Rozhodnutie Judgement was issued on Wednesday, March 12, 2015

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 39C/446/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109227680
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Bowker
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2015:7109227680.19

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I v konaní pred sudkyňou JUDr. Lenkou Protznerovou v právnej veci žalobkyne: P..
M. Z., S.., H..: X.X.XXXX, bytom: E. X, XXX XX E., štátna občianka SR, proti žalovanému: Technická
univerzita v Košiciach, Stavebná fakulta, Vysokoškolská 4, 042 00 Košice, IČO: 00397610, v zastúpení:
JUDr. Martou Šuvadovou, advokátkou, Floriánska 16, 040 01 Košice, o zaplatenie náhrady mzdy a
ďalších náhrad z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 3.960,20 € s úrokom z omeškania vo výške 8,5
% ročne zo sumy 382,79 € od 13.9.2008 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 869,18 € od
13.10.2008 do zaplatenia, vo výške 6,5 % ročne zo sumy 395,55 € od 13.11.2008 do zaplatenia, vo
výške 5 % ročne zo sumy 395,55 € od 13.2.2008 do zaplatenia, vo výške 10,5 % ročne zo sumy 395,55
€ od 13.1.2009 do zaplatenia, vo výške 10 % ročne zo sumy 395,55 € od 13.2.2009 do zaplatenia, vo
výške 9,5 % ročne zo sumy 211,90 € od 13.3.2009 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 140,36

€ od 13.4.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 395,55 € od 13.5.2009 do zaplatenia, vo
výške 9 % ročne zo sumy 395,55 € od 13.6.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 395,55
€ od 13.7.2009 do zaplatenia, vo výške 8,5 % ročne zo sumy 87,12 € od 21.5.2011 do zaplatenia, to
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 1.388,40 € titulom úrokov z omeškania z plnenia
peňažného dlhu za 9 mesiacov náhrady mzdy do 20.5.2011, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni 1.360,85 € ako náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku
s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.360,85 € od 1.7.2009 do zaplatenia, do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci
samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 28.10.2009 domáhala, aby súd zaviazal

žalovaného k zaplateniu sumy 14.590,72 € ako náhrada mzdy na istine spolu
s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne
zo sumy 729,536 € od 13.12.2007 do zaplatenia
zo sumy 729,536 € od 13.1.2008 do zaplatenia
zo sumy 729,536 € od 13.2.2008 do zaplatenia
zo sumy 729,536 € od 13.3.2008 do zaplatenia

zo sumy 729,536 € od 13.4.2008 do zaplatenia
zo sumy 729,536 € od 13.5.2008 do zaplateniazo sumy 729,536 € od 13.6.2008 do zaplatenia
zo sumy 729,536 € od 13.7.2008 do zaplatenia
zo sumy 729,536 € od 13.8.2008 do zaplatenia

zo sumy 729,536 € od 13.9.2008 do zaplatenia
zo sumy 729,536 € od 13.10.2008 do zaplatenia

s úrokmi z omeškania vo výške 6,5 % ročne zo sumy 729,536 € od 13.11.2008 do zaplatenia
s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 729,536 € od 13.12.2008 do zaplatenia

s úrokmi z omeškania vo výške 10,5 % ročne zo sumy 729,536 € od 13.1.2009 do zaplatenia
s úrokmi z omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 729,536 € od 13.2.2009 do zaplatenia
s úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 729,536 € od 13.3.2009 do zaplatenia

s úrokmi z omeškania vo výške 9,25 % ročne
zo sumy 729,536 € od 13.4.2009 do zaplatenia

zo sumy 729,536 € od 13.5.2009 do zaplatenia

s úrokmi z omeškania vo výške 9,00 % ročne
zo sumy 729,536 € od 13.6.2009 do zaplatenia
zo sumy 729,536 € od 13.7.2009 do zaplatenia.

Žalovaný je povinný uhradiť sumu 1.459,072 € ako náhradu mzdy za 13-ty plat v roku 2007 a 2008 a
2009 spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,5 % ročne zo sumy 729,536 € od 13.1.2008 do zaplatenia
vo výške 10,5 % ročne zo sumy 729,536 € od 13.1.2009 do zaplatenia

Žalovaný je povinný uhradiť sumu 437,72 € ako náhradu mzdy za 14-ty plat v roku 2007 spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 13.07.2008 do zaplatenia.

Žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni sumu 1.369,50 € ako náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku

spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.369,50 € od 1.7.2009 do zaplatenia.

Žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni sumu 726,87 € ako náhradu za stravné spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 726,87 € od 01.07.2009 do zaplatenia.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania, ktoré spočívajú v trovách právneho zastúpenia,
ktoré budú vyčíslené dodatočne a to na účet právneho zástupcu a to všetko do troch dní odo dňa
nadobudnutia právnej moci rozhodnutia.

Svoj návrh odôvodnila tým, že žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe písomne uzavretej

pracovnej zmluvy, ktorá bola zmenená naposledy dohodou o zmene pracovných podmienok č.j.
36/2006 zo dňa 27.6.2006 tak, že žalobkyňa bola prijatá na miesto vysokoškolského učiteľa do
funkcie vedecko-výskumný zamestnanec odo dňa 1.7.2006 do 30.6.2009. Miesto výkonu práce bolo
dojednané: Technická univerzita v Košiciach - Stavebná fakulta. Pracovná zmluva bola zmenená
na základe výsledku výberového konania, ktoré tomu predchádzalo v roku 2006 pred výberovou

komisiou, ktorej úlohou bolo preveriť plnenie požadovaných kritérií na výkon funkcie docenta. Výberová
komisia odporučila prijatie do pracovného pomeru a uzavretie pracovnej zmluvy. Žalobkyňa na základe
uvedeného výberového konania preukázala splnenie všetkých podmienok vyžadovaných zákonom č.
131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov (§ 74, 75 ods. 8, 9, ďalej § 77 ods.
1 a 2), ale aj vnútornými predpismi, napr. zásadami výberového konania na obsadzovanie miest a

funkcií na Technickej univerzite v Košiciach. Žalobkyňa podľa uvedených zákonných ustanovení ako
aj predpisov internej povahy splnila podmienky na zastávanie pracovného miesta vysokoškolského
učiteľa, zastávanie funkcie vedecko-výskumného zamestnanca a na základe uvedeného s ňou bola
uzavretá pracovná zmluva v súlade s § 77 ods. 2 citovaného zákona na dobu určitú, do 30.6.2009.
Potvrdenie splnenia požadovaných predpokladov žalobkyňou bolo fakticky aj rozhodnutie o priznaní

platu č. 136/105001/2007 zo dňa 1.8.2007. Kvalifikačným predpokladom u žalobkyne pri zaradení
v platovej triede 11, platový stupeň 10, bolo vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa a osobitný
kvalifikačný predpoklad. Žalobkyňa dňa 26.7.2007 obdržala od žalovaného právny úkon pod označením
Výpoveď, ev. č. D 206/105001/2007 zo dňa 26.7.2007, ktorým žalovaný dal žalobkyni výpoveď v zmysle§ 63 ods. 1 písm. d) bod 1. Zákonníka práce a to z dôvodov, že v súlade s § 16 ods. 2 a § 26 Štatútu
TechnickejuniverzityvKošiciachvnadväznostina§9ods.1písm.b)a§33ods.5zákonačíslo131/2002
Z.z. o vysokých školách. Akademický senát Technickej univerzity v Košiciach uznesením č. 19/2007

zo dňa 30.4.2007 schválil novelizáciu Štatútu Stavebnej fakulty, ktorá obsahovala organizačné zmeny
spočívajúce v novej organizačnej štruktúre, ktorá bola schválená za účelom objektivizácie pracovných
miest a funkcií a obsahovala zmenu počtu pracovných miest a funkcií a nový spôsob organizácie
práce na fakulte. Na základe takto schválenej novej organizačnej štruktúry pristúpil zamestnávateľ
Stavebná fakulta k obsadzovaniu pracovných miest a zároveň funkcií vysokoškolských učiteľov, ako aj

výskumných pracovníkov, všetko formou vypísania výberových konaní v súlade s platnými zásadami
výberového konania na obsadzovanie miest a funkcií na Technickej univerzite v Košiciach. Podľa
žalovaného žalobkyňa nesplnila podmienku ustanovenú právnym predpisom na výkon dohodnutej
práce, ako aj vnútorným predpisom Technickej univerzity, t.j. nezúčastnila sa výberového konania,
preto nebolo ju možné zaradiť do novej štruktúry pracovných miest a zároveň funkcií na Stavebnej
fakulte Technickej univerzity v Košiciach. Výpovedná doba začala plynúť dňom 1.8.2007, uplynula

dňa 31.10.2007, kedy mal pracovný pomer skončiť. Žalobkyňa dňa 8.10.2007 uplatnila u žalovaného
neplatnosťprávnehoúkonuvýpovede,žiadalaprideľovaniepráceaplateniemzdy,akoajplnenieďalších
povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, pričom oznámila aj to, že je pripravená k nástupu
do práce. Žalovaný na tieto úkony nereagoval a ukončil so žalobkyňou pracovný pomer, odobral jej
veci pridelené a prepožičané na výkon práce a výslovne jej zakázal vstup na pracovisko uplynutím

výpovednej doby. Žalobkyňa si uplatnila neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktorá vec bola
vedená na OS Košice I pod č.k. 39C/221/2007. Vzhľadom na plynutie lehôt žalobkyňa je nútená uplatniť
nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru samostatnou žalobou. Nárok na náhradu mzdy
z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru si uplatňuje za dobu od 1.11.2007 do 30.6.2009,
kedy uplynula doba určitá, na ktorú bol pracovný pomer so žalobkyňou uzavretý. Podľa rozhodnutia o

priznaní platu jej funkčný plat činil mesačne XX.XXX,- K.. Priemerný zárobok žalobkyne, teda funkčný
plat žalobkyne priznaný jej v čase, kedy vznikol dôvod na jeho použitie je XX.XXX,- K., pričom priemerný
čistý zárobok je vo výške XX.XXX,- K., t.j. XXX,XX €.. Náhradu priemerného zárobku (funkčného platu)
požaduje žalobkyňa za 20 mesiacov a predstavuje 379.560,- Sk, t.j. 12.599,10 €. Žalobkyni patrí aj
osobné ohodnotenie v priemere vo výške 3.000,- Sk mesačne, ktoré jej bolo odňaté potom, ako sa

neprihlásila do výberového konania. Osobné ohodnotenie za 20 mesiacov predstavuje 60.000,- Sk, t.j.
1.991,64 €. Výplatným termínom u žalovaného bol 12-ty deň v mesiaci. Ďalej žalobkyňa uviedla výšku
základnej úrokovej sadzby v období od 25.4.2007 až do 13.5.2009, kedy uviedla aj presne aké úroky
z omeškania požaduje a z akej sumy. Ďalej si žalobkyňa uplatnila aj trinásty plat, ktorý u žalovaného
bol všetkým zamestnancom vyplácaný vo výške 729,536 € + 729,536 €, t.j. 100 % mesačného zárobku,

celkom vo výške 1.459,072 € v rokoch 2007 a 2008, ktorého výplatný termín bol v mesiaci január v roku
2008 a 2009, spolu s úrokom z omeškania, ktorý žalobkyňa v návrhu na začatie konania špecifikovala.
Žalobkyňa si ďalej uplatnila štrnásty plat za rok 2007, ktorý bol u žalovaného všetkým zamestnancom
vyplácaný vo výške v priemere 60 % ich čistého zárobku, a to sumu 437,72 € spolu s úrokom z
omeškania, ktorý tam tiež uviedla. Podľa jej názoru prekážkou v práci na strane zamestnávateľa v

danom prípade bola tá skutočnosť, že z jeho strany došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru.
Prekážky v práci trvali od 1.11.2007 do 30.6.2009 a podľa § 144 ods. 3 Zákonníka práce ide o náhradnú
dobu, ktorú Zákonník práce považuje za výkon práce, aj keď ide len o fiktívny výkon práce. Žalobkyni v
zmysle § 101 a nasledujúcich Zákonníka práce vznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne
na jej pomernú časť, poprípade za odpracované dni, teda nárok na dovolenku za mesiac november a

december 2007 v rozsahu 5 dní, v roku 2008 za celý kalendárny rok v rozsahu 30 dní a za obdobie január
- jún 2009 v rozsahu 15 dní. Celkový nárok na dovolenku predstavuje 50 dní a keďže zamestnávateľ
túto dovolenku neumožnil žalobkyni čerpať a do doby skončenia pracovného pomeru vznikol jej nárok
na poskytnutie náhrady za nevyčerpanú dovolenku podľa § 116 ods. 3 Zákonníka práce. Táto náhrada
mzdy predstavuje sumu za 1 deň dovolenky 27,39 €, čo za 50 dní predstavuje 1.369,50 € aj spolu s

prináležiacim úrokom z omeškania. Žalobkyňa si uplatňuje aj výšku stravného za 412 pracovných dní,
ktorú vyčíslila vo výške 726,87 € spolu si prináležiacim úrokom z omeškania.

Žalovaný sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 3.12.2009 kedy uviedol, že vzhľadom na to,
že nebolo rozhodnuté o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, existujú pochybnosti o dôvodnosti

nároku žalobkyne a žalobu je potrebné v tomto čase vnímať ako predčasnú.Uznesením č.k. 39C/446/2009-27 zo dňa 17.2.2010 Okresný súd Košice I prerušil toto konanie do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod spisovou značkou
39C/221/2007. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.4.2010.

Uznesením č.k. 39C/446/2009-43 zo dňa 1.11.2010 súd rozhodol o pokračovaní v konaní po
právoplatnosti uznesenia vzhľadom na to, že v konaní 39C/221/2007 bolo meritórne rozhodnuté
rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.9.2010.

Na návrh žalobkyne súd uznesením č.k. 39C/446/2009-148 zo dňa 29.4.2011 konanie o zaplatenie sumy
437,72 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 13.7.2008 do zaplatenia, sumy 726,87
€ s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 1.7.2009 do zaplatenia zastavil. Zároveň súd pripustil
zmenu žaloby nasledovne:
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 16.681,90 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne
zo sumy 834,095 € od 13.12.2007 do zaplatenia, zo sumy 834,095 € od 13.1.2008 do zaplatenia, zo

sumy 834,095 € od 13.2.2008 do zaplatenia, zo sumy 834,095 € od 13.3.2008 do zaplatenia, zo sumy
834,095 € od 13.4.2008 do zaplatenia, zo sumy 834,095 € od 13.5.2008 do zaplatenia, zo sumy 834,095
€ od 13.6.2008 do zaplatenia, zo sumy 834,095 € od 13.7.2008 do zaplatenia, zo sumy 834,095 €
od 13.8.2008 do zaplatenia, zo sumy 834,095 € od 13.9.2008 do zaplatenia, zo sumy 834,095 € od
13.10.2008 do zaplatenia, s úrokmi z omeškania vo výške 6,5 % ročne zo sumy 834,095 € od 13.11.2008

dozaplatenia,súrokmizomeškaniavovýške5%ročnezosumy834,095€od13.12.2008dozaplatenia,
s úrokmi z omeškania vo výške 10,5 % ročne zo sumy 834,095 € od 13.1.2009 do zaplatenia, s úrokmi z
omeškania vo výške 10 % ročne zo sumy 834,095 € od 13.2.2009 do zaplatenia, s úrokmi z omeškania
vo výške 9,5 % ročne zo sumy 834,095 € od 13.3.2009 do zaplatenia, s úrokmi z omeškania vo výške
9,25 % ročne zo sumy 834,095 € od 13.4.2009 do zaplatenia, zo sumy 834,095 € od 13.5.2009 do

zaplatenia, s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 834,095 € od 13.6.2009 do zaplatenia,
zo sumy 834,095 € od 13.7.2009 do zaplatenia, sumu 1.574,88 € s úrokom z omeškania vo výške 8,5 %
ročne zo sumy 629,95 € od 13.1.2009 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 314,98 € od 13.1.2010
do zaplatenia a sumu 1.369,50 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 1.7.2009 do zaplatenia
a nahradiť jej trovy konania účet právneho zástupcu.

Na návrh žalobkyne súd uznesením č.k.: 39C/446/2009-482 zo dňa 17.9.2013 pripustil ďalšiu zmenu
návrhu na začatie konania tak, že petit mal znieť:

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 6.700,55 Eur/netto ako náhradu mzdy s úrokom z

omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 596,12 Eur od 13.9.2008 do zaplatenia, zo sumy 596,12 Eur
od 13.10.2008 do zaplatenia, vo výške 6,5 % ročne zo sumy 596,12 Eur od 13.11.2008 do zaplatenia,
vo výške 5 % ročne zo sumy 596,12 Eur od 13.12.2008 do zaplatenia, vo výške 10,5 % ročne zo sumy
596,12 Eur od 13.1.2009 do zaplatenia, vo výške 10 % ročne zo sumy 596,12 Eur od 13.2.2009 do
zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 596,512 Eur od 13.3.2009 do zaplatenia, vo výške 9,25 %

ročne zo sumy 596,12 Eur od 13.4.2009 do zaplatenia, zo sumy 596,12 Eur od 13.5.2009 do zaplatenia,
vo výške 9 % ročne zo sumy 596,12 Eur od 13.6.2009 do zaplatenia, zo sumy 596,12 Eur od 13.7.2009
do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 143,23 Eur od 21.5.2011 do zaplatenia.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.414,32 Eur/netto ako úroky z omeškania z plnenia
peňažného dlhu za 9 mesiacov náhrady mzdy od 20.5.2011.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.397,50 Eur/netto titulom porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a úmyselným konaním proti dobrým mravom nevyplatením zložky platu, osobného
príplatku zo dobu od 1.11.2007 do 30.6.2009 s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy
69,85 Eur od 13.12.2007 do zaplatenia, zo sumy 69,85 Eur od 13.1.2008 do zaplatenia, zo sumy
69,85 Eur od 13.2.2008 do zaplatenia, zo sumy 69,85 Eur od 13.3.2008 do zaplatenia, zo sumy

69,85 Eur od 13.4.2008 do zaplatenia, zo sumy 69,85 Eur od 13.5.2008 do zaplatenia, zo sumy 69,85
Eur od 13.6.2008 do zaplatenia, zo sumy 69,85 Eur od 13.7.2008 do zaplatenia, zo sumy 69,85 Eur
od 13.8.2008 do zaplatenia, zo sumy 69,85 Eur od 13.9.2008 do zaplatenia, zo sumy 69,85 Eur od
13.10.2008 do zaplatenia, vo výške 6,5 % ročne zo sumy 69,85 Eur od 13.11.2008 do zaplatenia, vo
výške 5 % ročne zo sumy 69,85 Eur od 13.12.2008 do zaplatenia, vo výške 10,5 % ročne zo sumy 69,85

Eur od 13.1.2009 do zaplatenia, vo výške 10 % ročne zo sumy 69,85 Eur od 13.2.2009 do zaplatenia,
vo výške 9,5 % ročne zo sumy 69,85 Eur od 13.3.2009 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy
69,85 Eur od 13.4.2009 do zaplatenia, zo sumy 69,85 Eur od 13.5.2009 do zaplatenia, vo výške 9 %
ročne zo sumy 69,85 Eur od 13.6.2009 do zaplatenia, zo sumy 69,85 Eur od 13.7.2009 do zaplatenia.Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.183,81 Eur/netto ako náhradu ujmy spôsobenej
znemožnením výkonu práce a náhrady mzdy za 13-ty plat v roku 2007 a 2008 s úrokom z omeškania vo
výške 8,5 % ročne zo sumy 591,15 Eur od 13.1.2008 do zaplatenia a vo výške 10,5 % ročne zo sumy

592,66 Eur od 13.1.2009 do zaplatenia.
Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1.367,26 Eur/netto ako náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.369,50 Eur od 1.7.2009 do zaplatenia.
V prevyšujúcej časti konanie súd zastavil.

Žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 11.3.2011 uviedla, že samostatné nároky sú všetky
uplatňované (okrem náhrady mzdy) ako náhrada škody.
Žalobkyňa doplnila svoje stanoviská podaním doručeným súdu 12.4.2011, kedy uviedla: Rozsudkom
Okresného súdu Košice I zo dňa 23.7.2010 súd rozhodol, že výpoveď daná žalobkyni žalovaným je
neplatná. Žalobkyňa ďalej poukázala na § 79 ods. 1 ZP, § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone
prác vo verejnom záujme, § 29 ods. 4 zák. č. 553/2003 Z.z. a § 29 ods. 3 citovaného zákona, kedy

v zmysle vyššie uvedených pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje tento zákon,
zamestnávateľ okrem iného neuplatní ust. § 134 a 135 ZP a pri výpočte peňažných plnení vychádza
podľa všeobecne záväzných predpisov z priemerného čistého zárobku zamestnanca, ktorý zisťuje
z funkčného platu odpočítaním súm poistného na zdravotné, nemocenské poistenie a dôchodkové
zabezpečenie, preddavku na daň, príspevku na poistenie v nezamestnanosti, príspevku na DDP. Podľa

jej názoru žalovaný nemal záujem o dobrovoľné plnenie nárokov, pretože inak by nedošlo k súdnemu
sporu minimálne nie v rozsahu týkajúcom sa náhrady mzdy (platu) za uvedených 9 mesiacov. Je
pravdou, že zamestnankyňa žalovaného chcela od žalobkyne údaje o tom, kde jej má poslať nejaké
peniaze, ktoré sama nevedela vysvetliť, že za čo sú. Žalobkyňa totiž vedie so zamestnávateľom -
žalovaným viacero súdnych sporov týkajúcich sa peňažných náhrad, teda oprávnene požadovala údaje

o tom, o aký peňažný nárok ide, čo jej žiaden zo zamestnancov žalovaného nevedel vysvetliť. Navyše
mzda (plat) menovanej bol posielaný na jej účet a tak nebol problém túto platbu na ten istý účet poslať
a vykonať avízo, keď už navyše náhrada za nevyčerpanú dovolenku za rok 2007 bola zasielaná na
účet žalobkyne. Ďalej suma pripravená údajne k výplate nezodpovedá istine, t.j. náhrade mzdy za
9 mesiacov. Žalovaný mohol nárok uspokojiť aj v zmysle § 33 ods. 4 ZP, resp. § 568 Občianskeho

zákonníka a podobne, pokiaľ sa chcel dovolať právnych dôsledkov takéhoto plnenia. Čo sa týka
uplatnenia moderačného práva žalovaný tak môže žiadať len v časti uplatneného nároku týkajúceho sa
náhrady mzdy, nie však ďalších peňažných náhrad. Pričom žalobkyňa je prekvapená takýmto konaním
žalovaným,kedyžiada,abysúdznížilnáhradumzdy,resp.nepriznaljunadobupresahujúcu9mesiacov,
pričom žalovaný sa po realizácii neplatných a nezákonných výpovedí choval v rozpore s dobrými

mravmi pri výkone práv a povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru a zneužíval práva na škodu
druhého účastníka pracovného pomeru. V danom prípade šlo o veľkú skupinu zamestnancov cez 20
ľudí, ktorých nútil opätovne sa zúčastniť výberového konania na zastávanú funkciu a dojednanú prácu.
Navyše žalobkyňa vykonávala prácu vedecko-výskumného zamestnanca, ktorá vôbec nepodliehala
režimu výberového konania. Aj napriek tomu žalovaný nútil žalobkyňu k účasti na novom výberovom

konaní a keď tak žalobkyňa odmietla, žalovaný voči nej uplatnil nezákonnú výpoveď. Okrem výpovedi
žalovaný realizoval aj iné opatrenia diskriminačného charakteru, ako odňatie osobných príplatkov a
nepriznanie tzv. trinásteho platu, nesprávne vydané potvrdenie o zamestnaní a podobne. Žalovaný v
konaniach o neplatnosť skončenia pracovného pomeru realizoval obštrukčné procesné podania, kým
neuplynuli doby určité, na ktoré mali prepustení zamestnanci a v danom prípade aj žalobkyňa, uzavreté

pracovné zmluvy, aby aj tak im znemožnil návrat do práce k žalovanému pre prípad neúspechu v
spore. Žalovaný sám zapríčinil svojimi úkonmi a konaním irelevantnými návrhmi a dokazovaním to,
že doba, za ktorú sa požaduje náhrada mzdy je zhodná s dobou trvania jeho záväzkovej povinnosti
trvajúcej do 30.6.2009. Konanie žalovaného je teda v rozpore s článkom 2 základných zásad ZP, keď
požaduje moderáciu náhrady mzdy za niečo, čo sám zavinil, zapríčinil. Ohľadom ostatných uplatnených

nárokov právnym základom týchto uplatnených náhrad sú ustanovenia o všeobecnej zodpovednosti
zamestnávateľa za škodu v zákone vymedzené ustanovením § 192 ods. 1,2 Zákonníka práce. § 192 ZP
upravuje všeobecnú zodpovednosť zamestnávateľa a možno ho použiť len v prípadoch, keď nie sú dané
podmienky na zodpovednosť zamestnávateľa v osobitných prípadoch. Zodpovednosť zamestnávateľa
podľa § 192 ZP je zodpovednosť vylučujúca akúkoľvek subjektívnu kategóriu v zodpovednostnom

právnom vzťahu, čiže zamestnávateľ zodpovedá aj za také porušenie svojich povinností, ktoré vznikli
bez subjektívneho zavinenia jeho zamestnancov. Prakticky zodpovedá za každú škodu spôsobenú
zamestnancovi, pretože ZP nepripúšťa exkulpáciu zamestnávateľa ani liberáciu, ako je to podľa § 198
ZP. Ide teda o osobitný druh zodpovednosti za škodu založenú samým porušením právnej povinnostialebo úmyselným konaním proti dobrým mravom za podmienok bližšie ustanovených v § 192 ZP. Pokiaľ
pristúpi zamestnávateľ ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou alebo okamžitým zrušením bez
toho, že by boli splnené zákonnom stanovené predpoklady, alebo splnené v zákone uvedené dôvody,

má to za následok nielen neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru či výpovede, ale zároveň
záver v tom, že zamestnávateľ porušil právnu (zákonnom stanovenú) povinnosť vyplývajúcu pre neho z
§ 63 resp. 68 ZP, poprípade z ďalších zákonných ustanovení ZP, či iných pracovno-právnych predpisov.
Štatutárny orgán žalovaného - dekan Stavebnej fakulty odňal zamestnancom žalovaného osobné
ohodnotenia (osobné príplatky) poskytované podľa § 10 ods. 1 a 2 zákona o odmeňovaní niektorých

zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme č. 553/2003 Z.z. v znení platnom k 1.6.2006 bez
splnenia podmienky vyžadovanej § 10 ods. 3, t.j. bez príslušného návrhu vedúceho zamestnanca, aby
následnezamestnancom,ktorísadovýberovéhokonaniaprihlásiliahoúspešnerealizovali,napriekjeho
nezákonnosti ich opätovne priznal, okrem tých, ktorí sa odmietli zúčastniť, bola im z toho dôvodu daná
výpoveď. Opätovné priznanie osobného príplatku bolo opäť realizované v rozpore s citovaným § 10 ods.
3, t.j. bez návrhu príslušného vedúceho zamestnanca. Žalovaný uvedené realizoval ako diskrimináciu

väčšejskupinyzamestnancov,akoformunátlaku.Štatutárnyorgánďalejdalpokynkvyplateniuplošných
odmien (tzv. trinástych platov) za rok 2007, 2008 bez jasne stanovených kritérií, kedy za rok 2007
opäť takto diskriminoval väčšiu skupinu zamestnancov a to napriek tomu, že prevažnú časť rokov u
žalovaného pracovali. V nasledujúcich rokoch tieto plošne vyplácané odmeny im poskytnuté neboli pre
skončenie pracovného pomeru, ktoré však súd určil za neplatné. Všetkým ostatným zamestnancom

žalovaného, voči ktorým však neboli výpovede realizované, tieto odmeny či tzv. trináste platy poskytnuté
boli. Žalobkyňa bola takýmto postupom zamestnávateľa v uvedených prípadoch opäť poškodená. V
danom prípade ide o peňažný nárok žalobkyne, o ktorý nevyplatením bola poškodená a nie o náhradu
mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na uvedené je nutné posudzovať
aj ďalšie uplatňované peňažné nároky. Podľa § 217 ods. 1 Zákonníka práce, každá mesačná škoda

tvorí dielčí samostatný nárok a zdôraznená je jej pravidelnosť. Podľa zákona je možnosť požadovať i
inú škodu, ako škodu skutočnú, napr. ušlý zisk. Z uvedeného hľadiska je nutné posudzovať napr. úrok
z omeškania nevyplatením mzdy za každý mesiac a vo výplatnom termíne u žalovaného. Žalobkyni
vznikla tzv. iná škoda, jej majetok sa síce nezmenšil, ale prišla o sumu, ktorú by pravidelne mala, keby jej
mzda bola vyplácaná včas, napr. o úroky. Náhrada mzdy tak predstavuje sumu za obdobie 20 mesiacov

(funkčný plat) 12.599,10 €, škoda vzniknutá odňatím a nepriznaním osobného príplatku za obdobie 20
mesiacov 4.082,80 € , škoda vzniknutá nevyplatením tzv. trinásteho platu za roky 2007,2008,2009 vo
výške 1.574,858 €, škoda (ušlý zisk) vzniknutá ušlými úrokmi z nevyplatenej mesačnej mzdy (platu) vo
výške vypočítanej pri každomesačnej náhrade až do zaplatenia, škoda (ušlý zisk na strane žalobkyne,
resp. bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného) za 50 dní dovolenky, na ktorú vznikol nárok až

zamestnávateľ ju neumožnil čerpať, ani nepreplatil pri skončení pracovného pomeru vo výške 1.369,50
€.Vtomtoprípadejenutnéposúdiťvzniknárokunadovolenkuaneumožneniejejčerpaniaakoinúškodu
(ušlý zisk) na strane zamestnanca podľa § o zodpovednosti zamestnávateľa § 192 ods. 1 či 2 v spojení
s § 217 ZP, poprípade aj s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Situácia, kedy možno uplatniť ušlý
zisk nastáva, kedy sa uplatní nová právna úprava a s ňou aj subsidiárna pôsobnosť OZ, t.j. v prípadoch

právnych vzťahov vzniknutých po 1.4.2002.
Ďalším stanoviskom zo dňa 6.10.2011 žalobkyňa doplnila svoje vyjadrenie v tom smere, že
žalovaný vytváral ničím neodôvodniteľné prieťahy v konaní, odmietal akékoľvek dohody a správal sa
nehospodárne a tak sám zavinil, že doba, za ktorú požaduje náhradu mzdy je jeho zavinením tak dlhá.
Podľa názoru žalobkyne by bolo nespravodlivé, keby súd za dobu presahujúcu 9 mesiacov ako náhradu

mzdy, nepriznal nič. Žalobkyňa zastáva názor, že ustanovenie § 61 ods. 2 ZP (toho času 79 ods. 2 ZP)
v časti týkajúcej sa moderačného práva súdu nepripúšťa rozširujúci výklad právnej normy a upravuje
len to, na čo súd má prihliadať, pokiaľ moderuje právo na náhradu mzdy a súd prihliadne najmä na
to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol
alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súd by nemal vziať do úvahy pri moderovaní uplatneného

nároku aj iné príjmy než zo zárobkovej činnosti, resp. že by mal mechanicky rozhodnúť, že keď účastník
nikde nepracoval, tak mu náhrada mzdy patrí, aj keď sa práci vyhýbal. Žalobkyňa bola sama aktívna pri
zabezpečovaní si práce, zárobkových možností a podobne, nie svojou vinou si nemohla prácu v mieste
bydliska zabezpečiť, i keď sa uchádzala aj o iné práce, ako vykonávala u žalovaného. Čo sa týka výplaty
náhrady mzdy vo výške 12.599,10 €, funkčný plat za 20 mesiacov, žalovaný pokiaľ chcel dobrovoľne

plniť aspoň 9-mesačný nárok na náhradu mzdy, mohol tak urobiť minimálne v deň nasledujúci po
nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru,
žalovaný v predošlom období už plnil žalobkyni čiastočne na účet žalobkyni, ktorý mu bol známy. Čo sa
týkaosobnéhopríplatkuzaroky2007,2008a2009žalobkyňasiuplatňuježaloboutentoosobnýpríplatokz dôvodu porušenia zásady zákazu akejkoľvek diskriminácie. V danom prípade u žalobkyni a aj jej
kolegov z pracoviska žalovaného šlo o postavenie ľudí, ktorí odmietli nezákonne praktiky spočívajúce v
tom, že dekan Stavebnej fakulty Technickej univerzity v Košiciach ich nútila k opakovanému výberovému

konaniu napriek tomu, že takéto konania absolvovali, uspeli a mali riadne uzavreté pracovné zmluvy. U
tých, ktorí odmietli účasť na výberovom konaní realizovala výpovede z pracovného pomeru. Všetkým
zamestnancom v rozpore s § 10 ods. 2 zák. č. 553/2003 Z.z. odňala zložku platu podľa § 4 ods. 1
písm. e) citovaného zákona, aby u tých, ktorí opätovne výberové konania absolvovali, následne tento
priznala a opäť konaním v rozpore s § 10 ods. 2 cit. zákona, keď si tak realizovala ničím neodôvodnený

diskriminačný platový postih v roku 2007, v rokoch 2008 a 2009, kedy dekanka fakulty takto jasne
zneužila svoje postavenie a oprávnenie na škodu druhého účastníka pracovno-právneho vzťahu.
Žalobkyňa ďalej poukázala na § 6 ods. 2 písm. b), § 13 ods. 1,2,3 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (antidiskriminačný zákon). Žalobkyňa poukázala na to, že pokiaľ zákon alebo vnútorný predpis
stanovuje hodnotiace kritériá a postup, tento musí platiť bez rozdielu na všetkých zamestnancov. V

opačnom prípade ide o zjavnú diskrimináciu zamestnanca. V odmeňovaní nemôže platiť ľubovôľa,
najmä pokiaľ ide o verejnú vysokú školu financovanú z verejných zdrojov. Žalobkyňa ďalej poukázala
na článok 2 ods. 2 písm. d) vnútorného platového poriadku pre zamestnancov Technickej univerzity
vydaného 10.7.2006, spochybnila žalovaným predložený dokument. Čo sa týka námietky žalovanej
ohľadom premlčania, táto nie je dôvodná, nakoľko žalobkyňa podanou žalobou uplatnila určitú masu

peňažných nárokov a pri zmene návrhu zo dňa 1.10.2010 žalobkyňa len upresňovala jednotlivé druhy
nárokov bez toho, aby došlo k celkovému zvýšeniu pôvodne žalovanej masy. Tým pádom došlo len k
úprave žalobného návrhu v rámci celkovo uplatnených súm a peňažné nároky sa premlčujú v rámci
všeobecnej premlčacej lehoty 3-ročnej. Pokiaľ žalovaný priznal trinásty plat všetkým zamestnancom,
okremtých,ktoríbolivovýpovednejdobeaichpracovnýpomerkončilvpriebehuštvrtéhoštvrťroka2007,

postupne podľa plynutia výpovednej doby, dopustil sa zjavnej diskriminácie, nakoľko aj títo zamestnanci,
ktorí dostali nezákonné a tým neplatné výpovede, sa podieľali na plnení úloh zamestnávateľa v roku
2007. V roku 2008 a za časť roku 2009 im tento plat, ktorý dostali všetci zamestnanci ušiel už z toho
dôvodu, že zamestnávateľ im znemožnil výkon práce na základe neplatnej a nezákonnej výpovede.
Pokiaľ za rok 2007 právna kvalifikácia je nevyplatený peňažný nárok, za rok 2008 a časť roku 2009

môže byť iná. Žalobkyňa v tomto prípade nedosiahla to, čo by ináč, pokiaľ by zamestnávateľ neuplatnil
protiprávnyúkon,dosiahla.Uvedenýmkonanímžalobkyňazobralasvojnávrhvčastivyplatenéhonároku
náhrady mzdy na istine vo výške 5.252,85 € späť a žiadala konanie zastaviť.
Podaním doručeným súdu 2.3.2012 žalobkyňa svoje vyjadrenia doplnila, kedy uviedla, že ak žalovaný
tvrdí, že osobný príplatok je nenárokovateľnou zložkou platu, jedná sa o absurdný záver žalovaného,

ako by bolo výlučným a ničím nedeterminovaným oprávnením štatutárneho orgánu túto zložku platu
priznávať, resp. odnímať. Znamenalo by to ľubovôľu tohto orgánu. Ak má osobný príplatok slúžiť
ako motivačný prvok zamestnanca, musí žalovaný vysvetliť, prečo odporkyni, ako jednej z najlepšie
hodnotených zamestnancov, ho nepriznal a iným s omnoho slabším hodnotením, ho priznal. Čo sa týka
zápisu z kolégia dekana zo dňa 14.2.2007-RD č. 6/2007 o pozastavení vyplatenia osobných príplatkov

od 1.3.2007 je otázne, či v zmysle zákonom stanovených kompetencií mohol dekan žalovaného bez
ďalšieho rozhodnutia o pozastavení plošne vyplácaného osobného príplatku a v ďalšom rozhodnúť o
znovuzavedení jeho vyplácania. V prípade nepriznania osobného príplatku ide o zneužitie oprávnení
žalovaného na škodu druhého účastníka právneho vzťahu a jasné diskriminačné konanie. Ani jeden zo
zamestnancov, ktorí odmietli účasť na výberovom konaní nemal priznané osobné príplatky. Títo ľudia

totižnarozhodnutiachoplateužhodnoteniapriznanénemaliatouždávnopredtým,akodostalivýpoveď,
či začala plynúť výpovedná doba. Zamestnávateľ z iného dôvodu, t.j. odmietnutím účasti vo výberových
konaniach o uplatnení výpovedí voči veľkej skupine zamestnancov, týchto diskriminoval v porovnaní s
tými, ktorí sa konaní zúčastnili a výpoveď nedostali, ale aj s tými, ktorí sa ho mali zúčastniť, ako vedúci
ústavov a zamestnávateľ od nich účasť nepožadoval a výpoveď im nedal. Osobné príplatky tejto skupine

priznal a to bez ohľadu na výsledky hodnotenia. Obdobne to bolo s priznaním odmien, tzv. trinástych
platov, kedy tieto priznal plošne v roku 2007 všetkým, okrem tých, ktorí na základe nezákonnej výpovede
zo strany fakulty museli odísť. V roku 2008 a 2009 už im nepriznal z dôvodu toho, že neboli podľa neho
zamestnancami. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že § 10 ods. 2 zák.č. 553/2003 Z.z. sa netýka učiteľov VS ale
len pedagogických zamestnancov škôl a školských zariadení a týka sa teda len základných a stredných

škôl, uvedené ustanovenie o tom zmienku nemá a ustanovenie § 1 ods. 1 písm. f) uvádza predmet a
rozsah úpravy (verejné vysoké školy a štátne vysoké školy), čo spochybňuje tvrdenia žalovaného. K §
80 zákona o vysokých školách a obsadzovaní pracovných miest vedecko-výskumných zamestnancov,
žalobkyňa sa vyjadrila aj o väzbe na ustanovenie § 77 zákona, ktoré presne vymenúva, ktoré pracovnémiesta a funkcie sa obsadzujú výberovým konaním. Zákon o vysokých školách neobsahuje žiadne
zmocňujúce ustanovenie pre zamestnávateľa, aby tento okruh zamestnancov uvedený v § 77 mohol
rozšíriť vo svojom internom predpise aj na ďalšie pracovné miesta či funkcie. To znamená, že interná

norma žalovaného a zásady výberového konania § 5 odporuje zákonu a je v časti týkajúcej sa prijímania
a obsadzovania pracovných miest vedecko-výskumných zamestnancov, neplatná.
Ďalším podaním zo dňa 13.6.2012 žalobkyňa doplnila svoje vyjadrenie, kedy uviedla, že je mylný názor
žalovaného, že žalobkyňa sa duplicitne v dvoch konaniach domáha totožných nárokov. V tomto konaní
sú jasne vymedzené nároky z dôvodu náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru,

ako aj z dôvodu náhrady škody z dôvodu všeobecnej zodpovednosti zamestnávateľa, t.j. skutočnej
škody, aj z dôvodu ušlého zisku. Spoločným znakom týchto konaní je porušenie právnej povinnosti
zo strany zamestnávateľa, ako je konanie proti dobrým mravom a to všetko v súvislosti s plnením
pracovných úloh, resp. v priamej súvislosti s nimi. Naproti tomu v konaní o ochranu osobnosti a
nárok nemajetkovej ujmy č.k. 17C/315/2009 vedený tunajším súdom, ide o konanie v zmysle § 11
Občianskeho zákonníka, to znamená, že ide o odškodnenie dobrého mena, cti, reputácie a podobne,

kde už neprichádza do úvahy upustenie od neoprávnených zásahov ale len odstránenie následkov.
Tieto reparácie prichádzajú do úvahy popri sebe. Žalobkyňa nemá inú možnosť len žiadať, aby súd jej
priznal náhradu ujmy či škody v peniaze. Dôsledky zásahu totiž trvajú. Čo sa týka osobných príplatkov,
žiaden zákon nezakazuje jej pozastaviť vyplácanie osobných príplatkov, ide o zložku mzdy a keď bola
priznaná, vyplatiť sa musí. Zákon pozná priznanie, zvýšenie, zníženie a odňatie, nepozná ustanovenie

o pozastavení vyplácania. Zároveň žalovaný takto nepriznal príplatok zamestnancovi, ktorý patril podľa
kritérií stanovených zamestnávateľom medzi najlepších a zároveň je potrebné skúmať, či sa tento choval
k žalobkyni rovnako ako k iným zamestnancom.
Ďalším podaním zo dňa 20.9.2012 žalobkyňa uviedla, že čo sa týka vyjadrenia žalovaného na priznanie
vyplatenia odmeny nemal zamestnanec žiaden nárok, kedy kritéria zásluhovosti priznania určoval

dekan fakulty a vedúci toho ktorého ústavu fakulty, k tomu žalobkyňa uvádza, že vzhľadom na údajnú
zásluhovosť, na ktorú poukazuje žalovaný a ktorú Zákonník práce nepozná a nie je ani objektívne
merateľným kritériom. Ak kritéria zásluhovosti na priznanie vyplatenia odmeny určoval dekan, všetci
zamestnanci bez ohľadu na svoje pracovné zaradenie museli byť s takýmito objektívne merateľnými
kritériami oboznámení vopred.

Podaním zo dňa 7.11.2012 žalobkyňa upresnila uplatňované nároky a odôvodnila uplatňovanie tzv.
ďalších náhrad nárokov škôd či inej ujmy vzniknutých a súvisiacich s nezákonným úkonom žalovaného
tak, že uviedla: Žalobkyňa v uvedenom podaní uplatnila ďalší procesný návrh, kedy žiadala rozhodnúť
o žalobnom petite, ktorý tam špecifikovala, kedy uvedená suma mala predstavovať výšku uplatneného
nároku na náhradu mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, ako aj ujmu (inú škodu)

vzniknutú žalobkyni z dôvodu nevyplatenia mzdy a náhradu z dôvodu diskriminácie žalobkyne, ktorú
jej mal vyplácať na osobnom príplatku. Žalobkyňa podaním zo dňa 17.1.2013 opätovne uviedla spôsob
výpočtu uplatňovaných nárokov, kedy uviedla výpočet čistej mzdy za rok 2007 v konečnej výške
17.808.84 Sk/591,15 €, za rok 2008 suma 17.854,44 Sk/592,66 € a za rok 2009 suma 604,68 €, spolu
priemer náhrad je 11.922,30 € delené 20 mesiacov = 596,12 €. Uvedené je bez osobných príplatkov,

ktoré žalobkyni vyplácané neboli. Vzhľadom k tomu, že žalovaný časť uplatneného nároku na náhradu
mzdy z dôvodu neplatnej výpovede plnil dňom 20.5.2011 v rozsahu 5.252,85 €, bolo nutné upraviť aj
úroky z omeškania (ujmu ušlý zisk), ktoré vznikli do 20.5.2011. Úroky tak predstavujú podľa výpočtu
žalobkyne spolu 1.414,32 €. Žalovaný mal plniť 9x596,12 € = 5.396,08 € a 11x596,12 € = 6.557,12
€, spolu 11.955,20 €, z čoho plnil 5.252,85 €, k plneniu zostáva 6.700,35 € podľa ďalej uvedeného

petitu. Ďalej žalobkyňa uviedla, že čistý osobný príplatok po výpočte predstavuje sumu 2.104,38 Sk,
čo je po prepočte 69,85 € mesačne, spolu suma predstavuje 20x69,85 € = 1.397,05 €, ktorý nárok je
uplatnený za dobu od 1.1.2007 do 30.6.2009. Čo sa týka ukrátenia o plošne vyplácaný tzv. trinásty
plat či odmenu, výška tejto náhrady predstavuje za rok 2008 591,15 € a za rok 2009 592,66 €, spolu
1.183,81 €. Ďalej žalobkyňa uviedla, že z uvedeného súhrnu, ktorý predložil žalovaný pod názvom:

Prehľad funkčných platov a priznaných odmien tvorivých zamestnancov za roky 2007, 2008 a 2009
vyplýva, že nie všetkým zamestnancom bola poskytnutá odmena, avšak podľa predloženého prehľadu
v roku 2007 a 2008 nebola odmena vyplatená štyrom zamestnancom, ktorí mali nárok tiež na funkčný
plat a v roku 2009 nebola vyplatená piatim takýmto zamestnancom. Avšak z celkového počtu takmer
90.zamestnancov nie je možné zistiť a určiť, prečo uvedení štyria a piati zamestnanci nemali odmeny

vyplatené a či sa teda jedná o zamestnancov, ktorí v čase priznania odmien nastúpili do zamestnania,
zamestnancov, ktorí boli v skúšobnej dobe, či zamestnancov, ktorým pracovný pomer skončil alebo
zamestnancov, ktorí napríklad boli práceneschopní, ktorí boli na čiastočný úväzok a podobne. Čo sa
týka náhrady mzdy s príslušenstvom za nevyčerpanú dovolenku, žalobkyňa poukázala na § 144 ods.3 Zákonníka práce, podľa ktorého ako výkon práce je nutné posúdiť čas, keď zamestnanec nemohol
pracovať z dôvodu, že zamestnávateľ mu neprideľoval prácu, neplnil voči nemu povinnosti vyplývajúce
z pracovného pomeru. Podľa zápočtu odpracovanej doby sa takáto doba (u žalobkyne od 1.11.2007 do

30.6.2009) posudzuje ako odpracovaná doba a výkon práce u žalovaného a zároveň ako odpracovaná
doba pre účely sociálneho zabezpečenia atď. . Podľa § 144 ods. 3 ZP ide o náhradnú dobu, ktorá sa
považuje za výkon práce, i keď ide len o tzv. fiktívny výkon práce pre pracovnoprávne účely. Žalobkyni
v zmysle uvedeného s ohľadom na ustanovenie § 101 a nasledujúcich Zákonníka práce vznikol nárok
na dovolenku za kalendárny rok, poprípade jej pomernú časť, poprípade za odpracované dni a to

nasledovne: november a december 2007 to bolo 5 dní, za rok 2008 - 30 dní a za rok 2009 - polrok - 15
dní, pričom v roku 2007 to predstavuje sumu 135,90 €, v roku 2008 814,34 € a v roku 2009 417,02 €,
spolu 1.367,26 €. Žalobkyni zároveň patrí aj úrok z omeškania počnúc dňom 1.7.2009. Príslušenstvo
pohľadávky predstavuje ujmu, inú škodu, resp. ušlý zisk, ktorá vznikla žalobkyni z dôvodu nevyplatenia
mzdy vo výplatnom termíne splatnom u žalovaného, počítajúc ju do dňa nasledujúcom po každom
príslušnom výplatnom termíne až do zaplatenia, o zaplatenie časti náhrady mzdy za 9 mesiacov do

20.5.2011, kedy táto časť náhrady mzdy za dobu 9 mesiacov bola zaplatená. Poprípade ide o úroky
z omeškania počítané odo dňa nasledujúceho po právoplatnosti rozhodnutia súdu OS Košice I, č.k.:
39C/221/2007, t.j. od 17.9.2010. Žalobkyni v tomto prípade ušlo niečo, čo by mala, keby jej včas a riadne
bol jej nárok na mzdu vyplatený, čiže vznikla jej tzv. iná škoda či ušlý zisk, alebo ujma či škoda minimálne
vo výške uvedenej v § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Žalovaný sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním doručeným súdu 30.12.2010 kedy uviedol, že
vzhľadom na rozsudok Okresného súdu Košice I, sp. zn. 39C/221/2007-267 z 23.7.2010 má žalovaný
záujem o dobrovoľné plnenie nárokov a to vo výške zodpovedajúcej náhrade mzdy za obdobie deviatich
mesiacov v sume 7.155,95 € brutto/5.252,85 € netto. Žalobkyňa bola v tejto súvislosti žalovaným

telefonicky aj e-mailom opakovane vyzývaná na poskytnutie informácie, kde je možné, na aké číslo účtu
a v ktorej banke zaslať jej plnenie, avšak súčinnosť z jej strany do dňa písania vyjadrenia nenastala.
Žalovaný s dobou a výškou náhrady mzdy nesúhlasí. Žiada súd, aby s prihliadnutím na § 79 ods.
2 ZP náhradu mzdy primerane znížil, prípadne ju vôbec nepriznal nad obdobie deviatich mesiacov.
Skutočnosť, že zamestnávateľ neplatne skončil so zamestnancom pracovný pomer ešte neznamená,

že zamestnanec môže akúkoľvek dlhú dobu z tejto situácie ťažiť bez toho, aby sám preukázal, že
je schopný a najmä ochotný zapojiť sa do pracovného pomeru aj inde, prípadne na inú prácu než
vykonával. Čo sa týka náhrady mzdy žalovaný poukázal na judikát č. 90/1970 kedy dôvodil, že náhrada
mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy, ktorú si pracovník nemohol zarábať v dôsledku toho, že
mu organizácia znemožnila konať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ku ktorej

bol tiež schopný a ochotný, ale má povahu satisfakcie voči pracovníkovi súčasne aj sankcie voči
organizácii, ktorá bezdôvodne pristúpila k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru s pracovníkom.
Nie je preto možné priznať žalobkyni náhradu mzdy za trinásty a štrnásty plat, ako ani náhradu mzdy
za nevyčerpanú dovolenku, pretože tento nárok nezodpovedá zákonným ustanoveniam platnej právnej
úpravy. Ustanovenia § 61 a 64 Zákonníka práce majú povahu lex specialis, v dôsledku čoho sa na práva

apovinnostiúčastníkovpracovnéhopomeruneaplikujúvšeobecnéustanoveniaZákonníkapráceainých
pracovnoprávnych predpisov o prekážkach v práci. Táto špeciálna úprava vylučuje, aby pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku
rozviazania pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi konať
prácu, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu. Zamestnancovi nepatrí nielen náhrada mzdy podľa §

130 ZP, ale ani náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku podľa § 110 b) ods. 2 a 4 ZP, prípadne z
iného dôvodu. Nepriznaním náhrady mzdy za dovolenku takto nemôže byť poškodený zamestnanec, s
ktorým bol neplatne rozviazaný pracovný pomer, ak mu v zmysle § 61 ods. 1 ZP patrí náhrada mzdy
vo výške priemerného zárobku za celú dobu počnúc dňom, v ktorom oznámil zamestnávateľovi, že
trvá na ďalšom zamestnávaní, potom nie je žiadny dôvod na to, aby za rovnaké obdobie jeho čas

obdržal ďalšiu náhradu mzdy, napr. z dôvodu nevyčerpanej dovolenky (3Cdo 6/2008). Mzda je peňažné
plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za
mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním, najmä náhrada mzdy, odstupné,
odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu a podobne. Z toho vyplýva, že príspevok
na stravovanie žalobkyni z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru nepatrí. Žalovaný žiadal aj

nepriznať úroky z omeškania, keďže ako vyplýva z aplikačnej praxe súdov o náhrade mzdy sa rozhoduje
ku dňu vyhlásenia rozsudku, tak omeškanie žalovaného neprichádza do úvahy. Ak sa žalovaný dostal
do omeškania, tak jedine vinou žalobkyne, ktorá odmietala spoluprácu a poskytnúť informáciu, kde je
možné poskytnúť jej dobrovoľné plnenie. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal, aby súd s prihliadnutímna § 79 ods. 2 Zákonníka práce ustálenú prax súdov náhradu mzdy primerane znížil, prípadne ju vôbec
nepriznal nad obdobie deviatich mesiacov a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Na pojednávaní konanom dňa 11.3.2011 žalovaný vzniesol z opatrnosti námietku premlčania pokiaľ sa

jednalo o rozšírený nárok na vyplatenie sumy 4.082,80 € z titulu osobného príplatku za 20 mesiacov,
keď v pôvodnom návrhu tento nárok predstavoval sumu 1.991,64 €.
Ďalším podaním doručeným súdu dňa 20.6.2011 žalovaný uviedol, že predložil listinné dôkazy súdu
svedčiace o tom, že po právoplatnosti rozsudku o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru chcel
dobrovoľne plniť žalobkyni v súlade s platným Zákonníkom práce a bol pripravený poskytnúť jej sumu

- náhradu mzdy za 9 mesiacov vo výške 5.252,85 € netto, kedy žalobkyňa odmietala súčinnosť. Čo
sa týka toho, že žalobkyňa sa domáha peňažného plnenia v podobe osobného príplatku, ktoré jej
ušlo z dôvodu diskriminačného konania žalovaného, to podľa neho nenachádza oporu v zákone. Ďalej
žalovaný poukázal na § 13 ods. 2 a 5 Zákonníka práce kedy uviedol, že žalobkyňa nešpecifikuje,
pod ktoré časti diskriminačného chovania a konania je treba podriadiť správanie sa žalovaného voči
nej a ani nemôže, pretože k žiadnemu diskriminačnému konaniu zo strany žalovaného vo vyššie

špecifikovaných intenciách nikdy nedošlo. Navyše žalobkyňa ani nikdy nepodala sťažnosť vo veci
diskriminácie. Ak poukazuje žalobkyňa na škodu - náhradu škody (vyplatenie osobných príplatkov z
dôvodu diskriminačného konania) a poukazuje na § 192 ZP, jedná sa o dva nekompatibilné právne tituly.
Vdanomprípadejevšakvedľajšiečiškodavzniklapriplnenípracovnýchúlohalebonie,keďžeabsentuje
najzákladnejší pojmový znak zodpovednosti, ktorým je škoda, ktorá žalobkyni nemohla vzniknúť, z čoho

analogicky vyplýva, že kde niet škody nemôže byť vyvodená zodpovednosť. Škoda, ktorá jej mala
vzniknúť v podobe nepriznania osobného príplatku, nemôže predstavovať škodu, keďže toto plnenie nie
je právne nárokovateľné. Žalovaný poukázal na § 10 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z., kedy poukázal
na samotnú formuláciu zákonodarcu v uvedenom ustanovení „možno priznať“, kedy táto formulácia
zdôrazňuje, že nejde o povinnosť. Uvedené potvrdzuje i vnútornú predpis žalovaného, platový poriadok

článku 9 a poukázal aj na rozsudok NS SR z 30.9.2008 sp. zn.: 2NCdo 19/2007. Čo sa týka náhrady
trinásteho platu za roky 2007, 2008 a 2009 argumentácia vo vzťahu k tomuto nároku v prospech
žalobkyne je totožná, ako v časti nároku na náhradu osobného príplatku. Čo sa týka náhrady mzdy
za nevyčerpanú dovolenku žalovaný poukázal, že čiastkový nárok týkajúci sa preplatenia nevyčerpanej
dovolenky bude potrebné posudzovať v súlade s § 100 a nasledujúcich Zákonníka práce s tým, že

musí byť zistený počet odpracovaných dní žalovaným za inkriminované obdobie, počet vyčerpaných
dní dovolenky žalobkyňou a následne môže byť určený nárok žalobkyne za pomernú časť dovolenky v
zmysle § 102 ZP, ktorého výška bude závisieť od počtu odpracovaných celých kalendárnych mesiacov
a počtu dní vyčerpanej dovolenky. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa dovolenku za mesiace, v
ktorých riadne vykonávala prácu, aj vyčerpala. V ostatnom za mesiace, ktoré zodpovedajú roku 2007,

nasledujúce roky 2008 a 2009 zodpovedá počet odpracovaných dní nule. Ďalej cieľom dovolenky je
zotavenie, regenerácia zamestnancov a žalobkyňa sa vzhľadom na uvedené nemala z čoho zotavovať,
práca jej prideľovaná nebola a teda jej nevznikol právny nárok na nasledujúce obdobie. Žalovaný ďalej
uviedol, že špeciálna úprava Zákonníka práce §§ 61 až 64 majú povahu lex specialis, v dôsledku čoho
sa na práva a povinnosti účastníkov pracovného pomeru neaplikujú všeobecné ustanovenia ZP a iných

pracovnoprávnych predpisov o prekážkach v práci. Táto špeciálna úprava vylučuje, aby pri neplatnom
rozviazaní pracovného pomeru mohla byť za dobu, počas ktorej boli vzťahy medzi účastníkmi v dôsledku
rozviazania pracovného pomeru sporné a počas ktorej zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi konať
prácu, priznaná náhrada mzdy z iného dôvodu. Zamestnancovi nepatrí nielen náhrada mzdy podľa §
130 ZP, ale ani náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku podľa § 110b) ods. 2 až 4 ZP, prípadne z

iného dôvodu. Nepriznaním náhrady mzdy za dovolenku, na ktorú ani nemohol vzniknúť nárok podľa
§ 101 ZP, nemôže byť poškodený zamestnanec, s ktorým bol neplatne rozviazaný pracovný pomer, ak
mu v zmysle § 61 ods. 1 ZP patrí náhrada mzdy vo výške priemerného zárobku za celú dobu, počnúc
dňom, v ktorom oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, potom nie je žiadny dôvod
na to, aby za rovnaké obdobie, jeho časť obdržal ďalšiu náhradu mzdy, napr. z dôvodu nevyčerpanej

dovolenky (3Cdo 6/2008). Žalovaný žiadal zamietnuť žalobu v časti úrokov z omeškania.
Ďalším podaním doručeným súdu 10.2.2012 žalovaný uviedol, že vo svojej evidencii neeviduje od
roku 2004 žiadne návrhy na priznanie osobného príplatku v prospech žalobkyne. Osobný príplatok je
nenárokovateľnou zložkou mzdy a slúži ako motivačný prvok zamestnanca. Zákon o vysokých školách
v § 80 neobsahuje ustanovenia o obsadzovaní miest výskumných pracovníkov, ale žalovaný si túto

podmienkuustanovilvzásadáchvýberovéhokonaniav§5.Spoukazomna§10ods.2danéhopredpisu,
ktorý sa však netýka vysokoškolských učiteľov ale pedagogických zamestnancov škôl a školských
zariadení, to znamená, že k zamestnancom Technickej univerzity nemá žiadnu relevantnosť a od
samého začiatku nebol zapracovaný do vnútorného platového poriadku žalovaného. Pravdou je, že vovzťahu k osobnému príplatku a trinástemu platu nemožno hovoriť o peňažnom nároku, pretože žalovaný
v žiadnom prípade nebol zmluvne ani zákonom zaviazaný k vyplácaniu odmien, ako i k vyplácaniu
trinásteho platu. Inak povedané, nie je preukázané žiadne protiprávne konanie žalovaného, vzhľadom

na uvedené súd toto plnenie nemôže priznať a preto je nutné tento nárok zamietnuť. Uvedené by
mohlo predstavovať jedine škodu, ak však táto škoda mala vzniknúť z dôvodu diskriminácie, musí ju
žalobkyňa preukázať. Ak by to súd takto aj vyhodnotil, že nejde o peňažný nárok ale náhradu škody, tak
žalovaný vzniesol z dôvodu právnej istoty námietku premlčania voči nárokom uplatneným ako zmena
návrhu na začatie konania zo dňa 1.10.2010. Odhliadnuc od toho, že nárok je premlčaný, tento nárok

nikdy nevznikol ani nemohol vzniknúť. Základným predpokladom diskriminácie v pracovnoprávnych
vzťahoch v zmysle § 13 Zákonníka práce je existencia pracovnoprávneho vzťahu, povedané inak,
že sa diskriminácia vykonáva voči zamestnancom. Výpoveďou mal žalovaný objektívne za to, že so
žalobkyňou pracovný pomer bol ukončený a preto nemožno jeho konanie považovať za diskrimináciu.
Navyše v tom čase žalobkyňa nevykonávala v prospech žalovaného žiadnu prácu. Teoreticky by sa
dalo hovoriť o diskriminácii až počnúc právoplatnosťou rozsudku o neplatnosti skončenia pracovného

pomeru, ak by pracovný pomer stále trval. Avšak tento skončil uplynutím doby určitej dňa 30.6.2009.
Žalobkyňa teda nepreukázala také skutočnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť, že došlo k priamej
alebo nepriamej diskriminácii podľa § 13 ods. 3 ZP. Pretože ak by bola pravda, čo tvrdí žalobkyňa, tak
každý zamestnávateľ, ktorý neplatne skončí so zamestnancom pracovný pomer, sa automaticky ma
dopúšťať aj diskriminačného konania, lebo zamestnancovi nevyplatí peňažné plnenia vyplývajúce mu z

pracovnej zmluvy. Avšak práve konanie o náhradu mzdy spolu s ďalšími peňažnými plneniami plynúcimi
z neplatne skončeného pracovného pomeru je konaním, ktoré má zamestnanca odškodniť práve
priznanímnáhradymzdyanemásazamieňaťanizdvojovaťžiadanímopriznanienáhradyškody,pretože
užsamotnejnáhrademzdyjemožnávzniknutáškodasubsumovaná.Skutočnosť,žedošlokneplatnému
skončeniu pracovného pomeru neznamená záver, že bola žalobkyňa diskriminovaná. O vzťah príčinnej

súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody vzťah
príčinnýanásledku,akbybolapríčinouvznikuškodyináskutočnosť,zodpovednosťzaškodunevznikne.
Ďalším podaním doručeným súdu 25.5.2012 žalovaný uviedol, že žalobkyňa sa duplicitne v dvoch
konaniach domáha totožných nárokov, ktoré vyvodzuje z totožných udalostí, a to aj v konaní pod
spisovouznačkou17C/315/2009prebiehajúcenaOkresnomsúdeKošiceI,vktoromsadomáhaochrany

osobnosti podľa § 11 až 16 Občianskeho zákonníka a náhrady škody, náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch za poškodenie dobrého mena v spoločnosti, odborných kruhoch a pracovnej cti z dôvodu
neplatného a nezákonného rozviazania pracovného pomeru. Žalobkyňa v žalobe jasne a zreteľne
uviedla, ktoré ju viedli k podaniu žaloby k uplatneniu jej nárokov, že sa jedná o ďalšie náhrady z dôvodu
neplatného skončenia pracovného pomeru a nie z dôvodu diskriminácie. Jednotlivé nároky sa jednotlivo

premlčujú a žalobkyňa neustálou špecifikáciou sa dostáva do pozície premlčanosti svojich nárokov. Čo
sa týka pozastavenia vyplácania osobných príplatkoch, žiadne zákonné ustanovenie nezakazuje takéto
pozastavenie, kedy v danom prípade sa môže použiť analógia v zmysle § 10 zák. č. 553/2003 Z.z..
Pri domáhaní sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru platí, že pracovný pomer skončil
pokiaľ súd nerozhodne o neplatnosti jeho skončenia. To znamená, že ak nedôjde k určeniu neplatnosti

skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce, vychádza sa z toho, že pracovný pomer bol
skončený platne. Inými slovami žalovaný konal v súlade so zákonom, keď osobný príplatok nevyplácal
zamestnancom, s ktorými bol ukončený pracovný pomer. Uvedené má súvis s diskrimináciou, kedy
základným predpokladom diskriminácie pracovnoprávnych vzťahov v zmysle § 13 ZP je existencia
pracovnoprávneho vzťahu, t. zn., že diskriminácia sa môže vykonávať len voči zamestnancovi. So

žalobkyňou pracovný pomer bol ukončený a preto nemožno jeho konanie považovať za diskrimináciu. K
nutnosti výberového konania žalovaný uviedol, že žalobkyňa sa sama z vlastného rozhodnutia rozhodla,
že sa nezúčastní výberového konania vypísaného žalovaným na obsadenie pracovného miesta. Taktiež
neskôr ponúkanú prácu zo strany žalovaného žalobkyňa prijať odmietla. Nie je ničím výnimočným,
že vysoké školy vyhlasujú výberové konanie na pozície vedeckovýskumného pracovníka, kedy zákon

necháva na vysokej škole, ako si sama upraví podmienky prijatia týchto zamestnancov. O uvedenom
svedčí v konečnom dôsledku i fakt, že žalobkyňa zastávala svoj pôvodný post práve na základe
výberového konania. § 80 zákona o vysokých školách síce nehovorí o obsadzovaní miest výskumných
pracovníkov, ale hovoria o tom zásady výberového konania v § 5.
Podaním doručeným súdu 5.9.2012 žalovaný oznámil, že suma uhradená žalobkyni vo výške 5.252,85

€ predstavuje plnenie náhrady mzdy za 9 mesiacov po odpočítaní odvodov, zrazenej preddavkovej
dani. Čo sa týka prehľadu funkčných platov a priznaných odmien tvorivých zamestnancov za roky
2007, 2008 a 2009 je z neho zrejmé, že zamestnanci nemali odmeny (žalobkyňa ich nazýva trinásty
plat) vyplácane plošne, t. zn., že zamestnanci nemali túto odmenu priznanú a vyplácanú všetci, výškaodmeny nezodpovedala výške platu a nebola určená ani žiadnym pomerom k dosahovanej mzde,
ale bolo na rozhodnutí vedúceho toho - ktorého ústavu, v ktorom rozsahu prizná odmenu jednotlivým
zamestnancom, zohľadňujúc pritom napríklad činnosti nad rámec pracovnej náplne, kvalitu a včasnosť

vykonávanej zverenej práce, mieru neprítomnosti na pracovisku a podobne. Sumár odmien pre ten-ktorý
ústav určoval dekan Stavebnej fakulty. Na priznanie a vyplatenie odmeny nemal zamestnanec žiaden
nárok, kritéria „zásluhovosti“, ich priznanie určoval dekan fakulty a vedúci toho - ktorého ústavu fakulty.
Podaním doručeným súdu 27.11.2012 žalovaný ďalej uviedol, kedy doplnil svoje vyjadrenia tak, že
žalobkyňa v roku 2007 z 200 dní, ktoré mala odpracovať, bola 111 dní PN alebo na dovolenke, takže

v takomto prípade aplikovať ust. § 10 zák.č. 553/2003 Z.z., kedy platná právna úprava stanovuje, že
zamestnancovi možno priznať osobný príplatok na ocenenie jeho mimoriadnych osobných schopností,
dosahovaných pracovných výsledkov alebo vykonávania práce nad rámec pracovných povinností by
bolo ešte viac bizardnejšie. Okrem iného, žalobkyni niekoľko rokov pred rozviazaním pracovného
pomeru nikdy osobný príplatok priznaný nebol a bolo preukázané, že počas plynutia výpovednej doby
bola žalobkyňa PN. Preto požiadavka žalobkyne na náhradu škody titulom nepriznania osobného

príplatku je neakceptovateľná.
Podaním doručeným súdu 4.4.2013 žalovaný ďalej uviedol ako vypočítalo sumu 5.252,85 € netto, ktorú
vyplatil žalobkyni ako dobrovoľné plnenie náhrady mzdy za 9 mesiacov a mal za to, že v tomto prípade
sa jedná o jednorazovú náhradu mzdy, kedy sa jednotlivé zákonné odvodové platby odčítajú naraz z
celej sumy, nie po jednotlivých mesiacoch.

Súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi, výpoveďami účastníkov konania, svedkov,
pripojenými spismi a zistil nasledovný skutkový stav:

Dohodou o zmene pracovných podmienok zo dňa 27.6.2006 uzavretou medzi žalovaným ako

zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnancom bol pracovná zmluva žalobkyne č. 13 zo dňa
12.6.2003 zmenená a zamestnankyňa bola prijatá v súlade s výberovým konaním do pracovného
pomeru na miesto vysokoškolského učiteľa so zaradením do funkcie vedecko-výskumný zamestnanec,
kedy pracovný pomer sa v zmysle § 77 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách uzatvoril od 1.7.2006
na dobu určitú do 30.6.2009. Dohodnutým druhom práce bola práca podľa pracovnej náplne s miestom

výkonu práce: Technická univerzita v Košiciach - Stavebná fakulta.

Rozhodnutím o priznaní platu č. 136/105001/2007 zo dňa 1.8.2007 (doručené žalobkyni dňa 27.9.2007)
bola žalobkyni na základe zák. č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme určená platová trieda 11, platový stupeň 10, tarifný plat 23.230,- Sk, osobný

príplatok - neuvedený. Uvedené rozhodnutie nadobudlo účinnosť dňa 1.8.2007. Takto určený plat sa jej
mal poukazovať po odpočítaní zákonných zrážok.

Rozhodnutím o priznaní platu zo dňa 2.1.2004 bola žalobkyni určená platová trieda 12, platový stupeň 8,
tarifný plat 20.040,- Sk, osobný príplatok - neuvedený. Rozhodnutím o priznaní platu zo dňa 30.7.2004

bola žalobkyni určená platová trieda 12, platový stupeň 9, tarifný plat 20.680,- Sk, osobný príplatok -
neuvedený. Rozhodnutím o priznaní platu zo dňa 30.6.2005 bola žalobkyni priznaná platová trieda 12,
platový stupeň 9, tarifný plat 21.710,- Sk, osobný príplatok - neuvedený. Rozhodnutím o priznaní platu
zo dňa 29.6.2006 bola žalobkyni určená platová trieda 11, platový stupeň 9, tarifný plat 21.470,- Sk,
osobný príplatok - neuvedený. Rozhodnutím o priznaní platu zo dňa 28.6.2007 bola žalobkyni určená

platová trieda 11, platový stupeň 9, tarifný plat 22.540,- Sk, osobný príplatok - neuvedený.

Z rozhodnutí o priznaní platu zamestnancov P.. Z. R., L.., S.. P.. A. D., L.., M.. P.. A. Ď., L.., M.. P.. M.
L.E., M.. P.. Z. Q., S.., M.. P.. B. Ď., S.., P.. M. R., S.., P.. E.R. E., L.., P.. B. C., M.. P.. R. Ď., L.., M.. P.. S.
Ď., L.., P.. K. D., L.., P.. M. Ž. súd zistil, že týmto boli určené určité platové triedy, platové stupne, tarifné

platy, avšak u žiadneho z nich nebol určený osobný príplatok.

V zmysle článku 9 bod 1. vnútorného platového poriadku pre zamestnancov Technickej univerzity,
zamestnancovinaoceneniemimoriadnychosobnýchschopnostíadosahovanýchpracovnýchvýsledkov
alebo za vykonávanie práce nad rámec pracovných povinností možno priznať osobný príplatok. Podľa

bodu 2. o priznaní osobného príplatku podľa ods. 1 jeho zvýšenie, zníženie alebo odobratie rozhoduje
zamestnávateľ na základe písomného návrhu príslušného vedúceho zamestnanca. Podľa bodu 3.
limit osobného príplatku priznaného zamestnancovi podľa ods. 1 je 100 % platovej tarify najvyššieho
platového stupňa platovej triedy, do ktorej je zamestnanec zaradený. Podľa bodu 4. o celkovej výškefinančných prostriedkov určených na použitie vo forme osobných príplatkov v príslušnom roku rozhoduje
zamestnávateľ v závislosti od použiteľného objemu mzdových prostriedkov.

Z prehľadu hodnotenia zamestnancov TU v Košiciach súd zistil, že žalobkyňa spomedzi
vedeckovýskumných pracovníkov bola ohodnotená na prvom mieste s počtom bodov 50.

Zo zápisu z kolégia dekana Stavebnej fakulty TU v Košiciach konaného dňa 14.2.2007 súd zistil, že
na základe uvedeného bolo pozastavené vyplácanie osobných príplatkov od 1.3.2007 s predpokladom

na 2 mesiace.

Z listov zo dňa 6.7.2007 adresovaných Technickou univerzitou v Košiciach, Stavebnou fakultou, S.. P..
P. Š., S.., M., riaditeľom ústavov boli títo požiadaní o rozdelenie osobných príplatkov vo výškach, ktoré
boli v závislosti od ústavov rôzne, a to: 42.130,- Sk, 158.596,- Sk, 90.195,- Sk.

Zo zápisu zo dňa 18.7.2007 z pohovoru so zamestnancom TU v Košiciach zaradením na Stavebnú
fakultu P.. M. Z., S.. bolo konštatované, že táto sa neprihlásila do výberového konania na
obsadenie pracovného miesta vysokoškolského učiteľa, ktoré sa uskutočnilo dňa 10.7.2007 v dôsledku
organizačných zmien na SvF. Týmto menovaná nesplnila podmienky prechodu na novú organizačnú
štruktúrupracovnýchmiestazároveňfunkciivysokoškolskýchučiteľov,ktorábolaschválenáASSvFdňa

18.4.2007 a AS TU dňa 30.4.2007. Žalobkyňa tak bez zavinenia zamestnávateľa nesplnila predpoklady
ustanovené právnymi predpismi na výkon dohodnutej práce, pričom v súlade s § 63 ods. 2 ZP boli
jej ponúknuté voľné pracovné miesta. Žalobkyňa sa vyjadrila, že ponuku neprijíma, pretože má platnú
pracovnú zmluvu. Záverom bolo uvedené, že vzhľadom na to, že menovaná ponuku neprijala, bude jej
daná výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 1. Zákonníka práce.

Listom zo dňa 26.7.2007 Technická univerzita v Košiciach, Stavebná fakulta dala žalobkyni výpoveď v
zmysle § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 Zákonníka práce. kedy výpovedná lehota mala končiť dňa 31.10.2007.

Listom zo dňa 8.10.2007 žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámila žalovanému,

že právny úkon označený ako Výpoveď považuje za neplatný vzhľadom na neexistenciu dôvodov v ňom
uvedených ako aj z dôvodu nedostatku prísnych obsahových a formálnych náležitostí, zároveň žiadala
o prideľovanie práce aj po uplynutí výpovednej lehoty s tým, že je pripravená na výzvu žalovaného
nastúpiť do práce.

Zo zápisu zo dňa 3.8.2007 z pohovoru so zamestnancom TU v Košiciach, zaradeným na Stavebnú
fakultu P.. R. Z., L.. ako aj z podobného záznamu zo dňa 6.8.2007 z pohovoru so zamestnancom
TU v Košiciach, zaradeným na Stavebnú fakultu S.. P.. Ľ. H., L.. súd zistil, že tak ako u žalobkyne,
bolo konštatované, že títo sa neprihlásili do výberového konania na obsadenie pracovného miesta
vysokoškolského učiteľa, ktoré sa uskutočnilo 10.7.2007 v dôsledku organizačných zmien na SvF.

Týmto menovaní nesplnili podmienky prechodu na novú organizačnú štruktúru pracovných miest a
zároveň funkcii vysokoškolských učiteľov, ktorá bola schválená AS SvF dňa 18.4.2007 a AS TU dňa
30.4.2007, bez zavinenia zamestnávateľa nesplnili predpoklady ustanovené právnymi predpismi na
výkon dohodnutej práce a zároveň im boli ponúknuté v zmysle § 63 ods. 2 ZP voľné pracovné miesta,
kedy sa títo vyjadrili, že ponuky neprijímajú a následne na to im boli dané výpovede.

Z prehľadu funkčných platov a priznaných odmien tvorivých zamestnancov za roky 2007, 2008, 2009
súd zistil, že nie všetkým zamestnancom bola priznaná tzv. odmena, kedy v roku 2007 to boli štyria
zamestnanci, v roku 2008 taktiež štyria zamestnanci a v roku 2009 traja zamestnanci.

Z prehľadu dochádzky za rok 2007 žalobkyne súd zistil, že táto poberala platené voľno 4 dni, čerpala
dovolenku 12 dní, bola práceneschopná na nemocenskej 79 dní a vybrala ošetrenie člena rodiny 8 dní,
pričom odpracovala 105 dní. Z uvedeného prehľadu vyplýva, že žalobkyňa neodpracovala v roku 2007
113 dní.

Z potvrdenia Sociálnej poisťovne súd zistil, že žalobkyňa bola nemocenský poistená od 1.4.2002 do
31.10.2007 a od 1.4.2002 do 31.7.2008, kedy zamestnávateľom bola Technická univerzita v Košiciach,
následne od 9.6.2008 do 3.7.2008 Úrad pre verejné obstarávanie, od 1.7.2008 do 30.6.2009 SZČO a
od 6.7.2008 do 1.8.2008 a od 9.8.2008 do 30.11.2010 Úrad pre verejné obstarávanie. Súd ďalej zistil,že žalobkyni bolo vyplatené nemocenské v období od 15.9. do 16.9.2008, od 16.2. do 20.3.2009, od
26.2.2009 do 20.3.2009 a ošetrovné v dňoch 1.8.2008.

Rozhodnutím ÚPSVaR zo dňa 12.11.2007 bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie.

Z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach zo dňa 13.9.2010 súd zistil, že žalobkyňa
bola v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 9.11.2007 do 8.6.2008.

Z potvrdenia Sociálnej poisťovne zo dňa 17.9.2010 súd zistil, že žalobkyňa poberala dávky v
nezamestnanosti od 9.11.2007 do 8.5.2008 v sume 12,0172 € na kalendárny deň. Z ďalšieho potvrdenia
súd zistil, že žalobkyni bola v období od 1.11.2007 do 31.5.2008 vyplatená dávka v nezamestnanosti
celkovo vo výške 65.891,- Sk.

Z rôznych predložených potvrdení súd zistil, že žalobkyňa sa počnúc dňom 9.1.2008 neúspešne

uchádzala o prijatie do zamestnania u rôznych zamestnávateľov, a to napr.: Slovenská technická
univerzita v Bratislave, Stavebná fakulta, FIREK, s.r.o., LaL Trading, s.r.o., SVAM Servis, s.r.o., Norson,
spol. s r.o., Sloveco, s.r.o., KBZ, spol. s r.o., Vymer trade, s.r.o., DuploM, s.r.o. stavebná firma, Prostav,
stavebná spoločnosť, MTIS, s.r.o..

Ďalej súd zistil, že žalobkyňa sa prihlásila do výberového konania na dekanáte Stavebnej fakulty STU
Bratislava, kedy jej bolo oznámené, že nebola vyhodnotená na prijatie do pracovného pomeru na miesto
vysokoškolského učiteľa, odborného asistenta.

ŽalobkyňaďalejžiadalaoprijatiedopracovnéhopomeruColnériaditeľstvoSR,bratislavskýkraj,Miestny

úrad mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, Ministerstvo životného prostredia SR, Stredná priemyselná
škola stavebná, Geodetická, Bratislava, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Vydavateľstvo
JAGA GROUP, s.r.o. .

Z pozvánky na výberové konanie z 11.9.2008 súd zistil, že Úrad pre verejné obstarávanie zaslal

žalobkyni pozvánku na dané výberové konanie na obsadzovanú funkciu štátneho radcu, oddelenie
kontroly procesu verejného obstarávania pri získavaní nenávratných finančných príspevkov z Európskej
únie.

Z potvrdenia o štátnej službe Úradu pre verejné obstarávanie zo dňa 30.11.2010 súd zistil, že žalobkyni

trval štátnozamestnanecký pomer u služobného úradu, Úradu pre verejné obstarávanie, v dočasnej
štátnej službe pri vykonávaní kontrolnej a inšpekčnej činnosti vo verejnom obstarávaní uzavretím zmluvy
na základe dohôd o spolupráci s riadiacimi orgánmi od 9.6.2008 do 30.11.2010.

Z čestného prehlásenia zo dňa 25.2.2011 P.. B.. B. Z. súd zistil, že v období máj - jún 2008 žalobkyňa

bývala u nich v čase, keď si hľadala zamestnanie aj v čase, kedy začala dochádzať do zamestnania v
Bratislave, a to na ulici S. H. X, H..

Z prehlásenia zo dňa 20.2.2011 P.. Z. C., bytom: A.. Z. X, K., súd zistil, že v období od júna 2008
až augusta 2009 žalobkyňa dočasne bývala v ich dome z dôvodu dochádzania do práce v Bratislave,

nakoľko v tom čase nemala vyriešené bývanie v mieste pracoviska.

Žalobkyňa predložila cestovné lístky z relevantného obdobia existencie pracovného pomeru u
zamestnávateľa v Bratislave, z ktorých mal súd preukázané, že táto vynakladala určitý objem finančných
prostriedkov na dopravu do zamestnania a späť.

Ďalej súd zistil, že žalobkyňa sa prihlásila do výberového konania na dekanáte Stavebnej fakulty STU
Bratislava, kedy jej bolo oznámené, že nebola vyhodnotená na prijatie do pracovného pomeru na miesto
vysokoškolského učiteľa, odborného asistenta.

Z potvrdenia o podaní daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2008 súd zistil, že u
žalobkyni základ dane predstavoval 119.992,- Sk a preplatok dane predstavoval 20.800,- Sk.Z predložených výpisov internet bankingu súd zistil, že žalobkyni dňa 27.5.2008 bolo vyplatených
500.000,- Sk, účelom platby bolo vyplatenie bytu X. XX a to od brata Ľ., ako vyplatenie z budúceho
dedičstva.

Z výpisu z účtu žalobkyne UniCredit Bank súd zistil, že dňa 20.5.2011 bola žalobkyni pripísaná na jej
účet suma 5.252,85 €.

Z listu Technickej univerzity - rektorátu adresovaného Stavebnej fakulte TU dekanátu zo dňa 5.10.2012

súd zistil, že im bola doručená kópia obálky s doručenkou, ktorou bolo odoslané dňa 22.2.2001 žalobkyni
potvrdenie o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti, o preddavkoch na daň a dani vybranou zrážkou
z týchto príjmov a daňovom bonuse na vyživované deti za rok 2010, kedy táto doporučená zásielka
do vlastných rúk s opakovaným doručením bola vrátená odosielateľovi z dôvodu, že adresát zásielku
neprevzal. Uvedené vyplýva aj z predloženej doručenky do vlastných rúk s opakovaným doručením,
kedy bola táto uložená na pošte 24.2. aj 25.2. .

Z ďalších predložených dokladov súd zistil, že žalobkyňa vypovedala poistnú zmluvu č. 415981182
poisťovateľaING,životnápoisťovňa,a.s.zvážnychosobnýchdôvodov,kedyjejnáslednebolovyhovené
a bola jej vyplatená odkupná hodnota vo výške 2.863,09 €, čo mal súd zistené z poistky k poistnej
zmluve č. 415981182, výzvy poisťovne zo dňa 9.7.2010 o oznámení o vzniku nedoplatku na tejto poistnej

zmluve,vypovedaniepoistnejzmluvyzodňa14.6.2010aodpovede-zrušeniepoisteniazodňa1.9.2010.

Listom zo dňa 10.11.2010 právna zástupkyňa žalovaného vyzvala právneho zástupcu žalobkyne
oznámiť im, na aké číslo účtu, v akej banke je možné zaslať dobrovoľné plnenie nárokov, nakoľko ona
bola nimi bezúspešne opakovane kontaktovaná telefonicky aj emailom.

V konaní bol predložený e-mail zaslaný právnou zástupkyňou žalovaného pôvodnému právnemu
zástupcovi žalobkyne a vo fotokópii A. K., TU Košice dňa 6.12.2010, kde právna zástupkyňa žalovaného
uviedla, že v prospech žalobkyne sú pripravení k vyplateniu sumy náhrady mzdy zodpovedajúcej
ustanoveniam ZP pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, t.j. náhrady mzdy za 9 mesiacov vo

výške 5.252,85 € netto, čo zodpovedá náhrade mzdy za 9 mesiacov 7.155,95 € brutto. Zároveň bolo
oznámené, že keďže žalobkyňa neoznámila číslo účtu, na ktoré by jej bolo možné uvedené finančné
prostriedky predisponovať, táto si môže uvedenú sumu kedykoľvek vyzdvihnúť v pokladni žalovaného,
pričom požiadali žalobkyňu, aby výber sumy oznámila 24 hodín vopred, resp. oznámila číslo účtu, kde
je možné zaslať vyššie opísanú sumu, ktorá jej bude obratom predisponovaná.

Listom zo dňa 15.12.2010 právna zástupkyňa žalovaného žiadala pôvodného právneho zástupcu
žalobkyne o poskytnutie informácie, na aké číslo účtu a v ktorej banke je možné zaslať dobrovoľné
plnenie nárokov vo výške 5.252,85 €.

Žalobkyňa v konaní predložila žiadosť P.. Z. R., L.. o prijatie do zamestnania zo dňa 28.11.2010, ako
aj jeho opätovnú žiadosť zo dňa 2.2.2011 spolu s odpoveďou žalovaného zo dňa 14.9.2010, kedy títo
uviedli, že nemajú žiadne voľné pracovné miesto a nie je jeho žiadosti možné vyhovieť.

Z osvedčenia BM WORK Agency, spol. s r.o. súd zistil, že žalobkyňa obdržala osvedčenie o získanom

vzdelaní s celoštátnou platnosťou, a to kurz opatrovania.

Z potvrdenia Domu seniorov Centrum oddychu n.o. súd zistil, že žalobkyňa vykonala v decembri 2012
odbornú stáž - prax v rozsahu 74 vyučovacích hodín, ako opatrovateľka podľa učebnej osnovy kurzu
opatrovania, organizované spoločnosťou BM WORK Agency, s.r.o. .

Z listu žalovaného zo dňa 19.6.2013 súd zistil, že na základe umiestnenia žalobkyne vo výberovom
konaní zo dňa 14.6.2013 a po dôkladnom zvážení sa rozhodol žalovaný neprijať žalobkyňu na pracovné
miesto vysokoškolského učiteľa, vo funkcii asistenta pre Ústav pozemného staviteľstva.

Zo spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 39C/221/2007 súd zistil, že bol vedený spor žalobkyne proti
žalovanému o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 1
Zákonníka práce, kedy súd rozsudkom zo dňa 23.7.2010 rozhodol a určil, že ukončenie pracovného
pomeru so žalobkyňou vykonané listom žalovaného s označením výpoveď pod evidenčným číslom D206/105001/2007 zo dňa 26.7.2007, doručeným žalobkyni v deň 26.7.2007 je neplatné. Súd priznal
žalobkyni náhradu trov konania proti žalovanému vo výške 526,41 €, ktorú sumu je žalovaný povinný
zaplatiť žalobkyni k rukám jej právneho zástupcu JUDr. Milana Sedláka, advokáta, do 15 dní od

právoplatnosti rozsudku. Žalovaný bol zaviazaný zaplatiť súdny poplatok za žalobu vo výške 99,58 €
na účet Okresného súdu Košice I v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok v 1.výroku
nadobudol právoplatnosť aj vykonateľnosť dňa 16.9.2010.

Zo spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 17C/315/2009 bolo zistené, že dňa 28.10.2009 podala

žalobkyňaprotižalovanémužalobuouloženiepovinnostižalovanémuuhradiťžalobkynisumu27.759,41
€titulomochranyosobnostipodľa§11až16OZ,náhradyškody,náhradynemajetkovejujmyvpeniazoch
za poškodenie dobrého mena v spoločnosti, odborných kruhoch a pracovnej cti z dôvodu neplatného a
nezákonného rozviazania pracovného pomeru. Z obsahu žaloby vyplýva, že uplatnený peňažný nárok
predstavuje 36 x mesačný funkčný plat (hrubý 23.230,- Sk = 836.280,- Sk, v prepočte na euro 27.759,41
€).

Na pojednávaní konanom dňa 23.9.2014 účastníci konania odsúhlasili a zhodne uviedli, že priemerný
mesačný zárobok u žalobkyne predstavuje za dotknuté obdobie sumu 593,33 €.

Žalobkyňa v konaní vypovedala, že uplynutím dňa 31.10.2007 sa chcela zaevidovať na Úrade práce,

avšak bolo jej povedané, že pre nesprávny dôvod výpovede, ktorý bol tam sformulovaný, je evidencia
nemožná a takisto nemala zo strany žalovaného zápočtový list napriek tomu, že si splnila všetky
povinnosti na jeho vydanie. Následne evidenciu dochádzky riešila cez Sociálnu poisťovňu a na základe
tohto podkladu ju zaevidovali na Úrade práce spätne od 9.11.2007. Za to obdobie si zaplatila odvody
do zdravotnej poisťovne a Sociálnej poisťovne. Na Úrade práce bola evidovaná 9 mesiacov a dostávala

podporu v nezamestnanosti počas šiestich mesiacov okolo 9.000,- Sk mesačne. Počas deviatich
mesiacoch na úrade práce jej nebolo ponúknuté žiadne pracovné miesto, bola jej ponúknutá iba služba
psychológa. Ona sama sa snažila nájsť nejaké zamestnania, absolvovala výberové konanie v rámci
Košíc. Po uplynutí 6 mesačnej lehoty sa týchto výberových konaní zúčastnila aj v rámci Slovenska,
avšak bezúspešne. Potom sa jej podarilo zamestnať v Bratislave na Úrade pre verejné obstarávanie,

kedy šlo o pracovný pomer v dočasnej štátnej službe na dobu určitú, s pracovnou zmluvou od 9.6.2008,
pričom pracovný pomer trval do 30.10.2010. Jej príjem činil zhruba 20.620,- Sk, čo bol nástupný plat
a ten bol nižší o 4.000,- až 5.000,- Sk v porovnaní s platom, ktorý dosahovala u žalovaného. Pretože
u nového zamestnávateľa bola zaradená do príslušnej platovej triedy ako keby bola absolventom
vysokej školy bezohľadu na to, že už mala 24-ročnú prax, príslušnú kvalifikáciu a podobne. Do miesta

nového pôsobiska musela dochádzať, chodila na tzv. týždňovky, ubytovanie zo začiatku riešila cez
svojho švagra v Nitre, neskôr si zabezpečila ubytovanie v Senci, ale s tým mala spojené výdavky
a to tak s ubytovaním, ako aj s neustálym cestovaním z Košíc do Bratislavy a späť vlakom alebo
inými prostriedkami dopravy. V rámci pracovného pomeru na Úrade pre verejné obstarávanie nevyužila
svoju kvalifikáciu stavebnej inžinierky s príslušnom vedeckou hodnosťou. V tom pracovnom pomere

vykonávala funkciu štátneho radcu na úseku kontroly čerpania eurofondov. V súvislosti s ubytovaním
u švagra v Nitre, oni od nej nepýtali peniaze, avšak ona sa im snažila revanšovať iným spôsobom,
napríklad nákupom potravín. Náklady so zháňaním práce boli veľmi vysoké, najskôr to bolo v Košiciach,
potom v rámci celého Slovenska, konkrétne v Bratislave, pričom zamestnanie na Úrade práce pre
verejné obstarávanie brala žalobkyňa iba ako dočasné riešenie a stále dúfala, že sa jej podarí dostať

späť k jej predchádzajúcemu zamestnávateľovi. Táto práca nezodpovedala jej kvalifikácii a takisto náplň
práce bola úplne odlišná ako u žalovaného, musela študovať nové právne predpisy a podobne. Zároveň
nastúpila s nulovou praxou a so základným platom, kedy absolvovala mnoho školení. To, čo dosiahla u
žalovaného sa nedalo inde využiť, len na akademickej pôde. Takisto titul PhD. sa javil pre prípadných
nových zamestnávateľov ako problém či z finančného hľadiska, príp. si zamestnávateľ uvedomil, že ju

bude musieť náležite oceniť, alebo že by chcela ašpirovať na nejakú vyššiu funkciu. Výpoveď zo strany
žalovaného, aj to, že žalobkyňa bola určitú dobu nezamestnaná, následne si musela hľadať novú prácu,
zmenilo jej osobný a pracovný život, vynaložila mnoho finančných prostriedkov na dopravu v súvislosti
s dochádzkou do nového zamestnania v Bratislave. Čo sa týka osobného ohodnotenia, t.j. príplatku,
dostávala naposledy osobný príplatok vo výške 5.000,- Sk s tým, že potom, čo sa nemienila zúčastniť

výberového konania, tak jej aj všetkým ostatným, ktorí takýmto spôsobom odmietli výberové konanie,
bol osobný príplatok odobratý. Čo sa týka uplatňovaného trinásteho platu za roky 2007 až 2009, tento
sa celoplošne vyplácal každému, takže pri predpoklade, že by jej pracovný pomer trval až do 30.júna
2009, tak by na ňho mala nárok. Práceneschopnosť nebola dôvodom na jeho odňatie, eventuálnenepriznanie, čo potvrdila vypočutá svedkyňa P.. N.. Takisto habilitačnú prácu mala na výberovom konaní
rok predtým, pričom potom o jej prácu nejavil nikto záujem, nebolo ju už komu predložiť. Čo sa týka
osobného ohodnotenia, rozhodoval o tom zamestnávateľ podľa návrhu vedúceho. Avšak zo strany jej

vedúcehoneexistovalnávrhnaodobratietohtopríspevku.Osobnéohodnoteniejejboloodobraté,pričom
zamestnávateľ postupoval takýmto spôsobom voči všetkým, čo sa nezúčastnili výberového konania.
Žalobkyňa sa uchádzala o miesto v rôznych stavebných firmách v Košiciach, na Stavebnej fakulte v
Bratislave, na Stavebnej fakulte architektúry a podobne. Čo sa týka nehnuteľností vo vlastníctve jej
manžela, tento sa stal vlastníkom nehnuteľnosti v Senci až v rámci dedičského konania, niekedy v

decembri roku 2010. Žalobkyňa si bola vedomá, že po dátume 30.6.2009 bude musieť vyvíjať určitú
činnosť, najmä publikačnú, aby sa opätovne mohla uchádzať o miesto u žalovaného. Sumou 500.000,-
Sk, ktorú obdržala od svojho súrodenca, tieto slúžili žalobkyni na krytie jej potrieb, životných nákladov v
čase, keď nepracovala po neplatnom ukončení pracovného pomeru. Čo sa týka dovolenky, túto v roku
2007 nečerpala, je pravdou, že bola práceneschopná 111 dní a pri prepúšťaní požiadala o preplatenie
dovolenky. Čo sa týka publikačnej činnosti žalobkyňa predložila formulár, z ktorého vyplýva, že musí

byť zamestnaná a musí mať identifikačné číslo, telefón a ďalšie údaje v zmysle formulára k tomu, aby
mohla publikovať. Pri výberových konaniach je systém na Stavebnej fakulte nastavený tak, že každé 3
roky en bloc pre všetkých zamestnancov, sa predkladá publikačná činnosť za posledné 3 roky. Ona bola
znevýhodnená tým, že tie 3 roky nebola na fakulte, nebola zapojená v žiadnom výskumnom projekte,
to znamená, že logicky Technická univerzita vyberá ľudí, ktorí sú zapojení v projektoch. Čo sa týka 12

mesiacov, čo sú predmetom žaloby, je to len nepatrná náplasť na to, čo považuje za celoživotnú ujmu,
pretože pre žalovaného robila celý život a robila tam maximum. Na následne vypisovaných výberových
konaniach boli uprednostnení ľudia bez praxe, bez vedeckej hodnosti, pred ňou, aj keď má vyššiu
kvalifikáciu, len kvôli tomu, že na tom mieste už pracovali a len im formálne končila pracovná zmluva.
Rovnako jej bola znemožnená habilitácia, pretože aj v tomto odbore, v ktorom pracovala 24 rokov si

nemohla nájsť uplatnenie a rásť v ňom. Aj keď všetky podmienky na výberové konanie splnila, nesplnila
jedinú, že nepracovala na fakulte a bolo jej povedané, že nie je možné vrámci semestra vymeniť
zamestnancov. Týmto sa cíti poškodená.

V konaní vypovedala svedkyňa R. N., ktorá uviedla, že je zamestnankyňou žalovaného s miestom

výkonu práce: Rektorát TU v Košiciach, kde pracuje ako vedúca ekonomického odboru od 1.2.1995. K
otázke osobných príplatkov sa vie vyjadriť len vo vzťahu k rektorátu a to tým spôsobom, že vyplácanie
osobných príplatkov je možné v závislosti od objemu mzdových prostriedkov, tak vždy na začiatku
kalendárneho roka pri schvaľovaní rozpočtu sa porovná potreba financií na mzdové prostriedky s
prideleným limitom a v prvom rade sa teda musia zabezpečiť a pokryť mzdové nároky obligátorne,

až potom, pokiaľ zvýšia nejaké peniaze, tak môžu byť vyčlenené aj na nejaké odmeny alebo osobné
príplatky ako nenárokovateľnú zložku mzdy. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť k podmienkam a spôsobu
vyplácania osobných príplatkov na jednotlivých fakultách, teda aj vo vzťahu k žalobkyni. K vyplácaniu
osobných príplatkov neexistuje žiaden interný predpis, rozhoduje o tom vo vzťahu k rektorátu rektor a
jedinou podmienkou je, že musia byť na to finančné prostriedky. V zásade sa to rozdeľuje každému

rovnakou čiastkou. K pozastaveniu osobných príplatkov sa svedkyňa vyjadrila, že má vedomosť, že
na Strojníckej fakulte boli celoplošne pozastavené osobné príplatky z dôvodu, že neboli na to finančné
prostriedky. O pozastavovaní osobných príplatkov len voči jednotlivým osobám svedkyňa nemala
vedomosť. Vo vzťahu k fakultám sa k osobným príplatkom nevedela vyjadriť, nie je to v jej kompetencii.
Rektorát konkrétne nemá žiadnu úpravu ohľadne vyplácania osobných príplatkov, o ich priznávaní

rozhoduje vedúci pracoviska a to v závislosti od objemu finančných prostriedkov, ktoré má k dispozícii
na dané obdobie. Vedúci pracoviska vychádza z počtu pracovníkov, zohľadňuje platové triedy a takisto
môže sám zhodnotiť, či určitý zamestnanec vykonáva nejakú zložitejšiu prácu alebo či je výkonnejší v
porovnaní s inými a podľa toho stanoviť potom aj prípadne výšku príplatku, alebo jednoducho rozhodnúť,
že osobný príplatok niekomu nepridelí. Čo sa týka fakúlt, svedkyňa sa len domnievala, že fakulty

majú určitým spôsobom internými predpismi upravené tieto kritériá a podmienky vyplácania osobných
príplatkov, pretože pokiaľ sa zúčastňuje porád s inými tajomníčkami jednotlivých fakúlt, tieto stále
upriamujúpozornosťnarôznekritériá,rôznepožiadavkyvovzťahunapríkladkvysokoškolskýmučiteľom
na ich publikačné činnosti a podobne. Pre príklad však uviedla, že na rektoráte je tiež zamestnaných
asi 140 upratovačiek a tieto osobné príplatky vôbec nedostávajú, ako nenárokovateľnú zložku mzdy

dostávajú odmeny, pokiaľ sú im teda priznané v určitej výške. Čo sa týka práceneschopnosti, tá sa
neodzrkadľuje na vyplácaní osobného príplatku. Čo sa týka trinásteho platu, svedkyňa uviedla, že
trinásty plat sa nevypláca a nikdy sa nevyplácal. Nevedela ani o tom, že by sa vyplácal na fakultách,
jedine ak by bol označený napríklad ako koncoročná odmena.V konaní bol vypočutý svedok P.. A. K., tajomník fakulty, ktorý k osobným príplatkom a potvrdeniam o
príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti uviedol, že žalovaný doručoval žalobkyni takéto potvrdenie,

avšak táto si to neprevzala. Táto zásielka bola zaslaná osobou, ktorú si vyžiadala samotná žalobkyňa,
pani L. z rektorátu Technickej univerzity, doručované to bolo 24.2.2010, opakované doručovanie
25.2.2010 a deň uloženia zásielky 25.2.2010. Zápočtový list prevzala žalobkyňa dňa 16.6.2012. Svedok
sa ohradil proti predkladaniu akýchkoľvek falzifikátov v konaní. Čo sa týka priznávania osobných
príplatkov, toto sa riadi zákonom č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone

práce vo verejnom záujme, ale zákon je hlavne pretransformovaný do internej smernice žalovaného,
a to vnútorný platový predpis Technickej univerzity, kde článok 10 tohto predpisu hovorí o spôsobe
priznávania osobného príplatku, ale hlavne, že výška finančných prostriedkov je v závislosti od
použiteľného objemu mzdových prostriedkov zamestnávateľa. Osobný príplatok bez ohľadu na kvality
žalobkyne, môže byť priznávaný, aj keby boli výkony podávané v nadštandardných výškach len podľa
možnosti zamestnávateľa, t. zn. najprv sa zohľadňuje tarifný plat, až potom nenároková zložka mzdy,

o ktorú žalobkyňa bojuje. Svedok nespochybnil jej bodové hodnotenie, ktoré bolo bývalou dekankou
S.. Š. zverejnené, ale zároveň uviedol, že výkon človeka v budúcom období nemožno prediktovať a ak
by žalobkyňa mala v Univerzitnej knižnici zaevidované publikácie, ktoré publikovala v čase, keď s ňou
neprávoplatne rozviazali pracovný pomer, on sám by inicioval u štatutárneho zástupcu univerzity, že
by to bolo voči nej diskriminačné, ale nemal takú vedomosť, že by od roku 2007 boli nejaké publikácie

vedeckého charakteru zaevidované v Univerzitnej knižnici. Uvedené spomenul preto, že prideľovanie
finančných prostriedkov z pozície univerzity sa deje podľa výkonu pedagogiky a vo výskume. Výskum
je opretý o evidenciu publikačnej činnosti v Univerzitnej knižnici. Čo sa týka kritérií prerozdeľovania
osobných príplatkov v roku 2007 až 2009, svedok uviedol, že presnú dikciu prerozdelenia osobných
príplatkov nepozná, pretože priznávanie osobných príplatkov je podľa návrhu priameho nadriadeného,

čo v prípade žalobkyne nie je pozícia a funkcia tajomníka, ale riaditeľa ústavu. Riaditeľ ústavu predkladá
návrh na priznanie odmeny za svojich podriadených dekanovi. Dekan rozhodne, schváli a následne sa
k nemu, ako k tajomníkovi fakulty dostane formulár - návrh na priznanie odmeny so špecifikovaním.
Jeho priamym nadriadeným je dekan fakulty a čo on mu predloží, on musí zrealizovať. V tých rokoch,
na ktoré sa žalobkyňa odvoláva, bol postup obdobný, t.j. riaditeľ predložil dekanovi návrhy na výšku

odmeny. Osobný príplatok sa priznáva podľa návrhu priameho nadriadeného, odmena ide tým istým
postupom, len formulár priznania odmeny je iný, než na priznanie osobného príplatku. Ako odpoveď
na otázku žalobkyne, či takéto niečo bolo prerokované, alebo či boli oboznámení zamestnanci, svedok
uviedol, že prerokované to bolo vo vedení fakulty v grémiu, čo sú 2 riadiace, eventuálne poradné
orgány, dekan a tretím je kolégium dekana. Na kolégiu dekana boli vysvetlené podmienky prideľovania

odmeny zamestnancom. Osobný príplatok sa neprerokováva v žiadnom orgáne, ten sa priamo priznáva
na základe návrhu priameho nadriadeného a predkladá dekanovi. Taký je postup. Svedok citoval
smernicu zamestnávateľa, vnútorný platový predpis. Vo vzťahu k priznávaniu osobného príplatku je
priamy nadriadený žalobkyne a rozhodujúci vždy len riaditeľ a práve to sa uskutočnilo pri zmene
organizačnej štruktúry a bolo to zadefinované v Štatúte Stavebnej fakulty Technickej univerzity. Čo

sa týka vyplácania osobných príplatkov ostatným zamestnancom, s ktorými bol skončený pracovný
pomer a ktorého neplatnosť napadli na tunajšom súde, svedok uviedol, že títo zamestnanci nemali
vyplácané osobné príplatky, dôvody uviesť však nevedel. K otázke odosielania finančných prostriedkov
z účtu štátnej pokladnice, ktorá patrí do správy Stavebnej fakulty, svedok uviedol, že nemohol odoslať
peniaze - peňažnú sumu bez verifikácie účtu, lebo aj keď sa neprávoplatne skončil pracovný pomer,

nemohol tušiť, či náhodou nedošlo k zmene bankovej inštitúcie žalobkyne a keď žalobkyňa na súdnom
pojednávaní potvrdila toto číslo účtu, upovedomil ekonomický odbor rektorátu a prikázal odoslanie
finančných prostriedkov v plnej výške. Čo sa týka zaevidovania publikácii v Univerzitnej knižnici počas
obdobia,keďužžalobkyňanebolazamestnancomžalovaného,svedokuviedol,žemávedomosťojednej
osobe, jednom zamestnancovi, ktorý už nebol zamestnancom a dokonca veľmi významné publikácie

najvyššej kategórie zaevidoval v renomovanom časopise. Evidovanie publikačnej činnosti sa deje
dobrovoľne, nie násilím. To znamená, že akékoľvek zaevidovanie publikácie a svedok tvrdil, že môžu
zaevidovať publikácie aj osoby, ktoré nie sú zamestnancami Technickej univerzity, pretože to potrebujú v
budúcnosti pre svoj kvalifikačný rast, dávajú v tom portáli de facto súhlas k tomu, že Technická univerzita
s ich výstupmi nakladá ako so svojimi. Čo sa týka kritérií na priznávanie odmien, eventuálne osobných

príplatkov, svedok uviedol, že viac-menej kritériá sa v malých obmenách opakujú a keďže žalobkyňa
pracovala u zamestnávateľa 24 rokov, tak tie kritéria de facto i de jure s kozmetickými úpravami platia
stále. Vedúci katedier majú za povinnosť informovať svojich podriadených a keďže v drvivej väčšine
kolegov boli informovaní, svedok nepredpokladal, že by žalobkyňa nebola o tom oboznámená, ale čojej však bolo konkrétne povedané, nevedel uviesť. Čo sa týka kritéria evidencie publikačnej činnosti,
toto kritérium je spojené s priznávaním osobných príplatkov a je základnou povinnosťou každého
vysokoškolského učiteľa a v každej kategórii, či je to profesor, docent, odborný asistent alebo lektor,

dokonca aj vedeckovýskumný pracovník. Aj keď svedok nebol tvorcom konkrétnych kritérií, medzi
nimi bola vedeckovýskumná činnosť. V tabuľke, ktorú predložil žalovaný v súvislosti s priznávaním
osobných príplatkov, svedok sa k tomu vyjadril, že v uvedenej tabuľke sú aj takí, ktorí mali plný pracovný
úväzok a nemali priznanú odmenu. Teda tí, ktorí tam majú nulu, konkrétne sú tí, ktorí sú so 100 %-
ným úväzkom. Pretože ak raz niekto neurobil výkon, nebolo ho možné obodovať, ohodnotiť a tým

pádom prekvalifikovať do nejakej finančnej podoby. Uvedenými osobami neboli osoby, ktoré nastúpili
na miesta predchádzajúcich zamestnancov potom, čo oni odišli a boli v skúšobnej dobe. Výberových
konaní bolo cca 10 a to od doby, kedy boli ľudia prepustení na neprávoplatne skončený pracovný
pomer, lebo od roku 2010 bežali normálne konkurzy. Potom došlo k dohode, kedy žalovaný prehral
so žalobkyňou a táto sa mohla prihlásiť do výberových konaní. Technická univerzita má všetky veci
evidované na Ministerstve školstva interné akty riadenia od Štatútu po zásady výberových konaní a v

zásadách výberových konaní je uvedené, že vedeckovýskumný zamestnanec, na mieste ktorého bola
žalobkyňa sa musí obsadzovať formou výberového konania. Čiže voľné pracovné miesto u žalovaného
znamená vyhlásenie voľného pracovného miesta, jeho obsadenie formou výberového konania. Keby
bola následne požiadavka na kratší pracovný úväzok, určite žalovaný osloví žalobkyňu, pretože táto
má doktorát a to je najpodstatnejšia podmienka z dôvodu akreditácie fakulty a z internetovej skladbe

zamestnancov vyplýva, že sa tam nenájde, okrem tých, ktorí robia na projektoch, bez PhD nikto, pretože
je to tretí stupeň vysokoškolského vzdelania. Kritériá na obsadzovanie miest sú nielen pre Stavebnú
fakultu, ale aj pre Technickú univerzitu v Košiciach všeobecne, vychádzajúce zo zákona a o špecifikách
rozhoduje výberová komisia. Výberového konania sa môže zúčastniť ktokoľvek, kto spĺňa kritériá a aj nie
je zamestnaný na žiadnej vysokej škole, alebo doteraz nikdy nebol, ale spĺňa kritérium najdôležitejšie,

a to kvalifikačné, ak predloží komisii doklady, ktoré sú uvedené v zozname.

Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len ZP), ak tento zákon v prvej časti
neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.

Podľa § 13 ods. 1 ZP, zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať
so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť
pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

Podľa § 13 ods. 2 ZP, v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa zakazuje diskriminácia aj z
dôvodu manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania,
odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia.

Podľa § 13 ods. 3 ZP, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v

súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka
pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Nikto nesmie byť na pracovisku v súvislosti s
výkonom pracovnoprávnych vzťahov prenasledovaný ani inak postihovaný za to, že podá na iného
zamestnanca alebo zamestnávateľa sťažnosť, žalobu alebo návrh na začatie trestného stíhania.

Podľa § 13 ods. 4 ZP, zamestnanec má právo podať zamestnávateľovi sťažnosť v súvislosti s porušením
zásady rovnakého zaobchádzania podľa odsekov 1 a 2; zamestnávateľ je povinný na sťažnosť
zamestnanca bez zbytočného odkladu odpovedať, vykonať nápravu, upustiť od takého konania a
odstrániť jeho následky.

Podľa § 13 ods. 5 ZP, zamestnanec, ktorý sa domnieva, že jeho práva alebo právom chránené záujmy
boli dotknuté nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania alebo nedodržaním podmienok podľa
odseku 3, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom o
rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

Podľa § 33 ods. 1, 2 a 4 ZP, nárok je potrebné uspokojiť na mieste ustanovenom týmto zákonom alebo
dohodou účastníkov. Ak nie je miesto plnenia takto určené, je ním bydlisko alebo sídlo toho, čí nárok sa
má uspokojiť. Ak sa uspokojuje nárok doručovaním poštou, je nárok uspokojený okamihom doručeniaplnenia. Ak sa nárok uspokojuje prostredníctvom banky alebo pobočky zahraničnej banky v Slovenskej
republike, je nárok uspokojený pripísaním peňažných prostriedkov na účet oprávneného. Nárok možno
uspokojiť aj zložením do úradnej úschovy.

Podľa § 42 ods. 1 ZP, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi
zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ
povinný vydať zamestnancovi.

Podľa § 54 ZP, dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a
zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť
písomne.

Podľa § 77 ZP, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením,
skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde

najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 1 ZP, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne
skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak

súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 2 ZP, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy,
presahuje deväť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas
presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať;
súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u

iného zamestnávateľa, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do
práce nezapojil.

Podľa § 101 ZP, zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému
zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku

za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého
kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú
časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú.

Podľa § 102 ZP, pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho

istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok.

Podľa § 116 ods. 1 ZP, zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho
priemerného zárobku.

Podľa § 116 ods. 2 ZP, za časť dovolenky, ktorá presahuje štyri týždne základnej výmery dovolenky, ktorú
zamestnanec nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, patrí zamestnancovi
náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku.

Podľa § 116 ods. 3 ZP, za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť

zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu
skončenia pracovného pomeru.

Podľa § 142 ods. 1 a 2 ZP, ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok
spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými

pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode
preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Ak zamestnanec
nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu
mzdy najmenej 50% jeho priemerného zárobku.Podľa § 142 ods. 3 ZP, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane
zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume

jeho priemerného zárobku.

Podľa § 192 ods.1 ZP, zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi za škodu, ktorá vznikla zamestnancovi
porušením právnych povinností alebo úmyselným konaním proti dobrým mravom pri plnení pracovných
úloh, alebo v priamej súvislosti s ním.

Podľa § 192 ods. 2 ZP, zamestnávateľ zodpovedá zamestnancovi aj za škodu, ktorú mu spôsobili
porušením právnych povinností v rámci plnenia úloh zamestnávateľa zamestnanci konajúci v jeho mene.

Podľa § 217 ods. 1 a 2 ZP, zamestnávateľ je povinný nahradiť zamestnancovi skutočnú škodu, a to v
peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do predchádzajúceho stavu. Ak ide o inú škodu na zdraví

ako z dôvodu pracovného úrazu alebo choroby z povolania, platia pre spôsob a rozsah jej náhrady
ustanovenia o pracovných úrazoch s tým obmedzením, že jednorazové odškodnenie pozostalým
nepatrí. Pri určení škody na veci sa vychádza z ceny veci v čase poškodenia.

Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách, pracovnoprávne vzťahy zamestnancov

verejných vysokých škôl a štátnych vysokých škôl so zamestnávateľom upravuje osobitný predpis, ak
tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 74 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách, na vysokých školách ako zamestnanci
pôsobia vysokoškolskí učitelia, výskumní pracovníci, umeleckí pracovníci a ostatní zamestnanci.

Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách, obsadzovanie pracovných miest
vysokoškolských učiteľov a obsadzovanie funkcií profesorov a docentov sa uskutočňuje výberovým
konaním v súlade s § 15 ods. 1 písm. c). Výberové konanie na obsadenie funkcie profesora a funkcie
docenta je zároveň výberovým konaním na obsadenie pracovného miesta vysokoškolského učiteľa.

Vypísanie výberového konania vysoká škola zverejňuje na webovom sídle určenom ministerstvom a na
svojej úradnej výveske alebo úradnej výveske fakulty, ak ide o pracovné miesto alebo funkciu zaradenú
na fakulte.

Podľa § 80 ods. 1 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách, na plnenie svojich úloh vo vede, technike

alebo umení môže vysoká škola zamestnávať výskumných pracovníkov a umeleckých pracovníkov.

Podľa § 80 ods. 2 zákona .č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách, výskumní pracovníci a umeleckí
pracovníci sa môžu zúčastňovať aj na vzdelávacej činnosti vysokej školy.

Podľa § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, na pracovnoprávne
vzťahy zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme sa vzťahuje Zákonník práce, ak tento zákon
alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, zamestnanec podľa tohto

zákona je fyzická osoba, ktorá je v pracovnoprávnom vzťahu k zamestnávateľovi uvedenom v § 1 ods.
2 pri výkone práce vo verejnom záujme, ako aj štatutárny orgán, ktorý je v pracovnoprávnom vzťahu
k zamestnávateľovi.

Podľa § 1 ods. 1 písm. f) zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone

práce vo verejnom záujme (ďalej len „citovaný zákon“), tento zákon upravuje odmeňovanie niektorých
zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme u zamestnávateľov, ktorými sú verejné vysoké
školy a štátne vysoké školy.

Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, zamestnancovi za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto

zákonom patrí plat, ktorým je a) tarifný plat, b) príplatok za riadenie, c) príplatok za zastupovanie, d)
osobný príplatok, e) príplatok za prácu v sťaženom a zdraviu škodlivom pracovnom prostredí, f) príplatok
za prácu v krízovej oblasti, g) príplatok za zmennosť, h) príplatok za činnosť triedneho učiteľa, i) príplatok
za praktickú prípravu, j) príplatok za prácu v noci, k) príplatok za prácu v sobotu alebo v nedeľu, l)príplatok za prácu vo sviatok, m) plat za prácu nadčas, n) odmena, o) plat za neaktívnu časť pracovnej
pohotovosti na pracovisku.

Podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona, zamestnancovi na ocenenie mimoriadnych osobných schopností,
dosahovaných pracovných výsledkov alebo za vykonávanie práce nad rámec pracovných povinností
a pedagogickému zamestnancovi aj za podmienok podľa odseku 2 možno priznať osobný príplatok
až do sumy zodpovedajúcej ustanovenému limitu; to sa nevzťahuje na zamestnanca zamestnávateľa
uvedeného v § 1 ods. 1 písm. g). Osobný príplatok sa určí pevnou sumou zaokrúhlenou na celé desiatky

korún nahor.

Podľa § 10 ods. 2 citovaného zákona, pedagogickému zamestnancovi školy a školského zariadenia
za sústavné prehlbovanie, zdokonaľovanie a rozširovanie odbornej a pedagogickej spôsobilosti v
súlade s najnovšími progresívnymi vedeckými poznatkami, spoločenskými potrebami a požiadavkami
pedagogickej a odbornej praxe sa priznáva osobný príplatok. Podmienky na priznanie osobného

príplatku pedagogickému zamestnancovi školy a školského zariadenia v závislosti od jednotlivých foriem
ďalšieho vzdelávania podľa osobitného predpisu 29a) rozpracuje zamestnávateľ v pracovnom poriadku.

Podľa § 10 ods. 3 citovaného zákona, o priznaní osobného príplatku podľa odseku 1, jeho zvýšení,
znížení alebo odobratí rozhoduje zamestnávateľ na základe písomného návrhu príslušného vedúceho

zamestnanca.

Podľa § 29 ods. 1 citovaného zákona, ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a
zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o mzde, je ňou plat podľa tohto zákona.

Podľa § 29 ods. 2 citovaného zákona, ak osobitné predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnávateľov a
zamestnancov podľa § 1 ods. 1, obsahujú ustanovenia o priemernom zárobku alebo o priemernej mzde,
je ním funkčný plat podľa § 4 ods. 4 až 6, plat pri výkone inej práce alebo funkčný plat podľa § 30 ods.
3 priznaný zamestnancovi v čase, keď vznikol dôvod na jeho použitie.

Podľa § 29 ods. 3 citovaného zákona, ak sa pri výpočte peňažných plnení vychádza podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov z priemerného čistého zárobku zamestnanca, zisťuje sa tento zárobok
z funkčného platu odpočítaním súm poistného na zdravotné poistenie, nemocenské poistenie a
dôchodkové zabezpečenie, príspevku na poistenie v nezamestnanosti, príspevku na doplnkové
dôchodkové poistenie a preddavku na daň z príjmov fyzických osôb vypočítaných podľa podmienok a

sadzieb platných pre zamestnanca v mesiaci, za ktorý sa tento čistý funkčný plat zisťuje.

Podľa § 29 ods. 4 citovaného zákona, pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje tento
zákon, zamestnávateľ neuplatní ustanovenia § 43 ods. 1 písm. d), § 96 ods. 3 a 5, § 118 ods. 2 a 3, §
119 ods. 2, § 120 až 124, § 127 ods. 1 až 3, § 128, § 134 a 135 Zákonníka práce.

Podľa§3ods.1zákonač.317/2009Z.z.opedagogickýchzamestnancochaodbornýchzamestnancoch,
pedagogický zamestnanec je fyzická osoba, ktorá vykonáva pedagogickú činnosť a je zamestnancom
podľa § 1 ods. 2. Pedagogickým zamestnancom je aj vedúci pedagogický zamestnanec.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 317/2009 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tento zákon sa vzťahuje na pedagogického zamestnanca
a odborného zamestnanca škôl a školských zariadení zriadených podľa osobitného predpisu, škôl
zriadených ústrednými orgánmi štátnej správy a zariadení, v ktorých sa vykonáva výchova a
vzdelávanie detí a žiakov v odvetvovej pôsobnosti ústredných orgánov štátnej správy, na pedagogického

zamestnanca v organizáciách kontinuálneho vzdelávania zriadených Ministerstvom školstva Slovenskej
republiky (ďalej len "ministerstvo") alebo iným ústredným orgánom štátnej správy alebo v katolíckom
pedagogickom a katechetickom centre zriadenom Konferenciou biskupov Slovenska, na pedagogického
zamestnanca a odborného zamestnanca zariadení sociálnych služieb, zariadení sociálnoprávnej
ochrany detí a sociálnej kurately a zariadení pre pracovnú rehabilitáciu, v ktorých sa vykonáva

výchova, výchovné poradenstvo alebo vzdelávanie plnoletých fyzických osôb (ďalej len "škola a školské
zariadenie"), a na ďalších pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov, ak tak ustanovuje
osobitný zákon.Podľa § 1 zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a ochrane
pred diskrimináciou (antidiskriminačný zákon), tento zákon upravuje uplatňovanie zásady rovnakého
zaobchádzania a ustanovuje prostriedky právnej ochrany, ak dôjde k porušeniu tejto zásady.

Podľa § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v
zákazediskrimináciezakéhokoľvekdôvodu,vovýkoneprávapovinnostívsúladesdobrýmimravmi,ako
aj v prijímaní opatrení na ochranu pred diskrimináciou, ak je možné prijatie takýchto opatrení požadovať
vzhľadom na konkrétne okolnosti a na možnosti osoby, ktorá má povinnosť túto zásadu dodržiavať.

Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona, diskriminácia je priama diskriminácia, nepriama
diskriminácia, obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie
na diskrimináciu.

Podľa § 2 ods. 2 antidiskriminačného zákona, priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri

ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo
zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii.

podľa § 2 ods. 4 antidiskriminačného zákona, nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis,
rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama

diskriminácia nie je, ak takýto predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené
sledovaním oprávneného záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

Podľa § 6 ods. 1 antidiskriminačného zákona, v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v
pracovnoprávnych vzťahoch, obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich

zakazuje diskriminácia osôb z dôvodu ich pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasového
pôvodu, národnostného alebo etnického pôvodu, zdravotného postihnutia, veku alebo sexuálnej
orientácie.

Podľa § 6 ods. 2 antidiskriminačného zákona, zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa

uplatňuje len v spojení s právami fyzických osôb ustanovenými osobitnými zákonmi v oblastiach a)
prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii (ďalej len "zamestnanie")
vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do
zamestnania, b) výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania,
funkčného postupu v zamestnaní a prepúšťania, c) prístupu k odbornému vzdelávaniu, ďalšiemu

odbornému vzdelávaniu a účasti na programoch aktívnych opatrení na trhu práce vrátane prístupu
k poradenstvu pre výber zamestnania a zmenu zamestnania (ďalej len "odborné vzdelávanie") alebo
d) členstva a pôsobenia v organizácii zamestnancov, organizácii zamestnávateľov a v organizáciách
združujúcich osoby určitých profesií vrátane poskytovania výhod, ktoré tieto organizácie svojim členom
poskytujú.

Podľa § 8 ods. 1 antidiskriminačného zákona, diskrimináciou nie je také rozdielne zaobchádzanie, ktoré
je objektívne odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých
sa tieto činnosti vykonávajú, ak sú rozsah alebo spôsob takéhoto rozdielneho zaobchádzania primerané
a nevyhnutné vzhľadom na tieto činnosti alebo okolnosti, za ktorých sú vykonávané.

Podľa § 9 ods. 1 antidiskriminačného zákona, každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké
zaobchádzanie a ochranu pred diskrimináciou.

Podľa § 9 ods. 2 antidiskriminačného zákona, každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa

domnieva, že je alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách
nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal
zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav
alebo poskytol primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 antidiskriminačného zákona, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce,
najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,
spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhradynemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 9 ods. 4 antidiskriminačného zákona, právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa
osobitných predpisov 12) nie je týmto zákonom dotknuté.

Podľa § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas
nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od

dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 10a nariadenia vlády č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2009, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2008.

Podľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka(vznenído31.12.2008),výškaúrokovzomeškaniajedvojnásobokdiskontnejsadzbyurčenej
Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (v znení od 1.1.2009), výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov
vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky2) platná k prvému dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu.

Podľa § 120 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku, ak nejde o veci uvedené v
odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov.

Predmetom konania je zaplatenie nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru žalobkyne ako
zamestnanca vo vzťahu k žalovanému ako jej zamestnávateľovi, predstavujúce (po viacerých úpravách

petitu) sumu 6.700,55 € titulom náhradu mzdy s príslušenstvom, sumu 1.414,32 € titulom úroku z
omeškania z plnenia peňažného dlhu za 9 mesiacov náhrady mzdy do 20.5.2011, sumu 1.397,50 € s
príslušenstvom titulom porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a úmyselným konaním proti dobrým
mravom nevyplatením zložky platu, osobného príplatku za dobu od 1.11.2007 do 30.6.2009, sumu
1.183,81 € s príslušenstvom titulom náhrady ujmy spôsobnej znemožnením výkonu práce a náhrady

mzdy za 13-ty plat v roku 2007 a 2008 a sumu 1.367,26 € s príslušenstvom titulom náhrady mzdy za
nevyčerpanú dovolenku.

Otázka neplatnosti pracovného pomeru bola ustálená v konaní tunajšieho súdu sp. zn.: 39/221/2007,
kedyrozsudkomzodňa23.7.2010(právoplatnýmdňa16.9.2010)bolourčené,žeukončeniepracovného

pomeru so žalobkyňou vykonané listom žalovaného s označením výpoveď pod evidenčným číslom D
206/105001/2007 zo dňa 26.7.2007, doručeným žalobkyni v deň 26.7.2007 je neplatné.

Z citovaného § 79 ods. 1 Zákonníka práce vyplýva, že základným predpokladom trvania pracovného
pomeru je oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Na

oznámenie zamestnanca o tom, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával, sa viaže
ďalšie trvanie pracovného pomeru s výnimkou prípadu, ak súd rozhodne o skončení pracovného
pomeru z dôvodu, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Z citovaného § 79 ods. 2 Zákonníka práce účinného v čase doručenia výpovede žalobkyni,
t.j. do 31.8.2007 vyplýva, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru je zamestnávateľ povinný

zamestnancovi uhradiť náhradu mzdy za 9 mesiacov a náhrada mzdy patrí zamestnancovi odo dňa,
keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnaní až do času, keď mu zamestnávateľ
umožnil pokračovať v práci alebo do času, keď súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Náhradu
mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa nepresahujúcu 9 mesiacov
nemôže súd znížiť ani nepriznať. Táto náhrada má povahu satisfakcie za neplatne skončený pracovný

pomer, a až náhrada mzdy, ktorá presahuje 9 mesiacov, môže byť na žiadosť zamestnávateľa primerane
znížená alebo vôbec nepriznaná. V záujme toho, aby došlo k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy
po uplynutí 9 mesiacov, zamestnávateľ musí toto zníženie na súde uplatniť. Návrh zamestnávateľa,
aby náhrada mzdy zamestnancovi nebola priznaná, zahŕňa aj návrh na primerané zníženie náhradymzdy. Základným hľadiskom, na ktoré musí súd pri znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa
citovaného ustanovenia vziať zreteľ je skutočnosť, či pracovník po neplatnom skončení pracovného
pomeru sa zapojil do práce, poprípade z akých dôvodov takto neučinil. Pri rozhodovaní o znížení

alebo nepriznaní náhrady mzdy musí totiž súd zvážiť, či zamestnanec mal možnosť obstarať si pre
seba vhodnú prácu a za akých podmienok, či dosahoval nejaké príjmy a aké príjmy, či to nebolo za
nepriaznivých okolností. Je potrebné taktiež prihliadať aj na to a to po zhodnotení všetkých okolností
prípadu,čizamestnanecsazapojil,resp.moholzapojiťdopráceunejakejinejorganizáciezapodmienok
v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej

zmluvy, keby organizácia plnila svoju povinnosť prideľovať mu túto prácu. Toto ustanovenie má sankčnú
povahu voči zamestnávateľovi zato, že neplní svoju povinnosť, pretože neprideľuje zamestnancovi
práce. Zároveň má toto ustanovenie vo vzťahu k zamestnancovi satisfakčnú povahu, lebo má zaistiť, aby
zamestnancovi bolo nahradené to, čo v dôsledku konania zamestnávateľa stráca. K zníženiu poprípade
k nepriznaniu náhrady mzdy podľa citovaného ustanovenia môže súd pristúpiť v tom prípade, ak po
zhodnotení všetkých okolností prípadu je možné dôvodiť, že zamestnanec sa zapojil alebo mohol

zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade
rovnocenných, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju
povinnosť prideľovať mu dohodnutú prácu.

Súd zhodnotiac vykonané dokazovanie a zistený skutkový stav dospel k záveru, že nárok žalobkyne

čo sa týka nároku na náhradu mzdy s príslušenstvom je čiastočne dôvodný. Žalovaný skončil so
žalobkyňou neplatne pracovný pomer a v súlade s § 79 ods. 1 Zákonníka práce má táto nárok
na náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku odo dňa, keď oznámila zamestnávateľovi, že
trvá na ďalšom zamestnávaní a to až do času, kedy zamestnávateľ jej umožnil pokračovať v práci.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa potom, čo jej bola zo strany žalovaného ako

zamestnávateľa daná výpoveď (ktorá následne v súdnom konaní bola určená za neplatnú), bola v
evidencii Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny ako uchádzačka o zamestnanie a zároveň poberala
dávky v nezamestnanosti, spolu za pol roka evidencie v sume cca 54.000,- Sk (9 x 6.000,- Sk)/
1.792,47 €. Zároveň žalobkyňa si aktívne hľadala zamestnanie či už v odbore, ktorý vyštudovala
a v ktorom pracovala aj u žalovaného, kedy sa dokonca opätovne zúčastnila výberového konania

na miesto vysokoškolského učiteľa u žalovaného, avšak úspešná nebola a v neposlednom rade si
hľadala nové zamestnanie aj u iných zamestnávateľov v stavebnej aj iných oblastiach. Nakoniec počnúc
dátumom 9.6.2008 sa zamestnala na Úrade verejného obstarávania v Bratislave, kde dosahovala príjem
cca o 4.000,- až 5.000,- Sk nižší než u žalovaného. S uvedeným jej vznikli aj ďalšie mimoriadne
výdavky na cestovné Košice - Bratislava a späť spolu s výdavkami, ktoré vynakladala v súvislosti s

ubytovaním najskôr v Nitre a neskôr v Senci u príbuzných. I keď žalobkyňa neuhrádzala týmto osobám
„nájom“, možnosť ubytovania u príbuzných im vynahrádzala nákupmi potravín a podobne. Okrem iného
v súvislosti s týmto novým zamestnaním sa musela nanovo vzdelávať ohľadom právnych predpisov
súvisiacich s predmetom jej výkonu práce.

V rámci prebiehajúceho súdneho sporu žalovaný dňa 20.5.2011 uhradil žalobkyni sumu 5.252,85 € ako
náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 2 ZP za prvých 9 mesiacov (november 2007 až júl 2008 vrátane).
Nakoľko žalobkyňa počas obdobia ďalších 11 mesiacov počnúc augustom 2008 až júnom 2009 vrátane
sa zapojila do riadneho pracovného procesu, t.j. bola plne zárobkovo činná, nebola už v tom čase
nezamestnaná, bez príjmu, v uvedenom súd videl platné dôvody na zníženie náhrady mzdy za ostatných

11 mesiacov v zmysle vyššie citovaného ustanovenia ZP. Avšak je nutné poznamenať, že žalobkyňa
v novom zamestnaní dosahovala príjem cca o 4.000,- až 5.000,- Sk nižší v porovnaní s príjmom
dosahovaným u žalovaného, zároveň sa jej v nevyhnutnej miere zvýšili výdavky na cestovné z miesta
bydliska Košice do zamestnania v Bratislave, resp. do miesta jej dočasného bývania v Nitre a následne
v Senci u príbuzných a v neposlednom rade sa jednalo o zamestnanie, kedy žalobkyňa nepracovala

vo svojom vyštudovanom obore, nemohla tam využiť svoju predchádzajúcu prax vedeckovýskumného
pracovníka, pričom sa musela po mnohých rokoch prispôsobiť a preorientovať na inú oblasť. Vzhľadom
na všetky tieto skutočnosti a osobitosti tohto konkrétneho prípadu súd pristúpil k zníženiu náhrady mzdy
len o 1/3-inu a priznal jej vlastne 2/3-iny z celkovej možnej náhrady mzdy.

Súd vychádzal zo sumy priemernej mesačnej mzdy vo výške 593,33 €, ktorá bola ustálená zhodnými
vyjadreniami účastníkov konania v zmysle § 120 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Za prvých
9 mesiacov (november 2007 až júl 2008 vrátane) táto suma mala teda činiť 593,33 € x 9 mesiacov
= 5.339,97 €, pričom žalobkyni bola žalovaným uhradená iba suma 5.252,85 €. Z tohto dôvodu súdzaviazal žalovaného na zaplatenie ešte aj doplatku tohto rozdielu vo výške 87,12 € (za prvých 9
mesiacov). Následne za obdobie od augusta 2008 až júna 2009 vrátane súd priznal už iba 2/3-iny zo
sumy 593,33 €, t.j. sumu 395,55 € avšak ešte i s prihliadnutím na to, či v tom - ktorom mesiaci nebola

žalobkyňa krytá nemocenským poistením (ošetrovné resp. nemocenské), kedy súd za tieto dni náhradu
mzdy žalobkyni potom nepriznal. Doplatok náhrady mzdy tak predstavuje:
- v mesiacoch 10/2008 až 1/2008, 4/2009 až 6/2009 priznaná celá suma za mesiac 395,55 € /Výpočet:
395,55 € x 7 = 2.768,85 €/
- v mesiaci 08/2008 s prihliadnutím na vyplatené ošetrovné za 1 deň (1.8.2008) /Výpočet: 395,55 € /:

31 dní v mesiaci x 30 dní = 382,79 €/
- v mesiaci 09/2008 s prihliadnutím na 2 dni nemocenskej (15.9.-16.9.) /Výpočet: 395,55 € /: 30 dní v
mesiaci x 28 dní = 369,18 €/
- v mesiaci 2/2009 s prihliadnutím na 13 dní nemocenskej (16.2.-28.2.) /Výpočet: 395,55 € /: 28 dní v
mesiaci x 15 dní = 211,90 €/
- v mesiaci 3/2009 s prihliadnutím na 20 dní nemocenskej (1.3.-20.3.) /Výpočet: 395,55 € /: 31 dní v

mesiaci x 20 dní = 140,36 €/
Spolu: doplatok 87,12 € + 2.768,85 + 382,79 € + 369,18 € + 211,90 € + 140,36 € = 3.960,20 €

V prípade omeškania s platením platu má aj štátny zamestnanec, rovnako ako zamestnanec podľa
§ 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právo požadovať od

služobného úradu popri plate aj úrok z omeškania (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2Cdo 76/2001 z 31.5.2012).

Súd priznal žalobkyni z tej-ktorej sumy za príslušný mesiac i úrok z omeškania za použitia ustanovenia
§ 517 ods. 1a 2 Občianskeho zákonníka a § 10a, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., kedy za obdobie

do 31.12.2008 priznal súd úrok z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby Národnej banky
Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu a následne od 1.1.2009 priznal
úrok z omeškania o 8 percentuálnych bodov vyšší ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, čo s prihliadnutím na výplatný termín
u žalovaného 12. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca (ktorý dátum nebol žalovaným rozporovaný

v konaní), predstavuje začiatok plynutia omeškania vždy od 13. dňa nasledujúceho mesiaca. Súd mal
za to, že s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu, ktoré zrovnoprávňuje všetky
druhy zamestnancov, patrí žalobkyni zákonný úrok z omeškania zo všetkých jednotlivých súm náhrady
mzdy tak, ako uviedol vo výrokovej časti rozhodnutia. Úrok z omeškania pri doplatku náhrady mzdy
vo výške 87,12 € bol stanovený od dátumu 21.5.2011 do zaplatenia, avšak k reálnemu omeškaniu zo

sumy doplatku došlo dňa 13.8.2008, kedy vlastne v posledný mesiac z prvých 9 mesiacov vyplatenej
náhrady mzdy, t.j. za mesiac júl 2008 nebola táto náhrada mzdy vyplatená v celom rozsahu, ale len v
sume 506,21 € (Výpočet: 9 x 593,33 € = 5.339,97 €, pričom v sume 5.252,85 € došlo k vyplateniu 8 x
593,33 = 4.746,64 € + 1 x 506,21 €, chýba doplatok 87,12 €). Z tohto dôvodu pri sume 87,12 € je úrok z
omeškania v sadzbe platnej ku dňu omeškania 13.8.2008, avšak až od dátumu 21.5.2011 do zaplatenia.

Čo sa týka úrokov z omeškania súd tieto prerátal pri sadzbe 8,5% ročne s poukazom na vyššie citované
zákonné ustanovenia a dospel k výslednej sume 1.388,40 € nasledovným výpočtom:
- zo sumy 593,33 € od 13.12.2007 do 20.5.2011 = 173,40 €
- zo sumy 593,33 € od 13.01.2008 do 20.5.2011 = 169,12 €

- zo sumy 593,33 € od 13.02.2008 do 20.5.2011 = 164,84 €
- zo sumy 593,33 € od 13.03.2008 do 20.5.2011 = 160,83 €
- zo sumy 593,33 € od 13.04.2008 do 20.5.2011 = 156,54 €
- zo sumy 593,33 € od 13.05.2008 do 20.5.2011 = 152,40 €
- zo sumy 593,33 € od 13.06.2008 do 20.5.2011 = 148,12 €

- zo sumy 593,33 € od 13.07.2008 do 20.5.2011 = 143,97 €
- zo sumy 506,21 € od 13.08.2008 do 20.5.2011 = 119,18 € Spolu: 1.388,40 €

Súd pri výpočte vychádzal zo skutočnosti, že sumu 5.252,84 € uhradil žalovaný žalobkyni dňa 20.5.2011,
pričom však neprihliadol k argumentácii žalovaného, že takéto oneskorenie zapríčinila samotná

žalobkyňa tým, že neoznámila číslo účtu, na ktoré sa jej má plniť. ZP upravuje spôsoby uspokojenia
nároku v pracovnoprávnych vzťahoch v ustanovení § 33 ZP, kedy uvádza v prípade neurčeného miesta
plnenia, že je ním bydlisko alebo sídlo toho, čí nárok sa má uspokojiť, resp. okamihom doručenia
plnenia poštou, prostredníctvom banky je to pripísaním finančných prostriedkov na účet uspokojovanéhoa v neposlednom rade je možné nárok uspokojiť aj zložením do úradnej úschovy. To znamená, že ak
žalovaný mal pochybnosť o účte žalobkyne, mohol a aj mal za účelom splnenia svojho nároku riadne
a včas zložiť danú sumu do úschovy.

Súd žalobkyni ďalej priznal sumu 1.360,85 € titulom nevyčerpanej dovolenky v zmysle § 116 ods.
3 Zákonníka práce, kedy súd neprisvedčil argumentácii žalovaného, že náhrada za nevyčerpanú
dovolenku žalobkyni nepatrí. Tento nárok totiž jasne a nepochybne vyplýva z platnej právnej úpravy
§ 116 ods. 3 Zákonníka práce s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1, 2 a 3 ZP a upravuje práve

situáciu,kedysizamestnanecnemoholvyčerpaťdovolenkuzdôvoduneplatnéhoskončeniapracovného
pomeru, ktorý možno posúdiť ako prekážku na strane zamestnávateľa.

Prekážku v práci na strane zamestnávateľa v zmysle § 142 ZP možno vo všeobecnosti charakterizovať
ako situáciu, ktorá zamestnávateľovi z objektívnych dôvodov, bez vplyvu zo strany zamestnanca, bráni
v istom časovom okamihu plniť voči zamestnancovi povinnosti vyplývajúce mu z pracovného pomeru.

V zásade ide o štyri druhy prekážok, a to o prekážky z dôvodu a) prestoja (odsek 1), b) nepriaznivých
poveternostných vplyvov (odsek 2), c) inej prekážky na strane zamestnávateľa (odsek 3), d) vážnej
prevádzkovej príčiny (odsek 4). Do skupiny podľa odseku 3 patria všetky iné prekážky na strane
zamestnávateľa, ako sú prekážky z dôvodu prestoja spočívajúce v dočasnom prerušení prevádzky
zamestnávateľa (odsek 1) alebo prekážky z dôvodu nepriaznivých poveternostných vplyvov (odsek 2).

Typickým príkladom je odmietnutie zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej
zmluvy, napríklad v prípade, ak zamestnanec bez zbytočného odkladu po dni, kedy sa mal pracovný
pomer skončiť na základe doručenia oznámenia o okamžitom skončení pracovného pomeru alebo
výpovede zo strany zamestnávateľa alebo oznámenia o skončení pracovného pomeru v skúšobnej
dobe, prípadne po uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru, oznámil zamestnávateľovi, že trvá

naprideľovaníprácepodľapracovnejzmluvyanáslednesaurčovacoužaloboudomáhalnasúdeurčenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorej súd svojím rozsudkom vyhovel.

Keďže skončenie pracovného pomeru bolo vyhlásené za neplatné, súd potom vychádzal z toho, ako
keby pracovný pomer žalobkyne u žalovaného trval, toto obdobie považoval za tzv. fiktívny výkon

práce a náhradu za nevyčerpanú dovolenku z dôvodu neumožnenia reálneho výkonu práce jej priznal.
Vzhľadom na základ, ktorý bol účastníkmi konania odsúhlasený, t.j. že priemerný mesačný zárobok
predstavuje sumu 593,33 €, nárok na dovolenku u žalovanej prepočítal pri počte dní dovolenky za rok
2007 (november a december) - 5 dní, za rok 2008 - 30 dní a za rok 2009 (január až jún) - 15 dní, čo
spolu predstavovalo sumu 1.360,85 €.

Čo sa týka sumy 1.397,50 € s príslušenstvom, ktorú si žalobkyňa nárokovala titulom porušenia zásady
rovnakého zaobchádzania a úmyselným konaním proti dobrým mravom nevyplatením zložky platu,
osobného príplatku za dobu od 1.11.2007 do 30.6.2009, ako aj sumy 1.183,81 € s príslušenstvom titulom
náhrady ujmy spôsobnej znemožnením výkonu práce a náhrady mzdy za 13-ty plat v roku 2007 a 2008

v tomto smere súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, i
keď táto sa v rámci konania sa snažila dané nároky subsumovať pod rôzne právne predpisy a aj ich
rôzne právne kvalifikovať.

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania tak 13. plat (tzv. „odmena“) ako aj osobný príplatok boli

nenárokovateľnými zložkami platu žalobkyne, ktoré nemožno od žalovaného ako zamestnávateľa
vynucovať. Uvedené jednoznačne vyplynulo z výpovedí prevolávaných svedkov ako aj prehľadu
funkčných platov a priznaných „odmien“ tvorivých zamestnancov za roky 2007, 2008 a 2009 je z
neho zrejmé, že žalovaný v danom období nevyplatil „odmenu“ všetkým zamestnancom celoplošne,
ako sa snažila v konaní dokázať žalobkyňa, práve naopak z vykonaného dokazovania súd si

ozrejmil, že vyplácanie týchto tzv. 13. platov resp. „odmien“ nebolo u každého rovnaké a nevznikalo
automaticky. Žalovaný v konaní predložil tabuľku, z ktorej vyplynulo, že v rokoch 2007, 2008, 2009
niektorým zamestnancom odmeny vyplatené neboli. Svedok - tajomník fakulty potvrdil, že sa jednalo o
zamestnancov zamestnaných na plný 100% úväzok a teda z toho je zrejmé, že odmenu bez všetkého
automaticky nedostali u žalovaného všetci zamestnanci na úrovni žalobkyne. Okrem iného súd opätovne

poukazuje na to, že vyplatenie tzv. odmeny (13.platu) nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu a
žalovaný sa k jeho vyplácaniu so žalobkyňou nezaviazal ani zmluvne.Čo sa týka osobného príplatku, ten je upravený v § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní
niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, kedy v odseku 1 hovorí vo všeobecnosti
o zamestnancoch, medzi ktorých patrí nepochybne i žalobkyňa - zamestnankyňa s poukazom na § 74

ods. 1 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách. Z doslovnej citácie uvedeného právneho predpisu
§ 10 ods. 1 za použitia slova „možno“ je zrejmé, že sa jedná o zložku platu, na ktorú daný zamestnanec
má v každom prípade nárok a zamestnávateľ je povinný mu ju vyplatiť. Práve naopak, z gramatického
a logického výkladu ustanovenia je nepochybné, že takáto zložka platu je nenárokovateľnou a teda na
základetohtoustanovenianemožnožalovanéhoakozamestnávateľazaviazaťnaplnenievočižalobkyni.

Naproti tomu v § 10 ods. 2 je povinnosť zamestnávateľa vyplatiť osobný príplatok daná obligatórne a to
použitím slovného spojenia „sa priznáva“, kedy zamestnávateľ sa vlastne nemôže rozhodnúť, že osobný
príplatok nevyplatí, pretože zákonná úprava mu vykonať takúto úhradu ukladá ako povinnosť. Avšak
tu je potrebné zdôrazniť, že takúto povinnosť ukladá zákon zamestnávateľovi len voči zamestnancom,
ktorí sú explicitne v danom ustanovení uvedení, t.j. pedagogickým zamestnancom školy a školského
zariadenia. Žalobkyňa takúto definíciu pedagogického zamestnanca školy nespĺňala, nakoľko táto u

žalovaného vykonávala vedeckovýskumnú činnosť a teda bola v zmysle § 74 zákona č. 131/2002 Z.z.
zaradená do štruktúry zamestnancov ako vedecko-výskumný pracovník. Z uvedeného dôvodu aplikácia
ustanovenia § 10 ods. 2 zákona č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone
práce vo verejnom záujme v jej prípade nie je prípustná.

V súlade s touto platnou právnou úpravou bol koncipovaný aj Vnútorný platový poriadok pre
zamestnancov TU v Košiciach, kedy v článku 9 bode 1. bolo vyplácanie osobného príplatku
zamestnancom žalovaného zadefinované ako „možnosť“, nie povinnosť a teda aj v súlade s týmto
interným predpisom žalovaného je nutné nahliadať na osobný príplatok ako na nenárokovateľnú zložku
platu. Naviac nemožno nepoznamenať, že predmetné ustanovenie stanovuje aj presné podmienky na

jeho vyplatenie (teda ak sa zamestnávateľ rozhodne takýto príplatok zamestnancovi vôbec vyplatiť), t.j.
za účelom ocenenia mimoriadnych osobných schopností a dosahovaných pracovných výsledkov alebo
za vykonávanie práce nad rámec pracovných povinností. Nakoľko žalobkyňa v relevantnom období
od novembra 2007 do júna 2009 vlastne žiadnu prácu u žalovaného nevykonávala, táto doba sa jej
započítala len ako tzv. fiktívny výkon práce s poukazom na vyslovenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru súdom, už vôbec tu nemožno ani len hovoriť o ocenení jej mimoriadnych osobných schopností
a dosahovaných pracovných výsledkov alebo za vykonávanie práce nad rámec pracovných povinností,
pretože táto nevykonávala žiadnu prácu a už vôbec nie prácu nad rámec svojich pracovných povinností.
U žalobkyne sa jednalo len o fiktívny výkon práce, kedy nedosahovala žiadne pracovné výsledky a teda
tu tobôž nemožno hovoriť o dosahovaní akýchkoľvek mimoriadnych pracovných výsledkov, ktoré by

bolo možné zo strany žalovaného oceniť. Vzhľadom na tieto dôvody sa súd nezaoberal tým, či a akým
spôsobom pri zachovaní resp. nezachovaní postupov stanovených v zákone alebo interných predpisov
žalovaného bol žalovanej osobný príplatok priznaný, odňatý, pozastavený a podobne.

Na tomto mieste súd dáva do pozornosti z výpovedí svedkov vyplynulo, že osobný príplatok bol tzv.

odňatý resp. bolo pozastavené jeho vyplácanie všetkým zamestnancom a teda voči všetkým postupoval
žalovaný rovnako. Uvedené súvisí s právnou kvalifikáciou tohto nároku žalobkyňou, kedy táto žiadala
ho priznať titulom diskriminačného konania žalovaného. Zákon v tomto prípade upravuje, čo sa rozumie
pod pojmom diskriminácia a aké sú možnosti obrany proti diskriminácii, t.j. čoho sa osoba, ktorá namieta
svoju diskrimináciu, môže a voči komu domáhať. Diskrimináciou sa rozumie priama diskriminácia,

nepriama diskriminácia, obťažovanie a neoprávnený postih ako aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie
na diskrimináciu. Priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou zaobchádza
menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v
porovnateľnej situácii. Nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo
prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto

predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a
sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

Žalobkyňa v konaní uviedla, že žalovaný realizoval opatrenia diskriminačného charakteru ako odňatie
osobných príplatkov a nepriznanie tzv. trinásteho platu, nesprávne vydané potvrdenie o zamestnaní a

podobne., avšak ani raz nedefinovala, o akú diskrimináciu v jej prípade ide, t.j. pod aké ustanovenie
právneho predpisu táto subsumuje toto konanie resp. nekonanie žalovaného. Súd mal z vykonaného
dokazovania preukázané, že tzv. odňatie osobných príplatkov resp. nevyplatenie trinásteho platu bolo
realizované voči všetkým zamestnancom a teda takýto postup nemožno definovať ako diskrimináciu. Aknásledne zamestnancom, ktorí prešli výberovými konaniami (na ktorom sa žalobkyňa nezúčastnila), boli
tieto zložky platu opäť vyplácané, určite je to iba logický postup žalovaného, že predsa tento nebude
vyplácať osobný príplatok resp. trinásty plat osobe, s ktorou v tom čase nebol v pracovnom pomere. Z

tohto dôvodu ani nemožno postup žalovaného hodnotiť ako diskriminačný. Ak sa aj následne skončenie
pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného ukázalo ako neplatné, v relevantnom období mal žalovaný
za to, že žalobkyňa nie je jeho zamestnankyňou a preto k vyplateniu uvedených zložiek platu vo vzťahu
k nej ani nepristúpil. Z tohto pohľadu nemožno konanie žalovaného definovať ako diskriminačné. Toto
určite nenapĺňalo znaky diskriminácie v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Právne prezumované prostriedky obrany osoby, ktorá sa cíti diskriminovaná, sú uvedené v ustanovení
§ 9 ods. 2 a 3 antidiskriminačného zákona. Daná osoba sa teda môže domáhať upustenia od
takéhoto diskriminačného konania voči nej, nápravy protiprávneho stavu alebo poskytnutia primeraného
zadosťučinenia. Žalobkyňa takto svoj nárok voči žalovaného nedefinovala a nežiadala realizovať ani
jeden z uvedených spôsobov, v jej prípade, kedy už k údajnej diskriminácii malo dôjsť, by podľa názoru

súdu prináležalo poskytnutie primeraného zadosťučinenia. Takéhoto primeraného zadosťučinenia sa
žalobkyni vlastne aj dostalo v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, keď bolo
určené, že výpoveď jej daná žalovaným bola neplatná. Ak sa žalobkyňa chcela domáhať peňažného
nároku rovnajúceho sa jej vyčísleniu nevyplatených osobných príplatkov a trinásteho platu za relevantné
obdobie (a prípade ne ďalších nárokov), jedná sa vlastne o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle 9 ods.

3 antidiskriminačného zákona. V takomto prípade by však žalobkyňa bola musela v konaní preukázať,
že značným spôsobom bola znížená jej dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie.
Takéto niečo v konaní preukázané vôbec nebolo. Práve naopak možno povedať, že daná kauza
ohľadom hromadných výpovedí realizovaných na Stavebnej fakulte Technickej univerzity v Košiciach
voči väčšiemu množstvu zamestnancov v relevantnom období bola verejne známa prostredníctvom

rôznych médií, kedy všeobecná mienka tvorená a prezentovaná týmito médiami bola celkom opačná a
to práve v prospech dotknutých osôb - zamestnancov, voči ktorým boli neplatné výpovede realizované.

Antidiskriminačný zákona ďalej v ustanovení § 9 ods. 4 hovorí, že právo na náhradu škody alebo právo
na inú náhradu podľa osobitných predpisov nie je týmto zákonom dotknuté. Žalobkyňa právne definovala

svoj nárok titulom náhrady škody (okrem sumy žiadanej titulom náhrady mzdy) na základe všeobecnej
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu podľa § 192 ods. 1 a 2 ZP.

Zamestnávateľ podľa ustanovení o všeobecnej zodpovednosti za škodu zodpovedá, ak sú naplnené
tieto predpoklady: a) škoda vznikla zamestnancovi pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti

s ním, b) škoda je dôsledkom porušenia právnych povinností alebo úmyselného konania proti dobrým
mravom, alebo porušenie povinností bolo spôsobené zamestnancom, ktorý konal v rámci plnenia úloh
zamestnávateľa v jeho mene, c) existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a porušením povinností
(úmyselnýmkonanímprotidobrýmmravom).Zodpovednosťzamestnávateľajezaloženánaobjektívnom
princípe, teda nevyžaduje sa jeho zavinenie, hoci pre vznik zodpovednosti z dôvodu úmyselného

konania proti dobrým mravom sa predpokladá zavinenie vo forme úmyslu. V tomto prípade však ide o
zavinenie na strane tretieho subjektu, a nie na strane zamestnávateľa. Ako vyplýva z tohto ustanovenia,
všeobecná zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, ktorá vznikne zamestnancovi, zahŕňa tri relatívne
samostatné skutkové podstaty zodpovednostného vzťahu, a to zodpovednosť za škodu, a) ktorá
vznikla zamestnancovi pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním porušením právnych

povinností, b) ktorá vznikla zamestnancovi pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním
úmyselným konaním proti dobrým mravom, c) ktorú zamestnancovi porušením právnych povinností v
rámci plnenia úloh zamestnávateľa spôsobili zamestnanci konajúci v jeho mene.

Vovšetkýchtrochprípadochpredpokladomvznikuzodpovednostijevznikškodynastranezamestnanca,

porušenie právnych povinností zo strany zamestnávateľa resp. úmyselné konanie proti dobrým mravom
a príčinná súvislosť medzi týmito dvomi predchádzajúcimi podmienkami. Žalobkyňa vypovedala, že
sa cíti dotknutá postupom žalovaného, kedy jej tento dal neplatnú výpoveď a túto aj označila za
protiprávny úkon, z ktorého ona odvíja všetky svoje nároky žalované v tomto konaní a definované
ako nároky na náhradu škody. Súd sa s týmto názorom nestotožnila práve naopak mal za to, že

postup zamestnávateľa, u ktorého je zamestnanec zamestnaný, spočívajúci v doručení a z toho
vyplývajúcom i rozviazaní pracovného pomeru, podľa ustanovení osobitného zákona (Zákonníka práce),
už z rôznych, uvádzaných skutkových dôvodov, nemožno považovať za protiprávne konanie, ale za
výkon práva, majúci základ v právnom predpise a to i napriek tomu, že následne sa daný úkon ukázalako neplatný. Práve z uvedeného dôvodu právna úprava na takéto situácie reaguje a upravuje spôsoby,
ako takýchto zamestnancov, s ktorými bol neplatne skončený pracovný pomer odškodniť a vo konkrétne
v ustanoveniach § 77-80 ZP upravujúcich nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktoré

(ako tu už bolo raz uvedené) majú odškodňovaciu, t.j. satisfakčnú funkciu.

ZP upravuje rozsah náhrady škody v § 217 ZP, kedy hovorí, že sa uhrádza skutočná škoda, nie tzv.
ušlý zisk. Zákonná úprava - lex specialis v podobe ZP - teda bez pochýb stanovuje v prípade nároku
na náhradu škody uhradiť výlučne škodu skutočnú. Na tomto mieste nemožno hovoriť o subsidiárnom

použití ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko samotný ZP obsahuje ustanovenia o rozsahu
náhrady škody a pre náhradu škody v zmysle § 192 ods. 1 a 2 ZP je to len škoda skutočná. Ak by
zákonodarca mal v úmysle umožniť nahradiť škodu vzniknutú zamestnancovi podľa § 192 ods. 1 a 2
ZP aj vo forme ušlého zisku, bol by to takto jasne a bez pochýb formuloval, napríklad ako v prípade
§ 186 ods. 3 ZP (účinného do 31.8.2007), kedy ZP umožnil zamestnávateľovi žiadať od zamestnanca
v prípade škody spôsobnej ním úmyselne náhradu škody vo forme skutočnej škody aj ušlého zisku,

ak by jej neuhradenie odporovalo dobrým mravom. ZP ako lex specialis však v tomto prípade sám
vylúčil možnosť použitia Občianskeho zákonníka pre takýto prípad. V zmysle uvedeného súd bol nútený
konštatovať, že nárok žalobkyne na náhradu škody predstavujúcu nevyplatený trinásty plat („odmenu“)
a osobný príplatok je nedôvodný a preto sa ani nezaoberal otázkou jeho premlčania.

Súd má za to, že vyššie uvedeným odôvodnením sa vyjadril ku všetkým otázkam, ktoré mali pre
vec podstatný význam a dostatočne objasnili skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania (ktoré títo v konaní viacnásobne
opakovali), nakoľko všeobecný súd vo svojom rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkmi konania (Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 16/2002).

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností s poukazom na citované zákonné ustanovenia súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho

počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť,
že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa
nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Nakoľko súd vo veci konal o viacerých čiastkových nárokoch žalobkyne, vyslovil, že v súlade s § 151
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku o trovách konania rozhodne osobitným až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu (okrem výroku o trovách konania) možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa

jeho doručenia na tunajší súd, v 3 písomných vyhotoveniach.

V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

V zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu,
ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.

Proti výroku o trovách konania nie je prípustné odvolanie (§ 202 ods. 3 písm. a/).