Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 19, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/4/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211204428
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2211204428.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

sudkýň: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v spore žalobcu: M. C., nar. XX.XX.XXXX,
D., D. XXX/X, zastúpeného JUDr. Ernestom Csongom, advokátom, Dunajská Streda, Jesenského
5026/13A, proti žalovanému: G4S Technology Solutions (SK), s.r.o., Bratislava, Višňová 16, IČO: 36
662 259, zastúpenému Mgr. Martinom Berecom, advokátom, Trenčín, Domus Petra - Pod Sokolice 1/
B, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 12C/67/2011-332 zo dňa 11.12.2019 v spojení s opravným
uznesením Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 12C/67/2011-377 zo dňa 29.05.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru
výrokom I. zamietol, výrokom II. zamietol aj žalobu o náhradu mzdy a výrokom III. priznal žalovanému
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. ( výrok II.). Rozhodnutie odôvodnil s
použitím § 72 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31.8.2011, § 38 ods.1 Zákonníka práce a
vecne odkázal na obsah žaloby, ktorú sa žalobca domáhal voči pôvodne žalovanému (G4S Secure

Solutions (SK), a. s., Bratislava, Višňová 16, IČO 31 328 059) rozhodnutia súdu, ktorým by určil,
že ukončenie jeho pracovného pomeru v skúšobnej dobe je neplatné, zároveň sa domáhal náhrady
trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že u žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa
26.10.2010 vo funkcii bezpečnostného pracovníka. Medzi stranami bola dojednaná skúšobná doba v
trvaní troch mesiacov v súlade s § 45 Zákonníka práce. Po uplynutí dojednanej skúšobnej doby, v
čase, keď mal žalobca nastúpiť do nočnej zmeny, teda 02.02.2011 o 17.10 hodine, oznámil žalobcovi
jeho nadriadený, zástupca žalovaného, že mu už nemôže prideľovať žiadnu prácu, nakoľko s ním

bol ukončený pracovný pomer v skúšobnej dobe. Žalobcu však o ukončení pracovného pomeru v
rámci trojmesačnej skúšobnej doby nikto z kompetentných zamestnancov spoločnosti písomne ani
ústne neinformoval. Žalobca cestou svojho advokáta informoval svojho zamestnávateľa o tom, že
spôsob ukončenia pracovného pomeru po 31. januári 2011 považuje za protiprávny, a teda odporuje
platným právnym predpisom, preto jeho pracovný pomer je naďalej platný a dňom 01.02.2011 sa v
zmysle platnej právnej úpravy uplynutím skúšobnej doby zmenil na pracovný pomer uzavretý na dobu
neurčitú. V oznámení ďalej žalobca uviedol, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Svoj zámer zotrvať v

pracovnompomerenazákladeplatnejpracovnejzmluvyprezentovalajsvojmupriamemunadriadenému
v prítomnosti viacerých svedkov. Má za to, že žalovaný konal v rozpore so zákonom a pracovný pomer
žalobcu u žalovaného naďalej trvá, pričom žalovaný mu neumožnením nastúpiť na pracovisko výrazným
spôsobom porušil jeho práva.2. Písomným podaním zo dňa 11.10.2011 (č. listu 18 v spise) žalobca rozšíril svoj návrh tým že si voči
žalovanému uplatnil ďalej aj náhradu mzdy vo výške 425,30 eur mesačne za obdobie od 01.02.2011 do

31.03.2011 a vo výške 469,33 eur mesačne od 01.04.2011 do času, kedy žalobcovi žalovaný umožní
pokračovať v práci alebo do právoplatnosti rozsudku súdu, ktorým súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru. V podaní poukázal na to, že v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru vznikla
žalobcovi ujma na majetku vo forme zníženia jeho mesačného príjmu z dôvodu nemožnosti vykonávať
svoju prácu na základe platne uzavretej pracovnej zmluvy a tento nezákonný stav pretrváva.

3. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 12.08.2011 (č. l. 13) s tým, že nárok žalobcu
v celom rozsahu neuznáva a trvá na skončení pracovného pomeru. Uviedol, že so žalovaným (zrejme
žalobcom) bol pracovný pomer skončený v rámci skúšobnej doby a oznámenie o skončení pracovného
pomeru mu bolo aj riadne doručené v zmysle § 38 Zákonníka práce. Žalovaný disponuje dôkazmi
preukazujúcimi, že pracovný pomer skončil platne a v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce.

4. Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 28.11.2011 súd pripustil zmenu žaloby jej rozšírením o
náhradu mzdy v zmysle § 95 ods. 1 OSP. Na návrh nového účastníka zo dňa 10.01.2014 s poukazom
na zmluvu o predaji časti podniku žalovaného, súd uznesením č. k. 12C/67/2011-177 zo dňa 22.07.2014
vyhovel jeho vstupu do konania na miesto doterajšieho žalovaného.

5.SúdpoukázalnaobsahpredchádzajúcichrozhodnutívoveciakoajnazrušujúceuzneseniaKrajského
súdu v Trnave a na výsledky vykonaného dokazovania z ktorých vyplynulo, že Strany sporu dňa
26.10.2010 uzavreli pracovnú zmluvu (č. l. 3), v zmysle ktorej vznikol žalobcovi pracovný pomer u
žalovaného dňom 01.11.2010 na dobu určitú - do dňa skončenia obchodného kontraktu žalovaného v

mieste výkonu práce (Dunajská Streda), najneskôr do 31.10.2012 s tým, že pre skončenie pracovného
pomeru je rozhodujúca udalosť, ktorá nastane časovo skôr. Strany sa dohodli na skúšobnej dobe 3
mesiacov, žalobca bol prijatý k výkonu práce ako bezpečnostný pracovník s výkonom - fyzická ochrana
majetku života a zdravia osôb činnosť na úseku požiarnej ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci. Zároveň zmluvné strany v rovnaký deň uzavreli Dohodu o pracovnej pohotovosti a práci nadčas

(č. l. 5) na dobu neurčitú s tým, že platnosť dohody končí dňom skončenia pracovného pomeru.

6. Listom zo dňa 26.01.2011 - streda (č. l. 34) žalovaný oznámil žalobcovi skončenie pracovného
pomeru v skúšobnej dobe s poukazom na § 72 ods. 1 Zákonníka práce s tým že dňom
31.01.2011 (pondelok) s ním ukončuje pracovný pomer v skúšobnej dobe. Zároveň žalobcu vyzval o

vrátenie identifikačného preukazu, ústrojných súčiastok, pracovných pomôcok a vyrovnanie prípadných
záväzkov s pripomenutím povinnosti mlčanlivosti s poukazom na § 81 písm. f/ Zákonníka práce. Z
poznámky na liste podpísanej W. H. vyplýva, že zamestnanec odmietol list prevziať dňa 27.01.2011
(štvrtok).

7. Žalovaný k svojim tvrdeniam predložil písomné vyjadrenie svedka W. H. zo dňa 08.02.2011 (č. l. 33),
v ktorom sa vyjadruje k doručeniu výpovede žalobcovi tak, že „Dňa 27.01.2011 asi o 18. hodine prišiel
(svedok) na objekt Wertheim na Kračanskej ulici, kde sa stretol so žalobcom, ktorý bol práve na odchode.
Osobne ho vyzval, aby podpísal prevzatie výpovede, na čo on odpovedal, že teraz nemá čas a že príde,
keď na to čas bude mať. Ešte raz zopakoval (svedok), že to má podpísať, a on (žalobca) odpovedal to

isté čo pred tým. Po tomto odišiel a (svedok) následne ho v nasledujúce dni viackrát telefonicky vyzýval,
aby prišiel podpísať prevzatie výpovede.“

8.Listomzodňa14.02.2011(č.l.7)žalobcacestousvojhoadvokátaoznámilžalovanému,žetrvánatom,
aby zo strany žalovaného ako zamestnávateľa mu bola naďalej prideľovaná práca podľa dojednaných

zmluvných podmienok alebo bola volená iná zákonná forma ukončenia pracovného pomeru. V liste
uvádza, že vôľu vykonávať prácu aj naďalej oznámil žalobca aj svojmu bezprostredne nadriadenému
pracovníkovi W. H. za prítomnosti najmenej dvoch svedkov, je teda zrejmé, že zamestnávateľ žalobcovi
preukázateľne neumožnil nastúpiť na svoje pracovisko, čím porušil zákonné práva žalobcu. Poukázal
na to, že žalobcovi dňa 02.02.2011, teda až po uplynutí dojednanej skúšobnej doby, oznámil jeho

nadriadený pracovník o 17.10 hodine, keď mal nastúpiť do nočnej zmeny, že už mu nemôže prideliť
žiadnu prácu, nakoľko s ním bol ukončený pracovný pomer v rámci 12C/67/2011 skúšobnej doby.9. Z osobného dotazníka vyplneného žalobcom pre potreby žalovaného (č. l. 35) okrem iného vyplýva,
že o voľnom pracovnom mieste u žalovaného sa dozvedel z internetu, a tiež telefónne číslo mobilného
telefónu žalobcu s koncovým trojčíslím -085. Z telefónneho čísla uvedeného v dotazníku bola dňa

30.01.2011 zaslaná SMS správa s textom „Gratulujem - vykopnúť najskúsenejšieho, bývalého policajta
a ponechať pracovať blbcov, asi máte špatného poradcu. C. M.“ (č. l. 36). K nemu žalovaný uviedol,
že správa bola zaslaná zamestnancovi žalovaného pánovi W.. Podľa zoznamu SMS správ doručených
na číslo služobného mobilného telefónu ďalšieho zamestnanca žalovaného - svedka O. žalobca dňa
27.01.2011 o 17.49 hodine poslal SMS správu s textom: „Komu mám poslať ďakovný list za výpoveď?

H. to zvalil na vás a vy teraz na neho?“ (č. l. 57).

10. Žalobca vo svojej výpovedi (dňa 28.11.2011 - č. l. 38) uviedol že jeho pracovný pomer u žalovaného
začal dňom 01.11.2010, bol prijatý ako bezpečnostný strážnik s určeným pracoviskom v Dunajskej
Strede v objekte firmy Wertheim. Pracoval na denné a nočné zmeny tak, že po dvoch denných zmenách
nasledovali 2 nočné zmeny a ďalej 2 dni pracovného voľna s tým, že mal prípadne určené nadčasy.

V čase dennej zmeny pracovali spolu traja zamestnanci, počas nočnej zmeny boli v objekte dvaja
zamestnanci. Pri ceste do práce na poslednú zmenu v januári 2011 telefonoval svedkovi H., vtedy mal
nastúpiť do nočnej zmeny, že má horúčku, ale do práce mieni nastúpiť. Svedok mu vtedy povedal, že mu
napíše dovolenku a naplánuje nadčas, nech sa vráti domov, čo žalobca aj urobil. Dňa 01.02. (utorok) bol
žalobca u lekára, kedy mu svedok H. zatelefonoval, aby sa dostavil na pracovisko podpísať ukončenie

pracovného pomeru, žalobca to odmietol s tým, že ukončenie mu malo byť zaslané do 31.01. Prvá
zmena vo februári bola určená nočná dňa 02.02., kedy sa žalobca o 17.15 hodine dostavil na pracovisko.
O tom, že mieni nastúpiť do práce informoval vopred aj svedka H. aj oblastného veliteľa. Informovanie
vopred odôvodnil tým, že mal vedomosti o tom, že zamestnávateľ s ním chce ukončiť pracovný pomer,
čo však žalobca nepovažoval za platné. Keď sa do práce dostavil, svedok H. mu oznámil, že už nie je

u nich zamestnaný a vyzval žalobcu, aby odišiel, čo žalobca urobil. List žalovaného zo dňa 26.01.2011
videl prvýkrát až po jeho predložení splnomocnenou zástupkyňou žalovaného v súdnom konaní, nikdy
dovtedy nevidel ani písomné vyjadrenie svedka H.. Potvrdil, že číslo mobilného telefónu, z ktorého
odišla správa pánovi W. je číslo jeho mobilného telefónu. K tomu, či správu posielal, sa vyjadriť nevedel,
poukázal na to, že správy sa dajú preposielať, ďalej však uviedol, že správa bola iba jeho dotazom,

pretože sa asi dozvedel od nejakého kolegu o úvahách zamestnávateľa ukončiť so žalobcom pracovný
pomer. Poukázal na to, že v čase, keď cestoval na poslednú zmenu v januári 2011, sa s nikým zo
zamestnancov nestretol, s pánom H. hovorili iba telefonicky a dohodol sa s ním, že ostane doma a
vypíše mu dovolenku.

11. Žalobca medzičasom nastúpil do nového zamestnania (č. l. 70) a od 30.11.2011 je zamestnaný vo
firme Volkswagen v Bratislave.

12. Podľa rozpisu pracovných zmien (č. l. 44) mal žalobca určené na deň 27. a 28. januára nočné zmeny,
29. januára voľno a v dňoch 30. a 31. januára denné zmeny, 01. februára mal žalobca určené voľno a

v dňoch 02. a 03. februára nočné zmeny.

13. Podľa potvrdenia stomatológa bol žalobca dňa 31.01.2011 v ambulancii v Gabčíkove ošetrený
a uznaný za práceschopného. Podľa lekárskej správy zo dňa 01.02.2011 bol žalobca vyšetrený v
nemocnici vo Bratislave - Ružinove a objednaný na hospitalizáciu dňa 16.02.2011. (č. l. 47-48, 45).

14. Svedok W. H. vo svojej výpovedi (dňa 16.01.2012 - č. l. 50) uviedol že bol prijatý do pracovného
pomeru u žalovaného približne v rovnakom čase ako žalobca, svedok nastúpil ako veliteľ objektu pre
objekt Wertheim v Dunajskej Strede, u žalovaného naďalej pracuje. Vo svojej výpovedi uviedol, že
trvaniepracovnéhopomeružalobcukonzultovalsosvojímpriamymnadriadeným(svedkomO.),ktorému

oznámil, že so žalobcom nemieni ďalej spolupracovať, vtedy mu nadriadený povedal, aby výpoveď
doručil žalobcovi. Kvôli tomu žalobcovi aj telefonoval, aby sa dostavil na pracovisko a tiež mu oznámil,
že zamestnávateľ nemieni pokračovať v pracovnoprávnom vzťahu s ním. Žalobca sa aj dostavil, keď
mu svedok chcel odovzdať oproti podpisu výpoveď, žalobca mu povedal, že teraz nemá čas. Na príkaz
pána O. svedok zavolal žalobcovi druhýkrát, aby sa dostavil na pracovisko, kedy mu žalobca oznámil

že nemôže, lebo je v nemocnici v Bratislave a čaká na operáciu. Svedok upozornil žalobcu na to, že „to“
musí podpísať. Oznámil situáciu pánovi O. a viac sa o záležitosť nestaral. Následne obdržal od žalobcu
niekoľko telefonátov s tým, že sa budú súdiť. Žalobcovi mal doručiť dokument o rozviazaní pracovného
pomeru, ktorý mu odovzdal pán O. deň pred tým, čo sa ho pokúsil doručiť žalobcovi. Žalobca bol napracovisku osobne, prevzatie dokumentu však nepodpísal s tým, že nemá čas. Žalobca dokument, ktorý
mu chcel svedok odovzdať, nevidel, ale vedel, aký dokument mu má byť doručený, lebo mu povedal, že
mu (žalobcovi) plynie trojmesačná skúšobná doba a že chcú (zamestnávateľ) pracovný pomer ukončiť.

Svedok mal záujem doručiť žalobcovi dokument čo najskôr, preto bez vyčkania, kedy žalobca nastúpi na
najbližšiu pracovnú zmenu, ho telefonicky zavolal, žalobca sa vtedy aj dostavil, ale prevzatie dokumentu
nepodpísal a následne ostal práceneschopný. Prvýkrát žalobcovi oznámil, že mu chce doručiť výpoveď,
dňa 27.01.2011. Ku skutočnosti, že v ten deň mal žalobca určenú nočnú zmenu, sa svedok vyjadril, že
doručenie dokumentu mienil vybaviť pred tým, než žalobca nastúpi do práce s tým, že na nočnú zmenu

už za žalobcu zabezpečil ďalšieho zamestnanca. Vtedy už žalobca na nočnú zmenu nenastúpil, ani na
ďalšiu určenú zmenu a keďže svedok mal záujem vybaviť záležitosť do 30.-teho, telefonoval žalobcovi,
ktorý sľúbil, že príde.

15. Svedok C. W. vo svojej výpovedi (dňa 13.02.2012 - č. l. 59) uviedol, že u žalovaného pracuje ako
regionálny manažér a pod jeho pôsobnosť spadal aj žalobca. So žalobcom bol ukončený pracovný

pomer v skúšobnej dobe ku dňu jej uplynutia na návrh veliteľa objektu a podporných vyjadrení pána
O. a následne, po schválení svedkom, personálne oddelenie pripravilo písomnú zásielku, ktorá bola
zaslaná žalobcovi na pracovisko. Rozhodnutie o výpovedi mu bolo doručované priamo na pracovisku
27.01.2011. Svedok má informácie, že žalobca rozhodnutie odmietol prevziať, tieto informácie má z
písomného vyjadrenia pána H.. Poukázal tiež na SMS správu zaslanú mu na číslo jeho služobného

mobilného telefónu z telefónneho čísla žalobcu dňa 30.01.2011.

16. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že Zákonník práce uprednostňuje (osobné)
priame doručovanie pred doručovaním sprostredkovaným poštou. Účinky doručenia nastanú aj v tom
prípade, ak adresát odmietne doručovanú písomnosť prevziať alebo ak svojím počínaním jej doručenie

zmarí.Pokiaľzamestnanecnapracoviskuodmietneprevziaťpísomnosť,musíbyťzrejmé,že(konkrétny)
zamestnanec v daný deň odmietol prevziať písomnosť na mieste, kde sa pokus o doručenie vykonal.
Tieto okolnosti musia byť nesporne preukázané.

17. V danom prípade mal súd za nesporné, že medzi stranami došlo k uzavretiu platnej pracovnej

zmluvy, na jej základe žalobcovi dňom 01.11.2010 vznikol pracovný pomer u žalovaného, touto zmluvou
bola medzi nimi dohodnutá aj skúšobná doba na obdobie troch mesiacov, ktorá mala uplynúť dňom
31.01.2011. Žalobca u žalovaného pracoval ako bezpečnostný pracovník, jeho priamym nadriadeným
bol svedok H. (veliteľ objektu), na vyššej úrovni svedok O. (vedúci služieb) a na ďalšom stupni svedok
W. (regionálny manažér). Svedeckými výpoveďami (navzájom sa podporujúcimi) bolo súdu preukázané,

že žalovaný (na návrh svedka H. spolu so svedkom O. a odsúhlaseného svedkom W.) sa pred
uplynutím skúšobnej doby rozhodol na skončení pracovného pomeru so žalobcom, k čomu pripravil
písomné oznámenie z 26.01.2011. Spornou sa stala otázka, či bolo oznámenie o skončení pracovného
pomeru v skúšobnej dobe žalobcovi riadne doručené. Žalobca uvádzal, že dňa 27.01.2011 pri ceste
do práce na nočnú zmenu telefonicky oznámil svedkovi H. ako priamemu nadriadenému, že nebude

absolvovať všetky pravidelné obchádzky objektu, stanovené v rozsahu každej druhej hodiny, pretože
sa necíti dobre, na čo mal svedok reagovať tým, aby sa žalobca vrátil domov a vyznačí mu čerpanie
dovolenky v rozsahu 4-5 dní. Toto tvrdenie žalobcu (o čerpaní dovolenky) však nebolo nikým a ničím
preukázané, nekorešponduje ani s údajmi z výplatného lístka za mesiac január 2011, podľa ktorého
odpracoval žalobca 204 hodín, čo pri 12-hodinovej pracovnej zmene predstavuje presne 17 dní (a

len za tieto mu bola vyčíslená mzda, vrátane nadčasov, práce v noci a sviatku), keď v zmysle plánu
pracovných zmien mal ich naplánovaných 21 (posledné štyri zmeny od 27.01.2011 neodpracoval),
bez vyčerpania akejkoľvek časti dovolenky. Žalovaný prostredníctvom svedka H. - zamestnanca a
nadriadeného žalobcovi preukázal, že došlo k pokusu o doručenie oznámenia žalobcovi priamo na
pracovisku, pred nástupom žalobcu na nočnú zmenu dňa 27.01.2011, ktoré bolo zmarené žalobcom.

Tu súd neuveril žalobcovi o telefonáte svedkovi H. cestou do práce, nakoľko podľa svedka Q. o tom,
že žalobca neodpracuje nočnú zmenu s nástupom 27.01.2011 sa vedelo skôr, pretože svedok žalobcu
zastupoval a o zastúpení sa dozvedel v dostatočnom časovom predstihu, a nie po tom, ako mal
nadriadený žalobcu poslať domov kvôli zdravotnému stavu (tesne pred nástupom na zmenu). Naopak,
súd nemal dôvod neuveriť výpovedi svedka H., ktorý vyzval žalobcu na potvrdenie prevzatia písomnosti

podpisom s tým, že mu zároveň oznámil, že ide o ukončenie pracovného pomeru, a keďže žalovaný
potvrdil, že išlo o kompetentného pracovníka, došlo v danom prípade k ústnemu oznámeniu skončenia
pracovného pomeru žalobcovi. Skutočnosti, že voči žalobcovi bolo takéto oznámenie urobené (hoci
písomnosť neprevzal), nasvedčuje aj okamžitá SMS správa od žalobcu svedkovi O.. Žalobca vedel otom, že žalovaný sa pokúšal aj následne mu oznámenie doručiť v písomnej forme, čomu sa žalobca
vyhol tým, že následne sa dostavil do práce až dňa 02.02.2011, hoci mal plánované zmeny ešte aj v
januári. Treba prisvedčiť žalovanému, že tu nebol dôvod pokúsiť sa o doručenie oznámenia inak, keď

nemohol predpokladať, že sa žalobca svojvoľne nedostaví na pracovisko.

18. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne, žalobca svoje
tvrdeniavierohodnenepreukázal,naopak,svedkoviažalovanéhoO.,W.aQ.včasovejsúvislostipotvrdili
priebeh udalosti opísanej svedkom H.. Súd mal tak za preukázané, že žalovaný oznámil žalobcovi dňa

27.01.2011 skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe ústnou formou prostredníctvom svedka
H., v danom prípade nespôsobuje nedodržanie písomnej formy neplatnosť tohto skončenia a preto
súd žalobu zamietol. Vzhľadom na procesný výsledok v tejto časti, sa súd nezaoberal ďalším nárokom
žalobcu - na náhradu mzdy a výškou tohto nároku a žalobu aj v tejto časti ako nedôvodnú zamietol.

19. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa §§ 255 ods. 1 a 262 ods. 1 CSP tak, že súd

priznal nárok na náhradu trov žalovanému ako úspešnej strane sporu voči žalobcovi v plnom rozsahu.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

20. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu z

dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP v plnom rozsahu, to znamená proti
všetkým výrokom rozsudku majúc za to, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu je nezákonný,
nespravodlivý, pretože súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a taktiež rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal
na predchádzajúce vzrušujúce uznesenia odvolacieho súdu a poukázal na to, že súd prvej inštancie

aj keď na poslednom pojednávaní vypočul opätovne svedkov navrhnutých žalovaným, ktorí už inak
v minulosti vypovedali, nezistil žiadne nové skutočnosti. Analyzujúc napadnutý rozsudok v časti
odôvodnenia má za to, že napriek pomernej obsiahlosti spočívajúcej v rekapitulácii doterajších
prednesov ústnych aj písomných, súd prvej inštancie nedostatočne a nepresvedčivo prezentuje svoje
skutkové závery a skutočný dôvod, pre ktorý žalobu zamietol, zhrnul do jedného odseku článku 37 na

strane 12 rozsudku. Zdôraznil, že treba striktne rozlišovať medzi dvomi rozličnými spôsobmi ukončenia
pracovného pomeru v skúšobnej dobe, teda tak formálnym, ako aj neformálnych, pretože v prípade
formálneho ukončenia je rozhodujúce preukázať doručenie písomností, teda jednostranného právneho
úkonu smerujúceho k zániku pracovného pomeru a na strane druhej medzi neformálnym právnym
úkonom, ktorý taktiež treba preukázať, avšak nielen z hľadiska !doručenia“ /adresného prejavu/, ale aj z

hľadiska toho, kto takýto akt je oprávnený učiniť za žalovaného, tak aby účinky predpokladané zákonom
aj nastali.
Poukázal na obsah svedeckej výpovede svedka H. majúc za to, že tento nebol oprávnený na iné než na
doručenie písomného prejavu žalovaného o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Takouto
osobou nebol ani svedok O., to znamená, ani jeden z nich nepatril do kategórie takých zamestnancov

žalovaného, ktorí by disponovali pracovno-právnymi kompetenciami v takom rozsahu, že by ktorýkoľvek
z nich bol oprávnený urobiť taký závažný právny úkon, ktorý smeruje k jednostrannému ukončeniu
pracovného pomeru v skúšobnej dobe.
Ako z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, nebolo preukázané, že by žalobca odmietol
prevziať písomnosť a túto otázku aj súd druhej inštancie považoval za uzavretú. Pokiaľ ide o prípadné

zmarenie prevzatia písomností, ani v tomto prípade žalovaný svoje dôkazné bremeno neuniesol,
ale teda v priebehu dokazovania nevedel preukázať, že by žalobca zmaril doručenie písomností
smerujúcej k ukončeniu jeho pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pokiaľ ide o doručovanie
písomnosti zamestnávateľa zamestnancovi písomne sa ustanovuje povinnosť zamestnávateľa
doručovať písomnosti týkajúce sa vzniku, zmeny alebo zániku pracovného pomeru do vlastných rúk

zamestnancaatobuďosobnýmdoručenímzamestnávateľompriamozamestnancovialeboodovzdaním
písomností na poštovú prepravu. Za marenie doručenia písomností a ani za odmietnutie jej prijatia zo
strany zamestnanca nemožno považovať skutočnosť, že sa zamestnanec na výzvu zamestnávateľa z
ospravedlteľných dôvodov nedostavil na príslušný útvar zamestnávateľa a kde mu mala byť písomnosť
osobnedoručená,akpísomnosťbolomožnédoručiťosobne,avšakboladoručovanápoštou.Zamarenie

jej doručenia sa nepovažuje neprevzatie písomností adresátom bez vážnych dôvodov (R43/1984, Z III.)
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé o aké skutkové závery prvostupňový súd opiera
svoj záver o prípadnom zmarení doručenia listiny o ukončení pracovného pomeru svedkom H.. Z
ustálenej súdnej praxe jasne plynie, že v prípade ustálenia takéhoto záveru, je potrebné veľmi dôslednea individuálne preskúmať všetky okolnosti prípadu a veľmi jasne zadefinovať v akom konaní poprípade
nekonaní alebo správaní sa žalobcu by bolo možné vidieť také jasné náznaky, ktoré by nepochybne
smerovali k zmareniu doručenia listiny o ukončení pracovného pomeru. Samotná vedomosť žalobcu o

tom, že by sa s ním mal ukončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe nie je postačujúcou na prijatie takého
záveru, že vlastne nepochybne s ním žalovaný aj pracovný pomer aj skutočne chcel ukončiť.
Druhý záver súdu, ktorý sa opiera o tom, že mal preukázané skončenie pracovného pomeru ústnou
formou, takýto záver z vykonaného dokazovania nevyplýva, keďže žalobca nekomunikoval a ani nebol
v styku so žiadnym kompetentným pracovníkom žalovaného, ktorý by zákonným spôsobom mohol

neformálne prejaviť svoju vôľu, teda ústne smerujúcu k ukončeniu pracovného pomeru žalobcu so
žalovaným v skúšobnej dobe. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil a návrhu žalobcu v plnom rozsahu vyhovel.

21. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu
s tým, že v plnom rozsahu sa stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie, odvolanie žalobcu a dôvody

odvolania považuje za nedôvodné, nepodložené a vytrhnuté z kontextu. Má za to, že rozsudok je
dostatočne odôvodnený, pričom súd správne konštatuje, že pracovný pomer skončil v skúšobnej dobe
na základe ústneho oznámenia jedného z účastníkov, tak Zákonník práce nevylučuje platnosť takéhoto
skončenia pracovného pomeru z dôvodov nedostatku písomnej formy. V tejto súvislosti poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Cdo/147/2008. Z tohto rozsudku vyplýva, že v ústnej forme urobené

skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe má právne účinky, ak bolo oznámené druhému
účastníkovi.
Vychádzajúc z ustanovenia § 38 ods. 4 Zákonníka práce, opätovne poukázal na to, že povinnosť
zamestnávateľa doručiť písomnosť sa splní, len čo doručenie písomností bolo zmarené konaním alebo
opomenutím zamestnanca. Aj v tejto súvislosti argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn.

5Sž/92/98 zo dňa 01.03.1999, podľa ktorého účinky doručenia výpovede nastali v tom prípade, že
adresát odmietne doručovanú písomnosť prevziať alebo keď svojím počinením doručenie zmarí.
Okolnosť marenia doručovania zo strany žalobcu bola zo strany žalovaného nesporne preukázaná
vykonaným dokazovaním a to výpoveďou svedka H. a na ňu nadväzujúcimi navzájom sa podporujúcimi
výpoveďami svedkov W., M., O., Q., ktorý jednoznačne dňa 27.01.2011, to znamená v rámci skúšobnej

doby na pracovisku v objekte Wertheim na Kračanskej ulici, ešte pred nástupom žalobcu na nočnú
zmenu, oznámil žalobcovi skončenie pracovného pomeru, osobne ho vyzval k podpisu prevzatia
oznámenia o skončení pracovného pomeru, čím bol preukázaný pokus o doručenie písomností zo strany
žalovaného. Rovnako výpoveďami svedkov bolo v súvislosti s marením doručovania žalobcu nesporne
preukázané, že žalobca reagoval na pokus o doručenie písomnosti zo strany žalovaného tak, že nemá

čas a že príde, keď na to čas bude mať, pričom svedok H. ho opakovane vyzýval k podpisu predmetnej
písomnosti a žalobca tiež reagoval rovnako. Táto skutočnosť vyplýva aj z poznámky na liste podpísanej
W. H. zo dňa 27.01.2011. Žalobca nesporne vedel, že žalovaný s ním mieni ukončiť pracovný pomer,
dôkazom čoho sú nielen výpovede už vyššie uvedených svedkov, ale aj sms-správy z telefónu žalobcu
adresovaného nadriadeným dňa 27.01.2011 s obsahom „komu mám poslať ďakovný list za výpoveď? H.

to zvalil na vás a vy teraz na neho?“ alebo zo dňa 30.01.2011: „Gratulujem - vykopnúť najskúsenejšieho,
bývalého policajta a ponechať pracovať blbcov, asi máte špatného poradcu, C. M..“ Je teda zrejmé,
že žalobca o ukončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe bol riadne upovedomený, keďže sms-
správy boli bezprostrednou reakciou po ústnom oznámení o skončení pracovného pomeru vykonané
žalovaným 27.01.2011. Nie je teda tvrdenie o tom, že išlo len o komunikáciu prameniacu z informácie od

nejakéhokoleguoúvaháchzamestnávateľaukončiťsožalobcompracovnýpomer.Tototvrdeniežalobca
nijako nepreukázal a teda treba mať za to, že ukončenie pracovného pomeru sa dozvedel priamo na
pracovisku 27.01.2011 a následne na pokus o doručenie listiny reagoval tak, že nemá čas a následne
sa opakovane nedostavil na pracovisko, čím je dostatočne odôvodnený záver o tom, že žalobca maril
doručovanie vykonané žalovaným. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu o tom, že medzi žalobcom a pánom

H. prebehla telefonická komunikácia ohľadom nedostavenia sa do práce z dôvodu zdravotného stavu
žalobcu, nakoľko toto tvrdenie žalobcu nekorešponduje ani s údajmi výplatného lístka za mesiac január
2011 a rovnako aj z výpovede svedka Q. vyplýva, že o tom, že žalobca neodpracuje nočnú smenu s
nástupom 27.01.2011 sa vedelo skôr, pretože svedok Q. zastupoval žalobcu a o zastúpení sa dozvedel
v dostatočnom časovom predstihu a teda nie potom, ako mal nadriadený žalobcu poslať domov kvôli

zdravotnému stavu. Z toho vyplýva, že interakcia medzi sporovými stranami neprebehla telefonicky,
avšakústnouformounapracovisku,kedyžalovaný27.01.2011oznámilžalobcoviukončeniepracovného
pomeru. To, že sa žalobca nedostavoval na ďalšie dni na pracovisko, bolo preto, že mal obavy, že by
sa žalovaný opätovne mohol pokúsiť sa o doručenie predmetnej listiny. Žalobca doposiaľ nepreukázalčerpanie dovolenky, či práceneschopnosť a rovnako podľa tvrdenia stomatológa bol žalobca dňa
31.01.2011 v ambulancii v Gabčíkove ošetrený a uznaný za práceschopného. Poľa ďalšej lekárskej
správy už z 01.02.2011 bol žalobca vyšetrený v nemocnici v Ružinove a objednaný na hospitalizácie,

ale až 16.02.2011. Teda neexistuje relevantný dôvod na to, aby sa žalobca nedostavil na pracovisko v
dňoch 27.01.2011, 28.01.2011 a 30.01.2011. Je pravdou, že dńa 02.02.2011 žalobcovi jeho nadriadený
pracovník oznámil, že mu už nemôže prideliť žiadnu prácu, avšak táto skutočnosť nastala až po ústnom
oznámenížalovanéhooukončenípracovnéhopomeru.Jetedazrejmé,žežalobcasvojímnedostavením
sanapracoviskomarilústneoznámenieoskončenípracovnéhopomeruzostranyžalovaného.Zákonník

práce priorizuje doručovanie, ktoré sa má vykonať na pracovisku, o čo sa aj žalovaný pokúsil a teda
nebol dôvod robiť pokusy o vykonanie oznámenia inak, keď žalovaný nemohol predpokladať, že žalobca
sa svojvoľne nedostaví na pracovisko. Prítomnosť žalobcu na pracovisku na 27.01.2011 je nesporná.
Jeho tvrdenia o tom, že z dokazovania nevyplynul záver o tom, že skončenie pracovného pomeru
bolo vykonané ústne je irelevantné. Žalobca komunikoval a bol v styku s kompetentným pracovníkom
žalovaného, ktorý zákonným spôsobom ústne prejavil vôlu zamestnávateľa smerujúcu k ukončeniu

pracovného pomeru žalobcu so žalovaným v skúšobnej dobe. Nielen samotná vedomosť žalobcu o
ukončení pracovného pomeru zo strany žalovaného, ale aj neprevzatie konkrétnej zásielky žalobcom s
odôvodnením, že nemá čas a že príde, keď na to čas bude mať, pričom svedkom H. bolo opakovane
vyzývanýkpodpisupredmetnejpísomnostiažalobcareagovalrovnakoajehoďalšienedostaveniesana
pracovisko má za následok marenie doručovania a preto tvrdenie žalobcu, že jeho správanie nemožno

považovať za marenie doručenia písomností neobstojí. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na ustálená súdnu
prax, svoje argumenty nepodložil žiadnym relevantným rozhodnutím. Nemôže teda ani obstáť jeho
tvrdenie, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom zmarenia ústneho doručovania a teda
v priebehu dokazovania nevedel preukázať, že by žalobca zmaril doručenie písomností smerujúcich
k ukončeniu jeho pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Dôvody, pre ktoré súd žalobu zamietol, sú

uvedené v bodoch 32 až 37 na strane 10 až 12 predmetného rozsudku. Žalobca ani nepoukázal na
konkrétne okolnosti, ktorými sa podľa jeho názoru mal súd zaoberať. Žalovaný má za to, že súd vykonal
všetky potrebné úkony, náležite zistil skutkový stav vo veci, pričom svoje závery oprel v neposlednom
rade aj o rozhodovaciu súdov, dôkazov čoho sú doposiaľ zistené skutočnosti
Čo sa týka doručenia ukončenia pracovného pomeru na to oprávnenou osobou, žalovaný má za to, že

H. bol oprávnenou osobou na vykonanie doručenia predmetnej listiny. Samotné rozhodnutie o ukončení
pracovného pomeru zo strany žalovaného bolo takisto vykonané na to oprávnenou osobou.
Z výpovede svedka W. vyplýva, že so žalobcom bol ukončený pracovný pomer v skúšobnej dobe ku
dňu jej uplynutia na návrh veliteľa objektu a podporných vyjadrení vypočutého svedka O. a následne po
schválení pánom W., personálne oddelenie pripravilo písomnú zásielku, ktorá bola zaslaná žalobcovi na

pracovisko. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že prijatie rozhodnutia o ukončení pracovného pomeru
žalobcu bolo vykonané zákonným spôsobom na to oprávnenou osobou, ktorá je zamestnávateľ a
zároveň pokusom o doručenie písomnosti ukončenia pracovného pomeru, ako aj jeho následné ústne
oznámenie bolo vykonané tiež kompetentnou osobou, svedkom H.. Tento nebol len doručovateľom tak
ako to uvádza žalobca, ani osobou, ktorá prijala rozhodnutie o ukončení pracovného pomeru u žalobcu,

ale je treba sa stotožniť so záverom prvostupňového súdu, že pracovný pomer žalobcu sa skočil ústnou
formou prostredníctvom na to oprávnenej osoby svedka H. a to aj z toho dôvodu, že právny úkon,
ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto spôsobom je neplatný len ak to výslovne ustanovuje tento
zákon alebo osobitný predpis. V rozhodujúcom čase konateľom žalovaného bol Roland Mentzer, ktorý
sídlil na Hečkovej 7461/8, v Bratislave, čo vyplýva aj z pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a

žalovaným. Je nemysliteľné, aby žalovaný vykonával všetky právne úkony osobne a nepoveril na to
svojho zamestnanca, ako bol napríklad svedok H., ktorý bol len osobou, ktorá sa pokúsila o doručenie
písomností a zároveň ústne oznámila žalovanému skončenie pracovného pomeru zo strany žalobcu.
Tu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Cdo/256/2009. čo sa týka problematiky oprávnenia
svedka H. na zaručovanie písomnosti žalobcovi, má za to, že ukončenie pracovného pomeru bolo

ukončené na to oprávnenou osobou, avšak v rámci zachovania právnej istoty, aj keby súd mal za
to, že právny úkon bol vykonaný na tou osobou neoprávnenou doplnil, že právne úkony orgánom
zamestnávateľa, ako aj poverených zamestnancov zaväzujú zásady vždy zamestnávateľa, z ktorých z
týchto úkonov nadobúda práva a povinnosti, vo vzťahu k zamestnancovi ho zaväzujú jednotlivé právne
úkony vykonávané orgánmi a poverenými zamestnancami zamestnávateľa aj vtedy, ak tieto orgány

prekročili svoje oprávnenie, konali bez oprávnenia, prípadne proti zákazu. Zamestnávateľa nezaväzujú
len vtedy, ak zamestnávateľ vedel, resp. musel vedieť, že orgán alebo poverený zamestnanec svoje
oprávnenie prekročil, konal bez oprávnenia, či poverenia. Zákonník práce aj Občiansky zákonník chráni
právnickú osobu pred následkom tzv. excesu, to znamená prekročenia medzi oprávnenia pracovníkaalebo členov pri právnych úkonoch za právnu osobu (§20 ods. 2 druhá veta Občianskeho zákonníka).
Exces spravidla prichádza do úvahy najmä pri konaní iných osôb než štatutárnych orgánov. V záujme
ochrany dobromyseľnosti tretích osôb však Občiansky zákonník ustanovuje dve podmienky, pri plnení

ktorých možno aj exces považovať za právny úkon právnickej osoby, ktorej vznikajú práva a povinnosti.
Prvou z nich je, že právny úkon, pri ktorom došlo k excesu sa musí týkať predmetu činnosti právnickej
osoby a druhou, že účastník, s ktorým sa právny úkon uzaviera nemohol vedieť, že orgán právnickej
osoby pri právnom úkone prekračuje medze svojich oprávnení. Kvalitatívne odlišné právne následky
v porovnaní s prekročením rozsahu poverenia nastanú v prípade prekročenia rozsahu zastúpenia, pri

ktorom úroveň ochrany druhého účastníka je v porovnaní s prekročením rozsahu poverenia nižšia.
Z vyššie uvedeného potom vyplýva záver, že vzhľadom k tomu, že H. nemal vedomosť o tom, že
prekračuje svoje oprávnenie, keďže konal na pokyn zamestnávateľa a zároveň ani žalobca nevedel o
tom, že H. prekračuje svoje oprávnenie na vykonanie právneho úkonu skončenia pracovného pomeru
žalobcu v skúšobnej dobe, zaväzuje tento právny úkon žalovaného, to znamená zamestnávateľa, z čoho
vyplýva, že daný právny úkon bol vykonaný zákonným spôsobom.

Žalobca svojím konaním, úmyselným a cieleným prekazením doručovania žalovaného, spôsobom tým,
že nemá čas a zároveň nedostavením sa na službu 28.01.2011 a 30.01.2011 nedokázal preukázať
čerpanie PN, nepreukázal ani to, že sa uskutočnila telefonická komunikácia medzi ním a žalovaným
27.01.2011 ohľadom jeho zdravotného stavu, to znamená opomenutím sa dopustil zmarenia doručenia
dňa 27.01.2011. Keďže žalobca mal vedomosti o tom, čo doručovaná zásielka obsahuje podľa obsahu

nímodosielanýchsmssprávzodňa27.01.2011a30.01.2011nastaliúčinkydoručeniavzmysle§38ods.
4 Zákonníka práce. Povinnosť žalovaného doručiť písomnosť týkajúcu sa zániku pracovného pomeru
žalobcovi bola splnená zákonným spôsobom, keďže táto bola vykonaná ústnym oznámením o skončení
pracovanéhopomerunatooprávnenouosobou(spoukazomnavýpoveďsvedkaW.)apretosažalovaný
nestotožňuje s tvrdením žalobcu o tom, že súd sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou,

či došlo k zmareniu doručenia žalobcom. Skončenie pracovného pomeru žalovanému žalobcom je
tak platné a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému
priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

22. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.

23. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku
účinného od 01.07.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP),
oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§

355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2
CSP), pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo

doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§
219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok
súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre

jeho potvrdenie v zmysle § 387 CSP.

24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na rozsah a dôvody odvolania uplatnené
žalobcom, bolo posúdiť, či zamietnutím žaloby súd prvej inštancie rozhodol správne.
.

25. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.
26. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý

vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje nasprávne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nemôže preto dať
za pravdu odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne
argumenty než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

27. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 CSP nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci
pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby
zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie
otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.

28. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na odvolacie dôvody sa žiada
dodať iba nasledovné:

29. Skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe upravené v ustanoveniach § 72 ods.
1, 2 Zákonníka práce je samostatným spôsobom skončenia pracovného pomeru, na základe

jednostranného právneho úkonu ktoréhokoľvek účastníka pracovného pomeru, či už zamestnávateľa
ako aj zamestnanca. Je prejavom zmluvnej voľnosti, ktorá je jednou zo základných zásad Zákonníka
práce. Táto sa prejavuje v slobode výberu zmluvného partnera, ako aj v možnosti zrušiť už uzatvorenú
zmluvu na základe slobodného rozhodnutia. Hoci v záujme ochrany zamestnanca Zákonník práce túto
zmluvnú slobodu zamestnávateľa čiastočne obmedzuje, nie je tak počas plynutia skúšobnej doby, kedy

môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer so zamestnancom z akéhokoľvek dôvodu alebo bez
uvedenia dôvodu.

30. Nevyhnutným predpokladom pre takéto skončenie pracovného pomeru je platné dojednanie
samotnej skúšobnej doby, čo v danom prípade sporným medzi stranami nebolo. Po právnej stránke

možno skončenie pracovného pomeru skúšobnej dobe, resp. oznámenie o skončení pracovného
pomeru v skúšobnej dobe kvalifikovať ako jednostranný adresovaný právny úkon, a preto sa v danom
prípade nevyžaduje súhlas druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. V skúšobnej dobe môže
skončiť pracovný pomer tak zamestnávateľ, ako aj zamestnanec, a to z akéhokoľvek dôvodu alebo
bez uvedenia dôvodu, avšak za predpokladu, že nie je ustanovené inak. Hoci Zákonník práce výslovne

vyžaduje, aby sa písomné oznámenie o skončení pracovného pomeru doručilo druhej strane aspoň tri
dni predo dňom, kedy sa má pracovný pomer skončiť, ak sa táto lehota nedodrží, aj dôjde tak k platnému
skončeniu pracovného pomeru. Uvedená lehota troch dní má totiž len tzv. poriadkový charakter.
Rovnako tak napriek tomu, že Zákonník práce explicitne vyžaduje písomnú formu oznámenia o skončení
pracovného pomeru v skúšobnej dobe, jej nedodržanie nespôsobuje neplatnosť skončenia pracovného

pomeru. Čo sa týka dňa skončenia pracovného pomeru, tento deň musí byť v ešte rámci skúšobnej
doby. Po uplynutí skúšobnej doby už nemožno spätne skončiť pracovný pomer v súlade s ustanovením
§ 72 Zákonníka práce. Po uplynutí skúšobnej doby totiž pracovný pomer pokračuje ďalej a možno ho
skončiť jedine iným zákonným spôsobom uvádzaným v ustanovení § 59 Zákonníka práce. Pracovný
pomer sa skončí dňom, ktorý je uvedený v oznámení o skončení pracovného pomeru v skúšobnej dobe.

Ak by účastník v oznámení neuviedol konkrétny deň skončenia pracovného pomeru, pracovný pomer
sa skončí dňom doručenia oznámenia o skončení pracovného pomeru druhému účastníkovi.

31. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdenívecijepotrebnéuviesť,žeprávnymposúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. V danom prípade tento odvolací dôvod neobstál, pretože právne
posúdenie veci súdom prvej inštancie je vecne správne.

32. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska
ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa
teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd

musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej
sily jednotlivých dôkazov. Dôkazy vykonané súdom prvej inštancie zabezpečili dostatočný podklad prespravodlivé rozhodnutie súdu, nebolo potrebné ich v žiadnom smere doplniť. Povinnosťou súdu nie je
vykonať všetky navrhnuté dôkazy, ale len tie, ktoré sú potrebné pre náležité zistenie skutkového stavu.

33. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním podrobne a vyčerpávajúco zistil rozhodujúce skutkové
okolnosti, z ktorých je zrejmé, že žalovaný u žalovaného pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa
26.10.2010 vo funkcii bezpečnostného pracovníka. Medzi stranami bola dojednaná skúšobná doba v
trvaní troch mesiacov v súlade s § 45 Zákonníka práce, počas plynutia ktorej zamestnávateľ rozhodol
o skončení pracovného pomeru so žalovaným.

34. Podľa výsledkov vykonaného dokazovania správne dospel záveru, že zo strany žalovaného došlo
k riadnemu postupu pri doručovaní oznámenia o skončení pracovného pomeru so žalobcom. V čase
snahy o doručenie tejto písomnosti, žalobca bol na pracovisku, ale listinu - oznámenie o skončení
pracovného pomeru v skúšobnej dobe, o ktorej listine vedel čo je jej obsahom, výslovne neodmietol
prevziať, ale v skutočnosti sa vyhol jej prevzatiu, neprevzal ju bez vážneho a jasného dôvodu,

argumentujúc len tým, že „teraz nemá čas“. Takto sa úmyselne a bezdôvodne sa vyhol prevzatiu
tohto oznámenia a ďalšie dni, počas ktorých ešte jeho pracovný pomer počas skúšobnej doby mal
trvať, do práce, neprišiel, čím dosiahol stav, že oznámenie o skončení pracovného pomeru v skúšobnej
dobe sa mu nepodarilo doručiť Svoju neprítomnosť sa snažil nevieryhodne, bez preukázania tvrdených
dôvodov a teda účelovo odôvodniť dovolenkou, chorobou, prítomnosťou u lekára, objednaním sa na

operáciu a pod. . O tom, že zamestnávateľ jednostranný úkon o skončení pracovného pomeru s ním
urobil, sa dozvedel, konkrétne z oznámenia svojho priameho nadriadeného p. H. , ktorý mu následne
chcel písomné oznámenie doručiť a ktorý bol pôvodným žalovaným poverený vybavením skončenia
pracovného pomeru so žalobcom, čo bolo zo strany svedka W. potvrdené aj pred súdom. Za týmto
účelom dostal k dispozícii aj písomné oznámenie pre žalobcu vyhovené priamo pôvodným žalovaným.

35. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu č. 43/1984, ktorý vyslovil: ,,Za zmarenie doručenia písomnosti
ani za odmietnutie jej prijatia nemožno považovať skutočnosť, že sa pracovník na výzvu nedostavil na
príslušný útvar organizácie, kde mu mala byť doručená písomnosť organizácie“ , nebol povinný dostaviť
sa na pracovisko a odmietnutie prijatia skončenia pracovného pomeru preto nemožno považovať za

doručené. V danom prípade sa jedná o odlišnú situáciu, keď žalobca na pracovisku bol, ale písomnosť
obsahujúcu skončenie pracovného pomeru s ním v skúšobnej dobe neprevzal, z pracoviska odišiel, s
tým, že teraz nemá čas. So zreteľom na konkrétnu situáciu a s prihliadnutím na všetky rozhodujúce
okolnosti išlo o prípad vymykajúci sa prevládajúcim zásadám slušnosti a princípom vzájomných
vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom a preto chovanie žalobcu nemôže požívať ochranu.

36.Zozisteníprvostupňovéhosúdujeteda nepochybnéamedziúčastníkminesporné,žedňa27.1.2011
zo strany žalovaného ako zamestnávateľa prostredníctvom ďalšieho zamestnanca H. bolo žalovanému
ako zamestnancovi oznámené že s ním končí pracovný pomer v skúšobnej dobe, hoci žalovaný chcel
žalobcovi tento prejav doručiť v pripravenej písomnej forme písomnej forme, tento ho neprevzal bez

vážneho dôvodu , tzn. vyhol sa doručeniu písomnosti. Jednostranný právny úkon zamestnávateľa o
skončení pracovného pomeru môže by uskutočnený aj v ústnej forme, keď zákon nedodržanie písomnej
formy nesankcionuje neplatnosťou (§ 72 ods. 2 Zákonníka práce) . K skončeniu pracovného pomeru
žalovaného so žalobkyňou tak došlo 27.1.2011, ktorým dňom sa prejav vôle žalovaného dostal do sféry
žalobcu(Por.rozsudokKSŽilina 7Co344/2012). Chovaniežalobcuodvolacísúdhodnotí,akozmarenie

doručenia, vzhľadom na už vyššie popísané okolnosti. Bezdôvovodné odopretie prevzatia doručovanej
písomnosti žalobcom ( pričom doručovania sa snažil vykonal jeho priamy nadriadený), tým, že nemá
čas, inak vyložiť nie je možné a skončenie pracovného pomere so žalobcom nie je neplatné.

37. S konaním o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru je úzko spojené majetkové právo

nauplatňovaniepríslušnýchnárokovzneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru.Pokiaľ nebolasúdom
zistená neplatnosť skončenia pracovného pomeru, súd prvej inštancie správne zamietol aj žalobu v časti
o náhradu mzdy.

38. S prihliadnutím na vyššie uvedené závery odvolací súd konštatuje, že ak súd prvej inštancie žalobu

v celom rozsahu zamietol, rozhodol vo veci vecne správne, a preto s použitím § 387 ods. 1 CSP
rozsudok, vrátane vecne správneho závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími dôvodmi
osobitne nenapadnutého), ako vecne správny potvrdil.39. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).

40. Na záver odvolací súd dodáva, že skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv a očakávaní
žalobcu, nemožno považovať za porušenie či nerešpektovanie jej práv. Odvolací súd v tejto súvislosti
upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 218/2010, podľa ktorého obsah
práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných
orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS
252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí

ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp.
toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá
účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

41. Keďže s poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo v
napadnutých zamietajúcich výrokoch, včítane závislého výroku o náhrade trov konania (odvolacími
dôvodmi osobitne nenapadnutého), odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 a 2 CSPpreskúmavaný
rozsudok súdu prvej inštancie (s výnimkou zastavujúcej časti) ako vo výrokoch vecne správny potvrdil.

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v
spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalovanému
voči neúspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O
výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).