Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 25, 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/72/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310215507
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2310215507.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudcov JUDr. Silvie

Hýbelovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: C. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XXX, E.,
zastúpený: F legal, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Duslo, a.s., so sídlom Administratívna budova, ev. č. 1236, Šaľa, IČO: 35 826 487, zastúpený: agner &
partners, s.r.o., so sídlom Špitálska 10, Bratislava, IČO: 36 722 758, za účasti vedľajšieho účastníka na
strane žalovaného: Sociálna poisťovňa, so sídlom ul. 29. augusta 8 - 10, Bratislava, IČO: 30 807 484,
o zaplatenie 177.454,69 eur, o odvolaní účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo
dňa 14. novembra 2011, č.k. 25C/251/2010 - 249, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu
z a m i e t a .

V napadnutých častiach uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť súdny poplatok a uloženia povinnosti
žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi zaplatiť náhradu trov konania štátu r u š í .

Žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu
51.981,70 eur do troch dní, keď vo zvyšku žalobu zamietol. Zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť súdny
poplatok za návrh vo výške 3.120,- eur na účet Okresného súdu v Galante do troch dní a o náhrade trov
konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Žalovaného

a vedľajšieho účastníka zaviazal zaplatiť štátu náhradu trov konania vo výške 159,36 eur na účet
Okresného súdu v Galante do troch dní.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ust. § 190 ods. 1, § 193 ods. 1 písm. b), § 196, § 203
zák. č. 65/1965 Zb. v znení zák. č. 451/92 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej len „Zák.
práce“), § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z., § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb.,
keď mal skutkovo za preukázané, že žalobca bol zamestnaný u právneho predchodcu žalovaného od
18.06.1973 do 31.03.1998, ako údržbár - prevádzkový zámočník v prevádzke na výrobu viskózneho
hodvábu. Počas trvania pracovného pomeru bola žalobcovi dňa 13.09.2000 zistená choroba z povolania

- chronická intoxikácia sírouhlíkom. Žalobca počas výkonu pracovnej činnosti vo vyššie uvedenom
pracovnom pomere bol vystavený pôsobením sírouhlíka, ako dôsledok práce v prostredí prevádzky
na výrobu umelých vlákien. Žalobcovi bola choroba z povolania v zmysle § 9 ods. 4 vyhlášky č.
32/1965Zb.vzneníneskoršíchzmienohodnotenáKlinikoupracovnéholekárstvaatoxikológieDérerovejnemocnice s poliklinikou Bratislava (ďalej len „KPLaT“) dňa 25.10.2000 posudkom o odškodnení bolesti
a sťažení spoločenského uplatnenia podľa sadzobníka pre hodnotenie č. IV/51 vyhlášky 32/65 Zb. na
500 bodov, čo pri vtedajšej hodnote bodu 60,- Sk predstavovalo sumu 30.000,- Sk (posudok vystavený

25.10.2000). Z dôvodu progresie ochorenia v roku 2002 a 2008 došlo k tzv. dobodovaniu, na základe
novo vypracovaného posudku o odškodnení bolesti a SSÚ o 2 x 200 bodov, v peňažnom vyjadrení
24.000,- Sk (posudky vystavené 05.12.2002 a 28.02.2008) spolu 54.000,- Sk. Sociálna poisťovňa,
pobočka Bratislava následne poukázala žalobcovi dávku úrazového poistenia s dňom splatnosti po
vystavení posudkov. Žalobca v dôsledku choroby z povolania a najmä jej progresie trpí sústavnou

poruchou spánku, výbuchmi nervozity a záchvatmi depresií, poškodením jemnej motoriky, stratou
koncentrácie. Žalobca má v dôsledku ochorenia obmedzené pracovné uplatnenie (jeho zárobková
schopnosť poklesla približne na polovicu) čoho výsledkom je jeho čiastočná invalidita, umožňujúca
zapojiť sa obmedzene do pracovného procesu, takže vzhľadom na psychiatrické, psychologické a
neurologické poškodenia je jeho možnosť nájsť si prácu značne obmedzená. Aj pri medikamentóznej
liečbe nie je schopný žiť plnohodnotným rodinným životom v dôsledku jednak poruchy sexuálnych

funkcií, ako i z dôvodu zvýšenej dráždivosti, ktorá narušuje vzťahy v rodine. Nebolo pritom preukázané,
že by žalobca v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania trpel chorobami poškodenia zraku a
stratou vedomia, ktoré choroby však tiež v značnej miere spôsobujú ťažkosti pri jeho pracovnom
uplatnení. Berúc v úvahu uvedené, prihliadajúc na to, že choroba z povolania - chronická intoxikácia
sírouhlíkom a jej následky majú pre navrhovateľa závažné dôsledky v oblasti spoločenskej, rodinnej a

pracovnej znamenajúcej výrazné zníženie kvality jeho života, zakladajú výnimočnosť prípadu z hľadiska
posudzovania podľa § 7 ods. 3 cit. vyhlášky. Za nesporné má súd, že v dôsledku aj zdravotného
poškodenia chorobou z povolania je žalobca obmedzený vo výkone pracovnej činnosti, v spoločenskej
oblasti prestáva udržiavať doterajšie spoločenské kontakty a zdravotné dôsledky choroby z povolania
mu bránia v normálnom rodinnom živote. S prihliadnutím na tieto okolnosti, tento prípad podľa názoru

súdu treba posudzovať nad rámec zákonom stanovených limitov, pri ktorom zvýšenie odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „SSU“) podľa § 6 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb.
nepostačuje, pretože preukázateľne nepriaznivé dôsledky poškodenia zdravia s dopadom na bežné
životné úkony poškodeného, uspokojovanie jeho životných a sociálnych potrieb vyžadujú osobitné
posúdenie nad rámec možností, ktoré zákon môže vymedziť. Zároveň súd vychádzal z odborných a

lekárskych stanovísk, z ktorých vyplýva nemožnosť vyliečenia žalobcu z choroby z povolania a postupné
zhoršovanie jeho zdravotného stavu. Pri komplexnosti zhodnotenia týchto skutočností súd považoval
súdený prípad za prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý je potrebný posúdiť podľa § 7 ods. 3 cit.
vyhlášky. Bol toho názoru, že je potrebné zvýšiť odškodnenie žalobcu za sťaženie spoločenského
uplatnenia na 30 násobok už poskytnutého odškodnenia, čiže na sumu 51.981,70 eur (54.000,- Sk x

30, z tejto sumy je potrebné odpočítať už poskytnutú náhradu 54.000,- Sk a takto súd prisúdil žalobcovi
náhradu škody 1.566.000,- Sk, v prepočte 51.981,70 eur) a vo zvyšku uplatnený nárok žalobcu zamietol.
Súd považoval zvýšenie o 30 násobok za odôvodňujúce a zároveň postačujúce, a to vzhľadom na
dobu a spôsob obmedzenia žalobcu vo svojom živote po ochorení chorobou z povolania s prihliadnutím
aj na to, že v čase zistenia choroby sa jednalo v osobe žalobcu o človeka v produktívnom veku, u

ktorého pracovné, spoločenské a rodinné uplatnenia sa značne obmedzili. Súd sa zaoberal aj námietkou
premlčania uplatneného nároku, vznesenej žalovaným a vedľajším účastníkom. Posúdenie bolesti a
sťaženia spoločenského uplatnenia sa vykoná podľa vyhl. č. 32/1965 Zb. ako náhle je možné zdravotný
stav poškodeného zamestnanca považovať za ustálený. Preto sa od tohto okamihu počíta 2-ročná
subjektívna premlčacia lehota podľa ust. § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pokiaľ je splnená

aj druhá podmienka pre začiatok jej plynutia, t.j. že občan (zamestnanec) v tom čase vie (pozná),
ktorá osoba (zamestnávateľ) je zodpovedným subjektom. Povinnosť zaplatiť náhradu zodpovedajúcu
ďalšiemu zvýšeniu odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená lehota na plnenie. Premlčujú sa len subjektívne práva, nepremlčuje
sa nárok. Zvýšenie sumy za sťaženie spoločenského uplatnenia je otázkou právnou, o ktorej môže

rozhodnúť len súd, pričom rozhodnutie súdu je konštitutívnym aktom aplikácie práva, ktorý konštituuje
novú právnu situáciu. Tento akt aplikácie práva pôsobí až rozhodnutím súdu o podanom návrhu, preto
nemôže dôjsť k premlčaniu takého práva. Preto súd na vznesenú námietku premlčania neprihliadal.
Žalobca bol v konaní o náhradu škody choroby z povolania oslobodený od platenia súdneho poplatku
v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 71/1992 Zb., a preto súd v nadväznosti na ust. § 2 ods. 2

veta prvá cit. zákona uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené
žalovanému, a to v sume 3.120,- eur podľa pol. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov. O náhrade
trov konania medzi účastníkmi konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiadnemu z
účastníkov konania náhradu trov konania, vzhľadom na ich čiastočný úspech vo veci, nepriznal. Súduložil žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi zaplatiť náhradu trov konania štátu podľa § 148 ods. 1
O.s.p., ktoré vznikli vyplatením nákladov na zaobstaranie si listín zo štátnych prostriedkov pre KPLaT.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v zákonom určenej lehote podal v časti trov konania odvolanie

žalobcaažiadal,abyodvolacísúdvtejtočastirozsudoksúduprvéhostupňazmenilapriznalmunáhradu
trov konania s odôvodnením, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci
(ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Prvostupňový súd nepostupoval správne a o trovách konania rozhodol
podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a pritom ignoroval jeho návrh, aby o trovách bolo rozhodnuté podľa §
142 ods. 3 O.s.p. Poukázal vo svojom odvolaní na tú skutočnosť, že pokiaľ ide o nárok na náhradu za

sťaženie spoločenského uplatnenia, nárok na náhradu trov konania sa bude vždy spravovať ust. § 142
ods. 3 O.s.p. V tejto súvislosti poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí
označenom sp. zn. 3Cz/13/69 a publikovanú v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk NS SR pod
číslom 28/1970.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti, v ktorej súd vyhovel žalobe žalobcu a zaviazal žalovaného
zaplatiť navrhovateľovi sumu 51.981,70 eur, a taktiež v časti rozsudku, ktorým bola uložená povinnosť

vedľajšiemu účastníkovi spoločne so žalovaným zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 159,36
eur podal riadne odvolanie vedľajší účastník na strane žalovaného s návrhom, aby odvolací súd
žalobu žalobcu v časti o zaplatenie 51.981,70 eur zamietol a rozsudok súdu prvého stupňa v časti,
v ktorej súd uložil vedľajšiemu účastníkovi spoločne so žalovaným povinnosť zaplatiť náhradu trov
konania štátu v sume 159,36 eur zrušil, a to z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 1 písm. d) O.s.p.), a taktiež
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vedľajší účastník
vo svojom odvolaní konštatoval, že vynímajúc štandardné prejavy choroby z povolania, ktoré boli z
jeho strany odškodnené výplatou základného bodového ohodnotenia, osobitosť tohto prípadu spočíva
aj v prejavených následkoch neprofesionálnych ochorení, ktoré sa vo výlučnej miere podieľajú na SSÚ

žalobcuvjehorodinnom,kultúrnom,spoločenskom,čipracovnomživote.Vzhľadomnavýpoveďžalobcu
a jeho bývalej manželky možno usúdiť, že trvalý diskomfort v jeho živote spôsobujú v značnej miere
aj ochorenia, ktoré nie sú v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania, a to najmä zrakové postihnutie
žalobcu. Žalobca bol 6-krát operovaný na oči a v súčasnosti už prakticky nevidí na jedno oko a druhé
mu postupne takisto odchádza. K otázke premlčania nároku vedľajší účastník vo svojom odvolaní

uviedol, že pri uplatnení nároku na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobu z
povolania, prípadne iných škôd na zdraví, dvojročná lehota v ust. § 263 ods. 3 zák. č. 65/1965 Zb.
začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Plynutie
premlčacej doby je tak viazané na subjektívny moment, ktorý spočíva vo vedomosti poškodeného o
spôsobenej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. SSÚ vzniká v dobe, v ktorej je možné zdravotný

stav poškodeného po úraze, chorobe z povolania alebo inom poškodení na zdraví, prípadne po ich
zhoršení považovať za ustálený, a v ktorej je teda možné posúdiť aký má zmenený zdravotný stav
poškodeného preukázateľne nepriaznivé dôsledky na životné úkony poškodeného pre uspokojenie
jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh a pristúpiť k jeho
bodovému ohodnoteniu. Výška bodového ohodnotenia SSÚ vyplýva z lekárskeho posudku. Vydaním

lekárskeho posudku získal navrhovateľ vedomosť o škode a jej výške, ktorá mu v dôsledku choroby z
povolania vznikla. Zodpovedný subjekt za škodu bol navrhovateľovi známy už v čase zistenia choroby z
povolania dňa 13.09.2000. Počiatok plynutia premlčacej lehoty u žalobcu na uplatnenie jeho nároku na
náhradu škody z choroby z povolania je tak nutné stanoviť v prípade všetkých posudkov o odškodnení
SSÚ na deň ich vystavenia (tzn. 25.10.2000, 05.12.2002, 28.02.2008). Subjektívna 2-ročná premlčacia

doba na uplatnenie práva žalobcu domáhať sa na súde mimoriadneho zvýšenia náhrady za SSÚ
uplynula dňa 25.10.2002 v prípade posudku o odškodnení vo výške 500 bodov podľa § 263 ods. 3
zák. č. 65/1965 Zb., 05.12.2004 a 28.02.2010 v prípade posudkov o odškodnení SSÚ vo výške 200
bodov podľa § 106 ods. 1 zák. č. 40/1964 Z.z. Občiansky zákonník. Z rozsudku súdu prvého stupňa
vyplýva, že súd v predmetnom konaní dospel k záveru, že povinnosť zaplatiť náhradu zodpovedajúcu

ďalšiemu zvýšeniu odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená lehota na plnenie. Premlčujú sa len subjektívne práva a nepremlčuje
sa nárok. V konaní však vedľajší účastník nevzniesol námietku premlčania vo vzťahu k nároku na
výplatu náhrady zodpovedajúcej mimoriadnemu zvýšeniu SSÚ, ale vo vzťahu k právu žalobcu uplatniť
si nárok na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSÚ na súde, ako orgáne príslušnom na rozhodovanie.

Neexistencia zákonnej úpravy premlčania by v tomto prípade znamenala pre žalobcu možnosť uplatniťsi nárok na mimoriadne zvýšenie SSÚ aj po značne dlhej dobe, napr. 50 rokov od vystavenia lekárskeho
posudku o SSÚ, v závislosti od svojej finančnej situácie, či momentálnych ekonomických a sociálnych
štandardov v spoločnosti. V napadnutom rozsudku súd uložil žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi

povinnosťzaplatiťnáhradutrovkonaniaštátupodľa§148ods.1O.s.p.,ktorévzniklivyplatenímnákladov
na zaobstaranie listín zo štátnych prostriedkov pre KPLaT. Vedľajší účastník v tejto súvislosti poukázal
na tú skutočnosť, že je verejnoprávnou inštitúciou podľa § 120 ods. 2 Zákona o sociálnej poisťovni a
ako taký plní úlohy zo zákona a finančné plnenie nie je poskytnuté z jeho strany z titulu sankcie.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť

žalobcovi istinu 51.981,70 eur podal riadne odvolanie žalovaný s návrhom, aby odvolací súd v tejto
časti žalobu žalobcu zamietol, výrok rozsudku v časti, v ktorej uložil žalovanému zaplatiť na účet
Okresného súdu Galanta súdny poplatok z návrhu na začatie konania v sume 3.120,- eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku a v časti, v ktorej súd uložil žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi
povinnosti spoločne zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 159,36 eur na účet Okresného súdu
v Galante zrušil. Ako dôvody podaného odvolania uviedol, že v konaní súd prvého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím je daný odvolací dôvod v
zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p., ako aj tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p. Uviedol, že podľa jeho názoru žalobca nie je prípadom hodným osobitého zreteľa tak, ako
to má na mysli ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. Prvostupňový súd však dospel k inému, podľa

názoru žalovaného nesprávnemu záveru, čím sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci. Už
samotné základné bodové ohodnotenie zohľadňuje okolnosť, že poškodený je vplyvom následkov
chorobyzpovolaniaobmedzenývosvojichmožnostiach,napr.voľbypovolania,voľbyživotnéhopartnera
a ďalších spôsobov osobného uplatnenia v možnostiach zúčastňovať sa kultúrnej a športovej činnosti,
či v iných formách spoločenského uplatnenia. Poukázal na to, že žalobca v priebehu celého konania

neuviedol žiadne také obmedzenie a nepredložil relevantné dôkazy o tom, že by v dôsledku choroby
z povolania nastali u neho také obmedzenia, ktoré by svojou povahou odôvodňovali použitie § 7 ods.
3 vyhl. č. 32/1965 Zb. Pokiaľ ide o mieru zdravotného poškodenia žalobcu, poukázal na skutočnosť,
že ani posudky KPLaT nevyužili možnosť prekročenia ustanovenej sadzby danú v ust. § 6 ods. 3
vyhl. 32/1965 Zb., dokonca ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu nedosiahlo ani

len hornú hranicu základnej sadzby bodového hodnotenia stavenej pre túto chorobu, keď mu posudky
KPLaT priznali spolu len 900 bodov, pričom maximum predstavuje 1000 bodov. Ďalej žalobca si
niektoré svoje zdravotné problémy spôsobuje, resp. zhoršuje aj sám - u žalobcu je rizikovým faktorom
najmä jeho dlhoročné fajčenie (v minulosti bol u neho dokonca diagnostikovaný nikotinizmus), ktoré
okrem toho, že sa podieľa na žalobcových gastroenterologických problémoch, akceleruje u neho aj

rozvoj aterosklerózy, čo je kľúčový mechanizmus progresie chronickej intoxikácie sírouhlíkom, ďalej
žalobca je príležitostným konzumentom alkoholu. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že s chorobou
z povolania nesúvisia žalobcove gastroenterologické problémy, no najmä ochorenie žalobcových očí,
ktoré aj podľa samotného žalobcu, ako aj jeho manželky, najvýraznejším spôsobom obmedzujú jeho
život, a to nielen pokiaľ ide o bežné životné úkony, ale najmä pokiaľ ide o možnosť jeho pracovného

uplatnenia. Podľa názoru žalovaného mal súd pri svojom rozhodovaní prihliadať i na to, že žalobca
neprišiel z titulu choroby z povolania o samoobslužnosť, o možnosť sa sám najesť a obliecť, či
vykonať úkony osobnej hygieny, vybaviť bežné veci na úradoch. V konaní nebolo preukázané, že
by u žalobcu nastali v dôsledku choroby z povolania mimoriadne zmeny v spoločenskom, rodinnom,
politickom, kultúrnom a športovom živote oproti stavu pred zistením choroby z povolania. Existujúce

obmedzenia sú objektívne spojené s daným tipom choroby a trpia nimi všetky osoby postihnuté touto
chorobou, čo potvrdilo aj súdom vyžiadané stanovisko KPLaT. Žalobcova požiadavka na zvýšenie
odškodnenia z uvedených dôvodov nie je dôvodná. Ďalej žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, ohľadne
posúdenia námietky premlčania, že choroba z povolania bola u žalobcu zistená a hlásená v roku
2000 a žalobca opiera a odvodzuje svoj nárok a jeho výšku od troch posudkov KPLaT, ktorými

bolo ohodnotené sťaženie spoločenského uplatnenia. Prvý posudok KPLaT, ktorým bolo sťaženie
spoločenské uplatnenie navrhovateľa ohodnotené na 500 bodov bol vydaný dňa 25.10.2000, druhý
posudok, ktorým bolo sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu zvýšené o 200 bodov bol vydaný dňa
05.12.2002 a posledný, tretí posudok KPLaT, ktorým bolo sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu
zvýšené o 200 bodov bol vydaný dňa 28.03.2008. Žalobca si svoj nárok, ktorého výšku odvodzuje práve

od všetkých vyššie uvedených posudkov KPLaT, resp. právo na jeho priznanie uplatnil na súde až
svojim žalobným návrhom zo dňa 20.07.2010, ktorý bol doručený súdu dňa 06.08.2010. Žalovaný ďalejpoukázal na ust. § 261 ods. 1, 2 Zákonníka práce, z ktorých vyvodil, že nárok na mimoriadne zvýšenie
sťaženiaspoločenskéhouplatneniapodliehapremlčaniu.Rozhodovaniesúduopriznaniemimoriadneho
zvýšenia odškodnenia podľa § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. je podmienené vydaným posudku Kliniky

pracovného lekárstva a toxikológie, ktorým sa poškodenému priznáva základný nárok. Žalobca sa
v tomto konaní domáha, titulom mimoriadneho zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského
uplatnenia, zaplatenia konkrétnej sumy, pričom výšku tejto sumy odvodzuje právo od základného
počtu bodov, ktoré mu boli priznané tromi posudkami KPLaT. Žalobca si teda svojim návrhom uplatnil
mimoriadne zvýšenie náhrady škody - a to škody určitého druhu, ktorá mu vznikla v určitom rozsahu,

pričom k tomu, aby si mohol toto mimoriadne zvýšenie uplatniť na súde, je potrebné ho vyjadriť v
peniazoch. Výška mimoriadneho zvýšenia sa pritom odvíja od počtu bodov priznaného navrhovateľovi
v posudku KPLaT. Mal za to, že akonáhle mal žalobca k dispozícii posudok, v ktorom bolo jeho sťaženie
spoločenského uplatnenia ohodnotené príslušným počtom bodov, teda ako náhle sa dozvedel o tom,
že mu vznikla ujma určitého druhu a rozsahu (o samotnom vzniku choroby z povolania, ako aj o
tom kto za ňu zodpovedá mal žalobca vedomosť už predtým) mohol si na súde uplatniť nárok na

mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorého výška sa odvíja práve od
počtu bodov uvedeného v tomto posudku. Z ohľadom na uvedené je teda zrejmé, že nárok uplatnený
žalobcom v tomto konaní, je už v celom rozsahu premlčaný, resp. je premlčané právo navrhovateľa
domáhať sa na súde, aby súd rozhodol o mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. Pokiaľ ide o premlčanie, súd prvého stupňa

vec neúplne a nesprávne právne posúdil, keď sa riadil nesprávnymi úvahami. Nesprávnym posúdením
otázky premlčania zo strany prvostupňového súdu, je pritom porušovaný princíp právnej istoty ako jeden
zo základných princípov právneho štátu garantovaných Ústavou SR. Súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. jeho zistenia nemajú oporu vo
vykonanom dokazovaní, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci.

K odvolaniu žalovaného a vedľajšieho účastníka zaslal vyjadrenie navrhovateľ, v ktorom uviedol, že
žalovaný ani vedľajší účastník na strane žalovaného vo svojom odvolaní neoznačili žiadnu právnu
normu, ktorú považujú za nesprávne aplikovanú súdom, ani neuviedli argumenty poukazujúce na
nesprávnu interpretáciu aplikovaných právnych noriem. Obsahom ich odvolania je len polemika o
skutkových a neprávnych tvrdeniach. Vo vyjadrení poukázal na publikovaný rozsudok Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. 3Cdo/90/2004, ktorý nemá len právnu relevanciu, ale aj relevanciu skutkovú, keď pojednáva
o osobe trpiacou rovnakou chorobou z povolania, pracujúcou v rovnakej prevádzke žalovaného, za
rovnakých podmienok ako žalobca, pričom ani Najvyšší súd nemal pochybnosti o tom, že takáto osoba
je prípadom hodným osobitného zreteľa a je potrebné rozhodnúť o primeranom zvýšení odškodnenia
za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. Požadované finančné

plnenie je spravodlivou satisfakciou, pretože v osobitostiach prípadu zohľadňuje kľúčové skutočnosti
a to, že chronická intoxikácia CS2 je nevyliečiteľná, liečba je len symptomatická, špecifická liečba
neexistuje; výlučne v príčinnej súvislosti s chorobou z povolania vznikla u navrhovateľa invalidita;
chronická intoxikácia CS2 je progredujúcim ochorením, ktoré vyvoláva stále nové následky; následky
choroby sú nezvratné a chronická intoxikácia CS2 postihla životne dôležité orgány (centrálnu nervovú

sústavu, mozog). Samostatným závažným následkom z povolania v rodinnom živote žalobcu je
skutočnosť, že psychické zmeny jeho osobnosti viedli k rozpadu jeho manželstva a k strate sociálnych
kontaktov s najbližšou rodinnou - manželkou a dcérou. Svedkovia potvrdili, že pred ochorením
žalobca viedol riadny rodinný život, bol vzorným manželom a dobrým otcom. Jedinou príčinou rozvratu
rodinných vzťahov je choroba z povolania, ktorá zmenila psychiku žalobcu a rozvrátila jeho sociálne

vzťahy. Žalobca žije život, ktorý má mimoriadne zníženú kvalitu, keďže vnímanie a prežívanie je v
prípade žalobcu zatienené psychickým rozvratom osobnosti. Výlučne vplyvom choroby z povolania
sa navrhovateľ zmenil zo zdravého, sociálne zaradeného človeka na izolovanú ľudskú trosku. K
argumentáciižalovanéhoavedľajšiehoúčastníkaknámietkepremlčaniažalobcauviedol,žepredmetom
konania nie je právo na náhradu škody, inak povedané predmetom konania nie je právo na úhradu

základného nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe priznaného
bodového ohodnotenia z posudku KPLaT, nie je ním ani právo na úhradu zvýšeného odškodného za
sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 6 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb., ale je ním spravodlivé
finančné zadosťučinenie - zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vzhľadom na
výnimočný charakter prípadu v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. nad hranicu ustanovenú

v § 7 ods. 1, 2 cit. vyhlášky. Všetky vyššie uvedené plnenia sú separátne oddelené a sú takto aj
súdne uplatniteľné. Počiatok plynutia premlčacej doby je nutné deliť vo vzťahu k základnému právuna odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, na základe poznatkov z posudku KPLaT a vo
vzťahu k právu na 2-násobné zvýšenie odškodnenia v zmysle ust. § 6 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb. opäť
na základe poznatkov z posudku KPLaT. Spravodlivé finančné zadosťučinenie je založené výhradne

na konštitutívnom rozhodnutí súdu, na základe poznatkov z vykonaného dokazovania preukazujúceho
výnimočnosť a osobitný zreteľ prípadov v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 35/1965 Zb. Premlčanie práva na
spravodlivé finančné zadosťučinenie je vylúčené aj preto, že počiatok plynutia premlčacej doby nie je
jednoducho na čo viazať, pretože o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti - výnimočnosti a osobitnom
zreteli prípadu rozhodne až súd v občiansko-súdnom konaní. Zvýšenie sumy je otázkou právnou, o

ktorej môže v zmysle citovaného ustanovenia rozhodnúť len súd. Rozhodnutie súdu podľa ust. § 7
ods. 3 cit. vyhlášky je konštitutívnym aktom aplikácie práva. Konštitutívne akty sú skutočnosťami, z
ktorými sa spája vznik, zmena alebo zánik subjektívnych práva a povinností, konštituujú teda novú
právnu situáciu a pôsobia zásadne od okamihu vydania aktu, teda ex nunc. Z uvedeného dôvodu v čase
pred rozhodnutím súdu o podanom návrhu nemôže dôjsť ani k premlčaniu takéhoto práva. Z rovnakého
dôvodu taktiež nemôže súd priznať poškodenému prípadnú majetkovú sankciu, úroky z omeškania

skôr ako od uplynutia lehoty, ktorú určil na splnenie povinnosti zodpovedajúcej konštituovanému právu
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 30Cdo/23/1996). Žalobca ďalej uviedol, že nemohol pred podaním žaloby
vyzvaťžalovanéhonadobrovoľnésplneniepovinnostizodpovedajúcejjehoprávunaprimeranézvýšenie
odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v odseku 1 a odseku 2 §
7 cit. vyhlášky, pretože toto právo nemal a môže ho konštituovať len súd (§ 7 ods. 3 cit. vyhlášky).

Na základe rovnakej právnej podstaty nemôže dôjsť medzi navrhovateľom a odporcom ohľadom práva
na primerané zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia nad sumu ustanovenú v
odseku 1 a odseku 2 § 7 cit. vyhlášky k uzatvoreniu mimosúdnej dohody alebo súdneho zmieru. Výšku
nároku patriaceho k obsahu tohto práva žalobca nepozná, pretože to môže stanoviť len súd, a to spolu
s konštituovaním práva samotného. Žalobca nemal a do právoplatného pozitívneho rozhodnutia súd o

jeho návrhu stále nemá majetkové právo podliehajúce premlčaniu.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podali včas
oprávnené osoby - účastníci konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom podľa § 214 ods. 1 O.s.p.
na pojednávaní v prítomnosti riadne predvolaných účastníkov doplnil dokazovanie výsluchom žalobcu,

žalovaného a vedľajšieho účastníka na strane žalovaného a predovšetkým s prihliadnutím k výsledkom
takto doplneného dokazovania dospel k záveru, že odvolanie žalovaného a vedľajšieho účastníka na
strane žalovaného je dôvodné, pretože napadnuté rozhodnutie prvého stupňa nie je vecne správne.

V konaní vedenom na súde prvého stupňa pod sp. zn. 25C/251/2009 sa žalobca žalobou doručenou na
súd dňa 06.08.2010 domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 177.454,69 eur, z titulu

mimoriadneho odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Predmetom odvolacieho konania
je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe žalobcu
vyhovené, a taktiež v časti trov konania, v súvisiacom výroku o zaplatení súdneho poplatku z návrhu
a o zaplatení trov konania štátu.

Odvolateľ odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f)

O.s.p. (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.), že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.) a napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 písm. f) O.s.p.). Odňatím možnosti konať pred súdom
sa rozumie postup súdu, ktorým sa znemožní účastníkovi konania realizácia tých procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva (napríklad právo zúčastniť sa na pojednávaní, robiť

prednesy, navrhovať dôkazy a podobne). Odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy,
ak išlo o postup nesprávny (uvažované z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom
alebo ďalšími všeobecnými záväznými právnymi predpismi) a ak sa postup súdu prejavil v priebehu
konania a tiež pri rozhodovaní. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p.
je daný, ak výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedá postupu vyplývajúcemu

z ustanovenia § 132 O.s.p., pretože súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo súd nezohľadnil
rozhodujúceskutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéavyšlipočaskonanianajavo,alebo
v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo vyšli najavoinak, z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti a vierohodnosti je logický rozpor,
alebo ktoré odporujú ustanoveniam § 122 až § 135 O.s.p.. Odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 205
ods. 2 písm. f) O.s.p. je daný, ak súd prvého stupňa posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený

skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce správne určenú, nesprávne vyložil, prípadne ju na
daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel
k záveru, že postupom súdu prvého stupňa nedošlo k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom,
súd prvého stupňa zistil skutkový stav rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozhodnutia, avšak vzhľadom

na nesprávne právne posúdenie veci, nerozhodol vecne správne.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 205 ods. 2 písm. f ) O.s.p. omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil
a takýto prípad sa v prejednávanej veci jedná.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy)

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v

medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04).

Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu
v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým,
že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za

predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04).

Občianske súdne konanie je jednou zo záruk zákonnosti a slúži na jej upevňovanie a rozvíjanie. Každý
má právo domáhať sa na súde ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené (§ 3 O.s.p.).

V prejednávanej veci bolo preukázané a medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca bol zamestnaný u

právneho predchodcu žalovaného od 18.06.1973 do 31.03.1998, ako údržbár - prevádzkový zámočník
v prevádzke na výrobu viskózneho hodvábu. Počas trvania pracovného pomeru bola žalobcovi dňa
13.09.2000 zistená choroba z povolenia - chronická intoxikácia sírouhlíkom. Žalobcovi bola choroba z
povolania v zmysle § 9 ods. 4 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v znení neskorších zmien ohodnotená Klinikou
pracovného lekárstva a toxikológie Dérerovej nemocnice s poliklinikou Bratislava dňa 25.10.2000

posudkom o odškodnení bolesti a SSÚ podľa sadzobníka pre hodnotenie č. IV/51 vyhlášky 32/65 Zb.
na 500 bodov. Z dôvodu progresie ochorenia v roku 2002 a 2008 došlo k tzv. dobodovaniu, na základe
novo vypracovaných posudkov o odškodnení bolesti a SSÚ o 2 x 200 bodov, (posudky vystavené dňa
05.12.2002 a 28.02.2008). V tomto konaní si žalobca uplatňoval mimoriadne 100 - násobné zvýšenie
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. Z obsahu spisutiež nesporne vyplýva, že túto náhradu - mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia si žalobca uplatnil žalobou doručenou okresnému súdu dňa 06.08.2010.

V danom prípade základnou spornou otázkou nastolenou ako v konaní pred súdom prvého stupňa, tak aj

vodvolacomkonaní,spoukazomnanámietkupremlčaniavznesenúvpriebehuprvostupňovéhokonania
tak žalovaným, ako i vedľajším účastníkom bolo, či nárok uplatnený žalobou je alebo nie je premlčaný.

Odvolací súd s prihliadnutím na ust. § 6 O.s.p., keďže žalobca v žalobe jednoznačne skutkovo uplatnil
svoje právo ( nárok) na mimoriadne zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 7
ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. v dôsledku zistenej choroby z povolania a iné právne posúdenie takto
uplatneného práva neprichádza do úvahy, pretože nejde o iný právny vzťah, postupujúc v súlade so

zásadou hospodárnosti konania tak, aby bol čo najúčelnejšie zistený skutkový stav a aby ochrana práv
bola rýchla a účinná, zaoberal sa odvolací súd prednostne vznesenou námietkou premlčania zo strany
žalovaného a vedľajšieho účastníka bez toho, aby skutkovo hodnotil, či sú v konaní hmotnoprávne
naplnené zákonné podmienky na priznanie tohto uplatneného nároku t.j. rozhodoval, či je toto právo
žalobcu súdne vymáhateľné. / Pozri Správu Najvyššieho súdu SSR sp. zn. Cpj 10/78, publikovanú vo

Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR, zošit č. 6/1978 (str. 151)/.

Podľa § 190 ods. 1 zák. č. 65/ 1965 Zb. (ďalej len Zák. práce), ak u zamestnanca došlo pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu na zdraví alebo k jeho smrti úrazom
(pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec v čase
úrazu v pracovnom pomere.

Podľa § 193 ods.1 písm. b) zák. č. 65/ 1965 Zb. zamestnancovi, ktorý utrpel pracovný úraz alebo
u ktorého sa zistila choroba z povolania, je zamestnávateľ povinný v rozsahu, v ktorom za škodu
zodpovedá, poskytnúť náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia.

Podľa § 196 Zák. práce, náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré
zamestnancovi vznikli následkom pracovného úrazu alebo choroby z povolania, poskytujú sa

jednorázovo.

Podľa § 203 Zák. práce, ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví po dohode s
Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky vyhláškami výšku, do ktorej možno
poskytnúť náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, a určovanie výšky náhrady v
jednotlivých prípadoch.

V zmysle ust. § 11 ods. 1 v súčasnosti účinného zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia účinného od 1.4.2004 na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia ak ide
o chorobu z povolania, ktorá bola spôsobená pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa vzťahujú
doterajšie predpisy.

Keďže k vzniku choroby z povolania došlo pred účinnosťou uvedeného zákona v zmysle citovaného

ustanovenia je potrebné odškodňovanie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia posúdiť podľa
ustanovení predchádzajúcej vyhlášky č. 32/1965 Zb. (ďalej len cit. vyhl.).

V zmysle ust. § 1 cit. vyhl. bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobené úrazom, chorobou
z povolania alebo iným poškodením na zdraví sa odškodňujú jednorazovo.

Podľa § 2 ods. 1 a 2 cit. vyhl. odškodnenie za bolesť sa poskytuje za bolesti spôsobné na zdraví, jeho

liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe tejto
vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia.Odškodnenie za bolesť nepatrí:

a) za jednoduché duševné reakcie na postihnutie organizmu, ktoré je prechodného rázu,

b) za zmeny v organizme, ktoré sú tak krátkodobé, že ich netreba liečiť, prípadne ich nemožno ani

objektívne zistiť,

c) za bolesť budúcu (následnú) a za bolesť vznikajúcu zo zmien predtým už existujúcich.

Podľa ust. § 4 ods. 1 cit. vyhl. sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňuje, ak

poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre
uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh.
Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich

predpokladanému vývoju a to v rozsahu v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v
živote a v spoločnosti.

Podľa § 6 ods. 1 a 2 cit. vyhl. pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa

vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku.
Suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom sa primeraným spôsobom zvýši až

nadvojnásobokpodľapredpokladov,ktorépoškodenývoveku,vktorombolpoškodenýnazdravímalpre
uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito
predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom
živote a možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muža
alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10.

Výška odškodnenia za bolesť i za sťaženie spoločenského uplatnenia sa podľa § 7 cit. vyhl. určuje
sumou 60,- Sk za jeden bod. Celková výška odškodnenia z jedného poškodenia na zdraví pritom nesmie
presiahnuť sumu 240.000,- Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72.000,- Sk.
Podľa ods. 3 cit. ust. v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za
sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

V zmysle § 9 ods. 1 cit. vyhl. posúdenie sa vykoná len čo stav poškodeného možno považovať za
ustálený.

V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 106 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (ods. 1). Najneskoršie sa právo na náhradu
škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne za 10 rokov, odo dňa, keď došlo k
udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí ak ide o škodu na zdraví (ods. 2).

V zmysle § 112 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na

súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto
uplatnenia po dobu konania neplynie.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Z ustanovenia § 100 ods.

2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckehopráva. Tým nie je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená
pohľadávka.

Nepremlčujúsatakistoprávazvkladovnavkladnýchknižkáchalebonainýchformáchvkladovabežných

účtoch, pokiaľ vkladový vzťah trvá (§ 100 ods. 3 Občianskeho zákonníka)

Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť
námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť

na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si
svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva im zodpovedajúcim
povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným
spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť
námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u

súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za
následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať.

Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia lehota a to subjektívna
v ods. 1 cit. § 106 a objektívna v ods. 2 cit. § 106 Občianskeho zákonníka. Začiatok subjektívnej i
objektívnej premlčacej lehoty je stanovený odlišne na sebe nezávisle a ich plynutie a skončenie je

tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia lehota pritom môže plynúť iba v rámci objektívnej
premlčacej lehoty, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia lehota je dvojročná a pre začatie jej
plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek a to 1.) kedy sa poškodený dozvie
o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť (nestačí možnosť takej vedomosti) poškodeného
o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do takej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť - vyčísliť

v žalobe na súde. Okamih vedomosti poškodeného o tejto škode sa pritom nemusí kryť s okamihom
škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním. Druhou zložkou subjektívnej premlčacej lehoty je kedy sa
poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, touto osobou bude obvykle priamo škodca,
ktorý ju spôsobil, v niektorých prípadoch to môže byť iná osoba. Ak právo na náhradu škody z ublíženia
na zdraví tvorí niekoľko zložiek súčasne, ako v danom prípade jednak právo na stratu na zárobku a právo

na bolestné, súdna prax vychádza z názoru, že jednotlivé zložky práva na náhradu škody sa posudzujú
ako samostatné čiastočné nároky.

Žalobcu na vznesenú námietku premlčania uviedol, že predmetom konania nie je právo na úhradu
základného nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe priznaného
bodového ohodnotenia z posudku KPLaT, nie je ním ani právo na úhradu zvýšeného odškodného

za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 6 ods. 2 vyhl. č. 32/1965 Zb., ale je ním
spravodlivé finančné zadosťučinenie - zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia
vzhľadom na výnimočný charakter prípadu v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. nad
hranicu ustanovenú v § 7 ods. 1, 2 cit. vyhlášky. Finančné zadosťučinenie je založené výhradne na
konštitutívnom rozhodnutí súdu a premlčanie tohto práva je vylúčené aj preto, že počiatok plynutia

premlčacej doby nie je jednoducho na čo viazať, pretože o vzniku rozhodnej právnej skutočnosti -
výnimočnosti a osobitnom zreteli prípadu rozhodne až súd v občiansko-súdnom konaní. Z uvedeného
dôvoduvčasepredrozhodnutímsúduopodanomnávrhunemôžedôjsťanikpremlčaniutakéhotopráva.

Žalovaný a vedľajší účastník zdôrazňovali, že zdravotný stav žalobcu bol ustálený a počiatok plynutia
premlčacej lehoty u žalobcu na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody z choroby z povolania je tak

nutné stanoviť v prípade všetkých posudkov o odškodnení SSÚ na deň ich vystavenia (tzn. 25.10.2000,
05.12.2002, 28.02.2008).

V prejednávanej veci je odvolací súd toho názoru, že uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej
istiny titulom mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle ust. §7 ods.3 vyhl.
č. 32/1965 Zb. v dôsledku zistenej choroby z povolania predstavuje nárok na náhradu škody na zdraví

a jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom spôsobuje, že ide o právo majetkovej povahy. Podľa názoruodvolaciehosúdujetoobsahnárokuaniepredmetjehoochrany,čorobíprepovahunárokurozhodujúce,
či sa uplatní všeobecný právny inštitút premlčania. Ak obsahom nároku je požiadavka na zaplatenie
peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne

účinky. Odvolací súd tak nesúhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, ktorý neprihliadol na
vznesenúnámietkupremlčaniapreto,lebodospelkzáveru,ženárokžalobcujenepremlčateľný,nakoľko
vzniká až rozhodnutím súdu. Súd prvého stupňa tak dospel k nesprávnemu právnemu názoru ohľadne
posúdenia otázky premlčania uplatneného nároku, pretože jeho posúdenie sa týka len určenia jeho
splatnosti a prípadného vzniku omeškania s jeho plnením (nárok na úroky z omeškania), avšak nie

ohľadnepremlčaniauplatnenéhonároku.VtejtosúvislostižalobcapoukázalajnarozhodnutieNSSRsp.
zn. 3 Cdo/23/1996, ktoré sa však nezaoberá otázkou premlčania nároku, ale otázkou vzniku splatnosti
priznanej náhrady a s tým súvisiacich úrokov z omeškania.

Pokiaľ ide o posúdenie začiatku behu premlčacej doby u nároku na mimoriadne zvýšenia sťaženia
spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb., tak v danom prípade je
rozhodujúcim okamžik, kedy sa po liečení choroby z povolania ustálil zdravotný stav poškodeného a

to natoľko, že bolo známe, či a v akom rozsahu došlo k sťaženiu spoločenského uplatnenia (§ 9 ods.
1 vyhlášky č. 32/1965 Zb.) Súd prvého stupňa preto pochybil, keď pri posudzovaní premlčania nároku
navrhovateľa na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia nepostupoval podľa týchto hľadísk a bez
ďalšieho vychádzal z tohto, že nárok navrhovateľa je nepremlčateľný a vzniká až rozhodnutím súdu.
( Pozri rozhodnutie NS ČR sp. zn. 1 Cz 23/ 1983, publikované v Zbierke rozhodnutí NS SR pod č. R

9/1986)

O škode spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenie sa poškodený dozvie v dobe, kedy možno
objektívne vykonať ohodnotenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia, lebo až vtedy má
poškodený k dispozícii skutkové okolnosti z ktorých možno škodu zistiť. Podľa ust. § 9 ods.1 vyhl. č.
32/1965 Zb. (v znení vyhlášky č. 84/1967 Sb. a vyhlášky č. 76/1981 Zb.) sa posúdenie bolestného a

sťaženia spoločenského uplatnenia vykoná hneď ako je možné považovať zdravotný stav poškodeného
za ustálený.

Podľa názoru odvolacieho súdu za deň, kedy sa poškodený dozvie o nároku na mimoriadne zvýšenie
sťaženia spoločenského uplatnenia, s prihliadnutím na to, že už predtým vedel kto za ňu zodpovedá, v
zmysle § 106 Občianskeho zákonníka je potrebné považovať deň, kedy sú preukázateľné nepriaznivé

trvalé následky pre životné úkony poškodeného a to pre jeho životné a spoločenské uplatnenie, t.j.
kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu navrhovateľa a kedy je možné objektívne urobiť bodové
ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Poškodenému totiž môže vzniknúť i ďalší nárok na
náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a to z dôvodu neskoršieho zhoršenia už ustáleného
zdravotného stavu. (pozri R 9/1986)

S uvedenými závermi korešponduje i konštantná súdna judikatúra. Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku
sp. zn. MCdo 37/2000 pod R 68/2003 uzavrel, že za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho
považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom,
ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného.

Obdobne argumentoval i Najvyšší súd ČR v rozsudku sp. zn. 25Cdo 1256/2006, kde uzavrel, že o škode

spočívajúcej v sťažení spoločenského uplatnenia sa poškodený dozvie v čase, keď možno objektívne
urobiť bodové ohodnotenie sťaženia jeho spoločenského uplatnenia, keďže až vtedy má k dispozícii
skutkové okolnosti, z ktorých možno škodu, resp. jej rozsah zistiť. Posúdenie otázky kedy sa zdravotný
stav poškodeného ustálil závisí od vyjadrenia lekára.

I z vyššie citovanej konštantnej judikatúry vyplýva, že za deň kedy sa poškodený dozvie o škode z titulu

bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia a teda za deň počiatku plynutia dvojročnej subjektívnej
premlčacej lehoty v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné považovať deň ustálenia
zdravotného stavu poškodeného, kedy už možno objektívne urobiť bodové ohodnotenie, ktorý závisí od
vyjadrenia lekára.V danom prípade listinným dôkazom - Lekárskym posudkom o bolestnom a o sťažení spoločenského
uplatnenia zo dňa 28.03.2008 ( č.l. 41 v spise), ktorým došlo k dobodovaniu sťaženia spoločenského
uplatnenie o 200 bodov bolo preukázané, že podľa záverov lekárov za okamih - deň ustálenia

zdravotného stavu žalobcu je potrebné považovať deň 28.02.2008. Žalobcovi pritom bola dostupná
jeho zdravotná dokumentácia, a preto mal možnosť oboznámiť sa so záverom lekára o ustálení jeho
zdravotného stavu. Keďže s poukazom na vyššie uvedené závery, subjektívna dvojročná premlčacia
lehota na uplatnenie nároku tak začala plynúť dňom kedy možno zdravotný možno hodnotiť ako
trvalý, žalobca preto mohol svoje právo na uplatnenie náhrady - mimoriadneho zvýšenia sťaženia

spoločenského uplatnenia v zmysle ust. § 7 ods. 3 vyhl. č. 32/1965 Zb. vykonať prvýkrát 28. februára
2008. Keďže s poukazom na vyššie uvedené závery, subjektívna dvojročná premlčacia lehota na
uplatnenie práva na náhradu mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, v zmysle cit.
§ 106 ods.1 Občianskeho zákonníka, začala plynúť dňom 28.02.2008 uplynula dňom 28.02.2010 (§ 122
ods. 2 Občianskeho zákonníka) a žalobca si svoj nárok uplatnil žalobou doručenou prvostupňovému
súdu až dňa 06.08.2010, teda po uplynutí premlčacej lehoty, došlo tak k uplatneniu práva na mimoriadne

zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia oneskorene, po uplynutí premlčacej lehoty.
Keďže žalovaný i vedľajší účastník v priebehu prvostupňového konania vzniesli námietku premlčania
týchto nárokov, nebolo možné žalobou uplatnený nárok, s poukazom na § 106 ods. 1 veta tretia
Občianskeho zákonníka, žalobcovi priznať.

Odvolací súd preto s prihliadnutím k uvedenému podľa ust. § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého

stupňavnapadnutejvyhovujúcejčastiavovecirozhodoltak,akojetouvedenévovýrokutohtorozsudku,
keď v tejto časti žalobu žalobcu zamietol.

O trovách konania na súde prvého stupňa, ako aj odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa §
224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 a § 150 O.s.p. a v konaní v celom rozsahu úspešnému
žalovanému a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal.

V zmysle § 142 O.s.p. platia o trovách konania dve základné zásady, t.j. že sa hradia len trovy
potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva a že sa právo na náhradu trov konania riadi mierou
procesného úspechu (§ 142 ods. 1 a 2 O.s.p.). Ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. predstavuje výnimku
zo zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania. Účastníkovi konania súd v zmysle tohto
zákonného ustanovenia prizná plnú náhradu trov konania, hoci mal vo veci len čiastočný úspech, v

troch prípadoch: 1. ak účastník mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, 2. ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku a 3. ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.
V poslednom prípade z dikcie zákonného ustanovenia vyplýva, že úvaha súdu sa môže týkať len
skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške plnenia. Pokiaľ sa ňou rieši základ
uplatňovaného nároku, použitie ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. z hľadiska rozhodovania o trovách

konania neprichádza do úvahy. Úvaha o výške plnenia sa musí opierať o hmotné právo. Ide spravidla
o právne normy, v ktorých je rozsah nároku upravený vymedzením právne relevantných kritérií a jeho
samotné určenie vyplýva z konkrétnych okolností danej veci. Pre priznanie plnej náhrady trov konania
nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo prevažnej časti) ani to, akú sumu
v pomere k súdom priznanej sume účastník uplatňoval. Za neúspech sa nepovažuje rozdiel medzi

uplatňovanou a priznanou výškou nároku. Predpokladom pre aplikáciu tohto ustanovenia je výlučne
skutočnosť, že rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu (prípadne znaleckého posudku). Ak
je tento splnený, je potrebné o náhrade trov konania rozhodnúť podľa tohto ustanovenia.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa

priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu
trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočnosti, že
tam, kde zákon nemôže byť natoľko kazuistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo

sudcovským výkladom v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, zasplnenia ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul
z použitia všeobecných zásad náhrady trov konania. Zákon vyžaduje pre realizáciu tohto sudcovského
moderačného práva, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného

zreteľa.Jednouzoskupínprípadov,vktorýchaplikáciatohtoustanoveniaprichádzadoúvahy,súprípady
charakteristické sociálnym aspektom, ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinný účastník nemôže
uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sám nezavinil, alebo ich môže uhradiť len s veľkými
ťažkosťami. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch
účastníkov, prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a môže dospieť k záveru

o úplnom nepriznaní trov konania úspešnému účastníkovi alebo o nepriznaní čiastočnom, a to práve s
ohľadom na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Odvolacísúdvoveciúspešnémužalovanémuavedľajšiemuúčastníkovináhradutrovkonanianepriznal,
pretože dospel k záveru, že v danom prípade je dôvodné o náhrade trov konania rozhodnúť podľa
§ 150 O.s.p. vzhľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré spočívali jednak v
predmete konania, ktorým je uplatnený nárok na náhradu škody z dôvodu choroby z povolania, ku

ktorému ochoreniu nepochybne došlo, a za ktorý preukázateľne zodpovedá žalovaný a jednak v osobe
žalobcu, ktorého osobné a majetkové pomery v súčasnosti nie sú najpriaznivejšie, keď jediným príjmom
žalobcu je poberanie invalidného dôchodku. Vedľajšiemu účastníkovi odvolací súd náhradu trov konania
nepriznal, pretože tento nepodal návrh na jej priznanie.

V súvislosti s týmto rozhodnutím o náhrade trov konania, odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvého

stupňa v časti uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť súdny poplatok za návrh (žalobca oslobodený
v zmysle § 4 ods. 2 písm. d) zák. č. 71/1992 Zb.) a uloženia povinnosti žalovanému a vedľajšiemu
účastníkovi zaplatiť náhradu trov konania štátu v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. Žalobcovi neuložil povinnosť
nahradiť štátu trovy, ktoré vznikli zaplatením náhrady za zaobstaranie listín zo štátnych prostriedkov pre
KPLaT, lebo v jeho prípade sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov a to

z dôvodu jeho vyššie uvedených sociálnych pomerov.

Uvedený rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.