Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 29, 2013

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžd/42/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8011200170
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Ďurišová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2013:8011200170.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej
a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Petra Paludu, v právnej veci žalobcu L. M.,
narodeného X. L. XXXX, bytom F. právne zastúpeného JUDr. Ingrid Škrabskou, advokátkou, so sídlom
na Hlavnej 15, 080 01 Prešov, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, Pribinova
2, Bratislava, (predtým Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove Krajský dopravný inšpektorát,
Pionierska 33, 080 05 Prešov), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. KRP-P-192-003/
KDI-BCP-2010 zo dňa 21. januára 2011, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
č. k. 1S/32/2011-54 zo dňa 21. septembra 2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/32/2011-54 zo dňa 21.
septembra 2012 p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie o priestupku

Rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru vo Vranove nad Topľou, Okresného dopravného
inšpektorátu zo dňa 9. júla 2010 č. k. ORP-DI-SK-212/2010 bol žalobca uznaný za vinného zo spáchania
priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 22 ods. 1 písm. e/, j/ a k/ zákona č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len Zákon o priestupkoch
alebo ZoP), pretože svojím konaním porušil §§ 3 ods. 2 písm. b/, c/, 4 ods. 1 písm. b/, 4 ods. 2 písm. c/
zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v čase spáchanie skutku (ďalej len Zákon o cestnej premávke alebo ZCP) tým, že

dňa 7. apríla 2010 v čase o 16:15 hod. viedol motorové vozidlo Škoda Fabia, ev. č. X. zo sídliska I. vo
Vranove n/T, kde parkoval v obytnej zóne, kde je dopravnou značkou zákaz vjazdu všetkých vozidiel po
ul. Janka Kráľa k objektu DIPO, kde bol zastavovaný vozidlom dopravnej polície nápisom STOP, na čo
vodič nereagoval a zabočil so spomínaným vozidlom na parkovisko k budove DIPO, kde k nemu hneď
prišla hliadka ODL. Pri kontrole vodič nepredložil svoj vodičský preukaz s tým, že ho zabudol a odmietol
sa podrobiť dychovej skúške a žiadal sa na lekárske vyšetrenie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bola
s menovaným spísaná správa o výsledku objasňovania priestupku a následne zadovážený výsledok
etylalkoholu v krvi s hodnotou 0,65 g/kg.

Za tento priestupok bola žalobcovi podľa § 22 ods. 2 písm. c/, d/ a e/ ZoP uložená sankcia - pokuta
vo výške 500,- Eur a zákaz činnosti viesť osobné motorové vozidlá na dobu 24 mesiacov. Zároveň bol
podľa § 79 ods. 1 ZoP zaviazaný uhradiť trovy konania vo výške 16,- Eur.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého žalovaný rozhodnutím č. p.: KRP-
P-192-003/KDI-BCP-2010 zo dňa 21. januára 2011 zmenil výrok prvostupňového správneho orgánu tak,
že vypustil časť textu spočívajúceho v kvalifikácii skutku (vypustil § 22 ods. 1, písm. j/ ZoP), v porušených
povinnostiach (vypustil § 3 ods. 2 písm. c/ ZCP) a v ustanoveniach o uloženej sankcii (vypustil § 22 ods.
2 písm. d/ ZoP). V ďalšej časti odvolanie zamietol a rozhodnutie potvrdil.

II.

Konanie na súde I. stupňa

Krajský súd v Prešove preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako i postup, ktorý predchádzal
jeho vydaniu podľa § 247 a nasl. O.s.p., pričom zistil, že postup pred vydaním napadnutého rozhodnutia
i samotné napadnuté rozhodnutie žalovaného je zákonné a preto podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu
zamietol.

Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca mal právo a zároveň v zmysle ustanovenia § 32 Správneho
poriadku aj povinnosť uviesť všetky okolnosti a dôkazy, ktoré by v predmetnom konaní preukázali
pravdivosť prvotných vyjadrení. So správnym orgánom v tomto smere nespolupracoval, dopĺňal
odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu spolu trikrát a až v poslednom doplnení zo dňa 19. januára
2011 navrhol vypočuť svoju manželku, nie však jej rodičov.

Krajský súd poukázal na to, že žalobca, ako sám potvrdil, bol riadne predvolaný na ústne pojednávanie
na deň 26. mája 2010, ktorého sa nezúčastnil po tom, ako sa telefonicky ospravedlnil z dôvodu plnenia
si pracovných povinností. Zároveň však nepoprel, že vedel o termíne 9. júla 2010 a túto skutočnosť
napokon potvrdil aj na pojednávaní pred krajským súdom, keď sám uviedol, že akceptoval predvolanie na
ďalšie ústne pojednávanie začiatkom júla, kedy mal prísť domov. O pravdivosti tejto skutočnosti svedčí
aj žiadosť zo dňa 14. júna 2010, ktorou správny orgán ODI OR PZ Vranov nad Topľou žiada Okresné
riaditeľstvo PZ o predĺženie lehoty z dôvodu, že menovaný bol predvolaný na prejednanie priestupku
na deň 26. mája 2010, predvolanie prevzal osobne dňa 12. mája 2010 s tým, že sa telefonicky dňa 25.
mája 2010 ospravedlnil, že odchádza pracovne do zahraničia a dňa 9. júla 2010 sa vráti domov, kedy
sa dostaví na prejednanie priestupku, preto vec nemohla byť vybavená v zákonom stanovenej lehote.
Z uvedeného vyplýva, že ďalší presný termín ústneho prejednania priestupku bol stanovený na 9. júla
2010, kedy sa mal vrátiť obvinený z priestupku domov zo služobnej cesty, ktorý termín vzal žalobca na
vedomie. Z ďalšieho písomného dôkazu, ktorý je obsahom priestupkového spisu vyplýva, že žalobca
žiadosťou z 8. novembra 2010 žiadal o kópie listov zo spisu, konkrétne správy o výsledku objasňovania,
záznamu hliadky ODI, výpisu z evidenčnej karty vodiča a výsledku hladiny alkoholu, ktoré boli osobne
prevzaté OR ODI vo Vranove nad Topľou dňa 8. novembra 2010 žalobcom. Skutočnosť, že v tento deň
sa dostavil žalobca na ODI PZ je preukázaná aj pokladničným dokladom č. 0236084 zo dňa 8. novembra
2010, ktorým žalobca uhradil 3 € ako správny poplatok.

Prvostupňový súd ďalej uviedol, že zo Správy o objasňovaní priestupku zo dňa 7. apríla 2010 vyplýva,
že obvinený z priestupku do tejto správy vlastným písmom po poučení v zmysle § 60 ods. 2 Zákona
o priestupkoch uviedol, že opis skutku sa nezakladá na pravde a toto svoje vyjadrenie podpísal
vlastnoručne. Okrem tohto vyjadrenia nepodal žiadny iný návrh na doplnenia dokazovania, resp. návrh
na vykonanie dôkazu s poukazom na ustanovenie § 33 ods. 2 Správneho poriadku.

Poukázal tiež na to, že ako vyplýva z kópie Protokolu o lekárskom vyšetrení ku skúške alkoholu v krvi
zo dňa 7. apríla 2010, ktorá bola vykonaná o 16:40 hod. a následne o 16:50 hod. súdnym lekárom s
výsledkom Widmarkovej skúšky na alkohol v krvi 0,65 g/kg, čím bolo preukázané, že žalobca bol v čase
spáchania priestupku pod vplyvom alkoholických nápojov.

Podľa názoru prvostupňového súdu z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového
správneho orgánu a z obsahu administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že uvedeného priestupku
dňa 7. apríla 2010 sa žalobca dopustil tak, ako je uvedené v predmetných rozhodnutiach. Priestupok,
ktorý sa mu kladie za vinu bol riadne a dôsledne zadokumentovaný a správny orgán vyvodil z listinných
dôkazov, ktoré mal k dispozícii vo vzťahu k objasňovaniu priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky správny právny záver, že žalobca porušil ustanovenie § 22 ods. 1 písm. e/, j/ a k/ zákona o
priestupkoch. K tomuto záveru dospel správny orgán na základe dôkazov, ktorými boli hlavne správa
o objasňovaní priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky zo dňa 7. apríla 2010, ako
aj záznam o vykonaní krvnej skúšky zo dňa 7. apríla 2010, zápisnica o úradnom zázname prap. T. G.,
ako aj práp. L. V. zo dňa 3. decembra 2010 doplnené záznamom zo dňa 26. októbra 2010, ako aj z
písomných podaní odvolania a doplnenia odvolania zo strany žalobcu.

Tak ako žalovaný, ani krajský súd nemal pochybnosti o správnosti postupu konania príslušníkov
policajnej hliadky, ktorí dňa 7. apríla 2010 vykonávali objasnenie priestupku, ktorého sa dopustil o 16:15
hod. žalobca, keď viedol osobné motorové vozidlo zn. škoda Fabia ev.č. X. zo Sídliska I vo Vranove
nad Topľou až k objektu DIPO, kde bol zastavovaný vozidlom dopravnej polície nápisom STOP, kde k
nemu hneď prišla hliadka PZ ODI a kontrolovala ho ako vodiča a nie ako chodca, ako to tvrdí žalobca
v odvolaní. Spochybňovanie vykonaného dôkazu ohľadom samotného vyšetrenia zo dňa 7. apríla 2010
u žalobcu, ktoré malo byť vykonané ako u chodca účastníka cestnej premávky, na ktoré vyšetrenie
sa žiadal podľa vyjadrenia žalobcu on sám na preukázanie toho, že mal obavu, že fotil služobné
motorové vozidlo policajnej hliadky, aby ho v budúcnosti policajti nemohli obviniť z toho, že chce nejakým
spôsobom zneužiť tieto fotky, nebolo preukázané. Tieto tvrdenia, na ktoré poukázal tak v odvolaní, ako
aj v samotnej žalobe však ničím nepodložil ani nepreukázal, nevyvrátil jednoznačné tvrdenia oboch
príslušníkov hliadky PZ, že žalobcu kontrolovali ako vodiča uvedeného motorového vozidla Škoda Fabia,
ktoré zastavovali dňa 7. apríla 2010 v čase o 16:15 hod. pri objekte DIPO vo Vranove nad Topľou. Práve
naopak, výsledok krvnej skúšky, ktorý bol vykonaný dňa 7. apríla 2010 preukázal, že žalobca bol v čase,
keď viedol osobné motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu.

Pokiaľ žalobca bol presvedčený o tom, že jeho konanie nemalo byť kvalifikované ako priestupok, bol
povinný svoje vyjadrenie, ktoré ničím nezdôvodnil v správe o objasňovaní priestupku zo 7. apríla 2010,
aj náležite zdôvodniť samotnou účasťou na ústnom pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný,
ako to vyplýva z úradného záznamu príslušníka ODI PZ, ako aj napokon z vyjadrenia samotného žalobcu
v odvolaniach a na pojednávaní pred krajským súdom, kde sám potvrdil, že predvolanie s riadnym
poučením o povinnosti dostaviť sa na ústne pojednávanie prevzal na deň 26. mája 2010.

Ak žalobca namietal, že správny orgán bol povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za
tým účelom vypočuť ním navrhovaných svedkov, ktorých žalobca navrhol až pri poslednom doplnení
odvolania, ktorým bolo podanie zo dňa 19. januára 2011, poukazujúc na ustanovenie § 32 ods. 1 a §
33 ods. 1 Správneho poriadku, žalobca ako účastník konania mal byť viac iniciatívny a keď tvrdil, že
nebol vodič uvedeného motorového vozidla a bezprostredne namietal spáchanie samotného skutku,
nebol problém, aby toto svoje tvrdenie preukázal tým, že by uviedol hneď na mieste spísania správy o
priestupku aj osobu, ktorá bola vodičom osobného motorového vozidla v čase spáchania priestupku.

Krajský súd vo vzťahu k uloženej sankcii uviedol, že pokiaľ žalobca namietal, že podľa § 12 ods.
1 ZoP mu bol uložený neprimerane prísny trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá, aj k tejto
skutočnosti krajský súd musel uviesť, že čo sa týka samotnej pokuty, ako aj k zákazu činnosti, k tejto
sa mal povinnosť vyjadriť už v prvotnom odvolaní. Na základe zdôvodnenia prvostupňového správneho
orgánu, ako aj z dôvodov žalovaného, aj súd jednoznačne môže dosvedčiť, že vzhľadom na závažnosť
priestupku, ktorého sa dopustil žalobca ako vodič z povolania, keď si sadol za volant osobného
motorového vozidla s tým, že pred samotným nástupom do motorového vozidla požil alkoholické nápoje,
bolo viac ako diskutabilné čo sa týka prísnosti samotného zákazu činnosti viesť motorové vozidla s
poukazom na jednotlivé spáchania priestupkov v minulosti zo strany žalobcu, ako aj jeho povinnosti
viesť motorové vozidlo bez akéhokoľvek ovplyvnenia návykovou látkou. Jeho poukaz na majetkové a
sociálne podmienky v rodine sú v tomto prípade, aj podľa názoru súdu, irelevantné. Na tieto skutočnosti
mal myslieť v čase, keď za volant osobného motorového vozidla dňa 7. apríla 2010 nastúpil.

Krajský súd ďalej vyslovil názor, že vzhľadom na skutočnosti, ktoré žalobca uvádzal v odvolaní, ako
aj v doplneniach odvolania, konkrétne že motorové vozidlo v deň, kedy malo dôjsť k priestupku
neriadil, mal vyvinúť viacej iniciatívy na preukázanie svojich tvrdení. Na rozdiel od toho sa nezúčastnil

ústneho pojednávania o prejednávaní priestupku, resp. toto ignoroval a nedostavil sa ani na opätovné
predvolanie prejednania priestupku. Všetky tieto skutočnosti nasvedčujú tomu, že žalobca sa tomuto
úkonu vyhol v snahe zbaviť sa zodpovednosti za svoje konanie, ktoré mu bolo kladené za vinu v
samotnom rozhodnutí o priestupku zo dňa 9. júla 2010. Obranu žalobcu v tom smere, že on neriadil
osobné motorové vozidlo, ale toto riadila jeho manželka, bola preto aj zo strany súdu považovaná
za nevierohodnú s poukazom na to, že túto skutočnosť oznámil až po dlhom časovom odstupe od
samotného spáchania skutku, t. j. až 19. januára 2011, pričom k samotnému skutku došlo 7. apríla 2010.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ani krajský súd nemal pochybnosti o dôslednom zistení skutočného
stavu veci, ako aj o vyvodení správnych záverov na základe dôkazov, ktoré vykonal prvostupňový
správny orgán a s ktorými sa napokon stotožnil v plnom rozsahu aj žalovaný ako odvolací orgán.

S poukazom na ustanovenie § 245 ods. 2 O.s.p., pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe
zákonom povolenej voľnej úvahy, správne uváženie preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo
z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Krajský súd neposudzoval účelnosť a vhodnosť správneho
rozhodnutia.

Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí žalovaného, pričom je nepochybné,
že pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu žalovaný postupoval v súlade s citovanými ustanoveniami Zákona
o správnom konaní, ako aj Zákona o priestupkoch, pričom závery žalovaného sú logické, dôkazy získané
v správnom konaní boli zákonné a aj súd ich považuje za dostatočne presvedčivé a pravdivé.

III.

Odvolanie a vyjadrenie k nemu

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Opakovane tvrdil, že nebol dodržaný
zákonný postup pri jeho predvolávaní a vôbec uplatňovaní jeho práv na obhajobu v priestupkovom
konaní, že zistený skutkový stav je nesprávny, pretože neriadil osobné motorové vozidlo pod vplyvom
alkoholu, ktorý si dal vyšetriť ako chodec a napokon, že sankcia, ktorá mu bola najmä vo výroku o
zákaze činnosti uložená, je neprimerane prísna. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že odvolací
súd v celom rozsahu vyhovie jeho žalobe, zmení napadnutý rozsudok tak, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného zruší a vráti mu vec na ďalšie konanie a prizná mu náhradu trov konania.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnej miere stotožňuje s rozhodnutím krajského
súdu. K obsahu odvolania zastáva nemenné stanovisko a trvá na všetkých skutočnostiach uvedených
vo svojom rozhodnutú o odvolaní. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako
vecne správny.

IV.

Konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky

ako súdom odvolacím

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov, ďalej len „O. s. p.“, v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení
s § 211 a nasl. O. s. p.) a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím číslo SLV-PS-1120/2012 z 12. decembra 2012 v
zmysle § 21 ods. 11 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zrušilo k 31. decembru 2012 okrem iných
aj rozpočtovú organizáciu Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Prešove, pričom práva a povinnosti
zrušenej organizácie prešli dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky. Nakoľko pôvodne žalovaný ako právnická osoba uvedeným dňom zanikol, účastníkom

konania na strane žalovaného sa stalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky z titulu právneho
nástupníctva. Pod všeobecným označením žalovaný v texte je preto nutné rozumieť tak pôvodný správny
orgán ako aj jeho právneho nástupcu podľa toho, ktorého sa text odôvodnenia týka.

Podľa § 250ja ods. 2 O. s. p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie
je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd prerokoval vec a verejne vyhlásil rozhodnutie 21.
septembra 2012. Odvolací súd vzhľadom na vyčerpávajúce a nepochybné dôkazy preukazujúce vinu
žalobcu nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol
v rozpore s verejným záujmom.

Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a
na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne
vyhlásený 29. mája 2013 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

Z obsahu pripojených spisov odvolací súd zistil, že predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie
žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ktorým bol žalobca uznaný
za vinného z priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. e/, k/ zákona o priestupkoch na vyššie uvedenom
skutkovom základe, za ktorý mu bola podľa § 22 ods. 2 písm. c/, d/ a e/ ZoP uložená sankcia - pokuta vo
výške 500,- Eur a zákaz činnosti viesť osobné motorové vozidlá na dobu 24 mesiacov a tiež povinnosť
uhradiť trovy konania vo výške 16,- Eur.

Podľa § 2 ods. 1 ZoP, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem
spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny
delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.

Podľa § 22 ods. 1 písm. e/ ZoP, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí
ten, ako vodič počas vedenia vozidla požije alkohol alebo vedie vozidlo v takom čase po jeho požití,
keď sa na základe vykonaného vyšetrenia podľa osobitného predpisu 3a) alkohol ešte nachádza v jeho
organizme a podľa písmena k) citovaného ustanovenia priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a/ až j/, poruší všeobecne
záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

Podľa § 3 ods. 2 písm. b/ ZCP, účastník cestnej premávky je ďalej povinný poslúchnuť pokyn vyplývajúci
z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia,

Podľa § 4 ods. 1 písm. b/ ZCP, vodič je povinný mať pri sebe platné doklady predpísané týmto zákonom
alebo osobitným predpisom

Podľa § 4 ods. 2 písm. c/ ZCP, vodič nesmie viesť vozidlo v takom čase po požití alkoholu alebo inej
návykovej látky, keď sa alkohol alebo iná návyková látka ešte môžu nachádzať v jeho organizme.

Podľa § 51 zákona ZoP, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie
o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní.

Preskúmaním predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že správne orgány aplikovali
správne najmä ustanovenia zákona o priestupkoch v znení neskorších predpisov na vzniknutú situáciu,
najmä na posúdenie skutku a uloženie sankcie.

Zo skutkových zistení vyplýva jednoznačne, že žalobca riadil vozidlo pod vplyvom alkoholu. Príslušníci
polície, ktorí ho pri tom pristihli, nemali dôvod nepostupovať objektívne (ani fotenie ich auta v zákaze
zastavenia žalobcom takým dôvodom nie je, pretože pri vykonávaní svojej činnosti dozoru nad
bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky sa na nich nehľadí ako na bežného vodiča a požívajú v
súlade so zákonom určité výnimky a úľavy). Odvolací súd sa síce domnieva, že potvrdenie skutkového
stavu napríklad fotografiou o tom, kto viedol vozidlo v čase, keď k nemu hliadka PZ prichádzala, by určite
neoslabovalo tvrdenie príslušníkov polície, avšak dôkazy - výpovede oboch členov hliadky polície o tom,
že žalobca bol vodičom v čase, keď, ako on tvrdil, nebol vodičom, ale iba chodcom, a tiež výsledok
lekárskeho vyšetrenia ku skúške na alkohol v krvi, ktorým bolo preukázané, že v tom čase bol žalobca

pod vplyvom alkoholu, sú nepochybné. Na tomto podstatnom skutkovom zistení by nič nezmenil ani
výsluch svedkov - manželky žalobcu a jeho rodičov. Z tohto dôvodu odvolací súd v ich nevypočutí nezistil
pochybenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací spravujúc sa citovanými ustanoveniami zákonov,
vzhľadom na jednoznačnosť skutkového a právneho stavu v prerokúvanej veci, v podstate odkazuje na
konanie pred krajským súdom a odôvodnenie jeho napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením
§ 219 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

So zreteľom na to, že z vykonaných dôkazov je nepochybné, že skutok sa stal tak, ako bol uvedený v
napadnutých rozhodnutiach správnych orgánov, nemá odvolací súd v podstate čo dodať.

Z uvedených dôkazov a rozhodnutí vyplynulo, že žalobca bol zastavený hliadkou Policajného zboru a na
jej vyzvanie sa podrobil vyšetreniu na zistenie alkoholu v krvi, pričom bolo zistené, že vodičský preukaz,
ako doklad potrebný k vedeniu vozidla si údajne zabudol doma, keď inak tvrdil, že ako chodec ho nemal
dôvod hliadke predkladať.

Odvolací súd pochybenie v konaní správnych orgánov, pokiaľ išlo o dodržanie práv obvineného z
priestupku - žalobcu nezistil, rovnako ani v konaní krajského súdu, okrem nasledujúceho textu, inak sa
na jeho závery odvoláva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky má odlišný názor len na uplatňovanie práv obvineným z priestupku
v priestupkovom konaní v tom smere, že ide o práva a nie povinnosti. Rovnako ako konštatovanie, že
obvinený z priestupku podľa § 73 ods. 1 a 2 ZoP je nevinný, pokiaľ sa právoplatným rozhodnutím v
správnom konaní nedokáže opak, čo správne konštatoval i krajský súd, tak najmä obvinený z priestupku
má právo a nie povinnosť, ako to veľa krát v odôvodnení zdôrazňoval krajský súd, vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju
obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať.
Ide vždy o právo obvineného z priestupku, pri ktorom, ak ho obvinený z priestupku nevyužije, netreba
zdôrazňovať nesplnenie jeho povinnosti, ale nevyužitie jeho práva, k použitiu ktorého ho nemôže ani
príslušník polície, ani orgán objasňujúci priestupok, ba ani súd nijako nútiť.

Na druhej strane však nemôže obvinený z priestupku prenášať zodpovednosť za nevyužitie práva
daného mu zákonom na uvedené orgány, či už ide o účasť na výsluchu, predkladanie dôkazov, spôsob
obhajoby, ktorú si zvolí, či už za účasti advokáta alebo bez neho a podobne.

Krajský súd (vecne) i žalovaný inak rozhodli správne a správne posúdili konanie žalobcu, ktoré naplnilo
zákonné znaky skutkovej podstaty priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. e/, k/ ZoP. Sankcia za spáchaný
priestupok je podľa názoru odvolacieho súdu primeraná až mierna najmä vzhľadom na požiadavku
generálnej prevencie pred zneužívaním alkoholu pri jazde s osobným motorovým vozidlom najmä v
regióne Prešovského a Košického kraja, a to najmä so zreteľom na následky, ktoré takéto nedovolené
činnosti spôsobujú. Individuálne sa javí sankcia skôr mierna, pretože vodič z povolania jazdiaci pod
vplyvom alkoholu je obzvlášť nebezpečný vzhľadom na množstvo najazdených kilometrov ročne, ktorý
pri fakticky pravidelnej, častej, dlhodobej a pracovnej činnosti podlieha ďaleko prísnejším nárokom na
režim a možnosti požitia alkoholických nápojov i vo voľnom čase, keď nejazdí, než vodič, ktorý jazdí
podstatne menej a nepravidelne, pretože pri vykonávaní takej činnosti môže ohroziť život, zdravie, či
majetok spoluobčanov ďaleko častejšie a vážnejším spôsobom, než vodič neprofesionál.

Je zrejmé, že v tomto konaní pre zásadu zákazu reformatio in peius - zákaz zmeny k horšiemu, uloženie
prísnejšej sankcie nie je možné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil, pričom v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Krajského
súdu v Prešove.

V.

Trovy konania

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k
ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 vety prvej O. s. p. tak, že účastníkom ich
náhradu nepriznal, pretože žalobca nemal úspech v odvolacom konaní a žalovaný nemá na ich náhradu
zákonný nárok.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.