Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, December 16, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Cdo/192/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114227777
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Górász
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8114227777.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu N. bývajúceho v Q. proti žalovanej F. bývajúcej v Q. v
dovolacom konaní zastúpenej JUDr. Ľubou Berezňaninovou, advokátkou so sídlom v Prešove, Hlavná
45, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý spor bol vedený na Okresnom súde
Prešov pod sp. zn. 15 C 359/2014, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 25.
apríla 2018 sp. zn. 7 Co 1/2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. apríla 2018 sp. zn. 7 Co 1/2018 z r u š u j e a vec mu
vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov rozsudkom z 22. júna 2017 č. k. 15 C 359/2014-121 vyporiadal bezpodielové
spoluvlastníctvo strán (ďalej aj ako „BSM“) tak, že (I.) z vecí patriacich do tohto spoluvlastníctva prikázal
do výlučného vlastníctva žalobcu osobné motorové vozidlo bližšie označené vo výroku rozsudku v

zostatkovej hodnote 5 000 eur a byt bližšie označený vo výroku rozsudku, spolu so všetkými jeho
súčasťami a príslušenstvom a spoluvlastníckymi podielmi na spoločných častiach a zariadeniach
bytového domu a pozemkoch, na ktorých sa dom nachádza, v zostatkovej hodnote 58 000 eur (ďalej len
„byt“), s tým, že (II.) žalobca preberá zostatok nesplateného úveru poskytnutého stavebnou sporiteľnou
na základe zmluvy z 1. mája 2006, a že (III.) žalobca je povinný zaplatiť žalovanej v lehote 30 dní od
právoplatnosti rozsudku na vyrovnanie podielov strán na zaniknutom BSM sumu 14 406 eur, a (IV.)

rozhodol o trovách konania tak, že žiadna zo strán nemá právo na ich náhradu.

2. Na odôvodnenie rozhodnutia o prikázaní bytu do výlučného vlastníctva žalobcu súd prvej inštancie
uviedol: «Žalovaná trvala na prikázaní bytu do výlučného vlastníctva so zohľadnením záujmu maloletého
dieťaťa, ktoré v predmetnom byte vyrastá a v blízkom okolí má vytvorené sociálne väzby. S týmto
návrhom žalobca pôvodne súhlasil, resp. takto navrhoval vyporiadať nehnuteľnosť aj žalobca, avšak

v priebehu konania názor zmenil s poukázaním na to, že žalovaná nebude vedieť zabezpečiť
vyplatenie vyrovnávacieho podielu. Ako to už súd uvádzal, žalovanej bol poskytnutý časový priestor
na preukázanie, že bude v jej možnostiach vyplatiť vyporiadavací podiel, ktorý sa podľa vysloveného
predbežného názoru súdu pohybuje v rozpätí cca 30-40.000,- Eur. Žalovaná súdu nedokázala predložiť
relevantný dôkaz jej solventnosti s výnimkou korešpondencie s hypotekárnym sprostredkovateľom, z
ktorého vyplýva možnosť poskytnutia úveru 22.000,- Eur a po vyplatení úveru z PSS, ktorý je predmetom

tohto konania je možné úver navýšiť na 30.000,- Eur. S poukázaním na dĺžku konania a vedomosť
žalovanej o tom, že má záujem zotrvať v predmetnom byte mohla táto vyvinúť primeranú iniciatívu tak,
aby relevantným spôsobom vedela preukázať vyplatenie vyrovnávacieho podielu. V neposlednom rade
stojí za zváženie, či by v záujme žalovanej a jej maloletého dieťaťa bolo tak výrazné úverové zaťaženie
a či by pre ňu bolo únosné. Súd preto rozhodol o prikázaní bytu do výlučného vlastníctva žalobcu,
ktorý súdu preukázal, že disponuje finančnou hotovosťou a tiež čestným vyhlásením jeho matky, ktorá

deklarovala poskytnutie finančnej pomoci synovi pre potreby vyplatenia jeho exmanželky v súdom
poskytnutej lehote. Tu je potrebné poukázať aj na to, že vyporiadavací podiel zo strany žalobcu budenesporne nižší ako zo strany žalovanej so zohľadnením jeho výlučného vnosu». S uvedeným «výlučným
vnosom» žalobcu, t. j. so zistením, že žalobca vynaložil zo svojho majetku na spoločný majetok strán
(na kúpu bytu) sumu 37 200 eur (získanú predajom bytu v jeho výlučnom vlastníctve) sa súd vysporiadal

tak, že «V zmysle ust. § 149 OZ každý manžel má právo požadovať, aby mu bolo uhradené, čo zo
svojho vynaložia na spoločný majetok a povinnosť nahradiť, čo zo spoločného majetku bolo vynaložené
na jeho výlučný majetok. Podľa cit. zák. ust. je treba v konaní vykonať realizáciu zápočtov či už v
prospech spoločného majetku, alebo v prospech samostatných majetkov manželov. Tým sa rozumie,
že manželia jednak uhradia svoje záväzky voči spoločnému majetku, jednak spoločný majetok vyrovná

záväzky voči samostatným majetkom manželov. Nie je nevyhnutné, aby sa tak stalo reálne, postačí
vzájomné započítanie. Jedná sa o pohľadávky nepodliehajúce premlčaniu. Cieľom zápočtov je vrátiť
do spoločného majetku to, čo bolo vynaložené na výlučný majetok niektorého z manželov napr. na
opravu, rekonštrukcie a pod. Analogický prípad rieši napr. rozsudok NS ČR 22Cdo/2457/2004, ktorý
uvádza: ,Ak jeden z manželov použil hodnotu členského podielu v stavebnom bytovom družstve, ktorý
patril výlučne jemu na získanie iného manželom už spoločného členského podielu v stavebnom bytovom

družstve, má pri vyporiadaní BSM právo požadovať, aby mu bola zo spoločného majetku manželov táto
hodnota uhradená. Hodnotu takéhoto vnosu je treba zásadne zisťovať ku dňu, kedy bol uskutočnený.
Za tzv. vnos jedného z manželov do BSM je to, čo tento manžel vynaložil na spoločný majetok a čo
má právo požadovať, aby mu zo spoločného majetku bolo uhradené. Výlučný členský podiel žalobcu,
ktorý použil na získanie iného družstevného bytu pre oboch účastníkov predstavuje tiež majetok, ktorý

bol vložený z oddeleného majetku žalobcu na spoločný majetok účastníkov - na ich spoločný členský
podiel v stavebnom bytovom družstve patriaci do ich BSM. Potom mala byť zistená hodnota takéhoto
majetku vynaloženého žalobcom a čiastka, ktorú má žalovaná zaplatiť žalobcovi na vyrovnanie podielov
by mala byť zvýšená o polovicu tejto hodnoty.´ Aj keď v danom prípade sa nejedná o členský podiel je
všeobecne známe, že hodnota členského podielu je ekvivalentom trhovej hodnoty bytu. Z uvedeného

dôvodu súd akceptoval námietku žalobcu o zohľadnení jeho výlučného vnosu, avšak po odpočítaní
finančných prostriedkov, ktoré boli vynaložené z majetku v BSM v prospech výlučného majetku žalobcu
tak, ako ich žalovaná listinnými dôkazmi preukázala. Jedná sa o investíciu v celkovej hodnote 441,81 Eur
investovaných do úprav bytu a 174,67 Eur za odkúpenie bytu, spolu 589,48 Eur, z ktorých bolo potrebné
odpočítať polovicu podielu žalovanej, teda 294,74 Eur a o túto sumu znížiť výlučný vnos žalobcu, teda

na sumu 36.905,26 Eur, zaokrúhlene 36.905,- Eur».

3. Krajský súd v Prešove, rozhodujúci o odvolaniach obidvoch strán sporu (žalobcu proti výrokom III.
a IV. a žalovanej proti všetkým výrokom), rozsudkom z 25. apríla 2018 sp. zn. 7 Co 1/2018 potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá

právo na ich náhradu. Mal za to, že v konaní sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania
sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil podľa neho náležité
a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, na ktoré v plnom rozsahu odkázal. K tomuto
odôvodneniu, vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o žalobcom vynaložených prostriedkov na

spoločný majetok strán (na kúpu bytu), reagujúc na odvolacie námietky žalovanej v tomto smere,
dodal, že «nesprávnym je i stanovisko žalovanej, podľa ktorého suma 32 500,- € prevyšujúca reálnu
investíciu vynaloženú žalobcom na nadobudnutie jednoizbového bytu pred uzavretím manželstva nie
je jeho výlučným vnosom do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale je spoločným majetkom
strán sporu. Príjem z predaja veci patriacej do výlučného vlastníctva žalobcu, bez ohľadu na to, za akú

cenu bola nadobudnutá, patrí do výlučného vlastníctva tohto účastníka. Kúpna cena je len hodnotovým
ekvivalentom veci tvoriacej predmet kúpnej zmluvy vyjadreným v peniazoch, v dôsledku čoho nemôže
tvoriť príjem patriaci do BSM ».

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu žalovaná podala dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzuje z

ustanovení § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej aj ako „CSP“).

5. Na odôvodnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP žalovaná uviedla, že «Z
odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolacieho súdu, ako aj súdu I. stupňa vyplýva, že tieto pri svojom

rozhodovacom procese nijakým spôsobom nevyriešili námietku žalovanej, ktorá sa domáhala priznania
vyššie špecifikovaného bytu do jej výlučného vlastníctva, a to aj z dôvodu, že v tomto byte žije spolu s
maloletoudcérou:F.,nar.XX.XX.XXXX.Maloletájetaktieždcéroužalobcu.Žalovanárovnakonamietala,
že počas trvania manželstva so žalobcom sa sama starala o chod spoločnej domácnosti, ako aj omaloletú dcéru. Žalobca sa aj kvôli svojmu zdravotnému hendikepu nemohol sám starať o domácnosť,
ani o dcéru. V nadväznosti na to, mala žalovaná za to, že túto skutočnosť je potrebné pri vyporiadavaní
BSM zohľadniť, a to napr. disparitou podielov strán sporu. Súd I. stupňa k tomu uviedol, že nezistil

na takýto postup dôvod. Bližšie však už nevysvetlil, ako vyhodnotil vyššie uvedené skutočnosti. Súd I.
stupňa a rovnako odvolací súd, nijakým spôsobom nezohľadnili tú skutočnosť, že v predmetnom byte
nežije žalovaná sama, ale spolu s maloletou dcérou ... Vyššie uvedený procesný postup súdov I. a
II. stupňa, nemožno mať iba za tzv. inú vadu konania, ktorá nemala vplyv na meritórne rozhodnutie.
Práve naopak, zastávam názor, že ak by súdy oboch stupňov riadne prihliadli na najlepší záujem

maloletého dieťaťa, ktoré pochádza z manželstva uzavretého medzi stranami sporu, nepochybne by
predmetný byt bol priznaný do výlučného vlastníctva žalovanej, s povinnosťou vyplatiť žalobcu. Vyššie
uvedeným postupom teda na strane žalovanej, ktorá má maloletú dcéru v osobnej starostlivosti, došlo
k tak vážnemu zásahu do jej procesných práv, že v konečnom dôsledku jej súdy oboch stupňov
znemožnili uplatnenie tých procesných práv, ktoré jej ako strane sporu a zároveň matke maloletého
dieťaťa, ktorého je zákonným zástupcom a háji jeho najlepší záujem, patria. V konečnom dôsledku

tak súdy svojimi rozhodnutiami v predmetnej právnej veci, bezprecedentným spôsobom zasiahli do
práv maloletého dieťaťa garantovaných medzinárodným Dohovorom OSN o právach dieťaťa (ďalej len
„Dohovor"), ktorého signatárskym štátom je aj Slovenská republika. Z tohto hľadiska sa napadnuté
rozsudky súdov I. a II. stupňa javia ako rozporné s medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná».
Žalovaná v súvislosti s touto vadou konania tiež namieta, že súdy pri vyporiadaní BSM nezohľadnili, že

o spoločnú domácnosť, maloletú dcéru a aj samotného zdravotne handicapovaného žalobcu sa starala
výlučne sama a túto starostlivosť vnímala ako svoj vklad do spoločného života. Súd prvej inštancie v
tejto súvislosti iba konštatoval, že nezistil dôvod, pre ktorý by mal priznať tzv. disparitu podielov, bližšie
však už nerozviedol prečo neprijal jej argumenty o výlučnej starostlivosti o domácnosť a maloletú dcéru.

6.Kprípustnostidovolaniavzmysle§421ods.1písm.a/CSPžalovanáuviedla,že«Zpraxenajvyššieho
súdu, a najmä súdov nižších stupňov, vyplýva, že naďalej uplatňujú stanovisko Nejvyššího soudu
ČSR R 42/1972, podľa ktorého súdy prihliadajú na najlepší záujem maloletých detí pri vyporiadaní
BSM spravidla pri riešení otázky, ktorému z bývalých manželov prikážu do výlučného vlastníctva veci
patriace do BSM. V prejednávanej veci by bolo logické a nepochybne v záujme maloletej, ktorá v

predmetnom byte v súčasnosti žije spolu so žalovanou, aby tento byt súdy prikázali do výlučného
vlastníctvažalovanej.Tentopostupjevpraxivšeobecnýchsúdovvšeobecneprijímanýauplatňovaný.Je
preto pre žalovanú nepríjemným prekvapením zistenie, že práve v jej prípade bola táto otázka vyriešená
inak, a to bez ohľadu na záujem maloletej. Dá sa povedať, že v jej neprospech. Dôvody prečo sa tak
stalo, v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí chýbajú».

7. Žalovaná v ďalšom oponuje záveru odvolacieho súdu, že príjem z predaja veci patriacej do výlučného
vlastníctva žalobcu, bez ohľadu na to, za akú cenu bola vec nadobudnutá, patrí do výlučného vlastníctva
žalobcu a že kúpna cena je len hodnotovým ekvivalentom veci tvoriacej predmet kúpnej zmluvy
v peniazoch, v dôsledku čoho nemôže tvoriť príjem patriaci do BSM. Žalovaná má za to, že «v

prejednávanej veci bolo jednoznačne preukázané, že predajom bytu, ktorý nadobudol žalobca pred
uzavretím manželstva, počas trvania manželstva, za kúpnu cenu, ktorá niekoľkonásobne prevyšovala
pôvodnú nadobúdaciu cenu tohto bytu, je na jeho strane príjmom, o ktorý sa on sám nijako nepričinil.
Bol dielom náhody a v konečnom dôsledku čistým ziskom žalobcu, ktorý má patriť do BSM. Zastávam
názor, že tento príjem má podobnú povahu ako výnos z peňažných prostriedkov nadobudnutých jedným

z manželov pred uzavretím manželstva. V takom prípade predmetné peňažné prostriedky ostávajú vo
výlučnom vlastníctve jedného z manželov, avšak výnos z nich (napr. ich úročením na termínovanom
vklade v banke), je spoločným príjmom manželov. Reálne teda žalobca zo svojho vynaložil na spoločný
majetok sumu, ktorá predstavuje nadobúdaciu hodnotu 1-i bytu, ktorý nadobudol pred uzavretím
manželstva, t.j. cca 4.700,- Eur. Preto má nárok na náhradu tejto sumy. Určite nie sumy, za ktorú tento

byt počas manželstva predal, t.j. 37.200,- Eur».

8. Žalovaná z vyššie uvedených dôvodov navrhla, aby dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu a pre rovnaké vady aj rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

9. Žalobca navrhol dovolanie odmietnuť, pretože jeho dôvody nie sú vymedzené zákonom ustanoveným
spôsobom, resp. dovolanie zamietnuť, pretože nie je dôvodné.10. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací
(§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie bolo podané včas a na to oprávnenou osobou, skúmajúc najprv
splnenie podmienok prípustnosti dovolania dospel k záveru, že dovolanie je prípustné a vzhľadom na

v poradí prvý uplatnený dovolací dôvod (§ 420 písm. f/ CSP) zároveň aj dôvodné. Ak totiž dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dovolacieho
dôvodu uvedeného v § 420 CSP, potom existencia tohto dôvodu, t. j. existencia niektorej z tzv.
zmätočnostných vád uvedených v tomto ustanovení, znamená nielen splnenie podmienky prípustnosti
dovolania, ale zároveň zakladá bez ďalšieho aj jeho dôvodnosť.

11. Podľa § 420 písm. f/ CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

12. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v
ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré

tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že
dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP, treba považovať aj taký
postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti, keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny

základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov, a teda sú svojvoľné a neudržateľné
a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak argumentácia obsiahnutá v odôvodnení
rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako celok je nepresvedčivé.

13. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na
ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranamisporuauviesťdôvodypreprijatiealeboodmietnutietýchtoargumentov,aženedodržanietýchto
požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,

Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

14. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení

v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy

zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu
právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

15. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry

ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazompráva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane

druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

16. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

17. Podľa § 387 ods. 3 CSP odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v

odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s
podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

18. Podľa § 393 ods. 2 CSP v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uvedie stručný obsah napadnutého
rozhodnutia, podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní,

prípadne ďalších subjektov, ktoré dôkazy v odvolacom konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený
skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax; ustanovenia §
387 ods. 2 a 3 tým nie sú dotknuté. Odôvodnenie rozhodnutia senátu obsahuje aj pomer hlasov, akým
bolo rozhodnutie prijaté.

19. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen
poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne
závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak
odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých

ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto
ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

20. Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP síce umožňuje odvolaciemu súdu, aby sa v potvrdzujúcom rozsudku,
ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedzil len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody. Aj v takom prípade je však v zmysle § 387 ods. 3
veta druhá CSP povinný vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Podobne
judikatúra ESĽP, ktorá síce nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia
súdu daná odpoveď, trvá na tom, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje

sa špecifická odpoveď súdu práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B,
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ak sa teda odvolací
súd stotožní s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré nemá náležitosti odôvodnenia
rozhodnutiavzmysle§220ods.2CSPauvedenýnedostatoksámneodstráni,jehorozhodnutiejepotom

nepreskúmateľné a takýmto arbitrárnym rozhodnutím znemožňuje strane sporu, aby uskutočňoval jej
patriace procesné práva, pretože jej upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov, a tým porušuje jej právo na spravodlivý súdny proces.

21. Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd skúmal, či dovolaním napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu dáva relevantnú odpoveď na všetky podstatné otázky vzniknuté pri vyporiadaní BSM
strán. Zistil, že tomu tak nie je.

22. Podľa § 150 Občianskeho zákonníka pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov
sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil

na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný
majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov
staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery
pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.23. Ak súd v konaní o zrušenie a vyporiadanie BSM rozhoduje rozsudkom, t. j. autoritatívne, musí
dodržať poradie a podmienky použitia jednotlivých spôsobov vyporiadania zrušeného podielového

spoluvlastníctva, lebo sú pre neho záväzné. V tomto smere súd nie je viazaný návrhmi účastníkov,
pretože spôsob vyporiadania sa týka obidvoch strán (iudicium duplex) - porovnaj napr. rozhodnutia
dovolacieho súdu sp. zn. 5 Cdo 8/2008 a 2 Cdo 234/2008.

24. Ustanovenie § 150 Občianskeho zákonníka upravuje zásady, z ktorých je treba vychádzať pri

vyporiadaní BSM. Svojou formuláciou a demonštratívnym výpočtom hľadísk, ku ktorým sa má pri
vyporiadaníprihliadať,umožňujesúdupodľaokolnostíkonkrétnehoprípaduzohľadniťrôzneskutočnosti,
ktoré môžu ovplyvniť spôsob vyporiadania BSM. Ak v konaní o vyporiadanie BSM vyjdú najavo rôzne
skutočnosti odôvodňujúce prikázanie veci každému z bývalých manželov, je vecou úvahy súdu, aké
riešenie zvolí a ktorému z bývalých manželov konkrétnu vec z BSM prikáže. Táto úvaha súdu ale musí
byť riadne odôvodnená, vychádzať z právne významných skutočností, ktoré vyšli najavo v konaní a

nesmie byť zjavne neprimeraná. Vzhľadom na charakter hypotézy tejto právnej normy, pod záväznosťou
zásad vyporiadania treba rozumieť povinnosť súdu v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo niektoré zo
skutočností uvedených v predmetnom ustanovení nevzal do úvahy. Zákon, pravda, dáva súdu značnú
mieru úvahy, ktoré zo skutočností a do akej miery zoberie do úvahy, súd ale musí riadne odôvodniť
spôsob svojho rozhodnutia v tomto smere.

25. Jednou zo zásad, ktoré sa uplatňujú pri vyporiadaní BSM, je zásada ochrany záujmov maloletých
detí. Na uvedené hľadisko sa prihliada najmä pri určení, aká konkrétna časť majetku pripadne do
výlučného majetku manžela, ktorý má maloleté deti vo svojej výchove; pravda toto hľadisko nie je
samo osebe dôvodom na zmenu rozsahu podielov bývalých manželov na zaniknutom BSM. Potreby

maloletých detí treba posúdiť podľa povahy konkrétneho prípadu.

26. Súd prvej inštancie rozhodnutie o prikázanie bytu v BSM do výlučného vlastníctva žalobcu v
podstate odôvodnil (len) jeho lepšou dispozíciou vyplatiť žalovanej finančné vyrovnanie podielov strán
na zaniknutom BSM a tým, že vyporiadavací podiel zo strany žalobcu bude nesporne nižší ako zo strany

žalovanej so zohľadnením jeho výlučného vnosu». Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, ako sa
pri riešení tejto otázky vyrovnal so záujmom maloletej dcéry strán F. narodenej XX. X. XXXX, ktorá bola
po rozvode strán sporu zverená do osobnej starostlivosti žalovanej. Za náležité vysporiadanie s otázkou,
či súdom zvolené riešenie je v záujme maloletej, rozhodne nemožno považovať odôvodnenie, že «V
neposlednom rade stojí za zváženie, či by v záujme žalovanej a jej maloletého dieťaťa bolo tak výrazné

úverové zaťaženie a či by pre ňu bolo únosné» (rozumej v záujme získania prostriedkov žalovanou na
vyrovnanie podielov strán na zaniknutom BSM, poznámka dovolacieho súdu).

27. Odvolací súd si osvojil podľa neho náležité a presvedčivé odôvodnenie napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie, t. j. aj v časti o prikázaní bytu do výlučného vlastníctva bytu na neho v plnom

rozsahu odkázal.

28. «Potreby maloletých detí», ako jedna zo zákonom preferovaných hľadísk pri vyporiadaní BSM
súdom, je síce neurčitým právnym pojmom, súd je však povinný aplikáciu a výklad tohto neurčitého
právneho pojmu vo svetle skutkových okolností vo svojom rozhodnutí zdôvodniť. Neurčité právne

pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu umožňovali ľubovôľu alebo ktoré
by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu. Neurčité právne pojmy vyžadujú „hodnotiace
naplnenie“. Pri aplikácii práva musí v procese výkladu dôjsť k zohľadneniu istých okolností skutkového
stavu hodnotiacim prístupom interpreta (Schlosser, H.: Výklad v práve, aplikácia práva a sudcovská
tvorba práva, In: Večeřa, M. a kol. Teória práva, Bratislava, 2007).

29. Vyššie uvedené hľadisko «potreby maloletých detí», ktoré mohlo byť významné pre rozhodnutie
súdu, vyžadovalo špecifickú odpoveď súdu. Pokiaľ odvolací súd takúto odpoveď v dôvodoch svojho
rozhodnutia nedal, je jeho rozhodnutie postihnuté vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP.

30. Rovnako špecifickú odpoveď vyžadovala otázka, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to,
ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí a otázka starostlivosti o maloleté dieťa strán
a obstarávania spoločnej domácnosti, ktorá v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tiež absentuje.31. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
vo vyššie uvedených otázkach nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý
proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP.

32. So zreteľom na dôvodne namietanú vadu zmätočnosti napadnutého rozhodnutia dovolací súd v
súlade s jeho rozhodovacou praxou nepristúpil k posúdeniu opodstatnenosti argumentácie dovolateľky
týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci v otázkach uvedených vyššie. Pokiaľ žalovaná
vyvodzuje prípustnosť dovolania aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP (bod III. dovolania) tvrdiac,

že otázka vyporiadania BSM v čo najlepšom záujme maloletého dieťaťa sa v praxi súdov všeobecne
vykladá jednoznačne a že teda odvolací súd v napadnutom rozhodnutí túto otázku vyriešil inak, v
neprospech maloletého dieťaťa strán sporu, dovolací súd uvádza, že tento dovolací dôvod je nenáležitý,
pretože odporuje prvšej dovolacej námietke absencie dôvodov v časti týkajúcej sa tohto zákonného
hľadiska pri vyporiadaní BSM.

33. Žalovaná v bode IV. dovolania namieta správnosť záveru odvolacieho súdu v otázke
«započítateľného vnosu» žalobcu do BSM predajom bytu, ktorý nadobudol pred uzavretím manželstva,
oponuje právnemu posúdeniu veci, ktorý dovolací dôvod môže byť predmetom dovolacieho prieskumu
len za určitých podmienok.

34. Prípustnosť dovolania sa v novej právnej úprave v porovnaní s úpravou účinnou do 30. júna
2016 zásadným spôsobom zmenila. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 nanovo a v porovnaní s
predchádzajúcou úpravou odlišne (prísnejšie) formuluje náležitosti dovolania. Dovolacie konanie má
od účinnosti Civilného sporového poriadku povahu typického „advokátskeho procesu. Spracovaniu
dovolania a celkovej kvalite zastupovania dovolateľa musí advokát nevyhnutne venovať zvýšenú

pozornosť. Dovolací proces je v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou podstatne rigoróznejší a
odbornenáročnejší.Zhľadiskaposúdeniaprípustnostidovolaniajetedakardinálnesprávnevymedzenie
dovolacích dôvodov spôsobom upraveným v zákone (§ 431 až § 435 CSP), a to v nadväznosti
na konkrétne, dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné
podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania, nemožno dovolaním napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu podrobiť vecnému preskúmaniu v dovolacom konaní.

35. Nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu z hľadiska § 432 ods. 2 CSP. Len
konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, umožňuje

dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu
a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421
ods. 1 písm. a/ CSP), alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421
ods. 1 písm. b/ CSP) alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP).
Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické

znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo
zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa
tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie
záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací

súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení
ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v
rozhodnutíodvolaciehosúdu),ikebybolaprípadnevpriebehukonaniasúdmiposudzovaná,nemôžebyť
považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP
musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).

36. Žalovaná v súvislosti s dovolacím dôvodom uvedeným v bode IV. dovolania neformulovala žiadnu
právnu otázku. Z jej dovolania potom vyplýva, že „len“ nesúhlasí s právnym názorom súdov v
otázke «započítateľného vnosu» žalobcu, právnu otázku však v zmysle vyššie uvedeného nevymedzila
spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 CSP (a teda nevymedzila právnu otázku, od ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu, spôsobom, že sa pri jej riešení mal odvolací súd odkloniť od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), alebo že táto ešte nebola v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b/ CSP), príp. že je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP). Sama polemika s rozhodnutím odvolaciehosúdu alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, či kritika jeho prístupu
zvoleného pri právnom posudzovaní veci, totiž významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421
CSP a § 432 ods. 2 CSP.

37. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci
patrí (§ 450 CSP). Dovolací súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

38. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

39. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 CSP).

40. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.