osoby postihnutej

chorobou z povolania dôjde k zhoršeniu zdravotného stavu v rozsahu, ktorý nebolo možné objektívne
predpokladať pri posudzovaní jej sťaženia spoločenského uplatnenia a takéto zhoršenie zdravotného
stavu poškodeného je hodné mimoriadneho zreteľa, je možné opätovne poškodenému priznať
rozhodnutím súdu mimoriadne odškodnenie, idúc tým aj nad rámec všeobecnej zásady jednorázovosti
odškodneniasťaženiaspoločenskéhouplatnenia,vrozsahupôvodnenepredpokladanýchnepriaznivých

dôsledkov poškodenia zdravia poškodeného na jeho život, životné úkony a uspokojovanie nielen jeho
životných a spoločenských potrieb, ale aj jeho rodiny a blízkeho okolia. U navrhovateľa za takéto
pôvodne nepredpokladané následky choroby z povolania považoval neustále psychické zmeny jeho
osobnosti, eskalujúce výbuchy neovládateľnej a bezdôvodnej agresivity a z toho plynúce vážne konflikty
v jeho rodine, manželstve, vedúce k úplnej strate kontaktov s najbližšími príbuznými - manželkou, deťmi,

vnukmi, ako aj ku strate samostatnej existencie nielen v spoločenskom prostredí ale aj v domácom
prostredí, vedúce k úplnej potrebe starostlivosti tretej osoby o navrhovateľa a s tým súvisiacich aj
finančných nárokov na zabezpečenie takejto starostlivosti. Satisfakciu vo výške 20-násobku zvýšenia
bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia spolu vo výške 7 966,54 eur (200 x 60
x 20 = 240 000 Sk = 7 966,54 eur) považoval spravodlivou v pomere k následkom, ktoré choroba

zmenou osobnosti navrhovateľa vyvolala. Výnimočnosť prípadu navrhovateľa odôvodňujúceho zvýšenie
náhrady videl v tom, že v čase zistenia doposiaľ nepredpokladaných následkov choroby z povolania
u navrhovateľa ide o človeka vo veku, v ktorom rodinný život v kruhu najbližších, záujem o potomkov
a stýkanie sa s nimi a pocit radosti zo starostlivosti o nich a pocit spolupatričnosti s rodinou, majú prečloveka veľmi pozitívny význam, hlboko ovplyvňujú jeho prežívanie obdobia blízkeho dôchodkovému
veku. Pri určení miery odškodnenia zohľadnil mimoriadne zhoršenie rodinného života v dôsledku
progresie choroby z povolania, ako aj mimoriadne zníženie kvality prežívania aj tých najjednoduchších

životných situácií, ako sú prežívanie bežného dňa, noci, spánku a podobne, postupnú stratu vnímania
pozitívnych stránok života, ako aj pocitu šťastia, spokojnosti a rodinnej a osobnej pohody, veselosti,
stratu empatie s ostatnými členmi rodiny, úplné vyčlenenie navrhovateľa z rodinného života pre jeho
neovládateľnú agresivitu, hrubo obťažujúcu jeho okolie, prežívanie pocitu hlbokej nespravodlivosti,
úzkosti a celkovej nechuti k ďalšiemu životu, úplnú stratu pocitu lásky a spolupatričnosti s rodinou, ako

aj mimoriadnu emočnú labilitu v styku s tretími osobami. Okrem toho vzal do úvahy, že u navrhovateľa
boli poškodené životne dôležité orgány, aj centrálny nervový systém, aj skutočnosť, že choroba z
povolania u navrhovateľa a jej uvedené následky sú nevyliečiteľné, s predpokladanou tendenciou
sústavného zhoršovania sa. Nepriznanie odškodnenie vo výške 19 916,35 eur odôvodnil tým, že u
navrhovateľa nejde o najťažšie následky choroby z povolania, intoxikácie sírouhlíkom. Neprihliadol
na námietku odporcu a vedľajšieho účastníka, že navrhovateľ si za nepriaznivé následky choroby z

povolania zodpovedá aj sám, najmä z dôvodu, že sa nezúčastňoval pravidelných kontrolných vyšetrení
na KPLaT, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by takouto neúčasťou navrhovateľa na kontrolných
vyšetreniach došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu. Práve naopak, choroba z povolania - chronická
otrava CS2, je nevyliečiteľná a medikamentózna liečba len čiastočne zmierňuje jej vonkajšie prejavy.
Zo zdravotnej dokumentácie navrhovateľa vyplýva záver, že medikácia symptómov ochorenia nebola

prerušenáaanižiadnymspôsobomovplyvnenáabsenciouhospitalizáciínaklinikepracovnéholekárstva
a toxikológie. Neprihliadnutie na námietku vedľajšieho účastníka o pracovnom pomere navrhovateľa
od ostatného prisúdenia mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia odôvodnil
nepreukázaním skutočného výkonu práce nad rámec hodnotenia jeho pracovnej neschopnosti. Vzal do
úvahy len následky choroby z povolania navrhovateľa. Poplatkovú povinnosť odporcu odôvodnil tým,

že navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti zaplatiť súdny poplatok z návrhu na začatie konania (§
4 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.) a podľa ustanovenia § 2 ods. 2 vety prvej zákona č. 71/1992 Zb.
uložil zaplatenie súdneho poplatku odporcovi, pretože návrhu navrhovateľa bolo vyhovené. Rozsudok
vo výroku o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O. s. p. a navrhovateľovi priznal právo
na náhradu trov konania, aj keď mal vo veci len čiastočný úspech, nakoľko základ nároku navrhovateľa

bol daný od počiatku a výška priznaného plnenia závisela na úvahe súdu. Náhradu trov konania priznal
titulom právneho zastupovania navrhovateľa advokátom za 13 úkonov právnej služby so základnou
sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby, určenej podľa hodnoty sporu 7 966,54 eur,
v zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vo výške 237,34 eur - za prevzatie a
prípravu zastúpenia, písomné podanie na súd (žaloba), písomné podanie na súd (predloženie dohody o

vykonaní práce na žiadosť súdu), písomné podanie na súd (predloženie otázok KPLaT), pojednávanie
14.1.2010 a 4.2.2010, za písomné podanie na súd (stanovisko žalobcu k doplňujúcemu vyjadreniu
KPLaT z 5.8.2010), písomné podanie na súd (stanovisko - vyjadrenie Sociálnej poisťovne z 25.8.2010),
písomné podanie na súd (stanovisko žalobcu vo veci právomoci všeobecného súdu konať z 2.8.2010),
písomné podanie na súd (vyjadrenie titulom záverečnej reči), písomné podanie na súd (vyčíslenie trov

súdneho konania), pojednávanie 10.2.2011 a 12.4.2011. Priznal tiež cestovné náhrady v celkovej výške
125,12 eur a náhradu za stratu času spôsobenú cestou na pojednávania v zmysle ustanovenia § 17
ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z. z. od 1.1.2010 vo výške 72,14 eur (36,07 eur x 2) a náhradu za stratu času
spôsobenú cestou na pojednávanie v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z. z. vo výške
74,10 eur (37,05 eur x 2).

Proti rozsudku podal odvolanie odporca, ktorý alternatívne navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v
celom rozsahu zrušiť a konanie zastaviť, prípadne postúpiť vec Sociálnej poisťovni ako orgánu, do
ktorého právomoci patrí rozhodovanie o uplatnenom nároku alebo návrh navrhovateľa o zaplatenie 7
966,54 eur zamietnuť. Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám, uvedeným v § 221 ods.
1 O. s. p. tým, že súd rozhodol vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, resp. v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O. s. p. a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. f)
O. s. p. Podľa odvolateľa, súd prvého stupňa nedisponoval právomocou vo veci rozhodnúť. Poukázal

na ustanovenie § 7 O. s. p. a na to, že od 1.1.2004 zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
zrušil aj dovtedy platné ustanovenia § 198 ods. 1 písm. a) až c) a § 199 až § 213 Zákonníka práceúčinného od 1.4.2002. Plnenia vyplývajúce z nárokov na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom
alebo chorobou z povolania, s výnimkou nároku na náhradu vecnej škody, ktoré vznikli po účinnosti
zákona o sociálnom poistení, teda od 1.1.2004, sú dávkami úrazového poistenia (úrazovými dávkami), o

ktorých na základe žiadosti poškodeného (ak zákon o sociálnom poistení neustanovuje inak) rozhoduje
Sociálna poisťovňa. Rozhodovanie o týchto plneniach nepatrí do právomoci súdu, okrem nároku na
náhradu vecnej škody, spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Súkromnoprávny
vzťah sa zmenil na vzťah verejnoprávny a nárok na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom
alebo chorobou z povolania, uplatnený napr. vo forme náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského

uplatnenia, nadobudol povahu nároku na úrazovú dávku. V prípade nárokov na zvýšenie náhrady
za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia ako foriem náhrady škody spôsobenej pracovným
úrazom alebo chorobou z povolania, ktoré vznikli pred 1.1.2004, nemožno právomoc súdov vyvodzovať
anizustanovenia§7ods.3vyhláškyč.32/1965Zb.,pretoževzmyslecitovanéhoustanoveniaprávomoc
súdov prejednať iné veci (teda aj veci vyplývajúce z právnych vzťahov úrazového poistenia) možno
ustanoviť len zákonom, t. j. nie vyhláškou. Účelom citovaného ustanovenia bolo umožniť zvýšenie

odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia i nad maximálne sumy stanovené týmto
predpisom na základe rozhodnutia súdu, teda nie na základe dohody účastníkov zodpovednostného
vzťahu, pričom rozhodovanie súdu mohlo prichádzať do úvahy len pokiaľ bola inak daná jeho právomoc
na rozhodovanie o právach a povinnostiach vyplývajúcich z tohto vzťahu. Pokiaľ rozhodovanie o
právach a povinnostiach vyplývajúcich z verejno-právneho vzťahu úrazového poistenia bolo od 1.1.2004

zverené Sociálnej poisťovni, potom táto verejno-právna inštitúcia je oprávnená rozhodovať nielen
o priznaní a výplate úrazovej dávky, ktorou je aj náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského
uplatnenia, ale i o zvýšení týchto náhrad v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky 32/1965 Zb.
Namietal existenciu prekážky res iudicatae (veci rozhodnutej). Navrhovateľ z titulu svojej choroby z
povolania - chronickej intoxikácie sírouhlíkom, zistenej 12.11.2009 a hlásenej 13.10.1999, za ktorú

objektívne zodpovedá odporca ako právny nástupca jeho bývalého zamestnávateľa, t. j. z titulu totožnej
choroby z povolania, bol už rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 20.11.2006 sp. zn. 16C/41/2004,
právoplatným 8.3.2007 a vykonateľným 24.3.2007, posúdený prípadom hodným osobitného zreteľa a
bolo mu priznané mimoriadne odškodnenie vo výške 588 000 Sk. V zmysle ustanovenia § 1 vyhlášky č.
32/1965 Zb. bol navrhovateľ odškodnený raz a pre vždy a toto odškodnenie zohľadňovalo už aj budúcu

progresiu choroby z povolania navrhovateľa v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 citovanej vyhlášky. V
konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III aj v tomto konaní vedenom Okresným súdom Galanta
boli na strane navrhovateľa, odporcu i vedľajšieho účastníka účastníkmi konania totožné subjekty a
totožný bol aj predmet oboch týchto konaní - mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia navrhovateľa súdom podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. z titulu choroby z povolania,

zistenej u navrhovateľa 12.11.2009 a hlásenej 13.10.1999. V zmysle ustanovenia § 159 ods. 3 O.
s. p je zrejmé, že v čase začatia konania vedeného na Okresnom súde Galanta neboli splnené
podmienky na jeho začatie, preto v zmysle § 104 ods. 1 O. s. p. konanie mal súd prvého stupňa
zastaviť. Poukázal tiež na to, že odôvodňovanie výnimočnosti prípadu navrhovateľa len zhoršením
jeho zdravotného stavu ako nepredpokladaným následkom choroby z povolania z právneho hľadiska

nemôže obstáť. Ani záver prvostupňového súdu o nepredvídateľnosti zhoršenia zdravotného stavu
navrhovateľa nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Záver o zhoršení zdravotného stavu navrhovateľa
ako nepredpokladanom následku choroby z povolania nevyplýva z odborného vyjadrenia Doc. MUDr. T.
K., PhD. Navrhovateľove ťažkosti zapríčinené chorobou z povolania sa v zásade nevymykajú z typických
príznakov chronickej intoxikácie. So zhoršovaním zdravotného stavu navrhovateľa, najmä v oblasti

psychiky, sa preukázateľne počítalo už v minulosti, keď zhoršovanie zdravotného stavu navrhovateľa v
oblasti psychiky je zrejmé z rôznych prepúšťacích, ako aj bežných lekárskych správ. Tiež z vyjadrení
odborných lekárov vyplýva, že chronická intoxikácia sírouhlíkom je chorobou, ktorá vekom a časom
progreduje, pričom k zhoršeniu dochádza u všetkých poškodených, najmä v oblasti psychiky. V konaní
vedenom Okresným súdom Galanta bolo jednoznačne preukázané, že k zhoršeniu zdravotného stavu

navrhovateľa oproti koncu roku 2006 došlo len v oblasti psychiky, pričom nastalá zmena predstavuje
len obyčajnú, postupnú progresiu choroby z povolania. U navrhovateľa nedošlo ku strate samostatnej
existencie a k úplnej potrebe starostlivosti tretej osoby oňho, pretože nebolo preukázané, že by
navrhovateľ nebol schopný sám sa napiť, najesť, obliecť a pod. Namietal, že súd pri odškodňovaní
navrhovateľa prihliadol aj na uspokojovanie spoločenských potrieb jeho rodiny, ktorí jej členovia

účastníkmi tohto konania neboli. Odporca namietal, že prvostupňový súd vôbec nezohľadnil skutočnosť,
že navrhovateľ sa riadne nezúčastňoval pravidelných kontrolných hospitalizácii na KPLaT, čím sám
znemožnil odborným lekárom po dobu 3 rokov komplexné zhodnotenie svojho zdravotného stavu a tým
aj zvolenie pre neho najvhodnejšej liečby, ani skutočnosť, že navrhovateľ po tom ako bol mimoriadneodškodnený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, bol zamestnaný, čo vyvracia jeho tvrdenia o jeho
pracovnej nespôsobilosti. Aktuálne obmedzenia v živote navrhovateľa mal súd porovnávať výlučne s
možnosťami, resp. obmedzeniami navrhovateľa, ktoré existovali v čase rozhodovania Okresného súdu

Bratislava III a nie s možnosťami, ktoré navrhovateľ mal pred jeho ochorením chorobou z povolania, t. j.
akoeštezdravýčlovek.20-násobokmimoriadnehozvýšeniaodškodneniapovažovalporušenímprincípu
proporcionality a z toho dôvodu nie je možné odškodnenie priznané navrhovateľovi súdom považovať
za primerané a spravodlivé. Okresný súd Bratislava III priznal navrhovateľovi náhradu vo výške 15-
násobku základného bodového ohodnotenia, pričom v čase zohľadňovanom v rámci tohto rozhodnutia

súdu došlo ku skutočne výrazným zmenám (obmedzeniam) v živote navrhovateľa, výraznému sťaženiu
jeho spoločenského uplatnenia oproti stavu pred ochorením navrhovateľa chorobou z povolania. K
žiadnym iným obmedzeniam od roku 2006 nedošlo. Z uvedeného dôvodu je preto rozsudok súdu
prvého stupňa nepreskúmateľný. Poukázal tiež na to, že mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia bolo zákonodarcom zamýšľané a koncipované ako odškodnenie jednorazové
vzmysleustanovenia§1citovanejvyhlášky.Zodôvodneniapredchádzajúcehorozsudkuvyplýva,žesúd

zohľadnil už aj predpokladaný ďalší progres choroby z povolania navrhovateľa. Namietal aj rozhodnutie
vo výroku o trovách konania, pretože súd prvého stupňa mal postupovať podľa § 142 ods. 2 O. s. p.,
v zmysle ktorého navrhovateľ mal úspech len v malej časti, keď prísudok je len 40% uplatňovaného
nároku. Navrhovateľ mal neúspech v značnej časti 60%, preto aplikácia ustanovenia § 142 ods. 3 O.
s. p. neprichádza do úvahy, pretože ho možno aplikovať len v prípade, ak uplatnená pohľadávka je v

konaní nepresne vyčíslená. V danom prípade však nešlo o nepresnosť, ale o značné nadsadenie zo
strany navrhovateľa. Odvolateľ uviedol, že vzhľadom k tomu, že obaja účastníci mali v konaní úspech len
čiastočný,súdnemalpriznaťnáhradutrovkonaniažiadnemuzúčastníkov.Namietalajpriznanieodmeny
za niektoré úkony právnej služby : za podanie označené ako predloženie dohody o vykonaní práce, nie
aj na podanie vyjadrenia, a pokiaľ sa navrhovateľ v tomto podaní aj vyjadroval, robil tak len na základe

vlastnej iniciatívy, navyše jeho vyjadrenie neprinieslo nič nové. Ďalej namietal podanie navrhovateľa,
označené stanoviskom navrhovateľa vo veci právomoci všeobecného súdu konať, nakoľko dovtedy
otázka právomoci súdu nebola namietaná žiadnym z účastníkom a podanie je potrebné považovať
obsolétnym, namietal podanie označené vyjadrením titulom záverečnej reči, keďže navrhovateľ bol
odmenený aj za účasť na pojednávaní 12.4.2001, nakoľko obsah oboch týchto úkonov bol v podstate

totožným a namietal tiež podanie označené vyčíslením trov súdneho konania, pretože nejde o podanie
vo veci samej. Namietal tiež, že v zmysle § 79 ods. 1 O. s. p. v návrhu na začatie konanie absentuje údaj
navrhovateľa o štátnom občianstve navrhovateľa, pričom tento nedostatok nebol doposiaľ odstránený,
preto neexistuje v danej veci kvalifikovaný návrh na začatie konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa, výroku o prisúdení mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského

uplatnenia, podal odvolanie vedľajší účastník na strane odporcu, ktorý navrhol jeho zmenu tak,
že návrh zamietne. Odvolanie odôvodnil tým, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), nakoľko nevyplynuli z
vykonaného dokazovania. Podľa odvolateľa mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia
bolo koncipované odškodnením jednorazovým v zmysle § 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Poukázal

tiež na § 4 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb., z ktorého vyplýva, že súd musí pri odškodňovaní
podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. zohľadňovať aj predpokladaný ďalší progres choroby z
povolania. Aj z odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 16C/41/2004-187 vyplýva, že
rozhodnutie oprel, okrem iného, aj o vyššie prezentované ustanovenie, pretože pri stanovení konkrétnej
výšky náhrady zohľadnil už aj predpokladaný ďalší progres choroby z povolania navrhovateľa. Za

všetky súdom prvého stupňa zohľadnené obmedzenia vo svojom živote už raz navrhovateľ súdom
mimoriadne odškodnený bol. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Bratislava III je zrejmé,
že tieto prejavy choroby z povolania u navrhovateľa existovali už v čase, keď o mimoriadnom
zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodoval uvedený súd. Listinné dôkazy, o
ktoré navrhovateľ v konaní pred Okresným súdom Galanta opieral svoju argumentáciu, už boli ako

dôkazy navrhovateľom predložené a zohľadnené pri priznaní mimoriadneho odškodnenia v konaní
Okresného súdu Bratislava III. Na predložené dôkazy súd nemal v prebiehajúcom konaní duplicitne
prihliadať. Po komparácii výpovedí navrhnutých svedkov I. K., manželky navrhovateľa, W. K. a G.
K., dcér navrhovateľa, s ich výpoveďami v predchádzajúcom konaní, možno konštatovať, že v živote
navrhovateľa nedošlo od 20.11.2006 k vzniku ďalšej škody na zdraví doposiaľ nezohľadnenej. Nedošlo k

progresu sťaženia spoločenského uplatnenia v rodinnom, kultúrnom ani spoločenskom živote, nakoľko v
čase rozhodovania Okresného súdu Bratislava III obmedzenia navrhovateľa vo všetkých sférach životaboli rovnakými ako v súčasnosti. Navrhovateľ vykonával jednoduchú prácu u stavebno-montážnej firmy
STAVEKO - Ing. Marián Sahúl od 28.1.2009 do 30.6.2009 s tým, že výber pracovnej pozície v jeho
prípade ovplyvňujú nielen následky choroby z povolania, ale i aktuálne nepriaznivá situácia na trhu práce

a fakt, že má ukončené len základné vzdelanie. Zmenu vo využití pracovného potenciálu prvostupňový
súd odignoroval. Z odborného vyjadrenia KPLaT z 1.5.2010 vyplýva, že navrhovateľ nedodržiaval
odporúčaný dispenzarizačný režim, čo mohlo výraznou mierou prispieť k urýchleniu progresie choroby
a rozvoju jej následkov. V rokoch 2006 až 2008 nebol hospitalizovaný na KPLaT, hoci je to uvedené
v prepúšťacej správe z roku 2005. V konaní však nebolo akýmkoľvek spôsobom kvantifikované, v

akej miere sa na zhoršení psychiky navrhovateľa podieľajú samotné neprofesionálne ochorenia. Napr.
diabetes, ktorým navrhovateľ trpí od roku 1999, sa výrazným spôsobom podieľa nielen na poškodzovaní
cievneho systému, ale i celkovej progresie choroby z povolania. Je relatívne samoobslužný a jeho nové,
doposiaľ nepredpokladané poškodenie zdravia od 20.11.2006 nepredstavuje zásadný zásah do jeho
životne dôležitých funkcií a umožňuje mu pri medikamentóznej liečbe žiť v rovnakom štandarde ako do
roku 2006.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že so všetkými výhradami vedľajšieho
účastníka sa v plnom rozsahu stotožňuje. S prihliadnutím k tomu, že odporca vytýkal rozsudku súdu
prvého stupňa aj ďalšie vady, resp. mal za to, že v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu tohto rozsudku,
vôbec neboli splnené podmienky konania, žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil.

Navrhovateľ vo vyjadrení k vyjadreniu odporcu k odvolaniu vedľajšieho účastníka na strane odporcu

navrhol rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu vecnej správnosti potvrdiť. Uviedol, že právomoc
sociálnej poisťovne nie je ani po 1.1.2004 daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového hodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia lebo v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade
za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia o týchto nárokoch rozhoduje súd.
Neposkytnutie ochrany súdu nároku navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej chorobou z povolania

by znamenalo odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae) v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/136/2007, judikát číslo 5/2008). Jednoznačným úmyslom
zákonodarcu v zmysle § 7 ods. 3 vyhlášky číslo 32/1965 Zb. v spojení s ustanovením § 99 zákona číslo
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, bolo zveriť všeobecným súdom právomoc rozhodovať vo veciach
dodatočného zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vo všetkých prípadoch

bez ohľadu na to, kedy došlo k zisteniu choroby z povolania, ako to vyplýva z intertemporálneho
ustanovenia § 11 ods. 2 zákona číslo 437/2004 Z. z. Uviedol, že uznesenie NS SR z 24.11.2009 sp. zn.
4Cdo/190/2007, na ktoré sa odvoláva odporca a vedľajší účastník, nie je v tomto konaní záväzné a je v
priamom rozpore s publikovanou ustálenou judikatúrou NS SR z dôvodov, že uznesenie (vo veci samej)
alebo rozsudok všeobecného súdu bez ohľadu na jeho pozíciu v sústave súdov nie je v Slovenskej

republike prameňom práva, pretože nie je zaradené v taxatívnom výpočte ustanovenia § 1 zákona číslo
1/1993 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Rozhodnutie všeobecného súdu nie je v Slovenskej
republike formou objektívneho pozitívneho práva. Poukázal na stanovisko občiansko-právneho a
správneho kolégia NS SR č. 27/2006. O výške odškodnenia na základe voľnej úvahy, vedenej snahou
o nastolenie spravodlivosti, môže preto rozhodnúť len nezávislý a nestranný súd. Pokiaľ ide o res

iudicatae predmet konania, začatého na základe návrhu z 21.10.2009, nie je totožným s predmetom,
ktorý prejednával Okresný súd Bratislava III. na základe návrhu z 19.12.2003. Predmetom tohto konania
je poskytnutie spravodlivej satisfakcie za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré nastalo v súvislosti s
ďalším postihnutím navrhovateľa na základe progresie choroby z povolania - chronickej intoxikácie CS2
na základe zhoršenia zdravotného stavu. V skutkovej rovine je nárok navrhovateľa obsahom posudku o

dobodovaní navrhovateľa v rozsahu nových 200 bodov, v celkovom súčte 900 bodov. Vznik tohto nároku
stanovuje § 5 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Následky chronickej intoxikácie sírouhlíkom sa nedajú
individuálne predpokladať. Navrhovateľ bol uznaný osobou hodnou osobitného zreteľa Okresným
súdom Bratislava III. v prvotnom konaní, a na základe zhoršujúceho sa zdravotného stavu, vyvolaného
progresiou choroby z povolania, došlo k vyvolaniu ďalších následkov vo všetkých sférach života, ktoré

sa stali predmetom odškodňovania v tomto konaní. Odborní lekári diagnostikou dospeli k poznaniu, že
u navrhovateľa vplyvom progresie choroby z povolania došlo k zhoršeniu jeho zdravotného stavu novo
vyvolanými zásahmi v psychickej zložke, diagnostikované prejavy je nutné právne hodnotiť ako škodu
na zdraví. Nie je preto možné hovoriť z pozície odporcu o oddelení progresie choroby z povolania, ktorá
nemábyťodškodnenáaškodenazdraví,ktorámábyťodškodnená,alenenastala.Výnimočnosťprípadu

vyplýva zo skutkových zistení ustálených už v rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III. a Okresnýsúd Galanta bol viazaný týmito skutkovými zisteniami. Odôvodnenie výnimočnosti prípadu preto nie
je založené na argumentácii spočívajúcej v zhoršení zdravotného stavu navrhovateľa. Logické je, že
ak došlo k progresii v rozsahu 200 bodov, nastali aj nové ďalšie prejavy, ktoré ovplyvnili vzhľadom

k postihnutiu psychickej zložky všetky oblasti života navrhovateľa. Fatalitu ochorenia, ktoré na jednej
strane maximálne zhoršuje kvalitu života navrhovateľa v oblasti vnímania, prežívania a na strane
druhej hrozí navrhovateľovi smrťou v podobe srdcového alebo mozgového infarktu. Navrhovateľ je
dezorientovaný v okolitom prostredí, jeho sebavzdelávanie je v podstatnej miere obmedzené. Ruší a
provokuje ho prítomnosť iných osôb. Navrhovateľ akoby predčasne zostarol, t. j. výlučne chorobou z

povolania došlo k skráteniu dĺžky jeho života. Choroba z povolania zasiahla cievny systém navrhovateľa
a vyvolala u neho ochorenie aterosklerózu a artériovú hypertenziu, ktoré priamo ohrozujú jeho život
svojimi smrteľnými prejavmi. Po roku 2006 došlo k novým prejavom choroby z povolania a k prehĺbeniu
už existujúcich prejavov. Znalec poprel, že by dokumentované následky progresie choroby z povolania
mohli byť objektívne zohľadnené pri stanovovaní výšky doterajšej náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Vplyvom progresie chronickej intoxikácie CS2 nastali ďalšie následky v takej intenzite

a takým spôsobom, že pôvodne nemohli byť predvídané. V dôsledku pôvodnej škodnej udalosti
vznikol ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Je nutné robiť rozdiely medzi
ovplyvnením sociálnej komunikácie - rok 2006 a úplnou stratou možnosti sociálnej interakcie - rok 2010.
Fakt, že navrhovateľ nebol v rámci dispenzarizácie predvolaný za účelom hospitalizácie na Kliniku
pracovného lekárstva a toxikológie v rokoch 2007 a 2008, nemôže v žiadnom prípade ovplyvniť vývoj

a prejavy choroby z povolania - chronickej intoxikácie CS2, pretože je neliečiteľná a jej progresiu nie
je možné zastaviť, ordinované medikamenty sú len liečbou symptomatickou. Medikácia symptómov
ochorenia nebola prerušená, navyše neexistuje žiadny harmonogram, resp. odporúčanie intenzity
hospitalizácie pacientov s chronickou intoxikáciou CS2. Výkon práce navrhovateľa pre zamestnávateľa
- podnikateľa Ing. Sahula nemožno hodnotiť osobným výkonom práce navrhovateľa využívajúceho svoj

ostávajúci pracovný potenciál, pretože navrhovateľ na pracovisku nič z pracovnej náplne nerobil, správal
sa ako v domácom prostredí. Uplatnenie navrhovateľa na trhu práce je výlučne v spojitosti s chorobou
z povolania nulové. Schopnosť vykonávať prácu vylúčili v predložených lekárskych nálezoch aj odborní
lekári, najmä psychiater. Pri náhrade škody za sťaženie spoločenského uplatnenia sa náhrada trov
konania vždy spravuje ust. § 142 ods. 3 O. s. p. (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cz/13/69, publikovanom

v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk NS SR pod č. 28/1970). Pri uplatnení nároku na náhradu
za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia musí navrhovateľ vyjadriť v peniazoch požadovanú
výšku náhrady, avšak už z povahy tohto nároku vyplýva, že presné stanovenie výšky je závislé vždy na
znalcovi, či inom stanovisku odborníka. Navrhovateľ pokiaľ nedisponuje odbornou kvalifikáciou, nikdy
nedokáže posúdiť výšku požadovaného nároku, navyše je vo veci osobne zainteresovaný a hodnotí ju

subjektívne a je len vecou náhody, k akej zhode dôjde ohľadom výšky nároku medzi navrhovateľom
na strane jednej a znalcom, či súdom na strane druhej. K výhrade odporcu o neúplnosti návrhu v
občianstve navrhovateľa uviedol, že súd mal preukázané občianstvo Slovenskej republiky navrhovateľa
z občianskeho preukazu, ktorým sa legitimoval na každom pojednávaní.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolania boli podané

včas (§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenými osobami - účastníkom konania a vedľajším účastníkom na
jeho strane (§ 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.
s. p.), po skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), a
že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, b/, d/ a f/ O. s. p.),
preskúmal rozhodnutie v rozsahu a dôvodoch odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), postupom na nariadenom

odvolacom pojednávaní (§ 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a dospel k záveru, že rozsudok prvostupňového
súdu je v napadnutom prisudzujúcom výroku vo veci samej a v závislých výrokoch o trovách konania a
o poplatkovej povinnosti (§ 212 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) vecne správny.

Predmetom konania je mimoriadne zvýšenie náhrady škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia.

Vzhľadom k námietke absencie právomoci odvolací súd sa zaoberal existenciou právomoci v danej veci,

ktorú súd prvého stupňa považoval danou, keďže vo veci o nároku navrhovateľa meritórne rozhodol, i
keď sa ňou výslovne v rozsudku nezaoberal.V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa
zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Iné veci prejednávajú

a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní , len ak to ustanovuje osobitný zákon (§ 7 ods. 3 O.
s. p.). Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec
po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1 druhá veta pred
bodkočiarkou O. s. p. ).

Nároky zamestnanca vyplývajúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným

úrazom alebo chorobou z povolania (pokiaľ boli medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu sporné)
prejednávali a rozhodovali o nich súdy ako o spore, ktorý vyplýva z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s.
p.). Išlo o nároky na náhradu za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku (počas práceneschopnosti
a po skončení práceneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity), za bolesť a
sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne vynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu (§
198 ods. 1 písm. a/ až d/ Zákonníka práce č 311/2001 v znení účinnom do 1. januára 2004).

Zákon o sociálnom poistení však priniesol rozličné zmeny, ktoré vo svojej podstate zasiahli aj do
právomoci súdu v týchto veciach. Z bodu 27 ustanovenia § 294 citovaného zákona je zrejmé, že (okrem
iného) bolo zrušené ustanovenie § 198 ods. 1 písm., a/ až c/ Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z.
a tiež aj jeho ustanovenia § 199 až 213), takže jediným nárokom upraveným v Zákonníku práce z titulu
pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda a ostatné nároky sú upravené v

Zákone o sociálnom poistení, pričom nároku za stratu na zárobku alebo stratu na dôchodku zodpovedajú
nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) resp. nárok na úrazovú rentu
(88 a nasl. Zákona o sociálnom poistení), nároku na náhradu nákladov na výživu pozostalých (§ 204
ods. 1 písm. c/ Zák. práce v znení účinnom do 1. 1. 2004) zase zodpovedná nárok na pozostalostnú
úrazovú rentu (§ 92 a nasl. Zákona o sociálnom poistení) a podobne.

Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára 2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších
úrazových dávkach uvedených vo štvrtej hlave Zákona o sociálnom poistení rozhoduje Sociálna
poisťovňa; jej príslušnosť na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach jednoznačne vyplýva z
ustanovenia § 177 Zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého na konanie vo veciach sociálneho
poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo veciach

dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a) Zákona o sociálnom poistení.

Právomoc Sociálnej poisťovne však nie je daná vo veciach nárokov na zvýšenie bodového hodnotenia
sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle zákona č. 437/2004 Z. z., lebo z tejto osobitnej právnej
úpravy vyplýva, že o týchto nárokoch rozhoduje súd (§ 5 ods. 5 citovaného zákona).

Právomoc Sociálnej poisťovne nie je daná ani na rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na

zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na
náhradu za stratu na dôchodku a na náhradu nákladov na výživu pozostalých, o ktorých treba rozhodnúť
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 (§ 272 ods. 5, ods. 6 Zákona o sociálnom poisteni),
lebo o týchto nárokoch rozhodoval vždy súd, ako o spore z pracovného vzťahu (§ 7 ods. 1 O. s. p. ).

V zmysle novej právnej úpravy sa o týchto nárokoch už nerozhoduje, resp. právna úprava ich už

neoznačuje ako odškodniteľný nárok; namiesto nich prichádzajú do úvahy príslušné vyššie uvedené
renty. Podmienky na priznanie príslušných rient sú iné v porovnaní s náhradami za stratu na zárobku
a v konečnom dôsledku ani výška renty sa nerovná príslušnej náhrade za stratu na zárobku (renta
je spravidla nižšia). Za týchto okolností by názor, podľa ktorého príslušnosť súdu vo veciach nárokov
na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania uplatnených na súde

do účinnosti Zákona o sociálnom poistení nie je daná, v konečnom dôsledku znamenal odmietnutie
spravodlivosti (denegatio iustitiae), čo je v rozpore s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.Na to, aby bolo možné takto začaté konanie na súde v zmysle § 103 v spojení s § 104 ods. 1 O. s. p.
zastaviť a vec postúpiť Sociálnej poisťovni, muselo by byť v Zákone o sociálnom poistení ustanovené,
že Sociálna poisťovňa rozhoduje nielen o nárokoch, ktoré vznikli podľa tohto zákona, teda Zákona o

sociálnompoistení,t.j.,ktorévznikliod1.1.2004,aleajonárokoch,ktorévznikliskôr,zapodmienky,žeo
nich nebolo do nadobudnutia účinnosti citovaného zákona právoplatne rozhodnuté. Takéto ustanovenie
sa však v citovanom zákone nenachádza. Taktiež by mohol súd postúpiť návrh, resp. celý spis Sociálnej
poisťovni, ak by mu takúto povinnosť ukladalo prechodné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku.
Takéto ustanovenie sa však v O. s. p. nenachádza. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy môžu štátne orgány

- teda aj súd, konať len na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví
zákon. Ak preto žiaden zákon neustanovil, že o nárokoch, ktoré vznikli do 31. 12. 2003 (ak o nich nebolo
právoplatne rozhodnuté) má konať Sociálna poisťovňa (čo by bola výnimka zo všeobecnej právomoci
súdu v pracovnoprávnych vzťahoch zakotvená v § 7 ods. 1 O.s.p. in fine), musí konanie začaté na súde
dokončiť súd.

Dôsledkom vyššie uvedených skutočností je ďalší záver spočívajúci v tom, že vo veciach nárokov na

náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania uplatnených na súde (a
teda aj vzniknutých) do 1. januára 2004 je daná právomoc súdu. Z tejto právomoci je (po zohľadnení
§ 272 ods. 5, ods. 6 Zákona o sociálnom poistení) vyňatý nárok na náhradu za stratu na zárobku
po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a nárok na
náhradu nákladov na výživu pozostalých (u obidvoch nárokov) za obdobie po 31. decembri 2003, lebo

tieto nároky sa od 1. januára 2004 zo zákona považujú za úrazovú rentu (§ 272 ods. 3 Zákona o
sociálnom poistení), resp. za pozostalostnú úrazovú rentu (§ 272 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení),
o ktorých v súlade § 172 ods. 2, ods. 3 písm. a) citovaného zákona rozhoduje Sociálna poisťovňa.

Z uvedeného vyplýva právomoc všeobecného súdu na prejednanie a rozhodnutie veci o nároku na
mimoriadne zvýšenie náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia navrhovateľa. Súd prvého

stupňa postupoval správne, ak o nároku navrhovateľa rozhodol meritórne.

Odvolací súd sa zaoberal aj námietkou odporcu a vedľajšieho účastníka na jeho strane o existencii
prekážky konania spočívajúcej vo veci rozhodnutej v zmysle § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku.Vychádzalpritomzustanovenia§159ods.3O.s.p.,podľaktoréholenčosaoveciprávoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.

Ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. ustanovuje, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí medzi podmienky konania, ku ktorým
súd prihliada kedykoľvek za konania (§ 103 O. s. p.) a predstavuje neodstrániteľný nedostatok procesnej
podmienky, ktorý je dôvodom zastavenia konania (§ 104 ods. 1 O. s. p.). Predpokladom však je,
že ide o totožnú právoplatne rozhodnutú vec. Totožnosť veci je daná totožnosťou účastníkov konania

a totožnosťou predmetu konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej teda bráni tomu, aby vec, o
ktorej bolo právoplatne rozhodnuté, bola znovu prejednávaná. V zmysle tohto zákonného ustanovenia
ide o rovnakú (tú istú) vec vtedy, ak ide v novom konaní o ten istý nárok alebo stav, o ktorom bolo už
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka toho istého predmetu konania a tých istých účastníkov. Totožnosť
predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva

z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, t. j. o nárok založený na rovnakom
právnom dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka
právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený
po právnej stránke. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol skutok súdom
posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej nie je

daná v tom prípade, ak ide síce v novom konaní o rovnaký právny vzťah medzi rovnakými účastníkmi,
pokiaľ sa novo uplatnený nárok opiera o iné skutočnosti, ktoré tu neboli v dobe pôvodného konania a
ktoré nastali až neskôr.

Predovšetkýmjepotrebnéuviesť,žeodškodneniezasťaženiespoločenskéhouplatneniasamovosvojej
podstate v základnej výmere predstavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné

úkony poškodeného a pre uspokojovanie jeho životných i spoločenských potrieb. Priznanie základného
odškodnenia samotného teda predpokladá, že dovtedajšie možnosti poškodeného uplatniť sa v života
a v spoločnosti sú v dôsledku úrazu objektívne obmedzené. Zvýšenie náhrady podľa ustanovenia §
7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. predpokladá existenciu ďalších skutočností umožňujúcich záver, žeobmedzenia poškodeného nemožno vyjadriť len základným odškodnením. Postup podľa ustanovenia §
7 ods. 3 vyhlášky potom prichádza do úvahy len v skutočne výnimočných prípadoch hodných osobitného
zreteľa, kedy ani zvýšenie základného odškodnenia dostatočne nevyjadruje následky, ktoré sú do

budúcna v dôsledku poškodenia trvale obmedzené alebo stratené.

Aj keď pri hodnotení trvalých následkov poškodenia na zdraví sa prihliada aj k ich predpokladanému
vývoju, nie je vylúčený vznik ďalšieho nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ak
sa výrazne zhoršil už ustálený zdravotný stav, poprípade sa prejavili ďalšie následky v takej intenzite a
takým spôsobom, že pôvodne ani nemohli byť predvídané. V dôsledku pôvodnej škodnej udalosti tak

môže výnimočne vzniknúť ďalší nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, samozrejme
za, že novo vzniknuté nepriaznivé následky sú v príčinnej súvislosti s pôvodným poškodením zdravia.

V takom prípade sa pri úvahe o výške náhrady vychádza z porovnania súčasných možností
poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti so stavom pred týmto zhoršením. Nejde totiž o
porovnanie súčasných schopností a možností navrhovateľa s ich úrovňou v dobe pred vznikom škody,
ale o porovnanie jeho súčasných možností pred uspokojovanie životných a spoločenských potrieb

so stavom v dobe pred týmto nastalým zhoršením. Pre určenie výšky nového nároku na náhradu
za sťaženie spoločenského uplatnenia pri následnom zhoršení už ustáleného zdravotného stavu je
rozhodujúce porovnanie obmedzených či stratených možností spoločenského uplatnenia v dobe pred
zhoršením zdravotného stavu so stavom súčasným. Pritom ani skutočnosť, že pri predchádzajúcom
odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia boli konštatované podmienky pre zvýšenie náhrady

podľa § 7 ods. 3 vyhlášky, neznamená automaticky, že pri každom ďalšom novo vzniknutom nároku
budú splnené podmienky mimoriadneho zvýšenia náhrady. Ide totiž o odškodnenie nového nároku,
ktorý spočíva práve v zhoršení zdravotného stavu poškodeného a dôsledkov z toho pre uspokojovanie
životných a spoločenských potrieb, oproti stavu v dobe pred týmto zhoršením.

Z uvedeného preto vyplýva, že zhoršenie poškodenia zdravia navrhovateľa v dôsledku choroby

z povolania vyjadreného 900 bodmi oproti 700 bodom pri ustálení jeho zdravotného stavu, z
ktorého vychádzal pri svojom rozhodnutí aj Okresný súd Bratislava III, je nárokom novým, o ktorom
doposiaľ nebolo súdom rozhodnuté, nakoľko k zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa následkom
choroby z povolania došlo až následne po rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III. Z uvedeného
preto vyplýva správnosť postupu súdu prvého stupňa, ktorý pri vyhodnotení súčasného poškodenia

zdravia navrhovateľa chorobou z povolania posudzoval jeho nárok na mimoriadne zvýšenie sťaženia
spoločenského uplatnenia v otázke dôvodov hodných osobitného zreteľa, len v ktorom prípade je
možným postup podľa § 7 ods. 3 citovanej vyhlášky, podľa záverov Okresného súdu Bratislava III., ktoré
nielen pretrvávajú ale ich intenzita sa zvýšila, a v otázke výšky mimoriadneho zvýšenia z porovnania
zhoršenia zdravotného stavu navrhovateľa v súčasnosti s jeho ustáleným zdravotným stavom, z ktorého

vychádzal Okresný súd Bratislava III.

Okresný súd Galanta konštatoval, že u navrhovateľa prišlo k podstatnému obmedzeniu spoločenského
uplatnenia nielen pre neurologické zdravotné obmedzenia, ale najmä obmedzenia vyplývajúce z
vážnych porúch psychiky navrhovateľa, ktorými v konečnom dôsledku trpí aj najbližšie okolie,
jeho rodina, priatelia a spätne to negatívne ovplyvňuje vzájomné citové väzby a reálnu možnosť

sociálnej komunikácie navrhovateľa. Tieto dôsledky sú v príčinnej súvislosti s chorobnými príznakmi
sprevádzajúcimi tento druh ochorenia a navonok sa prejavujú celým radom uvádzaných psychických
zmien, pre ktoré v prípade navrhovateľa prišlo k strate sociálnych väzieb. Výrazne je obmedzená
možnosťplnohodnotnéhorodinnéhoživotavspoločenskejoblasti,nakoľkonavrhovateľprestaludržiavať
dovtedajšie spoločenské kontakty a navyše zdravotné dôsledky choroby z povolania mu bránia

normálnemu životu v úplne bežných situáciách, čím sa prejavuje napr. strata koncentrácie a krátkodobej
pamäti a strata záujmov, strata jemnej motoriky, záchvaty podráždenosti, úzkosti a depresie a pod. S
prihliadnutímnatietookolnostisúdprvéhostupňadospelkzáveru,žesúsplnenépodmienkynazvýšenie
odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia navrhovateľa na 15-násobok základného počtu bodov.
Z posudku o odškodnení bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia Fakultnej nemocnice akademika

L. Dérera, Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie, Bratislava bez uvedenia dátumu, vyplýva, že
sťaženie spoločenského uplatnenia sa navrhovateľa v súvislosti s chronickou intoxikáciou CS2 bolo
obodované 500 bodmi a to na základe klinického stavu, laboratórnych vyšetrení a profesijných expozícii
potvrdenej HP, pričom mu bola priznaná aj choroba z povolania. Z posudku o odškodnení bolesti
a sťaženia spoločenského uplatnenia Fakultnej nemocnice akademika L. Dérera, Kliniky pracovného

lekárstvaatoxikológievBratislavez26.8.2009vyplýva,žeunavrhovateľadošlokdobodovaniusťaženiaspoločenského uplatnenia pri chorobách z povolania, a to pre progresiu choroby, hlavne psychickej
zložky a bolo mu priznané zvýšenie bodového hodnotenia o 200 bodov z doterajších 700 na 900 bodov.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že ku zhoršeniu zdravotného stavu navrhovateľa

došlo v priamej príčinnej súvislosti s diagnostikovanou chorobou z povolania - chronickou otravou
sírouhlíkom a že takéto zhoršenia sa zdravotného stavu navrhovateľa nebolo objektívne predpokladané
pri jeho poslednom posudzovaní následkov choroby z povolania (viď závery odborného vyjadrenia Doc.
MUDr. T. K., PhD.). Zhoršenie zdravotného stavu navrhovateľa v jeho psychickej zložke v rozsahu
diagnostikovanom príslušnými odbornými lekármi a potvrdenom aj v odbornom vyjadrení MUDr. K., súd

prvého stupňa správne posúdil ako nový, doposiaľ nepredpokladaný následok choroby z povolania,
kedy na navrhovateľa bolo potrebné hľadieť ako na výnimočný prípad hodný mimoriadneho zreteľa v
dôsledku čoho bolo potrebné navrhovateľovi priznať aj mimoriadne odškodnenie v zmysle ustanovenia §
7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. V danom prípade u navrhovateľa nastal stav predpokladaný citovaným
ustanovením, keď z lekárskych nálezov predložených už v pôvodnom konaní prebiehajúcom pred
Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 16C/41/2004 nepochybne vyplýva, že u navrhovateľa sa

jeho predpoklady a schopnosti aké mal pred vznikom choroby z povolania nielen zúžili, ale niektoré
aj stratili. Pokiaľ ide o nárok uplatnený v tomto konaní, vychádzal z toho, že u navrhovateľa došlo k
zhoršeniu zdravotného stavu v rozsahu, ktorý nebolo možné objektívne predpokladať pri posudzovaní
jeho sťaženia spoločenského uplatnenia a takéto zhoršenie zdravotného stavu poškodeného je hodné
mimoriadneho zreteľa, a je preto možné opätovne poškodenému priznať rozhodnutím súdu mimoriadne

odškodnenie v rozsahu pôvodne nepredpokladaných nepriaznivých dôsledkov poškodenia zdravia
poškodeného na jeho život, životné úkony a uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb,
nie však aj jeho rodiny a blízkeho okolia (ktorým spôsobom formuloval nie úplne správne svoj záver
súd prvého stupňa). U navrhovateľa za takéto pôvodne nepredpokladané následky choroby z povolania
správne súd prvého stupňa považoval navrhovateľom prezentované a v konaní súdu preukázané

neustále psychické zmeny jeho osobnosti, eskalujúce výbuchy neovládateľnej a bezdôvodnej agresivity
a z toho plynúce vážne konflikty v jeho rodine, manželstve, vedúce k úplnej strate kontaktov s
najbližšími príbuznými - manželkou, deťmi, vnukmi, ako aj ku strate samostatnej existencie nielen v
spoločenskom prostredí ale aj v domácom prostredí vedúce k úplnej potrebe starostlivosti tretej osoby
u navrhovateľa. Súd prvého stupňa považoval priznanú satisfakciu vo výške 20-násobku zvýšenia

bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia spolu vo výške 7 966,54 eur (200 x 60 x 20
= 240 000 Sk = 7 966,54 eur) za spravodlivú v pomere k následkom, ktoré choroba zmenou osobnosti
navrhovateľa vyvolala. Výnimočnosť prípadu navrhovateľa odôvodňujúceho zvýšenie náhrady spočíva v
tom, že v čase zistenia doposiaľ nepredpokladaných následkov choroby ide o človeka vo veku, v ktorom
rodinný život v kruhu najbližších, záujem o potomkov a stýkanie sa s nimi a pocit radosti zo starostlivosti

o nich a pocit spolupatričnosti s rodinou majú pre človeka veľmi pozitívny význam, hlboko ovplyvňujú
jeho prežívanie obdobia blízkeho dôchodkovému veku. Pri určení miery odškodnenia súd prvého stupňa
zohľadnil u navrhovateľa mimoriadne zhoršenie jeho rodinného života v dôsledku progresie choroby z
povolania, ako aj mimoriadne zníženie kvality prežívania aj tých najjednoduchších životných situácií,
ako sú prežívanie bežného dňa, noci, spánku a podobne, postupnú stratu vnímania pozitívnych stránok

života, ako aj pocitu šťastia, spokojnosti a rodinnej a osobnej pohody, veselosti, stratu empatie s
ostatnými členmi rodiny, úplné vyčlenenie navrhovateľa z rodinného života pre jeho neovládateľnú
agresivitu, hrubo obťažujúcu jeho okolie, prežívanie pocitu hlbokej nespravodlivosti, úzkosti a celkovej
nechuti k ďalšiemu životu, úplnú stratu pocitu lásky a spolupatričnosti s rodinou, ako aj mimoriadnu
emočnúlabilituvstykustretímiosobami.Okremtohosúdvzaldoúvahyajskutočnosť,žeunavrhovateľa

bolipoškodenéživotnedôležitéorgány,akoajcentrálnynervovýsystém,akoajskutočnosť,žechorobaz
povolania u navrhovateľa a jej vyššie uvedené následky sú nevyliečiteľné s predpokladanou tendenciou
sústavného zhoršovania sa. Pri svojom rozhodnutí správne neprihliadol na námietku odporcu a
vedľajšieho účastníka, že navrhovateľ si za nepriaznivé následky choroby z povolania zodpovedá aj sám
a to najmä z dôvodu, že sa riadne nezúčastňoval pravidelných kontrolných vyšetrení na KPLaT, nakoľko

v konaní nebolo preukázané, že by takouto neúčasťou navrhovateľa na kontrolných vyšetreniach došlo
k zhoršeniu sa jeho zdravotného stavu, práve naopak, z dokazovania vyplynulo, že choroba chronická
otrava CS2, ktorou trpí navrhovateľ, je nevyliečiteľná a medikamentózna liečba len čiastočne zmierňuje
jej vonkajšie prejavy. Zo zdravotnej dokumentácie navrhovateľa bez pochybnosti vyplýva záver, že
medikácia symptómov ochorenia nebola prerušená a ani žiadnym spôsobom ovplyvnená absenciou

hospitalizácií na klinike pracovného lekárstva a toxikológie. Správne posúdil aj námietku vedľajšieho
účastníka, že navrhovateľ od posledného rozhodovania súdu o jeho odškodnení bol v pracovnom
pomere, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by navrhovateľ skutočne vykonával konkrétne práce,
teda žeby bol schopný sa riadne, čo aj len čiastočne, zapojiť do pracovného pomeru, nad rámechodnotenia jeho pracovnej neschopnosti ustáleného príslušnou posudkovou komisiou. Pokiaľ ide o
námietkuodporcu,ženavrhovateľtrpíajcelýmradominýchochorení,ktoréjehozdravotnýstavzhoršujú,
avšak, ktoré nesúvisia s jeho chorobou z povolania, súd prvého stupňa správne pri svojom rozhodnutí

o predmete sporu vzal do úvahy len následky choroby z povolania navrhovateľa.

Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvého stupňa vo veci samej v prisudzujúcom výroku
mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia dospel k záveru o správnosti jeho rozhodnutia
a správnosti konania mu predchádzajúceho.

Podľa § 142 ods. 3 O. s. p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať

plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

V zmysle § 142 O. s. p. pre rozhodovanie o trovách konania platia dve základné zásady, t. j. že sa
hradia len trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva a že sa právo na náhradu trov
konania riadi mierou procesného úspechu (§ 142 ods. 1 a 2 O. s. p.) Ustanovenie § 142 ods. 3 O. s. p.

predstavujevýnimkuzozásadyzodpovednostizavýsledoksporovéhokonania.Účastníkovikonaniasúd
v zmysle tohto zákonného ustanovenia prizná plnú náhradu trov konania, hoci mal vo veci len čiastočný
úspech, v troch prípadoch : 1/ ak účastník mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, 2/ ak rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku a 3/ ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy
súdu. V poslednom prípade z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva, že úvaha súdu sa môže týkať len

skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške plnenia. Pokiaľ sa ňou rieši základ
uplatňovaného nároku, použitie ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. z hľadiska rozhodovania o trovách
konania neprichádza do úvahy. Úvaha o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo. Ide spravidla
o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho
samotné určenie vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Pre priznanie plnej náhrady trov konania

nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti), a ani to, akú sumu
v pomere k súdom priznanej sume účastník uplatňoval. Za neúspech nemožno považovať rozdiel medzi
uplatňovanou a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne
skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (prípadne znaleckého posudku). Ak
je tento splnený, je potrebné o náhrade trov konania rozhodnúť podľa tohto ustanovenia.

V danej veci sa navrhovateľ domáhal zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia
nad sumu stanovenú v § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh
navrhovateľa je čo do právneho základu opodstatnený (t. j. sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa)
a čiastočne návrhu vyhovel. Určenie samotnej výšky plnenia (rozsah zvýšenia odškodnenia za sťaženie

spoločenského uplatnenia) nepochybne záviselo na jeho úvahe, preto boli splnené všetky zákonné
predpoklady na rozhodnutie o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 O. s. p. (navrhovateľ mal v konaní
čiastočný úspech a rozhodnutie záviselo od úvahy súdu).

Preto záver súdu o prisúdení navrhovateľovi plnej náhrady trov konania je správnym. Keďže však
odporca namietal aj rozsah plnej náhrady trov konania prisúdenej navrhovateľovi, t. j. že mu nemala byť

prisúdená náhrada trov konania aj za ním namietané štyri úkony právnej služby, zaoberal sa odvolací
súd aj správnosťou výšky prisúdenej náhrady trov konania navrhovateľovi súdom prvého stupňa.

Odporca namietal úkon právnej služby - písomné podanie súdu - Predloženie dohody o vykonaní práce,
na predloženie ktorej bol navrhovateľ vyzvaný súdom, a ktoré obsahovalo vyjadrenie, podľa odporcu na
základe vlastnej iniciatívy, ktoré neprinieslo nič nové. V danom prípade navrhovateľ reagoval na výzvu

súdu predložiť listinný dôkaz - dohodu o pracovnej činnosti, v prípade ak ňou disponuje, na pojednávaní,
konanom 14.1.2010. Možno preto uzavrieť, že v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z.
z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb navrhovateľovi patrí náhrada
trov konania titulom odmeny za jeho právne zastupovanie advokátom vo výške základnej sadzby tarifnej
odmeny za písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, nakoľko splnil pokyn súdu a zároveň

sa vyjadril k predkladanému listinnému dôkazu.Odporca namietal úkon právnej služby, ktorým písomne formuloval stanovisko navrhovateľa vo veci
právomoci všeobecného súdu konať vo veci. Námietku dôvodil tým, že tento úkon právnej služby bol
výsledkom vlastnej iniciatívy a nadbytočný, keďže dovtedy právomoc všeobecného súdu konať vo veci

dovtedy namietaná nebola. Odvolací súd vychádzajúc z toho, že navrhovateľ bol napokon v základe
svojho nároku o mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia úspešným v konaní pred
všeobecnýmsúdom,dospelkzáveru,žeuvedenýúkonprávnejslužbybolúčelnýmnauplatnenienároku
navrhovateľavkonanípredvšeobecnýmsúdom,nakoľkobolsúladnýmsprávnymnázoromsúduprvého
stupňa o právomoci všeobecného súdu konať a rozhodnúť o navrhovateľom uplatnenom nároku. Na

uvedenom závere nemení nič okolnosť, že námietke odporcu a vedľajšieho účastníka na strane odporcu
o absencii právomoci všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť, predchádzal.

OdporcanamietalpísomnépodanienavrhovateľaoznačenéVyjadrenietitulomzáverečnejrečizdôvodu,
že ju predložil formou písomného podania, ktorú záverečnú reč aj ústne predniesol na pojednávaní,
konanom 12.4.2011, ktorého obsahom bol v podstate už len prednes záverečných rečí všetkých
účastníkov konania, t. j. podstatnej totožnosti oboch úkonov. V zmysle § 118 ods. 4 O. s. p. majú

účastníci právo zhrnúť svoje návrhy a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Žiadne zákonné
ustanovenie nebráni účastníkom záverečnú reč súdu predložiť aj v písomnej forme, osobitne v prípade,
ak boli na jej predloženie súdom vyzvaný tak, ako tomu bolo v danom prípade na pojednávaní, konanom
10.2.2011, ktoré ajbolo z uvedeného dôvodu odročené. Následne záverečnú reč vypracoval navrhovateľ
i odporca, pričom obaja účastníci na pojednávaní konanom 12.4.2011 v podrobnostiach svojho úkonu

patriaceho im v zmysle § 118 ods. 4 O. s. p. poukázali na písomnú formu tohto svojho úkonu s tým, že
navrhovateľ na uvedenom pojednávaní sa tiež vyjadril k otázke plnenia uplatneného nároku. Nemožno
preto stotožňovať oba úkony právnej služby, písomné podanie a účasť na pojednávaní, nakoľko neboli
totožnými, pričom vykonanie oboch navrhovateľovi priznáva zákon. Oba úkony právnej služby možno
preto vyhodnotiť účelnými na uplatnenie nároku navrhovateľa v konaní pred všeobecným súdom.

Odporca namietal aj úkon právnej služby, ktorým si navrhovateľ vyčíslil trovy súdneho konania, z
dôvodu, že nejde o podanie vo veci samej. V danej veci na pojednávaní, konanom 12.4.2011 bol
vo veci vyhlásený rozsudok vo veci samej, obsahujúci aj rozhodnutie o trovách konania tak, že
odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi ich náhradu, vo výške vyčíslenej v písomnom vyhotovení.
Keďže navrhovateľ nemohol predpokladať výrok rozsudku o ním uplatnenom nároku, vyhlásenom na

pojednávaní, konanom 12.4.2011 a výška jeho trov za jeden úkon právnej služby sa odvodzuje od
základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta vypočítanej z výšky súdom priznaného plnenia, nemal inú
možnosť len si náhradu trov konania uplatniť písomnou formou, keďže vyhlásením rozsudku sa konanie
pred súdom skončilo. Písomným podaním súdu, ktorým si navrhovateľ uplatnil náhradu trov konania v
zmysle § 151 ods. 1 O. s. p., splnil svoju povinnosť trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných

dní od vyhlásenia rozhodnutia, za ktoré mu patrí náhrada trov v zmysle § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky
č. 655/2004 Z. z.

Odvolací súd dospel k záveru o správnosti prisúdenia výšky náhrady trov konania súdom prvého stupňa,
pretože správne prisúdil náhradu trov konania aj za odporcom namietané štyri úkony právnej služby.

Odvolací súd preskúmal aj závislý výrok o poplatkovej povinnosti v zmysle § 212 ods. 2 písm. b) O.

s. p. a dospel k záveru o jeho správnosti. Súd prvého stupňa postupoval podľa § 2 ods. 2 vety prvej
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého, ak je
poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok
alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený, keďže navrhovateľ bol v zmysle
§ 4 ods. 2 citovaného zákona od poplatku oslobodený. Výška súdneho poplatku v zmysle položky 1

písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona je 6% z ceny (z úhrady)
predmetu konania, zo 7 966,54 eur je 6% 477,99 eur. Po zaokrúhlení v zmysle § 7 ods. 11 písm. c)
citovaného zákona je výška súdneho poplatku 477,50 eur, v ktorej výške súd prvého stupňa správne
uložil odporcovi poplatkovú povinnosť z návrhu.Podľa § 224 ods. 1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre
odvolacie konanie.

Podľa § 142 ods. 3 O. s. p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať

plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba
tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p. podľa § 142 ods. 3 O. s. p. prisúdil navrhovateľovi plnú
náhradu trov konania vo výške 662,24 eur. Pri stanovení výšky náhrady trov postupoval podľa vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Odvolací

súd priznal náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľovi za dva úkony právnej služby, za písomné
podanie vo veci samej - vyjadrenie k odvolaniu odporcu podľa § 14 ods. 1 písm. b) citovanej vyhlášky
a za účasť na pojednávaní 26.11.2012 podľa § 14 ods. 1 písm. c) citovanej vyhlášky. Za stanovisko
navrhovateľa k vyjadreniu odporcu navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že uvedený
úkon právnej služby nebol účelným, neslúžiacim k uplatneniu nároku navrhovateľa, nakoľko uvedený

úkon právnej služby neovplyvnil výsledok odvolacieho konania a nevyžaduje ho ani procesný predpis.
Za dva úkony právnej služby patrí navrhovateľovi 474,68 eur, pretože za jeden úkon právnej služby v
zmysle § 10 ods. 1 citovanej vyhlášky mu patrí odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny
vo výške 237,34 eur. V zmysle § 15 písm. a) a § 16 citovanej vyhlášky mu patrí aj paušálna náhrada
výdavkov 7,41 eur a 7,63 eur, spolu 15,04 eur. Patrí mu tiež náhrada cestovného v zmysle § 15 písm.

a) citovanej vyhlášky a zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách vo výške 11,31 eur za cestu
vykonanú osobným motorovým vozidlom zn. BMW EČ : K z Bratislavy do Trnavy a späť pri vzdialenosti
oboch miest 56 km, spotrebe paliva 7 l/km a cene za l paliva 1,442 eur. Navrhovateľovi patrí aj náhrada
za stratu času podľa § 15 písm. b) citovanej vyhlášky za 4 začaté polhodiny po 12,71 eur, spolu 50,84
eur. Spolu náhrada trov 551,87 eur (474,68 eur + 15,04 eur + 11,31 eur + 50,84 eur)s 20% DPH vo

výške 110,37 eur = 662,24 eur, v ktorej výške odvolací súd prisúdil náhradu trov odvolacieho konania
navrhovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu.

Odvolací súd podľa § 219 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej aj v závislých
výrokoch o trovách konania a poplatkovej povinnosti z dôvodu vecnej správnosti. Navrhovateľovi, ktorý
bol úspešným účastníkom v odvolacom konaní, prisúdil náhradu trov odvolacieho konania v zmysle §

224 ods. 1 O. s. p. podľa § 142 ods. 3 O. s. p. vo výške 662,24 eur.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

3:0

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.