Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 20, 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/21/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2211210979
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2211210979.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: Profidebt Slovakia, s.r.o., IČO: 35925922, so sídlom:
Mliekárenská 10, 820 05 Bratislava, proti žalovanej O. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, XXX XX Q.
P., o zaplatenie sumy 1.054,60 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Dunajská Streda č.k. 9C/154/2011 - 48 zo dňa 22. septembra 2011 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti z r u š u j e a vec mu v

r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobcu uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu
609,02 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 609,02 eura od 30.09.2009
do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 36,50 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
vo zvyšku žalobu zamietol. Mal preukázané, že medzi žalovanou a právnym predchodcom žalobcu

COFIDIS, a.s., so sídlom v Bratislave bola dňa 31.03.2008 uzatvorená zmluva o revolvingovom úvere
č. 70118051 na sumu 20.000,- Sk, bola dohodnutá mesačná úroková sadzba vo výške 2,14 %, poistné
0,60 % z dlžnej sumy, poplatok z omeškania so splácaním úveru 8 % a úrok z omeškania vo výške
0,8 % denne dlžnej čiastky, dohodnutá výška ročných percentuálnych mesačných nákladov. K zmluve
sú síce pripojené všeobecné obchodné podmienky z 01.01.2008, na ktorých sa ale nenachádza podpis
žalovanej. Žalobcovi na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 30.10.2009 bola postúpená

pohľadávka voči žalovanej zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 70118051, uzavretej dňa 31.03.2008
medzi spoločnosťou Kofidis, a.s. ako veriteľom a žalovanou ako dlžníčkou vo výškou 811,23 eura. V
danom prípade súd preskúmal zmluvu o revolvingovom úvere uzatvorenú medzi účastníkmi - právnym
predchodcom žalobcu a žalovanou dňa 31.03.2008 a zistil, že chýbajú niektoré náležitosti zmluvy v
zmysle výpočtu § 4 ods. 2 cit. zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v
čase uzavretia zmluvy a to náležitosť § 2 písm. g/ - konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, písm. i/ -

výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a písm. j/ § 2 - ročná percentuálna miera
nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Vzhľadom na chýbajúce náležitosti
s poukazom na § 4 ods. 3 posledná veta - ak zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti
podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Z toho dôvodu súd v danom prípade uznal nárok žalobcu iba v časti istiny úveru vo výške 609,02

eura. V ostatnej časti, čo do sumy istiny 445,58 eura spolu s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania
zo sumy 445,58 eura od 30.09.2009 do zaplatenia žalobu zamietol. Zmluvu o revolvingovom úvere
posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, keď svoje rozhodnutie právne odôvodnil zákonom č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, tiež aplikoval ustanovenia zákona
na ochranu spotrebiteľa a ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľa, § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 586/2008 Z.z. - výška úrokov z

omeškaniajeo8percentuálnychbodovvyššieakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbankysplatná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu (8+1=9%). O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 1 OSP.

Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca,ktorýsrozsudkomsúduprvéhostupňa

v napadnutej zamietajúcej časti nesúhlasil. V zmysle podaného návrhu bolo súčasťou vyčísleného
nároku okrem dlžnej istiny a úrokov za úver aj zmluvná pokuta vo výške 243,73 eura, nárok na zaplatenie
náhrady dlžného poistného a poplatok za omeškanie vo výške 29,34 eura. Žiadny z uvedených nárokov
nie je poplatkom v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a preto neuvedenie niektorých náležitostí
zmluvy nemôže byť odkazom na § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. dôvodom na zamietnutie návrhu

v časti, ktorá sa týka ich zaplatenia. Poukázal na ustanovenie § 2 písm. e) zákona č. 258/2001 Z.z.
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, keď poplatkami sa rozumie akákoľvek platba, ktorú je
spotrebiteľ povinný veriteľovi zaplatiť v súvislosti s poskytovaním úveru okrem úrokov. Poplatkom pritom
nie sú sankcie za porušenie zmluvy, keďže povinnosť ich platiť nevzniká v súvislosti s poskytovaním
úveru. V zmysle § 2 písm. c) zákona ďalej platí, že celkovými nákladmi spotrebiteľského úveru sú
všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú s poskytnutím úveru spojené s výnimkou sankcií,

ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť za nesplnenie záväzku uvedeného v zmluve o spotrebiteľskom
úvere a poplatkov za poistenie alebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie
platby veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakej
alebo menšej ako je celková výška spotrebiteľského úveru, úrokov a poplatkov, ktoré musia byť určené
veriteľovi ako podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru. Ustanovenie § 4 ods. 3 posledná veta

zákona č. 258/2001 Z.z. v spojení s § 2 znamená, že spotrebiteľ nie je povinný platiť celkové náklady
spojené s poskytovaním spotrebiteľského úveru, tam však nepatria sankcie z omeškania ani poistné v
prípade fakultatívneho poistenia. Vylúčením povinnosti platiť úroky a poplatky nie je dotknutá povinnosť
uhradiť nároky, ktoré poplatkami nie sú a teda nie sú ani súčasťou celkových nákladov spojených so
spotrebiteľským úverom. Preto navrhol napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmeniť a priznať

mu poistné, zmluvnú pokutu a vyčíslený poplatok z omeškania, pretože nejde o poplatky v zmysle
citovaného zákonného ustanovenia. Tiež nesúhlasil s rozhodnutím o náhrade trov prvostupňového
konania a žiadal, aby mu boli priznané v plnej výške spolu s trovami odvolacieho konania.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po

zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
zamietajúcej časti (§ 212 ods. 1 a 2 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP)
a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti zrušiť.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta

č. 757/2004 Z. z.).

Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na
zachovávanie zákonov, na čestné plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb (§ 1 OSP).

Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký procesný postup,

ktorým súd znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania
procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom
chránených záujmov. Takýmto procesným právom účastníka je napr. právo byť predvolaný na súdne
pojednávanie,právozúčastniťsapojednávania,robiťprednesy,navrhovaťdôkazy,vyjadriťsaknávrhom
na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom

zvoleného zástupcu a pod.

Predmetom tohto konania je úhrada pohľadávky žalobcu v pôvodnej výške 1.054,60 eura s 9% ročným
úrokom z omeškania zo sumy 811,23 eura od 30.09.2009 do zaplatenia, ako i náhrada trov konania.Súd prvého stupňa tento nárok žalobcovi priznal v sume 609,02 eura spolu s požadovaným úrokom z
omeškania a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Pritom z obsahu spisu vyplýva, že vo veci rozhodol
na pojednávaní dňa 22.09.2011, keď na pojednávaní (bez prítomnosti účastníkov konania, ktorí sa na

predvolanie nedostavili napriek tomu, že boli riadne predvolaní), vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol o
priznaní nároku žalobcu v sume 609,02 eura s príslušenstvom. Súd prvého stupňa o zbytku nároku
rozhodol tak, že vo zvyšku sa návrh zamieta, čo bolo doplnené do zápisnice o pojednávaní až dňa
07.11.2011. Z uvedeného sa potom javí, že výrok rozsudku v písomnom vyhotovení nie je v súlade s
tým, ako bol vyhlásený, pretože pri vyhlásení rozsudku chýbal výrok o tom, že súd vo zvyšku žalobu

žalobcu zamieta a tento doplnil do zápisnice až dňa 07.11.2011.

Podľa § 156 ods. 1 OSP rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne; vyhlasuje ho predseda senátu alebo
samosudca v mene Slovenskej republiky. Uvedie pritom výrok rozsudku spolu s odôvodnením a
poučením o odvolaní a o možnosti výkonu rozhodnutia.

Podľa § 166 ods. 1 OSP ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti predmetu konania, o trovách
konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do pätnástich dní od doručenia rozsudku

navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez návrhu.

Súd pri rozhodnutí o predmete sporu, pokiaľ súd rozhoduje rozsudkom, tento rozsudok verejne vyhlási.
Vyhlásením rozumieme verejné zoznámenie účastníkov či ostatných osôb s obsahom rozsudku a s
jeho odôvodnením. Táto povinnosť súdu je daná i v prípade, ak sú účastníci na pojednávaní neprítomní.
Len verejné vyhlásenie rozsudku v mene republiky znamená, že nastávajú aj dôležité procesné účinky

ako je záväznosť rozhodnutia. Len čo totiž súd rozsudok vyhlási, je ním viazaný (§ 156 ods. 3 OSP). To
potom znamená, že súd nemôže do rozsudku uvádzať žiadne nové skutočnosti a v prípade, ak niektorú
časť výroku nesprávne pri svojom vyhlásení uviedol, môže postupom podľa § 164 OSP kedykoľvek
aj bez návrhu opraviť chyby v písaní, počítaní ako iné zrejmé nesprávnosti. O oprave sa potom vydá
uznesenie, ktoré sa doručí účastníkom. Súd preto nemôže do rozsudku, ktorý vyhlásil, zasahovať sám

tým, že mechanicky opraví chyby v písaní, počítaní, alebo iné zrejmé nesprávnosti, musí pokiaľ sa to
týka výroku rozhodnutia vydať o tomto opravné uznesenie a už vôbec nemôže rozhodnúť o niečom
inom, ako bolo vyhlásené.

Opraviť rozsudok podľa § 164 OSP je možné len v prípadoch, že ide o chyby v písaní a počítaní a
ďalej o také chyby, ktoré sú ako zrejmé nesprávnosti podobného pôvodu ako chyby v písaní a počítaní,

t.j. ku ktorým došlo len zjavným a okamžitým zlyhaním v duševnej či mechanickej činnosti osoby, za
účasti ktorej došlo k vyhláseniu alebo vyhotoveniu rozsudku, a ktoré sú každému zrejmé; zrejmosť takej
nesprávnosti vysvitá najmä z porovnania výroku rozsudku s jeho odôvodnením, pripadne aj z iných
súvislostí. O takúto opravu sa nejedná, ak súd dopĺňa chýbajúci výrok rozsudku, pre tento postup § 164
OSP nie je možné použiť, musí sa aplikovať na to zákonom určená právna úprava, pretože nejde o

opravu, ale o doplnenie chýbajúceho výroku(§ 166 OSP), ktorý musí súd verejne vyhlásiť.

Požiadavka na verejné vyhlásenie rozsudku v zmysle článku 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
vychádzazmedzinárodnýchzmlúvoľudskýchprávachazákladnýchslobodách,pretojejpodstataaúčel
sa nemôže zásadne odlišovať od definície podanej v kontexte týchto zmlúv, napr. Európskym súdom
pre ľudské práva.

Ústava zaručuje nie teoretické a iluzórne práva, ale konkrétne a účinné, preto požiadavku verejného
vyhlásenia rozsudku možno považovať za splnenú len vtedy, ak má verejnosť možnosť získať informácie
o dátume a mieste vyhlásenia rozsudku tak, aby pri takomto zverejnení mohol byť prítomný ktokoľvek,
kto má o to záujem, pričom vo vzťahu k účastníkom konania sa musí vychádzať z prezumpcie tohto
záujmu (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 5/02).

Verejnosť konania patrí k ústavným procesným zárukám práva na súdnu a inú právnu ochranu. Princíp
verejnosti nie je absolútnym (verejnosť možno výnimočne vylúčiť v prípadoch ustanovených zákonom- porovnaj čl. 48 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky); výnimky z tohto princípu sa ale
vzťahujú na súdne pojednávanie (prerokovanie), nie však na vyhlásenie rozsudku. Povinnosť verejného
vyhlásenia rozsudku je bezvýnimočná. Vyplýva to z doslovného znenia čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len "ústava"), ako aj zo zákonov, ktoré v súlade s ústavou upravujú podmienky a
podrobnosti o súdnej ochrane, o pôsobnosti súdov a konaní pred nimi. Verejné vyhlásenie rozsudku
súvisí s povinnosťou všeobecného súdu upovedomiť o tom účastníkov konania (v danom prípade
dodržaním postupu podľa § 156 ods. 3 OSP).

Verejné vyhlásenie rozsudku nie je len formálny a samoúčelný úkon. Jeho podstata má zásadný význam

a spája sa s viacerými procesnoprávnymi dôsledkami. Vyhlásením rozsudku konanie nekončí a ešte
aj pri verejnom vyhlasovaní majú účastníci konania procesné práva a povinnosti. Ide tu o úkon súdu,
ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho neopakovateľný a nezameniteľný s
iným úkonom súdu. Súd prvého stupňa sa preto dopustil procesného pochybenia, pokiaľ časť výroku
a práve tú, ktorá je napadnutá odvolaním, dopísal do zápisnice o pojednávaní, z čoho vyplývajú vážne
pochybnosti, či bol rozsudok takto verejne vyhlásený.

Preto bolo potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, aby súd prvého stupňa toto
procesné pochybenie odstránil, vo veci opätovne rozhodol, pričom rozsudok v súlade s ustanovením §
156 OSP riadne vyhlási a o nároku žalobcu v napadnutej zamietajúcej časti opäť rozhodne.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o trovách tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.