Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, May 20, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžfk/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4018200431
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:4018200431.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana

Rumanu (spravodajca) a sudkýň JUDr. Eriky Čanádyovej a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. v právnej
veci sťažovateľa (pôvodne žalobcu): FORA - STAV, s.r.o., Hledíkova 3, Šurany, IČO: 36 673 749, právne
zastúpeného advokátom JUDr. Romanom Foltínom, Školská 3, Nitra, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. 100820318/2018 zo dňa 25.04.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/113/2018-143 zo dňa 31.07.2019, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa (pôvodne žalobcu) proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/113/2018-143 zo dňa 31. júla 2019 z a m i e t a.

Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny
súdny poriadok („SSP“) zamietol žalobu, ktorá smerovala voči rozhodnutiu Daňového úradu Nitra,
pobočka Nové Zámky (ďalej aj len ,,správca dane“) č. 102461812/2017 zo dňa 27.11.2017 (ďalej aj
len ,,prvostupňové rozhodnutie“), ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel v sume 4 800,- euro na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2013, keď daň vyrubená daňovým priznaním bola 6 385,59 euro a

daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní bola 11 185,59 euro (na základe faktúry vystavenej
spoločnosťou ANTO CAR, s.r.o. (ďalej aj len ,,dodávateľ“) č. 20130382 zo dňa 02. 05. 2013 za podnájom
motorových vozidiel v sume 28 800,- euro, z toho DPH 4 800,- euro) a rozhodnutiu žalovaného, ktorým
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
2. Rozhodnutia daňových orgánov vychádzali z nasledovného skutkového základu: Žalobca si uplatnil
nárok na odpočet DPH vo výške 4 800,- euro na základe faktúry vystavenej spoločnosťou ANTO
CAR, s.r.o. č. 20130382 zo dňa 02.05.2013, ktorej predmetom bol podnájom motorových vozidiel zn.

BMW 740d x Drive, evidenčné čísla: I. a I.. Počas miestneho zisťovania sa konateľ spoločnosti ANTO
CAR, s.r.o. - Andrej Tóth nenachádzal v mieste jej sídla. Na opakovane zaslané výzvy na zapožičanie
účtovných dokladov nereagoval a nedostavoval sa ani na ústne pojednávania. Od 23.05.2014
spoločnosti ANTO CAR, s.r.o. zmenila obchodné meno na BOGAL, s.r.o., sídlo i konateľa. Motorové
vozidlá, ktoré boli predmetom šetrenia neboli priznané v daňovom priznaní na dani z motorových
vozidiel za rok 2013. BOGAL, s.r.o. sa na adrese sídla spoločnosti nezdržiavala, nekomunikovala so
správcom dane a zásielky nepreberala, pričom na adrese jej sídla sa sídlo v skutočnosti nenachádzalo

a nenachádzala sa tam ani poštová schránka, ani označenie názvu. Nový konateľ Ciprian Graciun z
Rumunska bol predvolaný na výsluch, ako svedok, avšak nedostavil sa. V rámci medzinárodnej výmeny
informácií (ďalej aj len ,,MVI“) doručila rumunská daňová správa odpoveď, z ktorej vyplýva, že nemohla
byť vykonaná kontrola, lebo Ciprian Graciun sa na adrese, na ktorej má pobyt vedený, nezdržiava anebolo ho možné kontaktovať na inej adrese. Andrejovi Tóthovi bola zaslaná výzva na predloženie
potvrdeniaoodovzdanídokladovskonkrétnymzoznamomodovzdanýchdokladovazápisnicezValného
zhromaždenia o prevode obchodného podielu, pričom však túto výzvu si neprevzal v odbernej lehote.

Opakovaná výzva bola zaslaná dňa 04. 12. 2014, ktorú si prevzal a žiadané doklady predložil dňa 17. 12.
2014. Správca dane v spolupráci s Kriminálnym úradom finančnej správy zistil, že držiteľom motorového
vozidla zn. BMW 740d x Drive, evidenčné číslo: I. je spoločnosť CAESAR CAR a. s. a vozidla zn. BMW
740d x Drive, evidenčné číslo: I. spoločnosť PREMIUM Support s. r. o.

3. Zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že vozidlo evidenčné číslo: I. bolo pridelené členke dozornej
rady Z. X. na používanie na služobné a osobné účely. Daň z motorového vozidla za rok 2013 za
uvedené vozidlo spoločnosť CAESAR CAR a. s. priznala a odviedla a nemala uzavretú žiadnu zmluvu
o prenájme vozidla so spoločnosťou ANTO CAR, s.r.o., ani žiadnou inou. Správca dane oboznámil
žalobcu s priebehom a predbežnými výsledkami daňovej kontroly. Poukázal na vyššie uvedené a to,
že svedok Andrej Tóth potvrdil uzavretie zmlúv o podnájme, ako i vystavenie faktúry za prenájom

vozidiel s evidenčnými číslami I. a I., avšak nevedel predložiť relevantné doklady o dodaní služieb.
Z výpovede podpredsedníčky predstavenstva CAESAR CAR a. s. vyplynulo, že v roku 2013 bol
oprávnený podpisovať zmluvy s obchodnými partnermi Bc. Z. Z. a vozidlo s ev. č. I. mala spoločnosť v
majetku do mája 2014, pričom auto využívala prevažne členka dozornej rady Z. X. na pracovné aktivity
spoločnosti, nikdy nebolo prenajímané inej osobe. K tomuto bolo zaslané splnomocnenie vystavené dňa

01.03.2013 na užívanie vozidla BMW 740d evidenčné číslo I. na služobné účely a na všetky úkony s
tým súvisiace pre Z. X.. Z. X. neskôr vypovedala, že toto podpisovala približne pred dvoma mesiacmi a
nevšimla si starší dátum vystavenia. Správca dane za prítomnosti splnomocneného zástupcu žalobcu
vypočul svedkov, ktorí potvrdili, že konatelia žalobcu užívali vozidlá aj zn. BMW radu 7 (okrem toho
zn. AUDI), avšak evidenčné čísla nevedeli konkretizovať, vedeli len, že išlo o bratislavské, zvolenské

a dunajskostredské ŠPZ a iné, pričom vozidlá boli užívané pre služobné resp. podnikateľské účely.
Svedkyňa Z. X. vo výpovediach (bola vypočutá opakovanie) uviedla, že v roku 2013 mala k dispozícii
motorové vozidlo zn. BMW 740d evidenčné číslo I. a používala ho viac menej na súkromné účely,
pričom vozidlo využíval aj jej priateľ O. R., ale nevedela, na aký účel. Ona ho nedala do nájmu, ale jej
priateľ ho v roku 2013 požičal Andrejovi Tóthovi na dlhšiu dobu, pričom všetky veci s týmto spojené

riešil jej priateľ a jej z toho príjem neplynul. Jej priateľ bol vo väzbe, v súčasnosti je na neznámom
mieste, pod ochranou NAKA. Asi 2-3 krát odniesla hotovosť p. Z. od svojho priateľa a nevedela, za čo
presne to bolo, keďže jej bolo povedané len, že je to splátka. Spoločnosť ANTO CAR, s.r.o. nepozná,
z počutia pozná meno Andrej Tóth. Jej priateľ bol konateľom spoločnosti MIRA CAR, s.r.o. a predával
autá. Svedok Z. Z., člen predstavenstva spoločnosti CAESAR CAR a.s. v roku 2013 uviedol, že v

tomto roku neprenajímala spoločnosť vozidlá, zápožičky boli jedine do spoločností, ktoré mali zhodného
majiteľasCAESARCARa.s.VozidloBMWsevidenčnýmčíslomI.nebolotohorokuprenajaté.Hotovosť
od Z. X. bola splátka za leasing vozidla, ktoré mali, nesúvisela so spoločnosťou CAESAR CAR a. s.
Andreja Tótha spoznal, keď ako nový majiteľ prevzal spoločnosť MIRA CAR, s.r.o. Z výsluchu O. R.
vyplynulo, že bol spoluzakladateľom CEASAR CAR a.s. a jeho spoločnosť MIRA CAR, s.r.o. vlastnila

30 % podiel. Potvrdil, že v roku 2013 mal k dispozícii vozidlo BMW s evidenčným číslom I., dal mu
ho do užívania pán Z. a pán A.. Papiere o oprávnení k využitiu vozidla podpisovala jeho družka-Z. X..
Vozidlo užívali na súkromné i služobné účely. Dal ho do užívania Andrejovi Tóthovi, ktorý mu platil 1 000,-
euro. Nikto ho neoprávnil, aby dal uvedené vozidlo do nájmu. Platili splátky a za to ho mohli používať.
Tvrdil, že obchodoval so spoločnosťou ANTO CAR, s.r.o. Správca dane žiadal Prezídium Policajného

zboru Bratislava o zapožičanie dokladov spoločnosti MIRA CAR, s.r.o. a bolo mu oznámené, že nimi
nedisponuje.

4. Z výsluchu Mgr. P. I., splnomocneného zástupcu PREMIUM Support s. r. o. vyplynulo, že v roku
2013 konal za túto spoločnosť A. B., ako i svedok na základe plnej moci. Uznesením Okresného súdu

Bratislava I zo dňa 07. 12. 2015 bola spoločnosť zrušená bez likvidácie. V majetku bolo vozidlo zn.
BMW 740d x Drive s evidenčným číslom I., mali ho od leasingovej spoločnosti Volkswagen finančné
služby, a. s., všetky vozidlá boli používané na prenájom, ale kto ho v roku 2013 užíval, nevedel uviesť.
Vozidlo bolo v majetku spoločnosti a účtované v účtovníctve. Za rok 2013 nepodali daňové priznanie
na dani z motorových vozidiel a daň neuhradili. Technické preukazy boli odovzdané Daňovému úradu

Bratislava v roku 2013. Svedok nevedel uviesť, či spoločnosť mala uzavretú zmluvu o nájme motorového
vozidla s evidenčným číslom I. so spoločnosťou ANTO CAR, s.r.o. Žalobca v priebehu administratívneho
konania inicioval vylúčenie kontrolórov, pričom správca dane mu oznámil, že jeho podnet je irelevantný,
keďže toho času neprebiehala žiadna daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenienadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2013 a za zdaňovacie obdobie
apríl - október, december 2013, preto nebolo možné vylúčiť zamestnancov správcu dane z daňovej
kontroly. Zároveň mu oznámil, že zamestnanec Ing. Z. (ďalej aj len ,,daňový kontrolór“) bol na základe

vlastného podnetu vylúčený z daňového konania z kontroly za zdaňovacie obdobie november 2013.

5. Krajský súd poukázal na ustanovenia § 49 ods. 1, 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj len ,,zákon o DPH“). V tejto súvislosti konštatoval, že žalobcom
predložená faktúra za podnájom motorových vozidiel vystavená spoločnosťou ANTO CAR, s.r.o. ako

dodávateľom, ku ktorej pripojil zmluvy o nájme dopravného prostriedku je sama o sebe splnením len
jednejzpodmienokpreuznanieodpočítaniaDPH,avšakniejetýmeštepreukázanéreálneuskutočnenie
obchodu, keďže dnes už je technicky možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez
ohľadu na to, či toto bolo i reálne dodávateľom uskutočnené alebo nie. Poukázal na relevantné skutkové
okolnosti s dôrazom na nesúčinnosť bývalého konateľa dodávateľa a nekontaktnosť jeho právneho
nástupcu, čo malo za následok nepredloženie relevantných dokladov, potvrdzujúcich reálne dodanie

služieb deklarovaných na faktúre. Neskoršie tvrdenie bývalého konateľa dodávateľa nebolo ničím
preukázané a taktiež výpovede svedkov považoval z hľadiska dôkaznej sily za právne bezvýznamné,
nakoľko títo nevedeli konkretizovať evidenčné čísla vozidiel a ani potvrdiť, či boli predmetom nájmu
od dodávateľa. Odmietol tvrdenie žalobcu, že svedok nemá povinnosť preukazovať skutočnosti, o
ktorých vypovedá, listinnými alebo inými dôkazmi a poukázal na § 26 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z.

o správe daní (daňový poriadok) (ďalej aj len ,,daňový poriadok“). Mal za preukázané, že dodávateľ
nevedel preukázať a ani doložiť dôkazy preukazujúce deklarované dodanie služieb. Dôkazné bremeno
preukázania zdaniteľných plnení zaťažuje žalobcu ako platiteľa. V tejto súvislosti zdôraznil, že v prípade,
ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len
formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie jej zaplatenia, nie sú predpokladom pre odpočítanie

dane v zmysle zákona o DPH. Krajský súd odmietol námietku, že žalobca nebol upovedomený o
výsluchu zástupcu spoločnosti PREMIUM Support s. r. o. a zástupkyne spoločnosti CAESAR CAR
a.s., pretože táto skutočnosť nemohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, keďže jeden svedok sa
vyjadroval len všeobecne o PREMIUM Support s. r. o. a nie k vzťahom so žalobcom a svedkyňa len
k tomu, komu bolo vozidlo v spoločnosti CAESAR CAR a.s. zverené a kto ním mohol disponovať.

Žalobcovi bolo umožnené nahliadnuť do všetkých listín tvoriacich podklad rozhodnutia správcu dane
a mal možnosť vyjadriť sa ku všetkému. Krajský súd konštatoval, že pre možné negatívne následky
neuznania odpočítania DPH mal žalobca povinnosť preveriť si, či a na základe akého právneho titulu je
spoločnosť ANTO CAR, s.r.o. oprávnená dať vozidlá do podnájmu inému subjektu, čo bolo možné overiť
si aj z evidencie vozidiel, resp. z osvedčení o evidencii jednotlivých vozidiel. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa

do dôkaznej núdze a to i preto, že pri svojej podnikateľskej činnosti nepostupoval dostatočne obozretne.

6. Odmietol námietku týkajúcu sa zaujatosti daňového kontrolóra, keďže túto vzniesol až po ukončení
daňovej kontroly, v dôsledku čoho ju považoval za oneskorenú. Odmietnutie námietky, že žalobcovi
nebolo umožnené nahliadnuť do správy, týkajúcej sa dokladov predkladaných bývalým konateľom

dodávateľa odôvodnil daňovým tajomstvom v zmysle § 11 daňového poriadku. Taktiež námietka týkajúca
sa formy spisu, ktorý bol žalobcovi predložený k nahliadnutiu je nedôvodná, pretože mu bol predložený
kompletný spis a mohol sa oboznámiť s výsledkami vykonaného dokazovania v rámci daňovej kontroly
i vyrubovacieho konania, čo vyplýva z administratívneho spisu. Žalobca nepreukázal ním deklarované
obchodné transakcie, pričom z vykonaného dokazovania vyplýva, že deklarovanému dodávateľovi

nemohla vzniknúť daňová povinnosť na DPH, a preto nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na odpočet.
Dôkazné bremeno bolo jednoznačne na strane žalobcu, nakoľko skutočnosti v § 49 ods. 2 písm. a) a § 51
ods. 1 písm. a) zákona o DPH tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Hoci z uvedeného nemožno
vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa, žalobca bol priamo
účastný ním deklarovaného zdaniteľného plnenia a preto nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou

dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie,
pričom bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady
na preukázanie oprávnenosti uplatnenia dane z pridanej hodnoty. Okrem faktúry, zmlúv o nájme
dopravného prostriedku žalobca nepredložil také relevantné dôkazy, ktorými by odstránil pochybnosti
o dodaní služieb a preto neboli splnené podmienky na presun dôkazného bremena zo žalobcu na

správcu dane. Je povinnosťou každej zmluvnej strany, aby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránilo
všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom toto zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a
skutočnosti ohľadne obchodného partnera ako i osoby (fyzickej alebo právnickej), ktorá služby dodala.
Žalobca si zrejme tieto informácie neoveril dostatočne, a preto je možné dôvodne pochybovať, či mufakturované služby reálne dodal deklarovaný dodávateľ a platiteľ DPH a či faktúra bola vôbec vystavená
platiteľom tejto dane. Jednoznačne však treba pričítať na ťarchu žalobcu tú skutočnosť, že si dostatočne
neoveroval, či ním deklarovaný dodávateľ služby je oprávnený disponovať jednotlivými vozidlami v

takom rozsahu, ako vyplýva z predložených zmlúv o nájme dopravného prostriedku. V zmysle judikatúry
Súdneho dvora EÚ nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré
možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho
účastinadaňovompodvode.Vtomtosmeredôkaznápovinnosťvdaňovomkonaníjednoznačnespočíva
na daňovom subjekte, ktorý mal preukázať, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou

starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie
zdaniteľných obchodov bude spochybnené. Bolo nepochybne preukázané, že žalobca neprijal žiadne
takéto opatrenia.

7. Sťažovateľ podal v zastúpení advokátom včas kasačnú sťažnosť a navrhol, aby kasačný súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, alebo aby zmenil rozsudok

krajského súdu tak, že ruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vracia na ďalšie konanie a priznal
sťažovateľovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanému. Namietal, že krajský súd rozhodol na
základe nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávnym procesným postupom mu bolo porušené
právo na spravodlivý proces. Uviedol, že krajský súd sa nezaoberal námietkou, že správca dane
vykonával kontrolu súčasne vo vzťahu k DPH a dane z príjmov právnickej osoby za rok 2013 a teda

treba prihliadať na dôkazy a tvrdenia, ktoré predkladal vo všetkých zdaňovacích obdobiach. Namietal,
že krajský súd sa dostatočne nezaoberal účasťou daňového kontrolóra na daňovej kontrole a v tejto
súvislosti poukázal na to, že sa sám vylúčil z kontroly za november 2013 a vznesenú námietku zaujatosti,
pričomuviedol,žejepotrebnézaoberaťsatým,čidôvodjehovylúčenianetrvalužvčasevýkonukontroly.
Namietal, že neboli upovedomení o výsluchu svedkov a nemali možnosť klásť im otázky. Krajský súd sa

nevysporiadal s ostatnými dôkazmi, ktoré boli predložené, pričom ide o faktúry z autoservisu, knihy jázd
a doklady o čerpaní pohonných hmôt (ďalej aj len ,,PHM“). Ďalej uviedol, že neboli náležite zohľadnené
výpovede svedkov, ktorí vedeli popísať farbu vozidiel, ako aj počiatočné písmená okresu, uvedeného
na ŠPZ. Sťažovateľ namieta, že mu bol predložený nežurnalizovaný spis a nevedel posúdiť jeho
kompletnosť, pričom v spise chýbali jeho návrhy a podania. Uviedol, že predložil dôkazy, preukazujúce,

že motorové vozidlá mu boli riadne dodané, pričom tieto využíval na svoju podnikateľskú činnosť a za
toto užívanie riadne zaplatil. V nadväznosti na uvedené je presvedčený, že splnil zákonom stanovené
podmienky na uznanie nároku na odpočet DPH.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý

rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v
zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň
vyhláseniarozhodnutiabolzverejnenýminimálne5dnívoprednaúradnejtabulianainternetovejstránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.

9. Preskúmaním veci kasačný súd zistil, že kľúčovou otázkou pre posúdenie veci je preukázanie
naplnenia podmienok pre uplatnenie si odpočtu DPH a s tým súvisiace unesenie dôkazného bremena
zo strany sťažovateľa.
10. Kasačný súd má za preukázaný skutkový stav zistený daňovými orgánmi. Z odôvodnení daňových

orgánov, ako aj krajského súdu je zrejmé, že vo vzťahu k odpočtu DPH sťažovateľ nepredložil dôkazy,
ktoré by hodnoverným a nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že deklarované vozidlá, ktorých
podnájom bol predmetom faktúry by reálne využíval na účely svojej podnikateľskej činnosti. Taktiež
sa v rámci preverovania dodávateľa nepreukázalo reálne dodanie predmetných vozidiel zo strany
deklarovaného dodávateľa, najmä z dôvodu, že bolo spochybnené, či bol dodávateľ vôbec oprávnený k

poskytnutiu dotknutých vozidiel. Sťažovateľ predložil faktúru, avšak táto ešte sama o sebe nepreukazuje
splnenie podmienok pre uplatnenie si odpočtu DPH, uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v §
51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Daňový subjekt je totiž na účely takého preukázania povinný
okrem predloženia formálnych dokladov preukázať aj, že deklarované zdaniteľné obchody sa aj reálne
uskutočnili. Bolo teda potrebné preukázať reálne dodanie služieb a, že tieto boli dodané deklarovaným

dodávateľom. Sťažovateľ predložil faktúru od dodávateľa, predmetom ktorej bol podnájom motorových
vozidiel. Z označenia služby ako ,,podnájom“ je možné predpokladať, že dodávateľ nebol vlastníkom
vozidiel, čo sa následne aj potvrdilo, keďže vlastníkom boli iné spoločnosti. Z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že dodávateľ navyše nebol oprávnený nakladať s vozidlami, spôsobom deklarovaným v nímvystavenej faktúre pre žalobcu, keďže nemal so skutočnými vlastníkmi áut uzatvorenú žiadnu zmluvu,
ktorej predmetom by bol nájom, alebo pôžička dotknutých vozidiel.

11. Sťažovateľ argumentoval predložením faktúry z autoservisu, knihou jázd a faktúrami na PHM. Keďže
faktúra z autoservisu sa týka iného vozidla (zn. AUDI, evidenčné číslo: Y.), tak ju možno hodnotiť ako
bezpredmetnú pre prejednávanú vec. Vo vzťahu k dokladom o čerpaní PHM treba uviesť, že tieto
neobsahujú zmienku o konkrétnom vozidle, pre ktoré boli zadovážené a kniha jázd (ktorá sa týka len
vozidla ečv: I.) je dokladom rovnakej povahy ako v prípade faktúry, keďže je možné technicky vyhotoviť

takýto doklad pre akékoľvek vozidlo. Preto na uvedené treba prihliadať ako na dôkazy, avšak vzhľadom
na ich charakter ich možno označiť ,,len“ ako podporné. Sami o sebe tak nie sú takými dôkazmi s takou
dôkaznou hodnotou, na podklade ktorej by bolo možné bez ďalšieho konštatovať, že sťažovateľovi sa
podarilo preukázať, že deklarované vozidlá, ktorých podnájom bol predmetom faktúry od dodávateľa by
reálne využíval na účely svojej podnikateľskej činnosti. Toto jednoznačne nepreukázali ani výpovede
svedkov, nakoľko tí nevedeli špecifikovať evidenčné čísla vozidiel.

12. V prejednávanej veci nebolo dostatočne preukázané ani, že služby boli dodané deklarovaným
dodávateľom. V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné poukázať na efekt tzv. miznúceho obchodníka,
kedypôvodnýkonateľdodávateľabolnekontaktnýaopakovanenepredložildoklady,oktoréhohovýzvou
žiadal správca dane. Následne dodávateľ zmenil obchodné meno, sídlo i konateľa, ktorý bol pôvodom z

Rumunska. Aj nový konateľ bol nekontaktný, pričom predloženie vyžiadaných dokladov ani vyjadrenie
tohto konateľa sa nepodarilo realizovať ani prostredníctvom MVI. Tvrdenia sťažovateľa v súvislosti
s preukazovaním reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia teda nebolo možné overiť ani u jeho
dodávateľa.

13. Pri osobe dodávateľa možno v kontexte skutkových zistení poukázať aj na komplikovanosť prepojení
v skúmanom obchodnom reťazci. V prípade vozidla ečv: I. je vlastníkom spoločnosť CAESAR CAR a. s.
Vozidlo mala pridelené na používanie členka predstavenstva p. X.. Pán R., ktorý bol druhom p. X. mal
vozidlo ečv: I. požičať konateľovi dodávateľa p. Tóthovi. Pán R. bol spoluzakladateľom CEASAR CAR
a.s. a jeho spoločnosť MIRA CAR, s.r.o. v nej vlastnila 30 % podiel. Z výpovede člena predstavenstva

CEASAR CAR a.s. p. Z. vyplynulo, že p. Tóth neskôr ako nový majiteľ prevzal spoločnosť MIRA CAR,
s.r.o. Z uvedeného je zrejmé, že ide o obchodný reťazec, ktorý sa javí ako prinajmenšom ,,zahmlený“,
čo obvykle má za následok snahu o sťaženie overovania správnosti výšky priznanej daňovej povinnosti
a uplatnených nárokov na odpočet dane. Sťažovateľ ako daňový subjekt síce v danom prípade
nedisponuje právnymi prostriedkami na náležité sledovanie obchodných aktivít svojho dodávateľa, ale

musí pri vstupe do obchodných vzťahov dodržiavať štandardnú odbornú starostlivosť. Táto spočíva v
tom, že si v prípade prenájmu motorového vozidla overí, či je dodávateľ oprávnený vôbec disponovať
s motorovým vozidlom a prípadne ho dať tretej osobe do nájmu. Takéto overenie nemožno považovať
za úkon, ktorý by sťažovateľa neprimerane zaťažoval, keďže predmetné informácie si môže overiť v
osvedčení o evidencii vozidla, prípadne môže požiadať dodávateľa o zmluvu, či iný doklad preukazujúci

jeho oprávnenie nakladať s predmetnými motorovými vozidlami.

14. Vzhľadom na vyššie uvedené a najmä skutočnosť, že z vykonaného dokazovania vyplýva,
že dodávateľ v rozhodnom čase nedisponoval vozidlami, ktorých podnájom mal byť predmetom
zdaniteľného plnenia, je objektívne spochybnený reálny základ zdaniteľného plnenia priamo medzi

deklarovaným dodávateľom a sťažovateľom. Nebolo preukázané splnenie podmienok na uplatenenie
si nároku na odpočet DPH podľa zákona o DPH, pretože sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno vo
vzťahu k preukázaniu reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia.

15. Pre úplnosť treba uviesť, že sťažovateľove ostatné námietky najmä procesného charakteru sú

neopodstatnené. V prípade námietky súvisiacej s účasťou daňového kontrolóra na daňovej kontrole
sa kasačný súd plne stotožňuje s odôvodnením rozsudku krajského súdu v bode 79, podľa ktorého
pokiaľ žalobca disponoval informáciami, že daňový kontrolór môže byť zaujatý, mohol využiť svoje právo
podľa § 60 daňového poriadku a vzniesť námietku zaujatosti už v priebehu daňovej kontroly, nie po
jej ukončení. Tvrdenie, že mohol byť zaujatý od počiatku sú len v rovine špekulácií a nemajú oporu v

administratívnom spise. Obdobne vo vzťahu k námietke, že sťažovateľ nebol upovedomený o výsluchu
konkrétnych svedkov a nemal možnosť klásť im otázky sa kasačný súd stotožňuje s odôvodnením
rozsudku krajského súdu v bode 76, že táto skutočnosť nemala vplyv na zákonnosť rozhodnutia, keďže
išloovýpovedetýkajúcesanajmävšeobecnýchskutočnostíopôsobeníspoločností,ktorébolivlastníkmivozidiel, avšak nie skutočností ohľadom vozidiel samotných. Vo vzťahu k námietke smerujúcej k tomu,
že spis nebol žurnalizovaný kasačný súd uvádza, že žalobca síce túto odôvodňoval pochybnosťami o
možnej manipulácii, nakoľko tvrdil, že v spise chýbali jeho vyjadrenia a podania, avšak o ktoré malo

konkrétne ísť nešpecifikoval a tak nie je zrejmé, či by tieto vôbec mali význam pre posúdenie veci a či
naozaj v spise absentovali. Uvedená námietka je len všeobecným tvrdením, na ktorého preukázanie
žalobca neuviedol žiadne relevantné skutočnosti. Skutočnosť, že bol sťažovateľovi pri nahliadaní do
administratívneho spisu predložený spis, ktorý obsahoval voľné listiny očíslované ceruzkou samo o sebe
nenapovedá, že by malo ísť o nekompletný spis. Zˇurnaliza´cia spisu je napokon tvorená samotným

obsahom spisu, pričom kasačný súd konštatuje samotným prieskumom spisu, že tento nie je neúplný,
nachádzajú sa v ňom listiny a dôkazy, z ktorých správne orgány vychádzali a podľa ktorých v konaní
postupovali a teda obsahuje všetky podklady, ktoré boli relevantné a mali vplyv na prejednávanú vec.
V tomto smere treba všeobecne zdôrazniť, že pri posudzovaní úplnosti administratívneho spisu je
potrebné prihliadať aj na preukázateľný hoci aj len potenciálny vplyv určitej absentujúcej listiny alebo
iného podkladu na prejednávanú vec. Z námietky sťažovateľa však toto nie je zrejmé a kasačný súd v

tomto smere nespozoroval pochybenie.

16. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167
ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania z dôvodu
neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.

17. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.