Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 29, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1CoE/516/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6804110752
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6804110752.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o.,
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: G. Y., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom: X. XXXX/XX, XXX XX H., vedenej pod sp. zn.: EX 361/04 súdnym exekútorom
JUDr. Ing. Karolom Mihalom, so sídlom Exekútorského úradu Moyzesova 34, Košice, pre vymoženie

pohľadávky oprávneného vo výške 292,77-Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Revúca, číslo konania 6Er/279/2008-36 zo dňa 26.06.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd konajúci ako súd exekučný zastavil exekúciu podľa § 57 ods.1

písm. a) zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj ako „Exekučný
poriadok“). V druhom výroku uznesenia oprávnenému uložil nahradiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie vo výške 121,61-Eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti daného uznesenia.

V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že na Notárskom úrade JUDr. Ondreja
Ďuriača bola spísaná dňa 06.12.2003 notárska zápisnica č. N 5293/2003, NZ 115517/2003. Dňa
30.06.2003 bola uzatvorená zmluva o úvere č.XXXXXXX, v ktorej povinný ako dlžník splnomocňuje
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. V danej veci

absentovalo uzatvorenie dohody o plnomocenstve medzi povinným a Mgr. Tomášom Kušnírom. Z
úverovej zmluvy nie je jasné akú vôľu mienil povinný ako dlžník prejaviť podpísaním zmluvy o úvere,
okremjehosúhlasus prijatímavrátenímposkytnutejsumyzazmluvnestanovenýchpodmienok.Zmluvu
o úvere povinný podpísal, samotné plnomocenstvo povinným ako dlžníkom však podpísané nie je. Nie
je však zrejmé, či povinný tým mienil splnomocniť aj advokáta. V zmluve o úvere bolo plnomocenstvo

spísané bez ďalšej prezentácie zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a klientom. Na základe
toho súd považuje prejav vôle povinného za neurčitý a v danej časti absolútne neplatný právny úkon.
Naviac povinnému bola obmedzená slobodná voľba advokáta, nakoľko pri uzatvorení úverovej zmluvy
bola použitá predtlač, kde v textovej časti na rovnakej strane, kde sa uzatvárajú zmluvné podmienky,
je v samostatnej časti textu uvedený konkrétny advokát, ktorý má na základe plnomocenstva hájiť
záujmy splnomocniteľa. Preto nemožno jednoznačne dospieť k záveru, že dlžník podpísaním úverovej

zmluvy mienil uzavrieť dohodu o plnomocenstve. Nakoniec povinnému vyššie uvedeným postupom
bola odňatá možnosť slobodnej voľby pri výbere svojho zástupcu. Vyššie uvedené potvrdzuje aj
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 8 Sžo 17/2007. V predmetnej veci
nebol preukázaný prejav vôle povinného uzavrieť s Mgr. Tomášom Kušnírom dohodu o plnomocenstve,
nie je možné ani preukázať oprávnenie Mgr. Tomáša Kušníra spísať za povinného notársku zápisnicu,
ktorá by mohla byť riadne vykonateľným exekučným titulom, a teda ani vyjadriť za povinného súhlas svykonateľnosťou notárskej zápisnice. Predmetný exekučný titul nie je vykonateľný z dôvodu absencie
súhlasu povinného s jeho vykonateľnosťou, a preto predmetnú exekúciu ex offo zastavil. Vzhľadom na
zastavenie exekúcie, súd nerozhodoval o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Podľa §

203 ods.1 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi
vo výške 121,61-Eur (súdny exekútor si vyčíslil odmenu pri zastavení exekúcie vo výške 142,82-Eur,
ktorú súd krátil na sumu 121,61-Eur, a to pre duplicitné uplatnenie úkonov: prijatie návrhu na vykonanie
exekúcie, jeho preštudovanie a zaevidovanie; spracovanie upovedomenia o začatí exekúcie a výzvy
zo strany súdneho exekútora aj podľa § 14 ods.1 písm. a) vyhlášky č.288/1995 Z.z. a pre skutočnosť,

že náhrada za stratu času v zmysle vyhlášky č.288/1995 Z.z. patrí súdnemu exekútorovi bez ohľadu
na počet zúčastnených osôb na úkonoch v mieste, ktoré nie je sídlom exekútorského úradu alebo jeho
kancelárie).

Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v
zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom okrem iného uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím
predmetného uznesenia z nasledovných dôvodov:

- všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie
akoby bol exekučný titul zrušený, k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu s výsledkom absolútnej nerozpornosti,

- bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu
obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi, práve
notár napráva takéto situácie napríklad v prípade neúmerne vysokých úrokov v zmluvách o pôžičke,
neúmerne vysokých zmluvných pokút alebo neprimeraných plnení, nie exekučný súd,

-z hľadiska princípuprávnejistoty,ktorý musídotvárať stavústavnosti vprávnomštáte,nemôžeštátny

orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle
zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje,

- exekučný súd musí s notárskou zápisnicou ako exekučným titulom nakladať ako s rozsudkom
všeobecného súdu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti,

-exekučnýsúd konalprirevíziinotárskejčinnosti mimorámec zverenejprávomoci,čohovmanévrovalo
do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval
všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou,

- exekučný súd svojim postupom porušil princíp rovnosti zbraní, s negatívnym dopadom pre
oprávneného,

- plnomocenstvo vôbec nebolo možné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože nebolo zmluvným
ustanovením, a preto nebolo možné naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok
obsiahnutú v ust. § 53 Občianskeho zákonníka (ďalej len ako „OZ“).

Vzávereodvolaniaoprávnenýnavrhol,abysúdnapadnutéuznesenieokresnéhosúdu vcelomrozsahu
zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Odvolaciemu súdu bol spolu s podaným odvolaním doručený aj návrh oprávneného zo dňa 24.8.2012
na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len ako „O.s.p“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému
odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu
dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:1) Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.

Napadnutérozhodnutievovecibolovydanévyššímsúdnymúradníkomokresnéhosúdu.Zákonnýsudca
predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4
O.s.p.).

Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd preskúmal vec v rozsahu danom § 212 ods. 1 O.s.p. a
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. Napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa

§ 219 ods.1, ods.2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že súčasťou návrhu na vykonanie exekúcie bol exekučný titul -
notárska zápisnica č. N 5293/2003, NZ 115517/2003 spísaná dňa 06.12.2003 notárom JUDr. Ondrejom
Ďuriačom, so sídlom generála Svobodu 1069/4, Partizánske, na žiadosť Mgr. Bruna Žlnaya, substitúta
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, konajúceho na základe plnej moci za povinného, ktorý požiadal, aby

do notárskej zápisnice bolo spísané osvedčenie o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku
a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods.2
zákona č. 233/1995 Z.z.. V uvedenej notárskej zápisnici splnomocnený zástupca povinného uznal
dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 12301,-Sk (408,32-Eur), vrátane úroku z omeškania vo
výške 0,25% denne od 25.10.2003 do zaplatenia; pričom vyhlásil, že tento vyššie uvedený dlh splatí

k rukám oprávnenej osoby do 15.12.2003. V opačnom prípade súhlasí s použitím notárskej zápisnice
ako exekučného titulu. Z obsahu zmluvy o úvere uzatvorenej dňa 30.06.2003 vyplýva, že povinný
splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda
aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre
súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods.2 zákona

č.233/1995 Z.z. na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade
čiastočného splatenia dlhu) a jej príslušenstva.

Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil,
pretože aj podľa odvolacieho súdu podpisom zmluvy o úvere zo strany povinného nie je preukázaný
prejav jeho vôle uzatvoriť s Mgr. Tomášom Kušnírom dohodu o plnomocenstve a taktiež možnosť

prejavu jeho slobodnej vôle pri výbere advokáta, a teda Mgr. Tomáš Kušnír, resp. Mgr. Bruno Žlnay
nemal oprávnenie za povinného spísať notársku zápisnicu (ktorá by mohla byť spôsobilým exekučným
titulom) a následne súhlasiť s jej vykonateľnosťou. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi
uvedenými v napadnutom uznesení okresného súdu, na ktoré poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p..
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza aj ďalšie dôvody, ktorými zároveň reaguje

na relevantné námietky v odvolaní.

Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou osobou alebo právnickou
osobou.Splnomocniteľudelízatýmtoúčelomplnomocenstvosplnomocnencovi,vktoromsamusíuviesť
aj rozsah splnomocnencovho oprávnenia.Podľa§31ods.4OZakjepotrebné,abysaprávnyúkonurobilvpísomnejforme,musísaplnomocenstvo
udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho
úkonu.

Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý
ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Krajský súd mal v konaní preukázaný rozpor záujmov povinného a zástupcu. Predmetná zmluva o úvere
bola vypracovaná ako predtlačená, pričom za zástupcu už bol ustanovený Mgr. Tomáš Kušnír, t.j. pri
uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu. Ak oprávnený takto postupoval a
určil dopredu osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinného, spochybňuje to základný predpoklad

pri udelení plnej moci, že splnomocnenec bude konať v záujme povinného, pretože ide o osobu, ktorá už
pri vypĺňaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným, čo má za následok obhajovanie
záujmov oprávneného v súvislosti s vymáhaním jeho pohľadávok.

Podľa § 323 ods.1 Obchodného zákonníka (ďalej aj ako „OBZ“), ak niekto písomne uzná svoj určitý
záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky

nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

Podľa § 574 ods.2 OZ dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je
neplatná.

Inštitútuznaniazáväzkujejednýmzprávnychprostriedkovzabezpečeniazáväzku.Zákonakopodstatnú
náležitosť uznania záväzku považuje uznanie určitého záväzku, bližšie však tento pojem nevymedzuje.

Nevyhnutnými zložkami uznania sú dôvod a výška záväzku. Pri takejto interpretácii nie je obsahový
rozdiel medzi občianskoprávnym a obchodnoprávnym chápaním záväzku. Uznanie záväzku je potrebné
kvalifikovať ako jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uzná
zasvojurčitýzáväzok,čímpotvrdzujejehoplatnosťvčaseuznania. Prisúdnomsporedôkaznébremeno
o neexistencii záväzku zaťažuje dlžníka. Uznať dlh alebo záväzok je teda právom dlžníka, ktoré v

budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí, pretože závisí od okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti.
Z predmetného ustanovenia obchodného zákonníka teda vyplýva, že nie je prípustné, aby sa niekto
vzdal práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Uvedená dohoda (resp. zmluvné zastúpenie ako
dvojstranný právny úkon, ktorý vznikol v deň uzatvorenia zmluvy o úvere) je preto neplatná podľa § 39
OZ s poukazom na § 574 ods.2 OZ. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti je právom, ktoré v čase

uzatvorenia dohody nie je ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak teda v čase uzatvorenia zmluvy
o splnomocnení neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, povinný v tom čase nemohol realizovať
svoje právo dlh uznať alebo neuznať, a preto nemohol následne povinný ani splnomocniť advokáta Mgr.
Tomáša Kušníra na uvedené právo.

Povinnosťou súdu je v rámci § 44 ods. 2 Exekučného poriadku prihliadať na tieto skutočnosti ex offo.

Na základe exekučného titulu, ktorý vznikol z absolútne neplatného právneho úkonu (nie je možnosť
konvalidácie) je potrebné exekúciu zastaviť, pre absenciu relevantného exekučného titulu.

Na základe uvedených skutočností aj odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplaného plnomocenstva
podľa § 39 OZ, je neplatné aj vyhlásenie Mgr. Tomáša Kušníra, resp. Bruna Žlnaya pred notárom JUDr.
Ondrejom Ďuriačom o uznaní dlhu povinným v prospech oprávneného a o súhlase s vykonateľnosťou.

Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona, pôsobí voči každému, nepremlčuje
sa a súd na ňu prihliada ex offo.

Odvolací súd opiera rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR ako
aj Ústavného súdu SR. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní poukazuje aj na ďalšie nové dôvody, pre ktoré
má byť exekúcie prípustná, odvolací súd zastáva názor, že v podstate sa jedná o bližšie odôvodnenie

tých istých námietok, ktoré už bolo predmetom posudzovania súdov. Záver súdov o neprípustnostivedenia exekúcie v obdobných veciach, nemôže zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia
mala byť prípustná, pretože čo i len jeden uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že
exekúciu už nemožno vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov)

je exekúcia neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v predmetnej veci, nové
dôvody „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. Odvolací súd preto ďalšie námietky
uvádzané v odvolaní nepovažuje za relevantné privodiť pre oprávneného iné rozhodnutie, k akému
dospela ustálená rozhodovacia prax súdov.

Odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v

odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs
Grécko z 29. Mája 1997, Higgins vs Francúzsko z 19. Februára 1998). Za podstatné pre rozhodnutie
odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom
ktorého bolo konštatovanie o neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil aj konajúci súd,
na ktoré poukázal. Preto sa odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje

všetkým odvolacím argumentom.

Odvolacísúdsastotožňujeajsvýrokomuzneseniaokresnéhosúdu,týkajúcimsanáhradytrovexekúcie,
nakoľko zastavenie exekúcie bolo zavinené oprávneným v dôsledku materiálnej nevykonateľnosti
exekučného titulu, pričom ani samotný oprávnený vo svojom odvolaní jemu uloženú povinnosť nahradiť
trovy exekúcie ako aj výšku trov exekúcie nijako nenamietal.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa
upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová
správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody,
a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe

uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa
26. júla 2012.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne
potvrdil podľa § 219 O.s.p.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť

podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky v odvolaní, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. ( v samostatnom návrhu na prerušenie konania).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,

že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií,
orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012
zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve
otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že
vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného

prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ
zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že
článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov
konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo
sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o

otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny
dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177
vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné
vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie
ichrozhodnutia.TietosúdytedaniesúpovinnépostúpiťimpoloženúotázkuvýkladuprávaSpoločenstva,

ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola
akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že
v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na
konkrétnyprípad,alemôžesaibavyjadriťkvýkladuZmluvyaaktovprijatýchinštitúciamiÚnie(uznesenie
Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79).

Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd,
aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd
považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie
aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto
považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a

irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá
reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným
navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. JudikatúraSúdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť
predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie
je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho

dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho
posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou
acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie
už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora
EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú
výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou
na Súdny dvor ES.

Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon

neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po
skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal
žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného
zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny

dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z
obidvoch dôvodov.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.