Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 22, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/179/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6607211052
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 05. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6607211052.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Pribinova
25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,821 08
Bratislava, IČO:36 864 421, proti povinnému: A. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. č. XXX, XXX XX O.,
pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 649,80 EUR s príslušenstvom, vykonávanej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 62, 821

08 Bratislava, pod sp. zn. EX 3139/07, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Lučenec č.k. 12 Er/670/2007-17 zo dňa 9. februára 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 3139/07 za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g)zákona

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej v texte Exekučný poriadok). Okresný súd napadnuté uznesenie
odôvodnil v podstate tým, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu pri Slovenskej rozhodcovskej a.s., so sídlom Bratislava sp. zn. SR 3061/07 zo dňa 24.5.2007.
Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX uzatvorenej medzi
oprávneným a povinným dňa 20.06.2006. Uviedol, že Všeobecné obchodné podmienky Zmluvy o

úvere v bode 17 ustanovili, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené
alternatívne pred vyššie uvedeným rozhodcovským súdom, ktorý vydal exekučný titul, alebo pred
všeobecným súdom v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, v závislosti od toho, kde žalujúca strana
podá návrh. Poukázal na to, že v prebiehajúcom konaní exekučný súd vydal poverenie na vykonanie
exekúcie aj v dôsledku nejednotného výkladu ustanovení Exekučného poriadku vzťahujúcich sa k
rozsahu preskúmavacieho oprávnenia súdu vo fáze exekučného konania pred vydaním poverenia.

K preskúmavaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu prikročil až po vydaní poverenia a to
v zmysle § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.
Exekučný súd uviedol, že základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje Občiansky zákonník
v ustanovení § 52. Poukázal na § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy, v zmysle ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo
iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami

sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť
obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Na posúdenie okolnosti, či sa
jedná o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale
dôležitá je kauza, t.j. že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za
odplatu. Exekučný súd ďalej uviedol, že z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti
oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu

a teda o vzťah medzi spotrebiteľom ne jednej strane a dodávateľom na strane druhej v zmysle § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka. Exekučný súd poukázal aj na Smernicu Rady 93/13/ EHS z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a to článok 6 ods. 1, čl. 3 ods. 1 smernice,
ako aj na Prílohu Smernice. Poukázal aj na rozhodnutie Súdneho dvora Oceáno Grupo Editorial a
Salvat Editores, C- 240/98 až C-244/98. Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere

nie je dojednaná individuálne, čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných obchodných podmienok
poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka
koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v Prílohe ku smernici písm. q) bodu 1, v tom význame
že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Avšak
z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku

právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho
práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinnosti dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú
dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Takto
koncipovanou rozhodcovskou doložkou napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu
smernicousledovanejrovnováhymedzizmluvnýmistranamiatosamozrejmevneprospechspotrebiteľa.
Spotrebiteľa sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na

účinnú procesnú obranu, čo je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľný
javom. Exekučný súd mal za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa
teda uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto

konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku tohto, exekučný súd
považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú
prekážku brániacu vo výkone exekúcie, preto podľa § 57 ods. 1 písm. g) exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zároveň ju zastavil.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal

zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol,
že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ust. § 205 ods. 2
písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ O.s.p.“), pretože exekučný súd
nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o
veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda

vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu
postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s
výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd nie
je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení tuzemského
rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v

rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, pričom exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s
rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný
titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej

namietal, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ust. § 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.. Podľa odvolateľa ust. § 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Uviedol, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania

realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania ( ust. § 45 ods. 1
Zákona o rozhodcovskom konaní). Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom ( ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p..
Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo
ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského

konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s
exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť
účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal
načlánok12ods.2ÚstavySR,článokč.14Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladných
slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej

a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodnépostavenieabolosnímzaobchádzanéodlišne.Exekučnýsúdpoužildôvodinéhopostaveniav súvislosti s postavením žalobcu ( oprávneného) ako podnikateľského subjektu a preto toto jeho iné
postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právo patrí a
to z titulu platnej zmluvy o úvere Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti
súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval
na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom
konaní a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o
rozhodcovskom konaní, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd

vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože
je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám.
Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré
boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd
nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel

len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom,
či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ust. § 205 ods.
2 písm. f) O.s.p.). Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) Zákona o rozhodcovskom konaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi

a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Dojednanie, ktorým zmluvné strany
založili právomoc rozhodcovského súdu neustanovuje, že spory so dodávateľom budú riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd,
alebo na riadny súd. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. Exekučný súd nesprávne vykladá ust. § 53

ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože rovnosť práv účastníkov konania bola v rozhodcovskom konaní
dodržaná. Oprávnený nesúhlasil, ani s právnym názorom posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom
peňažnéprostriedkysícedočasne,avšaknazákladezmluvyoúverevzmysle§497anasl.Obchodného
zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná

percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd. Vzhľadom
na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na
základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto
zákona. Oprávnený poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. Dohodnutý
úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z

dohodnutej zmluvy. Exekučný súd podľa oprávneného už raz posudzoval vec o ktorej už raz právoplatne
rozhodol Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne
nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca okresného súdu

predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil v celom rozsahu vyhovieť
(§ 374 ods. 4 O.s.p.).

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. postupom podľa § 214 ods. 2
O.s.p. bez nariadenia pojednávania a uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil ako vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, na ktoré
poukazuje. Okresný súd správne zistil, že z povahy zmluvných strán (podnikateľ vs. fyzická osoba

nepodnikateľ), predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy,že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. K uvedenému záveru dospel prvostupňový súd na základe
dostatočne zisteného stavu veci a napadnuté uznesenie v tomto smere riadne odôvodnil.

K námietke odvolateľa, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci odvolací súd uvádza, že každé

rozhodnutie, aj iný titul, ktorého exekúcia sa navrhuje, musí súd podrobiť skúmaniu. Najmä posudzuje či
je exekučný titul vydaný oprávneným orgánom na jeho vydanie, či je materiálne a formálne vykonateľný,
či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní. Je pravdou tvrdenie oprávneného v odvolaní, že súd pred
udelením poverenia na vykonanie exekúcie posudzuje podľa § 44 ods. 2 EP súladnosť exekučného
titulu so zákonom. Súd má povinnosť počas celého exekučného konania, t.j. v každom štádiu konania

prihliadať na to, a to jednak na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, či sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu a v prípade zistenia tohto nedostatku, ktorý
je potrebný považovať za neodstrániteľnú prekážku v konaní, je potrebné exekúciu zastaviť. Ak súd v
štádiu posudzovania žiadosti o udelenie poverenia nezistí dôvod pre zamietnutie žiadosti v zmysle §
44 ods. 2 Exekučného poriadku, pre rozpor exekučného titulu so zákonom neznamená to to, že by v
ďalšom priebehu exekučného konania nemohol súd dospieť k záveru o takomto rozpore, vyústiacom

v nutnosť zastavenia exekúcie pre jej neprípustnosť. Vydanie poverenia nepredstavuje „res iudicata“
pre ďalší postup exekučného súdu, pretože ustanovenia §§ 57 a 58 Exekučného poriadku by stratili
akékoľvek opodstatnenie.

K ďalšej námietke odvolateľa, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
odvolací súd poukazuje na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v zmysle ktorého exekúciu zastaví

súd na návrh alebo aj bez návrhu, na ktorým správne poukázal aj exekučný súd vo svojom rozhodnutí.
V danom návrh na začatie konanie ako to tvrdí odvolateľ vo svojom odvolaní nebol potrebný, nakoľko
exekučný súd konal ex offo bez návrhu, tak ako mu to umožňuje zákon.

SmernicaRadyč.93/13/EHSz 5.apríla1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluváchbola
prebratá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým bol novelizovaný Občiansky

zákonník. Avšak na základe zásady nepriameho účinku je táto Smernica záväzná pre Slovenskú
republiku, a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho právneho
poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy. Uvedené je významné najmä pri nepresnom,
resp. neúplnom prevzatí Smernice do vnútroštátneho právneho poriadku. Príloha Smernice obsahuje
indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q)

týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladaniu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Odvolací súd sa plne stotožňuje aj so záverom exekučného súdu ohľadom konštatovania neprijateľnosti
rozhodcovskej doložky, nakoľko vzhľadom na okolnosti jej uzavretia a obsah jej znenia reálne dochádza
k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa.
K tvrdeniu odvolateľa, že v danom prípade sa zmluvné strany dohodli na alternatívne určenej právomoci
súdu na riešenie sporov a spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť na všeobecný súd

prostredníctvom žaloby, teda možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, odvolací súd dodáva, že
rozhodcovskádoložkavpodstateznemožňujevoľbuspotrebiteľadosiahnuťrozhodovaniesporuštátnym
súdom v prípade, ak by dodávateľ podal žalobu na rozhodcovskom súde. Spotrebiteľ sa musel podrobiť
všetkým Všeobecným obchodným podmienkam vrátane rozhodcovského konania. O neprijateľnú
doložku, ktorá vyžaduje aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce

spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto
doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa a spotrebiteľ by bol v takom prípade nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Právna veda na tento problém reaguje Kristiánom Csachom:
„z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského
konania mu „vnúti“ štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť

chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol
vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľskoprávnej ochrany pred štandardnými zmluvami“.Ako už bolo vyššie uvedené je zrejmé, že reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy
medzizmluvnýmistranami,atosamozrejmevneprospechspotrebiteľa.Spotrebiteľsapodpisomzmluvy,
obsahom ktorej je aj takáto rozhodcovská doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú

obranu, čo je v podmienkach právneho štátu nežiadúcim javom. Spôsob, akým bola rozhodcovská
doložka koncipovaná napĺňa podmienku uvedenú v písmene q/ bodu 1 Prílohy smernice Rady č.
93/11/EHS z 05.04.1993 v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané za určitých
okolností ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné. Uvedené dokazuje i
množstvoexekučnýchvecísobdobnýmskutkovýmzákladomvedenýchnatunajšomsúde,kdeexekúcie

s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne
rozhodcovské rozsudky.

Slovenská republika svoj záväzok voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu
vzhľadom na jeho postavenie v spotrebiteľských vzťahoch si plní prostredníctvom viacerých zákonov,
medzi inými Občianskym zákonníkom, kde v § 53 ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky
upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, ale aj zákonom o rozhodcovskom konaní, v ktorom

ukladá exekučnému súdu aj v štádiu už prebiehajúceho exekučného konania skúmať, či rozhodcovský
rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto
nedostatky má, exekúciu zastaviť. Skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku ovšem musí
predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak

je totiž rozhodcovská zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní
rozhodcovským súdom, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je
materiálne vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na zastavenie
exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre
ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať.

Tvrdenie odvolateľa, že v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá
o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd
a taktiež tvrdenie odvolateľa o nesprávnom posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania., považuje
odvolací súd za irelevantné, nakoľko nesúvisí s textom odôvodnenia rozhodnutia exekučného súdu.

Odvolací súd na záver uvádza, že ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli

relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd opiera svoje
rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu
SR. Záver súdov o neprípustnosti exekúcie v obdobných veciach ( bez zmeny právneho prostredia
- právnej úpravy, judikatúry) nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť
prípustná, pretože čo i len jeden súdmi uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu

už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo ( na základe akých dôvodov) je exekúcia
neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v prejednávanej veci, nové argumenty
„prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia
bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový,

vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument ( Georgidias vs. Grécko z 29.5.1997, Higgins vs.
Francúzsko z 19.02.1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už
boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom ktorého bolo konštatovanie neprípustnosti exekúcie,
pričom tieto závery si osvojil a poukázal na ne. Preto sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
podrobnejšie nevenuje všetkým odvolacím argumentom.

Z vyššie uvedených dôvodov súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. ( § 3 ods.
9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.