Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 11, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Cob/22/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8404899947
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8404899947.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci žalobcu: AP-economy, s. r. o., so sídlom 082
74 Brezovica 95, IČO: 52 070 298, právne zastúpený: JUDr. Andrej Pataky, advokát, so sídlom Hlavné
námestie 2, 060 01 Kežmarok, IČO: 42039738, proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s.,
so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO: 36 599 361, právne zastúpený: Advokátska kancelária
KVAŠŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o. so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská
časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Kežmarok č.k. 2Cb/92/2004-836 zo dňa 22.11.2018, takto

r o z h o d o l :

Pripúšťa zmenu strán konania na strane žalobcu tak, že namiesto pôvodného žalobcu R. - W. F..E..D..,
F. F. P., F. XX, C.: XX XXX XXX vstupuje do konania ako žalobca obchodná spoločnosť AP-economy,
s. r. o., so sídlom Brezovica 95, IČO: 52 070 298.

Potvrdzuje rozsudok v tých častiach výrokov I., II. rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých bol žalovaný
zaviazaný zaplatiť žalobcovi jednotlivé istiny.

V prevyšujúcej časti výrokov I., II. rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých bol žalovaný zaviazaný
zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania z jednotlivých istín, ako aj v celej časti výrokov IV. a V., ktorými
bolo rozhodnuté o nároku na náhradu trov konania a štátu, rozsudok zrušuje a v rozsahu zrušenia vracia
vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“)
rozhodol takto:
„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 31 495,- EUR s 9 % úrokom z omeškania ročne
od 5.4.2003 do zaplatenia ako náhradu škody - ušlého zisku za mesiac november 2002, a to do 15 dní

odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu škody - ušlého zisku za mesiac december 2002 v sume
31 624,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 5.4.2003 až do zaplatenia, za
mesiace január až december 2003 v sume 379 488,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne
z tejto sumy od 5.4.2003 až do zaplatenia, za mesiace január až december 2004 v sume 373 775,40
EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 5.4.2003 až do zaplatenia, za mesiace

január až december 2005 v sume 364 972,32 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto
sumy od 5.4.2003 až do zaplatenia, za mesiace január až december 2006 v sume 357 599,40 EUR s
úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od 5.4.2003 až do zaplatenia, za mesiace januáraž december 2007 v sume 330 390,96 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z tejto sumy od
5.4.2003 až do zaplatenia, a to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Súd žalobu nad sumu 1 869 345,08 EUR z a m i e t a.

IV. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

V. Slovenská republika zastúpená Okresným súdom Kežmarok m á voči žalovanému n á r o k na 100
% náhradu trov štátu, ktoré budú vyčíslené samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalobou žiadal, aby súd
zaviazal žalovaného na úhradu žalovanej istiny s príslušenstvom. Pôvodnou žalobou žiadal priznať
sumu 31.624,- eur za mesiac november 2002, podaním doručeným súdu dňa 30.5.2011 rozšíril žalobný

návrh o mesiac december 2002 až december 2007. Uviedol, že žalobca dňa 31.10.2002 uzavrel kúpno-
predajnú zmluvu so zahraničným podnikateľským subjektom, ako kupujúcim. Predmetom plnenia z
uvedenej zmluvy bola dodávka drevených obrazových líšt. Zahraničný partner sa zaviazal pri dodržaní
termínu objednávky a požadovanej kvality na celkovú objednávku v ročnom objeme 600.000,- eur
do roku 2007 s minimálnou cenou mesačného odboru 50.000,- eur. Na splnenie predmetu zmluvy

žalobca potreboval nerušenú dodávku elektrickej energie. Žalobca bol odberateľom elektrickej energie
na základe zmluvy, ktorú uzavrel so žalovaným ako dodávateľom zmluvu na dodávku elektrickej energie
č. XXXXXX. Dňa 23. a 24.11.2002 došlo zo strany žalovaného k prerušeniu dodávky elektrickej energie
v mieste, kde má žalobca svoju výrobnú prevádzku na F. H. Č.. XX X. M., z dôvodu plánovaných
prác - opravy a rekonštrukcie elektrických vedení. K takému konaniu došlo ale bez toho, aby bol

žalobca vopred upozornený. Prerušenie dodávky nebolo oznámené ani iným podnikateľský subjektom,
ktorí majú svoje prevádzky v tej istej lokalite. Vzhľadom na bezdôvodné prerušenie dodávky došlo k
narušeniu špecifického výrobného procesu a žalobca nemohol splniť svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej
sa zaviazal, v dôsledku čoho zahraničný zmluvný partner odstúpil od kúpno-predajnej zmluvy. Žalobcovi
takto vznikla škoda vo forme ušlého zisku vo výške 31.624,- eur mesačne, t.j. za celú dobu zmluvného

vzťahu 1.897.440,- eur. Ušlý zisk si uplatnil žalobou najprv za mesiac november 2002. Na základe výzvy
na mimosúdnu dohodu žalovaný škodovú udalosť neuznal.

3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na zmluvu uzavretú medzi ním a žalobcom
neoddeliteľnou súčasťou, ktorej sú obchodné podmienky o dodávke elektriny. Zdôraznil, že od mesiaca

máj 2000 žalobca prestal uhrádzať mesačne fakturované náklady za dodávku elektriny a doručované
faktúry bez uvedenia konkrétneho dôvodu vracal. Z tohto titulu evidujú (ku dňu podania vyjadrenia)
uňho dlh vo výške 4.686.002,- Sk. Táto pohľadávka bola uplatnená na Okresnom súde v Prešove. V
zmysle zákona č. 70/1998 Zb. i uzavretej zmluvy vzhľadom na neuhrádzanie mesačných fakturovaných
nákladov bol žalovaný oprávnený pristúpiť k prerušeniu dodávky elektriny. Boli mu zasielané aj výzvy s

upozornením, že ak v určenej lehote nedôjde k úhrade, dôjde k prerušeniu dodávky elektriny. Konkrétne
plánované prerušenie na dni 23. a 24.11.2002 bolo ale žalobcovi oznámené vopred faxom a osobne
pracovníkom X. R..F.. Ústne s tým P.. M. mal vraj súhlasiť.

4. Právny zástupca žalobcu predložil súdu výplatnú listinu za mesiac november 2002 podľa návrhu

zástupkyne žalovaného s počtom zamestnancov, ako aj list Nemeckého obchodného partnera, ktorým
odstúpil od zmluvy z 5.12.2002. Zástupkyňa odporcu predložila súdu interný list, do ktorého nahliadol
navrhovateľ a uviedol, že faxové číslo, ktoré je tam uvedené nie je jeho, ani nikdy také nemal. Právna
zástupkyňa žalovaného zdôraznila, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s uplatňovanou
škodou. Nezdokladoval doručenie odstúpenia od zmluvy zahraničným partnerom, či vôbec nejaký

existoval, keďže sa s ním v súčasnosti nedá spojiť a nakoniec odstávka bola len dva dni a nevidela
dôvod na dlhšie predlženie ukončenia diela, na čo však reagoval právny zástupca žalobcu, že tovar mal
byť dodaný do 30.11.2002. Navrhovateľ ho už nemal kedy dokončiť, vzhľadom na dvojdňové odpojenie,
pretože nemecký partner by sa neuspokojil s 50, 60 alebo 70 % ukončením výrobkov. Navrhovateľ dodal,
že aj keď bola prerušená dodávka len na dva dni, keď mu vychladne sušiareň predlžuje sa to na štyri dni.

5. Na základe takto vykonaného dokazovania súd prvej inštancie rozsudkom rozhodol tak, že žalovaný
bol povinný zaplatiť žalobcovi sumu 31.624,- eur ako náhradu škody - ušlého zisku za mesiac november
2002 spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 31.624,- eur od 5.4.2003 do zaplatenia, ato všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, tiež bol povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania, o
ktorých súd rozhodne samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku. A žalovaný bol zaviazaný
aj k povinnosti zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Kežmarok trovy štátu, ktoré budú

vyčíslené samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozsudku.

6. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a na základe tohto odvolania podanom žalovaným Krajský
súd v Prešove zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zaväzujúcej časti vo veci samej tak, že žalobu
zamietol, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov konania účastníkov a

náhrade trov štátu a v rozsahu zrušenia vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd, okrem iného, sám
zopakoval dokazovanie aj vypočutím svedka L. K., ktorý mal byť vyzvaný E. Y., aby šiel do spoločnosti
žalobcu oznámiť odstávku elektrickej energie z dôvodu, že sa tam nevedeli dovolať. Vypočutý svedok v
podstatezopakovalsvojuvýpoveďpredsúdomprvejinštanciezodňa15.2.2005.Zosvedeckejvýpovede
vyplynulo, že menovaný oznámil P.. M. asi 15.10. priamo v kancelárii v spoločnosti F., že dôjde k
odpojeniu od elektrickej energie z dôvodu rekonštrukcie. Túto skutočnosť oznámil asi 6, 7, 8 dní pred

odstávkou, ktorá bola plánovaná asi na sobotu a nedeľu. V danom prípade išlo o priemyselnú zónu, iným
odberateľom elektrickej energie neoznamoval odstávku od elektrickej energie. Na súdnom pojednávaní
nevedel označiť P.. M., vzhľadom na to, že ho videl vraj iba raz a ide o dlhšiu dobu (10 rokov). Žalobca
nesúhlasil s výpoveďou svedka, uviedol, že ho nepozná, že pozná iného K., s ktorým bol v kontakte a
taktiež uviedol, že nedal súhlas na odpojenie elektrickej energie. Toto stanovisko uviedol pred odvolacím

súdom až po opustení pojednávacej miestnosti svedkom. Ďalej uviedol, že v novembri nemohol prísť do
styku s týmto svedkom, pretože v tom čase bol na PN a taktiež má kanceláriu inde, ako opísal svedok,
a to na poschodí.
Odvolací súd tak na základe vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie, ako aj na základe
doplneného dokazovania, mal za to, že okresný súd nesprávne zistil skutkový stav a nesprávne vec

právne posúdil.

7. Žalobca v predmetnej veci podal dovolanie a po podaní dovolania žalobcom Najvyšší súd SR, ako súd
dovolací uznesením zo dňa 31.5.2016 pod č.k. 4Obdo/64/2014-539 zrušil rozsudok Krajského súdu v
Prešove zo dňa 11.12.2013 pod č.k. 7Cob/78/2012-497 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení

uznesenia dovolací súd uviedol, že z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, aj z opakovaného
dokazovania odvolacieho súdu, je zrejmé, že žalovaný nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť vo vzťahu
k žalobcovi v zákonom stanovenej lehote. Správny je aj právny záver súdu, že žalobcovi nárok na
náhradu škody v zmysle ust. § 373 a nasl. Obch. zákonníka vznikol. Odvolací súd po poučení účastníkov
v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. aplikoval na zistený skutkový stav ustanovenie právneho predpisu, ktoré

nebolo v konaní použité a to ust. § 384 Obch. zákonníka. Podstatnou otázkou pre posúdenie splnenia
zakročovacej povinnosti žalobcom a následne možnosti použitia sankcie vyjadrenej v ust. § 384 ods. 1
Obch. zákonníka, je, kedy mohol žalobca hrozbu škody zistiť a vykonať tak opatrenia na jej zamedzenie.
S tým nesporne súvisí skutočnosť, kedy žalovaný žalobcovi prerušenie dodávky elektrickej energie
oznámil. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie a čiastočne opakovaného dokazovania

vykonaného odvolacím súdom nevyplýva jednoznačný záver o skutočnosti, kedy mohol žalobca hrozbu
škody zistiť. Pokiaľ táto skutočnosť je sporná, nemožno posúdiť splnenie zakročovacej povinnosti
poškodeného, teda žalobcu, a rozsah povinnosti žalovaného škodu nahradiť. Z tohto dôvodu aplikácia
ust. § 384 Obch. zákonníka odvolacím súdom na zistený skutkový stav je predčasná, tým aj nesprávna,
a dovolacia námietka týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia veci je dôvodná. Teda v danej

veci sa odvolací súd v dôvodoch predchádzajúceho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými podstatnými
skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaného dokazovania. Je potrebné súhlasiť s námietkami žalobcu,
že odvolací súd pri posudzovaní uplatneného nároku vychádzal len z jedného opakovaného dôkazu
- výsluchu svedka Jozefa K. a uvedený dôkaz nevyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s ostatnými
vykonanými dôkazmi týkajúcimi sa oznamovania prerušenia dodávky elektrickej energie žalovaným.

Obmedzil sa len na skonštatovanie účelovosti tvrdenia žalobcu. Myšlienkový postup odvolacieho súdu,
ako uviedol dovolací súd, nie je v odôvodnení dostatočne vysvetlený, v dôsledku čoho sa rozhodnutie
nejaví ako presvedčivé.

8. Pred opätovným rozhodnutím súdu druhej inštancie po rozhodnutí dovolacieho súdu ešte súd prvej

inštancie rozhodol dopĺňacím rozsudkom zo dňa 25.5.2017, keďže pôvodným rozsudkom v súvislosti so
spojením vecí nerozhodol o celom predmete konania tak, že rozsudok zo dňa 19.7.2012 doplnil o výroky
IV. a V. nasledovne: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.889.700,- eur ako náhradu škody
- ušlého zisku za mesiace december 2002 až december 2007 spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne z tejto sumy od 5.4.2003 až do zaplatenia, a to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku. Vo zvyšku súd nárok žalobcu zamieta.„ V dopĺňacom rozsudku súd prvej inštancie okrem
iného uviedol, že pôvodným rozsudkom priznal žalobcovi nárok nielen za jeden mesiac (november

2002),alezacelénímuplatnenéobdobie(neuviedoltovšakvovýrokurozsudku),ktorézahŕňadecember
2002 až december 2007. A ak za jeden mesiac vznikla žalobcovi škoda ním uplatnená vo výške
31.624,- eur, ale znalcom určená (pri určenej minimálnej výške zákazky) na 31.495,- eur, tak vznikla
za celé obdobie škoda spočívajúca v ušlom zisku rovnajúca sa násobku sumy, o ktorú sa jeho majetok
mohol zväčšiť pri pravidelnom behu vecí za jeden mesiac, spolu teda vo výške 1.889.700,- eur, nebyť

protiprávneho konania škodcu - žalovaného, resp. škodnej udalosti. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou
v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt,
hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením
majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu
(výnosu). Náhrada škody, ak má plniť reparačnú (reštitučnú) funkciu, má zabezpečiť poškodenému
plnú kompenzáciu spôsobenej ujmy, nie však viac. Súd mal za to, ako už i konštatoval, že medzi

postupom škodcu a škodou je príčinná súvislosť - kauzálny nexus ako priama väzba javov (objektívnych
súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti
ide, ak je medzi nesprávnym , protiprávnym postupom škodcu a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej
súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych

súvislostiach; vyriešenie tejto otázky preto nebolo možné uložiť ani znalcovi (ten môže poskytnúť
len odborné podklady, z ktorých súd pri zisťovaní skutkového stavu veci vychádza). Hospodárenie a
ekonomiku žalobcu , posudzoval súdny znalec, ktorý sa zaoberal aj stavom zásob k novembru 2002
až február 2003. Prvotne posudzoval znalec možnosť splnenia obsahu predmetnej zmluvy .Uviedol, že
technické a finančné možnosti žalobcu umožňovali žalobcovi splniť obsah uzavretej zmluvy. Žalobca

mal vyvážené hospodárenie, v čase rozhodnom pre vznik jeho nároku nemal žiadne exekúcie, ktoré
by ovplyvnili jeho hospodárenie či výrobu (aj zamýšľanú) a existujúce dlhy bol zrejme schopný pokryť
tržbami (aj zo súdom posudzovanej zmluvy), či plnením jeho splatných pohľadávok jeho dlžníkmi. Súd
preto nemal pochybnosti o tom, že o predmetnú sumu by sa pri pravidelnom behu vecí skutočne majetok
žalobcu zväčšil, nepovažoval to iba za pravdepodobné. K očakávanému príjmu ale nedošlo práve v

dôsledku konania škodcu, teda žalovaného. Žalobca uplatňoval žalobou svoj nárok vo výške 1.897.440,-
eur, teda ako sumu 31.624,- eur predstavujúcu jeho mesačný ušlý zisk x 60 mesiacov (doba trvania
zmluvy), avšak znalec vyčíslil ušlý zisk za jeden mesiac len na sumu 31.495,- eur. Súd vychádzal pri
svojomrozhodovanízozáveruznalcaapretoprisúdil žalobcovilensumu1.889.700,-eur.Rozhodnutieo
výške plnenia totiž záviselo od znaleckého posudku. Preto v prevyšujúcej výške nárok žalobcu zamietol.

Čo sa týka úrokov z omeškania, okolnosti pre ich priznanie či skutočnosť určujúca vznik omeškania sa
nezmenili ani vydaním dopĺňacieho rozsudku. Pre úplnosť súd uviedol, že žalovaný po spojení vecí ,
ktoré boli spočiatku evidované pod samostatnými spisovými značkami podal námietku zaujatosti na
samosudcu. Nešlo v nej ale o námietku z dôvodu predpokladanom ustanovením § 14 ods. 1 O.s.p. Tiež
jej dôvodom bola len okolnosť spočívajúca v rozhodovaní v inej veci (veci, v ktorej došlo k spojeniu).

Preto súd na námietku zaujatosti neprihliadol, vec nadriadenému súdu s poukazom na znenie §§ 14
ods. 1, ods. 3, § 15 a O.s.p. ani nepredložil. Touto námietkou sa nezaoberal a ani neskôr Krajský súd
v Prešove.
9. Súd druhej inštancie uznesením 5Cob/66/2016-614 zo dňa 27. septembra 2017 zrušil rozsudok
súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vec mu vrátil na ďalšie konanie, okrem

výroku dopĺňacieho rozsudku o čiastočnom zamietnutí návrhu, lebo proti tomuto výroku odvolanie
podané nebolo. Krajský súd v Prešove v tomto uznesení uviedol, že v prvšom rozhodnutí dospel
ku skutkovému zisteniu, že žalovaný síce neoznámil žalobcovi prerušenie dodávky elektrickej energie
najmenej 30 dní vopred, ale po opakovaní výpovede svedka L. K. dospel ku skutkovému záveru, že
podľa tejto svedeckej výpovede žalovaný oznámil žalobcovi prerušenie dodávky elektrickej energie

približne jeden týždeň vopred a žalobca s tým mal súhlasiť . Na tomto skutkovom zistení odvolací
súd založil aj právny záver o zrejme nesplnení prevenčnej povinnosti žalobcom v zmysle citovaného
ustanovenia§384Obch.zákonníka.Zároveňsankcionovalžalobcuzanesplnenieprevenčnejpovinnosti
tým, že mu nepriznal žiadnu náhradu škody, na ktorú má nárok za porušenie povinnosti žalovaným. I
napriek uvedenému dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení uzavrel, že z doposiaľ vykonaného

dokazovania vykonaného súdmi je zrejmé, že žalovaný nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť vo vzťahu
k žalobcovi v zákonom stanovenej lehote. Správny je aj právny záver súdov, že žalobcovi nárok na
náhradu škody v zmysle § 373 a nasl. Obch. zákonníka vznikol. I napriek tomu, podstatnou otázkou pre
posúdenie splnenia zakročovacej povinnosti žalobcom a následnej možnosti použitia sankcie vyjadrenejv ust. § 384 ods. 1 Obch. zákonníka je, kedy mohol žalobca hrozbu škody skutočne zistiť a vykonať tak
opatrenia na jej zamedzenie. Takéto zistenie ohľadom času (kedy mohol žalobca hrozbu škody zistiť
a vykonať tak opatrenia na jej zamedzenie) z doposiaľ vykonaného dokazovania nevyplývalo, inými

slovami, nevyplýva z neho jednoznačný záver o skutočnosti, kedy mohol žalobca hrozbu škody zistiť.
Až takáto tzv. časová súvislosť v nadväznosti na výsledky doterajšieho dokazovania bude mať vplyv
na spravodlivé rozhodnutie o nároku žalobcu. Keďže dokazovanie v naznačenom smere presahuje
rámec konania pred súdom odvolacím, nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, iba zrušiť rozsudok súdu
prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom a vec mu vrátiť na ďalšie konanie v naznačenom

smere, okrem výroku dopĺňaciemu rozsudku o čiastočnom zamietnutí návrhu (§ 221 ods. 1 písm. h/
O.s.p.). Výrok dopĺňacieho rozsudku o čiastočnom zamietnutí návrhu totiž odvolaním napadnutý nebol.
O trovách doterajších konaní (prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho) rozhodol tak, že o nich
rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).

10. Po zrušení a vrátení veci súdom druhej inštancie prvoinštančnému súdu okrem toho, že boli týmto

súdom vykonané niektoré potrebné dôkazy (viac o nich v ďalšom texte) sa vo veci písomne vyjadrovali
obe strany konania niekoľko krát, reagovali podrobne vzájomne na svoje písomné podania. Súd do
rozsudku tieto vyjadrenia, ktoré boli skutočne detailné obsiahol takmer v plnom znení, aby bolo zrejmé
a prehľadnejšie, že na všetky podstatné skutočnosti v nich uvádzané, dal súd vyčerpávajúce odpovede
a riadne svoje rozhodnutie zdôvodnil.

11. Podľa súdu prvej inštancie z výsledkov vykonaného dokazovania, z výsluchu účastníkov, svedkov,
z kúpnopredajnej zmluvy z 31.10.2002, z faktúry za elektrinu za mesiac december 2002, z odstúpenia
od kúpnopredajnej zmluvy s úradným prekladom, z výpočtu ušlého zisku, z upovedomenia o spôsobení
škody zo dňa 4.12.2002, z predžalobnej upomienky, zo znaleckých posudkov, ako aj z ďalších listinných

dôkazov v spise mal súd preukázané, že žalobca uzavrel so žalovaným zmluvu na dodávku elektrickej
energie č. XXXXXX. V prvom rade zaobstaral túto zmluvu, ktorá bola doložená do spisu (č.l. 175-176).
Na základe nej žalovaný dodával a žalobca odoberal elektrickú energiu. Dňa 23. a 24.11.2002
došlo zo strany žalobcu k prerušeniu dodávky elektrickej energie bez akéhokoľvek predchádzajúceho
upozornenia. Žalovaný túto skutočnosť popieral, tvrdil, že sa žalobca bol na odstávku upozornený faxom

a následne, keďže nebola odozva od P.. M. aj osobne pracovníkom žalovaného, ktorý bol v konaní
vypočutý ako svedok. Po nahliadnutí do interného záznamu žalovaného, z ktorého bolo zrejmé, na
aké faxové číslo bol fax zasielaný jednoznačne žalobca uviedol, že takéto číslo v súčasnosti nemá,
ani v minulosti nemal. (súd o tom nemal dôvod pochybovať a žalovaný to nevyvrátil) Uviedol, že
nie je tiež pravdou, že by mu plánované prerušenie dodávky elektrickej energie bol osobne oznámiť

pracovník žalovaného. Skutočnosť, že táto odstávka dodávky elektrickej energie žalovaným v dňoch 23.
a 24.11.2002 oznámená nebola, dosvedčili svojimi svedeckými výpoveďami aj ďalší svedkovia vyššie
uvedení, ktorí v konaní boli vypočutí a ktorí majú svoje výrobné prevádzky v tom istom objekte, ako
mal P.. M.. Všetci v tejto súvislosti mali s odstávkou problémy. Treba poukázať napr. na svedeckú
výpoveď C.. S., ktorý sa aj telefonicky spojil s pracovníkom žalovaného na telefónnom čísle, ktoré

bolo číslom pre prípad oznamovania porúch. Je preto ťažko uveriť tvrdeniu žalovaného, resp. jeho
zástupkyne a to v súvislosti s výpoveďou svedka C.. L., že plánovaná odstávka elektrickej energie bola
žalobcovi oznamovaná faxom, telefonicky a ešte aj osobne pracovníkom žalovaného a to ako jedinému
spomedzi okolitých prevádzok. Svedok L. vedúci regionálneho dispečingu vypovedal, že odstávka sa
oznamuje spôsobom na mieste obvyklým, resp. spôsobom, ktorý vyplynul z predchádzajúcich vzťahov

s odberateľmi, teda podľa toho, či si to žiadajú oznámiť písomne, faxom alebo telefonicky. Je potrebné
zdôrazniť slovíčko alebo. Skutočne nie je obvyklé, ale minimálne nadštandardné sa javí oznamovanie,
resp. spôsoby oznamovania plánovania prerušenia dodávky elektrickej energie práve iba P.. M.. Ide o
kumuláciuvšetkýchspôsobov,eštedokoncaajosobnepracovníkomžalovanéhoapritomnielenP..M.Š.,
ale všetci vypočutí svedkovia, ktorí majú či mali prevádzky v danom areáli popreli, že by im prerušenie

dodávky bolo vopred oznámené a ani inokedy sa zväčša neoznamovalo. Po zrušení a vrátení veci to
potvrdiliajďalšísvedkovia,akoajsvedokL..T.X.,akoajvtedajšípracovníkžalobcuL.B..Skutočnosť,že
oznámenie odstávky elektrickej energie nebolo odberateľom oznámené zákonným spôsobom nesporne
vyplývaajzrozhodnutiaNajvyššiehosúduSR,akosúdudovolacieho,ktorýuznesenímzodňa31.5.2016
pod č. k. 4Obdo/64/2014-539 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.12.2013 pod č. k.

7Cob/78/2012-497 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uznesenia dovolací súd uviedol, že
z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie, aj z opakovaného dokazovania odvolacieho súdu, je
zrejmé, že žalovaný nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobcovi v zákonom stanovenej
lehote. Potvrdil, že správny je aj právny záver súdov, že žalobcovi nárok na náhradu škody v zmysle ust.§ 373 a násl. Obchodného zákonníka vznikol. Podstatnou otázkou pre posúdenie splnenia zakročovacej
povinnosti žalobcom a následne možnosti použitia sankcie vyjadrenej v ust. § 384 ods. 1 Obchodného
zákonníka je, kedy mohol žalobca hrozbu škody zistiť a vykonať tak opatrenia na jej zamedzenie. S tým

nesporne súvisí skutočnosť, kedy vlastne žalovaný žalobcovi prerušenie dodávky elektrickej energie mal
oznámiť a či to oznámenie, ak teda bolo vôbec realizované, či bolo vykonané v takej dobe, kedy bolo
možné odvrátiť škodlivý následok, ktorý hrozil. Súd po vykonaní všetkých dôkazov a ich vyhodnotením
vo všetkých ich súvislostiach dospel k záveru, že k oznámeniu prerušenia dodávky elektrickej energie
žalobcovi vôbec zo strany žalovaného a ani inak nedošlo. Jediný, kto tvrdil opak z vypočutých svedkov

bol výlučne iba podľa súdu účelový svedok L. K., ktorý bol v tom čase pracovníkom žalovaného. V
kontexte so všetkými ostatnými svedeckými výpoveďami svedkov, ktorí mali prevádzky v tom istom
areáli, a ich výpovede, najmä týkajúcich sa predmetu žaloby, ktorí bez pochýb a zreteľne vypovedali,
že ani im odstávka elektrickej energie oznámená žalovaným vtedy nebola, ako aj listinnými dôkazmi o
oznamovaní odstávky, súd výpovedi svedka K. neuveril. Žalobcu tento svedok nepoznal, mylne uvádzal
polohu kancelárie žalobcu, v ktorej mal so žalobcom byť, či deň oznamovania, kedy žalobca ani nebol

kvôli chorobe (preukázanej PN) na pracovisku. Jednoznačne podľa súdu ide o zaujatého svedka, ktorý
vypovedal ako zamestnanec žalovaného, ktorý za predpokladu, že si naozaj nesplnil svoje pracovné
povinnosti - oznámiť odstávku, ak mu to bolo skutočne nariadené - by tak vlastne zodpovedal za škodu,
ktorá takto vznikla, za vznik žalovaného nároku. Jeho výpoveď nebola presvedčivou, pričom treba vziať
do úvahy aj vek svedka, ktorý sa blíži k dôchodkovému veku. A ak by priznal, že porušil, nesplnil svoje

povinnosti, by to viedlo zrejme okrem prepustenia aj k ďalším vážnym následkom v jeho živote. Podľa
súdu bol na svedka kladený veľký tlak, ktorý mohol ovplyvniť jeho výpoveď a preto s ohľadom na ostatné
dokazovanie, ktoré bolo vykonané v prípade svedeckých výpovedí hlavne nestrannými svedkami, preto
jeho výpovedi súd neuveril ako tendenčnej, v protiklade so všetkými ostatnými dôkazmi. Nakoniec je
aj možným aj druhá do úvahy pripadajúca varianta a to tá, že vôbec ani taký pokyn oznámiť odstávku

nedostal , že je to len vynútená obrana žalovaného, aby vylúčil svoju zodpovednosť a presvedčil
závislého zamestnanca potvrdiť potrebný scenár... Súd každopádne svedkovi neuveril. Nepovažoval už
ani za potrebné svedka opätovne vypočuť, pretože už bol vypočutý dva krát a jeho ďalšia výpoveď a zas
po niekoľkých ďalších rokoch by zrejme nemohla pre účely dokazovania nič nové k veci priniesť Tiež
účelové a tendenčné je podľa názoru súdu tvrdenie zástupkyne žalovaného, že u P.. M. pri prerušení

dodávky elektriny došlo pri nakumulovaní dvoch dôvodov. A to jednak, že to odstavenie bolo plánované
z dôvodu opráv alebo rekonštrukcie a z dôvodu, že P.. M. neuhrádzal faktúry za dodávky elektrickej
energie. Tento dôvod vyznieva určite nelogicky a zavádzajúco za situácie, keď hneď na druhý deň po
dvoj dňovej odstávke, keď bol zapnutý elektrický prúd ostatným odberateľom v danej lokalite, tak bol
zapnutý zároveň aj P.. M., čiže dodávka bola obnovená napriek tomu, že za víkend, teda v dňoch 23.

a 24.11.2002 či neskôr neuhradené faktúry neuhradil. Túto argumentáciu žalovaný používal v priebehu
celéhokonania,atonapriekužspomínanémurozhodnutiudovolaciehosúdu,ktorýjednoznačneuviedol,
že žalovaný nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť v zákonom stanovenej lehote, a že žalobcovi vznikol
nárok na náhradu škody. Tento právny názor dovolacieho súdu záver je pre súd prvej inštancie v zmysle
zákona záväzný Dovolací súd pritom v čase svojho rozhodovania už mal k dispozícii aj druhú svedeckú

výpoveď L. K., ktorú vykonal predtým odvolací súd. Naviac treba poukázať v tejto súvislosti aj na výzvu
žalovaného adresovanú žalobcovi z novembra 2002, v ktorom ho vyzýva, a to v dodatočne stanovenej
lehote do 10.12.2002 na uhradenie dlžnej sumy za dodávku elektrickej energie s tým, že ak neuhradí
dlžnú sumu, bude mu potom bez ďalšieho upozornenia prerušená dodávka elektriny. Keďže súd túto
otázku vyhodnotil takto, z toho vyplýva, že toto tvrdenie, ktoré bolo sporné, považuje za preukázané tak,

ako uvádza vyššie a bolo jedným z podkladov pre konečné rozhodnutie súdu.
Pri dôkaze výpoveďou svedka súd vyhodnotil vierohodnosť výpovede týchto svedkov s prihliadnutím
k tomu, aký majú títo svedkovia vzťah k účastníkom konania, sporovým stranám a k prejednávanej
veci a aká je ich rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré doprevádzali ich vnímanie
skutočnosti, o ktorej vypovedali vzhľadom k spôsobu reprodukcie týchto skutočností a k správaniu

pri výpovedi (presvedčivosť, istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a podobne) a
k poznatkom získaným na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou
svedka súladný s inými dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa vzájomne dopĺňajú); celkové
posúdenie uvedených hľadísk potom poskytol súdu záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených
(preukazovaných) skutočností.

Súd v tejto súvislosti pripomína, že hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu,
ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti) pre rozhodnutie, hodnota
zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade vierohodnosti. Pri hodnotení dôkazov z hľadiska ich
závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či one môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového stavu a v akom
rozsahu, poprípade v akom smere. Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti skúma súd, či
dôkazy boli získané (zadovážené) a vykonané spôsobom odpovedajúcemu zákonu alebo či v tomto

smere vykazujú vady, k dôkazom, ktoré boli získané alebo vykonané v rozpore s všeobecne záväznými
právnymi predpismi, súd neprihliada. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k
záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné a zákonné) podávajú správu,
možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotením dôkazov z hľadiska pravdivosti
predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom poskytovanej správy podľa druhu dôkazného

prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva. Takýmto posudzovaním dôkazov súd dospel
aj k tomu, že svedok K. neoznámil vôbec odstávku energie nielen ani v zákonnej lehote, ale ani vôbec
a tak žalobca nemohol odvrátiť škodlivý následok v rámci svojej prevenčnej povinnosti.

12. Vyššie uvedené hodnotenie dôkazov je dôležité aj z toho dôvodu, že dňa 31.10.2002 uzavrel žalobca
kúpnopredajnúzmluvusozahraničnýmpodnikateľskýmsubjektomfirmouB.F.zNemecka.Tátozmluva,

ako aj jej úradný preklad sa v spise nachádzajú. Jej predmetom bola dodávka drevených obrazových
líšt. Priamo v zmluve sa kupujúci, teda nemecký partner zaviazal pri dodržaní kvality a termínu podpísať
zmluvnú objednávku na dodávku obrazových líšt do roku 2007 v ročnom objeme 600.000,- eur. Pre účel
splnenia tejto dodávky, ktorá mala byť splnená do 30.11.2002 žalobca potreboval, ako aj sám uviedol,
nerušenú dodávku elektrickej energie. Po prerušení dodávky nemal možnosť dodržať termín splnenia

prvej, pre celý kontrakt úplne nosnej dodávky, pretože po vychladnutí sušiarne sa celý proces výroby
predlžil o štyri dni. Keďže žalobca nemohol splniť svoju zmluvnú povinnosť k nemeckému partnerovi v
dohodnutom čase, ktorý bol fixný, tento od kúpnopredajnej zmluvy odstúpil. Tak žalobca stratil kontrakt,
ktorý by mu mesačne prinášal značný zisk. Takto žalobcovi vznikla formou ušlého zisku škoda vo výške
31.495,- eur len za mesiac november, a za celú dobu zmluvného vzťahu tak 1.869.345,- eur. Odstúpenie

od kúpnej zmluvy firmou F. sa s úradným prekladom v spise nachádza. Naviac je tam uvedené, že
presne výšku, ktorá bude vypočítaná z im vzniknutých škôd a ušlého zisku mu včas oznámia. Výpočet
ušlého zisku podľa zmluvy za jeden mesiac sa nachádza v spise na čl. 16 a 17 a kalkulácie cien
na čl. 18 až 31. Objednávka obrazových líšt je takisto aj s prekladom k návrhu pripojená. Podľa
kúpnopredajnej zmluvy je cena dohodnutá podľa platného cenníka, pričom minimálna cena mesačného

odberu je 50.000,- eur (článok X zmluvy). Opodstatnenosť výšky spôsobenej škody formou ušlého zisku
sa nachádza v spise ako je už vyššie uvedené a je vyrátaný v súlade s objednávkou podľa jednotlivých
typov líšt a zároveň je tam uvedená jednotková cena, cena v eurách, ušlý zisk. Súd zistil i presnú
špecifikáciu výrobkov, ktoré žalobca vyrobil resp. mal vyrobiť pre svojho zahraničného odberateľa.
Táto bola vykonaná zo skladových kariet predmetnej dodávky a objednávky (č.l. 180-181). Z tohto

vyplynulo, že hodnota vyrobených líšt predstavovala hodnotu 39.809,- eur a nevyrobených líšt 10.796,-
eur (č.l. 179). Žalobca zároveň predložil aj fotografie týchto vyrobených líšt, ktoré sa v priebehu konania
nachádzali neodobraté v jeho sklade. Žalobca rovnako predložil aj odborný posudok č. XXX/XXXX
zhotoviteľa C.. F. Y. (č.l.185-187). Z tohto posudku vyplynulo, že vinou dvojdňového výpadku elektrickej
energie sa technologický proces sušenia reziva predĺžil o tri dni (2 dni samostatné prerušenie a 1 deň

na opätovný technologický nábeh sušenia). Na ostatných dokončovacích technologických operáciách z
2. cyklu sa výrobný proces predĺžil o dva dni. Celkový výpadok vo výrobnom procese tak podľa tohto
odborného posudku bol päť dní, čiže žalobca mohol splniť dodávku až v termíne 4.12.2002. Žalobca
predložil súdu i jeho oznámenie z 25.11.2002, v ktorom oznámil svojmu zahraničnému odberateľovi,
že pre technické problémy (prerušenie odberu elektrickej energie) prevzatie kompletného sortimentu

podľa jeho objednávky bude možné až 5.12.2002 v jeho prevádzke (č.l. 182-183). Súd aj na základe
z toho vykonaného dokazovania, za účelom vyjasnenia odborných otázok, aj na základe požiadavky
žalovaného pribral do konania súdneho znalca z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo
a daňovníctvo, C.. C. X. K. P., ktorého poveril zodpovedať otázky ohľadom stanovenia reálneho ušlého
zisku, posúdenia schopnosti splniť dodávku (č.l. 203-205).

13. K námietkam žalovaného k posudku č. XX/XXXX znalca C.. U. F., ktorý si dal vyhotoviť žalobca, je
podľa súdu prvej inštancie potrebné uviesť, ohľadom námietky žalovaného, že tento znalecký posudok
stále tvoril obsah spisu a bol už pred skoršími rozhodnutiami súdu prvej, druhej inštancie ako aj
pred rozhodnutím súdu známi, rovnako teda aj pred rozhodnutím dovolacieho súdu a tiež bol podľa

okresného súdu známi aj žalovanému a tvoril teda obsah spisu. Toto okresný súd uviedol v súvislosti s
námietkouprávnehozástupcužalobcu(zrejmémalokresnýsúdnamysliprávnehozástupcužalovaného
- poznámka odvolacieho súdu) ohľadom skutočnosti, že si prefotil celý spis a tento posudok vraj
nebol jeho obsahom. Už pred uvedenými súdnymi rozhodnutiami z predmetným posudkom bol predsaoboznámený aj žalovaný. Nakoniec tento posudok sa ako dôkaz uvádza aj v samotnom písomnom
skoršom rozsudku súdu prvej inštancie, v jeho odôvodnení. Žalobca podal vtedy odvolanie a takú
skutočnosť vôbec vtedy v odvolaní ani nenapádal. Podľa súdu prvej inštancie, ak to namieta žalovaný

teraz, tak sa len usvedčuje, že nepozná ani obsah prvšieho rozsudku súdu prvej inštancie.

14. Zo záverov znaleckého posudku C.. C. X. vyplynulo (č.l. 214-294), že reálny ušlý zisk podnikateľa
P. M. z dôvodu nesplnenia kompletnej dodávky líšt voči nemeckému obchodnému partnerovi B. F. k
30.11.2002 predstavuje sumu 31.495,- eur. Ďalej znalec konštatoval a presne vypísal aké skladové

zásoby vyrobených obrazových líšt vykazoval P. M. - F. a teda, že hodnota zásob mala byť k 31.12.2002,
k 31.1.2003 a k 28.2.2003 vyššia o sumu 806.750,- Sk, t.j. o hodnotu výrobkov z 5.12.2002, ktoré
si neprevzal nemecký odberateľ B. F.. Zásoby vykázal v cene obstarania nezvýšenej o pridaný zisk.
Znalec tiež konštatoval, že podnikateľ P. M.Í. - F. bol vzhľadom na jeho finančné možnosti schopný splniť
objednávku,kebyneprišlokinýmskutočnostiam,tedakprerušeniudodávkyelektrickejenergie,ktorému
neumožnilizrealizovaťvýrobuvpožadovanomtermíneamnožstve.Nazáverodporučilzistiťskutočnosť,

či B. F. trvá na náhrade škody od P. M.O. v sume 22.650,- eur z dôvodu nesplnenia podmienok kúpnej
zmluvy z 31.10.2002. Podľa znalca teda ušlý zisk žalobcu v prejednávanej veci predstavoval za mesiac
december 2002 sumu 31.624,- eur.

15. Zo záverov znaleckého posudku C.. Z. Z. N.. V. (č.l. 301-335) vyplynulo, že celkove je možné

znalcom konštatovať, že vzhľadom na produkčné výsledky dosiahnuté do 23.11.2002 a trend výroby vo
vyjadrení skutočného a predpokladaného hodinového výkonu, výrobný program v objeme 27 000 bm
obrazových líšt za mesiac november 2002 bol zrealizovateľný. Podľa názoru znalca v dôsledku výpadu
produkcie 4,5 dňa nebolo možné dodržať dodávku celkového objednaného množstva obrazových líšt,
pretože skutočne dosahovaný hodinový výkon k 23.11.2002 - 125,0 bm/h by bolo potrebné zvýšiť

až o 53,57 bm/h (o 42,9 %) čo kapacitné možnosti prevádzky neumožňovali aj vzhľadom nato,
že od 23.11.2002 išlo o doprodukovanie zložitejších typov obrazových líšt, kde nutné technologické
operácie a celková časová prácnosť na finalizácii boli radovo vyššie ako na výrobkov vyrobených do
23.11.2002. Bezproblémový nábeh výroby vzhľadom na drevnú hmotu bol s určitosťou aj zrealizovaný
(zakúpenie alebo iné obstaranie reziva) aj vzhľadom nato, že do 23.11.2002 bolo vyrobených 22

000 bm z celkového plánovaného množstva 27 000 bm obrazových líšt čo predstavovalo 81,48 %
plánovanej produkcie. Všetky polotovarové položky určené na finalizáciu bolo možné zabezpečovať
priebežným zásobovaním (nákup a dopĺňaním do výroby). Skladové zásoby nie sú podľa znalca
pre výrobu rozhodujúce, pretože sa dajú zabezpečovať a doplniť operatívne. Najvýhodnejším typom
výroby je pracovať s čo najmenšími operačnými zásobami, základných surovín a polotovarov len na

niekoľko dní dopredu stanovenej technologickej potreby, bez zbytočnej fixácie prevádzkového kapitálu.
Podľa použitých strojov na technologických operáciách sa jedná o štandardné a nutné operácie pre
výrobu obrazových líšt a technologického postupu podnikateľa možno považovať za správne, pričom
sú obsiahnuté všetky typologicky nevyhnutné operácie, ktoré znalec aj vymenoval. Závery znalca na
časové straty vo výrobe sú v podstate správne, pokiaľ ide o posudok C.. F. Y. a skoro identické so

závermi tohto znalca (5 prevádzkových dní, predpokladaný znalecký posudok 4,5 prevádzkových dní)
Na zlikvidovanie straty z 36 hodinového výrobného výpadku by bolo nevyhnutné skutočne dosahovaný
výkon k 23.11.2002 - 125,0 bm/h zvýšiť do 30.11.2002 až o 53,57 bm/h (o 42,9 %) na 178,57 bm/h,
čo v organizačno-ekonomických možnostiach prevádzky nedávalo predpoklady k splneniu plánovaného
objemu k 30.11.2002.

16. Žalobca tiež predložil korešpondenciu s odberateľom, v zmysle aj uznesenia odvolacieho súdu (č.l.
349-354) predloženú z nemeckého jazyka E.. W. M.. Z tejto vyplýva, že z dôvodu nedodržania dodacieho
termínu odberateľ zrušil zmluvu so žalobcom.

17. Žalovaný si na vlastné náklady zadovážil vyjadrenie k znaleckému posudku, ktorý spracoval C..
Z. Z. N.., ktoré vyhotovovala Technická univerzita vo K., univerzitná vedecko-technická spoločnosť -
projekt (č.l. 355-361) Podľa tohto vyjadrenia došiel znalec k správnym záverom, dopustil sa drobných
nepresností, ktoré ale neovplyvnili celkové závery. Podľa nich, ale aj nesplnenie dodávky mohlo byť
v určitej miere ovplyvnené aj určitými personálno-prevádzkovými faktormi na strane žalobcu po 20.

4.2002 a ako jedno z reálnych východísk mohlo byť po obnovení dodávky elektrického prúdu operatívne
nabehnutie výroby formou predĺžených pracovných zmien (so zvýšením odmien a pracovného času, ak
by to pripúšťal Zákonník práce....).18. Aj na základe požiadavky žalovaného a žalobcu, ale hlavne aj za účelom riadneho zistenia
skutočného stavu súd požiadal v zmysle Haagského dohovoru z roku 1965 odberateľa B. F. O. M. o
dobrovoľne zodpovedanie 12 otázok, ktoré súd určil. Tento mimochodom listom z 11.4.2005 (č.l. 388)

na ponuku žalobcu na ďalšiu spoluprácu s poukazom na problémy s dodávkou líšt z novembra 2002
reagoval tak, že túto odmietol. Po preložení predmetných otázok bola táto žiadosť zaslaná do Nemecka
(č.l. 397-400) a doručená P.. F. 17.3.2012. Dňa 9.4.2012 tento aj písomne odpovedal na požiadavku
súdu po porade so svojim advokátom sám a dobrovoľne a po pretlmočení jeho listu odpoveď znela
tak, že dňa 31.10.2002 skutočne uzatvoril s P.. M. (mal na mysli P.. M.E.) kúpnu zmluvu, predmetom

ktorej bola dodávka obrazových rámov na obdobie 5 rokov v jednotlivých dodávkach podľa jeho určenia,
teda podľa určenia P.. F.. Termín 1. dodávky bol dohodnutý na 30.11.2002. K tomuto termínu mal mu
tovar dodať podľa objednávky. Telefonicky mu P.. M. a neskôr aj faxom oznámil, že nemôže dodať
tovar v dohodnutom termíne. Kedy to presne bolo žiaľ už nevie, ale určite to bolo pred 30.11.2002 to
znamená pred dohodnutým termínom dodávky. Nemal už viac záujem o dodávku po termíne - 5.12.2002
( toto vylučuje možnosť žalobcu plniť do 5.12.2002, na čo poukázal právny zástupca žalobcu ) a nemal

ani záujem o dodávku menšieho množstva ako sa spolu dohodli, pretože práve takéto množstvo bolo
dohodnuté k pevnému termínu zmluvou pre ďalší obchod. Pritom od objednávky na mesiac november
2002 odstúpil. Mal záujem len o celé množstvo dodávky k dohodnutému termínu. Najprv telefonicky
oznámil P. M. potom čo faxoval v prípade, že nedodrží termín odstúpi od objednávky. Pretože tovar nebol
k termínu úplne pripravený oznámil, ako uviedol P.. F., podľa svojich zápisov dňa 3.12.2002 písomne, že

ďalší tovar neprijme, to znamená ani ten, ktorý na základe objednávky z 2.11.2002 bol objednaný. Keď P.
M. ako dodávateľ nebol schopný už pri prvej dodávke tovar dodať riadne podľa zmluvy, musel oprávnene
pochybovať o jeho spoľahlivosti a hľadať iného dodávateľa. Oznámil nielen písomne, že odstúpil od
objednávky, ale aj telefonicky. Viedli 2 telefonické rozhovory. List išiel pravdepodobne len faxom a to je
ten list, ktorý mu bol predložený k nahliadnutiu. Chýba tam dátum, pravdepodobne došlo k písomnej

chybe. List riadne podpísal. Nemal záujem len o čiastkové plnenie k dohodnutému termínu. Nemal ani
záujem o úplnú dodávku v neskoršom termíne. P.. M. listom z 18.10.2004 požiadal o nové prehodnotenie
zmluvy uzatvorenej 31.10.2002, ponúkol mu silné zľavy na tovar z novembra 2002. P.. F. ich odmietol a
oznámil to listom. K 11.4.2005 definitívne skončil ich zmluvný vzťah. Konečným skončením spolupráce
je oznámenie v liste 11.4.2005. O spôsobenej škode, ktorá P.. F. vznikla nedodaním informoval P.. M.

listom z 12.3.2003. Nemal vedomosť o tom, či p. Ku má problémy v priemysle, s dodávateľmi alebo
s odberateľmi. Neskúma pomery svojich dodávateľov. Pre neho sú podstatné v zmluve dohodnuté
podmienky. Uplatnil by zľavy z ceny. Kontroloval kvalitu u P.. M. pri podpísaní zmluvy a bol spokojný.
Predpokladal, žeby neboli problémy s kvalitou. Pretože dodávka do 30.11.2002 nebola úplná znamenalo
to, že tak termín, ako i množstvo podľa zmluvy neboli splnené. V roku 2005 oznámil listom z 8.4. X. W.

R..F., na jej žiadosť o oznámení informácie o P.. M., že je jeho jediný zmluvný partner, preto by sa mali
obrátiť naňho. Táto skutočnosť s poukazom na námietky zástupkyne žalovaného na pojednávaní súdu
nie je v rozpore s ostatnými tvrdeniami P.. F.. To, že nedošlo k ďalším objednávkam zo strany P.. F. voči
P.. M. nevylučuje skutočnosť, že zmluvný vzťah ako taký naďalej trval. Ako P.. F. uvádza, v decembri
odstúpil od dodávky, ktorá mu mala byť dodaná do 30.11.2002. Po nesplnení objednávky za november

2002 už u P.. M. viac tovar neobjednával a žiaden neprijal. Ako však uvádza zmluvný vzťah ukončil k
11.4.2005.

19. Ušlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k
rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý

zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody),
ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku,
lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu
alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému
nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). (uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4

Cdo319/2008,zodňa28.apríla2010)Ušlýziskjestratoukonkrétnej,reálnejapreukázateľnejpríležitosti
zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného
je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až
blížiaca sa k istote. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2017, sp. zn. 5Cdo 195/2015).
Presná výška škody - ušlého zisku za celé obdobie, počas ktorého v zmysle zmluvy s nemeckým

obchodnýmpartneromP..M.maltrvaťzmluvnývzťahbolastanovenáznaleckýmdokazovaním.Pôvodný
znalecký posudok, ktorý spracoval znalec C.. F. za obdobie mesiaca december 2002, tento v konaní
po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie doplnil o obdobie december 2002 až december 2007 vrátane
Podľa tohto posudku ušlý zisk za mesiac december bol 31.955,80 eur , za rok 2003 je to suma381.929,16 eur, za rok 2004 suma 373.775,40 eur, za rok 2005 suma 364.972,32 eur, za rok 2006
suma 357.599,40 eur a za rok 2007 330.390,96 eur. V takejto výške však súd žalobcovi ušlý zisk
nepriznal, nakoľko nemohol rozhodnúť ultra petit a prisúdiť mu viac, ako žiadal v žalobe. Takýto záver

vlastne nepriamo potvrdzuje aj znalecký posudok C.. X., ktorý mesačný ušlý zisk stanovil za mesiac
výroby na november 2002 na 31.495,- eur, teda iba skutočne nepatrne inou sumou, akou mesačne
zisk stanovil C.. F.. Pri očakávanej pravidelnej výrobe trvajúcej zákazky tak mohol poškodený žalobca
oprávnene a dôvodne očakávať zisk v tak približnej výške (konkrétne sumy sa uvádzajú v posudku)
za jeden mesiac, ako uvádzali vlastne obaja znalci. Znalecký posudok C.. F. bol síce vypracovaný

ako súkromný znalecký posudok, avšak keďže obsahoval vyhlásenie znalca o tom, že si je vedomý
následkov nepravdivého znaleckého posudku, súd ho považoval za posudok, ako keby bol vypracovaný
súdom ustanoveným znalcom. U žalobcu nešlo počas priebehu jeho podnikania iba o ojedinelú zákazku
či ojedinelú náhodnú výrobu, ktorá by vznikla pre tento prípad, ale žalobca dlhšie podnikal v predmetnom
obore, zamestnával viacero ľudí a aj po strate predmetnej zákazky naďalej podnikal a na danom mieste
viacero rokov... Nadbytočným a bezdôvodným by bolo nariadenie ďalšieho znaleckého dokazovania

ústavom či kontrolným znaleckým dokazovaním. Závery znalcov nie sú v zrejmom rozpore a nejde
ani o obzvlášť závažný prípad vyžadujúci si osobitné vedecké posúdenie. Nakoniec, bolo by to aj v
rozpore so zásadou čl. 17 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, bez zbytočných prieťahov, hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného
zaťažovania strán sporu a iných osôb. Samozrejme ,že súd vzal ohľad aj na to, že táto zásada nemôže

ísť na neprospech zásady spravodlivého konania, ktorá podľa súdu nebola týmto porušená, a to aj s
ohľadom na dĺžku času, aký sa konanie v tejto veci už vedie... Nakoniec, ak žalovaný namieta závery
týchto posudkov, mal možnosť a dostatok času dať vypracovať si príslušným iným znalcom súkromný
znalecký posudok podľa § 209 CSP a predložiť ho súdu. V civilnom sporovom konaní a obzvlášť
ako je toto je potrebné vyvinúť aj nejakú aktivitu a iniciatívu za účelom preukázania svojich tvrdení

a nečakať len na to, čo urobí súd sám. Podľa čl. 8 CSP sú strany sporu povinné označiť skutkové
tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, v súlade s princípom
hospodárnosti...Tento názor súdu je nutné aplikovať na všetky argumenty, námietky ktoré začal žalovaný
vo veľkom množstve, hoci už boli predtým a podrobne riešené v konaní, vznášať po viac ako dvanástich
rokoch súdneho konania a tiež dva roky po prijatí CSP, ktorý upravil dokazovanie inak, ako predtým

O.s.p. Vtedy voči dôkazom či iným tvrdeniam nenamietal ani nežiadal vykonať dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Tento postup je o to žiadanejší, že podľa § 153 strany uplatňujú prostriedky procesnej
obrany a útoku včas, je to ich povinnosť, najmä ak by si to vyžiadalo ďalšie pojednávania či ďalšie úkony
súdu. V prípade ušlého zisku treba tiež zdôrazniť, že nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu,
ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej

úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje
sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej
pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk
aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k záveru,
že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (uznesenie najvyššieho súdu

sp.zn.3Cdo513/2014).,,Ajvprípadeušléhoziskumusíísťoujmuužnastalú(vzniklú)anieoujmu,ktorá
by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti“ (z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo 23/2008).
Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný
základ. Napokon hypotetický ušlý zisk nevychádzal z hypotetického porovnania a spriemerovania zisku
dosahovaného v prípade obdobnej podnikateľskej príležitosti za obdobných podmienok u iného subjektu

v príslušnom podnikateľskom odvetví, ale z vlastnej, reálnej činnosti. žalobcu. Ušlý zisk je teda stratou
konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, a za existujúceho predpokladu,
že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného žalobcu je s ohľadom na existujúce okolnosti
toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 4Cdo 319/2008, 1Cdo 76/2008). Podľa súdu žalobca preukázal existenciu týchto okolností

a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, preto mohol byť aj v konaní úspešný.
Žalobca nielen tvrdil skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzuje a ktoré sú určené obsahom
hmotnoprávnej normy, ale zároveň aj označil a predložil súdu dôkazy na preukázanie pravdivosti svojich
tvrdení. Preukázal svoje tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho prospech,
keďže uniesol dôkazné bremeno.

20. Súd prvej inštancie má teda zato, že neoznámenie prerušenia dodávky elektrickej energie bolo
rozhodujúcou, limitujúcou príčinou, prečo došlo k vzniku škody na strane žalobcu. Súd pritom vzal do
úvahy námietky žalovaného vznesené tak pred týmto rozhodnutím, na ktoré reaguje nižšie, ako aj predpredchádzajúcimi rozhodnutiami, najmä jeho tvrdenia o neplatení elektrickej energie žalobcom a teda,
žeby bol pre tento dôvod odpojený od odberu zrejme i tak. Ale ak by tomu tak bolo, súd nerozumie,
prečo bol po predmetnom odpojení znovu zapojený a naďalej nerušene odobral elektrickú energiu.

Toto tvrdenie súd považoval za účelové, ktoré zrejme vyplýva z ich pretrvávajúcich rozporov ohľadom
trafostanice v areáli žalobcu.

21. Rovnako aj poukaz žalovaného v priebehu konania nato, že ak by nakúpil sušené drevo inde,
mohol by stihnúť tovar vyrobiť, je čisto hypotetický. Bolo by treba skúmať časové hľadisko, možnosti

nákupu vhodného materiálu (sušeného dreva) a o potrebných rozmeroch, výrobcu takéhoto materiálu a
kapacitu skladu alebo výroby. Nie je možné tvrdiť, že v potrebnom množstve, čase, kvalite a podobne
niekto a kde takýto tovar mal alebo mohol mať. A tiež, ak žalobca investoval do nákupu potrebného
materiálu v potrebnom množstve (mokrého dreva), či ešte mal voľné peniaze na ďalšie nákupy materiálu
naviac..... Podobne súd hodnotil aj argumentáciu žalovaného, že žalobca teoreticky po obnovení
dodávky elektrickej energie mohol zaviesť operatívne nepretržitú, predĺženú výrobu vo svojej prevádzke

a to naplniť zmluvu. Takéto opatrenia vyžadujú samozrejme prioritne technické možnosti výroby, ale aj
ochotu zamestnancov vykonávať prácu inak a v rozpore s pracovnou zmluvou a nakoniec i v rozpore
so Zákonníkom práce. A či by žalobca stihol v tak krátkom čase prijať ďalších pracovníkov, odborne
zdatných je veľmi otázne a celá problematika je čisto špekulatívna a čisto hypotetická. Aj znalecké
dokazovanie to vylúčilo. Preto súd takúto argumentáciu žalovaného nevzal do úvahy resp. mal zato,

že rozhodujúcou a jedinou skutočnosťou, ktorá viedla ku vzniku škody na strane žalobcu bolo jeho
odpojenie od odberu elektrickej energie v rozpore so zmluvou, resp. so zákonom - § 9 ods.1, 2 zákona č.
70/1998 Zb. vtedy platnom znení a takým spôsobom, že škodu nebolo možné odvrátiť. Následkom tohto,
keďže o odpojení od elektriny sa žalobca nedozvedel, hoci 30 dní pred týmto odpojením bol povinný
žalovanýmutooznámiť,nemoholvtejtosituáciianiprijaťinévhodnéopatreniavčasazabrániťtakvzniku

škôd pri svojej podnikateľskej činnosti. Následkom tohto nemohol spracovať nakúpené suroviny na
výrobky, ktoré bol povinný v zmysle zmluvy dodať do Nemecka zmluvnému partnerovi. Tento následkom
požadovaného množstva tovaru včas od zmluvy odstúpil. Tým žalobcovi nakúpený tovar zostal a
nakoniec nezarobil pri tejto transakcii očakávané množstvo peňazí - teda nemal očakávaný zisk, ktorý
treba považovať za ušlý zisk. Ako vyplynulo z dokazovania, už viac nemecký odberateľ nemal záujem,

aby mu žalobca dodával tovar, čím prišiel aj o ďalší zisk, ktorý mal pri riadnom priebehu výroby získať na
základe zmluvy, ktorá nebola realizovaná, pričom vznik tejto škody je v priamej súvislosti s opomenutím
žalovaného, ktoré bolo jediným dôvodom vzniku škody.

22. Súd prvej inštancie nevidí ani žiadny rozpor v tom, že B. F. bol i po novembri 2002 formálnym

partnerom žalobcu. Z jeho vyjadrenia s prihliadnutím na text zmluvy je zrejmé, že zmluva bola uzavretá
na odbery do roku 2007 a na plánované množstvo v mesačných odberoch podľa požiadavky odberateľa.
Pri prvej dodávke od vyžadovaného a dohodnutého pravidelného plnenia pre nedodržanie podmienok
odstúpil, neodstúpil ale od celej zmluvy (mohol teda ad hoc si niečo ešte objednať, ak by chcel), ale a
iba si už viac od žalobcu tovar neobjednal ani neprevzal, hoci ich zmluvný vzťah trval a tento bol jeho

jediným zmluvným partnerom v SR. Ukončili zmluvný vzťah v apríli 2005.

23. Predmetný vzťah súd posudzoval v zmysle ustanovení § 373 a nasl. Obchodného zákonníka.
Žalovaný porušil svoju povinnosť, ktorú určuje zmluva resp. zákon na základe uzavretej zmluvy, vrátane
povinností, ktoré vyplývajú z aplikovateľných obchodných zvyklostí. Na strane žalovaného súd nevidí

žiadne okolnosti, ktoré by vylučovali jeho zodpovednosť. Škodou sa rozumie tak samotná škoda, ako i
ušlý zisk (§379 Obchodného zákonníka). Škoda je majetková ujma, ktorú možno vyjadriť v peniazoch.
Obchodný zákonník rozoznáva dva druhy škôd a to skutočnú škodu a ušlý zisk. Pod skutočnou škodou
rozumie ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného a pokiaľ ide o ušlý zisk je to v peniazoch
vyjadriteľnámajetkováujmaspočívajúcavtom,ženedošlokzväčšeniumajetkupoškodeného.Skutočná

škoda a ušlý zisk spolu predstavujú všetku škodu. Subjektom oprávneným požadovať náhradu škody
je osoba, ktorá bola oprávnená požadovať splnenie danej povinnosti voči osobe, ktorá sa dopustila
porušenia povinnosti. Náhradu škody súd nemôže znížiť (§ 386 ods. 2 Obchodného zákonníka).

24. Súd prvej inštancie, ale poukazuje na všeobecnú povinnosť každého predchádzať hroziacim škodám

v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka a táto povinnosť vyplývajúca z tohto ustanovenia je právnou
povinnosťou tak pre fyzické, ako aj pre právnické osoby. V zmysle § 420 Občianskeho zákonníka
každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Postup žalovaného tak možno
posudzovať aj podľa týchto ustanovení, postupoval podľa súdu aj v rozpore s § 415 Občianskehozákonníka. Uvedená škoda, ktorá vznikla žalobcovi je v príčinnej súvislosti s postupom žalovaného.
Škodová udalosť skutočne spôsobila škodu, o ktorej náhradu ide a tak, ako ju súd ustálil. Preto súd
škodu, ktorú ustálil znalec, žalovanému priznal.

25. V súvislosti s námietkami žalovaného po tom, ako si v konaní zvolil právneho zástupcu, advokáta v
roku 2018, súd uvádza, že skutočnosti už raz v dokazovaní zväčša riešené a zas či nanovo vznášané
po 14 rokoch súdneho konania by neúmerne predĺžilo konanie a jeho hospodárnosť, vyžadovalo by si
to nariaďovanie ďalších pojednávaní, či vykonávanie ďalších úkonov súdu, ďalšieho dokazovania. Súd

vyzval žalovaného ešte naviac, ako mu zákon ukladá, po tom, čo si zvolil právneho zástupcu, tomuto sa
vyjadriť vo veci najprv do 25.4.2018 a následne na žiadosť žalovaného mu súd túto lehotu predĺžil do
18.5.2018. Žalovaný, resp. jeho právny zástupca túto lehotu ani tak nedodržali a vyjadrenie bolo súdu
doručené po lehote, až 24.5.2018, teda sú tak týmto dané duplovane aj ďalšie zákonné predpoklady,
prečo na tieto prostriedky procesnej obrany súd by nemal brať vôbec prihliadať. Už celý postup
žalovaného s voľbou právneho zástupcu v danom štádiu konania sa súdu javil len naťahovaním konania,

času a snahou po viac ako 14 rokoch po tom, čo mu bola žaloba doručená na vyjadrenie, zakrývať
takýmito postupmi svoju doterajšiu pasivitu v konaní. Súd nesúhlasí s argumentáciou žalovaného, že
by postupom súdu doteraz nemal možnosť sa k žalobe, či žalobám pred ich spojením sa vyjadriť. Aj
žaloba pôvodne vedená pod 2Cb/139/2004 mu bola riadne doručená súdom, minimálne pred viac ako
14 rokmi, nereagoval na ňu, resp. reagoval iba tak, že namietol konajúceho sudcu, taktiež po spojení

veci nereagoval a ani po výzve súdu už podľa Civilného sporového poriadku sa k žalobe nevyjadril. Už
po nadobudnutí účinnosti CSP, mu totiž bola doručená aj výzva s poučením aj o koncentračnej podľa §
160 ods. 1 a ods. 2 CSP, hoci podľa ods. 3 cit. § 160, pretože stranou bola právnická osoba disponujúca
právnym oddelením, za ktorú konali osoby s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa ,
takúpovinnosťsúdaninemalanapriektejtovýzveničžalovanýnepredložil,neuplatnilžiadenprostriedok

procesnej obrany, hoci nič mu také niečo predložiť nebránilo a o to viac, ak by konal so zreteľom na
rýchlosť a hospodárnosť konania, ako to zákon vyžaduje. Túto výzvu súd dokonca napriek všetkému aj
opakoval, ako vyššie uvádza, no ani tak žalovaný nereagoval. Bol nečinný takmer dva roky a potom
začal bez čo i len jedného ním zadováženého relevantného dôkazu v zmysle § 187 CSP napádať
vlastne všetky dovtedy zistené skutočnosti a navrhovať vykonania rôznych dôkazov, ktoré by boli len

opakovaním pôvodných (a po takom časovom odstupe by boli málo preukazné). Súd preto musel
konštatovať, že požadované procesné prostriedky nepredložil včas, už skôr. Preto na ne ani zákonom
predpokladaným spôsobom nemohol pri rozhodovaní o veci samej prihliadnuť.

26. Hmotnoprávna námietka je právny úkon strany spôsobujúci zmenu, zánik alebo oslabenie práva

protistrany. Hlavnou formou hmotnoprávnej námietky je námietka premlčania a kompenzačná námietka,
keďže najmä tie napĺňajú obsahové náležitosti hmotnoprávnej námietky ako takej. Hmotnoprávna
námietka je taký právny úkon (prejav vôle), ktorý mení dôvodný nárok protistrany na nedôvodný,
prípadne mení dôvodný procesný útok, či dôvodnú procesnú obranu na nedôvodnú. Za právny úkon
spôsobujúci zmenu, zánik či oslabenie práva protistrany je potrebné považovať aj námietku premlčania

(§ 100 ods. 1) Občianskeho zákonníka .To, že premlčanie je prostriedkom procesnej obrany je zrejmé aj
zo samotnej dôvodovej správy k CSP, ktorý vyslovene k § 152 (v návrhu zákona ešte ako § 148 ) uvádza:
„Navrhovaná právna úprava zavádza pojem hmotnoprávnej námietky v civilnom sporovom konaní ako
inštitút procesnej obrany alebo procesného útoku sporových strán. Obsahové náležitosti hmotnoprávnej
námietky podľa navrhovaného ustanovenia spĺňajú predovšetkým námietka premlčania a kompenzačná

námietka, ktoré sú upravené v hmotnom práve. Keďže medzi stranami išlo o obchodný záväzkový vzťah
(nárok žalobcu na náhradu škody voči žalovanému), začatie plynutia a trvanie premlčacej doby sa riadia
kogentnými ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vzhľadom na plynutie subjektívnej štvorročnej
premlčacej doby a desaťročnej objektívnej premlčacej doby je zrejmé, že táto ku dňu podania žaloby
žalobcovineuplynulamárne.Žalovanýpoukazovalnaskutočnosť,ženaplynutiesubjektívnejpremlčacej

doby je rozhodný dátum 5.12.2002, teda deň, ku ktorému došlo podľa žalovaného k odstúpeniu od
zmluvy. Posledným dňom podľa žalovaného na uplatnenie si náhrady škody bol teda dátum 5.12.2006,
t.j. suma vo výške 1.897.440,- eur bola podľa žalovaného podaním zo dňa 2.1.2007 podaná po zákonom
stanovenej subjektívnej štvorročnej premlčacej dobe, čím má byť uvedený nárok v predmetnej výške
premlčaný. Aj keby tomu tak bolo, žalovaný ale zanedbával svoje práva, nebol obozretný pri ich

uplatňovaní a nevystupoval dostatočne aktívne v súdnom konaní vedenom od roku apríla 2003, resp.
decembra 2004 a v rámci konania na súde nechal uplynúť objektívnu premlčaciu dobu - absolútnu
premlčaciu dobu bez toho, aby vzniesol svoje právo uplatniť námietku premlčania voči nároku žalobcu.
Konanie je vedené už viac ako 14 resp. 15 rokov od dňa podania žaloby a odo dňa vzniku škody ubehlotakmer 16 rokov, po uplynutí absolútnej premlčacej doby nie je možné vzniesť námietku premlčania.
V § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka veta prvá sa uvádza: „Bez ohľadu na iné ustanovenia tohto
zákona sa skončí premlčacia doba najneskôr po uplynutí 10 rokov odo dňa, keď začala po prvý raz

plynúť“, V druhej vete tohto ustanovenia je uvedené: „Námietku premlčania však nemožno uplatniť v
súdnom alebo rozhodcovskom konaní, ktoré sa začalo pred uplynutím tejto lehoty,“. Bez ohľadu na iné
ustanoveniatohtozákonasaskončípremlčaciadobanajneskôrpouplynutí10rokovododňa,keďzačala
po prvý raz plynúť. V tejto súvislosti treba tiež poukázať aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky zo dňa 20.4.2011 sp. zn. II. ÚS 176/2011: „Podľa názoru ústavného súdu vo všeobecnosti nie

je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký
výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor
druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad
ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by

za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby.“ Súd hlavne ale otázku premlčania riešil v zmysle sudcovskej koncentrácie konania a preto ani
neprihliadol na túto skutočnosť namietanú žalovaným.

27. Občiansky zákonník ako všeobecný právny predpis zdôrazňuje aj vlastné pričinenie subjektov, pokiaľ
ide o ochranu ich práv, a požaduje, aby predovšetkým oni samé sledovali svoje subjektívne práva a
robili také kroky, aby nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu.“ (nález Ústavného súdu Českej
republiky z 11.5.2000, sp. zn. III. ÚS 158/99). Žaloba (žaloby) bola súdom žalovanému riadne doručená

hneďpojejpodaní,maldostatokčasu,viacako14rokov,abysakžalobekvalifikovanevyjadrilavzniesol
prípadne i námietku premlčania. K tejto námietke ale treba opakovane uviesť, že ide o hmotnoprávnu
námietku podľa § 152 CSP a v zmysle zásady sudcovskej koncentrácie konania ide podľa § 153
CSP s poukazom na § 149 CSP o prostriedok procesnej obrany a ten bol žalovaný povinný uplatniť
včas, pričom ak strana ho mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a

hospodárnosť konania, tak nie je potom uplatnený včas a súd na tento prostriedok nemusí prihliadnuť.
Súd naň ani neprihliadol a ak by prihliadol, jeho stanovisko a následné rozhodnutie vzhľadom na vyššie
uvádzanéskutočnostibybolorovnaké.Pokiaľsatedažalobcadomáhaldodržiavaniazásadysudcovskej
koncentrácie konania, súd s ním môže len, v súlade s platnou právnou úpravou, súhlasiť.

28. Následne citujúc ust. § 153 ods. 1, 2 a 3 CSP súd prvej inštancie uviedol, že koncentrácia
konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania.
Ako uvádza dôvodová správa, koncentrácia konania tvorí funkčnú a teleologickú jednotu s jedným z
nosných princípov novej právnej úpravy sporového konania, a to s princípom arbitrárneho poriadku.
Princíp arbitrárneho poriadku znamená, že sudca so znalosťou konkrétnej veci vie najlepšie posúdiť

adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany.
Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana
predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať, a ktoré vyšli najavo
až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy.

29. Zákonná koncentrácia konania ( upravená v § 154 CSP) predstavuje objektívnu časovú hranicu
pre uplatnenie prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany. Zákonná koncentrácia
konania znamená, že prostriedky procesného útoku a procesnej obrany možno uplatniť najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Ako uvádza dôvodová správa, zákonná
koncentrácia konania môže byť ešte sprísnená uplatnením sudcovskej koncentrácie. Strany majú

povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať (tu žalovaný sám po
lehote napáda skutkové zistenia a žiada zadovážiť viac) o ďalšie skutkové tvrdenia. Ide o zakotvenie
tzv. povinnosti tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými
prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové

okolnosti súvisiace s procesným útokom či procesnou obranou strany sporu a sú koncepčným
predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania. Už len z časového hľadiska,
kedy toto súdne konanie prebieha cca 14 rokov je nespochybniteľné, že v súčasnosti uplatňovanéprostriedky procesného útoku a procesnej obrany nemôžu byť uplatnené včas, zvlášť za situácie, kedy
žalovaný bol počas celého konania zastúpený odborníkom s právnickým vzdelaním.

30. Pokiaľ ide o namietanie postupu súdu pri spojení vecí, súd k tomu len na vysvetlenie uvádza, že
do 12.7.2012 boli veci spojené, o čom žalovaný vedel a vedieť musel, nakoniec bol dokonca aj na
pojednávaní, keď bolo rozhodnuté o vylúčení veci zas na samostatné konanie. A v čase, keď spojené
neboli, predmetný spis bol pripojený k spisu ako súvisiaci spis. Spisy - oba boli predložené odvolaciemu
ako dovolaciemu súdu, súdy sa sústredili na podstatu výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý

vtedy opomenul rozhodnúť o celom spore. Pred ostatným rozhodnutím súdu druhej inštancie však táto
chyba bola odstránená dopĺňacím rozsudkom, súd druhej inštancie už rozhodoval o celom predmete
konania po evidentnom spojení veci a o rozhodnutí o celom predmete konania. Súd uznesenie zo
16.7.2012 o spojení veci žalovanému doručoval dodatočne z dôvodu, že žalovaný súdu samostatnou
požiadavkou tvrdil, že ho nemá k dispozícii . Žalobcovi doručené, doručované bolo aj po jeho vydaní,
teda v roku 2012, či došlo k administratívnemu omylu a žalovanému sa vtedy nedoručilo, možno len

uvažovať. Nakoniec aj tak proti nemu nie je možné sa odvolať.. Konanie vedené pod sp. zn. 2Cb/92/2004
s konaním vedeným pôvodne pod sp. zn. 2Cb/139/2004 boli spojené už dávno, minimálne od 5.5.2011
do 12.7.2012, žalovaný tiež o návrhu v konaní 2Cb/139/2004 od jeho podania na súd vedel, a k veci sa
v tom čase tiež nevyjadril. Podľa názoru súdu sa nejedná o žiadnu nerovnováhu, či porušenú zásadu
rovností zbraní. Oba spisy boli od ich prvého spojenia v nezmenenej podobe - reálne spojené, pripojené

v jednom spisovom obale, tak boli spolu oba spisy na odvolacom ako i dovolacom súde a žiadny z týchto
súdov nekonštatoval porušenie procesných predpisov. Žalovaný to nikdy nenamietal ani v odvolaní
voči rozsudku ani vo vyjadrení k dovolaniu pred najvyšším súdom a ani v odvolaní voči dopĺňajúcemu
rozsudku. Žalovaný bol nie raz nahliadnuť do spisu, podrobne spis preštudoval / sú o tom záznamy v
spise / a nič zo súčasnej argumentácie jeho nového právneho zástupcu nenamietal. Spojenie oboch

veci , ako už je uvedené, je práve účelné a hospodárne, skutkovo a právne veci spolu súvisia, nároky
žalobcu v oboch prípadoch vyplývajú z tých istých zmluvných vzťahov, týkajú sa tých istých strán sporu,
toho istého nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej ako následok tou istou príčinnou súvislosťou ,
teda protiprávnym konaním žalovaného.

31. Ak žalovaný spochybňuje zmluvu, ktorú uzavrel žalobca so svojím nemeckým partnerom, tak súd
poukazuje napr. na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 242/07, podľa ktorého: „Ďalším základným
princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom,
ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp
autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska

funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné
a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy
preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom
neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.“ Takýto výklad si súd dávnejšie osvojil a pri svojom rozhodovaní tak
ustálene postupuje.

32. K uvedenému ďalej okresný súd citoval z rozhodnutí Ústavného súdu SR vo veci IV. ÚS 15/2014 a
nálezu Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 1783/2011 zo dňa 23.4.2013.

33. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žiadal aj úrok z omeškania zo sumy predstavujúcej

škodu (ušlý zisk) od 5.4.2003. Tu súd uvádza, že doba splatnosti záväzku z náhrady škody nie je
stanovená právnym predpisom a ak ani nebola dohodnutá (čo tu nebola), je dobou splatnosti náhrady
škody 1 deň potom čo bol škodca poškodeným o splnenie požiadaný. Škodca sa dostáva do omeškania
zásadne vtedy, a dlh nesplní v deň nasledujúci po dni keď bol poškodeným o splnenie požiadaný a
od tohto dňa môže poškodený požadovať úroky z omeškania keďže včas nesplnil svoj peňažný dlh. V

tomto prípade išlo o písomnú upomienku, ale kvalifikovanou výzvou na splnenie je nutné považovať aj
samotnú žalobu (deň doručenia žaloby dlžníkovi). V tejto súvislosti súd poukazuje na E., rozsudok NS
ČR z 27.7.2005, sp. zn. 25Cdo/1523/2004. Súd priznal tento nárok žalobcu od požadovaného dňa a to
z dôvodu, že hoci žalobca bola doručená žalovanému dňa 11.11.2003 už predtým mu, ale boli doručené
2 písomné výzvy na plnenie. Posledná dňa 28.2.2003. Úrok z omeškania súd žalobcovi priznal v súlade

s §§ 369 ods.1, 502 ods. 1 Obchodného zákonníka.

34.Aplikujúcust.§379a§386ods.2všetkoObchodnéhozákonníka,§415a§420všetkoObčianskeho
zákonníka, § 373 Obchodného zákonníka, § 9 ods. 1 zákona č. 70/1998 Z. z. okresný súd uviedol,že žalobca žiadal aj úrok z omeškania zo sumy predstavujúcej škodu (ušlý zisk) od 5.4.2003. Tu
súd uvádza, že doba splatnosti záväzku z náhrady škody nie je stanovená právnym predpisom a
ak ani nebola dohodnutá (čo tu nebola), je dobou splatnosti náhrady škody 1 deň potom čo bol

škodca poškodeným o splnenie požiadaný. Škodca sa dostáva do omeškania zásadne vtedy, a dlh
nesplní v deň nasledujúci po dni keď bol poškodeným o splnenie požiadaný a od tohto dňa môže
poškodený požadovať úroky z omeškania keďže včas nesplnil svoj peňažný dlh. V tomto prípade išlo o
písomnú upomienku, ale kvalifikovanou výzvou na splnenie je nutné považovať aj samotnú žalobu (deň
doručenia žaloby dlžníkovi). V tejto súvislosti súd poukazuje na E., rozsudok NS ČR z 27.7.2005, sp.

zn. 25Cdo/1523/2004. Súd priznal tento nárok žalobcu od požadovaného dňa a to z dôvodu, že hoci
žalobca bola doručená žalovanému dňa 11.11.2003 už predtým mu, ale boli doručené 2 písomné výzvy
na plnenie. Posledná dňa 28.2.2003. Úrok z omeškania súd žalobcovi priznal v súlade s §§ 369 ods.1,
502 ods. 1 Obchodného zákonníka.

35. Súd prvej inštancie uviedol, že s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými

zákonnými ustanoveniami súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Už s poukazom
na Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2016 sp. zn. 4Obdo/64/2014, v ktorom dovolací
súd konštatoval, že z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa aj z opakovaného dokazovania
odvolacieho súdu je zrejmé, že žalovaný nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobcovi v
zákonom stanovenej lehote. Dovolací súd rovnako skonštatoval, že je správny právny záver súdov, že

žalobcovi nárok na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 373 a nasl. Obchodného zákonníka vznikol.
Z tohto dôvodu je vyjadrenie žalovaného v častiach napádajúcich skutočnosti, že došlo k porušeniu
zmluvnej alebo zákonnej povinnosti na strane žalobcu absolútne irelevantné. Rovnako irelevantnými
sú aj akékoľvek spochybňovania žalovaného vo vzťahu k otázke či žalobcovi tento nárok v skutočnosti
aj vznikol alebo nie, nakoľko ako bolo bližšie uvedené, táto vec bola posudzovaná už opakovane

prvostupňovým, odvolacím a s poukazom aj na vyššie uvedený text aj Najvyšším súdom SR ako súdom
dovolacím.

36. Pre zhrnutie súd na záver ešte uvádza: Neprijateľné je aj tvrdenie žalovaného, že v zmysle
uzatvorenej kúpno-predajnej zmluvy sa žalobca ako predávajúci zaviazal na plnenie, hoci v čase

uzatvorenia nemal vedomosť o druhu, rozsahu, kvantite ani kvalite požadovaného plnenia. V zmysle
článku 3 predmetnej zmluvy je jasne stanovený termín dodania so špecifikáciou množstva obrazových
líšt podľa objednávky, ktorá je súčasťou predmetnej zmluvy v zmysle objednávky, pričom medzi
predávajúcim a objednávajúcim bola kvalita požadovaného plnenia stanovená vopred výrobou vzoriek
obrazových líšt, ktoré boli následne predmetom objednávky a ktoré mal následne žalobca na sklade aj

v čase vyhotovovania znaleckých posudkov. To zároveň dáva odpoveď na ďalšie otázky žalovaného
resp. jeho spochybňovania ohľadom existencie/neexistencie obrazových líšt na sklade žalobcu v čase
ukončenia zmluvného vzťahu s kupujúcim B. F., teda v čase vzniku škody. Tvrdenia žalovaného ohľadne
vzniku budúceho záväzku v spojitosti so zmluvou o budúcej zmluve je irelevantná aj z toho pohľadu,
že predmetnú kúpnopredajnú zmluvu zmluvné strany považovali za rámcovú kúpnu zmluvu na obdobie

od jej uzavretia do konca roka 2007 s limitom ročného objemu 600.000,- eur s plnením na základe
jednotlivých objednávok. Pokiaľ žalovaný spochybňuje perfektnosť úpravy samotnej zmluvy, k tomu je
potrebné uviesť, že táto zmluva bola vyhotovovaná samotným žalobcom a skutočnosti uvádzané vo
vyjadrení žalovaného sú skutočnosti vychádzajúce z právnej teórie, komentárov zákona, odborných
znalostí, ktoré žalobca nemusí ovládať.

37. Žalovaný doposiaľ v celom konaní viedol svoju obranu alebo spochybňovanie nároku žalovaného
tým spôsobom, že žalobca neporušil svoju povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, resp. prerušenie
dodávky elektrického prúdu bolo síce oznámené žalobcovi kratšie ako 30 dní pred touto odstávkou,
avšak žalobca s touto odstávkou súhlasil. Túto argumentáciu žalovaného si osvojil aj odvolací súd,

ktorý svojím rozsudkom zo dňa 11.12.2013 č.k. 7Cob/78/2012 zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu,
avšak iba na podklade výsluchu svedka L. K., ktorý bol v čase výsluchu zamestnancom žalovaného,
a ako už súd uviedol skôr, existovala dôvodná pochybnosť o prípadnej nezaujatosti tohto svedka a
účelovosti jeho výpovede .Tento svedok predsa v takom položení ani neprizná, že porušil svoje pracovné
povinnosti, že nesplnil, čo mu bolo uložené (oznámiť a riadnym spôsobom odstávku). Nesprávnosť

postupu odvolacieho súdu potvrdil aj dovolací súd, ktorý uviedol, že je potrebné súhlasiť s námietkami
žalobcu, že odvolací súd pri posudzovaní uplatneného nároku vychádzal len z jedného opakovaného
dôkazu - výsluchu svedka L. K. a uvedený dôkaz nevyhodnotil vo vzájomnej súvislosti s ostatnými
vykonanými dôkazmi týkajúcimi sa oznamovania prerušenia dodávky elektrickej energie žalovaným. Povrátení veci na odvolací súd resp. krajský súd bolo navrhnuté vykonanie dokazovania práve za účelom
odstránenia aj týchto pochybností, pričom boli vypočutí svedkovia L.. T. X. a L. B., kde L.. X. potvrdil,
firma D. nebola informovaná o odstávke elektrickej energie vopred a P.. B. ako zamestnanec rovnako

potvrdil, že na prevádzke nešiel elektrický prúd bez predchádzajúceho upozornenia, čo jednoznačne
vyvrátilo výpoveď svedka K., na ktorom bol postavené zmeňujúce rozhodnutie odvolacieho súdu zo dňa
11.12.2013, sp. zn. 7Cob/78/2012. Toto treba znova zdôrazniť a aj to, že tento mal byť vo výrobe na
žiadosť žalobcu, pre jeho neprítomnosť pre chorobu, celý mesiac, nielen dva dni, ako tvrdí žalovaný.
Neskôr ale však už žalovaný zmenil spôsob procesnej obrany a spochybňoval dovtedy takmer všetky

skutočnosti, aj tie, ktoré boli nepochybné či jednoznačne preukázané počas štrnásťročného konania aj
tie, voči ktorým nenamietal a ktoré boli potvrdené rozhodnutiami súdov, kde sa odvoláva žalovaný na
viaceré judikáty ČR ohľadom ušlého zisku a spôsobu jeho preukazovania. Vo svojich vyjadreniach použil
takmer zásadne judikatúru českých súdov, teda súdov cudzích, nie našich najvyšších súdnych autorít.
Súd na také judikáty nemusí brať vôbec ohľad, nakoniec záväznosť judikatúry sa formálne vzťahuje len
na ten ktorý konkrétny prípad, inak len ako výkladová pomôcka za účelom zabezpečenia zásady právnej

istoty, na judikatúru najvyššieho súdu sa prihliada v zmysle zákona vtedy, ak ju podáva ako zjednocujúce
stanovisko pre aplikačnú prax súdov.

38. Pokiaľ ide o samotnú škodu je potrebné zopakovať, že zo strany žalobcu boli doložené doklady
preukazujúce skutočnosť, že tento aj po vzniku škody naďalej vykonával podnikateľskú činnosť v obore.

V danom čase sa nejednalo o jednorazového zmluvného partnera alebo jednorazovú zákazku, ale
žalobca mal viacero zmluvných partnerov, z účtovníctva, z doložených daňových priznaní vyplýva,
že mal ekonomické zázemie na vykonávanie činnosti, rovnako ako aj personálne a pri všetkých
týchto skutočnostiach, pokiaľ by žalovaný nezapríčinil porušením svojej povinnosti, že nemohol dodržať
povinnosti voči svojmu zmluvnému partnerovi z Nemecka, na ktoré sa zaviazal v spomínanej rámcovej

zmluve, ušlý zisk stanovený znalcom by aj reálne dosiahol.

39. Pokiaľ sa opätovne spochybňujú znalecké posudky, súd to považuje za irelevantné, nakoľko
odborná otázka predmetu sporu bola predmetom skúmania viacerých príslušných znalcov alebo
znaleckých posudzovaní aj zo strany žalovaného a neboli voči nim či ich záverom výhrady, a to

ani zo strany odvolacieho ani dovolacieho súdu. Žiadny zo súdov závery znaleckého dokazovania
nespochybnil a nebol pre súd ani žiaden z relevantných dôvodov vykonávať ďalšie dokazovanie s
účelom ich spochybniť. Zo strany žalovaného ide o snahu s odstupom času spochybňovať dokazovanie
a spôsobovať len prieťahy v konaní, v snahe vyhnúť sa prípadného splnenia svojej povinnosti voči
žalobcovi, teda uhradiť mu spôsobenú škodu, ktorej hrozbu musí pociťovať. Ak existujú nejaké

pochybnosti o skutočnostiach uvádzaných v znaleckom posudku, tieto je možné predsa odstrániť podľa
§ 208 CSP výsluchom znalca, čo súd aj urobil. Pritom žalovaný ale nespochybnil závery jeho závery a
tak zásadným spôsobom, aby to vzbudilo potrebu ďalšieho dokazovania.

40. Aj polemiky žalovaného ohľadne všeobecnej prevenčnej povinnosti podľa Občianskeho zákonníka

súirelevantnéspoukazomnaužvyššieuvádzanéviacerérozhodnutiasúdovvtomtokonaní.Rovnakoje
neprijateľné tvrdenie žalovaného, že v zmysle § 376 Obchodného zákonníka si nesplnením prevenčnej
povinnosti mal spôsobiť škodu sám žalobca. Rovnako táto skutočnosť explicitne už vyplýva už z
vykonaného rozsiahleho dokazovania a rozhodnutia súdov tak, ako je to vyššie uvedené. Žalovaný
argumentuje vo svojom vyjadrení možnosťou práce vo viaczmennej prevádzke, resp. v čase od 06.00

hod. do 08.00 hod. kedy malo dôjsť k dodávke elektrickej energie a následne od 14.00 hod. ďalej, pričom
však žalovaný akosi pozabúda na to, čo je podstatou tohto konania, a to je práve tá skutočnosť, že
žalovaný si nesplnil povinnosť vopred oznámiť prerušenie dodávky elektrickej energie 30 dní vopred,
pokiaľ by tomu tak bolo a žalobca by mal vedomosť o tom, kedy, v ktorých dňoch, v akom čase presne
budeodstavenádodávkaelektrickejenergie,bolabytakátoargumentáciažalovanéhorelevantná.Avšak

žalobca nemal vedomosť o predmetnej viacdennej odstávke, nevedel, prečo bola zrazu odstavená
dodávka elektrickej energie, čo je príčinou tejto odstávky elektrickej energie, ako dlho bude trvať
táto odstávka. Táto skutočnosť bola potvrdená zamestnancami ako svedkami, rovnako aj majiteľmi
susediacich prevádzok.

41. Zo znaleckého posudku C.. Z. Z., N.. jednoznačne vyplynulo, že žalobca pri výrobe obrazových
líšt používal správne technologické postupy a z dôvodu výpadku elektrickej energie zapríčinenej
žalovaným nebolo možné dodržať objednané množstvo obrazových líšt v stanovenom termíne. Zároveň
však bola potvrdená veľmi podstatná skutočnosť, a to, že v zmysle postupu žalobcu v prípadebezproblémového priebehu, teda v prípade, ak by nedošlo k odstávke elektrickej energie, by žalobca
bol schopný zrealizovať objednávku v stanovenom termíne. Posudok C.. Z. Z. N.., len potvrdil závery
znaleckého posudku znalca C.. F. Y. a teda o záveroch neboli v priebehu konania ani tie najmenšie

pochybnosti. Argumentácia žalovaného ohľadne trojzmennej prevádzky, alebo ohľadne nabehnutia
na trojzmennú prevádzku, resp. fungovania žalobcu opätovne po zapojení elektrickej energie bola
vyvrátenávsamotnomposudku,atospoukazomnacharaktervýrobkovakvalituakámalabyťdodržaná.

42. Rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá viedla ku vzniku škody na strane žalobcu bolo jeho odpojenie od

odberu elektrickej energie v rozpore so zmluvou, resp. so zákonom - § 9 ods.1, 2 zákona č. 70/1998 Z.
z. vtedy platnom znení. Následkom tohto, keďže o odpojení od elektriny sa žalobca nedozvedel, hoci
30 dní pred týmto odpojením bol povinný žalovaný mu to oznámiť, nemohol v tejto situácii ani prijať
iné vhodné opatrenia včas a zabrániť tak vzniku škôd pri svojej podnikateľskej činnosti. Následkom
tohto nemohol spracovať nakúpené suroviny na výrobky, ktoré bol povinný v zmysle zmluvy dodať do
Nemecka zmluvnému partnerovi. Tento následkom požadovaného množstva tovaru včas od zmluvy

odstúpil. Tým žalobcovi nakúpený tovar zostal a nakoniec nezarobil pri tejto transakcii očakávané
množstvo peňazí - teda nemal očakávaný zisk, ktorý treba považovať za ušlý zisk. Ako vyplynulo z
dokazovania, už viac nemecký odberateľ nemal záujem, aby mu žalobca dodával tovar, čím prišiel aj
o ďalší zisk, ktorý bolo možné získať na základe zmluvy, ktorá nebola realizovaná a ktorý si žalobou
uplatnil. Po odpojení by aj tak , najmä vzhľadom na jeho neočakávanosť, už predchádzajúci nákup

dreva pre naplnenie zmluvy, logistické, časové a finančné možnosti žalobcu, pracovnoprávne predpisy,
predpisy o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci či technické normy , charakter a vyžadovanú akosť
nebolo možné zmluvu dodržať.

43. Spochybňovanie žalovaného ohľadne nesúladu skladových zásobou obrazových líšt s účtovnou

evidenciou je nepodložené a vyjadrenia, že z obdobia rokov 2002 - 2003 musí existovať evidencie
skladových zásob v počítačovej forme je tiež nekorektné, keďže ide o obdobie 16 rokov späť,
kedy neexistovala vo všeobecnosti elektronizácia a účtovné softwéry neboli prepojené so skladovými
zásobami, súd uveril, že nemali prepojenie na sklad, ako je to v dnešných technológiách, všetko sa robilo
papierovo, tzv. kartotékami, pričom tieto ako dôkaz boli žalobcom predložené, znalci ich posudzovali vo

svojich znaleckých posudkoch, či už C.. U. F., alebo C.. X., a preto nie je akékoľvek spochybňovanie
týchto znaleckých posudkov zo strany žalovaného opodstatnené.

44. V predmetných znaleckých posudkoch sa znalci jednoznačne vyjadrujú k výške spôsobenej škody,
resp. k ušlému zisku, množstvu skladových zásob, ako aj spôsobu ako bolo účtované v danom období

v spoločnosti žalobcu, nakladané so skladovými zásobami atď., pričom najpodstatnejšou skutočnosťou
zo záverov znaleckých posudkov je skutočnosť, že žalobca mal technické výrobné aj finančné možnosti
na splnenie objednávky, a neskôr aj celej zmluvy (dodatok k posudku C.. F.). /A len zavinením žalobcu
nesplnil zmluvu / Ak by aj nejaké drobné odchýlky teoreticky mohli existovať, avšak vzhľadom na
dokazovanie určite nemohli ovplyvniť mieru zisku a vôbec nie zásadne. Znalci by to zistili.

45. Absolútne irelevantnou skutočnosťou je argumentácia ohľadne aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko
žalovaný síce tvrdí, že zmluvný vzťah uzatvárala fyzická osoba P. M., V. Č.. XXX, F. E. Č. XXXXXX/XXXX
a pôvodným žalobcom v konaní bol P. M. - F., V. Č.. XXX, C.: XXXXXXXX, nakoľko opäť poukazujúc na
označovanie subjektov v danom období je zrejmé, že na označovanie žalobcu, resp. na označovanie

fyzickej osoby podnikateľa sa v minulosti využívalo rodné číslo. Je to možné vidieť aj z Osvedčenia o
registrácií platiteľa dane P. M. - F., kde daňovým identifikačným číslom je XXXXXXXXXX/XXX. Rovnako
je to vidieť aj zo živnostenského listu, kde meno a priezvisko podnikateľa je P. M., trvalé bydlisko V.
O. Z. Č.. XXX , E..Č.. XXXXXX/XXXX. Samotný žalovaný mal spísaný zmluvný vzťah so žalobcom
ako P. M., V. O. Z., E..Č.. XXXXXX/XXXX, teda bolo zjavné, že pod týmto obchodným menom pri

odoberaní elektrickej energie od žalovaného na adrese F. Č.. XX vo svojej prevádzke vystupuje žalobca
ako podnikateľský subjekt. Aj v korešpondencii žalovaného bol pôvodný žalobca označovaný iba ako
P. M., F. XX, M., alebo P. M., V. O. Z. Č.. XXX. Inak, označovanie je poplatné vtedajšej dobe. A ak
sa strany neoznačia presne tak, ako to zákon vyžaduje, zákon s tým nespája sankciovanie tohto
stavu zneplatnením ich zmlúv. Skutočnosť, že predmetná kúpna zmluva bola uzatváraná žalobcom ako

podnikateľom potvrdzuje jej samotný obsah a táto skutočnosť je nepochybná, rovnako ako aj správnosť
následného postúpenia pohľadávok vyplývajúcich z tejto zmluvy. V zmysle ustálenej judikatúry, aj
podľa rozhodnutí ústavného súdu, všeobecné súdy musia poskytovať v civilnom procese materiálnu
ochranuzákonnostitak,abybolaúčinnezabezpečenáspravodliváochranaprávaoprávnenýchzáujmovsporových strán, prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov civilného súdneho konania nie je v súlade
s požiadavkami spravodlivého súdneho procesu, ktorým sa realizuje základné ústavné právo na súdnu
ochranu. Pritom treba zmluvy vykladať tak, aby bola rešpektovaná zmluvná vôľa strán a tým spôsobom,

aby formálne dôvody neboli brané ako dôvody ich neplatnosti

46. V konaní, ktoré predchádzalo tomuto rozhodnutiu po zrušení a vrátení veci súdom druhej inštancie
boli odstránené nedostatky v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR, bolo jednoznačne preukázané,
že žalobca pokiaľ by nedošlo k porušeniu povinnosti zo strany žalovaného mohol realizovať objednávku

v mesiaci november 2002 a následne výrobu v zmysle uzatvorenej zmluvy s nemeckým partnerom, mal
dostatočné finančné prostriedky, ako aj materiálno-technické vybavenie a ako aj efektívnu kvalifikovanú
pracovnú silu na realizovanie lukratívnych objednávok. Výsluchom svedkov X. a B. bolo jednoznačne
vyvrátené tvrdenie svedka K. o predčasnom oznámení odstávky elektrickej energie u žalobcu, ktoré
ani doposiaľ nekorešpondovalo so zabezpečenými dôkazmi (výsluch žalobcu, doložená PN, nesprávne
zasielaný fax a iné). Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca bol konfrontovaný s odstávkou elektrickej

energie až po jej skutočnej odstávke, jedinou alternatívou na minimalizáciu škody bolo rýchle a včasné
oznámenie tejto skutočnosti nemeckému partnerovi s možnosťou dohodnutia neskoršieho termínu
dodania predmetu objednávky, čo žalobca aj riadne vykonal, avšak nemecký partner takéto riešenie
neakceptoval a od zmluvy odstúpil. Aj preto súd odmietol všetky právne konštrukcie a hypotetické úvahy
žalovaného o vtedajšej možnej aplikácii práva v obchodných vzťahoch žalobcu s jeho obchodnými

partnermi. Termín žalobca len pre zavinené porušenie právnej povinnosti jednoznačne splniť nemohol
v lehote, pričom jeho záväzok mal povahu fixnej zmluvy, aj keď kritériom mala byť hlavne kvalita.

47. Súd prvej inštancie považuje takéto odôvodnenie svojho rozhodnutia za dostatočné a súladné aj s
judikatúrou ESĽP. Tento v rámci svojej ustálenej judikatúry veľakrát vyslovil, že „Právo na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, uvedenie dostatočných a relevantných dôvodov,
na ktorých je rozhodnutie založené. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. T. c. Grécko z 29.5.1997, E. C.). „Ak ide o
argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie dôležité, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto argumenty“.

(B. V. vs Španielsko z 09.12.1994, seria a, č.303-b, B. vs. Francúzsko, z 19.02.1998 a iné). „Právo na
spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho
rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ (rozsudok vo veci E. Z. c. Španielsko z 9.12. 1994, R., č. 303-
B). Súd má za to, že rozhodol aj v súlade s ustálenou praxou v súlade s princípom právnej istoty a

spravodlivého konania.

48. O trovách konania okresný súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v tomto konaní
úspech v rozsahu 100 %. Z tohto dôvodu má nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v
rozsahu 100 %. O výške náhrady týchto trov bude rozhodnuté vyšším súdnym úradníkom samostatným

uznesením postupom podľa § 262 ods. 1, 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

49. Proti rozsudku okrem výroku označenom ako III., ktorým súd prvej inštancie žalobu nad sumu 1 869
345,08 eur zamietol podal žalovaný včas odvolanie z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 365 ods.
1 písm. b, h, f, d, e CSP.

50. Žalovaný vo svojom odvolaní uviedol nasledovné:
„Už v rámci konania na súde prvej inštancie sme upozorňovali na zmätočný postup súdu prvej inštancie
pri spájaní vecí vedených tunajším súdom pod sp. zn. 2Cb/92/2004 o zaplatenie náhrady škody za
mesiac november 2002 vo výške 31.624,- eur a sp. zn. 2Cb/139/2004 o zaplatenie náhrady škody za

mesiac december 2002 vo výške 31.624,- eur, ktorá bola dňa 2.1.2007 rozšírená aj o náhradu škody na
obdobia od 1.1.2003 do 31.12.2006, z ktorého dôvodu celková žalovaná suma teda predstavuje sumu
vo výške 1.929.064,- eur do jedného konania vedeného pod sp. zn. 2Cb/92/2004 do jedného konania
a ich opätovnom vylučovaní na samostatné konanie.

Dňa 5.5.2011 bolo vydané uznesenie súdu prvej inštancie o spojení vecí vedených pod sp. zn. 2Cb/l
39/2004 a 2Cb/92/2004 do jedného konania vedeného pod sp. zn. 2Cb/92/2004.Následne však dňa 12.7.2012 bola uznesením súdu prvej inštancie vec pôvodne vedená pod sp. zn.
2Cb/l39/2004 vylúčená na samostatné konanie.

Pár dní po vylúčení veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 2Cb/l 39/2004 na samostatné konanie, súd prvej
inštancie opätovne uznesením zo dňa 16.07.2012 spojil veci vedené súdom prvej inštancie pod sp. zn.
2Cb/139/2004 a 2Cb/92/2004 do jedného konania vedeného pod sp. zn. 2Cb/92/2004.

Uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 16.7.2012, ktorým boli konania vedené pod sp. zn. 2Cb/92/2004 a

sp. zn. 2Cb/l39/2004 spojené do jedného konania vedeného pod sp. zn. 2Cb/92/2004 bolo žalovanému
zo strany súdu prvej inštancie doručené až dňa 18.4.2018, t.j. takmer po šiestich rokoch od jeho vydania,
čím súd prvej inštancie vytvoril značnú nerovnováhu medzi stranami sporu a porušil zásadu rovnosti
zbraní.

V zmysle § 238 ods. 2 CSP uznesenie, proti ktorému nemožno podať odvolanie alebo sťažnosť je

právoplatné jeho doručením. Predmetné uznesenie teda nemohlo nadobudnúť právoplatnosť pred dňom
18.4.2018, kedy bolo doručené žalovanému, čím vznikajú dôvodné pochybnosti o celkovej správnosti
procesného postupu súdu prvej inštancie v predmetnom konaní v čase medzi vydaním predmetného
uznesenia o spojení veci a jeho doručenia žalovanému.

V súvislosti s uvedenou skutočnosťou súd prvej inštancie prevzal argumentáciu žalobcu a v bode 52.
odôvodnenianapadnutéhorozsudkukonštatuje,žeuznesenieospojenívecizodňa16.7.2012doručoval
žalovanému v roku 2018 údajne z dôvodu, že žalovaný o jeho doručenie požiadal a s odôvodnením, že
ho nemá k dispozícii, pričom zároveň konštatuje, že žalovaný predmetné uznesenie a s ním súvisiacu
procesnú chybu nikdy nenamietal, a to ani v dovolacom konaní.

Radi by sme zdôraznili, že predmetné uznesenie o spojení vecí do jedného konania zo dňa 16.7.2012
nebolo žalovanému až do dňa 18.4.2018 doručené, ktorá skutočnosť je zrejmá aj zo spisu sp. zn.
2Cb/139/2004, kde je vykázané doručenie predmetného uznesenia výlučne žalobcovi a jeho právnemu
zástupcovi. V spise sp. zn. 2Cb/92/2004 sa predmetné uznesenie o spojení veci zo dňa 16.7.2012 vôbec

nenachádza.

K odôvodneniu súdu prvej inštancie v bode 52. napadnutého rozsudku si dovoľujeme ozrejmiť, že otázka
spojenia vecí nebola predmetom dovolacieho konania a dovolací súd a rovnako ani žalovaný nemohli
mat o predmetnom uznesení vedomosť, nakoľko uznesenie o spojení veci zo dňa 16.7.2012 nie je

súčasťou tohto súdneho spisu, ale len spisu sp. zn. 2Cb/l39/2004, ktorý nebol v danom čase predmetom
skúmania zo strany dovolacieho súdu.

Súd prvej inštancie sa v značnej časti odôvodnenia svojho napadnutého rozsudku zaoberá otázkou
koncentrácie konania v zmysle CSP, odkazom na ktoré zákonné ustanovenia odmietol prihliadnuť na

viaceré argumentácie ako aj otázky procesnej obrany žalovaného.

Máme za to, že ustanovenia o koncentrácii konania v napadnutom rozsudku však boli zo strany súdu
prvej inštancie nesprávne aplikované.

V nadväznosti na vyššie oneskorene doručované uznesenie o spojení veci do jedného konania zo
dňa 16.7.2012 súd prvej inštancie totožnou zásielkou doručenou žalovanému dňa 18.4.2018 vyzval
žalovaného, aby sa v lehote do 25.4.2018 vyjadril k časti nároku vedenému pôvodne v konaní pod sp.
zn. 2Cb/139/2004, k znaleckému posudku a uplatnil prostriedky procesného útoku a procesnej obrany
s upozornením, že v opačnom prípade na ne súd prvej inštancie nemusí prihliadať.

Dňa 23.4.2018 žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu požiadal o predĺženie lehoty na
vyjadrenie sa z dôvodu prevzatia právneho zastúpenia žalovaného, ku ktorému došlo dňa 23.4.2018 a
žiadosti o vyhotovenie fotokópie kompletného spisového materiálu z oboch konaní vedených pod sp. zn.
2Cb/92/2004 ako aj sp. zn. 2Cb/l39/2004. Predmetnej žiadosti o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa, súd

prvej inštancii vyhovel, ktorú skutočnosť konštatuje aj sám v bode 43. napadnutého rozsudku a lehotu
na vyjadrenie sa a uplatnenie prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany žalovanému umožnil
do 18.5.2018.Súd prvej inštancie v bode 43. napadnutého rozsudku nesprávne konštatuje, že: „Žalovaný resp. jeho
právny zástupca túto lehotu ani tak nedodržali a vyjadrenie bolo súdu doručené po lehote, až 24.5.2018,
teda sú tak týmto dané duplovane aj ďalšie zákonné predpoklady, prečo tieto prostriedky procesnej

obrany súd by nemal brať vôbec prihliadať."

Uvedené tvrdenie súdu prvej inštancie nie je pravdivé.

Žalovaný napriek skutočnosti, že požadovaná fotokópia súdneho spisu mu bola zo strany súdu prvej

inštancie vyhotovená až dňa 17.5.2018, súdom stanovenú lehotu na vyjadrenie sa a uplatnenie
prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku dodržal a svoje vyjadrenie odoslal súdu prvej
inštancie prostredníctvom elektronickej dátovej schránky dňa 18.5.2018, t.j. v posledný deň súdom
stanovenej lehoty, s ktorou súd spojil následky sudcovskej koncentrácie konania.

Súdom aplikované ustanovenia o koncentrácii konania voči žalovanému a ním uplatňovaným dôkazom

a prostriedkom procesnej obrany a procesného útoku sú o to spochybniteľnejšie, že tieto boli aplikované
len vo vzťahu k dôkazom a prostriedkom procesnej obrany a procesného útoku žalovaného. Rovnakým
postupom však súd prvej inštancie nepristupoval k žalobcovi, zo strany ktorého pripustil a prevzal za
svoju, nie len jeho argumentáciu obsiahnutú v jeho posledných písomných a ústnych vyjadreniach, ale
tiež ním predkladané dôkazy, a to aj také, ktoré boli predkladané na poslednom ústnom pojednávaní dňa

22.10.2018 pri prednese záverečných návrhov strán sporu, pričom sa nejedná o dôkazy, ktoré nemohli
byť zo strany žalobcu predkladané skôr.
Súd prvej inštancie sa v bode 43. napadnutého rozsudku tiež snaží aplikovať na ťarchu žalovaného
skutočnosť, že konanie vedené pôvodne pod sp. zn. 2Cb/139/2004 je vedené cca 14 rokov. Nie je
pravdou, že žalovaný sa k žalobnému návrhu v predmetnej časti konania nevyjadril. Súčasťou spisu je

vyjadrenie žalovaného k predmetnej časti žaloby ako aj námietka zaujatosti sudkyne. Skutočnosť, že v
predmetnej časti konania až do účinnosti spojenia oboch konaní, ku ktorému došlo až dňa 18.4.2018,
neboli zo strany súdu prvej inštancie realizované žiadne úkony s výnimkou zmien subjektov na oboch
stranách sporu a pripustenia zmien žalobného návrhu zo strany žalobcu, nemôže byť aplikovaná na
ťarchu žalovaného ako strany sporu. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie viesť konanie v predmetnej

časti konania vo veci samej v súlade so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania a vyhýbať sa
dlhodobýmobdobiamnečinnostiakoajzmätočnýmprocesnýmúkonomvpodobeopakovanéhospájania
a vylučovania konaní a ďalším vadám v konaní súdu prvej inštancie vo veci samej.

Vsúvislostisargumentáciousúduprvejinštancieaaplikáciouzásadkoncentráciekonaniasidovoľujeme

daťdo pozornosti tiež prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 druhá veta CSP, v zmysle ktorého, ak sa tento
zákonpoužijenakonaniazačatépredodňomnadobudnutiaúčinnostitohtozákona,nemožnouplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

V danom prípade je zrejmé, že konanie bolo začaté za účinnosti O.s.p. a aplikácia sudcovskej
koncentrácie konania v takom rozsahu ako ju aplikoval súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému a
ním uplatneným prostriedkom procesného útoku a procesnej obrany ako aj celej jeho argumentácii je
výrazne v neprospech žalovaného ako strany sporu a takýto formalistický postup súdu prvej inštancie
pri uplatňovaní sudcovskej koncentrácie konania má závažné následky na konečný výsledok sporu vo

veci samej.

Tu by sme radi upozornili na závažnú procesnú vadu konania súdu prvej inštancie, ktorý o pripustení
zmeny žaloby o úroky z omeškania vôbec nerozhodoval, teda rozšírenie žaloby o úroky z meškania
z jeho strany nebolo prípustné, napriek tejto skutočnosti však žalobcovi vo výroku II. napadnutého

rozsudku úroky z omeškania zo žalovanej istiny bez ďalšieho v plnom rozsahu priznal.

Súd prvej inštancie odmietol na námietku premlčania uplatnenú žalovaným prihliadnuť ako na
prostriedok procesnej obrany žalovaného s odkazom, že sa jedná o hmotnoprávnu námietku v zmysle §
152 CSP a táto podľa jeho názoru nebola zo strany žalovaného uplatnená v rámci zákonnej koncentrácie

konania v zmysle § 154 CSP ani v rámci sudcovskej koncentrácie konania v zmysle § 153 CSP.
Uvedený postup súdu prvej inštancie považujeme za nesprávny. Ustanovenia CSP zavádzajú inštitút
hmotnoprávnej námietky konania, ktorou je aj námietka premlčania, avšak jej vznesenie je obmedzené
zákonnou koncentráciou konania v zmysle § 154 CSP, a teda takúto hmotnoprávnu námietku je možnéuplatniť, ako súd prvej inštancie záverom bodu 44. napadnutého rozsudku sám uvádza, najneskôr do
vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania.
Tu považujeme za nevyhnutné zdôrazniť, že dokazovanie bolo uznesením súdu prvej inštancie v

predmetnej právnej veci vyhlásené za skončené až na ústnom pojednávaní dňa 22.10.2018. Námietka
premlčania bola zo strany žalovaného vznesená v jeho vyjadrení zo dňa 15.5.2018, ktoré bolo riadne
odoslané a preukázateľne doručené súdu prvej inštancie dňa 18.5.2018, t.j. vyše päť mesiacov pred
momentom zákonnej koncentrácie konania, a teda nie je možné priznal relevanciu takému tvrdeniu súdu
prvej inštancie, že táto námietka premlčania nebola uplatnená včas.

Vo vzťahu k sudcovskej koncentrácii konania v zmysle § 153 CSP, na ktorú súd prvej inštancie taktiež
na viacerých miestach svojho napadnutého rozsudku poukazuje, si dovoľujeme opakovane zdôrazniť,
že zo strany súdu prvej inštancie bola sudcovská koncentrácia žalovanému predĺžená a uplatnenie
prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku umožnené v lehote do 18.5.2018, ktorá lehota bola
zo strany žalovaného, ako je vyššie v texte odvolania preukázané, dodržaná. Hmotnoprávna námietka

premlčania bola zo strany žalovaného uplatnená v jeho vyjadrení zo dňa 15.5.2018 preukázateľne
odoslaného a doručeného súdu prvej inštancie dňa 18.5.2018, t.j. v súdom stanovenej lehote. Postup
súdu prvej inštancie spočívajúci v neprihliadnutí na námietku premlčania ako hmotnoprávnu námietku
uplatnenú žalovaným tak v rámci zákonnej koncentrácie konania, ako aj v rámci súdom prvej inštancie
stanovenej sudcovskej koncentrácie konania, preto nemôže byt považovaný za správny a dôvodný.

Taktiež si dovoľujeme vo vzťahu k sudcovskej koncentrácii konania a uplatnenej hmotnoprávnej
námietke premlčania poukázať na skutočnosť, že v zmysle § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to
vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.
V súvislosti s uvedeným si dovoľujeme poukázať na skutočnosť, že žalovaným vznesená námietka

premlčania nevyžadovala zo strany súdu prvej inštancie vykonanie žiadneho ďalšieho dokazovania,
iba jednoduché zistenie momentu rozhodujúceho pre začatie plynutia premlčacej doby vo vzťahu k
žalobcom uplatnenému žalobnému nároku a jeho skončenia a rovnako nebolo potrebné z uvedeného
dôvodu ani nariaďovať ďalšie pojednávania.
Námietka premlčania bola vznesená vyše pol roka pred rozhodnutím súdu prvej inštancie vo veci samej,

počas ktorého boli uskutočnené tri ústne pojednávania vrátane pojednávania nariadeného za účelom
vyhláseniarozsudkuavymenenýchviaceropísomnýchpodanízostranyobochstránsporu,pričomtouto
sa súd prvej inštancie počas celého polročného obdobia vôbec nezaoberal, a to ani pri vyslovení svojho
predbežného právneho názoru, teda je zrejmé, že námietka premlčania nebola a ani objektívne nemohla
byť dôvodom na predĺženie konania vo veci samej, nariadenie ďalšieho pojednávania ani oddialenia

rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej.

Práve naopak, ak by sa súd prvej inštancie zaoberal námietkou premlčania hneď po jej vznesení, mohol
žalobu v napadnutom rozsahu okamžite zamietnuť.
Vzhľadomkuskutočnosti,ženámietkapremlčaniabolazostranyžalovanéhovznesenávrámcizákonnej

ako aj sudcovskej koncentrácie konania a navyše si v prípade jej pripustenia nevyžadovala vykonanie
žiadneho ďalšieho dokazovania, ani nemala za následok oddialenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo
veci samej, máme za to, že na túto malo byť zo strany súdu prvej inštancie ako prostriedok procesnej
obrany žalovaného, prihliadnuté. Postup súdu prvej inštancie, ktorým tento napriek dodržaniu zákonnej
aj sudcovskej koncentrácie konania a napriek prechodnému ustanoveniu § 470 ods. 2 druhá veta CSP,

navznesenúnámietkupremlčanianeprihliadol,považujemezazávažnépochybeniesúduprvejinštancie
majúce za následok takú vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a zároveň
taký nesprávny procesný postup, ktorým došlo k zásahu do práva žalovaného na spravodlivý proces.

Obchodný zákonník teda pre plynutie premlčacej doby vyžaduje naplnenie dvoch podmienok, na ktoré

viaže uplatnenie nároku na náhradu škody, a to: (i) vedomosť poškodeného o škode a (ii) vedomosť
poškodeného o osobe povinnej nahradiť škodu.

Škodová udalosť, z ktorej žalobca uplatňuje náhradu škody v podobe ušlého zisku vznikla 23.11.2002
a 24.11.2002.

K odstúpeniu kupujúceho od zmluvy došlo dňa 5.12.2002, pričom sám predávajúci si voči žalovanému
uplatnil škodu z predmetného zmluvného vzťahu už dňa 4.12.2002.Z textu predmetného odstúpenia údajne datovaného dňom 5.12.2002 je zrejmé, že kupujúc odstupuje
tak od celej kúpnej zmluvy z 31.10.2002 vrátane objednávky z 2.11.2002 s ňou súvisiaca, ako aj od
akéhokoľvek odberu tovaru od predávajúceho.

Z uvedeného je teda zrejmé, že dňom doručenia odstúpenia kupujúceho žalobcovi, t.j. dňom 5.12.2002
sa žalobca dozvedel resp. objektívne mohol dozvedieť tak o vzniku škody v podobe ušlého zisku z
predmetnej kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 31.10.2002 vrátane objednávky zo dňa 2.11.2002 s plnením
do 30.11.2002, ako aj o vzniku škody v podobe ušlého zisku z neuzatvorenej budúcej kúpnej zmluvy

na dodávku obrazových líšt do roku 2007 v celkovom plánovanom ročnom objeme 600.000,- eur a
minimálnom plánovanom mesačnom objeme 50.000,- eur.

Žaloba o zaplatenie náhrady škody za mesiac december 2002 vo výške 31.624,- eur v konaní pôvodne
vedenom pod sp. zn. 2Cb/139/2004 bola na súde prvej inštancie podaná 30.12.2004, avšak rozšírenie
žaloby o zaplatenie náhrady škody v predmetnom konaní o náhradu škody za obdobia od 1.1.2003 do

31.12.2006, t.j. o sumu vo výške 1.897.440,- eur bolo zo strany žalobcu na tunajší súd podané až dňa
2. 1.2007, t.j. v čase po márnom uplynutí zákonom stanovenej subjektívnej štvorročnej premlčacej doby
a rozšírenie žaloby o zaplatenie náhrady škody v predmetnom konaní o náhradu škody za obdobia od
1.1.2007 do 31.12.2007, t.j. o sumu vo výške 397.488,- eur ako aj o úroky z omeškania z celej žalovanej
istiny týkajúcej sa nárokovaného ušlého zisku za obdobie 1.12.2002 - 31.12.2007 bolo zo strany žalobcu

natunajšísúdpodanéaždňa30.5.2011,t.j.včasepomárnomuplynutízákonomstanovenejsubjektívnej
štvorročnej premlčacej doby.

Vo vzťahu k úrokom z omeškania vo všeobecnosti platí, že úroky z omeškania sa premlčujú samostatne.
Začiatok plynutia premlčacej doby v prípade úrokov z omeškania sa riadi § 393 ods.1 Obch.Z., a

teda momentom, keď bola povinnosť porušená, pričom k porušeniu dochádza už prvý deň omeškania.
JudikatúraČRajSRsavsúvislostispremlčovanímsaúrokovzomeškaniapostupneustálilanaprávnom
názore, že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká jednorazovo v deň, v ktorom sa dlžník ocitol
v omeškaní, s ktorým dňom je zároveň spojený aj začiatok plynutia premlčacej doby, a teda úroky z
omeškania sa nepremlčujú za každý deň samostatne vo vzťahu ku konkrétnemu denne vzniknutému

nároku na úrok z omeškania.

Preto je zrejmé, že tak uplatnený ušlý zisk za obdobia 1/2003 - 12/2007 ako aj uplatnené úroky z
omeškania za obdobie 12/2002 - 12/2007 je potrebné považovať za premlčané.

Máme za to, že žalobcovi nebránila žiadna objektívna prekážka v uplatnení uvedeného nároku v podobe
ušlého zisku za obdobia od 1.1.2003 do 31.12.2007 ani k tomu prislúchajúcich úrokov z omeškania už
priamo v žalobe zo dňa 30.12.2004, ktorou si žalobca uplatňoval voči žalovanému nárok na náhradu
ušlého zisku za mesiac december 2002, ktorého základom mala byt rovnako ako pri zvyšnom nároku
za obdobia od 1.1.2003 do 31.12.2007 nerealizácia budúceho záväzku na dodávku tovaru.

Bez ohľadu na ďalšie skutkové okolnosti preto považujeme žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody
vpodobeušléhoziskuzaobdobiaod1.1.2003do31.12.2007spolusprislúchajúcimiúrokmizomeškania
za obdobie 12/2002 - 12/2007 za premlčaný a zo strany žalobcu neskoro uplatnený, na ktorú skutočnosť
mal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej prihliadnuť a žalobný nárok žalobcu v dotknutom

rozsahu zamietnuť.

Dovoľujeme si zdôrazniť, že právo na vznesenie námietky premlčania nepodlieha premlčaniu, a toto
nie je ohraničené žiadnymi hmotnoprávnymi normami, a to ani ustanovením § 408 ods. 1 Obchodného
zákonníka, na ktoré poukazuje súd prvej inštancie.

Žalobcom uplatnený nárok je nárokom z titulu údajnej náhrady škody v podobe ušlého zisku, ktorý mal
žalobcovi vzniknúť v dôsledku prerušenia dodávky elektrickej energie do odberného miesta žalobcu v
dňoch 23.11.2002 a 24.11.2002.
Súd prvej inštancie žalobcovi celý žalovaný nárok priznal s odôvodnením na relevantnosť žalobcovej

argumentácie o nemožnosti vedomosti žalobcu o prerušení dodávky elektrickej energie do jeho
odberného miesta a jeho údajnej nemožnosti z uvedeného dôvodu prijať akékoľvek prevenčné alebo
zakročovacie opatrenia.V priebehu celého konania žalovaný poukazoval na skutočnosť, že žalobca bol dlhodobým neplatičom,
z ktorého dôvodu bol, okrem iného, aj písomnou výzvou žalovaného zo dňa 22.10.2002 požiadaný o
úhradu dlžnej čiastky s upozornením na možnosť prerušenia dodávky elektriny do odberného miesta

žalobcu v prípade nesplnenia jeho záväzku voči žalovanému.
Žalobca bol zo strany žalovaného výslovne preukázateľne upozornený na možnosť odstávky elektriny
bez ďalšieho výslovného upozornenia z dôvodu existencie neuhradeného záväzku žalobcu voči
žalovanému, napriek čomu sám dlhodobo udržiaval stav umožňujúci žalobcovi kedykoľvek pristúpiť
k prerušeniu dodávky elektriny do odberného miesta žalobcu bez ďalšieho predchádzajúceho

upozornenia.
Žalobca sám dlhodobo udržiaval stav, kedy mohol prerušenie dodávky elektriny do jeho odberného
miesta očakávať, preto právny názor súdu o nečakanosti prerušenia dodávky elektriny do odberného
miesta žalobcu a z tohto dôvodu jeho nemožnosti zabezpečiť si včas vhodné opatrenia na zabezpečenie
riadneho plnenia svojich zmluvných záväzkov voči tretím osobám nepovažujeme za správny.

Súd prvej inštancie v bode 28. napadnutého rozsudku vyhodnotil vyššie uvedenú argumentáciu ako
účelovú a tendenčnú s odôvodnením, že: „...dodávka bola obnovená napriek tomu, že víkend, teda v
dňoch 23. a 24.11.2002 či neskôr neuhradené faktúry neuhradil.“

Skutočnosťou, že dodávka elektriny do odberného miesta žalobcu bola následne obnovená je možné

poprieť to, že žalobca mohol vzhľadom na svojim konaním vytvorený stav, prerušenej dodávky elektriny
do jeho odberného miesta očakávať.

Bez ohľadu na skutočný dôvod prerušenia dodávky elektriny, žalobca za okolností udržiavania
protiprávneho stavu v podobe neplnenia svojich zmluvných záväzkov voči žalovanému napriek

upozorneniu o možnosti prerušenia dodávky elektriny do jeho odberného miesta, teda sám udržiaval
stav, ktorým ohrozoval plnenie svojich zmluvných záväzkov voči tretím osobám a celkový výkon svojej
podnikateľskej činnosti a sám dlhodobo vytváral predpoklady na vznik škody (vrátane ušlého zisku) s
tým súvisiacej.

Zadanýchokolností,keďžalobcavedelresp.muselvedieť,žemáneuhradenézáväzkyvočižalovanému
a zo strany žalovaného bol aj výslovne upozornený na možnosť prerušenia dodávky elektriny v prípade
nesplnenia svojho záväzku, a to bez predchádzajúceho ďalšieho upozornenia, nemožno považovať
konanie žalobcu spočívajúce v bezdôvodnom spoliehaní sa na skutočnosť, že žalovaný svoje právo na
prerušenie dodávky elektriny do odberného miesta žalobcu nikdy neuplatní a bude tolerovať protiprávne

konanie žalobcu, za správne a obozretné.

Máme za to, že odobrením takéhoto konania žalobcu a priznaním náhrady škody v podobe ušlého zisku
dochádza k zlegalizovaniu bezdôvodného zneužívania práv žalobcu na úkor žalovaného.

Žalobca s možnosťou prerušenia dodávky elektriny vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti musel
počítať a bolo jeho povinnosťou, v prípade, ak sa chcel vyhnúť nesplneniu svojich záväzkov voči svojim
zmluvným odberateľom a prípadným sankciám s tým spojeným, si v súlade s touto skutočnosťou počínať
a byť na možnosť vzniku takejto situácie pripravený.

Vzhľadom k uvedenému, máme za to, že bez ohľadu na dôvod prerušenia dodávky elektriny do
odberného miesta žalobcu, za vyššie uvedených okolností a dlhodobého vytvárania a udržiavania
dôvodov na prerušenie dodávky elektriny do odberného miesta žalobcu zo strany žalovaného,
úmyselným konaním samotného žalobcu, nemôže byť jeho prevenčná a rovnako ako ani zakročovacia
povinnosť považovaná za splnenú.

Priznaním relevancie takéhoto postupu žalobcu a aplikáciou takéhoto spôsobu výkladu právnych noriem
vytvoril súd prvej inštancie stav, kedy jednému subjektu sú priznané práva, avšak tento je zároveň
„oslobodený“ od naň nadväzujúcich povinností. Máme za to, že uvedeným postupom súdu prvej
inštancie došlo k zlegitímneniu zneužívania práv žalobcu na úkor žalovaného.

Žalobcom uplatňovaný nárok v predmetnom konaní je nárokom z titulu ušlého zisku vyplývajúceho podľa
názoru žalobcu z kúpnopredajnej zmluvy uzavretej s jeho nemeckým zmluvným partnerom P.. B. F. dňa
31.10.2002.Ak sa nemá jednať o zisk len hypotetický, je nevyhnutné posudzovať ako predbežnú otázku najskôr
povahu a platnosť samotnej zmluvy a v nej obsiahnutých dojednaní, z ktorých mal žalobcom uplatňovaný
nárok vzniknúť, ak by nedošlo k škodovej udalosti, ako aj možnosti a platnosť jej ukončenia nemeckým

zmluvným partnerom, ktorým otázkam sa však súd prvej inštancie napriek dĺžke trvania predmetného
konania vôbec nevenoval. Z obozretnosti si dovoľujeme zdôrazniť, že pri tejto námietke, ktorá bola
zo strany žalovaného namietaná až aj v konaní pred súdom prvej inštancie, sa nejedná o prostriedok
procesného útoku ani procesnej obrany podliehajúci koncentrácii konania, ale jedná sa o právne
posúdenie otázok tvoriacich základ sporu ako aj základ žalobcom uplatňovaného nároku.

K argumentácii súdu prvej inštancie o nedôvodnosti zaoberania sa otázkou povahy kúpnopredajnej
zmluvy a budúceho záväzku obsiahnutého v článku VI. predmetnej kúpnopredajnej zmluvy odkazom
na uznesenie dovolacieho súdu si dovoľujeme zdôrazniť, že predmetom posudzovania zo strany
Najvyššieho súdu SR bola len časť žalobcom uplatneného nároku za obdobie november 2002, keďže k
účinnémuspojeniuvecídošloaždňom18.4.2018,pretodovolacísúdnemaldôvodzaoberaťsaotázkami
a skutočnosťami súvisiacimi s žalobným nárokom týkajúcim sa žalovaného obdobia 12/2002 - 12/2007,

ktorý nebol súčasťou dovolacím súdom napadnutého rozsudku.
Keďže nie je možné žalobcovi priznať ušlý zisk, ktorý by mal vzniknúť z neplatných zmluvných dojednaní
a rovnako ani ušlý zisk, ktorý by vznikol v súvislosti s neplatným ukončením zmluvy, bolo nevyhnutné,
aby sa súd prvej inštancie otázkou povahy kúpnopredajnej zmluvy a platnosti jej zmluvy ako aj otázkou
platnosti ukončenia zmluvného vzťahu zo strany P.. B. F. riadne zaoberal a svoje posúdenie riadne

odôvodnil. Bez takéhoto posúdenia nie je možné považovať rozsudok súdu prvej inštancie za správny a
právnesúladný,pretoženeplatnosťzmluvnýchdojednanía/aleboneplatnosťukončeniazmluvyvylučuje
príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a škodovou udalosťou, a v konečnom dôsledku tak môže
žalobcovi navodzovať výrazne lepšie postavenie, než aké by tento mal v prípade, keby k škodovej
udalosti nedošlo.

Predmetom kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 31.10.2002, bolo dodanie obrazových líšt bližšie
špecifikovaných podľa objednávky P.. B. F. ako kupujúceho, pričom zmluvnými stranami bol dohodnutý
termín plnenia do 30.11.2002. Špecifikácia konkrétneho množstva, druhu a ceny tovaru bola obsiahnutá
v objednávke bez bližšie definovaného dátumu, predmetom ktorej bolo dodanie obrazových líšt v
celkovej hodnote 50.605,- eur.

V predmetnej kúpno-predajnej zmluve sa zmluvné strany zároveň dohodli, že pri dodržaní kvality a
termínu dodávky, kupujúci podpíše zmluvnú objednávku na dodávku obrazových líšt do roku 2007 v
ročnomobjeme600.000,-eur,pričomminimálnahodnotamesačnéhoodberumalabytvobjeme50.000,-
eur.

Súd prvej inštancie v bode 65. odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje záver, že: „...predmetnú
kúpnopredajnú zmluvu zmluvné strany považovali za rámcovú zmluvu na obdobie od jej uzavretia do
koncaroka2007slimitomročnéhoobjemu600.000,-eursplnenímnazákladejednotlivýchobjednávok."
Uvedené právne posúdenie súdu prvej inštancie, ktoré tento v plnom rozsahu prevzal od žalobcu, však

nie je správne.
Z ustanovenia článku III. ako aj z ustanovenia článku VI. predmetnej kúpno-predajnej zmluvy je zrejmé,
že sa jedná o zmluvu uzatvorenú na dobu určitú do 30.11.2002 a článok VI. má povahu zmluvy o budúcej
zmluve avšak neobsahujúcej všetky zákonom požadované náležitosti, a teda trpiacej vadou majúcou za
následok neplatnosť takéhoto právneho úkonu.

Sám nemecký zmluvný partner listom zo dňa 11.4.2005 na ponuku žalobcu nadväzujúcu na kúpno-
predajnú zmluvu zo dňa 31.10.2002 a objednávku k nej uvádza, že: „Nemôžeme v minulosti uzavreté
zmluvy (zmluva z 31.10.2002) vziať ako podklad na uzatvorenie novej zmluvy pre dobu päť rokov.“ Je
teda zrejmé, že ani sám nemecký zmluvný partner pôvodne v dotknutom čase nemal úmysel uzatvoriť
priamo zmluvu na obdobie päť rokov, ako to tvrdí súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení.

Pokiaľ sa súd prvej inštancie odvoláva pri výklade zmluvy na odpovede P.. B. F. poskytnuté po porade s
jeho advokátom na dopyt súdu prvej inštancie, dovoľujeme si upozorniť, že pre správny výklad zmluvy
v rámci súdneho konania je dôležitá vôľa zmluvných strán v čase uzatvorenia zmluvy, nie vôľa strán
prejavená následne niekoľko rokov po samotnom vzniku zmluvy v priebehu súdneho konania.
Výkladom prostredníctvom vôle zmluvných strán je možné zisťovať iba obsah právneho úkonu, avšak

nemožno ním prejav vôle zmluvných strán doplňovať. Takto bol povinný súd prvej inštancie postupovať
aj v prípadoch, ak interpretovali účastníci vo svojich prednesoch alebo výpovediach v priebehu konania
zmluvné dojednanie odlišným spôsobom. Takáto situácia neznamená, že právny úkon vyložiť nemožno,
lebo záujmy a postoje účastníkov priebehu súdneho konania už nemusia zodpovedať ich pôvodnej vôli,ktorú prejavili pri právnom úkone. Použitie zákonných výkladových pravidiel smeruje iba k tomu, aby
obsah právneho úkonu vyjadreného slovami, ktorý urobili účastníci o vzájomnej dohode, bol vyložený v
súlade so stavom, ktorý existoval v čase ich zmluvného dojednania.

Budúci záväzok strán obsiahnutý v predmetnej kúpno-predajnej zmluve zaväzuje v prípade splnenia
odkladacej podmienky kupujúceho k povinnosti „podpísať zmluvnú objednávku“. Povinnosť podpísať
zmluvnú objednávku nie je možné považovať za záväzok povinnej strany uzatvoriť kúpnu zmluvu,
pretože s každou z uvedených skutočností sú spojené rôzne následky. Povinnosť kupujúceho, na

ktorú by ho v prípade splnenia odkladacej podmienky budúci záväzok zaväzoval by bola splnená
momentom podpísania požadovanej objednávky, pričom kupujúceho by v zmysle takéhoto budúceho
záväzku nebolo možné prinútiť k uzatvoreniu kúpnej zmluvy. Aj v prípade, ak by pri nesplnení
povinnosti kupujúcim podpísať predmetnú objednávku, žalobca požiadal súd o nahradenie prejavu vôle
kupujúceho, výrok súdu by mohol znieť výlučne na dohodnutú povinnosť kupujúceho „podpísať zmluvnú
objednávku“. Súd pri rozhodovaní o nahradení prejavu vôle nie je oprávnený nič meniť, dopĺňať ani

upresňovať na podstatných náležitostiach budúcej zmluvy, preto je podľa rozsudku NS ČR, sp. zn.
33Obdo 1171/2005 z 26.1.2007 vylúčené, aby boli neurčité údaje napravované výkladom prejavu vôle
účastníkov budúcej zmluve.

Tu je potrebné zdôrazniť, že samotné prípadné podpísanie objednávky kupujúcim nie je spôsobilé

privodiť samo osebe žiadne právne následky. Na to, aby podpísanie objednávky bolo vôbec možné
považovať za právny úkon a aby sa tento stal perfektným a spôsobilým privodiť akékoľvek následky, je
nevyhnutné jeho doručenie druhej zmluvnej strane.

Záväzok doručiť podpísanú objednávku žalobcovi a už vôbec nie záväzok uzatvoriť realizačnú kúpnu

zmluvu neboli predmetom prípadného budúceho záväzku, ktorý by kupujúcemu v prípade riadneho
splnenia odkladacej podmienky vznikol.

Samotné splnenie budúceho záväzku kupujúceho by nebolo možné považovať za návrh na uzatvorenie
zmluvy, pretože na nadobudnutie jeho účinnosti a jeho perfektnosť sa vyžaduje doručenie druhej

zmluvnej strane, zatiaľ čo na úplnosť splnenia povinnosti kupujúceho sa takáto skutočnosť nevyžaduje.
Vzhľadom k uvedenej skutočnosti, ani prípadné splnenie budúceho záväzku kupujúceho v podobe
podpísania objednávky, nemohlo mať samo osebe bez ďalšieho za následok vznik budúcej zmluvy
za dohodnutých podmienok a rovnako nemohlo spôsobiť vznik povinnosti kupujúceho objednávať si u
žalobcu tovar v ročnom objeme 600.000,- eur a rovnako ani povinnosť žalobcu tovar v takomto objeme

kupujúcemu dodávať.

Ďalšou obligatórnou podstatnou náležitosťou zmluvy o budúcej zmluve je teda určenie času, kedy sa má
riadna budúca zmluva uzatvoriť. Táto však tiež nie je súčasťou budúceho záväzku, ktorý bol predmetom
kúpno-predajnej zmluvy. Predmetný budúci záväzok obsahuje len moment začatia plynutia času na

podpísanie objednávky, t.j. splnenie odkladacej podmienky, na ktorú je budúci záväzok viazaný, avšak
neobsahuje ohraničenie a určenie času, do kedy má byť budúca kúpna zmluva uzatvorená, ako ani
určenie času, do kedy má kupujúci doručiť svoj návrh na uzatvorenie zmluvy predávajúcemu, keďže
dojednanie zmluvných strán neobsahuje ani samotnú povinnosť kupujúceho doručiť podpísaný návrh
zmluvy žalobcovi a rovnako ani povinnosť kupujúceho uzatvoriť budúcu zmluvu v dojednanom rozsahu.

Vzhľadom k uvedenému P.. B. F. nemohol mať povinnosť v prípade riadneho a včasného splnenia
odkladacej podmienky zo strany žalobcu, uzatvoriť ďalšiu realizačnú zmluvu hneď na obdobie 12/2002
a ďalšie za ním nasledujúce žalované obdobia. Z textu kúpno-predajnej zmluvy nie je vôbec zrejmé,
počnúc akým momentom mala povinnosť P.. B. F. začať si od žalobcu objednávať ďalší tovar, vzniknúť.
Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobcom a P.. B. F. dojednaný budúci záväzok v článku VI. predmetnej

kúpno-predajnej zmluvy nemá obligatórne podstatné náležitosti zmluvy o budúcej zmluve v zmysle §
289 Obch.Z., nemohlo v danom prípade medzi zmluvnými stranami dôjsť k platnému uzavretiu zmluvy
o budúcej zmluve.

Keďže je dojednanie zmluvných strán o budúcom záväzku na podpísanie objednávky neplatné, nie je

z takto neplatného zmluvného dojednania možné vyvodzovať akékoľvek právne dôsledky, a to ani pre
prípad plnenia takéhoto zmluvného dojednania a rovnako ani pre prípad jeho neplnenia.
Predmetné zmluvné dojednanie je vzhľadom na svoju formuláciu a svoj obsah reálne nevymožiteľné,
a to aj v prípade, ak by odkladacia podmienka vzniku predmetného budúceho záväzku bola riadne avčas splnená a aj v prípade prípadnej vymožiteľnosti splnenia budúceho záväzku kupujúceho v podobe
podpísania objednávky v uvedenom rozsahu, s týmto nie sú zmluvou ani zákonom spájané žiadne
právne následky.

Vzhľadom ku skutočnosti, že ani prípadné splnenie budúceho záväzku kupujúceho podpísať
objednávku, nie je spôsobilé samo o sebe vyvolať žiadne právne následky v podobe vzniku kúpnej
zmluvy a s ňou spájaného plnenia zmluvných strán, nie je možné s nesplnením takéhoto záväzku a
rovnako ani s nesplnením odkladacej podmienky, na ktorú je vznik takéhoto záväzku viazaný, spájať

vznik akejkoľvek škody, a to ani vo forme reálnej škody ako ani vo forme ušlého zisku na strane žalobcu.

Zároveň si dovoľujeme upozorniť, že z textácie odkladacej podmienky je zrejmé, že táto je viazaná na
kumulatívne naplnenie dvoch zmluvnými stranami dohodnutých skutočností, a to (i) dodržanie kvality
plnenia a (ii) termínu plnenia. Z uvedeného je zrejmé, že splnenie odkladacej podmienky nie je viazané
na množstvo plnenia, ale na kvalitu a termín plnenia. Medzi zmluvnými stranami nebolo dojednané,

že musí byť plnené v plnom rozsahu, teda podmienka vzniku budúceho záväzku nebola viazaná na
dodržanie množstva, preto ani prípadné dodanie menšieho alebo väčšieho množstva objednaných líšt
nemohlo spôsobiť, že budúci záväzok nevznikol.

Jednou z podmienok na to, aby budúci záväzok vôbec vznikol bolo dodržanie dohodnutej kvality plnenia.

Ani úplné dodanie tovaru žalobcom kupujúcemu v dohodnutom termíne v plnom rozsahu teda nemuselo
samo o sebe znamenať, že by budúci záväzok kupujúceho skutočne vznikol. Máme za to, že za účelom
zistenia kvality plnenia žalobcu bolo povinnosťou súdu skúmať, či plnenie žalobcu v rozsahu, v akom
bolo z jeho strany zrealizované, vykazovalo dohodnutú kvalitu plnenia, a teda či toto bolo spôsobilé
byť považované za riadne plnenie, s ktorým sú spojené následky v podobe vzniku budúceho záväzku

kupujúceho podpísať dohodnutú objednávku. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že otázkou kvality
žalobcom reálne zrealizovanej časti plnenia sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal, preto nemohol
bez ďalšieho vyhodnotiť existenciu budúceho záväzku a z neho vyplývajúceho ušlého zisku za obdobie
12/2002 - 2/2007.

Žalobca nemá v predmetnom zmluvnom vzťahu s P.. B. F., z ktorého si nárokuje údajný ušlý
zisk, pozíciu spotrebiteľa, ktorému je vnútroštátnou a európskou legislatívou poskytovaná špeciálna
ochrana, ale je považovaný za subjekt uvedomelý a znalý platných právnych predpisov týkajúcich sa
podnikateľského odvetvia, v ktorom vykonáva svoju činnosť a koná pri všetkých svojich úkonoch s
náležitou zodpovednosťou a starostlivosťou.

K námietke súdu prvej inštancie o irelevantnosti námietok žalovaného o neplatnosti budúceho záväzku,
z ktorého mat údajný žalobcom nárokovaný ušlý zisk vzniknúť s odkazom, že predmetná otázka už bola
preskúmaná zo strany Najvyššieho súdu SR si dovoľujeme zdôrazniť, ako už bolo vyššie uvedené, že
žalovaný nárok za obdobia 12/2002 - 12/2007 nebol predmetom posudzovania a skúmania zo strany

odvolacieho ani dovolacieho súdu. Súdy vyšších inštancií vzhľadom na zmätočný a nesprávny procesný
postup súdu prvej inštancie posudzovali a vzhľadom na moment nadobudnutia právoplatnosti uznesenia
o spojení vecí objektívne aj mohli posudzovať len žalobný nárok za obdobie 11/2002, ktorého sa otázka
budúceho záväzku netýka.

Súd prvej inštancie vyhodnotil vzťah medzi žalobcom a P.. B. F. napriek ich nesprávnym označovaniam
ako vzťah obchodnoprávny, preto je nevyhnutné, aby sa tak samotné ustanovenia a práva a povinnosti
zmluvných strán počas trvania predmetnej kúpnopredajnej zmluvy, ale rovnako aj ukončenie predmetnej
kúpnopredajnej zmluvy spravovali ustanoveniami Obchodného zákonníka.

Súd prvej inštancie v bode 29. a v bode 74. napadnutého rozsudku nesprávne konštatuje, že
kúpnopredajná zmluva je zmluvou fixnou. Nie je zrejmé, akými úvahami súd prvej inštancie k
predmetnému právnemu záveru dospel, avšak takéto posúdenie nie je možné považovať za správne.

Dovoľujeme si zdôrazniť, že fixný charakter záväzku však nie je možné vyvodzovať zo samotného

stanovenia termínu plnenia v texte zmluvy, bez toho, aby dlžníkovi bolo známe, že plnenie je na tento
presnestanovenýtermínviazané,atedanedodržanietermínuboloviazanénarozväzovaciupodmienku.V dotknutej kúpno-predajnej zmluve bol termín plnenia síce stanovený na 30.11.2002, ale jeho
nedodržanie nebolo naviazané na rozväzovaciu podmienku, v zmysle ktorej by došlo k zrušeniu zmluvy
a rovnako ani z textu celej zmluvy ani k nej pripojenej objednávky a rovnako ani z povahy deliteľného

plnenia, ktoré bolo jej predmetom nevyplýva, že by na neskoršom alebo na čiastočnom plnení kupujúci
nemalmatzáujem,dokoncaanizaplateniekúpnejcenyniejeviazanénatermínaninamnožstvoplnenia,
ale výlučne na kvalitu plnenia, ktorú skutočnosť potvrdzuje aj súd prvej inštancie v bode 74. napadnutého
rozsudku, preto sa v danom prípade nemôže jednať o fixnú zmluvu, a teda účinky v zmysle § 349 ods.
3 Obch.Z. sú v danom prípade vylúčené.

Vpredmetnejkúpno-predajnejzmluvevšakniejedefinované,čisaomeškaniežalobcusdodanímtovaru
alebo jeho časti považuje za podstatné alebo nepodstatné porušenie zmluvy a rovnako ani z iných
okolností nie je možné vyvodiť vôľu kupujúceho o strate záujmu na dodatočnom poskytnutí dohodnutého
plnenia už v čase uzatvárania predmetnej kúpno-predajnej zmluvy.

V prípade, ak mal kupujúci záujem výlučne na plnení v plnom rozsahu a výlučne v stanovenom termíne,
malbyťtakýtoprejavvôle,akoajprejavvôle,ženaoneskorenomalebočiastkovomplnenínemázáujem,
pretože takéto plnenie preňho nemá hospodársky význam, v zmysle zákona obsiahnutý už priamo v
samotnom texte predmetnej zmluvy, nie prejavený z jeho strany až v momente, keď nastali skutočnosti,
ktoré by mohli nasvedčovať tomu, že sa žalobca so svojim plnením dostane do omeškania, respektíve

až v momente, keď už žalobca bol v omeškaní.

Dovoľujeme si tiež poukázať na skutočnosť, že napriek výslovnému konštatovaniu Krajského súdu
v Prešove v jeho rozsudku sp. zn. 7Cob/43/2007 nebol k dnešnému momentu zo strany žalobcu
predložený žiaden dôkaz o tom, že vyrobené lišty boli v dohodnutej dobe zo strany B. F. odmietnuté,

resp. že bola odmietnutá dodávka ako nekompletná i napriek tomu, že žalobca plnil resp. mal snahu
plniť neúplnou dodávkou a súd prvej inštancie túto skutočnosť ani bližšie neskúmal a uspokojil sa v tejto
súvislosti len so samotným žalobcom predloženým odstúpením P.. B. F. od predmetnej kúpnopredajnej
zmluvy zo dňa 05.12.2002. Z obsahu prípisu o odstúpení od zmluvy však nevyplýva tvrdenie žalobcu, s
ktorým sa stotožnil aj súd prvej inštancie, že nemohol plniť čiastočne, resp. že čiastočné plnenie bolo z

jeho strany v pôvodne zmluvne dohodnutej dobe plnenia odmietnuté.

Uvedené skutočnosti napriek výslovnej požiadavke Krajského súdu v Prešove neboli zo strany žalobcu
preukázané a tvrdenie žalobcu o nemožnosti čiastočného plnenia nebolo ničím podložené, a to ani
napriek výslovnej výzve odvolacieho súdu. Nie je preto zrejmé, ako súd prvej inštancie bez odstránenia

uvedenej odvolacím súdom vytknutej prekážky, mohol ustáliť záver, že tento nedostatok príčinnej
súvislosti bol zo strany žalobcu odstránený.

Odvolací súd výslovne vyžadoval predloženie oznámenia P.. B. F. o odmietnutí čiastočného plnenia
uskutočneného do uplynutia pôvodne zmluvne dohodnutej doby plnenia, t.j. do 30.11.2002. Vzhľadom

k uvedenému nepredloženie uvedeného oznámenia o odmietnutí čiastkového plnenia nie je možné
nahradiť odstúpením P.. B. F. od predmetnej kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 5.12.2002 vyhotoveným a
doručeným až po uplynutí zmluvou dohodnutého termínu plnenia a rovnako ani ničím nepreukázanými
vyjadreniami P.. B. F. poskytnutými po porade so svojim právnym zástupcom na otázky súdu prvej
inštancie podaním datovaným dňom 9.4.2012, t.j. takmer desať rokov po uplynutí zmluvou dohodnutého

termínu plnenia.

Neodstránenie vyššie uvedenej odvolacím súdom vytknutej prekážky zo strany súdu prvej inštancie a
priznanie žalobcovi ním uplatneného nároku bez preukázania vyššie uvedenej skutočnosti, považujeme
za závažné procesné pochybenie zo strany súdu prvej inštancie majúce za následok nesprávne zistenie

skutkového stavu a naň nadväzujúce nesprávne rozhodnutie vo veci samej.

Z tvrdení žalobcu aj z predložených znaleckých posudkov, na ktoré sa súd prvej inštancie na viacerých
miestach napadnutého rozsudku odvoláva, je zrejmé, že k dátumu 5.12.2002 bol žalobca objektívne
schopný dodávku splniť.

Zmluvný vzťah žalobcu s jeho nemeckým zmluvným partnerom trval až do momentu doručenia
odstúpenia P.. B. F. žalobcovi, ak by toto bolo platné, vzhľadom k uvedenému teda žalobca bol povinný
až do momentu zániku predmetnej kúpnopredajnej zmluvy sa na plnení svojho záväzku podieľať a o jehosplnenie sa riadne pokúšať a vynaložiť maximálne úsilie, aby jeho záväzok voči nemeckému zmluvnému
partnerovi bol z jeho strany splnený.

Sám súd prvej inštancie na viacerých miestach svojho napadnutého rozsudku poukazuje na skutočnosť,
že v prípade ušlého zisku sa nejedná o akýkoľvek domnelý zisk, ale musí sa vždy jednať o
také predpokladané rozmnoženie majetku poškodeného, ktoré poškodený mohol odôvodnene, t.j.
dokladovateľným spôsobom očakávať vzhľadom na bežný (pravidelný, normálny) chod vecí.
Nestačí teda akýkoľvek hypotetický domnelý ušlý zisk, ale musí ísť o zisk, ktorý sa dal reálne očakávať,

ktorú skutočnosť je povinný poškodený hodnoverne preukázať.
V danom prípade však podľa nášho názoru nebolo riadne preukázané, že by k splneniu povinnosti
zo strany žalobcu nebyť škodovej udalosti, reálne došlo v dohodnutom termíne v plnom rozsahu a
požadovanej kvalite, že by došlo k splneniu odkladacej podmienky pre vznik budúceho záväzku a aj
v prípade jej splnenia, že by došlo k reálnemu uzatvoreniu budúcej zmluvy a jej reálnemu plneniu zo
strany žalobcu.

Súd prvej inštancie sa otázkou možností a schopností žalobcu plniť svoj prípadný budúci záväzok, ak
by tento platne vznikol, vôbec nezaoberal a túto žiadnym spôsobom neskúmal. Zo strany súdu prvej
inštancie bolo vykonané dokazovanie len vo vzťahu k zisteniu možností a schopností žalobcu plniť jeho
záväzok v mesiaci 11/2002. Vo vzťahu k nárokovanému ušlému zisku za obdobie 12/2002 - 12/2007

však zo strany súdu prvej inštancie nebolo vykonané žiadne dokazovanie, preto akýkoľvek záver súdu
prvej inštancie o spôsobilosti žalobcu plniť svoj záväzok, za predpokladu, že by budúci zmluvný vzťah
medzi žalobcom a jeho nemeckým zmluvným partnerom vznikol, považujeme za predčasné.

Závery znaleckých posudkov smerujúcich k otázke schopností žalobcu splniť svoju prvú objednávku

za obdobie 11/2002 v žiadnom prípade nepreukazujú, či by bol žalobca spôsobilý splniť svoj prípadný
budúci záväzok aj v ďalších žalovaných obdobiach 12/2002 - 12/2007. Nie je možné bez akéhokoľvek
skúmania a posúdenia bez ďalšieho tvrdiť, že žalobca disponoval po celé žalované obdobie rovnakými
personálnymi, technickými a ekonomickými kapacitami a ďalšími podmienkami nevyhnutnými pre
bezproblémové plnenie každej ďalšej prípadnej objednávky v požadovanej kvalite a kvantite, ak by

takáto bola zo strany nemeckého zmluvného partnera voči žalobcovi uskutočnená.
V súvislosti so žalobcom uplatneným ušlým ziskom, obzvlášť ušlým ziskom za žalované obdobie 1/2003
- 12/2007 by sme radi upozornili tiež na znalcami v ich znaleckým posudkoch viackrát konštatovanú
skutočnosť, že žalobca odo dňa 1.1.2003 už výrobnú činnosť reálne neprevádzkuje a venuje sa výlučne
prenájmu priestorov.

Zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania, ktoré sám súd prvej inštancie považuje za správne
a akékoľvek žalovaným navrhované kontrolné znalecké dokazovanie odmieta ako nadbytočné, je
jednoznačne zrejmé, že pôvodný žalobca P. M. - F., C.: XX XXX XXX, E..Č..: XXXXXX/XXXX reálne
prestal vykonávať svoju podnikateľskú činnosť v predmete, ktorý bol predmetom kúpnopredajnej

zmluvy uzatvorenej s jeho nemeckým zmluvným partnerom dňa 31.10.2002 a z ktorej si tohto času v
predmetnom súdnom konaní nárokuje údajný ušlý zisk, k dátumu 31.12.2002.

Napriek odlišným záverom súdu prvej inštancie je z vykonaného znaleckého dokazovania jednoznačne
zrejmé, že pôvodný žalobca P. M. - F., C.: XX XXX XXX, E..Č..: XXXXXX/XXXX reálne prestal vykonávať

svoju podnikateľskú činnosť v predmete, ktorý bol predmetom kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej s
jeho nemeckým zmluvným partnerom dňa 31.10.2002 a z ktorej si tohto času v predmetnom súdnom
konaní nárokuje údajný ušlý zisk, k dátumu 31.12.2002 a od 1.1.2003 sa tento venuje výlučne prenájmu
nehnuteľností.

Rovnako máme za to, že súd prvej inštancie nezohľadnil zákonnú limitáciu výšky škody.
Prvé takéto zákonné obmedzenie, na ktoré sme súd prvej inštancie upozorňovali, je obsiahnuté priamo
v § 379 Obch.Z., ktoré vylučuje náhradu nepredvídateľnej škody, ktorá „prevyšuje škodu, ktorú povinná
strana v čase vzniku záväzkového vzťahu ako možný dôsledok porušenia svojej povinnosti predvídala
alebo ktorú bolo možné predvídať s prihliadnutím na skutočnosti, ktoré v uvedenom čase povinná strana

poznala alebo mala poznať pri obvyklej starostlivosti.“
Predvídateľnosť sa vzťahuje k jednotlivým potenciálnym následkom porušenia povinnosti zo
záväzkového vzťahu.Najvyšší súd Českej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 2.2.2000 sp. zn. 29Cdo 2001/99
dospel po aplikácii gramatického, systematického a logického výkladu druhej časti ustanovenia §
379 Obch.Z. k záveru, že toto ustanovenie oslobodzuje osobu, ktorá porušila svoju povinnosť,

od akejkoľvek zodpovednosti za nepredvídateľnú škodu. V tomto rozsudku Najvyšší súd Českej
republiky odmietol právny názor odvolacieho súdu, že „pokiaľ povinná strana predvídala alebo mohla
predvídať, že v dôsledku jej omeškania s predaním diela vznikne škoda najmenej v žalovanej výške z
akéhokoľvek právneho dôvodu, je povinná nahradiť aj škodu, ktorá vznikla z iného právneho dôvodu,
ktorého naplnenie nemohla predvídať.“ Najvyšší súd Českej republiky poskytuje zároveň aj definíciu

nepredvídateľnej škody, ktorú charakterizuje ako „škodu, ktorej vznik nemohla táto osoba predvídal
s prihliadnutím na všetky skutočnosti, ktoré poznala alebo mohla pri obvyklej starostlivosti poznať v
čase vzniku záväzkového vzťahu a právom sa teda domnievala, že z porušenia povinnosti, ktorého
sa dopustila, takáto škoda vzniknúť nemôže.“ Predvídateľnosť sa vzťahuje nie len na predpokladanie
vzniku určitej škody ako následku porušenia svojej povinnosti, ale aj na predpoklad konkrétneho rozsahu
takejto škody.

To znamená, že náhradu škody, ktorá spĺňa podmienku predvídateľnosti, je možné požadovať len v
takom rozsahu, ktorý je v čase vzniku záväzkového vzťahu takisto predvídateľný.
Žalovaný sa vo svojich písomných aj ústnych vyjadreniach dopytoval tunajší súd na vykonanie dôkazom
preukázaním iných obchodných vzťahov žalobcu s inými obchodnými partnermi v obdobnom rozsahu

ako bola kúpnopredajná zmluva žalobcu s jeho nemeckým zmluvným partnerom P.. B. F..
Súd prvej inštancie dokazovanie v tomto smere odmietol ako nepotrebné, pričom v texte svojho
odôvodnenia napadnutého rozsudku v súvislosti s uvedeným zároveň konštatuje, že zákazka z
kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej s jeho nemeckým zmluvným partnerom nie je zákazkou v prípade
žalobcu ojedinelou, ktorá skutočnosť má podľa názoru súdu prvej inštancie vyplývať zo zoznamu

vystavených a prijatých faktúr žalobcu.
Dovoľujeme si zdôrazniť, že samotná vystavená faktúra nepreukazuje, že reálne došlo k zdaniteľnému
plneniu. Samotný znalec C.. X. vo svojom znaleckom posudku č. X/XXXX poukazuje na skutočnosť, že
kniha vydaných faktúr a účtovná evidencia žalobcu ako ani evidencia skladových zásob nie sú vedené
správne v súlade so skutkovým stavom.

Kniha vydaných faktúr tvoriaca prílohu znaleckého posudku C.. X. Č.. X/XXXX absolútne nepotvrdzuje
závery súdu prvej inštancie o obvyklosti rozsahu a výšky predmetnej zákazky uzatvorenej s P.. B. F., ale
práve naopak takéto závery súdu prvej inštancie priamo vyvracia a potvrdzuje, že zákazka žalobcu z
kúpnopredajnejzmluvyužvosvojomrozsahuvzmysleprvejobjednávkyzamesiac11/2002(anietoešte

v prípade budúceho prípadného záväzku za mesiace 12/2002 - 12/2007) niekoľkonásobne prevyšuje
akékoľvek iné zákazky žalobcu voči jeho iným zmluvným partnerom.

Súd prvej inštancie mal preto pri správnom posúdení uplatniť zákonnú limitáciu výšky žalobcom
uplatňovanej náhrady škody v podobe ušlého zisku a túto v prípade ustálenia záveru o existencii

nároku žalobcu na náhradu vzniknutej škody voči žalovanému, v zmysle § 379 Obchodného zákonníka
primerane znížiť.

Súd prvej inštancie odmietol skúmať otázku možností a schopností žalobcu plniť svoj záväzok v ďalších
žalovaných obdobiach za mesiace 12/2002 - 12/2007 so strohým odkazom na závery znaleckých

posudkov, ktorých predmetom bolo skúmanie možností a schopností žalobcu plniť svoj záväzok
za mesiac 11/2002. Takýto postup považujeme za nesprávny a záver súdu prvej inštancie z neho
vychádzajúci za predčasný. Nie je možné bez ďalšieho automaticky predpokladať, že žalobca by v
priebehu celého žalovaného obdobia disponoval rovnakými možnosťami a schopnosťami, rovnakými
personálnymi, technickými, odbornými a ekonomickými prostriedkami a že by bol každú jednu z

prípadných ďalších objednávok P.. B. F. vždy schopný riadne, včas v dohodnutej kvantite a kvalite plniť.
Dokazovanie súdu prvej inštancie považujeme za nedostatočné, máme za to, že skutkový stav nebol
súdom prvej inštancie, napriek návrhom žalovaného, zistený riadne a žalovaný nárok za obdobie
12/2002 - 12/2007 je za aktuálne zisteného skutkového stavu čisto hypotetický.

Okrem skutočnosti, že vo vzťahu k žalobnému nároku za žalované obdobie 12/2002 - 12/2007 nebolo
zo strany súdu prvej inštancie vykonané žiadne dokazovanie okrem čisto hypotetického výpočtu
predpokladanej výšky ušlého zisku C.. F. v doplnení jeho znaleckého posudku č. X/XXXX a skutkový
stav nebol súdom prvej inštancie vo vzťahu k žalobnému nároku za obdobie 12/2002- 12/2007 zistenývôbec, máme za to, že aj vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie vo vzťahu k žalobnému nároku
za žalované obdobie 11/2002 vykazuje viaceré podstatné vady, a teda skutkový stav nebol ani v tomto
smere súdom prvej inštancie zistený riadne.

Súd prvej inštancie odmietol ďalej skúmať otázku možností splnenia zakročovacej povinnosti žalobcu na
zmiernenie resp. odvrátenie následkov vzniknutej škodovej udalosti odkazom na uznesenie dovolacieho
súdu ako aj na svoj nesprávny právny záver o údajnej nevedomosti žalobcu o prerušení dodávky
elektriny do jeho odberného miesta a nečakanosti a nepredvídateľnosti vzniku takejto skutočnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa vo svojom uznesení sp. zn. 4Obdo/64/2014, na ktoré súd prvej

inštancie vo svojom odôvodnení poukazuje, síce vyjadril, že použitie § 384 Obchodného zákonníka
Krajským súdom v Prešove bolo bez presného preukázania momentu oznámenia prerušenia dodávky
elektrickej energie žalobcovi zo strany žalovaného, predčasné, avšak jeho aplikáciu pre predmet sporu
a pre toto konanie vo veci samej svojim právnym názorom nevylúčil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v citovanom uznesení vyjadril, že pokiaľ je sporná otázka momentu
oznámenia prerušenia dodávky elektrickej energie žalovaným žalobcovi, nie je možné posúdiť možnosti

splnenia zakročovacej povinnosti žalobcu.
Z uvedeného za žiadnych okolností nevyplýva, že by Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil právny
názor, že by sa prevenčná ani zakročovacia povinnosť žalobcu a jeho možnosti odvrátiť a/ alebo zmierniť
škodu, nemali v danom konaní pre posúdenie predmetu sporu a oprávnenosti žalobcom uplatneného
nároku, skúmať a že ustanovenie § 384 Obchodného zákonníka by pre predmet tohto sporu malo byť

neaplikovateľné.
Vzhľadom k uvedenému preto sme považovali za nevyhnutné zo strany súdu prvej inštancie skúmať tak
(1.) moment oznámenia prerušenia dodávky elektrickej energie do odberného miesta žalobcu žalobcovi,
ale nevyhnutne aj (2.) skutočnosť, aké boli reálne personálne a technické možnosti žalobcu splniť svoju
zakročovaciu povinnosť a zmierniť a/ alebo odvrátiť vznik škody v prípade (i) ak sa o prerušení dozvedel

cca týždeň pred samotným prerušením dodávky elektrickej energie do jeho odberného miesta, tak ako
to tvrdí P.. K., ako aj v prípade (ii) ak sa o prerušení dozvedel až momentom prerušenia, t.j. 23.11.2002
o 08.00 hod., ktoré skutočnosti je možné podľa nášho názoru preskúmať výlučne formou odborného
znaleckého dokazovania.

Keďže k zániku zmluvy došlo až dňa 5.12.2002, do tohto momentu bola zmluva riadne platná a
účinná a obe zmluvné strany boli povinné sa riadiť jej ustanoveniami a plniť svoje povinnosti v zmysle
jej ustanovení. Žalobca bol teda po prerušení dodávky elektriny povinný pokračovať vo výrobe líšt,
minimálne do dohodnutého termínu plnenia, t.j. do 30.11.2002 a v prípade, ak v tomto momente nebol
celý jeho záväzok v plnom rozsahu splnený a zmluva k uvedenému dátumu nezanikla iným spôsobom,

tak aj po tomto termíne, a to až do momentu zániku zmluvy odstúpením ako jednostranným právnym
úkonom kupujúceho nadobúdajúcim účinnosť jeho doručením druhej zmluvnej strane respektíve jej
zániku iným spôsobom.

Z predložených znaleckých posudkov a ich príloh je zrejmé, že evidencie predávajúceho o skladových

zásobách nezobrazujú verne stav majetku a zápisy v nich sú značne spochybniteľné a tieto nie sú
zhodné s evidenciami účtovnými a tieto ani nie sú súladné s tvrdeniami žalobcu ani so závermi súdu
prvej inštancie v predmetnom konaní.
Pre posúdenie možnosti plnenia sme považovali za potrebné skúmať dodávateľské a odberateľské
faktúry, nakoľko bez týchto nebolo možné zistiť hospodárenie žalobcu a bez dodávateľských faktúr

nebolo možné ani zistiť, či mal žalobca zabezpečený dostatok materiálu pre plnenie objednávky a kedy.
Sám súd prvej inštancie v bode 39. napadnutého rozsudku konštatuje, že: „Bolo by treba skúmať časové
hľadisko, možnosti nákupu vhodného materiálu (sušeného dreva) a o potrebných rozmeroch, výrobcu
takéhoto materiálu a kapacitu skladu alebo výroby. Nie je možné tvrdil že v potrebnom množstve, čase,
kvalite a podobne niekto a kde takýto tovar mal alebo mohol mat. A tiež, ak žalobca investoval do

nákupu potrebného materiálu v potrebnom množstve (mokrého dreva, či ešte mal voľné peniaze na
ďalšie nákupy materiálu naviac...“
Sám súd prvej inštancie teda pripúšťa, že pre úplné zistenie skutkového stavu by bol potrebné vykonať
ďalšie dokazovanie, a teda, že skutkový stav nie je zo strany súdu prvej inštancie zistený úplne a
nespochybniteľné. Napriek uvedenému však súd prvej inštancie dokazovanie v tomto smere doplniť

odmietol.

Vzhľadom na skutočnosť, že okrem prvej objednávky nebola zo strany zmluvného partnera žalobcu
realizovaná žiadna iná objednávka, nevieme, aké druhy líšt a v akých množstvách by boli v prípadeuzatvorenia budúcej zmluvy v zmysle článku VI. predmetnej kúpno-predajnej zmluvy, zo strany
zmluvného partnera od žalobcu objednané.

Zo skladových zásob je zrejmé, že v danom období žiadne iné lišty okrem líšt, ktoré boli predmetom
dotknutej kúpno-predajnej zmluvy vyrábané neboli. Uvedené skutočnosti teda navodzujú dojem, že
okrem jedného víkendu 23. - 24.11.2002, kedy bola na pár hodín prerušená dodávka elektriny, výroba
žalobcu počas víkendov nebola prevádzkovaná.
Bez ohľadu na to, či výroba počas ostatných víkendov nebola prevádzkovaná vôbec alebo bola

prevádzkovaná na iné účely ako na plnenie objednávky nemeckého zmluvného partnera z predmetnej
kúpno-predajnej zmluvy, z výpovede svedka P.. B. vyplýva, že počas
ostatných víkendov mesiaca 11/2002 sa na zákazke pre P.. B. F. nepracovalo.

Zo znaleckého posudku C.. Z. vyplýva, že pri konkrétnej kapacite používaného stroja je pri prevádzke
žalobcu možné dosiahnuť výkon cca 120 bm/hodinu pri realizácii 20-25 výrobnými pracovníkmi, pričom

tento počet zamestnancov mal byť pre účely výpočtu znalca k dispozícii počas celých 240 hodín (t.j.
30 dní).

Žalobca zamestnával v mesiaci november len 19 osôb, pričom ani pri takomto počte zamestnancov nie
je možné počítať s nepretržitou dispozíciou všetkých 19 zamestnancov počas celých 30 dní v režime

8 hodín denne 7 dní v týždni.

Zároveň si dovoľujeme upozorniť, že prevádzka žalobcu počíta podľa doterajších tvrdení s pravidelnou
prácou zamestnancov aj v dňoch pracovného pokoja a sviatkoch. V nadväznosti na uvedené by sme
radi poukázali na ustanovenie § 94 Zákonníka práce účinného ku dňu uzatvorenia kúpno-predajnej

zmluvy taxatívne vymedzujúce možnosti nariadenia nevyhnutných prác počas dní pracovného pokoja a
sviatkov, pričom činnosť v prevádzke žalobcu nie je možné zaradiť ani pod jeden zo zákonom taxatívne
vymedzených prípadov.

Žalobca mal pracovníkov 19, napriek tomu bol znalcom určený vyšší výkon, a to na 125 bm/ hodinu.

Uvedené by bolo teda možné len za predpokladu, že by zamestnanci pracovali výkonnejšie alebo v
skutočnosti odpracovali denne viac hodín než priemerných 8 hodín denne, s ktorými počítal znalec.

Vzhľadom na znalcom formulované závery, že párhodinový výpadok elektriny v dňoch 23.11.2002
a 24.11.2002 spôsobili pri 8 hodinovej prevádzke sedem dní v týždni s počtom zamestnancov 20

- 25 v každej konkrétnej hodine prevádzky a celkové výpočty znalca preukazujúce, že počet dní a
hodín vymedzených na plnenie objednávky bol vypočítaný priam na sekundu presne, máme za to, že
reálny nižší počet dní, a teda prevádzkových hodín určených na plnenie objednávky ako aj nižší počet
zamestnancov, ktorí boli resp. objektívne mohli byť k dispozícii v každej konkrétnej hodine prevádzky
žalobcu v konečnom dôsledku potvrdzujú záver o nesplniteľnosti objednávky nemeckého zmluvného

partnera zo strany žalobcu.

V súvislosti s uvedeným považujeme za potrebné poukázať na skutočnosť, že ustanovenia Zákonníka
práce (aj v znení v čase prerušenia dodávky elektriny) umožňujú v prípadoch prechodnej a naliehavej
zvýšenej potreby práce zamestnávateľovi nariadiť zamestnancom prácu nadčas.

Práca nadčas je v zmysle legálnej definície obsiahnutej v § 97 ods. 1 Zákonníka práce práca vykonávaná
zamestnancom na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný
čas vyplývajúci z vopred určeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu
pracovných zmien.

Prácunadčasmôžezamestnávateľvzmysle§97ods.5Zákonníkaprácesvojimzamestnancomnariadiť
v prípadoch prechodnej a naliehavej zvýšenej potreby práce, alebo ak ide o verejný záujem, a to aj na
čas nepretržitého odpočinku medzi dvoma zmenami, prípadne za zákonom stanovených podmienok aj
na dni pracovného pokoja. Nepretržitý odpočinok medzi dvoma zmenami sa nesmie pritom skrátiť na

menej ako osem hodín.

VZákonníkupráceniejestanovenýminimálnyčasovýpredstih,vktorommusízamestnávateľinformovať
zamestnanca o práci nadčas, preto bolo zo strany žalobcu, ktorý mal v danom čase 19 zamestnancov,možné aj náhle nariadenie práce nadčas, a to nie len v dňoch 23.11. a 24.11. v čase po obnovení
dodávkyelektriny(po14.00hod.),alepredovšetkýmvpriebehuzvyšnýchdníod25.11.do30.11.tak,aby
zabezpečil maximálnu možnosť predmetnú objednávku v plnom rozsahu v dohodnutom termíne splniť.

Súd prvej inštancie sme už v priebehu konania upozorňovali na skutočnosť, že žalovanému nebol
znalecký posudok C.. F. Č.. XX/. vyhotovený na žiadosť žalobcu, ku ktorému bolo na žiadosť žalobcu
vyhotovované jeho doplnenie č. X/XXXX doručovaný a z kompletnej fotokópie súdneho spisu je zrejmé,
že tento nie je jeho súčasťou.

Súd prvej inštancie v súvislosti s uvedenou námietkou v bode 31. napadnutého rozsudku udáva, že:
„...tento znalecký posudok stále tvoril obsah spisu, bol už pred skoršími rozhodnutiami súdu prvej, druhej
inštancie, ako aj pred rozhodnutím súdu známy, rovnako teda aj pred rozhodnutím dovolacieho súdu a
rovnako bol známy aj žalovanému a tvoril teda obsah spisu. Toto súd uvádza v súvislosti s námietkou
právneho zástupcu žalobcu ohľadom skutočnosti, že si prefotil celý spis a tento posudok vraj nebol jeho
obsahom.Užpreduvedenýmisúdnymirozhodnutiamispredmetnýmposudkombolpredsaoboznámený

aj žalovaný, nakoniec tento posudok sa ako dôkaz uvádza aj v samotnom písomnom skoršom rozsudku
súdu prvej inštancie, v jeho odôvodnení.“

Dovoľujeme si upozorniť, že ani súd prvej inštancie v bode 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku
neuvádza čísla listov zo súdneho spisu, na ktorých sa má predmetný znalecký posudok č. XX/XXXX

údajne nachádzať, a to napriek tomu, že pri všetkých ostatných znaleckých posudkoch ako aj všetkých
ostatných listinných dôkazoch súd prvej inštancie vždy výslovne uvádza presné čísla listov zo súdneho
spisu, na ktorých sa konkrétne listinné dôkazy v súdnom spise nachádzajú.

V súvislosti s uvedeným si dovoľujeme upozorniť, že žalovanému predmetný znalecký posudok

doručený nebol a nebolo mu umožnené sa s jeho závermi oboznámiť

S odkazom na článok 47 ods. 2 Ústavy SR všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi rovní.

V článku 6 ods. 1 CSP je upravený princíp rovnosti zbraní, podľa ktorého „Strany sporu majú v konaní

rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a
prostriedky procesnej obrany“.
Na tento princíp nadväzuje princíp kontradiktórnosti obsiahnutý v článku 9 CSP, ktorý ustanovuje, že:
„Strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim
vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.“

Zásadu rovnosti zbraní je v zmysle judikatúry ESĽP potrebné vnímať ako rovnakú mieru možností
participovať na procesných úkonoch ako vlastných (prostriedky procesného útoku v procesných
úkonoch) tak i v procesných úkonoch protistrany v tom zmysle, aby ku každej relevantnej námietke,
tvrdeniu či dôkazu mala objektívnu možnosť vyjadriť sa protistrana. ČI. 8 a čl. 9 CSP sú vyjadrením
princípu kontradiktórnosti sporového konania a prejednacieho princípu (zásady termálnej pravdy).

Obdobne Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn. 2 Cdo209/2014 zo dňa
28.8.2014 uvádza, že: „Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných
účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka
konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v

rozporesprincípomkontradiktórnostikonaniaarovnostizbraníakosúčastiprávanaspravodlivýproces.“

Pri nedoručení znaleckého posudku žalovanému je zrejmé, že zo strany súdu došlo k porušeniu jeho
zákonnej povinnosti, pričom sa jedná o takú zákonnú povinnosť, ktorej porušenie má za následok
zároveň porušenie článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru.“

51. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol nasledovné:
„Predovšetkým poukazujeme na to, že predmetné rozhodnutie prvostupňového súdu považujeme za
vecne správne, a preto navrhujeme toto rozhodnutie potvrdiť v celom rozsahu a zamietnuť odvolanie
žalovaného z dôvodu jeho neopodstatnenosti.

Na základe skutočnosti, že v predmetnom konaní sa jedná o náhradu škody, bolo z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa , z opakovaného dokazovania odvolacieho súdu a z doplneného
dokazovania svedka L. B. preukázané, že uvedený svedok volal elektrikárovi, ktorý to mal na starosti,ktorý mu poradil, aby skontroloval, či prúd nejde len v jednej prevádzke alebo aj v ostatných, ktoré boli
v objekte a zistil, že je vypnutý všade a L.. T. X., ktorý zodpovedne prehlásil, že žalobca a ani nikto iný v
danom objekte sa o odstávke elektrickej energie nedozvedel, dopredu o tom nevedel, hoci 30 dní pred

týmto odpojením bol žalovaný podľa zmluvy resp. s ustanovením § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 70/1988
Z. z. vo vtedy platnom znení pred týmto odpojením povinný mu to oznámiť, nemohol v tejto situácii
ani prijať iné vhodné opatrenie včas a zabrániť tak vzniku škodlivému následku, ktorý hrozil v rámci
svojej prevenčnej povinnosti. Súd po vykonaní všetkých dôkazov a ich vyhodnotením vo všetkých ich
súvislostiach dospel k záveru, že k oznámeniu prerušenia dodávky elektrickej energie žalobcovi vôbec

zostranyžalovanéhoaaniinaknedošlo.Správnyjeajprávnyzáversúdu,žežalobcovinároknanáhradu
škody v zmysle ustanovenia § 373 a nasl. Obchodného zákonníka vznikol. (Rozhodnutie Najvyššieho
súdu sp. zn. 4Obdo/64/2014 str. 17)

Žalovaný sa opakovane vyjadruje ku skutočnostiam, ktoré už boli nepochybne či jednoznačne
preukázané počas dlhoročného konania, mení svoju procesnú obranu, nesprávne interpretuje celý

predmetkonania,akoajznehovyplývajúcedôkazy,atoodspojeniasúdnychspisovsp.zn.2Cb92/2004
a sp. zn. 2Cb 139/2004, koncentráciu konania, cez premlčanie, prerušenie dodávky elektrickej energie
a ďalšie, ktoré boli potvrdené rozhodnutiami súdov. Právny zástupca žalovaného či už predchádzajúci
alebo terajší mal množstvo vyjadrení na viacerých pojednávaniach, otázky boli zodpovedané svedkami,
znaleckými posudkami, teda opakované vyjadrovanie ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli riešené

počas celého priebehu konania.

Námietky žalovaného spočívajú v tom, že prvostupňový súd na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, ďalej, že prvostupňový súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
pre zistenie rozhodujúcich skutočností, pričom poukazujeme na doterajšiu súdnu prax, podľa ktorej „Súd

pri vykonaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania“ (uznesenie NS SR zo 14.9.2011, sp. zn. 6Cdo/153/2011), taktiež všeobecné súdy

a aj ústavný súd opakovane judikovali napr. v uznesení NS SR sp. zn. 8Cdo/187/2017, že „Podstatou
práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred nim využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny procese ale pre procesnú

stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,
preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade
s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať a ňou navrhovaného spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04, L US 50/04, I.

ÚS 97/97, H. US 3/97 a U. ÚS 251/03). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých
rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných do 30. júna 2016, tak, že sa s nimi rozumie len faktickú,
vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra
prejednaniaveci(toakosúdviedolspor)znemožňujúcastranesporurealizáciujejprocesnýchoprávnení
a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (Porovnaj E. XXX/XXXX a 1Cdo 6/2014, 3Cdo 38/2015,

5Cdo 201/2011, Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na
faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný
priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť Žalobou uplatneného
nároku. Pokiaľ „postupom súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci
v civilnom sporovom konaní, potom už - postupom súdu vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia -

odôvodnenie (obsah, spôsob kvalita, výstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej
je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol. (1 ECdo 10/2014, 3Cdo 146/2013)

Čo sa týka námietky premlčania žalovaného je argumentácia žalovaného mylná a zavádzajúca, ktorá
vychádza ešte z právnej úpravy civilného procesu podľa O.s.p. a ignoruje novú procesnú úpravu

podľa CSP, konkrétne v ustanovení § 152 CSP sa zavádza hmotnoprávna námietka v Civilnom
sporovom konaní ako inštitúte procesnej obrany alebo procesného útoku sporových strán. Obsahové
náležitosti hmotnoprávnej námietky podľa navrhovaného ustanovenia spĺňajú predovšetkým námietku
premlčania, kompenzačnú námietku, ktoré sú upravené v hmotnom práve. Žalovaný teda nemôževyvrátiť hmotnoprávnu námietku podľa § 152 CSP a v zmysle zásady sudcovskej koncentrácie konania
ide podľa § 153 CSP s poukazom na § 149 CSP o prostriedkoch procesnej obrany a ten bol žalovaný
povinný uplatniť včas.

Máme za to, že prvostupňový súd v napadnutom rozsudku si osvojil správne zistený skutkový
stav, podrobne sa zaoberal aj všetkými podstatnými námietkami žalovaného a preto odôvodnenie
napadnutého rozsudku spĺňa všetky zákonné kritéria odôvodnenia rozsudku, pričom poukazujeme aj
na judikatúru ESĽP, podľa ktorej sa nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Na jednotlivé argumenty uvádzané v odvolaní žalovaným sme už reagovali počas samotného konania
a to jednotlivými vyjadreniami, ako aj vyjadreniami na samotných pojednávaniach a na týchto v plnom
rozsahu zotrvávame.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností považujeme odvolanie žalovaného za nepodstatné
a navrhujeme rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny v celom rozsahu potvrdiť a priznať
žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnej výške.“

51. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu zopakoval svoje odvolacie

námietky, keď okrem iného uviedol:
„V tvrdeniach žalobcu, ním predkladaných dôkazoch a v celom doterajšom konaní je množstvo
nezrovnalostí týkajúcich sa samotného zmluvného vzťahu medzi žalobcom a jeho nemeckým zmluvným
partnerom, platnosťou jeho ukončenia, fungovania jeho prevádzky (keď aj sám žalobcom navrhovaný
svedok P.. B. poukázal na skutočnosť, že na plnení predmetnej zákazky sa malo pracovať len jeden

víkend, a teda práca počas víkendov nebola v danej prevádzke bežná), skladových zásob, ich evidencie,
účtovnej evidencie, faktického ukončenia reálneho výkonu činnosti žalobcu v predmete, z ktorého mal
údajný ušlý zisk vzniknúť dňom 31.12.2002, ako aj množstvo ďalších skutočností, na ktoré sme detailne
poukazovali vo svojom odvolaní, a ktoré jednoznačne spochybňujú a v niektorých prípadoch priamo
vyvracajú vznik a oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku.

Žalobca bol povinný v konaní jednoznačne preukázať, že by ním nárokovaný údajný ušlý zisk za
celé žalované obdobie, nebyť škodovej udalosti, reálne dosiahol, a teda, že záväzok bol platne,
účinne a vykonateľne dojednaný a žalobca počas celého žalovaného obdobia disponoval dostatočnými
technickými a personálnymi kapacitami na plnenie svojho záväzku, ktorá skutočnosť však nebola (najmä

vo vzťahu k žalobnému nároku uplatňovanému v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 2Cb/139/2004)
žalobcom ako nositeľom dôkazného bremena vôbec preukázaná a zo strany súdu prvej inštancie ani
skúmaná. Naopak v doterajšom konaní bolo jednoznačne preukázané a znaleckým posudkom C.. X. Č..
X/XXXX jednoznačne potvrdené, že pôvodný žalobca P. M. - F., C.: XX XXX XXX reálne prestal činnosť,
z ktorej mal údajný ušlý zisk žalobcu vzniknúť, vykonávať k dátumu 31.12.2002 a od 01.01.2003 sa

zaoberá výlučne prenájmom nebytových priestorov.“

52. K uvedenému žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že v ňom sa nenachádzajú žiadne nové
skutočnosti a vyjadrenia, ktoré by neboli zo strany žalovaného uvádzané v odvolaní alebo v jeho
predchádzajúcich písomných vyjadreniach adresovaných súdu.

53. K uvedenému vyjadreniu žalobcu žalovaný už svoje vyjadrenie nepodal.

54. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),

proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP)
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP), a že odvolateľ
použil zákonnom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario). Miesto a čas verejného vyhlásenia

rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránku súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné v časti,
ktorou bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania z jednotlivých súm, tak ako je
to uvedené vo výrokoch I. a II. napadnutého rozsudku, ako aj závislých výrokoch IV. a V. o náhradetrov konania strán sporu a štátu, a to z dôvodu, že v zmysle § 389 ods. 1 písm. a/ neboli splnené
procesné podmienky, písm. b/ cit. ustanovenia súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Naopak, dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného nie je dôvodné v tých častiach výrokov I., II., ktorými bol zaviazaný zaplatiť
žalobcovi jednotlivé istiny a rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti priznaných istín vecne správny.
Výrok označený ako III., ktorým súd prvej inštancie žalobu nad sumu 1 869 345,08 eur zamietol nebol
napadnutýžiadnouzostránsporuapretovtejtovýrokovejčastinadobudolrozsudoksúduprvejinštancie

právoplatnosť a nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

55. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam ohľadom priznaných istín uplatnenej pohľadávky žalobcom a vec v tejto časti správne posúdil

aj s poukazom na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok v tej
časti, ktorou zaviazal žalovaného na zaplatenie istín riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal
s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie k tejto časti. Preto odvolací súd sa
odôvodnením súdu prvej inštancie, pokiaľ sa týka priznaných istín žalobcovi v celkovej výške 1 869
345,08 eur stotožňuje, a k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné.

56. Z preskúmania veci v odvolacom konaní vyplynulo, že súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku dal primeranú a dostatočnú odpoveď na námietky žalovaného vymedzené v jeho odvolaní
proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznaných istín. Odvolací súd v tomto smere nezistil
nesprávnosť a nezákonnosť procesného postupu súdu prvej inštancie z hľadiska dodržania limitov

daných úpravou Civilného sporového poriadku pre zachovanie spravodlivého súdneho procesu. Podľa
názoru odvolacieho sú sa súd prvej inštancie z hľadiska dostatočného odôvodnenia rozhodnutia
sporovou vecou v napadnutom rozsudku dostatočne zaoberal. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/170/2005, podľa ktorého „... pokiaľ
v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v

zásade môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu...“ a na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého „... odvolací
súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho
rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Navyše tiež rozviedol
vlastnú argumentáciu.“ K vyššie uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že súčasťou práva na spravodlivé

konanie je aj právo účastníka konania (strany sporu) na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. aj s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (sp. zn.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre
ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto
vždy posudzované na konkrétny prípad (napr. T. c. Grécko z 29.5.1997). Tieto kritéria rozsudok súdu
prvej inštancie spĺňa. Treba mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím
súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzujúcim rozsudkom

vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plno rozsahu odkáže na dôvody
rozhodnutia, súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci - rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po
obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku prvej inštancie. Za vadu konania v zmysle ust. § 237 ods.
1 písm. f/ O.s.p. (teraz § 420 psím. f/ CSP) v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa (viď uznesenie NS SR sp. zn. 3CDo/369/2013
zo 17. marca 2016).

57. Krajský súd rozhodol v prvom rade o návrhu na zmenu žalobcu podľa § 80 CSP, ku ktorej došlo v
dôsledku postúpenia pohľadávky z doterajšieho žalobcu R. - W. F..E..D.. na spoločnosť AP-economy,

s. r. o., IČO: 52 070 298, tak ako to vyplýva zo zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 7.1.2019 a
následného oznámenia o postúpení pohľadávky vrátane návrhu na zmenu žalobcu s tým, že nový
žalobca so vstupom do konania súhlasil.58. Podľa § 80 ods. 1 CSP, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod
alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na
jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené

alebo na koho prešli.

59. Podľa § 80 ods. 2 CSP, súd vyhovie návrhu podľa odseku 1, ak sa preukáže, že po začatí konania
došlo k prevodu alebo prechodu práva alebo povinnosti, a ak s tým súhlasí ten, kto má vstúpiť na miesto
žalobcu. Právne účinky spojené s podaním žaloby zostávajú zachované.

60. Podľa § 80 ods. 3 CSP, ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.

61. Podľa § 524 ods. 1 zákona č. 40/1964 Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“), veriteľ môže svoju
pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému.

62. Podľa § 524 ods. 2 OZ, s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva
s ňou spojené.

63.Podľa§526ods.1OZ,postúpeniepohľadávkyjepovinnýpostupcabezzbytočnéhoodkladuoznámiť
dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie

pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.

64. Podľa § 378 ods. 1 CSP, na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní
pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

65. Podľa § 378 ods. 2 CSP, na odvolacie konanie sa nepoužije ustanovenie o pristúpení subjektov.

66. Z citovaného ust. § 378 nepochybne vyplýva procesná neprípustnosť rozhodnutia o zmene žalobcu
súdom prvej inštancie po tom, ako už bolo vo veci meritórne rozhodnuté a voči takémuto rozhodnutiu
vo veci samej bolo podané niektorou zo strán sporu odvolanie, t.j. rozsudok nenadobudol právoplatnosť

a vec sa nachádza v štádiu odvolacieho konania. Úkony súdu prvej inštancie sú jasne a explicitne
vymedzené v ust. § 373 až § 377 CSP, ale len v tomto rámci má súd prvej inštancie právomoc v
odvolacej fáze rozhodovať či už v meritórnych alebo v procesných veciach, a nie ako to urobil súd prvej
inštancie, ktorý v odvolacej fáze rozhodol o návrhu žalobcu na zmenu strany sporu uznesením sp. zn.
2Cb/92/2004-983 zo dňa 9.4.2019.

67. Preto nemožno akceptovať vykonateľnosť takéhoto rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemá
právomoc, nakoľko by išlo o akceptáciu rozhodnutia nevykonateľného majúceho účinky paaktu. Z
takéhoto rozhodnutia (paaktu) súdu prvej inštancie nemohla žiadna zo strán nadobudnúť práva a
povinnosti, keď tzv. paakt nikdy nemal účinky právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, keď o tomto

návrhu okresný súd nemohol konať a rozhodovať. Právna teória definuje tzv. ničotný akt (paakt) i v tých
prípadoch, keď vydal akt niekto, kto k tomu nemá právomoc. Ničotný akt nemá účinky právneho aktu,
môže však mať účinky obdobné ako neplatný právny úkon, tz. môže zakladať záväzok toho, kto ničotný
akt vydal k náhrade škody voči tomu, kto bol v dobrej viere, že ide o právny akt štátneho orgánu.

68. Poukazom na uvedené preto odvolací súd na toto rozhodnutie okresného súdu sp. zn.
2Cb/92/2004-983 zo dňa 9.4.2019 ako na ničotné neprihliadol.

69. Úlohou odvolacieho súdu bolo preto, vzhľadom na to, že na rozhodnutie, ktorým súd prvej inštancie
rozhodol o návrhu žalobcu zmenu účastníka na jeho strane sa hľadí ako ničotné rozhodnúť o tomto

procesnom návrhu žalobcu.

70. Ustanovenie § 80 CSP upravuje situáciu ak po začatí konania došlo k prevodu alebo prechodu
práv alebo povinností, o ktorých sa koná, na inú osobu než stranu prebiehajúceho sporu (napr. na
základe zmluvy o postúpení pohľadávky alebo na základe prevzatia dlhu). K zmene sporových strán

môže dôjsť jedine a výlučne v dôsledku skutočnosti, ktorá nastala po začatí konania. Pri rešpektovaní
princípu jednotnosti konania k zmene sporových strán môže dôjsť aj v odvolacom konaní. Subjektom,
ktorý disponuje procesnou aktivitou pri zmene strán sporu je podľa novej právnej úpravy CSP výlučne
žalobca, pričom žalobca je oprávnený navrhnúť zmenu sporových strán v každom možnom prípade. Vprípade, že žalobca navrhuje aby do konania vstúpil namiesto neho iný subjekt na strane žalobcu je
potrebný súhlas tohto subjektu so vstupom do konania. Súd na procesné nástupníctvo teda neprihliada
ex offo ale len na návrh žalobcu.

71. Odvolací súd ďalej dodáva, že ten kto vstupuje do konania prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu.
To znamená, že účinky, a to hmotnoprávne aj procesnoprávne medzi pôvodnými stranami zostávajú aj
po nástupe právneho nástupcu do konania zachované a právny nástupca je viazaný všetkými úkonmi,
ktoré v konaní urobil jeho procesný predchodca. Ak by k právnej skutočnosti, s ktorou sa spája prevod

alebo prechod práv alebo povinností, ktoré boli predmetom konania, došlo po skončení konania podľa
§ 228 ods. 1 CSP výrok právoplatného rozsudku je v zásade záväzný pre strany a pre tých, ktorí sa
stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak (napr. § 228 ods.
2 CSP).

72. Odvolací súd sa po oboznámení s návrhom na zmenu subjektu na strane žalobcu doručenom súdu

po meritórnom rozhodnutí súdu prvej inštancie a doloženými prílohami k tomuto návrhu, a to najmä
súhlasom spoločnosti AP-economy, s. r. o. so vstupom do konania na namiesto doterajšieho žalobcu a
zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 7.1.2019 mal za to, že došlo k postúpeniu pohľadávky, ktorá je
predmetom tohto konania zo žalobcu R. - W. F..E..D.., C.: XX XXX XXX ako postupcu na nový subjekt,
a to obchodnú spoločnosť AP-economy, s. r. o., Brezovica 95, IČO: 52 070 298 ako postupníka. Preto

v návrhu na zmenu subjektu na strane žalobcu vyhovel.

73. Predmetom odvolacieho konania s prihliadnutím k argumentácii žalobcu v odvolaní bolo posúdiť, či
súd prvej inštancie postupoval správne pri spojení veci pôvodne vedených pod sp. zn. 2Cb/92/2004 a
2Cb/139/2004 do jedného konania vedeného pod sp. zn. 2Cb/92/2004, keď dňa 5.5.2011 bolo vydané

uznesenie o spojení týchto vecí a následne dňa 12.7.2012 bola uznesením súdu prvej inštancie vec
pôvodne vedená pod sp. zn. 2Cb/139/2004 vylúčená na samostatné konanie, kde následne na to
opätovne uznesením zo dňa 16.7.2012 okresný súd spojil tieto veci do jedného konania vedeného pod
sp. zn. 2Cb/92/2004 s tým, že toto uznesenie malo byť žalovanému doručené až 18.4.2018.

74. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že najneskôr doručením dopĺňacieho rozsudku súdu prvej
inštancie zo dňa 25.5.2017 musel bezpečne nadobudnúť žalovaný vedomosť o tomto, v poradí druhom,
spojení veci s tým, že žalovaný túto skutočnosť nenamietal ani v následnom odvolacom prieskume
vedenom pod sp. zn. 5Cob/66/2016, t.j. nenamietal žiadnu skutočnosť o porušení jeho procesných práv
v súvislosti s vydaním, resp. oneskoreným doručením tohto, v poradí druhého, uznesenia o spojení veci.

V tejto súvislosti opätovne súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho prieskumu v konaní vedenom
pod 5Cob/66/2016 bol okrem iného aj tento dopĺňací rozsudok, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o
celom nároku po spojení veci tak, že rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane dopĺňacieho rozsudku v
celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom nielenže odvolací
súd nekonštatoval žiadne porušenie práv žalovaného vydaním tohto dopĺňacieho rozsudku, ale tým, že

tento dopĺňací rozsudok, ktorý vecne s skutkovo súvisel s rozsudkom, ktorý dopĺňal, v celom rozsahu
zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, umožnil žalovanému s dostatočným časovým
odstupom do vydania rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý je predmetom tohto prieskumu v zmysle čl.
48 ods. 2 Ústavy SR vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní
vedenom pod sp. zn. 2Cb/139/2004 nebolo vykonané žiadne dokazovanie. Toto sa viedlo len v konaní

vedenom pod sp. zn. 2Cb/92/2004 a posúdenie skutkového stavu vychádzalo výlučne z dokazovania
vedeného v konaní 2Cb/92/2004, v ktorom ani žalovaný nespochybňoval možnosť vyjadriť sa k všetkým
predloženým dôkazom. Preto neprichádza v úvahu porušenie akéhokoľvek práva zaručeného Ústavou
alebo Listinou základných práv a slobôd v neprospech žalovaného.

75. Na rozdiel od tvrdenia žalovaného považoval aj odvolací súd za hospodárne a účelné spojenie
oboch vecí, ktoré skutkovo, bezprostredne súvisia, t.j. ide o konanie medzi tými istými účastníkmi z
jednej škodovej udalosti, na základe ktorého si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody a ušlého zisku
z dôvodu identickej škodovej udalosti len za rozdielne časové obdobia. Preto by bolo nehospodárne v
prípade, ak súd prvej inštancie dospel k opodstatnenosti tohto nároku nariaďovať v oboch konaniach

znalecké dokazovanie za účelom vyčíslenia toho istého nároku, avšak za rozdielne časové obdobie.

76. S oneskoreným doručením uznesenia o spojení veci na spoločné konanie súvisí aj ďalšia odvolacia
námietka žalovaného ohľadom nesprávnej aplikácia koncentrácie konania súdom prvej inštancie v tejsúvislosti, že mu okresný súd neumožnil, resp. neprihliadol na jeho vyjadrenie v časti nároku vedeného
pôvodne v konaní pod sp. zn. 2Cb/139/2004, keď ako už uviedol odvolací súd vyššie, v tomto konaní
nebolovykonanéžiadnedokazovanieatotosaviedlovýlučnevkonaní2Cb/92/2004,ktoréjepredmetom

tohto odvolacieho prieskumu, kde žalovaný nenamieta, že by mu nebolo umožnené sa včas vyjadriť,
resp. predložiť akékoľvek dôkaz, a výlučne z ktorého dokazovania vychádzal súd prvej inštancie v
napádanom rozhodnutí. Aj keď je na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd toho názoru, že
táto sudcovská koncentrácia konania nebola správne aplikovaná, pokiaľ sa týka doručenia vyjadrenia
žalovaného do dátovej schránky dňa 18.5.2018, táto má súvis len pokiaľ sa týka ďalšej odvolacej

námietky, a to premlčania nároku, je potrebné uviesť, že v tomto prípade súd prvej inštancie nesprávne
aplikoval tzv. zákonnú koncentráciu konania, pokiaľ sa týka námietky premlčania uplatnenej žalovaným,
nie však pokiaľ sa týka jeho tvrdeniu, že súd prvej inštancie neprihliadal na jeho ostatné vyjadrenia, keď
s týmito sa podľa odvolacieho súdu riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal a naviac zhodné
námietky, ktoré boli prednesené žalovaným po zmene jeho právneho zastúpenia sú aj predmetom tohto
odvolacieho prieskumu.

77. Odvolací súd z dôvodu nesprávnej aplikácie koncentrácie konania preskúmal samotnú námietku
premlčania vznesenú žalovaným v priebehu konania, resp. opätovne uplatnenú aj v rámci odvolacieho
konania, keď postupom súdu prvej inštancie, ktorý nesprávne aplikoval uvedenú koncentráciu konania a
neprihliadol na ust. § 470 ods. 2 druhá veta, došlo k zásahu do práva žalovaného na spravodlivý proces.

78. Medzi stranami bolo nesporné a uviedol to aj žalovaný v podanom odvolaní, že na danú vec sa
vzťahuje 4-ročná subjektívna a 10-ročná objektívna premlčacia lehota, ako aj to, že uplynutím čo i
len jednej z nich dochádza k premlčaniu práva. Zároveň odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného
spočívajúcim v tom, že objektívna 10-ročná premlčacia doba je len obmedzením subjektívnej premlčacej

doby, nie však jej predĺžením. Rovnako je nesporné, že škodová udalosť, z ktorej si žalobca uplatňuje
náhradu škody v podobe ušlého zisku vznikla v dňoch 23. a 24.11.2002. Rovnako bolo nesporné,
že k odstúpeniu kupujúceho od kúpnej zmluvy došlo dňa 5.12.2002, pričom sám predávajúci si voči
žalovanému uplatnil škodu z predmetného zmluvného vzťahu už dňa 4.12.2002. Rovnako tak je
nesporné, že k odstúpeniu obchodného partnera právneho predchodcu žalobcu od kúpnopredajnej

zmluvy došlo dňa 5.12.2002. Možno súhlasiť tiež s názorom žalovaného uvedenom v odvolaní
spočívajúcim v tom, že dňom doručenia odstúpenia kupujúceho žalobcovi, t.j. dňom 5.12.2002 sa
žalobca dozvedel, resp. objektívne mohol dozvedieť o priebehu vzniku škody v podobe ušlého zisku z
predmetnej kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 31.10.2002 vrátane objednávky zo dňa 2.11.2002 s plnením
do 30.11.2002, ako aj o vzniku škody v podobe ušlého zisku z neuzatvorenej budúcej kúpnej zmluvy

na dodávku obrazových líšt do roku 2007 v celkovom plánovanom ročnom objeme 600.000,- eur a
minimálnom plánovanom mesačnom objeme 50.000,- eur.

79. Odvolací súd však nesúhlasí so záverom žalovaného spočívajúcim v tom, že dátum 5.12.2002
je nevyhnutné považovať za rozhodujúci moment pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby

žalobcu na uplatnenie škody v podobe akéhokoľvek ušlého zisku žalobcu z predmetného zmluvného
vzťahu s kupujúcim vzniknutého v súvislosti s prerušením dodávky elektriny žalovaným do odberného
miesta žalobcu v dňoch 23.11.2002 a 24.11.2002. V tomto smere odvolací súd poukazuje na rozhodnutie
zverejnené v zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČSSR pod E. XX/XXXX, podľa ktorého
pri úvahe o tom, kedy sa poškodený dozvedel o škode (§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka), je

treba vychádzať z preukázateľnej vedomosti poškodeného o vzniknutej škode, nielen z predpokladanej
vedomosti o tejto škode. Ak tvorí nárok na náhradu škody nedeliteľný celok začína premlčacia doba
bežať až vtedy, ak sa poškodený dozvedel o celej škode. Samostatné nároky na náhradu škody
je nutné považovať za nároky z dvoch i viacerých oddeliteľných škodových udalostí, a to i vtedy,
keď ide o opakovanie toho istého porušenia právnej povinnosti medzi tými istými subjektami. Z

hľadiska premlčania nemožno preto považovať nároky na náhradu škôd vznikajúcich a narastajúcich
pokračujúcim porušovaním tej istej právnej povinnosti za jediný nedeliteľný nárok na náhradu škody,
ktorý by vznikol až po skočení porušovania právnej povinnosti alebo po dovŕšení celkovej škody ale
za samostatné nároky, k uplatneniu ktorých začína bežať premlčacia doba akonáhle sa poškodený o
vzniknutýchškodáchdozvedel.Jepotrebnéuviesť,žeajkeďsajednalovprejednávanejvecioporušenie

tejistejprávnejpovinnosti(neoprávnenéodpojenieprávnehopredchodcužalobcuoddodávkyelektrickej
energie žalovaným), je potrebné tieto jednotlivé nároky na náhradu škody a ušlého zisku považovať za
samostatné nároky, keď je nepochybné, že dňom 5.12.2002 sa právny predchodca žalobcu dozvedel
o škode, ktorú mu spôsobil žalovaný za prvú dodávku obrazových líšt, a to na základe vystavenejobjednávky zo dňa 2.11.2002, kde bolo plnenie určené do 30.11.2002 s tým, že ďalšie nároky na náhradu
škody spočívajúce v podobe ušlého zisku z neuzatvorenej kúpnej zmluvy za dodávku obrazových líšt do
roku 2007 v celkovom plánovanom ročnom objeme 600.000,- eur (50.000,- mesačne) vznikali postupne,

tak ako obchodný partner právneho predchodcu žalobcu nevystavoval jednotlivé objednávky až do roku
2007 na tento minimálny objem, tak ako to vyplývalo z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 31.10.2002, ktorú
následne tento obchodný partner vypovedal.

80. V prípade, ak by si odvolací súd osvojil nesprávny záver odvolateľa spočívajúci v tom, že už

odstúpením od kúpnopredajnej zmluvy sa žalobca dozvedel o škode a už od tohto dátumu si mohol
uplatniť celý nárok na náhradu škody vrátane ušlého zisku mohol by si tak tento nárok reálne uplatňovať
ešte skôr, ako mu mal vzniknúť, t.j. ešte skôr, ako mal obchodný partner právneho predchodcu žalobcu
realizovať objednávky, ktoré z dôvodu vypovedania zmluvy nerealizoval, a na základe ktorých mu mala
táto škoda vzniknúť. K tomuto ďalej odvolací súd príkladnou uvádza, že napríklad v prípade neplatného
odstúpenia od zmluvného záväzku, kde plnenie malo nastať neskôr, tzn. aj o 10, 20 rokov, by si

poškodená osoba z takto neplatného odstúpenia od budúceho záväzku mohla ihneď uplatniť nárok na
náhradu škody, a to aj v prípade, ak by mu táto škoda mala vzniknúť z tejto neplatnej zmluvy až o 10,
20 rokov. Podporne odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 31.5.1990,
sp. zn. 1Cz/20/1990, podľa ktorého pojem udalostí, z ktorej škoda vznikla v zmysle ust. § 106 ods. 2
Občianskeho zákonníka zahrňuje nielen protiprávny úkon, či právne kvalifikovanú udalosť, ktoré viedli

k vzniku škody, ale aj vznik škody samotnej. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR
vyplýva, že pojem udalosti, z ktorej škoda vznikla v zmysle ust. § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka
zahrňuje nielen protiprávny úkon, či právne kvalifikovanú udalosť, ktoré viedli k vzniku škody, ale aj
vznik škody samotnej. Keby sme totiž stotožnili udalosť, z ktorej škoda vznikla v zmysle ust. § 106 ods.
2 Občianskeho zákonníka len s protiprávnym úkonom, t.j. tak, ako to urobil žalovaný v tomto konaní,

ktorý ju stotožnil s prerušením odstávky právneho predchodcu žalobcu od dodávky elektriny, resp. od
následnej výzvy na náhradu tejto škody pre žalovaného zo dňa 5.12.2006, či udalosti vyvolávajúcej
škodu (protiprávny stav), ako urobil odvolací súd v tejto veci (vec vedená Najvyšším súdom ČR pod
sp. zn. 1Cz/20/1990) mohla by začať premlčacia doba bežať skôr, než vznikne škoda, škoda by mohla
vzniknúť až po uplynutí objektívnej premlčacej doby, alebo by nemusela vzniknúť vôbec. Takýto výklad

je preto podľa Najvyššieho súdu ČR neprijateľný a s takýmto výkladom sa stotožnil aj odvolací súd v
tejto veci.

81. Nakoľko odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že žaloba o zaplatenie náhrady škody za
mesiac december 2002 vo výške 31.624,- eur v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 2Cb/139/2004

bola na súde prvej inštancie podaná 30.12.2004, avšak rozšírenie žaloby o zaplatenie náhrady škody
v predmetnom konaní o náhradu škody za obdobie od 1.1.2003 do 31.12.2006, t.j. o sumu 1.897.440,-
eur bolo zo strany žalobcu na tunajší súd podané až dňa 2.1.2007, t.j. tak, ako to vyplýva z citovaných
rozhodnutí ešte v čase, keď nedošlo k dovŕšeniu samotnej škody, nakoľko posledná objednávka
obchodného partnera žalobcu mala byť realizovaná práve za rok 2007, je podľa odvolacieho súdu

potrebné uviesť s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia, že nárok žalobcu nebol premlčaný. Preto
nemožno súhlasiť s následným tvrdením žalovaného spočívajúci v tom, že v čase po márnom uplynutí
zákonom stanovenej subjektívnej 4-ročnej premlčacej doby a rozšírenia žaloby o zaplatenie náhrady
škody v predmetnom konaní o náhradu škody za obdobie od 1.1.2007 do 31.12.2007 bol tento nárok
podaný po márnom uplynutí zákonom stanovenej subjektívnej 4-ročnej premlčacej doby.

82. Rovnako podstatné pri premlčaní je rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci 2Cdo/118/2008 z 26.
júla 2009, ktorého predmetom bol rovnako ako v prejednávanej veci nárok na náhradu ušlého zisku, keď
dovolací súd sa nestotožnil s názorom nižších súdov o tom, že dovolateľovi začala plynúť premlčacia
lehota po odstúpení žalovaného od nájomnej zmluvy. V prejednávanej veci je tomu po odstúpení

obchodného partnera žalobcu od kúpnopredajnej zmluvy a ukončení obchodného vzťahu. Odvolací
súd ako aj súd prvého stupňa v rozpore s názorom dovolacieho súdu považovali za počiatok plynutia
premlčacej lehoty preddavok nárok žalobcu na náhradu ušlého zisku, od ktorej sa začal odvíjať tento
právny stav (zrušenie živnostenského oprávnenia ako aj zmluvného vzťahu s obchodným partnerom
žalobcu), a to podľa odvolacieho súdu bez toho, aby vzali do úvahy skutočnosť, pre posúdenie námietky

premlčania rozhodujúcu, že tvrdená škoda - ušlý zisk začala žalobcovi vznikať až v období, za ktoré
tento ušlý zisk požaduje. Nesprávne tak stotožnili udalosť, z ktorej škoda vznikla (neplatnosť odstúpenia
od nájomnej zmluvy, v prejednávanej veci odstúpenie obchodného partnera žalobcu od kúpnopredajnejzmluvy) (odstúpenie od zmluvy), pričom nedospeli k žiadnemu záveru, keď začala plynúť objektívna
premlčacia lehota.

83. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného spočívajúcej v objektívnej vedomosti právneho
predchodcu žalobcu o možnosti prerušenia dodávky elektriny do jeho odberného miesta, odvolací
súd poukazuje na skutkový záver dovolacieho súdu v tejto veci, ktorý vo svojom uznesení zo dňa
31.5.2016 okrem iného konštatuje v jeho odôvodnení, že z dokazovania vykonaného súdom prvej
inštancie ako aj z opakovaného dokazovania odvolacieho súdu je zrejmé, že žalovaný nesplnil svoju

oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobcovi v zákonom stanovenej lehote, a preto je aj správny
záver súdu, že žalobcovi v tejto súvislosti vznikol nárok na náhradu škody s tým, že ako jedinú spornú
okolnosť videl Najvyšší súd Slovenskej republiky v tom, že nedošlo k posúdeniu splnenia zakročovacej
povinnosti žalobcom a následne použitie sankcie uvedenej v ust. § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka,
t.j. preukázanie kedy mohol žalobca hrozbu škody zistiť a vykonať tak opatrenie na ich zamedzenie.

84. Skutočnosť, že táto odstávka dodávky elektrickej energie žalovaným v dňoch 23. a 24.11.2002
oznámená nebola, dosvedčili svojimi svedeckými výpoveďami aj svedkovia ktorí mali v rozhodnom
období svoje výrobné prevádzky v tom istom objekte, ako mal pôvodný žalobca. Správne preto
prvoinštančný súd neuveril tvrdeniu žalovaného a to v súvislosti s výpoveďou svedka C.. L., že
plánovaná odstávka elektrickej energie bola žalobcovi oznamovaná faxom, telefonicky a ešte aj osobne

pracovníkom žalovaného a to ako jedinému spomedzi okolitých prevádzok. Skutočne nie je obvyklé,
ale minimálne nadštandardné sa javí oznamovanie, resp. spôsoby oznamovania plánovania prerušenia
dodávky elektrickej energie práve iba P.. M.. Ide o kumuláciu všetkých spôsobov, ešte dokonca aj
osobne pracovníkom žalovaného a pritom nielen P.. M., ale všetci vypočutí svedkovia, ktorí majú či mali
prevádzky v danom areáli popreli, že by im prerušenie dodávky bolo vopred oznámené a ani inokedy sa

zväčšaneoznamovalo.Pozrušeníavrátenívecitopotvrdiliajďalšísvedkovia,akoajsvedokL..T.X.,ako
aj vtedajší pracovník žalobcu L. B.. Správne preto dospel súd prvej inštancie k záveru, že k oznámeniu
prerušeniadodávkyelektrickejenergiežalobcovivôbec zostranyžalovanéhoaaniinaknedošlo.Jediný,
kto tvrdil opak z vypočutých svedkov bol výlučne iba podľa okresného súdu účelový svedok L. K., ktorý
bol v tom čase pracovníkom žalovaného. V kontexte so všetkými ostatnými svedeckými výpoveďami

svedkov, ktorí mali prevádzky v tom istom areáli, a ich výpovede, najmä týkajúcich sa predmetu žaloby,
ktorí bez pochýb a zreteľne vypovedali, že ani im odstávka elektrickej energie oznámená žalovaným
vtedy nebola, ako aj listinnými dôkazmi o oznamovaní odstávky, správne súd prvej inštancie výpovedi
svedka K. neuveril. Žalobcu tento svedok nepoznal, mylne uvádzal polohu kancelárie žalobcu, v ktorej
mal so žalobcom byť, či deň oznamovania, kedy žalobca ani nebol kvôli chorobe (preukázanej PN) na

pracovisku.

85. Aj keby sa preukázala žalovaným tvrdená a nijako nepreukázaná skutočnosť, že právny predchodca
žalobcu bol z jeho strany výslovne upozornený na možnosť odstávky elektriny z dôvodu neexistencie
neuhradeného záväzku, nie je potom zrejmé (keď by boli tvrdenia žalovaného o omeškaní žalobcu s

úhradou dodávky elektriny pravdivé) prečo žalovaný bez ďalšieho po tejto odstávke v dňoch 23. až
24.11.2002 pristúpil k obnoveniu dodávky elektrickej energie bez toho, aby požadoval úhradu tohto ním
tvrdeného skoršieho dlhu zo strany žalobcu, ako aj úhradu nákladov spojených opätovným pripojením
údajného neplatiča na dodávku elektrickej energie.

86. V tejto súvislosti sú preto irelevantné odvolacie tvrdenia žalovaného ohľadom nesprávneho
posúdenia výpovede svedka K., keď nielen súd prvej inštancie, ale najmä dovolací súd jednoznačne
konštatovali, že žalovaný nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobcovi v zákonom
stanovenej lehote a dovolací súd ako jedinú uložil vyriešiť súdom nižšej inštancie otázku použitia sankcie
vyjadrenej v ust. § 384 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. kedy mohol žalobca hrozbu škody zistiť a

vykonať, tak opatrenia na jej zamedzenie.

87. Naviac k argumentácii svedkom K. v podanom odvolaní sa žiada dodať v súlade s predchádzajúcim
rozhodnutím odvolacieho súdu, že tento svedok, ktorý podľa žalovaného mal osobne oznámiť P.. M.Š.
nastávajúcu odstávku, na pojednávaní ani osobu M. nespoznal. Žalovaný aj keď ho v tomto smere

zaťažovalo dôkazné bremeno nijako nevysvetlil prečo mal túto odstávku oznámiť výlučne P.. M., keď v
areáli, ktorého sa táto odstávka týkala sídlilo viacero prevádzok vrátane veľkej prevádzky obchodujúcej
s palivami (D.), pričom majiteľom, resp. zodpovedným osobám žalovaný nielen prostredníctvom tohto
svedka, ale ani prostredníctvom žiadnej inej osoby túto nastávajúcu odstávku osobne neoznamoval.Túto skutočnosť, t.j., že žalovaný osobne neoznamoval odstávku ostatným podnikateľským subjektom
nachádzajúcim sa v tom istom areály ako právny predchodca žalobcu nenamietal ani žalovaný keď tvrdil,
že túto skutočnosť osobne oznámil len právnemu predchodcovi žalobcu bez uvedenia dôvodu prečo tak

osobne neurobil aj u ostatných subjektov v tomto areály, keď už tam mal byť podľa žalovaného prítomný
svedok K..

88. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní ďalej argumentuje nesprávnym posúdením povahy
kúpnopredajnej zmluvy medzi žalobcom a B. F. a budúceho záväzku týkajúceho sa žalovaného obdobia

12/2002 - 12/2007, a to najmä tým, že predmetom posudzovania zo strany Najvyššieho súdu SR
bola časť žalobcom uplatneného nároku za obdobie november 2002, keďže k účinnému spojeniu veci
došlo až dňom 18.4.2018, a preto sa dovolací súd nemal dôvod zaoberať otázkami a skutočnosťami
súvisiacimi s žalobným nárokom týkajúcim sa žalovaného obdobia 12/2002 - 12/2007, ktorý nebol
súčasťou dovolaním napadnutého rozsudku, sa odvolaciemu súdu žiada uviesť, že, tak ako to už uviedol
vyššie, skutkový a právny základ uplatneného nároku je úplne identický a bez ohľadu či Najvyšší súd

rozhodoval o náhrade škody a ušlom zisku za celé uplatnené obdobie, alebo len za časť tohto obdobia,
musel si taktiež ako prejudiciálnu otázku vyriešiť a posúdiť povahu kúpno-predajnej zmluvy uzatvorenú
medzi právnym predchodcom žalobcu a B. F., a to najskôr povahu a platnosť samotnej zmluvy a v nej
obsiahnutých dojednaní, z ktorých mal žalobcom uplatnený nárok vzniknúť, ak by nedošlo k škodovej
udalosti, ako aj možnosti a platnosť jej ukončenia nemeckým zmluvným partnerom. Pre rozhodnutie o

nároku žalobcu na náhradu škody a ušlého zisku za akéhokoľvek obdobie, a to čo i len jedného dňa, je
takéto posúdenie obsahových náležitosti kúpno-predajnej zmluvy nevyhnutné a podľa odvolacieho súdu
aj keby nedošlo k zlúčeniu veci na spoločné konanie v prípade, ak by si súd v jednom konaní právoplatne
vyriešil čo i len medzitýmnym rozsudkom, že základ takéhoto nároku na náhradu škody a ušlého zisku
je opodstatnený, musel by s takto vyriešenej prejudiciálnej otázky vychádzať aj v druhom konaní, t.j.

neprichádzalo by v úvahu posúdenie povahy kúpno-predajnej zmluvy inak len z toho dôvodu, že nárok
na náhradu ušlého zisku bol uplatnený za iné časové obdobie ako tomu bolo v konaní, v ktorom by súd
po posúdení tejto povahy zistil oprávnenosť uplatneného nároku náhrady škody a ušlého zisku.

89. Rovnako pokiaľ žalovaný v tomto smere poukazoval v podanom odvolaní na to, že čl. VI. má povahu

zmluvy o budúcej zmluve, avšak neobsahujúc všetky zákonom požadované náležitosti, a teda trpí vadou
majúcou za následok neplatnosť takéhoto právneho úkonu, tak možno prisvedčiť žalovanému v tom
smere pokiaľ argumentoval tým, že výkladom prostredníctvom oboch zmluvných strán by sme mohli
zistiť iba obsah právneho úkonu, avšak nemožno ním prejav vôle zmluvných strán dopĺňať, kde však
k takémuto doplneniu prejavu vôle zmluvných strán nijako nedošlo a z čl. VI. kúpnopredajnej zmluvy

uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu ako dodávateľom a B. F. ako objednávateľom z
31.10.2002 možno jednoznačne vyvodiť povahu tejto zmluvy ako zmluvy o budúcej zmluve. Z vyjadrenia
nemeckého partnera právneho predchodcu žalobcu, na ktoré poukazoval žalovaný v odvolaní, a to
že „nemôžeme v minulosti uzavreté zmluvy (zmluva z 31.10.2002) vziať ako podklad na uzatvorenie
novej zmluvy pre dobu 5 rokov“, nevyplýva žalovaným uvádzané tvrdenie, že nemecký partner právneho

predchodcu nemal v úmysle uzatvoriť priamo zmluvu na obdobie 5 rokov, keď tento naviac na priamu
otázku, či táto zmluva bola utvorená na obdobie 1 mesiac alebo 5 rokov uviedol, že bola uzatvorená
na 5 ročné obdobie a len pre výpadok elektrickej energie zapríčinený žalovaným nebolo možné dodržať
objednané množstvo obrazových líšt v stanovenom termíne. Z odpovedí obchodného partnera právneho
predchodcu žalobcu jednoznačne vyplýva použijúc žalovaným uvádzaný výklad prostredníctvom vôle

zmluvných strán nielen skutočnosť uzatvorenia tohto zmluvného vzťahu na obdobie 5 rokov, ale aj to,
že k výpovedi tejto zmluvy došlo na základe nesplnenia prvej objednanej dodávky obrazových líšt.

90. Dojednanie zmluvného čl. VI. predmetnej kúpnopredajnej zmluvy znie jasne, keď obchodný partner
právneho predchodcu žalobcu sa zaviazal každoročne v prípade dodržania kvality a termínu podpísať

zmluvnú objednávku na dodávku obrazových líšt do roku 2007 v ročnom objeme 600.000,- eur. V
tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že aj podľa obsahu vôle zmluvných strán, jednak priamo
z tejto zmluvy, ako aj z vyjadrenia oboch zmluvných strán, t.j. pôvodného žalobcu a samotného B.
F. jednoznačne vyplýva kontraktačná povinnosť obchodného partnera právneho predchodcu žalobcu
v prípade dodržania termínu a kvality prvej dodávky na základe tej istej zmluvy podpísať zmluvnú

objednávku na dodávku obrazových líšt až do roku 2007 v ročnom objeme 600.000,- eur. Nemožno
súhlasiť preto so žalovaným v tom smere, že túto povinnosť podpísať zmluvnú objednávku nie je
možné považovať za záväzok povinnej strany uzatvoriť kúpnu zmluvu, keď túto podľa odvolacieho súdu
ani nebolo potrebné v danej veci uzatvárať a rozsah tejto kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi právnympredchodcom žalobcom a B. F. dňa 31.10.2002 sa podľa čl. 6 vzťahoval aj na obdobie po 30.11.2002,
a to až do roku 2007 pri minimálnom ročnom objeme 600.000,- eur po splnení podmienok zo strany
predávajúceho dodať prvú dodávku načas a v požadovanej kvalite. Kupujúceho by nebolo treba, tak ako

touvádzalžalovanývodvolaní,prinútiťkuzatvoreniukúpnejzmluvy,aletútopovinnosťbysisplnilpriamo
s poukazom na tento čl. VI. z už uzatvorenej zmluvy predložením zmluvnej objednávky v minimálnom
ročnom objeme 600.000,- eur. Je pravdivé ďalšie následne tvrdenie žalovaného, že samotné prípadne
podpísané objednávky kupujúcim nie je spôsobilé privodiť samo o sebe žiadne právne následky, avšak
táto objednávka by vychádzala z už uzatvoreného zmluvného vzťahu, ktorého ustanoveniami by sa

musela riadiť, a nebol by ani žiaden dôvod prečo by mala byť spôsobilá privodiť sama o sebe právne
následky.

91. Preto neobstojí tvrdenie žalovaného, že predmetom prípadného budúceho záväzku nebol záväzok
podpísaťobjednávkužalobcoviaužvôbecnieuzatvoriťrealizačnúkúpnuzmluvu,keďtútokúpnuzmluvu
už nebolo potrebné ani uzatvárať, nakoľko táto objednávka by bola podpísaná pri minimálnom ročnom

objeme podľa už uzatvorenej kúpnej zmluvy. To isté sa týka aj splnenia budúceho záväzku kupujúceho v
podobe podpísania objednávky, čo by ani nemohlo, tak ako to uvádza aj sám žalovaný, mať samo o sebe
bezďalšiehozanásledokvznikbudúcejzmluvyzadohodnutýchpodmienokarovnakonemohlospôsobiť
vznik povinnosti kupujúceho objednávať u žalobcu tovar v ročnom objeme 600.000,- eur, nakoľko táto
povinnosť vyplývala už z uzatvorenej kúpnopredajnej zmluvy a tak ako to uviedol odvolací súd vyššie

nebolo by potrebné uzatvárať nový záväzok medzi stranami kvôli už uzatvorenej kúpnopredajnej zmluvy.
To isté sa týkalo námietky určenia času, kedy sa ma riadna budúca zmluva uzatvoriť, keď túto by, tak
ako to uviedol odvolací súd vyššie, nebolo potrebné ani uzatvárať.

92. Žalovaný tvrdil, že ani prípadné splnenie budúceho záväzku kupujúceho podpísať objednávku

nie je spôsobilé samo o sebe vyvolať žiadne právne následne v podobe vzniku kúpnej zmluvy a s
ňou spájaného plnenia zmluvných strán, spájať vznik akejkoľvek škody, a to ani vo forme reálnej
škody, ani vo forme ušlého zisku na strane žalobcu, ako aj k ostatným vyššie uvedeným odvolacím
námietkam žalovaného. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci sp. zn.
25Cdo/685/99 zo dňa 26.1.2000, podľa ktorého ušlým ziskom v zmysle ust. § 442 ods. 1 Občianskeho

zákonníka je aj akákoľvek strata na zárobku, či odmene, ktorú je možné odškodniť, ak škoda spôsobená
na veci znemožnila poškodenému vykonávať činnosť smerujúcu k dosiahnutiu prospechu, ktorý mu
podľa zmluvy prísluší a ktorého by sa mu iste dostalo v prípade, ak by škodná udalosť nenastala.
Nie je preto podľa Najvyššieho súdu ČR podstatné ako je tento prospech vyplývajúci zo zmluvného
vzťahu definovaný a štruktúrovaný, preto aj strata nároku na zaplatenie zmluvnej mesačnej paušálnej

odmeny v dôsledku nemožnosti dostať svojim zmluvným záväzkom predstavuje bez ohľadu na mieru
podnikateľskéhorizikaplynúcehozozmluvyušlýziskpoškodeného,ktorývrozsahuvakomjevpríčinnej
súvislosti so zavinením protiprávnym konaním škodcu, zakladá jeho zodpovednosť za škodu. Ten istý
záver možno vzťahovať aj na tú časť odvolania žalovaného, ktorou upriamil pozornosť na textáciu čl.
VI. zmluvného vzťahu právneho predchodcu žalobcu a B. F., najmä pokiaľ sa týka dodržania kvality a

termínu plnenia prvej dodávky zo strany žalobcu, keď jednoznačne právny predchodca žalobcu nemohol
dostať svojmu zmluvnému záväzku z dôvodu na strane žalovaného a tým pádom už v jeho ušlom zisku
nemožno, tak ako to má na mysli citované rozhodnutie, zohľadňovať mieru podnikateľského rizika, v
tomto prípade žalovaným uvádzanú možnosť, že tovar na základe prvej objednávky nebol dodaný v
požadovanej kvalite, resp. v termíne. Napokon aj z rozhodnutia dovolacieho súdu v tejto veci vyplýva

opodstatnenosť uplatneného nároku na ušlý zisk, t.j., že právny predchodca žalobcu bol bezpochybne
schopný zrealizovať prvú dodávku riadne a včas.

93. Žalobca nikdy netvrdil, že má v predmetnom zmluvnom vzťahu pozíciu spotrebiteľa a že mu je
potrebné v súlade s vnútroštátnou európskou legislatívou poskytnúť špeciálnu ochranu, ale možno

prisvedčiť žalovanému, že je považovaný za subjekt uvedomelý a znalý právnych predpisov, keď tento
konal s dostatočnou odbornou starostlivosťou a možno súhlasiť so žalovaným, že Najvyšší súd SR
neskúmal nárok uplatnení za obdobie 12/2002 - 12/2007, ale len za obdobie do 30.11.2002, pričom však
pri tomto prieskume musel aj Najvyšší súd prihliadať ex offo (z úradnej moci) na prípadnú neplatnosť
právneho úkonu kúpnopredajnej zmluvy, nakoľko § 39 Občianskeho zákonníka má povahu absolútnej

neplatnosti, keď vo všeobecnej rovine možno povedať, že neplatný je právny úkon, ktorý nemá niektorú
z náležitosti, ktorej zákon pod sankciu neplatnosti právneho úkonu vyžaduje. Preto keď dovolací súd
jednoznačne označil ako správny záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi nárok na náhradu škody
v zmysle § 373 a nasl. Obchodného zákonníka vznikol, musel sa ako s predbežnou otázkou, aj beznávrhov strán sporu ex offo zaoberať absolútnou neplatnosťou zmluvného vzťahu a v prípade, ak by
to žalovaný namietal je aj relatívnou neplatnosťou, kde Najvyšší súd žiaden dôvod neplatnosti tohto
zmluvného dojednania právneho predchodcu žalobcu a B. F. nezistil.

94. To isté sa vzťahuje aj na polemiku odvolateľa uvedenú v bode IX. jeho odvolania ohľadom trvania,
resp. ukončenia kúpnopredajnej zmluvy ako aj toho, že sa nejedná o tzv. „fixnú“ zmluvu, keď nielen s
poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie dovolacieho súdu nemožno súhlasiť so záverom odvolateľa
v tom, že termín plnenia dotknutej kúpnopredajnej zmluvy bol síce stanovený na 30.11.2002, ale

jeho nedodržanie nebolo naviazané na rozväzovaciu podmienku, v zmysle ktorej by došlo k zrušeniu
zmluvy. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn.
5Obdo/40/2008 zo dňa 12.8.2009, podľa ktorého od zmluvy možno odstúpiť iba v prípadoch, ktoré
ustanovuje zmluva alebo tento, alebo iný zákon (§ 344 OBZ). Zmluvné strany sa v rámci zmluvnej
slobodymôžudohodnúťnatom,žejednaznichaleboobidvesúoprávnenéodzmluvyodstúpiťazároveň
si dohodnúť dôvody, kedy sú tak oprávnené urobiť. Táto dohoda nesmie však odporovať konkrétnym

ustanoveniam zákona. Zákon ustanovuje možnosť odstúpenia od zmluvy predovšetkým pri omeškaní
(napr. § 345 a nasl. OBZ), pri vadnom plnení (napr. § 436 ods. OBZ) a iných prípadoch (napr. § 547
ods. 5 OBZ).

95. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že Obchodný zákonník rozlišuje dva režimy odstúpenia od

zmluvy, a to v závislosti od čoho, či omeškanie dlžníka alebo veriteľa spôsobuje podstatné porušenie
zmluvy (§ 345), alebo nepodstatné porušenie zmluvy (§ 346). S týmto rozlišovaním zákon spája
rôzne právne následky. Rozlišovanie medzi podstatným a nepodstatným porušením zmluvy Obchodný
zákonníkvyužívaajvprípaderozsahuodstúpenia(§347).§345vods.1upravujepodmienkyodstúpenia
od zmluvy pri jej podstatnom porušení. Základnym dôvodom na odstúpenie od zmluvy je omeškanie

dlžníka alebo veriteľa, ktoré spôsobuje podstatné porušenie zmluvy. Oprávnená osoba môže od zmluvy
odstúpiť hneď bez poskytnutia dodatočnej lehoty za predpokladu, že splní svoju oznamovaciu povinnosť
voči strane, ktorá je v omeškaní. Oznámenie o odstúpení od zmluvy je adresovaný jednostranný právny
úkon, ktorý musí oprávnená strana urobiť bez zbytočného odkladu po tom, čo sa dozvedela o porušení
povinnosti.

96. V zmysle čl. III. predmetnej zmluvy je jasne daný termín dodania so špecifikáciou množstva
obrazových líšt podľa objednávky, ktorá je súčasťou tejto zmluvy, pričom kvalita požadovaného
plnenia bola stanovená vopred výrobou vzoriek obrazových líšt, ktoré boli následne predmetom
objednávky. Následne právny predchodca žalobcu dňa 30.11.2002 oznámil svojmu obchodnému

partnerovi skutočnosť, že nemôže splniť termín do 30.11.2002 s tým, že najskorší termín je ku dňu
4.12.2002, čo však obchodný partner právneho predchodcu žalobcu neakceptoval a dňa 5.12.2002 od
zmluvy odstúpil pre nesplnenie termínu dodávky.

97. Vzhľadom k tomu, že tak ako to uviedol odvolací súd vyššie, keď nebolo nutné uzatvárať ďalšiu

kúpnopredajnú zmluvu okrem už platnej zo dňa 31.10.2002. Zároveň odvolací súd udáva, že túto
otázku o tom, či došlo k platnému alebo neplatnému odstúpeniu od kúpnopredajnej zmluvy musel ako
prejudiciálnu vyriešiť aj dovolací súd, keď následne uzavrel, že žalobcovi z tohto dôvodu vznikol nárok
na náhradu škody a ušlého zisku, keď aj odvolací súd uvádza, že v zmluve bol jasne dohodnutý termín
plnenia, ktorý bol stanovený na 30.11.2002 a z jej obsahu ani z následného prejavu vôle strán nemožno

nijako vyvodiť, že by túto lehotu na dodanie líšt bolo možné predĺžiť, čo napokon možno odvodiť aj z jej
výpovede kupujúcim, ktorá nastala bezprostredne po tom, ako mu predávajúci oznámil, že tento termín
dodávky nestihne.

98.Niejepotrebnétakakotouvádzalžalovanýdefinovaťpriamovpredmetnejkúpnopredajnejzmluve,či

je omeškanie žalobcu s dodaním tovaru alebo jeho časti považované za podstatné alebo za nepodstatné
porušenie zmluvy, keď na rozdiel od tvrdenia žalovaného možno z nepochybne prejavenej vôle
kupujúceho z tejto kúpnej zmluvy, ktorý bezprostredne po oznámení od predávajúceho túto vypovedal
ako aj z jeho následných odpovedí cestou dožiadaného súdu možno jednoznačne usudzovať, že sa
jednalo o podstatné porušenie zmluvy, ktoré umožňuje od tejto odstúpiť.

99. V prípade, ak by si odvolací súd osvojil záver odvolateľa spočívajúci v tom, že ak by mal kupujúci
záujem výlučne na plnení v plnom rozsahu a výlučne v stanovenom termíne, mal by takýto prejav
vôle ako aj prejav vôle, že na oneskorenom alebo čiastkovom plnení nemá záujem, pretože takétoplnenie preňho nemá hospodársky význam v zmysle zákona obsiahnutý už priamo v samotnom texte
predmetnej zmluvy, nie prejavený z jeho strany až v momente, keď nastali skutočnosti, ktoré by mohli
nasvedčovať tomu, že sa žalobca so svojím plnením dostane do omeškania, resp. až v momente, keď

už žalobca bol v omeškaní, tak potom by nestačilo uzatvoriť riadnu písomnú kúpnopredajnú zmluvu,
kde by bolo dojednané presné množstvo ako aj presný dátum dodania tovaru, ale musel by byť podľa
žalovaného bližšie nešpecifikovaným spôsobom vyjadrený, a to podľa vyjadrenia žalovaného výslovne
bližšie nešpecifikovaný prejav vôle kupujúceho, že na oneskorenom alebo čiastkovom plnení nemá
záujemzdôvodustratyhospodárskehovýznamu,čobolopodľaodvolaciehosúdunaplnenénepochybne

nielen presným znením kúpnopredajnej zmluvy pokiaľ sa týka množstva a času dodávky, ale aj tým, že
kupujúci bezprostredne po tom, ako mu predávajúci oznámil, že nedodrží čas prvej dodávky, od tejto
zmluvy odstúpil.

100. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie napriek
výslovnému konštatovaniu krajského súdu v jeho rozsudku sp. zn. 7Cob/43/2007 nebol k dnešnému

dňu zo strany žalobcu predložený žiaden dôkaz o tom, že výrobné lišty boli v dohodnutej dobe zo
strany B. F. odmietnuté, a že súdu prvej inštancie túto skutočnosť ani bližšie neskúmal a uspokojil
sa len s odstúpením a z predmetnej kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 5.12.2002 s tým, že uvedené
skutočnosti napriek výslovnej požiadavke krajského súdu neboli zo strany žalobcu splnené, tak je
potrebné poukázať opätovne na rozhodnutie dovolacieho súdu v tejto veci, ktorý zrušil rozsudok

odvolacieho súdu, na ktorý v tejto časti odvolania poukazoval žalovaný konštatujúc na rozdiel od
záverov odvolacieho súdu, že žalovaný nesplnil svoju oznamovaciu povinnosť vo vzťahu k žalobcovi v
zákonom stanovenej lehote, ako aj záver súdu prvej inštancie, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu
škody a ako jedinú spornú otázku, ktorú je potrebné vyriešiť súdmi nižšej inštancie uviedol posúdenie
otázky splnenia zakročovacej povinnosti žalobcom. Preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného,

že neodstránenie vyššie uvedenej odvolacím súdom vytknutej prekážky zo strany súdu prvej inštancie
a priznanie žalobcovi ním uplatneného nároku bez preukázania vyššie uvedenej skutočnosti treba
považovať za závažné procesné pochybenie zo strany súdu prvej inštancie, keď tento záväzný právny
názor bol vyslovený v rozhodnutí odvolacieho súd, ktoré bolo následne dovolacím súdom zrušené, a
preto takýmto záväzným právnym názorom nemôže byť súd prvej inštancie viazaný, inak by sa musel

riadiť týmto právnym názorom, bez ohľadu na záver obsiahnutý v rozhodnutí dovolacieho súdu, keď je
nepochybné, že odvolací súd (vo svojom prvom rozhodnutí) na rozdiel od dovolacieho súdu dospel k
iným skutkovým a právnym záverom, najmä v tom, že žalobca s touto skutočnosťou odstávky energie v
dňoch 23.11. a 24.11.2002 bol oboznámený a dokonca mal s odstavením elektrickej energie aj súhlasiť,
čo je v diametrálnom rozpore so záverom dovolacieho súdu v tejto veci, ktorý je už uvedený vyššie.

101. Rovnako nemožno súhlasiť so žalovaným v tom, že právny predchodca žalobcu by nebol schopný
zabezpečiť prvú dodávku tovaru v stanovenom termíne, a to nielen s poukazom na záver dovolacieho
súdu, ale najmä na predložené znalecké dokazovanie, resp. odborné vyjadrenia. Posúdenie tejto otázky
je výlučne odbornou záležitosťou a preto keď znalci konštatovali dostatočnú výrobnú kapacitu právneho

predchodcu žalobcu súd z nej musí ako z odbornej otázky vychádzať.

102. Pokiaľ by si žalobca sám zapríčinil, tak ako to uviedol odvolateľ, že kupujúci od tejto kúpnopredajnej
zmluvy odstúpil, nemohol by dovolací súd konštatovať opodstatnenosť jeho nároku na náhradu škody.

103. Je tomu tak aj, pokiaľ sa týka bodu X. odvolania žalovaného, ktorým žalovaný namietal hypoteticky
ušlý zisk, keď bola podľa žalovaného nebolo riadne preukázané, že by k splneniu povinnosti zo strany
žalobcu, nebyť škodovej udalosti, reálne došlo v dohodnutom termíne v plnom rozsahu a v požadovanej
kvalite, že by došlo k splneniu odkladacej podmienky pre vznik budúceho záväzku a aj v prípade jej
splnenia, že by došlo k reálnemu uzatvoreniu budúcej zmluvy a jej reálnemu plneniu zo strany žalobcu.

104. K uvedenému sa už odvolací súd čiastočne vyjadril vyššie, avšak najmä pokiaľ sa týka záverov
dovolacieho súdu v tejto veci, ako aj poukazu na rozsudok Najvyššieho súdu ČR vo veci 25Cdo/965/99,
keď je zrejmé, že u právneho predchodcu žalobcu ako poškodeného nedošlo k dôsledku škodovej
udalosti (vypnutia dodávky elektrickej energie) k rozmnoženiu majetkových hodnôt (právny predchodca

žalobcu nestihol dodať kupujúcemu požadované množstvo tovaru v zmluvne dohodnutom termíne), a
to aj napriek tomu, že sa to dalo očakávať s ohľadom na pravidelný priebeh veci, keď nepochybne tak
ako to vyplýva aj z rozhodnutia dovolacieho súdu bol právny predchodca žalobcu schopný zabezpečiť
prvú dodávku tovaru, lebo inak by mu nijako nemohol vzniknúť nárok na náhradu škody v zmysle § 373a nasl. Obchodného zákonníka za prvú nezrealizovanú dodávku, tak ako to explicitne uviedol dovolací
súd v tejto veci. Z tohto pohľadu je preto nepochybne ušlým ziskom i akákoľvek strata na zárobku, či
odmene, ktorú je možné odškodniť, nakoľko toto odstúpenie od kúpnej zmluvy znemožnilo právnemu

predchodcovi žalobcu ako poškodenému vykonávať činnosť vedúcu k dosiahnutou prospechu, ktorý mu
podľakúpnopredajnejzmluvyprináležalaktoréhobysamuistedostalovprípade,akbyškodováudalosť
nenastala. Tak ako to má na mysli aj toto rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR nie je podstatné, ako je tento
prospech,resp.ziskvyplývajúcizozmluvnéhovzťahudefinovanýaštruktúrovaný,čisanapríkladjednáo
hodinovú, či dennú odmenu, odmenu závislú na množstve vykonanej práce a či ide o mesačnú paušálnu

čiastku zohľadňujúcu len činnosť bez ohľadu na jej kvantitu. Je preto potrebné prisvedčiť žalobcovi,
že strata spočívajúca v tom, že jeho obchodný partner odstúpil od kúpnopredajnej zmluvy a následne
nevystavil ďalšie objednávky až do roku 2007 v dôsledku nemožnosti dostať zmluvným záväzkom
právneho predchodcu žalobcu predstavuje bez ohľadu na mieru podnikateľského rizika plynúceho z
tejto kúpnopredajnej zmluvy ušlý zisk poškodeného, ktorý v rozsahu akom je v príčinnej súvislosti so
zavineným protiprávnym jednaním škodcu - žalovaného, zakladá jeho zodpovednosť za škodu.

105. K možnostiam a schopnostiam žalobcu (zrejmé mal odvolateľ na mysli právneho predchodcu
žalobcu - poznámka odvolacieho súdu) plniť svoj prípadný budúci záväzok, sa podľa odvolacieho
súdu súd v prvej inštancie dostatočne zaoberal, najmä pokiaľ ide o závery znaleckých posudkov C..
Z. Z. N.., ktorý aj vzhľadom na produkčné výsledky dosiahnuté do 23.11.2002 a trend výroby vo

vyjadrenískutočnéhoapredpokladanéhohodinovéhovýkonukonštatoval,ževýrobnýprogramvobjeme
27 000 bm obrazových líšt za mesiac november 2002 bol realizovateľný, preto odvolací súd nemá
nepochybnosti, že by právny predchodca žalobcu bol schopný realizovať rovnaký objem obrazových
líšt za rovnaké časové obdobie v prípade, ak by následne kupujúci pre omeškanie s prvou zásielkou
neodstúpil od kúpnopredajnej zmluvy, t.j. ak by obchodný partner právneho predchodcu žalobcu

následne vystavil touto kúpnopredajnou zmluvou predpokladané objednávky na rovnaké množstvo
obrazovýchlíštzarovnakéčasovéobdobie,takakotomubolopritejtoprvejnezrealizovanejobjednávke.
Znalec C.. Z. okrem iného v podanom znaleckom posudku konštatoval bezproblémový nábeh výroby
vzhľadom na drevnú hmotu, keď konštatoval dostatočné zásoby reziva, ako aj vzhľadom na to, že do
23.11.2002 bolo vyrobené 22 000 bm z celkového plánovaného množstva 27 000 bm obrazových líšt, čo

predstavovalo 81,48 % plánovanej produkcie. Ďalej znalec konštatoval, že všetky polotovarové položky
určené na finalizáciu bolo možné zabezpečiť priebežným zásobovaním nákupu a doplňovaním výroby.
Skladové zásoby tak ako na ne poukazoval žalovaný v odvolaní nie sú podľa tohto znalca pre výrobu
rozhodujúce, pretože sa dajú zabezpečiť a doplniť operatívne a najvýhodnejším tipom výroby pracovať
s čo najmenšími operačnými zásobami ohľadom na niekoľko dní dopredu stanovenej technologickej

potreby. Rovnako podľa tohto znalca možno považovať za správne použité stroje ako aj technologické
operácie, ktoré typologicky nevyhnutné operácie znalec aj vymenoval.

106. Zhodný v tomto smere bol aj záver znalca C.. F. Y., ktorý vyvrátil argumentáciu žalovaného, a to
s poukazom na to, že charakter, kvalita ako aj termín v prípade, ak by sa škodová udalosť nevyskytla,

by bol dodržaný.

107. Samotná skutočnosť, že právny predchodca žalobcu od 1.1.2003 prestal vykonávať výrobnú
činnosť a predmetné priestory dal do nájmu, taktiež podľa odvolacieho súdu nemôže znamenať, že by
nedodržal záväzné objednávky, ktoré by v prípade zrealizovania prvej jeho obchodný partner vystavil.

Žalovaný navrhoval kontrolné znalecké dokazovanie, ktoré by malo preukázať, že pôvodný žalobca P.
M. - F., C.: XX XXX XXX, prestal reálne vykonávať svoju podnikateľskú činnosť v predmete, ktorý bol
predmetom kúpnopredajnej zmluvy uzatvorenej s jeho nemeckým zmluvným partnerom dňa 31.10.2002
k dátumu k 31.12.2002. Podľa odvolacieho súdu to neznamená, že právny predchodca žalobcu by v
tejto činnosti nepokračoval v prípade, ak by jeho obchodný partner nevypovedal kúpnopredajnú zmluvu,

ale naopak preukazuje skutočnosť, že z toto dôvodu musel právny predchodca žalobcu ukončiť svoju
podnikateľskú činnosť, čomu nasvedčuje aj stav skladových zásob (vyrobených obrazových líšt), tak
ako na to poukazoval žalovaný vo svojom odvolaní.

108. V bode XI. žalovaný poukazuje na zákonnú limitáciu predvídateľnosťou výšky škody, ktorú podľa

neho súd prvej inštancie nezohľadnil, keď priamo ust. § 379 Obchodného zákonníka vylučuje náhradu
nepredvídateľnej škody, pričom táto predvídateľnosť sa vzťahuje k jednotlivým potenciálnym následkom
porušenia povinnosti zo záväzkového vzťahu.109. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, ušlý zisk je to, o čo by sa majetok poškodeného zväčšil v
prípade, že by nedošlo ku škodovej udalosti - ktorý je zodpovedná strana povinná nahradiť ako súčasť
všetkej škody. Určenie výšky škody ušlého zisku, najmä jeho preukázanie, vyvoláva v praxi isté ťažkosti.

Preto sa pri určení toho čo ušlo, vychádza z obvyklého priebehu veci; ušlý zisk sa v týchto prípadoch
počíta abstraktne. Možnosť abstraktného určenia ušlého zisku vyplýva z ust. § 381. Zákon tak uľahčuje
situáciu pri určení výšky ušlého zisku tým, že umožňuje aby poškodený namiesto skutočne ušlého zisku
požadoval abstraktne určený ušlý zisk. Jeho výška je určená ziskom dosahovaným spravidla v poctivom
obchodnom styku za podmienok obdobným podmienkam porušovanej zmluvy, v okruhu podnikania,

v ktorom daný subjekt podniká. V prejednávanej veci je nepochybné, tak akoto vyplýva nielen z
vykonaného dokazovania, ale aj zo záverov dovolacieho aj ostatného rozhodnutia odvolacieho súdu v
tejto veci, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu ušlého zisku s tým, že ušlý zisk spojený s nedodaním
prvej dodávky líšt nemeckému obchodnému partnerovi B. F. tak ako to vyplýva zo znaleckého posudku
Ing. Vojtka predstavuje k 30.11.2002 sumu 31.495,- eur. V danom prípade dokonca nemuselo dôjsť
k abstraktnému určeniu výšky ušlého zisku, keď tento sa jednoznačne odvíjala, pokiaľ sa týka dĺžky

trvania obchodného vzťahu ako aj rozsahu, resp. objemu objednávok od kúpno-predajnej zmluvy, ktorú
obchodný partner právneho predchodcu žalobcu pri nedodržaní prvej objednávky následne vypovedal,
ako aj zo záverov znalcov, ktorí jednoznačne skonštatovali reálnu schopnosť právneho predchodcu
žalobcu, túto nielen v poradí prvú objednávku, ale ďalšie prípadné následné objednávky riadne a v
požadovanej kvalite plniť svojmu zmluvnému partnerovi z kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 31.10.2002.

Preto nie je možné hovoriť o nepredvídateľnej škode, keď túto škodu mohol škodca - žalovaný svojím
vopred neohláseným odstavením dodávky elektrickej energie predpokladať, t.j. mohol predpokladať, že
takouto odstávkou, ktorá bola v rozpore s právnymi predpismi ale aj s poctivým obchodným stykom
môže spôsobiť prevádzkam nachádzajúcim sa v areály, do ktorého zabezpečoval dodávku elektrickej
energie vrátane prevádzky právneho predchodcu žalobcu, nielen priamo škodu spočívajúcu v dočasnom

prerušení priemyselnej výroby, ale aj inú škodu, napr. ako to bolo u právneho predchodcu žalobcu
spočívajúcuvzmarenínasledujúcehoobchodnéhovzťahu.Bolajednoznačnestanovenánielendoba,po
ktorú mal zmluvný vzťah trvať do roku 2007 s minimálnym množstvom objednávok obchodného partnera
právneho predchodcu žalobcu tak akoto vyplýva z čl. VI. zmluvy vo výške 600.000,- eur. Preto možno
súhlasiť so záverom odvolateľa, že náhradu škody, ktorá spĺňa podmienky predvídateľnosti je možné

požadovať len v takom rozsahu, v akom je v čase vzniku záväzkového vzťahu takisto predvídateľný,
keďže v danom prípade nehovoríme o nijakom predvídateľnom záväzkovom vzťahu, ale už existujúcom
záväzkovom vzťahu, ktorý bol zavinením žalovaného ukončený. V tomto smere je preto irelevantná
polemika žalovaného ohľadom preukázania rozsahu výroby aj pre iných obchodných partnerov ako pre
B. F., ako so závermi znaleckého posudku C.. X., a to aj napriek záverom dovolacieho súdu o schopnosti

právnehopredchodcužalobcusplniťprvúdodávku,resp.záveromznaleckýchposudkov,ktorétakakoto
už uviedol aj odvolací súd vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia, jednoznačne skonštatovali schopnosť
právneho predchodcu žalobcu zrealizovať prvú požadovanú objednávku v určenom termíne a kvalite.
Žalovaný vo svojom odvolaní ďalej vytýka v bode XII. súdu prvej inštancie nezrovnalosti o vykonanom
dokazovaní, keď poukazuje na to, že súd prvej inštancie odmietol skúmať otázku možnosti a schopnosti

žalobcu plniť svoj záväzok v ďalších žalovaných v obdobiach za mesiace 12/2002 - 12/2007, keď podľa
žalovaného nie je možné bez ďalšieho automaticky vec predpokladať, že žalobca by v priebehu celého
žalovaného obdobia disponoval rovnakými možnosťami a schopnosťami - rovnakými personálnymi,
technickými, odbornými a ekonomickými prostriedkami a že by bol každú jednu z prípadných ďalších
objednávok pána B. F. vždy schopný riadne a včas v dohodnutej kvantite a kvalite plniť.

110. K tomuto sa odvolaciemu súdu žiada uviesť, tak ako to už naznačil aj vyššie, že nepochybne
pokiaľ bol nielen napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, ale aj predchádzajúcim, resp. ostatným
rozhodnutím odvolacieho súdu v tejto veci a najmä dovolacieho súdu bezpečne ustálené, že právny
predchodca žalobcu bol schopný v požadovanej kvalite a množstve splniť prvú dodávku, čo nepochybne

museli tieto súdy skúmať ako prejudiciálnu otázku skôr, ako vyslovili jeho nárok na náhradu škody z
titulu tejto prvej dodávku, ktorej objem nepresahoval a bol zhodný s objemom dodávok, ktoré mal právny
predchodca žalobcu realizovať nasledujúcom období až do roku 2007 v prípade, ak by nedošlo k
odstúpeniu jeho obchodného partnera od kúpnopredajnej zmluvy, potom takéto tvrdenie bez ďalšieho
nijako neobstojí, ba práve naopak, pokiaľ tzv. „nábeh“ výroby prvej dodávky prebehol v poriadku, potom

pri nezmenenom objeme ďalších dodávok za rovnaké obdobie nemožno mať pochybnosti, že by tieto
bol žalobca schopný riadne a včas realizovať.111. Odvolací súd zároveň poukazuje v tejto súvislosti aj na závery podaných znaleckých posudkov,
ktoré rovnako už citoval vyššie, kde znalci jednoznačne konštatovali schopnosť právneho predchodcu
žalobcu aj v budúcnosti realizovať dodávky v nezmenenom objeme a aj z vykonaného dokazovania,

resp. z tvrdení žalovaného nevyplýva žiadna skutočnosť, pre ktorú by sa dalo predpokladať prípadný
pokles produkcie právneho predchodcu žalobcu do budúcna, t.j. medzi obdobím rokov 2002 - 2007. To
isté možno povedať k opätovným výtkam hypotetického výpočtu ušlého zisku v tomto bode odvolania
žalovaného, keď zo znaleckých posudkoch nielen C.. F., konštatovanej schopnosti riadne a včas
plniť prvú dodávku a z toho vyplývajúce dodávky v rovnakom množstve v nasledujúcich obdobiach

nemožno považovať takýto ušlý zisk za hypotetický. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní naznačoval
použitie moderačného práva, tak z kogentnej normy, ktorá upravovala tento obchodnoprávny vzťah
právneho predchodcu žalobcu a jeho zmluvného partnera, t.j. ust. § 386 ods. 2 Obchodného zákonníka,
jednoznačne vyplýva, že súd nemôže túto náhradu škody znížiť, teda akákoľvek úvaha o prípadnom
znížení náhrady škody, či už sa týka výšky, resp. žalovaného obdobia v prejednávanej veci nie je
aplikovateľná.

112. Žalovaným prezentovaná interpretácia zakročovacej povinnosti poškodeného nemá oporu v
ust. § 384 Obchodného zákonníka ako nosnej námietky žalovaného v podanom odvolaní a z toho
vyplývajúceho nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, a to predovšetkým vo
vzťahu k aplikácii ust. § 384 ods. 1 OBZ. Vo všeobecnosti krajský súd považuje za potrebné sa

vyjadriť k problematike náhrady škody v zmysle Obchodného zákonníka. Obchodný zákonník pri úprave
zodpovednosti za škodu vychádza z princípu objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, s
možnosťou liberácie. Predpokladmi pre vznik zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 OBZ tak je: a)
protiprávny úkon, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody.
Porušenie prevenčnej povinnosti v zmysle ust. § 384 OBZ pritom predstavuje práve jeden z liberačných

dôvodov, ktorý môže viesť k záveru, že povinná osoba nebude povinná spôsobenú škodu nahradiť. V
konaní bolo preto na mieste vyhodnocovať splnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného
za škodu, ktorá bola už aj s odkazom na rozhodnutie dovolacieho súdu ako aj na vyššie uvedené závery
odvolacieho súdu v tejto veci preukázaná, ktorým bolo preukázané, že žalovaný spôsobil právnemu
predchodcovi žalobcu škodu, ohľadom ktorej, ako konštatoval nielen dovolací súd, ale aj odvolací súd

nebolo sporné že žalovaný svoje povinnosti porušil, ale bolo potrebné zaoberať sa aj otázkou, tak
ako to uložil dovolací súd súdom nižšie stupňa porušenia prevenčnej povinnosti právneho predchodcu
žalobcuvzmysle§384OBZTotozákonnéustanoveniepredstavujepreobchodnoprávnevzťahyobdobu
všeobecnej prevenčnej povinnosti, ktorá vyplýva z ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Kogentné ust.
§ 384 OBZ (263 ods. 1 OBZ) zdôrazňuje všeobecnú prevenčnú povinnosť vo vzťahu k tej osobe,

ktorej škoda hrozí uložením povinnosti takejto osobe uskutočniť opatrenia, ktorými je možné hroziacu
škodu odvrátiť, alebo zmierniť. Táto povinnosť znamená, že každý je povinný zachovať vždy taký
stupeň opatrnosti, ktorý od neho možno vzhľadom na konkrétnu časovú s miestnu situáciu rozumne
požadovať a taký - objektívne aj posúdené - je spôsobilý zabrániť, alebo aspoň čo najviac znížiť
riziko vzniku škôd (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo/618/2001). Všeobecnú prevenčnú povinnosť,

tak ako tomu je aj v prejednávanej veci, je v zmysle ust. § 384 ods. 1 OBZ nevyhnutné vzťahovať
aj na osobu, ktorej škoda hrozí, teda na potenciálne poškodeného. Podľa rozhodnutie Najvyššie
súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1369/2006 je porušením všeobecnej prevenčnej povinnosti aj neobozretné
konanie poškodeného, ktorým spôsobil zvýšenie rozsahu škody, ktorá vznikla porušením právnej
povinnosti škodcu. Ak ten, komu hrozí škoda neurobil opatrenia proti hroziacej škode vyplývajúce z

jeho zakročovacej povinnosti podľa ust. § 384 ods. 1 OBZ, povinná osoba nemusí nahradiť škodu,
ktorá vznikla v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti poškodeným. Podľa rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Obo/307/2006 z ust. § 384 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak osoba, ktorej hrozí
škoda nesplnila povinnosť vykonať opatrenia na odvrátenie alebo zmiernenie škody a následne jej
škoda vznikne, povinná osoba nenahrádza škodu, ktorá vznikla tým, že poškodený nesplnil prevenčnú

povinnosť.

113. V kontexte prejednávanej veci s prihliadnutím na uvedené teoretické zhodnotenie je krajský súd
zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že právny predchodca žalobcu ako osoba, ktorej hrozila
škoda, nijako neporušil prevenčnú povinnosť, keď v prvom rade je potrebné zdôrazniť, že k odstávke

elektrickej energie došlo náhle bez predchádzajúceho upozornenia a v tom čase práceneschopný
právny predchodca žalobcu sa o tejto odstávke dozvedel až po tom, ako mu telefonovali zamestnanci,
že nemôžu pokračovať v sušení drevnej hmoty, čo okrem iného bolo aj preukázané aj výpovediami
svedkom L.. X., B., ktorí jednoznačne potvrdili, že k odstávke došlo bez akéhokoľvek predchádzajúcehoupozornenia - náhle, bez poskytnutia minimálnej 30-dňovej lehoty tak ako to mal na mysli vtedy platný
zákon č. 70/1998 Z. z. (§ 9 ods. 1, 2), počas ktorého by sa právny predchodca žalobcu nepochybne
mohol na túto náhlu odstávku náležite pripraviť a splniť tak svoju prevenčnú povinnosť prijatím vhodných

opatrení, čím by došlo k zabráneniu, resp. zníženiu škody v jeho podnikateľskej činnosti. Podstatné
je, že žalobca tak ako to už bolo povedané sa o tejto odstávke dozvedel náhle potom, ako bola
vykonaná počas svojej práceneschopnosti, t.j. keď nebol na pracovisku prítomný, od zamestnancov,
pričom nevedel zistiť ako dlho bude odstávka elektrickej energie trvať. Preto aj s poukazom na bod 31.
predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto veci, ktorý uložil súdu prvej inštancie zistiť kedy

moholžalobcahrozbuškodyzistiťavykonaťtakopatrenianajejzamedzenie,jepotrebnékonštatovať,že
právny predchodca žalobcu túto škodu zistil v čase, keď už reálne opatrenia na zamedzenie tejto škody
vykonať nemohol, tobôž bez vedomosti o predpokladanej dĺžke tejto odstávky s tým, že jedinou reálnou
možnosťou odvrátiť škodu by bolo jedine to, ak by jeho obchodný partner pristúpil na predĺženie termínu
prvej dodávky, čo však tento nebol schopný akceptovať a túto zmluvu vypovedal. Čisto hypoteticky
pôsobia preto úvahy žalovaného v nákupe sušeného dreva, čo však pre krátkosť času od škodovej

udalosti (23. a 24.11.2002) do termínu prvej dodávky dňa 30.11.2002 nedalo prakticky zrealizovať,
vrátane následnej výroby obrazových líšt z takto novo zakúpeného sušeného dreva, kde naviac by
právnypredchodcažalobcunielenmuselzabezpečiťpotrebnéskladovépriestorynatotonovo zakúpené
drevo s tým, že pôvodné drevo, resp. jeho nákup pôvodnej nevysušenej dreviny by predstavoval
čistú stratu žalobcu. Právny predchodca preto neporušil svoju povinnosť zachovať vždy taký stupeň

opatrnosti, ktorý od neho bolo možné v tejto veci vzhľadom na konkrétnu časovú a miestnu situáciu
rozumne požadovať a ktorý by bol spôsobilý čo najviac znížiť riziko škody. Preto aj keď vzhliadneme
túto všeobecnú povinnosť na právneho predchodcu žalobcu ako osobe, ktorej škoda pri odstávke
dodávky elektrickej energie hrozila, nemožno z jeho následnej činnosti dedukovať neobozretné konanie
poškodeného, keď tento nemohol predpokladať, že do prevádzky, kde sídli nielen jeho firma, ale aj

viacero ďalších prevádzok, tak ako to vyplýva z vykonaného dokazovania, ktoré tak ako je tomu u sieti
čerpacích staníc D., prevádzkujú svoju činnosť aj počas víkendov, dôjde k náhlej odstávke dodávky
elektrickej energie a už vôbec urobiť opatrenia proti hroziacej škode, nakoľko žalovaný bol v tom čase
monopolným dodávateľom elektrickej energie a právny predchodca žalobcu nemal na výber pokiaľ
chcel mať zabezpečenú dodávku elektrickej energie, musel mať zmluvný vzťah so žalovaným. Právny

predchodca žalobcu ako stredne veľký (na Slovenské pomery) podnikateľský subjekt, musel mať túto
dodávku elektrickej energie zabezpečenú výlučne od žalovaného, a preto potom, ako mu tento odstavil
jej dodávku, nemohol pokračovať vo výrobe líšt, tak ako to uvádzal žalovaný ďalej vo svojom odvolaní,
keďže k zániku zmluvy došlo dňa 5.12.2002, kedy jeho obchodný partner neakceptoval posunutie
dodávky a táto požiadavka žalovaného, aby pokračoval vo výrobe až do 30.11.2002 po tom, ako bolo

zrejmé, že B. F. už tovar z dôvodu jeho omeškania neodoberie, je neakceptovateľná, keď tak ako to
vyplýva ďalej, najmä zo znaleckého dokazovania, žalobcovi už aj pokiaľ sa týka vyrobeného množstva
obrazových líšt z prvej dodávky vznikla značná škoda.

114. Skutková otázka uvádzaná žalovaným v podanom odvolaní, a to, že z predložených znaleckých

posudkov a ich príloh je zrejmé, že evidencii predávajúceho o skladových zásobách nezodpovedá
verný stav majetku a zápisy v nich sú značne spochybnené s potrebou skúmania dodávateľských a
odberateľských faktúr, časové hľadiska, možnosti nákupu vhodného materiálu (sušeného dreva), pričom
nie je možné podľa odvolateľa tvrdiť, že v potrebnom množstve, čase a kvality a pod. niekto a kde takýto
tovar mal alebo mohol mať je opätovne potrebné poukázať na rozhodnutie dovolacieho súdu v tejto veci,

ktorý svojím uznesením 4Obdo/64/2014-539 zo dňa 31.5.2016, ktorým zrušil rozhodnutie odvolacieho
súdu, jednoznačne konštatoval zavinenie žalovaného spočívajúce v nesplnení jeho oznamovacej
povinnosti vo vzťahu k žalobcovi v zákonom stanovenej lehote a z toho vyplývajúci nárok na náhradu
škody. A preto spochybňovanie evidencie skladových zásob právneho predchodcu žalobcu staré
viac ako 15 rokov, aj napriek tomu, že znalci konštatoval ich dostatok pre realizáciu prvej dodávky

obchodnému partnerovi právnemu predchodcu žalobcu neobstojí, keď žalovaný bližšie nekonkretizoval
tieto svoje spochybnenia zápisov v účtovnej evidencii právneho predchodcu žalobcu, túto nezistila ani
znalci, a žalobca ako riadny daňový subjekt podliehal kontrole zo strany štátnych orgánov, pričom v spise
nie je zaznamenaná žiadna okolnosť o žalovaným tvrdenom skresľovaní akejkoľvek účtovnej evidencie
právneho predchodcu žalobcu.

115. Následná polemika žalovaného spočívajúca v tom, či výroba počas ostatných víkendov, okrem
tých, ktorých sa týkala výroba pre nemeckého obchodného partnera právneho predchodcu žalobcu bola
alebo nebola prevádzkovaná, prípadne či sa počas ostatných víkendov mesiaca november 2002 nazákazke B. F. pracovalo alebo nepracovalo rovnako podľa odvolacieho súdu neobstojí, aby žalobca
nemohol predpokladať odstávku dodávku elektrickej energie v dňoch 23. až 24.11.2002 tak, aby si túto
výrobunaplánovalnapredchádzajúcivíkend,kdezároveňmuselmaťzabezpečenénatútovýrobunielen

dostatočné množstvo materiálu, ale aj počet zamestnancov, čo by pre krátkosť času od podpisu kúpno-
predajnej zmluvy s B. F. mohol len s veľkými obtiažami zabezpečiť, preto nemožno na ťarchu právneho
predchodcu žalobcu argumentovať tým, že tieto práce mal vykonať v predchádzajúci víkend, a nie počas
ktorého mu žalovaný odstavil dodávku elektrickej energie.

116. Následná polemika žalovaného ohľadom možnosti zvýšiť počet zamestnancov v prevádzke
právneho predchodcu žalobcu, resp. počet odpracovaných hodín, prípadne, či 19 zamestnancov spĺňalo
znalcom C.. Z. predpokladaný výkon 125 bm/h počas pracovnej doby 8 hodín denne, prípadne by takýto
výkon nedokázali splniť, neobstojí nielen vzhľadom na vyššie opakované konštatovanie, a to nie len
súdom prvej inštancie s odkazom na znalecké dokazovania, ale aj na rozhodnutie dovolacieho súdu, z
ktorého nepochybne vyplýva, že predchodca žalobcu bol schopný zabezpečiť prvú dodávku materiálu

riadne a včas s dostatočným množstvom materiálu a personálnym obsadením, ako aj strojovej kapacity,
rovnako tak právny predchodca žalobcu nemohol predpokladať, že tento výpadok bude iba počas 2 dní a
prvé opatrenia mohol prijať až po tom, ako mu zamestnanci dňa 23.11.2002 telefonicky oznámili v čase,
keď právny predchodca žalobcu práceneschopný, že došlo k výpadku dodávky elektrickej energie a tým
pádom k zastaveniu akejkoľvek výroby. Následne sa tento snažil skontaktovať so svojím dodávateľom

elektrickej energie - žalovaným, čo sa mu však nedarilo vzhľadom k tomu, že sa jednalo o víkend, teda
prijímať nejaké opatrenia na zníženie už spôsobenej škody, tak ako to mal na mysli aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojom zrušujúcom uznesení, bolo po zohľadnení týchto skutočností obtiažné.
Najviac keď žalobca vedel, že touto, tak ako to vyplýva aj zo znaleckého posudku, odstávkou sušiarne
nedokáže splniť plánovaný termín prvej dodávky, a preto prijímať ďalších zamestnancov, resp. tak ako

to žiadal žalovaný v zmysle § 97 ods. 1 Zákonníka práce prikázať svojím zamestnancom, resp. s ich
súhlasom určiť dlhší pracovný čas tiež v prejednávanej veci neprichádza v úvahu.

117. Napokon žalovaný vyčítal postupu súdu prvej inštancie skutočnosť, že už v priebehu konania
upozorňoval súd prvej inštancie, že mu nedoručil znalecký posudok C.. F. Č.. XX/XXXX, čím bola

porušená podľa žalovaného rovnosť a kontradiktórnosť konania. K uvedenému odvolací súd uvádza,
že nie je podstatné či pri ofotení spisu po zmene právneho zástupcu žalovaného bola, alebo nebola
fotokópia tohto znaleckého posudku C.. F. súčasťou tohto ofoteného spisu, ale už v poradí prvom
rozsudku súdu prvej inštancie zo dňa 19.7.2012 z jeho odôvodnenia nepochybne vyplýva, že okrem
iného aj z tohto znaleckého posudku súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí dňa 19.7.2012 vychádzal

vo veci stanovenia výšky ušlého zisku a rovnako tento znalecký posudok namieta v následnom odvolaní
proti rozsudku zo dňa 19.7.2012 žalovaný s tým, že namieta závery tohto znaleckého posudku, čo
by bez dispozície s týmto znaleckým posudkom nebolo realizovateľné. V prípade, ak by aj tento
znalecký posudok nemal k dispozícii, už týmto momentom sa dozvedel o jeho existencii a mohol si ho
vyžiadať, resp. žiadať o jeho zaslanie. Naviac v tomto predchádzajúcom podanom odvolaní žalovaný

nespomína akúkoľvek vadu, resp. absenciu, prípadne oneskorené doručenie tohto znaleckého posudku
žalovanému. Preto pokiaľ žalovaný po zmene právneho zástupcu a žiadosti ofotenia celého spisu
začal namietať, že tento znalecký posudok nebol súčasťou foteného spisu, nemožno toto považovať
za porušenie procesných práv účastníkov, tak ako to má na mysli žalovaným citované rozhodnutie
Najvyššieho súdu 2Cdo/209/2014 zo dňa 28.8.2014, ktoré hovorí o nedoručení vyjadrenia účastníka

konania druhému účastníkovi konania a v následnom vytváraní stavu nerovnosti účastníkov konania
pred súdom lebo jednak nejde o vyjadrenia účastníka konania a z tohto znaleckého posudku vychádzalo
predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie už zo dňa 19.7.2012 a žalovaný cestou svojho
predchádzajúceho právneho zástupcu sa k tomuto znaleckému posudku vyjadroval.

118. Naopak, za plne opodstatnenú súd považoval námietku žalovaného, ktorý po pripustení zmeny
žaloby spočívajúcej v jej rozšírení o istinu nerozhodol rovnako o pripustení rozšírenia tejto žaloby aj
úrokyzomeškaniatejtoistiny.Napriektejtoskutočnostipodľaodvolaciehosúduzávažnémuprocesnému
pochybeniu aj napriek tomu rozhodoval o týchto úrokoch z omeškania. Takýto procesný postup súdu
prvej inštancie je potrebné považovať za nesprávny a v tomto smere je odvolacia námietka žalovaného

dôvodná, keď súd prvej inštancie rozhodol ultra petitum a je dôvod na zrušenie rozsudku v tejto časti,
keď okresný súd musí najskôr rozhodnúť o pripustení rozšírenia žaloby aj ohľadom úrokov z omeškania,
a to jednak, že toto rozšírenie žaloby pripustí, prípadne takéto rozšírenie žaloby nepripustí a až následnepo právoplatnom pripustení zmeny žaloby v tejto časti úrokov z omeškania rozhodne či je nárok žalobcu
v tejto časti pripustenej zmeny žaloby dôvodný, resp. nedôvodný.

119. Podľa § 216 ods. 1 CSP súd je viazaný žalobným návrhom žalobcu.

120. Podľa § 216 ods. 2 CSP súd môže prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac, než čoho sa strany
domáhajú, iba vtedy, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného
predpisu.

121. Obdobné znenie obsahoval aj Občiansky súdny poriadok v ust. § 153 ods. 1, 2.

122. Navrhovateľ ako dominus litis vymedzuje predmet konania svojou žalobnou naráciou (opisom
rozhodujúcich skutočnosti) a žalobným návrhom (petitom). Z dispozičného princípu (iudex ne eat ultra
petita partium) vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej i

právnej stránke a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Zmenou žalobného návrhu žalobca
prejavuje vôľu aby sa predmetom konania stal buď iný petit alebo iný skutkový stav vymedzený inými
rozhodujúcimi skutočnosťami. Úloha súdu pri zmene žaloby sa obmedzuje totiž len na súhlas alebo
nesúhlas (pripustenie alebo nepripustenie) s takouto zmenou. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že
by sa zmenený žalobný návrh (petit) pri súhlase súdu so zmenou odpútal (osamostatnil) od príslušného

procesného úkonu (prejavu vôle) žalobcu a nanovo substantizoval (zhmotnil) vo výroku uznesenia
pripúšťajúceho zmenu. Naopak konajúci súd aj naďalej zostáva viazaný (§ 216 CSP - obdobne §
153 ods. 2 O.s.p.) len zmeneným návrhom v takej podobe, ako ho procesne preniesol navrhovateľ
svojim procesným úkonom (prejavom vôle), nie v tej podobe, v akej ho súd v danej veci nesprávne
reprodukoval v uznesení, ktorým zmenu návrhu pripustil a len podľa prv, t.j. podľa prednesenej vôle

navrhovateľa, je súd povinný aj rozhodovať. Je nepochybné, že zásada viazanosti súdu petitom (tzv.
zásada ne ultra petitum) vyžaduje, aby súd neprekročil návrhy účastníkov a neprisúdil viac, než čoho
sa domáhajú a aby im neprisúdil iné plnenie, než ktorého sa domáhajú. Z uvedeného vyplýva, že súd
prvej inštancie nerešpektoval predmet konania vymedzený žalobným návrhom a bez toho, aby rozhodol
o rozšírení tohto žalobného návrhu a aj úroky z omeškania, tzn., aby sa aj úroky z omeškania stali

predmetom konania o tejto časti rozhodol, pritom v predmetnej veci nejde o žiaden z prípadov, ktoré
pripúšťa zákon ako výnimku zo zásady ne ultra petitum. Vzhľadom k tomu sú preto odvolacie námietky
žalovaného v tejto časti jeho odvolania opodstatnené s tým, že o takomto petite odvolací súd procesne
rozhodnúť nemôže, keďže v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo v tejto časti úrokov z omeškania
k zmene žaloby a v odvolacom konaní zmena žaloby prípustná nie je (§ 371 CPS). Preto v úvahu

prichádzavýlučnezrušenierozhodnutiasúduprvejinštancievtejtočastipriznanýchúrokovzomeškania,
o rozšírenie ktorých žaloby súd prvej inštancie nerozhodol, keď najskôr bude úlohou súdu prvej inštancie
rozhodnúť o prípustnosti zmeny žaloby v tejto časti uplatnených úrokov z omeškania s tým, že v súlade s
ust. § 143 CSP v prípade, ak by výsledky doterajšieho dokazovania nemohli byť podkladom pre konanie
o zmenenej žalobe, alebo ak by okresný súd nebol vecne alebo kauzálne príslušným súdom, nepripustí

zmenu žaloby v tejto časti.

123. Odvolací súd zároveň konštatuje, že týmto procesným postupom, keď zrušil rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej časti priznaných úrokov z omeškania, neporušil princíp vyjadrení v ust. § 390
CSP, v zmysle ktorého odvolací súd rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo

už raz odvolacím súdom zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a
odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, keď ostatné
zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu bolo vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku z
dôvodu, že odvolanie žalovaného bolo podané pred dátumom kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový
poriadok a poukazujúc na ust. § 470 ods. 2 CSP mal odvolací súd za to, že ide o právo, ktoré

vzniklo podľa doterajších právnych predpisov, a preto niet žiadnej zákonnej opory pre dokončenie
tohto konania (predchádzajúce odvolacie konania v tejto veci) podľa novej právnej úpravy. V súlade
s princípom legitímneho očakávania a právnej istoty preto odvolací súd vo svojom rozhodnutí zo
dňa 27.9.2017 posúdil toto predchádzajúce odvolanie v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku, a to v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p.

124. Rovnako opodstatnené sú odvolacie dôvody pokiaľ sa týka úrokov z omeškania, ktoré boli
predmetom pôvodného konania 2Cb/92/2004, a to 9 % ročne zo sumy 31.495,- eur od 5.4.2003 do
zaplatenia, kde moment omeškania s úhradou tejto náhrady škody nie je možné, tak ako to uviedolsúd prvej inštancie v bode 56. rozhodnutia, odvíjať od nasledujúceho dňa, kedy bol škodca o splnenie
dlhu požiadaný, kde v tomto smere je z dôvodu, že sa jednalo o škodu, ktorá vznikla s titulom prvej
dodávky obrazových líšt smerodajná kúpnopredajná zmluva zo dňa 31.10.2002, najmä pokiaľ sa týka

splatnosti zakúpeného tovaru, čím sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Úlohou súdu prvej
inštancie bude preto po zrušení a vrátení veci v tejto časti úrokov z omeškania náhrady škody za mesiac
november 2002 vychádzať z ustanovení tejto zmluvy, najmä pokiaľ sa týka splatnosti dodaného tovaru,
keď škodca sa nemôže dostať do omeškania s náhradou škody z titulu tohto zmareného obchodu skôr,
ako by právnemu predchodcovi žalobcu vznikol nárok na zaplatenie ceny tovaru od kupujúceho B. F..

125. Možno prisvedčiť odvolaniu žalovaného vo vzťahu k všetkým priznaným úrokom z omeškania,
t.j. nielen z náhrady škody za prvú dodávku obrazových líšt, ale aj ohľadom úrokov z omeškania, o
ktorých rozhodol súd prvej inštancie ultra petitum v tom smere, že vo vzťahu k úrokom z omeškania vo
všeobecnosti platí, že úroky z omeškania sa premlčujú samostatne ohľadom každej jednotlivej istiny,
z ktorej sú uplatnené. Začiatok plynutia premlčacej doby v prípade úrokov z omeškania sa riadi § 393

ods. 1 OBZ, a teda momentom, keď bola povinnosť porušená, pričom k porušeniu dochádza až prvý deň
omeškania. Judikatúra ČR aj SR sú v súvislosti s premlčaným úrokom z omeškania postupne ustálené
na právnom názore, že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká jednorázovo v deň, v ktorom sa dlžník
ocitol v omeškaní, s ktorým dňom je zároveň spojený aj začiatok plynutia premlčacej doby, a teda úroky
z omeškania sa nepremlčujú za každý deň samostatne vo vzťahu ku konkrétnemu denne vzniknutému

nároku na úroky z omeškania.

126. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto po zrušení a vrátení veci ohľadom požadovaných
úrokov z omeškania najskôr rozhodnúť o pripustení zmeny žaloby pokiaľ sa týka úrokov z omeškania
požadovaných za mesiace december 2002 a nasl. (druhý výrok napadnutého rozsudku) a následne v

prípade, ak zmenu žaloby v tejto časti právoplatne pripustí je potrebné konštatovať, že ide o nároky na
náhradu škody (ušlého zisku) ako samostatné nároky od ktorých sa aj úroky odvíjajú samostatne, ktoré v
zmysle rozhodnutia R38/1975 možno považovať i z dvoch a viacerých oddeliteľných škodových udalostí,
a to aj keď ide o opakovane toho istého porušenia právnej povinnosti medzi tými stými subjektmi. Z tohto
hľadiska nemožno preto považovať nároky na náhradu škôd vznikajúcich a narastajúcich pokračovaným

porušovaním tej istej právnej povinnosti za jediný nedeliteľný nárok na náhradu škody, ktorý by vznikol
až po skončenom porušovaní právnej povinnosti, alebo po dovŕšení celkovej škody, ale za samostatné
nároky, k uplatneniu ktorých nezačína bežať premlčacia doba skôr ako vznikne nárok na zaplatenie
jednotlivých objednávok teda až po tom ako by právnemu predchodcovi žalobcu vznikla škoda.

127. Je jednoznačné, že jednotlivé nároky na úroky z omeškania možno považovať za samostatné
nároky, ktoré by vznikali právnemu predchodcovi žalobcu postupne po tom, ako by jeho obchodný
partner uhrádzal na základe objednávok kúpnopredajnú cenu za dodaný tovar, keď ide o samostatné
nároky z rôznych oddeliteľných škodových udalostí medzi tými istými subjektmi, a to ako je tomu aj
v prejednávanom prípade, kde ide o opakovane toho istého porušenia právnej povinnosti (odstávky

elektrickej energie). Z tohto hľadiska je preto potrebné pristúpiť k rozlíšeniu, že sa nejedná o jediný
nedeliteľný nárok na náhradu škody, ale o viac samostatných nárokov, nakoľko pre účely premlčania
nemožno považovať ušlý zisk za škodu vznikajúcu z porušenie jednej povinnosti za predmet jediného
neoddeliteľného nároku na náhradu škody, ktorý by vznikol až po skončení porušenia právnej povinnosti,
t.j. po dovŕšení celkovej škody, ale podľa odvolacieho súdu je potrebné v tomto prípade rozhodovať

o samostatných dielčích nárokoch vrátane z nich požadovaných úrokov z omeškania, pri ktorých
vymedzenie je treba zistiť časový priebeh vzniku a narastania škody.

128. S poukazom na uvedené preto odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu ohĺadom všetkých
požadovaných úrokov z omeškania.

129. Pretože odvolací súd čiastočne zrušil rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na podmienenosť
výroku o trovách konania meritórnym výrokom, sa čiastočné zrušenie rozhodnutia vo veci samej (v časti
úroku z omeškania) týka i týchto závislých výrokov IV. a V. o nároku na náhradu trov konania strán sporu
a štátu (§ 379 písm. a/ CSP). Preto súd prvej inštancie v novom rozhodnutí rozhodne opätovne o trovách

konaniavrátanetrovtohtoodvolaciehokonania(§396ods.3CSP)akoajonárokunanáhradutrovštátu.

130. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).