Uznesenie Judgement was issued on Thursday, November 2, 2011

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3CoE/80/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110206728
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 11. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8110206728.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného D. H. N., s.r.o., so sídlom v G., B. X, IČO: 35
724 803, právne zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom v
Bratislave, Údernícka 5 proti povinnému Z. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., N. XX o vymoženie 261,57
Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 31. 05. 2011 č. k.
15Er 137/2010-12 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „prvostupňový súd“) žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie EX 3561/10uzo dňa 15. 03. 2010 zamietol.

Prvostupňový súd rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom v danej veci je rozsudok
Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., zo dňa 27. 06. 2008.

Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 14. 08. 2008. Uvedený rozsudok uložil povinnému
zaplatiť oprávnenému dlžnú sumu 480,65 Eur, úrok z omeškania vo výške 0,05 % denne zo sumy
480,65 Eur za dobu od 01. 02. 2006 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 48,06 Eur, trovy konania
222,35 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Oprávnený svoj nárok podľa
rozhodcovského rozsudku odôvodnil tým, že jeho právny predchodca spoločnosť U. P. E., a. s. uzatvoril
s povinným ako dlžníkom zmluvu o pôžičke dňa 15. 07. 2005. Súčasťou zmluvy boli aj všeobecné

obchodné podmienky pôžičky poskytovanej spoločnosťou. Oprávnený svoju aktívnu legitimáciu podľa
rozhodcovského rozsudku oprel o zmluvu o postúpení pohľadávky, podľa ktorej pôvodný veriteľ U. P. E.,
a. s. postúpil pohľadávku oprávnenému, čím oprávnený vstúpil do všetkých práv pôvodného veriteľa.
Svoju právomoc rozhodcovský súd odôvodnil z rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve v čl. IX.
písm. i) Všeobecných obchodných podmienok, pričom v zmysle ust. § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002
Z. z. rozhodcovská doložka zaväzuje aj právnych nástupcov strán. Podľa čl. IX. písm. i) Všeobecných

obchodných podmienok sa U. P. E., a. s. a povinný dohodli, že akékoľvek prípadné spory z právnych
vzťahov vyplývajúce zo zmluvy budú predložené na rozhodnutie rozhodcovskému súdu; týmto založil
rozhodcovský súd svoju právomoc.

Prvostupňový súd považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za
nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi. Považoval za dôvodné
aplikovať ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pri závere o neprijateľnosti zmluvnej podmienky -

rozhodcovskej doložky všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ak by sa mal podľa nej vydaný
rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh oprávneného bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť,pretože pri nekalej povahe rozhodcovskej doložky nie je možné v takomto prípade rozdeliť exekúciu na
dovolenú a nedovolenú podľa práva Európskej únie. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok nekalá
povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným. Dojednanie

rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch
k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka a tiež Smernica 93/13/EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ
ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými ustanovenia, najmä § 52 a nasl. Občianskeho

zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice 93/13/EHS. Ust. § 54 ods. 2 Občianskeho
zákonníka určuje výkladové pravidlo, ktoré je relevantné pre výklad zmlúv. Nemožno ho použiť na výklad
zákona. Koncipovaná právna úprava v ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka pred 01. 01. 2008, kde
bolo zámerom dostať do pozície spotrebiteľských zmlúv iba taxatívne určené typy zmlúv, nebola v súlade
so Smernicou Rady 93/13/EHS. Podľa smernice každá (akákoľvek) zmluva môže byť spotrebiteľskou,
ak obsahuje nekalú podmienku. Z vlastnosti právneho štátu, ktoré podliehajú ochrane podľa čl. 1 ods.

1 Ústavy SR možno podľa súdu odôvodniť, že správnym úradným postupom orgánu verejnej moci
zriadenýmSlovenskourepublikoumôžebyťibatakýprístup,priktoromodmietnevýkladprávaporušujúci
úpravu Európskeho spoločenstva, ktorým je Slovenská republika viazaná a uplatní výklad, ktorým sa
vnútroštátna právna úpravu interpretuje a aplikuje tak, aby nedošlo k porušeniu práva EÚ. Platná právna
úprava ku dňu podpísania zmluvy s povinným podlieha po 01. 05. 2004 k povinnostiam určeným v

smerniciach Európskych spoločenstiev a Európskej únie bez ohľadu na to, či bola prijatá pred 01. 05.
2004 alebo po 01. 05. 2004. Z uvedených dôvodov súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietol.

Oprávnený v odvolaní vyjadril nesúhlas s názorom prvostupňového súdu a uznesenie navrhol zrušiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec bez nariadenia pojednávania (§ 214

ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd si osvojuje náležité a presvedčivé odôvodnenie napadnutého uznesenia, na ktoré v
celom rozsahu poukazuje a len v súvislosti s odvolacími námietkami a na potvrdenie správnosti
uznesenia dopĺňa ďalšie dôvody. Predovšetkým ani odvolací súd nevzhliadol žiadny dôvod na odklon od
ustálenej rozhodovacej činnosti tunajšieho súdu a odklon už od spomínaného spoločného stanoviska

občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia z 27.9.2010.

Oprávnený predovšetkým vytkol prvostupňovému súdu, že ,, prekročil rámec svojej preskúmavacej
činnosti“, pretože doručený rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku súdu, je záväzný
a tvorí prekážku pre opätovné prejednanie veci.

Odvolací súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatoval a je to uvedené aj v spomínanom

stanovisku kolégia, že nijako nespochybňuje význam materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia a
to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného súdneho rozhodnutia. Na druhej
strane však materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju
prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (porov. účinky rozhodnutia v blokovom konaní, ktorým súd
nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto prípad ide aj v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom

konaní („ZRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné
konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného
konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zaniká
zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením exekučného konania podľa § 45
Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie práva na súde.

Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolateľom, že exekučný súd môže zastaviť exekučné konanie až po
„nariadení exekúcie“. Exekučné konanie začína podaním návrhu u exekútora (§ 36 ods. 2 EP) a logicky
sa začaté exekučné konanie musí dať aj zastaviť v zákonom stanovených prípadoch. V tomto smeresa javí návrh ministerstva spravodlivosti na zjednotenie aplikačnej praxe č. 34842/2009-100 dôvodný
a odvolací súd sa s uvedeným názor stotožňuje cit:

Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr.

§ 103 O. s. p.), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia alebo
ďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší.
Z ustanovenia § 57 Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods.
1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou
používapojem„zastavenie“,nemožnohovykladaťlenvjehoprocesnomvýzname,tedaakopostupsúdu

pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie
sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie
Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a
„exekúcie“(porov.napr.§38ods.3a§40ods.2proti§57Ex.Por.),keďvprvomprípadeideozastavenie
z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej
neprípustnosti (zákazu) exekúcie.

Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že
exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom
rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora
postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno
striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov

hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému
okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V exekúcii však takáto koncentrácia -
vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické
odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“.

Napokon, treba vidieť, že samotné procesné podmienky exekúcie sú relatívne skromné - na to,

aby sa exekučné konanie začalo a bolo v ňom možné pokračovať postačí, aby (popri účastníkoch
konania, právomoci a príslušnosti súdu) existoval spôsobilý návrh na vykonanie exekúcie, ku ktorému
je pripojená listina, o ktorej oprávnený tvrdí, že je to exekučný titul. Všetky ďalšie podmienky vykonania
a postupu exekúcie (existencia a vykonateľnosť exekučného titulu, splnenie vzájomného záväzku alebo
podmienky, prechod alebo prevod pohľadávky apod.) sú hmotnoprávnymi podmienkami exekúcie, teda

podmienkami, ktoré musia byť splnené na to, aby súd mohol poveriť exekútora vykonávaním exekúcie
a aby exekúcia bola hmotnoprávne prípustná. Je zrejmé, že vzhľadom na trvanie exekúcie môže počas
jej výkonu dôjsť k zmene hmotnoprávnych podmienok a exekúcia, ktorá na začiatku bola dôvodná, sa
stane nedôvodnou [napr. dodatočné zrušenie exekučného titulu - § 57 ods. 1 písm. b) Ex. por.]. Postup
súdu v takomto prípade potom terminologicky výstižne vyjadruje pojem „zastavenia“.

Preto ak § 45 ZoRK hovorí o tom, že za tam uvedených podmienok je exekučný súd oprávnený „zastaviť
exekúciu“, je potrebné preskúmať, či tam ustanovené dôvody „zastavenia“ sú dôvodmi hmotnoprávnymi
alebo procesnoprávnymi. Ako už bolo uvedené, procesnými podmienkami exekúcie sú spôsobilí
účastníci, právomoc a príslušnosť súdu, spôsobilý návrh (§ 38 až 40 Ex. por.) a listina, o ktorej oprávnený
tvrdí, že je vykonateľným exekučným titulom (to, či skutočne aj je exekučným titulom, je hmotnoprávnou

podmienkou exekúcie, ktorú súd skúma pri rozhodovaní o udelení poverenia), prípadne listiny, o ktorých
oprávnený tvrdí, že preukazujú prechod alebo prevod nároku. Všetky ostatné predpoklady exekúcie sú
predpokladmi hmotnoprávnymi (materiálnymi), ktorých nedostatok síce nebráni začatiu a pokračovaniu
exekučného konania, ale bráni prípustnosti exekúcie ako takej.

Z vyššie uvedeného potom plynie, že dôvody „zastavenia exekúcie“ uvedené v § 45 ods. 1 ZoRK

nie sú procesnými podmienkami exekučného konania, ale hmotnoprávnymi predpokladmi prípustnosti
exekúcie ako takej na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Existencia ktoréhokoľvek
z týchto dôvodov tak predstavuje prekážku vykonania exekúcie, nielen prekážku postupu exekučného
konania.Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení poverenia
preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba
rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe možné exekúciu

vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe
tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý charakter - môže
ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne ustanovenia
ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré ustanovujú
povinnosť exekučného súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či nárok

priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.

Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 ZoRK, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti
aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 ZoRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná
exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto
ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v §

40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným
ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho
základe.

Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je

hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania
prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené
v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného
v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať
len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].

Tento záver je napokon aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251
ods. 4 O. s. p.). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby
trovyexekúcietaknastranesúdnehoexekútora,akoajnastraneúčastníkov(akonečneinastranesúdu)
boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy, ak
jezjavné,žeexekučnýtitul-rozhodcovskýrozsudokodporujeustanoveniu§45ZoRK,anáslednebymal

exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore. Nemožno
totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o vykonanie
exekúcie (§ 46 ods. 1 Ex. por.), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný reagovať
námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony, ktoré sú na
strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase, keď už bolo

vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti uzneseniu
o zastavení exekúcie podľa § 45 ZoRK je odvolanie vždy prípustné (odsek 3 citovaného paragrafu).
Navyše, tento postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom
rade i rozpočtovými prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a
uznesenia o zastavení exekúcie), ich následné doručovanie a pod.

Naviac Exekučný poriadok pozná aj iné situácie, kedy sa exekučné konanie zastaví ešte pred udelením
poverenia , napr.v prípade späťvzatia návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 38 ods. 3 EP alebo v
prípade neodstránenia vád návrhu podľa § 40 ods. 2 EP.

Námietky oprávneného týkajúce sa nemožnosti zastavenia exekučného konania sú teda v zjavnom
rozpore s dikciou ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní . V tomto smere ani Európska

komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10 nevzhliadli žiadny problém v
ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť
záväzok štátu.Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,,
Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a

aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok“.

Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj

na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu
zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33 pripomienok EK vo veci C-76/10.

Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva,
že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského
rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor

rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať
aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom,
ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto
zmysle rozsudky Pannon GSM, už citovaný, bod 32, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný,
bod 53)“.

Oprávnený v odvolaní vykladá ochranu podľa § 45 ZRK ako ochranu pred plnením právom zakázaným,
teda plnením niečoho, čo by bolo v rozpore s právnym poriadkom, napr. ak by išlo o plnenie z trestnej
činnosti či konanie výslovne právnym predpisom zakázané konanie. V tomto smere dáva do pozornosti
rozhodnutie NS ČR vo veci 33Cdo 2675/2007.

Odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že podľa judikatúry súdneho dvora sa čl. 6 smernice 93/13

má považovať za kogentné ustanovenie (napr. bod 51 rozsudku Asturcom) a ochranu na dosiahnutie
jeho účinku treba považovať za ochranu na úrovni vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku (bod 50
uznesenia C-76/10), teda pravidiel, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať.

Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie „politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany
spotrebiteľa“.

Prvostupňový súd preto správne naplnil čl. 6, keď neumožnil vykonať rozhodcovský rozsudok založený
na neprijateľnej zmluvnej podmienke a na takomto postupe súd musí bezvýhradne trvať.

Odvolací súd sa preto nemôže stotožniť s odvolateľom, že exekučný súd nemôže v žiadnom prípade
skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku.

Oprávnený ďalej v odvolaní poukazuje na rozhodnutie súdneho dvora EÚ C-40/08, na čl. 37 o potrebe

stability právnych vzťahov (rozsudky z 30. septembra 2003 Kôbler, C-224/01, Zb. s 1-10239, bod 38;
zo 16. Marca 2006 Kapferer, C-234/04, Zb. S. I-2585, bod 20; ako aj z 3. septembra 2009, Fallimento
Olimpiclub, C-2/08, bod 22).

Oprávnený však neuviedol o nič dôležitejšiu časť uvedeného rozhodnutia C-40/08 (Asturcom), podľa
ktorého má súd členského štátu preskúmať rozhodcovskú doložku aj v exekučnom konaní v súlade s

vnútroštátnymi procesnými predpismi, čo súd aj v súlade s § 45 ZRK vykonal.

Odvolateľ ďalej uvádza, že,,súdny dvor v žiadnom zo svojich rozhodnutí, týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vo vzťahu k rozhodcovským doložkám v spotrebiteľskej
zmluve, nevyslovil nekalosť takého dojednania per se, ale naopak trvá na tom, že jeho nekalosť môže

byť daná len pri splnení konkrétnych podmienok.

Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať aby

vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná
svoje práva, ... a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred
rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť

rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C - 40/08).

Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná
spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania
musíbyťporovnateľnásochranougarantovanoumuvnútroštátnymprávomvrámciexekučnejfázyiných
rozhodnutí(priktorýchbyzmeškalpodaťporovnateľnýopravnýprostriedok).Rovnakýargumentmusíde
factopotomplatiť,akbysaposudzovalagaranciaprávgarantovanýchspotrebiteľovivrámciexekučného

konanianazákladeprávoplatnéhorozsudku.Akjeodvolanievočisúdnemurozhodnutiuporovnateľnéso
žalobou voči rozhodcovskému rozsudku, potom musí byť v oboch prípadoch zabezpečená rovnocenná
ochrana práv spotrebiteľa garantovaná smernicou aj v exekučnom konaní. Z toho vyplýva, že ak by
sa ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní
vykladalo tak, že ukladá exekučnému súdu ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva neobsahuje

neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok napadnutý žalobou, musí byt' v zmysle zásady
rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci prvostupňového právoplatného
rozsudku, či platobného rozkazu, čomu tak nie je.

Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu
záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu

spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že
komunitárneprávoneukladávnútroštátnemuexekučnémusúdužiadneinépriamepovinnostipreskúmať
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.

Oprávnený má v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu,

aký ustanovuje zákon. Zastávam názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k
neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov
právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom
konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže
založiť zodpovednosť štátu za škodu.“

Odvolací súd k tomu uvádza, že ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z
hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred
naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť.
Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o

rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom
(porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).

Súdny dvor opakovane konštatoval, že je vecou vnútroštatných súdov, aby kvalifikovali zmluvnú klauzulu
ako nekalú. V tomto smere niet čo vyčítať prvostupňovému súdu a odvolací súd sa s ním plne stotožňuje,
ak rozhodcovskú doložku označil za neprijateľnú. Prvostupňový súd konal v súlade so zákonom (arg.

slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 v spojení s generálnou klauzulou v odseku 1) Smernica 93/13 len vzorovo
upravuje okruh neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a štáty môžu zúžiť túto ochranu
ale môžu ísť aj nad rámec týchto podmienok. Naopak, ak by prvostupňový súd nevyvodil závery z
neprijateľnej doložky, dá sa konštatovať, že by vybočil z rozhodovacej činnosti súdu a musel by odklonodôvodniť v záujme istoty vyplývajúcej zo súdnych rozhodnutí v obdobných veciach (porov. rozsudok
ESĽP Beian v. Rumunsko).

Rozhodcovskádoložkavyžadujeodpovinného,abysapodrobilrozhodcovskémukonaniu,tedakonaniu,

v ktorom má vzniknúť už judikovaný záväzok arbitra, ktorého si vybral vopred dodávateľ. Takýto
judikovaný záväzok sa stáva základom pre nútený výkon rozhodnutia a pre zásah do majetkovej
sféry povinného. Nepochybne ide o závažnú záležitosť a preto je treba zdôrazniť, že viac ako iné
si rozhodcovská klauzula vyžaduje pozorné vyhodnotenie v rámci súdnej kontroly. Rozhodcovská
doložka spôsobí, že o právach a právom chránených záujmoch rozhodne súkromná osoba, ktorej

moc nie je delegovaná žiadnou verejnoprávnou inštitúciou (porov. IV. ÚS 174/02 ČR), ale viac-
menej je založená na takých aspektoch, akými je zisk a podnikanie rozhodcu. Isteže arbitráž vznikla
ako legitímny prostriedok vymožiteľnosti práva, ale vo svojej podstate je predovšetkým inštitútom
určeným pre podnikateľské prostredie typické vyššou mierou vyváženosti vzájomných pozícií (B2B-
bussines to bussines). Z hľadiska dôsledkov je jedno, či rozhodcovské konanie vyvolá rozhodcovská
doložka alebo dodávateľ svojim konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred obidvoma (Kristián

Csach ,,Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý
mechanizmus spotrebiteľskoprávnej ochrany pred štandardnými zmluvami.“ CSACH, K., „Štandardné
zmluvy“, Vydavatelství a nakladatelství Aleš Čeněk, s.r.o., 2009, str. 214).

Priemerný spotrebiteľ má nielen problém porozumieť a v krátkom čase sa zorientovať a zvážiť dôsledky
vyplývajúce aj z rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu. Odvolací súd má vážne obavy, že

priemerný spotrebiteľ rozsiahle zmluvné podmienky vrátane rokovacieho poriadku rozhodcovského
súdu ani len neprečíta, ak sa k nemu vôbec pri uzatváraní zmluvy dopracuje. Ten je pritom dôležitý na
zváženie dôsledkov rozhodcovskej doložky. Ak za takéhoto stavu oprávnený poukazuje na nečinnosť
spotrebiteľa, odvolací súd je toho názoru, že je to o nepochopení judikatúry súdneho dvora, podľa
ktorej je nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej

podmienky (Oceáno).

Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu
spotrebiteľovi ex offo a žeby len ,,odklepol“ nútené postihnutie majetku povinného. Exekučná súdna
kontrola nie je o podporovaní nečinnosti spotrebiteľov ale o zamedzení nekalosti dodávateľov. A v
tomto smere treba aj uviesť prečo. Je to v záujme vyššej kvality života bežných ľudí. Isteže sa

pri súdnej kontrole ,,zvezie „aj pohodlnejší spotrebiteľ, no treba počítať s množstvom priemerných
spotrebiteľov, ktorí vo svetle spomínanej judikatúry nedokážu vyhodnotiť zmluvné podmienky. Tu nejde
o bezbrehú ochranu spotrebiteľa, ale o splnenie si záväzku z medzinárodnej Zmluvy o fungovaní
Európskej únie (čl. 169, čl. 7 ústavy), a to v záujme vyššej kvality života ľudí. Odvolací súd by nemal
dôvododmietnuťexekúciuzaloženúnazmluvnýchdojednaniach,ktorénespôsobujúhrubúnerovnováhu

naviac v neprospech slabšej zmluvnej strany. Odvolací súd je presvedčený, že tak ako banky, aj
nebankovéinštitúciemajúnatoprostriedky,abyvysvetlilispotrebiteľovivážnedôsledkyrozhodcovského
konania, poukázali na rozdiel a nechali sa mu za primeraných okolností rozhodnúť (porov. § 90 ods. 3
zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách).

Odvolací súd nezaznamenal zmenu judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej má byť spotrebiteľ chránený

ex offo. Túto zmenu nepredstavuje ani rozsudok Freiburger Kommunalbauten C-237/02, podľa ktorého
má vnútroštátny súd vykonať súdnu kontrolu zmluvného dojednania podľa okolností konkrétnej veci.
Rovnako ani rozsudok vo veci Pannon túto zásadnú ochranu nemení, akurát si možno predstaviť, že by
spotrebiteľ na ochrane netrval. To však predpokladá poučenie spotrebiteľa, ktorý nedokáže poukázať
na nekalosť zmluvnej podmienky, a to sa častokrát podceňuje v teórii aj aplikačnej praxi.

Oprávnený v odvolaní nereflektoval na tieto zásadné požiadavky na ochranu spotrebiteľa a ktoré
vyplývajú aj z judikatúry súdneho dvora. Odvolací súd pripomína, že neprijateľnej zmluvnej podmienke
v spotrebiteľskej zmluve sa zvykne hovoriť aj ako nekalá, nemorálna, neslušná a neetická. Exekučné
konanie založené na takejto zmluvnej podmienke prvostupňový súd správne zastavil.

Preto odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu s osvojením si odôvodnenia ako správne potvrdil

(§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.