Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/127/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2217210303
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2217210303.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudcov: Mgr.

Jozef Mačej a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobkyne: Ing. B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. č.
XXX,zastúpená:AdvokátskakanceláriaTimar&partners,s.r.o.,sosídlomŠaľa,Štúrova42,IČO:36866
296, proti žalovanému: Ing. N. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. K., R. XXXX/XX, zastúpený JUDr. Peter
Kubik, advokát, s.r.o., so sídlom Dunajská Streda, Poľná cesta 966/9, o určenie vlastníckeho práva, o
odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 12C/22/2017-95 zo dňa 18.
februára 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni sa voči žalovanému priznáva náhrada trov odvolacieho konania v plnej výške. O výške
náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou
nehnuteľností zapísaných Okresným úradom Dunajská Streda, katastrálny odbor v katastri
nehnuteľností na LV č. XXX pre k. ú. N., a to pozemkov - parc. reg. „C“ č. 445/1 zastavané plochy a
nádvoria vo výmer 834 m2, parc. č. 445/2 záhrady vo výmere 1211 m2 a perc. č. 445/3 zastavané plochy

a nádvoria vo výmere 213 m2 a rodinného domu súp. číslo XXX stojaceho na parcele č. 445/3. Súd
zároveň žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozsudok súd po citovaní § 588, § 553 ods. 1, § 553a ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 41a ods. 1
Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) vecne odôvodnil tým, že žalobkyňa má naliehavý právny záujem
na požadovanom určení a vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že strany v písomnej forme
uzavreli kúpnu zmluvu dňa 25.10.2010 a perfektnosť tejto zmluvy spôsobila prevod vlastníckeho práva

k predmetu kúpy (sporných nehnuteľností). Obe sporové strany vypovedali, že ich vôľou nebol predaj a
kúpa nehnuteľností, ale zabezpečenie pohľadávky žalovaného voči žalobkyni s tým, že následne malo
byť vlastnícke právo prevedené späť na žalobkyňu. Žalobkyňa naďalej nehnuteľnosti užíva, žalovaný o
sporné nehnuteľnosti nikdy nemal ozajstný záujem. K zabezpečeniu peňažnej pohľadávky slúži inštitút
záložného práva (§ 151a OZ) alebo inštitút zabezpečovacieho prevodu práva (§ 553 a nasl. OZ).
Dohodu, ktorú strany uzavreli, však nemožno posúdiť ani ako zmluvu o zriadení záložného práva alebo
zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, nakoľko neobsahujú zákonom určené náležitosti pre tieto

zmluvné typy. Kúpna zmluva v podobe, ako bola v skutočnosti uzavretá medzi stranami sporu, nebola
uzavretá vážne a tento nedostatok vôľového prvku robí zmluvu absolútne neplatnou. Keďže nedošlo
k platnému prevodu vlastníckeho práva žalovaného k sporným nehnuteľnostiam a napriek tomu je
v súčasnosti vedený ako ich výlučný vlastník, súd žalobe vyhovel a prisúdil vlastníctvo k spornýmnehnuteľnostiam pôvodnej vlastníčke, žalobkyni. Otázka platnosti alebo neplatnosti zmluvy o pôžičke
nebola pre spor významná a preto sa ňou súd nezaoberal. Medzičasom došlo síce zo strany žalovaného
k prevodu vlastníctva týchto nehnuteľností na jeho sestru a následne aj k spätnému prevodu, tieto

právneúkonyrovnakotrpianedostatkomvážnostivôle(tiežnesmerovaliknásledkuspájanémuskúpnou
zmluvou,nadobudnutievlastníckehoprávaadispozíciaspredmetomkúpy),malizacieľpodľavyjadrenia
žalovaného výlučne zamedziť tomu, aby sa nehnuteľnosti stali prípadne predmetom dedenia.

3. Úspešná žalobkyňa v spore má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu,

preto jej súd priznal náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 s poukazom na § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, ďalej len CSP.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný z dôvodu, že konanie na súde prvej
inštancie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 365 ods. l písm. d)
CSP, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

(§ 365 ods. l písm. f) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP). Podľa názoru žalovaného žalobkyňa nemá naliehavý
právny záujem na žiadanom určení a pokiaľ súd tvrdí že má, vychádza z nesprávneho právneho názoru.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vôbec nevyplývajú predpoklady pre posúdenie naliehavého
právneho záujmu, t.j. čím je daná právna neistota žalobkyne a presne akým spôsobom môže v

odstránení tejto neistoty pomôcť rozhodnutie súdu v súlade s petitom navrhnutým žalobkyňou. Žalovaný
je toho názoru, že právne postavenie žalobkyne nie je a ani nikdy nebolo neisté. Žalovaný je vedený v
katastri nehnuteľností ako vlastník sporných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, k.ú. N. s menšími
prerušeniami od januára 2011, teda viac ako osem rokov. Toto právne postavenie žalovaného žalobkyňa
až do podania tejto žaloby žiadnym spôsobom nenamietala, nespochybňovala, nesnažila sa o nápravu.

Žiadnym preukázateľným spôsobom nevyvinula úsilie o opätovné nadobudnutie vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam a teda o odstránenie jej údajnej neistoty. Mala pritom možnosť tak
urobiť celkom legálne i legitímne a to na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.10.2010
uzatvorenej so žalovaným (a jeho nebohou manželkou). V zmysle zmluvy o budúcej zmluve by však
samozrejme mala zaplatiť žalovanému dohodnutú kúpnu cenu predmetných nehnuteľností. Nedostatok

peňazí na strane žalobkyne a fakt, že žalobca v inom konaní vedenom na Okresnom súde Dunajská
Streda (sp. zn. 12Csp/109/2017) žiada od žalovanej vrátenie poskytnutej pôžičky vo výške istiny 40.000
eur zrejme primäli žalobkyňu k tomu, aby svoje dovtedy nespochybnené právne postavenie zrazu
považovala za neisté, aby sa pokúsila o nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré
predtým dobrovoľne a slobodne previedla na žalovaného a jeho nebohú manželku, a to súdnou cestou

využijúc § 553 a nasl. OZ. Tieto okolnosti spochybňujú nielen závery súdu prvej inštancie o údajnom
neistom právnom postavení žalobkyne (žalobkyňa bola si dobre vedomá svojej legálnej pozície ohľadne
dotknutýchnehnuteľností),alepodľanázoružalovanéhoideajovýkonprávavrozporesdobrýmimravmi
zo strany žalovanej, zneužitie práva, ktorému by nemala byť poskytnutá súdna ochrana (čl. 5 CSP).

5. To, či žalobkyňa dosiahne daným petitom žaloby odstránenie údajnej spornosti práva alebo
právnej neistoty je tiež pochybné. Od roku 2011, kedy žalovaný nadobudol vlastnícke právo k
predmetnýmnehnuteľnostiamodžalobkyne,bolipredmetnénehnuteľnostidotknutéviacerýmizmenami.
Najprv nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnostiam žalovaný s nebohou manželkou, následne bola
vlastníkom Ing. A. a potom od roku 2016 opäť žalovaný, tento krát ako výlučný vlastník (tieto skutočnosti

správne zistil súd prvej inštancie). V zmysle § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995Z.z. príslušný katastrálny
odbor by mohol, vzhľadom na vyššie uvedené zmeny, vykonať zápis práv žalobkyne do katastra iba ak
by petit žaloby znel na neplatnosť právneho úkonu. Žalobkyňa však nežiadala vyslovenie neplatnosti
právneho úkonu, ale o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. To znamená, že vychádzajúc zo
znenia § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z.z. a z toho, že práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č.

XXX, k.ú. N. boli v minulosti dotknuté zmenami, žalobkyňa práveže vo vzťahu ku konkrétnemu petitu
nemá v súčasnosti naliehavý právny záujem na podanej žalobe. Petit napadnutého rozhodnutia nemôže
v zmysle § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z.z. tvoriť podklad na zápis vlastníckeho práva žalobkyne k
nehnuteľnostiam do katastra. Ak teda naliehavý právny záujem žalobkyne na žalobe má spočívať v tom,
že rozhodnutie súdu bude tvoriť podklad na zápis do katastra nehnuteľností (porovnaj aj rozsudok NS

SR, sp.zn. 6Cdo/179/2010), tak tento tu daný nie. Súd prvej inštancie v rozsahu posúdenia existencie
naliehavého právneho záujmu žalobkyne na podanej žalobe na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež nesprávne právne posúdil vec.6. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí posudzoval aj platnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej
dňa 25.10.2010 medzi žalobkyňou ako predávajúcou na strane jednej a žalovaným a jeho nebohou
manželkou ako kupujúcimi na strane druhej. Dospel pritom k záveru o pochybnosti o existencii vážnej

vôle zmluvných strán uzatvoriť kúpnu zmluvu. Ich vôľa vraj mala smerovať k zabezpečeniu pohľadávky
žalovaného voči žalobkyni. Tento záver súdu prvej inštancie je paradoxom vzhľadom na to, že v
odôvodnení súd prvej inštancie uvádza, že dôkazné bremeno pokiaľ ide o (ne)vážnosť vôle zaťažuje
toho, kto mal konať bez atribútu vážnosti. Ak teda žalobkyňa tvrdí, že nemala v úmysle skutočne predať
dotknuté nehnuteľnosti žalovanému, ju zaťažovalo dôkazné bremeno (ne)vážnosti vôle. Žalobkyňa

nepredložila jediný rukolapný dôkaz o tom, že by pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 25.10.2010
nepostupovala s plnou vážnosťou a nechcela previesť za odplatu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
zapísaným na liste vlastníctva č. XXX, k.ú. N. na žalovaného a jeho nebohú manželku. Všetko bolo
na strane žalobkyne iba na úrovni tvrdení. Neexistencia vážnej vôle na strane žalobkyne je o to
otáznejšia, že ako je vyššie uvedené, viac než osem rokov jej tento stav, že žalovaný je vlastníkom
sporných nehnuteľností, vyhovoval. Okrem toho, neexistenciu vážnej vôle na jej strane spochybňuje

aj rad ďalších okolností a preukázaných skutočností. Žalobkyňa podpísala nielen kúpnu zmluvu, ale
aj zmluvu o uzatvorení budúcej kúpnej zmluvy, na základe ktorej mohla nadobudnúť opäť vlastnícke
právo k dotknutým nehnuteľnostiam. Priamo v kúpnej zmluve potvrdila zaplatenie kúpnej ceny za
dotknuté nehnuteľnosti. Osem rokov žalobkyňa neplatila daň z nehnuteľnosti ohľadne dotknutých
nehnuteľností, daň platil žalovaný. Na poslednom ústnom pojednávaní vo veci žalobkyňa tvrdila, že

bola nútená podpísať kúpnu zmluvu so žalovaným, nevedela však hodnoverne vysvetliť ako mala byť
k tomu nútená. Všetky tieto preukázané skutočnosti a okolnosti smerujú skôr k záveru o vážnosti vôle
žalobkyne a žalovaného pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 25.10.2010 ako kúpnej zmluvy podľa §
588 a nasl. OZ. Oproti týmto dôkazom stoja iba tvrdenia žalobkyne o neexistencii vážnej vôle. Súd
teda sa v tomto prípade dostáva do vnútorného protirečenia v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

ohľadne toho, kto by mal znášať dôkazné bremeno a kto ho v skutočnosti uniesol. Súd sa mal v
súlade s doktrínou zachovania platnosti právnych úkonov, teda zabezpečenia právnej istoty, v prípade
pochybnosti prikloniť k vyhodnoteniu kúpnej zmluvy zo dňa 25.10.2010 ako platného právneho úkonu.
Samotná skutočnosť, že žalovaný nikdy nemal záujem sám užívať dotknuté nehnuteľnosti nemôže byť
preukazom neexistencie vážnej vôle na jeho strane. Ak by žalovaný pripustil tento záver, tak každé

nadobudnutie nehnuteľnosti, keď nadobúdateľ nemá v úmysle osobne užívať určitú nehnuteľnosť, ale
nehnuteľnosť kupuje na iný účel (napr. investícia, za účelom užívania potomkami), by bolo neplatné.
Záverom o nedostatku vážnosti vôle ohľadne prevodov nehnuteľností, ktorým došlo v období medzi
rokmi 2011 až 2016, zas súd prvej inštancie dospel na základe vlastnej úvahy bez toho, že by v tomto
smere vykonal dokazovanie, či opieral sa o nejaký rukolapný dôkaz. Aspoň z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia takéto dôkazy nie je možné vyčítať.

7. Vzhľadom na uvedené argumenty žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu žalobkyne zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvostupňového
i odvolacieho konania v plnom rozsahu.

8. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu prostredníctvom právnej zástupkyne uviedla, že navrhuje
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Trvá na tom, že dňa 25.10.2010 síce
podpísala kúpnu zmluvu, pričom však v skutočnosti nešlo o kúpnu zmluvu a zmluvné strany nemali
záujem na prevode vlastníckeho práva, ale kúpna zmluva mala byť zabezpečením pôžičky, ktorú

zmluvné strany uzavreli v rovnaký deň (25.10.2010 na sumu istiny 64.500 eur s 24% úrokom ročne,
so splatnosťou pôžičky do 30.10.2011). Žalobkyni nebola vyplatená kúpna cena a nebola jej vyplatená
ani pôžička. Zmluva o pôžičke je skrytá zmluvná pokuta z inej zmluvy o pôžičke, ktorú strany uzavreli
ešte 14.09.2007. V zmysle ustálenej súdnej praxe je neprípustné, aby bola pôžička zabezpečená
prevodom vlastníckeho práva a na zabezpečenie pohľadávky slúži výlučne inštitút záložného práva

alebo zabezpečovacieho prevodu práva. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 3Cdo/144/2010 z 03.03.2011, sp. zn. 4Cdo/33/2005, sp. zn. 2MCdo/2/2006 ako aj na rozhodnutie
KS v Trnave 24Co/200/2012. Žalobkyňa tiež poukázala na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22Cdo/505/2002,
v ktorom je konštatované, že zmluva, ktorá neodporuje výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi
dôsledkami smeruje k výsledku zákonu odporujúcemu, je absolútne neplatná pre obchádzanie zákona

a nie je rozhodné, či zmluvné strany o dôvode jej neplatnosti vedeli. Podľa názoru žalobkyne je
preto kúpna zmluva zo dňa 25.10.2010 absolútne neplatná nielen pre neexistenciu skutočnej vôle
vykonať prevod vlastníckeho práva zo strany obidvoch sporových strán, ale aj pre obchádzaniezákona. Žalobkyňa má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože dôjde k zosúladeniu
skutočného stavu s právnym stavom (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/56/2003).

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach

daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením
(§ 219 ods. 3 CSP), dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej
inštancie je vecne správny.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil. K veci je potrebné dodať iba nasledovné:

11. Žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaným v
žalobe na základe tvrdenia, že so žalovaným dňa 25.10.2010 uzavrela zmluvu o pôžičke, podľa ktorej jej
mal žalovaný poskytnúť pôžičku v sume 64.500 eur s 24% úrokom ročne so splatnosťou do 30.10.2011
s tým, že pôžička bude zabezpečená prevodom nehnuteľností žalobkyne na čas trvania pôžičky. K
prevodu nehnuteľností došlo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 25.10.2010 pri dohodnutej kúpnej cene

64.500 eur, ktorá žalobkyni nikdy nebola vyplatená. Žalovaný ako veriteľ sa zaviazal zároveň podpísať
zmluvu o budúcej zmluve za účelom vrátenia nehnuteľností po zániku dlhu z pôžičky, ktorá je podľa
žalobkyne neplatná pre neurčitosť a nedostatok formálnych náležitostí. Všetky uzavreté zmluvy súviseli
s pôžičkou poskytnutou žalovaným žalobkyni 14.09.2007 v sume 3.900.000,- Sk, ktorú žalobkyňa
žalovanému síce vrátila, ale nedisponovala dokladom o vrátení časti pôžičky, následne žalobkyňa

opisujenáslednýpostuppriuzatváraníiných,nedostatočnešpecifikovanýchzmlúvopôžičke,zktorýchsi
žalovaný neustále uplatňoval rôzne úroky a sankcie navyše do obdobia roku 2010 až napokon žalovaný
trval na tom, aby žalobkyňa podpísala vyššie uvedené, žalovaným pripravené zmluvy (kúpna zmluva,
zmluva o pôžičke, zmluva o budúcej kúpnej zmluve zo dňa 25.10.2010). Zmluvy však boli simulované,
zmluvné strany nemali vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu, ani zmluvu o pôžičke, žalovaný žalobkyni nezaplatil

kúpnu cenu ani neposkytol žiadnu pôžičku, preto kúpna zmluva je neplatná a neexistuje dôvod, pre ktorý
by mal byť žalovaný zapísaný ako vlastník v príslušnom v katastri nehnuteľností.

12. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel s odôvodnením, že žalobkyňa uniesla dôkazné bremeno a
preukázala, že kúpna zmluva bola simulovaným právnym úkonom, preto je neplatná.

13. Žalovaný v odvolaní v podstate namietal, že žalobkyňa nemá naliehavý právny záujem na
požadovanom určení, pretože kataster na základe rozsudku jej vlastnícke právo nezapíše, správne mala
žalovať o neplatnosť právneho úkonu a žalobkyňa počas konania nepreukázala, že by zmluvné strany
nemali vôľu uzavrieť kúpnu zmluvu.

14. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo
je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného právneho predpisu.

15. Podľa § 41a ods. 1, 2 OZ ak neplatný právny úkon má náležitosti iného právneho úkonu, ktorý je
platný, možno sa naň odvolať, ak je z okolností zrejmé, že vyjadruje vôľu konajúcej osoby.

16. Ak právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento úkon, ak to zodpovedá vôli
účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti. Neplatnosti takéhoto právneho úkonu sa nemožno

dovolávať voči účastníkovi, ktorý ho považoval nezastretý.

17.Podľanázoruodvolaciehosúduaksažalobkyňadomáha určenia,žejevlastníkomnehnuteľnosti,pri
ktorejjevkatastrinehnuteľnostizapísanýakovlastníkniektoiný,mávovzťahuktejtoosobenepochybnenaliehavý právny záujem na požadovanom určení. S prihliadnutím na význam zápisu vlastníckeho práva
v katastri nehnuteľností je odôvodnený záver, že právne postavenie žalobkyne je v tejto situácii neisté
a že bez požadovaného určenia by jej právo mohlo byť ohrozené. Pretože súdne rozhodnutie o určení

vlastníckeho práva je podkladom na vykonanie zmeny v zápise v katastri nehnuteľností, je žaloba o
určenie vlastníckeho práva spôsobilým právnym prostriedkom na odstránenie neistoty o skutočných
právnych vzťahoch medzi stranami sporu. Umožňuje totiž dosiahnuť zhodu medzi skutočným právnym
stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností, ako na to poukázala žalobkyňa. Naliehavý
právny záujem je daný vtedy, ak v prípade, že súd žalobcovi vyhovie, dôjde k zmene jeho právneho

postavenia. V prípade, ak súd žalobe žalobkyne vyhovel, stane sa vlastníčkou sporných nehnuteľností,
t.j. nepochybne dôjde k zmene jej právneho postavenia. V zmysle 228 ods. 1 CSP rozsudok o určení
vlastníckeho práva je záväzný pre účastníkov konania a zároveň je podkladom pre vykonanie zmeny v
zápise vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností. V prejednávanej veci je tiež možné konštatovať, že
žalobkyňanemalanaliehavýprávnyzáujemnaurčeníneplatnostiprávnehoúkonu,kúpnejzmluvyzodňa
25.10.2010, ako sa mylne domnieval žalovaný, pretože vydané rozhodnutie by nebolo spôsobilým pre

zápis príslušného vecného práva záznamom do katastra nehnuteľností, pretože by z neho nevyplývalo,
kto je vlastníkom nehnuteľností a v prospech koho má byť vlastnícke právo zapísané. V danej veci
je aplikovateľné rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/200/2012, na ktoré poukazovala
žalovaná, pretože vychádza z podobných skutkových okolností aj s poukazom na rozhodnutie NS SR
sp. zn. 1Cdo/56/2003 s konštatovaním, že ak je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník

spornej nehnuteľnosti žalobca má naliehavý právny záujem na určení svojho vlastníckeho práva.

18. V čase rozhodovania súdom prvej inštancie súd v konaní rozhodoval na základe skutkového stavu
zisteného z vykonaných dôkazov (§ 215 CSP). Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a
prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany,

návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne
námietky.Podľa§154CSPprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnejobranymožnouplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Aby strana konania mohla splniť
svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia;
predpokladom dôkaznej povinnosti je totiž povinnosť tvrdenia rozhodujúcich skutočností. Pokiaľ strana

konania nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, tak
spravidla nemôže ani splniť dôkaznú povinnosť. Pokiaľ ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného
práva, neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti, bude mať pre stranu väčšinou za následok pre
neho nepriaznivé rozhodnutie. V prípade, ak strana konania aj tvrdí určitú skutočnosť, je jej povinnosťou
tvrdenú skutočnosť preukázať. V prejednávanej veci je potrebné zdôrazniť, že žalovaný neuniesol

dôkazné bremeno a nepreukázal, že by bola kúpna zmluva zo dňa 25.10.2010 uzavretá platne a nebola
simulovaným právnym úkonom.

19. Ak žalobkyňa tvrdila, že kúpna zmluva nemohla byť uzavretá platne aj z dôvodu, že žalovaný
jej nezaplatil kúpnu cenu za sporné nehnuteľnosti, dôkazné bremeno bolo prenesené na žalovaného,

aby preukázal, že kúpnu cenu za nehnuteľnosti zaplatil. Žalovaný vo výpovedi na pojednávaní (č.l.
91) uviedol, že si nepamätá, ako zaplatil za nehnuteľnosti, či v hotovosti alebo prevodným príkazom,
nepamätal sa, či bol vystavený doklad o tom, že by kúpnu cenu zaplatil. Žalovaný tiež vo výpovedi
vyslovene uviedol, že žalobkyni povedal, že nehnuteľnosť mať nechce, išlo mu len o to, aby mu
žalobkyňa vrátila peniaze, ktoré jej požičal. Žalovaný tiež nepoprel tvrdenia žalobkyne, že pohľadávka

ktorej zaplatenia sa žalovaný od nej domáha, je z obdobia predchádzajúcich rokov, kedy mal žalovaný
poskytnúť žalobkyni peniaze na základe rôznych zmlúv o pôžičkách, ktoré potrebovala žalobkyňa pre
svoju podnikateľskú činnosť.

20. Pri posudzovaní otázky (ne)unesenia dôkazného bremena je potrebné vychádzať z rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/13/2009, v ktorom sa súd zaoberal otázkou tzv. negatívnej dôkaznej
teórie, ktorú treba rešpektovať pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho ktorého účastníka.
Ide o pravidlo, že neexistencia (niečoho) sa zásadne nepreukazuje. Od nikoho nemožno spravodlivo
žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (napríklad od žalobcu nemožno
požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze, je na žalovanom, aby

tvrdil a preukazoval, že pôžičku už vrátil). Žalobkyňa tým, že od počiatku tvrdila, že žalovaný jej žiadne
peniaze nevyplatil, či už na základe kúpnej zmluvy, alebo zmluvy o pôžičke zo dňa 25.10.2010, bolo na
žalovanom, aby preukázal, že žalobkyni peniaze poskytol. Žalovaný si však vo výpovedi na nič nevedel
spomenúť a nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali ním tvrdené skutočnosti, že bymal žalovanej poskytnúť určitú finančnú čiastku, či už na základe kúpnej zmluvy alebo zmluvy o pôžičke
zo dňa 25.10.2010.

21. V takejto dôkaznej situácii súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že nešlo o platný právny
úkon, pretože bol simulovaným právnym úkonom a strany sporu mali vôľu uzavrieť zmluvu smerujúcu
k zabezpečeniu pohľadávky žalovaného voči žalobkyni. Za takúto zmluvu je možné považovať zmluvu
o zriadení záložného práva alebo zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, ktoré však musia byť
uzavreté písomne, k čomu v danom prípade nedošlo. Ak súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru,

že kúpna zmluva uzavretá medzi stranami 25.10.2010 je neplatná, správne vyriešil predbežnú otázku,
smerujúcu k vyhoveniu žalobe a určeniu, že žalobkyňa je vlastníčkou sporných nehnuteľností.

22. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie s použitím § 387
ods. 1 a 2 CSP potvrdil, vrátane výroku o náhrade trov konania.

23. V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa
§ 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP voči v odvolaní neúspešnému žalovanému, preto jej ich
náhrada bola odvolacím súdom priznaná.

24. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).