Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/366/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3711205870
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3711205870.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Emílie Zimovej a členiek JUDr.
Gabriely Janákovej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa JoKa, spol. s r. o., J.. X. G.,
F. N. W. D., X., Y. X/A, W., G.: XX XXX XXX proti odporcom I/ G.. P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom F.
M. XXX/X, T. A. Q., II/ D. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XX, W., G./ U. D., nar. XX.XX.XXXX,
bytom F. XXXX/XX, W., právne zastúpenej P.. U. L., G.XX, T. A. Q., o určenie vlastníckeho práva, na

odvolanie odporcov 1/, 2/, 3/ proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 27. septembra
2011, č.k. 4C/92/2011-106, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovia 1/, 2/, 3/ s ú p o v i n n í zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania,
každý v sume 640,25 Eur, k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti
- administratívnej budovy a skladu súp. č. XX, postavenej na parc. č. XXXX/X „zastavané plochy a

nádvoria“ o výmere 90 m2, pozemku parc. XXXX/XX „zastavané plochy a nádvoria“ o výmere 46 m2,
pozemkuparc.č.XXXX/XX„zastavanéplochyanádvoriaovýmere145m2apozemkuparc.č.XXXX/XX
„zastavané plochy a nádvoria“ o výmere 8 m3 (správne 8 m2), ktorá je zapísaná v katastri nehnuteľností
vedenom Katastrálnym úradom v S., Správou katastra F. na LV č. XXXX k. ú. W.. Odporcov 1/, 2/,
3/ zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 99,50 Eur a trovy
právneho zastúpenia vo výške 2.799,14 Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa, do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil výsledkami vykonaného dokazovania, z ktorých

vyplynulo, že odporca 2/ a ani odporca 1/ sa nikdy nestali vlastníkmi spornej nehnuteľnosti napriek
tomu, že boli ako vlastníci zapísaní do katastra nehnuteľností. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že odporkyňa 3/ ako jedna z konateľov navrhovateľa v priebehu mesiacov január až apríl 2005 si mala
fiktívne požičať od svojho syna D. (odporcu 2/) sumu 333.500,- Sk, ktorý dlh bez vedomia druhého
konateľa spoločnosti uhradila prevodom hnuteľných a nehnuteľných vecí spoločnosti, okrem iného aj
administratívnej budovy a skladu súp. č. XX na parcele č. XXXX/X, na základe zmluvy o zabezpečení

záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti a k hnuteľným veciam, uzatvorenej dňa 03.05.2005 medzi
spoločnosťou U., zastúpenou odporkyňou 3/ ako prevádzajúcim a odporcom 2/ ako nadobúdateľom. Za
toto konanie bola odporkyňa 3/ rozsudkom Okresného súdu v Považskej Bystrici zo dňa 29.10.2009, č.k.
2T/63/09-783vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvTrenčínezodňa13.04.2010č.k.23To/8/2010-793
uznaná vinnou zo spáchania trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku
podľa § 255 ods. 1, 3 Trestného zákona. Z citovaných rozsudkov jednoznačne vyplýva, že pôžička
peňazí, zabezpečená zmluvou o zabezpečovacom prevode práva bola len fiktívna, z čoho je zrejmé,

že medzi veriteľom a dlžníkom k reálnemu odovzdaniu veci nikdy nedošlo, a teda medzi účastníkmizmluvný záväzkový vzťah nikdy nevznikol. Zmluva o zabezpečovacom prevode práva má akcesorickú
povahu, preto pri svojom vzniku predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého
má slúžiť. V danom prípade bolo nepochybne preukázané, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom

práva k nehnuteľnosti a k hnuteľným veciam zo dňa 03.05.2005 uzatvorená medzi navrhovateľom a
odporcom 2/ zabezpečovala v zmysle článku 1 ods. 2 práve záväzok z fiktívnych zmlúv o pôžičke,
teda zmlúv neexistujúcich. Keďže hlavný záväzok nevznikol, nemohol vzniknúť ani záväzok akcesorický,
preto zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti a k hnuteľným veciam zo dňa
03.05.2005 je absolútne neplatný právny úkon, z čoho vyplýva, že vlastnícke právo z navrhovateľa na

odporcu 2/ neprešlo. V zmysle zásady nemo plus iuris potom nemohol odporca 2/ previesť vlastnícke
právo k spornej nehnuteľnosti a ani k hnuteľným veciam ani na odporcu 1/. Vlastnícke právo tak
jednoznačnepatrínavrhovateľovi.Pokiaľsajednáonámietkupasívnejlegitimácievznesenúodporkyňou
3/ uviedol, že keďže súd v danom prípade posudzoval platnosť právnych úkonov účastníkmi, ktorých boli
odporcovia 1/, 2/, ako aj právny úkon, ktorý uzatvorila v mene navrhovateľa, ale bez vedomia druhého
konateľa odporkyňa 3/, za ktorý skutok bola aj odsúdená, pasívne legitimovaní v danom prípade mali byť

všetci odporcovia tak, ako boli označení v návrhu. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 80 písm.
c/ O.s.p., § 39, § 457 a § 553 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov v celkovej sume 2.898,64 Eur.

Proti rozsudku podali odvolanie všetci odporcovia, ktorí žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu zmenil a návrh navrhovateľa zamietol.

Odporca 1/ v odvolaní nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že zmluva o zabezpečovacom
prevode práva zo dňa 05.09.2005 je absolútne neplatným právnym úkonom. Poukázal na to, že odporca
2/ mal vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam riadne zapísané v katastri nehnuteľností. Zmluvu
s odporcom 2/ uzatvoril podľa § 553 Občianskeho zákonníka platného v tom čase, pričom má za to,
že napriek odsudzujúcemu rozsudku odporkyne 3/, táto skutočnosť nemala vplyv na platnosť, resp.

neplatnosť žiadneho právneho úkonu, na ktorý sa súd odvoláva. On uzavrel riadny a platný právny úkon,
ktorého vklad po jeho preskúmaní povolila príslušná správa katastra, preto namieta spochybňovanie
ním podpísaných právnych dokumentov zo strany navrhovateľa ako účelové.

Odporca 2/ nesúhlasil s tvrdeniami uvedenými v odôvodnení rozsudku. Uviedol, že si reálne požičal
finančné prostriedky od navrhovateľa v zastúpení odporkyne 3/, pričom navrhovateľ pôžičku z väčšej

časti do dnešného dňa nevrátil. Preto musel pristúpiť k súdnemu vymáhaniu pohľadávky, ani toto však
nepomohlo a už niekoľko rokov vedie voči navrhovateľovi aj exekúciu. Pokiaľ sa odporkyňa 3/ dopustila
trestného činu, má niesť za to aj patričné následky, on však nebol nikdy trestne stíhaný a sumu pôžičky
navrhovateľovi v zastúpení odporkyne 3/ aj vyplatil. Tvrdenie o tom, že sa jednalo o fiktívnu pôžičku,
nie je pravdivé.

Odporkyňa 3/ prostredníctvom právneho zástupcu v odvolaní namietala svoju pasívnu legitimáciu.
Namietala, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec neuviedol, na základe akých skutočností, resp. za
použitia akých právnych predpisov má byť v danej občianskoprávnej veci pasívne legitimovaná, nakoľko
nebola zmluvnou stranou ani jedného právneho úkonu posudzovaného v tejto veci.

Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v písomných vyjadreniach k odvolaniam uviedol, že

pokiaľ sa jedná o odvolanie odporcu 1/, nemožno sa stotožniť s jeho tvrdením, že súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil vec, keď vyvodil záver, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva
k nehnuteľnosti a k hnuteľným veciam zo dňa 05.09.2005 je absolútne neplatným právnym úkonom.
Naopak prvostupňový súd správne posúdil danú vec v zmysle zásady nemo plus iuris. Taktiež sa
nemožno stotožniť s tvrdením odporcu 1/, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nedostatočne

zisteného skutkového stavu, keďže podľa tvrdenia odporcu 1/ tento reálne požičal finančné prostriedky
odporcovi 2/. V posudzovanej veci totiž nie je relevantná skutočnosť, či odporca 1/ skutočne poskytol
finančné prostriedky odporcovi 2/, ale relevantnou je tá skutočnosť, že odporca 2/ neposkytol žiadne
finančné prostriedky navrhovateľovi, ako to vyplýva zo záverov rozsudkov v trestnom konaní. K
odvolaniu odporcu 2/ uviedol, že z rozsudkov vydaných v trestnom konaní je nepochybne preukázané,

že údajná pôžička, o ktorej sa odporca 2/ zmieňuje bola len fiktívnym úkonom a že v skutočnosti odporca2/ navrhovateľovi žiadnu pôžičku neposkytol. Týmto rozhodnutím je súd v zmysle ust. § 135 ods. 1
tretia veta O.s.p. viazaný, preto mu neprináleží duplicitne skúmať otázku poskytnutia pôžičky odporcom
2/ navrhovateľovi. Z uvedeného vyplýva, že je správny záver súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého

zmluva o zabezpečovacom prevode je neplatným právnym úkonom, pretože ako zabezpečovací inštitút
mala zabezpečiť fiktívnu, t.j. absolútne neplatnú zmluvu o pôžičke. K odvolaniu odporkyne 3/ uviedol,
že tvrdenie odporkyne 3/ o tom, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je voči jej osobe
nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, nakoľko neobsahuje takmer žiadne dôvody pre vyhovenie návrhu
voči jej osobe, je nepravdivé. V odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa skonštatoval, že posudzoval

platnosť právnych úkonov všetkých účastníkov, a to aj právny úkon, ktorý uzatvorila odporkyňa 3/ v mene
navrhovateľa ako konateľ bez vedomia druhého konateľa, za ktorý skutok bola aj právoplatne odsúdená.
Okrem toho je potrebné prihliadať aj na princíp spravodlivosti, v zmysle ktorého aj odporkyňa 3/ má byť
vo vyššie uvedenej právnej veci pasívne legitimovanou osobou, keďže uzavrela v mene navrhovateľa
fiktívnu zmluvu o pôžičke s odporcom 2/ a zároveň osobou, ktorá má znášať trovy tohto súdneho
konania, keďže k jeho začatiu došlo najmä jej konaním. Nebyť totiž protiprávneho konania odporkyne

3/, navrhovateľ by sa nemusel súdnou cestou domáhať svojich práv a oprávnených záujmov. V tomto
prípade totiž žiadnym spôsobom nezaváži, že odporkyňa 3/ konala v mene navrhovateľa, pretože takýto
názor by ad absurdum znamenal záver, že navrhovateľ, ktorý sa úspešne domohol svojich práv, by
nakoniec musel znášať aj trovy takéhoto konania.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu

je potrebné podľa § 214 ods. 2 O.s.p. potvrdiť ako vecne správny. Vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie
odvolacieho súdu.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
skutočnosťami uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a/ - f/ O.s.p.

V prejednávanej veci z odvolania odporcov odvolací súd zistil, že odvolatelia v ňom neuplatňujú výslovne
žiaden z odvolacích dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a/ - f/ O.s.p. Vo svojom odvolaní
opakovane uvádzajú tie isté námietky, ktoré uplatnili už pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa súd
prvého stupňa vo svojom rozhodnutí vysporiadal a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné

rozhodnutie vo veci. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými i
právnymi závermi súdu prvého stupňa, na ktoré v podrobnostiach v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p.
odkazuje. Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva
nasledovné:

V zmysle § 553 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. decembra 2007 splnenie

záväzku mohlo byť zabezpečené prevodom práva dlžníka v prospech veriteľa (zabezpečovací prevod
práva). Ustanovenie § 553 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo vtedy platnom znení upravovalo
zabezpečovací inštitút, ktorý má akcesorickú povahu a ktorý mal dlžníka motivovať k splneniu záväzku
a veriteľovi dával pre prípad nesplnenia dlhu možnosť ťažiť z prevedeného práva. Tento spôsob
zabezpečenia bol založený na tom, že dlžník prevedie svoje právo na veriteľa s rozväzovacou

podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený; splnením dlhu prevedené právo prechádzalo späť
na dlžníka. Zabezpečovací prevod práva teda spočíval v podmienenom prevode práva z dlžníka na
veriteľa a predpokladal existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého mal slúžiť.

V preskúmavanej veci bolo vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané, že zmluva o pôžičke,
uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom 2/ bola fiktívna, čo nepochybne vyplýva z výroku o vine

rozsudkov vydaných v trestnom konaní, ktorými je súd v zmysle ust. § 135 ods. 2 O.s.p. viazaný. Pokiaľ
bola nepochybne preukázaná neexistencia hlavného záväzku, právny záver prvostupňového súdu o
tom,žezmluvaozabezpečovacomprevodepráva,ktorámalazabezpečovaťsplnenietakéhotozáväzku,
je neplatným právnym úkonom, treba považovať za správny. Absolútna neplatnosť právneho úkonu
nastala bez ďalšieho zo zákona, preto sa naň hľadí, ako keby nebol urobený a takýto absolútne neplatný

právny úkon nespôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo kladne rozhodnuté ovklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Na základe takéhoto neplatného právneho úkonu
(neplatnej zmluvy o zabezpečovacom prevode práva) sa potom odporca 2/ nemohol stať vlastníkom
sporných nehnuteľností ani napriek tomu, že bol ako vlastník týchto nehnuteľností v katastri zapísaný.

Tak, ako správne uviedol súd prvého stupňa, v zmysle zásady nemo plus iuris, podľa ktorej nikto nemôže
previesť na iného viac práv ako sám má, potom následne odporca 2/ nemohol previesť vlastnícke právo
k týmto nehnuteľnostiam ani na odporcu 1/. Právny záver prvostupňového súdu, že vlastníkom sporných
nehnuteľností v dôsledku uvedeného zostáva navrhovateľ, preto je nepochybne správny.

Preto odvolacie námietky odporcov 1/, 2/ neboli opodstatnené.

Pokiaľ sa jedná o odvolacie námietky odporkyne 3/, odvolací súd sa nestotožňuje s názorom odporkyne

3/, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal s otázkou jej pasívnej legitimácie v konaní. Súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že pasívnu legitimáciu odporkyne 3/ v tomto konaní
vyvodzoval z toho, že v danom prípade posudzoval platnosť právnych úkonov, v ktorých boli odporcovia
1/, 2/, ako aj právny úkon, ktorý uzatvorila v mene navrhovateľa, ale bez vedomia druhého konateľa
odporkyňa 3/, preto mal za to, že pasívne legitimovaní v danom prípade majú byť všetci odporcovia.

Odvolací súd sa s týmto názorom prvostupňového súdu stotožňuje. Je pravdou, že v sporoch o
určenie vlastníckeho práva je pasívne legitimovaný najmä ten, kto je zapísaný ako vlastník v katastri
nehnuteľností, čo však nevylučuje, aby pasívne legitimovanými v spore boli aj osoby, ktoré si k predmetu
sporu činia nároky. V predmetnej veci odporca 2/ aj odporkyňa 3/ stále zotrvávali na svojom tvrdení,
že zmluva o pôžičke, ktorú odporkyňa 3/ ako konateľka navrhovateľa s odporcom 2/ uzavrela, bola

skutočne poskytnutá a nejednalo sa o fiktívnu pôžičku, preto sa súd správne ako prejudiciálnou otázkou
musel zaoberať otázkou platnosti tohto právneho úkonu, ktorého bola odporkyňa 3/, ktorá konala v
mene navrhovateľa bez vedomia druhého z konateľov, nepochybne účastníčkou. Pasívna legitimácia
odporkyne 3/ v konaní je preto daná; naopak, pokiaľ by odporkyňa 3/ nebola účastníčkou tohto konania,
mohla by namietať, že o jej právach nebolo rozhodované. Preto ani odvolacie námietky odporkyne 3/

neboli opodstatnené.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že
navrhovateľovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal náhradu trov odvolacieho konania
voči každému z odporcov za jeden úkon právnej služby á 526,13 Eur + 1x režijný paušál 7,41 Eur + 20
% DPH v sume 106,71 Eur, spolu 640,25 Eur za úkon: vyjadrenie k odvolaniu odporcu 1/, vyjadrenie k

odvolaniu odporcu 2/, vyjadrenie k odvolaniu odporkyne 3/.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .