Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, February 7, 2012

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Er/1861/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110222016
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Roman Karkalík
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2012:6110222016.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica vo veci exekúcie oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Údernícka 5,
851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o, Údernícka 5, 851 01 Bratislava 5,
IČO: 36 613 843, proti povinnému: A. Š., H.. XX.XX.XXXX, R. C. S. XXXX/XX, XXX XX C. C., štátny
občan SR, na vymoženie pohľadávky vo výške 4.469,28 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60, 821

08 Bratislava, pod spis. zn. EX 20500/10, takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu vyhlasuje za neprípustnú a z a s t a v u j e ju.

Súd oprávnenému náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.

Súd súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému
na vymoženie pohľadávky vo výške 4.469,28 Eur s príslušenstvom a to na základe rozhodcovského

rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora
pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov v zastúpení
rozhodcom Mgr. Romanom Hrabušom pod sp. zn. II/2009-4571 zo dňa 30.07.2010. Rozsudok
podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 16.09.2010 a vykonateľnosť dňa 19.09.2010.
Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
4.469,28 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % p.a. zo sumy 3.206,23 Eur odo dňa

15.11.2006 do zaplatenia, trovy rozhodcovského konania vo výške 151,60 Eur a trovy právneho
zastúpenia vo výške 399,74 Eur to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Poverením číslo: 5601 066645 zo dňa 20.12.2010 Okresný súd Banská Bystrica poveril vykonaním
exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava,
Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, ktorý ju vedie pod sp. zn. EX 20500/10.

Podľa ustanovenia § 103 OSP kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za

ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len
„Exekučný poriadok")exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vychádzajúc z vyššie citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že súd - a to v každom štádiu

vedenia exekúcie - je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre
vedenie exekúcie. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor
žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41
Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného
konania na návrh účastníka konania, alebo aj bez návrhu a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí,

že podmienky núteného vymáhania pohľadávky nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Je tiež
nepochybné, že jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je
možné exekúciu vykonať (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 86/2010). Súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak
bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa nesprávne nariadená, musí byť v každom
štádiu konania i bez návrhu zastavená (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 164/1996).

Z pripojených listinných dôkazov, najmä Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre
fyzické osoby č. 04-0000242029 zo dňa 17.12.2004, Všeobecných obchodných podmienok Tatra banky,
a.s. a rozhodcovského rozsudku zistil nasledovné:

Dňa 17.12.2004 bola medzi právnym predchodcom oprávneného, spoločnosťou TATRABANKA a.s.,
Hodžovo námestie 3, 811 06 Bratislava 1, IČO: 00 686 930 a povinným uzavretá Zmluva o poskytnutí

spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. 04-0000242029.

V zmysle čl. VIII., bod 7 Zmluvy sa Banka a klient dohodli, „že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto Zmluvy
alebov súvislostis ňou, budúrozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym
rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave (ďalej „Rozhodcovský súd"), a to podľa štatútu a
Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre

banku aj pre dlžníka, pričom veriteľ a dlžník sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti
uložené v rozhodcovskom náleze. Toto ustanovenie sa nevzťahuje na spory, ktoré vzniknú z poistnej
zmluva alebo v súvislosti s ňou."

Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného

zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých
prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy, spotrebiteľskými
zmluvami je kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane

spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na
uzavretie zmluvy.

Je nesporné, že zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným je zmluvou
o spotrebiteľskom úvere uzavretej ešte podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský

úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa
jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Prípadná klauzula o
aplikácii Obchodného zákonníka teda nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenie § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa
vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.Zpovahyzmluvnýchstrán,predmetupodnikateľskejčinnostiveriteľaavkonečnomdôsledkuajzobsahu
zmluvy je zrejmé, že ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, typovú zmluvu, o plnení z
ktorej rozhodol rozhodcovský súd. Za takéhoto stavu musí súd podrobiť túto zmluvu súdnej kontrole, či

sa nevymáha plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Pri skúmaní vyššie konkretizovanej rozhodcovskej doložky bral do úvahy kritéria, na ktorých je založený
inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky a teda, či rozhodcovská doložka začlenená v rámci podmienok
štandardnej zmluvy nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka).

Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa bola smernica Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5.apríla 1993 (ďalej len „smernica").

Podľa čl. 6 ods. 1 smernice členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,
neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 7 smernice členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej
súťaže existovali primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých
podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov a dodávateľov.

Táto smernica bola do nášho právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinného od 1.
apríla 2004 okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení

Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník a okrem toho má smernica
ajtzv.nepriameúčinky,takžejezáväznápreSlovenskúrepublikuaslúžiajakointerpretačnépravidlopre
výkladspotrebiteľskýchprávnychvzťahov.Vspotrebiteľskomprávejeprincípzmluvnejslobodypotrebné
konfrontovať s princípom zmluvnej spravodlivosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát,
podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s

ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť
predávajúceho, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a nakoniec aj so
zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Pre
takéto vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu vychádza spravidla od dodávateľa,
pričom spotrebiteľ nie je na toto rokovanie dostatočne pripravený, pri kontrakte je využívaný moment

prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spotrebiteľ koná právny úkon s dôverou v určitý, druhou
stranou prezentovaný skutkový stav. Spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa
je snaha prostredníctvom práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie
vôle. Takýto postup nie je v rozpore z čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Ochrana autonómie
vôle totiž nemôže byť absolútna tam, kde existuje iné základné právo jednotlivca alebo ústavný princíp či

iný ústavne aprobovaný verejný záujem, ktoré sú spôsobilé autonómiu vôle proporcionálne obmedziť. V
uvedených prípadoch subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) je obmedzené za účelom presadenia
iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu , ktorý má byť
dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa) - viď Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 342/09 zo dňa 15.06.2009.

Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi

nimi sa bod 1 písm. q) týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je „neposkytnúť spotrebiteľovi
právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok,
najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne
arbitrážou (rozhodcovským konaním - neoficiálny preklad), nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom
alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah,

malo spočívať na inej zmluvnej strane".Článok 3 ods. 1 smernice ustanovuje, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, smernica Rady 93/13/EHS z
5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti
spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na

tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesnýchpravidielmôžeuvedenýsúdvykonaťtakétoposúdenievrámciobdobnýchkonanínazáklade
vnútroštátneho práva.

V bode 37 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, súd uviedol,
že podľa ustálenej judikatúry systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že
spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,

pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky pripravené vopred predajcom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27. júna
2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, Zb. s. I 4941, bod 25, ako aj z
26. októbra 2006, Mostaza Claro, C 168/05, Zb. s. I 10421, bod 25).

V bode 38 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, súd

uviedol, že vzhľadom na túto situáciu znevýhodneného postavenia článok 6 ods. 1 smernice 93/13
stanovuje,ženekalépodmienkyniesúprespotrebiteľazáväzné.Akovyplývazjudikatúry,ideokogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť
(rozsudky Mostaza Claro, už citovaný, bod 36, a zo 4. júna 2009, Pannon GSM, C 243/08, Zb. s. I 4713,

bod 25).

V bode 43 odôvodnenia rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Pohotovosť s. r. o. C 76/10, súd uviedol,
že ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený

od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom do 31.12.2007) spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka").

Podľa § 54 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul,
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Už túto skutočnosť
je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku a to v neprospech spotrebiteľa. Dodávateľ si v nej

dokonca vyhradil primárne právo výberu rozhodcu. Oprávnený od počiatku sledoval jej koncipovaním
to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto riešené na rozhodcovskom súde za účelom
reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Pritom rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, a

tedaajrozhodcovskémukonaniu.Preto,akjerozhodcovskádoložkasúčasťouformulárovýchzmluvných
podmienok, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či užv dôsledku svojej nevedomosti, či nečinnosti. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože
dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Pri ochrane spotrebiteľa v súvislosti s rozhodcovskou
doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, okrem,

ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej
veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Takýto záver podporuje
i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených na tunajšom súde, kde
rozhodcovské rozsudky ako exekučné tituly v závislosti od konkrétneho oprávneného vykazujú značnú
dávku podobnosti, čo môže vyvolať zdanie istej väzby medzi rozhodcovskou spoločnosťou a jednou

zmluvnou stranou a tiež vedie k pochybnosti o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv
spotrebiteľa zo strany rozhodcov.

V záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (č.l. 7 ods. 2 Ústavy) a naplnenia cieľa Európskej
únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch, v záujme vyššej
kvality života bežných ľudí, nevidí súd iné východisko ako záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky,
pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v

neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a vzdať sa ústavného
práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. V tomto smere súdu dáva za pravdu aj neskoršie
prijatá novela Občianskeho zákonníka, ktorá zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 1. januára 2008
zaviedla do § 53 ods. 4 písm. r) v znení: „za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve

sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby
spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní" (viď rozhodnutie Krajského súdu Banská
Bystrica č.k. 15CoE/327/2011-71 zo dňa 27.10.2011).

Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom
na vydanie takéhoto rozhodnutia príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt

nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej správy, resp.
verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (3 MCdo 20/2008 z
22. 04. 2009). Keďže rozhodcovský rozsudok vydaný v predmetnej veci je z vyššie uvedených dôvodov
nulitným aktom, z dôvodu absencie vykonateľného exekučného titulu, súd v zmysle § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových
výdavkov a náhrada za stratu času. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na
účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,
kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Nakoľko oprávnený v konaní úspech nemal a súdny exekútor si trovy exekúcie neuplatnil, súd o nich
rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia..

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia, na tunajší
súd, písomne v troch vyhotoveniach (§ 202 ods. 2 OSP). Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré
vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie
sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na
rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 OSP).V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiť

s potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a OSP pri
odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.