Rozsudok Judgement was issued on Thursday, October 15, 2008

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 24C/52/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105210777
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2008
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Porubänová

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2008:1105210777.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v právnej veci žalobcu JUDr. M. B., bytom T. T., P. X,. občana Slovenskej republiky,

právne zastúpeného JUDr. D. C., advokátom so sídlom v Ž., S. XX,. proti žalovanému S. R. - M. F. S.
R., so sídlom B., Š. X,. o náhradu škody takto

r o z h o d o l :

Žaloba sa z a m i e t a.

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume 47,80 Eur, a
to do troch dni od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu z titulu náhrady škody
10.000.000,- Sk. Uviedol, že D. Ú. v T. rozhodnutím o určení záložného práva na zabezpečenie daňovej
pohľadávky vo výške 6.786.618,- Sk zo dňa 05.02.1998 zriadil záložné právo k jeho nehnuteľnostiam,
nachádzajúcim sa v T. T.. Toto sa udialo aj napriek tomu, že hodnota nehnuteľností, ktoré boli predmetom

záložného práva, dvadsaťnásobne prevyšovala výšku daňového nedoplatku, ktorý mu ako daňovému
dlžníkovi vznikol na základe výkazu nedoplatkov č. 645/320/10260/98 zo dňa 05.02.1998. Na základe
podaní viacerých opravných prostriedkov bola výška daňového nedoplatku znížená z pôvodnej sumy
3.157.496,- Sk na sumu 89.846,- Sk, ktorú dňa 23.04.2004 uhradil D. Ú. v T.. 08.06.2004 bolo potom
rozhodnutie o zriadení záložného práva zrušené v plnom rozsahu. Za týchto okolností sa žalobca dostal
do situácie, že nemal možnosť disponovať s nehnuteľnosťami, ktoré boli predmetom jeho vlastníctva,
hoci mal záujem, aj možnosť s týmito nehnuteľnosťami obchodovať, čím mu vznikla škoda vo forme

ušlého zisku minimálne vo výške 10.000.000,- Sk. Nezákonný postup D. Ú. v T. videl žalobca v tom,
že viaceré rozhodnutia daňových orgánov boli zrušené či už daňovým orgánom vyššieho stupňa, alebo
dokonca Najvyšším súdom SR,

a tiež v tom, že súdnoznalecká hodnota predmetných nehnuteľností viac ako dvadsaťnásobne
prevyšovala výšku daňového nedoplatku.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky síce
zrušil rozhodnutia Ú. D. R. S. R., pracovisko T. a D. Ú. v T. (IV-/220/1448/98/Š, 645/220/58922/9), tieto sa
aletýkalivyčísleniadaňovejstratyzarok1992vsume 2.108.912,-Skanesúvisiasvyčíslenímdaňového

nedoplatku vo výške 6.786.618,- Sk na dani z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka
1993, kedy nedoplatok predstavoval sumu 3.393.309,- Sk a penále rovnakú sumu. Hoci rozdiel dane bol
daňovým úradom znížený z pôvodnej sumy 3.393.496,- Sk na sumu 3.157.496,- Sk, ku škode nemohlo
dôjsť, keďže daňový nedoplatok žalovaný neuhradil a až v rámci ďalších odvolacích konaní bol pôvodnevykázaný nedoplatok znížený na sumu 89.848,- Sk. V priebehu týchto konaní mal žalobca možnosť
požiadať o súhlas s predmetom zálohu nakladať, o tento však nikdy nepožiadal. Podľa žalovaného
nesplnil žalobca k uplatneniu nároku na náhradu škody podmienky určené zákonom č. 58/1969 Zb. a

tiež výšku ušlého zisku bližšie nezdôvodnil a ani nešpecifikoval.

V priebehu konania upresnil žalobca argumentáciu k uplatnenému nároku v tom zmysle, že D. Ú. v
T. ustálil výšku straty žalobcu ako daňovníka za rok 1992 na sumu 2.108.912,- Sk rozhodnutím zo
dňa 19.07.1997. Na základe tohto rozhodnutia v rovnaký deň správca dane vydal dodatočný platobný
výmer, ktorým mu dovyrúbil daň v sume 3.393.309,- Sk. Rozhodnutie o výške straty potvrdilo svojim

rozhodnutím Ú. D. R., pracovisko T.. Najvyšší súd Slovenskej republiky posúdil rozhodnutie o výške
straty správcu dane ako nezákonné, v dôsledku čoho bolo nezákonné aj rozhodnutie správcu
dane o výške daňového nedoplatku, toto však daňové orgány neakceptovali. Tento nedoplatok potom
bol v dôsledku podaných viacerých opravných prostriedkov znižovaný, rozhodnutím z 08.12.1997 na
sumu 3.157.496,- Sk, rozhodnutím z 28.04.1998 na sumu 2.987.262,- Sk, po vykonaní opakovanej
daňovejkontrolybolnakoniecustálenýrozhodnutímzodňa18.03.2002nasumu89.848,-Sk,ktorúsumu

žalobca ihneď uhradil. Aj napriek tomu, že platobný výmer na dorubenú daň 3.393.309,-Sk z 19.07.1997
nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť správca dane vydal výkaz nedoplatkov dňa 05.02.1998 na
sumu 6.786.618,- Sk (daň a 100 % penále). Žalobca tvrdil, že rozhodnutie daňového úradu o zriadení
záložného práva zo dňa 06.02.1998, ktoré bolo zrušené až ďalším rozhodnutím zo dňa 08.06.2004, bolo
vzhľadom na vyššie uvedené udalosti, nezákonné. V tej dobe podnikal s nehnuteľnosťami, táto činnosť

mu bola absolútne znemožnená, stratil možnosť podnikať, uhrádzať svoje záväzky, čím mu vznikla
značná ujma. V čase vydania rozhodnutia o zriadení záložného práva bola hodnota nehnuteľností,
ktoré boli predmetom zálohu podľa znaleckých posudkov, ktoré mal správca dane k dispozícii, celkom
165.289.000,-Sk.Pokiaľbymoholžalobcatútosumuuložiťdobanky,pripriemernejúrokovejmiere17%
ročne, ktorá bola v roku 1998, mohol za obdobie od 06.02.1998 do 08.06.2004 získať na úrokoch sumu

176.528.967,- Sk, ročný úrok predstavoval sumu 28.099.179,- Sk. Žalobca zdôraznil, že neodvodzuje
svoje nároky z konania o výške daňovej straty, za nezákonné považoval vo všeobecnosti rozhodnutia
daňového úradu ohľadne výšky daňového nedoplatku, ale svoj nárok na náhradu škody odvodzoval
najmä od rozhodnutia o zriadení záložného práva zo dňa 06.02.1998, a to aj napriek
tomu, že nezákonnosti rozhodnutia o zriadení záložného práva sa nedomáhal, a to z pohľadu hodnoty

nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložného práva vo vzťahu k nakoniec ustálenej výške daňového
nedoplatku, ktorá bola ustálená až v roku 2002. Žalobca bol teda toho názoru, že

splnil všetky zákonom predpokladané podmienky k uplatneniu nároku na náhradu škody v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb., vrátane žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú žalovaný vôbec
nereagoval. Za podstatné považoval, že požiadal o predbežné prerokovanie nároku, pokiaľ by žalovaný

dodržal riadny postup, výška nároku mohla byť v rámci rokovania spresnená. Možné námietky
premlčania zo strany žalovaného nepovažoval žalobca za akceptovateľné, nakoľko
podstatné je, že je nárok na náhradu škody na súde uplatnený a nie to, v akej výške, keďže podaním
žaloby na súd sa beh premlčacej doby prerušuje, čo znamená, že v priebehu konania možno výšku
nároku z rovnakého právneho dôvodu modifikovať.

Z dôvodov vyššie uvedených požiadal žalobca, aby súd pripustil zmenu žaloby tak, že žalovanému uloží
povinnosť zaplatiť mu 176.528.960,-Sk s úrokom z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby
určenej Národnou bankou Slovenskej republiky ročne ku dňu, kedy bola žalovanému doručená
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a to odo dňa, kedy bola žalovanému
doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody až do zaplatenia. V priebehu

konania žalobca opätovne upresnil žalobu na sumu 167.045.000,- Sk s úrokom z omeškania 17,6 %
ročne od 21.03.2005 do zaplatenia. Uznesením zo dňa 13.10.2008 súd pripustil zmenu žaloby
tak, že táto znela na povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi 167.045.000,-Sk s úrokom z omeškania
17,6 % od 21.03.2005 do zaplatenia.

Žalovaný poukázal na to, že je potrebné rozlišovať tri rôzne rozhodnutia. Prvé je rozhodnutie správcu

dane, týkajúce sa výšky daňovej straty žalobcu za rok 1992. Aj keď je skutočnosťou, že Najvyšší súd v
rámci preskúmavania zákonnosti ústredného daňového orgánu, vyslovil jeho rozhodnutie za nezákonné,
nároky odvodené z tohto konania sú už vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehotepremlčané. Navyše ohľadne výšky straty vydal daňový úrad opätovne rovnaké rozhodnutie, ktoré bolo
tiež preskúmavané Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a v konaní 5Sž 114/00 zo dňa 14.12.2000
bola žaloba zamietnutá. Rozhodnutia o výške daňového nedoplatku boli dve, dodatočný platobný

výmer z roku 1997, ktorý ustálil daň na sumu 3.393.309,- Sk a výkaz nedoplatkov z roku 1998, ktorý
ustálil výšku daňového nedoplatku vrátane penálov na sumu 6.786.618,- Sk. V tomto prípade sa však
žalobca bránil vždy len v riadnom odvolacom konaní proti výške daňového nedoplatku, ktorý nakoniec
bol ustálený na sumu 89.848,- Sk. V zmysle § 4 zákona č. 58/1969 Zb. sa však žalobca nemôže
domáhať náhrady škody z titulu nezákonného rozhodnutia, ktoré nenadobudlo právoplatnosť, nemožno

za nezákonné považovať všetky rozhodnutia, ktoré boli zmenené v riadnom odvolacom konaní. Čo sa
týka rozhodnutia o zriadení záložného práva, na odvolanie žalobcu ústredný daňový orgán 08.02.1992
potvrdil rozhodnutie D. Ú. v T., a pokiaľ toto rozhodnutie považoval žalobca za nezákonné, takéhoto
určenia sa v ďalšom konaní nedomáhal. Navyše nikdy nepožiadal správcu dane o možnosť nakladať
aspoň s časťou nehnuteľností, čo v iných prípadoch podnikateľské subjekty robili bežne. Žalovaný ďalej
namietal, že spôsob výpočtu výšky škody, ktorý žalobca použil, by bolo možné aplikovať len v prípade

zadržania finančných prostriedkov, čo sa však v tomto prípade nestalo. Pokiaľ ide o čiastku žalovanú
nad pôvodnú žalobu v dôsledku jej zmeny, žalovaný vzniesol námietku premlčania s poukazom na to,
že rozhodnutia, z ktorých by mohol žalobca svoj nárok odvodzovať sú z rokov 1998, resp. 2004. Žiadosť
žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 17.03.2005 bola žalovanému
doručená 21.03.2005, žalovaný sa mohol dostať do omeškania najneskôr po uplynutí šesťmesačnej

lehoty od podania návrhu na predbežné prerokovanie nároku. Vo veci

nepomeru medzi výškou hodnoty založených nehnuteľností a výškou daňového nedoplatku žalovaný
poukázal na to, že správca dane mal vedomosť o tom, že nehnuteľnosti žalobcu, na ktoré zriadil záložné
právo, boli zaťažené ťarchami v prospech iných subjektov, čo vyplývalo z konkrétnych listov vlastníctva
a navyše niektoré z týchto nehnuteľností boli predmetom exekučného konania. Daňový úrad sa preto v

súvislosti s vymáhaním vlastnej pohľadávky musel poistiť, a preto zriadil záložné právo na nehnuteľnosti
vo väčšej hodnote.

Z výsluchu žalobcu a oboznámených listinných dôkazov zistil súd nasledovný skutkový stav veci:

Žalobca uviedol, že na základe živnostenského oprávnenia v rozhodnom čase podnikal s realitami,
vlastnil viacero nehnuteľností, podrobnejšie popísané v tomto konaní. Konkrétne išlo o odchodné

centrum, L. D. B., stavebné pozemky, rozostavaný polyfunkčný dom. Pripustil, že na týchto
nehnuteľnostiach viazlo viacero záložných práv v prospech peňažných ústavov, keďže vlastníctvo
k väčšine nehnuteľností získal prostredníctvom úverov. Exekučné konanie sa viedlo iba jedno, na
zaplatenie pohľadávky cca 20.000.000,-Sk. Zriadením záložného práva v prospech daňového úradu
sa stal pre svojich obchodných partnerov vysoko nedôveryhodnou osobou, nakoľko títo mohli prijať

mylnú predstavu, že jeho záväzky sa rovnajú hodnote založených nehnuteľností, čo ale nebola pravda.
Žalobca bol toho názoru, že ani prebiehajúce exekučné konanie neznamenalo, že by nemohol so
svojimi nehnuteľnosťami nakladať, exekúcii sa mohol vyhnúť tak, že zaobstará kupca. Pokiaľ ide napr. o
obchodné centrum, toto v čase daňového konania bolo čiastočne predmetom nájmu. Mal však možnosť
obchodné centrum predať, mal viacero kupcov. Po roku 2004 ho opätovne oslovili viacerí záujemcovia

o kúpu, ale už nemal záujem ho predať. L. D. B. bol predaný v rámci exekúcie. Súčasťou obstavených
nehnuteľností bol tiež rozostavaný polyfunkčný dom, v tom čase vo fáze takmer dokončenej hrubej
stavby, pre nedostatok finančných prostriedkov nebolo možné na stavbe pokračovať, zakonzervovať ju.
Niekedy v rokoch 2004 - 2005 bola nútene táto stavba zbúraná. Aj o túto nehnuteľnosť prejavili záujem
viacerí kupci.

D. Ú. v T. rozhodnutím č.j. 645/220/58922/97 zo dňa 19.09.1997 vydal rozhodnutie o strane, ktorým
určil žalobcovi výšku strany za zdaňovacie obdobie roku 1992 celkom v sume 2.108.912,-Sk. Najvyšší
súd Slovenskej republiky rozsudkom 7Sž 50/98 zo dňa 12.08.1998 zrušil rozhodnutie Ú. D. R. S. R.,
prac. T. zo dňa 27.02.1998 č. IV/220/1448/98/Ša, ako aj rozhodnutie D. Ú. v T. zo dňa 19.09.1997 č.j.
645/220/58922/97.D. Ú. v T. zo dňa 19.09.1997 rozhodnutím č. 645/220/58984/1997 vydal dodatočný platobný výmer
na daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 1993, ktorým dorúbil daňovému subjektu,
žalobcovi, daňovú povinnosť vo výške 3.393.309,-Sk. D. Ú. v T. dňa 01.12.1997 č. 645/220/73672/97/Hj

vydal platobný výmer na penále č. 73672/97, ktorým daňovému subjektu, žalobcovi, vyrúbil penále za
nezaplatenie dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 1993 v sume 3.393.309,-Sk. Dňa
05.02.1998 D. Ú. v T. pod č. 645/320/10260/98/Huň vydal výkaz nedoplatkov vo veci daňového dlžníka,
žalobcu, celkom na sumu 6.786.618,-Sk.

Ú. D. R. S. R., pracovisko T., rozhodnutím zo dňa 25.10.2000, č.k. VIII/210/12368/2000/Vac zrušilo

rozhodnutie o odvolaní č. 645/220/32266/98/Sta zo dňa 28.04.1997, ktorým D. Ú. v T. čiastočne vyhovel
odvolaniu žalobcu zo dňa 21.01.1998 podanému proti rozhodnutiu o odvolaní č. 645/220/75968/97/
Sing, vydaného D. Ú. v T. 08.12.1997 a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Z
odôvodneniatohtorozhodnutiavyplýva,žepôvodnebolažalobcoviakodaňovémusubjektudodatočným
platobným výmerom dorúbená daň vo výške 3.393.309,-Sk. V dôsledku odvolania žalobcu bola táto
daňová povinnosť rozhodnutím zo dňa 08.12.1997 znížená na sumu 3.157.496,-Sk. V dôsledku ďalšieho

odvolania daňového subjektu bola daňová povinnosť žalobcovi znížená na sumu 2.987.262,-Sk. D. Ú.
v T. rozhodnutím zo dňa 18.03.2002 č. 645/2100/30219/02/Tar rozhodol o znížení daňovej povinnosti
daňového subjektu, žalobcu, ktorým znížil jeho daňovú povinnosť dane z príjmy fyzických osôb 1993 na
sumu 89.848,-Sk. Toto rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť 13.09.2002.

D. Ú. v T. rozhodnutím zo dňa 06.02.1998 č.j- 645/320/10289/98 vydal rozhodnutie o určení záložného

práva na zabezpečenie daňovej pohľadávky celkom vo výške 6.786.618,-Sk a určil záložné právo k
nehnuteľnostiam daňového dlžníka, žalobcu, nachádzajúcim sa v k.ú. T. T., ako parc. č. 760/2, parc. č.
760/4, parc. č. 760/5, parc. č. 760/6, parc. č. 760/7, parc. č. 884/1, parc. č. 884/2, parc. č. 885, parc. č.
895/1, domu na parc. č. 885 súp. č. 309 zapísaných na liste vlastníctva č. 75, parc. č. 1032/5, parc. č.
1032/6, parc. č. 1032/7, parc. č. 1032/9, dom súpisné číslo 269 na parc. č. 1032/9, zapísaných na liste

vlastníctva č. 1231, a parc. č. 1707/2 zapísanej na liste vlastníctva č. 1372, k.ú. O.. Týmto rozhodnutím
správca dane zároveň žalobcovi zakázal počas trvania záložného práva založené veci predať, scudziť,
ani inak s nimi nakladať. Ú. D. R. S. R. rozhodnutím zo dňa 08.02.1999 č. VIII/320/2115/99/Zak potvrdilo
rozhodnutie D. Ú. v T. č.k. 645/320/65412/98/Kova zo dňa 21.07.1998 o odvolaní vo veci určenia
záložného práva k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že

D. Ú. v T. rozhodnutím zo dňa 06.02.1998 určil záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu,
proti tomuto rozhodnutiu sa daňový subjekt, žalobca, odvolal dňa 26.02.1998. Po preskúmaní podaného
odvolania D. Ú. v T. zachoval záložné právo. Rozhodnutím zo dňa 08.06.2004 č.j. 645/350/60883/04/
Stas D. Ú. v T. rozhodol o zrušení rozhodnutia o určení záložného práva, ktoré bolo určené rozhodnutím
D. Ú. v T. zo dňa 06.02.1998.

Súdna exekútorka Mgr. E. M. vo veci EX 463/97 vydala dňa 10.10.1997 upovedomenie o začatí
exekúcie predajom nehnuteľností, a to na základe vykonateľného exekučného titulu na peňažné plnenie,
ktorým bol platobný rozkaz vydaný Krajským súdom v Bratislave dňa 06.12.1996 Z-2-4Rob/890/96-30.
Predmetom exekúcie na základe tohto titulu bolo zaplatenie 33.280.181,70 Sk s prísl. zo strany
povinného, žalobcu, v prospech oprávneného S. S., a.s. B.. Z obsahu tohto upovedomenia vyplýva, že

exekúcia sa vykoná predajom nehnuteľností patriacich povinnému zapísaných na liste vlastníctva č. 75
k.ú. T. T.. V tejto súvislosti súdny exekútor zakázal povinnému podľa § 135, ods. 1, písm. c/ Exekučného
poriadku, aby nehnuteľnosti previedol na iného, alebo ich zaťažil. V tomto exekučnom konaní bol dňa
17.03.1998 vydaný exekučný

príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností povinného zapísaných na liste vlastníctva č. 75

k.ú. T. T..

Z listu vlastníctva č. 75 vyhotoveného 04.02.1998 vyplýva, že vlastníkom nehnuteľností tu zapísaných
v podiele 1/1-iny je žalobca. V časti C, ťarchy, sú zapísané záložné právo v prospech S. Š. S. v T.
7.683.900,-Sk, záložné právo v prospech S. Š. S. v B. 1.200.249,-Sk, záložné právo v prospech S. Š.
S. v T. 32.923.204,-Sk, záložné právo v prospech V. P. B. 50.000.000,-Sk, záložné právo v prospech S.

P., a.s. 30.000.000,-Sk, záložné právo v prospech A. P., a.s. pob. B. B. 7.500.000,-Sk, viaceré kvitancie.V poznámkach je evidované upovedomenie o začatí exekúcie predajom nehnuteľností EX 463/97.
Vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. 1372 k.ú. O., vyhotoveného 04.02.1998, je
žalobca v podiele 1/1-ina, v časti C tohto listu vlastníctva je evidované záložné právo S. Š. S., pob.

T. do výške 1.372.000,-Sk. Z listu vlastníctva č. 1231 k.ú. T. T. vyhotoveného 25.03.1998 vyplýva, že v
časti B sú ako vlastníci nehnuteľností tu zapísaných vedení žalobca s manželkou v podiele 1/1-ina. V
časti C, ťarchy, je evidovaná pohľadávka z titulu štátneho príspevku 145.000,-Kčs, pohľadávka S. Š. S.
T. 250.000,-Kčs, rozhodnutie D. Ú. T. č. 645/320/10289/98 o zriadení záložného práva.

Žalobca písomne dňa 17.03.2005 požiadal M. F. S. R. B. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody, ktorým sa domáhal náhrady škody vo výške 10.000.000,-Sk. Svoj nárok založil na tom, že D. Ú.
v T. rozhodnutím o určení záložného práva na zabezpečenie daňovej pohľadávky vo výške 6.786.618,-
Sk zriadil záložné právo k nehnuteľnostiam daňového dlžníka, žalobcu, ktorých súdnoznalecká
hodnotaminimálnedvadsaťnásobneprevyšovalavýškudaňovéhonedoplatku.Vdôsledkunezákonných
rozhodnutí D. Ú. T. a Ú. D. R. S., prac. T., resp. T., vznikol stav, že takmer sedem rokov nemohol žalobca
disponovať z predmetom svojho vlastníctva. Táto žiadosť bola žalovanému doručená dňa 21.03.2005

a bola zaevidovaná pod č. 25235.

Z ustanovenia § 27, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobnú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2004, a ktorým bol zrušený
zákon č. 58/1969 Zb. vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Vzhľadom na zistený skutkový stav veci bolo potrebné v tomto prípade aplikovať zákon č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 1, ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal

štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie. V zmysle ods. 2/ tohto ustanovenia sa tejto zodpovednosti

nemožno zbaviť.

Podľa § 3, 4 zákona č. zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa
možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník
využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietku, odpor alebo

sťažnosť. Nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o
náhrade škody viazaný. Ako výnimku možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe
opravného prostriedku zrušené alebo zmenené.

Podľa§9,ods.1/,§10zákonač.58/1969Zb.ozodpovednostizaškoduspôsobenúrozhodnutímorgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nárok na náhradu škody je potrebné vopred prerokovať
s ústredným orgánom. Ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo
dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti
na súde.Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím je objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nie je možné
zbaviť, a ktorá je založená na súčasnom splnení troch podmienok, a to existencia nezákonného

rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom
škody. Prvotnou podmienkou teda je existencia rozhodnutia, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán
aplikoval všeobecné pravidlo právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhodoval tak o právach a
povinnostiach individuálnych subjektov. Ako vyplýva z § 4 vyššie citovaného, nevyhnutnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie

bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla
následkom nezákonného rozhodnutia, to znamená vtedy, ak nezákonné rozhodnutie a škoda boli vo
vzájomnompomerepríčinyanásledkuaakbolopreukázané,žeakbynebolonezákonnéhorozhodnutia,
ku škody by nebolo bývalo došlo.

V tomto prípade si žalobca uplatnil spočiatku nárok na náhradu škody vo výške 10.000.000,-Sk, v
priebehu konania súd pripustil zmenu žaloby tak, že vymáhaný nárok bol určený sumou 167.045.000,-

Sk. Žalovaný vzniesol námietku premlčania v časti nároku nad 10.000.000,-Sk. Súd sa preto najskôr
zaoberal dôvodnosťou žaloby, a následne na to dôvodnosťou vznesenej námietky premlčania.

V tomto prípade žalobca nesplnil už prvú podmienku k úspešnému uplatneniu nároku na náhradu
škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a síce nepreukázal, že by rozhodnutie, ktoré za nezákonné
považoval, bolo skutočne nezákonným, to znamená, že bolo ako nezákonné zrušené alebo zmenené.

Rozhodnutie D. Ú. T. zo dňa 06.02.1998 č. 645/320/10289/98, ktoré sa stalo vykonateľným dňa
12.02.1998, za takéto rozhodnutie nemožno považovať, nakoľko nikdy nebolo k tomu príslušným
orgánom ako nezákonné zrušené alebo zmenené. Už len z tohto dôvodu je teda možné konštatovať,
že žaloba nebola podaná dôvodne. Pre úplnosť treba dodať, že žalobca nepreukázal dostatočne
ani vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody.

Podľa § 71, ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v čase vydania uvedeného rozhodnutia,
mohol žalobca vykonávať po vydaní rozhodnutia o určení záložného práva právne úkony týkajúce
sa predmetu záložného práva so súhlasom správcu dane. Nemožno teda konštatovať, že v nakladaní
so svojimi nehnuteľnosťami bol žalobca absolútne obmedzený, keďže o takýto súhlas správcu dane
nikdy nepožiadal. Tiež nemožno ustáliť, že výška škody mohla zodpovedať úrokom z uložených

peňazí vo výške hodnoty nehnuteľností, ktoré boli predmetom záložného práva, pretože predmetom
záložného práva neboli priamo finančné prostriedky, ale iné veci. Škodou, ktorá by bola v príčinnej
súvislosti s prípadným nezákonným rozhodnutím daňového úradu, nemožno označiť ani škodu, ktorá
by mohla vzniknúť žalobcovi v súvislosti s tým, že so svojimi nehnuteľnosťami nemohol voľne
obchodovať, a to najmä na základe toho, ako vyplýva z vyššie zisteného skutkového stavu veci, väčšina

nehnuteľností bola predmetom exekučného konania vedeného proti žalobcovi ako povinnému, a tiež
tieto nehnuteľnosti boli zaťažené ďalšími ťarchami v prospech tretích subjektov, ako je vyššie uvedené.
Ak by v priebehu exekučného konania žalobca nakladal s vecami, ktoré by mali byť predmetom
speňaženia, dopustil by sa tým porušenia povinností vyplývajúcich pre neho z exekučného poriadku.

Podľa § 22, ods. 1 - 3 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri

roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia. Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené
(oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorý bola spôsobená škoda, to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne, premlčacia doba odo dňa podania

žaloby do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

Rozhodnutie daňového úradu o určení záložného práva nadobudlo vykonateľnosť 12.02.1998. Súd
dospelkzáveru,žepremlčaciadobavtomtoprípadezačalaplynúť13.02.1998,kedyžalovanémuvzniklo
právo na plnenie z uvedeného rozhodnutia. Niet pochybností o tom, že o tomto dátume vedomosť mal.
Premlčacia lehota podľa § 22 vyššie citovaného uplynula 13.02.2001. Žaloba bola podaná 18.03.2005,

žalobca navrhol zmenu žaloby nad sumu 10.000.000,-Sk na pojednávaní dňa 14.04.2008. Z vyššie
uvedeného teda vyplýva, že námietka premlčania vznesená žalovaným bola vznesená dôvodne a vprvom rade je v časti žaloby nad 10.000.000,-Sk dôvodom k zamietnutiu žaloby. Pokiaľ ide o žalovanú
sumu nad 10.000.000,-Sk treba pre úplnosť dodať, že žalobca požiadal príslušný správy orgán o
predbežné prerokovanie nároku len v rozsahu 10.000.000,-Sk, v dôsledku čoho v prevyšujúcej časti

nesplnil zákonom určenú podmienku k tomu, aby o tejto časti nároku mohlo prebehnúť občianskoprávne
konanie, čo by tiež samo o sebe malo za následok zamietnutie žaloby.

Z vyššie uvedených dôvodov teda súd považoval žalobu za nedôvodnú v celom rozsahu, a preto ju v
celom rozsahu zamietol.

Súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov, ktorých navrhoval žalobca, konkrétne svedkov, ktorí
mohli potvrdiť, že mali záujem o kúpu jeho nehnuteľností v čase,

keď na nich viazlo záložné právo, pretože takéto dokazovanie by bolo nadbytočné a nemalo by sa za
následok iné rozhodnutie vo veci.

Žalovaný bol v tomto konaní úspešným účastníkom, preto mu podľa § 142, ods. 1 O.s.p. patrí náhrada
trov konania. Žalovanému súd priznal náhradu trov konania celkom vo výške 1.440,-Sk (47,80 €),
ktoré mu vznikli ako cestovné náklady na pojednávania dňa 14.04.2008, 26.06.2008, 07.08.2008 a

13.10.2008, pri výške cestovného z B. do T. 180,-Sk.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Trenčín.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum, v počte 2 rovnopisov) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 42 O.s.p.).

Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že:

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,

- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez
svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),

- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
221 ods. 1 O. s. p.).

Ak si žalobca nesplní povinnosť uloženú mu týmto rozsudkom riadne a včas, môže žalovaný podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti).